Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/28/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125012957
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125012957.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar.XX.XX.XXXX v C. v
konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti
prokurátorky Okresnej prokuratúry Trnava proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 11.12.2025,
sp. zn. 112PP/31/2025, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť okresného prokurátora, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava napadnutým uznesením rozhodol tak, že (citácia):
Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na 66 odsek 1, odsek 2, odsek 3 Trestného zákona,
sa odsúdený A. B., nar. XX. XX. XXXX v C., trvale bytom D. XXX/X, E. F., t. č. vo výkone trestu odňatia
slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou,

p o d m i e n e č n e p r e p ú š ť a

z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
36T/44/2017 zo dňa 07.10.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/33/2022 zo
dňa 17.05.2023 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/67/2016 zo dňa 06.10.2021 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/98/2021 zo dňa 01.12.2022.

Podľa§68ods.1Trestnéhozákonasaodsúdenémuurčujeskúšobná dobavtrvaní3(tri)rokyasúčasne
sa nad odsúdeným nariaďuje probačný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 68 ods. 1 veta druhá v spojení s § 51 ods. 4 Trestného zákona sa odsúdenému u k l a d á

povinnosťdostaviťsado3pracovnýchdníodpodmienečnéhoprepusteniakprobačnémuamediačnému
úradníkovi pôsobiacemu na Mestskom súde Bratislava I a povinnosť dostavovať sa k probačnému a
mediačnému úradníkovi v lehotách ním určených.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 58-63 spisu.
Odsúdený sa, ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia, vzdal práva na podanie sťažnosti (č.l. 54

spisu).
Prokurátorka okresnej prokuratúry ( ďalej len ,,prokurátorka“) prítomná na verejnom zasadnutí si
ponechala lehotu na podanie sťažnosti a v zákonom stanovenej lehote podala sťažnosť (č.l. 64 spisu),
ktorú odôvodnila písomným podaním zo dňa 03.02.2026, doručeným okresnému súdu dňa 05.02.2026
( č.l.67-68 spisu).
Prokurátorka v písomne odôvodnenej sťažnosti uviedla, že ( skrátene) :

· súd je pri nariadení probačného dohľadu povinný uložiť odsúdenému primerané obmedzenia alebo
povinnosti podľa § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona. V predmetnom prípade však súd odsúdenémuneuložil žiadne konkrétne, individuálne formulované obmedzenie ani povinnosť v zmysle § 51 ods.
3 alebo ods. 4 Trestného zákona. Povinnosť dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi a
následne sa k nemu dostavovať v určených lehotách nemožno považovať za individuálne uloženú

povinnosť podľa § 51 ods. 3 alebo ods. 4 Trestného zákona. Ide o základnú, inherentnú súčasť
samotného výkonu probačného dohľadu. Takýto postup predstavuje obchádzanie kogentnej právnej
úpravy § 68 Trestného zákona. Diskrečná právomoc súdu sa vzťahuje výlučne na výber konkrétnych
povinností alebo obmedzení, nie však na rozhodnutie o ich úplnom neuložení.
· probačný dohľad pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nie je obsahovo

neutrálnym inštitútom. Jeho funkcie sa realizujú výlučne prostredníctvom konkrétnych uložených
povinnostíaobmedzení.Akabsentujú,dohľadsaredukujenačistoformálnyinštitútbezreálnehoobsahu
a bez možnosti objektívneho hodnotenia správania odsúdeného.
· rozhodnutie je v napadnutej časti zároveň nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, aký konkrétny účel
má dohľad plniť, absentuje väzba medzi skutkom, za ktorý bol odsúdený a uloženým opatrením, nie je
možné preskúmať primeranosť zvoleného postupu.

· ukladanie primeraných povinností a obmedzení je nástrojom individualizácie rozhodovania.
Prostredníctvomnichsúdreagujenaosobuodsúdeného,jehopomery,povahuazávažnosťspáchaného
trestného činu, identifikované rizikové faktory. V danom prípade dohľad pôsobí paušálne
a formálne, bez konkrétnej reakcie na individuálne okolnosti prípadu.
· vzhľadom na charakter trestnej činnosti prichádzalo do úvahy napríklad uloženie povinnosti :

· podľa § 51 ods. 4 písm. d) Trestného zákona – nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu podľa
svojich možností,
· podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona – podrobiť sa programu sociálneho výcviku alebo inému
výchovnému programu,
· prípadne uložiť inú vhodnú povinnosť reflektujúcu individuálne okolnosti prípadu.

V závere navrhla, aby Krajský súd v Trnave podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil
uznesenie Okresného súdu v Trnave v napadnutej časti týkajúcej sa nariadenia probačného dohľadu
a sám vo veci rozhodol tak, že uloží probačný dohľad v súlade so zákonom, teda spolu s konkrétnymi
primeranými povinnosťami alebo obmedzeniami, alebo zváži jeho nenariadenie.
K sťažnosti okresnej prokuratúry sa vyjadril odsúdený A. B. prostredníctvom svojho obhajcu podaním

zo dňa 05.02.02026 (č.l.71), doručeným dňa 06.02.2026 prostredníctvom ÚPVS, v ktorej uviedol,
že z dikcie ustanovenia § 68 ods.1veta druhá Trestného zákona obsahujúceho sloveso ,,môže“,
preto nepovažuje uloženie obmedzení a povinností v prípade nariadenia probačného dohľadu pri
podmienečnom prepustení za obligatórne. Zároveň zo znenia ustanovení § 51 odsek 3 a odsek 4
Trestného zákona obsahujúcich slovo „najmä“ možno vyvodiť, že výpočet obmedzení a povinností v

nich uvedených je len demonštratívny a súd pri nariadení probačného dohľadu môže uložiť aj akúkoľvek
inú vhodnú a primeranú povinnosť a obmedzenie. Keďže pri podmienečnom prepustení a nariadení
probačného dohľadu bola uvedeným uznesením odsúdenému A. B. uložená podľa § 51 odsek 4
Trestného zákona aj povinnosť dostavovať sa k probačnému úradníkovi Mestského súdu Bratislava
I, považujem toto uznesenie o podmienečnom prepustení za plne zákonné. Doplnením podania zo

dňa 10.februára 2026, doručeným okresnému súdu dňa 11.02.2026 požiadal o nariadenie prepustenia
odsúdeného A. B. na slobodu a to s poukazom na to, že sťažnosť prokurátora nenapadá výrok ktorým
bol odsúdený prepustený a ani dĺžku skúšobnej doby.
Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí, po zistení, že proti napadnutému uzneseniu je sťažnosť prípustná
(§ 185 ods. 1, 2 Trestného poriadku, v spojení s § 417 ods. 3 Trestného poriadku), túto podala oprávnená
osoba (§ 186 ods. 1 Trestného poriadku) riadne a včas, v zákonom stanovenej lehote (§ 187 ods.
1 Trestného poriadku), podľa vyššie citovaného § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako
aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností
významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť prokurátorky nie je dôvodná.
Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z citovaného ustanovenia preskúmal postup
okresnéhosúduprirozhodovaníožiadostiodsúdenéhoA.B.opodmienečnéprepusteniezvýkonutrestu

odňatia slobody a dospel k záveru, že okresný súd po doručení žiadosti odsúdeného o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybení, keď vo
veci určil termín verejného zasadnutia na deň 26.02.2026, zabezpečil prítomnosť odsúdeného, jeho
obhajcu ako aj okresnej prokurátorky a dal odsúdenému aj prokurátorke možnosť vyjadriť sa k podanejžiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú
potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody a rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj krajský súd a v celom rozsahu

na ne odkazuje, bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení.
Následne okresný súd vo svojom uznesení v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku
rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti na základe, ktorých mal za to, že žiadosti odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je možné vyhovieť. S odôvodnením
napadnutého uznesenia okresného súdu sa sťažnostný súd stotožňuje.

V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu
nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom
rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018).
Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak

odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže
sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu
odňatia slobody,

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného
trestu odňatia slobody,
c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo

rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;
súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na
povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Z ustanovenia § 66 Trestného zákona vyplýva, že predpokladom podmienečného prepustenia z výkonu

trestu odňatia slobody u odsúdeného je súčasné splnenie troch podmienok, a to, že odsúdený vykonal
trest odňatia slobody v zodpovedajúcom rozsahu, že vo výkone trestu plnením svojich povinností a
svojím správaním preukázal polepšenie a že sa môže od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život, pričom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na to, v akom ústave na
výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Odsúdený splnil formálnu podmienku na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie dňa 14.11.2025
po vykonaní dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa § 66 ods.1
písm.b) Trestného zákona. Neuniklo pozornosti krajského súdu, že okresný súd vo výroku opomenul
špecifikovaťkonkrétnepísmenoustanovenia§66ods.1Trestnéhoporiadku.Išlooformálnepochybenie,
ktoré v tomto individuálnom prípade nespôsobilo nejasnosť o splnení podmienok ( keďže išlo o jediný

trest s jasnou zákonnou lehotou), avšak de jure ide o neúplné označenie právneho základu rozhodnutia,
ktorému je potrebné sa v budúcnosti vyvarovať.
Ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona vyjadruje predovšetkým požiadavku pozitívnej prognózy
budúceho správania sa odsúdeného, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre podmienečné
prepustenie a musí pritom vyplývať aj zo zhodnotenia polepšenia odsúdeného, pričom očakávanie,

že odsúdený po podmienečnom prepustení povedie riadny život, musí byť dôvodné a založené na
všestrannom zhodnotení jeho osobnosti, doterajšieho pôsobenia výkonu trestu, možností jeho nápravy
a osobných pomerov s prihliadnutím aj na účel trestu, pričom bez významu nie je (podľa okolností
konkrétneho prípadu) ani zisťovanie, aké sú sociálne pomery odsúdeného a aké podmienky má
vytvorené pre prechod do normálneho života na slobode. Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa

musí pritom hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívom a spôsobom
vykonania činu, pre ktorý bol odsúdený, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený
vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových rysov
a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti alebo ktoré okrem ostatných príčin
aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd správne konštatoval,
že odsúdený splnil formálnu podmienku na podmienečné prepustenie, teda vykonal pomernú časť
uloženého trestu.Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa musí hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami
odsúdeného, s motívmi a spôsobom vykonania činu, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť,
či odsúdený vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových

vlastností a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti, alebo ktoré okrem
ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin.
Pokiaľ ide o splnenie prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v preukázaní polepšenia sa odsúdeného,
krajský súd zdôrazňuje, že okresný súd v napadnutom uznesení správne poukázal na zistené
skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru o splnení uvedenej zákonnej podmienky pre podmienečné

prepustenie. Medzi rozhodné skutočnosti, o ktoré okresný súd oprel svoje rozhodnutie, patrí zistenie,
že odsúdený počas výkonu trestu preukázal svoje polepšenie, a to schopnosťou viesť riadny život v
podmienkach výkonu trestu, vrátane dodržiavania všetkých právnych noriem vzťahujúcich sa na výkon
trestu odňatia slobody. V ďalšom okresný súd správnym spôsobom poukázal na hodnotenie Ústavu na
výkon trestu Hrnčiarovce nad Parnou, z ktorého nevyplývajú vo svojom súhrne žiadne také negatívne
poznatky týkajúce sa správania sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré by viedli k

opačnému záveru. Odsúdený bol dvakrát disciplinárne odmenený, je vedúcim izby a od 09.01.2025 má
povolený voľný pohyb vo vymedzenom priestore, pričom vykonáva čistiace práce vonkajších priestorov
ústavu ako upratovač, bez nároku na finančnú odmenu a k tejto činnosti pristupuje zodpovedne. Je
invalidný dôchodca. Odsúdený plní ciele zaobchádzania. Z týchto dôvodov sa krajský súd stotožnil
s názorom okresného súdu, podľa ktorého v správaní odsúdeného vo výkone trestu došlo k zlepšeniu.

V prípade odsúdeného je tiež nutné poukázať na to, že nebol disciplinárne potrestaný. Odsúdený má
taktiež vybudované aj náležité sociálne zázemie, keď počas výkonu trestu odňatia slobody udržiava
pravidelný kontakt s rodinou ( manželkou a dcérou). V prospech odsúdeného svedčí aj skutočnosť, že
vyjadruje kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a vyjadruje snahu o zmenu spôsobu života. Podľa
názoru krajského súdu je preto dôvodný záver okresného súdu, že odsúdený vo výkone trestu odňatia

slobody plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie tak, ako to má na zreteli
ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona.
Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky
okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj
k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil celý doterajší život, povahu a charakter trestnej

činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať
prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. život v súlade s právnymi,
morálnymi a etickými normami spoločnosti.
V otázke splnenia druhej materiálnej podmienky, t. j. možného očakávania, že odsúdený v budúcnosti
bude viesť riadny život v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona, krajský súd uvádza, že aj túto okresný

súd vyhodnotil správne. Aj krajský súd, berúc do úvahy závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa odsúdený
dopustil, dospel k záveru, že od odsúdeného možno očakávať po prepustení na slobodu vedenie
riadneho života. Všetky vyššie uvedené pozitívne „poznatky“ o odsúdenom vyplývajúce z hodnotenia
ústavu(správanieavystupovaniejenapožadovanejúrovni,2krátdisciplinárneodmenený,kritickýpostoj
k trestnej činnosti, existencia sociálnej väzby s manželkou a dcérou, voľný pohyb vo vymedzenom

priestore) v spojení s existenciou bývania, príjem vo forme invalidného dôchodku, vek, zdravotný
stav sú predpokladmi pre úspešnú resocializáciu odsúdeného a výrazne znižujú riziko opätovného
spáchania trestnej činnosti odsúdeným. Okresný súd trestnú minulosť odsúdeného analyzoval, rozlíšil
medzi zahladenými odsúdeniami, súhrnným trestom a aktuálne vykonávanými trestami, a zároveň
prihliadol na významný časový odstup od poslednej trestnej činnosti. Súčasne zohľadnil priaznivú

resocializačnú prognózu a nízke riziko recidívy. Okresný súd správne postupoval, keď konštatoval, že
bola splnená aj druhá materiálna podmienka a je dôvodné dať odsúdenému šancu preukázať, že sa
napravil pred vykonaním celého uloženého trestu odňatia slobody. Vzhľadom k uvedenému krajský súd
považuje okresným súdom uloženú odsúdenému skúšobnú dobu v dĺžke 3 rokov s dohľad probačného
a mediačného úradníka v trvaní 3 rokov (vrátane povinnosti dostavovať sa k probačnému a mediačnému

úradníkovi ním určených termínoch) za správnu a zákonnú.
K sťažnostným námietkam prokurátorky.
Krajský súd sa nestotožnil s námietkou prokurátorky, podľa ktorej pri uložení probačného dohľadu v
súvislosti s podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody je súd povinný súčasne uložiť
aj primerané povinnosti alebo obmedzenia.

Podľa § 68 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 3 Trestného zákona ,,môže“ súd pri
podmienečnom prepustení uložiť nad správaním odsúdeného v skúšobnej dobe probačný dohľad. Už zo
samotného jazykového vyjadrenia zákona vyplýva, že zákonodarca použil fakultatívnu formuláciu „môžeuložiť“, čím založil oprávnenie súdu rozhodnúť podľa individuálnych okolností konkrétneho prípadu, nie
povinnosť viazanú na každé rozhodnutie tohto druhu.
Rovnako § 51 ods. 4 Trestného zákona ustanovuje, že súd môže zároveň uložiť primerané obmedzenia

alebo povinnosti. Ani v tomto prípade zákon nepoužíva kogentnú formuláciu, z ktorej by bolo možné
vyvodiť povinnosť súdu uložiť tieto opatrenia vždy súčasne s dohľadom.
Z gramatického, systematického aj logického výkladu citovaných ustanovení vyplýva, že probačný
dohľad predstavuje samostatný právny inštitút kontroly správania odsúdeného, zatiaľ čo primerané
obmedzenia a povinnosti sú iba fakultatívnym doplnkovým nástrojom, ktorého uloženie závisí od potreby

zvýšenej individualizácie výchovného pôsobenia.
Krajský súd poukazuje na to, že samotný výkon probačného dohľadu má vlastný obsah spočívajúci
v pravidelnej kontrole správania odsúdeného probačným a mediačným úradníkom, sledovaní vedenia
riadneho života a plnení podmienok skúšobnej doby. Už samotný dohľad preto predstavuje dostatočný
kontrolný mechanizmus, ak okolnosti prípadu nevyžadujú uloženie ďalších konkrétnych povinností.
Výklad prezentovaný prokurátorkou by viedol k neprípustnému rozširujúcemu výkladu trestnoprávnej

normy v neprospech odsúdeného, keďže by fakultatívne zákonné oprávnenie súdu premieňal na
povinnosť, ktorú zákon výslovne neustanovuje.
K navrhovanej povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm. d) Trestného zákona nahradiť v skúšobnej
dobespôsobenúškodupodľasvojichmožnostíkrajskýsúduvádza,žepovinnosťnahradiťškoduvyplýva
odsúdenému už z právoplatného rozhodnutia, pričom osobitné opätovné uloženie tejto povinnosti má

význam len tam, kde okolnosti prípadu odôvodňujú potrebu zvýšenej kontroly jej plnenia. Také okolnosti
v predmetnej veci zistené neboli.
Rovnako vo vzťahu k navrhovanej povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona podrobiť sa
programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu neboli zistené konkrétne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali potrebu ďalšieho špecifického resocializačného zásahu. Z doterajšieho správania

odsúdeného, jeho hodnotenia vo výkone trestu a resocializačnej prognózy takáto potreba nevyplýva.
Krajský súd nezistil ani dôvod na uloženie inej vhodnej povinnosti reflektujúcej individuálne okolnosti
prípadu, keďže účel sledovaný rozhodnutím o podmienečnom prepustení možno dosiahnuť už
samotným výkonom probačného dohľadu.
Krajský súd zdôrazňuje, že ukladanie primeraných povinností nemôže byť formalistické ani samoúčelné

a ich uloženie musí mať vždy konkrétny materiálny základ v osobnosti odsúdeného alebo v povahe
prejednávanej veci.
Ak takýto základ absentuje, ukladanie ďalších povinností by znamenalo len formálne rozšírenie
podmienok skúšobnej doby bez reálneho preventívneho alebo výchovného významu a zároveň by
neprimerane zvyšovalo riziko formálneho porušenia podmienok skúšobnej doby.

K sťažnostnej námietke prokurátorky o arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajský súd uvádza, že
nenašiel v napadnutom rozhodnutí žiadny prvok arbitrárnosti. Medzi skutkovými zisteniami a právnymi
závermi neexistuje extrémny nesúlad. Odôvodnenie je rozsiahle, systematické a opiera sa o konkrétne
dôkazy. Rozhodnutie preto nemožno považovať za prejav svojvôle, ani za rozhodnutie, ktoré by sa
vymykalo ústavným štandardom ochrany základných práv.

Pokiaľ ide o uloženie skúšobnej doby a probačného dohľadu, okresný súd postupoval primerane a
rešpektoval zásadu proporcionality zásahu. Uložené opatrenia vytvárajú kontrolný rámec nad správaním
odsúdeného bez toho, aby predstavovali neprimeraný zásah do jeho práv, najmä s prihliadnutím na
nízke riziko recidívy a jeho zdravotný stav. Takýto postup je v súlade s požiadavkou vyvažovania ochrany
spoločnosti a práv jednotlivca, ktorá vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

Za daného stavu preto prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, ak uložil probačný dohľad
bez ďalších primeraných povinností alebo obmedzení, keďže v konkrétnych okolnostiach prípadu
nepovažoval ich uloženie za potrebné.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by odôvodňovali zrušenie

resp. zmenu napadnutého uznesenia, preto sťažnosť okresnej prokurátorky zamietol ako nedôvodnú
podľa § 193 ods. 1 písmeno c) Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.