Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201685
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6724201685.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou BUGRI s. r. o., IČO:
56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava

- mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7130,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/23/2024-241 zo dňa 18. októbra 2024
v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/23/2024-287 zo dňa 6. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 7130,97 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou
transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady číslo 2003/88/

ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do
vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že
pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola
zarátavanádopracovnéhočasuvrozporesprávomEurópskejúnie.Zdôvoduzlejtranspozíciesmernice
do vnútroštátneho právneho poriadku tak malo dôjsť u žalobcu k zásahu do jeho práv na ochranu
súkromia, práva na rodinný život, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. 7 ods. 2, 36 ods. 1 písm. c), e) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a príslušné ustanovenia zák. č. 315/2001 Z. z. Právnu úpravu zákona č.
315/2001 Z.z.daldopomerusčl.2ods.1vspojenísčl.6písm.a),b)smerniceanavýškunemajetkovej
ujmy aplikoval ustanovenia o ochrane osobnosti podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaného
považoval za pasívne vecne legitimovaného v spore, nakoľko predmetom žaloby nie je pracovnoprávny
spor, keďže žaluje štát ako samostatný subjekt práva. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že

vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov v obdobných veciach bolo judikované, že dotknutá
smernica nebola do zákona č. 315/2001 Z. z. prevzatá správne, pretože umožňuje vnútroštátna právna
úprava zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v
rozpore s čl. 2 smernice a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Na základe toho ustálil, že základ nároku
žalobcu je daný a sú splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnou

transpozíciou smernice.4. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v konkrétnom prípade
došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín týždenne a na podporu
týchto tvrdení predložil súdu vlastný výpočet v rámci 6 mesačných referenčných období a uviedol ako

majú byť určené, tento výpočet bol spochybnený žalobcom, ktorý tvrdil, že žalovaný svojvoľne niektoré
časy jeho plateného voľna ako dovolenka, PN a iné nezapočítal na odpracovaný čas, iné zas započítal.
K uvedenému sa už žalovaný nijakým spôsobom nevyjadril. Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie
zároveň neuviedol žiadnu úpravu, ktorá by určovala mechanizmus nerovnomerného rozvrhovania
služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených referenčných období tak, aby aj pri

zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času. Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v
každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období, ako to judikoval Súdny
dvor EÚ vo veci C -254/18. Na základe toho sa súd plne stotožnil s výpočtom žalobcu v žalobe,
ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného

pracovnéhočasu.Presúdbolopretoirelevantnýmčiavakomrozsahudošlokprekročeniumaximálneho
týždenného pracovného času v jednotlivých referenčných obdobiach, nakoľko tie nie sú pevne určené.
Žalobca si pritom neuplatňoval nárok výlučne za hodiny, ktorými došlo k prekročeniu maximálneho
týždenného pracovného času, ale za všetky hodiny služobnej pohotovosti, ktoré vyčíslil, a ktoré mu
neboli započítané na služobný čas.

5. Z hľadiska výšky odškodnenia analogicky aplikoval ustanovenia o ochrane osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní, event.
nariadenípracovnejpohotovostispolusurčenýmslužobnýmčasomdošlokprekračovaniumaximálneho
limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období od apríla 2021 do
februára 2024. Žalobcovi preto v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice

vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo dlhodobo k porušovaniu jeho základných osobnostných práv,
ako práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu
prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie
súkromnéhorodinnéhoživota. Keďžemalzato,ževovecineprichádzadoúvahyžalobanaupustenieod
neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste ani morálna

satisfakcia.Pretonavýškunemajetkovejujmyvpeniazochaplikoval§13ods.3Občianskehozákonníka.
Výšku uplatnenej ujmy žalobcom považoval za primeranú. Počas žalovaného obdobia odpracoval
žalobca 1775,10 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času,
čo po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch predstavuje vo výške 3,16 Eur za každú
hodinu porušovania jeho práv. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za

primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následnom na jeho živote, a to vo väzbe
na porovnateľné kritériá ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Keďže žalobca
bol úspešný v celom rozsahu, priznal súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

7.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovanýspoukazomnadôvody
podľa§365ods.1písm.b),d),f)ah)CSP.Žalovanýsasnapadnutýmrozsudkomnestotožnil,považoval
ho za vecne nesprávny, nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený.
7.1 Uviedol, že nesprávna transpozícia smernice do právneho poriadku nezakladá automaticky

porušenie čl. 6 písm. b) smernice. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie aplikovať predmetnú smernicu
priamo, teda skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b), od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok.
S poukazom na znenie čl. 6 písm. b) smernice namietol, že bez bližšieho zaoberania sa počtom
odpracovaných hodín, s prihliadnutím na neutrálne dni podľa čl. 16 písm. b) smernice a na referenčné
obdobia podľa čl. 19 nemožno konštatovať, že by žalovaný neúplne prebral smernicu do právneho

poriadkuSlovenskejrepublikyazakladalabyporušeniepredmetnéhočlánku.Inýmislovami,skutočnosť,
že by smernica nebola správne transponovaná, nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca
pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Bolo preto povinnosťou žalobcu
preukázať samotné porušenie čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k jeho plánu služieb. Samotná
nesprávna transpozícia smernice nárok na náhradu škody voči štátu nezakladá. Súd prvej inštancie mal

skúmať aký mala nesprávna transpozícia smernice dopad na žalobcu.
7.2 Poukázal na všeobecné podmienky, ktoré musia byť na na úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody za porušenie práva únie kumulatívne splnené, a to: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie jepriznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná
súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným skutočnosť.
7.3 S poukazom na znenie § 97 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. namietol, že časy tam uvedené sa

majú iba považovať za pracovný, resp. služobný čas. Nie je v uvedenom ustanovení ukotvené, že by
dovolenka, či iné platené služobné voľno bolo služobným časom. Má sa tak iba posudzovať. Článok
2 rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku. V čl. 16 písm. b) smernice je jasne dané, že
časom odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
7.4 Zákon v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto čas nie

je služobným časom. Z toho dôvodu by sa nemali zarátavať do výpočtu priemeru pracovného času aj
hodiny z fondu pracovného času.
7.5 Tvrdil, že súd prvej inštancie sa pri zodpovedaní otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
čl. 6 písm. b) smernice nesprávne vysporiadal s otázkou referenčných období, keď vychádzal výlučne
zo žalobcom predložených údajov, ktoré žiadne referenčné obdobia nezohľadňovali - vychádzali raz z
deviatich mesiacov (apríl 2021 – december 2021), dvakrát z dvanástich mesiacov (rok 2022 a 2023) a

raz z dvoch mesiacov (január 2024 – február 2024).
7.6 Pri posudzovaní veci tak súd prvej inštancie neprihliadal na 6 mesačné referenčné obdobia
vyplývajúce zo smernice a z § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. Poukázal pritom aj na účel zákona č.
315/2001 Z. z., keď ochrana života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia vyžaduje
nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice a teda jej efektívnu využiteľnosť 24 hodín denne 7

dní v týždni. Služby príslušníkov HaZZ sú rozvrhované do obdobia šiestich mesiacov a následne sa
každý mesiac konkrétne upravujú tak, aby bolo zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc
s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie. Otázka dielčej úpravy
každého konkrétneho mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv.
7.7 Súd prvej inštancie podľa žalovaného konal v rozpore so zásadou ne ultra petitum a porušil princíp

právneho štátu, keď hodnotovo dva rozdielne pojmy skĺbil do jedného. Pri určení výšky nemajetkovej
ujmy tak vychádzal čisto z otázky vecnej škody, nakoľko táto vyplýva zo mzdy pravidelne vyplácanej
žalobcovi, pričom vôbec nezohľadnil, či a ak áno, v akom rozsahu bol prekročený 48-hodinový priemerný
pracovný čas. Súd tak priznal len doplatok rozdielu medzi finančnou odmenou za určenú služobnú
pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, čo je v rozpore s inštitútom nemajetkovej ujmy.

7.8 Výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú aj v porovnaní s výškou náhrad, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku nemajetkovej ujmy,

ktorú žalobca uplatňuje. Podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy, ktorú je potrebné riadne a
konkrétne preukázať.
7.9 Záverom poznamenal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s niektorými jeho námietkami,
keď napadnutý rozsudok vôbec neodôvodňuje prečo na žalovaným navrhovaný spôsob výpočtu

priemerného týždenného pracovného času súd neprihliadol. Rovnako neuviedol, prečo považuje
prepočty žalobcu za správne a neopísal ani rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy, keďže jej výšku
odvodil od vecnej škody. Nezodpovedal ani otázku pracovného času vo vzťahu k času odpočinku
v zmysle čl. 2 Smernice, či otázku referenčných období, keď argumentáciu žalovaného ohľadom
šesťmesačných referenčných období úplne ignoroval.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za zákonný, vecne správny
a spravodlivý. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna
transpozícia smernice dopad na žalobcu, túto námietku považoval žalobca za nedôvodnú, keď je
z bodu 16. odôvodnenia rozsudku zrejmé, že súd sa s ňou relevatne zaoberal. Rovnako sa vysporiadal
aj s tým, či došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi a pozornosť venoval

i spôsobeným následkom. V súvislosti s námietkami žalovaného, ktoré sa týkali výpočtu priemerného
týždenného pracovného času, referenčných období, či pracovného času a času odpočinku odkázal
na svoje vyjadrenia produkované v rámci prvoinštančného konania, nakoľko žalovaný v odvolaní
uvádza totožnú argumentáciu ako vo vyjadrení k žalobe alebo duplike, na ktoré už žalobca reagoval.
Tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodoval o mzdových nárokoch, ktoré nie sú predmetom

konania a dokonca porušil zásadu ne ultra petitum považoval žalobca za nezmyselné a zavádzajúce.
Poukázal na závery súdu prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že nejde o vyčíslenie mzdových
nárokov, ale len o porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými
nárokmi. Bol presvedčený, že svojou výpoveďou relevantne preukázal následky protiprávneho stavuna svoj osobný život, nakoľko dôsledky protiprávneho stavu majú dopad nielen na jeho osobný
život ale aj na jeho najbližších. Súd prvej inštancie si taktiež osvojil spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy žalobcu. Žalobcom aplikovaný spôsob tak predstavoval pre súd akési „vodítko“ pre posúdenie

primeranosti uplatňovaného nároku. Ním realizovaný výpočet nemajetkovej ujmy je logický, legitímny a
dôkazne podložený, a to pri zohľadnení rozhodovacej praxe v identicky právne vymedzených žalobách.
V tomto smere odkázal i na princíp právnej istoty v nadväznosti na ustálenú rozhodovaciu prax
odvolacieho súdu. Poukázal aj na samotný postoj žalovaného, ktorý považoval za dlhoročné vedomé
udržiavanie až zneužívanie protiprávneho stavu. Náhrada nemajetkovej ujmy má pritom vzhľadom

na uvedené spĺňať nielen satisfakčnú, ale aj preventívnu a sankčnú funkciu. Námietku žalovaného
o nepreskúmateľnosti odvolaním dotknutého rozhodnutia považoval za nedôvodnú, keď rozhodnutie
spĺňa zákonné požiadavky riadneho odôvodnenia. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
9. Žalovaný v duplike konštatoval, že svoje odvolanie považuje za plne dôvodné.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.
1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 písm. b) CSP, a podľa § 391 ods. 1
CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov:

10.1. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003,
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), pracovný čas je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

10.2. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
10.3. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, „Referenčné obdobia“, členské štáty môžu ustanoviť pre
uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri

mesiace.
10.4. Podľa čl. 17 ods. 3, písm. iii) smernice, „Odchýlky“, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo
výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany;

10.5. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej tiež „zákon
č. 315/2001 Z.z.“), služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
10.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.
10.7. Podľa § 85 ods. 2, veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so zistením súdu prvej inštancie, že štát, ktorý vystupuje v konaní
ako žalovaný, nesprávne transponoval ustanovenie článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b)
smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. (obdobne ako Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp.
zn. 16Co/36/2022, sp. zn 17Co/59/2022). V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za pracovný čas považuje

akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom
posúdení veci bolo rozhodujúce, či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej
pohotovosti, sa považuje za pracovný čas. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-518/15 zo
dňa 21.02.2018 sa uvedený článok smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi

doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do 8 minút, sa má považovať za pracovný
čas (tiež pozri rozsudok SD EU C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra Súdneho dvora EU tak
definovala, že pracovnú pohotovosť žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí,
je potrebné zahrnúť do pracovného času.12. Súd prvej inštancie správne aplikoval smernicu na služobnú činnosť hasičov, pričom tento záver
judikoval aj Súdny dvor EU vo veci Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01. Vnútroštátne súdy sú povinné

zabezpečiť plnú účinnosť práva únie a za tým účelom neaplikovať vnútroštátne právo, ktoré záväznému
úniovému právu odporuje (pozri C-106/77). Súd prvej inštancie mal právomoc posúdiť, či smernica bola
prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. Podľa článku 288 ods. 3 zmluvy
o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie

plnéhoúčinkusmernicevsúladescieľom,ktorýsmernicasleduje(KomisiaverzusTaliansko,C-368/07).
V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi.
Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ povinná dodržiavať a aplikovať úniové
právo v zmysle zásady pacta sunt servanda a zásady lojálnej spolupráce. V prípade, ak členský štát
netransponuje riadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ) a poruší článok 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ.

13. Právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. odporuje čl. 2 ods. 1 smernice, pretože nezarátava do
pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas. Žalovaný štát
tak nedodržal svoj záväzok zabezpečiť plnú účinnosť smernice podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Jeho
legislatívna činnosť pri prebratí smernice nebola vykonaná správne. Z toho dôvodu je žalovaný štát
pasívne vecne legitimovaným za porušenie práva EÚ nesprávnou transpozíciou smernice. Uvedené

vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i, C-46
a 48/93, C-6 a 9/90, C-231 až 233/06).

14. Odvolací súd konštatuje, že pasívne vecne legitimovaný by mohol byť aj zamestnávateľ žalobcu za
predpokladu, ak by žalobca smeroval žalobu len alebo aj voči nemu a namietal by nedodržanie priameho

účinku smernice vo vertikálnom právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Možnosť žalovať
verejnoprávneho zamestnávateľa za nedodržanie aplikácie priameho účinku čl. 6 písm. b) smernice už
pripustil Súdny dvor EU v rozsudku C-429/09. Zároveň nevylúčil, že môže byť štát žalovaný priamo za
nesprávne prebratie smernice. Obdobný záver judikoval v rozsudku vo veci Marshall I, C-152/84, keď v
bode 49. uviedol, že ak sa osoba, ktorá je účastníkom konania, môže dovolávať smernice proti štátu,

môže tak urobiť bez ohľadu na to, z akej pozície štát koná, či z pozície zamestnávateľa, alebo z pozície
verejnej moci. V oboch prípadoch treba predísť tomu, aby mal štát výhodu z vlastného pochybenia pri
porušení komunitárneho práva. Žalobca teda správne žaloval priamo štát.

15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že za celé žalované obdobie

žalobca odpracoval 1775,10 hodín určenej služobnej pohotovosti (súd prvej inštancie v bode 16.
odôvodnenia mylne zmieňuje i 2060,80 hodín určenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané
do jeho pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol vo vymedzenom období 51,21
hodín. K zásahu do osobnosti žalobcu tak došlo podľa súdu prvej inštancie jednak tým, že bol u neho
prekračovaný limit upravený v čl. 6 písm. b) smernice, ako aj tým, že mu žiadna z hodín pracovnej

pohotovostinebolazarátavanádopracovnéhočasu.Vbode16.rozsudkualesúdprvejinštancieuviedol,
že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a tie mu neboli započítané do pracovného času.
Dodal tiež, že „...predmetom žaloby nie je nemajetková ujma vyčíslená za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hodín týždenne...“, čím svoju právnu úvahu o tom, čo tvorí základ nároku žalobcu,

zmätočne poprel.

16. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zistiteľné, či základ nároku žalobcu vyplýva
z nezapočítania všetkých hodín služobnej pohotovosti do pracovného času v rozpore s čl. 2 ods. 1
smernice, alebo/aj to, že došlo u neho k prekročeniu limitu podľa článku 6 písm. b) smernice.

17. Súdprvejinštanciesavtejsúvislostinevysporiadalsargumentácioužalovaného,ktorýspoukazom
na vlastný prepočet rozporovaný v konaní žalobcom namietal, že pri vzniku nároku na náhradu škody
je potrebné preukázať, že v konkrétnom referenčnom období došlo k prekročeniu limitu stanoveného
čl. 6 písm. b) smernice v neprospech žalobcu. Súd prvej inštancie napriek spornej skutkovej otázke, sa

len bez ďalšieho stotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že žalovaný pri svojom prepočte nezohľadnil
pracovný čas v niektorých prípadoch (dovolenka, práceneschopnosť, a i.), neposúdil a nevyhodnotil,
na základe akých úvah, či myšlienkových postupov, s uvedenou argumentáciou jednej zo strán sporu
súhlasí a prijíma ju bez toho, aby to nebolo vnímané ako svojvôla na strane súdu. Záver súduprvej inštancie o porušení čl. 6 písm. b) smernice totiž neobsahuje jeho vlastné úvahy a hodnotenie,
ale len „odkaz“ na vyjadrenie žalobcu zo dňa 14. 09. 2024 ( bod 5. odôvodnenia rozsudku ). 18.
Takýmto postupom súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý proces, spočívajúce v

nedostatočnom odôvodnení záveru o prekročení 48-hodinového priemerného týždenného služobného
času u žalobcu. Uvedený nedostatok nemožno odstrániť ani v odvolacom konaní postupom podľa § 387
ods.3CSP,nakoľkoaniodvolacísúdsaneviebezbližšejkonkretizácieskutkovéhostavu(ne)ustáleného
súdom prvej inštancie vysporiadať s okolnosťou, či nárok uplatnený žalobcom je dôvodný.

19. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(§ 220 CSP), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú)
odpoveď na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci významný, resp. rozhodujúci (Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z
19.februára1998).Rozhodnutiesúduprvejinštanciezákonnépredpokladyvzmysle§220CSPnespĺňa.

V dôsledku toho odvolaciemu súdu neostávalo iné len rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § § 389
ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie za účelom opätovného posúdenia otázky o
prekročení 48-hodinového priemerného týždenného služobného času u žalobcu.

20. Pre posúdenie veci je rozhodujúce oddelenie služobnej pohotovosti od pracovného času, ktoré

vytvorilo priestor pre žalobcovho verejnoprávneho zamestnávateľa (ako ho definuje judikatúra SD EU),
aby v súlade so zákonom (nie smernicou) dochádzalo aj k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.

21. Záver,čiskutočnedošlokporušeniusmernicev konkrétnomprípadezávisíodtoho,koľkokonkrétny
hasič reálne v rozhodnom období odpracuje. Ide o zodpovedanie skutkovej otázky, ktorá môže mať - z

hľadiska v žalobe označeného obdobia - vplyv tak na posúdenie základu, aj výšky nároku. Táto premisa
vyplýva z posúdenia cieľa, ktorý mala smernica dosiahnuť.

22. Následne odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie pre jeho ďalšiu rozhodovaciu
činnosť, že účelom smernice a na to nadväzujúcej judikatúry SD EU bolo, aby sa v zmysle čl. 2 ods. 1

všetok čas pracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný čas. Cieľom bolo zabrániť
obchádzaniu článku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo určených pracovných
pohotovostí zo strany zamestnávateľov, ktoré by sa nezarátavali do pracovného času.
22.1 Článok 2 ods. 1 smernice má však len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas). Na
rozdiel od toho článok 6 písm. b) smernice už zakotvuje zákaz prekročenia čl. 2 ods. 1 vymedzeného

pojmu pracovný čas. Z hľadiska účelu smernice článok 2 ods. 1 tvorí len základný rámec a až v spojení
s článkom 6 písm. b) smernice vymedzuje cieľ, ktorý mali členské štáty aproximáciou úniového práva
dosiahnuť.
22.2. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia
smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie je

preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.
22.3. Závažné porušenie smernice nastane podľa toho, či v štátnozamestnaneckom pomere hasiča
došlo k prekročeniu limitu upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Za ten zodpovedá štát, či už tým,
že netransponoval smernicu správne (čo nebolo v konaní na súde prvej inštancie preukázané), alebo
aj tým, že jeho zložka (Ministerstvo vnútra SR), ako verejnoprávny zamestnávateľ, nepoužil priamy

účinok čl. 6 písm. b/ smernice. Preto aj spomínaná judikatúra Súdneho dvora EU vo veciach C-429/09 a
C-152/84 pripustila možnosť, aby bol žalovaný štát a prípadne aj jeho zložka (zamestnávateľ žalobcu).
22.4. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo veci C-319/96 Brinkmann, členský štát nesprávne
transponoval smernicu do vnútroštátneho poriadku. Učinil tak závažné porušenie, ktoré sa snažil
následne napraviť tým, že štátne orgány priamo aplikovali príslušné ustanovenia smernice, nie vlastnú

právnu úpravu, ktorá bola v rozpore so smernicou. Ustanovenia smernice síce Dánsko transponovalo
nesprávne, avšak príčinná súvislosť tu bola prerušená správaním vnútroštátnych daňových úradov a
preto sa Brinkmann práva na náhradu škody voči štátu nedovolal.

23. Pri posudzovaní nároku žalobcu v tomto konaní preto nestačí, že bola preukázaná nesprávna

transpozícia smernice, ale žalobca musí preukázať aj to, že v príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou smernice bolo porušené právo žalobcu zo strany jeho zamestnávateľa.
23.1. Porušenie práva na 48 hodinový 7 dňový pracovný týždeň však žalobca preukazoval svojím
pracovným zaradením ako hasič u svojho zamestnávateľa v žalovanom období.23.2. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady

následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať
skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj právny nárok. Strana
domáhajúca sa týchto právnych nárokov nesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného
určitého skutkového stavu), teda procesných následkov toho, ako by bolo zistené, že k naplneniu
skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (nález

Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).
23.3. Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca neuviedol k aplikácii čl. 2 ods. 1 v spojení
s čl. 6 písm. b) smernice na vec sa vzťahujúce podstatné skutkové tvrdenia podľa § 132 ods. 1 a 149
CSP, ktorými by preukázal, že v konkrétnom referenčnom období odpracoval viac v priemere ako 48
hodín v rámci 7 dní. Povinnosť žalobcu uviesť na vec sa vzťahujúce skutkové tvrdenia podľa § 132 ods.
2 CSP nesmie nahrádzať súd.

23.4. V konaní teda musia byť splnené ďalšie podmienky definované judikatúrou Súdneho dvora EU, a
to: a) porušená úniová norma priznáva práva fyzickým a právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového
práva a škodou existuje priama príčinná súvislosť, d) škoda naozaj vznikla.

24. Súd prvej inštancie predčasne posudzoval nárok žalobcu iba z nepreskúmateľného záveru, že
v žalovanom období pracovný čas žalobcu (po zarátaní pracovnej pohotovosti), odporuje čl. 2 ods. 1
smernice, resp. uviedol, že došlo u neho k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice, keď sa
bez ďalšieho stotožnil s výpočtom priemerného služobného času za žalované obdobie predloženým
žalobcom.

25. Žalobca však mal rozvrhnutý pracovný čas v žalovanom období nerovnomerne na obdobie šiestich
mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Ide o tzv. referenčné obdobie, ktoré zodpovedá
odchýlke od článku čl. 16 písm. b) smernice dovolenej v článku 17 ods. 3, písm. iii), v dĺžke stanovenej
v článku 6 smernice. Pracovný čas nebol rozvrhnutý na celkové žalované obdobie, ako to nesprávne

žaloval žalobca.

26. Pre posúdenie veci je potrebné skutkovo ustáliť, či skutočne došlo k porušeniu článku 6
písm. b) smernice v konkrétnom referenčnom období, zistiť konkrétny počet odslúžených hodín v rámci
referenčného obdobia. Ak v konkrétnom referenčnom období nebol po započítaní služobnej pohotovosti

prekročený limit u žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice, potom treba mať za to, že priamy účinok
smernice verejnoprávnym zamestnávateľom žalobcu bol dodržaný. Bez zohľadnenia referenčných
období upravených v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné určiť porušenie práva žalobcu,
pretože jeho pracovný čas je upravený nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov.
26.1. V rámci toho ktorého obdobia šiestich mesiacov môže dochádzať k rôznemu rozvrhnutiu

pracovného času. Uvedené skutkové zistenie je základným predpokladom pre vyriešenie sporu z
hľadiska preukázania dôvodnosti základu nároku, ako aj následného stanovenia intenzity zásahu do
práv žalobcu. Od toho sa potom bude odvíjať súdom určená výška odškodnenia nemajetkovej ujmy v
peňažnom vyjadrení.

27. Pochybenie súdu prvej inštancie pri posúdení na vec sa vzťahujúceho skutkového stavu spočíva
v tom, že nesprávne interpretoval dispozíciu čl. 6 písm. b) smernice, a preto neskúmal ( a ani nevykonal
dokazovanie ), či došlo k prekročeniu stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní počas
jednotlivých referenčných období.
27.1. Rozhodujúce pre posúdenie individuálneho nároku žalobcu tak nie je žalované obdobie. Hlavné

je to, či počas jednotlivých referenčných období (referenčné obdobie je v zákone č. 315/2001 Z. z. 6
mesiacov), ktoré spadajú do žalovaného obdobia, skutočne došlo k prekročeniu stanoveného limitu
pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní.
27.2. Ak nárok žalobcu nie je posúdený na základe toho, že v žalovanom období, v tom ktorom
referenčnom období (nestačí iba celé žalované obdobie), dochádzalo k porušeniu čl. 6 písm. b)

smernice, potom je skutkový záver okresného súdu neúplný, predčasný a nepreskúmateľný. Ak by totiž
súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k skutkovému záveru, že v niektorom referenčnom
obdobížalovanéhoobdobianedošlokporušeniučl.6písm.b)smernice,aleboaksaporušeniepreukáže
iba v rozsahu, ktorý je z hľadiska účelu zákona a profesie žalobcu, resp. tvrdených a preukázanýchnásledkov minimálny alebo zanedbateľný, potom by nárok žalobcu celé žalované obdobie neobstál.
Z uvedených dôvodov nie je možné prijať také vyčíslenie peňažného nároku žalobcu, ktoré sa rovná
rozdielu zaplatenej peňažnej náhrady služobnej pohotovosti a hodinovej pracovnej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka žalovaného obdobia.

28. Iba prekročenie stanoveného limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní v referenčnom období
je skutočnosť, ktorá má pre posúdenie veci význam, pretože ak by v referenčnom období nedošlo k
prekročeniu limitu pracovného času 48 hodín v rámci 7 dní, potom by nárok žalobcu nemal právny základ

v porušení smernice ( nešlo by o protiprávny stav).

29. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi, či u žalobcu došlo k prekročeniu limitu maximálneho
pracovného času v rámci čl. 6 písm. b) smernice podľa referenčných období stanovených v § 86 ods. 1,
veta druhá zák. č. 315/2001 Z. z.. Vo vzťahu k tomu má žalobca bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť.
Podľa výsledku dokazovania súd rozhodne a náležite svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s právnym

názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, tak aby zodpovedalo intenciám § 220 ods. 2 CSP.

30. Odvolaciemu súdu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici
v obdobných sporoch. Článok 2 CSP však v zásade nebráni účelu rozvíjania judikatúry, ak konajúci
súd v analogických veciach z hľadiska interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery.

Uvedenému zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu najvyššieho súdu, ktorý sa
vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru,
ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ
„neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu
dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra 2024).

Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových alebo
právnych osobitosti prípadu.
30.1. O právnych osobitostiach veci možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry,
rozhodnej právnej úpravy, prípadne v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu.
Predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola relevantným spôsobom

determinovaná aj rozsahom produkovaných odvolacích námietok odvolateľa. Tie však z hľadiska
množstva obdobných sporov, v nich použitých argumentov a na to nadväzujúcich odôvodnení súdov
prvej inštancie, boli odvolacím súdom prehodnotené už v uznesení sp. zn. 14Co/13/2025 zo dňa
27.05.2025, ako aj ďalších uzneseniach sp. zn. 17Co/126/2024, 17Co/120/2024. Najmä, pokiaľ
„prehodnotenie“ doterajšieho právneho posúdenia neznamená úplný obrat z hľadiska úspechu strán v

spore.
30.2.Zrušujúcerozhodnutieodvolaciehosúdutakprecizuje,zaakýchokolnostíjezákladnárokužalobcu
daný, ale ho tým nepopiera. S ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd
nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa
jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam

(m. m. III. ÚS 314/2018).
31. Ako závislý zrušil odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.
32. Rozhodnutie bolo prijaté v senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ, ktorý je fyzickou osobou a v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať právne

služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, sa môže so žiadosťou o poskytnutie právnej
pomoci obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa podmienok upravených v zákone č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.
Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať
centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. O predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum

rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§
11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).