Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220010864
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2220010864.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C. D., pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom
na § 139 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 4T/117/2020-225 zo dňa 02.12.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa

13.01.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/117/2020-225 zo dňa 02.12.2024
bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., trvale bytom A. XXXX/XX, C. D., podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. 1Pv

420/20/2201 zo dňa 25.11.2020 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sexuálneho násilia podľa §
200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. c) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť na tom skutkovom základe,

že

1/
v presne nezistený deň mesiaca júl roku 2020 v čase okolo 03:00 hod. na adrese E. F., G. H. I. XXXX/X,
okres Dunajská Streda, v sociálnom trojizbovom byte využil, že jeho bývalá manželka poškodená J. B.,
nar. XX.XX.XXXX spala a počas jej spánku strkal svoje prsty do pošvy a análneho otvoru poškodenej,
ktorá sa následne na to zobudila a vytkla mu jeho konanie a žiadala ho, aby sa to v budúcnosti
neopakovalo, pričom utrpela škrabanec na zadnej časti ľavého stehna,

2/
dňa 07.08.2020 v čase okolo 03:30 hod. na adrese E. F., G. H. I. XXXX/XX, okres Dunajská Streda, v
sociálnom trojizbovom byte, opäť využil spánok bývalej manželky poškodenej J. B., nar. XX.XX.XXXX
tak, že počas jej spánku a napriek tomu, že po predchádzajúcom incidente mu uviedla, že si to neželá,
jej strkal svoje prsty do pošvy,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 225-228.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie okresný prokurátor bezprostredne po vyhlásení rozsudku na

hlavnom pojednávaní, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 232.Okresný prokurátor v odvolaní namietal voči výroku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, ktorý
považuje za nezákonný a nesprávny, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania preukazujú, že skutky
v bode obžaloby sa stali a napĺňajú znaky žalovaného trestného činu. Odôvodnenie rozsudku je podľa

názoru okresného prokurátora v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Súd po zrušení a vrátení
vecivykonalkonfrontáciumedziobžalovanýmapoškodenou,ktorývyznelavneprospechobžalovaného,
keďže poškodená opäť jasne popísala konanie obžalovaného. Poškodená nezmenila svoju výpoveď
od začiatku trestného konania, pričom sama nežiadala pre obžalovaného trest uvedomujúc si, že sa
stará o deti, avšak dala jasne najavo, že trestné oznámenie podala preto, aby obžalovaný v podobnom

konaní nepokračoval. Nestotožnil sa so záverom súdu o motivácií poškodenej privodiť obžalovanému
trestné stíhanie, poškodená totižto nikdy nepopierala problematické spolužitie s obžalovaným, nesnažila
sa bagatelizovať svoj podiel na takomto spolužití a netajila manželskú neveru. V prípade vymyslenej
situácie by mohla uvádzať tradičné formy násilia mužov. Poškodená o udalostiach naopak informovala
len svoju matku F. F. a požiadal ju, aby s ňou išla ku gynekológovi. Lekárska správa potvrdzuje
zranenie – škrabanec, ktoré opisovala poškodená, iné zranenia neboli zistené. Poškodená poskytla

všetkydôkazy,ktorébolihodnoverné,aakbymalabyťichvierohodnosťnarušenápovesťoupoškodenej,
obdobné možno konštatovať aj vo vzťahu k obžalovanému, ktorý aj napriek opakovaným konfliktom
vyhľadával prítomnosť poškodenej. Obžalovaný na poškodenú, ktorá mala mladšieho partnera žiarlil,
bol voči poškodenej agresívny, neuniesol, že poškodená ho sexuálne odmietala. Znalec psychológ
išiel nad rámec svojho zamerania, hodnotil motívy poškodenej, pričom takéto hodnotenie je možné len

zo strany súdu. Výpovede svedkov sú v danom prípade irelevantné, nakoľko pri takomto type skutku
obvykle nezvyknú byť prítomní svedkovia, čo bol prípad aj tejto veci. Výpovede svedkov potvrdzujú
iba vzájomný vzťah poškodenej a obžalovaného a ich nevraživosť. Záverom prokurátor namietal voči
formálnym pochybeniam pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď okresný súd sa obmedzil
iba na mechanický prepis dôkazov, ktorý bol takmer totožný s prvým rozsudkom, ktorý bol odvolacím

súdom zrušený. V odôvodnení rozsudku absentuje uvedenie skutočnosti, ktoré súd vzal za dokázané,
uvedenie dôkazov, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, a predovšetkým chýba úvaha, akou sa spravoval
pri hodnotení dôkazov. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Obžalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora uviedol, že počas konfrontácie aj on sám
zotrval na svojej výpovedi, a síce, skutok nespáchal, a teda ani po konfrontácií nedošlo k zabezpečeniu
dôkazu, ktorý by odstránil dôvodné pochybnosti o jeho vine. Nakoľko okresný prokurátor žiadny iný
dôkaz než konfrontáciu nenavrhol, a pri konfrontácií neboli zistené žiadne nové skutočnosti, naďalej

pretrvávajú pochybnosti o skutkových okolnostiach. Pokiaľ ide o námietky prokurátora voči znaleckému
dokazovaniu, znalec nekonštatoval, že poškodená uviedla nepravdivé skutočnosti, ale konštatoval, že
nie je možné vylúčiť účelovo motivované skreslenie podania deja s cieľom eliminovať svojho manžela
zo spoločnej domácnosti. Vierohodnosť výpovede poškodenej ako jediného dôkazu je značne oslabený,
keďže aj znalec skonštatoval, že všeobecná vierohodnosť je v pásme podpriemeru a špecifická sa javí

ako znížená. Pokiaľ ide o námietky prokurátora voči odôvodneniu rozsudku, okresný súd v odôvodnení
uviedol, ktoré dôkazy vzal za preukázané, a ktoré považoval za podstatné. Obžalovaný navrhol
odvolanie okresného prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 13.01.2026 za prítomnosti zástupcu Krajskej

prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajkyne. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila
poškodená, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie
vykoná v jej neprítomnosti. Zástupca krajskej prokuratúry zotrval na podanom odvolaní, nepožiadal
o zmenu dôvodov či jeho doplnenie. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,
odvolaním okresného prokurátora, odpisom registra trestov na obžalovaného, relevantnými lustráciami

na osobu obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Strany nemali žiadne pripomienky
k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Pridržal sa písomných dôvodov
odvolania. Obhajkyňa obžalovaného sa pridržala písomných dôvodov vyjadrenia k odvolaniu, po zrušení
a vrátení veci odvolacím súdom bola vykonaná konfrontácia medzi obžalovaným a poškodenou, kedy

strany zotrvali na svojich tvrdeniach, žiadny iný dôkaz nebol vykonaný. Pochybnosti v dokazovaní
naďalej pretrvávali, navrhla odvolanie okresného prokurátora zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný
vyhlásil, že je nevinný, poškodená si skutky vymyslela. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie okresného
prokurátora zamietol ako nedôvodné.Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho
zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kto je obvinený z trestného
činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonnýmspôsobom,akoajdôkazyprípustnépodľa§119ods.5podľasvojhovnútornéhopresvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k
orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho
bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov.

Podľa § 200 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa
páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.

Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Odvolací súd konštatuje, a to aj napriek nesúhlasu okresného prokurátora, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 ods. 1 Trestného poriadku

okresný súd i keď stručne, avšak v primeranom a pre rozhodnutie dostačujúcom rozsahu uviedol, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného, a tiež akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na tieto,

ako na správne a v podstate aj úplné, poukazuje.

Okresný súd k týmto skutkovým zisteniam dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich
súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu. Okresný súd pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci tiež, a podľa
názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel vyplývajúcich pri
dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je
upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiachv prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech obvineného,
ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších
dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok

a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný dokazovať).

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolaním okresného prokurátora je okresnému súdu vytýkané
hodnotenie vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku, neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré

by jednotlivo alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k
namietaným skutkovým zisteniam okresného súdu dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám
logického myslenia a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných
pravidielvyplývajúcichpridokazovanízďalšejzásadytrestnéhokonaniauvedenejv§2ods.4Trestného
poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo
- v pochybnostiach v prospech obvineného“.

Odvolací súd k prokurátorom namietanému hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom považuje
za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje
ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní
a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o mieru
dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.

Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom.

Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné
presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného

presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj
v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe
hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospieť aj k
iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. (judikát R 53/1992)

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že v predmetnej veci nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Tak ako už konštatoval aj okresný prokurátor, pri
druhovo obdobnej trestnej činnosti obvykle dochádza ku skutkom v súkromí, bez svedkov, za prítomnosti
agresora a poškodenej osoby. V podstate obdobná situácia nastala aj v tomto prípade, kedy útočník –

obžalovaný mal zneužiť bezbrannosť obete – poškodenej k uskutočneniu sexuálnej praktiky (vsunutiu
prstov do pošvy a análneho otvoru), v obydlí, ktoré aj po rozvode spoločne obývali, počas skorých
ranných hodín, bez prítomnosti iných svedkov.

Tak obžalovaný ako aj poškodená v konaní uviedli svoju verziu skutku, keď poškodená od začiatku

trestného stíhania uvádzala, že zo strany obžalovaného malo dôjsť k dvom útokom, kedy v noci,
počas spánku poškodenej, pristúpil k nej a vsunul jej prsty do pošvy a análneho otvoru. Poškodená
sa zobudila, s krikom požiadala obžalovaného, aby v konaní nepokračoval. Poškodená vypovedala
aj o tom, že obžalovaný na ňu po rozvode žiarlil, žiarlil na to, že si našla nového partnera, s ktorým
zamýšľala spoločne žiť, zrejme aj v byte, ktorý obývali spolu s obžalovaným, pričom obžalovaný jej

bránil v tom, aby svoj zámer s novým partnerom uskutočnila, nevedel prijať predstavu, že s ním nebude
intímne žiť a dožadoval sa sexuálnej aktivity zo strany poškodenej. Naproti tomu obžalovaný od začiatku
popieral spáchanie skutkov, obvinenie označoval za vymyslené zo strany poškodenej, v snahe donútiť
obžalovaného k vysťahovaniu sa zo spoločného obydlia. Obžalovaný uviedol, že poškodená sa už
v minulosti podobné obvinenie vymyslela, nebola však úspešná. Poškodená sa údajne aj pred susedmi

(svedkami v tomto konaní) mala vyjadriť tak, že urobí všetko preto, aby obžalovaného dostala z bytu,
resp. dostala do basy. V tomto duchu potom pokračovala, keď obžalovaného obvinila zo skutkov v tejto
veci, ktoré sa nezakladajú na pravde.Svedkom skutkov mali byť údajne len oni dvaja, a teda žiaden priamy svedok skutku v konaní v tomto
konaní neexistoval, a teda nemohol objektívne verifikovať tvrdenia poškodenej. Svedkyňa F. F. (matka
poškodenej) vypovedala o dožadovaní sa sexuálneho styku zo strany obžalovaného od poškodenej,

v opise udalosti skutkov vypovedala zhodne ako poškodená. Svedkyňa však mala informácie o skutku
výlučne z tvrdení poškodenej, očitým svedkom skutkov a konania obžalovaného nebola. Ďalšie
svedkyne v konaní, a to K. E. či L. M. k okolnostiam skutku nevypovedali, obe svedkyne sa však
vyjadrili výlučne k spolunažívaniu obžalovaného a poškodenej, ktoré bolo po dlhý čas problematické,
sprevádzané hádkami a konfliktami, niekedy až v takej intenzite, že musela byť privolaná policajná

hliadka. Svedkyne potvrdili len tú časť okolností tvrdených poškodenou a obžalovaným, kde sa zhodli
na tom, že spolunažívanie po rozvode bolo problematické, poškodená sa s obžalovaným neustále
hádali, poškodená mala konfliktné vzťahy aj so susedmi (dokonca aj so svedkyňami), obžalovaný
na poškodenú žiarlil, hádali sa kvôli peniazom, kvôli novému vzťahu poškodenej, kvôli žiarlivosti, de
fakto kvôli všetkému. Svedkyňa K. E. sa vo výpovedi okrajovo zmienila o tom, že poškodená sa jej
zdôverila, že ju obžalovaný zbil a dožadoval sa od nej sexuálneho styku, avšak nie je zrejmé, či išlo

o skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný v inej veci, a rovnako išlo len o sprostredkovanú informáciu
od poškodenej. Svedok M. B. (spoločný syn poškodenej a obžalovaného) vypovedal rovnako o tom,
že v domácnosti boli prítomné hádky a konflikty, tie však vo väčšine prípadov vyvolávala poškodená.
Svedok uviedol, že poškodená si aj v minulosti vymyslela obvinenie voči obžalovanému, avšak rovnako
nebol svedkom žiadneho sexuálneho útoku zo strany obžalovaného voči poškodenej.

Pokiaľ poškodená, resp. obžaloba poukazuje na lekársku správu z vyšetrenia poškodenej, v tomto
rozsahu odvolací súd poukazuje na to, že z lekárskej správy nevyplynulo, že by poškodená utrpela po
údajných útokoch obžalovaného zranenia, lekárska správa navyše nijakým spôsobom nepreukazuje,
že by ku skutkom došlo. Poškodená predložila fotografiu, na ktorej je viditeľné zranenie – škrabanec

na zadnej strane stehna, pričom uviedla, že ku škrabancu došlo práve počas jedného zo skutkov.
Z uvedeného dôkazu vyplýva, že na tele poškodenej bol skutočne zreteľný škrabanec, príčinnú súvislosť
medzi konaním obžalovaného tak ako mu je obžalobou kladené za vinu a spôsobením tohto zranenia
však nebolo možné ustáliť, pretože o skutku vypovedala len sama poškodená. Obžalovaný poprel, že
by poškodenej spôsobil zranenie, nevedel uviesť, ako poškodená k zraneniu prišla.

Nové svetlo do dokazovania nepriniesli ani opätovné výsluchy obžalovaného a poškodenej na hlavnom
pojednávaní po zrušení veci a vrátení odvolacím súdom, pretože obaja vo svojich výpovediach uviedli
tie isté skutočnosti, ako už uviedli vo svojich skorších výpovediach. Obžalovaný uviedol, že zo spoločnej
domácnosti sa odsťahoval, žije spolu s oboma deťmi, o ktoré sa stará, o pobyte a živote poškodenej

v súčasnosti vedomosť a informácie nemá. Poškodená uviedla, že aj naďalej je v partnerskom vzťahu
s druhom, s ktorým má maloleté dieťa, žije u svojej matky. So spoločnými deťmi s obžalovaným
sa občasne stýka. Poškodená prejavila záujem na čo najskoršom ukončení veci, chcela by celú
vec uzavrieť, zároveň vyslovila želanie, aby obžalovaný nebol odsúdený, nakoľko sa stará o deti.
V rámci konfrontácie poškodená sama bez nátlaku priznala, že po rozvode manželstva mala dobrovoľný

pohlavný styk s obžalovaným, čo napokon potvrdil aj obžalovaný. Konfrontácia medzi obžalovaným
a poškodenou nepriniesla také objasnenie skutočností, ktorými by odstránila výrazné pochybnosti o tom,
či a ako ku skutkom došlo. Nemožno sa stotožniť s námietkou prokurátora, ktorý v odvolaní tvrdil,
že výsledky konfrontácie smerovali v neprospech obžalovaného len z dôvodu, že poškodená naďalej
zotrvala na svojich tvrdeniach. Rovnako tak urobil aj obžalovaný, ktorý opätovne obvinenia zo strany

poškodenej označil za vymyslené, spáchanie skutku poprel, konania voči poškodenej sa nedopustil.
Pohlavný styk s poškodenou vykonal dobrovoľne, a o dobrovoľný styk išlo aj podľa poškodenej, okrem
dobrovoľného styku sa od poškodenej nedomáhal žiadnych iných sexuálnych kontaktov. Výsledky
vykonanej konfrontácie tak nijakým spôsobom neozrejmili, resp. neodstránili či nevyplnili priestor
v dokazovaní tak, aby bol obžalovaný jednoznačne uznaný vinným.

Vzhľadomnato,ževýpoveďpoškodenejbolavtomtokonaníjedinýmusvedčujúcimdôkazom,súdmusel
k tomuto dôkazu pristupovať a vyhodnotiť ho prísnejšie, keďže neexistovali ani také dôkazy, ktorými
by výpoveď poškodenej bolo možné overiť. Nároky na kvalitu a vierohodnosť výpovede poškodenej
tak museli byť zvýšené. V konaní však vyvstalo viacero pochybností, resp. vyšli najavo skutočnosti,

ktoré práve naopak, výpoveď poškodenej oslabovali. V prvom rade ide o možnú motiváciu poškodenej
vypovedať skreslene o okolnostiach skutku, nakoľko aj sama poškodená priznala (a to nielen pred
svedkami v mieste vtedajšieho spoločného bydliska, ale aj v prípravnom konaní či v konaní pred súdom),
že v inkriminovanom čase bolo jej cieľom vylúčiť obžalovaného z užívania nájomného bytu, nakoľko bolirozvedení, poškodená už mala novú známosť. S novým druhom plánovala spoločný život, obžalovaný
jej v plánoch prekážal. Ďalej to bola skutočnosť, že v uvedenom čase poškodená trpela depresiou,
navštevovala psychiatra, bola emotívnejšia, užívala lieky na spanie, sama uviedla, že bola nervózna

a v strese, užívala lieky aj na depresiu. Uvedené skutočnosti mohli vplývať na to, ako vnímala správanie
obžalovaného, mohli podporovať jej motiváciu vypovedať o prežitých udalostiach inak.

Pokiaľ ide o samotnú výpoveď poškodenej a jej vierohodnosť, za účelom posúdenia vierohodnosti bol
v konaní vypracovaný znalecký posudok č. 21/2020 znalca PhDr. Roberta Mathého, PhD., zo záverov

ktorého vyplynulo, že pokiaľ ide o všeobecnú vierohodnosť, u poškodenej ide o pásmo podpriemeru,
čo postačuje na zapamätanie si podstatných osobitostí diania, avšak treba počítať s nepresnosťami
v reprodukcii zapamätaného. Pokiaľ ide o špecifickú vierohodnosť, u poškodenej sa javí ako znížená,
vzhľadomnajejsklonkpodávaniuskreslenýchinformáciíodianí,ktoréhoúčastníčkoumalabyťvzmysle
zveličovania. Zároveň bolo konštatované, že u poškodenej nemožno vylúčiť účelovo motivované
skreslené podanie diania s cieľom zbaviť sa svojho manžela, s ktorým aj po rozvode žila v jednej

domácnosti a eliminovať ho zo spoločnej domácnosti. Znaleckým posudkom bolo tiež konštatované, že
poškodená má sklony k dopĺňaniu si medzier v pamäti neskutočnými prvkami, sklony k samoúčelnej
prezentácií neskutočného diania.

Odvolací súd výsledky znaleckého dokazovania, a teda vierohodnosť posudzoval nielen s prihliadnutím

na závery znalca, ale najmä v kontexte všetkých vykonaných dôkazov a rovnako dospel k záveru,
že výpoveď poškodenej, výrazne oslabená ostatnými dôkazmi (výpoveďou svedkýň, výpoveďou
spoločného syna, výpoveďou obžalovaného), nemôže postačovať na uznanie viny obžalovaného zo
spáchania skutku. Okresný súd a ani odvolací súd sa nespoliehali výlučne na závery znaleckého
posudku, o to viac, keď otázka posúdenia špecifickej vierohodnosti je otázkou právnou, ktorej skúmanie

neprislúcha znalcovi ale súdu. Súd však prihliadol na osobnostné charakteristiky poškodenej, ktoré
skúmal znalec (tendencie podávať skreslené informácie, sklony k unáhlenému riešeniu konfliktných
situácií, a iné), z ktorých možno mať dôvodnú pochybnosť o vierohodnosti výpovede poškodenej.
Odvolací súd konštatuje, že v konaní vzniklo tzv. dôkazné vákuum, dôkazná situácia nebola tak
presvedčivá na to, aby súd mohol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vysloviť záver o vine

obžalovaného. Navyše, poškodená bola aj sama vo svojej výpovedi, pokiaľ ide práve o relevantnú
časť – dožadovania sa sexuálnej aktivity obžalovaným nepresná a nekonzistentná. Spočiatku uviedla,
že obžalovaný sa od poškodenej stále dožadoval pohlavného styku, avšak za vinu sa obžalovanému
kládlo uskutočnenie sexuálnych praktík, keď poškodená uviedla, že po prvýkrát obžalovaného len
„napomenula“, druhýkrát už skutok oznámila orgánom činným v trestnom konaní. Poškodená už

v ďalšom konaní neuvádzala a nezmieňovala, či išlo len o udalosti z dní, ktoré sú predmetom konania,
alebo sa obžalovaný obdobného konania dožadoval či dokonca dopustil aj predtým.

Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine
pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne

pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. V prípade existencie
pochybností, musí súd postupovať miernejšie (lat. in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech
obžalovaného (lat. in dubio pro reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné
pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba
rozhodnúť v prospech obžalovaného. Zo zásady prezumpcie neviny ustanovenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy

SR, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd vyplýva, že obžalovanému musí byť vina preukázaná bez akýchkoľvek pochybností
a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, hoci svedčiacu v jeho prospech. Prezumpcia neviny
znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, resp. obž. nemá
povinnosť dokazovať svoju nevinu.

Na preukázanie toho, či sa skutok pre ktorý bola osoba obžalovaná stal, ako i na preukázanie viny
obžalovaného musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t.j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo

usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania sa stal. To platí obzvlášť vtedy, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, pričom rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhejskupiny dôkazov. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe
nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V trestných veciach musia byť dôkazy totižto nad
slnko jasnejšie (lat. In criminalibus probationes debent esse luce clariores).

Zhrnúc vyššie uvedené možno uzatvoriť, že spravodlivé meritórne rozhodnutie súdu, ktoré má
komplexné (obojsmerné) dokazovanie orgánov činných v trestnom konaní v zmysle § 2 ods. 10
Trestného poriadku umožniť, je v prípade dôkaznej núdze rozhodnutie podľa zásady dôkazného
bremena, teda pri pochybnostiach v prospech obžalovaného, čo znamená v neprospech obžaloby.

Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane
potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v konaní pred súdom.
V tomto konaní rozhoduje súd ako nestranný orgán a zodpovednosť za dokázanie skutku, ktorý
sa obžalovanému kladie za vinu, nesie prokurátor (ako žalujúca strana). Ak má prokurátor niesť
zodpovednosť za dokázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom a ak má súd v tomto konaní
vystupovať ako nestranný orgán, nemožno požadovať, aby súd vo vzťahu k prípravnému konaniu plnil

úlohu „prieskumného vyšetrovateľa", ktorá v zásade patrí prokurátorovi. (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR publikované v Zbierke pod číslom 118/2014)

V konaní sa však nepodarilo zabezpečiť také dôkazy, z ktorých by bez pochybností bolo možné vysloviť,
že sa stíhaný skutok stal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie okresného prokurátora podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného

poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.