Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-5Csp/41/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621200786
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivo Parada

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8621200786.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Ivom Paradom v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom

C. D. E. XX, XXX XX C. D. E., právne zastúpenej JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom, Zámocká
525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48,
83237Bratislava,IČO:00151653,právnezastúpenejAdvokátskakanceláriaMáriaGrochováapartneri
s.r.o., Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa 15.01.2016
je bezúročný a bez poplatkov.

II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa
15.01.2016, v časti I. Základné podmienky, bod 6. uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou v znení:
„Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania
požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 eur, a to najviac do
výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná
pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom

upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú
sumu.“ je neprijateľná.

III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa
15.01.2016, v časti I. Základné podmienky, bod 15. uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou v znení:
„Dlžník udeľuje súhlas s Poistením k Úveru za podmienok bližšie uvedených v prílohe Zmluvy.“ je
neprijateľná.

IV. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne
a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., k Zmluve o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa
15.01.2016, v časti 5. Splácanie, bod 5.4 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou v znení: „Ak to
právny predpis nezakazuje, splátka sa použije na úhradu jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí:
a) splatné Poplatky od najskôr splatného záväzku,
b) úroky z omeškania od najskôr splatného úroku z omeškania,
c) úroky od najskôr splatného úroku, a

d) istina.“ je neprijateľná.

V. Žalobkyni priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, o ktorých výške bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou Okresnému súdu Svidník dňa 19.05.2021 domáhala proti
žalovanej určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako je to uvedené vo výrokoch I. až IV. tohto

rozsudku.

2. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovanou dňa 15.01.2016 uzavrela Zmluvu o splátkovom úvere č.
5107383868, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 18 720 eur. Tento
úver bola povinná splácať v mesačných splátkach vo výške 303,64 eura. Zmluvu o splátkovom úvere
zo dňa 15.01.2016 žalobkyňa uzatvárala ako spotrebiteľ so žalovanou ako právnickou osobou, ktorá

poskytuje úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah, ktorý medzi nimi vznikol
má spotrebiteľský charakter, preto je v súvislosti s ním nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva
vrátane zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o splátkovom úvere zo dňa
15.01.2016 však neobsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k), l), z)
zákona o spotrebiteľských úveroch. V Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 15.01.2016 je uvedená

RPMN v úrovni 12,51 %. Žalovaná jej takto poskytla nesprávnu výšku RPMN, pretože do jej výpočtu
nezarátala aj poplatok za poistenie úveru. Pri správnom zahrnutí predmetného poplatku do RPMN,
by RPMN bola v úrovni 13,53 %. Zároveň priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver
bola v úrovni 9,93 % (v spotrebiteľskej zmluve je uvedená nesprávne v úrovni 10,08 %). Predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto údaje neobsahuje, preto je potrebné poskytnutý úver považovať

za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je daná aj podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch: „Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa§7ods.1saúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Zahrubéporušeniepovinnostipodľa§7

ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.“ Podľa § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch: „Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.“ Žalovaná v kontraktačnom procese žiadnym spôsobom neskúmala
bonitu žalobkyne, čím hrubo porušila svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou. Úver
žalobkyňa splácala podľa možností ako jej to dovoľovala jej ťažká finančná situácia. Spotrebiteľská

zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou má bezpochyby tzv. formulárový charakter. Ide o
vopred pripravenú predtlač žalovanej, do ktorej žalovaná dopisovala len údaje žalobkyne. Zmluvná
voľnosť žalobkyne bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky
ostatné zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou
predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Na získanie úveru jej

totiž pri podpise predmetnej spotrebiteľskej zmluvy boli zároveň predložené viaceré listiny. Bolo jej
povedané, že ak chce získať úver, musí podpísať aj predložené listiny. Spotrebiteľskú zmluvu ako aj
všetky vyššie vymedzené dokumenty, ktoré sa na ňu vzťahujú a ktoré na ňu nadväzujú je potrebné
podrobiť súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok. Poukázala na ustanovenia § 53 ods.
1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa v konaní namietala neprijateľnosť zmluvnej podmienky,

ktorá je súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa 15.01.2016, a to v časti I.
Základné podmienky, bod 6., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže
okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad
omeškania vo výške 25 eur, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje
zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na

plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty
nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“ Neprijateľnosť takto vymedzenej zmluvnej podmienky
predstavuje skutočnosť, že žalovaná so žalobkyňou zmluvnú pokutu individuálne nedojednala a táto
spôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechžalobkyneako
spotrebiteľky. Zmluvná pokuta bola zakomponovaná do úverových podmienok na vopred pripravenom

tlačive zo strany žalovanej, pričom žalobkyňa ju nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Žalobkyňazároveň za neprijateľnú považovala zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o splátkovom úvere č.
5107383868 zo dňa 15.01.2016 v časti I. Základné podmienky, bod 15., v znení: „Dlžník udeľuje súhlas
s Poistením k Úveru za podmienok bližšie uvedených v prílohe Zmluvy.“ Čo sa týka povahy splátky

poistného, tak poistenie je súčasťou formulára úverovej zmluvy bez toho, aby spotrebiteľovi žalovaná
poskytovala alebo umožňovala akoukoľvek formou prejaviť nesúhlas s uzatvorením poistnej zmluvy.
Ak spotrebiteľ chce získať úver, nemá inú možnosť, len podpísať formulár v takom znení, v akom ho
žalovaná pripravila. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.02.2016 obsahuje ďalšiu neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a to v Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery

žalovanej v časti 5. Splácanie, bod 5.4, v znení: „Ak to právny predpis nezakazuje, splátka sa použije
na úhradu jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí: a) splatné Poplatky od najskôr splatného záväzku,
b) úroky z omeškania od najskôr splatného úroku z omeškania, c) úroky od najskôr splatného úroku
a d) istina.“ Predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanej ako dodávateľovi úveru možnosť
započítavať platby žalobkyne na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru a bez ohľadu na vôľu
žalobkyne. Toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, pokiaľ

ide o započítavanie jej platieb na predmetný úver, keďže umožňuje žalovanej postupovať v tomto
smere nepredvídateľne a započítavanie jej platieb sa tak stáva pre ňu netransparentné. Uvedená
zmluvná podmienka spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov žalobkyňa považovala predmetné zmluvné

podmienky v časti I. Základné podmienky, bod 6. a v časti I. Základné podmienky, bod 15. Zmluvy
o splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa 15.01.2016 a v Produktových obchodných podmienkach
pre hypotekárne a splátkové úvery žalovanej v časti 5. Splácanie, bod 5.4 za neprijateľné zmluvné
podmienky, ktoré sú absolútne neplatné.
3. Žalovaná k žalobe uviedla, že voči žalobnému návrhu na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 15.01.2016, nie sú splnené zákonné predpoklady,
ktoré sa spájajú s uplatneným určovacím návrhom, a odmietala zjednodušujúci prístup žalobkyne,
ktorý nemá oporu v relevantných právnych normách. Ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) v znení účinnom odo dňa

01.01.2018: „Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať ..... určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.“ je sprevádzané jednoznačným odkazom na poznámku
pod čiarou č. 18ba, ktorá znie: „18ba) § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku“. Je teda
nespochybniteľne prejaveným zámerom zákonodarcu, aby prípustnosť tohto typu určovacej žaloby
podliehala podmienkam štandardne vyžadovaným pri určovacích návrhoch, najmä čo do existencie

kvalifikovaného, tzv. naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, (ďalej len „Civilný sporový poriadok): „Žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ..... c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
predpisu.“). „Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým

so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak
žalobkyňa neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný
a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia
žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom

veci.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 241/2008 zo dňa 04.03.2009).
„Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe
vysporiadali najprv s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej
opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Pokiaľ
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby

dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na
súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania (spravidla žalovaného).“ (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 382/2010 zo dňa 27.01.2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 590/2017 zo dňa 06.10.2017). „Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania
súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto

určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobkyňa osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na
jednejstranepoukázaťnaurčitéskutkovéokolnostiprejednávanejvecivedúceksporumedziúčastníkmi
a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť,
že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotuvzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).“ (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 31/2011 zo dňa 06.12.2012). V popísaných súvislostiach
namietala, že žalobkyňa nepredniesla žiadne konkrétne tvrdenie, ktoré by zodpovedalo zákonnej

požiadavke právneho záujmu na požadovanom určení. Ak by aj presvedčenie žalobkyne o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru bolo správne – čo rozhodne popierala – vonkoncom nie je zreteľné, ako by
prostý určovací rozsudok mohol vniesť potrebnú dávku istoty do právnych pozícií oboch zmluvných
strán, a nedal by vzniknúť ďalším sporom. Na jednej strane je nepochybné, že by sa zásadne zasiahlo
do obsahu záväzkového právneho vzťahu, dopad na jeho ďalšie zložky (napr. výška pravidelnej splátky,

konečná splatnosť úveru, apod.) by však už nebol nijako riešený. Nie je to predsa tak, že by z úverového
vzťahu bolo možné vylúčiť jeho kľúčový prvok – úrok ako odplatu za úver – a predstierať, že všetky
ostatné náležitosti môžu fungovať, ako keby k tomu nedošlo (ako keby úrok nebol nikdy dohodnutý).
Na vyporiadanie týchto otázok však žalobkyňa nevyprodukovala vonkoncom žiadne tvrdenie, ani ich
nijako nepremietla do obsahu žalobného návrhu. So zreteľom na nikdy nespochybňovaný prístup k
určovacej žalobe ako preventívnemu nástroju slúžiacemu na elimináciu neistoty v právnom vzťahu,

opodstatnenému iba tam, kde účinnejšie ako iné právne prostriedky kreuje právny rámec, ktorý je
zárukou odvrátenia budúcich sporov, je už táto okolnosť sama osebe plne postačujúcim podkladom
pre zamietnutie žaloby. Rovnocenne poukázala na ustálený prístup súdnej praxe, vrátane najvyšších
súdnych autorít, že určovacia žaloba spravidla nie je opodstatnená tam, kde možno žalovať na splnenie
povinnosti (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 28/2009 zo dňa

26.05.2010).Akbymalažalobkyňapredsakedykoľvekdojem,žeichbankezaplatilaviac,nežnačomala
nárok, má možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Právna neistota je teda výlučne
hypotetická a žalobkyňou účelovo konštruovaná, čo zásadne nepostačuje pre naplnenie zákonného
predpokladu kvalifikovaného záujmu; práve naopak, žaloba iba prispieva k rozmnožovaniu zbytočných
sporov a ďalšiemu zahlcovaniu už tak preťaženej súdnej sústavy, v priamej kontradikcii k cieľom,

ktoré zákonodarca sledoval rekodifikáciou civilného sporového procesu. A rovnako, ak by ich banka
kedykoľvek pristúpila k súdnemu vymáhaniu pohľadávky, žalobkyňa by jednoznačne mala možnosť v
rámci procesnej obrany vzniesť voči takej žalobnej požiadavke všetky procesné prostriedky, argumenty
a námietky, ktoré sú obsiahnuté aj v podanej žalobe. Voči žalobným návrhom na určenie neprijateľnosti
rôznych zmluvných podmienok – v podobe, v akej boli uplatnené – namietala prvorado ich procesnú

neprípustnosť. Poukázala tu na ustanovenie § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku: „Žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ..... d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu.“. Ak sa totiž žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, domáha sa
tým vlastne určenia ich absolútnej neplatnosti [§ 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“): „Neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“]. Základným procesným predpokladom takejto žaloby podľa
§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku je, aby existovalo ustanovenie všeobecne záväzného
predpisu, ktoré explicitne umožňuje jej podanie. Najmä z hľadísk systematického a teleologického
výkladu je obhájiteľný výlučne záver, že na naplnenie hypotézy predmetného ustanovenia sa vyžaduje
existencia konkrétneho zákonného ustanovenia, ktoré umožňuje podanie určovacej žaloby na riešenie

presne definovanej skutkovej (životnej) situácie. Pritom v slovenskom právnom poriadku sa takýchto
regulácií nachádza viacero, a výlučne ony majú slúžiť na realizáciu cieľov sledovaných určovacími
žalobami týkajúcimi sa platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností;
príkladmo tu možno vypočítať: - žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2
zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“): „V prípade, ak sa spochybňuje
platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že
tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.“; - žaloba o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení

neskorších predpisov: „Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.“; - žaloba o určenie
neúčinnosti odporovateľného právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Veriteľ sa
môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie

jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.“; - žaloba o určenie neplatnosti výpovede
z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka: „Neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť
na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede.“; - žaloba o určenie neplatnosti uznesenia
valného zhromaždenia podľa § 131 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“): „Súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť
uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo
obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.“. Vo všetkých uvedených prípadoch

pritompriamozprávnychpredpisovvyplývalogickýdôvod,prečojepotrebné,abysúdrozhodoloatribúte
platnosti, resp. neplatnosti právnej skutočnosti. Rozhodnutie súdu pôsobí ako osobitná podmienka, aby
sa na právny úkon alebo inú skutočnosť hľadelo ako na neplatnú (napr. dražba je neplatná iba na
základe rozhodnutia súdu; ak sa žaloba nepodá, považuje sa za platnú). Žalobu je navyše vo všetkých
prípadoch potrebné podať v zákonom stanovenej lehote, inak zaniká právo dotknutej osoby dovolávať

sa právnych účinkov rezultujúcich z neplatnosti právnej skutočnosti. Žiaden z týchto ukazovateľov
však nie je v prípade žalobných návrhov na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok prítomný.
Zo žalobkyňou odkazovaných zákonných ustanovení určite nevyplýva potrebné žalobné oprávnenie
(nenachádza sa tam dikcia typu „spotrebiteľ sa môže domáhať, aby súd určil neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“, ktorá je naopak príznačná pre vyššie citované prípady zákonnej aprobácie určovacích
návrhov). Ak sa vyžaduje, aby právo na podanie špecifickej určovacej žaloby vyplývalo z osobitného

predpisu, nemôže postačovať, že všeobecne existuje hmotnoprávna regulácia určitého okruhu právnych
vzťahov, ale je nevyhnutná existencia konkrétnej právnej normy dovoľujúcej domáhať sa konkrétneho
určenia (ak si opäť vypomôžeme analógiou napr. s dobrovoľnými dražbami, na procesnú prípustnosť
žaloby o určenie neplatnosti dražby nepostačuje, že existuje zákon regulujúci dražby, ale je potrebná aj
výslovná opora, akú predstavuje ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.). Splneniu hypotézy

§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku preto nevyhovuje napr. ustanovenie § 3 ods. 5, prvá veta,
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov; je totiž len všeobecnou
deklaráciou práva spotrebiteľa na súdnu ochranu, ktorá mu nepridáva žiadnu osobitnú kvalitu nad rámec
ústavnej garancie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky („Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“), resp. zákonnej garancie podľa čl. 1 Základných
princípov Civilného sporového poriadku („Spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych
právprejednávaarozhodujenezávislýanestrannýsúd,aktakáprávomocniejezákonomzverenáinému
orgánu.“). Inými slovami, v kontexte citovanej reglementácie práva na súdnu ochranu by požiadavka

podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku bola úplne nezmyselná, nakoľko právo na podanie
určovacej žaloby by bolo dané vždy. To však priamo odporuje zmyslu a účelu právnej normy tam
obsiahnutej, ktorá má smerovať k redukcii sporov o neplatnosť, a teda takáto interpretácia by mala byť
odmietnutá ako rozporná so základnými postulátmi civilného procesu (čl. 3 ods. 2 Základných princípov
Civilného sporového poriadku). Rovnako žalobné oprávnenie nemôže byť založené ani ustanovením

§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže je ním normovaná povinnosť dodávateľa generálne –
v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi – zdržať sa používania neprijateľnej podmienky, jeho aplikácia
neprichádza do úvahy v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ktorých výsledky sú striktne limitované
na sporové strany (§ 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak

nie je ustanovené inak.“). Ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka preto nie je hmotnoprávnym
podkladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnych spotrebiteľských sporoch,
ale výlučne v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach podľa §§ 301 a nasl. Civilného
sporového poriadku; práve preto našlo toto ustanovenie Občianskeho zákonníka svoje zodpovedajúce
procesné vyjadrenie v § 305 ods. 3 Civilného sporového poriadku.Aj procesnoprávna náuka sa v tomto

vyjadrila jasne: „Hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na
určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať
do úvahy..... Podľa jej názoru je v tomto zmysle potrebné vykladať aj ustanovenie § 53a OZ, a teda
vztiahnuť ho len na tie prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená v konaní o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Vo vzťahu k individuálnym spotrebiteľským sporom je

ustanovenie § 53a OZ obsolentným. Okrem systematického výkladu uvedeného vyššie nás k tomuto
záveru vedie aj výkladové pravidlo lex posterior derogat legi priori.“ (Števček, M. Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2016, str. 1037 a 1038). Napokon nemôže obstáť ani prípadný argument, že procesná
prípustnosť žalobných návrhov je daná ustanovením § 298 Civilného sporového poriadku. Nielen že

odporuje výslovnému – a jednoznačnému – zneniu § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku,
ktoré vyžaduje existenciu „osobitného predpisu“, čo Civilný sporový poriadok nie je (zákonodarca by
v takom prípade použil formuláciu „ak to vyplýva z tohto zákona alebo osobitného predpisu“), ale
úplne absentuje aj tvrdenie rozhodujúcich skutočností, ktoré sú nevyhnutné pre procesný úspech vintenciách individuálneho (ako opak abstraktného) spotrebiteľského sporu. Podľa § 298 ods. 1 Civilného
sporového poriadku: „Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných

zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.“ Podľa § 298
ods. 2 Civilného sporového poriadku: „Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.“
Podľa § 301 Civilného sporového poriadku: „Konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je

konanie, v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle
odokolnostíkonkrétnehoprípadu.“Zcitovanýchprocesnýchnoriemzreteľnevyplýva,ževindividuálnom
spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásadne prostriedkom slúžiacim na ochranu
konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva žalobcu (čl. 1 Základných princípov, §

131 Civilného sporového poriadku), prichádza do úvahy vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo má vplyv na právo, na ochranu ktorého
je taký spor vedený. Vyjadrené inak, súd môže posudzovať a následne prípadne určiť za neprijateľnú
iba takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom konkretizované právo, ktorého ochrany
sa domáha. Okrem iného ide o projekciu dlhodobo ustálenej judikatúrnej praxe Súdneho dvora

Európskej únie, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti musí vždy zohľadňovať všetky okolnosti vlastné
konkrétnemu prípadu [najmä rozsudky Súdneho dvora vo veci C-237/02 – Freiburger Kommunalbauten
(bod22)avoveciC-243/08–PannonGSM(bod42)],toznamenázohľadniťvšetkyaspektykonkrétneho,
individualizovaného zmluvného vzťahu medzi konkrétnymi osobami, ako i konkrétneho kontraktačného
procesu, ktorý viedol k jeho vzniku. V opačnom prípade, ak ide o podmienku, ktorá nie je prepojená

na konkrétne subjektívne právo spotrebiteľa – teda nezávislú od okolností konkrétneho prípadu – je
možné iba konanie o abstraktnej kontrole (§§ 301 a nasl. Civilného sporového poriadku), na ktoré
však musia byť splnené úplne iné zákonné podmienky. Nie je azda potrebné osobitne zdôrazňovať,
že poňatie, ktoré by umožňovalo, aby každý spotrebiteľ v spojitosti so zmluvou, ktorej je zmluvnou
stranou a ktorá obsahuje, povedzme, 50 zmluvných podmienok, podal 50 samostatných žalôb, všetky

navyše bez povinnosti na zaplatenie súdneho poplatku, a v každej takejto žalobe napadol určitú zmluvnú
podmienku bez premostenia, ako sa konkrétne negatívne premieta do jeho právneho postavenia a
akej nápravy sa má dostať jeho ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, by bolo ďalším
enormným bremenom pre už teraz preťaženú súdnu sústavu, samozrejme s nevyhnutným dôsledkom
zhoršenia prístupu k spravodlivosti pre reálne postihnuté subjekty. V prejednávanom prípade žalobkyne

však nič nezodpovedá tomu, že by sledovala ochranu akýchkoľvek svojich subjektívnych práv v spojitosti
s napadnutými zmluvnými podmienkami. Predovšetkým netvrdila a nekonkretizovala, aká konkrétna
nerovnováha nimi mala byť zavedená do záväzkového vzťahu s našou bankou, ako bola dotknutá na
svojich právach a predovšetkým v čom malo spočívať zásadné zhoršenie jej postavenia oproti stavu,
keby takých zmluvných podmienok v zmluve s našou bankou nebolo. Rovnako sa nedomáha vrátenia

žiadneho plnenia ani akejkoľvek inej nápravy, ktorá by bola spojená s právnymi účinkami napadnutých
zmluvných podmienok. Uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požaduje
žalobkyňa, vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych
okolností konkrétneho prípadu a konkrétneho vzťahu medzi žalobkyňou a našou bankou. Hrubá
nerovnováha je len genericky konštatovaná, avšak nepodložená žiadnymi tvrdeniami ani dôkazmi, ktoré

by sa týkali samotnej žalobkyne. Najlepšie o tom vypovedajú odkazy na rozhodnutia iných súdov nižších
inštancií, ktoré pre predmet sporu nemajú vonkoncom žiadnu inštančnú záväznosť – t. j. týkajú sa
úplne iných subjektov a úplne iných právnych vzťahov – a ktoré rovnako nemajú ani kvalitu ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového
poriadku). Práve v týchto súvislostiach preto je nutné akcentovať zásadnú zmenu implementovanú pri

rekodifikácii civilného sporového procesu – nový procesný inštitút abstraktnej kontroly v spotrebiteľských
veciach (§ 301 a nasl. Civilného sporového poriadku), ktorý je zameraný na skúmanie zmluvných
podmienok a obchodných praktík nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. Civilný sporový poriadok
založil pre tento špecifický typ prieskumu výlučnú právomoc civilných súdov a zároveň vymedzil okruhna to určených, kauzálne príslušných súdov (§ 31 Civilného sporového poriadku – Krajský súd v
Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Košiciach). Ak súd vyhovie žalobe v takomto
konaní, vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky a jej znenie výslovne uvedie, alebo

vo výroku určí, že obchodná praktika je nekalá; zároveň zakáže žalovanému používať túto zmluvnú
podmienku alebo zmluvnú podmienku s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou alebo žalovanému
zakážepoužívaťnekalúobchodnúpraktiku.Aibarozsudkuvydanémuvtakomtokonanímožnonásledne
priznať účinky predvídané vyššie zmieneným ustanovením § 53a Občianskeho zákonníka – vznik

povinnosti dodávateľa zdržať sa používania judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienky – keďže v
individuálnych spotrebiteľských sporoch môže vykazovať rozhodnutie súdu nevyhnutne iba subjektívnu
záväznosť (§ 228 Civilného sporového poriadku). Prieskum v poňatí požadovanom žalobou – prieskum
striktne abstraktný, bez prepojenia s ochranou konkrétneho subjektívneho práva spotrebiteľov – by
preto znamenal, že konajúci súd by si neprípustne atrahoval právomoc, ktorá mu nepatrí, keďže je
zákonom zverená iba na to výslovne určeným súdom. Uplatnené určovacie žalobné návrhy neboli nijako

prepojené na „konkrétne okolnosti prípadu“ (na konkrétny záväzkový vzťah založený zmluvou o úvere),
takže žalobkyňou forsírované spochybňovanie zmluvných podmienok rozhodne nemožno kvalifikovať
ako slúžiace potrebám praktického života, a ako také malo byť neprípustné. Z meritórneho hľadiska
vo vzťahu k druhému až štvrtému žalobnému návrhu rovnocenne namietame zlyhanie žalobkyne
v riadnom splnení povinnosti tvrdenia na základné znaky relevantných – t. j. na ňou vymedzený

predmet sporu aplikovateľných – hmotnoprávnych noriem. Je nutné rozhodne odmietnuť spôsob, akým
žalobkyňa „odôvodnila“ svoje žalobné návrhy na určenie neprijateľnosti rôznych zmluvných podmienok.
Ustálenie okruhu relevantných hmotnoprávnych noriem na posúdenie takýchto návrhov pritom nemôže
predstavovať významnejší problém – vo vnútroštátnom priestore ide najmä o ustanovenie § 53
Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné vnímať aj ako transpozíciu Smernice Rady 93/13/EHS zo

dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13/
EHS“). Je takisto nutné reflektovať zásadné závery, ktoré boli pri ich interpretácii vyrieknuté najvyššími
súdnymi autoritami, v prípade Smernice 93/13/EHS najmä Súdnym dvorom Európskej únie. Žalovaná
uviedla, že je potrebné uviesť, že ak ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne
vymedzuje základné, definičné znaky inštitútu neprijateľnosti zmluvných podmienok – a najmä kľúčovú

podmienku kvalifikovanej, značnej nerovnováhy (a rovnako článok 3 Smernice 93/13/EHS) – na ich
splnenie v prípade žalobou napadnutých zmluvných podmienok neboli prednesené žiadne tvrdenia.
Nerovnováha je žalobkyňou len genericky konštatovaná, avšak nie je nijako argumentačne podložená.
Javí sa, že len samotný fakt, že zmluva uzavretá so žalobkyňou zakotvuje určité právo ich banky, má
byť akosi postačujúci na proklamáciu nevyváženosti príslušného dojednania. Úplne však absentuje

objasnenie, v čom majú príslušné ustanovenia zakladať hrubú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami,
osobitne v kontexte celého obsahu zmluvného vzťahu (§ 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka, článok
4 ods. 1 Smernice 93/13/EHS). Rovnako sú svojvoľne ignorované aj osobitné právne normy, ktoré
sa týkajú napadnutých zmluvných podmienok. Argumentačná pasivita žalobkyne sa najväčšmi týka
ústredného prvku inštitútu neprijateľnosti zmluvných podmienok – podmienky značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy. Na jej posudzovanie pritom Súdny dvor
Európskej únie sformuloval v rozsudku vo veci C-415/11 (Aziz) zo dňa 14. 03. 2013 (ďalej len „rozsudok
C-415/11“) absolútne zásadné interpretačné a aplikačné kritériá: „Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa
má vykladať v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ k škode spotrebiteľa treba posúdiť na
základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi

zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa
vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.
Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa
z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie
uplatňovaniu nekalých podmienok, - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke

dôvery, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a
rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po
individuálnom dojednaní.“. A tieto ďalej rozvinul v rozsudku vo veci C-226/12 (Constructora Principado)
zo dňa 16. 01. 2014 (ďalej len „rozsudok C-226/12“): „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že:

- existencia „značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na
základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu
predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia
právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platnýchvnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, - vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej existencie

značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy.“. Práve týmito
nárokmi teda musí byť pomeriavaná každá individuálna zmluvná podmienka, ktorej (ne)prijateľnosť je
významná pre rozhodnutie v spore, a čo je najzásadnejšie v kontexte potrieb spravodlivého konania, a
najmä jeho zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, práve im musia zodpovedať procesné povinnosti

sporovej strany, ktorá z tvrdenej neprijateľnosti vyvodzuje pre seba právny prospech a domáha
sa procesného úspechu svojej žaloby. Znamená to najmä, že žalobkyňa musí predniesť konkrétne
tvrdenia, ktoré zodpovedajú vyššie citovaným znakom kvalifikovanej nerovnováhy, a akési povrchné
moralizovanie rozhodne nemôže byť meritórne postačujúce. V žalobe sa však nenachádza nič, čo by
aspoň vzdialene vyhovovalo zreteľným požiadavkám rozsudkov C-415/11 a C-226/12. Nenachádza
sa v ňom najmä žiadna analýza vnútroštátnej úpravy, v komparácii s ktorou by zmluvné postavenie

žalobkyne malo byť zásadne nevýhodnejšie. Sumarizujúc všetko vyššie uvedené, hoci sa žalobkyňa
domáha určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, neprodukovala v skutočnosti žiadne tvrdenia,
ktoré by zodpovedali obsahu pre tieto otázky relevantných právnych noriem (tu najmä § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v zmysle záväzných interpretačných záverov rozsudkov C-415/11 a C-226/12).
Na jednotlivé znaky aplikovateľnej normy nebolo tvrdené vôbec nič, naopak, tvrdenie skutočností

zodpovedajúcich zákonnej úprave bolo nahradené vypočítavými domnienkami žalobkyne, ktorými za
hlavné kritérium neprijateľnosti pasuje svoju subjektívnu nespokojnosť s obsahom zmluvy. Pri istej
miere zjednodušenia, ak by si žalovaná osvojila prístup žalobkyne, tak by malo postačovať jej prosté
konštatovanie, že dotknuté zmluvné podmienky nie sú nevyvážené. Ani spotrebiteľský spor však
nemôže prebiehať tak, že žalobkyňa jednoducho vysloví určitú špekuláciu (tu o existencii nerovnováhy),

avšak na jej podporu neuvedie žiaden konkrétny argument, ktorý by vyhovoval obsahu práve tých
právnych noriem, ktoré je potrebné použiť na posúdenie jej návrhov. Opäť pripomínala, že procesné
bremená vždy zaťažujú toho, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
V prebiehajúcom konaní je to jednoznačne žalobkyňa, a preto práve ona musí predniesť tvrdenia,
ktoré umožnia podriadiť jej situáciu príslušnej normatívnej úprave. Hlavnou povinnosťou žalovaného má

byť reagovať na riadne uplatnené prostriedky procesného útoku, a nie sa vyviňovať z nepodložených
žalobnýchobvinení,nesprevádzanýchpopisomanilennajzákladnejšíchskutočností,včommáspočívať
údajná nerovnováha vo vzájomnom postavení oboch zmluvných strán, a bez akéhokoľvek zreteľa
na kategorické kritériá, ktoré v danej súvislosti sformulovala komunitárna judikatúra. Vyžadovať od
žalovanej, aby sa za takýchto okolností vyjadrovala k žalobným tvrdeniam, keď medzi nimi a petitom

nie je žiadna korelácia – zjednodušene vyjadrené, keď sa žalovaná nemá k čomu vyjadrovať – a keď
najmä netuší, v čom má spočívať splnenie predpokladov hypotézy právnej normy v ustanovení § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, považovala za príkro rozporné so všetkými mysliteľnými požiadavkami
spravodlivého procesu. Žalovaná popierala všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne. Navrhla, aby súd
zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanej v rozsahu 100

% do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
4. Súd vykonal dokazovanie Žiadosťou o úver zo dňa 14.01.2016, Zmluvou o splátkovom úvere č.
5107383868 zo dňa 15.01.2016, Výpočtom interaktívnej kalkulačky MF SR, Súhrnnými informáciami
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za IV.Q. 2015, Produktovými
obchodnými podmienkami pre hypotekárne a splátkové úvery SLSP, a.s. a Výpisom z registra SRBI.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná zmluvná podmienka“).
To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti

ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.
6. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorým mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

7. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
8. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.9. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia ktoré, požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

10. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v
žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
11. Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd
strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

12. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

13. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

14. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

15. Podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobou možno

požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie

je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

17. Žalobkyňa so žalovanou dňa 15.01.2016 uzavrela Zmluvu o splátkovom úvere č. 5107383868, ktorej
predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 18 720 eur. Tento úver bola povinná
splácať v mesačných splátkach vo výške 303,64 eura. Zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 15.01.2016
žalobkyňa uzatvárala ako spotrebiteľ so žalovanou ako právnickou osobou, ktorá poskytuje úvery v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah, ktorý medzi nami vznikol má spotrebiteľský

charakter, preto je v súvislosti s ním nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva vrátane zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
18. Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 15.01.2016 však neobsahuje zákonom požadované náležitosti:
19. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“),
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí

obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.
21. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
22. Podľa § 9 ods. 2 písm. z) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov
na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenúpodľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených
do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za

príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
23. V Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 15.01.2016 je uvedená RPMN v úrovni 12,51 %. Žalovaná
žalobkyni takto poskytla nesprávnu výšku RPMN, pretože do jej výpočtu nezarátala aj poplatok za
poistenie úveru. Pri správnom zahrnutí predmetného poplatku do RPMN, by RPMN bola v úrovni

13,53 %. Zároveň priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver bola v úrovni 9,93 % (v
spotrebiteľskej zmluve je uvedená nesprávne v úrovni 10,08 %).
24. Čo sa týka predpokladov na výpočet RPMN, súd uvádza, že potrebné údaje žalovaná označuje iba
ako ďalšie samostatné náležitosti zmluvy, ale nie s pomenovaním, že ide o predpoklady na výpočet
RPMN, ktoré zákon a smernica vyžadujú popri náležitosti uvedenia všetkých predpokladov použitých
na výpočet RPMN.

25. V prvom rade súd poukazuje na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 zo dňa
23.01.2025.
26. Podľa 2. výroku citovaného rozsudku SD EÚ: „Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48,
zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti

nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“
27. Podľa odôvodnenia 59. citovaného rozsudku SD EÚ: „Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť
overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN.“
28. Podľa odôvodnenia 63. citovaného rozsudku SD EÚ: „Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté
v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich

zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa
identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.“
29. Preto, pre tú ktorú konkrétnu zmluvu, v zmysle smernice a v zmysle rozsudku SD EÚ, zmluva
obsahuje Predpoklady použité na výpočet RPMN len vtedy, ak sú tieto predpoklady v zmluve uvedené
ich slovným pomenovaním, so súčasným priradením ich číselnej hodnoty k týmto pomenovaniam, teda

tak, aby ich spotrebiteľ nehľadal skúmaním obsahu zmluvy, ani čo sa týka ich slovného vyjadrenia, ani
čo sa týka ich číselného vyjadrenia.
30. Teda v zmluve musia byť Predpoklady použité na výpočet RPMN uvedené v takej forme, aby
bolo možné overiť správnosť výpočtu RPMN, a to nie je možné inak, ako porovnaním čísel a z nich
vyplývajúcich výsledkov výpočtov a nie porovnaním slov. Predpoklady použité na výpočet RPMN tak

vyjadrujú v jednote svoju gramatickú, ako aj matematickú podstatu, s cieľom vypočítať hodnotu RPMN.
Bez tejto jednoty nie je výpočet RPMN možný.
31.MatematickápodstatavýpočtuRPMNspočívavovýpočteRPMNpodľapresnedefinovanéhovzorca,
ktorý zahŕňa sumy, časové obdobia a ďalšie údaje, vyjadrené číslami. Vloženie slovných pojmov a
nie konkrétnych číselných hodnôt do vzorca, nemá žiadny výpočtový význam, výstup by nebol číselne

vyjadriteľný.AkvzmluvechýbajúčíselnéúdajepriradenéknázvomjednotlivýchPredpokladovpoužitých
na výpočet RPMN, nemožno hovoriť o skutočnom uvedení Predpokladov použitých na výpočet RPMN,
keďže informácie sú neúplné a výpočet nemožno reálne vykonať. Pritom tieto slovné vyjadrenia
jednotlivých číselných premenných, dosadzovaných do vzorca na výpočet RPMN, musia byť označené
tak, aby bolo jasné, že ide o Predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže spotrebiteľ nie je povinný

vedieť, čo sú to Predpoklady použité na výpočet RPMN a ak by ich aj chcel v zmluve hľadať, nie je
povinný vedieť, čo má vlastne hľadať, pod akými slovami a pod akými číslami.
32. Teda, zmluva musí napr. obsahovať nadpis „Predpoklady použité na výpočet RPMN“, a k tomuto
nadpisu musia byť priradené konkrétne názvy jednotlivých Predpokladov použitých na výpočet RPMN,
vyjadrené ich pomenovaním, napr. výšky úveru, s číselným vyjadrením výšky úveru, napr. 1 000 eur.

33. Matematicky by to bolo možné vyjadriť tak, že všeobecný nadpis „Predpoklady použité na výpočet
RPMN“, predstavujú základnú množinu a konkrétne názvy jednotlivých Predpokladov použitých na
výpočet RPMN v konkrétnej zmluve, s ich číselným vyjadrením sú prvkami tejto množiny.
34. K matematickej podstate Predpokladov použitých na výpočet RPMN, súd poukazuje napr. aj na
odôvodnenie 26., v spojení s odôvodnením 24. rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-290/19, z ktorých

vyplýva, že výpočet RPMN musí byť s presnosťou na jedno desatinné miesto. Ide o výpočet.
35. Rovnako z bodu 3. výroku rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-448/17, vyplýva, že zmluva
musí obsahovať údaje nevyhnutné na uskutočnenie výpočtu RPMN, ktoré je nutné doplniť do vzorca
na výpočet RPMN (samotný vzorec však zmluva obsahovať nemusí, ten je obsiahnutý v úniovom ajvnútroštátnom práve). Aj z tohto rozsudku vyplýva, že údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie výpočtu
musia byť len čísla, nemôžu nimi byť slová.
36. K správnemu pochopeniu Rozsudku SD EÚ vo veci C-677/23 a inštitútu Predpokladov použitých na

výpočet RPMN, súd poukazuje na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/16/2024 zo dňa
30.01.2025 a sp. zn. 1CoCsp/18/2023 zo dňa 27.02.2025, ako aj právoplatný rozsudok Okresného súdu
Bardejov cˇ. k. 7Csp/72/2023-145 zo dňa 29.01.2025. Ako na inšpiratívne, aj keď zatiaľ neprávoplatné,
na rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 7Csp/140/2024 zo dňa 27.01.2025; sp. zn. 11Csp/180/2024
zo dňa 26.02.2025; sp. zn. 17Csp/157/2024 zo dňa 04.02.2025; sp. zn. 29Csp/140/2024 zo dňa

27.01.2025.
37. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto údaje neobsahuje, preto je potrebné poskytnutý
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských
úveroch.
38. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je daná aj podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové

splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

39. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

40. V žiadosti o úver zo dňa 14.01.2016 okrem výšky príjmu nie je uvedená žiadna zmienka o výdavkoch.
Žalovaná predložila výpis zrejme z vlastného registra, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa mala viacero
úverov.
41. V konaní žalobkyňa však predložila výpis z registra SRBI, z ktorého vyplýva, že v čase poskytnutia
predmetnéhoúveruužmalaexistujúciúversmesačnousplátkou47eur.PredmetnýmúveromzoZmluvy

zo dňa 15.01.2016 bol poskytnutý ďalší úver s mesačnou splátkou 303,64 eura. Výška životného minima
na plnoletú fyzickú osobu bola v danom období vo výške 198,09 eura. Žalobkyňa bola vydatá a výška
životného minima na ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu bola v sume 138,19 eura.
42. Sumárne pri porovnaní príjmu 540 eur a výdavkov minimálne v rovine životného minima, je mesačná
splátka z úveru 303,64 eura neprimeraná. Možno preto dôjsť k záveru, že žalovaná v kontraktačnom

procese porušila svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, čím hrubo porušila svoju
zákonnú povinnosť.?? Žalovaná nielenže nezohľadnila výšku životného minima, ale nedostatočne
skúmalaaniúverovézáväzky,nehovoriac,žežalobkyňanatoupozorňovala,akoajabsolútneneskúmala
ďalšie iné výdavky.
43. Súd cituje zo zápisnice z výsluchu žalobkyne zo dňa 31.01.2025: „No a keď ja som pracovníčke v

banke povedala, že mám ešte jeden úver, že je to vysoká suma, tak ona povedala, že to nič, to nevadí.
Tak mi to bolo povedané.“
44. Súd poukazuje na aktuálny nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 530/2024-39 zo dňa 12.02.2025,
z ktorého cituje odsek 32. odôvodnenia: „Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že
nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je

alezrejmé,ženato,abybolomožnéhovoriťoodbornejstarostlivosti,jepotrebnépreukázaťajodbornosť
samu – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky
údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho
a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo –
chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.“

45. Zákonodarca jasne uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, čo
znamená povinnosť zistiť nielen jeho čistý príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej
schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či
spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný
úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo totiž zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní

svoje záväzky riadne uhrádzať.
46. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom,
či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver
alebo aj údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť, aleaj overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
XX. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje ktoré dlžník veriteľovi uvedie, si veriteľ aj

overí. Tieto závery napokon vyplývajú aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13 (Consumer
Finance SA proti F. G. a ďalší) zo dňa 18.12.2014, keď európsky súd uviedol, že poskytovateľ úveru
nesie dôkazné bremeno ohľadom posúdenia úvery schopnosti spotrebiteľa na základe dostatočných
informácii, pričom na informácie podané len spotrebiteľom sa môže spoliehať len vtedy, ak sú
dostatočné a podložené dokladmi. Tieto závery napokon vyplývajú aj z nálezu Ústavného súdu ČR III.ÚS

4129/18 zo dňa 26.02.2019 a rozsudkov Najvyššieho súdu ČR 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018
a 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019. V tejto súvislosti možno poukázať aj na závery vyplývajúce z
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18 zo dňa 05.03.2020, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice
2008/48/ES z 23.04.2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z

porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve.
48. Pre absenciu relevantného dôkazu o riadnom skúmaní nielen príjmov, ale aj výdavkov, tak nemožno
považovať argumentáciu žalovanej za dôvodnú.
49. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v
rozpore s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými

mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody.

50. Súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove cˇ. k. 22CoCsp/5/2023-148 zo dňa
29.06.2023: „Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil
povinnosť odbornej starostlivosti. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových
registrov,niejedostatočné.Tietodatabázynemôžudaťúplnýobrazovýdavkochklienta,keďžemedzitie
možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Z lustrácie v úverových registroch

je možné zistiť počet existujúcich úverov a výšku mesačnej splátky týchto úverov, ktoré spotrebiteľ
už má, teda iba peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak nemožno objektívne posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, vrátane
pravidelných mesačných výdavkov, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný
splácať požadovaný úver. Iba vzájomným porovnaním všetkých rozhodujúcich činiteľov je totiž možné

vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré
sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ
plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť

odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť
životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu,
ktorý nekriticky akceptuje zjavne nevierohodné údaje poskytnuté spotrebiteľom (žalovaný deklaroval
výdavky vo výške 0 eur) a nahrádza ich paušálnym údajom v podobe sumy životného minima, nakoniec
neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017. Z ust. § 2 ods. 5 tohto opatrenia plynie cit. „Výška nákladov

na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na
účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima2) spotrebiteľa, životného minima
na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť3) a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej
domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej
právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej

30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 20 % rozdielu medzi
celkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimomspotrebiteľa,životnýmminimomosoby,
voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a
výdavkaminainúosobu,vočiktorejmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosťvovýškeurčenejprávoplatným

rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného
minima na túto osobu.“ Z uvedené nepochybne neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov na
úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb)spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima. (porovnaj rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 18Ccsp/5/2023 zo dňa 26.04.2023).“
51. Ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ zakotvuje povinnosť veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa s odbornou

starostlivosťou, pričom ust. § 7 ods. 2 ďalej špecifikuje to, že veriteľ je oprávnený žiadať údaje od
spotrebiteľa a využívať údaje z databázy. Na základe uvedených ustanovení zákona je zrejmé, že veriteľ
má povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa, pričom vzhľadom na požiadavku odbornej starostlivosti je aj
veriteľ povinný subjektívne údaje poskytnuté spotrebiteľom overiť minimálne u zamestnávateľa a zistené
údaje konfrontovať s údajmi z verejne dostupných databáz (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 33Cdo/2178/2018).
XX. Za dôležité v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v preskúmavanom prípade žalovaná sama
uvádza, že výdavky nijako neoverovala pretože za dostatočné považovala iba úverové záväzky, hoci ani
tieto nemala riadne zistené. Žalovaná sa spoliehala v otázke bonity na minimálne údaje, čo nemožno
vyhodnotiť ako dodržanie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou.
53. Súd vychádza zo Žiadosti o úvere z 14.01.2016: výška žiadaného úveru 4 000 eur, žalobkyni

bol poskytnutý úver až 18 720 eur, žiadne údaje o výdavkoch, nesprávna aj výška príjmu (žalovaná
vychádzala iba z hrubého príjmu).
54. Dôvodová správa k zákonu č. 129/2010 Z. z. zavedenie tejto povinnosti dodávateľa postupovať v
súlade s odbornou starostlivosťou odôvodňuje tak, že „by mala zabezpečiť záujem veriteľov správne
odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru

a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov“.
55. Uzákonením tejto povinnosti (§ 7 ods. 1 citovaného zákona) ako aj zavedením sankcie za jej
porušenie (§ 11 ods. 2 citovaného zákona) bol do právneho poriadku SR implementovaný čl. 8 ods. 1,
2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008, podľa ktorého „Členské
štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na

základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na
základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi
povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu
túto povinnosť zachovať.“ Výklad ust. § 7 ods. 1, v spojení s ust. § 11 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z. z.
musí zodpovedať výkladu ust. § 8 ods. 1 Smernice a musí sa uskutočňovať s ohľadom na cieľ a účel

smernice (viď rozsudok SD EÚ vo veci C-565/12, bod 54 odôvodnenia, rozsudok SD EÚ vo veci C-
351/12, bod. 44).
56. S ohľadom na vyššie uvedené je potrebné povinnosť veriteľa pred poskytnutím úveru s odbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vykladať tak, že nie je
obmedzená len na vykonanie šetrení a zistení ohľadne tejto schopnosti, ale je povinnosťou veriteľa

získané výsledky aj správne, v súlade s cieľom a účelom ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
vyhodnotiť. Tento záver je súladný aj s čl. 8 uvedenej Smernice.
57. V danom prípade išlo o formulárové, ba priam ľahkovážne, skúmanie bonity dodávateľom u
spotrebiteľky. Pri takomto posúdení nepostačuje sa len spoľahnúť na informácie získané od klienta,
ktorý má samozrejme záujem úver získať, alebo z verejne prístupných registrov, ale tieto informácie aj

preveriť a správne posúdiť, čomu nebráni ani vyhlásenie klienta, že disponuje s dostatočnými finančnými
zdrojmi na uhradenie svojich záväzkov. V konkrétnom prípade však žalobkyňa v žiadosti o úver vyhlásila,
že disponuje finančnými zdrojmi iba na úhradu úveru vo výške 4 000 eur. Nemožno sa stotožňovať
s argumentáciou žalovanej, že postačovalo sa zaoberať len informáciami získanými od spotrebiteľa,
pretože len na základe nich by nebolo možné vyhodnotiť reálnu (skutočnú) schopnosť spotrebiteľa

poskytovaný úver splácať. Samotná informácia aj o vyživovacej povinnosti mala pri konaní s odbornou
starostlivosťou automaticky viesť žalovanú ako veriteľa k prevereniu nevyhnutných výdavkov na vedenie
a chod spoločnej domácnosti. Nestačí, aby si veriteľ údaje o bonite spotrebiteľa len zabezpečil, ale ich
musí aj racionálne vyhodnotiť v súlade s vyššie uvedeným cieľom. V prípade ako je tento, tak veriteľ
ani nedisponuje všetkými relevantnými údajmi (napr. všetkými úverovými záväzkami), a v prípade ak

veriteľ údaje o bonite dlžníka ktorými by aj disponoval, vyhodnotí v hrubom rozpore s cieľom, ktorý má
toto ustanovenie zabezpečovať, je potrebné mať za to, že hrubo porušil povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou vyplývajúcu z ust. § 7 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z. z. Samotný poukaz, že veriteľ vychádzal
z úverových záväzkov je nepostačujúci bez zohľadnenia reálnych výdavkov spotrebiteľa, najmä vediac,
že ide o spotrebiteľa, ktorý má niekoľko živých úverov a vyživovacie povinnosti. Žalobkyňa bola viackrát

v omeškaní s úhradou splátok, za čo jej žalovaná ukladala sankcie.
58. Žalobkyňa v konaní ďalej namietala neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorá je súčasťou Zmluvy o
splátkovom úvere č. 5107383868 zo dňa 15.01.2016, a to v časti I. Základné podmienky, bod 6., v znení:
„Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškaniapožadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 eur, a to najviac do
výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná
pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom

upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú
sumu.“
59. Neprijateľnosť takto vymedzenej zmluvnej podmienky predstavuje skutočnosť, že žalovaná so
žalobkyňou zmluvnú pokutu individuálne nedojednala a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Zmluvná pokuta bola

zakomponovaná do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive zo strany žalovanej, pričom
žalobkyňa ju nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť.
60. Žalobkyňa zároveň za neprijateľnú považovala zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o splátkovom
úvere č. 5107383868 zo dňa 15.01.2016 v časti I. Základné podmienky, bod 15., v znení: „Dlžník udeľuje
súhlas s Poistením k Úveru za podmienok bližšie uvedených v prílohe Zmluvy.“
61. Čo sa týka povahy splátky poistného, tak poistenie je súčasťou formulára úverovej zmluvy bez

toho, aby spotrebiteľovi žalovaná poskytovala alebo umožňovala akoukoľvek formou prejaviť nesúhlas s
uzatvorením poistnej zmluvy. Ak spotrebiteľ chce získať úver, nemá inú možnosť, len podpísať formulár
v takom znení, v akom ho žalovaná pripravila.
62. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.02.2016 obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a to v Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery žalovanej

v časti 5. Splácanie, bod 5.4, v znení: „Ak to právny predpis nezakazuje, splátka sa použije na úhradu
jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí: a) splatné Poplatky od najskôr splatného záväzku, b) úroky z
omeškania od najskôr splatného úroku z omeškania, c) úroky od najskôr splatného úroku a d) istina.“

63. Predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanej ako dodávateľovi úveru možnosť započítavať

platby žalobkyne na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru a bez ohľadu na vôľu žalobkyne.
Toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, pokiaľ ide o
započítavanie jej platieb na predmetný úver, keďže umožňuje žalovanej postupovať v tomto smere
nepredvídateľne a započítavanie jej platieb sa tak stáva pre ňu netransparentné.
64. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou
klauzulou (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
65. Zmluvná pokuta predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. V konkrétnom prípade ide o sankciu za
akékoľvek každé omeškanie.

66. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane
spotrebiteľa, resp. s dôvodmi ktoré spotrebiteľ nezavinil. Takto formulovaná zmluvná pokuta je
neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy.
67. Neobstojí ani argument žalovanej, že podľa čl. 1 ods. 2 Smernice 93/13 „zmluvné podmienky, ktoré
odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných

dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy,
nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“, keďže v danom prípade napadnuté zmluvné ustanovenie o
zmluvnej pokute v žiadnom smere nezohľadňuje vnútroštátne ustanovenie, ale je dokonca aj v rozpore
s vnútroštátnou právnou úpravou.
XX.Napadnutédojednanietotižžalovanejakoveriteľoviumožňujesankcionovaťomeškaniespotrebiteľa

zmluvnou pokutou v rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem iných aj
úrok z omeškania. Nárok na úrok z omeškania však žalovanej vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka).
69. Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a naopak
absenciou oprávnenia spotrebiteľa taktiež si nárokovať sankčný poplatok alebo inú sankciu v prípade

porušení zo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán.
70. Zmluvná pokuta je len jednostrannou a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na
včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania
dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti

dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie
zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je pokuta
ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.71. Súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 18CoCsp/47/2020-113 z 22.06.2021,
kde v odseku 23. odôvodnenia odvolací súd konštatuje: „K odvolacej námietke žalobcu o neprimeranosti
zmluvného dojednania v bode 5, časti II. Ostatné ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere zo dňa

30.01.2015 upravujúceho zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 eur so splátkou
úveru, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov odvolací súd uvádza, že nepostačuje
konštatovať dôvody tak, ako ich súd prvej inštancie uvádza v bode 13, ale je potrebné posúdiť aj tú
skutočnosť, či takáto zmluvná podmienka nespôsobuje nevyváženosť zmluvných strán. Skutočnosť,
či táto zmluvná podmienka nespôsobuje nevyváženosť zmluvných strán, je potrebné posudzovať aj v

kontexte, či dlžník nie je povinný platiť veriteľovi dvakrát, pričom súhrn takýchto sankcií pre spotrebiteľa
nemožno vyhodnotiť ako neprimeraný v prvom rade a až v druhom rade, či tieto sankcie zároveň
neprekračujú obmedzenie samotnej výšky sankcie tak, ako s ňou počíta ust. § 3a Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., keď tieto súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úroku z omeškania podľa tohto nariadenia
vlády. Javí sa, že zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy
veriteľa na včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad

omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie
povinnosti dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa . Za takéto
porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je
zmluvná pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.“
72. To znamená, že žalovaná, by v prípade platnosti tejto, žalobou napadnutej, zmluvnej podmienky

bola od spotrebiteľa oprávnená požadovať v súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej
limit stanovený nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., keďže popri úroku z omeškania by bola oprávnená
požadovať aj pokutu. Totiž posudzovaná zmluva v žiadnom svojom ustanovení nevylučuje právo
žalovanej na úrok z omeškania, ktoré vzniká spolu so vznikom peňažného dlhu už naplnením podmienok
vyžadovaných § 517 Občianskeho zákonníka, bez existencie akéhokoľvek zmluvného dojednania.

73. Posudzovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky totiž závisí od formulácie konkrétnej zmluvnej
podmienky, či by teoreticky a teda objektívne mohla viesť k situácii spôsobujúcej jej neprijateľnosť, teda
vedúcej k hrubej nevyváženosti vzťahu účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
74. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku treba považovať takú, ktorá nebola individuálne dojednaná a
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
75. Ak však veriteľ, za omeškanie, okrem regulérnych úrokov, ukladá spotrebiteľovi aj ďalšiu sankciu
za omeškanie, ktorú vo formulárovej zmluve nemôže odmietnuť, ak chce úver získať, využíva tým
obchodník svoju mocenskú nadvládu nad spotrebiteľom.
76. Súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax súdov, že ak súdy rozhodujú o zmluvných podmienkach,

ako sú zrážky zo mzdy a ďalšie zabezpečovacie inštitúty, dohody o uznaní dlhu, dohody o
predĺžení premlčacích dôb, následky odstúpenia od zmluvy, určité prípady postúpení pohľadávok,
niektoré výpovede zmlúv, určité rozhodcovské doložky, určité plnenia spotrebiteľa tretej osobe, rôzne
administratívne poplatky, pokuty telefónnych operátorov, atď., tak určujú neprijateľnosť zmluvných
podmienok nie preto, že ide o právne inštitúty, ktoré sú právom zakázané, ale sú neprijateľnými preto,

lebo sú neprijateľnými v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
77. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky, sa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hodnotí
so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy
alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí, a nielen podľa toho, akú absolútne najvyššiu sankciu zákonodarca

pripúšťa, alebo že určitý právny inštitút, ako taký nezakazuje.
78. Podstatné však je, že aj o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky už bolo súdmi Slovenskej
republikyrozhodnutépredmnohýmirokmiaojejneprijateľnostisúdyrozhodujúdoposiaľ.Súdpoukazuje
napr. na rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 9C/52/2013, zo 07.01.2014, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/211/2014, z 18.02.2015; na rozsudok Okresného

súdu Komárno, sp. zn. 13C/96/2013, z 31.05.2013, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp.
zn. 6Co/172/2013, z 30.04.2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/3/2011, z 28.09.2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/107/2017, z 09.05.2018, rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 8Co/23/2017, z 20.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
22Co/51/2018, z 18.12.2018, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/127/2020, z 23.03.2021;

sp. zn. 8Csp/15/2022, z 24.05.2022; sp. zn. 11Csp/9/2022, zo 06.05.2022; sp. zn. 16Csp/16/2022,
zo 07.06.2022, ako aj rozsudok Okresného súdu Skalica 9Csp/85/2020 zo dňa 12.07.2021, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave 26CoCsp/51/2021 zo dňa 02.03.2022.79. Z najnovších rozhodnutí priamo vo vzťahu k žalovanej súd poukazuje napr. na rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/31/2023-493 zo dňa 22.04.2024, rozsudok Krajského
súdu v Prešove č. k. 6CoCsp/16/2023-236 zo dňa 14.12.2023, rozsudok Krajského súdu v

Prešove č. k. 20CoCsp/10/2023-414 zo dňa 22.08.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 2CoCsp/36/2022-244 zo dňa 26.04.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
1CoCsp/24/2022-274 zo dňa 16.02.2024.
80. Z rozhodnutí z roku 2025 súd poukazuje príkladmo na rozsudok Krajského súdu v Prešov cˇ. k.
27CoCsp/8/2024-230 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.

18 Csp /36/2023-152 zo dňa 27.05.2024.
81. Zmluva spotrebiteľa vôbec neinformuje o podmienkach poistenia aspoň v rozsahu minimálnych
náležitostí, ktoré musí obsahovať poistná zmluva podľa ustanovenia § 788 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, najmä o výške poistného, poistnej sumy, o poistnej dobe. Namiesto toho v bode 12. Prílohy
Zmluvy (Súhlas s Poistením k Úveru) žalovaná neprijateľne prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno,
že sa oboznámil s Poistnou zmluvou uzavretou medzi bankou ako sprostredkovateľom poistenia a

poisťovňou a Všeobecnými podmienkami, s ktorými vyjadruje svoj súhlas.
82. Ide pritom o závažný zmluvný vzťah – poistenie pre prípad niektorých životných udalostí, ktorého
uzavretiu by mala predchádzať náležitá informačná a poučovacia povinnosť veriteľa. Veriteľ sa
uvedeným spôsobom navyše dopustil klamlivej obchodnej praktiky podľa § 8 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa.

83. Poisťovňu, v ktorej bude spotrebiteľ poistený vyberá veriteľ. Táto zmluvná podmienka je vo
vzťahu ku spotrebiteľovi hrubo nevyvážená, reflektuje výhradne záujem dodávateľa na uzavretí poistnej
zmluvy v prospech jeho zmluvného partnera a jej konštrukcia je jasným príkladom toho, ako banka
u priemerného a neznalého spotrebiteľa dosiahne viazanosť zmluvou, o ktorej uzavretie nemusí mať
spotrebiteľ vôbec záujem.

84. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom absencie jej pasívnej vecnej legitimácie v prípade NZP
týkajúcej sa poistenia úveru súd uvádza, že táto je nenáležitá. Žalovaná ani neuvádza, kto má byť
konkrétne pasívne vecne legitimovaný. Podstatnou je však tá skutočnosť, že okrem žalovanej v zmluve
niejeaniuvedenýinýsubjekt.Zmluvuosplátkovomúvere(užsozakomponovanýmpoistným)žalobkyňa
uzatvárala výhradne so žalovanou, poistné bolo zrážané výhradne žalovanou, a to na jej účet, pričom

ako vyplýva zo zmluvy, tak aj výšku poistného určovala výhradne žalovaná podľa svojho sadzobníka.
Z tohto dôvodu je žalovaná výhradne pasívne vecne legitimovaným subjektom pri určení predmetnej
NZP. Mimochodom žalovaná ani nijako v konaní nepreukázala, že by mala s iným subjektom uzatvorený
právny vzťah, napriek tomu ide beztak o irelevantnú skutočnosť, keďže „poistné“ žalobkyňa nikdy inej
spoločnosti neuhrádzala. Samotné vyhlásenie o pristúpení k poisteniu nenapĺňa náležitosti Poistnej

zmluvy podľa § 788 Občianskeho zákonníka. Jediné, čo žalobkyňa uhrádzala, bol tzv. poplatok za
poistenie, pričom prijímateľom tohto poplatku bola žalovaná.
85. Súhlas s poistením ako takým mala žalovaná vopred predformulovaný v zmluve. Vychádzajúc
z uvedeného možno len veľmi ťažko predpokladať, že žalobkyňa, ktorej pri uzatváraní zmluvy ide
predovšetkým o poskytnutie úveru, venuje pozornosť uzavretiu poistnej zmluvy. Zmluva ani neobsahuje

Informácie o poistení. Ako vyplynulo z dokazovania, poistenie ako také jej bolo nanútené, pretože práve
veriteľ, ktorý sprostredkováva poistenie má ekonomicky´ záujem na takomto uzavretí poistnej zmluvy,
pretože uvedené sprostredkovanie zrejme nerobí bezodplatne. Pokiaľ za takýchto okolností veriteľ so
žalobkyňou uzavrel poistenie, využil tým svoju nadvládu.
86. Vo formulárovej zmluve sa pritom nespomína možnosť žalobkyne odmietnuť poistenie schopnosti

splácať úver, resp. poučenie o možnosti odmietnuť takúto možnosť. Podľa predtlačeného formulára
žalobkyňa nemala na výber medzi uzatvorením zmluvy s poistením a bez poistenia, čo sama preukázala
vo svojej výpovedi. Takto vopred naformulované poistenie schopnosti splácať úver ako tomu je v Zmluve,
sa javí ako jedna z podmienok uzatvorenia zmluvy o úvere. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že súčasťou
pripravenej formulárovej zmluvy bolo poistenie poskytnutého úveru, pričom z obsahu takto uzavretej

formulárovej zmluvy nevyplýva, že by žalobkyni mohol byť poskytnutý spotrebiteľsky´ úver aj bez
dojednania poistenia. Ani formulácia v časti I. Zmluvy, Základné podmienky, že nevyžaduje sa bankou
požadované ručenie alebo poistenie, nepreukazuje, že žalobkyňa mala možnosť poistenie odmietnuť.
87. Žalobkyňa poukázala na to, že v skutočnosti žiadne poistenie nechcela a ani vôbec nerozumela
tomu, aké poistenie mala uzatvoriť a s kým podpísaním zmluvy poistenie uzatvorila.

88. Čo sa týka poplatkov za poistenie, súd poukazuje príkladmo na rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove, a to sp. zn. 20CoCsp/49/2021 zo dňa 17.03.2022 a taktiež aj na stanovisko Ministerstva
spravodlivosti SR, Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých
obchodných praktík predávajúcich zo dňa 13.12.2017.89. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že nemala možnosť uzavrieť Zmluvu
bez povinnosti uzatvorenia poistenia a že z tohto dôvodu takýto vopred predformulovaný súhlas
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetné zmluvné ustanovenie spôsobuje, v rozpore s

požiadavkoudobrejviery,zjavnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,vneprospech
spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
90. Predmetné ustanovenie v Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové
úvery Slovenskej sporiteľne, a.s. týkajúce sa poradia a spôsobu započítania platieb poskytuje žalovanej
ako dodávateľovi úveru možnosť započítavať prijaté platby na iný účel, akým je prioritne splatenie

istiny tohto úveru, a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa. Toto ustanovenie zakladá nevyvážený vzťah
medzi spotrebiteľom a dodávateľom, pokiaľ ide o započítavanie platieb na predmetný úver, keďže
umožňuje dodávateľovi postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítavanie platieb sa tak stáva
pre spotrebiteľa netransparentné.
91. Jasnú prioritu vôle spotrebiteľa potvrdzuje aj znenie ustanovenia § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, od ktorého sa táto podmienka v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka

odchyľuje a zhoršuje tak jeho postavenie a je neprijateľnou i z tohto dôvodu. Započítavanie platieb
spotrebiteľa veriteľom najskôr na príslušenstvo a až potom na istinu, bez ohľadu na to, na aký účel boli
platby určené zakladá hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, a je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože je spôsobilé navyšovať
nákladyspotrebiteľaspojenésúveromnarozdielodpoužitiajehoplatiebvsúladesúpravouobsiahnutou

v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
92. Zo strany žalovanej žalobkyňa nebola nijakým spôsobom upozornená na význam započítania
platieb, ako ani na dôsledky odklonu od úpravy danej § 566 ods. 2, § 580 a § 581 Občianskeho
zákonníka. Je zrejmé, že napadnutá zmluvná podmienka sa odchyľuje v neprospech spotrebiteľ od
ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.

93. Jedinou relevantnou právnom normou je § 566 ods. 2, § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka, s
ktorými je však napadnuté ustanovenia v rozpore. V prípade predmetnej NZP absentuje akákoľvek, hoci
len formálna, možnosť voľby, či s týmito dôležitými zmluvnými ustanoveniami spotrebiteľ súhlasí, pričom
z ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka práve nutnosť takéhoto negociačného procesu vyplýva.
94. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
95. Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať napadnutú zmluvnú podmienku aj z dôvodu,
pretože spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie. Je
zrejmé, že napadnuté zmluvné podmienky sa odchyľujú v neprospech spotrebiteľ od ustanovenia § 566

ods. 2, § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.
96. Predmetná NZP vôbec nevychádza z dispozitívneho ustanovenia § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože takto formulovaná zmluvná podmienka nezodpovedá záujmom spotrebiteľa a teda
ani nemohla byť individuálne dojednaná. Práve režim započítania v zmysle Občianskeho zákonníka,
ktorýjepotrebnévzťahovaťnaspotrebiteľskýprávnyvzťah,máposkytovaťobčanovi-dlžníkoviochranuv

prípadoch, ak sa dostane do nevyhovujúcej finančnej situácie. Práve posudzovaná neprijateľná zmluvná
podmienka svojou povahou vedie k narastaniu dlhu v rozpore so zákonom.
97. V dôsledku tejto zmluvnej podmienky sa vzťah v otázke plnenia stáva pre spotrebiteľa
netransparentným a konanie dodávateľa až nepredvídateľným. Pri nezaplatení splátok úveru môže
veriteľ uplatniť stratu výhody splátok, môže udržiavať základ pre narastanie úrokov z omeškania zo stále

nezaplatenej istiny splátky. Vo svojej postate je zmluvná podmienka konštruovaná na zjavnej svojvôli
dodávateľa, ktorého jednostranné uváženie v konfrontácii s dobrými mravmi však nemôže ponímať
prioritu pred skutočnou slobodnou vôľou spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
98. Práve režim započítania v zmysle § 566 ods. 2, § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka, ktorý
je potrebné vzťahovať na spotrebiteľský právny vzťah, má poskytovať občanovi-dlžníkovi ochranu v

prípadoch, ak sa dostane do nevyhovujúcej finančnej situácie. Práve posudzovaná neprijateľná zmluvná
podmienka svojou povahou vedie k narastaniu dlhu v rozpore so zákonom.
99. Súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20.06.2018:
„Uvedenéplatíajvovzťahuknámietkesťažovateľkytýkajúcejsatakejinterpretáciezákona,ktorádopĺňa
zákon o ďalšie zákonodarcom neurčené podmienky. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že v prípade

spotrebiteľskej legislatívy je popri gramatickom výklade na mieste použiť aj výklad teleologický v súlade
so zmyslom právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade determinovaný princípom potreby zvýšenej ochrany
spotrebiteľa. Ten vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči spotrebiteľom, zo
zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania zmluvných podmienok,ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Taká interpretácia,
ktorá akcentuje princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa a ochranu zmluvnej spravodlivosti je aj v súlade s
požiadavkou stanovenou v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemožno ju hodnotiť ako interpretáciu,

ktorá ide nad rámec zákona.“
100. Podľa stanoviska Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých
obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR, zo dňa 24.01.2017: „predmetne´
ustanovenia, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednane´, ale sú včlenene´ do textu zmluvných
podmienok, sa hrubým spôsobom odchyľujú v neprospech spotrebiteľa od ustanovenia § 581

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku,
ktorá ešte nie je splatná, rovnako nemožno započítať ani premlčane´ pohľadávky, ďalej pohľadávky
ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako ani pohľadávky z vkladov. Započítanie nie je prípustne´
ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.“ „Z predmetných ustanovení
VOP vyplýva, že skutočnosť, že banka klienta vôbec neinformuje o vykonanom započítaní, nemá
za následok neplatnosť, resp. neúčinnosť vykonaného započítania. Táto zmluvná podmienka je

neprijateľnou, pretože v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka je započítanie účinné len
ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu, teda prejav adresovaný
druhému účastníkovi, z ktorého je zrejme´ ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na
započítanie proti pohľadávke druhého účastníka, ktorý zároveň nesmie odporovať ustanoveniam § 34
a nasl. Občianskeho zákonníka. Existuje nebezpečenstvo, že vzhľadom k tejto zmluvnej podmienke

sa spotrebiteľ o vykonanom započítaní vôbec nedozvie, čo považujeme za neprípustne´. Vzhľadom k
uvedenému tieto zmluvne´ podmienky, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednane´, spôsobujú
hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a sú neprijateľne´, pretože sa v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka odchyľujú
v neprospech spotrebiteľ od ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.“

101. Otázka neprijateľnosti zmluvnej podmienky, týkajúcej sa započítavania splátok, už bola opakovane
jednotne judikovaná, nielen vo vzťahu k nebankovým subjektom, ale aj vo vzťahu ku všetkým známym
kamenným bankám.
102. Z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/11/2022 zo dňa 31.05.2022 súd vyberá:
„Uvedené zmluvné ustanovenie poskytlo žalovanej v priamom rozpore s § 566 ods. 2 Občianskeho

zákonníka možnosť započítať platby žalobkyne aj na iný účel, ako je prioritné splácanie istiny. Táto
zmluvná podmienka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka
započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Podľa § 54 ods.1, ods.2 Občianskeho

zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa.“
103.PríkladmosúdpoukazujenarozsudokOkresnéhosúduPrešovsp.zn.29Csp/6/2018,z21.01.2019,
potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/61/2019, zo 17.09.2019 a rozsudkom
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 29Csp/25/2018, z 25.02.2019, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 6Co/71/2019, z 20.2.2020, rovnako poukazujem aj na rozsudky Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 2Co/60/2019, z 26.08.2019; sp. zn. 9Co/85/2019, z 21.11.2019; sp. zn. 13Co/156/2019,
z 25.02.2020; sp. zn. 19Co/25/2019, z 27.08.2019, na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
13Co/44/2018,z25.03.2019;rozsudokOkresnéhosúduPrešov,sp.zn.32Csp/173/2017,zo16.11.2018;
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 15Csp/70/2020, z 24.11.2020; rozsudok Okresného súdu

Prešov,sp.zn.8Csp/99/2019,z22.10.2021;rozsudokOkresnéhosúduPrešov,sp.zn.19Csp/219/2019,
z 08.07.2021.
104. Priamo vo vzťahu k žalovanej súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
6CoCsp/16/2023-236 zo dňa 14.12.2023.
105. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.

106. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
107. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

108. Súd priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože mala plný
úspech vo veci a uplatnila si ich náhradu. O ich výške súd rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).

Len do uplynutia lehoty na podanie odvolania môže odvolateľ rozšíriť rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda ako aj meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.