Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 9C/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123444024
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:6123444024.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B. C., nar.XX.XX.XXXX,

trvale bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F. zastúpenej LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Na Hrebienku
5433/40, 811 02 Bratislava- Staré Mesto, IČO:36 677 175 proti žalovanej A. A. G., nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX H. zastúpenej JUDr. Vladimírom Pochom, advokátom, so sídlom
Hviezdoslavova č.3, 085 01 Bardejov o zaplatenie XXX,-XXX s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 900,-eurz a s t a v u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 11,09 eur v lehote do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti požadovaných úrokov z omeškania a v časti o zaplatenie nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur žalobu žalobkyne z a m i e t a .

IV. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 80,76 % o výške
ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podala na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 15.11.2023 návrh na vydanie platobného
rozkazu v upomínacom konaní začatom podľa zákona č.307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a doplnení
niektorých zákonov ( ďalej len „žaloba“) v ktorom žiadala, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť jej
sumu 900,-eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 900,-eur od 16.07.2023 do zaplatenia,
náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur a nahradiť jej trovy konania. Uplatnený
nárok odôvodnila tým, že na základe žiadosti žalovanej, s ktorou boli v kamarátskom vzťahu bola medzi
žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom ústne uzatvorená zmluva o pôžičke, v zmysle

ktorej boli žalovanej žalobkyňou poskytnuté finančné prostriedky vo výške 900,-eur, ktoré žalobkyňa
dňa 14.09.2022 previedla na bankový účet žalovanej. Žalobkyňa tvrdila, že dňa 15.07.2023 osobne
žalovanú v mieste jej trvalého bydliska vyzvala na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov,
ktoré však žalovaná doposiaľ nevrátila, hoci na ich vrátenie bola vyzvaná aj písomnosťou zo dňa
11.10.2023 označenou ako „Výzva na zaplatenie“ zaslanou jej poštou dňa 12.10.2023 prostredníctvom
advokátskej kancelárie zastupujúcej žalobkyňu, pričom výzva zasielaná bola jednak obyčajne a jednak
ako zásielka doporučene do vlastných rúk, pričom táto nebola žalovanou prevzatá v odbernej lehote

a vrátila sa žalobkyni dňa 07.11.2023. Okrem vrátenia istiny pôžičky vo výške 900,-eur žalobkyňa žiadala
aj zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy odo dňa 16.07.2023 do zaplatenia a tiež zaplatenie
sumy 76,76 eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ( výzvou na zaplatenie).2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 24.11.2023 vo veci platobný rozkaz, voči ktorému podala
žalovaná odpor, z dôvodu čoho sa platobný rozkaz zo zákona zrušil a Okresný súd Banská Bystrica
postúpil vec podľa § 14 ods.3 uvedeného zákona na prejednanie tunajšiemu súdu.

3. Žalovaná v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že súd rozhodol na základe
nedostatočne zisteného stavu veci, keď vychádzal len z tvrdení žalobkyne, ktoré sú nepravdivé. Podľa
žalovanej dôkazy predložené žalobkyňou osvedčujú, že žalobkyňa zaslala na jej bankový účet dňa
14.09.2022 sumu 900,-eur a že právny zástupca žalobkyne zaslal žalovanej list s výzvou na zaplatenie
zo dňa 11.10.2023, ktorý nebol žalovanou prevzatý na pošte. Žalovaná v odpore uviedla, že žalobkyňa

jej sumu 900,-eur poskytla, lebo jej chcela pomôcť v ťažkej situácii ako jej údajná veľmi dobrá kamarátka
aústneuzatvorenázmluvamedzinimibola,žekeďbudemôcť,sumujejvrátiatobolovšetko,pričomkeď
bola so svojou mamou koncom mesiaca september 2022 v Bratislave kde ich bola navštíviť žalobkyňa,
táto výslovne uviedla, že má veľmi veľa vážnych starostí a vôbec sa nemusí zaoberať vracaním zaslanej
sumy žalobkyni. Uvedené podľa nej preukázala aj sama žalobkyňa, keď zjavne pri jej údajnom záujme
o vrátenie sumy 900,-eur tak nedokázala urobiť ani jediný raz bežnou normálnou cestou ako je sms, e

– mail, či list v jej mene počas celej uplynutej doby do času podania rovno žaloby súdu v predmetnej
veci s nepravdivými tvrdeniami, hoci žalobkyňa má na ňu e- mail aj telefónne číslo a dokonca má
telefón aj na jej mamu. Napriek tomu podľa žalovanej žalobkyňa od nej nič nežiadala späť a vedela,
že nepreberá pochybné listové zásielky vzhľadom na to, že musela utiecť so synom od manžela, lebo
boli týraní. Žalovaná uviedla, že dňa 15.07.2023 začula zvuky v pivničných priestoroch a pri zadnom

vchode domu zo záhrady bola žalobkyňa pri jej matke a keď ju uvidela, povedala len „aha žije, tak
môžem ísť preč“ a určite nevravela nič o tom, žeby chcela späť sumu 900,-eur, a to ani vtedy, ani
nijakým iným spôsobom, ani jediný krát odkedy zaslala sumu 900,-eur žalovanej. Žalovaná poukázala
na čestné prehlásenie jej mamy I. s overeným podpisom u notára zo dňa 11.12.2023 v ktorom ozrejmila
nepríjemnú situáciu, ktorú zažila pri zvláštnych rečiach žalobkyne. Je podľa žalovanej nepochybne

zrejmé a logické, že ak by boli tvrdenia žalobkyne pravdivé a táto by chcela späť sumu 900,-eur, tak je
prinajmenšom zvláštne, že by nikdy nič nenapísala vo svojom mene, ale presne naopak, keď žalovaná
sa o žiadosti o vrátenie sumy 900,-eur dozvedela až zo súdnej zásielky. Uviedla, že sumu 900,-eur
zaslala z vlastnej iniciatívy žalobkyni na jej bankový účet dňa 01.12.2023, pričom tvrdenia žalobkyne
o ústnej zmluve ani ohľadne lehoty na vrátenie nie sú pravdivé, táto ani nepreukázala, žeby žiadala

zaslať sumu späť. Žalobkyňa podľa nej svojim postupom a klamaním chcela jej len úmyselne spôsobiť
ešte umelo finančné náklady na úrokoch z omeškania na ňou vymyslenej lehote ústnej zmluvy vrátenia
sumy, trovách upomínacieho konania, ako aj nákladoch na trovy ktoré zapríčinila ona sama bezdôvodne
riešením situácie rovno prostredníctvom advokáta za súčasného úmyselného nevyžiadania sumy od
žalovanej ani raz a úmyselne ju voviedla do omylu aby si nerobila starosti s vracaním sumy. Podľa

tvrdenia žalovanej nebolo jej povinnosťou preberať list od nejakého odosielateľa ktorého nepoznala
v dnešnom čase podvodov a je tu očividný zámer žalobkyne poškodiť jej. Uviedla, že o zaslaní sumy
žalobkyni dňa 01.12.2023 túto upovedomila na oba jej e-maily, bolo tak z jej vlastnej iniciatívy, vtedy ešte
nevedela o krokoch žalobkyne a podaní žaloby na súd. Preto si podľa nej všetky poplatky a náklady
musí žalobkyňa hradiť sama, lebo vyrobila si ich sama svojim nekorektným postupom a konaním a ona

odmieta platiť za niečo, čo nezavinila.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odporu poukázala na to, že žalovaná nepoprela a priznáva, že bola jej
žalobkyňou na účet zaslaná suma 900,-eur a poukazujúc na § 657 a § 563 Občianskeho zákonníka
uviedla, že nakoľko doba vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov nebola medzi zmluvnými
stranami dojednaná, je potrebné aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka, pričom forma výzvy nie je

zákonne ustanovená, táto len ako právny úkon musí spĺňať obsahové a formálne náležitosti právnych
úkonovpodľa§34Občianskehozákonníka.Žalobkyňatvrdila,žedňa15.07.2023preukázateľnevyzvala
žalovanúvmiestejejtrvaléhopobytunavrátenieposkytnutýchfinančnýchprostriedkovavosvojejústnej
výzveurčilaajdobunaplnenie,nakoľkopožadovalaokamžitésplneniedlhu,pretobolažalovanápovinná
plniť dňa 16.07.2023 a keďže tak neurobila, dostala sa do omeškania. Poukázala aj na písomnú výzvu

na vrátenie sumy zo dňa 11.10.2023 zaslanú žalovanej dňa 12.10.2023 prostredníctvom advokátskej
kancelárie a uviedla, že argumentácia žalovanej o dôvode neprevzatia zásielky neobstojí, nakoľko nešlo
o žiadnu pochybnú zásielku, ale o riadny doporučený list do vlastných rúk s doručenkou zasielaný
prostredníctvom oficiálneho poštového podniku, Slovenská pošta a.s. v ktorej bol riadne uvedený
odosielateľ a aj adresát. Výzva zasielaná bola aj ako obyčajná listová zásielka a nepochybne sa tak

dostala do dispozície žalovanej a tá sa podľa žalobkyne aj oboznámila s jej obsahom. Vo vzťahu
k čestnému prehláseniu na ktoré žalovaná poukazovala uviedla, že toto vyznieva v celom kontexte
špekulatívne, absurdne, účelovo a v rozpore s elementárnou logikou, nakoľko aký iný dôvod by mala
žalobkyňa aby merala cestu do miesta pobytu žalovanej a tým určite nebolo len to, aby sa uistila, čižalovaná žije, ako to tvrdí žalovaná a jej matka v čestnom prehlásení. Aj vzhľadom na dátum a spôsob
doručovania platobného rozkazu sa žalovaná podľa žalobkyne len snažila do posledného momentu
bezdôvodne vyhýbať svojej povinnosti vrátiť žalobkyni poskytnuté peňažné prostriedky a tieto vrátila

až po podaní žaloby a vydaní platobného rozkazu, čím podľa žalobkyne uznala svoj záväzok voči
nej v celom rozsahu. Žalobkyňa uviedla, že žiada žalovanej rozsudkom uložiť povinnosť zaplatiť jej
úroky z omeškania vo výške 31,29 eur a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur
a povinnosť nahradiť jej trovy konania v rozsahu 100 %.
5. Keďže žalobkyňa po oznámení úhrady istiny žalovanou v uvedenom podaní, v jeho žalobnom návrhu

( navrhovanom výroku rozsudku) domáhala sa na žalovanej už len zaplatenia úrokov z omeškania vo
výške 31,29 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur, súd toto jej podanie
podľa obsahu ( § 124 ods.1 Civilného sporového poriadku) posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby
čo do istiny vo výške 900,-eur. A nakoľko v zmysle ust.§ 15 ods.4 písm. i) zákona č.307/2016 Z.z.
o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov počas upomínacieho konania sa na čiastočné
späťvzatie návrhu po vydaní platobného rozkazu neprihliada a o tomto má rozhodnúť súd, ktorému

bola vec postúpená, alebo súd, ktorý pokračuje v konaní ( § 14 ods.5 uvedeného zákona), rozhodol
o tomto čiastočnom späťvzatí tunajší súd v tomto rozsudku ( § 145 ods.2 veta druhá Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP“) tak, že konanie v rozsahu späťvzatia žaloby v súlade s § 145 ods.2 a § 146
ods.1 veta druhá CSP bez ďalšieho zastavil ( prvý výrok rozsudku).
6. Predmetom posúdenia zo strany súdu tak po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou čo do istiny

ostal nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 31,29 eur a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur a rozhodnutie o trovách celého konania.
7. Žalovaná v písomnej duplike akékoľvek ďalšie plnenie žalobkyni odmietla. Tvrdila, že celá žaloba
a súdny spor založené sú na banálnej lži žalobkyne, že nechcela jej vrátiť sumu 900,-eur, pričom ju
žalobkyňa ani raz, a to nijakým spôsobom, ani písomne, ani ústne nepožiadala, hoci je zastúpená

právnym zástupcom, ktorý musí vedieť, že v súdnom konaní na preukázanie tvrdení žalobkyne bude
potrebný relevantný dôkaz. Obyčajné zásielky od kohokoľvek neznámeho nemusí žiaden občan SR
podľa nej preberať a nemôže sa to kvalifikovať na jej ťarchu. Žalobkyňa podľa nej preukázala ako prvú
výzvu na vrátenie sumy až list jej právneho zástupcu, za ktorý si uplatňuje aj náklady s uplatnením
pohľadávky, ale ten žalovaná neprevzala, pričom sumu 900,-eur zaslala žalovaná zo svojho účtu na

účet žalobkyne dňa 01.12.2023 ( v piatok) a na účet žalobkyne suma bola pripísaná dňa 04.12.2023
( v pondelok), t.j. v deň prevzatia zásielky z OS Banská Bystrica. Poukázala na to, že z predloženej
e-mailovej komunikácie strán z roku 2021 je zrejmé, že žalobkyni boli dobre známe e-mailové adresy
žalovanej, avšak žalobkyňa na tieto nikdy nezaslala požiadavku na vrátenie sumy 900,-eur, a neurobila
tak ani ústnou formou, ani sms správou ani nijako. Konanie žalobkyne bolo podľa žalovanej účelové,

zlomyseľné a amorálne, keď táto peniaze nijako nepýtala, nijako neoboznámila žalovanú s tým, že si
to rozmyslela a chce peniaze späť, ale rovno podala žalobu a spôsobuje tak žalovanej majetkovú aj
nemajetkovú ujmu. Žalobkyňa sa podľa žalovanej svojim konaním len snažila naviesť takú situáciu, že
bola peniaze žiadať osobne tým, že prišla do H. k domu rodičov žalovanej, ale práve naopak, žiadne
peniaze nežiadala, pričom bola jednoduchšia cesta, ako e-mail, list v jej mene a podobne. Jediné čo

žalobkyňa podľa žalovanej preukázala je to, že zaslala jej sumu 900,-eur a k tomu dotvorila príbeh, aby
ju poškodila. Žiadne omeškanie podľa žalovanej neexistuje, nebola ústna zmluva o lehote, žalobkyni ide
len o jej vtiahnutie do súdneho sporu, o skomplikovanie situácie a dehonestáciu jej osoby a o účelové
navýšeniesumynavrátenie.ListododosielateľaB.E.nebolpodľažalovanejničímvýpovednýaurčujúci,
že ho posiela žalobkyňa a žalovaná nebola povinná ho prebrať, keď dostáva množstvo súdnych zásielok

z viacerých súdov, lebo piaty rok sa ťahá jej rozvod a preto nemohla vedieť, že práve táto zásielka
sa mala týkať žalobkyne. Poprela, žeby od nej žalobkyňa žiadala vrátenie peňazí a žiadala zamietnuť
žalobu.
8. Nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie sporu bez nariadenia pojednávania,
keďže skutkové tvrdenia strán boli sporné ( sporné bolo základné skutkové tvrdenie kľúčové pre

rozhodnutie vo veci úrokov z omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to či
bola alebo nebola žalovaná žalobkyňou vyzvaná k plneniu pred podaním žaloby), pričom spornosť
skutkových tvrdení vždy a za každých okolností v zmysle § 177 ods.2 CSP vylučuje rozhodnutie veci
bez pojednávania, a to aj v prípade, že by strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania
výslovne súhlasili, čo však nebol tento prípad ( podporne viď aj aktuálny Veľký komentár k Civilnému

sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, s.710,
komentár k ust.§ 177 ), súd na prejednanie sporu nariadil pojednávanie.9. Na pojednávanie súd v súlade s § 178 ods.1 CSP predvolal len právnych zástupcov strán, nakoľko
výsluch strán nebol navrhnutý a súd ho sám, bez návrhu vykonať nemohol a nesmel, lebo jednalo
sa tu o klasický kontradiktórny spor a nie o spor s ochranou slabšej strany ( § 185 ods.2 veta

za bodkočiarkou CSP). Právni zástupcovia strán sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu na
pojednávanie nedostavili, neúčasť ospravedlnili, o odročenie pojednávania nežiadali, nenavrhli žiadne
ďalšie dokazovanie, a tak v súlade s ust.§ 180 CSP súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v ich
neprítomnosti, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184
CSP.

10. Súd sa oboznámil s obsahom všetkých písomných vyjadrení strán, ktoré stranám všetky navzájom aj
doručil a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých stranami predložených listinných
dôkazov označených a predložených mu do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Súd pre
úplnosť uvádza, že všetkým dôkazným návrhom strán vyhovel, vykonanie žiadneho z navrhnutých
dôkazov nezamietol, pričom vykonanie žiadneho z navrhnutých dôkazov namietané nebolo. Súd pri
hodnotení dôkazov riadil sa ust.§ 191 CSP, tieto hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadajúc na všetko čo vyšlo počas konania
najavo.

11. Vo vzťahu k skutkovému základu rozsudku, dokazovaniu a zistenému skutkovému stavu treba
uviesť, že civilný proces sporový sa riadi ( okrem iného) princípmi dispozičným a prejednacím, princípom

kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a ( s ním spojeným) princípom formálnej pravdy. Pre úspech
v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala
pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Unesenie
dôkazného bremena, ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní, je dôležitým definičným znakom
civilného sporového konania. Za „svoj“ výsledok konania je takto plne zodpovedná sporová strana.

Rovnako dôležitým znakom sporového procesu, ktorý ho diferencuje od procesu mimosporového, je
uplatnenie prejednacieho princípu, podľa ktorého súd ( až na výnimky uvedené v § 185 a v sporoch
s ochranou slabšej strany, o žiaden taký prípad tu ale nejde) nemôže vykonať dôkazy, ktoré strany sporu
nenavrhli. Práve tento aspekt výrazne ovplyvňuje rozsah skutkového základu rozhodnutia vo veci samej.
V klasickom spore je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou

sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až
vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových
strán prestala ( resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam. V klasickom
sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí
skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je

aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale
zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd
v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne
rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav
javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania

ukončené ako dôsledok ( procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu ( k tomu
bližšie pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2022 z ktorého súd citoval, strana 862 a nasl. výklad k § 215 CSP). Nenavrhnutie všetkých,
resp. dostatočných dôkazov v sporovom kontradiktórnom konaní teda nie je dôvodom na nerozhodnutie

o žalobe. Dôkazná iniciatíva strán a z toto plynúce unesenie, či neunesenie ich bremien ( bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno) prejaviť sa môže len vo výsledku konania, t.j. v rozhodnutí vo veci samej.

12.Zvyjadrenístránjezrejmé,žemedzistranamineboloskutkovosporné,žežalobkyňadňa14.09.2022
poskytla žalovanej sumu 900,-eur ( viď aj potvrdenie z banky na č.l.15 spisu) a že túto sumu žalovaná

žalobkyni vrátila dňa 04.12.2023. V uvedený deň bola táto suma pripísaná na účet žalobkyne ( viď aj
potvrdenie z banky na č.l.56 spisu).

13. Žalobkyňa tvrdila, že právnym titulom poskytnutia sumy 900,-eur žalovanej bola ústna zmluva
o pôžičke. Zároveň tvrdila, že doba vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nebola medzi

zmluvnými stranami dojednaná, a že preto v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bola žalovaná
povinná požičanú sumu jej vrátiť prvého dňa potom, čo ju o plnenie požiadala s tým, že o plnenie ju
osobne požiadala vo H. dňa 15.07.2023.14. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

15. Podľa § 559 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne
a včas.
16. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.
17. Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi
určité množstvo druhovo určených ( zastupiteľných ) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie.
Najčastejšie sú takými vecami peniaze. Pre zmluvu o pôžičke zákon nepredpisuje písomnú formu.
Zmluvné strany môžu ju uzavrieť akýmkoľvek spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o obsahu ich
dojednania, pričom zmluva o pôžičke má reálnu ( nie len konsenzuálnu ) povahu a teda okrem uzavretia

zmluvy vyžaduje sa na vznik záväzkového vzťahu aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Aby bolo možné
hovoriť o dohode strán na zmluve o pôžičke, musia byť naplnené jej základné pojmové znaky, podstatné
náležitosti ktoré možno vyvodiť z § 657 Obč. zákonníka a ktorými sú okrem určenia zmluvných strán
(veriteľadlžník)1./prenechaniedruhovourčenýchvecí,2./povinnosťnavrátenievecírovnakéhodruhu,
3./ dočasnosť prenechania a 4./ faktické odovzdanie vecí dlžníkovi.

18. Podstatnou náležitosťou zmluvy je teda dohoda o dočasnosti prenechania a o vrátení požičaných
vecí. Táto skutočnosť musí jednoznačne vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany
veriteľa, aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu jasné, že
v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon ( napr. darovanie) alebo iný právny úkon. Dočasnosť
neznamená, že musí byť dohodnutá presná doba vrátenia predmetu pôžičky, doba splatnosti ( ak nie

je, uplatní sa ustanovenie § 563 Obč. zákonníka), ale dočasnosť a záväzok celú požičanú sumu vrátiť
musia byť z prejavu vôle zmluvných strán v čase dojednania zmluvy o pôžičke absolútne zrejmé.
19. V tu prejednávanom spore súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že jednalo sa o pôžičku, teda
o poskytnutie peňažnej sumy žalobkyňou žalovanej na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke
so záväzkom žalovanej ju žalobkyni vrátiť, a teda že nešlo tu o darovanie alebo iný titul poskytnutia

peňažných prostriedkov, čo žalovaná ani netvrdila. Žalovaná sama v odpore proti platobnému rozkazu
jasne a výslovne potvrdila ( viď rub č.l.35 spisu), že cit. „Ústne uzatvorená zmluva medzi nami bola,
že keď budem môcť sumu jej vrátim“. Aj skutočnosť, že sumu 900,-eur žalovaná žalobkyni po podaní
žaloby vrátila potvrdzuje zmluvný vzťah zo zmluvy o pôžičke.

20. Pokiaľ ide o otázku splatnosti dlhu v tomto prípade, splatnosť dlhu je jeho základným atribútom,
ktorý bezprostredne súvisí s predmetom a obsahom záväzkového vzťahu. Pokiaľ nie je dohodnutá, ani
stanovená právnym predpisom alebo určená rozhodnutím, je dlžník povinný splniť dlh v deň nasledujúci
po žiadosti veriteľa o plnenie ( § 563 OZ). Od tejto situácie je nevyhnutné odlíšiť stav, keď je čas
plnenia ponechaný na vôli dlžníka, kedy nemožno aplikovať § 563 OZ. Z povahy veci vyplýva, že čas

plnenia môže byť ponechaný na vôli dlžníka iba na základe jasnej a nepochybnej dohody účastníkov
záväzkového vzťahu, ktorú v prípade sporu musí preukázať dlžník. Uvedené potvrdzuje ustálená
súdna prax aj právna teória (viď napr. JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax, komentár
s judikatúrou, vydavateľstvo EUROUNION, Bratislava 2015, komentár k § 564, strana 2472) z ktorého
cit. „Aplikácia ustanovenia § 564 OZ prichádza do úvahy iba vtedy, ak nepochybne došlo k dohode

o ponechaní času plnenia na vôli dlžníka. Dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní tejto skutočnosti
zaťažuje dlžníka.“

21. Žalobkyňa tvrdila, že doba vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov nebola medzi stranami
dojednaná, preto je potrebné aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalovaná nesúca v tejto

časti dôkazné bremeno nepreukázala, žeby došlo k platnej dohode o ponechaní času plnenia na vôli
dlžníka, práve naopak, sama výslovne potvrdila, že cit. „nebola ústna zmluva o lehote“ ( viď duplika
žalovanej na č.l.71 spisu), súd nemal pochybnosti o tom, že splatnosť nebola dohodnutá a že preto
žalovaná bola v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka povinná peňažné prostriedky vrátiť na žiadosť
žalobkyne. Uvedené koniec koncov potvrdzuje aj argumentácia žalovanej, ktorá celú svoju obranu

v spore založila práve na opakovaných tvrdeniach o nepreukázaní výzvy na vrátenie danej sumy, o tom,
že správne mala ju žalobkyňa vyzývať elektronicky ( e- mail, či sms) alebo písomne pod svojim menom,
nie cez advokáta a aj sama výslovne uviedla ( viď odpor proti platobnému rozkazu), že „Ak by žalobkyňažalovanej kedykoľvek dala vedieť, že chce mať späť sumu 900,-eur tak by som určite sumu bankovým
prevodom zaslala na jej účet kedykoľvek“.

22. Sporná teda nebola skutočnosť, že k plneniu malo dôjsť na základe výzvy žalobkyne, ale či došlo
k danej výzve pred podaním žaloby alebo nie, resp. či bola žalobkyňou preukázaná.

23. Žalobkyňa tvrdila, že žalovanú k plneniu vyzvala osobne dňa 15.07.2023 vo H. v mieste bydliska
žalovanej. Žalovaná poprela toto skutkové tvrdenie žalobkyne, uviedla a čestným prehlásením svojej

matky preukazovala, že žalobkyňa dňa 15.07.2023 síce bola pri ich dome vo H., ale ani len slovom
nespomenula, že chce nejaké vrátenie peňazí. Keďže žalobkyňa do skončenia dokazovania neoznačila
ani nepredložila absolútne žiaden dôkaz, že pri svojom pobyte vo H. dňa 15.07.2023 skutočne žiadala
práve žalovanú a práve o vrátenie danej sumy peňazí z danej pôžičky, toto jej tvrdenie mal súd za
nepreukázané. Žiadosť veriteľa o plnenie je jednostranným adresovaným právnym úkonom veriteľa,
ktorým je záväzne determinovaná splatnosť dlhu a voči jej adresátovi, ktorým je vždy dlžník pôsobí výzva

od okamihu, keď mu dôjde. I keď ide o neformálny právny úkon a môže mať aj konkludentný charakter,
z hľadiska právnej istoty v prípade, že k nemu nedôjde preukázateľne písomne, je na veriteľovi, aby ho
riadne preukázal, čo sa tu nestalo. Ak žalobkyňa tvrdila, že dňa 15.07.2023 cit. „preukázateľne vyzvala
žalovanú v mieste trvalého pobytu žalovanej na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, pričom
vo svojej ústnej výzve určila dobu na plnenie, nakoľko požadovala okamžité splnenie dlhu“ tak potom

bolo na nej, aby na túto preukázateľnosť označila alebo predložila dôkazy, čo sa nestalo. Samotné
tvrdenie žalobkyne, že aký iný dôvod by mala na to, aby merala cestu za žalovanou nedokazuje platnú
žiadosť o plnenie práve tohto dlhu a práve žalovanej. Platná výzva v zmysle § 563 OZ musí byť riadne
preukázaná a súdne rozhodnutie, aj pokiaľ ide o záver o splatnosti a začiatku omeškania žalovanej
nemôže byť založené na domnienkach, či dohadoch, ale založené musí byť vždy na dôkazoch.

24. Nakoľko žalobkyňa v priebehu sporu žiadne dôkazy na „osobné vyzvanie žalovanej“ neoznačila,
nepredložila a nenavrhla a predložila len dôkazy o písomnej výzve žalovanej na plnenie, súd za
preukázanú mal až písomnú výzvu na plnenie, ktorou tu je výzva na zaplatenie zo dňa 11.10.2023
( č.l.14 spisu) podaná na prepravu na adresu bydliska žalovanej dňa 12.10.2023, uložená na pošte

dňa 16.10.2023 a vrátená žalobkyni ako neprevzatá žalovanou v odbernej lehote dňa 07.11.2023 ( viď
doklady o doručovaní na č.l.16 až 18 spisu).

25. Keďže žalovaná spochybňovala výzvu na zaplatenie tým, že nerobila ju žalobkyňa osobne, ale
zasielal ju advokát žalobkyne, tak k tomu súd uvádza, že nič nebránilo žalobkyni dať sa pri tomto úkone

zastúpiť ( viď § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka o zastúpení na základe plnomocenstva). Z výzvy na
zaplatenie, ktorá je jasná, určitá, zrozumiteľná a platná jasne vyplýva, na základe čoho a prečo žiada
sa úhrada a že o úhradu sumy 900,-eur advokát žalobkyne nežiada vo vlastnom mene, pre seba, ale že
koná za žalobkyňu ako jej zástupca. Uvedená námietka žalovanej nemôže obstáť aj preto, že ustálená
judikatúra potvrdzuje, že za žiadosť veriteľa o plnenie je nevyhnutné považovať aj doručenie žaloby

dlžníkovi, ktorú rovnako môže za veriteľa spísať a podať advokát.

26. K tvrdeniam žalovanej, že žalobkyňa mala na ňu telefónny kontakt, že disponovala tiež jej e-
mailovými adresami a že preto mala ju kontaktovať týmito elektronickými prostriedkami a nie listom cez
advokátasúduvádza,žejevýlučnevecouveriteľaakúformuvýzvyzvolíaniejeprávomdlžníkaúkolovať

ho, akým spôsobom ho má k plneniu vyzývať. Uvedená argumentácia žalovanej je tak úplne irelevantná,
lebo žalovaná nepreukázala, ale ani netvrdila, žeby strany mali dohodu osobitne upravujúcu formu
výzvy, či zakazujúcu žalobkyni vyzývať ju k plneniu písomne. Aj z hľadiska právnej istoty a preukázania
existencie výzvy a jej doručenia je práve písomná výzva logická a preto polemika žalovanej ohľadne
formy výzvy tu nie je na mieste. Ani tvrdenia o tom, že nebola povinná prevziať „pochybnú zásielku“

neobstoja, nakoľko išlo o riadne doručovanú písomnú zásielku doručovanú prostredníctvom Slovenskej
pošty, a.s. a tak nie je zrejmé, ako by samotné prevzatie danej zásielky mohlo akokoľvek ohroziť
žalovanú.

27. Ak žalovaná tvrdí, že nie je povinná preberať zásielky, tak ani táto jej argumentácia nemohla tu

obstáť. Súd poukazuje na to, že v zmysle § 45 ods.1 Občianskeho zákonníka prejav vôle pôsobí
voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Súd poukazuje na ustálenú judikatúru najvyšších
súdnych autorít ( viď článok 2 ods.2 Základných princípov CSP) podľa ktorej ( viď napr. aktuálne
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Cdo/68/2023 z 25.09.2024) „Z povahy ustanovenia § 45ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú
dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho

úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného
právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané
právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej

strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa
považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno
o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie

zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“

28. Ako uviedol aj najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí, podstatné je, aby adresát mal možnosť
oboznámiťsasprejavomvôleodosielateľa,tedaabysatentoprejavvôledostaldojehodispozičnejsféry,
pričompovinnosťouodosielateľajepreukázaťdoručenieprejavuvôledodispozičnejsféryadresáta(teda

nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného
účinného doručenia však nie je možné zamieňať s preukázaním odoslania prejavu vôle.

29. Slovné spojenie „dostane do sféry jeho dispozície“ nemožno vkladať v zmysle procesných predpisov,
je ním treba rozumieť konkrétnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym

úkonom,pričomprávnateóriaisúdnapraxtakoumožnosťouchápunielensamotnéprevzatiepísomného
hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale aj tie prípady, keď doručením zásielky obsahujúcej prejav vôle
do bytu adresáta, prípadne aj vhodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takejto zásielky
nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívne príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky.
Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu,

postačuje, že mal objektívne príležitosť tak urobiť ( podporne opäť JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky
zákonník pre prax, komentár s judikatúrou, vydavateľstvo EUROUNION, Bratislava 2015, komentár k §
45, strana 596 a 597 a tam citované rozhodnutia NS ČR sp.zn.26Cdo 278/2011 alebo rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2474/2013 podľa ktorého dôjdením do sféry dispozície v v zmysle §
45 ods.1 OZ je aj okamih, kedy má osoba konkrétnu možnosť zoznámiť sa s jej adresovaným právnym

úkonom, túto možnosť môže získať tiež vhodením oznámenia o uložení zásielky obsahujúcej právny
úkon do jej poštovej schránky, ak tak nadobudne objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky
a nie je rozhodujúce, či túto príležitosť využije alebo nie a aké subjektívne dôvody ju k tomu viedli).

30. V tu súdenej veci preto súd za okamih dôjdenia výzvy na plnenie zo dňa 11.10.2023 žalovanej

považoval deň 16.10.2023, čo je deň uloženia ňou neprevzatej zásielky na pošte ( viď doklad
o doručovaní na č.l.18 spisu) nakoľko vtedy sa výzva doručovaná na správnu adresu bydliska
žalovanej preukázateľne dostala do dispozičnej sféry adresáta- žalovanej a táto najneskôr vtedy mala
objektívne príležitosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa. Že tak neurobila nemôže byť na ujmu
odosielateľa-veriteľa. Preto aj pri posúdení splatnosti dlhu a omeškania žalovanej súd vychádzal z toho,

že o plnenie požiadaná bola dňa 16.10.2023.

31. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

32. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

33. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.34. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

35. K tvrdeniam žalovanej ohľadom zavinenia súd uvádza, že súd, ako uviedol vyššie v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou vychádzal z toho, že žalovaná preukázateľne bola vyzvaná na plnenie
pred podaním žaloby a dostala sa do omeškania, ktoré má povahu objektívneho deliktu, kde otázka

zavinenia je irelevantná, čím žalobkyni vzniklo právo na úroky z omeškania, nakoľko právo na úroky
z omeškania vzniká priamo zo zákona ako dôsledok porušenia právnej povinnosti riadne a včas splniť
peňažný dlh.
36. Sadzba žalobkyňou požadovaného úroku z omeškania 9 % ročne nepresahuje sadzbu určenú podľa
vyššieuvedenéhonormatívnehopravidla,nakoľkozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu ( tu ku dňu 18.10.2023 ) bola 4,50 %, teda

žalobkyňa mala by nárok na úrok z omeškania 9,50 % ročne, súd však jej návrh v zmysle § 216 CSP
prekročiť nemohol, preto vychádzal zo sadzby úroku z omeškania 9 % ročne. Keďže výzva na plnenie
považuje sa žalovanej za doručenú dňa 16.10.2023 a v lehote podľa § 563 OZ, t.j. do 17.10.2023 nebola
suma 900,-eur žalobkyni žalovanou vrátená, odo dňa 18.10.2013 bola žalovaná v omeškaní s plnením
tejto svojej povinnosti a preto bola povinná počnúc týmto dňom platiť žalobkyni úrok z omeškania až do

dňa úhrady sumy 900,-eur žalobkyni, k čomu došlo dňa 04.12.2023, kedy jej táto suma bola pripísaná
na účet ( § 567 ods.2 OZ). Preto súd priznal žalobkyni len kapitalizovaný úrok z omeškania za dobu
od 18.10.2023 do 04.12.2023 ( 11,09 eur ) a vo zvyšku požadovaných úrokov z omeškania žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

37. Súd zamietol žalobu aj v časti požadovaných nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 76,76 eur. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho
zákonníka spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu
( napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením
pohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby

sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania ( k tomu
pozri Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík,
M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1– 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck,
2019. 837 s, komentár k § 121).
38. Ako je zrejmé z predošlých častí odôvodnenia tohto rozsudku, tu sa náklady, ktoré žalobkyňa

uplatnila ako trovy spojené s výzvou na plnenie zo dňa 11.10.2023 netýkali zročnej pohľadávky, keďže
za výzvu na plnenie ustálil súd až uvedenú výzvu, ktorá ešte len viedla k zročnosti, preto nemožno ich
žalobkyni priznať ako príslušenstvo pohľadávky.
39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP v spojení s § 256 ods.1 CSP a náhradu
trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému

nároku výsledok konania je taký, že v časti o zaplatenie istiny 900,-eur bolo konanie pre čiastočné
späťvzatie žaloby žalobkyňou zastavené, a to pre správanie ( plnenie) žalovanej po
podanížaloby,tedaprocesnýmzavinenímžalovanej(§256ods.1CSP)čojetrebapovažovaťzaúspech
žalobkyne v danej časti. O zvyšku nároku, t.j. čo do zaplatenia úrokov z omeškania 31,29 eur a úhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 76,76 eur rozhodnuté bolo tak, že čo do zaplatenia úrokov

z omeškania 11,09 eur žalobe bolo vyhovené, teda aj v tejto časti úspech mala žalobkyňa a čo do
zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 20,20 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 76,76 eur žaloba bola zamietnutá, teda tu úspech mala žalovaná.

40. Tak žalobkyňa ako i žalovaná boli teda v časti úspešné, v časti neúspešné. Pre úplnosť treba

uviesť, že z hľadiska procesnej zodpovednosti za zastavenie konania je nepodstatné, či žalovaná plnila
( hradila) dlžnú sumu po prevzatí platobného rozkazu alebo pred tým, či vedela o žalobe alebo nie,
dôležité je že sa tak stalo až po podaní dôvodne podanej žaloby ( dlh bol splatný ). „Za osobu, ktorá
zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým
u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby“ ( citované z Veľký komentár k Civilnému

sporovému poriadku, druhé vydanie, autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2022, strana 1036, výklad k § 256 CSP).41. Úspech žalobkyne reprezentovaný sumou 900,-eur a prisúdenou sumou úrokov z omeškania ( 11,09
eur) je vo vzťahu k celkovo žalovanej sume 1.008,05 eur ( 900,-eur + 31,29 eur +76,76 eur) úspechom
v rozsahu 90,38 %. Úspech žalovanej reprezentovaný sumou 20,20 eur a sumou 76,76 eur kde žaloba

bola zamietnutá je vo vzťahu k pôvodne žalovanej sume 1.008,05 eur úspechom v rozsahu 9,62 %.

42. Podľa pomeru úspechu vo veci úspešnejšia bola teda žalobkyňa, pričom po odpočítaní úspechu
žalovanej v rozsahu 9,62 % od úspechu žalobkyne v rozsahu 90,38 % vznikol vo veci úspešnejšej
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,76 %. Aktuálny Civilný sporový poriadok

neprevzal úpravu § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku a preto zohľadniť sa má pri rozhodovaní
o trovách konania v zásade každý, aj nepatrný neúspech ( k tomu podporne pozri napr. Veľký komentár
k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, strana 926, výklad k § 255 CSP).

43. Vzhľadom na uvedené, keď neboli žalovanou tvrdené, ani súdom zistené žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočnú aplikáciu § 257 CSP, pre ktoré by nemala byť úspešnejšej
žalobkyni priznaná náhrada trov konania, postupujúc podľa § 255 ods.2 CSP súd náhradu trov konania
pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci a o nároku na náhradu trov konania v súlade
s ust.§ 262 ods.1 CSP vo štvrtom výroku rozsudku rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu
trov konania proti žalovanej v rozsahu 80,76 %.

44. O konkrétnej výške náhrady trov konania v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda,zakýchdôvodovsarozhodnutiepovažujezanesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľ
domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.