Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/147/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2625010332
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2625010332.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A. A.,
pre zločin ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestnéhozákonavjednočinnomsúbehusprečinomvýtržníctvopodľa§364ods.1písm.a),ods.2písm.
b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/24/2025 - 688 zo dňa 14.10.2025, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 20.01.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 14.10.2025 sp. zn. 2T/24/2025 - 688 (ďalej aj ,,napadnutý
rozsudok“), bol obžalovaný uznaný za vinného zo zločinu ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1

Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. a) Trestného zákona, a na tom skutkovom základe, že (citácia) ,,dňa 20.10.2024 v čase
okolo 18:28 hod. na chodníku nachádzajúcom sa pri hlavnom vchode do Supermarketu Tesco v obci
Kúty, na adrese Štefánikova 10, na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného C.
D. tým spôsobom, že do neho opakovane najmenej trikrát z bezprostrednej blízkosti hodil kameň do

oblasti hlavy, ktorým ho trafil, následkom čoho poškodený spadol na zem, kde ho obžalovaný dvakrát
kopol pravou nohou do hlavy, životne dôležitého orgánu - mozgu a následne po tomto útoku odišiel
obžalovaný preč na neznáme miesto, čím obžalovaný svojim konaním spôsobil poškodenému C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXX, tržne zmliaždenú ranu v čelovej oblasti vľavo, asi 5
až 6 cm dlhú s pomliaždením mäkkých tkanív okolia rany, trieštivú zlomeninu čelovej kosti vľavo s
posunom - vtlačením kostných úlomkov do lebky, bez známok vnútrolebkového krvácania, bez známok

poškodenia mozgového tkaniva, tržne - zmliaždenú ranu v oblasti brady, pričom útokom a zraneniami
došlo k priamemu ohrozeniu životne dôležitého orgánu - mozgu tým, že kostný úlomok vpáčený do lebky
mohol poškodiť mozgové tkanivo, zranenia si vyžiadali ošetrenie, operačný zákrok a hospitalizáciu v
nemocnici v trvaní od 20.10.2024 do 24.10.2024 a dobu liečenia a práceneschopnosti v trvaní minimálne
4 týždne, počas ktorej doby bol poškodený obmedzený v obvyklom spôsobe života v psychickej aktivite,
fyzickej aktivite, manuálnej práci a činnosti“.

Za tento trestný čin Okresný súd Senica (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) obžalovanému uložil podľa §
155 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods.
1 Trestného zákona, úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením
obžalovaného na výkon daného trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. S uplatneným nárokom na náhradu škody

odkázal súd prvého stupňa poškodenú Sociálnu poisťovňu, ktorá ako jediný z poškodených uplatnila
v konaní nárok na náhradu škody, o ktorom nároku musel súd prvého stupňa rozhodovať, na civilnýproces podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v
rozsahu č. l. 688 - 700 spisu súdu prvého stupňa.

Po vyhlásení napadnutého rozsudku vzápätí (i) obžalovaný zahlásil proti napadnutému rozsudku
odvolanie čo do výroku o vine a treste, (ii) prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania (č. l. 686
spisu). Poškodená Sociálna poisťovňa, ktorá ako jediná z poškodených v konaní uplatnila nárok na
náhradu škody tak, aby o ňom bol povinný súd prvého stupňa rozhodnúť, odvolanie voči napadnutému
rozsudku nepodala.

V následne súdu prvého stupňa prostredníctvom svojej obhajkyne doručenom písomnom vyhotovení
svojho odvolania (č. l. 706 až 710 spisu) obžalovaný uviedol (ako z neho vyrozumel odvolací súd), že
(zostručnené/zosumarizované)
- svoje odvolanie smeruje voči výroku o vine/treste napadnutého rozsudku, a to vo svoj prospech, kedy
súd prvého stupňa mal aplikovať zásadu in dubio pro reo.

- súd prvého stupňa viackrát procesne pochybil. Obžalovaný podal návrh na odňatie/prikázanie veci
podľa § 23 Trestného poriadku, avšak súd prvého stupňa o danom návrhu rozhodol sám a v rozpore
so zákonom tento návrh nepredložil Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie (obžalovaný žiadal vec
prikázať Okresnému súdu Trnava). Obžalovaný totiž viackrát namietal zaujatosť prokurátora/sudcu,
ktorý sudca rozhodoval tak ohľadne väzby obžalovaného ako i v merite veci, kedy právna kvalifikácia

skutku ani uložený trest nedokladujú nezaujatosť sudcu.
- súd prvého stupňa oprel napadnutý rozsudok o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Ide najmä o rekogníciu s poškodeným (nakoľko ten obžalovaného poznal už pred rekogníciou, kedy
taká osoba by nemala byť cez rekogníciu páchateľa opoznávajúcou osobou, nakoľko osobu, ktorú má
cez rekogníciu označiť, už vopred pozná), či o v konaní zaistené kamene, ktoré doniesol poškodený až

niekoľko dní po tu stíhanom skutku (neboli zaistené na mieste/v čase činu, nie je dokázateľné, že ide o
kamene z miesta činu; svedkovia/zasahujúci policajti na mieste činu žiadne kamene nevideli). Ak tieto
dôkazy súd prvého stupňa akceptoval, porušil právo obžalovaného na spravodlivý proces a zdokladoval
tým svoju zaujatosť.
- z dokazovania nevyplýva spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví v štádiu pokusu (ani inom), zo znaleckého

posudku znalca MUDr. Pamulu plynie, že poškodený nebol nijakým závažným spôsobom obmedzený
na obvyklom spôsobe života, išlo o ľahký úraz, intenzita násilia bola nízka, nemohlo dôjsť k poškodeniu
životne dôležitého orgánu; súdom prvého stupňa zvolená právna kvalifikácia teda neobstojí. Navyše,
svedkovia predostreli len sprostredkované výpovede na základe tvrdení poškodeného.
- vymedzenie skutkovej vety v napadnutom rozsudku nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, ak by

páchateľ mal úmysel poškodenému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, nič mu v tom nebránilo, t. j. páchateľ
sám upustil od ďalšieho útoku.
- súd prvého stupňa nedostatočne venoval pozornosť dôkazom svedčiacim v prospech obžalovaného
(svedok H. obžalovaného ako páchateľa neopoznal, poškodený vypovedal v rozpore so svedkami H.,
I. J. K., znalecké zistenia znalca MUDr. Pamulu nesvedčia súdom prvého stupňa zvolenej právnej

kvalifikácii), súd prvého stupňa sa nevysporiadal s informáciami plynúcimi zo záznamu zo služby
k udalosti evidovanej pod č. 294.24/1642 (z daného záznamu plynie, že poškodený nahlásil, že ho
napadli traja Rómovia, hádzali po ňom kamene, zranený nie je, zistené bolo, že má povrchové zranenie
hlavy, uviedol, že pred cestou do Tesca vypil alkohol, úraz si spôsobil sám, na miesto po chvíli prišla
jeho manželka s tým, že sa o neho postará). Z kamerového záznamu vôbec neplynie, že obžalovaný

mal poškodeného kopnúť do hlavy (páchateľ podľa daného záznamu síce kopol poškodeného, no nie
do hlavy ale chrbta). Poškodený menil v priebehu konania svoju výpoveď, ktorá je v rozpore s vyššie
uvedeným záznamu zo služby či svedkami, pričom uvádzal, že si pamätá len útržky. Tu stíhaný skutok
je tiež tzv. nadkvalifikovaný. Z kamerových záznamov nie je jasne vidieť, kto a čím hádže (a už vôbec
nie, že by z bezprostrednej vzdialenosti), a ani do akých častí tela poškodeného páchateľ kope (ak súd

konštatoval kopance do hlavy, nedostatočne zistil skutkový stav).
- páchateľ nemal úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, mal hádzať kameň v tme a teda nevidel, kam
presne hádže. Pre správnu právnu kvalifikáciu (§ 156 v. § 155 Trestného zákona) je však dôležité, či
úmysel páchateľa smeroval k spôsobeniu závažnejšieho následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví.
- napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného na

spravodlivý proces.
- nespôsobilým dôkazom sú kamerové záznamy v spojení s výsledkami znaleckého skúmania z odvetvia
kriminalistická antropológia, nakoľko takým znaleckým záverom nepredchádzalo znalecké skúmanie
z odvetvia kriminalistická fotografia; nakoľko také znalecké skúmanie neprebehlo, znalec z odvetviakriminalistická antropológia nemal riadny/dostatočný podklad pre svoje znalecké skúmanie/závery.
Znalec z odvetvia kriminalistická antropológia nemohol na základe neupravených nekvalitných záberov
dôjsť k správnym záverom o stotožnení osoby obžalovaného ako páchateľa na daných kamerových

záznamoch (znalec neuviedol, akú metódu použil pri porovnaní záberov s fotografiami obžalovaného).
- obžalovaný nie je povinný preukazovať svoju nevinu, v pochybnostiach treba postupovať v prospech
obžalovaného. Súd prvého stupňa uznal obžalovaného za vinného a uložil mu trest na základe
nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávnej právnej kvalifikácie. Obžalovaný mal byť spod
obžaloby oslobodený, nakoľko nebolo vôbec dokázané, že by sa stal tu stíhaný skutok resp. že by ho

spáchal obžalovaný.
Vzhľadom na uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsahu zrušil a sám rozhodol vo veci tak, že obžalovaného spod obžaloby podľa § 285
písm. a), písm. b) Trestného poriadku oslobodí.

Prokurátor ani poškodená Sociálna poisťovňa sa k odvolaniu obžalovaného osobitne písomne

nevyjadrili.
Konanie na odvolacom súde. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni;
o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Krajský súd ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“), skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť
podľa § 317 Trestného poriadku, bol povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie

obžalovanéhobolopodanévčas(§309Trestnéhoporiadku),čihopodalaoprávnenáosoba(§307,§308
Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného
odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4 Trestného poriadku]. Odvolací
súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného

a rozhodnutia o ňom.

Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere
obžalovaný predostrel odvolaciu námietku spočívajúcu v tom, že v jeho veci rozhodoval zaujatý sudca/
súd, kedy mala byť táto trestná vec odňatá súdu prvého stupňa. Odvolací súd posúdil v tomto ohľade

postup súdu prvého stupňa a nezistil žiadne pochybenie. Obžalovaný v čase po podaní obžaloby na
súd namietal absenciu nestrannosti zákonného sudcu JUDr. Ľuboša Ondrejičku a žiadal vec odňať súdu
prvého stupňa (§ 23 Trestného poriadku) a prikázať ju
- Okresnému súdu Trnava podaním datovaným a doručeným súdu prvého stupňa dňa 06.05.2025 (č.
l. 426 až 427 spisu) ako i doručeným súdu prvého stupňa dňa 12.05.2025 (č. l. 447 až 448 spisu; ide

de facto o rovnaké podanie). Namietal, že v prípravnom konaní ako sudkyňu pre prípravné konanie
zastupujúci sudca JUDr. Ľuboš Ondrejička rozhodoval o väzbe obžalovaného (pričom nerozhodoval
z pohľadu obžalovaného správne a bral na účely väzobného rozhodovania do úvahy nezákonné
dôkazy), preto je nepochopiteľné, aby prejednával/rozhodoval o tu podanej obžalobe (keď už rozhodovalv prípravnom konaní o väzbe obžalovaného), kedy navyše obžalovaný (v tom čase v procesnom
postavení obvineného) bol v sťažnostiach podaných proti väzobným rozhodnutiam tohto sudkyňu pre
prípravné konanie zastupujúceho sudcu voči nemu osobný (vulgárny), sťažoval sa na daného sudcu, čo

spôsobuje stratu nestrannosti tohto sudcu voči obžalovanému. S tvrdeniami/podaním obžalovaného sa
súd prvého stupňa správne vysporiadal (,,len“) zápisom do zápisnice na procesnom úkone väzobného
výsluchu obžalovaného pri procesnom postupe súdu prvého stupňa podľa § 238 ods. 4 Trestného
poriadku (viď č. l. 475 resp. stranu 2 zápisnice o väzobnom výsluchu obžalovaného zo dňa 16.05.2025).
Vulgarizmy úmyselne zo strany obvineného/obžalovaného smerujúce na adresu sudcu nie sú (bez

ďalšieho, t. j. preukázateľného/objektívne poznateľného dopadu na jeho nestranné vnímanie veci/
procesných strán) spôsobilé zakladať spôsobilú námietku v zmysle § 31 Trestného poriadku v spojení
s § 32 ods. 6 Trestného poriadku, rovnako takú spôsobilú námietku nezakladá ani nespokojnosť
obžalovanéhostým,žeobžalobabolapojejpodanínasúdnáhodnýmvýberompridelenánaprejednanie
a rozhodnutie konkrétnemu sudcovi, ktorý podľa názoru obžalovaného vecne nesprávne väzobne
rozhodoval o obžalovanom (v tom čase v procesnej pozícii obvineného) v prípravnom konaní (totiž

navyše väzobné rozhodnutia súdu prvého stupňa boli preverované v sťažnostnom konaní). Obžalovaný
predostrel všeobecné, ničím nepodložené tvrdenia nemajúce povahu dôvodov podľa § 31 Trestného
poriadku, navyše smerujúce i voči riadnemu procesnému postupu (väzobnému rozhodovaniu) súdu,
nespôsobilé (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku) iniciovať prieskum podľa § 31 a § 32 Trestného poriadku.
- mimo trnavský kraj podaním datovaným a doručeným súdu prvého stupňa dňa 28.07.2025 (č. l.

565 až 568 spisu), pričom uvádzal v podstate opakované výhrady, že zákonný sudca JUDr. Ľuboš
Ondrejička, ktorý rozhodoval väzobne o osobe obžalovaného aj v prípravnom konaní, nie je nezaujatý,
nakoľko pri rozhodovaní o väzbe konštatoval vinu obžalovaného za tu stíhaný skutok, kedy Krajský
súd v Trnave nevykonal nápravu a väzobné sťažnosti obžalovaného zamietol, v dôsledku čoho sú
zaujatí aj sudcovia daného krajského súdu. Ďalej opakovane namietal, že opakovane (gradujúco)

adresoval na daného sudcu súdu prvého stupňa vulgarizmy, čo zakladá absenciu nestrannosti daného
sudcu voči obžalovanému (keďže obžalovanému sa daný sudca nejaví ako spôsobilý zniesť také
vulgarizmy na svoju osobu). Ďalej opakovane namietal, že sudca JUDr. Ľuboš Ondrejička nemal mať
náhodným výberom pridelenú túto trestnú vec, nakoľko bol ako sudca činný pri väzobnom rozhodovaní
o osobe obžalovaného v prípravnom konaní. Ďalej uviedol, že vznáša námietku zaujatosti voči všetkým

sudcom súdu prvého stupňa, nakoľko obžalovaný podal trestné oznámenie na predsedu daného súdu,
kedy obžalovaný má obavy, že by ten mohol z pomsty ovplyvňovať všetkých sudcov súdu prvého
stupňa v neprospech obžalovaného. Na tieto z prevažnej časti opakované námietky dostal obžalovaný
od súdu prvého stupňa jednoznačnú odpoveď v podobe zápisu do zápisnice o termíne hlavného
pojednávania konanom dňa 30.07.2025 (viď č. l. 570 a stranu 2 danej zápisnice). Obžalovaný v konaní

totiž opakovane namietal procesný postup súdu pri jeho rozhodovaní o väzbe a skutočnosť, že o jeho
osobe rozhodoval ako sudca JUDr. Ľuboš Ondrejička, a tiež, že vo vzťahu k osobe tohto sudcu
bol obžalovaný vulgárny – správne totiž súd prvého stupňa uzavrel, že ide o opakované námietky,
na ktoré už obžalovaný od súdu odpoveď dostal resp. že ide z pohľadu § 31 Trestného poriadku
v spojení s § 32 ods. 6 Trestného poriadku znovu o (i) neprípustné/nespôsobilé námietky smerujúce

voči riadnemu procesnému postupu súdu (či už ide o rozhodovanie o jeho väzobnom stíhaní tak
súdom prvého stupňa ako i nadriadeným súdom), prípadne o (ii) námietky nezaložené na dôvodoch
predpokladaných v § 31 Trestného poriadku. Spôsobilú námietku v zmysle § 31 Trestného poriadku
v spojení s § 32 ods. 6 Trestného poriadku nepredstavuje nespokojnosť obžalovaného s tým, k akým
či už parciálnym (v podobe väzobných rozhodnutí súdu prvého stupňa i nadriadeného súdu) alebo

meritórnym rozhodnutiam (napr. neskôr v podobe napadnutého rozsudku) súd v priebehu trestného
konania dospel. Tiež takou námietkou nie je bez ďalšieho ani vulgárne (či už gradujúce alebo nie)
vyjadrovanie sa obžalovaného na adresu sudcu (obžalovaný nijak nepodložil svoje tvrdenia o zaujatosti
sudcu z daného ním opakovane tvrdeného dôvodu, pričom ak by postačovalo na kreovanie dôvodu
vylúčenia sudcu len toľko, že je voči nemu procesná strana vulgárna, trestné konanie by mohlo byť

poľahky nenapraviteľne paralyzované bez priveľkej námahy zlou vôľou toho ktorého obžalovaného).
Ostatne, obžalovaný svoje námietky v priebehu konania opakoval, pričom nemožno vidieť (minimálne
k časti z nich) ani včasnosť ich vznesenia (napr. pokiaľ ide o obžalovaným v júli 2025 tvrdené trestné
oznámenie podané ním v septembri 2024 na vtedajšieho predsedu Okresného súdu Senica, kedy ten
túto trestnú vec obžalovaného meritórne ani neprejednával/nerozhodoval a obžalovaný nijak objektívne

overiteľne nedoložil, akoby ten mal zasahovať do nezávislosti/nestrannosti zákonného sudcu JUDr.
Ľuboša Ondrejičku v tejto trestnej veci. Opätovne, len samotná skutočnosť trestného oznámenia
na kolegu zákonného sudcu nezakladá nestrannosť zákonného sudcu, v opačnom prípade by aj
takýmto spôsobom bolo poľahky možné paralyzovať trestné súdnictvo. Ak nevidno zaujatosť zákonnéhosudcu, nie je dôvod v prípade absencie konkrétnych a objektívne overiteľných tvrdení o zasahovaní
do nezávislosti zákonného sudcu inými osobami skúmať ne/zaujatosť iných sudcov, kolegov daného
zákonného sudcu na súde prvého stupňa. Uvedené (aj opakované) podania obžalovaného svedčia

skôr o snahe obžalovaného nedôvodnými, opakovanými a ničím nepodloženými tvrdeniami paralyzovať
trestné konanie vedené proti jeho osobe, než hájiť nestrannosť trestného procesu.

Ani odvolací súd nevidí zo spisu žiaden náznak, že by napadnutý rozsudok bol výsledkom postupu/
rozhodovania iného než nestranného/nezávislého súdu prvého stupňa obsadeného zákonným sudcom

JUDr. Ľubošom Ondrejičkom. Nakoľko zo spisu ani len náznakom neplynie pochybnosť o nezaujatosti/
nestrannosti sudcu JUDr. Ľuboša Ondrejičku, nebol dôvod nielen na jeho vylúčenie z prejednávania tejto
trestnej veci, no ani na postup podľa § 23 Trestného poriadku (len všeobecné frázy o zaujatosti všetkých
sudcov súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu nie sú spôsobilé docieliť obžalovaným želaný následok
v podobe ich vylúčenia z prejednania/rozhodovania tejto trestnej veci, preto nebolo potrebné rozhodovať
ani o nezaujatosti sudcov odvolacieho súdu). Správne teda postupoval súd prvého stupňa, ak nekonal

podľa § 32 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku či § 23 Trestného poriadku, ale svoje zistenia/závery
zhrnul do zápisnice o procesnom úkone (či už väzobnom výsluchu alebo hlavnom pojednávaní). Totiž aj
odvolací súd je názoru, že o takom nespôsobilom návrhu podľa § 23 Trestného poriadku obžalovaného
súd nekoná, a to napr. s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
19.11.2020 sp. zn. 1Ndt/19/2020. Ak je totiž návrh na odňatie/prikázanie veci odôvodnený vznesenou

námietkou zaujatosti, o ktorej sa v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná (čo je tento prípad, ide
o opakované a/alebo ničím nepodložené námietky nespôsobilé byť námietkami v zmysle § 31 Trestného
poriadku, majúce navyše základ v prevažnej miere v riadnom procesnom postupe súdu), nie je dôvodné
konať/rozhodovať o takom návrhu na odňatie/prikázanie veci – o návrhu na odňatie/prikázanie veci sa
nekoná (per analogiam) z dôvodov uvedených v § 32 ods. 6 Trestného poriadku, súd nevydáva žiadne

rozhodnutie, pričom dané je potrebné procesne zaznamenať do zápisnice o procesnom úkone (čo tu
bolo), aby bolo zrejmé, že návrh nezostal nepovšimnutý.

Prípadné iné procesné chyby odvolaním obžalovaného nevytýkané a dopadajúce neprípustne na
ťarchu obhajoby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,

odvolací súd vlastným prieskumom nezistil. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného smerujúce
k zákonnosti niektorých dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa, k danému viď nižšie (nakoľko
dané námietky smerujú skôr k ne/správnosti posúdenia zákonnosti/použiteľnosti samotných dôkazov,
než k ne/správnosti procesného postupu súdu prvého stupňa ohľadne ich oboznamovania v rámci
dokazovania na hlavnom pojednávaní). Procesným pochybením súdu prvého stupňa, ktoré pochybenie

však nemá vplyv na výrokovú časť tohto uznesenia odvolacieho súdu, bolo, že súd prvého stupňa
riadne nedbal procesných práv poškodených, nakoľko nie vždy im boli doručené listiny, ktoré im
doručené byť mali (obžaloba, výzva podľa § 240 Trestného poriadku, upovedomenie o termíne hlavného
pojednávania), pričom pochybením dopadajúcim primárne na právo poškodenej Sociálnej poisťovne
je i z pohľadu § 168 ods. 1 Trestného poriadku absolútna absencia riadneho zdôvodnenia výroku

napadnutého rozsudku o náhrade škody, ktorým výrokom súd prvého stupňa odkázal poškodenú
Sociálnu poisťovňu podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku na civilný proces. Nakoľko však
- poškodený C. D. v konaní pred súdom neuplatňoval nárok na náhradu škody (výroky napadnutého
rozsudku sa ho teda v tomto trestnom konaní priamo procesne nedotýkajú)
- a poškodená Sociálna poisťovňa odvolanie proti napadnutému rozsudku nepodala,

- kedy výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody je len a jedine na prospech obžalovaného
(poškodená Sociálna poisťovňa bola s ňou v konaní uplatneným nárokom odkázaná na civilný proces zo
zákonného dôvodu podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku spočívajúceho v nedostatočných dôkazoch
pre priznanie takého nároku), ktorý obžalovaný ako jediný na to oprávnený procesný subjekt odvolanie
proti napadnutému rozsudku podal,

odvolací súd dané pochybenia tu len pomenúva, bez reálneho dopadu na napadnutý rozsudok.
Odvolanie podal len obžalovaný vo svoj prospech, preto za situácie nedôvodných odvolacích námietok
obžalovaného čo do viny a trestu (k tomu viď nižšie) nebol zo strany odvolacieho súdu daný
dôvod zasahovať do výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku, ktorý výrok je len v prospech
obžalovaného.

V súhrne tak o priebehu konania pred súdom prvého stupňa možno vo svetle podaného odvolania
obžalovaného skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu k (i) výrokom
napadnutéhorozsudkuovine/trestea(ii)vovzťahukobžalovanémuprocesnesprávnezaplnejmožnostiobhajobyprocesnenapriebehkonaniapredsúdomprvéhostupňareagovaťarealizovaťpodľavlastného
uváženia svoje procesné/obhajobné práva. Odvolací súd teda podané odvolanie preskúmal a dospel k
záveru, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba v zákonnej lehote a proti výroku o vine/

treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, no (čo do vecného posúdenia) odvolanie
nie je dôvodné (k tomu viď detailne nižšie).
Za účelom prejednania odvolania odvolací súd v predmetnej veci vykonal verejné zasadnutie za
prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného a jeho obhajkyne, u ktorých bola lehota
podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku zachovaná. Predmetná lehota bola zachovaná aj u neprítomných

upovedomených poškodených, ktorí sa nezúčastnili verejného zasadnutia o odvolaní obžalovaného
(odvolacím súdom dôvodne prezumovane) len a jedine z vlastného rozhodnutia. Na verejnom
zasadnutí obžalovaný zotrval na podanom odvolaní. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, aktuálnym odpisom registra trestov obžalovaného (bez zmeny
oproti danej lustrácii vykonanej ako dôkaz na hlavnom pojednávaní), aktuálnou lustráciou obžalovaného
z databázy súdnych rozhodnutí (niet takého súdneho trestného konania, ktoré by bránilo rozhodnutiu

súdu v tejto trestnej veci), aktuálnou lustráciou obžalovaného z registra obyvateľov (plynú z nej aktuálne
údaje o jeho osobe evidované štátom, bez podstatnej zmeny oproti údajom v napadnutom rozsudku),
aktuálnou lustráciou obžalovaného z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov (bez zmeny
oproti danej lustrácii vykonanej ako dôkaz na hlavnom pojednávaní), a podstatným obsahom spisu.
Procesnéstranynemaližiadnepripomienkykoboznamovanémuobsahuspisovéhomateriáluaninávrhy

na doplnenie dokazovania.
Prokurátor končeným návrhom uviedol, že s poukazom na oboznámené považuje odvolanie
obžalovaného za nedôvodné, a preto ho navrhol zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného konečným
návrhom uviedla, že sa pridržiava v plnom rozsahu podaného odvolania a navrhla, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol sám tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí v zmysle

zásady in dubio pro reo. Obžalovaný konečným návrhom uviedol, že považuje obžalobu prokurátora za
nezákonnú, lebo bola podaná za ťažké ublíženie na zdraví, hoci išlo o ľahké zranenie, z týchto dôvodov
považuje obžalobu ako aj rozsudok za nezákonný; on skutok popísaný v obžalobe nespáchal.

Pokiaľ ide o posúdenie veci samej (odvolania obžalovaného), po zohľadnení odvolacích námietok

odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, až na isté drobné
nedostatky napravené týmto uznesením odvolacieho súdu (viď nižšie), v súlade s ustanovením § 168
ods. 1 Trestného poriadku dostatočne uviedol právne úvahy súvisiace s výrokom o vine/treste. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a
druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a

tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí,
aby na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018).
Odvolací súd je totiž toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku čo do otázky viny a trestu je
presvedčivé,totovychádzazoskutkovéhostavu,akoboltentozistenýnahlavnompojednávaní,odvolací
súd proti nemu nemá podstatné výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojuje a v

podrobnostiach na neho poukazuje.
Odvolací súd pripomína (a zároveň poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu
Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie ústavného súdu zo dňa 09.09.2025, sp. zn. II. ÚS
472/2025-10), že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku

sťažovateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (tu najmä ohľadne
ne/viny obžalovaného a v prípade preukázanej viny rozhodnutia o treste) a ktoré zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. Pritom pre záver o zákonnosti napadnutého rozsudku je bez významu, či obžalovaný
vyhodnocuje pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy inak, než súd prvého stupňa, nakoľko medzi

právo na spravodlivý proces nepatrí právo procesnej strany, aby súd rozhodol v súlade s jej želaním či
jej nazeraním na pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy. Právo na spravodlivý proces neznamená
právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany
v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a rovnako súd neporuší

žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov.
Pohľadom na napadnutý rozsudok odvolací súd uvádza, že obžalovaný (ako i ostatné procesné strany)
v otázke viny za tu žalovaný skutok jeho prostredníctvom dostal jednoznačnú/zrozumiteľnú a danú
matériu vyčerpávajúcu odpoveď ,,v čom a prečo“ vidí súd prvého stupňa naplnené zákonné znaky tužalovaných trestných činov, ktoré spáchal tu trestne stíhaný a trestne zodpovedný obžalovaný. V tomto
svetle vyššie naznačeným nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku je
- absencia jednoznačného vysvetlenia, či v prípade súdom prvého stupňa správne v tu stíhanom konaní

obžalovanéhoidentifikovanéhoprečinuvýtržníctvopodľa§364ods.1písm.a),ods.2písm.b)Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona ide o úmysel priamy či nepriamy v zmysle §
15 písm. a), písm. b) Trestného zákona.
- absencia vysvetlenia, prečo súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku zistený/popísaný skutok
právne kvalifikovaný aj ako prečin výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona dosahuje svojou protiprávnosťou trestnoprávnu
relevanciu, teda závažnosť vyššiu než nepatrnú (§ 10 ods. 2 Trestného zákona).
Avšak s ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku v jeho súhrne/celosti čo do viny obžalovaného
je z pohľadu odvolacieho súdu zrejmé, že tak obžalovanému ako i ostatným procesným stranám sa
dostalo, i keď nie výslovnej, no jednoducho poznateľnej implicitnej odpovede na predmetné otázky.
Zpopisuzistenísúduprvéhostupňazprednímvykonanéhodokazovaniaazichvyhodnoteniajezrejmé,

že (i) obžalovaný sa dopustil prečinu výtržníctvo v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného
zákona, nakoľko obžalovaný evidentne chcel fyzicky na mieste verejnosti prístupnom napadnúť za
použitia kameňov poškodeného, toho aj dokopať, a aj tak učinil, pričom (ii) s ohľadom na okolnosti tu
stíhaného skutku a jeho následky (napadnutie poškodeného so zbraňou v podobe kameňov hádzaných
do hlavy poškodeného z bezprostrednej blízkosti a zbitie poškodeného aj kopancami smerujúcimi do

hlavy poškodeného, kedy závažnému následku na zdraví/živote poškodeného zabránila v podstate
len náhoda), tiež berúc do úvahy osobu obžalovaného ako v minulosti opakovane nielen priestupkovo
postihovanú (postihnutý bol aj za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu), no i súdne trestanú
za úmyselnú, sčasti aj totožnú ako tu stíhanú trestnú činnosť, dosahuje s ohľadom na trestnosť činu
podľa § 364 Trestného zákona tu stíhaný skutok intenzitu rozhodne vyššiu než nepatrnú. Pokiaľ

ide o udržateľnosť takej implicitnej, no s ohľadom na kontext napadnutého rozsudku jednoznačnej,
odpovede súdu prvého stupňa na predmetné nastolené otázky viny, k tomu viď primerane bod 18.
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.09.2025 sp. zn. II. ÚS 472/2025-10.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného čo do napadnutým rozsudkom konštatovanej viny, tie

odvolací súd v ich konkurencii s odôvodnením napadnutého rozsudku vyhodnotil ako nedôvodné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne opísal pred ním vykonané dokazovanie (viď
strany 3 až 18 napadnutého rozsudku), následne aj v konkurencii s obhajobnou argumentáciou
podrobne/dostatočne/zrozumiteľne/poľahky poznateľne popísal skutkové závery, ku ktorým na základe
vykonaného dokazovania dospel, ako i z nich plynúce právne závery o vine obžalovaného (viď

najmä strany 19 až 24 napadnutého rozsudku). Súd prvého stupňa sa pri tom zaoberal aj v procese
dokazovania na hlavnom pojednávaní vyskytnuvšími sa rozpormi vo svedeckých výpovediach (či už
u jednotlivých svedkov pri ich porovnaní navzájom, alebo medzi svedeckými výpoveďami jednotlivých
svedkovaskoršímiinformáciamiplynúcimizdokazovaniazabezpečenéhovprípravnomkonaní),kčomu
viď najmä posledný odsek na strane 23 až po druhý odsek na strane 24 napadnutého rozsudku. S

ohľadom na zvyšné informácie v ich súhrne plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré informácie bez
akýchkoľvek rozumných pochybností poukazujú na vinu obžalovaného za tu stíhaný skutok (zároveň
súbeh zločinu v štádiu pokusu a dokonaného úmyselného prečinu), správne súd prvého stupňa
uzavrel, že identifikované rozpory neboli pre vec samu podstatné, neboli spôsobilé vniesť do posúdenia
existencie tu stíhaného skutku a ne/viny obžalovaného žiadne také pochybnosti, ktoré by narúšali

jednotudôkaznýchinformáciísmerujúcichkexistenciitustíhanéhoskutkuavineobžalovanéhozaň.Tiež
sa súd prvého stupňa správne zaoberal aj právno-teoretickými otázkami možnosti právnej kvalifikácie
konania obžalovaného ako zločinu podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu tzv. ukončeného
pokusu (k tomu viď posledný odsek na strane 21 až po predposledný odsek na strane 22 napadnutého
rozsudku); danému nevie odvolací súd nič vytknúť.

Z pohľadu odvolacieho súdu nie je nutné (a bolo by to prekážkou prehľadnosti odvolacieho súdneho
rozhodnutia), ak by odvolací súd skutkové i právne závery správne učinené súdom prvého stupňa
v napadnutom rozsudku ohľadne viny obžalovaného za tu stíhaný skutok na tomto mieste opakoval.
Zjednodušene povedané, výsledok odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku je, že tu žalovaný

skutok bol súdom prvého stupňa ako výsledok správne/zákonne vykonaného trestného procesu správne
zistený a následne správne právne posúdený.Pokiaľ ide o uložený trest, berúc do úvahy pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie, po
zohľadneníokolnostíspáchaniatustíhanéhoskutkuresp.celejtusazbiehajúcej/mnohejtrestnejčinnosti
(ide o dva úmyselné trestné činy, súbeh zločinu v štádiu pokusu a dokonaného úmyselného prečinu),

jej závažnosti ako trestného činu resp. dvoch úmyselných trestných činov, osoby obžalovaného a jeho
doterajšieho života vyznačujúceho sa aj protiprávnou činnosťou (a to aj takou, pre ktorú je tu stíhaný), pri
tom neopomínajúc ani zákonom predpokladané výchovné pôsobenie trestu do budúcna, môže odvolací
súd jedine konštatovať, že súd prvého stupňa dospel k správnym právnym záverom pri voľbe
- nepodmienečného úhrnného trestu odňatia slobody v tejto trestnej veci, vrátane jeho výmery 5 rokov

u obžalovaného (t. j. pri spodnej hranici do úvahy prichádzajúcej výmery), kedy do úvahy prichádzal
rozsahu trestu odňatia slobody v rozpätí 4 roky až 10 rokov; § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm.
h) Trestného zákona v spojení § 41 ods. 1, § 364 ods. 2 a § 155 ods. 1 Trestného zákona v spojení
s § 14 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. To vrátane zaradenia obžalovaného na jeho výkon do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia (nakoľko dosiaľ vo výkone trestu
odňatia slobody obžalovaný nebol). K danému viď strany 24 až 25 napadnutého rozsudku. Súd prvého

stupňa správne poukázal na skutočnosť, že (i) obžalovaný sa tu dopustil dvoch úmyselných trestných
činov (jedného zločinu v štádiu pokusu a jedného dokonaného prečinu v jeho kvalifikovanej skutkovej
podstate v dôsledku použitia zbrane/kameňov), ku ktorým chová obžalovaný nekritický postoj a svoju
vinu popiera (neprejavuje žiadnu ľútosť), že (ii) obžalovaný bol v minulosti niekoľkokrát priestupkovo
postihnutý, a to aj za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, kedy tiež bol dosiaľ osemkrát súdne

trestaný za rôznorodú aj úmyselnú trestnú činnosť (vrátane takej, pre ktorú je tu trestne stíhaný), pričom
síce má všetky odsúdenia toho času zahladené, no dané na účely posúdenia jeho osoby a sklonov
k trestnej činnosti neznamená, že sa danej trestnej činnosti nedopustil, kedy k jeho náprave nemali
dosiaľ viesť skôr uložené podmienečné tresty odňatia slobody, a navyše že (iii) bola tu u obžalovaného
zistená jedna priťažujúca okolnosť v podobe mnohosti trestnej činnosti a žiadna poľahčujúca okolnosť (k

odlišnému záveru nedospel ani odvolací súd). Súdom prvého stupňa zvolený druh trestu, jeho výmera či
spôsob výkonu považuje odvolací súd za správny/zákonný. Iný miernejší (čo aj alternatívny) druh trestu
by nebol spôsobilý docieliť svoj účel predpokladaný zákonom, ak dosiaľ úplnú nápravu obžalovaného
neboli spôsobilé dosiahnuť ani ukladané podmienečné tresty odňatia slobody, kedy za ostatné roky
(viď posledné dva záznamy v registri trestov obžalovaného) možno v súvislosti s tu stíhanou trestnou

činnosťou badať istú mieru gradácie závažnosti trestnej činnosti obžalovaného proti životu/zdraviu iných
či právam/slobodám iných. S ohľadom na znenie § 34 ods. 6 Trestného zákona a výmeru trestu odňatia
slobody prichádzajúcu do úvahy za tu stíhanú trestnú činnosť súd musel zvoliť ako druh trestu trest
odňatia slobody.
Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku čo do uloženého trestu plne stotožňuje a týmto

naň odkazuje, a s ohľadom aj na odvolacie námietky obžalovaného ho vyššie uvedeným i dopĺňa.
Týmto spôsobom sa obžalovanému dostáva jednoznačnej, zrozumiteľnej a danú otázku vyčerpávajúcej
odpovede, prečo je na naplnenie účelu trestu u neho v tejto trestnej veci potrebné na neho pôsobiť
výkonom takého úhrnného trestu odňatia slobody (v takej jeho výmere a takým spôsobom jeho výkonu),
aký bol zvolený súdom prvého stupňa.

Takto uložený trest obžalovanému považuje aj odvolací súd za zákonný, primeraný (nie príliš prísny, nie
príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona
(zohľadňujúc zásady ukladania trestov/sankcií v § 33a, § 34 Trestného zákona), a to tak z pohľadu
generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej

prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať
nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu preverí až budúci čas a v ňom zaznamenané
počínanie si obžalovaného).

Kzvyšnýmodvolacímnámietkamobžalovaného.Pokiaľobžalovanývosvojomodvolanítiežnamietal,že

- súd prvého stupňa vychádzal pri výroku o vine z listinného dôkazu v podobe zápisnice
o v prípravnom konaní vykonanej/-om rekognícii/opoznaní osoby obžalovaného (ako páchateľa) zo
strany poškodeného, ktorý poškodený mal obžalovaného identitu poznať už pred týmto procesným
úkonom rekognície/opoznania (nakoľko mali mať v deň skutku skôr spolu konflikt), je možné prisvedčiť
obžalovanému, že ak opoznávajúca osoba pozná identitu páchateľa (teda vie ho označiť osobnými

údajmi, menom, priezviskom, adresou atď.), procesný úkon rekognície podľa § 138 Trestného poriadku
v spojení s § 126 Trestného poriadku je úkonom vo svojich dôsledkoch nadbytočným. Totožnosť
páchateľa je totiž v takom prípade zrejmá zo svedeckej výpovede, úkon rekognície so svedkom k otázke
totožnosti páchateľa je potom z tohto pohľadu nadbytočný/nepotrebný (ak však tiež nie je pochybnosťo tom, či osobné údaje osoby spája svedok so správnou konkrétnou osobou). Nadbytočnosť procesného
úkonu nespôsobuje bez ďalšieho jeho nezákonnosť. Len pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že
z výpovede poškodeného (ako je zreprodukovaná aj v odôvodnení napadnutého rozsudku) je zrejmé, že

pred tu stíhaným skutkom obžalovaného menom nepoznal, poznal ho len z videnia, a síce obžalovaného
vie určiť ako páchateľa (čo aj urobil), jeho meno spoznal až v priebehu trestného konania a v jeho
súvislosti.
- súd prvého stupňa vychádzal pri výroku o vine z v konaní zaistených kameňov (resp. dobrovoľne
vydaných poškodeným), ktoré doniesol poškodený polícii až niekoľko dní po tu stíhanom skutku (t. j.

predmetné kamene neboli políciou zaistené na mieste/v čase činu, podľa názoru obžalovaného nie je
dokázateľné, že ide o kamene z miesta činu, nakoľko svedkovia/zasahujúci policajti na mieste činu
žiadne kamene nevideli). K danému odvolací súd uvádza, že z naozaj podrobného a komplexne pred
súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie vyhodnocujúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku
je zrejmé, že súd prvého stupňa svoj záver o vine obžalovaného vyskladal z väčšieho počtu dôkazov
(či už priamych alebo nepriamych), vrátane informácií plynúcich zo znaleckého skúmania daných

kameňov, ktoré informácie vyskladal do jednoliatej mozaiky bez akýchkoľvek rozumných pochybností
dokladujúcejvinuobžalovanéhozatustíhanýasúdomprvéhostupňazistenýskutok.Jesícepravdou,že
predmetné kamene vydal do trestného konania sám poškodený a s časovým oneskorením, tie však boli
znalecky skúmané (na prítomnosť stôp DNA poškodeného), kedy výsledky takého skúmania zapadajú
do informácií plynúcich z ostatných vykonaných dôkazov (výpovede poškodeného, svedkov, výsledky

znaleckého skúmania o povahe zranení a možnom predmete, ktorý ich spôsobil). Ak predmetné kamene
(i keď možno neboli pre trestné konanie dostupné hneď od jeho počiatku) bez akýchkoľvek rozumných
pochybností zapadajú do línie informácií o skutku a vine obžalovaného zaň (teda potvrdzujú iné dôkazy
a zároveň sú potvrdzované inými dôkazmi), kedy nie je ničím podložené a je teda špekulatívne tvrdenie,
že ide o so skutkom nesúvisiace kamene, na ktoré poškodený snáď v úmysle privodiť obžalovanému

trestné stíhanie umiestnil stopy svojej DNA (resp. fľaky od krvi), je nedôvodnou odvolacia námietka
obžalovaného, že sú pre trestné konanie nepoužiteľné.
- z dokazovania nevyplýva spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví poškodenému v štádiu pokusu (ani
inom), k danému odvolací súd uvádza, že predmetnej otázke sa súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku venoval vskutku detailným spôsobom, k čomu viď strany 19 až 22 napadnutého rozsudku.

Ako správne uzavrel súd prvého stupňa, obžalovaný vykonal všetko potrebné na dokonanie žalovaného
trestného činu ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, zo súdom prvého stupňa
správne zisteného skutkového stavu neplynie ani len náznakom snaha obžalovaného postupovať podľa
§ 14 ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona (t. j. neupustil od ďalšieho konania s následným
odstránením vzniknutého nebezpečenstva na živote/zdraví poškodeného, ani neučinil oznámenie

príslušným orgánom v čase predpokladanom zákonom a umožňujúcom vzniknuté nebezpečenstvo na
živote/zdraví poškodeného odstrániť). Ako jednoznačne plynie zo znaleckých záverov predostretých
súdu prvého stupňa, konaním obžalovaného došlo k priamemu ohrozeniu životne dôležitého orgánu, a
to mozgu poškodeného tým, že kostný úlomok vpáčený do lebky mohol poškodiť mozgové tkanivo, a že
k tomu nedošlo je dielom len a jedine šťastnej náhody. Ak obžalovaný namieta, že nedošlo k spôsobeniu

ťažkej ujmy na zdraví (§ 155 ods. 1 Trestného zákona), dané sporné v tomto konaní nie je – obžalovaný
nebol uznaný vinným za spáchanie dokonaného zločinu, ale za jeho pokus, kedy sa dopustil konania
bezprostredne smerujúceho k dokonaniu daného zločinu, v úmysle poškodenému spôsobiť ťažkú ujmu
na zdraví (kedy taký priamy úmysel je zrejmý z konania obžalovaného, ktorý z bezprostrednej blízkosti
opakovane hádzal kamene do hlavy poškodeného, ktorému následne ešte uštedril i kopance a nechal ho

napokon po vykonaní intenzívneho/agresívneho útoku smerujúceho na hlavu poškodeného napospas
svojmu osudu).
- nespôsobilým dôkazom sú kamerové záznamy v spojení s výsledkami znaleckého skúmania z odvetvia
kriminalistická antropológia, nakoľko takým znaleckým záverom nepredchádzalo znalecké skúmanie
z odvetvia kriminalistická fotografia, danú odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú.

S časťou námietok obžalovaného voči výsledkom predmetného znaleckého skúmania, ktoré súd prvého
stupňa zhrnul v druhom odseku na strane 11 napadnutého rozsudku a ktoré výsledky znaleckého
skúmania aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne podporujú výrok o vine obžalovaného za
tu stíhaný skutok, sa už súd prvého stupňa vysporiadal na strane 23 napadnutého rozsudku, na
ktoré závery týmto s nimi sa stotožňujúci odvolací súd len odkazuje (obžalovaný mal možnosť znalca

konfrontovať svojimi otázkami na hlavnom pojednávaní, a ak ju nevyužil v ním namietanom rozsahu
znaleckých pochybení, je to len jeho voľba). Odvolaciemu súdu nie je úplne zrejmé, a obžalovaný to
vo svojom odvolaní v podstate ani nevysvetľuje, prečo by znalec z odvetvia kriminalistická antropológia
mal byť bezpodmienečne závislý pri svojom znaleckom skúmaní kamerových záznamov od výsledkovpráce iného znalca z odvetvia kriminalistická fotografia. Znalec skúmajúci kamerové záznamy vo svojom
znaleckom posudku, ktorého závery boli zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní oboznámené
(znalec sa na ne odvolal, tie boli prečítané, viď č. l. 633 a 634 spisu), zrozumiteľne a jednoznačne

vysvetlil na základe čoho a prečo dospel k záverom, v zmysle ktorých na analyzovaných kamerových
záznamoch je s veľmi veľkou pravdepodobnosťou zachytený práve obžalovaný (znalec navyše po
vzhliadnutí obžalovaného na hlavnom pojednávaní svoje znalecké závery potvrdil).

Odvolací súd pripomína (a zároveň poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu

Slovenskej republiky, viď napr. už vyššie spomínané uznesenie ústavného súdu zo dňa 09.09.2025,
sp. zn. II. ÚS 472/2025-10), že tak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú
námietku odvolateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. Právo na spravodlivý proces negarantuje procesnej strane právo na to, aby bolo

rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté obžalovaným – prieskumom
napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách § 316 ods. 3 Trestného poriadku
a § 317 a nasl. Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že také právo procesných strán

(a teda i obžalovaného) v konaní pred súdom prvého stupňa naplnené bolo, súd prvého stupňa sa
v napadnutom rozsudku (až na drobné chyby vyššie odvolacím súdom identifikované a odstránené
týmtouznesenímodvolaciehosúdu)vysporiadal(i)sosvojoupovinnosťouriadneazákonnýmspôsobom
svoje rozhodnutie ohľadne viny/trestu odôvodniť, ako i s (ii) argumentáciou procesných strán (najmä tou
obhajobnou), a nenechal v tomto smere otvorenú v podstate žiadnu nosnú spornú meritórnu otázku čo

do výroku o vine/treste napadnutého rozsudku s ohľadom na odvolacie námietky obžalovaného, riešenie
ktorej otázky by žiadalo iný výrok tohto uznesenia odvolacieho súdu. Obžalovaný vie z napadnutého
rozsudku poľahky vyčítať, prečo bol uznaný vinným z tu stíhaného skutku a v akej právnej kvalifikácii
a prečo, a tiež vie z neho poľahky vyčítať, prečo mu bol uložený trest uvedený vo výroku napadnutého
rozsudku. Toto uznesenie odvolacieho súdu následne reaguje v nevyhnutnom rozsahu už ,,len“ na (čo

do svojich dôsledkov) nedôvodné odvolacie námietky obžalovaného.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Keďže odvolací súd s ohľadom na odvolanie obžalovaného podané v jeho prospech nezistil žiadne

dôvody pre zrušenie či zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v jeho odvolaním
obžalovaného napadnutom rozsahu, ani dôvody pre iný procesný postup, odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné v zmysle vyššie citovaného § 319 Trestného poriadku zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.