Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614211964
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Šupa

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1614211964.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 12, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: V. G.,
J.. XX.X.XXXX, G. J. XXX/XX, X., právne zastúpenému: JUDr. Ľuboslav Linder, advokát so sídlom
Družstevná 706, Sekule a JUDr. Peter Schmidl, advokát so sídlom Borský Svätý Jur 774, o zaplatenie
11 849,61 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.
k. 6C/1626/2015-683 zo dňa 6. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že
žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok
I.). Konanie v časti úrokov vo výške 17,3 % p.a. zo sumy 6 666,71 € od 4.11.2014 do zaplatenia zastavil
(výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 283,66 € s úrokmi z omeškania

(výrok III.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 83,20 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
(výrok V).

2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 145, § 146 ods. 1, § 162 ods. 1 písm. a) a § 164
CSP, § 37 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 103, § 517 ods.
1 a 2, § 565, § 708 ods. 1 a § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a

d), § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že pôvodný žalobca, spoločnosť Sberbank
Slovensko, a.s., Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, sa žalobou doručenou prvoinštančnému súdu
dňa 6.11.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 11 849,61 €, spolu s úrokom vo výške 17,3
% p.a. zo sumy 6 666,71 € od 4.11.2014 do zaplatenia, úrokom vo výške 4,75 % p.a. zo sumy 6
666,71 € od 4.11.2014 do zaplatenia a sumy 40,18 €. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 28.9.2010

bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva o spotrebnom úvere č. 177 873, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 6 990,- € na účet č.
XXXXXXXXXX/XXXXsdohodnutouúrokovousadzbouvovýške17,3%p.a.Žalovanýsazaviazalsplatiť
poskytnutý úver žalobcovi do 15.9.2017, a to pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 144,06 € vždyk 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Pretože žalovaný povinnosť splácať úver v dohodnutých
termínoch porušil, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť zmluvy o úvere ku dňu 10.11.2011. Žalovaný
vyčerpané peňažné prostriedky neuhradil. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu 3.11.2014 spolu

sumu 11 849,61 € pozostávajúcu z istiny 6 666,71 €, úroku 670,15 €, úroku z omeškania 4 457,35 € a
poplatkov 55,40 €. Dňa 28.9.2010 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva o bežnom účte
č. XXXXXXXXXX/XXXX, na základe ktorej viedol žalobca pre žalovaného bežný účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX. Zúčtovaním poplatkov za vedenie bežného účtu a zodpovedajúceho úroku z omeškania došlo
na bežnom účte k vzniku nepovoleného debetného zostatku. Listom zo dňa 26.1.2010 žalobca vyzval

žalovaného na vyrovnanie vzniknutého debetu a určil mu lehotu do 10.11.2011. Výška pohľadávky
žalobcu zo zmluvy o bežnom účte predstavovala ku dňu 31.10.2014 sumu 40,18 € (predložený výpis
z účtu, z ktorého je zrejmá identifikovaná pohľadávka žalobcu, zohľadňuje debetný zostatok vo výške
40,18 € a nakumulované poplatky vo výške 55,40 € vzťahujúce sa k pohľadávke zo zmluvy o úvere).

3. Svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania do skončenia trestného konania

vedeného na OR PZ Bratislava I pod ČVS: ORP-1241/3-VYS-B1-2014 prednesenom na pojednávaní
dňa 22.6.2021 a o návrhu prednesenom na pojednávaní dňa 15.3.2023 založil súd prvej inštancie na
tom, že podľa v konaní vykonaného dokazovania je trestné konanie v štádiu, že obvinenie bolo vznesené
priamo žalovanému pre zločin úverového podvodu, ktorého sa mal dopustiť tým, že žalobcovi pri podpise
zmluvy dňa 28.9.2010 mal predložiť potvrdenie od zamestnávateľa, pre ktorého nikdy nepracoval a

uviesť adresu na preberanie zásielok, kde sa nikdy nezdržoval, pričom tak mal vylákať od žalobcu
úver na 6 990,- €. Po posúdení oboch návrhov na prerušenie konania a skutkového stavu danej veci
a stavu trestného konania prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie
tohto konania do skončenia trestného konania vedeného momentálne v predsúdnom konaní - v štádiu
vyšetrovania. Pre posúdenie nároku žalobcu v tomto konaní je potrebné ako prvé posúdiť otázku

platnosti uzavretej zmluvy o úvere ako aj zmluvy o bežnom účte uzavretej medzi žalobcom a žalovaným
dňa 28.9.2010. Podstata námietok žalovaného v tomto konaní spočívala v tom, že žalovaný predmetné
zmluvy nepodpísal. V trestnom konaní bol vypracovaný Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ
znalecký posudok, v zmysle ktorého bolo jednoznačne konštatované, že podpisy žalovaného okrem
iného na zmluve o úvere, ako aj na zmluve o bežnom účte, sú pravými podpismi žalovaného. Toto bola

skutočnosť dôležitá pre posúdenie nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní a posúdenie námietok
žalovaného. V súčasnom štádiu tohto súdneho konania táto otázka už bola vyriešená, pretože znalecké
dokazovanie v rámci trestného konania už bolo dokončené. V trestnom konaní sa teda nerieši otázka
dôležitá v tomto konaní. Pokiaľ ide o posúdenie platnosti predmetných zmlúv s poukazom na to, že
z predmetného trestného konania môže vzísť záver, že uzavretím zmlúv spáchal žalovaný trestný

čin (ktorou skutočnosťou by súd bol viazaný), súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Veľkého
senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/3620/2010
zo dňa 8. decembra 2010, v zmysle ktorého prijatie záveru o tom, že podvodné konanie jedného z
účastníkov zmluvy má bez ďalšieho následok absolútnu neplatnosť zmluvy, by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že druhý účastník nemá právo na dohodnuté plnenie, aj keby zmluvu uzavrel vážne, a aj

keby ju sám splnil; ujma, ktorú by tým utrpel, by mu mohla byť nahradená len z dôvodu zodpovednosti
podvodne konajúceho účastníka za bezdôvodné obohatenie alebo škodu. Tieto následky nemožno
považovať z hľadiska zásady pacta sunt servanda za zodpovedajúce. Uzavretú zmluvu by totiž nebolo
potrebné splniť len preto, že konanie jedného z účastníkov zmluvy bolo ovplyvnené neprejavenou
pohnútkou alebo poznamenané vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou) o následnom výkone

práv a povinností zo zmluvy, hoci druhý z účastníkov zmluvy dojednaniu záväzku pristúpil vážne a
podvodné konanie nebol schopný rozoznať. Právne následky by mala mať z dôvodu právnej istoty len
taká vôľa, ktorá bola účastníkom zmluvy prejavená, aby preto účel uzavretej zmluvy a ani jej skutočný
dopad do právnych vzťahov účastníkov nebol určovaný pohnútkou alebo vnútornou výhradou podvodne
konajúceho účastníka, ale postojom druhého účastníka. Zmluva, pri ktorej uzavretí konal jeden z jej

účastníkov podvodne, teda nemôže byť bez ďalšieho neplatná len pre nedostatok vážnej vôle alebo z
dôvodu rozporu so zákonom. Naopak, právom musí byť chránený druhý účastník a len na ňom môže
závisieť, či sa dovolá omylu, ktorý u neho podvodne konajúci účastník pri uzavieraní zmluvy vyvolal a
či tým uplatní tzv. relatívnu neplatnosť zmluvy. Keďže v danej veci vystupoval ako poškodený účastník
zmluvného vzťahu žalobca a žalobca s prerušením konania nesúhlasil, súd prvej inštancie dospel k

záveru, že nie je daný dôvod vyčkať na skončenie trestného konania, nakoľko by to nemalo vplyv na
rozhodnutie súdu v tomto konaní, pretože ani prípadné rozhodnutie o tom, že bol žalovaným uzavretím
predmetných zmlúv spáchaný trestný čin, by sa nemuselo odraziť v otázke platnosti uvedených zmlúv.4. O čiastočnom zastavení konania súd prvej inštancie rozhodol z dôvodu, že podanie žalobcu doručené
súdu prvej inštancie dňa 18.6.2021 posúdil podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie v časti zmluvných
úrokov, pretože z tohto podania je zrejmé, že napriek tomu, že v žalobe tento nárok bol uvedený, v

podaní doručenom súdu dňa 18.6.2021 si ich už žalobca neuplatnil. Žalobca túto skutočnosť potvrdil
na pojednávaní. V podaní doručenom dňa 20.6.2021 žalobca uviedol, že reflektuje na posun judikatúry
v otázke nároku na úroky po zosplatnení až do zaplatenia istiny a žiadal zaplatiť úroky vo vyčíslenej
sume 4 463,32 €, pretože na takéto úroky by mal v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR nárok, t. j.
zmluvné úroky v prípade riadneho trvania zmluvného vzťahu. Z toho dôvodu už uplatnenie úrokov vo

výške 17,30 % p.a. zo sumy 6 666,71 € od 4.11.2014 do zaplatenia považoval žalobca sa nadbytočné,
keďže si úroky uplatnil vyčíslené.

5. Po vysporiadaní sa s vyššie uvedenými procesnými otázkami súd prvej inštancie pristúpil
k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní, t. j. nároku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere a zmluvy o bežnom účte zo dňa 28.9.2010. Obe zmluvy boli

uzavreté právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Volksbank Slovensko, a.s. ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom. Žalovaný v konaní namietal, že zmluvy nepodpísal a úver si nevzal. Ním
navrhované dokazovanie smerovalo k preukázaniu tejto skutočnosti. Žalovaný teda namietal platnosť
oboch zmlúv pre nedostatok vôle žalovaného, pretože ich jednak nepodpísal a jednak nikdy nemal
vôľu ich uzavrieť. Poukazoval pritom na § 37 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania a

najmä zo znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ ČES: PPZ-
KEU-BA-EXP-2022/6457 a doplnenia č. 1 znaleckého posudku ČES: PPZ-KEU-EXP-2022/11219 mal
prvoinštančný súd za preukázané, že sporný podpis na zmluve o úvere, ako aj zmluve o bežnom účte, je
pravým podpisom žalovaného. Tento záver vyplynul zo znaleckého dokazovania pomerne jednoznačne.
Závery posudku sa žalovaný snažil spochybniť rozporuplnými svedeckými výpoveďami najmä svedkýň

Zlatice Jurík Gábrišovej a Dagmar Valentovej, ako aj niektorými rozpornými údajmi uvádzanými v
zmluvách. Po zhodnotení celého vykonaného dokazovania súd prvej inštancie napokon dospel k záveru,
že žalovaný nepreukázal, resp. účinne nespochybnil tvrdenie žalobcu, že s ním zmluvu o úvere a zmluvu
o bežnom účte podpísal žalovaný. Dôkazné bremeno v danej veci znášal žalobca. Ten totiž vyvodzoval
pre seba priaznivé dôsledky zo skutočnosti, že boli zmluvy so žalovaným uzavreté. Žalobca v konaní

uniesol dôkazné bremeno v tom, že predložil súdu zmluvu o úvere, ako aj zmluvu o bežnom účte zo
dňa 28.9.2010, z ktorých bolo zrejme, že ako dlžník voči právnemu predchodcovi žalobcu vystupoval
práve žalovaný. Znaleckým posudkom Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ bolo preukázané, že
podpisy na zmluve o úvere, ako aj zmluve o bežnom účte, sú pravými podpismi žalovaného, čo tiež
svedčalo v prospech žalobcu. Nebol pravým podpisom žalovaného podpis na žiadosti o poskytnutie

úveru zo dňa 21.9.2010. Hoci žiaden dôkaz nemá väčšiu právnu silu ako iný dôkaz, žalovanému sa
predloženými svedeckými výpoveďami, ako aj listinnými dôkazmi, nepodarilo účinne vyvrátiť závery
znaleckého posudku. Znalecké dokazovanie zároveň skúmalo aj ďalšie podpisy na ďalších listinách
podpísaných v rovnaký deň, 28.9.2010, ako boli podpísané predmetné zmluvy. Znalecký posudok
vyhodnotil ako podpisy žalovaného aj podpisy na listinách: súhlas so spracovaním osobných údajov,

dohoda o zrážkach zo mzdy, žiadosť/application a podpisový vzor. Aj tieto listiny boli v jeden moment v
bankepodpisovanéaajtietoznaleckyústavzhodnotilakopravépodpisyžalovaného.Akbyajsúdmohol
uvažovať o priklonení sa k názoru žalovaného, že jeho podpis bol ľahko falšovateľný, potom by musel
prijať záver, že falšovateľovi sa podarilo podpis žalovaného v priebehu pár minút sfalšovať päťkrát za
sebou. Uvedené sa javí ako nepravdepodobné najmä vzhľadom na to, že podpisy boli podrobené vysoko

odbornému skúmaniu Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ. Skutočnosti namietané žalovaným,
a to skutočnosť, že peniaze boli na druhý deň od podpisu zmluvy o úvere a zmluvy o bežnom účte
prevedené na účet O. I., že v zmluve o bežnom účte je uvedené telefónne číslo O. I., že bola k úveru
predložená nepravá pracovná zmluva v maďarskom jazyku, ako aj skutočnosť, že dlžník mal požiadať
banku o doručovanie písomností na adresu Záhumenice 1458, Gbely, pričom žalovaný k tejto adrese

nemá žiaden vzťah, síce značne spochybňujú okolnosti a celý skutkový dej ohľadom podpisu zmlúv,
avšakniesúspôsobilévyvrátiťskutočnosť,žepodľaznaleckéhodokazovaniazmluvypodpísalžalovaný.
Ak teda žalovaný zmluvy podpísal, avšak nemal na to úmysel, možno zhodnotiť, že úkon bol vykonaný
s jeho vnútornou výhradou, čo však nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Účastník zmluvného vzťahu je
viazaný vôľou spolukontrahenta, ktorá je prejavená navonok a nie dovnútra. Pokiaľ mal byť žalovaný

na uzavretie predmetných zmlúv zneužitý, neuviedol ako, akým spôsobom a kým konkrétne. Navyše
vykonané dokazovanie takéto zneužitie žalovaného na podpis predmetných zmlúv nepreukazuje. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere ako aj zmluva o bežnom
účte obe zo dňa 28.9.2010 sú platné právne úkony a podpísal ich žalovaný. Svojim podpisom prejavilvôľu byť týmto právnym úkonom viazaný, t. j. čerpať úver a splácať úver. Žalovaný počas konania tieto
závery relevantne nespochybnil.

6. Žalobca si tak podľa súdu prvej inštancie pohľadávku voči žalovanému z titulu uzavretých zmlúv
uplatnil dôvodne, avšak len čiastočne. Vzťah medzi stranami sporu bol vzťahom zo spotrebiteľskej
zmluvy uzavretej v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa zmluvy žalobca poskytol
žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 6 990,- €. Žalovaný sa zaviazal pôvodnému veriteľovi zaplatiť
dlžnú sumu v 84 mesačných splátkach po 144,06 € vždy k 15. dňu v mesiaci. Konečná splatnosť úveru

bola dohodnutá na 15.9.2017. Zmluva o úvere obsahuje dojednanie o úroku vo výške 17,3 % z istiny,
RPMN vo výške 20,07 % a priemernej hodnoty RPMN 13,63 %. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
zmluva o úvere zo dňa 28.9.2010 obsahuje všetky náležitosti podľa citovaného ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní zmluvy o úvere, ako aj zmluvy o bežnom účte, súd
nevzhliadol žiadnu zmluvnú podmienku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá by zakladala značnú
nerovnováhu medzi postavením žalobcu ako veriteľa a postavením žalovaného ako dlžníka. Navyše, ak

žalovaný nekonkretizoval, ktorú zmluvnú podmienku je možné podľa neho považovať za neprijateľnú,
nemožno na takto neurčitú námietku ani prihliadať a ani poskytnúť bližšie odôvodnenie. Z predloženého
rozpisu platieb súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil 6 celých splátok po 144,06 € a siedmu
splátku uhradil len čiastočne. Následne už nedošlo z jeho strany k žiadnym úhradám. Žalovaný sa s
plnenímsplátok,naktorésazmluvouoúverezaviazal,dostaldoomeškania.Právnypredchodcažalobcu

vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru listom zo dňa 26.10.2011, a to ku dňu 10.11.2011. Na preukázanie
doručenia vyhlásenia mimoriadnej splatnosti žalobca doložil kópiu obálky, z ktorej bolo zrejmé, že
zásielka sa právnemu predchodcovi žalobcu vrátila s poznámkou adresát neznámy. Podmienkou na
to, aby veriteľ mohol využiť právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, je však aj doručenie výzvy
pred zosplatnením, ktorá obsahuje upozornenie dlžníka na to, že je v omeškaní s plnením splátok a

že v prípade, ak omeškané splátky nebudú uhradené, veriteľ je oprávnený využiť svoje právo podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť jednorazovú splatnosť celého úveru. V predmetnej
veci však žalobca súdu žiadnu výzvu obsahujúcu upozornenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka nepredložil, súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že k 10.11.2011 nedošlo k riadnemu
zosplatneniu úveru. Žalobcovi tak vznikol nárok len na zaplatenie jednotlivých nesplatených splátok

odo dňa ich splatnosti. K námietke premlčanie vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že na
daný spotrebiteľský vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere sa vzťahuje občianskoprávna úprava premlčania.
Závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29. novembra 2022 nebolo
možné v danej veci aplikovať, pretože ako bolo vyššie konštatované, pri tomto konkrétnom úvere neboli
dodržané podmienky riadneho zosplatnenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a preto

nebolo možné premlčanie počítať uplynutím troch mesiacov odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú bol
úver zosplatnený. Z prehľadu splátok z č. l. 101 spisu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil šesť
splátok v celej sume 144,06 € a siedmu splátku uhradil len čiastočne, a to vo výške 106,65 €. Podľa
zmluvy o úvere bola prvá splátka splatná 15.10.2010. Každá ďalšia splátka bola splatná vždy k 15. dňu
v mesiaci s tým, že posledná splátka bola splatná dňa 15.9.2017 (celkovo sa žalovaný zaviazal zaplatiť

84 mesačných splátok). Žaloba bola doručená súdu dňa 6.11.2014. Vzhľadom na dôvodne uplatnenú
námietku premlčania prvoinštančný súd prvej inštancie dospel k záveru, že všetky splátky splatné pred
6.11.2011 sú premlčané, t. j. v tomto prípade čiastočne nezaplatená splátka č. 7 až splátka č. 13 splatná
15.10.2011. Dôvodný bol nárok žalobcu, pokiaľ išlo o splátky č. 14 až 84, pretože v tejto časti premlčaný
nebol. Súd prvej inštancie teda zaviazal žalovaného na uhradenie sumy 10 228,26 € (splátky č. 14 -

84, každá po 144,06 €). Priznaná suma splátok v sebe zahŕňa istinu, ako aj zmluvné úroky, na ktoré
mal žalobca nárok. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol (žalobca si v žalobe uplatnil na
zaplatenie istinu vo výške 6 666,71 € a úroky vo výške 4 463,32 €, t. j. spolu sumu 11 130,03 €). Súd
prvej inštancie žalovaného zaviazal aj na zaplatenie poplatkov vo výške 55,40 € (2 × 20,- € za upomienky
a 15,40 € za vedenie účtu) tak, ako si ich žalobca v žalobe uplatnil, pretože mal za preukázané, že

aj s platením týchto poplatkov sa žalovaný dostal do omeškania a zároveň nárok na ich zaplatenie
vyplýval zo zmluvy o úvere, ako aj zmluvy o bežnom účte a priloženého sadzobníka poplatkov žalobcu.
Žalovaný navyše samotnú výšku týchto poplatkov nerozporoval. Súd prvej inštancie mal tak uplatnenú
výšku poplatkov za dôvodnú a preukázanú.

7. Žalobca si uplatnil tiež sumu 40,18 € ako pohľadávku zo zmluvy o bežnom účte zo dňa 28.9.2010.
Z predloženej výzvy zo dňa 26.10.2011 súd prvej inštancie zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že
ku dňu 24.10.2011 eviduje na jeho účte prekročenie/nepovolený zostatok vo výške 87,92 € a vyzval ho
na uhradenie tohto záväzku v lehote do 10.11.2011 s upozornením, že inak pristúpi k odstúpeniu odzmluvy o bežnom účte. Z predloženého informatívneho výpisu z účtu súd zistil, že ku dňu 31.10.2014
bolo na účte evidovaných -95,58 €. Žalobca uviedol, že výška uplatnenej pohľadávky je vo výške 40,18
€ a zohľadňuje debetný zostatok a nakumulované poplatky vo výške 55,40 € vzťahujúce sa k zmluve o

úvere. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že v prípade zmluvy o bežnom účte prišlo k ukončeniu
zmluvného vzťahu - k odstúpeniu od zmluvy, a teda žalobca súdu nepreukázal, z akého titulu mu mal
nárok na úhradu tejto dlžnej sumy vzniknúť, keďže k ukončeniu zmluvného vzťahu nedošlo. Pokiaľ ide
o výšku uplatneného nároku, je zmätočná a nepreskúmateľná. Nie je zrejmé, z čoho uvedená suma
pozostáva. Žalobca síce uviedol, že z predloženého výpisu z účtu po odpočítaní sumy poplatkov 55,40

€ má zostávať neuhradených 40,18 € €, avšak bližšie túto sumu nešpecifikoval. Nárok na zaplatenie
tejto sumy žalobcovi preto nevznikol a taktiež jeho výšku súdu nijak nešpecifikoval. Preto žalobu v tejto
časti uplatnenej sumy zamietol.

8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania zo sumy jednotlivých omeškaných
nepremlčaných splátok, avšak len z časti splátok predstavujúcej splátky istiny podľa amortizačnej

tabuľky založenej na č. l. 554 spisu, pretože žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania len zo
sumy istiny úveru (vzhľadom na priznaný nárok na zaplatenie splatných splátok, z ktorých časť nároku
spočívajúca v splátkach 7. - 13. bola premlčaná). Prvá suma, z ktorej úroky z omeškania súd priznal, t.
j. suma 213,12 €, predstavovala súčet splátok istiny pri splátkach č. 14 až 17 (keďže si žalobca uplatnil
úroky z omeškania až odo dňa 17.2.2012 a dovtedy sa stali splatné uvedené splátky). Takto priznané

úroky z omeškania v sebe zahŕňali aj posúdenie nároku na úroky z omeškania vo výške 670,15 €, ktoré
si žalobca v žalobe vyčíslil a mali predstavovať úroky z omeškania vo výške 4,75 % ročne zo sumy
6 666,71 € od 17.2.2012 do 3.11.2011. Úroky z omeškania súd priznal odo dňa nasledujúceho po dni
splatnosti jednotlivých splátok. V prevyšujúcej časti boli úroky z omeškania zamietnuté.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2
CSP. Keďže súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel len čiastočne, rozhodoval o nároku na náhradu
trov konania pomerne. Žalobca bol úspešný spolu v sume 10 283,66 € (10 228,26 € ako istina a úroky
úveru + 55,40 € ako poplatky), t. j. 91,6 %. Celková suma predstavujúca (pokiaľ ide o posudzovanie
nárokunanáhradutrovkonania)predmetkonaniabolavovýške11225,61€(bezúrokovzomeškaniavo

výške 670,15 €). Úspech žalovaného tak predstavuje 8,4 %. Pomerný úspech žalobcu tak je v rozsahu
83,2 % (91,6 % - 8,4 %), v tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobcovi ako úspešnejšej strane v konaní
náhradu trov konania priznal.

10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov III. a V., ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené a bolo

rozhodnuté o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý ho
odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť,
že žaloba bola podaná dňa 6.11.2014, čo bolo v čase splatnosti len 49. splátky, nie celého dlhu,
ktorého zaplatenie si žalobca žalobou uplatnil. 50. až 84. splátka neboli v čase podania žaloby splatné

a žalovaný nebol v omeškaní. Žaloba bola podaná predčasne a mala byť v tejto časti zamietnutá.
Navyše súd prvej inštancie nemal až do doručenia dokladov dňa 18.6.2021 preukázanú opodstatnenosť
nároku žalobcu, ani úrokov z omeškania, ktoré si žalobca bezdôvodne uplatnil od 4.11.2014. Taktiež
bezdôvodnými prieťahmi zo strany prvoinštančného súdu prišlo k porušeniu práv žalovaného na
spravodlivý proces. Priznaný nárok na istinu, ako aj na úroky vyplývajúce z 50. až 84. splátky, sú podľa

názoru žalovaného v rozpore s § 517 Občianskeho zákonníka. Žalobca si nárok v tejto časti uplatnil
predčasne a neoprávnene. Z toho dôvodu súdom prvej inštancie priznaný nárok na istinu 10 283,66 €,
ako aj úroky, je nezákonný. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, prvoinštančný súd nemal za preukázané
priznanie úrokov od 4.11.2014 a už vôbec nie od 17.2.2012. Odôvodnenie v bode 93 bolo v tomto
smere pre žalovaného nepochopiteľné. Námietky žalovaného, že úverová zmluva obsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky, súd prvej inštancie neakceptoval. Vzhľadom na okolnosti za ktorých bola úverová
zmluva uzatvorená, žalovaný nebol riadne oboznámený s obsahom úverovej zmluvy, s výškou úrokovej
sadzby, ako ani ďalšími podmienkami úveru. Žalobca ani nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri
preverení možnosti splácať úver žalovaným, pretože nemal k dispozícii jeho skutočné príjmy zo závislej
činnosti. V úverovej zmluve je uvedená ročná percentuálna miera nákladov 20,07 %. Výpočtom podľa

vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyšlo, že ročná percentuálna miera
nákladov uvedená v úverovej zmluve je v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V prvom roku platnosti
zmluvy podľa amortizačnej tabuľky by žalobca 12-timi splátkami uhradil istinu vo výške 711,- € a úroky1017,- €, úrok je o 69,9 % vyšší ako istina. Už len tým je úverová zmluva značne nevyvážená a v
neprospech spotrebiteľa a náklady na úver sú značne vysoké.

11. Žalovaný prostredníctvom svojho druhého právneho zástupcu odvolanie doplnil podaním zo dňa
14.3.2024. Uviedol, že predčasné zosplatnenie zo strany žalobcu považuje za platné, pretože žalobca
dostatočne nepreukázal, že by sa „toto“ nedostalo do sféry žalovaného. Ani z predloženého podania
nachádzajúceho sa na č. 1. 103 a 104 spisu žiadnym spôsobom nevyplýva, že by sa malo jednať
práve o nedoručené podanie týkajúce výzvy a zosplatnenia úveru. Z uvedenej obálky ani len nevyplýva,

komu bola adresovaná, teda nie je možné na takýto dôkaz prihliadať. Na jednostranné započítanie je
potrebné prihliadať ako na platné, v danom prípade i premlčané. V opačnom prípade, ak by sa prihliadalo
na skutočnosť, že neboli splnené podmienky (tri mesiace po splatnosti a upomienka minimálne 15
dní) v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v konečnom dôsledku by sa konalo v neprospech
spotrebiteľa.Namietaltiežvočivýškezmluvnýchúrokov.Nesúhlasil,žeprerušeniekonaniadoskončenia
trestného konania by nič neriešilo, nebyť podvodného konania - predloženia falošného potvrdenia zo

zamestnania, trestné konanie by nejestvovalo. Zároveň v prípade, ak sa zistí v trestnom konaní, čo je
jasne preukázané formou znaleckého posudku, že bolo predložené falošné potvrdenie zo zamestnania
a nie žalovaným, ktorý toto potvrdenie zjavne nepredkladal, žalovaný by nikdy nárok na spotrebiteľský
úver nedostal a zmluva by uzavretá nebola.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne správny
a navrhol ho odvolaciemu súdu potvrdiť. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený
advokátovi žalovaného dňa 19.2.2024. Žalovaný ho napadol odvolaním zo dňa 3.3.2024. Následne
bolo advokátovi žalobcu doručené doplnenie odvolania zo dňa 14.3.2024, ktoré bolo evidentne podané
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Žalobca apeloval na odvolací súd, aby posudzoval odvolanie

žalovaného iba v kontexte tvrdení a odvolacích dôvodov vymedzených v odvolaní zo dňa 3.3.2024.
Uvedené platí obzvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že tvrdenia žalovaného v odvolaní a v následnom
doplnení odvolania si navzájom odporujú. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania nenamietal, že
zmluva o úvere obsahuje nesprávnu výšku RPMN a úrokovej sadzby. Rovnako nešpecifikoval žiadnu
zmluvnú podmienku, ktorá by mala byť podľa jeho názoru neprijateľná. Všetky tieto účelové tvrdenia

uviedol prvýkrát až v odvolacom konaní, a to výlučne preto, že sa jeho pôvodná procesná obrana
ukázala ako nepravdivá. Zo strany žalovaného ide o neprípustné novoty, pričom nie je daná žiadna z
výnimiek v zmysle § 366 CSP, aby sa nimi odvolací súd zaoberal. Skutočnosť, že žalovaný nepredložil
žalobcovi pravý doklad o zamestnaní, v dôsledku čoho je aktuálne trestne stíhaný, nemôže byť ad
absurdum vyhodnotená v neprospech žalobcu pri skúmaní bonity. Sám žalovaný pritom na pojednávaní

dňa 25.6.2023 uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere bol zamestnaný. Podľa jeho vyjadrenia bola
výška splátky v poriadku a bol schopný ju splácať (ods. 43 napadnutého rozsudku). Právne posúdenie
zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu (iura novit
curia). Analogicky žalobca odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2011 zo dňa
8. augusta 2012, v ktorom najvyšší súd uzavrel, že pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na

základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých prichádza do úvahy možnosť podriadenia
žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je uvedená v žalobe, musí vec právne
posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v žalobe správne identifikovaný právny
dôvod požadovaného plnenia. Vo vyjadrení zo dňa 18.6.2021 žalobca uviedol, že reflektuje na posun
judikatúry v otázke nároku veriteľa na zaplatenie zmluvného úroku po vyhlásení predčasnej splatnosti

úveru (R 5/2021). Z tohto dôvodu sa ďalej domáhal proti žalovanému iba zaplatenia vyčísleného úroku
vo výške 4 463,32 €. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súhlasí so záverom prvoinštančného súdu, že
nedošlo k riadnemu vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Následne v doplnení odvolania zmätočne
uviedol, že zosplatnenie úveru považoval za platné, pretože danú skutočnosť vraj nikdy nenamietal.
Toto tvrdenie je evidentne zavádzajúce, keďže súd prvej inštancie sa zaoberal vyhlásením predčasnej

splatnosti úveru práve na námietku žalovaného uvedenú v podaní zo dňa 6.11.2023. Samotný žalovaný
pritom citoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd prvej inštancie pri
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru správne skúmal splnenie podmienok upravených v § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tak postupoval korektne, keď priznal žalobcovi nárok na
zaplatenie jednotlivých nepremlčaných splátok spolu s úrokmi z omeškania odo dňa nasledujúceho po

ich splatnosti, a to vždy iba z časti splátky predstavujúcej splátku istiny (ods. 93 napadnutého rozsudku).
Všetky tieto splátky boli splatné v čase vyhlásenia rozsudku. Z porovnania žalobného návrhu a výroku
rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že súd nepriznal žalobcovi viac ako požadoval. Nedošlo preto
k porušeniu zásady non ultra petitum.13. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

14. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím
súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej časti potrebné zmeniť
podľa § 388 CSP.

15. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 ak ide o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

16. Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné ozrejmiť, že rozsudok súdu prvej inštancie bol
právnemu zástupcovi žalovaného doručený dňa 19.2.2024 (č. l. 700 spisu), teda posledným dňom lehoty
na podanie odvolania bol 5.3.2024. Odvolanie žalovaného doručené súdu prvej inštancie elektronicky
dňa 4.3.2024 bolo teda podané včas. Podanie označené ako doplnenie odvolania bolo súdu prvej
inštancie doručené až dňa 15.3.2024, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Nebolo ním teda

možné rozširovať rozsah podaného odvolania (§ 364 CSP), ani odvolacie dôvody (§ 365 ods. 3 CSP).
Uvedené je podstatné preto, že v doplnení odvolania žalovaný namietal aj voči výroku o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, ktorý však v rámci lehoty na podanie odvolania opravným prostriedkom
napadnutý nebol. Taktiež tam, kde si odôvodnenie odvolania a jeho doplnenia vzájomne protirečia, je
nutné prihliadať na dôvody odvolania tak, ako boli uvedené v odvolaní podanom v lehote podľa § 362

ods. 1 CSP.

17. Žalobca si v žalobe uplatňoval nároky z dvoch zmluvných vzťahov, zo zmluvy o úvere č. 177 873 zo
dňa28.9.2010azozmluvyobežnomúčteč.XXXXXXXXXX/XXXXzodňa28.9.2010.Súdprvejinštancie
jeho žalobu v časti peňažného nároku vyplývajúceho zo zmluvy o bežnom účte zamietol, pričom

rozsudok súdu prvej inštancie nebol v tomto rozsahu napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
Predmetom odvolacieho konania bol preto iba nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere (v rozsahu, v ktorom
mu bolo napadnutým rozsudkom vyhovené).

18. Žalovaný v odvolaní (nie v jeho doplnení) poukázal na podľa neho predčasnosť podania žaloby (o

zaplatenie celého dlžného úveru) v čase, keď bola splatná iba 49. splátka z celkovo 84 splátok úveru,
teda v podstate na zjavný rozpor medzi tým, ako bola žaloba skutkovo vymedzená (žalovaná bola celá
dlžná suma úveru) a aký bol nakoniec zistený skutkový stav, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal,
keď jej čiastočne vyhovel.

19. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie nielen na objasnenie obsahu zmluvného vzťahu
medzi stranami, ale aj za účelom zodpovedania otázky, či žalovaný bol skutočne osobou, ktorá do
zmluvných vzťahov s právnym predchodcom žalobcu vstúpila. Pre rozhodnutie v posudzovanej veci
však malo prvoradý význam správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo
preukázané, že by veriteľ, pôvodne Volksbank Slovensko, a.s., doručil žalovanému ako dlžníkovi

upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a teda že veriteľ pristúpil dňa 26.10.2011
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru bez toho, aby boli splnené podmienky pre tento postup
stanovené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Tento záver súdu prvej inštancie napokon v odvolacom
konaní nenamietal ani žalobca, hoci paradoxne namietal voči nemu žalovaný v doplnení odvolania.
V tejto časti však doplnenie odvolania svojim odôvodnením odporovalo odôvodneniu samotného

odvolania.

20. Súd prvej inštancie toto svoje skutkové zistenie aj v hmotnoprávnej rovine správne právne posúdil
tak, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa 26.10.2011 nebolo platné, keďže upozornenie
spotrebiteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je nevyhnutnou zákonnou podmienkou na to, aby

veriteľ mohol využiť právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno tu zaťažovalo žalobcu, ktorý túto skutočnosť tvrdil a
odvodzoval z nej pre seba prospešný záver, pričom ju nepreukázal.21. Súd prvej inštancie však nesprávne právne posúdil, resp. vôbec nevyhodnotil, procesné dôsledky
vyplývajúce z tejto skutočnosti. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 6.11.2024
domáhal zaplatenia dlžného zostatku úveru na tom skutkovom základe, že veriteľ žalovanému na

základe zmluvy zo dňa 28.9.2010 poskytol spotrebiteľský úver vo výške 6 990,- €, ktorý žalovaný riadne
včas nesplácal, preto veriteľ pristúpil dňa 26.10.2011 k vyhláseniu predčasnej splatnosti tohto úveru.
Práve na podklade skutočnosti, že úver (inak splatný v 84 splátkach s konečnou splatnosťou dňa
15.9.2017) bol predčasne zosplatnený, sa žalobca žalobou podanou dňa 6.11.2014 domáhal zaplatenia
celého dlhu voči žalovanému.

22. Súd je v civilnom sporovom konaní viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 CSP), podľa
ustanovenia § 216 ods. 2 CSP (a contrario) súd v konaní o žalobe o splnenie povinnosti (§ 137 písm. a)
CSP),akoujeajžalobavtomtokonaní(narozdielodžalobypodľa§137písm.b)CSP)nemôžeprekročiť
žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, ide o normatívne vyjadrenie procesnej
zásady ne ultra petitum. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo

znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak
právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle
zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4MCdo/15/2010).

23. Práve na vyššie citované uznesenie Najvyšší súd SR poukázal aj v uznesení sp. zn. 4Cdo/85/2021
zo dňa 12. februára 2024, v ktorom sa zaoberal skutkovo v tomto ohľade v zásade totožnou vecou, kedy
žalobca skutkovo vymedzil svoju žalobu tvrdením o predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru na
základe neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaného, ktoré sa v konaní nepreukázalo. Uzavrel,

že vyhovieť za týchto okolností žalobe tak, ako to urobil aj súd prvej inštancie v posudzovanej veci, keď
žalobcovi priznal časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom), je porušením zásady ne
ultra petitum (odvolací súd rozhodnutie dovolacieho súdu parafrázoval). Ústavnú udržateľnosť vyššie
uvedených záverov Najvyššieho súdu SR potvrdil aj Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS 528/2024
zo dňa 2. októbra 2024, ktorým ústavnú sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. 4Cdo/85/2021 odmietol.

24. Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné žalobu bez ďalšieho v celom rozsahu zamietnuť
(v odvolacom konaní preskúmavanej časti týkajúcej sa nárokov zo zmluvy o úvere) a nemalo
význam zaoberať sa ďalšími skutkovými okolnosťami veci a ich právnym posúdením, vrátane
námietky premlčania vznesenej žalovaným, ex offo prieskumom neprijateľných zmluvných podmienok

a dodržaním náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Skutková otázka, či žalovaný skutočne zmluvu o úvere uzavrel, je rovnako bez významu za situácie,
keď žalobe na tom skutkovom základe, na ktorom bola založená (predčasné zosplatnenie úveru), tak
ako tak nie je možné vyhovieť.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol (§ 388 CSP).

26. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom, a tým aj v celom konaní, bol úspešný žalovaný. Pokiaľ ide o

časť konania, v ktorej bolo na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom súdom prvej inštancie
zastavené (II. výrok rozsudku), procesné zavinenie zastavenia konania je potrebné pričítať žalobcovi,
ktorý ho podaním, ktoré súd prvej inštancie posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby, procesne vyvolal.
Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

zákonov, § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).