Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200725
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8619200725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov

senátu JUDr. Jany Jančíkovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý
pobyt C. D. X, XXX XX A., právne zastúpeného E. F. G., advokátom so sídlom H. I. XXX/XX, XXX XX
H., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37
Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpeného J. K. A. L. J. M. H., so sídlom N. XX, XXX XX K. -
A. O. H. A., IČO: XX XXX XXX, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK-3Csp/39/2019 - 437 zo dňa 02.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalovanému, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
31.7.2014 v bode 1., časti II. Poplatky, v znení: „Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú

vystavenú upomienku.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. V tejto časti konania žalobkyni priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, o
ktorých výške bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5060403680 zo dňa

31.7.2014 v bode 7., časti III. Záverečné ustanovenia v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich
vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. V tejto časti konania žalobkyni priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, o
ktorých výške bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.“

2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. k/, § 53b ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 3a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.3. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 31.07.2014, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 4 000

eur, s mesačnou splátkou vo výške 66,37 eur, ročnou úrokovou sadzbou 15,40 %, RPMN 16,78 %,
s priemernou RPMN 16,18 % a s konečnou splatnosťou úveru 10.08.2024. Žalobkyňa žalovanej na
predmetný úver zaplatila sumu 4 328,43 eur, z toho sumu 398,22 eur zaplatila žalovanej mesačnými
splátkami úveru a sumu 3 930,21 eur vyplatila úverom, ktorý jej bol poskytnutý žalovanou na základe
zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.02.2015.

4. V zmluve je uvedená zmluvná podmienka v bode 1. časti II. Poplatky v znení: „Poplatok za upomienku
je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku.“

5. Ďalšia podmienka v zmluve je v bode 7. časti III. Záverečné ustanovenia v znení: „Zmluvné strany sa
dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa

príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“

6. Poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a § 53
ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Ide o sankciu za akékoľvek každé omeškanie. Zmluvné
ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp.

s dôvodmi ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených
splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná sankcia je neobmedzená a môže byť
účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Poplatok v sume 25 eur predstavuje až 38 %
zo sumy mesačnej splátky. Napadnuté zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienky v žiadnom smere
nezohľadňuje vnútroštátne ustanovenie, ale je dokonca aj v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou.

Žalovanej ako veriteľovi umožňuje sankcionovať omeškanie spotrebiteľa poplatkom za upomienku v
rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem iných aj úrok z omeškania.
Nárok na úrok z omeškania však žalovanej vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a
naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa taktiež si nárokovať sankčný poplatok alebo inú sankciu v

prípade porušení zo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky zastáva názor, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je ustanovenie, ktoré vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej
strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá
je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného

ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá
vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Poplatok za upomienku je len jednostranný a
týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka.

Poplatok bol dohodnutý len pre prípad omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti
veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných
povinností veriteľa. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z
omeškania, v dôsledku čoho je poplatok ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie. To znamená,
že žalovaná by v prípade platnosti zmluvnej podmienky bola od spotrebiteľa oprávnená požadovať v

súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej limit stanovený nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.,
keďže popri úroku z omeškania by bola oprávnená požadovať aj poplatok. Totiž posudzovaná zmluva
v žiadnom svojom ustanovení nevylučuje právo žalovanej na úrok z omeškania, ktoré vzniká spolu
so vznikom peňažného dlhu už naplnením podmienok vyžadovaných § 517 Občianskeho zákonníka,
bez existencie akéhokoľvek zmluvného dojednania. Posudzovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky

totiž závisí od formulácie konkrétnej zmluvnej podmienky, či by teoreticky a teda objektívne mohla
viesť k situácii spôsobujúcej jej neprijateľnosť, teda vedúcej k hrubej nevyváženosti vzťahu účastníkov
zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Ak však veriteľ za omeškanie okrem regulérnych úrokov, ukladá
spotrebiteľovi aj ďalšiu sankciu za omeškanie, ktorú vo formulárovej zmluve nemôže odmietnuť, ak
chce úver získať, využíva tým obchodník svoju mocenskú nadvládu nad spotrebiteľom. Poukázal aj

na rozhodovaciu prax súdov, že ak súdy rozhodujú o zmluvných podmienkach, ako sú zrážky zo
mzdy a ďalšie zabezpečovacie inštitúty, dohody o uznaní dlhu, dohody o predĺžení premlčacích dôb,
následky odstúpenia od zmluvy, určité prípady postúpení pohľadávok, niektoré výpovede zmlúv, určité
rozhodcovské doložky, určité plnenia spotrebiteľa tretej osobe, rôzne administratívne poplatky, pokutytelefónnych operátorov, atď., tak určujú neprijateľnosť zmluvných podmienok nie preto, že ide o právne
inštitúty, ktoré sú právom zakázané, ale sú neprijateľnými preto, lebo sú neprijateľnými v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a
na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné
podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu od ktorej závisí a nielen podľa toho akú absolútne najvyššiu
sankciu zákonodarca pripúšťa alebo že určitý právny inštitút ako taký nezakazuje. O neprijateľnosti
tejto zmluvnej podmienky už bolo súdmi Slovenskej republiky rozhodnuté pred mnohými rokmi a o jej

neprijateľnosti súdy rozhodujú doposiaľ, aj priamo vo vzťahu k žalovanej. Ustanovenie § 53b ods. 1
Občianskeho zákonníka nie je jediným a primárnym ustanovením, podľa ktorého sa má posudzovať
neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Základné parametre sú stanovené v generálnom ustanovení § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Režim § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka nevylučuje posúdenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, ktoré sa uplatnia prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa

§ 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka môžu vstúpiť iba tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege
artis, a nie tie ktoré sú už ex lege neplatné, ako je to v tomto posudzovanom prípade. Napadnutá
sankcia (poplatok za upomienku) nespĺňa podmienky primeranosti a prijateľnosti v zmysle § 53b ods. 1
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Ide o sankciu na
úrovni až 38 % ročne, čo pri výške vtedy aktuálnych zákonných úrokov z omeškania 5 % ročne, súčtom

prevyšuje trojnásobok úrokov z omeškania v súčine 15,00 % (3 x 5,00 % = 15,00 %) podľa citovaného
nariadenia vlády SR.

7.VovzťahukaplikáciiObchodnéhozákonníka,takznapadnutýchneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
pri aplikácii doslovného a jazykového výkladu vyplýva, že na vec sa aplikujú prioritne a výhradne

ustanovenia Obchodného zákonníka. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovanej aplikovať aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka, prečo neformulovala znenie priamo tak, že prioritne je potrebné aplikovať
normy občianskeho práva a najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka. Takéto zmluvné dojednanie
vylučuje aplikáciu ustanovení noriem na ochranu práv spotrebiteľa vo veciach, ktoré zmluva výslovne
upravuje, a teda aj za situácie, že v zmluve budú tieto upravené v neprospech spotrebiteľa, a teda v

rozpore s normami na ochranu práv spotrebiteľa (napr. ak zmluva alebo obchodné podmienky určia
započítanie splátok najprv na príslušenstvo a až v poslednom rade na istinu, tak podľa predmetnej
napadnutej neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
pretože započítanie výslovne upraví zmluva, hoci v neprospech spotrebiteľa). V spotrebiteľských
právnych vzťahoch, nie je v žiadnej situácii právna úprava podľa Obchodného zákonníka výhodnejšia

ako podľa Občianskeho zákonníka. Z bežnej praxe ide o situácie týkajúce sa či už dĺžky premlčacej
doby, následkov odstúpenia od zmluvy alebo uznávania dlhov, resp. záväzkov, atď. Keďže výlučne
spravovanie záväzkového vzťahu ustanoveniami Obchodného zákonníka by bolo pre spotrebiteľa
nevýhodnejšie, táto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože sa týmto vopred vzdáva svojich zákonných práv a

zhoršuje si tým svoje zmluvné postavenie ako to predpokladá § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
súvislosti s § 52 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše, nejde o jej individuálne dojednanie a
ide o stav podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
8. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Navrhla, aby odvolací súd zrušil v celom rozsahu napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k hrubému porušeniu zaručeného práva na spravodlivé
súdne konanie, keďže jeho odôvodnenie vôbec nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň kladené právnou
úpravou a jej ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie prezentoval

úplne arbitrárne až dogmatické závery, ktoré neboli nijako konfrontované s obranou žalovanej. Mnohé
vyslovené právne názory sú zároveň v príkrom rozpore s platným právom, ktoré malo byť aplikované
na vec.

10. Konajúci sudca vyhlásil dňa 02.09.2025 dva rozsudky, ktorými bola voči žalovanej určená

neprijateľnosť zmluvnej podmienky o poplatku za upomienku. V aktuálnej veci založil svoje rozhodnutie
na argumente, že dojednanie má sankčnú povahu (najmä body 16. a 17. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). V rozsudku č. k. H./XX/XXXX-XXX zo dňa 02.09.2025 však v danej otázke uviedol:
„Upomienka má oznamovaciu a preventívnu funkciu, nie sankčnú. Účel upomienky nie je trest, alepredpokladom ďalšieho postupu.“. V ten istý deň teda sudca vyhlásil dva rozsudky, ktoré sa zapodievali
tým istým dojednaním, dokonca vo vzájomných vzťahoch medzi tými istými subjektmi a dospel k úplne
protichodným právnym záverom, raz že ide o sankciu, druhýkrát už opačne.

11. Žalovaná poukázala na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-415/11 a C-226/12, v ktorých
postuloval absolútne zásadne interpretačné a aplikačné kritéria pre hodnotenie prijateľnosti zmluvnej
úpravy práv a povinností, najmä vysvetlenie značná nerovnováha a požiadavka dôvery. V odôvodnení
napadnutéhorozsudku ničnenasvedčujetomu,žebysúdprvejinštanciepodrobilposudzovanúzmluvnú

podmienku prieskumu z hľadiska kritérií rozsudkov Súdneho dvora. Je vysoko pravdepodobné, že
žiaden z testov, ktoré sú podľa nich obligatórne pri prieskume zmluvnej podmienky, nebol vôbec
vykonaný. Pre kvalifikáciu napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľného pritom plne postačuje už to,
že jeho odôvodnenie sa o aplikácii a prípadných výsledkoch takých testov na okolnosti konkrétneho
prípadu nijako nezmieňuje.

12. Z odôvodnenia nie je zrejmé, ako bola zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením, ktoré
by spotrebiteľom vyplývalo zo všeobecne záväzných právnych predpisov a v komparácii s ktorým by ich
zmluvná pozícia mala byť zásadne nevýhodnejšia. Súd prvej inštancie zúplna rezignoval na zapojenie
obligatórnych kritérií zavedených ust. čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13. Nemožno zistiť, ako bola vytknutá
zmluvná podmienka posudzovaná v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej

zmluvyaužvôbecnie,akéboloichpôsobenievrámciceléhoobsahuzáväzkovéhovzťahu;súdsavôbec
neunúval skúmať ostatné ustanovenia zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušné zmluvné podmienky
obstoja v komplexe všetkých práv a povinností zmluvných strán. Kľúčovým aspektom úniovej legislatívy
i judikatúry je, že je vylúčené vysloviť záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky len na podklade jej
izolovaného hodnotenia bez zreteľa na celý obsah zmluvy. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by sa na ktorékoľvek z napadnutých dojednaní nemohlo pomýšľať
pri individuálnej negociácii so spotrebiteľmi.

13. Relevantné právne normy - najmä v ust. § 53 ods. 1 a 10 Občianskeho zákonníka a čl. 4
ods. 1 Smernice 93/13 - v skutočnosti vôbec neboli aplikované (resp. neboli aplikované ústavne

konformným spôsobom, t. j. nie svojvoľne a arbitrárne). Týka sa to aj požiadavky kvalifikovanej
(„značnej“) nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide
o conditio sine qua non, bez existencie ktorej - a zo sporového hľadiska navyše riadne tvrdenej a
preukázanej - vôbec nemožno usudzovať na atribút neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nestačí totiž
akákoľvek nerovnováha v právnom (zmluvnom) postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o

nerovnováhu intenzívnu, čomu musí úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia
konštatujúceho neprijateľnosť. V napadnutom rozsudku sa však nič, čo by vyhovovalo týmto kritériám,
nenachádza. Nie je nijako objasnené, prečo by zmluvné podmienky, ktoré boli „vyhodnotené“ ako
neprijateľné, mali zakladať práve kvalifikovanú nerovnováhu (a teda že nejde len o nerovnováhu bežnú).
Aj absencia takéhoto vysvetlenia úplne diskvalifikuje napadnutý výrok.

14. Súd prvej inštancie ani raz v konaní neuviedol, aké testy na previerku zmluvných podmienok
vykoná a podľa akých kritérií ich bude hodnotiť. Napadnutý rozsudok tým zaťažil aj vadou neprípustnej
prekvapivosti a netransparentnosti.

15. Súd nevylúčil apriórne prípustnosť dojednania ako takého, iba skonštatoval neprijateľnosť určitej
výšky poplatku. V rozsudku však úplne absentuje zdôvodnenie judikovanej neprimeranosti (v relácii k
akému kritériu má byť poplatok neprimeraný). Tiež nie je vonkoncom objasnené, v akej výške mala byť v
zmluve so žalobkyňou stanovená sankcia za nezaplatenie splátky, aby podľa súdu vyhovovala nárokom
spotrebiteľskej prijateľnosti. Zároveň sa takto úplne rezignuje na preventívne pôsobenie príslušného

dojednania - ak by sankcia za omeškanie so zaplatením splátky mala byť v bagateľnej výške, ako by
mohla mať dostatočne odstrašujúci účinok, aby sa spotrebitelia neuchyľovali k neplateniu. Poplatok za
upomienku vo výške 25,- eur, ktorý odráža nielen vecné náklady spojené so spracovaním a zaslaním
upomienky, ale napr. aj cenu práce zamestnanca, ktorý sa miesto svojich obvyklých pracovných
povinností musí venovať delikventnému dlžníkovi, má byť „hrubo nevyvážená“.

16. Ďalší argument napadnutého rozsudku spočíva v údajnej neprimeranosti výšky sankcie k dĺžke
omeškania, resp. k výške omeškanej sumy. Tento je však potrebné odmietnuť, keďže je založený
na premise, že zmluvná podmienka môže byť za určitých okolností neprimeraná. Aby však mohlabyť zmluvná podmienka spojená s atribútom neprijateľnosti, musela by byť sankcia neprimerane
vysoká vždy (za každých okolností) a nielen niekedy (za určitých okolností). Potencialita zneužitia
sankcie za určitých okolností je totiž v rozpore s kategorickým zákonným poňatím, že neprijateľná

zmluvná podmienka je vždy neplatnou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Súd tu teda zamenil dva
diametrálne odlišné právne inštitúty - neprijateľnosť zmluvnej podmienky so zneužitím práva. Ak sa
totiž v ním naznačenom, hypotetickom prípade uplatnila voči spotrebiteľke sankcia za omeškanie so
zaplatením banálnej sumy splátky, na riešenie takejto situácie sú v práve zavedené omnoho vhodnejšie
a proporcionálnejšie nástroje, bez nutnosti invalidácie sankčného dojednania, ktorého prvoradým

poslaním je prevencia úverovej delikvencie ako úplne legitímny záujem veriteľa.

17. Nebolo zistené porušenie osobitných zákonných povinností, ktorých hlavným cieľom je práve
ochrana spotrebiteľa pred neprimeranými sankciami za omeškanie s plnením peňažného dlhu.
Podmienky uplatňovania sankcií voči finančnému spotrebiteľovi sú prísne regulované. Ust. § 53b ods.
1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., zakotvujú

striktné limity sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním poskytnutých finančných prostriedkov
- pričom právna norma explicitne dovoľuje dojednať aj „iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa“ (§
3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Žalobkyňa však nielen netvrdila a nepreukazovala, že
napadnutou zmluvnou podmienkou boli porušené označené ustanovenia právnych predpisov - teda
v kontexte rozsudku C-415/11 nepreukázala, že jej zmluvné postavenie bolo horšie ako zákonné

- ale ani súd prvej inštancie takúto skutočnosť inak nezistil. Práve týmito ustanoveniami mala byť
pomeriavaná prípustnosť zmluvného dojednania o poplatku za omeškanie a iba v prípade ich porušenia
by mal prichádzať do úvahy účinok v podobe neexistencie nároku na nevyhovujúcu sankciu. A naopak,
nemôže byť zneplatňované dojednanie, ktoré je v súlade s právnou normou zavedenou práve za účelom
regulácie sankcií v spotrebiteľských úverových vzťahoch. Ust. § 3a bolo do nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z. zavedené novelou - nariadením vlády Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z., ktorého bod 8. v
čl. I. jednoznačne deklaruje, že takto dochádza k vnútroštátnej implementácii požiadaviek Smernice
93/13. Aj z tohto hľadiska je vylúčené, aby sa na dojednanie kompatibilné s transpozičnou normou
hľadelo ako na nevyhovujúce nárokom ochrany spotrebiteľa. Prípadný argument, že nariadenie vlády
č. 87/1995 Z. z. upravuje len horný strop (najvyššiu možnú výšku) sankcií za omeškanie spotrebiteľa,

tiež nemôže obstáť. Ide naopak o komplexnú reguláciu, ktorá zakotvila aj limity individuálnych sankcií.
V tejto súvislosti má absolútne zásadný význam ust. § 3a ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Je
zreteľným obmedzením výšky jednotlivej sankcie za omeškanie, ktorá nesmie prekročiť zákonné úroky
z omeškania, avšak výlučne za predpokladu, že skôr uplatnené sankcie prekročili výšku poskytnutého
úveru. Súd preto nie je oprávnený negovať toto jednoznačné zákonné pravidlo dodatočnými kritériami

spotrebiteľskej prijateľnosti, nanajvýš môže skúmať, či v konkrétnej veci neboli prekročené normatívne
mantinely týkajúce sa celkovej i individuálnej výšky sankcií.

18. Bolo nutné posúdiť, či aplikácia Obchodného zákonníka na záväzkový vzťah medzi stranami sporu
vyplýva aj priamo zo zákona, ak by napadnutej zmluvnej podmienky v zmluve so žalobkyňou vôbec

nebolo. Odpoveď je pritom jednoznačne kladná - podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka
patrí zmluva o úvere medzi tzv. absolútne obchody, ktoré sa „bez ohľadu na povahu účastníkov“
spravujú aj Obchodným zákonníkom. Ani v existujúcej judikatúre nikdy neexistovala pochybnosť, že
aj spotrebiteľskou zmluvou môže byť založený záväzkový vzťah, ktorý je svojou povahou obchodným
záväzkovým vzťahom a na ktorý preto dopadá aj normatívna úprava v Obchodnom zákonníku. V prípade

zmluvného vzťahu so žalobkyňou sú to najmä ust. §§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
obsahujú reglementáciu zmluvného typu zmluvy o úvere (keďže Občiansky zákonník nemá žiadnu
vlastnú konkurenčnú reguláciu zmluvy o úvere). Z pohľadu prvého testu podľa rozsudku C-415/11, teda
právne postavenie žalobkyne v dôsledku použitia klauzuly o aplikácii Obchodného zákonníka nie je v
ničom horšie než postavenie, ktorému by podliehala priamo zo zákona, v jednom aj druhom prípade

nastáva rovnaký účinok vzniku obchodného záväzkového vzťahu, na ktorý sa následne musia použiť aj
ustanoveniaObchodnéhozákonníkavovšetkýchtýchotázkach,ktorénepodliehajúžiadnejkonkurujúcej
regulácii v Občianskom zákonníku.

19. Možno sa len domnievať, že súd prvej inštancie dospel na základe neidentifikovateľných procesných

postupov k záveru, že posudzovaná zmluvná dikcia nejako vylučuje použitie Občianskeho zákonníka.
Tomu však nezodpovedá žiadne zistenie v doterajšom priebehu sporu. Údajný špecifický úmysel banky
vylúčiť aplikáciu právnych noriem zameraných na ochranu spotrebiteľa nemožno za žiadnych okolností
prezumovať, naopak záver o jeho existencii by mohol vzísť iba z riadne uplatnených prostriedkovprocesného útoku a z výsledkov vykonaného dokazovania. Ak by skutočne mala takýto úmysel - čo
popiera - musel by sa nejako manifestovať aj navonok tým, že by s odvolaním na príslušnú zmluvnú
podmienku presadzovala aplikáciu obchodnoprávnej úpravy tam, kde po práve mala byť použitá úprava

občianskoprávna. Je nelogické, aby do zmluvy mala so zlým úmyslom zakomponovať klauzulu údajne
nejako vylučujúcu Občiansky zákonník, ktorú by však už následne ani raz nevyužila. Bolo úlohou
žalobkyne, aby produkovala potrebné skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy, ktoré by potvrdzovali takýto
špecifický nekalý zámer. Tieto procesné bremená neuniesla a je neobhájiteľné klásť jej bez akejkoľvek
opory vo výsledkoch vykonaného dokazovania za vinu, že ju chceli ukrátiť o ochranu, ktorú jej priznávali

kogentné právne normy.

20. Neexistuje žiadna obhájiteľná právna metodológia, pri zapojení ktorej by bolo možné dospieť k
záveru, že zmluvná podmienka o aplikácii Obchodného zákonníka vylučuje použitie noriem občianskeho
práva a obzvlášť ust. § 52 ods. 2, posledná veta, Občianskeho zákonníka o preferencii ustanovení
Občianskeho zákonníka v prípade konfliktu občianskoprávnej a obchodnoprávnej regulácie. Toto

zákonné ustanovenie výslovne uznáva, že existujú aj spotrebiteľské právne vzťahy, ktoré sú zároveň
vzťahmi obchodnoprávnymi („aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“) a pre taký stret
zavádza osobitné pravidlo o prednosti Občianskeho zákonníka. Inými slovami to, že je určitý záväzkový
vzťah vzťahom obchodnoprávnym, samo osebe nebráni aplikácii § 52 ods. 2, in fine, Občianskeho
zákonníka. Atribút obchodnoprávnej povahy záväzkového vzťahu nevylučuje atribút jeho spotrebiteľskej

povahy, naopak môžu koexistovať popri sebe - a práve toto je hlavný zmysel a cieľ ust. § 52 ods. 2,
poslednáveta,Občianskehozákonníka,ktorýaniprípadnoudohodouoaplikáciiObchodnéhozákonníka
nemôže byť nijako dotknutý ani oslabený. Práve tento aspekt zvýraznil aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.02.2022.

21. Predovšetkým však ide o právne pochybenie súdu prvej inštancie - zmluvná podmienka o použití
Obchodného zákonníka vôbec nevylučuje použitie ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a už vôbec
nie Občianskeho zákonníka ako takého, jej účinkom je výlučne založenie obchodného záväzkového
vzťahu - ktorý by v prípade jej absencie tak či tak vznikol priamo zo zákona (§ 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka) - na ktorý sa následne všade tam, kde by došlo ku konfliktu noriem obchodného

práva a občianskeho práva, použijú normy práva občianskeho. Ak by sa právny názor súdu prvej
inštancie dotiahol do nevyhnutných dôsledkov, tak by sa na spotrebiteľský právny vzťah nikdy nemohli
použiť normy obchodného práva, čo je však v rozpore najmä so zákonnou enumeráciou zmluvných
typov, ktoré sú bez ohľadu na povahu zmluvných strán (t. j. aj keď ich subjektom je spotrebiteľ) vždy
obchodnými záväzkovými vzťahmi. Ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne umožňuje

dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať týmto zákonom a táto možnosť nie
je vylúčená ani pre oblasť záväzkových vzťahov, ktorých subjektom je spotrebiteľ.

22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že žalovaná sa mylne domnieva, že určenie
neprijateľnostizmluvnýchpodmienok jeneprípustné.Žalobapredstavujeefektívnyprocesnýprostriedok

pre žalobkyňu ako spotrebiteľa, aby bola zabezpečená ochrana ohrozených a porušených práv v
dôsledkunedodržaniapovinnostižalovanejakododávateľanepoužívaťneprijateľnézmluvnépodmienky
vo formulárových zmluvách, ako aj nekalých obchodných praktík pri ich uzatváraní. Práve rozhodovanie
súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch, popri posudzovaní nekalých
obchodných praktík, je nosným pilierom spotrebiteľského práva, tak ako to vyplýva z úniového práva a

vnútroštátnych právnych noriem. Podaná žaloba má nepochybne nielen svoj individuálny význam, ale
vzhľadom na charakter neprijateľnosti zmluvných podmienok, aj generálny význam. Praktický význam
žalobyourčenieneprijateľnostizmluvnýchpodmienokvyplývazúnijnéhopráva,ktoréformulovalooblasť
ochrany spotrebiteľa ako samostatnú politiku vlastnú EÚ, ako celku. Ide o oblasť spoločnej právomoci
EÚ a členských štátov EÚ. Poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z

30.01.2019,sp.zn.6Cdo/27/2018z28.03.2019auznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS124/2020
z 15.04.2020.

23. Žalovaná nevyužila efektívnejšie a v podstate bezplatné možnosti akými sú e-mailové alebo SMS
notifikácie alebo telefonické oznámenia (samozrejme dovolené v rámci právnej regulácie). Z formulára

zmluvy nijako nevyplýva, aby bola daná nejaká možnosť voľby, či a akým spôsobom chce byť spotrebiteľ
upovedomený na omeškanie. Napadnutá sankcia nespĺňa podmienky primeranosti a prijateľnosti v
zmysle § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
Poplatok za upomienku vo výške 25 eur je stanovený všeobecne a teda neobmedzene. Ak dodávateľspotrebiteľovi vyrubí za každú omeškanú mesačnú splátku (66,37 eur) upomienku vo výške 25 eur, tak
to predstavuje až 38 %. Aj za situácie, že by poplatok za upomienku prešiel testom podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka (čo nepripúšťa), tak jeho neprijateľnosť je daná aj § 53b ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/434/2014 zo dňa 04.06.2015 v
spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2015 zo dňa 11.11.2015.

24. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 20.01.2026 a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej nie je dôvodné.

26. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i
dôvodmi podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovanou tvrdených vád
rozhodnutia, a to podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, vychádzajúc pritom z konkrétnych

dôvodov ako ich vymedzila odvolateľka v podanom odvolaní.

27. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.
29. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

30. Medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom

chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a za porušenie tohto práva treba
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť
súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi
uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany

sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnychopravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie.

31. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie odvolateľky, že odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie nedáva odpoveď na otázky podstatné pre rozhodnutie v spore. Prvoinštančný súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v
zmysle § 220 ods. 2 CSP.

32. Odvolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv
odvolateľky nezistil také nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho
výklad a záver boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné.
Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

33. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnila, nepostačuje sama
osebenaprijatiezáveruozjavnejneodôvodnenostinapadnutéhorozhodnutiaprvoinštančnéhosúdu. Za
procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

34. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

35. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 CSP. Pri hodnotení

dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a

z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

36. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov

preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

37. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).38.Odvolacísúdskúmaluvedenýodvolacídôvodadospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdsauvedeného
pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd ani pri právnom posúdení

veci nepochybil.

39. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z nich i
správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

40. Predmetom sporu je určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom úvere
uzavretej medzi stranami sporu dňa 31.07.2014. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil neprijateľnosť
zmluvných podmienok, a to poplatok za upomienku vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku
a dohodu, že vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie

správnosti záveru súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolanie podané žalovanou.

41. Medzi stranami sporu bola uzavretá štandardná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá
bola uzatváraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť
nemohol. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania, či

nemajú charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, teda neprijateľných a ako takých aj neplatných. Pritom by nemali byť
žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti
alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

42. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

43. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

44. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že identické zmluvné podmienky už boli súdmi (nielen
Krajským súdom v Prešove) právoplatne vyhlásené za neprijateľné. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozsudky tunajšieho súdu sp.zn. 17CoCsp/46/2022 zo dňa 31.01.2023, 20CoCsp/10/2023

zo dňa 22.08.2023, 7CoCsp/55/2020 zo dňa 24.06.2021, 3CoCsp/35/2022 zo dňa 06.12.2022 a
5Co/19/2019 zo dňa 25.04.2019 proti totožnému dodávateľovi ako v prejednávanej veci.

45. Vo vzťahu k poplatku za upomienky vo výške 25 eur správne súd prvej inštancie poukázal na ust.
§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

46. Všetky dôvody, ktoré vymenoval súd prvej inštancie, spolu vedú k tomu, že poplatok za upomienku,
vo výške ako bol dohodnutý v zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poplatok bol veriteľ oprávnený účtovať bez akýchkoľvek
výnimiek, prípadne aj za spotrebiteľom nezavinené omeškanie. Poplatok mohol byť účtovaný bez
obmedzenia opakovane, mohlo teda spolu ísť o vysokú sumu, ktorú by bol spotrebiteľ povinný zaplatiť
veriteľovi na poplatkoch za upomienky. Iba dodávateľ mohol účtovať poplatok, spotrebiteľ nemal nárok
na poplatok, v prípade omeškania veriteľa. Vzhľadom na výšku poplatku, má povahu duplicitnej sankcie

za omeškanie, popri zákonných úrokoch z omeškania.47. Poplatok za jednu upomienku vo výške 25 eur, pričom ich môže veriteľ vystaviť neobmedzene, nie
je primeraný, predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke a tým spôsobuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

48. Upomienka vo výške 25 eur má sankčný charakter. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne
výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Účelom
zaslania upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu vo forme finančnej sankcie voči
spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech dodávateľovi. Možné náklady

spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie ako poplatok vo výške 25 eur.
Konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi
ako poškodzujúce. Takáto výška poplatku je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestná.

49. Rovnako sa stotožnil odvolací súd aj so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej
podmienkyovoľbeObchodnéhozákonníka.Podľazmluvnéhodojednaniaobsiahnutéhovzmluvevčasti

I., článok III Záverečné ustanovenia, bod 7., vzájomné právne vzťahy sa mali podľa § 262 Obchodného
zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

50. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015, doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu
vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci
sp. zn. 3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015

vydaného vo veci sp. zn. 8MCdo 13/2014.

51. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa

priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

52. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, ktoré normuje, ako
postupovať pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv pri koncipovaní zmluvných podmienok. Toto pravidlo
má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať

podmienky spotrebiteľskej zmluvy.

53. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa
vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak takúto zmluvnú podmienku vyhlásil za
neprijateľnú.

54. Správne prvoinštančný súd v rozsudku č.k. H./XX/XXXX-XXX zo dňa 02.09.2025 uviedol, že
upomienka má oznamovaciu a preventívnu funkciu, nie sankčnú a že účel upomienky nie je trest, ale

predpokladom ďalšieho postupu. Takýto je skutočný účel upomienky. Avšak v danom spore s poukazom
na výšku poplatku, upomienka má povahu sankcie. Takto ju naformuloval do zmluvy veriteľ.

55. K jednotlivým námietkam žalovanej, ako bola zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením,
ktoré by spotrebiteľovi vyplývalo zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými by zmluvná

pozícia mala byť nevýhodnejšia, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie v časti poplatku za upomienku a posúdenie zmluvnej podmienky aj s inštitútom úrokov
z omeškania upraveným § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie sa zaoberal aj §
53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z.. Pri dohode o voľbe Obchodného zákonníka súd prvej inštancie poukázal na zhoršenie postavenia

spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

56. Prvoinštančný súd zmluvné podmienky hodnotil v kontexte zmluvy a všetkých jej ustanovení. Pri
poplatku za upomienku poukázal na jej jednostrannosť, keď poplatok môže účtovať iba veriteľ, porovnalju so sumou mesačnej splátky, z ktorej predstavuje 38 %. Pokiaľ ide o druhú neprijateľnú podmienku, tak
táto je výslovne v rozpore s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak niet dôvodu na jej hodnotenie
v kontexte ostatných dojednaní v zmluve.

57. Len ťažko možno uveriť tomu, aby pri individuálnom dojednaní a oboznámení sa s obsahom
a pochopením ich významu, spotrebiteľ pristúpil na zmluvné podmienky s obsahom ako boli vyhlásené
za neprijateľné, aby súhlasil so zaplatením sumy 25 eur za jednu upomienku, napriek tomu, že náklady
na jej zaslanie sú nepochybne nižšie a aby si dobrovoľne mal záujem zhoršiť postavenie a zodpovedalo

jeho vôli, aby sa právne vzťahy zo zmluvy spravovali Obchodným zákonníkom, ktorý mu nepochybne
ako spotrebiteľovi neposkytuje ochranu v takom rozsahu ako ustanovenia Občianskeho zákonníka.

58. Napadnutý rozsudok nemôže byť prekvapivý pre žalovanú, s poukazom na už právoplatné
rozhodnutia vydané proti žalovanej a v ktorých boli identické zmluvné podmienky vyhlásené za
neprijateľné.

59. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd ignoroval preventívne a sankčné pôsobenie dojednania pri
upomienke a záujem na riadnom splácaní úverovej pohľadávky, tak bola to práve žalovaná, ktorá takto
vysoký poplatok za upomienku zakomponovala do zmluvy, a spôsobila tým neplatnosť zmluvného
dojednania.

60. Súd nie je oprávnený formulovať zmluvné podmienky v záväzkových vzťahoch, do ktorých vstupuje
žalovaná, je to úlohou žalovanej, ktorá zaiste disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním
resp. má možnosť využiť právne služby externých advokátskych kancelárii. Zmluvné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách majú byť formulované tak, aby boli v súlade s právnymi predpismi

a zároveň nespôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Čo v danom prípade splnené nebolo.

61. Napadnutý rozsudok nie je ako to tvrdí žalovaná vnútorne protirečivý, z dôvodu že prvoinštančný súd
označil poplatok za upomienku za duplicitnú sankciu za omeškanie, popri úrokoch z omeškania, čím má

podľažalovanejnaznačovaťjehoabsolútnuneprípustnosť.Vnapadnutomrozsudkuniejekonštatované,
aby bol poplatok za upomienku vylúčený za každých okolností. V tomto prípade ho súd prvej inštancie
hodnotil ako ďalšiu duplicitnú sankciu za omeškanie, z dôvodu jeho výšky.

62. Ani tvrdenie žalovanej, aby prvoinštančný súd posúdil zmluvnú podmienku ako neprimeranú iba za

určitých okolností, s poukazom k výške omeškanej sumy, nemá oporu a nevyplýva z napadnutého
rozsudku. Vzhľadom na výšku poplatku za upomienku 25 eur, je tento neprimeraný vždy (náklady na
vyhotovenie a odoslanie upomienky sú nepochybne podstatne nižšie).

63. Žalovaná v odvolaní ďalej argumentovala § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Súd prvej inštancie správne v bode 34. rozsudku uviedol, že
režim § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka nevylučuje posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré sa uplatnia
prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka môžu
vstúpiť iba tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege artis, a nie tie ktoré sú už ex lege neplatné,

ako je to v tomto posudzovanom prípade. V bode 36. rozsudku súd prvej inštancie porovnal zmluvné
dojednanie o poplatku za omeškanie so zákonnou úpravou a konštatoval, že nespĺňa podmienky
primeranosti a prijateľnosti ani v zmysle ust. § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3a ods.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne dôvody,
pre ktoré by bol tento záver súdu prvej inštancie nesprávny.

64. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/143/2023 zo dňa 29.01.2025 sa
týka zmluvnej podmienky inej ako boli predmetom sporu v prejednávanej veci. Išlo o zmluvnú pokutu
a rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený pre nepreskúmateľnosť. Napriek uvedenému, s poukazom na
citáciu z tohto uznesenia žalovanou, poukazuje odvolací súd na predchádzajúci bod odôvodnenia.

65. Vo vzťahu k odvolacím námietkam k druhej vyhlásenej neprijateľnej zmluvnej podmienke o dohode
o voľbe Obchodného zákonníka, k porovnaniu právneho postavenia spotrebiteľa zo zmluvy, teda že
zmluvné vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, s postavením vyplývajúcim pre nehoz právneho poriadku, je postavenie zo zmluvnej podmienky výslovne v rozpore s právnou úpravou
spotrebiteľských vzťahov, konkrétne § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

66. Ďalej sa žalovaná snaží presvedčiť, že zo zmluvnej podmienky vyplýva, že okrem Obchodného
zákonníka, sa právne vzťahy budú spravovať nielen Obchodným zákonníkom, ale aj Občianskym
zákonníkom a zákonom o spotrebiteľských úveroch. Zo znenia napadnutej zmluvnej podmienky takáto

úprava právnych vzťahov zo zmluvy o splátkovom úvere nevyplýva. Pokiaľ by veriteľ takto zmýšľal pri
uzavretí zmluvy alebo koncipovaní zmluvných podmienok, tak je otázne a nevysvetlil ani v odvolaní,
prečo tak neučinil a tak ako vykladá zmluvnú podmienku v odvolaní, prečo ju takto nenaformuloval do
uzavretej zmluvy. Nepochybne, znenie zmluvnej podmienky, o aplikácii Obchodného zákonníka, môže
priemerného spotrebiteľa neznalého práva, odradiť od prípadného uplatňovania svojich práv, pokiaľ by
postupoval podľa výslovného znenia zmluvnej podmienky a domnieval by sa, že vzťahy zo zmluvy sa

riadia Obchodným zákonníkom. Na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je relevantné, či
veriteľ zmluvnú podmienku vôbec niekedy aplikoval voči spotrebiteľovi.

67. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.02.2022 sa
dovolací súd nevyjadroval k právnemu posúdeniu k dohode o voľbe Obchodného zákonníka. Najvyšší

súd pri právnom posúdení veci sa zaoberal otázkou nesprávneho určenia RPMN z dôvodu započítania
poplatku za poskytnutie úveru.

68. Žalovaná tvrdí, že zmluvná podmienka o použití Obchodného zákonníka nevylučuje použitie
Občianskeho zákonníka, jej účinkom je výlučne založenie obchodného záväzkového vzťahu, ktorý by

vprípadejejabsencie,vznikolpriamozozákona.Pokiaľbybolouvedenétvrdeniežalovanejpravdivé,tak
žalovaná opäť nevysvetlila účel zmluvného dojednania, pokiaľ by napriek absencii zmluvnej podmienky
vznikol obchodný záväzkový vzťah medzi stranami sporu ex lege a po druhé, prečo do zmluvnej
podmienky nezakomponovala aj to, že právne vzťahy sa budú spravovať aj príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka (nielen Obchodného zákonníka).

69. K poslednej odvolacej námietke, že súd prvej inštancie si neprípustne atrahoval právomoc zakázať
subjektom práva dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že v zmysle dikcie ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť,
že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto (Obchodným)

zákonom. Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§
497) bez ohľadu na povahu účastníkov sa spravujú Obchodným zákonníkom. Záväzkové vzťahy medzi
stranami sporu spadajú pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka, preto dohoda podľa § 262
Obchodného zákonníka, nemá žiadne opodstatnenie a iný účel a význam ako zavádzať spotrebiteľa
v takejto dohode odvolací súd nevzhliadol.

70. Z uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

71. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 CSP).

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).