Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7622010234
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7622010234.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr.
Františka Ševčoviča a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., na verejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2025,
v trestnej veci proti A. B. obžalovaného pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 11.12.2024, sp. zn. 6T/35/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Spišská Nová Ves uznal obžalovaného A. B. za vinného zo
zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák.
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. d) Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.

2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 16. apríla 2021 v čase okolo 19:00 hod. v obci C. D. XXX, E. F. G. H. po predchádzajúcej
vzájomnej dohode spoločne s mal. I. B., nar. XX.XX.XXXX po tom, čo J. K. a L. E. boli fyzicky napadnuté
pred obytným domom D. XXX, vykopnutím uzamknutých vchodových dverí vtrhli za pokriku „Policajné

komando, pozabíjame Vás, porežeme“ do bytu H. M., nar. XX.XX.XXXX a A. N., nar.XX.XX.XXXX s
vedomím, že sa jedná o vekovo staršie osoby, kde sa presunuli do kuchyne k osobám tam prítomným,
ktoré ich vyzvali, aby z bytu odišli, na čo však nereagovali a už odsúdený ml. L. I. spoločne s mal. I. B.
pristúpili k L. E. a začali ju sácať, následkom čoho sa rozbila sklenená výplň dverí kuchyne a následne ju
už odsúdený ml. L. I. sotil o kuchynskú linku, mal. I. B. medzitým zodvihol z podlahy úlomok skla, a týmto
sa zaháňal smerom k poškodeným, po opakovanej výzve poškodených na opustenie bytu A. B. dlaňou

ruky udrel do oblasti tváre L. E. a až po oznámení avizovaného príchodu polície byt opustili, pričom sa
vyhrážali, že „živí byt neopustia“, čím u osôb tam prítomných svojim agresívnym konaním vzbudili obavu
z uskutočnenia vyhrážok, poškodeným A. N. a H. M. spôsobili škodu poškodením zariadenia bytu vo
výške 70 €, L. E. spôsobili zranenia - pomliaždenie stehna vpravo, pomliaždenie predkolenia vpravo,
pomliaždenie predkolenia vľavo, pomliaždenie predlaktia vpravo a J. K. spôsobili zranenia - povrchovú
tržnú ranu hornej pery vľavo a pomliaždenie stehna vľavo, u obidvoch poškodených s dobou liečenia

do šiestich dní.

Za to okresný súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 194 ods. 3 Tr. zák. účinného od 06.08.2024, §
37 písm. h), písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody súd obžalovaného zaradil do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodených J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. O., M. XXX/XX,
L. P. C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX a A. N., nar.
XX.XX.XXXX bytom C. XXX s ich nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie obžalovaný, a to ústne do zápisnice o hlavnom pojednávaní,
ktoré bližšie neodôvodnil.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že súd

prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal kontradiktórnym spôsobom konania dokazovanie
v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné rozhodnutie a výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a svoje úvahy ktorými sa riadil náležite uviedol v dôvodoch
napadnutého rozsudku.

Pokiaľ obžalovaný spáchanie žalovaného skutku popieral a na svoju obhajobu uvádzal, že on sa
žalovaného skutku nedopustil, nepochybil súd prvého stupňa, keď jeho obhajobu vyhodnotil ako
nevierohodnú. Aj odvolací súd považuje za nutné poukázať na dôkazy, ktoré boli vykonané zákonným
spôsobom a nepochybne obžalovaného usvedčili zo spáchania žalovaného skutku, ku ktorému malo
dôjsť vo večerných hodinách. Správny bol preto postup súdu prvého stupňa, pokiaľ oproti obžalobe

upravil čas spáchania skutku, keďže z výsledkov dokazovania vyplynulo, že ku skutku malo dôjsť večer
okolo 19.00 hod. Uvedené vyplýva nie len z výpovede samotného obžalovaného, ale aj z ostatných vo
veci vykonaných dôkazov.

Súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku podrobne poukázal na jednotlivé výpovede

svedkov, spoluobvinených, ako aj listinné dôkazy, na podklade ktorých bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že obžalovaný spolu s mladistvým L. I. a s maloletým I. B. násilným spôsobom
vošiel do obydlia poškodených, kde sa dopustili konania, tak ako je to uvedené v skutkovej vete
napadnutého rozsudku.

Obhajoba obžalovaného, že do bytu A. N. vošiel za poškodenými otvorenými dverami, že sa nikomu
nevyhrážal a nikomu neublížil, pretože tam vošiel s dobrým úmyslom riešiť otázku, prečo J. K. napadla
jeho syna, nebola preukázaná, práve naopak bola jednoznačne vyvrátená výsluchmi svedkov, tak ako
na ne podrobne poukázal súd prvého stupňa. Napokon obhajoba obžalovaného nebola potvrdená ani
výsluchom ním navrhnutých svedkov, a to Q. Q. a R. P.. Títo svedkovia prišli na miesto činu ako členovia

policajnej hliadky až po skutku a vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní potvrdzovali len
skutočnosti, ktoré vnímali vlastnými zmyslami, a ktoré skutočnosti potvrdzovali skutkový dej uvádzaný
poškodenými.

Okrem už odsúdeného spolupáchateľa mladistvého L. I. zo spáchania žalovaného skutku obžalovaného

usvedčili v prvom rade poškodené J. K. a L. P., C. E., ktoré na hlavnom pojednávaní opísali priebeh
skutku a jednoznačne identifikovali obžalovaného ako páchateľa. Ich výpoveď na hlavnom pojednávaní
sa zhodovala s výpoveďou v prípravnom konaní a zhodne ako tieto poškodené vypovedali v prípravnom
konaní už všetci nebohí poškodení A. N., H. M. a B. F.. Všetci poškodení zhodne potvrdili násilný vstup
do bytu, vylomenie dverí, pokriky, vyhrážky a agresívne správanie, ktoré v nich vyvolali obavy o život,

resp. zdravie.

Pre záver súdu prvého stupňa o tom, že malo dôjsť k rozkopaniu dverí a napadnutiu poškodených
svedčia aj prepisy hovorov na linku 112 a 158, ktoré uskutočnila poškodená B. F.. Zápisnica o obhliadke
miestačinusfotodokumentáciourovnakopreukázalapoškodenievchodových dveríajrozbitiesklenenej

výplne interiérových dverí.
Zranenia poškodených J. K. a L. E. boli objektivizované lekárskymi správami a znaleckým posudkom.
To, že násilnému vstupu do bytu a vyhrážkam predchádzal konflikt pred bytovým domom nebolo sporné,
nakoľko aj keď obžalovaný A. B. nebol osobne prítomný konfliktu pred bytovým domom, sám potvrdil,že na základe tohto konfliktu, kde malo údajne dôjsť k napadnutiu jeho maloletého syna, šiel za J. K.
do bytu A. N..

Sporné nebolo ani to, že v byte A. N. sa v čase skutku nachádzali aj ďalšie osoby, a to H. M., B. F., J.
K. a L. E.. To, že A. N. a H. M. sú osobami vyššieho veku muselo byť obžalovanému zrejmé, nakoľko
ich osobne poznal.

Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil znaky

skutkovejpodstatyzločinuporušovaniadomovejslobodypodľa§194ods.1,ods.2písm.a),ods.3písm.
a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., a to
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože tým, že došlo k vykopnutiu vchodových dverí na
obydlí A. N., skutok bol spáchaný nepochybne za použitia násilia, teda závažnejším spôsobom konania.
Následným vojdením do obydlia poškodeného A. N. a H. M., ktorá s A. N. v byte bývala, a ktoré sú

osobami vyššieho veku, ktorá okolnosť bola obžalovanému známa, správne preto okresný súd konanie
obžalovaného posúdil ako konanie na chránenej osobe podľa § 139 ods.1 písm. e) Tr. zákona.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v byte boli v tom čase prítomné viaceré
osoby, a to A. N., H. M., B. F., J. K. a L. E., ktorým sa obžalovaný vyhrážal, a ktoré mali obavy z

agresívneho správania obžalovaného a zo správania spolupáchateľov.

Obžalovaný konal ako osoba trestne zodpovedná v priamom úmysle podľa § 15 písmeno a) Tr. zák.,
pretože z jeho konania je zrejmé, že chcel porušiť záujem chránený Trestným zákonom, a to záujem
spoločnosti na ochrane domovej slobody a ochrane pokojného občianskeho spolunažívania pred jeho

hrubým narušením, a to konaním, ktoré vzbudilo dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej
ťažkej ujmy u poškodených, pričom tak konal po vzájomnej dohode, teda spolupáchateľstvom podľa §
20 Tr. zák.

Správne poukázal súd prvého stupňa na tú skutočnosť, že v čase medzi spáchaním činu a vynesením

rozsudku nadobudla od 06.08.2024 účinnosť novela Trestného zákona prijatá zákonom č. 40/2024 Z.
z., preto súd prvého stupňa v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák. trestnosť činu posudzoval a trest ukladal podľa
zákona, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší, a týmto zákonom je Trestný zákon účinný od 06.08.2024,
pretože zásady pre ukladanie trestov uvedené v § 33a, § 34, § 36, § 37 a § 38 Tr. zák. účinného
od 06.08.2024 sú pre obžalovaného priaznivejšie ako bola úprava ukladania trestov účinná v čase

spáchania skutkov, nakoľko pri prevahe priťažujúcich okolností by podľa úpravy platnej do 06.08.2024
došlo zo zákona k zvýšeniu dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Nepochybil súd prvého stupňa pokiaľ nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť a za priťažujúcu okolnosť
považoval to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov, tak ako to má na zreteli ustanovenie § 37

písmeno h) Tr zák., ako aj to, že už bol za trestný čin odsúdený viď ustanovenie § 37 písm. m) Tr. zák.
Obžalovaný teraz súdených skutkov sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ktoré
mu bolo uložené trestným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 0T/102/2020, preto v
zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prevažoval pomer priťažujúcich okolností, a tak súd prvého stupňa správne
ukladal trest podľa trestnej sadzby zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 3 Tr. zák., kde

zákon predpokladá uloženie trestu odňatia slobody na tri až osem rokov. Keďže obžalovaný sa dopustil
dvoch skutkov, ukladal mu súd trest úhrnný podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., podľa zásad vyjadrených v § 41
ods. 1 Tr. zák., a teda uložil mu trest podľa § 194 ods. 3 Tr. zák.

Nepochybil súd prvého stupňa, pokiaľ vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý má sklon k páchaniu

násilnej trestnej činnosti, o čom svedčia jeho predchádzajúce odsúdenia i priestupkové záznamy, pričom
posudzovaného protiprávneho konania sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za iný
trestný čin, ako aj vzhľadom na charakter a závažnosť spáchaných trestných činov, aj odvolací súd je
toho názoru, že na obžalovaného je možné pôsobiť už len trestom, ktorý je spojený s obmedzením jeho
osobnej slobody, pretože iný druh trestu by u neho neplnil účel sledovaný Trestným zákonom.

Súdom prvého stupňa uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov nepodmienečne, preto
je potrebné považovať za zákonný a nevyhnutný na dosiahnutie prevýchovy obžalovaného, teda na
dosiahnutie individuálnej prevýchovy obžalovaného, ako aj na dosiahnutie generálnej prevencie.Na výkon trestu odňatia slobody správne prvostupňový súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., keďže obžalovaný v

posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody,
ktorý by mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o náhrade škody, a preto odvolací súd odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd záverom poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej
rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru preto krajský súd v podrobnostiach poukazuje aj na dôvody napadnutého rozsudku,
ktoré si v celom rozsahu osvojil a okrem vyššie uvedeného, ničím viac nedopĺňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.