Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124206459
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124206459.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: U.. P. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Martina Kožárová Jenčová, advokátka so sídlom
Slovenská 69,080 01 Prešov, proti žalovanej: I. nemocnica s poliklinikou J. A. E. P., so sídlom B. XX,
XXX XX P., C.: XX XXX XXX, právne zastúpená: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom

Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, v spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č .k.
7Cpr/7/2024-128 zo dňa 28.5.2025, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov , (ďalej len súd prvej inštancie ) v konaní o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy rozhodol takto
I. Súd žalobu žalobcu zamieta.
II. Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 22.07.2024 žiadal,
aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníkaprácedanéžalobcovilistomzodňa21.05.2024,doručenýmmudňa23.05.2024,jeneplatnéa
pracovný pomer žalobcu u žalovaného ,založený Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005, trvá, žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške určenej ako násobok jeho priemernej mzdy a počtu
mesiacov, ktoré uplynú od 26.06.2024 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo,

keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žiadal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný nahradiť
žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy priemernej mzdy žalobcu, vždy od splatnosti
mzdy, za ten-ktorý mesiac a nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.
3. Žalobu zdôvodnil tým, že Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005 bol založený pracovný pomer
medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom. Podľa tejto pracovnej zmluvy
v znení dodatkov pracovný pomer bol dohodnutý s nástupom do práce od 01.04.2005 na dobu

neurčitú. Dňa 23.05.2024 doručila žalovaná žalobcovi listinu zo dňa 21.05.2024 číslo 488/2024/PMO
označenú ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorou okamžite skončil pracovný pomer
uzatvorený Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005 z dôvodu, že na základe písomného oznámenia
U.. R. N., námestníčky pre liečebno-preventívnu starostlivosť pre nechirurgické odbory nemocnice
zo dňa 07.05.2024 bolo zistené, že dňa 03.05.2024 v čase okolo 11:30 hod. žalobca počas výkonu
pracovnej zmeny v pracovnom zaradení lekár na CT pracovisku rádiologického oddelenia nemocnice

odmietol vykonať pridelenú prácu U. L. M., ktorého U. K. P. R., primárka rádiologického oddelenia, P.
na rannom sedení v daný deň poverila rozdeľovaním práce na danom oddelení v čase jej následnejneprítomnosti v práci a súčasne v neprítomnosti jej zástupkyne U.. C. V.. Zároveň ho mal pred svedkami
fyzicky napadnúť tak, že ho sotil do kovového regálu a následne udrieť päsťou do tváre. Svedkami
incidentu boli zamestnanci U.. Z. V., R. L., U.. U. B., U.. Y. B., U.. L. M., U.. Y. P., U.. X. X., L. Z.

sanitár. Takéto konanie spočívajúce vo fyzickom napadnutí kolegu U.. L. M. považoval zamestnávateľ za
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 24.06.2024 oznámil žalobca zamestnávateľovi,
že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiada, aby mu naďalej prideľoval
prácu. Listom zo dňa 04.07.2024 oznámil zamestnávateľ žalobcovi, že platne s ním skončil pracovný
pomer. V danom prípade zamestnávateľ konanie zamestnanca spočívajúce vo fyzickom napadnutí U.. L.

M. považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca súdu uviedol v písomnom vyhotovení
žaloby, že v daný deň riadne vykonával svoju prácu, pričom U.. M. od neho vyžadoval vyšetrenie
pacienta. Žalobca mu vysvetlil, že popisuje pacienta s ťažkým potencionálne život ohrozujúcim stavom,
ťažký dlhotrvajúci zápal pľúc s komplikovanými vedľajšími nálezmi. Išlo o odborne aj časovo náročný
popis vyžadujúci si plné sústredenie. U.. M. na uvedené vysvetlenie nereflektoval a trval na tom, aby
pacienta vyšetril žalobca. Uviedol, že v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že U.. M. nemal oprávnenie

riadiť prácu zamestnancov. Žalobca tak len reagoval na nevhodné správanie sa kolegu. Žalobca bol
zamestnancom žalovaného 19 rokov, počas ktorých riadne a vysoko odborne vykonával svoju prácu,
zúčastňoval sa odborných seminárov. Išlo o jednorázový exces vyprovokovaný v danom momente
nevhodným správaním kolegu. Z doručeného okamžitého skončenia pracovného pomeru zároveň
nie je zrejmé, či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami

zamestnancov.
4. Žalovaná strana sa k žalobe žalobcu vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 30.07.2024, v ktorom
žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná nesúhlasí so žalobou , pričom uviedla, že ju považuje
za nedôvodnú. Primárka oddelenia U.. K. P. R. v daný deň 03.05.2024 bola po nočnej službe a jej
zástupkyňa U. C. V. bola v tento deň na OČR so svojím dieťaťom. Primárka na rannom sedení, kde

bol prítomný aj žalobca, poverila vedením oddelenia a najmä rozdeľovaním práce U.. L. M.. Ide o
bežnú dlhoročnú prax žalovaného. U.. M. nebol vedením oddelenia poverený prvýkrát, ale v posledných
rokoch ešte pred zmenou na poste zástupcu primára a častej dlhotrvajúcej práceneschopnosti
predchádzajúceho zástupcu, bol to práve U.. L. M., ktorý bol opakovane a často poverený vedením
predmetného oddelenia v čase neprítomnosti primárky. Išlo o zodpovedného a skúseného lekára.

Žalobca bagatelizuje útok na svojho nadriadeného. Došlo tu nielen k vulgárnemu verbálnemu útoku,
ale aj k hrubému fyzickému násiliu a priamemu soteniu U.. M. do kovového regála. Mimoriadne
závažnou skutočnosťou je, že tento incident sa odohral priamo na oddelení pred inými zamestnancami
žalovanej. V pokračovaní mu zabránili ostatní kolegovia. Takéto správanie je neakceptovateľné. Vo
vzťahu k hmotnoprávnej podmienke podľa § 74 Zákonníka práce žalovaná dňa 21.05.2024 osobne

doručila zástupcom príslušných odborových organizácií, ktoré pôsobia pri žalovanej, svoju žiadosť o
prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dňa 22.05.2024 doručilo Lekárske odborové
združenie svoju odpoveď a dňa 22.05.2024 doručila Základná organizácia Slovenského odborového
zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb nemocnice, že výbor prerokoval a berie na vedomie okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobcom.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov, osobným spisom žalobcu, listinnými dôkazmi
tvoriacimi súčasť spisu 7Cpr/7/2024 a zistil tento skutkový stav:
6. Dňa 23.02.2005 bola medzi zamestnávateľom - žalovanou a žalobcom ako zamestnancom ,
podpísaná Pracovná zmluva, na základe ktorej podľa článku 1. bod 1. zamestnanec bude vykonávať
prácu lekár samostatné odborné diagnostické vyšetrenia s dohodnutým druhom práce, na výkon ktorej

sa zamestnanec prijíma, je špecifikovaný popisom pracovných činností. Zamestnanec nastúpi do práce
dňom 01.04.2005, skúšobná doba sa dojednáva na dobu 3 mesiacov a pracovný pomer sa uzatvoril
na dobu neurčitú.
7. Dňa 21.05.2024 zamestnávateľ vydal okamžité skončenie pracovného pomeru, z obsahu ktorého
vyplýva, že bolo zistené, že dňa 03.05.2024 v čase okolo 11:30 hod. žalobca počas výkonu pracovnej

zmeny v pracovnom zaradení lekár na CT pracovisku rádiologického oddelenia odmietol vykonať prácu
pridelenú U.. L. M., ktorého U. K. P. R., primárka rádiologického oddelenia na rannom sedení v daný
deň poverila rozdeľovaním práce na oddelení v čase jej následnej neprítomnosti v práci a súčasnej
neprítomnosti v práci jej zástupkyne U.. C. V.. K. žalobca pred svedkami fyzicky napadol U.. M. tak, že
ho sotil do kovového regálu a následne udrel päsťou do tváre. Svedkami tejto udalosti boli zamestnanci

daného pracoviska sestra U.. Z. V., sestra R. L., U.. U. B. lekár, U.. Y. B. lekár, U.. L. M. lekár, U.. Y.
P. lekár, U.. X. X. lekár, L. Z. sanitár. Zamestnávateľ listom číslo 456/2024/PMO zo dňa 07.05.2024
žalobcu vyzval, aby sa písomne k týmto skutočnostiam vyjadril. Zamestnávateľ na základe uvedeného
konštatoval, že žalobca podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nesplnil povinnosť dodržiavaťpracovnú disciplínu, podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce, nesplnil pracovať zodpovedne a riadne plniť
pokyny nadriadených, podľa § 81 písm. c) Zákonníka práce, nedodržal povinnosť dodržiavať právne
predpisy a povinnosť zdravotníckeho pracovníka vyplývajúcu z § 80 ods. 1 písm. e) Zákona číslo

578/2004 Z. z., t.j. vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka. Konanie spočívajúce vo fyzickom
napadnutíU.M.azamestnávateľpovažujezazávažnéporušeniepracovnejdisciplínypodľabodu19.1.2.
platného pracovného poriadku. Z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ okamžite končí pracovný pomer so žalobcom.

8. Ďalej súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a oboznámil s vyjadreniami obidvoch sporových strán,
oboznámil so správou SMS zaslanou žalobcom U.. M. , ďalej sa so správou žalovanej - evidenciu
pracovných úrazov , so stanoviskom pracovníkov J. A. E. v P. zo dňa XX.XX.XXXX, s výškou priemernej
mzdy predloženého žalovanou u žalobcu , s osobným spisom žalobcu ,vypočul ako svedkov U.. L. M.,
U.. K. P. R., U.. Y. B., U.. Y. P., U.. X. X., U.. Z. V., L. Z., U.. U. B., Bc. W. G., U.. R. N. a U.. R. V..
9. Súd prvej inštancie právne uviedol dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 68 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce a ďalej na ustanovenia § 74, 79 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. b) zo Zákonníka
práce, § 81 písmena a/ Zákonníka práce , § 81 písm. c) Zákonníka práce a § 80 ods. 1 písm. a)
zákona číslo 578//2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov .
10. Ďalej uviedol, že predmetom sporu je okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré doručila

žalovaná žalobcovi ako svojmu zamestnancovi. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru spočívalo v závažnom porušení pracovnej disciplíny, a to vo fyzickom napadnutí zo
strany žalobcu iného zamestnanca žalovanej, a to U. M..
11. Poukázal na ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého môže zamestnávateľ
okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú

disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením,
zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie
zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca,

ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 05.08.2010 spisová značka 3Cdo/316/2009).

12. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru
a súd sa preto zaoberal tým, či došlo ku skutku, t.j. ku konaniu žalobcu vymedzenému v okamžitom
skončení pracovného pomeru a jednak či takéto konanie odôvodňovalo žalovanú pristúpiť k tak
výnimočnému opatreniu, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru.
13. Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce patrí k právnym normám s relatívne neurčitou

abstraktnou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo predpisom,
ktoré tak prenecháva súdu, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri
posúdení, či zamestnanec porušil povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov vzťahujúcich sa k
vykonávanej práci menej alebo viac závažne, zákon nestanovuje z akých hľadísk má súd vychádzať. V

Zákonníku práce nie je pojem závažného, respektíve menej závažného porušenia pracovnej disciplíny
definovaný. Súd tak môže pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť k osobe
zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho doterajšiemu postoju pri plnení pracovných úloh, k času
a situácii, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu
a intenzite porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa k tomu, či svojim konaním zamestnanec

spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne. V prípade, ak zamestnanec podá žalobu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že zamestnanec
skutočne závažne porušil pracovnú disciplínu, čím, ako a kedy. Zákonník práce priamo nedefinuje
a nešpecifikuje, čo sa rozumie pod pojmom porušenie pracovnej disciplíny. Za závažné porušenie
pracovnej disciplíny je však možné považovať požívanie alkoholu na pracovisku, fyzické násilie voči inej

osobe na pracovisku, krádež alebo zneužitie majetku zamestnávateľa, neospravedlnená neprítomnosť
v práci, úmyselná škoda na majetku zamestnávateľa.
14. Súd vo všeobecnosti vychádzal z toho, že pracovný pomer zakladá medzi zamestnávateľom a
zamestnancom vzájomné práva a povinnosti. K základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcichz pracovného pomeru patrí okrem iného dodržiavanie pracovnej disciplíny, nekonať v rozpore s
oprávnenými záujmami zamestnávateľa, zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach zistených pri výkone
zamestnania. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca

a predstavuje vo svojej podstate mravný imperatív vyžadovaný od každého zamestnanca, čo vo svojom
obsahu znamená určitú mieru lojality vo vzťahu k zamestnávateľovi a vo všeobecnosti aj prevenčnú
povinnosť zamestnanca vo vzťahu k majetku. Ide o požiadavku na určitú úroveň kvality chovania sa
zamestnanca. Zákonník práce stanovuje zamestnancovi povinnosť, aby svojím chovaním v súvislosti s
pracovným vzťahom nespôsoboval zamestnávateľovi škodu, či už majetkovú alebo morálnu.

15. Súd pri rozhodovaní prihliadal na to, že na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje,
aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu
porušeniapracovnejdisciplínyzávažnýmspôsobom,pričomtátointenzitaporušeniapracovnejdisciplíny
je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Pri
posudzovaní stupňa intenzity nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom
poriadku hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/17/2011

zo dňa 14.06.2014, 3Cdo/71/2003, 3Cdo/173/2006). Na druhej strane súd pri skúmaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny vo všeobecnosti prihliada najmä na osobu zamestnanca, ním zastávanú
funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu
pracovnejdisciplíny,mieruzavineniazamestnanca,spôsobaintenzituporušeniakonkrétnychpovinností
a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa (Najvyšší súd Slovenskej republiky

3Cdo/316/2009 zo dňa 05.08.2010).
16. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať aj fyzický útok na
ostatných zamestnancov, respektíve napadnutie zamestnancov. Súd po zhodnotení všetkých dôkazov
v danom spore je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny
úkon žalovanej ako zamestnávateľa je platným právnym úkonom. V danom prípade je súd toho názoru,

že správanie a konanie žalobcu je pre súd neakceptovateľné. V spore bolo z vykonaného dokazovania
preukázané, že zo strany žalobcu došlo nielen k vulgárnemu verbálnemu útoku na U. M., ale aj k
hrubému fyzickému násiliu a to jednak priamemu soteniu U. M. do kovového regálu, na ktorom sa podľa
názoru súdu mohol U. M. aj vážnejšie zraniť a následne k priamemu päsťovému úderu zo strany žalobcu
priamo do tváre U. M., ktorým žalobca poranil nos vypočutého svedka U. M. a toto poranenie si v ten istý

deň vyžiadalo lekárske ošetrenie na traumatologickom oddelení vypočutého svedka U.. M.. Samotný
žalobca doslova opísal začiatok konfliktu: „Keď som to nevydržal, vulgárne som ho poslal a vulgárne
som mu nadával, to zdôrazňujem, že to robia aj mladší kolegovia. Keď som išiel popri U.. M., sotil som
do neho, na kraji boli kovové regály. Sotil som do neho, lebo má stále slovne napádal a obťažoval.
V atakoch a slovných urážkach pokračoval, a preto som sa nezdržal a vrazil som mu. Vystrčil som

ho, nech už ide z tejto chodby preč." Za veľmi závažné súd vyhodnotil to, že celý incident sa odohral
pred zamestnancami nemocnice priamo na nemocničnom oddelení a čo je najhoršie ako prejav vzdoru
a nesúhlasu vo vzťahu ku kolegovi. Žalovaná ako poskytovateľka zdravotnej starostlivosti je podľa
názoru súdu miestom, kde dennodenne prichádza k veľkému vypätiu životných situácií. Je to miesto,
kde zdravotnícki pracovníci častokrát a dennodenne bojujú o životy a zdravie pacientov, kde dochádza

k stretu odborných a ľudských názorov, kde dochádza k výmene názorov nielen medzi zdravotníckymi
pracovníkmi, ale aj medzi zamestnancami a pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi. Nie je možné na
takomtomiestezostranysúduschvaľovaťtotoneadekvátnenásilníckesprávaniesazamestnancov,hoci
aj ako jednorazový exces a vychýlenie sa v rámci normálneho správania sa. Takéto konanie a správanie
zamestnanca je neakceptovateľné a bolo by do budúcna obrovským rizikom, keďže fungovanie práce

u žalovaného je založené na hierarchii a koordinácii viacerých ľudských zdrojov a najmä práce vo
vyhrotených situáciách. Práca zdravotníckych pracovníkov je podľa názoru súdu poslaním a je ju
potrebné zvládať častokrát s obrovským ľudským a odborným nasadením. Súd takéto konanie žalobcu
nemohol vyhodnotiť ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Bolo by neakceptovateľné a
neospravedlniteľné, aby sa neuposlúchnutie príkazu alebo nesúhlasu s pridelením pracovnej úlohy a

nesúhlasného stanoviska zamestnanca riešilo fyzickým atakom a napadnutím, ktoré u svedka U.. M.
mohlo skončiť aj v rovine trestnoprávnej. Žalovaná zamestnáva viac ako 2000 zamestnancov a takéto
aprobovanie fyzického násilia vo vypätých a životne ohrozujúcich situáciách, ku ktorým u žalovaného
dochádza na dennodennom poriadku, by podľa názoru súdu bolo neudržateľným a mohlo by dôjsť k
veľmi nebezpečnému precedensu do budúcna.

17. Bez ohľadu na argument žalobcu, ktorým ospravedlňoval svoje konanie tvrdiac, že U. M. nebol jeho
nadriadeným zamestnancom a nebol tak osobou oprávnenou dávať mu pracovné pokyny, súd uvádza,
že aj keby sa stotožnil s touto argumentáciou, je neprípustné v spoločnosti akceptovať fyzický útok aj
na iného zamestnanca, ktorý má alebo nemá status vedúceho zamestnanca. Súd zastáva názor, žežalobca svoje nesúhlasné stanovisko s pridelením vyšetrenia pacienta mal riešiť úplne iným spôsobom,
ktorý by bol akceptovaný a nie vulgárnymi atakmi a následným fyzickým napadnutím svojho kolegu. Pre
súd je toto konanie na danom mieste neakceptovateľné.

18. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, ktorou sa súd mal zaoberať, podľa návrhov na doplnenie dokazovania
žalovaného, podľa názoru súdu nebol problémovým zamestnancom. Svedkovia síce vypovedali o jeho
povahových vlastnostiach ako je náladovosť, ako aj v prípade napätých a vyhrotených situáciách,
že jednal chaoticky, nebolo však preukázané, aby bol zamestnancom, ktorý by bol zamestnávateľom
riešený v rámci pracovnoprávnych vzťahoch. Podrobnosť, rozsiahlosť jeho nálezov a popisov, ktoré

opísala U.. V. ako vypočutá svedkyňa, ako aj U. N. podľa názoru súdu nie je možné vyhodnotiť ako
problémové. Ide o atestovaného lekára s účasťou na zahraničných seminároch, ktorý podľa názoru súdu
s 19 ročnou praxou bol odborne spôsobilou osobou. Aj vypočutá sestra V. a rovnako aj Lengeňová
potvrdili, že vždy pacienta vyšetril a nebol v tejto rovine s ním žiaden problém, k pacientom sa správal
vždy úctivo a nikdy z ich strany neprijali na jeho osobu sťažnosť.
19. Ako poslednou sa súd zaoberal argumentáciou žalobcu, že v tomto prípade nebola splnená

hmotnoprávna podmienka prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovou
organizáciou. S uvedeným sa súd nestotožňuje. Podľa § 74 Zákonníka práce, prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru bolo podľa názoru súdu uskutočnené v súlade s týmto zákonným
inštitútom, a to vopred. Dňa 21.05.2024 žalovaná doručila zástupcom príslušných odborových
organizácií,ktorépôsobiaprižalovanej,svojužiadosťoprerokovanieokamžitéhoskončeniapracovného

pomeru so žalobcom. Dňa 22.5.2024 doručilo Lekárske odborové združenie pri Fakultnej nemocnici
J.A.E. P. svoju odpoveď, že žiadosť žalovanej strany o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru berie na vedomie a rovnako dňa 22.5.2024 doručila Základná organizácia Slovenského
odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb, že jej výbor prerokoval a berie na vedomie
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Že tento úkon bol doručený príslušným

odborovým zväzom, mal súd za preukázané aj z osobného spisu žalobcu, ktorý si súd od žalovanej
vyžiadal, kde prílohou týchto žiadostí bol aj jednostranný právny úkon žalovanej ako zamestnávateľa,
a to okamžité skončenie pracovného pomeru. Splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky mal súd za
preukázané.
20. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

21.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolanie žalobcaatovčas.Uviedol,žesúdprvejinštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a taktiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP ). Uviedol, že s odôvodnením napadnutého rozsudku sa nemožno stotožniť, keďže
jeho závery sú neúplné a navzájom si odporujú, čo spôsobuje jeho zmätočnosť a nepresvedčivosť.

22. Uviedol, že zamestnávateľ dňa 23.05.2024 doručil žalobcovi listinu zo dňa 21.05.2024 číslo
488/2024/PMO označenú ako okamžité skončenie pracovného pomeru. pričom vymedzil dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru jednak ako odmietnutie vykonávať prácu pridelenú mu
U.. M.om a jednak ako fyzické napadnutie U. M.. Z napadnutého rozsudku však nie je zrejmé ako
súd posúdil prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru , keď sa súd otázkou, či mal

U.. M. oprávnenie prideľovať žalobcovi prácu, a teda či žalobca posúdil pracovnú disciplínu tým, že
odmietol túto prácu vykonať žiadnym spôsobom nevysporiadal. V rozsudku absentuje akékoľvek právne
posúdenie postavenia U. M., teda či tento mal postavenie vedúceho zamestnanca, ktorý je oprávnený
prideľovať prácu podriadeným zamestnancom vrátane žalobcu alebo nie. Žalobca má za to, že U.. M.
nemal postavenie vedúceho zamestnanca a nebol vo vzťahu k žalobcovi jeho nadriadeným a rovnako

tak nemal oprávnenie určovať a ukladať mu pracovné úlohy a dávať mu záväzné pokyny. U.. M. mal
rovnaké postavenie ako samotný žalobca , teda bol lekárom s atestáciou ,dokonca bol zaradený na
iné pracovisko ako žalobca. Súd prvej inštancie v odôvodnení k tomuto dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru nezaujal žiadne stanovisko.
23. Ďalej žalobca uviedol že súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť zisteným širším

okolnostiam konfliktu a neprihliadol k niektorým skutočnostiam, ktoré intenzitu porušenia pracovných
povinností znižujú . Uviedol taktiež, že konflikt sa nestal tak ako to popisovala žalovaná, ktorá
uvádzala, že žalobca v napadaní U. M. pokračoval a prestal až po zásahu kolegov, avšak niektoré
svedkyne potvrdili, že žalobca sa zastavil sám a nebol potrebný zásah nikoho. Taktiež súd rovnako
nezohľadnil ani fakt, že incident nemohli vidieť ani žiadni pacienti. Nikto ani netvrdil, že by niekto z

pacientov sa na tento incident sťažoval alebo naň pýtal, pretože všetci naďalej pokračovali v práci.
Taktiež zamestnávateľovi nebola spôsobená žiadna škoda, či už materiálna, nedošlo ani k poškodeniu
jeho dobrého mena, čo rovnako znižuje intenzitu porušenia pracovnej disciplíny. Svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie založil na paušálnom posúdení fyzického ataku voči inému zamestnancovi akoneakceptovateľnom správaní čo je však v rozpore s citovanou judikatúrou. Uviedol, že v rozsudku chýba
argumentácia, prečo napriek záveru, že žalobca bol dlhoročným bezproblémovým zamestnancom, že
daný incident bol len jednorazovým excesom a zjavne nevhodnou reakciou na nedostatky v systéme

prideľovania práce a že žalovanej ako zamestnávateľovi nevznikla žiadna škoda, nebolo možné
od zamestnávateľa požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby v
rozsudku úplne absentuje. Okamžité skončenie pracovného pomeru je v porovnaní so skončením
pracovného pomeru výpoveďou výnimočným opatrením, ku ktorému môže zamestnávateľ pristúpiť
iba vtedy, ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi nie je možné spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Súd prvej inštancie
sa však tým, či bolo možné od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnávala počas
výpovednej doby absolútne nezaoberal. Uviedol, že súd správne zhodnotil, že žalobca bol dlhoročným
zamestnancom žalovaného, voči ktorému neboli žiadne sťažnosti, či výhrady. K pacientom sa správal
vždy úctivo a vysoko odborne, bol jediným lekárom na oddelení, ktorý by vykonával intervenčné
vyšetrenie PRT, zvyšoval svoju kvalifikáciu na zahraničných školeniach a aj samotná primárka žalobcu

charakterizovala ako milého, ľudského a dobre vychovaného a aj samotný U. M. uviedol, že žalobca
sa snažil s každým vychádzať. Je tak zrejmé, že incident s U.. M. bol síce nevhodným, ale v každom
prípade len jednorazovým excesom ovplyvneným okrem iného aj náročným životným obdobím žalobcu
(ťažkej choroby príbuzných). V rozsudku však absentuje odôvodnenie prečo tieto závery súdu neboli
zohľadnené pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keď je zrejmé (na čo poukazuje aj

rôzna judikatúra najvyšších súdnych autorít ), že aj osoba zamestnanca, jeho doterajší prístup k plneniu
pracovných povinností zohráva podstatnú úlohu pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
24. Taktiež poukázal , že subjektívne postoje a prejavy osobných sympatií či antipatií zamestnancov
žalovanej, respektíve jeho spolupracovníkov, nie sú dôvodom pre skončenie pracovného pomeru ani
skutočnosťou, ktorú by mal súd zohľadňovať pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny.

25. Žalobca poukázal , že žalovaná do spisu založila dve rôzne listiny od dvoch rôznych odborových
organizácii, pričom však zo strany súdu nebolo určené, ktorá z týchto organizácií má podľa § 232
ods. 2 Zákonníka práce právo prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru v prípade, že
zamestnanec nie je členom žiadnej z nich. Navyše nebolo preukázané, že prerokovanie sa realizovalo v
súlade so stanovami príslušnej odborovej organizácie, nebolo predložené uznesenie výboru odborovej

organizácii a jej prezenčná listina, či zápisnice, ktoré by potvrdili zákonnosť prerokovania. Stanovisko
ZO SOZ zdravotníctva a sociálnych služieb je podpísané v zastúpení predsedu, avšak bez priloženého
plnomocenstva, respektíve iného dokumentu preukazujúceho oprávnenosť takéhoto podpisu. Žalobca
zdôraznil, že dôkazné bremeno preukázania a naplnenia podmienky podľa § 74 Zákonníka práce je na
zamestnávateľovi a v tomto prípade podľa jeho názoru žalovaná toto dôkazné bremeno neuniesla.

26. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že
vyhovie žalobe v celom rozsahu.
27. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná , ktorá uviedla, že považuje odvolanie žalobcu v plnom
rozsahu za nedôvodné. Podľa jej názoru súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil rozhodujúce

skutkové zistenia a vec správne právne posúdil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje
žalovaná za presvedčivé v súlade s právom strany sporu na dodržiavanie požiadavky spravodlivého
súdneho procesu. K namietaniu skutočnosti, že žalovaná vymedzil okamžité skončenie pracovného
pomeru na základe skutočnosti sa žalovaná nestotožňuje, nakoľko dôvodom okamžitého skončenia bolo
práve podľa žalovanej prostredie zdravotníckeho zariadenia a to viac neakceptovateľné konanie žalobcu

spočívajúce vo fyzickom napadnutí U. M., považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny v
zmysle článku 19.1.2 platného pracovného poriadku, s ktorým bol žalobca preukázateľne oboznámený.
Uvedené žalovanou v okamžitom skončení aj zvýraznil tak, aby dôvod okamžitého skončenia bol jasný
a nezameniteľný. Žalovaná má za to, že s prihliadnutím na vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru rozhodujúcou skutočnosťou v danom spore je uznanie alebo nepriznanie statusu

vedúceho zamestnanca U.. M., ale zistenie či bol U.. L. M. oprávnený rozhodovať a organizovať prácu
v daný deň a v nadväznosti na uvedené posúdiť postoj a konanie žalobcu, ktorý U.. M. nerešpektoval a
svoj nesúhlas vyjadril verbálnym a fyzickým atakom na jeho osobu . Žalovaná poukázala, že uvedený
postup-povolenieniektoréholekáraorganizovanímpráce,hocijevýnimočnýmbolbežnouazaužívanou
praxou, ktorú lekári rešpektujú a aj v minulosti U.. M. bol v minulosti poverený. Žalovaná sa tak stotožňuje

so záverom súdu, ktorý konanie žalobcu vyhodnotil ako neakceptovateľný prejav vzdoru a nesúhlasu
vo vzťahu ku kolegovi.
28. Ďalej žalovaná uviedla, že sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie paušalizuje
fyzický útok žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a považuje to za nesprávne, avšakodkázala žalovaná na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 37 až 40, ktoré dáva jednoznačne
odpovede na to, prečo konanie žalobcu spočívajúce vo verbálnom a fyzickom útoku žalobcu súd
vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a preto sa žalovaná nestotožňuje s tým, že

konanie žalobcu bolo súdom prvej inštancie posúdenie paušalizovaným spôsobom zahrňujúcim ďalšie
relevantné skutočnosti. Súd prvej inštancie zohľadnil charakter útoku (verbálne aj fyzicky) spočívajúci
v sotení U. M. a následnom údere do tváre, ako aj okolnosti za akých k nemu došlo. Uviedla, že
žalovaná je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a preto nie je možné tolerovať ani potencionálne
jednorazové verbálne či fyzické útoky zamestnancov voči sebe a z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že žalobca s U.. M. útok riešil práve jeho nesúhlasom s prideľovaním práce. Žalovaný uviedol, že daný
incident vnímali vlastnými zmyslami viacerí zamestnanci žalovanej a vnímali to aj pacienti v čakárni , čo
jednoznačne potvrdil svedok Bc. L. Z., čo vyvolalo negatívne emócie u zamestnancov.
29. Taktiež sa vyjadrila k žalobcom tvrdenému nesplneniu hmotnoprávnej podmienky podľa § 74
Zákonníka práce a to tak, že sa s tým nestotožňuje, nakoľko z vyrozumenia oboch odborových
organizácií je zrejmé, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru zákonnej lehote

došlo. Uviedla ohľadne ďalších námietok žalobcu, že nebolo preukázané ,aby sa nedodržali stanovy
organizácie, absencia uznesenia výboru prezenčnej listiny či zápisnice, žalovaná tieto nepovažuje za
relevantné, nakoľko tieto podklady nie sú v dispozičnej právomoci žalovanej a žalobca ich ani v priebehu
konania na súde prvej inštancie nenamietal.
30. Žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu posúdil ako nedôvodné a navrhla, aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
31. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu vyjadril v celosti v podstate zotrval na svojich doterajších
vyjadreniach, pričom opätovne podrobnejšie svoje odvolanie zdôvodňoval.
32. V ďalšom vyjadrení žalobca poukázal, že súd prvej inštancie nevenoval sa v dostatočnom rozsahu

skúmaniu platného prerokovania skončenia pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce. Má
za to, že bolo potrebné prijať uznesenie výboru, ktorého súčasťou je aj prezenčná listina cudzieho
zasadnutia preukazujúca jeho uznášaniaschopnosť. Má za to, že nie je možné, aby výbor základnej
odborovej organizácie, ktorý jediný má právomoc na prerokovanie podľa § 74 Zákonníka práce ako
kolektívny orgán splnomocnil jednu osobu nad takéto prerokovanie, pretože by išlo o obchádzanie

zákona s dôsledkom jeho absolútnej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Má za to, že táto
kompetencia je zverená kolektívnym orgánom a preto pre platné prerokovanie je potrebné považovať
také prerokovanie výpovede, ktoré sa vykoná buď pred výborom alebo členskou schôdzou, nie však
len prostredníctvom tajomníčky odborovej organizácie. Má za to, že v prejednávanej veci odborová
organizácia k splneniu povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce pristúpila veľmi formálne.

33. Krajský súd v Prešove ( ďalej ako odvolací súd) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 379 a nasl. CSP bez
nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku (§
387 CSP), ale ani pre jeho zmenu ( § 388 CSP).

34. Z obsahu preskúmavaného spisu je nepochybné, že žalobca sa podanou žalobou domáha
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od
26.06.2024 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď súd rozhodne o
skončení pracovného pomeru , úhrady úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy priemernej mzdy
žalobcu, vždy od splatnosti mzdy za ten ktorý mesiac ,ako aj náhrady trov konania.

35. Žalobca proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, v ktorom ako už je
vyššie uvedené, vytýka súdu prvej inštancie nedostatky.

36. K uvedenému odvolací súd dodáva :

37. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca ,vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v
plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom , pracovnou zmluvou alebo
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca.

38. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,musíbyťtotoporušeniepracovnýchpovinnostízostrany
zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre tieto účely takpreto rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej
disciplíny. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od

konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak najmä osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu
pracovnýchpovinnosti,spôsobaintenzitaporušeniakonkrétnychpracovnýchpovinností,akoajsituácia,
v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo
zamestnávateľovi škodu.

39. Vzhľadom na charakter z tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou
hypotézou , je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu, sám
túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny
v danom prípade ide. Pri týchto svojich úvahách však súd nie je obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi
hľadiskami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru, ktorá bola

doposiaľ prijatá.

40. Odvolací súd preto pripomína, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od
konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje
1/ osoba zamestnanca,

2/ funkciu, ktorú vykonáva,
3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností,
5/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo
6/ dôsledky pre zamestnávateľa.

Tento demonštratívny výpočet uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa
intenzity a porušenia pracovnej disciplíny, pričom s týmto záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach.

41. Pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako

zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca

42. Taktiež odvolací súd poukazuje, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v
písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné

dôvody, ktoré vedú druhú stranu pracovnoprávneho sporu, v prejednávanej veci - zamestnávateľa k
tomu, že rozväzuje pracovný pomer a to preto, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť a ktorý
zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ,ale aj preto, aby bolo zabezpečené, že
uplatnenýdôvodnebudemožnédodatočnemeniť.Tentodôvodpretomusíbyťkonkretizovanýuvedením
skutočností, v ktorých vidí naplnenie zákonného dôvodu.

43. Ďalej ďalšou podmienkou pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru je povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami
zamestnancov. Cieľom základnej podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 74 ods. 1 Zákonníka práce
je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej

organizácii, aby jej bola daná možnosť sa k tomuto zámeru vyjadriť alebo nevyjadriť. Zákon bližšie
však nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých má zamestnávateľ alebo odborové organizácie konať. Z
požiadavky,žeskončeniepracovnéhopomerumábyťvopredprerokovanévyplýva,žezamestnávateľsa
na odborovú organizáciu musí obracať skôr, než k skončeniu pracovného pomeru pristúpi a že zároveň
by medzi doručením žiadosti odborovej organizácie o prerokovaní a samotným vykonaním okamžitého

skončenia pracovného pomeru mala ubehnúť primeraná doba, tak aby odborová organizácia mala
priestor k veci zaujať stanovisko a toto stanovisko zamestnávateľovi oboznámiť.

44. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že zamestnávateľ požiadal dve odborové organizácie a to
základnú organizáciu Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb, I. J.A. E. P.

ako aj G. pri pri FNsP J. A. Reimana P. so žiadosťou o stanovisko k okamžitému rozviazaniu pracovného
pomeru dňa XX.XX.XXXX. Dňa 22.05.2024 obidve odborové organizácie doručili zamestnávateľovi
stanovisko k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru, v ktorom uviedli, že prerokovali žiadosť
zamestnávateľa a berú na vedomie okamžité rozviazanie pracovného pomeru s U.. P. M..45. Nasledujúci deň, t. j. dňa 23.05.2024 bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručované
žalobcovi, ktorý však v prítomnosti svedkov odmietol toto podpísať, avšak týmto dňom, t .j. 23.05.2024

účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali. Z uvedeného potom vyplýva, že v
prejednávanej veci bola pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru táto hmotnoprávna
podmienka platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru mohla byť splnená, avšak ako
vyplynulo z doposiaľ vykonaného dokazovania len formálne.

46. Podľa názoru odvolacieho súdu však nebolo dostatočne zistené, akým spôsobom a následne
aj formou toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo so zástupcami jednotlivých odborových
organizácií prerokované. Žalovaná nepredložila súdu stanovy týchto odborových organizácií a teda
doposiaľ tak nie je známe , či a vôbec akým spôsobom členovia zástupcov zamestnancov mali
k dispozícii všetky potrebné informácie , či táto otázka bola prerokovaná s ich členmi alebo len s
výborom , či išlo o postup v zmysle stanov jednotlivých odborových organizácií, a teda zákonný

spôsob nevylučujúci žiadne pochybnosti o samotnom spôsobe prerokovania okamžitého skončenia
pracovného pomeru . Zároveň odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval ani
otázke, ktorá základná odborová organizácia zriadená u žalovanej má takéto oprávnenie ako zástupca
zamestnancov a z čoho jej táto povinnosť vyplýva.

47. Z vyššie uvedeného hľadiska sa tak javí rozsudok súdu prvej inštancie v tejto namietanej časti
nepreskúmateľným.

48. Odvolací súd pripomína, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca ( zamestnanec)
nenavrhol , ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký

dôkaz na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo
žiadať. V zmysle tohto ustanovenia v individuálnom pracovnoprávnom spore platí vyšetrovací princíp,
ktorý je spojený so zvýšenou mierou ingerencie orgánu práva do individuálnych pracovných vzťahov.
Výsledkom gramatického výkladu predmetného ustanovenia je záver, podľa ktorého súd vyvíja zvýšenú
aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prípadov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci samej. Ak však súdu postačia na rozhodnutie vo veci samej tvrdenia strán
individuálneho pracovného pomeru a dôkazy získané z dôkazných prostriedkoch, ktoré súdu strany
predložili súd nebude obstarávať ďalšie dôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe zisteného
skutkového stavu. Na to však, aby v takomto pracovnoprávnom spore postupoval v procesnom štádiu
dokazovania v súladu s vyšetrovacím princípom je nevyhnutné, aby takémuto postupu predchádzala

dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky či je takýto procesný postup nevyhnutný.
Posúdenie tejto otázky je výlučne vecou súdu je však spojené s teologickým výkladom a základnými
princípmi, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený ( článok 15 a článok 2 ods. 2 CSP).

49. Odvolací súd tak po preskúmaní obsahu spisu zistil v postupe súdu prvej inštancie pochybenia ,

či vady pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, ktoré by svojou intenzitou či závažnosťou mohli
predstavovať porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie nevykonal
dôkazy relevantné pre riadne zistenie skutkového stavu, nevysporiadal sa so všetkými pre rozhodnutie
vo veci samej zistenými skutočnosťami. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa tak javí
nepreskúmateľným, pokiaľ podrobne nezdôvodnil , prečo nebral do úvahy všetky možné ( a vyššie

uvádzané ) aspekty pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny aj keď ich vo svojom
rozhodnutí všeobecne uvádzal.

50. Podľa § 389 ods.1, písm. b, CSP odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pre odvolacím súdom , alebo podľa § 389 ods. 1, písm. c , CSP súd prvej v dôsledku nesprávneho
právnehoposúdeniavecinevykonalnavrhovanédôkazy,akniejeúčelnédoplniťdokazovanieodvolacím
súdom

51. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie sa vysporiadať s rozhodujúcimi skutočnosťami
tvoriacimi základ pre rozhodnutie a bude preto potrebné venovať náležitú pozornosť vyššie odvolacím
súdom uvádzanému. .52. Súd prvej inštancie bude musieť v prvom rade podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie ohľadne
posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny, avšak s prihliadnutím, či neprihliadnutím na
konkrétne okolnosti konkrétneho skutku, ktorého sa mal dopustiť žalobca., Bude sa musieť vysporiadať

so všetkými žalobcom tvrdenými špecifikami a skutočnosťami a následne bude musieť ich náležite
ich dostatočným spôsobom vyhodnotiť, a to s prihliadnutím aj na doposiaľ platnú judikatúru. Taktiež
bude musieť zisťovať , ktoré odborové organizácie zriadené u žalovanej zastupujú zamestnancov,
teda aj žalobcu ,a majú v zmysle § 74 Zákonníka práce účasť, ako zástupcovia zamestnancov pri
skončení pracovného pomeru a následne v zmysle ich stanov zisťovať akým spôsobom toto právo majú

vykonávať.

53. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že preskúmal všetky odvolacie námietky žalobcu, avšak
konštatuje, že tieto , okrem už vyššie uvádzaných, nemajú priamy vplyv na rozhodnutie o veci samej,
a preto ich už ani bližšie neodôvodňoval.

54. V zmysle § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomere hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).