Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 2S/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100556
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100556.2

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: Okresná prokuratúra Bratislava I, Kvetná 13, 820
05 Bratislava, proti žalovanej: Mestská časť Bratislava – Staré Mesto, Vajanské nábrežie 3, 814 12
Bratislava, v konaní o súlade § 3 ods. 1, ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti
Bratislava – Staré Mesto č. 5/2023 zo dňa 04.04.2023 o ochrane verejného poriadku na území mestskej
časti Bratislava – Staré Mesto so zákonom, takto

r o z h o d o l :

I. Ustanovenie § 3 ods. 1 a ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava – Staré
Mesto č. 5/2023 zo dňa 04.04.2023 o ochrane verejného poriadku na území mestskej časti Bratislava –
Staré Mesto nie je v súlade s ustanoveniami § 4 ods. 3 písm. n), § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 a § 6 ods. 1
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Staré Mesto prijalo Všeobecne záväzné nariadenie
mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č. 5/2023 zo dňa 04.04.2023 o ochrane verejného poriadku
na území mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len VZN č. 5/2023), ktoré bolo vyhlásené na
úradnej tabuli dňa 06.04.2023 a účinnosť nadobudlo pätnástym dňom od jeho vyvesenia, t.j. 01.05.2023.
Protestom prokurátora č. Pd 48/23/2101-04 zo dňa 04.09.2023 prokurátorka Okresnej prokuratúry

Bratislava I navrhla, aby žalovaná zrušila ust. § 3 ods. 1 a 2 VZN č. 5/2023 z dôvodu, že tieto sú v rozpore
s § 4 ods. 3 písm. n), § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o obecnom zriadení) a čl. 13 a čl. 23 Ústavy Slovenskej
republiky.

2. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava-Staré Mesto uznesením č. 131/2023 prijatom na 10.

zasadnutí Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava-Staré Mesto dňa 12.12.2023 nevyhovelo
protestu prokurátorky zo dňa 04.09.2023 proti VZN č. 5/2023. Z dôvodovej správy k tomuto uzneseniu
vyplýva, že pri tvorbe napadnutého ustanovenia išlo prioritne o stanovenie zákazu sťažovať voľný pohyb
osôb na pešej zóne, ktorý je definovaný v § 2 ods. 3 VZN. Dané územie patrí k najzaťaženejším miestam
Bratislavy v súvislosti s neustálym pohybom obyvateľov a turistov. Ide o presne určené ulice, ktoré je
z dôvodu permanentného pohybu množstva osôb potrebné zachovať priechodné, a v prípade potreby

napr. vjazdu sanitky alebo požiarneho auta je nevyhnutné, aby neboli na cestách žiadne prekážky. Pri
tvorbe VZN prihliadala žalovaná v prvom rade na to, že je potrebné, aby bol na území celej mestskej
časti Bratislavy – Staré Mesto umožnený bezproblémový pohyb všetkých osôb po celom verejnom
priestranstve. Sedenie a ležanie je na verejnom priestranstve zakázané v takých prípadoch, ak sťažuje
voľný pohyb osôb. Pokiaľ niekto sedí alebo leží na verejnom priestranstve bez toho, aby touto činnosťou
sťažoval voľný pohyb iných, táto činnosť nie je podľa napadnutého ustanovenia sankcionovateľná.3. Žalobou doručenou súdu dňa 08.04.2024 sa žalobkyňa domáhala vyslovenia nesúladu § 3 ods. 1
a ods. 2 VZN č. 5/2023 zo dňa 04.04.2023 (ďalej len napadnuté ustanovenia) s ust. § 4 ods. 3 písm.
n), § 4 ods. 5 písm. a) bod 5. a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Podľa žalobkyne spoločensky

nežiaduce javy v obci nemožno riešiť autoritatívnym určením pomerov jednotlivcov cestou svojej vlastnej
normotvorby, ktorá zakotvuje povinnosť, resp. zákaz mimo vecnú pôsobnosť vymedzenú zákonom (ultra
vires), a teda v rozpore s ústavným zmocnením.

4. Žalovaná stanovila v ust. § 3 ods. 1 VZN zákaz ležať a sedieť na pešej zóne za účelom zabezpečenia

voľného pohybu osôb na pešej zóne (z tohto zákazu stanovila výnimky v § 3 ods. 2 VZN). Deklarovaným
cieľom VZN musí byť za každých okolností predchádzanie narušovania verejného poriadku, avšak
zabezpečenie voľného pohybu osôb nie je možné ani v eventuálnej rovine subsumovať pod verejný
poriadok, čím ani sedenie a ležanie na pešej zóne inými osobami nepredstavuje činnosti spôsobilé
narušiť verejný poriadok. Navyše mestská časť zakázala činnosti, ktoré nie sú explicitne normatívne
zakázané žiadnym zákonom. Základné právo alebo slobodu možno obmedziť len zákonom (čl. 2 ods.

3 Ústavy Slovenskej republiky).

5. Žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 100/02 zo dňa
30.01.2003, podľa ktorého pokiaľ ide o realizáciu ústavného príkazu ukladať povinnosti zákonom a na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, nemôže byť vo všeobecnom

záväznom nariadení uložená nová povinnosť, ktorá neexistuje v zákone, resp. ktorú nemožno zo zákona
odvodiť.Nerešpektovanieuvedenéhoústavnéhopríkazubyznamenalopotieraniezvrchovanostizákona
ako jedného z atribútov princípu právneho štátu. Podľa žalobkyne neexistuje žiadna právna úprava
definujúca, regulujúca a sankcionujúca sedenie a státie v slovenských obciach. Sedenie a státie osôb na
pešej zóne aj za účelom voľného pohybu iných osôb na verejných priestranstvách nie je neprípustným

alebo zákonom zakázaným konaním. Zákaz takéhoto konania nemá oporu v žiadnej zákonnej úprave.
Napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež sa nejedná
o konanie, ktoré ohrozí alebo naruší verejný poriadok. Poukázala aj na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn.: PL ÚS 34/15, kde súd analyzoval sedenie na miestach verejného priestranstva, ktoré
na to nie sú určené, pričom rovnako dospel k záveru, že táto činnosť sama o sebe nepredstavuje miestnu

záležitosť spôsobilú narušiť verejný poriadok. Každé VZN je podzákonným právnym aktom a nikdy
nemožno formou VZN obmedziť základné práva a slobody. Základné právo a slobodu možno obmedziť
len zákonom a keďže takéto zákonné zmocnenie pre samosprávne jednotky na vydanie nariadení
s uvedenými zákazmi absentuje, ide celkom zjavne o prekročenie právomoci mestskej časti zverejnenej
zákonom o obecnom zriadení, ako aj Ústavou Slovenskej republiky.

6. Súčasne s podaním žaloby žalobkyňa navrhla, aby správny súd v zmysle ust. § 362 ods. 1 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) dočasne pozastavil
účinnosť § 3 ods. 1 a ods. 2 VZN. Potrebu dočasne pozastaviť účinnosť napadnutých ustanovení VZN
odôvodnila tým, že ich uplatňovaním sú bezprostredne ohrozené základné práva a slobody, konkrétne

sloboda pohybu (čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Dôvodnosť návrhu je potrebné vzhliadnuť
predovšetkým v porušení zákazu ležať a sedieť na pešej zóne, ktorého následkom je s poukazom na §
48 zákona č. 392/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch)
vyvodenie priestupkovej zodpovednosti za spáchanie priestupku proti poriadku a verejnej správe, za
ktorý možno uložiť pokutu do 33 Eur. Kvalifikácia ústavou aprobovaného konania ako priestupku, za

porušenie ktorého hrozí sankčný postih, zásadným a neprípustným spôsobom zasahuje nielen do
prirodzeného práva každej fyzickej osoby, ale aj do majetkovej sféry spojenej zo zaplatením uloženej
pokuty.

7. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe z 29.05.2024 uviedla, že v zmysle ust. § 4 ods. 3 písm. n) zákona

o obecnom zriadení a nadväzujúceho § 7a ods. 2 písm. c) zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov má právomoc určovať všeobecne
záväzným nariadením pravidlá ochrany verejného poriadku na území mestskej časti Bratislava –
Staré Mesto. Na základe uvedeného zákonného splnomocnenia prijala žalovaná VZN, ktorým miestne
zastupiteľstvo upravilo ochranu verejného poriadku tak, že bol upravený zákaz sťažovať voľný pohyb

osôb v pešej zóne. Z ustanovenia § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom zriadení je
zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle explicitne vyjadriť právomoc obce regulovať pravidlá na ochranu
verejného poriadku všeobecne záväzným nariadením a zakotvil právomoc obce určovať zákazy
súvisiace s ochranou verejného poriadku, ktoré zavádza VZN.8. Pri tvorbe napadnutého ustanovenia išlo prioritne o stanovenie zákazu sťažovať voľný pohyb osôb na
pešej zóne a samozrejme návštevníkov a turistov mestskej časti. Ide o presne vymedzené ulice, ktoré

je z dôvodu permanentného pohybu množstva osôb potrebné zachovať priechodné a v prípade potreby
napr. vjazdu sanitky alebo požiarneho auta je nevyhnutné, aby na ceste neboli žiadne prekážky. Určenie
činností, ktoré sú spôsobilé sťažiť voľný pohyb osôb sa vymedzuje demonštratívne slovom „najmä“.
Pri tvorbe VZN žalovaná prihliadala na to, že je potrebné zabezpečiť bezproblémový pohyb všetkých
osôb po celom verejnom priestranstve. Sedenie a ležanie na verejnom priestranstve je zakázané v tých

prípadoch, ak sťažuje voľný pohyb osôb. Pokiaľ niekto sedí alebo leží na verejnom priestranstve bez
toho, aby sťažoval voľný pohyb osôb, takáto činnosť nie je zakázaná. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala
na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: PL. ÚS 34/15, ide o odlišnú situáciu, pretože
cieľom súdom zrušenej právnej normy nebolo zabezpečiť bezproblémový voľný pohyb osôb, ale iba
vymedziť škodlivé činnosti, ktoré mesto zakázalo.

9. Z povahy všeobecne záväzného nariadenia ako normatívneho právneho aktu je zrejmé, že upravuje
určitý druh spoločenských vzťahov a je adresované subjektom určitého druhu a neurčitého počtu
a predstavuje súbor právnych noriem. Vzhľadom na normatívnu povahu všeobecne záväzného
nariadenia nemožno vylúčiť, že sa ním budú jeho adresátom ukladať nielen práva, ale aj povinnosti.
Žalovaná trvá na tom, že VZN je v súlade s § 4 ods. 3 písm. n), § 4 ods. 5 písm. a) bod 5. a § 6 ods.

1 zákona o obecnom zriadení a žiadala žalobu zamietnuť.

10. Žalobkyňa v replike čiastočne súhlasila so žalovanou pokiaľ ide o danosť normotvornej právomoci
žalovanej vychádzajúcej z ust. § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom zriadení, avšak podľa nej aj táto
právomoc obce vo veciach územnej samosprávy má svoje zákonné limity vymedzené v ust. § 6 ods.

1 zákona o obecnom zriadení. Pokiaľ sa normotvornou činnosťou obce ukladajú povinnosti fyzickým
a právnickým osobám, aj pôvodná (originálna) normotvorná pôsobnosť obce je limitovaná čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

11. Žalobkyňa trvá na tom, že žalovaná prekročila rámec oprávnenia obce vzťahujúci sa k právu
zabezpečiť verejný poriadok v obci tak, že nariadením ustanoví činnosti, ktorých vykonávanie je
zakázané alebo obmedzené v určitom čase alebo na určitom mieste. Prijaté VZN evidentne prekročilo
zákonný rámec, pretože sa ním upravujú záležitosti, ktoré nepatria do sféry územnej samosprávy, t.j.
sloboda pohybu. Žalovaná ani normatívnym ust. § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom zriadení

nie je oprávnená, či už samosprávnym aktom, alebo normatívnym aktom zakazovať činnosti, ktoré
zasahujú do ústavou garantovaného práva na slobodu pohybu, už len z jednoduchého dôvodu, že
nemá postavenie zákonodarcu, ktorý je oprávnený obmedziť toto právo. Žalobkyňa sa nazdáva, že je
o to horšie, že žalovaná zákaz sedenia a ležania na pešej zóne upravila len demonštratívne, keďže
dala priestor, aby príslušníci mestskej polície na základe správnej úvahy posudzovali, ktorá činnosť

na verejnom priestranstve sťažuje voľný pohyb osôb, pričom takouto činnosťou môže byť kľudne aj
státie na pešej zóne a fotenie si kultúrnych pamiatok. Žalovaná vytvorila nežiadúci priestor pre aplikáciu
správnej úvahy, keď uvádza, že ak niekto sedí alebo leží na verejnom priestranstve bez toho, aby tým
sťažoval voľný pohyb iných, takáto činnosť nie je sankcionovateľná. Uvedené možno demonštrovať na
jednoduchom príklade. Ak osoba leží a sedí na pešej zóne, no napriek tomu ju okoloidúci môžu obísť,

jeden mestský policajt môže takéto konanie vyhodnotiť, že sa nejedná o priestupok, pričom iný mestský
policajt už môže obchádzanie sediaceho/ležiaceho vyhodnotiť ako sťažovanie voľného pohybu iných
a takéto konanie sankcionovať. Platnosťou uvedeného zákazu žalovaná nielenže zasahuje do slobody
pohybu jedného chrániac slobodu pohybu iného, ale stanovila nekonkrétny, nejednoznačný zákaz,
ktorým vytvorila stav právnej neistoty a svojvoľného výkladu podzákonnej normy zo strany správneho

orgánu pri vyvodzovaní zodpovednosti za priestupok podľa § 48 zákona o priestupkoch. Argumentáciu
žalovanej považuje žalobkyňa za nie len nepodstatnú, ale aj za neprípustnú.

12. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne ďalej nevyjadrila.

13. Správny súd uznesením č. k.: 2S/39/2024 – 30 zo dňa 09.06.2025 pozastavil účinnosť napadnutých
ustanovení VZN č. 5/2023. Pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia trvá dovtedy,
kým neodpadnú dôvody, pre ktoré bolo vydané; inak zaniká nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
správneho súdu vo veci samej (§ 362 ods. 3 SSP).14. Podľa § 3 ods. 1 VZN v pešej zóne sa zakazuje sťažovať voľný pohyb osôb najmä sedením a
ležaním na verejnom priestranstve s výnimkou zariadení na to určených 1 a iných vhodných miest 2.

15. Podľa § 3 ods. 2 VZN zákaz podľa odseku 1 sa nevzťahuje na verejné priestranstvo, na ktorom:
a) je rozhodnutím hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy alebo mestskej časti povolené
zvláštne užívanie miestnej komunikácie 3 (napríklad zriadené exteriérové sedenie zariadenia
spoločného stravovania alebo trhové miesto),

b) je rozhodnutím mestskej časti povolené osobitné užívanie Hviezdoslavovho námestia, c) je konané
zhromaždenie 4,
d) je konané verejné kultúrne podujatie 5, verejné telovýchovné alebo športové podujatie6.

Poznámky pod čiarou:
1 Napríklad lavičky, stoličky.

2 Napríklad trávnaté plochy, schodiská širšie ako 120 cm, spevnené okraje fontán.
3 V zmysle § 8 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších
predpisov
4 Zákon č. 84/1990 Z.z. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov
5 Zákon č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších predpisov 6 Zákon č.

479/2008 Z.z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických
podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

16. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

17. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

18. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

19. Podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedzenia základných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

20. Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

21. Podľa čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje. Slobody
podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie
verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach
aj v záujme ochrany prírody.

22. Podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh
vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné
nariadenia.

23. Podľa § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom zriadení obec pri výkone samosprávy najmä

zabezpečuje verejný poriadok v obci.

24. Podľa § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom zriadení obec vo veciach územnej samosprávy
ustanoví nariadením činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo
na určitom mieste [odsek 3 písm. n)].

25. Podľa § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať
nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a
ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

26. Z ust. § 357 ods. 1 písm. a) SSP je zrejmé, že žalobkyňa sa môže domáhať vyslovenia nesúladu
všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja vydaného
vo veciach územnej samosprávy iba so zákonom. Právomoc na rozhodovanie o súlade všeobecne
záväzných nariadení s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami riadne ratifikovanými
a vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom patrí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na

posúdenie súladu napadnutých ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky tak správny súd nie je
oprávnený. Predmet prieskumu správneho súdu sa z tohto dôvodu obmedzuje na to, či prijatím
napadnutých ustanovení VZN č. 5/2023, došlo zo strany žalovanej k prekročeniu jej právomocí prijímať
všeobecne záväzné nariadenia pri výkone samosprávy vyplývajúcich jej zo zákona o obecnom zriadení.

27. Podstata zákazu vyjadreného v napadnutom ustanovení VZN č. 5/2023 spočíva v eliminácii

sťažovania voľného pohybu osôb činnosťami, ako je sedenie a ležanie v priestore verejného
priestranstva. Napadnuté ustanovenie neustanovuje taxatívne vymedzenie zakázaných činností, iba
príkladmo spomína dve – sedenie a ležanie. Zároveň napadnuté ustanovenie upravuje výnimky
vzťahujúce sa na zariadenia na to (sedenie/ležanie) určené ako lavičky, stoličky a iné vhodné miesta
ako trávnaté plochy, schodiská širšie ako 120 cm, spevnené okraje fontán.

28. Žalovaná svoju právomoc vydať VZN obsahujúce napadnuté ustanovenia odôvodnila ust. § 4 ods.
3 písm. n), § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, teda tým, že vo
veciach územnej samosprávy má právo nariadením ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané
alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste najmä na zabezpečenie verejného poriadku.

Podstatou pre posúdenie dôvodnosti žaloby je potom zistenie, či žalovaná bola v rámci tohto svojho
práva, oprávnená formulovať zákaz sťažovať voľný pohyb osôb najmä sedením a ležaním na verejnom
priestranstve.

29. V prvom rade správny súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr.

uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2000, sp. zn. I. ÚS 55/00; uznesenie Ústavného súdu SR
z 8. novembra 2000, sp. zn. I. ÚS 56/00; nález Ústavného súdu SR z 31. októbra 2001, sp. zn. I. ÚS
54/00) je obsah samosprávnych funkcií obce uvedený v § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení potrebné
interpretovať reštriktívne. Do samosprávnej pôsobnosti obce patria iba tie záležitosti, ktoré sa svojou
povahou dotýkajú územno-samosprávnych celkov (miestnych záujmov obyvateľstva), za ktoré môže

obec niesť samostatne aj zodpovednosť, a v ktorých obec nevystupuje ako subjekt ukladajúci povinnosti
jednostrannými príkazmi a zákazmi. Presadenie reštriktívneho výkladu § 4 ods. 3 zákona o obecnom
riadení v súdnej i samosprávnej aplikačnej praxi, ako aj rešpektovanie takéhoto zužujúceho ponímania v
odbornej verejnosti, je podmienené pomerne abstraktným charakterom právnych noriem obsiahnutých
v tomto ustanovení. Viaceré právne normy v § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení majú iba charakter

"deklarácií" určujúcich všeobecné smerovanie obecnej samosprávy pri zabezpečovaní tzv. verejného
blaha. (TEKELI, J.; HOFFMANN, M.; TOMAŠ. L.: Zákon o obecnom zriadení - komentár, Wolters Kluwer,
2021, Bratislava).

30. Je potrebné mať na zreteli, že možnosť ustanoviť zákaz resp. obmedzenie určitých činností je

nutné posudzovať s ohľadom na cieľ vyjadrený v § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom zriadení,
teda zabezpečenie verejného poriadku. Pojem verejný poriadok nie je pozitívno-právne vymedzený
a všeobecne ním možno rozumieť pravidlá správania na verejnosti, ktoré sú právneho i mimoprávneho
charakteru. Môžu byť vyjadrené v právnych predpisoch aj mimo nich, v prevládajúcich predstavách
určitej spoločnosti (napr. v predstavách morálneho charakteru).

31. Z cieľa, ktorý vo vyššie spomínanej dôvodovej správe uvádza žalovaná, a to stanoviť zákaz sťažovať
voľný pohyb osôb na pešej zóne, podľa názoru správneho súdu nevyplýva priama väzba na verejný
poriadok. Inými slovami nie je zrejmé, ako má dochádzať k narúšaniu verejného poriadku ako súboru
pravidiel aprobovaného správania sa na verejnosti, sťažovaním voľného pohybu osôb v dôsledku

sedenia alebo ležania na verejnom priestranstve. V danom prípade žalovaná zaviedla zákaz úplne
bežných činností (sedenie/ležanie) na verejnom priestranstve. Napriek tomu, že žalovaná sankcionuje
toto konanie iba v nadväznosti na sťažovanie voľného pohybu osôb, podľa názoru správneho súdu
ani samotné sťaženie voľného pohybu nepredstavuje automaticky porušovanie verejného poriadku.Uvedené demonštruje napríklad aj skutočnosť, že sedenie/ležanie na zariadení na to určenom
(stolička/lavička) na verejnom priestranstve, ktoré by sťažovalo voľný pohyb osôb, podľa napadnutého
ustanovenia nie je zakázané. Je teda zrejmé, že sťaženie voľného pohybu samo o sebe nie je

automaticky možné považovať za narúšanie verejného poriadku. Opačný výklad by znamenal, že
k narúšaniu verejného poriadku by muselo dochádzať aj sťažením voľného pohybu osôb sedením/
ležaním na miestach na to určených, čo je však dovolené. Na základe uvedeného správny súd
dospel k záveru, že samotné obmedzovanie priechodnosti verejného priestranstva nie je samo o sebe
spôsobilé narušiť verejný poriadok. V nadväznosti na tento záver potom zákaz vyjadrený v napadnutých

ustanovenia VZN č. 5/2023 nenapĺňa účel predpokladaný v § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom
zriadení a možno konštatovať, že žalovaná ustanovením takéhoto zákazu prekročila právomoc zverenú
obci resp. mestskej časti v § 4 ods. 5 písm. a) bod 5. a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

32. Zároveň správny súd prihliadol aj na skutočnosť, že podľa ust. § 48 zákona o priestupkoch, bolo
možné porušenie zákazu vyjadreného v napadnutých ustanoveniach VZN č. 5/2023 sankcionovať.

Vzhľadom na pomerne vágnu úpravu zakázaných činností a použitých pojmov (sťažovanie pohybu
osôb), na ktorú poukazovala aj žalobkyňa, napadnuté ustanovenia prestávajú spĺňať požiadavku
predvídateľnosti práva, čo je jedným zo základných atribútov právneho štátu. Je potrebné, aby adresát
právnej normy (obzvlášť v prípade sankcionovateľného konania) mal možnosť v rozumnej miere
predvídať dôsledky svojich činov a možnosť prispôsobiť svoje konanie. Uvedené sa týka nie len

obyvateľov žijúcich na území mestskej časti, ale každého, kto dotknuté verejné priestranstvo navštívi.

33. Vzhľadom na to, že § 3 ods. 2 VZN č. 5/2023 ustanovuje výnimky zo zákazu vyjadreného v
ods. 1 tohto ustanovenia, zrušením ods. 1 stráca význam úpravy výnimiek v ods. 2. Z uvedeného
dôvodu správny súd rozhodol aj o zrušení § 3 ods. 2 VZN č. 5/2023, ktorý je vzhľadom na svoj obsah

neoddeliteľný od ods. 1 tohto ustanovenia, tak ako to v podanej žalobe navrhovala žalobkyňa.

34. S prihliadnutím na uvedené argumenty správny súd dospel k záveru, že žalovaná prekročila
pri vydaní VZN č. 5/2023 v časti napadnutých ustanovení zákonné zmocnenie. Žaloba bola podaná
dôvodne, a preto v zmysle ust. § 367 ods. 1 SSP správny súd vyslovil nesúlad napadnutých častí

VZN s ustanoveniami zákona o obecnom zriadení. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu
stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie účinnosť (§ 367 ods. 2
SSP). Žalovaná je povinná do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia uviesť
napadnuté ustanovenia VZN č. 5/2023 vydané vo veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom;
inak napadnuté ustanovenia VZN po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia

správneho súdu strácajú platnosť (§ 367 ods. 3 SSP).

35.Otrováchkonaniarozhodolsprávnysúdpodľaust.§170písm.c)SSPtak,žežiadnemuzúčastníkov
nepriznal náhradu trov konania, keďže konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 SSP), ktorá musí byť podaná v
lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu na Správny súd

v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP a § 444 SSP).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie

bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a za
kých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný
návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
je žalovaným Centrum právnej pomoci.