Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4422203411
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4422203411.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. C. XXXX/XX, C., v zastúpení: Advokátska kancelária Chmelo, s.r.o., so sídlom
Námestie 1. mája 1121/14, Piešťany, IČO: 47 255 633, proti žalovanému: D. s.r.o., so sídlom Pribinova
4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 781 746, v zastúpení: RADOSLAV TOTH | law firm,
s.r.o., so sídlom Košická 11, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 50 449 184, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4C/104/2022-339 zo
dňa 16. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom (v poradí druhým)
určil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov, zapísaných na Okresnom úrade Nové Zámky,
katastrálnom odbore na LV č. XXXX ako parcela registra „C“ č. 4289/12 - orná pôda o výmere 525
m2 a parcela reg. „C“ č. 4289/24 - trvalý trávny porast o výmere 15947 m2, pre kat. územie E., obec
E., okres F. G. (výrok I.) Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu

100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.). Rozhodnutie vo veci samej právne
odôvodnil ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), §
129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“).

1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.08.2022 domáhal určenia, že je výlučným

vlastníkom pozemkov zapísaných na LV č. XXXX ako parcela registra „C“ č. 4289/12 - orná pôda o
výmere 525 m2 a parcela reg. „C“ č. 4289/24 - trvalý trávny porast o výmere 15947 m2, pre kat. územie
E., obec E., okres F. G. a náhrady trov konania.

1.2. Súd prvej inštancie skúmal ako prejudiciálnu otázku, či má žalobca v tejto právnej veci naliehavý
právny záujem na podanie žaloby tak, ako to predpokladá § 137 písm. c) CSP. Súd mal za preukázané,
že na LV č. XXXX kat. úz. E. sú ako duplicitní vlastníci uvedení žalobca a žalovaný - naliehavý

právny záujem na určení vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam zo strany žalobcu bol teda
preukázaný; naliehavý právny záujem je preukázaný vždy ak sa jedná o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 163/2005).1.3. Žalobca preukázal v konaní genézu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
od právnych predchodcov, a to až od roku 1932 s tým, že pôvodné PK parcely č. 3099, 3100, 3101
boli vedené v pozemnoknižnej vložke č. XX pre kat. územie E., a to Zápisom č. 236 zo dňa 22.01.1932

v prospech H. H. a I. H., J. B. pod B 1a, B 1b, PK vložky č. 1379, každý v podiele po 1/2. Následne
Zápisom č. 6291 zo dňa 28.11.1935 bolo vlastnícke právo H. H. a I. H., J. B. prepísané v prospech K.
(K.) B., J. H. a I. G., J. H. pod B 3a, B 3b PK vložky č. 1379, každá v podiele po 1/2. Žalobca teda
svoje vlastníctvo odvodzoval od vlastníctva D. G. a H. B., J. G., ktorým boli predmetné nehnuteľnosti
navrátené ako oprávneným osobám do vlastníctva podľa reštitučných predpisov na základe schválenej

Dohody o vydaní nehnuteľností, podľa § 9 odsek 2 Zák. č. 229/1991 zb. rozhodnutím Pozemkového
úradu Nové Zámky Č. j. 1355/92/T zo dňa 16.07.1993.

1.4. Žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom kúpnej zmluvy
zo dňa 26.06.2013, zapísanej pod V 3757/13, č. zmeny 697/13, pričom predávajúcimi nehnuteľností v
tomtoprípadeboliE.L.,H.M.aH.L..Zpredloženýchdokladovvyplýva,ževlastníctvoknehnuteľnostiam

nadobudli právni predchodcovia spomínaných predávajúcich na základe rozhodnutia býv. N. O. E., a
to prídelovej listiny vydanej v roku 1992, kedy právni predchodcovia predávajúcich E. L. a H. L., J.
P. už nežili, teda nemali spôsobilosť byť účastníkmi právnych vzťahov, z čoho vyplýva, že nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo po svojej smrti. Žalovaný, ktorý prostredníctvom právneho zástupcu
tvrdil, že nehnuteľnosti nadobudol právne relevantným spôsobom, a to kúpnou zmluvou od riadne

zapísaných podielových spoluvlastníkov k predmetným nehnuteľnostiam, ktorí nehnuteľnosti nadobudli
odsvojichprávnychpredchodcovprídelom,bolpovinnýtakýtolistinnýdôkaz,preukazujúcinadobudnutie
vlastníckeho práva prídelom, t. j. Prídelovú listinu poprípade Výmer o vlastníctve pôdy predložiť, čo však
doposiaľ neurobil.

1.5. Súd prvej inštancie posúdil prídelovú listinu z roku 1992 za nie vkladu schopnú listinu, ktorá by
preukazovala originálnym spôsobom nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na rozhodovaciu
činnosť súdov, ju z tohto dôvodu nie je možné považovať za presvedčivý dôkaz dostatočne preukazujúci
nadobudnutie vlastníctva. Touto listinou mali nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva E. L. s
manželkou H., J. P. parcely č. 3107/1 a par. č. 3104/3, pričom v čase vydania tejto listiny boli

obaja nadobúdatelia po smrti, teda nemohli nadobudnúť na základe takejto listiny vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu považoval súd predmetnú listinu za neplatnú, na základe ktorej nebolo
možné nadobudnúť práva a povinnosti. Súd uviedol, žalobca v konaní predložil rozhodnutie príslušného
Pozemkového úradu Nové Zámky a následne darovaciu a kúpnu zmluvu. Z rozhodnutia Pozemkového
úradu je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti boli dohodou o vydaní nehnuteľností vydané právnym

predchodkyniam žalobcu a to H. B., J. G. a D. G.. Žalobca následne v roku 2003 nadobudol vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam v pomere 1/1 k celku tak, že časť nadobudol darovacou zmluvou
z 11.02.2003 od H. B., J. G. a časť týchto nehnuteľností nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 11.02.2003
od predávajúcej D. G.. Nie je možné pochybovať o rozhodnutí pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa
16.07.1993, podľa ktorého bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností podľa § 9 odsek 2 Zák. č.

229/1991 Zb. právnym predchodkyniam žalobcu D. G. a H. B., pretože reštitučný predpis bol vydaný
s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd a nemožno ich extenzívne vykladať tak, aby
obmedzili vlastníkov v ich práve na ochranu vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka; majú len
uľahčiť uplatnenie nárokov oprávnených osôb a nie vylúčiť ich podľa všeobecných právnych predpisov.
Keďže týmto rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky právne predchodkyne žalobcu dostali späť

do vlastníctva pozemky, okrem iného, ktoré sú aj predmetom tohto konania, zákonným postupom im boli
vrátené pozemky, ktoré mali vo vlastníctve ich právni predchodcovia od roku 1932.

1.6. Žalobca listinami preukázal, že vtedajší Ovocinársky štátny majetok Šurany hospodáril a užíval
pozemky, ktoré boli vrátené právnym predchodkyniam žalobcu. Z rozhodnutia Pozemkového úradu

Nové Zámky zo dňa 13.12.1994, ktorým tento úrad schválil vyčlenenie pozemkov do náhradného
užívania podľa § 15 odsek 2 Zák. č. 330/91 Zb. v znení Zák. č. 187/1993 Z. z. urýchlené usporiadanie
vlastníckych a užívacích pomerov k pozemkom nachádzajúcim sa v kat. území E., F. Q., bola právnym
predchodkyniam žalobcu daná do bezplatného náhradného užívania na dobu do schválenia projektu
pozemkových úprav poľnohospodárska pôda vo výmere 103,2361 ha, pričom išlo o pozemky parc. reg.

E-KN č. 3099, č. 3100 a č. 3101 o výmere 82,228 ha. Tieto pozemky užíval vtedajší Ovocinársky štátny
majetok Šurany, ktorý podal privatizačný projekt na tieto pozemky. Právne predchodkyne žalobcu v
súlade so zák. č. 229/1991 Zb. a Vládneho nariadenia č. 208/1994 Z. z. na základe Nájomnej zmluvy
uzavretej dňa 14.12.1994 prenajali nájomcovi výmeru 103,2361 ha za účelom poľnohospodárskejvýroby. Táto nájomná zmluva bola doplnená Dodatkom č. 1 zo dňa 01.11.1995 a Dodatkom č. 2 zo
dňa 01.12.1998, podľa ktorých došlo k zvýšeniu výmery ornej pôdy najprv o 12,1620 ha na výmeru
115,3981 ha a ďalším dodatkom o 22,6722 ha so súčasnou výmerou 138,0703 ha. Žalobca týmito

rozhodnutiami Pozemkového úradu, ktoré boli tri (Č. j. 728/94 zo dňa 13.12.1994, Č. j. 513/17 zo dňa
01.04.1997aČ.j.00888-99/002745zodňa24.05.1999)preukázal,ženebolaaninemoholbyťnedbalým
vlastníkom a to preto, že nemožno od vlastníka pozemku vyžadovať, aby niekoľkokrát za mesiac išiel
na pozemok a zisťoval, kto tento obrába, seje a kosí a takisto nemožno spravodlivo žiadať od vlastníka
pozemku, aby napr. každý týždeň sledoval katastrálny portál, či nedošlo k zmene na liste vlastníctva.

Po zistení, že parcely reg. „C“, ktoré zameral geodet sa prekrývajú s parcelami reg. „E“, žalobca dal
pozemky, ktoré mal vo výlučnom vlastníctve zamerať geodetom, a to na základe zápisu GP č. 235/2013
zo dňa 09.10.2014, ktorý bol úradne overený Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom
dňa 14.11.2014, a na základe tohto geometrického plánu sa v katastri nehnuteľností vyznačilo duplicitné
vlastníctvonaLVč.XXXXkat.územiaE..Ajtýmtokonanímžalobcapreukázal,ženiejenedbalývlastník,
lebo mal záujem si svoje vlastníctvo dať do poriadku a keďže to nebolo možné so žalovaným v rámci

mimosúdnej dohody, musel si uplatniť svoj nárok určovacou žalobou. Na základe týchto skutočností
sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že k prechodu vlastníctva prišlo pred obdobím, ktoré pre
vydávanie nehnuteľností určil zákon č. 229/1991 Zb., lebo právne predchodkyne žalobcu si uplatnili
nárok na vydanie nehnuteľností na pozemkovom úrade dňa 12.12.1992 a Pozemkový úrad postupoval
v zmysle zákona a pozemky im vrátil, ktoré mali vo vlastníctve ich právni predchodcovia od roku 1932.

1.7. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že platne nadobudol do svojho výlučného vlastníctva par. reg. E
č. 3100/3 - orná pôda o výmere 27000 m2 na základe kúpnej zmluvy z 26.06.2013 od E. L., H. M. a H. L.,
každého spoluvlastníka v podiele 1/3 k celku. Tieto osoby nadobudli túto nehnuteľnosť do podielového
spoluvlastníctva uznesením č. D4734/92, Dnot 645/93 a D 4966/92, Dnot 892/93, pričom ich vlastníctvo

bolo do katastra zapísané v roku 1995 pod č. zmeny 31/1995, teda právni predchodcovia žalovaného
nadobudli nehnuteľnosť titulom vydržania, keďže ju dobromyseľne držali viac ako 10 rokov, pretože
duplicitné vlastníctvo žalobcu bolo zapísané do katastra nehnuteľnosti až v roku 2015 a nájomný vzťah,
na ktorý žalobca poukazoval, do katastra nehnuteľnosti nebol vôbec zapísaný.

1.8. Žalovaný predložil ako jediný dôkaz preukazujúci nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam právnych predchodcov predávajúcich (E. L., H. M. a H. L.), od ktorých nehnuteľnosť
nadobudol prídelovú listinu, ktorú vydal Obvodný úrad v E. bez akéhokoľvek čísla dňa 14.05.1992, na
základe konečného prídelového plánu zo skonfiškovaného majetku, býv. vlastník Q. N.. V prospech
právnych predchodcov predávajúcich bolo zapísané vlastníctvo v LV č. XXXX, kat. územia E., v

podieloch po 1/3 na základe dedičského rozhodnutia po právnych predchodcoch predávajúcich E. L.,
zomr. XXXX a H. L., zomr. XXXX. Po nich bolo iniciované zo strany predávajúcich dodatočné dedičské
konanie po rozhodnutí Obvodného úradu v E.; teda predávajúci E. L., H. M. a H. L. nadobudli ako
právni nástupcovia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe dedičského rozhodnutia, ktorého
podkladom bola prídelová listina bývalého Obvodného úradu v E., ktorá už súdom bola vyhodnotená

ako neplatný právny úkon. Túto skutočnosť nenamietal ani krajský súd vo svojom rozhodnutí.

1.9. K námietke žalovaného, že predávajúci predmetné nehnuteľnosti od roku 1993 vydržali súd
uzavrel,žetakátoskutočnosťvkonanípreukázanánebola.Žalovanýpredložilsúdudôkaz,žepredmetné
nehnuteľnosti nadobudli jeho právni predchodcovia na základe dedičského rozhodnutia, čo v konaní

sporné nebolo. Sporná bola skutočnosť, či mohli E. L., H. M. a H. L. nadobudnúť tieto nehnuteľnosti
v dedičskom konaní, keď podkladom k nadobudnutiu dedičstva dedičov bola neplatná prídelová
listina.. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemohli byť pôvodní vlastníci dobromyseľní pri nadobudnutí
vlastníckeho práva, pretože predložili listinu, na základe ktorej ich právni predchodcovia nemohli
nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, keďže až po ich smrti bola vyhotovená prídelová

listina. Z predloženej identifikácie parciel je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti právni predchodcovia
žalovaného neužívali, pretože boli v užívaní iných subjektov. Žalovaný nepredložil súdu žiadny dôkaz,
ktorým by preukázal faktickú držbu nehnuteľností zo strany jeho právnych predchodcov. Aj z dedičských
rozhodnutí z roku 1992 vyplýva, že nehnuteľnosti boli vedené podľa údajov katastra ako združené
pozemky, čo znamená, že právni predchodcovia žalovaného tieto pozemky neužívali, pretože boli

zlúčenéspolusinýmipozemkami.Jepravda,žežalovanýnadobudolodE.L.,H.M.aH.L.nehnuteľnosti
na základe kúpnej zmluvy, ktorej platnosť nebola spochybnená a žalovaný konal v dobrej viere, že
jeho právni predchodcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, ale nepreukázal, že E. L., H. M. a H. L. tieto
nehnuteľnosti reálne užívali, dokonca nepreukázal ani že by tieto nehnuteľnosti sám fakticky užíval.Oprotitomužalobcapredložilsúdunájomnézmluvy,zktorýchjezrejmé,žeužjehoprávnipredchodcovia
prenajali nehnuteľnosti A. E. E. nájomnou zmluvou z roku 1994, následne bola uzavretá nájomná zmluva
medzi žalobcom a TV Agro s.r.o., ako aj s H. I. M. - SHR, z čoho možno vyvodiť, že žalobca a jeho

právni predchodcovia fakticky užívali predmetné nehnuteľnosti ešte predtým, ako tieto nehnuteľnosti
získal do svojho vlastníctva žalovaný. Právni predchodcovia žalovaného E. L., H. M. a H. L. teda nemohli
reálne a fakticky užívať predmetné nehnuteľnosti, keďže boli v užívaní iného subjektu a to aj v čase,
keď ich nadobudol žalovaný. Súd podotkol, že žalovaný nadobudol do svojho vlastníctva na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2013 (ktorú však žalovaný nepredložil, teda jej obsah súdu známy nie je

nehnuteľnosti, ktoré takisto fakticky neužíva.

1.10. S námietkami žalovaného sa súd prvej inštancie ani po doplnení dokazovania nestotožnil, a to
z nasledovných dôvodov. Čo sa týka námietky, že na možnosť vydržania vlastníctva nie je možné
vyhovieť predmetu sporu, keďže právni predchodcovia žalovaného vlastnia nehnuteľnosti viac ako 10
rokov je potrebné uviesť a poukázať na vzťah reštitučných predpisov k Občianskemu zákonníku. Podľa

právneho názoru vyšších súdnych autorít a to názoru podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo/36/99 majú
reštitučné zákony vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis za podmienky, že sú dané
všetky podmienky pre ich použitie, preto v prípade, keď zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
nebol preukázaný a vec bola štátom alebo právnickou osobou prevzatá len fakticky, nemožno vylúčiť
uplatnenie nárokov podľa Občianskeho zákonníka, vrátane jeho ustanovení o ochrane vlastníckeho

práva. Okrem toho Najvyšší súd SR v tomto svojom rozhodnutí poukazuje aj na tú skutočnosť, že
Občianskyzákonníksaopieralvždyozásadu,podľaktorejzmluvoumožnonadobudnúťvlastníckeprávo
len od vlastníka.

1.11. Tiež nie je možné súhlasiť so žalovaným v tom, že právne predchodkyne žalobcu boli nedbalými

vlastníkmi, pretože žalobca preukázal listinnými dôkazmi nadobudnutie sporných nehnuteľností právne
relevantným spôsobom od svojich právnych predchodcov, a to od roku 1932 a tiež preukázal v konaní
rozhodnutímPozemkovéhoúraduNovéZámkyč.j.1355/92/Tzodňa16.07.1993,ktorýmbolaschválená
Dohoda o vydaní nehnuteľností oprávneným osobám podľa § 9 odsek 2 Zák. č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu objektu v znení zákona 93/1992

Zb., že im boli vrátené poľnohospodárske nehnuteľnosti, ktoré im boli zabraté. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 04.08.1993, je to rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je správnym aktom
a ktoré právne relevantným spôsobom napadnuté ani spochybnené nebolo. Súd mal za to, že právnym
predchodkyniamžalobcubolinehnuteľnostizákonnýmspôsobomvrámcireštitučnýchpredpisovvrátené
do vlastníctva a ony ako vlastníčky mali plné právo s vecou nakladať, t. j. v zmysle § 123 Občianskeho

zákonníka oprávnené spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach v ich vlastníctve, každá
po 1/2 na žalobcu previesť. Z vyššie uvedených dôvodov súd vyhovel žalobe žalobcu a určil, že
je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, Okresného úradu Nové Zámky,
katastrálneho odboru pre kat. územie E., ako parc. reg. „C“ č. 4289/12 - orná pôda o výmere 525 m2 a
parc. reg. „C“ č. 4289/24 - orná pôda vo výmere 15947 m2.

1.12. Námietky žalovaného ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním jeho právnych
predchodcov E. L., H. M. a H. L. posúdil súd ako nedôvodné. Žalovaný tvrdil, že jeho právni
predchodcovia boli dobromyseľní pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tieto
nerušene užívali od doby ich nadobudnutia. Genézou nadobudnutia vlastníckeho práva právnych

predchodcov bolo zistené, že právni predchodcovia žalovaného iniciovali dodatočné prejednanie
dedičstva po neb. E. L. a jeho manželke H., J. P. až potom, čo na základe prídelovej listiny (ktorú
vyhodnotili obe súdne inštancie, ako absolútne neplatný právny úkon) bolo rozhodnuté o prídele par.
č. 3107/1 a par. č. 3104/3 v prospech nebohých E. L. a manželky H., J. P., teda právni predchodcovia
žalovaného nemohli byť dobromyseľní pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože

mali vedomosť o tom, že prídelová listina bola vydaná už po smrti ich rodičov. Okrem toho je potrebné
uviesť aj to, že E. L., H. M. a H. L. nikdy fakticky pozemky neužívali, pretože z identifikácie parciel
predloženejžalovanýmvyplýva,žetietonehnuteľnostibolizlúčenédoinejparcely,atopar.reg.Eč.4306
a do par. E č. 196 a boli v užívaní Západoslovenskej bratislavskej a PD Šurany. Žalovaný nepredložil
žiadnyinýrelevantnýdôkaznapreukázaniesvojhotvrdeniaovydržanívlastníckehoprávajehoprávnych

predchodcovkpredmetnýmnehnuteľnostiam,lentvrdil,ževroku2013uzavrelkúpnuzmluvusprávnymi
nástupcami neb. E. L. a H., J. P., a právni predchodcovia tieto nehnuteľnosti vydržali. Vzhľadom k tomu,
že žalovaný neprodukoval v konaní žiadne iné dôkazy, ktorými by vedel osvedčiť svoje tvrdenia a
preukázať dobromyseľnosť jeho právnych predchodcov pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním,mal súd za to, že u právnych predchodcov žalobcu neboli dané predpoklady a neexistovali predpoklady
oprávnenej držby, pretože v dedičskom konaní právni predchodcovia žalovaného nadobudli predmetné
pozemky na základe prídelovej listiny vydanej N. O. E.. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie za

to, že žalobca osvedčil vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam listinnými dôkazmi, žalovaný
nepreukázal v konaní, že by jeho právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
preto súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

1.13. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc odvolaciemu súdu, aby žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolanie

odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Namietal, že
právni predchodcovia žalovaného nehnuteľnosť užívali dlhšie ako 10 rokov, a teda vlastnícke právo
vydržali. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne uvádza, že kúpna zmluva nebola predložená,
a teda jej obsah je súdu neznámy, pretože kúpna zmluva tvorí súčasť spisu vedeného v spore a
do spisu bola zaevidovaná dňa 16.08.2022. Žalovaný opakovane zdôraznil, že súd opäť nevzal do

úvahy skutočnosť, že jeho právni predchodcovia nehnuteľnosť vydržali, nakoľko boli so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľní, ich dobromyseľnosť nebola nikdy v priebehu plynutia vydržacej doby
spochybnená a nebolo narušené ich presvedčenie (vôľa nakladať s vecou ako vlastnou, že im ako
držiteľom patrí), a to nielen v čase začatia držby, ale po celú dobu držby. Nehnuteľnosť jeho právni
predchodcovia nepretržite užívali viac ako desať rokov a v priebehu plynutia vydržacej doby neboli voči

nim vznesené relevantné požiadavky alebo nároky týkajúce sa uplatnenia vlastníckeho práva žalobcu
či iných osôb k nehnuteľnosti. Na základe uvedeného má za to, že platne nadobudol nehnuteľnosť
do svojho vlastníctva. Uviedol, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná

široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by
bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa
vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou
osobou. Žalovaný záverom poukázal na to, že vlastník veci sa nemusí o vec aktívne starať, t. j. nemá
povinnosť vec aktívne udržiavať. To, že nehnuteľnosť je podľa žalobcu predmetom nájomného vzťahu

nepreukazuje vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnosti.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaciemu súdu odvolanie
žalovaného ako nedôvodné zamietnuť a jemu priznať nárok na náhradu trov konania. Má za to,
že pri hodnotení správnosti napadnutého rozsudku je potrebné vychádzať z uznesenia Krajského

súdu v Nitre sp. zn. 8Co/11/2024 zo dňa 30.08.2024, pričom súd sa riadil pokynmi odvolacieho súdu
a žalobca sa v plnej miere stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Stotožnil sa s
procesným záverom súdu, že žalovaný síce v spore nejaké skutkové tvrdenia produkoval (najmä údajná
dobromyseľnosť a trvanie držby jeho právnymi predchodcami), avšak okrem predloženia rozhodnutí
o dodatočnom dedičskom konaní po rodičoch právnych predchodcov žalovaného na preukázanie

vlastných tvrdení (o existencii a splnení obligatórnych predpokladov vydržania) nedoložil a ani nenavrhol
vykonať žiaden dôkaz. V danej súvislosti je potrebné pripomenúť, že súd prvej inštancie správne uzavrel,
že právni predchodcovia žalovaného už v čase nimi iniciovaného dodatočného dedičského konania
neboli (nemohli byť) dobromyseľní, pretože mali vedomosť o tom, že prídelová listina bola vydaná už
po smrti ich rodičov. Žalobca ďalej uviedol, že skutková otázka uplynutia dostatočného času (10 rokov)

na vydržanie nehnuteľnosti ani nebola v konaní sporná. Súd prvej inštancie totiž konštatoval, že neboli
splnené (iné) obligatórne predpoklady vydržania, o i. aj faktické užívanie predmetných nehnuteľností
právnymi predchodcami žalovaného. K námietke žalovaného týkajúcej sa užívania nehnuteľnosti
uviedol, že v konaní bola sporná otázka možnosti originálneho vzniku vlastníckeho práva vydržaním, pri
ktorom je práve otázka užívania jedným zo základných predpokladov na také konštatovanie.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na
podanom odvolaní a odôvodnení odvolania.5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, §
362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími

dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože
nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

8. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmavajúc obsah súdneho spisu zistil, že predmetom konania v tejto veci je žaloba,

ktorou sa žalobca domáha určenia výlučného vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam z dôvodu
duplicitného zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Svoje
vlastníckeho právo žalobca odvodzuje od darovacej zmluvy zo dňa 12.06.2003 a kúpnej zmluvy zo
dňa 16.06.2003, ktorými nadobudol nehnuteľnosti od H. B., J. G. a D. G.. Tieto nadobudli vlastníckeho
právo k daným pozemkom na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky č. 1355/92/T

zo dňa 16.07.1993, ktorým im boli ako reštituentom vrátené pozemky po ich matke I. G.. Žalobca
v podanej žalobe ako aj v konaní tvrdil, že žalovaný nepreukázal, že by sporné nehnuteľnosti nadobudol
právne relevantným spôsobom. Obvodný úrad Šurany nemal oprávnenie na vydanie prídelovej listiny
a navyše ju vydal na osoby, ktoré nemali právnu subjektivitu z dôvodu, že v čase vydania listiny boli
tieto osoby mŕtve. Právni predchodcovia žalovaného tak nadobudli vlastníckeho právo k predmetným

pozemkom neoprávnene a v rozpore so zákonom, pričom žalovaný a ani jeho právny predchodcovia
sporné pozemky nikdy v minulosti neužívali a preto nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu vlastníckeho
práva k pozemkom vydržaním. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a tvrdil, že sporné nehnuteľnosti
nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 26.06.2013, ktorou nadobudol nehnuteľnosti od E. L., H. M., J. L. a H.
L.. Uvedení právni predchodcovia nadobudli nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva v podiele

1/3 na základe uznesenia o dedičstve sp. zn. D 4966/92-8, Dnot 892/93. Dané dedičské konanie
bolo vedené po poručiteľoch E. L. a jeho manželke H. L., ktorí boli zapísaní v konečnom podielovom
pláne ako tzv. prídelcovia, ktorým bola dňa 14.05.1992 vydaná prídelová listina Obvodovým úradom
Šurany k prídelovým (sporným) pozemkom. Žalovaný zároveň tvrdil, že jeho právni predchodcovia boli
vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože ich užívali nerušene po dobu viac ako 10 rokov a vlastnícke

právo nadobudli vydržaním.

10. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 4C/104/2022-167 zo dňa 25.
mája 2023 tak, že žalobe vyhovel. Z dôvodu podaného odvolania zo strany žalovaného Krajský súd
v Nitre uznesením č. k. 8Co/11/2014-248 zo dňa 30. augusta 2014 rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej
inštancie nepristúpil k posúdeniu veci aj z hľadiska tvrdenia žalovaného o vydržaní vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam jeho právnymi predchodcami, nezaoberal sa ani tým, či zo strany žalovaného boli
okrem jeho tvrdenia o nerušenom užívaní nehnuteľnosti splnené aj ďalšie predpoklady nevyhnutnépre vznik tohto nadobúdacieho titulu, čo spôsobilo rozsudok súdu prvej inštancie za predčasný
a nepreskúmateľný pre absenciu skutkových a právnych záverov o vydržaní vlastníckeho práva
právnymi predchodcami žalovaného. Následne súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a rozhodol

rozsudkom, ktorý je predmetom tohto odvolacieho prieskumu.

11. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a je toho názoru, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádza v odvolaní vyriešil už súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie
je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa v
odvolaní žalovaným namietaných skutočností je vyčerpávajúce, správne skutkovo a právne zdôvodnené
a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v ust. § 220 CSP. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný
fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje neznamená,

že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované
zákonné ustanovenie.

12. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že prvoinštančný súd po zrušení a vrátení veci (sporu)
na ďalšie konanie v novom rozhodnutí odstránil odvolacím súdom vytýkané nedostatky, pričom

napadnutý rozsudok možno považovať za podrobne a vyčerpávajúco riadne odôvodnený. Súd prvej
inštancie v rámci nového konania doplnil dokazovanie, keď žalovaného vyzval na predloženie dôkazov
preukazujúcich vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami
žalovaného. V zmysle intencií odvolacieho súdu posúdil nanovo skutkový a právny stav, pričom dospel
k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal vydržanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom jeho

právnymi predchodcami a práve naopak, žalobca dostatočne osvedčil vlastníckeho právo k sporným
pozemkom, čoho dôsledkom bolo potrebné žalobe žalobcu vyhovieť a určiť ho za výlučného vlastníka
týchto nehnuteľností.

13. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K námietke neprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. Ďalej žalovaní tvrdili, že napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

14. Žalovaný aj naďalej tvrdil, že jeho právni predchodcovia nehnuteľnosti vydržali, nakoľko splnili všetky
zákonom dané predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Argumentoval predovšetkým
tým, že predchodcovia žalovaného boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, pričom ichdobromyseľnosť nebola nikdy v priebehu vydržacej doby spochybnená a sporné pozemky nepretržite
užívali viac ako desať rokov.

15. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza
k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Jednou z podmienok
nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je oprávnenosť držby. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také

faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Oprávnenou môže byť
len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať
z objektívneho hľadiska, teda nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí
dobromyseľnosť držby; vždy je potrebné brať do úvahy, či (by aj každý iný, v obdobnej situácii sa
nachádzajúci) držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec

alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), omyl držiteľa musí byť ale vždy ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na

okolnosti daného prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania
veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže byť
držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená.

16. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného uvádza, že po prejednaní veci

dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový
stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 CSP). Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny
a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387
ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie

právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

17. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie (§ 387 ods.
2 CSP) dodáva, že z pohľadu potrebne zisťovaného skutkového stavu sa spravodlivo „nachádzajúci“
skutkový stav potýka s problematikou vyvažovania miery dokazovania zisteného skutkového stavu na

jednej strane a skutočným stavom (objektívnou pravdou), ktoré sa môžu a nemusia zhodovať. Sporový
civilnýprocesjezaloženýnapotrebezisteniaskutkovéhostavu(215ods.1CSP).Dostatočnosťhľadania
pravdy je determinovaná potrebou napĺňať potreby právnej istoty účinne a spravodlivo. V procese
hľadania (potrebnej) pravdy sa civilného sporového procesu zúčastňujú súd (napr. § 150 ods. 2 CSP),
strany konania (§ 149, § 151 CSP) a iné zúčastnené osoby.

18. Strany sporu v procese dokazovania produkujú dôkazy o svojich tvrdeniach s cieľom uniesť
dôkazné bremeno. Uvedenému procesu predchádzajú rozhodujúce tvrdenia a navrhovanie dôkazov.
Vykonávanie relevantných dôkazov a ich hodnotenie je ďalšou „fázou“ zisťovania skutkového
stavu. Jazykom civilného procesného sporového poriadku navrhovanie dôkazov spadá do kategórie

prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany.

19. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

20. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

21. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

22. Podkladom pre určenie predmetu dokazovania sú stranami predložené skutkové tvrdenia a dôkazy,
ako aj informácie zistené súdom. Predmetom dokazovania je to, čo má byť preukázané. Vymedzeniepredmetu dokazovania vo veľkej miere závisí od účastníkov konania, od ich povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti. Súd musí mať vždy jasno v tom, čo sa bude dokazovať. Tiež musí mať jasno
v určení toho, na preukázanie akej skutočnosti sa vykonáva ten-ktorý dôkaz (Števček. M, Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, 694 s.). V rámci dokazovania platí zásada (pozri § 132 v spojení s § 185 ods.
1 CSP), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje.
Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia.

23. V danej veci na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca
dostatočne preukázal genézu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, preto bolo
potrebné žalobe vyhovieť a určiť vlastnícke právo žalobcovi. V tejto súvislosti považuje odvolací súd
za potrebné opätovne poukázať na skôr vyslovený záver o vyhodnotení prídelovej listiny z roku 1992
ako absolútne neplatnom právnom úkone, na základe ktorej rodičia právnych predchodcov žalobcu

nemohli nadobudnúť vlastníckeho právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda ani v čase ich smrti
neboli ich vlastníkmi, pričom následne ich súrodenci L. nemohli nehnuteľnosti platne zdediť a následne
tieto odpredať žalovanému. Z uvedeného dôvodu sa potom súd prvej inštancie zaoberal námietkou
žalovaného, že jeho právni predchodcovia nadobudli predmetné sporné pozemky titulom vydržania,
pričom uvedené tvrdenie nebolo v konaní preukázané. V tejto rovine odvolací súd uvádza, že žalovaný

ani v podanom odvolaní neodôvodnil ním uvádzané skutočnosti inak ako v konaní pred súdom prvej
inštancie, pričom nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci nadobudnutie vlastníctva vydržaním
právnymi predchodcami. Súd prvej inštancie v rámci doplnenia dokazovania vyzval žalovaného
na predloženie práve takých dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia o nadobudnutí vlastníctva vydržaním
hodnoverne preukázali, avšak žalovaný žiaden takýto relevantný dôkaz súdu nepredložil. Odvolací súd

dáva žalovanému do pozornosti, že nepostačuje v konaní len všeobecne uviesť určité skutočnosti,
prípadne tvrdenia žalobcu len poprieť bez doloženia dôkazov preukazujúcich opodstatnenosť tvrdených
skutočností. Inými slovami, žalovaný rovnako tak ako žalobca musí v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP
v konaní kvalifikovane poprieť skutkové tvrdenia a na ich podloženie uviesť relevantné dôkazy.

24. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno, napríklad preukázať

uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by
sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí určité
skutočnosti tvrdiť a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu

v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 09. 2010, sp. zn.
3 M Cdo 6/2010).

25. K tvrdeniu žalovaného, že jeho právni predchodcovia užívali sporné pozemky nerušene 10 rokov,

čím došlo k vydržaniu daných nehnuteľnosti odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie konštatované
toto tvrdenie nie je dôvodné. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie
uvedenými v napadnutom rozsudku (bod 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku), na tieto poukazuje
akonasprávne,apretoichnebudeduplicitneopakovať(§387ods.2CSP)atovzhľadomnaskutočnosť,
že rozhodnutie považuje za správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedajúce požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že právni predchodcovia
žalovaného nespĺňajú jednu z podmienok vydržania, ktorou je právny titul, od ktorého odvodzujú
svoju dobromyseľnosť v tom, že im nehnuteľnosť patrí, resp. patrila, pretože v dedičskom konaní
predložili prídelovú listinu, na základe ktorej ich právni predchodcovia (rodičia) nemohli nadobudnúť
nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, keďže táto prídelová listina bola vystavená až po ich smrti. Súd

prvej inštancie ďalej dospel k správnemu záveru, že neobstojí ani tvrdenie žalovaného o užívaní
nehnuteľností (ďalšia podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním), pretože žalovaný
súdu nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci akékoľvek užívanie sporných nehnuteľností súrodencami
L., alebo ním samotným. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že práve žalobca súdu dostatočnev konaní preukázal užívanie nehnuteľností jeho právnymi predchodcami, keď z preloženej identifikácie
sporných parciel vyplýva, že tieto boli evidované ako združené pozemky zlúčené s inými pozemkami.
Z obsahu nájomných zmlúv predložených žalobcom (č.l. 58 – 60, 111 - 115 súdneho spisu) vyplýva,

že jeho právny predchodcovia uzavreli v roku 1994 nájomne zmluvy na sporné nehnuteľnosti s A.
E. E., a v roku 2019 sám žalobca uzavrel nájom na sporné pozemky so spoločnosťou TV AGRO,
s.r.o. a následne s H. I. M. – R.. Z uvedeného tak odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca preukázal faktické užívanie, resp. nakladanie so spornými nehnuteľnosťami
jeho právnymi predchodcami a dokonca aj ním samotným. Vzhľadom k uvedenému preto nemožno

konštatovaťdôvodnosťtvrdenížalovanéhovtomrozsahu,žesúrodenciL.spornépozemkyneprerušene
užívali 10 rokov čím došlo k vydržaniu ich vlastníckeho práva. V konaní bolo preukázané reálne užívanie
týchto pozemkov právnymi predchodcami žalobcu a dokonca aj ním samotným a to už v čase, keď
ich do svojho vlastníctva mal nadobudnúť žalovaný. Súd prvej inštancie tak rozhodol vecne správne,
keď konštatoval dôvodnosť podanej žaloby, žalobca preukázal ním tvrdené skutočnosti a doložil ich
relevantnými dôkazmi. Na rozdiel od žalovaného, ktorý kvalifikovaným spôsobom tieto skutočnosti

nevyvrátil, pretože z obsahu konania nevyplýva žiadna taká skutočnosť, ktorá by preukazovala užívanie
sporných nehnuteľností žalovaným alebo jeho právnymi predchodcami.

26. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (posledná
veta bodu 32. odôvodnenia) uviedol, že kúpna zmluva zo dňa 26.06.2013, na základe ktorej žalovaný

nadobudol nehnuteľnosti do svojho vlastníctva nie je súčasťou spisu, pričom táto zmluva sa nachádza
v súdnom spise (č.l. 36), odvolací súd uvádza, že táto je dôvodná. Avšak uvedená skutočnosť nezakladá
dôvod, ktorý by mohol v konaní privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Inými slovami, samotná
existencia kúpnej zmluvy nepostačuje na preukázanie žalovaným tvrdených skutočností o nadobudnutí
vlastníckeho práva vydržaním nehnuteľnosti.

27. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a jeho
rozhodnutím, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojitosti s § 396
ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, keďže žalobca bol v odvolacom konaní procesne úspešný.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).