Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/57/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123237574
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6123237574.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: moravcik-schroner s.r.o.,
Pražská 2, 949 11 Nitra, IČO: 47 185 422, práv. zast. UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., Rybné námestie 1,
811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 308 185, proti žalovanému: Ayvens Slovakia,
s.r.o., Ševčenkova 34, 851 01 Bratislava, IČO: 44 558 970, práv. zast. Malata, Pružinský, Hegedüš &
Partners s.r.o., Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
47 239 921 a práv. zast. BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., Lermonotovova 16, 811 05 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 47 876 034, o zaplatenie 4.609 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. 64Cb/27/2023-133 zo dňa 17.9.2024 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 64Cb/27/2023 - 133 zo dňa
17.9.2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.609,- Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.609,- Eur od 24.12.2021 do zaplatenia, žalobu žalobcu
zamietol a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že podaním z 13.2.2023 sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.609,- Eur s príslušenstvom. V žalobe
uviedol, že dňa 6.6.2017 uzatvoril so žalovaným leasingovú zmluvu č. 140216, ktorej predmetom bol
operatívny nájom motorového vozidla Hyundai Tucson 1,6T-GDI Premium AT na dohodnutú dobu nájmu
48 mesiacov, s ročným nájazdom 40.000 km a výškou mesačnej splátky 474,33 Eur bez DPH. Žalovaný
žalobcovi e-mailom zo dňa 29.6.2018 oznámil jednostranné navýšenie mesačnej splátky na sumu

506,84 Eur z dôvodu rekalkulácie nájazdu k 1.7.2018. Následne žalovaný opäť jednostranne navýšil
mesačnú splátku na sumu 513,96 Eur bez DPH s prvou splátkou 1/2019 a napokon žalovaný navýšil
mesačnú splátku na sumu 664,06 Eur od decembra 2019, ktorú žalobca platil až do ukončenia nájmu.
K jednostranným zvýšeniam platieb zo strany žalovaného došlo z dôvodu predpokladaného vyššieho
nájazdu a súvisiacej predpokladanej vyššej miery amortizácie vozidla. Žalobca uviedol, že mal za to,
že po ukončení zmluvného vzťahu dôjde ku konečnému vyúčtovaniu vrátane vyúčtovania kilometrových
rozdielov, a preto zvýšené splátky riadne uhrádzal. Žalobca v súlade so zmluvou riadne a včas odovzdal

vozidlo žalovanému s nájazdom 157.761 km. Napriek skutočnosti, že žalovaný v konečnom vyúčtovaní
potvrdil fakturáciu nájazdu vo výške 210.373 km, nevrátil žalobcovi bezdôvodný preplatok vo výške
5.239,96 Eur, ktorý mu žalobca bezdôvodne zaplatil za 50.373 vyfakturovaných, ale neprejazdených
kilometrov. Žalobca mal za to, že žalovaný v rozpore s leasingovou zmluvou jednostranným rozhodnutímzvýšil predpokladaný počet najazdených kilometrov počas trvania zmluvy, a tým sa v rozsahu zvýšených
splátok bezdôvodne obohatil. Od vyčísleného nároku žalobca odpočítal sumu 630,96 Eur, ktorú použil
na započítanie v inom súdnom konaní so žalovaným.

3. Okresný súd banská Bystrica vydal dňa 17.3.2023 v upomínacom konaní vedenom sp. zn.
11Up/267/2023 platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s
príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor. Na svoju
obranu žalovaný uvádzal, že žalobca nepreukázal úhradu tvrdených splátok, vzniesol námietku

premlčania žalobou uplatnených nárokov a uviedol, že Okresný súd Nitra v neprávoplatnom rozsudku
sp. zn. 28Cb/32/2022 konštatoval nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku v tomto konaní.

4. V ďalšom priebehu konania žalobca predložil bankové potvrdenia o úhradách a námietku žalovaného
v tejto časti označil ako účelovú. K námietke premlčania uviedol, že k prvému jednostrannému navýšeniu
fakturácie došlo faktúrou 7/2018 o sumu 32,71 Eur a toto navýšenie pokračovalo do faktúry 12/2018,

čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v celkovej výške 196,26 Eur. Na základe
druhého navýšenia faktúrami 1/2019 až 10/2019 o sumu 39,83 Eur došlo k bezdôvodnému obohateniu
žalovaného o sumu 398,- Eur. Žalobca uviedol, že žaloba bola podaná 13.2.2023, a teda v zmysle §
397 Obchodného zákonníka sa za premlčané môžu považovať len nároky vzniknuté pred 13.2.2019.
Vzhľadom na uplatnenú výšku 4.609,- Eur z celkovej sumy 5.239,96 Eur je prvou faktúrou uplatnenou v

tomto konaní faktúra 11/2019 a zvyšná časť zanikla započítaním v konaní pred Okresným súdom Nitra.
Žalobca ďalej uviedol, že predmetom konania, na rozdiel od konania pred Okresným súdom Nitra, nie
je nadlimitné opotrebenie vozidla, ale výhradne fakturácia nadlimitných kilometrov žalovaným.

5. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ďalej uviedol, že k rekalkulácii nájazdu kilometrov a

tým aj k navýšeniu mesačnej splátky pristúpil na základe údajov zo servisu. Nárok žalovaného označil
za nárok za podlimitné kilometre, ktorý je výlučne zmluvným nárokom, avšak ten nebol medzi stranami
sporu dohodnutý. Uviedol, že rozhodnutie, ako naloží žalobca s predplateným počtom kilometrov, bolo
výlučne na ňom a v prípade ich nevyužitia nie je možné požadovať vrátenie zodpovedajúcej sumy.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že námietku premlčania
vznesenú žalovaným posúdil ako nedôvodnú, nakoľko po vykonaní dokazovania zistil, že prvá faktúra,
z ktorej si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, je za mesiac november
2019, a vzhľadom na podanie žaloby žalobcom dňa 13.2.2023 sa za premlčané v zmysle § 397
Obchodného zákonníka považujú len nároky, ktoré vznikli pred 13.2.2019. Pri posudzovaní nároku

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd rozlišoval nájazd kilometrov dohodnutý v zmluve a
nájazd určený jednostrannými rozhodnutiami žalovaného s použitím článku 7.4 všeobecných zmluvných
podmienok. Ako limit najazdených kilometrov súd ustálil 160.000 km, z čoho vyplýva, že ako podlimitné
určil približne 3.000 km, ktoré žalobca nenajazdil do zmluvne dohodnutého limitu, a ako nadlimitné určil
fakturovaných a uhradených 52.612 km, ktoré žalovaný preukázateľne jednostranne navýšil. Žalovaný

v konaní potvrdil, že tento limit navýšil svojím jednostranným rozhodnutím na základe údajov získaných
pri servise vozidla bez vedomia žalobcu. Je preto účelové jeho tvrdenie, že žalobca mal následne hlásiť
žalovanému nižší nájazd a umožniť mu znížiť výšku splátky. Žalobca žiadnym spôsobom neprispel k
rozhodnutiu žalovaného zvýšiť zmluvne dohodnutý nájazd a tým aj výšku splátok. Procesná obrana o
„nevyužitom paušále“ sa podľa súdu prvej inštancie vzťahuje len na podlimitné kilometre približne 3.000

km, ktoré žalobca nenajazdil do zmluvne dohodnutého nájazdu, ktoré si však žalovaný nikdy neuplatnil.
Žalovaný nebol oprávnený prijať plnenie za nedodané, nenajazdené kilometre, keďže ide, napriek
existencii zmluvy, o neexistujúce plnenie, a teda o plnenie bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie
preto konštatoval, že v rozsahu prevyšujúcom zmluvne dohodnutý nájazd 160.000 km predstavujú
faktúry uhradené žalobcom bezdôvodné obohatenie žalovaného a nejde v tomto rozsahu o plnenie zo

zmluvy, ale o bezdôvodné obohatenie.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že aj pri akceptácii výkladu žalovaného, podľa ktorého mu
ustanovenie článku 7.4 písm. a) VZP umožňuje jednostranne, na základe nepreukázaného výpočtu,
zvýšiť výšku mesačnej splátky z dôvodu vyššieho predpokladu najazdených kilometrov a žalobcovi

ako klientovi vznikne automatická povinnosť tieto zvýšené splátky uhrádzať, pri zachovaní zákonnej
zásady rovnosti práv a povinností účastníkov obchodnoprávneho vzťahu by musela žalovanému na
základe totožného ustanovenia vzniknúť aj povinnosť vrátiť navýšenie, ak sa pri ukončení zmluvného
vzťahu preukáže jeho nedôvodnosť. Procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení zvýšenia limitunajazdených kilometrov by bola dôvodná len v prípade, ak by k nej došlo dohodou strán, čo sa v
prejednávanej veci nestalo. Navyše súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný navýšil mesačné splátky
v roku 2019 v rozpore s článkom 7.4 písm. a) VZP tým, že ich zvýšil dvakrát v priebehu jedného roka,

na základe čoho bolo možné konštatovať neúčinnosť minimálne posledného navýšenia.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len C.s.p.), na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f) a h) C.s.p. a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v
odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom
prvej inštancie. Uviedol, že finančný (operatívny) leasing je osobitným záväzkovým vzťahom bez

ucelenej hmotnoprávnej úpravy, pozostávajúcim z prvkov viacerých zmluvných typov. Zdôraznil, že ide
o finančnú službu poskytovanú žalovaným žalobcovi a že súd prvej inštancie nesprávne kvalifikoval
plnenia vyplývajúce zo zmluvy ako bezdôvodné obohatenie. Žalovaný poukázal na zmluvné ustanovenia
upravujúce nadlimitné kilometre a mechanizmus úpravy výšky splátky, ktoré podľa jeho názoru
oprávňovali žalovaného k jednostrannej rekalkulácii mesačnej platby v závislosti od reálneho nájazdu.

Namietal, že zo zmluvy ani z všeobecných zmluvných podmienok nevyplýva povinnosť vyúčtovať
žalobcovi nevyužité „predplatené“ kilometre v jeho prospech. Poukázal na princíp predplatených služieb,
pri ktorých sa nevyužitý rozsah služieb nevracia. Ďalej uviedol, že žalobca mal od počiatku vedomosť
o rozsahu dojednaných služieb a o zmluvnom limite kilometrov, pričom prípadné prekročenie alebo
nevyužitie limitu je dôsledkom jeho vlastného rozhodnutia. Namietal vnútornú rozpornosť záverov

súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane konštatoval existenciu platného zmluvného vzťahu a na
druhej strane dospel k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalovaný zároveň vytkol súdu prvej
inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s jeho právnymi argumentmi, nevykonal riadne hodnotenie
dôkazov a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Osobitne poukázal na to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so vznesenou

námietkou premlčania. Uviedol, že vozidlo malo byť vrátené 15.6.2021, avšak reálne bolo vrátené až
28.10.2021, teda po uplynutí dohodnutej doby. Podľa žalovaného išlo po tomto dátume o plnenie nad
rámeczmluvy,ktorémalobyťposudzovanéakoplneniebezprávnehotitulu,pričomideosynalagmatický
vzťah podliehajúci premlčaniu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

10. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril podaním z 7.2.2025, v ktorom uviedol,
že žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca uviedol, že žalovaný síce poukazuje
na ustanovenie VZP o zmene výšky splátky (bod 7.4) a tvrdí, že 29.06.2018 pristúpil k rekalkulácii

nájazdu kilometrov a k navýšeniu mesačnej platby od 01.07.2018, avšak podľa žalobcu z uvedeného
ustanovenia nevyplýva oprávnenie žalovaného jednostranne meniť dohodnutú odplatu, ani vyúčtovať
plnenie, ktoré nezodpovedá zmluvne dohodnutému rozsahu. Zdôraznil, že zmluvne dohodnutý limit
nájazdu bol 160 000 km, ktorý žalobca neprekročil, pričom žalovaný napriek tomu fakturoval vyšší
(žalobcom nenajazdený) počet kilometrov. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca mal po

ďalších návštevách servisu sám oznamovať stav kilometrov, aby žalovaný mohol vykonať rekalkuláciu aj
v prospech žalobcu. Uviedol, že povinnosť oznamovať stav kilometrov vyplýva zo VZP len za podmienky,
že o to žalovaný požiada, a že žalovaný si údaje o nájazde obstarával a zmeny fakturácie vykonával
sám. Podľa žalobcu preto nemožno prenášať na žalobcu zodpovednosť za to, že žalovaný po skončení
zmluvného vzťahu nezohľadnil rozdiel medzi vyfakturovanými a skutočne najazdenými kilometrami.

K argumentácii žalovaného o „predplatených službách“ žalobca uviedol, že v prejednávanej veci si
neuplatňuje nárok na tzv. podlimitné kilometre (rozdiel medzi dohodnutým a skutočným nájazdom), ale
nárok na vrátenie plnenia, ktoré žalovaný prijal za nedodané, resp. nenajazdené kilometre fakturované
nad rámec zmluvne dohodnutého limitu. Zdôraznil, že žalovaný dodal službu v rozsahu skutočne
najazdených kilometrov, no fakturoval a prijal platby aj za kilometre, ktoré žalobca nenajazdil, čím

malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Žalobca sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou
žalovaného, podľa ktorej je rozsudok súdu prvej inštancie vnútorne rozporný, keď popri existencii zmluvy
dospel k záveru o bezdôvodnom obohatení. Uviedol, že existencia zmluvy sama osebe neznamená, že
každé prijaté plnenie je plnením zo zmluvy; rozhodujúce je, či došlo k poskytnutiu zmluvne dohodnutéhoplnenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou vysporiadal
a svoje závery riadne odôvodnil. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobca uviedol, že argumentácia
žalovaného o vzniku synalagmatického záväzku a o aplikácii premlčacej doby podľa Občianskeho

zákonníka nie je na daný prípad použiteľná. Zdôraznil, že predmetom konania je nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnom vzťahu a že súd prvej inštancie otázku premlčania
posúdil v súlade s relevantnou judikatúrou. Zároveň uviedol, že vozidlo bolo pred skončením doby
nájmu nepojazdné a nachádzalo sa v servise, po oprave bolo odovzdané žalovanému; počas tohto
obdobia žalobca naďalej uhrádzal žalovaným vystavované faktúry. Na záver žalobca zotrval na tom, že

napadnutý rozsudok je vecne správny, riadne a presvedčivo odôvodnený, odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. neboli naplnené, a preto navrhol potvrdenie rozsudku.

11. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 25.2.2025, v
ktorom uviedol, že žalobca nesprávne vychádza z predpokladu, že je povinný platiť len za skutočne
najazdené kilometre. Zdôraznil, že zmluva je založená na predpokladanom nájazde a mesačných

splátkach, ktoré bolo možné v zmysle zmluvných podmienok upravovať. Poukázal na rekalkuláciu
nájazdu v roku 2018 a tvrdil, že žalobca neoznámil následné zmeny umožňujúce ďalšiu úpravu
splátok. Uviedol, že nevyužitie predpokladaného rozsahu kilometrov nezakladá nárok na vrátenie časti
zaplatených splátok a že ide o charakter predplatenej služby. Namietal rozpornosť záverov súdu prvej
inštancie o bezdôvodnom obohatení, zotrval na svojich odvolacích námietkach a navrhol zrušenie

napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň si uplatnil nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa
7.4.2025. V tomto vyjadrení uviedol, že Žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný nesprávne interpretuje

jeho tvrdenia, keď mu pripisuje názor, že bol povinný platiť len za skutočne najazdené kilometre.
Zdôraznil, že od začiatku tvrdí, že bol povinný zaplatiť za zmluvne dohodnutých 160.000 km, nie však
za žalovaným jednostranne navýšené a fiktívne fakturované kilometre. Namietal, že žalovaný menil
výšku splátok vždy jednostranne a výlučne smerom nahor, pričom v prípade potreby zníženia splátok
v prospech žalobcu nekonal, hoci mal k dispozícii údaje o skutočnom nájazde. Žalobca nesúhlasil s

charakterizáciou zmluvy ako „predplatenej služby“ a uviedol, že si neuplatňuje nárok na podlimitné
kilometre, ale na vydanie plnenia za kilometre, ktoré nikdy nenajazdil a ktoré neboli zmluvne dohodnuté.
Poukázal na to, že zmluva umožňuje zmenu ceny len písomnou dohodou strán a že ustanovenia VZP
nemôžu mať prednosť pred leasingovou zmluvou. Zdôraznil, že žalovaný vyfakturoval výrazne vyšší
početkilometrov,nežbolskutočnýnájazd,čímsabezdôvodneobohatil.Kjudikatúrecitovanejžalovaným

uviedol, že je na vec nesprávne aplikovaná, a poukázal na rozhodovaciu prax pripúšťajúcu bezdôvodné
obohatenie aj pri existencii zmluvy, ak sa plní za neexistujúce plnenie. Záverom žalobca zotrval na
svojej doterajšej argumentácii, považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a navrhol potvrdenie
napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /
ďalej len C.s.p./ prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.1.2026. Po oboznámení sa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací

súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.

14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
pričom svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnúsprávnosť napadnutého rozsudku, stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na
ne poukazuje.

17. Súd prvej inštancie sa správne najprv zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným,
keďže jej dôvodné uplatnenie by samo osebe vylučovalo potrebu ďalšieho vecného posudzovania
žaloby, nakoľko následkom úspešne vznesenej námietky premlčania je zánik súdnej vymáhateľnosti
uplatneného práva. Odvolací súd k vznesenej námietke premlčania konštatuje, že vzťah medzi stranami
sporu má bezpochyby obchodnoprávny charakter, keďže ide o záväzkový vzťah medzi podnikateľskými

subjektmi vzniknutý pri ich podnikateľskej činnosti (§ 261 Obchodného zákonníka). Z tohto dôvodu sa
otázka premlčania spravuje Obchodným zákonníkom, ktorý upravuje premlčanie pre obchodnoprávne
záväzkové vzťahy komplexne, pričom pre jednotlivé práva platí štvorročná premlčacia doba, ak zákon
neustanovuje inak (§ 397 Obchodného zákonníka), a začiatok jej plynutia sa viaže na deň, keď sa právo
mohlo uplatniť na súde (§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka).

18. Žalobca podal žalobu na súd dňa 13.2.2023 a po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie
správne ustálil, že prvým plnením, z ktorého žalobca uplatňuje nárok, je plnenie vyúčtované (a žalobcom
uhradené) faktúrou za mesiac november 2019. Pri aplikácii § 397 Obchodného zákonníka možno
za premlčané považovať len tie nároky, ktoré vznikli pred 13.2.2019. Takéto nároky však žalobca v
konaní neuplatňoval. Odvolací súd zároveň považuje za správne aj to, ako sa súd prvej inštancie

vysporiadal s argumentáciou žalovaného o potrebe aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka.
Skutočnosť, že hmotnoprávny základ bezdôvodného obohatenia je upravený v Občianskom zákonníku,
sama osebe neznamená, že sa obchodnoprávny záväzkový vzťah „preklopí“ do občianskoprávneho
režimu aj z hľadiska premlčania; rozhodujúcou je povaha základného vzťahu medzi stranami, ktorá je
v danom prípade obchodnoprávna. Preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietku premlčania

ako nedôvodnú.

19. Pokiaľ ide o samotný vecný základ žaloby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu medzi
zmluvne dohodnutou odplatou a odplatou jednostranne navýšenou žalovaným, a to z dôvodu, že tento

rozdiel nepredstavoval plnenie zo zmluvy v zmysle jej obsahu.

20. Zo skutkového stavu vyplýva, že strany si v leasingovej zmluve dohodli dobu nájmu 48 mesiacov a
ročný nájazd 40.000 km, teda zmluvný limit 160.000 km. Žalobca vozidlo po skončení zmluvného vzťahu
odovzdal s nájazdom 157.761 km, teda pôvodne dohodnutý limit neprekročil. Ak žalovaný napriek tomu

počas trvania zmluvy jednostranne zvyšoval mesačné splátky z dôvodu ním predpokladaného vyššieho
nájazdu, išlo o postup, ktorý sám osebe nemohol založiť zmenu zmluvy ani navýšenie dohodnutého
počtu kilometrov. Podľa čl. 3 zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu mohlo dôjsť k zmene zmluvy
len písomnou formou na základe dohody oboch zmluvných strán. Jednostranné zvýšenie splátok
žalovaným preto nemohlo mať za následok zmenu samotnej zmluvy, najmä zmenu dohodnutej odplaty

a zmenu limitu kilometrov, keďže absentovala písomná dohoda strán. Za týchto okolností nebolo možné
považovať plnenia poskytnuté žalobcom nad rámec zmluvne dohodnutej splátky za plnenia zo zmluvy,
ale za plnenia poskytnuté bez zodpovedajúceho právneho dôvodu.

21. Správnosť uvedeného záveru podporuje aj skutočnosť, že podľa všeobecných zmluvných

podmienok (čl. 7 bod 7.4 písm. a/) bol žalovaný oprávnený vykonať navýšenie splátok iba raz ročne,
avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v skutočnosti splátky v priebehu jedného roka zvýšil
dvakrát. Tento postup je v rozpore s vlastnými pravidlami žalovaného, a aj preto nie je možné navýšené
splátky považovať za riadne dohodnutú zmluvnú odplatu.

22. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že existencia zmluvy
medzi stranami nevylučuje vznik bezdôvodného obohatenia, pokiaľ dôjde k prijatiu plnenia, ktoré nemá
oporu v zmluvnom dojednaní. V prejednávanej veci žalobca poskytol žalovanému plnenie v podobe
zvýšených splátok, ktoré nebolo kryté písomnou dohodou o zmene zmluvy ani skutočným prekročením
zmluvného limitu kilometrov. Keďže k prekročeniu pôvodne dohodnutého počtu kilometrov nedošlo,

suma predstavujúca rozdiel medzi zmluvne dohodnutou splátkou a splátkou jednostranne zvýšenou
žalovaným predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný žalobcovi vydať.
Odvolacie námietky žalovaného založené na prirovnaní k „predplatenej službe“ neobstoja. Žalobca si
neuplatňuje nárok na vrátenie hodnoty podlimitných kilometrov v rámci pôvodne dohodnutého limitu,teda rozdielu medzi 160.000 km a skutočným nájazdom, ale uplatňuje nárok na vrátenie plnenia
poskytnutého na základe jednostranne navýšeného a zmluvne nedohodnutého kilometrového limitu,
ktorý žalovaný bez písomnej dohody strán premietol do navýšených splátok.

23. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, svoje skutkové a právne závery presvedčivo odôvodnil, správne posúdil
námietku premlčania aj samotný právny základ uplatneného nároku a teda aj rozhodol vecne správne.

24. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie
dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).