Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. január 2026

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 34Csp/211/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125214911
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2026:7125214911.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v spore žalobkyne: A. B., nar.

XX.X.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX C., evidovaný prechodný pobyt D. XXX/XX A., XXX XX C.
– E., zastúpená JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou so sídlom Urbánkova 6, 040 01 Košice, proti
žalovanému: BENCONT FINANCE, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967
692, o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej
sumy 150,- Eur, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.9.2025 domáhala voči žalovanému
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- Eur.
1.2 Zároveň žiadala súd, aby jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré spočívajú

v trovách právneho zastúpenia.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila najmä tými skutkovými okolnosťami, že dňa 10.2.2009 uzatvorila
s právnym predchodcom žalovaného spoločnosťou Poštová banka a.s. Zmluvu o úvere - dostupná
pôžička,nazákladektorejjejposkytolprávnypredchodcažalovanéhospotrebiteľskýúvervsume2.000,-
Eur (60.252,- Sk), ktorý mala splatiť v 50 mesačných splátkach vo výške 67,29 Eur (2.027,18 Sk)
s úrokovou sadzbou 24%, RPMN 26,82 % a priemernou RPMN 19,29 %. Doplnila, že dňa 18.12.2012

Poštová banka, a.s. zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere na
spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, ktorá zmluvou o postúpení pohľadávky dňa 15.1.2013
postúpila túto pohľadávku na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava,
IČO: 45 869 464. Žalobkyňa konštatovala, že s účinnosťou odo dňa 9.8.2017 sa žalobca stal právnym
nástupcom zanikajúcej spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o., ktorá bola zrušená dňa 20.7.2017
a vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I s účinnosťou odo dňa 9.8.2017.
Žalobkyňa ďalej argumentovala, že žalovaný listami zo dňa 6.4.2023, zo dňa 20.6.2023 a zo dňa

8.9.2023 požiadal jej zamestnávateľa o vykonávanie zrážok zo mzdy na uspokojenie jeho pohľadávky
vo výške 10.521,74 Eur. Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 15.7.2025 vydaným v konaní vedenom
na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 určil, že žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody
o zrážkach zo mzdy, obsiahnutej v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009, uzavretej medzižalobkyňou a spoločnosťou Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom v Bratislave, Prievozská
ul. 2/B. Ďalej rozhodol, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení:
„Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona

č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v
súlade s čl. 4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka, a tým je neplatná. Predmetné rozhodnutie
súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 27.8.2025. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôraznila, že v tomto
právoplatne skončenom súdnom konaní si ako spotrebiteľka úspešne uplatnila svoje právo, keď sa
domáhala uloženia zákazu vykonávať práva z dohody o zrážkach zo mzdy a určenia neplatnosti dohody

o zrážkach zo mzdy z dôvodu jej neprijateľnosti. Poukázala tiež na to, že súd vo svojom rozhodnutí
skonštatoval, že v danom prípade v dohode o zrážkach zo mzdy nie je jasne, určito a zrozumiteľné
označenie pohľadávky, ktorá sa má zabezpečovať dohodou o zrážkach zo mzdy a súčasne dohoda ani
neobsahuje výšku zabezpečenej pohľadávky, je tak neurčitá, a týmto aj vznikla hrubá nerovnováha v
právach a povinnostiach zmluvných strán, keďže veriteľovi takáto dohoda umožňuje svojvoľné určenie
výšky dlhu a postihnutie majetku spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel

k záveru, že dohodu o zrážkach zo mzdy uzavretú spolu so zmluvou o úvere nemožno
považovať za individuálne dojednanú, preto je neplatná v súlade s ust. 53 Občianskeho zákonníka, a
takisto je neplatná pre neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalovaný
nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o zrážkach zo mzdy. Súčasne zmluvné ustanovenie bodu
2.5 zmluvy o úvere považoval súd z vyššie uvedených dôvodov za neplatné podľa ust. § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa na podporu
svojej skutkovej argumentácie tiež konštatovala, že žalovaný si prostredníctvom neplatnej dohody o
zrážkach zo mzdy uplatnil premlčaný nárok vo výške 10.521,74 Eur. Uviedla, že vzhľadom na splatnosť
úveru v roku 2013 a domáhania sa výkonu zrážok zo mzdy je dlh premlčaný už takmer 7 rokov, nakoľko
k premlčaniu práva došlo najneskôr v apríli 2016, pričom žalovaný vymáhal premlčaný dlh, ktorého

vymáhanie je v spotrebiteľských vzťahoch neprípustné. Má za to, že žalovaný zneužil svoje postavenie
tým, že Dohoda o zrážkach zo mzdy bola absolútne neplatná. Uviedla, že zo strany žalovaného došlo
k porušeniu jeho povinnosti ustanovenej zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, teda porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch

na ochranu spotrebiteľa, čím zasiahol do jej práv. Poukázala opätovne na skutočnosť, že svoje práva
musela uplatňovať podaním žaloby o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, lebo jej hrozila
finančná ujma. Uviedla, že ak by sa nebránila podaním žaloby na súde, došlo by k nezákonnému
zrážaniu zo mzdy, v dôsledku ktorého by žalovaný mohol prostredníctvom zamestnávateľa zrážať viac
ako mu reálne patrí a ona by sa následne musela domáhať vrátenia bezdôvodného obohatenia, ktoré

by mu skrz nezákonné zrážky vzniklo. Vzhľadom na uvedené si uplatňuje žalobou primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur. Má zato, že suma 1.000,- Eur plní všetky funkcie primeraného
finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením boli aj rozsudky okresného súdu) a teda,
že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre ňu, dostatočne sankčný charakter voči žalovanému
v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň bude zadosťučinením -

satisfakciou pre ňu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale naopak nepochybne v svojej
slabšej ekonomickej a právnej situácii sa domáhala svojho nároku. Žalobkyňa uzavrela, že jej patrí
primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko došlo k intenzívnemu zásahu do jej spotrebiteľských práv
použitím neprijateľných podmienok; žalovaný si voči nej nedôvodne uplatnil zaplatenie sumy 10.521,74
Eur a vzhľadom na dĺžku trvania závadného stavu, ktorý trval od uzatvorenia zmluvy dňa 10.2.20096 až

do právoplatného rozhodnutia súdu dňa 27.8.2025, teda viac ako 16 rokov, bola nútená domáhať sa
ochrany svojich práv na príslušnom súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu.

3. V rámci prostriedkov procesného útoku žalobkyňa do konania označila a predložila tieto listinné
dôkazy: rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15.7.2025 vydaný pod sp.zn. 77Csp/17/2025,

výzvyžalovanéhonavykonávaniezrážokzomzdyzodňa 6.4.2023,zodňa8.9.2023azodňa20.6.2023.

4.1 Tunajší súd vydal dňa 9.9.2025 platobný rozkaz pod č.k. 34Csp/211/2025-21, ktorým žalovanému
uložil povinnosť, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobkyni sumu 1.000,- Eur a
nahradil žalobkyni trovy konania vo výške 152,50 Eur, alebo aby v tej istej lehote podal odpor na tomto

súde. Žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 30,- Eur.
4.2 Platobný rozkaz bol žalobkyni a žalovanému doručený dňa 10.9.2025.5. Žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote proti vydanému platobnému rozkazu odpor s tým
vecným odôvodnením, že žalobu žalobkyne považuje za nedôvodnú, nakoľko podľa žalovaného
samotné právo na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne voči nemu vôbec nevzniklo. Zastáva

názor, že žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Má za to, že v
danom prípade nie je porušiteľom, nakoľko Dohodu o zrážkach zo mzdy uzatvorila
žalobkyňa s jeho právnym predchodcom, pričom nemohol nijakým spôsobom predmetnú dohodu a jej
obsah ovplyvniť. Namietal i požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. V danom

prípade postup žalobkyne hodnotí ako zjavné zneužívanie jej práv, pretože podľa žalovaného je
potrebné, aby sa v každom jednom prípade skúmali všetky aspekty posudzovanej veci a rovnako
sa musí prihliadať na rozsah zásahu do práv spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaného, súd nemôže
priznávať práva spotrebiteľom len titulom, že sú spotrebitelia, nakoľko takéto bezlimitové nazeranie
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, ktorá okolnosť nie je žiadúca.
Žalovaný argumentoval tiež, že navyše uplatňovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia nie

je odôvodnená objektívne. Žalovaný v týchto súvislostiach podotkol, že výška primeraného finančného
zadosťučinenia závisí od zásahu do práv spotrebiteľa, pričom v danom prípade rozsah porušenia práv
spotrebiteľa podľa jeho názoru nebol žiadny. Konštatoval, že žalobkyňa sama a slobodne uzatvorila
dohodu o zrážkach zo mzdy a následne porušila základnú zásadu, a to pacta sunt
servanda, a preto nevidí dôvod pre poskytnutie ochrany žalobkyni. Má za to, že v danom prípade sa

jedná o zásah do jeho práv ako aktuálneho veriteľa, kedy aplikoval zákonný zabezpečovací inštitút na
domoženie sa svojej oprávnenej pohľadávky, pričom výkon jeho práv mu bol zamedzený, a navyše
má byť ešte sankcionovaný. Žalovaný tiež poukázal, že v rozhodovacej praxi súdov, súdy v prevažnej
väčšine priznávajú primerané finančné zadosťučinenie v malých sumách okolo 100,- Eur ako to bolo
napr. v spore vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 12Csp/72/2024, v ktorom súd priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150,- Eur namiesto požadovaných 1.000,- Eur. Zároveň
v rámci svojej argumentácie žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa zjavne zneužíva právo a koná v rozpore
s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa je subjekt, ktorý nielenže porušil svoje základné záväzkové
povinnosti a zásadu pacta sund servanda, ale doposiaľ nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru,
a ešte sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Uviedol, že takéto konanie

nemožno označiť inak ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Považoval za relevantné v rámci
svojej procesnej obrany uviesť, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak
nemožno spotrebiteľom poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k ich jednostrannému zvýhodňovaniu,
nakoľko spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením
zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Podľa

žalovaného neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu
ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím
ich rozsahu. Má za to, že miera ochrany spotrebiteľa má svoje limity a nemôže byť absolútna.

6. V rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky vydané pod sp. zn. 23Cdo/1201/2009, na stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu
Slovenskej republiky F. G. vyjadrené v uznesení ústavného súdu vydanom pod sp. zn. III.ÚS 572/2017
zo dňa 20.9.2017 a stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana
Ľalíka vyjadrené v náleze ústavného súdu vydanom pod sp.zn. I.ÚS 547/2012 zo dňa 24.10.2013.

7. Žalobkyňa v replike zo dňa 1.10.2025 zotrvala na svojej skutkovej a právnej argumentácii.
K namietanej pasívnej legitimácii žalovaného uviedla, že aj z ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že so zabezpečenou pohľadávkou prechádzajú na postupníka všetky zabezpečovacie práva,
bez ohľadu na ich druh alebo skutočnosť, či boli poskytnuté dlžníkom alebo treťou osobou, vrátane
práva z dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov. Zotrvala na tvrdenej pasívnej legitimácii žalovaného

v spore s odôvodnením, že postúpením pohľadávky z hlavného spotrebiteľského vzťahu - zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sa žalovaný stal veriteľom vo vzťahu k hlavnému vzťahu, aj vedľajšiemu,
zabezpečovaciemu vzťahu, dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzatvorenej ako zmluvná
podmienka tejto zmluvy. Okrem toho podľa žalobkyne pasívna legitimácia žalovaného vyplýva zo
samotného zákona o ochrane spotrebiteľa, kde zodpovednostný subjekt za finančné zadosťučinenie

je definovaný širšie, teda podľa zákonnej definície ide o „porušiteľa“, prípadne o stranu,
ktorá mala prospech na úkor spotrebiteľa. Podľa žalobkyne porušiteľa nemožno definovať v užšom
slova zmysle, teda iba ako dodávateľa služby, resp. v tomto prípade iba ako veriteľa finančnej
služby. Vyjadrila presvedčenie, že má nárok na primerané finančné zadosťučinenie aj s prihliadnutímna postoj žalovaného vo veci vedenej na Mestskom súde Košice pod sp.zn. 77Csp/17/2025, kedy
žalovaný v konaní spochybňoval dôvodnosť žaloby, a tak bola nedôvodne vystavená stavu právnej
neistoty až do doby právoplatného skončenia predmetného konania. K uplatnenému nároku uviedla,

že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
podľa žalobkyni súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma
tu je. Rovnako podľa žalobkyne bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla,
pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Žalobkyňa v replike na podporu svojej právnej argumentácie
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp.zn. 6cdo/127/2017 zo

dňa 30.1.2019.

8. Žalovaný v duplike zo dňa 18.12.2025 rovnako zotrval na svojej už prednesenej skutkovej
a právnej argumentácii. K nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore ešte doplnil, že
v prejednávanom prípade nemohol na neho platne jeho právny predchodca postúpiť svoju pohľadávku
zo záväzkového vzťahu, nakoľko sa dlh žalobkyne do dnešného dňa nestal splatným a v tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2025 vydané pod sp.zn.
6Cdo/152/2022. Podotkol, že žalobkyňa doposiaľ nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru, a pritom
sa domáha vydania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré konanie podľa žalovaného nemožno
označiť inak ako zjavné zneužitie práva a za odporujúce dobrým mravom. Konštatoval, že jeho právny
predchodca poskytol žalobkyni úver vo výške 2.000,- Eur, pričom žalobkyňa doposiaľ uhradila len

sumu 1.023,30 Eur. Má tiež za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že akýmkoľvek
spôsobom zasiahol do jej majetkových práv. Nepoprel, že sa domáhal uspokojenia vtedy ešte jeho
pohľadávky – výzva zamestnávateľovi zaslaná dňa 27.6.2023 formou zrážok zo mzdy, avšak poukázal,
že zamestnávateľ žalobkyne nikdy nezrealizoval zrážky zo mzdy žalobkyne.

9. Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami strán sporu a predloženými listinnými dôkazmi, pripojením si
spisu Mestského súdu Košice vo veci vedenej na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 a zistil tento skutkový
stav:

10. Žalobkyňa uzavrela s právnym predchodcom žalobcu 365.bank, a.s. (predtým Poštová banka,

a.s.) dňa 10.2.2009 Zmluvu o úvere – dostupná pôžička, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver
vo výške 2.000,- Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 50 mesačných splátkach vo výške 67,29 Eur,
pričom termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 10.4.2013. Súčasťou uzatvorenej
zmluvy o úvere bola Dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená v súlade s ust. § 551 Občianskeho
zákonníka, ktorá predstavovala zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o úvere. Poštová

banka a.s. postúpila pohľadávku voči žalobkyni na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky spoločnosti
BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, ktorá následne postúpila pohľadávku spoločnosti PRO CIVITAS
s.r.o. S účinnosťou odo dňa 9.8.2017 sa spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská
100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692 stala právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti PRO CIVITAS
s.r.o.. Žalovaný listami zo dňa 6.4.2023 a zo dňa 20.6.2023 požiadal zamestnávateľa žalobkyne

o vykonávanie zrážok zo mzdy na uspokojenie svojej pohľadávky voči žalobkyni.
11. Z pripojeného spisu Mestského súdu Košice vo veci vedenej na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025
vyplýva, že tunajší súd svojím rozsudkom zo dňa 15.7.2025 vydaným pod č.k. 77Csp/17/2025 - 51
určil, že žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o zrážkach zo mzdy, obsiahnutej
v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.02.2009, uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Poštová

banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom v Bratislave, Prievozská ul. 2/B ( I. výrok rozsudku ),
ďalej určil, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení: „Podpisom
tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964
Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl.
4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka a tým je neplatná (II. výrok rozsudku) a žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalovanému (III. výrok rozsudku). Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie založil na tom, že v Dohode o zrážkach zo mzdy nie je jasne,
určito a zrozumiteľné označenie pohľadávky, ktorá sa má zabezpečovať dohodou o zrážkach zo mzdy
a súčasne dohoda ani neobsahuje výšku zabezpečenej pohľadávky, je tak neurčitá, a týmto aj vznikla
hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán, keďže veriteľovi takáto dohoda

umožňuje svojvoľné určenie výšky dlhu a postihnutie majetku spotrebiteľa. Tiež uviedol, že Dohodu o
zrážkach zo mzdy uzavretú spolu so zmluvou o úvere nemožno považovať za individuálne dojednanú,
preto je neplatná v súlade s ust. 53 Občianskeho zákonníka, a takisto je neplatná pre neurčitosť v zmysle
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody ozrážkach zo mzdy. Súčasne zmluvné ustanovenie bodu 2.5 zmluvy o úvere považoval súd za neplatné
podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 27.8.2025.

12. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu prednesenú v spore stranami,
vykonal dokazovanie vo vyššie naznačenom smere a vec právne posúdil nasledovne:
13. V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy
spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia,
bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu

a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
14. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č. 93/13 EHS zo dňa 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993,str.29-34)prebratádoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky zprávnychaktovEurópskych
spoločenstiev a Európskej únie.
15. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátnehoprávanebolizáväznéprespotrebiteľaaabyzmluvabolapodľatýchtopodmienoknaďalej
záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
16. Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a
doplnení niektorých zákonov ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024.

Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa
posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.
17. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do
30.6.2024 tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a

dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických
osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie
výrobkov cenami.
18. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024

každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody,
vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie
podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly (ďalej len "orgán dozoru") a obci pri porušení
zákonom priznaných práv spotrebiteľa.
19. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024
každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
20. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa

spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").

Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
21. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

22. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
23. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojejpodnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo
na jej účet.
24. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti

so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.
25.Podľaust.§53ods.1Občianskehozákonníkaspotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
26. Podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.
27.Podľaust.§53ods.3Občianskehozákonníka akobchodníknepreukážeopak,zmluvnéustanovenia

dohodnuté medzi obchodníkom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
28. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

29. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila proti žalovanému nárok na primerané finančné

zadosťučinenie za to, že na súde ako spotrebiteľka úspešne uplatnila voči žalovanému porušenie
predpisov na ochranu spotrebiteľa (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025); že
došlokintenzívnemuzásahudojejspotrebiteľskýchprávpoužitímneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok;
že žalovaný sa žiadosťou o vykonávanie zrážok zo mzdy pokúsil vymáhať už premlčaný dlh, a to
v nedôvodne požadovanej sume 10.521,74 Eur; že konanie žalovaného vyvolalo potrebu

domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, pričom stav jej právnej neistoty trval neprimerane dlho
od uzatvorenia zmluvy dňa 10.2.2009 až do právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod
sp.zn. 77Csp/17/2025 dňa 27.8.2025.

30. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,

tento nárok na primerané finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za
samotnéprimárneporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismi
(spotrebiteľského práva), ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto
práva alebo povinnosti (v súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať,
aj všetky podmienky takéhoto konania, vrátane jeho významu). Primerané finančné zadosťučinenie

podľa tohto ustanovenia tak nie je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len
peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti
musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom konaní. Z hľadiska sankčného ho tak
možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný postih zodpovednej osoby za následný súdny spor, resp.
za to, že mu nezabránila.

31. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou

predčasného zosplatnenia úveru, fikciou o bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského
úveru, a za určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či
neplatnosťou neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

32.Nárokspotrebiteľanapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapodľaust.§3ods.5zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri
diskriminácii či odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne
porušenéprávoalebopovinnosťustanovenétýmtozákonomaosobitnýmipredpismi,aleaž(alen)vtedy,
keď spotrebiteľ toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda
malo byť zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne

porušenie spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň
nevznikázaprvotnéporušenieprávaalebopovinnostizodpovednouosobou),alelen,takakotovýslovne
vyplýva aj z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní. Keďže tento nárok pritom vzniká aždodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od následnej aktivity spotrebiteľa (či
porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä ak zodpovedná osoba nevyhovie
jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity, pre ktoré spotrebiteľ uplatní

porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej výšky by sa tak malo
zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné konanie zodpovednej
osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa následne v súvislosti
s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo dôjsť (a spotrebiteľ
nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda v tomto nemá právo

na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na primerané finančné
zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.

33. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo - gramatického výkladu predmetnej
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,
má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,

je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.

34. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku
určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané pod sp. zn. 6Cdo/389/2015).

Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.

35. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní

začatom na podnet dodávateľa.

36. V tejto súvislosti súd však dopĺňa, že vo vzťahu k vyššie citovanému zákonu č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch či už v pôvodnom alebo pozmenenom znení, je potrebné uviesť, že v prípade primeraného

finančného zadosťučinenia ide o ustanovenia s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje
žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba
určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytujeajbeztoho,abyporušenieprávaalebopovinnostispotrebiteľaustanovenézákonomoochrane

spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

37. V prejednávanej veci je z obsahu žalobkyňou predloženého rozsudku zrejmé, že žalobkyňa ako
spotrebiteľ v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 77Csp/17/2025 úspešne uplatnila na súde
žalobu o určenie, že Dohoda o zrážkach zo mzdy obsiahnutej v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa

10.2.2009, uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave,
Prievozská 2/B, IČO: 31 340 890 je neplatná a o určenie, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5
Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení: „Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu
o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením
pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl. 4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka

a tým je neplatná. Tým bolo právoplatne vymedzené jej úspešné uplatnenie porušenia práva alebo
povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený
preskúmavať (ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. zakotvuje nárok spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie nie len za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, ale
aj osobitnými predpismi). Neobstojí potom námietka žalovaného vyjadrená v odpore proti platobnému

rozkazu, že žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Možno konštatovať,
že úspešným uplatnením svojho práva na súde v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.77Csp/17/2025 právny základ nároku žalobkyne na finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho (primeranú) výšku.

38. K namietanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd poukazuje na to, že skutočnosť,
že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu nekoncipoval, ho ako nadobúdateľa pohľadávky vzhľadom na merito
sporu neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Vychádzajúc
z citovanej právnej normy ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa
práva na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ má voči porušiteľovi a od toho, kto za porušenie

práva alebo povinnosti zodpovedá. Na základe postúpenia pohľadávky a následne jej vymáhaním
v rámci realizácie Dohody o zrážkach zo mzdy, ktoré vyústilo do obrany žalobkyne v spore iniciovanom
proti žalovanému je zrejmé, že žalovaný je zmluvnou stranou, pričom fakticky vykonával práva veriteľa
z úveru, a preto ho možno označiť za porušiteľa a je tak pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.

39. Ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pokiaľ ide o rozsah

finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah
finančného zadosťučinenia (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp.
zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť zrejmé,

že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace najmä
bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

40. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak

na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť

porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať
skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

41. Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka u

finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia iné odvetvia
práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má
zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí vydanom pod sp.zn.
30Cdo/3936/2010 zo dňa 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v
Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného odškodnenia

exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.

42. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a sankčnú, a aj odradzovaciu, čo
znamená, že má vyplniť medzeru medzi tým, akým intenzívnym porušením práva zo strany dodávateľa
spotrebiteľských služieb bolo právo porušené a zasiahlo do sféry spotrebiteľa a je potrebné aj uvažovať

o takom účele primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým by bola aj kompenzácia toho, že
spotrebiteľa vyvolaním súdneho sporu zabezpečil ochranu práv, ktoré týmto rozhodnutím boli vyvolané
aj pre ostatných spotrebiteľov, nakoľko je potrebné, aby dodávatelia spotrebiteľských služieb v každom
ohľade na základe judikovaných rozhodnutí nielenže sa nedopúšťali v takej intenzite porušenia práva,
ktoré bolo vyslovené judikovaným rozhodnutím, ale aby upustili od takéhoto správania aj voči ďalším

spotrebiteľom. Súd však v tomto smere musí poukázať tiež na skutočnú funkciu civilného sporového
konania, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom.

43. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na

žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ust. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí žalobca v žalobe uviesť
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť
tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy napreukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd
viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných
prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po

stránke formulačnej a obsahovej ust. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa ust. § 132
ods. 2 Civilného sporového poriadku opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy. Podľa ust. § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

44. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.1.2002 vydaný pod sp. zn. 25 Cdo
643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod
označením C 962).

45. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú

procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. „... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.

Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle ust.
§ 129 ods. 3 Civilného sporového poriadku, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca
nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo

neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu,
neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne
zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho
vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a
diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a

rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár
k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj
dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom
spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou

súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo
veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej
pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej
strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových
strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď

boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán
prestala(resp.premeškalapríležitosť)„posúvať“sporkďalšímskutkovýmzisteniam.“Pokiaľideorozsah
skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v
klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra,ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali
sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie
„objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite

sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces
skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

46. V danom prípade pritom žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o určenie, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je

neplatná a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky; že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej
spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní; že žalovaný sa chcel na jej
úkor obohatiť, pričom táto pohľadávka už bola premlčaná (pozn. súdu – vydanie plnenia zo zmluvy,
bezdôvodné obohatenie, premlčanie dlhu však nebolo predmetom uvedeného konania a meritórneho
posudzovania veci samej v ňom). Žiadne iné okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ňou uplatnenú
výšku zadosťučinenia, pritom neuviedla. Žalobkyňa neuviedla žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce

uplatneniu práva na súde (v pôvodnom konaní vedenom pod sp.zn. 77Csp/17/2025), zohľadňujúce
napr. jej neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na porušenie práva, ktoré by osobitne
zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred iniciovaním súdneho konania nedbal na jej
výhrady), a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde
viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých
bola žalobkyňa v pôvodnom konaní zastúpená advokátom, netvrdila, že by dodávateľa (zodpovednú
osobu) pred pôvodným konaním neúspešne vyzvala na zdržanie sa „použitia“ Dohody o zrážkach zo
mzdy a upozornila na vytýkané nedostatky v zmluve o úvere (porušenie práva alebo

povinnostiustanovenejzákonomč.250/2007Z.z.aosobitnýmipredpismi),kpožiadavkezadosťučinenia
neuviedla žiadne negatívne dôsledky porušenia práva v okolnostiach tohto prípadu na jej súkromný či
spoločenský život, a ani to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne
žiadala alebo reklamovala, má súd za to, že žalobkyňa (zastúpená advokátom) netvrdila a nepreukázala
také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v požadovanej výške 1.000,-

Eur.

48. Súd pri určení výšky zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu
predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich
konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom

prípade „primerané“ nie je možné. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce
existujú súdne rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na
povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci
nemožnopovažovaťza„ustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít (Čl.2ods.2Základných
princípov Civilného sporového poriadku), keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde

prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku v celej
požadovanej výške, tak ako už súd vyššie uviedol, súd zohľadnil zdôvodnenie nároku žalobkyňou, kde
táto netvrdila žiadne mimoriadne, výnimočné
okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 1.000,- Eur.
Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli

spotrebiteľom priznané rovnaké alebo nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii keď napr.
reálne došlo k ujme na majetku spotrebiteľa a k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa
(čo nie je tento prípad) alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej postupoval voči spotrebiteľovi
mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne
navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a

podobne,taksúdvrámciproporcionalityaprimeranostimuselzohľadniť,žetuožiadnytakýprípadnešlo,
aspoň nič také žalobkyňa netvrdila. Žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, že by jej osobná, rodinná či
sociálna sféra trpela kvôli konaniu žalovaného absolútne mimoriadnym spôsobom. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu
jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku

ochrany.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria má súd za to, že suma vo výške 150,- Eur
splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením bol ajrozsudok tunajšieho súdu vydaný pod sp.zn. 77Csp/17/2025 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku), a
teda, že priznaná suma 150,- Eur bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný
sankčnýcharaktervočižalovanémuvzmysleindividuálnej,aleajgenerálnejprevencie,vozvyškužalobu

ako nedôvodnú zamietol.

50. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva.

51. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.
52. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.
53. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

54. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená
advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania
advokáta.

56. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy.

57. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy

súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch
písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania

( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, 34C/39/2021 18

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti).