Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/3/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2325010599
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2325010599.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin
lúpeže podľa §188 ods.1, ods.2 písm.c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.a) Trestného
zákona, spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta sp.zn.11T/42/2025-464 zo dňa 03.12.2025, na verejnom zasadnutí konanom

dňa 10.02.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., nar.XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta sp.zn.11T/42/2025-464 zo dňa 03.decembra 2025
( ďalej ,, napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže
podľa §188 ods.1, ods.2 písm.c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.a) Trestného zákona,

spolupácha-teľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 18.02.2025 v čase o 16.38 hod. v Šali na ulici P. Pazmáňa 60 pri záložni Inbox s.r.o. po tom, čo vyšiel
D. E. zo záložne, sa tento pristavil pri A. B. a F. C. (o ktorého vine nebolo zatiaľ právoplatne rozhodnuté),
čakajúcimi vonku, pričom F. C. mu povedal, aby mu dal všetky peniaze, s čím D. E. nesúhlasil a počas
slovnej výmeny ho A. B. udrel dlaňou do hlavy a F. C. držal po celý čas v pravej ruke nôž, ktorým sa
zaháňal smerom k poškodenému a počas toho mu povedal „rozjebem ti hubu", ďalej povedal, že keď'

mu nedá peniaze, tak ho dopichá a zabije, na čo D. E. dal F. C. 20 € bankovku, po čom z miesta odišiel.

Okresný súd Galanta ( ďalej ,,súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom obžalovanému za tento
skutok uložil ( citácia) : ,, Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. m) a § 38 ods. 3
Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

Podľa § 77 ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona, počas trvania

ochranného dohľadu obmedzenia a povinnosti:
- príkaz zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie,
- zákaz užívania omamných a psychotropných látok (drog) a narábania s nimi.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku nahradiť poškodenému D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt G.
H. XXX/XX, E., okr. Michalovce, škodu vo výške 20 €.“

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l.464-467 spisu.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote a to ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní podal odvolanie obžalovaný A. B. ( č.l. 458 spisu), ktoré prostredníctvom svojho

obhajcu písomne odôvodnil podaním zo dňa 16.12.2025, doručeným okresnému súdu dňa 17.12.2025
(č.l.472-474 spisu) a doplnením odvolania zo dňa 13.01.2026, doručeným krajskému súdu dňa
16.01.2026 ( č.l.533-535 spisu). Prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní sa vzdal práva na podanie
odvolania ( č.l.458 spisu).

Obžalovaný A. B. v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom svojho obhajcu ( č.l.472-474
spisu) podal odvolanie proti :
· výroku o vine
· výroku o treste
· výroku o uloženom ochrannom dohľade
· výroku o uložení obmedzení a povinností

· výroku o náhrade škody
· proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo.

Podané odvolanie odôvodnil ( zostručnené a zhrnuté) :
Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového

stavu.Skutkovézáveryovineobžalovanéhosúzaloženéprevažnenadomnienkachomožnompriebehu
skutku, nie na jednoznačných a nespochybniteľných dôkazoch. Z rozhodnutia nevyplýva, že by súd
odstránil existujúce rozpory vo výpovediach svedkov, ani že by sa riadne vysporiadal s dôkazmi
svedčiacimi v prospech obžalovaného.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva naplnenie objektívnej ani subjektívnej stránky skutkovej podstaty

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona.
· nebolo preukázané použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej
veci,
· nebol preukázaný úmysel obžalovaného prekonať odpor poškodeného za účelom získania veci,
·samotnájednorazováfackabolaspontánnoureakciounaverbálnuurážkupoškodenéhoanesmerovala

k zmocneniu sa cudzej veci.
Žiadny zo svedkov nepotvrdil, že by obžalovaný požadoval peniaze, vyhrážal sa poškodenému alebo
voči nemu vystupoval násilne v lúpežnom úmysle.
Neboli preukázané zákonné podmienky spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona:
· nebola preukázaná dohoda ani spoločný úmysel obžalovaného so spoluobvineným,

· neexistuje dôkaz o rozdelení úloh ani o koordinovanom spoločnom konaní,
· konanie obžalovaného bolo po celý čas pasívne a odlišné od konania spoluobvineného.
V danom prípade ide o excesívne a samostatné konanie spoluobvineného, ktoré nemožno automaticky
pripísať obžalovanému.
Súd nesprávne aplikoval kvalifikačný znak závažnejšieho spôsobu konania – spáchanie skutku so

zbraňou (§ 138 písm. a) TZ).
· nôž mal počas skutku výlučne pri sebe spoluobvinený,
· nebolo preukázané, že by obžalovaný vedel o úmysle použiť zbraň,
· nebola preukázaná dohoda o použití zbrane ani vedomosť obžalovaného o jej použití.
Podmienky § 122 ods. 3 Trestného zákona preto neboli splnené a kvalifikačný znak nemožno

obžalovanému pričítať, a to ani pri aplikácii zásady in dubio pro reo.
Súd sa nezaoberal zákonnosťou obstarania kamerového záznamu, hoci ten predstavoval zásadný
usvedčujúci dôkaz.
· nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok monitorovania verejného priestoru,
· absentuje preukázanie informovania dotknutých osôb o monitorovaní,

· dôkaz bol vykonaný bez posúdenia jeho súladu so zákonom č. 18/2018 Z. z. a nariadením GDPR.
Nezákonný dôkaz nemôže tvoriť podklad pre výrok o vine.
Súd prvého stupňa nerešpektoval zásadu rozhodovania v pochybnostiach v pros-pech obžalovaného,
hoci:
· existujú zásadné pochybnosti o naplnení znakov skutkovej podstaty,

· nebola preukázaná vedomosť obžalovaného o zbrani,
· výpovede svedkov sú rozporné a nejednoznačné.
Keďže výrok o vine je založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch, je neudržateľný aj
výrok o treste, ochrannom dohľade, uložených obmedzeniach a povinnostiach a o náhrade škody.V závere navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu podľa §
321 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por., vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie, prípadne rozhodnúť tak, že
obžalovaný bude podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod obžaloby, keďže nebolo preukázané,

že skutok spáchal.
Následne podaním zo 16.01.2026 ( č.l.533-535 spisu) doplnil odôvodnenie odvolania ( zostručnené
a zhrnuté), keď v nadväznosti na okolnosti uvedené v predchádzajúcom odôvodnení doplnil odvolanie
vktorompoukazujenastranu5odôvodnenia,vktorejnajednejstranesúdkonštatuje,žepodľavýpovede
obžalovaného sa na skutku nepodieľal a jeho napadnutie poškodeného nesúviselo so skutkom, na

druhej strane však preberá tvrdenie poškodeného, že peniaze pýtal aj obžalovaný. Takto vzniká vnútorný
rozpor skutkových záverov, ktorý súd presvedčivo neodstránil.
Súd zároveň neprípustne špekulatívne hodnotí obhajobu, keď tvrdí, že verzia o facke pre urážku
bola „vymyslená až neskôr“, pričom tento záver nie je opretý o dôkazy, ale o domnienky o motivácii
obžalovaného.
Obžalovaný namieta, že uvedenú verziu uviedol konzistentne už:

· hneď po zadržaní 18.02.2025 v procesnom postavení podozrivého (zápisnica – citovaný opis urážky
a facky),
· a následne aj na hlavnom pojednávaní 13.08.2025, teda ešte pred výsluchom svedka A. B.
(24.09.2025).
Záver súdu o „dodatočnej konštrukcii“ je preto skutkovo nesprávny a nepreskúmateľný.

Svedok A. B. na hlavnom pojednávaní (24.09.2025) výslovne uviedol, že:
· nepočul žiadne vyhrážky,
· nepočul, že by obžalovaný pýtal peniaze.
Súd tejto výpovedi nepriznal náležitú dôkaznú váhu, resp. ju relativizoval bez konkrétnych,
preskúmateľných dôvodov, hoci ide o jediného priameho svedka s možnosťou vnímať verbálne prejavy

účastníkov.
Za tejto dôkaznej situácie mal súd pri existencii rozporných verzií (poškodený vs. svedok) postupovať
v zmysle prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo, nie vyložiť pochybnosti v neprospech
obžalovaného.
Súd označuje kamerový záznam za „najobjektívnejšieho svedka“, avšak:

· záznam podľa obžalovaného neobsahuje zvuk, je snímaný z väčšej diaľky, a preto nie je spôsobilý
verifikovať obsah rozhovorov (vyhrážky, požiadavky na peniaze),
· napriek tomu súd z neho vyvodzuje záver, že spoluobžalovaný už „istý čas pýtal peniaze“ a „zaháňal
sa nožom“, čo bez zvuku a bez detailnej zachytiteľnosti verbálnych prejavov predstavuje nedovolený
skutkový inferenčný skok.

Osobitne sa namieta aj procesný nedostatok: súd sa mal pred vykonaním dôkazu vysporiadať so
zákonnosťou vyhotovenia a použiteľnosti kamerového záznamu (táto námietka sa viaže aj na pôvodné
odvolanie).
Obžalovaný opätovne poukazuje na:
· absenciu objektívnej stránky lúpeže v jeho konaní (facka nebola prostriedkom na prekonanie odporu

za účelom zmocnenia sa veci),
· absenciu subjektívnej stránky (žiadny úmysel zmocniť sa cudzej veci).
Facka bola impulzívnou reakciou na urážku, nie konaním v lúpežnom úmysle; preto jeho konanie
nemôže byť subsumované pod lúpež (ani kvalifikovanú), nanajvýš by mohlo ísť o iný, miernejší delikt
(prečin/priestupok) – podľa skutkového základu.

Ako podporný argument uvádza aj okolnosti k motívu: pri zadržaní mal pri sebe hotovosť a
osobné cennosti, čo podľa obžalovaného spochybňuje racionálny motív lúpeže (ide o argument k
pravdepodobnosti úmyslu, nie náhradu dokazovania).
Keďže poškodený sa opakovane nedostavil a súd vykonal dôkaz jeho výpoveďou len prečítaním
zápisnice (§ 263 ods. 3 písm. a) Tr. por.), obžalovaný namieta, že:

· tým došlo k oslabeniu kontradiktórnosti a možnosti účinnej obhajoby (bez priameho výsluchu a
konfrontácie),
· súd bez kritickej reflexie prevzal obsah takejto „procesne izolovanej“ výpovede ako kľúčový podklad
pre vinu.
V tejto súvislosti obžalovaný namieta aj odmietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie (psychológia

– dôveryhodnosť poškodeného). Pri absencii priameho výsluchu poškodeného mala byť otázka
dôveryhodnosti podľa obžalovaného zásadná; odmietnutie dôkazu preto považuje za zásah do práva
na obhajobu a rovnosti zbraní.Aj keby odvolací súd nevyhovel námietkam k vine, obžalovaný napáda výrok o treste ako neprimerane
prísny:
· namieta aplikáciu § 38 ods. 3 TZ (zvýšenie dolnej hranice o 1/3) a následné uloženie 9 rokov,

· poukazuje na zásady primeranosti a individualizácie trestu (§ 33a TZ) a nedostatočné zohľadnenie
miery zavinenia a individuálnej účasti (najmä vo vzťahu k spoluobžalovanému).
Z dôvodov vyššie uvedených obžalovaný navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 321
ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por.) a vec vrátiť na nové konanie (§ 322 ods. 1 Tr. por.),alebo rozhodnúť
meritórne oslobodením podľa § 285 písm. c) Tr. por., keďže nebolo preukázané, že skutok spáchal.

Konanie na odvolacom súde:
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd,
v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku
súdu podľa § 16 ods. 2 rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného
trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 Trestné poriadku

(1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
(2) Ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len
preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu.

(3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné

podmienky.
Podľa § 317 Trestného poriadku:
(1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
(2) Ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a
odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o
treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
(3) Ak bola odvolaním napadnutá časť rozsudku týkajúca sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých

bolo rozhodnuté tým istým rozsudkom, preskúma odvolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozsudku a
predchádzajúceho konania, ktorá sa týka tejto osoby.
Krajský súd ako odvolací súd skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť podľa § 317 Trestného
poriadku bol povinný skúmať, či odvolanie bolo podané včas (§ 309 Trestného poriadku), či ho podala
oprávnená osoba (§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie

odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo
podané proti výroku proti ktorému nie je prípustné (§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334
ods. 4 Trestného poriadku).
Odvolací súd podané odvolanie preskúmal a dospel k záveru, že odvolanie podal obžalovaný ako
oprávnená osoba v zákonnej lehote a proti výroku o vine a trestu, proti ktorým je tento opravný

prostriedok prípustný, nie je však dôvodné.
Konanie na okresnom súde, ktoré napadnutému výroku o vine a treste predchádzalo :
· vznesenie obvinenia bolo obžalovanému oznámené dňa 19.02.2025.
· prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta podal dňa 09.06.2025 obžalobu pod č. 2Pv 90/25/2202 na
obžalovaného A. B. a spoluobžalovaného F. C..

· obžalovaný B. na hlavnom pojednávaní dňa 13.08.2025 neurobil vyhlásenie, či sa cíti byť vinný zo
spáchania skutku a odmietol vypovedať, rovnako využil svoje právo nevypovedať aj v prípravnom
konaní.
· spoluobžalovaný C. na hlavnom pojednávaní dňa 13.08.2025 urobil vyhlásenie, že je vinný zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe, a k veci využil svoje právo nevypovedať. Rovnako využil

svoje právo nevypovedať aj v prípravnom konaní. Po prijatí vyhlásenia spoluobžalovaného vyhlásil
okresnýsúddňa24.09.2025rozsudok,ktorýmuznalspoluobžalovanéhoC.zavinnéhovzmyslepodanej
obžaloby.· súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním výpovede poškodeného
D. E. ( § 263 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov) č.l.457
spisu, vypočutím svedka A. B. č.l.360-361 spisu

· po vypočutí svedka A. obžalovaný zmenil svoje rozhodnutie a vo veci vypovedal č.l.361 spisu
· bol prečítaný znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, MUDr.
Mária Straku č. 67/2025 zo dňa 18.04.2025 ( č.l.247 spisu) a prečítané listinné dôkazy a to : list
obž. B. č.l.361, spis Okresného súdu Galanta sp.zn.11T/11/2024 – z neho rozsudok a trestný rozkaz
s doručenkou, zápisnica o zadržaní obžalovaného B. z.č.28, opatrenie s fotodokumentáciou (č.l.108 ),

zápisnica o vydaní veci (č.l.152 spisu), zápis o dychovej skúške ( č.l.153-154,160 spisu), relácie na
osobu obžalovaného ( č.l.197,199, 204), a bol prehratý záznam získaný vydaním veci (č.l.152).

Odvolací súd za účelom prejednania odvolania obžalovaného vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti
prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného A. B., obhajkyne obžalovaného, u ktorých lehota podľa
§ 292 ods.4 Trestného poriadku bola zachovaná. Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného ( podľa substitučnej plnej moci
asúhlasuobžalovaného,abyhonaverejnomzasadnutízastupovala)uviedla,žeobžalovanýodpočiatku
nepopiera fyzický kontakt s poškodeným, avšak trvajú na tom, že toto konanie nemá žiadnu príčinnú
súvislosť s lúpežným prepadnutím voči poškodenému. Neboli naplnené znaky trestného činu lúpeže
a to tak v základnej ako aj v kvalifikovanej podstate. Obžalovaný nemal motív lúpežne prepadnúť

poškodeného a rovnako nebola žiadna dohoda s už ods. C.. Trest v trvaní 9 rokov považuje za
drakonický a neprimerane prísny. V závere navrhla napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd sám rozhodol o oslobodení
obžalovaného. Obžalovaný A. B. namietal neprimeranosť trestu, nakoľko nespáchal trestný čin, ktorý sa
mu kladie za vinu. Privolal inšpekciu MS SR na vyšetrovateľa, na prokurátora, sudcu okresného súdu,

nakoľko svedok vypovedal, že čo je napísané v zápisnici je lož. Je mu ľúto, že dal facku poškodenému
a napísal mu aj ospravedlňujúci list.
Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný
súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom,
na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie

skutkového stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal
všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu,
následne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým
zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.

Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil,

keď rozhodol o uznaní viny obžalovaného zo skutku, pre ktorý bol postavený pred súd. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posu-dzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že tento spáchal obžalovaný A.
B. s už odsúdeným F. C.. Odvolací súd nemá podstatné výhrady voči napadnutému rozsudku a jeho
odôvodneniu, preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v značnej miere osvojuje a v podrobnostiach

na neho poukazuje.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018

z 23. januára 2018).
Ak si potom nadriadený súd osvojuje správnosť záverov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je jeho úlohou zamerať sa výlučne na riešenie odvolacích námietok obžalovaného.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti.Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral
Jedinýmvšeobecnýmpravidlomurčujúcimrozsahdokazovaniajezásadavyjadrenávovyššiecitovanom
ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového
stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Primárnym cieľom
tejto zásady je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom trestného konania a jeho

účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov, spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie
spravodlivého procesu. (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).
Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo
preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci
preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky

dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod
obžaloby pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v prospech obvineného.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To/8/2018 z 20. februára 2019).

Na preukázanie toho, či sa skutok, pre ktorý bola osoba obžalovaná, stal, ako i na preukázanie viny
obžalovaného musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t.j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo
usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť

založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania sa stal. To platí obzvlášť vtedy, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, pričom rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej
skupiny dôkazov. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe
nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V trestných veciach musia byť dôkazy totižto nad

slnko jasnejšie (lat. In criminalibus probationes debent esse luce clariores).
Odvolací súd vychádza zo zásady, že hodnotenie dôkazov a skutkové závery sú primárne doménou
súdu prvého stupňa, ktorý dôkazy vykonal bezprostredne, pričom zásah odvolacieho súdu prichádza
do úvahy len pri zjavnej nelogickosti, neúplnosti alebo rozpore so zásadami trestného konania. Takéto
vady odvolací súd nezistil, nakoľko z vykonaného dokazovania a to najmä výpovede poškodeného D.

E. a kamerového záznamu potvrdzujúceho jeho výpoveď mal preukázané, že potom, ako poškodený
opustil záložňu, čakali na neho traja a začali sa mu vyhrážať, že všetky peniaze ktoré má v kapse má
dať, keď nedá, tak ,,vidíš ten veľký nôž, tak s tým ťa zabijeme“. Povedal im, že nemá peniaze, bol
v záložni založiť hudobný nástroj, ,, znova mi začali vyhrážať, že daj peniaze, lebo zomrem. Potom som
dostal prvý úder na tvár, ja som sa bál a potom som dal 20,-eur F.. Uvedený skutkový dej je zachytený

na kamerovom zázname Mestskej polície mesta Šaľa a potvrdzuje priebeh skutku. Rovnako svedok A.
B. vo svojej výpovedi zo dňa 19.02.2025 vykonanej za prítomnosti obhajcu JUDr. Bánosa na otázku
vyšetrovateľa :,,Počuli ste o čom sa presne rozprávali C., A. a ten tretí chlap?“ Svedok uviedol :,,Nie, len
počul som daj mi peniaze, okamžite, nezabijem nikto nič nepovedal, také som nepočul. Daj mi peniaze
povedal aj I. aj A..

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou obžalovaného, podľa ktorej kamerový záznam z verejného
priestranstva nemal byť použitý ako dôkaz z dôvodu údajného rozporu s predpismi o ochrane osobných
údajov (najmä pre absenciu upozornenia o monitorovaní).
Zo spisu vyplýva, že kamerový záznam pochádza z kamerového systému prevádzkovaného verejnou
mocou (mestom prostredníctvom mestskej polície) za účelom ochrany verejného poriadku, ochrany

života, zdravia a majetku, ako aj odhaľovania protiprávnej činnosti. Nešlo o záznam zadovážený
utajovaným či svojvoľným spôsobom, ale o záznam vyhotovený v rámci plnenia zákonných úloh
mestskej polície. Z obsahu spisu vyplýva, že záznam bol zabezpečený procesne korektným spôsobom
vydaním veci oprávnenou osobou A. A. A. dňa 19.02.2025.Odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadné pochybnosti o splnení všetkých administratívnych
informačných povinností pri prevádzke kamerového systému samy osebe automaticky neznamenajú
procesnú nepoužiteľnosť dôkazu v trestnom konaní. Vždy je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti,

najmä či došlo k neprimeranému zásahu do základných práv, a zároveň zohľadniť, že ide o verejné
priestranstvo a legitímny cieľ ochrany spoločnosti pred kriminalitou. V prejednávanej veci navyše
kamerový záznam nepredstavuje jediný usvedčujúci dôkaz; bol hodnotený spolu s ďalšími dôkazmi.
Samotné tvrdenie obžalovaného o absencii upozornenia na monitorovanie priestoru nebolo v konaní
preukázané. Skutočnosť, že ulice P. Pazmáňa 60 pri záložni Inbox s.r.o. je monitorovaná kamerovým

systémom je všeobecne známou skutočnosťou ( ,,notorickou“), ktorú v zmysle procesných predpisov
netreba dokazovať. Táto informácia je verejne dostupná aj na oficiálnom webovom sídle mesta Šaľa
v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov ( GDPR).
Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že kamerový záznam bol hodnotený len v rozsahu jeho objektívnej
výpovednej hodnoty, najmä pokiaľ ide o priebeh udalosti, prítomnosť osôb, časovú následnosť,
viditeľné držanie noža spoluobžalovaným a úder poškodeného. Skutočnosť, že záznam neobsahuje

zvukovú stopu, nemá vplyv na jeho procesnú použiteľnosť, ale len na hranice jeho dôkaznej sily. V
danom prípade záznam nebol jediným dôkazom, ale bol hodnotený spolu s výpoveďou poškodeného
a svedka A. B.. V tejto súvislosti/otázke procesnej využiteľnosti obrazového záznamu ako dôkazného
prostriedku odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu dovolacieho (viď napr. uznesenie dovolacieho súdu zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Tdo/48/2020)

a zhrňujúco uvádza, že
-nahlavnompojednávanídôkaznevykonanýobrazovýzáznam(ktorý,akojeužuvedené,neboljediným/
rozhodujúcim dôkazom viny obžalovaného) v procese dokazovania slúžil primárne na posúdenie
dôkaznej hodnoty obžalovaného usvedčujúcej informácie podanej súdu zo strany poškodeného
a svedka A. B., t. j. slúžil na overenie spoľahlivosti/hodnovernosti ich výpovedí v ich súhrne.

- predmetný obrazový záznam bol medzi dôkazné prostriedky v rámci tohto trestného konania zahrnutý/
získaný Trestným poriadkom predpokladaným (a teda zákonným) spôsobom (a to vydaním veci).
Informáciezdanéhoobrazovéhozáznamuplynúceteda,akbyajichzískanienebolosúladnésTrestným
poriadkom (čo však nie je tento prípad), by nezaťažovali (cez aplikáciu tzv. teórie plodov z otráveného
stromu) ďalšie/iné dôkazné informácie podporujúce obžalobu a plynúce z pred súdom vykonaných

dôkazných prostriedkov, nakoľko od seba nie sú závislé (t. j. ak by aj daný obrazový záznam neexistoval,
stále by ostávali ostatné dôkazy jednoznačne svedčiace vinne obžalovaného, a to vo svojom súhrne od
výpovede poškodeného, cez výpoveď svedka B. až po listinné dôkazy).
Odvolací súd sa teda nestotožnil s tvrdením obžalovaného, že skutkové zistenia sú nejasné alebo
neúplné. Súd prvého stupňa vychádzal z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a v odôvodnení

preskúmateľne uviedol, prečo uveril verzii poškodeného podporenej kamerovým záznamom a skoršou
výpoveďou svedka A. B. z prípravného konania, a prečo nepovažoval obhajobu obžalovaného za
vierohodnú.
Odvolací súd pripomína, že samotná existencia rozporných výpovedí neznamená automaticky
porušenie zásady zistenia skutkového stavu; podstatné je, aby súd rozpory vyhodnotil a racionálne

vysvetlil, prečo jednej verzii uveril. Napadnuté rozhodnutie týmto požiadavkám vyhovuje. Zároveň
zdôrazňuje, že odlišné hodnotenie dôkazov obžalovaným samo osebe nezakladá dôvodnosť odvolania;
význam má len taká námietka, ktorá preukazuje logický rozpor, neúplnosť dokazovania, prípadne
arbitrárnosť skutkových záverov. Takéto pochybenia odvolací súd nezistil.
Inak povedané, v prejednávanej veci sú kľúčové najmä:

· výpoveď poškodeného z prípravného konania (vykonaná čítaním podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por.),
· výpoveď svedka A. B. (vrátane čítania jeho skoršej výpovede pre rozpory),
· a na podporu oboch (ako je už uvedené vyššie) kamerový záznam z mestského kamerového systému,
Z týchto dôkazov súd prvého stupňa správne ustálil, že skutok prebehol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozsudku: spoluobžalovaný C. (s nožom) pod hrozbami požadoval peniaze, obžalovaný sa do

skutku aktívne zapojil fyzickým útokom na poškodeného a poškodený bezprostredne po tom vydal
bankovku 20 €.
K obhajobnej argumentácii obžalovaného, že v čase zadržania mal pri sebe hotovosť (24,50 €) a osobné
veci, z čoho vyvodzuje absenciu racionálneho motívu spáchať lúpež, odvolací súd uvádza, že existencia
hotovosti pri zadržaní nevylučuje účasť na lúpeži, ani nie je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie

úmyslu. Úmysel pri zločine lúpeže je potrebné vyvodzovať predovšetkým z objektívne zisteného
priebehu skutku, časovej následnosti konania, jeho kontextu a z toho, či konanie obžalovaného bolo
spôsobilé slúžiť ako prostriedok k zmocneniu sa cudzej veci. Skutočnosť, že obžalovaný má pri sebevlastné peniaze, nie je právnou ani logickou prekážkou záveru o jeho úmyselnej účasti na násilnom
majetkovom trestnom čine.
K obhajobe obžalovaného, že poškodeného udrel výlučne z dôvodu verbálnej urážky a bez akéhokoľvek

súvisu s majetkovým konaním spoluobžalovaného, odvolací súd uvádza, že rozhodujúce nie je
pomenovanie útoku („facka“), ale funkcia násilia v skutkovom deji. V prejednávanej veci bolo násilie
použité v situácii, keď:
· spoluobžalovaný C. už na poškodeného pôsobil hrozbami bezprostredného násilia,
· držal v ruke nôž a gestikuloval ním smerom k poškodenému,

· a po údere obžalovaného došlo bezprostredne k vydaniu peňazí, preto za tejto dôkaznej situácie
nemožno fyzický útok obžalovaného posudzovať izolovane.
Ďalej v odvolaní obžalovaný namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil jeho obhajobu, podľa
ktorej poškodený mal uraziť jeho (oslovením „buzerant“), a preto mu udelil facku.
Odvolací súd uvádza, že v skutkovej verzii poškodeného, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal,
je podstatné, že po údere poškodenému spadli okuliare, obžalovaný ich zdvihol a hodil smerom k

poškodenému so slovami „tu máš okuliare buzerante“. Teda podľa tejto verzie nešlo o urážku zo strany
poškodeného voči obžalovanému, ale naopak o verbálny prejav obžalovaného smerom k poškodenému.
Súd prvého stupňa zároveň poukázal, že kamerový záznam zachytáva prudké hodenie predmetu
smerom k poškodenému, čo podporuje verziu poškodeného.
Aj keby odvolací súd pripustil, že medzi verziami strán existuje rozpor o tom, kto použil uvedený výraz,

tento rozpor nie je rozhodujúci pre právne posúdenie veci. Rozhodujúce je, že násilie obžalovaného
bolo použité v priebehu prebiehajúceho donucovania poškodeného k vydaniu peňazí pod hrozbou
bezprostredného násilia so zbraňou a bezprostredne predchádzalo samotnému vydaniu hotovosti.
Obžalovaný v odvolaní vytýka, že súd prvého stupňa nesprávne uviedol, že svoju verziu prezentoval až
po výsluchu svedka A. B., pričom tvrdí, že sa vyjadroval už bezprostredne po zadržaní.

Súd prvého stupňa hodnotil predovšetkým procesné úkony vykonané v rámci dokazovania na hlavnom
pojednávaní a v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného. Zo spisu vyplýva, že
obžalovaný v prípravnom konaní využíval právo nevypovedať a ku skutku sa ucelene vyjadroval až
na hlavnom pojednávaní po vykonaní výsluchu svedka B.. Aj keby obžalovaný uvádzal určitú verziu
pri prvotných úkonoch po zadržaní, táto skutočnosť nemení povinnosť súdu hodnotiť vierohodnosť

obhajoby v kontexte celého dôkazného reťazca; a tento dôkazný reťazec (časová nadväznosť úderu a
vydania peňazí, výpoveď poškodeného, ako aj najmä kamerový záznam dané potvrdzujúci) obhajobu
obžalovaného neunesie.
K porušeniu práva obžalovaného na obhajobu z dôvodu čítania výpovede poškodeného. Súd prvého
stupňa vykonal dôkaz čítaním zápisnice výpovede poškodeného z prípravného konania postupom podľa

§ 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, keďže poškodený sa napriek opakovaným predvolaniam
nedostavil a jeho predvedenie bolo neúspešné.
Odvolací súd uvádza, že podmienky tohto zákonného postupu boli splnené (poškodený sa na
predvolanie súdu nedostavil, nepodarilo sa mu predvolanie doručiť cestou polície, rovnako predvedenie
nebolo úspešné, bola mu uložená poriadková pokuta) a preto súd prvého stupňa neporušil

Trestný poriadok. Skutočnosť, že osobný výsluch poškodeného na hlavnom pojednávaní nie je vždy
dosiahnuteľný, je zákonodarcom predvídaná a riešená práve mechanizmami § 263 Tr. por. V predmet-
nej veci pri výsluchu poškodeného bol prítomný obhajca obžalovaného JUDr. Róbert Bános, ktorý mal
reálnu procesnú možnosť klásť poškodenému otázky, namietať spôsob vedenia výsluchu a konfrontovať
tvrdenia poškodeného s obhajobnou verziou. Samotné vykonanie dôkazu čítaním výpovede ešte

neznamená porušenie práva na obhajobu; významné je, či bol skutkový záver založený na izolovanom,
neoveriteľnom podklade, alebo či má oporu v ďalších dôkazoch. V prejednávanej veci má výpoveď
poškodeného oporu v obrazovom zázname z kamerového systému (časová následnosť vyhrážok,
fyzického útoku a vydania hotovosti), ako aj v celkovej logike skutkového deja.
Inak povedané, práva obžalovaného na obhajobu nebolo porušené, pretože mu bola v súlade

s princípom kontradiktórnosti poskytnutá adekvátna možnosť napadnúť svedeckú výpoveď
a klásť poškodenému/svedkovi otázky prostredníctvom svojho obhajcu počas prípravného konania.
Skutočnosť, že sa poškodený na hlavné pojednávanie napriek riadnemu predvolaniu nedostavil, zakladá
zákonný dôvod na čítanie jeho predchádzajúcej výpovede ( výpovede z prípravného konania),pričom
záujmy obhajoby boli procesne chránené účasťou obhajcu na úkone ( výsluchu poškodeného)

v prípravnom konaní.
Obžalovaný ďalej namieta, že súd prvého stupňa odmietol vykonať znalecký posudok z odboru
psychológie na hodnotenie dôveryhodnosti poškodeného.Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa odôvodnil odmietnutie návrhu jednak jeho oneskoreným
prednesením, jednak tým, že ho nepovažoval za potrebný vzhľadom na existujúci dôkazný
stav. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Skutkový stav nebol postavený výlučne na

psychologickom hodnotení vierohodnosti poškodeného; kľúčovým objektívnym dôkazom potvrdzujúcim
vierohodnosť poškodeného bol kamerový záznam, ktorý umožnil posúdiť priebeh udalosti v relevantných
častiach (najmä časovú nadväznosť konania obžalovaných a odovzdania peňazí). Preto nevykonanie
navrhnutého znaleckého dôkazu nemožno hodnotiť ako zásah do práva na obhajobu v miere
zakladajúcej zrušenie rozsudku.

K námietke obžalovaného k právnej kvalifikácii – lúpež, spolupáchateľstvo a kvalifikácie „so zbraňou.
V prvom rade odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s právnym posúdením skutku ako zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona,spáchanéhospolupáchateľstvompodľa§20Trestnéhozákona,pretoženazákladevykonaného
dokazovania zo správne ustálenej skutkovej vety vyplýva, že proti poškodenému bola použitá hrozba
bezprostredného násilia (vyhrážky dopichaním a zabitím) so súčasným použitím noža a zároveň bolo

použité násilie (úder do hlavy), pričom v bezprostrednej časovej súvislosti došlo k vydaniu 20 €
poškodeným.Taktopopísanýskutkovýdejnapĺňaznakylúpeže,keďženásilieahrozbabezprostredného
násilia boli prostriedkom nátlaku na získanie cudzej veci.
1. Objektívna stránka zločinu lúpeže
a) Použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia

Objektívna stránka zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona spočíva v použití násilia alebo
hrozby bezprostredného násilia proti inému v úmysle zmocniť sa cudzej veci.
Zo skutkovej vety a vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že voči poškodenému bola použitá
hrozba bezprostredného násilia, keď spoluobžalovaný držal po celý čas v ruke nôž, ktorým sa zaháňal
smerom k poškodenému a verbálne sa mu vyhrážal dopichaním a zabitím, ako aj fyzické násilie, keď

obžalovaný poškodeného udrel dlaňou do hlavy.
Násilie a hrozba bezprostredného násilia nepredstavovali izolované, náhodné či následné konanie, ale
tvorili prostriedok nátlaku, ktorým bol poškodený donútený vydať finančnú hotovosť. Bezprostredná
časová a príčinná súvislosť medzi použitím násilia a vydaním peňazí je zrejmá zo skutkovej vety aj
z kamerového záznamu, keď po údere obžalovaného poškodený bezprostredne vybral peňaženku a

odovzdal bankovku.
b) Zmocnenie sa cudzej veci
Zmocnením sa cudzej veci sa rozumie odňatie veci z dispozície poškodeného a jej prechod do dispozície
páchateľa alebo inej osoby. V danom prípade k zmocneniu sa cudzej veci došlo tým, že poškodený v
dôsledku nátlaku odovzdal spoluobžalovanému bankovku v hodnote 20 €, ktorú mal pri sebe po vyjdení

zo záložne.
Nie je rozhodujúce, že hotovosť fyzicky prevzal len spoluobžalovaný; pri spolupáchateľstve sa
zmocnenie sa cudzej veci posudzuje ako výsledok spoločného konania, a nie izolovane vo vzťahu ku
každému z páchateľov.
c) Kvalifikačný znak „so zbraňou“

Podľa § 138 písm. a) Trestného zákona ide o spáchanie činu so zbraňou vtedy, ak páchateľ alebo s jeho
vedomím niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, prekonanie alebo zamedzenie odporu,
alebo ju má na taký účel pri sebe.
Zo skutkovej vety výslovne vyplýva, že spoluobžalovaný C. držal po celý čas v ruke nôž, ktorým sa
zaháňal smerom k poškodenému a vyhrážal sa mu jeho použitím. Nôž je zbraňou v zmysle § 122 ods.

3 Trestného zákona. Použitie noža ako prostriedku hrozby bezprostredného násilia napĺňa kvalifikačný
znak „so zbraňou“.
Pokiaľ ide o obžalovaného B., tento sa do skutku aktívne zapojil v čase, keď bol nôž zjavne prítomný
a použitý ako prostriedok nátlaku, čo vyplýva z kamerového záznamu aj časovej následnosti skutku.
Skutočnosť, že zbraň fyzicky držal len spoluobžalovaný, nebráni aplikácii kvalifikovaného znaku vo

vzťahu k obžalovanému, keďže ide o spoločné konanie spolupáchateľov.
Inými slovami povedané, kvalifikačný znak „so zbraňou“ je v skutkovej vete konkretizovaný tým, že
spoluobžalovaný držal nôž v ruke a zaháňal sa ním smerom k poškodenému. Súd prvého stupňa
vyhodnotil, že obžalovaný sa aktívne pripojil ku skutku v čase, keď už bolo zjavné, že sa voči
poškodenému používa nátlak so zbraňou. Tento záver nie je svojvoľný, keďže z kamerového záznamu

je zrejmé, že nôž bol u spoluobžalovaného viditeľne prítomný už pred úderom obžalovaného.
Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 10/2024, v ktorom
ústavný súd zdôraznil, že pri lúpeži môže dôjsť k naplneniu znaku hrozby bezprostredného násilia u
spolupáchateľov aj v dôsledku okolností sprevádzajúcich útok a že otázka, komu patrila zbraň alebo čispolupáchateľ vedel o jej použití, nemusí mať rozhodujúci význam pre základnú kvalifikáciu skutku ako
lúpeže. Pre posudzovanú vec je tento záver významný v tom, že podstatná je účasť obžalovaného na
nátlaku smerujúcom k získaniu veci a jeho aktívne pripojenie sa k prebiehajúcemu lúpežnému konaniu.

2. Subjektívna stránka zločinu lúpeže
a) Úmysel zmocniť sa cudzej veci
Subjektívna stránka zločinu lúpeže vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom úmysel musí smerovať k
použitiu násilia alebo hrozby bezprostredného násilia ako prostriedku na zmocnenie sa cudzej veci.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase, keď sa obžalovaný zapojil do skutku, už prebiehal nátlak

na poškodeného za účelom získania peňazí. Obžalovaný poškodeného udrel do hlavy nie v izolovanom
konflikte, ale v situácii, keď spoluobžalovaný požadoval peniaze a hrozil použitím noža. Bezprostredne
po tomto údere poškodený odovzdal peniaze.
Z uvedenej časovej a vecnej súvislosti vyplýva, že obžalovaný bol uzrozumený s tým, že jeho konanie
smeruje k donúteniu poškodeného vydať peniaze, a že násilie, ktoré použil, je prostriedkom na
dosiahnutie tohto cieľa. Minimálne sa teda stotožnil s úmyslom zmocniť sa cudzej veci, čo postačuje

pre naplnenie subjektívnej stránky.
b) Spolupáchateľský úmysel (§ 20 TZ)
Spolupáchateľstvo podľa § 20 Trestného zákona predpokladá spoločný úmysel páchateľov, ktorý môže
vzniknúť aj konkludentne, teda v priebehu páchania trestného činu, a nevyžaduje sa predchádzajúci
výslovný dohovor.

V danom prípade sa obžalovaný k prebiehajúcej lúpeži pripojil aktívnym konaním – úderom
poškodeného – v čase, keď už bol voči poškodenému uplatňovaný nátlak so zbraňou a požiadavka na
vydanie peňazí. Týmto konaním obžalovaný vedome a cieľavedome posilnil účinok hrozby a prispel k
tomu, že poškodený peniaze vydal.
Skutočnosť, že obžalovaný nemusel byť iniciátorom skutku alebo že peniaze fyzicky prevzal iný

spolupáchateľ, nie je rozhodujúca. Podstatné je, že sa obžalovaný stotožnil s cieľom trestného činu,
ktorým bolo zmocnenie sa cudzej veci násilím, a svojím konaním k jeho dokonaniu prispel.
Súd prvého stupňa preto správne uviedol, že predchádzajúci výslovný dohovor nie je nevyhnutnou
podmienkou spolupáchateľstva; rozhodujúce je spoločné konanie smerujúce k naplneniu skutkovej
podstaty. Konanie obžalovaného (úder poškodenému v čase prebiehajúceho nátlaku so zbraňou a pred

bezprostredným vydaním peňazí) predstavuje aktívne pripojenie sa k prebiehajúcej lúpeži a objektívne
posilnenie nátlaku na poškodeného.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/14/2021,
podľa ktorého skutková veta opisuje reálie skutkového deja a spolupáchateľstvo je naplnené aj vtedy,
ak každý zo spolupáchateľov vykoná časť konania, ktoré vo svojom súhrne naplní znaky trestného činu;

otázky vnútorného vzťahu spolupáchateľov k spôsobu spáchania činu sú vyjadrené v právnej vete ako
odraz kvalifikačne použitého ustanovenia po tom, čo súd vyhodnotí skutkové okolnosti.
K trestu.
Obžalovaný namieta neprimeranú prísnosť uloženého trestu. Odvolací súd túto námietku nepovažuje
za dôvodnú.

Priúvaháchodruhuavýmeretrestupostupujesúdvzmysle:všeobecnýchzásadpodľa§33aTrestného
zákona podľa ktorých páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Sankcie sa ukladajú s
prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a
jeho pomery. Pri ukladaní sankcií sa dbá aj na to, aby uložené sankcie viedli k odňatiu výnosov z trestnej
činnosti a zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 Trestného

zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. ri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa,

jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie
o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie
urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať
trestnýmčinommajetkovýprospech;aktomunebrániamajetkovéaleboosobnépomerypáchateľaalebo

to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu.Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014,
sp. zn. 4 To 7/2013).

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby
viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych
páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti
u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti
najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním

trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty
individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú.
Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému
pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou spoločnosťou. V treste je teda

obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako
aj etické (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa
23.6.2015).

Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný

súd nepochybil pri postupe v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné na ukladanie sankcie.
V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil
osobu obžalovaného ( 10 záznamov v RT, 14 priestupkov v Centrálnej evidencii správnych deliktov
a priestupkov MSSR) a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie zákonného a spravodlivého trestu.
Správne súd I. stupňa skúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

keď nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr.
zákona ( bol už za trestný čin odsúdený/naposledy trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava
I.sp.zn.0T/444/2024 zo dňa 11.06.2024 ).
Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu správne vychádzal zo zákonnej trestnej sadzby za zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. a zároveň zohľadnil skutočnosť, že obžalovaný spáchal opätovný zločin

po predchádzajúcom odsúdení za zločin ( odsúdený Okresným súdom Galanta dňa 30.11.2015 pod
sp.zn.29T/138/2015 podľa § 183 ods.1, ods.2 písm.a), písm.d) Tr. zákona a § 174 ods.1, ods.2 písm.a)
Tr. záko-na). Z tohto dôvodu došlo k zákonnej modifikácii trestnej sadzby zvýšením dolnej hranice (v
napadnutom rozsudku vyjadrené postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.), a to na 8 rokov a 8 mesiacov.
Až v rámci takto zvýšenej sadzby okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 9

rokov, teda trest uložený v dolnej časti zvýšenej sadzby.
Odvolací súd poznamenáva, že z trestnej minulosti obžalovaného vyplýva opakovaná trestná činnosť,
vrátane predchádzajúcich nepodmienečných trestov, ktoré zjavne neviedli k jeho náprave. V takom
prípade je dôraz na individuálnu prevenciu a ochranu spoločnosti zjavne zvýšený. Zároveň ide o násilný
majetkový zločin so zbraňou, ktorý svojou povahou vyžaduje prísnu trestnoprávnu reakciu. Za týchto

okolností uložený trest nemožno považovať za neprimeraný ani za rozporný s § 33a Tr. zák., keďže je
uložený v rámci zákonných hraníc a pri dolnej hranici zvýšenej sadzby.
Okresný súd nepochybil ani pri zaradení obžalovaného B. na výkon trestu do ústavu so stredným
stupňom stráženia podľa § 48 ods.2 písm.b) Tr.zákona, pretože v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu, bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin ( vo veci OS

Bratislava II. sp.zn.3T/53/2018, vykonanie trestu 21.07.2023).
Obžalovaný napáda aj uloženie ochranného dohľadu na 1 rok a uložené povinnosti a obmedzenia
(príkaz zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie a zákaz užívania omamných a
psychotropných látok).Podľa § 76 ods.1) Tr.zákona, ochranný dohľad môže súd uložiť páchateľovi úmyselného trestného
činu, ktorý bol už v minulosti najmenej dvakrát odsúdený za takýto trestný čin a ktorému znovu ukladá
nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo páchateľovi zločinu, ak vzhľadom na osobu páchateľa,

najmä s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob života, na prostredie, v ktorom žije, a na povahu
spáchanej trestnej činnosti, sa nedá očakávať, že po výkone trestu povedie riadny život.
Podľa § 77 ods.4) Tr.zákona, odsúdenému alebo páchateľovi, ktorému sa uložil ochranný dohľad, môže
súd uložiť aj obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4.
Podľa § 78 ods.1) Tr.zákona, ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky.

Ochranný dohľad je ochranným opatrením, ktorého účelom je posilniť kontrolu nad správaním
obžalovaného/odsúdeného po výkone nepodmienečného trestu a prispieť k jeho resocializácii a k
ochranespoločnosti.Uloženieochrannéhodohľaduvdanejveciodôvodňujejednakpovahaspáchaného
zločinu, jednak osoba obžalovaného a jeho trestná minulosť ( 10 záznamov v registri trestov, v minulosti
odsúdený za zločin), z ktorej vyplýva zvýšené riziko recidívy. Súd prvého stupňa uložil dohľad v trvaní
1 roka, čo odvolací súd považuje za primerané.

Uložené povinnosti a obmedzenia podľa § 77 ods. 4 Tr. zák. sú obsahovo zamerané na vedenie
riadneho života a elimináciu rizikových faktorov. Príkaz zamestnať sa alebo sa uchádzať o zamestnanie
je primeraným prostriedkom stabilizácie sociálnych pomerov obžalovaného. Zákaz užívania omamných
apsychotropnýchlátokjeodôvodnenýajspisovýmipodkladmioužívaníomamnýchlátok,čopredstavuje
významný rizikový faktor kriminality. Uvedené povinnosti nepredstavujú neprimeraný zásah do práv

obžalovaného, sú časovo viazané a sledujú legitímny cieľ ochrany spoločnosti a resocializácie.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, odvolací súd konštatuje, že poškodený si v adhéznom konaní riadne
a včas uplatnil nárok na náhradu, pričom výška bola preukázaná výpoveďou poškodeného ako aj s
vyhlásenou vinou spoluobžalovaného C..
Ak škodu spôsobí viac páchateľov - spolupáchateľov), súd postupuje podľa zásad spoločnej

a nerozdielnej zodpovednosti ( solidárna zodpovednosť/ to znamená, že poškodený môže žiadať celú
sumu od ktoréhokoľvek z nich).
Súdprvéhostupňasprávnezaviazalobžalovanéhokúhrade,,spoločne“,čímchrániprávapoškodeného
na rýchle a efektívne vymoženie škody bez toho, aby musel poškodený skúmať mieru zavinenia
jednotlivých páchateľov v exekučnom konaní.

Na záver odvolací súd uvádza, že opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na
spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia

vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých
dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po
vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu
meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých
by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení

obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v
rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).

Odvolací súd nezistil také procesné alebo hmotnoprávne pochybenia, ktoré by odôvodňovali zrušenie
alebo zmenu napadnutého rozsudku. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú oporu v vykonaných
dôkazoch, právna kvalifikácia skutku je správna a výroky o treste, ochrannom dohľade, obmedzeniach
a náhrade škody sú zákonné a primerané.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A.
B., ako nedôvodné zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.