Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125201230
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr.

Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO 043 552
11, so sídlom námestie Příkom 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína
Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanej: A. B., narodená
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, prechodne bytom A. XXX, o zaplatenie 450,- eur s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.11CsP/10/2025-38zodňa16.9.2025,takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalovanej sa
nárok na náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.)

1.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 488, § 489, § 497, §
499, § 52 ods. 1, 2, § 39, § 457, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 22, § 54a Obč. zák.,
čl. 17 ods. 1 písm. b), c), čl. 18 ods. 2, čl. 62 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach (ďalej len ,,nariadenie Rady (ES) č. 1215/2012“), § 290, § 295 CSP, § 2 písm. a),
c), d) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku účinný ku dňu
uzavretia zmluvy, § 1 ods. 2, ods. 3 písm. l), § 11 ods. 3 veta prvá, § 20 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, § 24b ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ,,ZoSÚ“).

1.3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaná uzavrela so žalobcom ,,Smlovu

o zápůjčce č. 624735“ (ďalej len ,,smlouva o zápújčce“). Žalovaná sa prostredníctvom webovej stránky
D. registrovala a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Pri registrácii uviedla svoje
údaje a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru zároveň potvrdila, že súhlasí so Smlouvou o zápůjčce,
ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi ako
veriteľovi poskytla, sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o zápůjčce č. 624735 zo dňa 28.2.2022,
uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o
spotřebitelskémúveruvzneníneskoršíchpredpisov,žalobcaakoveriteľposkytolžalovanejakodlžníkovi

úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s
úveromvovýške32,-eur,t.j.zaplatiťcelkovúčiastkuvovýške482,-eur,atodo7dníododňaposkytnutia
úveru. V zmysle zmluvy boli celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje
sumu vo výške 32,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysleuzatvorenej zmluvy, stal sa jej dlh splatným, a to dňom 7.3.2022. Dňa 2.12.2024 bola žalovanej zaslaná
písomná výzva na úhradu dlhu. Žalovaná neuhradila žalobcovi žiadnu platbu. Žalobca si v zmysle
nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči žalovanej zákonný

úrok z omeškania.

1.4. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať ako
spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na
predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Strany sporu uzavreli zmluvu o úvere,
ktorá však nemá charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 písm.
l) ZoSÚ, pretože úver mal byť splatený v lehote nepresahujúcej tri mesiace, ide však o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 Obč. zák.. Žalobca nie je zapísaný v zozname subjektov finančného trhu -
nebankových veriteľov, a teda žalobca nemá od Národnej banky Slovenska udelené povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v rámci Slovenska. Žalobca ako nebankový subjekt a veriteľ

poskytol žalovanej v postavení spotrebiteľa úver bez toho, aby mu bolo udelené zákonom vyžadované
povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery, a preto je zmluva o úvere zo zákona absolútne neplatným
právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Neplatné sú aj
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, a teda aj ich bod
04. o voľbe práva Českej republiky. Hoci si teda zmluvné strany v bode 04. Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru ako rozhodné právo zvolili právny poriadok Českej republiky, nedošlo k účinnej voľbe
rozhodného práva zmluvnými stranami podľa článku 6 ods. 2. nariadenia Rady (ES) č.593/2008, ale
bolo potrebné rozhodné právo určiť podľa čl. 6 ods. 1. písm. b) tohto nariadenia. Vzhľadom na to
sa predmetná zmluva spravuje právnym poriadkom SR ako krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa,
keďže žalobca ako podnikateľ smeroval svoju činnosť na SR a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti,

pričom žalovaná o pôžičku požiadala prostredníctvom webovej stránky D., ktorá je slovenskou webovou
stránkou. Preto bolo potrebné na prejednávanú vec aplikovať ustanovenia ZoSÚ a Obč. zák., a nie
český právny poriadok. Okrem toho sa dojednanie o rozhodnom práve nachádza len vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, a preto žalovaná ako spotrebiteľ ani nemala reálnu možnosť ovplyvniť
voľburozhodnéhopráva.VoľbarozhodnéhoprávaČeskejrepublikytiežznamenáprežalovanúzbavenie

sa ochrany, ktorú jej poskytuje zákon tým, že neumožňuje, aby spotrebiteľské úvery poskytovali subjekty,
ktoré nemajú udelené povolenie od Národnej banky Slovenska. Uvedené zabezpečuje dohľad Národnej
banky Slovenska nad činnosťou týchto subjektov, ako aj možnosť odňať povolenie subjektu, ktorý
porušuje právne predpisy zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené je teda použitie
právneho poriadku SR pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšie. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu

prax odvolacích súdov. Uviedol, že v prípade neplatnosti zmluvy (čo je aj prípad tu prejednávanej
zmluvy), vzniká povinnosť jej účastníkov vrátiť si navzájom už vykonané plnenia (§ 457 Obč. zák.), a
to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná bola povinná vrátiť
veriteľovi iba čerpanú istinu, ktorá predstavuje sumu bezdôvodného obohatenia. Nakoniec, žalobca si
v konaní uplatnil práve a len nevrátenú istinu bez úrokov a poplatkov. Vyššie citované ustanovenie §

54a Obč. zák. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Obč. zák., a je treba aplikovať
ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený
v tomto konaní. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v
zmysle § 54a Obč. zák. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu,
a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo. Vychádzajúc zo zmluvy, táto bola uzavretá dňa 28.2.2022,

pričom žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 18.2.2025. V konaní si žalobca uplatnil nárok
na zaplatenie sumy 450,- eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej, keďže má
ísť o istinu. Žalobca poskytol žalovanej úver dňa 28.2.2022, pričom od nasledujúceho dňa začala
plynúť žalobcovi dvojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia. Žalobca podal žalobu na súd až dňa 18.2.2025, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej

doby. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca mal o neplatnosti zmluvy od počiatku vedomosť už
od jej uzavretia, pretože vedel, že nemá vydané oprávnenie na poskytovanie predmetných úverov na
území Slovenskej republiky od NBS. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu súd prvej inštancie nepriznal
žalobcovi žiadnu sumu z uplatnenej istiny, pretože nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
je premlčaný. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné žalobu v celom rozsahu vo výroku I. rozsudku

zamietnuť, a to vrátane úroku z omeškania zo zamietnutej istiny, keďže tvorí príslušenstvo pohľadávky
a sleduje jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej
dobe ako hlavný peňažný záväzok.1.5. Vo výroku II. rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP, čl. 17 CSP a žalovanej nárok na náhradu trov konania
nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým
a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva
o úvere je neplatná, nakoľko žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v

Slovenskej republike, je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Článok56ZFEÚsamávykladaťvtomzmysle,žebránitakejprávnejúpravečlenskéhoštátu,oakúidevo
veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých
zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v
inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského
štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,

a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy (C-630/17
Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019). Je
nepochybné, že v tejto veci Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva
stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom
nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho

základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Žalobca ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo
veci C-630/2017 z 14. februára 2019. Zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok
flagrantné porušenie práva EÚ. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o
úvere ignorujúc žalobcom uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo na spravodlivý

proces a konal by arbitrárne. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
462/2022, III. ÚS 651/2016, III. ÚS 309/2020. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý
a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené
aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo

základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Sloboda poskytovania služieb zaručuje,
že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie
pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené
štátom na založenie živnosti, či podniku. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto
vyžaduje,abyhostiteľskákrajinanediskriminovalaspoločnostipreichpôvodprivykonávanícezhraničnej

činnosti. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území
z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú
podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky)
na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Žalobca ďalej

citoval z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90, C-384/93. Zo skutočností týkajúcich sa
zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,
že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a
na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné
„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je

v Európskej únii plne harmonizované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a preto platí
rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí
oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na
území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani

organizačnú zložku. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho
poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj
dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho
poriadku.Aplikáciačeskéhoprávnehoporiadkuvdanomprípadeniejeaaninemôžebyťprespotrebiteľa
menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania

spotrebiteľskýchúverovjevEÚplneharmonizovanávpodobeSmerniceEurópskehoparlamentuaRady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ
rovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo, ktorépre spotrebiteľa nie je menej výhodné, v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho
posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije
právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ

vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v svojej krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie Slovenskej
republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín vrátane

krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou, pričom samotná webová
stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa
(je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami
sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie
smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Právna ochrana v prípade
zmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, teda z tohto pohľadu

nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere
pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného
právneho poriadku pre spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu

z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného,
ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Nesprávnym je aj
právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal
začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, nakoľko konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v

zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v
čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky
Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí, že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b),d),e),f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho

vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

5. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,

že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporovéhoporiadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku

predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 450,- eur s
príslušenstvom titulom Zmluvy o úvere č. 624735 uzavretej dňa 28.2.2022 (ďalej aj „zmluva o úvere“).

Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere a o
premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom
súduprvejinštanciedôvodiac,žeabsenciaoprávneniažalobcunaposkytovaniespotrebiteľskýchúverov
v Slovenskej republike nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere, aplikácia českého právneho poriadku
nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná a súd prvej inštancie počítal začiatok plynutia premlčacej
doby nesprávne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je úlohou odvolacieho súdu posúdiť,

či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne
právne posúdil.

7. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené (až na jednu výnimku
nemajúcu vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) a zodpovedá všetkým požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

8. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného
sporového poriadku.

9. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej inštancie
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov, v dôsledku vád
v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.

10. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

12. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

13. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.14. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

15. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeným Krajským súdom
v Brne v Českej republike, so sídlom v Českej republike, s právnou formou európska spoločnosť
(skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania
v rámci celého priestoru Európskej únie. Žalovaná je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej
republiky, spotrebiteľka, ktorá požiadala žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o úvere č. 624735 zo
dňa 28.2.2022 bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom webovej stránky. V predmete podnikania

zapísanom v obchodnom registri má žalobca (mimo iného) uvedenú aj činnosť poskytovanie alebo
sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 624735 podľa čl. II., je v Preambule uvedené,
že žalobca je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania mimo iného
poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o

spotřebitelském úvěru. V zmysle Zmluvy o úvere č. 624735 zo dňa 28.2.2022 sa žalobca ako veriteľ
zaviazal poskytnúť žalovanej ako spotrebiteľovi jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 450,-
eur, bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, bezúročne, s poplatkom za poskytnutie úveru v
sume 482,- eur, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 7 dní, s dňom splatnosti 7.3.2022. Listom zo dňa
2.12.2024 žalobca vyzval žalovanú na okamžité uhradenie dlžnej sumy zo Zmluvy o úvere č. 624735

uzatvorenej dňa 28.2.2022 v sume 963,50 eur s termínom úhrady 16.12.2024 do 16.00 hod.

16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle Čl. 17 ods. 1
písm. c) v spojení s Čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.
decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v

zmysle ktorých bolo možné žalovanú ako spotrebiteľku žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má
bydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť
a jedná sa nepochybne o konanie s cudzím prvkom, bolo ďalej potrebné zvoliť rozhodné právo, ktoré
sa bude vzťahovať na zmluvu o úvere.

17. Podľa Čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

18. Podľa Čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá
fyzickouosobounaúčel,ktorýsamôžepovažovaťzapatriacidooblastimimojejpredmetučinnostialebo
výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti

alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého
pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

19. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky. Voľbu práva v zmluve
o úvere, v ktorej je v záhlaví uvedené, že bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský
zákonníkazákonač.257/2016Sb.ospotřebitelskémúvěruavoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutia
úveru, kde v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ sa

použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, nepovažoval za platnú z dôvodu, že samotnú
uzatvorenúzmluvumedzistranamisporuvyhlásilzaabsolútneneplatnúpodľa§39Obč.zák.Vdôsledku
tohto považoval za neplatné aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli neoddeliteľnousúčasťou zmluvy. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie v súlade Čl. 6 ods. 1. písm. a), b) Nariadenia
Rím I, určil za rozhodné právo právny poriadok Slovenskej republiky.

20. Vzhľadom na to, že voľba práva v preskúmavanom prípade bola neplatná, bolo potrebné určiť
rozhodné právo v súlade s Nariadením Rím I. Vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani
sporné. Súd prvej inštancie v súlade s Čl. 6 ods. 1. písm. b) Nariadenia Rím I uzavrel, že zmluva o
úvere sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda v prejednávanej veci
právnym poriadkom Slovenskej republiky. Je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovanej ako spotrebiteľky

je na území Slovenskej republiky, ide o občianku Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svoju
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov do Slovenskej republiky. Odvolací
súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu, že on ako veriteľ vykonáva činnosť
len v Českej republike a samotná webová stránka ešte neumožňuje prijať záver o smerovaní jeho
činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade je zjavné, že žalobca smeruje svoju

činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z množstva súdnych
sporov (iniciovaných žalobcom) týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so
spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu
z jeho činnosti (§ 186 Civilného sporového poriadku), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti
obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., IČO 35 852 453, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,

ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, ďalej z toho, že žalobca ponúka a
poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i
zo samotnej webovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Zo
zmluvy o úvere tiež vyplýva, že žalobca má založené aj účty v slovenských bankách pre bezhotovostné
splácanie úverov. V súhrne vyššie uvedených skutočností potom odvolací konštatuje, že súd prvej

inštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere sa v prejednávanom prípade spravuje právnym poriadkom
Slovenskej republiky.

21. Uvedené závery súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správne, dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnené,zktoréhodôvodusaplnestotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žerozhodnýmprávom,

ktorým sa bude spravovať zmluva o úvere v prejednávanom prípade, je právo Slovenskej republiky.

22. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva
o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o úvere č. 624735 bola uzatvorená dňa
28.2.2022, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 7.3.2022, z čoho potom vyplýva, že jeho

splatnosť nepresahuje tri mesiace, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ustanovenia § 1
ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Aj napriek tomu, že sa nejedná o spotrebiteľský úver,
vzťahujú sa v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah

založený predmetnou zmluvou o úvere ustanovenia § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3 uvedeného zákona, ktoré
v preskúmavanom prípade aplikoval súd prvej inštancie. Nebolo sporné, že žalobca poskytuje úvery na
území Slovenskej republiky bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a preto odvolací súd
konštatuje, že správne súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú pre konanie
žalobcu v rozpore so zákonom.

23. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska na poskytovanie
spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky v odvolacom konaní argumentoval porušením
práva na spravodlivý súdny proces, keďže súd prvej inštancie ignoroval rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019, z ktorého citoval v odvolaní. Podľa žalobcu

uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie má podporovať jeho názor, že dôvodom neplatnosti
zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko
by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v Čl. 56 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka
vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným

prvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017 a tento v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere
s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné. Zmluva, ktorá bola
predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5. januára 2007 a bolana základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie.
Svojou prvou otázkou vnútroštátny (chorvátsky) súd požiadal o odpoveď, či sa Články 56 a 63 ZFEÚ
majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci

samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto
zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom
členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu
na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj
vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor Európskej únie

v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným
prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať,
pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť
všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s
výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené, Súdny dvor Európskej únie na prvú
otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom

zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým
za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené
na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie
sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené

pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
pôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o
úvere v prípade absencie povolenia bolo súčasťou (účinné) v našom právnom poriadku už v čase

uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej
republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa
pri argumentácii odvolával na bod 75 z rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 zo
dňa 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom
Európskej únie a v prejednávanom prípade. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnená.

24. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal,
nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo
obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,

že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora
Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď
ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická
aneprimeranápotrebámpríjemcov.Pokiaľidežalobcomcitovanúpasážzodôvodneniarozsudkuvoveci
C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“

- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z
ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby
prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je

schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými
úradmi tohto štátu.

25. Tiež argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na
poskytovanie úverov, ktorú považuje za rozpornú s primárnym právom Európskej únie (konkrétne s

Článkom 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, keďže podľa žalobcu k
cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike postačuje,
že má povolenie na poskytovanie úverov Českou národnou bankou, odvolací súd nepovažoval za
opodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava
poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone
č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 upravené, že nebankový poskytovateľ
spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver nazáklade oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila
Česká národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad
dodržiavaním povinností poskytovateľa podľa tohto zákona stanovených týmto zákonom a nariadením

Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016
Sb. o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka
udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov
len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu
ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v

prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom
však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko
simôžuzvoliťspôsobaprostriedkydosiahnutiavýsledkusmernicevrámcivlastnéhoprávnehoporiadku.
Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti Čl. 20 veta prvá Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému
subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území
SlovenskejrepublikyjetakýmtoorgánomdohľaduNárodnábankaSlovenska,ktoráudeľujepovoleniana
poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili
ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady
87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie Čl. 20 uvedenej smernice sa
do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov premietlo v
ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery

len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným
veriteľom(inýveriteľjeoprávnenýponúkaťaposkytovaťúveralebopôžičku,ktoréniesúspotrebiteľským
úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného
veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods.
3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ktorom je transponovaný Čl. 23 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že
na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý
k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území

členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu,
ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto
povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho
podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu

harmonizovanou smernicou. V nadväznosti na uvedené nepovažuje odvolací súd námietku žalobcu o
obmedzovaní slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.

26. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,

ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným
ustanovením § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, má vplyv na platnosť zmluvy o úvere,
pričom toto ustanovenie má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne
vychádzal.

27.1. V ďalšom žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej
doby na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona ospotrebiteľských úveroch, avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie
pri určení začiatku plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej.

27.2. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tejto časti na vec aplikoval ust. § 54a Obč. zák.
v spojení s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. a ust. § 107 ods. 1 a 2 Obč. zák. Dôvodil, že vzhľadom
na neplatnosť uzavretej zmluvy o úvere vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovanej sumu istiny
titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca poskytol úver žalovanej dňa 28.2.2022 a od
nasledujúceho dňa začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca podal na súde žalobu až dňa 18.2.2025, teda
po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.

27.3. Odvolací súd v zmysle ust. § 382 CSP preto vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnej aplikácii
ust. § 11 ods. 3 z. č. 129/2010 Z.z. pri rozhodovaní odvolacieho súdu okrem iného v kontexte začatia
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Žalobca v písomnom vyjadrení tentokrát uviedol,

že s aplikáciou tohto ustanovenia nesúhlasí. Žalovaná sa nevyjadrila.

27.4. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 veta druhá pred bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských
úveroch, ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej
vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach

a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie,
ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd na rozdiel od súdu
prvej inštancie má za to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa
ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohla začať plynúť žalobcovi od nasledujúceho
dňa po poskytnutí peňažných prostriedkov, keďže splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá

na deň 7.3.2022. Žalobca mal bez pochybností už v deň uzavretia zmluvy o úvere 28.2.2022 vedomosť,
že nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné úvery na území
Slovenskej republiky, dôsledkom čoho je podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských
úveroch neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, pretože v zmysle zákonnej dikcie ust. § 11 ods.

3 zákona o spotrebiteľských úveroch musel až do dňa 7.3.2022 vyčkať, či žalovaná dobrovoľne vráti
poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere. Až keď žalovaná nevrátila
žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere, mohol sa žalobca
dňom7.3.2022dozvedieťotom,žesažalovanánajehoúkorbezdôvodneobohatila.Nasledujúcimdňom
( § 122 ods. 1 Obč. zák.) mu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa

7.3.2024 ( § 122 ods. 2 Obč. zák.). Žaloba žalobcu bola súdu prvej inštancie doručená dňa 18.2.2025,
teda po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá plynula v rámci objektívnej trojročnej
doby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci vo vzťahu k začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.
Správne totiž súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania práva zamietol.

28. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces, vád v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o začiatku subjektívnej
premlčacej doby) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

29.Žalobcapodalodvolanieizdôvodovpodľaustanovenia§365ods.1písm.d),e)Civilnéhosporového
poriadku. Z obsahu odvolania žalobcu však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len
odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku, vo
vzťahu k ostatným použitým odvolacím dôvodom žalobca neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu
prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu

- de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS

4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS162/05, I. ÚS 140/2017). Ďalšie odvolacie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci
samej za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné
a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS

209/04,II.ÚS200/09apodobne).Naďalšiuirelevantnúodvolaciuargumentáciuzachádzajúcupodrobne
do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Žiadna zo strán sporu relevantným spôsobom nespochybnila správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v

odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody, pričom žalovaná voči tomuto výroku odvolanie nepodala.
Odvolací súd v tejto časti nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti, z ktorého dôvodu došlo
k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania.

31. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, z ktorého dôvodu ho odvolací

súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

32. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
(v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto

rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalovaná
náhradu trov konania neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli, a preto jej ich náhradu odvolací súd nepriznal.

33.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

34. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).Odvolacísúdpretospoužitímzákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval

na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalobcovi žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

35. Senát odvolacieho súdu prijal tento rozsudok jednomyseľne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má dovolateľ
právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa
podmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie
právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom

územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci D..
Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza
v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze,
nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý
alebo prechodný pobyt a rodné číslo.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).