Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321010321
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šimková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321010321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov

senátu JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Eriky Némethovej Stiffelovej, LL.M., v trestnej veci ušlého
obžalovaného P. I. pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku, o odvolaní obhajcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III sp.zn. 46T/52/2021 zo dňa 15.12.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.12.2025
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa prvostupňový rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu § 285 písm. a) Trestného poriadku sa ušlý obžalovaný

P. I., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom G., Z. XX,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. 1Pv 1/16/1103 zo dňa 18.05.2021

pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom
v čase spáchania skutku na tom skutkovom základe, že

v čase od 15:30 hod. do 21:30 hod. dňa 30.08.2002 v G. na V. ulici XX na H. úV. podal trestné
oznámenie pod ČVS: KUV-141/OVEK-02-Han. na sudcu Okresného súdu Bratislava V Z.. F. I., nar.
XX.XX.XXXX, trvale pobytom G., K. X pre podozrenie z trestného činu podplácania podľa § 161a ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa mal dopustiť tým, že v súvislosti s prejednávanou
trestnou vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava V pod č. k. 3T 217/2000 mal požiadať P. I.,

ktorý bol v procesnom postavení obžalovaného, o poskytnutie úplatku vo výške 500 000 SK, pričom pri
spisovaní zápisnice o trestnom oznámení bol riadne poučený o zodpovednosti za vedome nepravdivé
údaje, najmä o zodpovednosti za trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb., následne bola predmetná vec uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava
pod ČVS: KÚJP-201/OVEK-2002 zo dňa 30.10.2002 podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku č.
141/1961 Zb. odmietnutá a sťažnosť oznamovateľa P. I. proti tomuto uzneseniu bola uznesením Krajskej
prokuratúry Bratislava pod sp. zn. 2 Kn 2413/02-41 zo dňa 02.01.2003 podľa § 148 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. zamietnutá ako nedôvodná, teda P. I. uviedol vo svojom trestnom
oznámenínapolíciinepravdivéskutkovéokolnostiotom,žesiodnehosudcaOkresnéhosúduBratislava
V Z.. F. I. vypýtal úplatok,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/52/2021 zo dňa 15.12.2021 bol ušlý obžalovaný P.
I. uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona č.

140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej
časti tohto rozsudku, za čo mu súd prvého stupňa podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona účinného do
31.12.2005 uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého podľa § 58 ods. 1 písm.
a), § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal obhajca ušlého obžalovaného ihneď po jeho vyhlásení odvolanie proti

všetkým výrokom a proti konaniu, ktoré im predchádzalo. Podaním doručeným súdu dňa 02.03.2022
obhajca odôvodnil podané odvolanie tým, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil skutkové, ako aj
právne okolnosti prípadu, nevykonal potrebné dokazovanie, ignoroval, resp. nesprávne interpretoval
skutkové zistenia, neaplikoval zásadu ultima ratio, ani in dubio pre reo, nesprávne posúdil závažnosť
spáchaného činu, a ignoroval aplikovateľnú judikatúru.

Obhajoba uvádza, že v danom prípade nie je splnená ani subjektívna ani objektívna stránka skutkovej
podstatytrestnéhočinukrivéhoobvineniavzmysleustanovenia§174ods.1Trestnéhozákonaúčinného
do 31.12.2005, podľa ktorého sa krivého obvinenia dopustí ten, „kto iného lživo obviní z trestného činu v
úmysle privodiť jeho trestné stíhanie". Naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu

je esenciálnym predpokladom pre vydanie odsudzujúceho rozsudku, v súlade so základnou zásadou
trestného práva nullum crimen, nulla poena sine lege. S poukazom na okolnosti tohto prípadu, možno
konštatovať porušenie tejto zásady zakotvenej aj v Ústave SR.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj z vykonaného dokazovania (najmä trestné oznámenie

obvineného) vyplýva, že obvinený mal „pochopiť" konanie poškodeného ako trestné. To, že obvinený
„pochopil" konanie poškodeného ako trestné, to že obvinený vnímal konanie poškodeného ako
trestné, nie je možné nijakou metódou výkladu vykladať ako obvinenie poškodeného, ako tvrdenie,
že poškodený sa jednoznačne dopustil trestnej činnosti. „Pochopenie", podobne ako „vnímanie"
predstavuje subjektívny pocit, na ktorý má právo každý, aj obvinený, pocit, ktorý každý môže aj

súvislosti s tou istou skutočnosťou alebo okolnosťou iný (jeden môže poklus inej osoby považovať
za rýchlu chôdzu, iný môže ten istý poklus tej istej osoby považovať za pomalý beh). Pochopenie
alebo vnímanie nikdy neznamená, že pochopené alebo vnímané veci aj naozaj sú také, ako sú
pochopené alebo vnímané. A hlavne, v rovine dokazovania, pochopenie ani vnímanie nepredstavujú
skutkové tvrdenie, ktorých pravdivosť je možné overiť (na rozdiel od objektívnej nemožnosti overenia

„pravdivosti" pochopenia alebo vnímania). Skutočnosť, že obvinený v trestnom oznámení uviedol, že
nejaké konkrétne konanie poškodeného pochopil ako trestnú činnosť, tak nepredstavuje to, že obvinený
„chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným
zákonom",alebo,žeobvinený„vedel,žesvojímkonanímmôžetaképorušeniealeboohrozeniespôsobiť,
a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený". Iný výklad, výklad ktorý použil prvostupňový súd v

napadnutom rozsudku by znamenal, že by bolo možné odsúdiť niekoho na základe pocitov, pochopenia
alebo vnímania tejto osoby, čo by bolo v rozpore (medzi iným) aj s čl. 24 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého:
„Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú.".

Pokiaľ ide o nenaplnenie objektívnej stránky trestného činu, obhajoba uvádza, že účelom trestného

činu krivého obvinenia je postihnúť zásadne len tie osoby, ktoré vedome a úmyselne uvedú nepravdivé,
lživé či vymyslené informácie - a teda nie osoby, ktorých vnímanie okolností, pochopenie okolností,
alebo dokonca aj ktorých tvrdenia orgány činné v trestnom konaní sú povinné preveriť. Informácie
uvedené obvineným v trestnom oznámení zo dňa 30.08.2002 OČTK preverili a následne vyhodnotili
tak, že toto trestné oznámenie odmietli. Nikde v napadnutom rozsudku nie je uvedené, ktorá konkrétna

informácia uvedená obvineným (ktoré konkrétne tvrdenie obvineného) je nepravdivá, teda ktorá
konkrétna informácia popísaná spôsobom kto, kedy, akým spôsobom a konal/nekonal je nepravdivá
(a v ktorej časti v akom rozsahu), dokonca nikde v napadnutom a jeho odôvodnení nie je ani len
uvedené či obvinený uviedol v predmetnom trestnom oznámení nepravdivé skutkové tvrdenie (a
ktoré konkrétne) alebo išlo „len" o nesprávne vyhodnotenie situácie (a ktorej konkrétne, a v čom

nesprávne) obvineným. Odmietnutie trestného oznámenia tiež neznamená, že informácie v ňomuvedené sú (automaticky) nepravdivé, takáto skutočnosť nevyplýva ani z napadnutého rozsudku a jeho
odôvodnenia, ani z vykonaného dokazovania. Odmietnutie trestného oznámenia tiež môže znamenať,
že pravdivosť preverovaných informácií OČTK nevedeli ani potvrdiť ani vyvrátiť, nepreverené informácie

však neznamenajú a vzhľadom na to, že nie sú preverené ani nemôžu znamenať lživé obvinenie. Inak
povedané, skutočnosť, že sa OČTK nepodarilo v dostatočnej miere preukázať správanie poškodeného,
ktoré obvinený pochopil ako korupčné, nemožno automaticky stotožňovať s tým, že ku korupčnému
správaniu poškodeného skutočne nedošlo, a že si to obžalovaný musel vymyslieť. Pre naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia je tak nevyhnutné, aby bolo bez dôvodných

pochybností preukázané, že obžalovaná osoba skutočne klamala a obvinila iného lživo, čo v tomto
prípade nie je splnené, v konaní totiž nebol predložený jeden jediný relevantný dôkaz preukazujúci,
že obvinený klamal. Je povinnosťou OČTK preverovať pravdivosť a závažnosť informácii uvedených
v trestných oznámeniach, práve za týmto účelom OČTK disponujú nevyhnutnými prostriedkami a
oprávneniami a naopak nie je povinnosťou súkromných osôb spoľahlivo a úplne poznať všetky okolnosti
možného spáchania trestného činu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že korupčné trestné činy

(a najmä trestný čin podplácania), o ktorých podozrenie mal obvinený, nie sú ľahko preukázateľné,
často k ich spáchaniu prichádza v prísnom súkromí, bez akýchkoľvek svedkov a ústnou formou. Napriek
tomu nie je neznámym či prekvapivým, že k nim v podmienkach Slovenskej republiky veľmi často
dochádza (o čom svedčí medzi iným aj to, že samotný poškodený bol za korupčnú trestnú činnosť
odsúdený,hocinienazákladetrestnéhooznámeniaobvineného).Inývýklad,nežvyššieuvedený,výklad

ktorý použil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku by viedol k situácii, kedy by boli kriminalizovaní
všetci oznamovatelia podozrení z trestnej činnosti, ktorí by si neboli 100% istí pravdivosťou svojich
informácií, resp. ktorí by nemali 100% vedomosť o pravdivosti svojich informácií a navyše by mohli
byť odsúdení rozhodnutím, v ktorom by ani nebolo overiteľným spôsobom uvedená informácia, ktorá
mala byť nepravdivá. Prístup prvostupňového súdu, kedy sa hodnotí výlučne len skutočnosť, či bola

osoba označená oznamovateľom trestného činu neskôr skutočne a odôvodnene trestne stíhaná,
nemôže obstáť. Zaujmúc takúto logiku by de facto každé odmietnutie oznámenia o skutočnostiach
nasvedčujúcich, že došlo k spáchaniu trestného činu, bolo možné označiť za krivé obvinenie, a teda
spáchanie trestného činu krivého obvinenia oznamovateľom.

Obhajca ďalej uvádza, že obvinený bol v tomto prípade odsúdený prakticky na základe textu trestného
oznámenia a výpovede poškodeného. Prvostupňový súd náležite nezistil celkový skutkový stav a ani sa
objektívne nesnažil tak urobiť a obmedzil sa len na vykonanie niektorých dôkazov podľa jeho ľubovôle,
pričom vôbec nebol vypočutý napr. vyšetrovateľ, ktorého priamo poškodený uviedol ako spolupáchateľa
trestnejčinnosti(hocitonavrhovalajsamotnýobhajca).Súduvádza,žetoniejepotrebné,žedôležitejšia

osoba by bol prokurátor, ktorý bol prítomný pri spisovaní trestného oznámenia, ten je však mŕtvy. Nebol
vypočutý ani samotný obvinený. To, že svedok Z.. Q. P. (bývalý obhajca obvineného) poprel vedomosť
o korupčnej činnosti poškodeného rovnako nemôže znamenať, že poškodený sa trestnej činnosti
nedopúšťal. Uvedené nemá logiku, a preto ani nemôže slúžiť ako podporný dôkaz toho, že obvinený
pochopilkonaniepoškodenéhoakokorupčné.ZároveňsavýpoveďsvedkaZ..P.nemôžepoužiť,pretože

ako obhajca obvineného nemal súhlas obvineného (ako klienta) na porušenie povinnosti mlčanlivosti
(absolútne neprípustný dôkaz). Naopak to, že svedok M. (bývalý obhajca obvineného) uvádza, že
nemá dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdení obvineného, prvostupňový súd nijako nevyhodnocuje,
pričom ide o dôkaz v prospech obvineného. Celá výpoveď poškodeného je podľa názoru obvineného
nesprávne vyhodnotená. Súd absolútne nevzal do úvahy, že ak by mal obvinený pravdu a poškodený

by sa dopustil trestnej činnosti, tak predsa by to sám poškodený nepriznal vo svojej výpovedi, nakoľko
by tak svedčil sám proti sebe. Toto možné neuvádzanie pravdy poškodeným je umocnené aj tým,
že poškodený predsa (síce v inom konaní ale predsa) bol odsúdený práve za korupčnú činnosť. Už
len z týchto dôvodov nemožno vyhodnotiť výpoveď poškodeného ako vierohodnú, resp. nemožno
vyhodnocovať túto výpoveď, nemajúc na zreteli práve tieto skutočnosti. Pre trestné konanie ako

aj pre samotné rozhodnutie, je dôležité aby boli jednotlivé dôkazy vyhodnotené samostatne, ale aj
spoločne, čo znamená, že nemožno sústrediť pozornosť len na výpoveď poškodeného a túto brať ako
jediný vierohodný dôkaz a podklad pre rozhodnutie. A to aj vzhľadom na skutočnosť, že neskôr bol
poškodený, tak ako je uvedené vyššie, za korupčnú činnosť právoplatne odsúdený. Je teda viac ako
zrejmé, že poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní neuvádzal pravdivé skutočnosti, ale

vypovedal účelovo vo svoj prospech. Táto skutočnosť má podstatný vplyv pre rozhodnutie vo veci a
preto sa ňou súd musí zaoberať a vyhodnotiť výpoveď poškodeného s jeho následným odsúdeným
ako dôkaz v celku a nie samostatne, čo viedlo k tomu, že súd vyhodnotil len výpoveď poškodeného
ako dôkaz v neprospech obvineného a nie celok t.j. výpoveď, následné odsúdenie, ktoré okrem inéhopotvrdilo a preukázalo tvrdenia obvineného. Povinnosťou OČTK ako i súdu je dodržiavanie základných
zásad trestného konania, ktoré tvoria základné oporné body a pramene trestného konania a súčasne
trestného práva procesného. Okrem uvedeného základné zásady trestného konania zaručujú ochranu

práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavného zriadenia
Slovenskej republiky. Charakterovo odrážajú stupeň demokracie v trestnoprávnej oblasti, ku ktorému
sa dospelo v danom štáte. Zároveň systémovo aj štrukturálne zabezpečujú funkčnosť, efektívnosť a
hospodárnosť trestného procesu. Základné zásady trestného konania sa navzájom prelínajú, súvisia
spolu,dopĺňajúsaavytvárajútakucelenýsystém,ktorýmsazabezpečujefungovanietrestnéhokonania.

Preto v prípade porušenia niektorej zo základných zásad trestného konania alebo jej uplatnenia len
čiastkovo môže nastať situácia, že sa poruší iná, ďalšia zásada trestného konania.

Obhajca ďalej dôvodí, že usvedčujúce dôkazy sú: 1. odmietnutie trestného oznámenie, pričom súd
ani len neuvádza, prečo toto oznámenie bolo odmietnuté, pričom súd ani neuvádza, ktoré konkrétne
skutkové tvrdenie obvineného bolo a v čom nepravdivé, 2. výpoveď poškodeného, ktorý ak by hovoril

pravdu, tak by musel usvedčovať sám seba z trestnej činnosti, navyše poškodeného, ktorý bol odsúdený
za tú trestnú činnosť, z ktorej ho podozrieval aj obvinený a to je celé, ostatné výpovede sú irelevantné,
lebo nič nepotvrdzujú ani nevyvracajú. Vina musí byť preukázaná na 100%, ak sú tu pochybnosti o
vine, musí byť obvinený oslobodený. Použitie zásady in dubio pro reo, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2
ods. 4 Trestného poriadku prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o

dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie (čo je aj situácia v tomto trestnom konaní). Súd
v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné

s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti
svedčiace v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby
súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa stal skutok a tento vykazuje
všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, pričom existuje spoľahlivý, že žalovaný
skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená, čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno

dospieť k odsudzujúcemu rozsudku. Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov v
akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení,
musí rozhodnutie súdu vyznieť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť
v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada in dubio pro reo. Pri zisťovaní skutkového stavu,
okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa kvality

skutku. Súd je pri hodnotení dôkazov povinný postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov
uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim
spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Táto požiadavka vyplýva z
ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré upravuje požiadavky kladené na odôvodnenie
rozsudku. V zmysle tohto ustanovenia je potrebné vyložiť, ktoré skutočnosti vzal súd pri svojom

rozhodnutí za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil
pri hodnotení dôkazov (najmä ak si vzájomne odporujú). Z odôvodnenia musí byť tiež zrejmé, ako sa
súd vyrovnal s obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil
ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny a trestu. Niet
sporu o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu

súdu prvého stupňa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp.
svojvôle. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa nesmie hodnotiť jednostranne, napríklad v neprospech
obžalovaného (Uznesenie NS SR z 25. 11. 2010, sp. zn. 5 To 20/2010). Použitie zásady in dubio
pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného
poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej

skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie (R28/1998).

Konajúci súd uvádza, že motívom obvineného mohla byť pomsta obvineného za to, že ho poškodený

pred tým odsúdil, toto však nie je ničím podložené (žiadne rozhodnutie, žiadne uvedenie časovej
súvislosti, žiadna výpoveď osôb, jednoducho žiadny dôkaz k tomuto nie je), je preto nepreskúmateľné
(arbitrárne).Vychádzaťvrozhodnutílennazákladedohadovapredpokladovjesubjektívnymvyjadrením
súdu a nemôže to byť zákonným podkladom pre rozhodnutie. Súd musí vo svojom rozhodnutí zohľadniťvšetky skutočnosti podstatné pre konanie vo veci ako i dôkazy, ktoré má k dispozícii, a ktoré vykonal.
Základom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie je vydanie rozhodnutia, ktoré vychádza zo spoľahlivo
preukázaného skutkového stavu, tiež v ňom musia byť zohľadnené poľahčujúce okolnosti a zároveň,

rozhodnutie musí vychádzať z preukázaného trestného činu, to znamená, že musia byť preukázané
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. V danom prípade však rozhodnutie ako i samotné
odôvodnenie absentujeme týmito skutočnosťami, ako i dôkazmi, ktoré by preukázali vinu obžalovaného.
Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že poškodený bol neskôr za obdobné konanie, na ktoré upozorňoval
obvinený trestne stíhaný a odsúdený, tiež nereflektoval na skutočnosti, že samotný poškodený netrval

na trestnom oznámení a neuplatnil si škodu.

Hoci obhajoba naďalej trvá na tom, že obvinený svojím konaním objektívne nenaplnil obligatórne znaky
skutkovej podstaty žiadneho trestného činu, rovnako chce poukázať na vyššie uvedené ustanovenie
zakotvujúce tzv. materiálny korektív. Podstata materiálneho korektívu spočíva v tom, že pre trestnosť
určitého činu nestačí len naplnenie formálnych znakov určitej skutkovej podstaty, ale je nutné, aby

čin dosahoval aj vyšší stupeň nebezpečnosti pre spoločnosti, teda aby bol vyšší ako nepatrný.
Nedodržiavanie materiálneho korektívu v praxi má za prirodzený následok neželané nerešpektovanie
vymedzeného účelu a funkcie trestného práva v systéme právneho poriadku ako takého (kedy má ísť
výlučneoprostriedokultimaratio).Závažnosťprečinupritommusíbyťobligatórnezvažovanáprikaždom
skutku vykazujúcom formálne znaky prečinu. Nie je na voľnom uvážení súdu, či bude závažnosť prečinu

v konkrétnom prípade zvažovať, alebo nie (čo jasne vyplýva aj z dikcie § 10 ods. 2 Trestného zákona)
a toto zvažovanie musí byť zachytené aj v odôvodnení konkrétneho rozhodnutia. Prvostupňový súd
pochybil, keď pri svojom rozhodovaní nezvážil a nebral do úvahy viaceré dôležité okolnosti prípadu,
predovšetkým skutočnosť, že:
- každá fyzická ako aj právnická osoba je oprávnená podať trestné oznámenie v prípade jej podozrenia,

že došlo k spáchaniu trestného činu a v niektorých prípadoch dokonca povinná. Obvinený si mohol
vybrať, jeho pochopenie okolností nebude stačiť na preukázanie podozrenia z trestnej činnosti a vystaví
sa riziku krivého obvinenia alebo neoznámi svoje podozrenie a vystaví sa riziku neoznámenia trestného
činu,
- každý, kto je presvedčený o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu, má právo na objasnenie a

teda má právo na podanie trestného oznámenia. Oznamovateľom môže byť každý, kto sa hodnoverným
spôsobom dozvedel o spáchaní trestného činu, t.j. očitý svedok alebo len osoba, ktorá sa o skutku
dozvedela a nebola prítomná na mieste činu. Úlohou OČTK je aby náležite objasnili skutkový stav a
zistili, či k spáchaniu trestného činu došlo alebo nie. Nemožno nikoho postihovať za to, že podal trestné
oznámenie, ktoré bolo neskôr zastavené alebo odmietnuté. To by v praxi znamenalo postih základných

práv jednotlivca na zistenie skutočností, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Išlo by to o zastrašenie
jednotlivca postihom za podanie trestného oznámenia, ktoré by bolo následne odmietnuté, resp. by bolo
konanie zastavené . Tiež je dôležité poznamenať, že ku krivému obvineniu ako trestného činu, príde až
momentom, kedy vyšetrovateľ vznesie obvinenie a v danom prípade k tomu ani nedošlo,
- Ústava SR okrem iného zakotvuje: V zmysle čl.2 Ústavy SR ods.3 Každý môže konať, čo nie je

zákonomzakázané,anikohonemožnonútiť,abykonalniečo,čozákonneukladá.Vzmyslečl.12Ústavy
SRods.1-Ľudiasúslobodníarovnívdôstojnostiivprávach.Základnéprávaaslobodysúneodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V zmysle čl. 12 Ústavy SR ods. 4 - Nikomu nesmie byť
spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody,
- sudca JUDr. I. - poškodený bol neskôr právoplatne odsúdený za korupčnú činnosť, ktorej sa mal

dopustiť v rovnakom čase, a teda v roku 2002, čo síce s týmto konkrétnym prípadom priamo nesúvisí,
avšak pri rozhodovaní o spáchaní prečinu ide bezpochyby o významnú skutočnosť,
- obvinený svojím konaním nespôsobil nepriaznivé následky ani pre spoločnosť, ani pre samotného
poškodeného, proti ktorému nikdy nebolo ani len vznesené obvinenie, a ktorého tieto skutočnosti
nezasiahli žiadnym výraznejším spôsobom ani v súkromnom rodinnom či pracovnom živote. Poškodený

si neuplatňuje náhradu škody a ani netrvá na vyvodení trestnoprávnych dôsledkov voči obvinenému,
- od tvrdeného spáchania trestného činu ubehlo už takmer 20 rokov, čo okrem iného absolútne marí
alebo aspoň do zásadnej miery minimalizuje sledovaný účel akéhokoľvek udeleného trestu. Účelom
trestu je najmä zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom trestného činu (ochranná funkcia
trestu), zabrániť odsúdenému v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna zložka trestu), či vytvoriť

podmienky na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia), pričom za
týchto skutkových okolností nie je možné naplniť ani jednu z týchto základných funkciu ukladania trestov,
teda okolnosti prípadu, v zmysle je závažnosť konania obvineného menej než nepatrná a ani sa nimi
požadovaným spôsobom dostatočne nevysporiadal vo svojom rozhodnutí.Obhajoba má za to, že jeho prípad predstavuje priam až učebnicový príklad zákonom predpokladaného
uplatnenia materiálneho korektívu a že pri správnej aplikácii § 10 ods. 2 Trestného zákona by

konajúci súd nemohol dospieť k záveru, ku ktorému dospel prvostupňový súd v tomto prípade. Všetky
vyššie uvedené okolnosti bol prvostupňový súd povinný zohľadniť, avšak nielenže tak nespravil,
ale vo vydanom rozsudku tento svoj postup riadne ani nezdôvodnil, čo vedie k jednoznačnej
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, k arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a k nezákonnému
postupu prvostupňového súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, obhajca považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné
a nedôvodné. Súd sa nevysporiadal zo všetkými skutočnosťami, ktoré majú podstatný vplyv pre
rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade boli porušené základné zásady trestného konania a to
už v samotnom prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom. Okrem porušenia základných zásad
trestného konania boli porušené aj základné práva garantované Ústavou SR. Obhajoba navrhuje, aby

konajúci súd zrušil napadnuté rozhodnutie a obvineného oslobodil.

Poškodený sa k odvolaniu obhajcu vyjadril podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.03.2022,
v ktorom uvádza, že obhajca vo svojom odvolaní zrejme neobsiahol podstatu. Tu nejde o to, či sudca
Igor Škultéty niečo spáchal alebo nie. Štefkovič bol súdom prvého stupňa odsúdený 17.12.2001. Jeho

odvolanie bolo súdom druhé stupňa zamietnuté 27.11.2002. Trestné oznámenie Štefkoviča prišlo na
svet 49 hodín po zadržaní poškodeného 30.08.2002. Pointa je iná. Tá spočíva v prostoduchom vyjadrení
dominus litis pána Michala Serbína. Jeho výrok poškodený opakovane citoval, ostatne 30.11.2020 na
strane 9 v zápisnici o výsluchu svedka-poškodeného. V tejto súvislosti poškodený dáva do pozornosti
tiež vyjadrenie prokurátorky Seleckej na strane 6, zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného z

09.02.2005. Citového výroky majú väčšiu výpovednú hodnotu ako haldy písomností. Po prepustení zo
zadržania o 15:00 hod. dňa 30.08.2002 pred prítomní (sudca Tomík, obhajca Vašička) Serbín drzo ako
neohrozený posol zákona oznámil, že pre tento prípad má pripraveného Štefkoviča. O ktorej hodine,
resp. po koľkých minútach na to dňa 30.08.20002 Serbín začal s vykonštruovaním trestného oznámenia
Štefkoviča? Ako na to reagoval vyšetrovateľ pplk. Hanula? Detto strana 9 citovanej zápisnice. Zmyslom

trestných oznámení rovnako ako i teraz, je zlomenie odporu špecifickým režimom väzby. Kto bol
prokurátor Srebín? Do invalidného dôchodku bol 4 krát hospitalizovaný v KÚNZ - psychiatrická liečebňa
Pezinok. V prípade potreby za účelom verifikovania poškodený poskytne psychiatrický chorobopis a
tiež list zo dňa 21.03.2003 vtedajšieho Krajského prokuratúra v Bratislave JUDr. Dušana Švábyho.
Poškodený nevidí dôvod inak reagovať na odvolanie obhajcu, s ktorým inak po úkonoch v inom jeho

tóne predebatoval aj rôzne aktuálne témy. Poškodený poukázal na zápisnicu o trestnom oznámení zo
dňa 09.11.2004, zápisnicu o výsluchu svedka poškodeného zo dňa 09.02.2005 a zo dňa 30.011.2020.
Na ich obsahu trvá.

Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s § 314

Trestného poriadku riadne doručené.

Odvolací súd po predložení veci nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré
mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí. Preto odvolací
súd nariadil vo veci verejné zasadnutie, ktoré vykonal v konaní proti ušlému, keďže obžalovaný sa naň

neustanovil ani po zverejnení jeho upovedomenia.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca v plnom rozsahu pridržal písomne podaného
odvolania a nad rámec tam uvedených argumentov ešte uviedol, že trestné stíhanie obžalovaného
je podľa jeho názoru premlčané. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a

obžalovaného spod obžalovaný podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil, resp. aby trestné
stíhanie zastavil, nakoľko je premlčané.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obhajcu ušlého ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosťpostupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obhajcu ušlého je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonnýmspôsobom,akoajdôkazyprípustnépodľa§119ods.5podľasvojhovnútornéhopresvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku trestným činom je pre
spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone.

Podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona č. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku kto iného
lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie, potresce sa odňatím slobody až

na tri roky.

Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne

zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočností:

Dňa 18.05.2021 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III obžalobu na obvineného P. I. pre
trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v
čase spáchania skutku, na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa vydal dňa 20.05.2021 opatrenie podľa § 360 Trestného poriadku, ktorým rozhodol,
že v trestnej veci obvineného P. I. sa vykoná konanie proti ušlému.

Dňa 24.06.2021 samosudcu nariadil termín hlavného pojednávania na deň 15.12.2021. Na hlavnom

pojednávaní podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku so súhlasom procesných strán prečítal výpovede
svedkov Z.. F. I., Z.. L. M., Z.. K. H., Z.. Q. P. z prípravného konania a podľa § 269 Trestného poriadku
prečítal listinné dôkazy, a to najmä zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 30.08.2002, uznesenie
Krajského úradu Justičnej polície PZ zo dňa 30.10.2002, uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava zo
dňa 02.01.2003, zápisnicu o verejnom zasadnutí zo dňa 05.09.2022.

Reagujúc na námietky obhajoby odvolací súd konštatuje, že nezistil premlčanie trestného činu, ktorý
je obžalovanému kladený za vinu. Premlčanie odvolací súd posudzoval podľa Trestného zákona č.
140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, keďže neskoršie znenia Trestného zákona nie sú
pre obžalovaného priaznivejšie, vzhľadom na vyššiu trestnú sadzbu (1 až 5 rokov podľa neskoršieho

znenia Trestného zákona) a rovnakú dĺžku premlčacej doby. V zmysle § 67 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku sa naň viaže premlčacia doba 5 rokov.
Skutok sa mal stať od 30.08.2002, obvinenie zaň bolo vznesené dňa 23.03.2006, teda pred uplynutím
premlčacej doby. Dňa 23.03.2006 bolo prerušené trestné stíhanie, a to až do dňa 29.04.2020, kedy
začala plynúť nová premlčacia doba. Prípravné konanie bolo ukončené podaním obžaloby 18.05.2021,

teda rovnako pred uplynutím premlčacej doby. Dňa 20.05.2021 súd prvého stupňa vydal trestný rozkaz,
proti ktorému obhajca ušlého obžalovaného podal odpor, a následne sa dňa 15.12.2021 konalo hlavné
pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Z uvedeného vyplýva, že trestné stíhanie
nie je premlčané.Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie
o obžalobe tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, tieto však súd prvého

stupňa vyhodnotil v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď bez náležitých dôvodov
považoval všetky okolnosti obsiahnuté v skutkovej vete za preukázané, a následne ich subsumoval
pod skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného poriadku bez toho, aby mal
dostatok dôvodov a dôkazov na prijatie jednoznačných skutkových záverov. Zároveň súd prvého stupňa
svoje skutkové závery oprel aj o dôkazy, ktoré neboli podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné, nakoľko

na hlavnom pojednávaní boli prečítané so súhlasom procesných strán aj výpovede svedkov Z.. L. M.
a Z.. Q. P., ktorí ako advokáti zastupovali obžalovaného I. v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava v pod sp. zn. 3T/217/2000 a vypovedali o skutočnostiach, o ktorých sa nepochybne
dozvedeli v súvislosti s obhajobou svojho klienta ako obvineného v uvedenom trestnom konaní. Bolo
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zisťovať možnosť výsluchu advokátov ako svedkov
bez overeného pozbavenia mlčanlivosti dotknutým klientom, a ak tak neučinili, je ich výpoveď pre účely

trestného konania nepoužiteľná. Odvolací súd ale zároveň konštatuje, že táto chyba súdu prvého stupňa
sa nepremietla do zákonnosti ostatných vykonaných dôkazov, a preto pri hodnotení skutkového stavu
veci bol daný dostatočný zákonný podklad pre vyvodzovanie skutkových a právnych záverov.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaný K. I. sa dňa 30.08.2002 dostavil na

Krajský úrad vyšetrovania PZ Bratislava za účelom oznámenia skutočností nasvedčujúcich, že bol
spáchaný trestný čin. Obžalovaný po zákonnom poučení uviedol o. i., mu že sudca JUDr. F. I., sudca
Okresného súdu Bratislava V, v súvislosti s prejednávanou trestnom vecou vedenou na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 3T/217/2000 povedal, že „ak sa chce z toho dostať, má okamžite vymeniť
obhajcu a nech si nemyslí, že za 50.000 korún niečo vybaví. Za 50.000 si môže vybavovať zadržaný

vodičák pre opilosť. Toto má povahu po milióna.". Uvedené obžalovaný pochopil tak, že sudca od neho
žiada úplatok 500.000,-Sk.

Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli zo zápisnice o trestnom oznámení pod ČVS: KUV-141/
OVEK-02-Han. Zo dňa 30.08.2002, z uznesenia Krajského úradu Justičnej Polície PZ ČVS: KÚJP-201/

OVEK -2002 zo dňa 30.10.2002 a z uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava č. k. 2Kn 2413/02-41
zo dňa 02.01.2003. Predmetné skutkové okolnosti však nepopisujú protiprávne konanie obžalovaného,
t. j. nehovoria nič o trestnoprávne relevantnom konaní a trestnoprávne relevantnom následku v danej
trestnej veci, ktoré malo spočívať v tom, že iného lživo obvinil zo spáchania trestného činu v úmysle
privodiť jeho trestné stíhanie. Vzhľadom k uvedenému nemajú tieto skutkové okolnosti žiadny vplyv

na posudzovanie otázky, či sa skutok stal alebo nestal, respektíve, či je alebo nie je trestným činom,
pretože na tieto otázky môže dať odpoveď len posudzovanie tých skutkových okolností, ktoré popisujú
trestnoprávne relevantné konanie a následok.

Trestnoprávne relevantným konaním a následkom je v danej trestnej veci len tá časť skutkovej vety

obžaloby, ktorá uvádza, že obžalovaný „uviedol vo svojom trestnom oznámení na polícii nepravdivé
skutkové okolnosti o tom, že si od neho sudca Okresného súdu Bratislava V Z.. F. I. vypýtal úplatok".
Len táto časť skutkovej vety môže napĺňať znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a preto
pre záver o tom, či sa skutok stal alebo nestal má význam len zistenie, či táto časť skutkových okolností
bola dokazovaním nepochybne preukázaná.

Odvolací súd uvádza, že dostatočným dôkazom o tom, že došlo ku krivému obvineniu, a že toto bolo
vedené úmyslom stíhať nevinného, nie je sama osebe skutočnosť, že sa orgánom činným v trestnom
konaní nepodarilo preukázať vinu tomu, kto bol inou osobou označený za páchateľa (nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 485/2001 zo dňa 07.03.2002). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bolo trestné

oznámenie obžalovaného vyšetrovateľom PZ odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, nemôže táto skutočnosť automaticky, či skôr mechanicky znamenať, že skutkové okolnosti
uvádzané menovaným vo svojej svedeckej výpovedi boli nepravdivé a už vôbec nie, že ním bola
uvádzaná nepravda úmyselne s cieľom dosiahnuť obvinenie nevinnej osoby.

Z výpovede poškodeného vyplýva, že podanie trestného oznámenia obžalovaným bolo vykonštruované
prokurátorom N. potom, čo poškodený nebol vzatý do väzby, teda konanie obžalovaného bolo
organizované dozorujúcim prokurátorom Serbínom a vyšetrovateľom S. E.. Obžalovaný nebol v
uvedenej veci vypočutý, viedlo sa proti nemu konanie proti ušlému, na výpoveď svedkov Z.. M. a Z..P. z vyššie uvedených dôvodov nemožno prihliadať a svedok JUDr. H. neuviedol žiadne skutočnosti v
súvislosti s trestným oznámením obžalovaného.

Vzhľadom k tomu, že ďalšie osoby nemali byť účastné „vypýtania" úplatku poškodeným od
obžalovaného, resp. sa ich nepodarilo ustáliť, a svedkovia, na ktorých výpovede bolo možné prihliadať a
ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní nevedeli k rozhodným skutkovým okolnostiam nič podstatné
uviesť, je nutné prijať záver, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno ohľadne viny obžalovaného,
nakoľko nepredložil také priame dôkazy, alebo súhrn nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné

bez rozumných pochybností ustáliť, že obžalovaný vypovedal úmyselne lživo s cieľom privodiť trestné
stíhanie poškodeného JUDr. F. I.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že trestné oznámenie
oznamovateľa bolo odmietnuté z dôvodu, že z podaného oznámenia a priložených dokladov vyplýva
záver, že oznamované konanie sudcu Okresného súdu Bratislava V nevykazuje znaky, ktoré by mohli
zakladať jeho trestnoprávnu zodpovednosť, resp. s poukazom na § 3 ods. 4 Trestného zákona, ktoré
smeruje k určeniu stupňa spoločenskej nebezpečnosti, možno konštatovať, že intenzita škodlivosti

konania sudcu nie je takého charakteru, aby jeho konanie mohlo byť posúdené ako trestný čin. Teda ani
z obsahu tohto rozhodnutia nie je možné vyvodiť, že by oznamovať vo svojej svedeckej výpovedi uviedol
nepravdivé skutočnosti a už vôbec nie, že ním bola uvádzaná nepravda úmyselne s cieľom dosiahnuť
obvinenie nevinnej osoby.

Odvolací súd pripomína, že vyslovenie len podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu konkrétnou
osobou, nie je možné považovať za vedome lživé a teda za krivé obvinenie, pričom pri posudzovaní
viny obžalovaného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia sa nestačí zaoberať otázkou, či krivo
obvinená osoba skutočne spáchala trestný čin, prípadne, či z neho bolo uznaná za vinného alebo či
bola odsúdená, ale či je možné preukázať, že obžalovaný z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu

chcel alebo si bol vedomý, že obviňuje inú osobu nepravdivo a bol s tým uzrozumený a súčasne chcel
alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že v dôsledku jeho obvinenia bude táto osoba trestne stíhaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že nie je možné nepochybne, t. j. bez
rozumných pochybností ustáliť, že tvrdenia uvádzané obžalovaným, ktoré poskytol ako oznamovateľ

trestného činu sú nepravdivé. Odvolací súd opakuje, že práve tieto skutkové okolnosti boli podstatou
trestnoprávnerelevantnéhodejaapráveotýchtoskutkovýchokolnostiachexistujedôvodnápochybnosť.
Práve z týchto dôvodov bolo namieste uplatnenie zásady in dubio pro reo a oslobodenie obžalovaného
spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. V tomto smere odvolací súd
poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú

dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a
nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia
zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom
ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol produkovaný taký súhrn dôkazov,
ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v
obžalobe.Odvolacísúdpritomnekonštatuje,žeobžalovanýsanedopustilskutkuuvedenéhovobžalobe,
teda, že ako oznamovateľ a svedok vypovedal pravdu, ale konštatuje, že nebolo bez rozumných
pochybností preukázané, že sa skutku uvedeného v obžalobe dopustil, teda, že vypovedal vedome lživo.

Nedokázaná vina tu má však rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je, za použitia zásady in
dubio pro reo, oslobodenie spod obžaloby.

Preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol vo veci rozsudkom, keď s

poukazom na § 285 písm. a) Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.