Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2619010231
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a

sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí spojenom s vereným
vyhlásením rozsudku konanom 5. februára 2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného L. Z. pre zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a iné, o
dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022

r o z h o d o l :

I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku bol rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022
a rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku a § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, ods. 2 a 4
písm. d) zákona o súdoch v neprospech obvineného L. Z..

II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

3To/56/2022, z 29. novembra 2022 a rozsudok Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla
2022, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e , aby vec potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

IV. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku obvineného L. Z.K., narodeného XX. F. XXXX v W., trvalým

pobytom K. XXXX/XX, XXX XX M., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon
väzby Leopoldov, n e b e r i e do väzby.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022 bol obvinený L. Z. uznaný
za vinného zo spáchania prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294
ods. 1 Trestného zákona a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §
294 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

„v období od 1.4.2015 do 2.12.2016 v V. v bytovej jednotke so súpisným číslom XXX napriek tomu,
že nie je držiteľom zbrojného preukazu ani iného oprávnenia dovoľujúceho prechovávať strelivo a
strelnú zbraň, prechovával bez povolenia v garáži, ktorá je súčasťou nehnuteľnosti 1 ks krátkej pištole
čiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobník z uvedenej zbrane soznačením P. Model 27, 8 ks nábojov kalibru 7,65, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, v
ktorej sa nachádzalo 23 ks nábojov značky Browning kalibru 7.65, 1 ks červeno-šedej krabičky s názvom
Sellier&Bellot, v ktorej sa nachádzalo 16 ks nábojov značky Browning, kalibru 7.65 a 4 ks čiernych

plastových brokových nábojov s názvom SB Corona, Sellier&Bellot 12, pričom predložená pištoľ vzoru
27, kaliber 7.65 Browning, v. č. XXXXXX je podľa záverov znaleckého posudku Kriminalistického a
expertízneho ústavu PZ Bratislava streľbyschopná a treba ju považovať za zbraň kategórie A - zakázanú
zbraň, a náboje môže nadobudnúť do vlastníctva držiteľ zbrojného preukazu, držiteľ zbrojnej licencie
alebo držiteľ sprievodného zbrojného listu na trvalý vývoz podľa § 12 ods. 1 zákona č. 190/2003 Z. z. o

strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Za to bol obvinenému L. Z. podľa § 294 ods. 2, s použitím § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 37 písm. h), písm.
m), § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na
výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol obvinenému uložený aj trest prepadnutia veci 1 ks
krátkej pištole čiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobník z uvedenej
zbrane s označením P. Model 27, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, 1 ks červeno-šedej
krabičky s názvom Sellier&Bellot.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stal štát.

Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu bol zrušený výrok o
treste, ktorý bol obvinenému uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1T/88/2017,

z 11. januára 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/40/2018, z 19. júla
2018 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania podaného obvineným

rozhodol rozsudkom, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods.
3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému uložil podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona,
s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona s použitím § 41 ods.

2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obvineného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zároveň obvinenému uložil aj trest prepadnutia veci 1 ks
krátkej pištole čiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobníka z uvedenej
zbrane s označením P. Model 27, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, 1 ks červeno-šedej
krabičky s názvom Sellier&Bellot.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona potom zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému uložený
rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1T/88/2017, z 11. januára 2018 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/40/2018, z 19. júla 2018 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obvinený L. Z. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s
poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku [súd
rozhodol v nezákonnom zložení] a § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom].

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 1Tdo/77/2023, z 15. mája 2024 dovolanie
obvineného L. Z., proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.Na základe ústavnej sťažnosti obvineného rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, sp. zn.
IV. ÚS 487/2024, z 14. januára 2025 tak, že uznesením dovolacieho súdu, sp. zn. 1Tdo/77/2023, z 15.
mája 2024 bolo porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predmetné
uzneseniezrušilavecvrátil dovolaciemusúdunaďalšiekonanie.Sťažovateľovizároveňpriznalnáhradu
trov konania v sume 456,54 eur a uhradiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Ústavný súd dovolaciemu súdu vytkol ako dôvodnú námietku sťažovateľa, že v jeho prípade nebol
dodržaný výber náhodného sudcu, pretože pôvodne konajúca sudkyňa bola vo veci vylúčená a pri
následnom prerozdelení veci inému/ďalšiemu sudcovi nebol dodržaný výber aspoň z dvoch senátov,
resp. samosudcov a vec pripadla sudcovi vopred známemu a jedinému ktorý bol k dispozícii.

+ + +

Podľa § 362b ods. 1 Trestného poriadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v

trestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu
zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom
konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci
ústavný súd.

Po doručení nálezu ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací v súlade s § 362b ods. 1 Trestného
poriadku pokračoval v konaní o dovolaní obvineného L. Z. a vec opätovne posúdil, avšak iba v
rozsahu vymedzenom dôvodmi, ktoré viedli k zrušeniu jeho predchádzajúceho rozhodnutia (rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 45/2017). Trestná vec sa vrátila do senátu 1T, ktorý podľa platného a účinného rozvrhu

práce rozhoduje v zložení JUDr. Patrik Príbelský, PhD., JUDr. Martin Bargel a JUDr. Emil Klemanič.

+ + +

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal

procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h)
Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom zvoleného obhajcu [§ 369 ods.
2 písm. b) Trestného poriadku, § 373 ods. 1 Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370
ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa
obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku.

Následne prišiel k záveru, že dovolanie obvineného je dôvodné.

Vo vzťahu k obvineným namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, spočívajúceho v tvrdení, že po vylúčení pôvodnej zákonnej sudkyne nebola pri pridelení veci

inému sudcovi dodržaná podmienka náhodného výberu sudcu, teda neboli k dispozícii aspoň dva ďalšie
senáty,pripadajúcedoúvahynapridelenieveci,dovolacísúdpoukazujenarozhodnutieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky, ktorý v náleze, sp. zn. IV. ÚS 487/2024, zo 14. januára 2025, okrem iného, uviedol:
„24. Z argumentačnej koncepcie najvyššieho súdu vyplýva, že východiskom jeho interpretácie
označených ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. bolo nepochybne ich jazykové znenie, ktoré ale

najvyšší súd považoval len za akési prvotné priblíženie k ich obsahu. Pri nachádzaní normatívneho
významu interpretovaných pojmov najvyšší súd vzal do úvahy aj zásadu teleologického výkladu a
výlučne prostredníctvom nej vyložil § 51 ods. 1, 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. spôsobom
redukujúcim jadro významu interpretovaného textu o náhodnom prideľovaní vecí. Keďže podstata
námietok sťažovateľa smerovala práve proti interpretácii dotknutých ustanovení (bod 9), ku ktorej sa

priklonil najvyšší súd, považuje ústavný súd za potrebné analyzovať práve túto časť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.
25. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že novo koncipovanú tézu, podľa ktorej sa podmienka
pridelenia veci náhodným výberom jednému z aspoň dvoch senátov vzťahuje na jej prvé pridelenie ponapadnutí veci súdu, najvyšší súd odôvodnil na pozadí (i) skutočnosti, že v okolnostiach danej veci išlo
o personálne menší súd, na ktorom v čase napadnutia veci sťažovateľa pôsobili v rámci trestnoprávnej
agendy len dvaja samosudcovia, (ii) potreby špecializácie sudcov, ktorú implicitne myšlienkovo prepojil

s právom sťažovateľa na špecializovaného zákonného sudcu, a (iii) zákonom ustanovenej požiadavky,
‚...aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.' (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.).
26. Výkladovým nástrojom, prostredníctvom ktorého najvyšší súd formuloval svoj právny názor o
postačujúcom prvotnom náhodnom pridelení veci, bola interpretačná metóda teleologickej redukcie. V
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že označený výkladový prostriedok je z metodologického hľadiska

určený výlučne na riešenie problému (zakrytej) medzery v zákone. Ide o situáciu, keď jazykový výklad
normatívneho textu je v kolízii s jeho teleologickým pozadím, teda ak z pohľadu jazykového významu
textu tento prima facie reguluje viac, než by mal z pohľadu jeho teleologického určenia. Tento problém
v zásade nastáva v situácii, keď zákonodarca pri svojej normotvornej činnosti dostatočným spôsobom
nerozlišuje určité skupiny prípadov, ktoré podľa svojho (odlišného) účelu rozlišovať má.
27. Načrtnutú argumentačno-interpretačnú nezhodu medzi sťažovateľom a najvyšším súdom možno

v abstraktnej rovine vyjadriť ako napätie medzi jazykovým výkladom normatívneho textu a jeho
teleologickou interpretáciou zohľadňujúcou účel normatívneho pôsobenia (racionálne uvažujúceho)
zákonodarcu.
28. Ústavný súd sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k vzájomnému vzťahu medzi jazykovými
výkladovými metódami a ostatnými metódami interpretácie normatívneho textu a uviedol, že k výkladu

právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom
prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu
zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový
výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či

nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy
postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane
ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať
významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS
351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

29. V kontexte postoja najvyššieho súdu k zisťovaniu obsahu interpretovaného textu možno nepochybne
súhlasiť s jeho prístupom zvažovania aj iných než jazykových výkladových metód, najmä tých, ktoré
sú spojené s rekonštrukciou úmyslu zákonodarcu, avšak nemožno s ním súhlasiť, pokiaľ ide o ich
(izolovaný) výber, následnú aplikáciu a právne závery, ku ktorým dospel.
30. Vo všeobecnej a čiastočne zjednodušenej podobe možno vzťah medzi súdnou mocou a

zákonodarnou mocou vyjadriť aj tak, že úlohou všeobecných súdov je zákony interpretovať a aplikovať,
zatiaľ čo úlohou zákonodarcu je tieto zákony vytvárať. Toto vzájomné systémové oddelenie súdnej a
zákonodarnej moci determinuje rozsah možnosti interpretácie právnej úpravy zo strany všeobecných
súdov, pretože ak by táto interpretácia bola bezhraničná, tak naznačená deľba moci by potom stratila
akýkoľvek zmysel.

31. Právna metodológia vo väzbe na jazykový význam normatívneho textu rozlišuje na jednej strane
medzi jeho výkladom a na strane druhej dotváraním (resp. tvorbou). Základným diferenčným kritériom
prístupu medzi výkladom normatívneho textu (v užšom zmysle) a jeho dotváraním je problematika
jadra interpretovaného textu a jeho neurčitej oblasti, ktorá otvára priestor na jeho reštriktívnu alebo
extenzívnu interpretáciu, ktorej hranicou je jeho najširší možný výklad v rámci jeho neurčitej časti. V

naznačenom priestore otvorenej (významovo neurčitej) textúry hovoríme o výklade, pričom problematika
dotvárania práva súvisí s priestorom pohybujúcim sa buď za hranicou najširšieho možného významu
textu (analógia) alebo s priestorom významovo užším ako je samotné jadro interpretovaného textu
(teleologická redukcia). Uvedené rozlišovanie nie je samoúčelné, ale úzko súvisí s ústavnoprávne
relevantným vymedzením hraníc výkladu realizovaným orgánmi aplikujúcimi právo (všeobecné súdy

nevynímajúc).
32. Ako už bolo naznačené, všeobecným súdom predovšetkým prináleží normatívny text vykladať (v
užšom zmysle) a vo výnimočných prípadoch v zásade aj dotvárať, avšak za predpokladu, že v prípade
vykročenia mimo hraníc najširšieho významu pojmu (analógia) alebo redukujúc jeho významové jadro
(teleologická redukcia) rešpektujú všeobecne uznávané metódy jeho dotvárania. Prípustnosť dotvárania

práva zo strany orgánov aplikujúcich právo je z materiálneho hľadiska odôvodnená najmä tým, že
zákonodarca nedokáže a ani nemôže vopred domyslieť, a tým regulovať všetky možné situácie a
alternatívy vývoja spoločenských vzťahov.33. Keďže dotváranie práva okrem už naznačených súvislostí úzko súvisí aj s problematikou právnej
istoty, je všeobecný súd pohybujúci sa za hranicami jazykového významu textu povinný k tejto záležitosti
pristupovať nanajvýš obozretne a svoje závery aj náležite odôvodniť. Zároveň je potrebné uviesť,

že sudcovské dotváranie práva má aj svoje vnútorné limity a nemožno ho považovať za všeobecne
prípustnú metódu jeho nachádzania pre ktorúkoľvek oblasť právneho poriadku. Uvedené je potrebné
citlivo vnímať zvlášť v oblastiach verejného práva, resp. práva definovaného jeho vertikálnou vzťahovou
štruktúrou vrátane verejných subjektívnych práv, kde sa osobitne kladie zvýšený dôraz na jeho
predvídateľnosť aplikácie, aby princíp právnej istoty jeho adresátov týmito pravidlami presadzovaný bol

v čo najnižšej možnej miere dotknutý.
34. V prípade procesných pravidiel určovania príslušnosti súdu alebo pravidiel určovania zákonného
sudcu je právna istota účastníkov súdneho konania nepochybne dotknutá na vysokom stupni, pretože
ide o základné systémové pravidlá, ktoré sú komponentom a zároveň garanciou spravodlivého súdneho
konania a v širšom zmysle utvárajúce koncept právneho štátu a sú úzko previazané so základným
právom na nezávislý a nestranný súd (a v užšom zmysle aj na zákonného sudcu). Už z ich podstaty

preto vyplýva, že musia byť vopred jasné a predvídateľné.
35. Sudcovské dotváranie práva ako nástroj jeho interpretácie z metodologického hľadiska prichádza
do úvahy výnimočne a jedine v prípadoch tzv. kvalifikovaného nedostatku (medzery) v zákone, pričom
v zásade platí, že o takejto medzere nemožno uvažovať v situáciách, keď jasný jazykový význam
interpretovaného textu plne koreluje s historickým úmyslom zákonodarcu spravidla vyjadreným v

dôvodovej správe k zákonu. Inými slovami, ak počiatočná medzera v zákone (otvorená alebo zakrytá)
je prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu, tak možnosti jeho dotvorenia zo strany všeobecného
súdu sú obmedzené v tom smere, že sudca nie je oprávnený vyplniť vedomú medzeru v zákone. Istou
výnimkou z toho prístupu je v zásade len podstatná zmena spoločenských podmienok v porovnaní
s tými, ktoré boli prítomné v čase prijímania právnej úpravy, ktorej súčasťou je interpelovaný text,

pri ktorom sa zvažuje jeho výklad mimo hraníc jeho jazykového významu. Nepochybne nemožno
prehliadať ani situácie, keď všeobecný súd identifikuje vo vyjadrenej vôli zákonodarcu také nedostatky,
ktoré sú v rozpore s ústavným poriadkom ako významovým celkom, tieto však nemožno preklenúť
dotvorením práva, ale je povinnosťou všeobecného súdu v takom prípade prerušiť konanie a predložiť
vec ústavnému súdu (čl. 144 ods. 2 ústavy) na konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

36. Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení, možno konštatovať, že vnútorná systematika pravidiel
obsiahnutých v § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. je postavená na konštrukte generálnej klauzuly (§
51 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.) a negatívnej enumerácie (§ 51 ods.
3 zákona č. 757/2004 Z. z.). Z citovaných ustanovení vyplýva všeobecné pravidlo, podľa ktorého
sa prideľovanie vecí jednotlivým samosudcom alebo senátom uskutočňuje za kumulatívne splnených

podmienok (i) náhodného výberu a (ii) pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Zákonodarca
podmienku náhodného výberu konkretizoval spôsobom, podľa ktorého jej splnenie nastane vtedy, ak
sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (§ 51 ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z.). Označená právna úprava ďalej obsahuje modifikácie základného pravidla

náhodného výberu, ktoré ustanovuje prísne taxatívnym výpočtom (§ 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.
z.). Relevantnou okolnosťou, a to dokonca v rozhodujúcej miere, je aj to, že v prípade opätovného
prideľovania veci v situácii, ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.], do skupiny výnimiek zo všeobecného
pravidla náhodného prideľovania nie je expressis verbis zahrnutá. Práve naopak, výslovne (aj) pre tento

prípad zákonodarca textuálne zvýraznil požiadavku náhodného pridelenia veci.
37. Je nepochybné, že každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je spätá s
celou radou neistôt. Zmysel a účel možno abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o
vôli a zámeroch (historického) zákonodarcu, medzi ktoré patrí aj dôvodová správa.
38. Ústavný súd sa preto oboznámil so znením príslušnej časti dôvodovej správy k § 51 zákona

č. 757/2004 Z. z., ktorá je v časti podstatnej pre toto konanie pomerne stručná, napriek tomu z
obsahu rozpoznateľne vyplýva úmysel zákonodarcu zakotviť všeobecný princíp prideľovania vecí
jednotlivým senátom, samosudcom alebo vyšším súdnym úradníkom za podmienok náhodného výberu
«pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, t. j. ‚generátorom'». Dôvodová správa v tejto časti

taktiežzvýrazňujeúmyselzákonodarcuprepájaťvšeobecnýprincípnáhodnéhoprideľovaniasosúborom
zákonom výslovne ustanovených výnimiek.
39. Z obsahu dotknutej právnej úpravy a na ňu nadväzujúcej dôvodovej správy je ďalej zrejmé,
že spoločným menovateľom výnimiek z náhodného prideľovania vecí je istý privilegovaný charakterurčitého typu predmetu konania, resp. rozhodovania s konzekvenciou zrýchleného vybavenia tej-
ktorej záležitosti, čo vo svojej podstate zároveň umožňuje sprostredkovane rekonštruovať účel stojaci
na pozadí dotknutej právnej regulácie (§ 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.). Táto materiálna

podstata výnimiek, ktorú možno koncentrovane vyjadriť ako požiadavku na urýchlené rozhodovanie
v privilegovaných veciach (v zásade nemeritórneho charakteru), zjavne absentuje v prípadoch
meritórneho rozhodovania v otázkach viny a ukladania trestu.
40. Bez významu nemôže ostať nepovšimnutou ani skutočnosť, že najvyšším súdom signalizované
personálno-organizačné komplikácie tzv. malých súdov boli nepochybne prítomné aj v čase prijímania

predmetnej právnej úpravy, pričom aj na personálne menej početných súdoch dochádzalo k diferenciácii
civilnej a trestnej agendy a s tým súvisiacej špecializácii sudcov. Napriek týmto známym špecifikám
malých súdov zákonodarca nepovažoval za dôležité a ani podstatné akokoľvek reagovať na tieto ich
charakterové črty spôsobom ustanovenia výnimky zo všeobecného pravidla náhodného prideľovania
vecí. Je nepochybné, že pri personálne menších súdoch je algoritmus výberu medzi minimálne dvomi
senátmi pri každom prerozdelení veci značne obmedzený, avšak ani táto obmedzenosť nespôsobuje

neriešiteľnosť danej situácie (napr. náležitou úpravou rozvrhu práce, do úvahy prichádza aj delegácia
veci inému súdu zákonným postupom). Nad rámec už uvedeného možno uviesť, že tam, kde
zákonodarca pre určitú oblasť spoločenských vzťahov považuje špecializáciu súdov za podstatnú,
túto z legislatívneho hľadiska vyjadruje veľmi zreteľne, a to napríklad zriadením osobitných súdov
(napr. správne súdy) alebo ustanovením kauzálnej príslušnosti všeobecných súdov, resp. správnych

súdov. Záležitosť, ktorá sa stala predmetom pozornosti najvyššieho súdu s ohľadom na potrebu
špecializácie sudcov pre oblasť trestnej agendy, stojí naďalej prinajmenšom na súdoch prvej inštancie
mimo legislatívnej pozornosti zákonodarcu. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že z dosiaľ
uvedeného v zásade nič nenasvedčuje tomu, že medzi zákonodarcom vyjadreným textom analyzovanej
právnej úpravy a jeho úmyslom by bolo akékoľvek vnútorné napätie alebo rozpor.

41. Pokiaľ ide o konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého zákonný pojem ‚náhodný výber' nestojí
osamote, ale jeho neoddeliteľnou súčasťou je aj ďalšie zákonné znenie, a to ‚aby bola vylúčená
možnosť ovplyvňovania pridelenia veci', je potrebné uviesť, že toto dodatočné kritérium vylúčenia
ovplyvňovania pridelenia veci nie je primárne orientované ako bariéra pre procesnú stranu v praktickej
možnosti podávania viacerých návrhov a následnej manipulácie s pridelenou vecou podľa jej predstáv

o najvhodnejšom senáte alebo samosudcovi. Ústavný súd zastáva názor, že zákonom ustanovený
príkaz vylúčenia možnosti ovplyvňovania veci smeruje k určitej kvalitatívnej požiadavke na funkcionalitu
elektronického systému.
42. Opodstatnenosť tohto záveru sa podáva už priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 757/2004
Z. z. (§ 51), keď zákonodarca použil vetné spojenie «... aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí, t. j. ‚generátorom'», a tiež z bežného významu použitých výrazových prostriedkov,
ktoré sú súčasťou posudzovaného textu. Už samotná formulácia príkazu na ‚vylúčenie možnosti
ovplyvňovania pridelenia veci' sa z povahy veci (v tomto prípade elektronického prideľovania) viaže k
technickým a programovým prostriedkom a algoritmu ich prideľovania, a nie k možnostiam procesnej
strany manipulovať s vecou podľa jej optimálnych predstáv o zákonnom sudcovi. Inými slovami, pojem

prideľovania veci sa spája výlučne s postupom súdu (strana vec neprideľuje zákonnému sudcovi) pri
určovaní zákonného sudcu, a nie s konaním procesnej strany. Preto možno uzavrieť, že zákonný príkaz
na vylúčenie možnosti ovplyvňovania pridelenia veci je orientovaný do sféry toho-ktorého súdu a v
prípade prideľovania veci pomocou technických a programových prostriedkov do nastavenia algoritmu
tohto prideľovania tak, aby z pohľadu jeho funkcionality bola naplnená požiadavka náhodného výberu

senátualebosamosudcu,atopriexistenciiaspoňdvochalternatív(§51ods.2zákonač.757/2004Z.z.).
43. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že z posudzovanej právnej úpravy vrátane jej
dôvodovejsprávyajejteleologickéhopozadianičnesignalizuje,ženaznačenýproblémdotknutejprávnej
úpravy by vykazoval znaky počiatočnej a zároveň nevedomej medzery v zákone, a taktiež nemožno
identifikovať (a najvyšší súd to ani netvrdí) podstatnú a následnú zmenu spoločenských pomerov, ktorá

by v okolnostiach danej veci z materiálne chápaného hľadiska vytvorila následnú (zakrytú) medzeru v
zákone stojacu proti pôvodne prejavenej vôli zákonodarcu. Ústavný súd v tomto smere nespochybňuje,
že analyzovaná právna úprava [§ 51 ods. 1, 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.] môže byť z jej
jazykového významu pre menej personálne početné súdy z pohľadu organizácie ich práce náročnejšia
na jej presadzovanie (napr. časť sudcov bude musieť byť v hraničných prípadoch pridelená do inej

agendy), ale túto právnu úpravu nemožno zároveň označiť za nepoužiteľnú aj v situácii, ktorá je
predmetom posudzovania v tomto konaní.
44. Ústavnému súdu z jeho postavenia v zásade neprináleží akokoľvek korigovať výklad práva
realizovaný všeobecnými súdmi (vrátane súdu najvyššieho), pretože jeho úlohou je primárne ochranaústavnosti, a nie zákonnosti. Napriek tomu, že ústavný súd je pomerne zdržanlivý voči interpretačným
záverom všeobecných súdov týkajúcim sa podústavného práva, táto zdržanlivosť nie je bezmedzná
a jej hranice sa prelínajú aj so situáciou, keď všeobecné súdy prekročia rámec možnej (zmysluplnej)

interpretácie normatívneho textu a dopustia sa výkladového excesu s konzekvenciou následného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). O takýto prípad ide aj vtedy, ak orgány
aplikácie práva síce aplikujú všeobecne prípustné interpretačné metódy, ale tieto použijú nesprávne
alebo v situácii, ktorá ich použitie vylučuje. V prípade analógie alebo teleologickej redukcie je takouto
situáciou neprítomnosť medzery v práve, ktorá by za prítomnosti relevantného teleologického pozadia

mohla byť ich prostredníctvom vyplnená.
45. Vybočenie z týchto hraníc sa sprítomnilo aj v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, keď najvyšší
súd interpretoval zákonom ustanovené podmienky náhodného výberu senátu alebo samosudcu v
rozpore s ich jasným jazykovým znením a úmyslom zákonodarcu, čím dotvoril zákon vytvorením
osobitnej skupiny prípadov, v ktorých sa pravidlo náhodného prideľovania vecí neaplikuje. Tento
prístup najvyššieho súdu bol zvolený v situácii, keď na takúto interpretačnú redukciu neboli (aj

z doktrinálnych interpretačných prístupov) splnené predpoklady (najmä absencia počiatočnej, resp.
následnej nevedomej medzery v zákone). Vo výsledku preto najvyšší súd presadil svoju vlastnú
predstavu o optimálnom legislatívnom riešení, v dôsledku čoho vstúpil do priestoru, ktorý mu z jeho
postavenia ako orgánu súdneho typu neprináleží, a tým zároveň otvoril priestor pre ústavný súd na jeho
kasačné pôsobenie.

46. V závere je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má nepochybne svoju
racionalitu a vnútornú logiku a nemožno si nevšimnúť aj jeho praktický dosah. Ani vecne však nejde o
jediné možné riešenie danej problematiky, pričom podstatné je to, že výber optimálneho riešenia nie je
vecou súdu, ale vecou uváženia zákonodarcu, čo má vo vzťahu k prideleniu veci súvzťažnosť určenú
prostredníctvom čl. 2 ods. 2 ústavy.

47. Inými slovami a lapidárne, v predmetnej situácii nemožno výkladovo poprieť jednoznačne vyjadrené
ratio legis dotknutého kľúčového ustanovenia, teda § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorým
je obligatórny náhodný výber (a taký môže byť len výber z najmenej dvoch sudcov v nadväznosti na
odseky 1 a 2 označeného ustanovenia), čo platí konkrétne (aj a práve) pri prideľovaní veci po vylúčení
sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená. Tradičnú judikatúrnu líniu je teda potrebné od zakotvenia

povinnosti náhodného výberu do zákona (aj po vylúčení sudcu) formulovať tak, že dôvodom na nutnú
delegáciu je nemožnosť prideliť vec náhodným výberom na základe legálneho interného postupu, ak
má byť taký výber podľa zákona obligatórne vykonaný.
48. Oproti tomu použitý postup v preskúmavanej veci, aj keď nenesie znaky manipulácie v duchu tzv.
kabinetnej justície, nie je ani výberom sudcu, a teda už vôbec nie náhodným výberom. Ústava náhodný

výber nepožaduje, ale ak ho požaduje zákon, sudca sa nemôže stať ‚zákonným sudcom' v zmysle čl.
48 ods. 2 a v kontexte čl. 2 ods. 2 ústavy bez splnenia tejto zákonnej požiadavky. Riešenie preferované
najvyšším súdom by teda bolo z hľadiska absencie konfliktu s ústavou možné, ale len na základe
zákonnej zmeny pri úprave dotknutej otázky.
49. Nie je bez zaujímavosti ani to, že uvedená okolnosť bola reflektovaná aj konajúcim okresným súdom

(bod 5 tohto odôvodnenia).
50. Z už uvedených dôvodov ústavnému súdu neostávalo iné, než vyhovieť ústavnej sťažnosti
sťažovateľa a rozhodnúť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné
právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 listiny a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).“

Dovolací súd je viazaný právnym názorom vyjadreným v citovanom náleze ústavného súdu a uvádza,
že vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že táto dovolacia námietka obvineného subsumovaná

pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je dôvodná.

Opierajúc sa o právny názor vyjadrený v zrušujúcom náleze ústavného súdu možno konštatovať, že
potom, čo bola z konania a rozhodovania vylúčená pôvodná zákonná sudkyňa, bola vec obvineného
pridelená novému sudcovi porušením ústavných a zákonných pravidiel na pridelenie veci náhodným

výberom. Pri následnom novom pridelení veci bol už k dispozícii len jeden sudca, ktorému mohla byť
daná vec pridelená.
Táto situácia bola v rozpore so zákonnou úpravou uvedenou v zákone o súdoch č. 757/2004 Z. z., v
znení noviel.Podľa § 3 ods. 3 uvedeného zákona zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na
príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o
prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa

rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 51 ods. 1 uvedeného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu
konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom
tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci

podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu.
Podľa § 52 ods. 2 citovaného zákona podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy,
ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.
Podľa § 51 ods. 1 písm. d) citovaného zákona ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade ak bol zákonný sudca,

ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

V situácii, keď pri novom pridelení veci neboli fakticky k dispozícii aspoň dvaja sudcovia na danom
súde, medzi ktorých by bolo možné vec nanovo prerozdeliť (prideliť jednému z nich) prostredníctvom
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, nebola splnená

požiadavka pridelenia veci náhodným výberom.

Tým bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods.1 písm. b) Trestného poriadku, pretože súd rozhodol
v nezákonnom zložení.
Došlo tým k porušeniu zákona v neprospech obvineného, a to v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d),

ods. 3 Trestného poriadku a § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, ods. 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.

Najvyšší súd preto so zreteľom na citované pochybenie podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku
vyslovil vo výroku tohto rozsudku porušenie zákona v neprospech obvineného. Podľa § 386 ods. 2
Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 a jemu

predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022 a zrušil aj všetky
ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad a zároveň podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému
súdu Senica, aby vec v potrebnom rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol.

Keďžedošlokzrušeniuajrozsudkusúduprvéhostupňaatenbudemusieťcelékonanienanovovykonať,
nezaoberal sa už dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami obvineného, pretože ten ich bude môcť
duplicitne uplatniť v novom konaní a súd prvého stupňa sa nimi bude povinný nanovo zaoberať.

Pri opakovanom prerokovaní a rozhodnutí bude potrebné, aby sa Okresný súd Senica dôsledne riadil

vyššie vyjadreným právnym názorom dovolacieho súdu vo vzťahu k zákonnému sudcovi. S ohľadom
na uvedené bude prvostupňový súd povinný vykonať konanie na súde prvého stupňa opätovne, a to v
zákonnom zložení.

Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený

mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na základe dovolania výrok o tomto treste zruší, rozhodne
súčasne o väzbe.

Vzhľadom na to, že obvinený L. Z. v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 (v spojení vo výroku

o vine s rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022) a dovolací súd v
konaní o dovolaní zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa, podľa § 380 ods. 2
Trestného poriadku bolo potrebné rozhodnúť o väzbe. Menovaný obvinený avšak páchal aj inú tresnú
činnosť, za ktorú bol odsúdený, preto s tým, že bude dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu
bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Skalica, sp. zn. 0T/25/2020, z 10. júna 2020 v spojení

s uznesením Okresného súdu Senica, sp. zn. 1Nt/64/2021, z 13. februára 2023, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tos/62/2023, zo 16. mája 2023, rozhodol najvyšší súd o tom, že sa
obvinený do väzby neberie.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.