Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/246/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5825200566
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Korbašová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5825200566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy

Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, vo veci starostlivosti
o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené
kolíznym opatrovníkom: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Dolný Kubín, deti rodičov: matka D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. G. XXXX/XX, H. C.,
zastúpená: JUDr. Michaela Pagáčiková, advokátka, so sídlom Radlinského 47, Dolný Kubín, a otec H.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. E. XXX, B. I., v konaní o návrhu matky na zvýšenie výživného,
o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 4P/4/2025-325 zo dňa 4. septembra

2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 4P/4/2025-325 zo dňa 4. septembra 2025 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil otcovi
povinnosť prispievať na výživu maloletého A. sumou 180,- Eur mesačne a na výživu maloletej C.
sumou vo výške 160,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých detí,
počnúc dňom 07.03.2025; výrokom II. uložil otcovi povinnosť zaplatiť zameškané výživné za obdobie od
07.03.2025 do 04.09.2025 vo výške 360,- Eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III.

zmenil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2P/31/2022 zo dňa 30.06.2022 v časti o určení
výživného na maloleté deti; výrokom IV. vo zvyšku návrh matky zamietol; výrokom V. rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd citujúc § 78 ods. 1 až 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rodine“), § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine, mal z vykonaného dokazovania
preukázané, že návrh matky na zvýšenie výživného je čiastočne dôvodný. Naposledy bola upravená
výška vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn.

2P/31/2022 zo dňa 30.06.2022. V tom čase navštevovali maloleté deti materskú škôlku; otec bol
nezamestnaný, evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Matka maloletých detí pracovala na
čiastočnýúväzokspríjmomcca750,-Eurnaterajšejpracovnejpozícii.Aktuálnemaloletédetinavštevujú
základnú školu, na ich strane nastal objektívny nárast životných nákladov, na ktorý je potrebné pri zmene
pomerov prihliadať v zmysle § 78 ods. 3 zákona o rodine. Matka pracuje na pozícii bezpečnostný technik
s mesačným príjmom 1.500,- Eur. Výška príjmu otca maloletých detí je cca 900,- Eur mesačne. Okresný
súd pri určení výšky výživného dospel k záveru, že odôvodnené potreby maloletých detí sa neustále

zvyšujú, avšak treba brať do úvahy aj tú skutočnosť, že maloleté deti trávia každý druhý víkend od piatku
do nedele u otca, kedy s nimi matka reálne výdavky nemá. Naposledy bolo výživné určované pred 3
rokmi, počas ktorých došlo samozrejme k nárastu nákladov na maloleté deti, avšak okresný súd bol toho
názoru, že výživné v doteraz určenej miere by malo z väčšej časti pokrývať náklady maloletých detí.Zároveň okresný súd určil výšku zameškaného výživného od podania návrhu do 04.09.2025 vo výške
360,- Eur a vyslovil názor, že túto sumu je otec maloletých detí schopný zaplatiť matke v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. V rámci vykonaného dokazovania okresný súd nezistil dôvod, pre ktorý by mal

zvyšovať výživné nie od podania návrhu, ale už od 01.01.2025, preto v tejto časti návrh matky zamietol.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
3. Proti výroku I., II. III. a IV. podala odvolanie matka z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d),
f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží otcovi povinnosť
prispievať na výživu maloletého A. výživným vo výške 300,- Eur mesačne a na výživu maloletej C.
výživným vo výške 250,- Eur mesačne, pričom uloží otcovi zároveň povinnosť zaplatiť zameškané
výživné na maloleté deti v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uviedla, že z vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že boli relevantne preukázané zmenené pomery na
strane účastníkov konania od posledného rozhodnutia o výživnom. Maloletý od 01.09.2024 nastúpil na

povinnúškolskúdochádzku,čímsamuevidentnezvýšiliopodstatnenévýdavkyvsúvislostisozahájením
školskej dochádzky, s nákupom školských potrieb, ako aj náklady na mimoškolské aktivity a krúžky. Od
01.09.2025 je maloletý žiakom 2. ročníka základnej školy, pričom v súvislosti s plnením školských úloh
mu musela zakúpiť počítač. Od 01.09.2025 nastúpila na povinnú školskú dochádzku aj maloletá, s čím
sú opätovne spojené zvýšené výdavky súvisiace so zahájením školskej dochádzky, na kúpu školských

potrieb, školských pomôcok, náklady na krúžky a mimoškolské aktivity. V čase, keď bola naposledy
určená vyživovacia povinnosť, ani jedno z maloletých detí nemalo zahájenú povinnú školskú dochádzku.
Od roku 2022 sa zmenili pomery na strane otca, ktorý bol v čase posledného rozhodovania súdu
o výživnom nezamestnaný, v súčasnej dobe pracuje, resp. má možnosť zvýšiť si svoj príjem aktívnou
činnosťou. Poukázala na skutočnosť, že otec nemá prakticky žiadne náklady na bývanie, býva u svojich

rodičov bezplatne, resp. svojim rodičom sa za bývanie revanžuje tak, že pre nich vykonáva rôzne práce
na farme. Otec priznal, že predtým pracoval na lepšie platenom mieste automechanika, ktoré sám
dobrovoľne opustil, pretože chcel mať kľudnejšiu prácu. Podľa matky sa otec preukázateľne zbavuje
možnosti dosahovať lepší príjem, uprednostňuje svoje pohodlie a vlastný kľud. Otec sa vykonávaním
bezplatných prác na farme rodičov preukázateľne vzdáva možnosti dosahovania lepšieho zárobku, na

čo mal okresný súd ex offo prihliadnuť a pri určovaní výšky výživného vychádzať z tzv. potencionálneho
príjmu, ktorý by otec mohol dosahovať, ak by aktívne využíval možnosť lepšie platenej práce, resp., ak
by nevykonával prácu na rodičovskej farme dobrovoľne bezplatne.
4. Matka tiež poukázala v odvolaní na to, že okresný súd nezohľadnil nadštandardné majetkové pomery
otca, a síce, že otec je vlastníkom ďalšej nehnuteľnosti – rodinného domu v obci B. I., ktorí kúpili

spoločne. Otec svoju časť nehnuteľnosti kúpil zo svojich finančných zdrojov, resp. bez hypotekárneho
úveru. Ona svoju polovicu domu zakúpila z hypotekárneho úveru. Nakoľko sa manželstvo rozpadlo
a rodinný dom nie je dokončený, v predmetnom rodinnom dome nebýva ani jeden z nich. V súčasnej
dobe prebieha na Krajskom súde v Žiline súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva. Podľa matky okresný súd nezohľadnil pri určovaní výšky výživného pre maloleté deti

celkové majetkové pomery otca, ktorý na jednej strane býva v dome u svojich rodičov bezplatne,
na druhej strane je spoluvlastníkom ďalšej nehnuteľnosti. Rodinný dom otec sám v prebiehajúcom
súdnom konaní o vyporiadanie z podielového spoluvlastníctva ocenil na hodnotu cca 180.000,- Eur.
Ona s maloletými deťmi žije v podnájme, ktorý hradí vo výške 500,- Eur mesačne, a zároveň musí
uhrádzať mesačné splátky hypotekárneho úveru vo výške 120,- Eur mesačne. Jedná sa o dlhodobo

neúnosnú situáciu, keďže zo svojho príjmu cca 1.300,- Eur mesačne je nútená hradiť aj náklady
bývania v byte aj náklady hypotekárneho úveru za nedokončený rodinný dom. Matka poukázala na
neochotu otca dohodnúť sa na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, napriek tomu, že zabezpečila
konkrétneho kupujúceho. Podľa matky takéto správanie otca vykazuje známky šikanózneho výkonu
práva tým, že otec predmetný dom vôbec nevyužíva a obaja sú nútení hradiť zbytočné náklady na tento

prebytočný, nevyužitý majetok. Zároveň je nutné v dome platiť kúrenie, elektrickú energiu, komunálny
odpad. Otec necháva majetok bez akéhokoľvek dôvodu pasívne stáť. Otec má možnosť aktívne tieto
nehnuteľnosti využívať a zvýšiť tak svoj príjem, či už formou prenájmu alebo predaja predmetných
nehnuteľností.
5. Matka v odvolaní podotkla, že od posledného rozhodnutia súdu sa deťom znížili prídavky a znížil

sa aj daňový bonus (o 80,- Eur na obidve deti). Pri poslednom rozhodovaní súdu neboli ešte maloleté
deti školopovinné, mali nižšie náklady a otec bol v tom čase nezamestnaný, preto bola výška výživného
určená na sume 150,- Eur pre maloletého a 130,- Eur pre maloletú. Okresný súd napadnutým
rozhodnutím zvýšil výživné len nepatrne o 30,- Eur na každé z maloletých detí, avšak takéto zvýšenienepostačuje na úhradu bežných výdavkov maloletých detí už len s ohľadom na stav inflácie, radikálne
zvýšenie cien tovarov a služieb, ale ani s ohľadom na výrazne dobré majetkové a finančné pomery
otca. Okresný súd sa uspokojil s príjmom otca vo výške 900,- Eur mesačne, nevzal do úvahy fakt, že

v dnešnom trhovom hospodárstve je možné si za kvalifikovanú prácu žiadať lepšiu mzdu. Otec sám
priznal, že by bol schopný zarábať ako automechanik lepšie, avšak túto prácu zanechal, aby mal kľud.
Okresný súd nezohľadnil fakt, že sa otec bez primeraného dôvodu vzdal možnosti lepšieho zárobku,
avšak argument otca, že chcel mať kľudnejšie miesto nemožno podľa matky považovať za primeraný
dôvod, prečo sa otec vzdal lepšieho zárobku. Okresný súd nezohľadnil fakt, že otec má objektívne

možnosť pasívne bezpracne zvýšiť svoj príjem, ak by súhlasil s predajom rodinného domu, ktorý majú
spoločne v podielovom spoluvlastníctve. Podľa matky nedáva zmysel, ak sa otec sám dobrovoľne
rozhodol znížiť svoj príjem odmietaním lepšie platenej práce, pričom v dnešnej dobe aj nekvalifikovaná
pracovná sila dokáže zarobiť minimálnu mzdu na úrovni presahujúcej 1.000,- Eur, preto nie je zrejmé,
prečo sa kvalifikovaný automechanik bezdôvodne možnosti lepšieho zárobku vzdáva. Poukázala na
to, prakticky sama zabezpečuje celkovú osobnú starostlivosť o maloleté deti, na ktoré otec participuje

len minimálne. Na pojednávaní otec uviedol, že jej mal poskytnúť na úhradu nákladov na maloleté
deti čiastku 10.000,- Eur, avšak táto informácia sa absolútne nezakladá na pravde a okresný súd si jej
pravdivosť žiadnym spôsobom neoveroval. Matka sa nestotožnila sa so záverom okresného súdu, že
otec s maloletými deťmi trávi 2 víkendy v mesiaci, počas ktorých jej nevznikajú výdavky na maloleté
deti, pretože ide o skutočne minimálny rozsah stretávania sa otca s maloletými deťmi. Otec počas

týchto víkendov hradí maloletým deťom iba stravu, ona však hradí všetky bežné náklady, ako sú obuv,
oblečenie, lieky, aktivity, hygienické potreby, či iné. Ona sa o maloleté deti musí starať 24 dní v mesiaci.
6. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že nemá nové dôkazy a návrhy
na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Mal za to, že výživné určené napadnutým rozsudkom je
postačujúce na krytie každodenných nákladov maloletých detí.

7. Otec vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že matka vo svojom
odvolaní opätovne predkladá argumenty, ktoré už boli predmetom dokazovania pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa okresný súd podrobne a presvedčivo vysporiadal. Nesúhlasil s tvrdeniami
matky, že okresný súd nezohľadnil jeho majetkové pomery, alebo že by sa dobrovoľne vzdal vyššieho

príjmu. Pracuje, má stabilný, avšak priemerný príjem približne 900,- Eur mesačne, pričom časť jeho
výdavkov smeruje na zabezpečenie základných životných potrieb, splácanie osobných záväzkov a tiež
na pokrytie potrieb maloletých detí počas realizácie styku s ním. Nie je pravdou, že by sa dobrovoľne
vzdal vyššieho príjmu alebo odmietal lepšie platenú prácu, pracovné miesto ktoré v súčasnosti zastáva
zodpovedá jeho kvalifikácii, zároveň mu umožňuje stabilný pracovný režim, vďaka ktorému môže

pravidelne udržiavať kontakt s maloletými deťmi a venovať sa im počas určených víkendov. Zmena
zamestnania za účelom vyššieho zárobku by nevyhnutne viedla k zníženiu jeho osobnej starostlivosti
o maloleté deti, čo nie je v ich záujme. Rovnako uviedol, že býva u svojich rodičov, pričom im vypomáha
prácami na farme, nejedná sa o bezplatné bývanie bez akejkoľvek protihodnoty a o vzájomnú pomoc
v rámci rodiny. Zároveň platí svoje osobné výdavky a prispieva na chod domácnosti podľa svojich

možností.Pokiaľmatkavodvolaníuvádza,žebránipredajuspoločnéhorodinnéhodomu,tátoinformácia
je zavádzajúca, nesúhlasil s predajom rodinného domu za podhodnotenú cenu, ktorú matka chcela
dosiahnuť prostredníctvom svojich známych. Znalci aj realitný trh v danej lokalite potvrdzujú, že reálna
trhová hodnota predmetného rodinného domu je minimálne 190.000,- Eur, zatiaľ čo matka sa pokúšala
iniciovať predaj za 176.000,- Eur. Svojim postojom nebránil predaju, ale chránil hodnotu spoločného

majetku. Predmetný dom bol nadobudnutý ešte pred uzavretím manželstva, pričom polovicu domu
kúpil z vlastných prostriedkov, ktoré si sám našetril, matka druhú polovicu nadobudla prostredníctvom
hypotekárneho úveru, ktorý bol počas celého trvania manželstva riadne splácaný ním z jeho príjmu.
Pokiaľ matka poukazuje na vysoké náklady spojené s prenájmom bytu vo výške približne 500,- Eur
mesačne zdôraznil, že matka má možnosť bývať v spoločnom rodinnom dome, ktorý nie je obývaný. Je

si plne vedomý svojej finančnej situácie a koná zodpovedne vo vzťahu k sebe aj k maloletým deťom,
pretože si mohol rovnako ako matka prenajať byť a platiť mesačne niekoľko stoviek eur za nájom,
rozhodol sa však tak neurobiť. To, že ako takmer 40-ročný muž býva u svojich rodičov nemožno podľa
neho považovať za negatívum, ale naopak za prejav finančnej rozhodnosti a zodpovednosti.
8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1

CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, preto ho v celom rozsahu ako
vecne správne potvrdil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
9. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým

posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré
prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

10. Po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním

sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom
matky, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2
CSP).
11. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná

právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 zákona o rodine) je založená na
rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona
o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a
rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,

zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z
hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,
ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú

komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové
pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež

osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako
určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín
„prihliadasa",osobnústarostlivosťnepochybnekladienaroveňfinančnémuzabezpečeniuvýživy.Miera,
v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení
podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch

najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia.
12. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.
1 zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta
druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,

spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote,
výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto
okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a
schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujúobvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú
reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré
nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom, napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej

a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v
spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.
13. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak
sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať
podstatnú zmenu pomerov, či už na strane maloletého dieťaťa alebo rodičov. Úlohou súdov

pri rozhodovaní o zmene výživného je preto potrebné zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov
od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky
výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona
o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na
zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov.
14. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď zisťoval

všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného pre maloleté deti
z hľadiska ich súčasných odôvodnených potrieb, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov,
na ktorých výživu sú maloleté deti doposiaľ plne odkázané, a tieto potom v záujme zistenia podstatnej
zmeny pomerov (§ 78 ods. 1 zákona o rodine), porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie
výživného v čase posledného rozhodnutia súdu o výživnom rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

č.k. 2P/31/2022-88 zo dňa 30. júna 2022.

15. Odvolací súd súhlasí s matkou v tom, že prechod/nástup maloletých detí do základnej školy
prirodzene zvyšuje ich odôvodnené potreby (školské pomôcky, režimové náklady, záujmové aktivity,
vyššie nároky na stravu, oblečenie). Túto zmenu pomerov na strane maloletých detí však okresný

súd zohľadnil, konštatoval objektívny nárast životných nákladov a zmenu potrieb maloletých detí práve
vzhľadom na školskú dochádzku a ich vek, a premietol ju do zvýšenia výživného pre obe maloleté deti.
Ak matka namietala, že od poslednej úpravy výživného došlo k nárastu cien a k zníženiu daňového
bonusu, čo zhoršilo jej rozpočet, odvolací súd uvádza, že okresný súd sa otázkou vývoja životných
nákladov výslovne zaoberal (valorizačná klauzula § 78 ods. 3 zákona o rodine) a zohľadnil ju ako

objektívny dôvod zmeny pomerov. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné doplniť, že okresný súd
zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči maloletému A. zo sumy 150,- Eur na 180,- Eur mesačne, čo
predstavuje nárast o 20 %, a voči maloletej C. zo sumy 130,- Eur na 160,- Eur mesačne, čo predstavuje
nárast približne o 23 %, a to po uplynutí obdobia troch rokov od poslednej úpravy výživného.

16. Pokiaľ ide o zníženie daňového bonusu, z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd pri zisťovaní
príjmu matky vychádzal z jej aktuálnej mzdy, v ktorej si matka uplatňuje daňový bonus na maloleté
deti, teda pracoval s reálnou výškou jej disponibilného príjmu v čase rozhodovania. Pokles daňového
bonusu preto nepredstavuje samostatnú okolnosť, ktorá by bez ďalšieho automaticky prenášala celé
finančné bremeno na povinného rodiča; ide len o jeden z faktorov celkovej úvahy, ktorú okresný súd

vykonal. Dopĺňa odvolací súd, že daňový bonus predstavuje formu zákonného daňového zvýhodnenie
rodiča vyživujúceho nezaopatrené dieťa, ktorým sa znižuje jeho daňová povinnosť, a teda ide o nástroj
daňovej politiky štátu, nie o priamy zdroj príjmu viazaný na vyživovaciu povinnosť druhého rodiča.
Zmeny v jeho výške preto nemožno automaticky premietať do rozsahu vyživovacej povinnosti povinného
rodiča bez celkového posúdenia príjmových a majetkových pomerov oboch rodičov a odôvodnených

potrieb maloletých detí. Pokiaľ matka poukazuje aj na zníženie prídavkov na maloleté deti, ide rovnako
o okolnosť vplývajúcu na celkové hospodárenie domácnosti matky; sama osebe však bez ďalšieho
nezakladá povinnosť určiť výživné v matkou požadovaných sumách.
17. K odvolacej argumentácii matky, že otec sa bez primeraného dôvodu vzdal lepšie plateného
zamestnania automechanika, keďže chcel „kľudnejšiu prácu“, a že okresný súd mal vychádzať pri určení

výživného z tzv. potencionálneho príjmu otca, odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní schopností
a možností povinného rodiča možno prihliadať aj na situácie, keď sa povinný bez vážneho dôvodu
vzdáva zárobku alebo prijíma neprimerané riziká na úkor vyživovacej povinnosti. Na druhej strane,
určenie výživného na báze potenciálneho príjmu nemôže byť výsledkom abstraktnej úvahy o tom, že
„na trhu by mohol zarábať viac“, ale musí mať oporu v zisteniach o reálnych pracovných možnostiach,

kvalifikácii, zdravotnom stave, miestnych podmienkach a reálnosti dosahovania vyššieho zárobku.
V prejednávanej veci okresný súd vychádzal zo zisteného príjmu otca okolo 900,- Eur mesačne. Z
dokazovania nevyplýva, že by otec aktuálne úmyselne nepracoval, vyhýbal sa práci, alebo účelovo
svoj príjem zatajoval. Otec má pravidelný pracovný režim a realizuje styk s deťmi každý druhý víkend.Odvolací súd preto nevzhliadol dôvod, aby bolo výživné určené na základe potencionálneho príjmu bez
toho, aby bolo preukázané, že otec má reálnu a bezprostrednú možnosť dosahovať vyšší príjem a že sa
jej bez primeraného dôvodu vzdáva. Samotné vyjadrenie otca o preferencii stabilnejšej práce v kontexte

starostlivosti o maloleté deti nemožno bez ďalšieho vyhodnotiť ako účelové znižovanie schopností plniť
vyživovaciu povinnosť.
18. Ak matka vo svojom odvolaní zdôrazňuje, že otec býva u rodičov bezplatne, a preto má vyššiu
disponibilitu finančných prostriedkov, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že otec býva
u rodičov a poskytuje protihodnotu formou prác na farme, pričom konštatuje, že ide o typické rodinné

usporiadanie vzájomnej výpomoci. Aj keby boli jeho náklady na bývanie nižšie ako náklady matky v
nájme, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že je dôvodné určiť výživné v matkou požadovaných
sumách bez primeraného pomeru k jeho preukázanému príjmu a ďalším výdavkom. Zároveň odvolací
súd poukazuje, že matka vo svojich vyjadreniach opisuje náklady na bývanie (nájom 450/500 Eur),
hypotekárnu splátku, poistenia a ďalšie položky. V konaní o výživnom však nie je možné preniesť na
povinnéhorodičacelýrozsahekonomickýchdôsledkovmajetkovéhosporurodičov;výživnémáprimárne

zabezpečiť potreby detí, nie suplovať vyporiadanie majetkových vzťahov rodičov.
19. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentmi matky viažucimi sa k otcovmu spoluvlastníctvu
rodinného domu, ktorý je podľa nej speňažiteľný, z čoho vyplýva možnosť otca zvýšiť svoj príjem jeho
predajom alebo prenájmom, pričom mu zároveň vytýka marenie predaja. Konštatuje odvolací súd, že
majetkové pomery rodiča sú nepochybne relevantné pri úvahe o rozsahu vyživovacej povinnosti. V

prejednávanej veci však predmetná nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva oboch rodičov a
jej nadobudnutie predchádzalo poslednému rozhodnutiu o výživnom na maloleté deti. Nejde teda o novú
skutočnosť v majetkových pomeroch ani jedného z rodičov, a teda sama osebe nie je spôsobilá založiť
zmenu pomerov na strane otca. Zároveň zo spisu nevyplýva, že by otec z predmetnej nehnuteľnosti
dosahoval pravidelný výnos. Otázky predaja, ceny a vyporiadania podielového spoluvlastníctva patria

primárne do samostatného konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva a nemôžu byť v tomto
konaní nahrádzané konštrukciou hypotetického príjmu povinného rodiča. Pokiaľ matka tvrdí šikanózny
výkon práva pri odmietaní predaja, ide o hodnotiaci záver, ktorý okresný súd v tomto konaní nemal
povinnosť prejudiciálne riešiť. Pre rozhodnutie o výživnom je určujúce, aké sú aktuálne príjmové
a majetkové možnosti povinného rodiča a odôvodnené potreby maloletých detí; okresný súd tieto

východiská rešpektoval.
20. Odvolací súd tiež nepovažuje za dôvodnú námietku matky, že okresný súd podcenil rozsah
jej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie v súlade s § 62 ods. 4 zákona o rodine prihliadol
na mieru osobnej starostlivosti oboch rodičov a správne zohľadnil, že otec zabezpečuje osobnú
starostlivosť o maloleté deti počas pravidelného víkendového styku. Zohľadnenie realizovaného styku

otca s maloletými deťmi je v konaniach o výživnom štandardné, pretože počas styku otec zabezpečuje
bežné potreby detí (najmä stravu a režijné výdavky spojené s pobytom maloletých detí u neho). To
však samozrejme neznamená, že matke v tomto čase nevznikajú fixné náklady na domácnosť alebo
dlhodobejšie potreby detí. Okresný súd pri tejto úvahe nevyvodil záver, že matka nemá žiadne výdavky,
ale že časť bežných nákladov je v čase styku krytá otcom. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho

prieskumu nevzhliadol, že by táto úvaha okresného súdu viedla k vecne nesprávnemu určeniu výšky
výživného.
21. Matka rovnako namieta, že otec nepravdivo uviedol, že jej „nechal 10.000,- Eur“, avšak odvolací
súd zvýrazňuje, že napadnutý rozsudok neurčil výšku výživného na základe tejto okolnosti, ani z nej
nevyvodil záver o menšej potrebe maloletých detí. Ide o tvrdenie týkajúce sa minulého jednorazového

plnenia, ktoré nebolo nosným dôvodom rozhodnutia o pravidelnom mesačnom výživnom. Aj keby sa
účastníci v tejto otázke rozchádzali, nemá to za daného stavu vplyv na vecnú správnosť výrokov
napadnutého rozsudku.
22. Okresný súd vecne správne posúdil aj otázku zameškaného výživného, ktoré určil odo dňa podania
návrhu,t.j.od07.03.2025,nieod01.01.2025vsúladesnávrhommatky.Odvolacísúduvádza,ževýživné

možno určiť aj spätne, avšak vždy musí existovať preukázaný dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 77
ods. 1 zákona o rodine). V prejednávanej veci matka návrh podala 07.03.2025 a okresný súd nezistil
skutkové dôvody, ktoré by odôvodňovali priznať zvýšenie už od 01.01.2025, preto návrh matky v tejto
časti zamietol a odvolací súd sa s jeho procesným postupom stotožňuje.

23. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí daťodpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP
a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu cez úpravu v §

387 ods. 2 CSP.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP, aplikujúc § 52 CMP,
v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje
inak.
26. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.