Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/102/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724010905
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5724010905.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň JUDr.

Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2026 prejednal
odvolania podané prokurátorom a obžalovaným A. B. proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp. zn.
4T/32/2024 z 20.5.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn.
4T/32/2024 z 20.5.2025.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C. C., trvale bytom
D. D., E. XXX/X,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

dňa 29.11.2023, približne o 14.45 hod., v A. F. G. F. XX/XX, v byte č. XX, po predchádzajúcom konflikte
s poškodenou H. I., nar. X.XX.XXXX,
s ktorou žil v spoločnej domácnosti, poškodenú opakovane udrel, stredne silnou intenzitou, rukou
zovretou v päsť do oblasti hlavy, čím svojím konaním spôsobil poškodenej H. I. viacnásobnú zlomeninu
nosových kostí s posunom úlomkov a miernou deviáciou vonkajšieho nosa, odlomenie korunky zuba č.
14 a poranenie zuba č. 13, poranenia vyžadujúce liečbu v trvaní minimálne 14 dní, s dobou sťaženia
obvyklého spôsobu života

v trvaní 14 dní,
t e d a

inému úmyselne ublížil na zdraví,

č í m s p á c h a l

prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

Z a t o h o o d s u d z u j e :

Podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.Súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje obžalovanému skúšobnú dobu

2 (dva) roky.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 4T/32/2024 z 20.5.2025 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.

zák. na skutkovom základe, že:

dňa 29.11.2023, približne o 14.45 hod., v A. F. G. F. XX/XX, v byte č. XX, po predchádzajúcom konflikte
s poškodenou H. I., nar. X.XX.XXXX,
s ktorou žil v spoločnej domácnosti, poškodenú opakovane udrel, stredne silnou intenzitou, rukou

zovretou v päsť do oblasti hlavy, čím svojím konaním spôsobil poškodenej H. I. viacnásobnú zlomeninu
nosových kostí s posunom úlomkov a miernou deviáciou vonkajšieho nosa, odlomenie korunky zuba č.
14 a poranenie zuba č. 13, poranenia vyžadujúce liečbu v trvaní minimálne 14 dní, s dobou sťaženia
obvyklého spôsobu života
v trvaní 14 dní.

Za tento trestný čin bol odsúdený podľa § 156 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 8
mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní
2 roky.

Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolania prokurátor aj obžalovaný A. B..

Prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného proti výroku o treste.
V písomných dôvodoch uviedol, že okresný súd pri správnom vyhodnotení dôkazov a uznaní viny
obžalovaného za spáchaný skutok, zrejme omylom uložil trest mimo zákonom ustanovenej trestnej

sadzby, pretože Trestný zákon umožňuje za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 2 Tr. zák. uložiť
trest odňatia slobody na 1 rok a 3 roky a nie v rozmedzí
6 mesiacov až 3 roky. Pokiaľ teda súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere
8 mesiacov, takáto výmera trestu nie je v súlade so zákonom. Vo vzťahu k obžalovanému prokurátor
konštatuje jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., vzhľadom na odsúdenie trestným

rozkazom Okresného súdu Martin, sp. zn. 13T/6/2017 zo 7.2.2017, právoplatným 7.2.2017, ktorým bol
obžalovaný uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Tr. zák. spáchaného voči blízkej osobe, svojej matke, za čo mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 6 mesiacov. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste
a pri nezmenenej právnej kvalifikácii skutku obžalovanému uložil trest odňatia slobody pri strede trestnej

sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu s určením primeranej skúšobnej doby.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na to, že
s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí. Odsudzujúci rozsudok sa opiera o dôkazy, ktoré majú zväčša
nepriamy charakter. Ide najmä o výsluchy svedkov vykonané v prípravnom konaní. Súd zaradil medzi

relevantné dôkazy, okrem iného, aj zápisnicu o trestnom oznámení. Tým, že poškodená odmietla
vypovedať a na hlavnom pojednávaní uviedla i dôvod, on nemal žiadnu možnosť ovplyvniť obsah tohto
dôkazu, ktorý mal slúžiť na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Po
tom, ako sa stal obvinenou osobou, napriek všetkým právam zaručeným Trestným poriadkom nemohol
svedkyni poškodenej položiť ani len jednu otázku, napr. kto všetko bol v byte, ako to bolo s dobou

liečenia a pod. Orgány prípravného konania pribrali do konania znalca, s ktorým sú opakovane problémy
v trestných konaniach. Tento znalec nikdy nemal živého pacienta, vykonáva pitvy mŕtvol. V podstate
pre jeho odsúdenie stačil iba dôvodný predpoklad z odbornej literatúry, hoci znalec uvádza, že reálnu
dobu liečenia nie je možné objektívne určiť. Nikto nevie určiť, aký je percentuálny podiel tých, u ktorých
je doba liečenia so sťažením obvyklého spôsobu života u takýchto poranení iná, napr. kratšia ako 7

dní, vie sa len možný záver vyplývajúci z priemernej populácie. Uvedené nedostatky považuje za vážneporušenie základných princípov trestného konania. Zdôraznil, že neexistuje žiadny objektívny dôkaz
o tom, že zranenie svedkyne poškodenej urobil on a že doba liečenia so sťažením obvyklého spôsobu
života presahuje 7 dní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a spod obžaloby ho oslobodil. K odvolaniu prokurátora nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať,
keďže toto má relevanciu iba v prípade, ak by existovali dôkazy o tom, že boli naplnené znaky skutkovej
podstaty stíhaného prečinu.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle

§ 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že
odvolanie prokurátora nie je dôvodné; odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, avšak pre iné
skutočnosti, než ktoré uviedol v odvolaní.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení

napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo

v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov
o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého rozsudku sú
zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných
právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia

súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované
dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na

vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov

vyslovených súdom prvého stupňa.Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Tr.zák.,spoukazomna§139ods.písm.c)Tr.zák.,§127ods.4Tr.zák.nezodpovedásprávnymúvahám
súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného
skutku práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie aj blízka osoba.

Podľa § 127 ods. 4 Tr. zák. blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom
pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa
pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom
pociťovala ako ujmu vlastnú.

Podľa § 127 ods. 5 Tr. zák. blízkou osobou sa na účely trestných činov vydierania podľa § 189,
znásilnenia podľa § 199 ods. 2, sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2, sexuálneho zneužívania podľa
§ 201 ods. 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2, nebezpečného prenasledovania podľa

§ 360a, nebezpečného elektronického obťažovania podľa § 360b alebo financovania terorizmu podľa
§ 419c ods. 2 rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá
je vo vzťahu k nim blízkou osobou podľa odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v
spoločnej domácnosti.

V tomto smere je nutné poukázať na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, že na správne vymedzenie
skutku v obžalobe, či odsudzujúcom rozsudku nie je postačujúce, ak je v skutku označená poškodená
osoba len ako chránená osoba v zmysle § 139 ods. 1 Tr. zák. (napríklad, že je dieťa, blízka osoba, chorá
osoba), ale je nutné brať do úvahy aj ustanovenie
§ 139 ods. 2 Tr. zák. a súvislosť spáchania trestného činu práve s postavením, stavom alebo vekom

chránenej osoby. Aj táto súvislosť musí mať odraz v opise skutku, nakoľko v opačnom prípade skutok
nenapĺňa znaky tejto kvalifikovanej podstaty a obžalovaný z jej spáchania nemôže byť uznaný za
vinného.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti

s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Zuvedenéhoustanoveniavyplýva,žepodstatnýmpreposúdeniepostaveniachránenejosobyakoznaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty je nielen zistenie, že niekto má postavenie chránenej osoby (v danom
prípade blízkej osoby), ale aj skutočnosť, že trestný čin, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, bol

spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby. Pokiaľ trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením chránenej osoby, nie je ani možné použiť tento znak (chránenej osoby) ako kvalifikačný
moment pri právnej kvalifikácii stíhaného skutku.

Ustanovením § 139 ods. 2 Tr. zák. vyžadovaná súvislosť spáchaného trestného činu s postavením

chránenej osoby je skutkovým zistením, t.j. musí byť súčasťou popisu skutku, ktorý sa obžalovanému
kladiezavinu.Tonapokonvyplývaajzustanovenia§163ods.3Tr.por.,zktoréhojezrejmé,žesúčasťou
tzv. skutkovej vety vo výroku meritórneho rozhodnutia musí byť aj opis skutočností, ktoré odôvodňujú
všetky zákonné znaky trestného činu, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Pokiaľ teda prokurátor a následne aj súd prvého stupňa chcú klásť obžalovanému za vinu aj spáchanie
kvalifikovanej skutkovej podstaty vychádzajúcej z ustanovenia o chránenej osobe podľa § 139 ods. 1
písm. c) Tr. zák., potom musia v skutkovej vete vymedziť opis skutku tak, aby pokrýval nielen skutočnosť,
žepoškodenýjeblízkouosobouobžalovaného(čovskutkovejvetenapadnutéhorozsudkunebolovôbec
uvedené), ale aj skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením poškodenej osoby

(čo v skutkovej vete napadnutého rozsudku taktiež nebolo uvedené).
Krajský súd v prejednávanej trestnej veci nenašiel v skutkovej vete rozsudku také skutkové okolnosti,
ktoré by zodpovedali právnej kvalifikácii ustálenej prvostupňovým súdom. Daný skutok však zodpovedá
právnej kvalifikácii podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., v ktorej krajský súd nezistil pochybenie.Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému úmyselne ublíži
na zdraví.

Podľa § 123 ods. 1 Tr. zák. ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie
zdravia iného.

Pojem ujma na zdraví ako akékoľvek poškodenie zdravia iného je potrebné vykladať v kontexte odsekov

2 až 4 § 123 Tr. zák. Kvalitatívne ide o menej závažnú ujmu ako ublíženie na zdraví. Pôjde teda
o poškodenie zdravia iného, počas ktorého bol iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života,
pričom vylúčeným nie je ani to, aby k sťaženiu obvyklého spôsobu života vôbec nedošlo. Musí však ísť
o poškodenie zdravia objektívne preukázateľné spravidla so stopami na tele poškodeného.

Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie

zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého
bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

V okolnostiach danej veci krajský súd pripomína, že nie každá porucha zdravia je ublížením na zdraví
v zmysle Trestného zákona. Nestačia napr. prechodné bolesti alebo nevoľnosť, oderky, nepatrné ranky,

hučanie v ušiach. Pri posudzovaní pojmu „ublíženie na zdraví“ majú význam hlavne také skutočnosti,
aká je povaha poruchy zdravia, ako bola spôsobená, akými príznakmi sa prejavuje, ktorý orgán a ktorá
funkcia bola narušená, bolestivosť zranenia a jej intenzita, či a aké lekárske ošetrenie vyžaduje a či a do
akej miery porucha narušila obvyklý spôsob života. Za ublíženie na zdraví sa považuje porucha zdravia
poškodeného, ktorá mu sťažuje obvyklý spôsob života alebo výkon obvyklej činnosti po dobu okolo 7

dní. Pre záver, že ide o ujmu na zdraví, nie je nevyhnutné, aby poškodený bol práceneschopný. Je tiež
potrebné zdôrazniť, že posudzovanie každého prípadu musí byť komplexné a individuálne.

Ďalej treba uviesť, že pre záver o tom, že sa obvinený dopustil úmyselného trestného činu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., nepostačuje len zistenie, že inému svojím konaním spôsobil

takú ujmu na zdraví, ktorá má objektívne charakter ublíženia na zdraví v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, teda len naplnenie skutkovej podstaty uvedeného trestného činu po objektívnej stránke.
Súčasne sa vyžaduje aj naplnenie subjektívnej stránky uvedeného trestného činu, pričom nepostačuje
iba zistenie, že páchateľ konal úmyselne, ale musí sa preukázať, že jeho úmysel smeroval k spôsobeniu
ublíženia na zdraví, tak ako to vyžaduje § 15 Tr. zák. V tejto súvislosti treba prizerať na okolnosti, za

ktorýchdošlokútoku,akýpredmetbolkútokupoužitýatiežnato,akénebezpečenstvoprenapadnutého
z útoku hrozilo. Pre správne posúdenie konania obžalovaného je smerodajná povaha poranenia, ako
bola zistená lekárom.

Po preskúmaní obsahu spisu, najmä výsledkov znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo

a lekárskych správ ohľadne zranení poškodenej, jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi, krajský súd
rovnako ako okresný súd dospel k jednoznačnému záveru, že poškodená H. I. v kritický deň objektívne
utrpela viacnásobnú zlomeninu nosových kostí s posunom úlomkov a miernu deviáciou vonkajšieho
nosa, odlomenie korunky zuba č. 14 a poranenie zuba č. 13. Poranenie nosa sa prejavilo krvácaním
z nosa a opuchom nosa, pri nose vznikla menšia krvná podliatina. Zranenia podľa vyjadrení súdneho

znalca J. A. A. K., B. mohli byť spôsobené tupým mechanickým násilím na tvár na oblasť nosa a úst,
priamym, direktívnym úderom päsťou na oblasť nosa a úst konaním inej osoby. Poškodená musela
inkasovať minimálne dva údery päsťou na tvár, jedenkrát na oblasť nosa a jedenkrát na oblasť úst.
Pokiaľ ide o následok konania obžalovaného vo forme ublíženia na zdraví poškodenej, z odborného
vyjadrenia J. A. A. K., B. prečítaného na hlavom pojednávaní je možné dôvodne predpokladať, že

predmetná zlomenina nosa si vyžiadala liečbu v trvaní minimálne 14 dní, prípadne aj viac. Poranenie
nosa bolo navyše združené so zlomeninou korunky zuba, s poranením, ktoré si samé osebe bude
vyžadovať liečbu v podobe zubného zákroku (nastavenie korunky, umelá korunka). Poranenie si tiež
vyžiadalo práceneschopnosť, v danom prípade poškodená bola PN 6 dní. Poškodená v dôsledku
predmetného poranenia nosa a zubov musela absolvovať lekárske vyšetrenie za účelom vylúčenia

závažnejšieho poranenia hlavy (CT lebky a mozgu). Poranenie nosa bolo bolestivé. Musela dodržiavať
lekárom nariadený režim s vylúčením namáhavejšej fyzickej aktivity – šport a iné spoločenské aktivity.
Mala zákaz manipulácie s nosom, mala problémy s osobnou hygienou, nemohla sa poriadne umyť, lebo
sa nemohla dotýkať nosa. Poranenia predstavovali aj estetický hendikep, nakoľko nos po úraze ostalvybočený doprava. V dôsledku predmetnej zlomeniny nosa bola poškodená obmedzovaná v obvyklom
spôsobe života viac ako 7 dní (cca 14 dní).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie sú pochybnosti o správnosti posúdenia charakteru ujmy na zdraví
poškodenej, ktorá bola v súlade s ustanovením § 123 ods. 2 Tr. zák., resp. podľa tam uvedených kritérií
správne kvalifikovaná ako ublíženie na zdraví, ktoré je znakom skutkovej podstaty prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanej veci treba tiež uviesť, že aby bolo možné robiť závery o tom, aké následky mohol
obžalovaný od svojho konania očakávať, bolo potrebné predovšetkým zistiť, aký charakter malo a ako
teda bol tento útok pre zdravie poškodenej nebezpečný. Z odborného vyjadrenia vyplýva, že útok zo
strany obžalovaného bol vedený na dôležité orgány v anatomickej oblasti hlavy (mozog). Intenzita bola
približne stredného stupňa a rozsahu, k vnútrolebečným poraneniam nedošlo. Je nesporným faktom,
že obžalovaný útočil na hlavu, tvár poškodenej, konkrétne na jej nos, t.j. útočil proti takej časti tela, kde

sú orgány ľahko zasiahnuteľné. Jeho úmysel smeroval prinajmenšom k spôsobeniu ublíženia na zdraví.
Obžalovaný si musel byť vedomý toho, že tvár, resp. nos je orgán dôležitý pre život človeka a keďže
vedomie možnosti vzniku ublíženia na zdraví je nevyhnutnou podmienkou úmyselného zavinenia (§ 15
Tr. zák.), nie je táto forma zavinenia u obžalovaného vylúčená.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa znaleckého dokazovania v uvedenej veci, krajský súd
poukazuje na to, že súd je povinný hodnotiť aj znalecký posudok na základe starostlivého uváženia
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (R 40/1969). Súd hodnotí
znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce
ľubovoľne nahradiť odborný názor znalca vlastným, v danej veci laickým názorom, ale môže a je povinný

preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú
význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti
náležite zistené v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné, alebo dokonca také,
ktoré logicky odporujú iným výsledkom dokazovania, a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto
podkladov (R 40/1972).

Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto
pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa § 146 Tr. por. (Rt 56/94 II).

Nie je dôvodná odvolacia námietka obžalovaného, že súdny znalec sa vyjadroval k reálnej dobe
liečenia len na základe svojich odborných poznatkov, resp. literatúry. Je síce pravdou, že súdny

znalec k reálnej dobe liečenia predmetnej zlomeniny nosa uviedol, že nie je možné ju objektívne určiť,
nakoľko poškodená po prvotnom vyšetrení v deň vzniku úrazu dňa 29.11.2023 zrejme už neabsolvovala
lekárske kontroly. Zo spisu tiež vyplýva, že vzhľadom na vybočenie nosa bola poškodenej krčným
lekárom doporučená repozícia nosových kostí (úprava nosových kostí do pôvodného postavenia), čo
poškodená odmietla. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pre správne posúdenie konania obžalovaného

jesmerodajnápovahaporanenia,akobolazistenálekárom.Nietnijakýchpochýbotom,žeJ.A.A.K.,B.,
súdnyznaleczodboruzdravotníctvoafarmácia,odvetviesúdnelekárstvo,ktorýmalkdispozíciilekárske
správy poškodenej, vzhľadom na svoju znaleckú špecializáciu, odborné znalosti a praktické skúsenosti
v lekárskom odbore bol oprávnený vo veci vypracovať odborné vyjadrenie ku zraneniam poškodenej
a k mechanizmu vzniku zranení poškodenej. V trestnom konaní pri zisťovaní povahy ublíženia na zdraví

alebo nebezpečenstva, ktoré z útoku páchateľa hrozilo pri súdenom trestnom čine, sa nemožno riadiť
tým, ako ublíženie na zdraví hodnotil sám poškodený, alebo ako sa po poranení cítil, nakoľko mnoho
poškodených má tendencie v konečnom dôsledku pomôcť, resp. nepriťažiť páchateľovi.

Ako bolo konštatované vyššie, pre právny záver, že ide o ublíženie na zdraví v zmysle § 156 ods. 1 Tr.

zák.,spoukazomnadikciuustanovenia§123ods.2Tr.zák.,niejenevyhnutnéanito,abypoškodenýbol
práceneschopný. Skutočnosť, že poškodená pri poruche zdravia, ktorá má objektívne povahu ublíženia
na zdraví, bola PN len 6 dní, nemôže viesť k záveru, že v súdenom prípade nejde o ublíženie na zdraví.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka, že so súdnym znalcom sú opakovane problémy v trestných

konaniach, že znalec nikdy nemal živého pacienta. Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru,
že nie sú pochybnosti o správnosti odborného vyjadrenia vypracovaného súdnym znalcom J. A. A.
K., B.. Znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré mali pre podanie odborného vyjadrenia význam.
Odborné vyjadrenie je dostatočne presvedčivo odôvodnené, nemá vnútorné rozpory, jeho závery súlogické a nie sú v rozpore s inými dôkazmi (najmä lekárskymi správami o zraneniach poškodenej,
prepisom audio-video záznamu REDAT linka 158), o ktorých správnosti ani po preskúmaní niet dôvodu
pochybovať. Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku (v danom prípade odborného vyjadrenia) sa

musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú.

Pokiaľ ide o závažnosť vyššiu než nepatrnú v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., táto nepochybne vyplýva
z popisu skutku v rozsudku okresného súdu. Pri charaktere použitého násilia a spôsobeného následku
(zlomenina nosových kostí s posunom), skutok nemôže byť posúdený len ako priestupok proti

občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1991 Zb. o priestupkoch.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie
veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní –
v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil,
že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže

napadnutýrozsudokzrušiťlenpreto,žeodvolateľnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Obžalovaný sa necíti byť vinný zo súdeného trestného činu. V prípravnom konaní aj v konaní pred
súdom na hlavnom pojednávaní využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol vypovedať. Obhajobná
argumentácia obžalovaného uvedená v písomných dôvodoch odvolania je založená na premise
o dôkaznej núdzi, nenaplnení zákonných znakov súdeného trestného činu, najmä následku trestného
činu a odsúdení len na základe nepriamych dôkazov.

Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd
neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Úlohou trestného súdu nie je posudzovať obhajobu obžalovaného, ale

rozhodovať o jeho (ne)vine, pričom musí samozrejme hodnotiť ako dôkaz aj výpovede obžalovaného
a ich vierohodnosť. Obžalovaný v danom prípade nebol schopný zabezpečiť ani jediný dôkaz, ktorý
by potvrdzoval, že súdený skutok nespáchal, ale len spochybňoval zákonnosť a výpovednú hodnotu
zabezpečených a vykonaných usvedčujúcich dôkazov, resp. namietal ich hodnotenie.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že priamy dôkaz o vine obžalovaného neexistuje, nakoľko
jediná priama svedkyňa (poškodená H. I.) po podaní trestného oznámenia už vo veci nevypovedala.
Rozhodnutie okresného súdu bolo opreté len o nepriame dôkazy. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje, že slovenská judikatúra dlhodobo akceptuje možnosť odsúdenia na základe nepriamych
dôkazov, avšak kladie na ne veľmi prísne požiadavky. Aby mohol byť na ich základe vynesený

odsudzujúci rozsudok, musia tvoriť ucelený, logicky nadväzujúci a vnútorne bezrozporný reťazec, ktorý:
- je uzatvorený a bez medzier (t.j. každý dôkaz musí zapadať do celkovej mozaiky a nesmie
v nej byť žiadne slabé alebo chýbajúce ohnivko, ktoré by umožňovalo inú interpretáciu);
- je logicky kogerentný (t.j. jednotlivé dôkazy sa musia navzájom podporovať a posilňovať);- jednoznačne vedie k záveru o vine (t.j. celý reťazec ako celok musí s najvyššou mierou
pravdepodobnosti, hraničiacou s istotou vylúčiť akúkoľvek inú rozumnú a reálnu verziu skutkového deja).

V súvislosti s existujúcou dôkaznou situáciou krajský súd dospel k záveru, že nepriame dôkazy
v súdenom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz, z ktorých možno vyvodiť
bezpečný záver o vine obžalovaného.

Vzhľadom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, krajský súd poukazuje aj na
podstatné časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorých sa najmä uvádza:

„...Súd mal vykonaným dokazovaním bezpochyby preukázané, že obžalovaný dňa 29.11.2023, približne
o 14.45 hod., v A. F. G. F. XX/XX, v byte č. XX, fyzicky napadol poškodenú H. I. tak, že ju niekoľkými

údermi rukou zovretou v päsť opakovane udrel do hlavy v tvárovej oblasti. Z tohto protiprávneho
konania je obžalovaný usvedčovaný najmä zvukovým záznamom zo systému ESIS redat, v ktorom je
obsiahnutý telefonický hovor medzi poškodenou H. I. a operátorom strediska. Poškodená bezprostredne
poincidentekontaktovalapolíciuzaúčelomoznámenia,žejuobžalovanýnapadol.Zprejavupoškodenej
je evidentné, že táto bola značne rozrušená, plakala, ba priam z konania obžalovaného bola v ľahkom

šoku. Poškodená pri nahlásení tohto napadnutia za útočníka označila obžalovaného a to jeho
menom a priezviskom, ozrejmila, že má pravdepodobne zlomený nos, pričom operátorovi potvrdila, že
obžalovaný jej mal toto zranenie spôsobiť úderom ruky zovretej v päsť. Okolnosti za ktorých mal byť
skutok spáchaný následne poškodená podrobnejšie popísala aj v trestnom oznámení, ktoré podala na
obžalovaného nasledujúci deň po spáchaní skutku. Okrem týchto dôkazov je obžalovaný usvedčovaný

aj výpoveďami svedkov A. L., L. M. a N. L., osôb bývajúcich v bytovom dome, v ktorom obžalovaný
napadol poškodenú. Tieto osoby zhodne uviedli, že počas toho, ako sa nachádzali vo svojich obydliach,
počuli okrem iného ženský nárek. Svedkovia A. L. a L. M. následne vyšli na chodbu bytového domu, po
čom otvorila na vedľajšom byte vchodové dvere poškodená. Následne z bytu, v ktorom sa nachádzala
poškodená, videli odísť osobu mužského pohlavia. Je nesporné, že táto osoba mužského pohlavia bol

práve obžalovaný, ktorého krátko pred incidentom stretol svedok N. L.. Tento uviedol, že obžalovaný
išiel za ním, keď vstupoval do bytového domu, následne keď sa dostal do bytového domu, tento kráčal
hore schodmi za ním (vtedy však nevedel, do ktorého bytu ide). Tento svedok potvrdil, že obžalovaného
z videnia pozná, vídava ho v centre mesta A. aj so psom. Aj svedkovia A. L.
a L. M. popísali osobu, ktorá vyšla z bytu poškodenej, pričom tento ich popis osoby zodpovedá výzoru

obžalovaného. Napokon, ako už súd uviedol, aj poškodená počas oznamovania skutku polícii, ako
útočníka, ktorý opustil byt po incidente označila práve obžalovaného a ako útočníka ho označila aj
vpodanomtrestnomoznámení.Sobsahomtrestnéhooznámeniaakoajsobsahomzvukovéhozáznamu
z telefonického hovoru poškodenej s operátorom plne korešpondujú lekárske správy z vyšetrenia a
ošetrenia poškodenej, ako aj závery znalca J. A. A. K., B., ktoré prezentoval v podanom odbornom

vyjadrení. Mechanizmus vzniku zlomeniny nosa zodpovedá okolnostiam uvedeným v lekárskych
správach, resp. obsiahnutých na zvukovom zázname, či v trestnom oznámení.
Z vykonaného dokazovania bezpečne vyplýva, že obžalovaný poškodenú fyzicky napadol takým
spôsobom, že voči nej použil tupé mechanické násilie (minimálne dva direktívne údery päsťou do oblasti
nosa a úst), teda išlo o násilie vedené opakovane, pričom toto bolo strednej intenzity. Týmto brachiálnym

násilím jej spôsobil viacnásobnú zlomeninu nosových kostí
s posunom úlomkov a miernym úrazovým vybočením (deviáciou) vonkajšieho nosa, a tiež odlomenie
korunky zuba č. 14 a poranenie zuba č. 13.
Je síce pravdou, že po prvotných vyšetreniach poškodená ďalšie kontroly neabsolvovala, neznamená
to však, že z tohto dôvodu nie je možné dobu, počas ktorej bol objektívne spôsob života poškodenej

sťažený, určiť. Súd mal za to, že obvyklý spôsob života poškodenej bol sťažený (aspoň) po dobu
štrnástich dní. Hoci znalec v odbornom vyjadrení uviedol, že obvyklý spôsob života poškodenej bol
sťažený počas doby dlhšej ako sedem dní, a to zhruba štrnásť, napriek tomu, že túto dobu uviedol
len ako približnú, nepriamo, vzhľadom na poranenia, ktoré poškodená utrpela, naznačil, že je možné
očakávať, že táto doba bola dlhšia, keďže aj doba liečenia poškodenej (ak by sa táto liečila riadne) by

bola najmenej v trvaní štrnásť dní. Obvyklý spôsob života poškodenej bol sťažený najmä bolestivosťou,
nutnosťoudodržiavaťlekáromnariadenýrežimsvylúčenímnamáhavejšejfyzickejaktivity,športuainých
spoločenských aktivít, nemožnosťou manipulovať s nosom, dotýkať sa ho, čo jej spôsobovalo problémy
s osobnou hygienou, keďže sa nemohla poriadne umyť. Okrem toho poškodená mala aj estetickýhendikep, keďže jej nos po úraze zostal vybočený doprava. Dokonca znalec uviedol, že v budúcnosti
možno očakávať ďalšie zdravotné ťažkosti v podobe chronického zápalu so zhrubnutím sliznice a ďalším
zúžením priesvitu, vzniku nosových polypov a iných komplikácií, ako reč s nosovým prízvukom, bolesti

hlavy, chrápanie a pod.).
Čo sta týka možnosti prihliadať na trestné oznámenie ako na listinný dôkaz, k tomu už Najvyšší
súd SR opakovane potvrdil stanovisko, že takýto postup je možný (napr. v odôvodnení uznesenia
č. 4Tdo/45/2018 zo dňa 23.09.2020, v ktorom výslovne uviedol, že „trestné oznámenie v zmysle
konštantnej judikatúry najvyššieho súdu spadá do kategórie „všetkého“, v zmysle § 119 ods. 2 Trestného

poriadku, lebo za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa
získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona vrátane
„oznámenia“, a preto môže byť na hlavnom pojednávaní čítané ako listinný dôkaz podľa § 269
Trestného poriadku. To platí bez ohľadu na okolnosť, že oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich
spáchaniutrestnéhočinujepodnetomnazačatietrestnéhostíhania“).Sícetrestnéoznámenievžiadnom
prípade nemôže nahrádzať výpoveď svedka, ktorý trestné oznámenie podal, v danom prípade vinu

obžalovaného preukazujú najmä iné dôkazy, a to aj priame (napr. zvukový záznam z volania na tiesňovú
linku), no aj ďalšie.
I keď poškodená na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a odoprela vypovedať, s odôvodnením,
že by si podaním výpovede mohla privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania, súd toto jej právo
(bez bližšieho vysvetlenia), keďže táto je aj blízkou osobou obžalovaného, akceptoval. Poškodená

však skutočnosť, čím by si mohla privodiť toto nebezpečenstvo, bližšie nevysvetlila (vyjadril sa
k nemu len obhajca v záverečnej reči). Ak mienila súdu naznačiť, že skutočnosti ňou uvádzané
v trestnom oznámení, nie sú pravdivé, a preto by v prípade podania výpovede mohla seba vystaviť do
nebezpečenstva trestného stíhania za prečin krivého obvinenia, súd takéto jej vyjadrenie vyhodnotil len
ako účelové, podané v snahe napomôcť obžalovanému.

Obžalovaný, ktorý prostredníctvom obhajcu v rámci obrany namietal nesúlad výpovedí svedkov L. M.
a A. L. sám vysvetlenie, čo sa malo udiať v predmetnom byte (alebo následne na chodbe bytového
domu), nepodal, keďže využil svoje právo a nevypovedal. Súd však v týchto výpovediach nevidel
v zásade žiadne rozpory a to aj napriek tomu, že svedkyňa L. M., po tom ako jej priateľ A. L. otvoril
dvere je bytu, stála v úzadí a to nie po celú dobu. Súd ďalej na rozdiel od obžalovaného (jeho obhajcu),

nepokladal vyjadrenie svedka A. L. „ona mala akoby zlomený nos“ za nevysvetliteľné, keďže poškodená
mala po tomto incidente preukázateľne vytočený nos do strany a podľa vyjadrenia svedkyne L. M., táto
aj krvácala (čo potvrdila aj poškodená pri vyšetrení ORL). Rovnako vyjadrenie poškodenej, v ktorom
táto hovorí o sérii úderov obžalovaného, obsiahnuté v trestnom oznámení, podľa názoru súdu žiadnym
spôsobom neodporuje záverom znalca J. A. A. K., B., ktoré tento prezentoval v podanom odbornom

vyjadrení. Znalec sa vyjadril len k najnižšiemu počtu úderov, ktoré boli nevyhnutné na to, aby spôsobili
objektívne zistený následok – poranenia poškodenej. Výslovne tento znalec uviedol, že išlo o najmenej
dva údery, teda mohlo ísť aj o násobne viac úderov. Napokon čo sa týka tvrdenia obžalovaného (jeho
obhajcu), že z Ambulantného záznamu
z Ortopedickej kliniky UNM zo dňa 29.11.2023 vyplýva, že poškodená na tomto vyšetrení k napadnutiu

uviedla, že „na okolnosti si nepamätá“, toto je pravdivé. Je však potrebné tiež dodať, že z tohto záznamu
ďalej vyplýva, že počas predmetného vyšetrenia poškodená ešte uviedla, že bola napadnutá doma
známym páchateľom, od ktorého dostala opakované údery do oblasti hlavy a tváre. Zároveň z ďalšieho
vyšetrenia na ORL Ambulancii pohotovostnej služby UNM, ktoré bolo vykonané ani nie o hodinu po
vyšetrení na Ortopedickej klinike, poškodená znovu uviedla, že dostala úder i do nosa, krvácala približne

15 min., v bezvedomí nebola, na okolnosti úrazu si pamätá. Je tak zrejmé, keďže poškodená pri oboch
vyšetreniach (avšak aj počas volania na tiesňovú linku, či pri podaní trestného oznámenia) uvádzala
okolnosti, za akých mala byť napadnutá, a preto možno dospieť k záveru, že jej vyjadrenie, že si
na okolnosti napadnutia nepamätá je buď len preklep alebo len nejaký akútny stav pamäte po úraze
poškodenej...“.

Krajský súd zotrváva na svojom názore, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení
výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej
výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri

hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov
v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať
aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť“ obžalovanému. Pritom
nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu,a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu,
kým nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností
prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina

dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Treba tiež pripomenúť, že treba vziať do úvahy aj
kvalitu a presvedčivosť ostatných dôkazov. Len po takomto postupe možno dospieť k správnemu záveru
o vierohodnosti alebo nevierohodnosti dôkazu.

Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa

stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Krajský súd tiež pripomína, že výpoveď svedka je výsledkom aplikácie jeho schopností správne vnímať,
rozpoznať, uložiť si v pamäti a s odstupom času z pamäti vybrať a na základe uchovaného popísať
v minulosti vnímané a rozpoznané deje. Všetky tieto schopnosti sú u jednotlivca individuálne a závislé
na veľkom množstve ovplyvňujúcich faktorov, nielen vonkajších, ale aj vnútorných. Všeobecne pri

niektorých trestných činoch existuje dôkazná situácia, tzv. slovo proti slovu, kedy jediným priamym
dôkazom, ktorý páchateľa usvedčuje zo spáchania skutku, je len výpoveď poškodenej osoby.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa nedostatočne vykonaného dokazovania, treba uviesť, že
pre vydanie odsudzujúceho rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich

dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). V každej konkrétnej veci musí sám orgán činný
v trestnom konaní rozhodnúť o tom, akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť,
ktorá je dôležitá pre zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Krajský súd v prejednávanej trestnej veci nekonštatuje absenciu
dôkazov svedčiacich v neprospech obžalovaného a ktoré by boli nepostačujúce na rozhodnutie o jeho

vine.

Práve naopak, hodnotenie dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nielen v extrémnom rozpore so
spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania, keďže krajský súd rovnako
ako okresný súd nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné pochybnosti.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti
trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok

individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom –
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie
páchateľa.

Keďže krajský súd odsúdil obžalovaného za trestný čin podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., sa stotožnil so
záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil
obžalovanému, a neosvojil si argumenty prokurátora o neprimeranosti uloženého trestu okresným
súdom z hľadiska jeho prísnosti.

Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ jedenkrát súdne potrestaný za prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., za ktorý bol odsúdený na
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bolo uložené ochranné protitoxikomanické liečenie. Trest
vykonal 10.5.2017.

Odvolací súd v uvedených súvislostiach uvádza, že osobu páchateľa je potrebné hodnotiť vo všetkých
súvislostiach. Pri hodnotení osoby konkrétneho páchateľa je potrebné posúdiť negatívny alebo pozitívny
význam jeho osoby pre hodnotenie nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorá vyplýva z jeho správaniasa v spoločnosti. Nemôže však ísť len o registráciu osobných údajov páchateľa bez hlbšieho rozboru
jeho osobnosti vo vzťahu k ďalším kritériám, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska určovania druhu trestu
a jeho výmery. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy, najmä

z hľadiska určenia prognóz jeho budúceho vývoja správania, na základe objasnenia jeho osobných
vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry.

Je nesporným faktom, že obžalovaný bol v minulosti odsúdený za násilnú trestnú činnosť. Od
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, t.j. od 10.5.2017, uplynula doba takmer 9 rokov. Krajský

súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, s prihliadnutím na
§ 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. a všetky podstatné okolnosti majúce význam pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu, dospel k záveru, že spravodlivým a postačujúcim trestom bude pre
obžalovaného trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na
skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. V konečnom dôsledku aj samotný prokurátor navrhoval pre obžalovaného
uloženie tzv. podmienečného trestu odňatia slobody. Takto uložený trest podľa názoru krajského súdu

v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery
obžalovaného. Treba uviesť, že aj pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu je potrebné posúdiť všetky
okolnosti skutkového charakteru v prejednávanej veci. Pri hodnotení závažnosti konania, zo spáchania
ktoréhobolobžalovanýuznanývinným,jenutnézohľadniťintenzituútokuobžalovanéhovočipoškodenej
– žene, keď obžalovaný opakovane útočil na hlavu poškodenej, kde sa nachádzajú životne dôležité

orgány, udieral ju päsťou.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.