Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. október 2023

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 27C/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118216362
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Scholtzová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2023:5118216362.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

27C/90/2018

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Scholtzovou v právnej veci žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpená splnomocneným zástupcom: E. C. C. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanej: Slovenská republika - zastúpená
Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny SR, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

27C/90/2018

I. Konanie v časti, aby súd vyslovil záver, že k žalobkyňou označeným nesprávnym úradným postupom
zo strany F. G. C. H. D. I. J. K. L. F. G. C. H. M. došlo, a že žalobkyňou označené práva podľa N. XX O.
X L. K. P., N. XX Q. O. O. R. C. I. J. K., §7 ods. 8 zákona o inšpekcii práce č.125/2006 Z. z. v platnom
znení a §40 ods. 2 Občianskeho zákonníka porušené boli a v časti, aby žalovaný bol povinný zaplatiť

žalobkyni sumu 278.250 eur, sa zastavuje.

II. Žaloba, aby žalovaný bol povinný zaplatiť žalobkyni sumu 21.750 eur ako náhradu nemajetkovej
psychickej a morálnej ujmy sa zamieta.

III. Žalovanému proti žalobkyni sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

27C/90/2018

1. Žalobkyňa dňa 5.12.2018 podala žalobu, v ktorej žiadala, aby na základe konania bol vyslovený záver,
že k žalobkyňou označeným nesprávnym úradným postupom zo strany F. G. C. H. D. I. J. K. L. F. G. C.
H. M. došlo a že žalobkyňou označené práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 7 ods. 8 zákona o inšpekcii práce a § 40 ods. 2 Obč.
zákonníkaporušenéboli.Ďalejžiadalanáhradunemajetkovejpsychickejamorálnejujmy,keďjejF.G.C.
prostredníctvom jeho pracovísk značne sťažil a asi aj zmaril dovolávanie sa jej práv vo výške 300.000,-
eur na ťarchu S. C. K. H. I. P. K..

2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že v júli 2018 podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a 20.11.2018 prevzala prípis žalovaného,
ktorý žiadosť zamietol. Žalobkyňa uviedla, že dňa 5.12.2016 do likvidácie vstúpila obchodná spoločnosťG., I.. D. a dňa 8.6.2017 sa konalo valné zhromaždenie. Na tomto valnom zhromaždení nedostala
odpovede, na ktoré ako akcionár mala právo. Likvidátor spoločnosti G. C. T. ju ani neinformoval ako boli
odpredané dve firemné autá. Likvidátor odmietol všetko vrátane pracovného pomeru žalobkyne, ktorý

nebol právne doposiaľ ukončený a nárok na doplatenie mzdy, odstupného, nevyčerpanej dovolenky a
stravných lístkov označil neprávne za prepadnuté právo. Odvolal sa pritom na ustanovenia Obchodného
zákonníka, ktoré sa netýkajú ani akcionárov a ani zamestnancov. Žalobkyňa dňa 12.7.2017 poslala
F. G. C. H. D. podanie vo veci nezaplatenia mzdy a odstupného a nepreplatenia stravných lístkov.
V tomto podaní uviedla, že likvidátor jej nedal výpoveď z pracovného pomeru a ani neriešil nároky z

pracovného pomeru. Žalobkyňa nedostala mzdu od 1.9.2016. Odo dňa 22.12.2016 jej likvidátor zobral
kľúče od pracoviska a neprideľuje jej žiadnu prácu. Nebolo potrebné, aby po valnom zhromaždení,
ktoré sa konalo dňa 1.12.2016, kde ako akcionári schválil vstup spoločnosti do likvidácie, osobitne
prihlasovalapohľadávkyvočispoločnostiakozamestnankyňa,ktorejnebolavyplatenámzdaaodstupné.
Ďalej uviedla, že formálne na základe manažérskej zmluvy z 9.6.2015 je aj členom predstavenstva
s nulovou mesačnou odmenou za túto funkciu, no na základe riaditeľom prideľovanej práce, je len

radovým zamestnancom. Pohľadávkou žalobkyne, ktorá sa má zo strany likvidátora považovať za
prihlásenú zo zákona, je pracovná zmluva žalobkyne a dodatok k nej. Pracovný pomer žalobkyne pri
vstupe spoločnosti do likvidácie dňa 5.12.2016 trval a dodnes trvá. Zákonnou povinnosťou likvidátora
bolo pracovný pomer ukončiť a zlikvidovať záväzky spoločnosti voči žalobkyni, čiže vyplatiť mzdu,
odchodné, odstupné, dať stravné lístky a preplatiť nevyčerpanú dovolenku. Ešte v čase konania valného

zhromaždenia dňa 8.6.2017 mailom syn žalobkyne upozorňoval, že je stále zamestnancom spoločnosti
a pracovný pomer nebol právoplatne ukončený. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že jej pracovná
zmluva, zmeny a doplnenia k nej sú písomné. Výpoveď z pracovného pomeru, aby bola platná, následne
aj účinná, musí byť takisto písomná. Potvrdenie o zamestnaní nemožno považovať za výpoveď z
pracovného pomeru. Dňa 13.6.2017 žalobkyňa likvidátorovi spoločnosti poslala doporučenú zásielku,

kde upozornila na dôvodné požiadavky, ktoré vyplývajú pre žalobkyňu z neskončeného pracovného
pomeru a dňa 7.7.2017 sa zásielka neotvorená vrátila späť, keďže likvidátor ju odmietol prebrať. Tieto
skutočnosti ako aj ďalšie, ktoré špecifikovala v žalobe, žalobkyňa uviedla vo svojom podaní zo dňa
12.7.2017, ktoré adresovala F. G. C. H. D..

3. Dňa 10.11.2017, čiže 4 mesiace po podaní podnetu bol vykonaný prvý pokus na doručovanie
oznámenia o vybavení podania od inšpektorátu, ktorý prevzala dňa 13.11.2017. Ako vyplýva z tohto
oznámenia, inšpektorát urobil prvý krok až dňa 21.8.2017, kedy zaslal písomnú výzvu likvidátorovi.
Podľa zákona o inšpekcii práce § 2 ods. 1 písm. a) bol však inšpektorát povinný vykonať inšpekciu do
30 dní od doručenia podnetu, čiže do 12.8.2017 a v odôvodnených prípadoch do 60 dní. Inšpektorát

bez odôvodnenia začal konať až po viac ako mesiaci od doručenia podnetu a inšpekciu nedokončil
ani do konca mimoriadneho termínu 60 dní. Spoločnosť G., I. H. U. bola vymazaná z obchodného
registra až dňa 15.9.2017, takže pokiaľ by inšpektorát konal podľa zákona, pri počítaní lehoty od dátumu
prvého podania, tak posledný deň predĺženej lehoty by pripadol na dátum 14.9.2017, keď spoločnosť
ešte právne existovala. Žalobkyňa dňa 13.11.2017 sa mailom obrátila na ústredie F. G. C. H. M., dňa

16.11.2017 ústrediu poslala sťažnosť na G. H. D.. Okrem už uvedených faktov uviedla, že podanie
podávala v dostatočnej dobe pred zánikom spoločnosti a inšpektorát mal dostatok času na vykonanie
inšpekcie. Dňa 21.11.2017 F. G. C. H. M. poslal upovedomenie o postúpení podania z 13.11. a 16.11.
na G. H. D.. Podnet žalobkyne považoval za sťažnosť a poslal ho na vybavenie G. Q. D.. Dňa 1.2.2018
v riadnej lehote dostala a prevzala písomnosť G. D. a všetky námietky zo dňa 13.11. a 16.11.2017

boli zamietnuté. Inšpektorát v Žiline teda protiprávne zamietol vybavenie sťažnosti na seba samého,
ako keby išlo o inštančne nadriadený orgán. Z textu listín inšpektorátu v Žiline s dátumami 31.10.2017
a 22.1.2018 nemožno presne určiť, či ide o rozhodnutie o vykonaní kontroly alebo či ide o prípis a o
oznámenie o vybavení sťažností.

4. Žalobkyňa v žalobe, kde špecifikovala porušené práva a bližšie určenie nesprávneho úradného
postupu poukázala na článok 46 ods. 1 Ústavy. Uviedla, že F. G. C. H. D. mal na základe podnetu
zo dňa 12.7.2017 dostatok relevantných informácií, aby uskutočnil dôvodnú kontrolu u zamestnávateľa
žalobkyne spoločnosti G., I. H. U., čiže podľa § 7 ods.8 písm. c) mal vykonať kontrolu do 30 dní, keďže
nemal žiaden dôvod na mimoriadne predĺženie tejto lehoty na 60 dní, ale on urobil prvý krok až dňa

21.8.2017, čiže po lehote 30 dní. Týmto oneskoreným konaním a následne bezdôvodnými prieťahmi
porušil článok 46 ods. 1, ktorý garantuje právo na inú právnu ochranu. F. G. C. H. M. bol sťažnosťou
zo dňa 16.11.2017 o uvedenom informovaný a napriek tomu nevykonal žiadne kroky na nápravu,
len postúpil túto sťažnosť na vybavenie F. G. C. H. D. a týmto porušil právo na inú právnu ochranugarantovanú článkom 46 ods. 1 Ústavy a porušil aj právo na účinný opravný prostriedok garantovaný
článkom 13 Dohovoru. Nevykonaním kontroly po výmaze porušil F. G. C. H. D. opäť článok 46 ods.
1 Ústavy. O takomto postupe bol taktiež informovaný F. G. C. H. M. na základe sťažnosti zo dňa

16.11.2017, ktorý sťažnosť len postúpil na vybavenie do Žiliny, čím porušil článok 46 ods. 1 Ústavy a
článok 13 Dohovoru. Keď po vybavení sťažnosti zo dňa 16.11.2017 F. G. C. H. D. uzavrel zamietavo vec
a túto nepostúpil ústrediu a F. G. C. H. M. sa o vec ďalej nezaujímal, tak obidvaja porušili právo na účinný
opravnýprostriedokgarantovanýčlánkom13Dohovoru.HocibolF.G.C.H.D.informovaný,žepracovný
pomer žalobkyne doposiaľ nebol ukončený, tak v konaní o sťažnosti žalobkyne zo dňa 16.11.2017

sa vyjadril, že po 31.10.2016 žalobkyňa už nie je v registri poistencov a teda, že pôvodné podanie z
12.7.2017 na základe toho vyhodnotil ako oznámenie s lehotou vybavenie 60 a viac dní. Týmto taktiež
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu a opomínaním konania podľa zákona o
inšpekcii práce porušil článok 46 ods. 1. F. G. C. H. M. na základe sťažnosti zo dňa 16.11.2017 bol o
tomto informovaný, ale nevykonal žiadne kroky na nápravu, len postúpil sťažnosť do Žiliny, čím opätovne
porušil článok 46 ods. 1 Ústavy a článok 13 Dohovoru. F. G. C. H. D. v liste s dátumom 22.1.2018 uviedol,

žedňa8.11.2016prevzalažalobkyňapotvrdenieozamestnaní,atedapodľa§75Zákonníkapráce,sajej
pracovný pomer skončil. Toto pravdou nebolo, keďže pracovný pomer bol uzavretý a menený písomne
a ak mal byť ukončený, jedinou písomnou formou by bolo jeho písomné ukončenie, k čomu ale nedošlo.
Takto úmyselne nezákonne žalobkyňu zavádza a poškodzuje F. G. C. H. D., čím porušil právo žalobkyne
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy. Ďalej F. G. C. H. D. na námietku žalobkyne, že podanie zo dňa 12.7.2017

mu bolo doručené včas, aby do výmazu spoločnosti kontrolu riadne vykonal uviedol, že bola žalobkyňa o
situácii v spoločnosti G., I. informovaná a zase argumentoval prevzatím potvrdenia o zamestnaní, čo má
vraj znamenať skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa oznámila nepreplácanie stravných lístkov a
nezákonný prevod firemných áut tesne pred vstupom spoločnosti do likvidácie bez vedomia akcionárov
za netrhovú cenu, čo znamená, že zdroje aj na stravné lístky aj na ďalšiu mzdu žalobkyne boli, ale boli

následne nezákonne spreneverené a tieto skutočnosti inšpektorát práce obišiel, a tým taktiež porušil
článok 46 ods. 1 Ústavy. F. G. práce uvádza znovu na ďalšie námietky, že v čase podania 12.7.2017
vraj nebola zamestnancom a znovu argumentuje nezákonným odhlásením z registra poistencov K. C.,
podľa ktorého pracovný pomer skončil dňom 31.10.2016. Týmito argumentmi a postojom F. G. C. H. D.
taktiež porušil článok 46 ods. 1.

5. Pokiaľ ide o vyčíslenie škody, tak žalobkyňa poukázala na medializované informácie o tom, že sudca
F. K. E. V. W. opäť (druhýkrát) vysúdil od X. C. K. odškodné vo výške 150.000,-eur, takže spolu získal za
poškodzovaniedobréhomenasumu300.000,-eur.Žalobkyňauviedla,žesadomnieva,žejejpoškodenie
nesprávnym úradným postupom nie je o nič menšie než poškodenie E. V. W. nesprávnym úradným

postupom X. C. K.. Žalobkyňa je občan, ktorý celý život pracovala, poctivo platila dane a má právo, aby
inštitúcie na ochranu práva, medzi ktoré patrí aj Národný inšpektorát práce a aj S. C. K. H. I. P. po podaní
podnetu, konali bez zjavných procesných pochybení v úradnom postupe, k čomu ale evidentne nedošlo.
F.G.C.aajministerstvomaliúmyselnesazbaviťzodpovednosti,ktoráimvyplývazozákonov.Žalobkyňa
akoobčanSRaajakoosobavyššiehovekujevmnohýchoblastiachprávachránenouosobou,novpraxi

na reparáciu poškodených práv má z časových dôvodov menšiu šancu. Žalobkyňa uviedla, že morálnu
a citovú ujmu spôsobenú nesprávnymi úradnými postupmi si cení vyššie uvedenou sumou 300.000,-eur.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 7.7.2019 zotrvala na vyššie uvedených skutkových a právnych
dôvodoch. Žalobkyňa k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázala na ustanovenie § 17

ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ale taktiež aj na výšku odškodnenia, ktorá bola priznaná sudcovi F. K.
E. V. W. ako aj na ten fakt, že voči občanovi a neštátnym právnickým osobám možno vzniesť žalobu s
požiadavkou zadosťučinenia nemajetkovej ujmy s neohraničenou výškou. Zároveň poukázala na zákaz
diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru. Uviedla, že je bezúhonný občan s čistým výpisom a odpisom z
registra trestov a zároveň je osobou vyššieho veku a možnosti jej ďalšieho uplatnenia v spoločenskom

a kariérnom živote sú v podstate nulové, čo pochopiteľne nemateriálnu ujmu a v rámci nej psychickú
ujmu zvlášť znásobuje.

7. Na pojednávaní 12.2.2020 žalobkyňa zotrvala na dôvodoch podľa písomných podaní a opätovne
argumentovala, že nedošlo k skončeniu pracovného pomeru u zamestnávateľa spoločnosti G., I.. Pokiaľ

je pracovný pomer uzavretý písomne, tak akákoľvek zmena, doplnenie a rozviazanie pracovného
pomeru musí byť len v písomnej forme. Žalobkyňa neuzavrela dohodu a ani nedostala výpoveď a ani
ona sama nepodala písomne výpoveď, na základe ktorej by došlo k skončeniu pracovného pomeru. Aj
po vstupe firmy do likvidácie a v čase podania na inšpekciu bola riadnym zamestnancom. Žalobkyni akozamestnancovi nebola poskytnutá ochrana inšpekciou práce, ktorá jej mala byť poskytnutá. Žalobkyňa
zotrvala na tom, že žiada rozhodnúť o dvoch výrokoch, jednak priznanie náhrady nemajetkovej,
psychickej aj morálnej ujmy vo výške 300.000 € a zároveň aj vyslovenia záveru, že došlo k nesprávnemu

úradnému postupu a boli porušené práva tak, ako to je špecifikované v rozsudočnom návrhu. Žalobkyňa
nerieši žiaden pracovný spor so zamestnávateľom alebo s likvidátorom, ale poukazuje na nesprávny
úradný postup inšpekcie práce. Táto prekročila zákonné lehoty a v týchto zákonných lehotách nekonala
a porušila procesné normy. Na základe všetkých týchto skutočností žalobkyňa trvala na podanej žalobe.

8. Žalobkyňa v podaní zo dňa 10.10.2022 uviedla na základe uznesenia O. K. D. N. M. XXX/XX/XXXX-
XXX zo dňa 25.7.2022, ktorým bola vyzvaná v zmysle § 129 CSP na odstránenie neurčitosti žalobného
návrhu, že tento spresňuje tak, že zákon o inšpekcii práce č. 125/2006 Z. z. po podaní podnetu zo
dňa 12.7.2017 podľa § 1 písm. a) prikazoval inšpekcii práce okrem iného chrániť práva zamestnancov
a v čom spočíva táto inšpekcia je bližšie špecifikované v § 2 ods. 1 a povinnosťou bolo konať v lehotách,
ktoré sú určené v § 7 ods. 8 písm. c) zákona o inšpekcii práce, čiže mala vykonať inšpekciu do 30 dní

odo podania podnetu z 12.7.2017 a v odôvodnenom prípade do 60 dní od podania označeného podnetu.
Inšpekcia práce však začala konať až po 30 dňoch od doručenia podnetu a inšpekciu neukončila ani
v rámci mimoriadneho termínu 60 dní. Takto došlo k situácii, kedy bola podnetom napadnutá spoločnosť
G.,I.H.U.vymazanázobchodnéhoregistradňa15.09.2017,čižekvýmazuatýmajkzánikupracovného
pomeru žalobkyne došlo až po 60 dňoch od podania podnetu žalobkyňou, bez toho, aby žalobkyňa

získala zákonom garantovaný právny názor inšpekcie práce v rozhodnutí o jej podnete voči firme G.,
I. H. U. zo dňa 12.07.2017. Nekonanie inšpekcie práce, ktoré bolo zároveň jej nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., skomplikovalo žalobkyni v danom období beztak
zložitú skutkovú a právnu situáciu a podstatne sa zúžil žalobkyni právny základ na ďalšie kroky ako
riadneho zamestnanca a sťažilo jej to beztak ťažkú životnú situáciu v priebehu procesu likvidácie jej

zamestnávateľa firmy G., I. H. U.. Likvidátor bez právneho titulu prestal žalobkyni prideľovať prácu a
prestal jej bez právneho titulu vyplácať mzdu a odvody do K. C. a prestal jej prideľovať stravné lístky,
preplácať dovolenku a vôbec s ňou neriešil vyplatenie odstupného a odchodného, ktoré pred riadnym
písomným skončením pracovného pomeru začali byť aktuálnymi otázkami. K tomuto nikdy nedošlo
a tento zanikol sám až výmazom firmy z obchodného registra dňa 15.09.2017. Žalobkyňa nemala teda

dostatočne vyjasnený právny základ na ďalšie podnety v samotnom likvidačnom konaní firmy G., I., v
trestných konaniach a v ďalších aj potenciálnych konaniach, ktorých dôvodnosť mala vyvstať na základe
právneho názoru inšpekcie práce v jej rozhodnutí.
Majetkové škody, ktoré nesprávny úradný postup inšpekcie práce žalobkyni spôsobil, nemožno určiť
a preto si žalobkyňa uplatňuje výslovne nemajetkovú škodu v maximálnej výške, ktorú jej zákon č.

514/2003 Z. z. žiadať umožňuje, a síce podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 6
zákona č. 215/2006 Z. z. a v znení zákona č. 79/2008 Z. z. priznáva. Žalobkyňa si teda uplatňuje nárok
na päťdesiatnásobok minimálnej mzdy z roku 2017, čo činí 50 x 435,-eur = 21.750,-eur.
Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, tak žalobkyňa
je toho názoru, že ako nesprávny úradný postup inšpekcie práce, tak aj škoda, ktorá následkom

nesprávneho úradného postupu vznikla, a teda aj príčinná súvislosť je dokázaná, a toto dokazovanie
zhrňuje nasledovne:
Inšpekcia práce ako orgán štátnej autority po podaní podnetu nekonala v lehotách ako jej určuje
v § 7 ods. 8 písm. c) zákona o inšpekcii práce a takýmto spôsobom nevykonávala inšpekciu na
ochranu práv žalobkyne podľa § 1 písm. a) zákona v rozsahu ako jej určuje § 2 ods. 1 a nasledujúce

ustanoveniazákona. ŽalobkyňaaždovýmazufirmyG.,I.H.U.zamestnancombolaaneexistovalžiaden
písomný právny titul, ktorý by ju statusu zamestnanca zbavil. Nedostatočný právny základ kvôli absencii
rozhodnutia obmedzil žalobkyni možnosti na ďalšiu právnu ochranu jej práv zamestnanca a po výmaze
firmy ako fyzickej osoby, čím jej vznikla vzhľadom na jej sociálnu situáciu zamestnanca ako osoby
vyššieho veku, ktorá pracovala a riadne odvádzala všetky odvody 52 rokov, zvlášť vysoká nemateriálna

morálna škoda. Bez právneho základu vo forme právneho názoru orgánu štátnej autority boli ďalšie
účinné právne kroky na ochranu práv zamestnanca obmedzené. Je nepopierateľné, že táto škoda je
v príčinnej súvislosti s nekonaním inšpekcie práce o podnete zo dňa 12.07.2017 ako s nesprávnym
úradným postupom, čím je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Na
základe tohto žalobkyňa žiadala náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 21.750 eur.

9. Na pojednávaní 18.10.2023 žalobkyňa uviedla, že berie späť v časti pôvodnú žalobu doručenú súdu
05.12.2018 pokiaľ ide o bod 2., kde je uvedené nasledovné:„Ďalej na základe konania žiadam o vyslovenie záveru, že k mnou označeným nesprávnym úradným
postupom zo strany F. G. C. H. D. a zo strany ústredia F. G. C. H. M. došlo, a že mnou označené práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 7 ods.

8 zákona o inšpekcii práce (č. 125/2006 Z.z. v platnom znení) a § 40 ods. 2 Obč. zákonníka, porušené
boli.“ Zároveň žalobkyňa uviedla, že žiada zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške 21.750,-eur a keďže
predmetnom podľa pôvodnej žaloby bola suma 300.000,-eur, tak v časti o zaplatenie 278.250,-eur berie
žalobu späť. Ďalej žalobkyňa doplnila, že pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, tak tento je totožný
ako je uvedené aj v rozsudku O. K. D. N. M. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 22.06.2020 ods. 44. a pokiaľ

ide o nesprávny úradný postup tak, ako je konštatovaný v rozsudku v ods. 49. tak na tomto netrvá, ale
skutkovo odôvodňuje žalobu tak, že jedine nesprávny úradný postup na základe ktorého si uplatňuje
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je taký, ako je uvedené v ods. 44 rozsudku okresného súdu.

10. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať trovy konania.

11.Žalovanývovyjadrenízodňa15.4.2019kžalobeuviedol,žežalobkyňanepreukázalaaniskutočnosti,
ktoré by odôvodňovali označiť úradný postup za nesprávny v intenciách § 9 zákona č. 514/2003 Z.z..
Podľacitovanéhoustanoveniajerozhodovanieonáhradeškodyzávisléodposúdeniapríčinnejsúvislosti
medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Pretože, ale žalobkyňa nepreukázala splnenie základného zákonného predpokladu a to nesprávny
úradný postup pre uplatnenie nároku, tak nemá právny význam zaoberať sa otázkou škody ako ani
príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ďalej sa žalovaný vyjadroval k
výške nemajetkovej ujmy a poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a vznik údajnej nemajetkovej ujmy vo výške 300.000 eur
odôvodnila výlučne svojou voľnou úvahou. Ďalej žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 17 ods. 4
citovaného zákona. Žalovaný uviedol, že zo strany G. D. I. F. nedošlo k porušeniu právnej povinnosti
stanovenej vo všeobecne záväzných predpisoch platných v SR alebo k inému porušeniu všeobecných
záväzných právnych predpisov. Potvrdil, že k doručeniu podaní žalobkyňou na G. D. došlo v dňoch

14.7.2017,17.7.2017a25.8.2017.Zároveňpoukázalnaustanovenie§150ods.1,2Zákonníkaprácea§
7 ods. 8 písm. c) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce. Žalobkyňa v čase podania podnetov nebola
zamestnancom, podľa informácií zo K. C. ako aj podkladov získaných v priebehu inšpekcie, pracovný
pomer žalobkyne bol skončený ku dňu 31.10.2016. Z tohto dôvodu nie je možné zo strany žalobkyne
sa domáhať ochrany zamestnanca pri práci s poukazom na § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.

z. Lehoty na vybavenie podnetu podľa názoru žalovaného v zmysle § 7 ods. 8 písm. c) sa vzťahujú iba
na kvalifikovaný podnet v zmysle citovaného § 150 ZP a nie na podnet žalobkyne. V zmysle interných
predpisov NIP bolo podanie žalobkyne definované ako oznámenie s lehotou na vybavenie do 60 dní a
v odôvodnených prípadoch do 90 dní. O vybavení podania bola žalobkyňa informovaná listom zo dňa
31.10.2017. Žalovaný považuje nárok žalobkyne v plnom rozsahu za neopodstatnený. Konaním resp.

nekonaním G. D. v danom prípade nemohla vzniknúť žalobkyni škoda a rovnako nemožno hovoriť ani
o nesprávnom úradnom postupe G. D.. Zo žaloby vyplýva, že medzi žalobkyňou a jej zamestnávateľom
G., I. vznikol spor ohľadom skončenia pracovného pomeru, avšak je nutné zdôrazniť, že inšpektoráty
práce nie sú oprávnené riešiť spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Žalobkyňa opakovane
zmieňuje obchodnoprávne záležitosti, ktoré sa netýkajú pôsobenia inšpektorátov práce, pričom bolo

zistené, že žalobkyňa bola aj členom predstavenstva G., I.. Rovnako poukazuje aj na ďalšie nedostatky
likvidácie, ktorých prešetrenie taktiež nie je v kompetencii inšpektorátov práce. Ďalšou skutočnosťou,
ktorou žalobkyňa odôvodňuje svoj nárok na náhradu škody je to, že NIP poslal sťažnosť žalobkyne na
vybavenie G. D. a v dôsledku toho G. D. „riešil sťažnosť sám na seba“. Uvedený postup rozhodne nie
je v rozpore s príslušnými platnými právnymi normami, nakoľko inšpekciu práce vykonávali príslušní

inšpektori, nie hlavný inšpektor práce G. D., ako sa mylne domnieva žalobkyňa. F. mohol v danej veci
rozhodovať iba za predpokladu, že sťažnosť by smerovala voči hlavnému inšpektorovi G. D.. Postup
F. I. G. D. je s ohľadom na uvedené v absolútnom súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach.
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

12. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.9.2019 opätovne poukázal na to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala samotný údajný nesprávny úradný postup, vznik škody a oprávnenosť jej
výšky ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a samotným údajným nesprávnym úradným
postupom. Poukázal na to, že inšpektoráty práce nie sú oprávnené riešiť spory medzi zamestnancoma zamestnávateľom o nároky z pracovno-právnych vzťahov. Škoda mohla žalobkyni vzniknúť iba
pôsobením jej zamestnávateľa. Poukázal na definíciu neplatne skončeného pracovného pomeru, podľa
ktorejtaktomožnooznačiťlentakýspôsobskončeniapracovnéhopomeru,ktorýjezaneplatnýoznačený

právoplatným rozhodnutím súdu. Bez súdneho rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, sa skončený pracovný pomer považuje za platne skončený. Z procesného hľadiska teda platí
domnienka, že ak nedošlo k určeniu neplatnosti podľa § 77 ZP platí, že pracovný pomer bol skončený
riadne.

13. Na pojednávaní dňa 12.2.2020 žalovaný zotrval na písomných podaniach. Potvrdil, že boli doručené
G. podnety zo strany žalobkyne tak ako boli predložené do spisu a taktiež aj vyjadrenia inšpektorátov sa
v spise nachádzajú. Ďalej sa vyjadroval k výške požadovanej nemajetkovej ujmy a platnému skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne. Zotrval na tom, že podnet žalobkyne nebol kvalifikovaný ako podnet
zamestnanca a podľa vnútorných predpisov NIP lehota na vybavenie bola 60 až 90 dní. Nešlo o
kvalifikovaný podnet v zmysle § 150 ZP. Na základe týchto skutočností žalovaný žiadal žalobu zamietnuť

a priznať trovy konania.

14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.3.2023, doručené 17.3.2023 uviedol, že nie je zjavné v bode
10 podania žalobkyne zo dňa 10.10.2022 aký konkrétny úkon inšpektorátu práce má predstavovať
„zákonom garantovaný právny názor inšpekcie práce“. Žalobkyňa si nesprávne vykladá pôsobnosť

a právomoc inšpektorátov práce v zmysle zákona č. 125/2006 Z. z., pričom inšpektoráty práce
nenahrádzajú právomoci všeobecných súdov a iných štátnych orgánov. Taktiež poukázal žalovaný aj
na bod 12 podania žalobkyne, kde táto opätovne uvádza, že sa spoliehala na právny názor inšpekcie
práce, ktorý zamýšľala použiť v iných konaniach. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom a údajne vzniknutou nemajetkovou ujmou. Príčinnú súvislosť

totiž nemožno len predpokladať, ale táto musí byť jednoznačne preukázaná. Žalovaný poukázal na
právny názor podľa rozsudkov F. K. K. J. XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.7.2009 a sp. zn. XXXX/X/XXXX
zo dňa 30.11.2017. Podľa rozsudku F. K. z 31.5.2011, sp. zn. XXXX/XXX/XXXX vzniknutá škoda musí
byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej
povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná

súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť
tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v
civilnomprocese,zaťažujevzásadetohoúčastníka,ktoréhotvrdeniemábyťpreukázané.Ďalejžalovaný
uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby. Na základe týchto skutočností žiadal žalovaný
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

15. Na základe dokazovania, ktoré bolo vykonané oboznámením listinných dôkazov, listov žalobkyne
adresované G. C. D. zo dňa 11.7.2017, 22.8.2017, oznámenia o vybavení podania zo dňa 31.10.2017,
sťažnosti zo dňa 16.11.2017, postúpenia podania, stanoviska k sťažnosti zo dňa 22.1.2018, dohode
o zmene pracovnej zmluvy, žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody, informácie o výsledku

predbežného prerokovania mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

16. Podľa listu zo dňa 11.7.2017, ktorý adresovala žalobkyňa G. C. D., táto uviedla skutočnosti obdobne
ako v žalobe, a to že sa dňa 8.6.2017 konalo valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti G., I. H.
U. a poukázala na to, že je akcionár, ale predovšetkým zamestnanec, ktorého pracovný pomer nebol

právoplatne ukončený a naďalej trvá. Uviedla, že nebola informovaná o priebehu a podrobnostiach
likvidácie, nebola jej odovzdaná výpoveď z pracovného pomeru a ani neboli riešené nároky z tohto
pracovného pomeru a nedostala mzdu a odstupné. Likvidátor jej zobral kľúče od pracoviska a nepridelil
jej už ani prácu na doma. Poukázala na to, že ako zamestnanec nemusí osobitne si nárokovať svoje
nároky na mzdu, odchodné, odstupné, stravné lístky a preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Ďalej sa

vyjadrovala k účtovnej závierke, predaju áut spoločnosti a priebehu likvidácie a postupu likvidátora G.
C. T..

17. V doplnení podania zo dňa 22.8.2017, ktoré žalobkyňa adresovala G. C. D., uviedla že dňa
13.6.2017 likvidátorovi poslala upozornenie na doposiaľ uvedené pochybenia a dôvodné požiadavky,

ktorévyplývajúzdoposiaľneukončenéhopracovnéhopomeruaktoréjepovinnýzaplatiť.Listobdobného
znenia poslala likvidátorovi ako aj bývalému riaditeľovi spoločnosti dňa 10.7.2017. Ďalej sa vyjadrovala
ku konečnej správe likvidátora a zdôraznila, že jej pracovný pomer naďalej trvá.18. Podľa oznámenia o vybavení podania zo dňa 31.10.2017, ktorý adresoval G. C. D. žalobkyni, tento
uviedol, že likvidátora vyzval na predloženie dokladov listom zo dňa 21.8.2017 a dňa 28.8.2017 sa
likvidátor G. C. T. osobne dostavil na G. H. D. a taktiež sa osobne dostavil a predložil časť dokladov aj

dňa 14.9.2017. Písomné vyjadrenia mal predložiť 18.9.2017 a po jeho ospravedlnení IP určil náhradný
termín 25.9.2017. V tento deň sa likvidátor osobne dostavil a predložil potvrdenie o vykonaní zápisu a
to výmazu spoločnosti G., I. H. U. odo dňa 15.9.2017 a to dobrovoľne výmazom z obchodného registra.
Zamestnávateľ G., I. teda predložil časť dokladov potrebných na výkon inšpekcie, ale zároveň predložil
aj doklad o výmaze spoločnosti, a tak výkon inšpekcie práce nie je možné realizovať.

19. Podľa listu zo dňa 16.11.2017 žalobkyňa adresovala NIP v Košiciach sťažnosť na G. C. H. D. v
súvislosti s vyššie uvedeným listom zo dňa 31.10.2017. Poukázala na to, že podnety podávala v dňoch
14.7., 17.7. a 25.8.2017, teda pred zánikom spoločnosti a bolo na inšpektoráte práce, aby zaistil dôkazy
a dôkazné prostriedky, čo však neurobil. Poukázala na to, že osoba likvidátora je plne zodpovedná
za priebeh likvidácie. Poukázala na lehotu v zmysle § 7 ods. 8 písm. c) zákona o inšpekcii práce. V

lehote 30 dní od podania zo dňa 14.7.2017 nebola informovaná o predĺžení lehoty a ani jej podanie
nebolo vybavené. Inšpektorát práce v Žiline prekročil lehotu a vyhovára sa na výmaz spoločnosti, keďže
dokumentáciu si môže zaobstarať aj sám bez problémov. Likvidátor G. C. T. aj po výmaze stále nesie
ako fyzická osoba zodpovednosť za úmyselné aj za neúmyselné pochybenia.

20. Listom zo dňa 20.11.2017 F. oznámil žalobkyni, že v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, jej
podanie je sťažnosťou, pretože poukazuje na nečinnosť inšpektorátu práce a preto ju postúpili hlavnému
inšpektorovi práce G. D. na ďalšie konanie.

21. Podľa listu zo dňa 22.1.2018, ktorý adresoval hlavný inšpektor práce G. D. žalobkyni vo veci

sťažnosti na G. C. H. D., uviedol skutočnosti o podaniach žalobkyne, postupe Inšpektorátu práce v
Žiline a predložených dokladoch likvidátorom, tak ako vyplynulo aj z oznámenia zo dňa 31.10.2017.
Medzi dokladmi je uvedené potvrdenie o zamestnaní s uvedením doby zamestnania a potvrdenie o
zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby. Tieto doklady je povinný vydať zamestnávateľ zamestnancovi
pri skončení pracovného pomeru. Na základe týchto potvrdení sa konštatuje, že pracovný pomer v

spoločnosti žalobkyni skončil 31.10.2016. Ďalej v liste je odkaz na § 7 ods. 8 písm. c) zákona o inšpekcii
práce, kde opakovane sa konštatuje, že žalobkyňa skončila pracovný pomer a podnety nepodávala ako
zamestnanec. Ďalej hlavný inšpektor práce konštatuje, že spoločnosť už právne neexistuje a v tomto
zmysle bolo aj odôvodnené vybavenie podania žalobkyne. Inšpektorát práce teda nemá kompetenciu
konať v týchto prípadoch. Komisia určená na prešetrenie sťažnosti nezistila pochybenie zo strany

inšpektora práce a z uvedeného dôvodu považuje sťažnosť za neopodstatnenú.

22. Podľa listu zo dňa 2.7.2017 žalobkyňa žalovanému predložila žiadosť o prerokovanie nároku na
náhradu škody, kde uvádzala totožné dôvody ako v žalobe a žalovaný žalobkyni listom zo dňa 8.11.2018
podal informáciu o výsledku predbežného prerokovania, kde uviedol, že dospel k záveru, že nárok na

náhradu škody nebude odškodnený.

23. Podľa dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 4.1.2013 bolo zistené, že táto bola uzavretá medzi
zamestnávateľom G., I.. D. a zamestnancom A. B. v zmysle § 54 ZP a dohodli sa o zmene pracovnej
zmluvy so vznikom pracovného pomeru dňa 1.1.2011 s tým, že dojednaný obsah sa mení s účinnosťou

od 31.12.2012 a pracovný pomer sa uzatvára na dobu neurčitú. Podľa výpisu z obchodného registra
bolo zistené, že spoločnosť G., I. H. U. bola vymazaná 15.9.2017 a dôvod je uvedený dobrovoľný výmaz.

24. Podľa §1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení do 28.2.2019 tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci.

25. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

26. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.27. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy,
ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto

ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

28. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu F. P. K. P. pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

29. Podľa § 9 ods. 4 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

30.Podľa§15ods.1citovanéhozákonanároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

31. Podľa § 16 ods. 4 veta prvá citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

32. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

33. Podľa § 150 ods. 1,2 Zákonníka práce inšpekcia práce sa vykonáva podľa osobitného zákona.
Zamestnanci, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ako
aj zástupcovia zamestnancov, ktorí sú v pracovnom pomere u zamestnávateľa, u ktorého kontrolnou
činnosťou podľa § 239 zistili porušenie pracovnoprávnych predpisov, môžu podať podnet na príslušnom

orgáne inšpekcie práce.

34. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení
zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení do 28.2.2019 inšpekcia práce je dozor
nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,

zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

35. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) citovaného zákona inšpekcia práce je vyvodzovanie zodpovednosti za

porušovaniepredpisovuvedenýchvpísmenea)azaporušovaniezáväzkovvyplývajúcichzkolektívnych
zmlúv.

36. Podľa § 7 ods. 8 písm. c) citovaného zákona inšpektorát práce je povinný vykonať inšpekciu práce
podľa § 2 ods. 1 písm. a) do 30 dní od doručenia podnetu a v odôvodnených prípadoch najneskôr do 60

dní od doručenia podnetu, a ak nemožno vzhľadom na povahu veci inšpekciu práce vykonať ani v tejto
lehote, môže ju primerane predĺžiť Národný inšpektorát práce; inšpektorát práce je povinný o predĺžení
lehoty, dôvode jej predĺženia a o výsledku inšpekcie práce bezodkladne informovať osobu, ktorá podala
podnet.37. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá, druhá, ods. 2 veta prvá citovaného zákona inšpektoráty práce sú
orgány štátnej správy. Inšpektoráty práce sú rozpočtové organizácie. Inšpektorát práce riadi a za jeho

činnosťzodpovedáhlavnýinšpektorpráce,ktoréhonanávrhgenerálnehoriaditeľavymenúvaaodvoláva
minister práce sociálnych vecí a rodiny SR.

38. Podľa § 10 ods. 1 veta prvá citovaného zákona inšpektor práce je štátny zamestnanec vykonávajúci
štátnu službu v inšpektoráte práce, ak po absolvovaní špecializovanej teoretickej a praktickej odbornej

prípravy získal osobitné kvalifikačné predpoklady úspešným vykonaním odbornej skúšky.

39. Podľa § 11 ods. 1,2 veta prvá zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení do 31.1.2019 na
vybavenie sťažnosti je príslušný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa
sťažovateľ domnieva, že ňou boli porušené jeho práva alebo právom chránené záujmy. Vybavovanie
sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom. Na vybavenie sťažnosti podanej proti

vedúcemu orgánu verejnej správy je príslušný najbližší nadriadený orgán verejnej správy.

40. Podľa § 59 ods. 1,2,4 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. Pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu
sa skončí uplynutím dohodnutej doby. Pracovný pomer zaniká smrťou zamestnanca.

41. Podľa rozsudku O. D. N. M. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 22.6.2020 súd žalobu v celom rozsahu
zamietol. Podľa uznesenia M. H. D. N. M. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 29.3.2022 krajský súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatuje, že dospel
k záveru, že podaná žaloba neobsahovala dostatočne určitý žalobný návrh, z ktorého by bolo možné

bez pochybností zistiť, čoho sa žalobkyňa v konaní domáha. Okresný súd mal preto postupom podľa §
129 CSP žalobkyňu vyzvať na odstránenie neurčitosti žalobného návrhu, ktorý je ďalej špecifikovaný.

42. Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je prípadom zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi,
bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na
zavinenie, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať
existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto

zodpovednosť nezakladá. Nevyhnutými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: 1. Subjekt
(orgán štátu), 2. Predmet (nesprávnym úradným postupom porušený právny vzťah), 3. Správanie
subjektu (nesprávny úradný postup), 4. Výsledok spočívajúci v škode, 5. Príčinná súvislosť medzi
správaním (nesprávnym úradným postupom) a výsledkom (škodou). Pre vznik zodpovednosti musia byť
kumulatívne splnené všetky uvedené podmienky.

43. Zákon č. 514/2003 Z. z. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Podľa
obsahu tohto pojmu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľov tejto činnosti (rozsudok F. K. K. J. XXXX/XX/XXXX). Za nesprávny právny postup možno
v prvom rade považovať činnosť príslušných orgánov, ktorá je v rozpore so zákonom a teda jeho
konkrétnym ustanovením, keď príslušný orgán pri svojom postupe porušuje svoje povinnosti stanovené
právnym predpisom, ale aj taký postup správneho orgánu, ktorý síce jedná v súlade so zákonom, ale v
rámci možnosti danej mu v rámci správneho uváženia postupuje v rozpore s účelom zákona, úmyslom

zákonodarcu, či len v rozpore s právnou logikou, keď je takýto postup konštatovaný ako nesprávny
iným nato príslušným správnym úradom. Všeobecne možno za nesprávny úradný postup označiť každý
postup štátneho orgánu alebo správneho orgánu, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci. Za
nesprávny právny postup možno tiež považovať aj nečinnosť štátnych orgánov a správnych úradov.

(Uznesenie M. H. F. J. XX.X.XXXX K. J. XXX/X/XXXX). Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu
je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou
činnosťou nesúvisí. Aj keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škoduspôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu
zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a
ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Štát podľa uvedených ustanovení

zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým
chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a
následku. (rozsudok F. K. J. XX.X.XXXX K. J. XXXX/XXX/XXXX).

44. Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je

jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ( tzv. kauzálny
nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu sa jedná, ak vznikla škoda následkom
nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, teda ak je doložené, že nebyť vydania
nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu , ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva; príčinou vzniku škody môže byť len
tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája (rozsudok F. N. J. XX.X.XXXX N. M.
XX T.). V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov ( objektívnych súvislostí) , v
rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti

nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina
ju vyvolala, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová,
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (rozsudok F. K. J. XX.X.XXXX N. M. X T., P. XX/XXXX).

45. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu
príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a
vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry
poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného
vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy,

spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje
žiadne kritéria, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti
každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady
(rozsudok M. H. Y. J. XX.X.XXXX K. J. XXX/XXX/XXXX).

46. V danom prípade ide o typicky sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje zásada prejednacia a
kontradiktórnosti, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy
je zásadne vecou strán sporu. Stranu sporu zaťažuje v zmysle ust. čl. 8 CSP dvojaká povinnosť, a
to jednak povinnosť tvrdenia (pravdivo opísať všetky právne významné skutočnosti, z ktorých strana
sporu vyvodzuje ňou v konaní uplatnené právo, resp. popretie uplatneného práva protistrany) a súčasne

dôkazná povinnosť (dôkazné bremeno). Nesplnenie tejto povinnosti je pravidelne sankcionované
rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu, ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej
spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti).

Dôkazné bremeno síce postihuje strany sporu, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší
význam. Tento význam sa spája s procesnou situáciou v spore, v ktorom je isté napriek všetkým vo
veci vykonaným dôkazom, že skutkový stav zostane neobjasnený. Nezistenie potrebného skutkového
stavu nemôže viesť k tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci samej. Inštitút dôkazného bremena
dovoľuje a ukladá súdu meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade. Neobjasnené skutkové okolnosti

sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti

uloženej strane sporu ust. čl. 8 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, a kedy
teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať závery ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. (pozri napr. rozsudok F. K. N. K.. J. XX T. XXX/XXXX
zo dňa 30.04.2009).47.Žalobkyňavkonanísadomáhalanáhradyškodyvzmyslecitovanýchustanovenízákonač.514/2003
Z. z. v sume 21.750 eur ako náhradu nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy za nesprávny úradný

postup Inšpektorátu práce v Žiline tak, ako to skutkovo odôvodnila v špecifikácii žalobného návrhu
podaním zo dňa 10.10.2022 a na pojednávaní 18.10.2023, kde uviedla, že tento nesprávny úradný
postup je taký, ako je konštatované v ods. 44 rozsudku O. K. D. N. M. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa
22.6.2020 a to nasledovne: Žalobkyňa v konaní najskôr špecifikovala nesprávny úradný postup G.
C. H. D., ktorý spočíval v tom, že tento nepostupoval v súlade s § 7 ods. 8 písm. c) a nevykonal

inšpekciu práce podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona do 30 dní od doručenia podnetu a v
odôvodnených prípadoch najneskôr do 60 dní od doručenia podnetu a žalobkyňa uviedla, že podala
podnet na inšpektorát práce listom zo dňa 11.7.2017, ktorý bol doručený dňa 14.7.2017 a doplnením
zo dňa 22.8.2017, doručený 25.8.2017. Tá skutočnosť, že Inšpektorátu práce v Žiline boli uvedené
podania žalobkyne doručené v uvedených dátumoch jednoznačne vyplynula z vyjadrenia žalovaného
zo dňa 15.4.2019 ako aj z oznámenia o vybavení podania zo dňa 31.10.2017. Na základe predložených

listinných dôkazov, a to podaní žalobkyne, čo nebolo sporné ani medzi stranami konania, totiž vyplynulo,
že žalobkyňa upozorňovala, že jej zamestnávateľ spoločnosť G., I.. D., s ktorým nemala ukončený
pracovný pomer, neplní svoje povinnosti a nedošlo ani k skončeniu pracovného pomeru a ani k
zaplateniu peňažných nárokov žalobkyne, ktoré vyplynuli pre ňu z pracovného pomeru so spoločnosťou
G., I.. Nesporné bolo v konaní medzi stranami ako aj na základe predloženého listinného dôkazu, že

G. C. H. D. tieto podania žalobkyne vybavil podľa oznámenia zo dňa 31.10.2017, ktoré podľa tvrdenia
žalobkyne, čo nepoprel žalovaný prevzala žalobkyňa dňa 13.11.2017. Na základe tohto je teda zrejmé,
že nedošlo k vybaveniu podnetu žalobkyne v lehotách tak ako to vyplýva z citovaného § 7 ods. 8
písm. c) zákona č. 125/2006 Z. z. a nebolo ani tvrdené a ani preukázané, že došlo k predĺženiu tejto
lehoty Národným inšpektorátom práce. Na základe tohto možno jednoznačne konštatovať, že G. C.

H. D. si nesplnil svoju povinnosť a nevykonal inšpekciu v lehote, ktorá bola určená zákonom, takže
možno konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu G. C. D. tak, ako tento vyplýva z
vyššie uvedenej judikatúry súdov. Žalovaný v konaní tvrdil, že zo strany Inšpektorátu práce v Žiline
nedošlo k porušeniu § 7 ods. 8 písm. c) z dôvodu, že v danom prípade nešlo o postup podľa § 150
ods. 1,2 Zákonníka práce z dôvodu, že žalobkyňa v čase podania podnetu nebola zamestnankyňou

spoločnosti G., I.. D., tak ako tvrdila. Žalovaný uviedol, že došlo k skončeniu pracovného pomeru
žalobkyne ku dňu 31.10.2016, a teda z týchto dôvodov nie je možné z jej strany sa domáhať ochrany
zamestnanca pri práci s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. a nejde o
kvalifikovaný podnet v zmysle § 150 ZP. Vzhľadom na uvedené nebolo ani povinnosťou G. C. H. D.
dodržať lehotu tak ako je určená v § 7 ods. 8 písm. c) zákona č. 125/2006 Z. z.. Tá skutočnosť, že došlo

k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a spoločnosťou G., I. vyplynula aj so stanoviska
k sťažnosti zo dňa 22.1.2018, kde mimo iné sa uvádza, že likvidátor spoločnosti G. C. T. predložil
doklady a to potvrdenie o zamestnaní s uvedením doby zamestnania od 1.1.2011 do 31.10.2016 a
potvrdenie o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti. Žalobkyňa počas konania poprela
skončenie pracovného pomeru u spoločnosti G., I. a pokiaľ ide o predložené listiny, tak podľa obsahu táto

spísala podnety ako zamestnankyňa. Tá skutočnosť, že žalobkyňa bola zamestnankyňou spoločnosti
G., I.. D. vyplynula z predloženého listinného dôkazu a to dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
4.1.2013 a túto skutočnosť nepopieral ani žalovaný, ktorý len tvrdil, že už došlo k skončeniu pracovného
pomeru ku dňu 31.10.2016. Súd vychádzal z citovaného § 59 Zákonníka práce o skončení pracovného
pomeru s tým, že toto ustanovenie presne špecifikuje spôsob skončenia pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa a zo strany zamestnanca. Tento výpočet ma taxatívny charakter, to znamená že je
úplný a kompletný a nie je možné ho žiadnym spôsobom doplňovať a formulovať ďalšie spôsoby
skončenia resp. zjednodušovať hmotnoprávne podmienky využitia konkrétneho právneho úkonu. V
konaní nebol predložený žiaden taký dôkaz a takisto nevyplynul ani z predložených listín, že došlo
k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa spoločnosti G., I.. D.. Listiny, ktoré sú

uvedené v prípise G. C. D. ako stanovisko k sťažnosti zo dňa 22.1.2018 a to potvrdenie o zamestnaní
a potvrdenie o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti nie sú písomným dokladom o
skončení pracovného pomeru žalobkyne u spoločnosti G., I.. Na základe uvedených potvrdení nemožno
konštatovať, že riadnym spôsobom bol skončený pracovný pomer, či už zo strany zamestnávateľa alebo
zo strany zamestnanca. Ide len o evidenčné potvrdenia pre iné účely, ale nie o písomný doklad o

skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa poprela skutkové tvrdenia o skončení pracovného pomeru
a žalovaný nepredložil žiaden dôkaz a ani nenavrhol doplniť dokazovanie na preukázanie skončenia
pracovného pomeru žalobkyne u spoločnosti G., I.. D.. Tu súd poukazuje na to, že pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane tej ktorej strany, treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, to jepravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Vzhľadom
natotopravidlojezrejmé,žežalobkyňanemalapovinnosťvkonanípreukazovať,ženedošlokskončeniu

pracovného pomeru, ale dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného, ktorý ho neuniesol a tak súd
vychádzal z tej skutočnosti, že v čase podania podnetov žalobkyňa bola v pozícii zamestnanca a postup
inšpekcie práce bol podľa § 2 ods. 1 písm. a) a inšpektorát práce bol povinný postupovať v zmysle § 7
ods. 8 písm. c) a vykonať inšpekciu práce v tam určených lehotách, čo nedodržal a tak súd konštatuje
nesprávny úradný postup G. C. H. D.. Súd ďalej skúmal plnenie aj ďalších základných predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k takému záveru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ani vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou.

48. Žalobkyňa vznik škody odôvodňovala v žalobe tak, že je občan Slovenskej republiky a osoba
vyššieho veku a v mnohých oblastiach práva je chránenou osobou, no v praxi na reparáciu poškodených

práv má z časových dôvodov menšiu šancu. Ďalej uviedla, že morálnu a citovú ujmu spôsobenú
nesprávnymi úradnými postupmi si cení sumou 300.000 €. Vo vyjadrení zo dňa 7.7.2019 žalobkyňa
k dokazovaniu vzniku škody poukazovala na to, že žalovaný uvádza nepravdivé skutkové a právne
tvrdenia a síce, že došlo k ukončeniu pracovného pomeru, či sporu medzi zamestnávateľom a
žalobkyňou a zdôrazňovala, že zo strany zamestnávateľa a likvidátora nebol vykonaný ani pokus

písomne tento pomer ukončiť. G. C. I. F. G. C. úmyselne zablokovali možnosť žalobkyne domáhať sa
reparácie porušených práv a primeranej satisfakcie v trestnom ako aj civilnom konaní. Ďalej uviedla, že
je bezúhonný občan s čistým výpisom a odpisom z registra trestov a osobou vyššieho veku a jej ďalšie
uplatnenie v spoločenskom a kariérnom živote sú v podstate nulové, čo pochopiteľne nemateriálnu
ujmu a v rámci nej psychickú ujmu zvlášť znásobuje. V súkromnom živote to taktiež znásobuje pocit

zbytočnosti a bremená pre jej príbuzných, ktorým aj na základe prístupu G. C. I. F. G. C. nemôže po
desiatkach rokoch poctivej práce poskytnúť takmer nič. Na pojednávaní sa žalobkyňa vyjadrovala k
skončeniu pracovného pomeru a k výške nemajetkovej ujmy, ale bližšie nešpecifikovala vznik škody.
Taktiežzotrvalalennadôvodoch,žejeosobouvyššiehovekuaakozamestnancovijejnebolaposkytnutá
ochrana inšpekciou práce, ktorá jej poskytnutá byť mala a neboli vyplatené mzda, stravné lístky a ďalšie

náležitosti. Morálna škoda pre žalobkyňu ako človeka, ktorý celý život poctivo pracoval a nemala žiadne
absencie je tak veľmi vysoká a odvolávala sa konkrétne na nemajetkovú ujmu priznanú E. W.. V podaní
zo dňa 10.10.2022 zotrvala na doterajších skutkových tvrdeniach a nemajetkovú ujmu žiadala vo výške
21 750,- eur podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.

49. Súd vychádzal z týchto tvrdení žalobkyne a z listinných dôkazov, ktoré predložila a konštatuje,
že žalobkyňa neuniesla ani povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť, nakoľko počas konania ani
jednoznačne nešpecifikovala ujmu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť na základe nesprávneho úradného
postupu. V zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 v prípade náhrady škody sa uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk a ako vyplýva z § 17 ods. 2, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením, tak sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Škoda je tradične definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť
všeobecným ekvivalentom, to je peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujma
vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, znížení, či v inom znehodnotení už existujúceho
majetku poškodeného. Žalobkyňa v ničom konkrétne neuviedla vznik skutočnej škody ani vznik

ušlého zisku a ani bližšie sa nevyjadrovala k vzniku nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy, kde
žiadala priznanie náhrady. Podľa judikatúry nemajetková ujma je zásah do inej ako majetkovej sféry
poškodeného. Súd sa nestotožnil s tým, že ujma spočívala v tom, že žalobkyňa nemala z dôvodu
absencie rozhodnutia inšpekcie práce, právny základ na ďalšie podnety v likvidačnom konaní firmy,
trestnom konaní príp. ďalších konaniach, a že mala obmedzené ďalšie účinné právne kroky na ochranu

práv zamestnankyne. Žalobkyni nič nebránilo, aby sa domáhala ochrany svojich práv na súde, lebo
inšpektoráty práce nenahrádzajú právomoc súdov. Súd konštatuje, že tieto skutočnosti, ktoré žalobkyňa
uvádzala, nie sú zásahom do práv žalobkyne, ktoré by zakladali vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz a nenavrhla doplniť dokazovanie na preukázanie splnenia
ďalšej základnej podmienky pre priznanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, a to vznik nemajetkovej ujmy. Na základe tohto, keďže nebol preukázaný ani vznik nemajetkovej
ujmy, súd konštatuje, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť, tak ako je vyššie definovaná v tomto
rozsudku. Vzhľadom na to, že neboli splnené všetky základné podmienky pre vznik práva na náhradu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobkyňadomáhala a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy,
tak súd konštatuje, že v tejto časti boli splnené podmienky na zamietnutie žaloby, nakoľko iba samotné
konštatovanie existencie nesprávneho úradného postupu, nie je podmienkou na základe ktorej by mohlo

byť rozhodnuté o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedeného skutočnosti súd žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 21.750 eur
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

50. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

51. Žalobkyňa v pôvodne podanej žalobe doručená súdu 5.12.2018 žiadala podľa bodu 2, aby bol
vyslovený záver, že k žalobkyňou označeným nesprávnym úradným postupom zo strany F. G. C. H. D.
a zo strany ústredia F. G. C. H. M. došlo, a že žalobkyňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 7 ods. 8 zák. o inšpekcii práce

(č. 125/2006 Z. z. v platnom znení) a § 40 ods. 2 Obč. zákonníka, porušené boli a zároveň v bode
3 uviedla, že žiada o priznanie náhrady nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy, keď jej F. G. práce
prostredníctvom jeho pracovísk značne sťažiť a asi aj zmaril dovolávanie sa jej práv vo výške 300.000
eur na ťarchu S. K.. Žalobkyňa žalobu v časti uvedeného bodu 2 zobrala späť a v tejto časti žiadala
konanie zastaviť a taktiež zobrala späť žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 278.250 eur

a žiadala zaplatiť sumu 21.750 eur. Na základe citovaného § 145 ods. 2 CSP za súhlasu žalovaného
súd konanie v časti tak, ako je uvedené v bode 2 žalobného návrhu podľa pôvodnej žaloby doručenej
súdu dňa 5.12.2018 a zároveň v časti o zaplatenie sumy 278.250 eur zastavil, z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby žalobkyňou počas súdneho konania.

52. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

53. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

54. Vo výroku o trovách konania súd priznal žalovanému proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100 %, a to podľa § 255 ods. 1 CSP v časti, kde bola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy 21.750 eur,
keďže tu mal vo veci plný úspech žalovaný a zároveň aj v časti, kde bolo konanie v časti zastavené,
a to podľa § 256 ods. 1 CSP, kde žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania, a tak boli splnené
podmienky na priznanie náhrady trov konania žalovanému.

Poučenie:

27C/90/2018

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov

s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).