Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125273738
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6125273738.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
MINIHOTOVOST, SE, IČO: 043 55 211, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav,
Česká republika, zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3/A, 841
05 Bratislava, proti žalovanej: A. B. (pôvodne Seresová), nar. XX. XXXX XXXX, bytom C. XXX, XXX XX
C. o zaplatenie 450,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica z 10. septembra 2025 č.k. 9Csp/14/2025-39, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10.
septembra 2025 č.k. 9Csp/14/2025-39 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“),
prvou výrokovou vetou žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal od žalovanej zaplatenia

sumy 450,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 17. mája 2022 do zaplatenia
a náhrady trov konania a to titulom uzatvorenej smlouvy o zápůjčce č. 627649 (ďalej len „predmetná
zmluva“) zo dňa 23. apríla 2022, uzatvorenej elektronicky, prostredníctvom diaľkovej komunikácie.
Predmetná zmluva bola uzatvorená podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a
zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov v českom jazyku. Žalobca
akoveriteľposkytolžalovanejakodlžníkovipeňažnéprostriedkyakobezúčelovýúvervovýške450,-Eur,
ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 96,-Eur, t.j.

zaplatiť celkovú čiastku vo výške 546,- Eur, a to do 21 dní odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaná porušila
povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy, v dôsledku čoho sa jej dlh stal splatným dňom 16.5.2022.

1.2Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žepodľačl.18ods.2NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady
(EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach (Brusel II bis) v danej veci má právomoc konať, pretože žalovaná je spotrebiteľom,
má bydlisko v obvode Okresného súdu Banská Bystrica.

1.3 V predmetnej zmluve bola v čl. 4 Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“)
zakomponovaná voľba českého práva, okresný súd konštatoval, že nebola individuálne a teda ani
platne dohodnutá zmysle čl. 6 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), pretože žalobca nepreukázal, že by
voľba českého práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu. Keďže bola voľba
práva tak ako bola určená sporovými stranami neplatná a zbavovala žalovanú ako spotrebiteľa ochrany

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, súd prvej inštancie určil rozhodné právo v súlade s čl. 6
ods. 1 nariadenia Rím I., v zmysle ktorého zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa
spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a)
vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b)
akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny

a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

1.4 Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, čo medzi stranami sporu nebolo sporné. Žalobca
so sídlom v Českej republike vyvíja svoju obchodnú činnosť na územie Slovenskej republike, keďže
poskytuje pôžičky v mene Euro prostredníctvom internetových stránok s doménou .sk, vedených v
slovenskom jazyku, pričom žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné

splácanie splátok pôžičiek, teda evidentne je jeho cieľom poskytovať pôžičky spotrebiteľom s obvyklým
pobytom na území SR. Podľa súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že sa žalobca orientuje aj na slovenský
trh, čím bola splnená aj druhá podmienka v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I a v danej veci ako
rozhodné právo určil právo Slovenskej republiky.

1.5 Okresný súd tiež skonštatoval, že sa v danej veci nejedná o spotrebiteľský úver podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.129/2010 Z.z.“) vzhľadom na dohodnutú lehotu
splatnostinepresahujúcu3mesiace.Žalobcamápostavenietzv.inéhoveriteľapodľa§2písm.c)zákona
č. 129/2010 Z.z.

1.6 Súd prvej inštancie poukázal na § 24 ods.2 zákona č.129/2010 Z.z., podľa ktorého môže veriteľ
poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými
veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a)
zákona č. 129/2010 Z.z.. V konaní bolo nesporné, že žalobca ako iný veriteľ nedisponuje povolením

Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) na poskytovanie úverov na území SR v zmysle § 24 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z., nevystupuje ani v zozname veriteľov a NBS vydala upozornenie, že poskytuje
pôžičky a úvery bez povolenia NBS. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené považoval v zmysle § 11
ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. predmetnú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon.

1.7 Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú zmluvu ako neplatný právny úkon, konštatoval,
že by sa žalobca mohol voči žalovanej domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou
okresný súd skúmal ex offo, či žalobcom uplatnené právo nie je premlčané s poukazom na § 54a
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že je nárok žalobcu premlčaný. Bezdôvodné obohatenie

získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniklo od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna
trojročná aj subjektívna dvojročná premlčacia lehota začali v tomto prípade plynúť v deň uzatvorenia
zmluvy, dňa 23. apríla 2022. Zároveň okresný súd konštatoval, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy
musel vedieť, že nespĺňa podmienku udeleného povolenia Národnej banky Slovenska na území
Slovenskej republiky, preto k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, už v tom čase vedel údaje žalovanej,

ktorej peňažné prostriedky poskytol. Žaloba bola doručená okresnému súdu dňa 9. apríla 2025, teda po
uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula 23. apríla 2024, preto žalobu zamietol
v celom rozsahu.

1.8 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „C.s.p.“) v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu. V predmetnej veci mala úspech
žalovaná, vznikol jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, avšak žalovanej žiadne trovy konania
nevznikli, preto jej súd prvej inštancie náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca (ďalej aj

„odvolateľ“), v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), d), e),
f) a h) C.s.p.; tvrdil tak, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 Žalobca sa stotožnil s názorom okresného súdu, že predmetná zmluva je spotrebiteľská,
no nesúhlasil so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Za nesprávny
považoval aj záver súdu prvej inštancie týkajúci sa absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy, z dôvodu

chýbajúceho povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov u žalobcu zo strany Národnej banky
Slovenska a následnej aplikácie právnej úpravy premlčania, keď okresný súd posúdil nárok žalobcu
zmysle § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka ako premlčaný z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej
doby.

2.2 Na podporu svojej argumentácie, že na poskytovanie úverov v rámci Európskej únie mu postačuje

povolenie udelené Českou národnou bankou žalobca poukázal na rozhodnutie SDEÚ C-630/17 Anica
Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019. Mal za to, že
v tejto veci SDEÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť
zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné
povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť

neplatnosť zmluvy o úvere. Záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere je neplatná z dôvodu,
že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike podľa
žalobcu nezodpovedá aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ak „SDEÚ“) a mal by
za následok porušenie práva Európskej únie.

2.3 Žalobca tiež poukázal na článok 49, 54 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“)
a uviedol, že je potrebné vychádzať zo základných pravidiel v nej zakotvených, a to konkrétne z čl.
49 o práve usadiť sa, z čl. 54 o rovnakom zaobchádzaní a z čl. 56, v ktorom sa členským štátom
Európskej únie zakazuje obmedzovať voľné poskytovanie služieb spoločnosťami „usídlenými v krajine
Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú tieto služby určené“. Sloboda poskytovania

služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúkať svoje služby bez
akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť a rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine
spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. Žalobca dal do pozornosti
rozhodnutia SDEÚ aj vo veciach C-76/90 (Manfred Säger), C-120/78 (Cassis deDijon) a C-384/93
(Alpine Investments BV).

2.4 Súd prvej inštancie tak podľa žalobcu opomenul precedenčnú záväznosť rozhodnutí súdneho
dvora Európskej únie a povinnosť sa s relevantnou judikatúrou SDEÚ vysporiadať, čím porušil právo
žalobcu na spravodlivý súdny proces, eventuálne konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

I. ÚS 462/2022, v zmysle ktorého absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry súdneho dvora
je dostatočným dôvodom na to, aby bol zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok zrušený.

2.5 Podľa žalobcu nie je prijateľný názor, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov

žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou
prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska,
pretožetomubránislobodapohybuslužiebakojednozozákladnýchprávzaloženýchprimárnymprávom
Európskej únie. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice

Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica 2008/48/ES“ alebo „Smernica“), a preto platí rovnako tak na
území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky; podľa názoru žalovaného postačí oprávnenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej
republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú
zložku.

2.6 Ďalej žalobca argumentoval, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre
nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia
príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskejrepublike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č.483/2001 Z.z.
o bankách (ďalej len „zákon č.483/2001 Z.z.“). Ak teda v prípade zahraničných bánk (ktorých regulácia
je podstatne prísnejšia ako v prípade „nebankových“ poskytovateľov spotrebiteľských úverov) postačuje

„obyčajné“ oznámenie domovského orgánu dohľadu Národnej banke Slovenska, ktoré vyžaduje právny
predpis, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských úverov právny predpis nič také nepožaduje.

2.7 Žalobca nesúhlasil ani s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o aplikáciu
slovenského práva ako rozhodného na túto vec. Spochybnil tvrdenie, že smeruje svoju podnikateľskú

činnosť na územie Slovenskej republiky. V článku 6 nariadenia Rím I. recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu
Rím I, ako aj v odbornej literatúre sa uvádza, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či
podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje
ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry
nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné
na kontaktovanie podnikateľa.

2.8 Žalobca nesúhlasil ani so záverom o absencii voľby práva v predmetnej zmluve. Strany sporu
uzavreli predmetnú zmluvu v českom jazyku podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v
zmluve odkázali. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je podľa názoru žalobcu dostačujúce
pre jeho voľbu. Podľa ustálenej judikatúry postačuje z hľadiska voľby (podľa § 262 Obchodného

zákonníka) uviesť ustanovenie zvoleného predpisu v záhlaví zmluvy, čo je možné per analogiam
aplikovať aj na voľbu právneho poriadku. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 27. novembra 2007 sp. zn. 33Odo/1306/2005. Aplikácia českého právneho
poriadkuvdanomprípadeniejeaaninemôžebyťprežalovanúakospotrebiteľamenejvýhodná,pretože
právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice.

Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a
nie minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom
úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Súd prvej inštancie bol podľa žalobcu povinný
aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné) v oblasti poskytovania
spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok.

2.9 Žalobca považoval za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd
prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. Argumentoval, že § 11 ods.
3 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite,
ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia

zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalobca tiež považoval za
nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože
žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver
iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska.

2.10 Žalobca zhrnul, že súd prvej inštancie ignorujúc ústavnoprávny princíp „favor contractus“
konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere len na základe skutočností, že žalobca nemá v
Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Z hľadiska výhodnosti
použitia príslušného právneho poriadku pre žalobcu ako spotrebiteľa súd prvej inštancie rezignoval na
harmonizáciu v zmysle Smernice, skúmaniu výhodnosti sa úplne vyhol, pričom v zmysle harmonizácie

nemôže byť právny poriadok Českej republiky pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. Aplikáciu
slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva
súkromného (nariadenia Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým je nepochybne otázka
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie naviac konal v priamom rozpore
s primárnym právom Európskej únie, s jednou z jeho základných slobôd - slobodou voľného pohybu

služieb.

2.11 Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal odvolacie námietky žalobcu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné dokazovanie a dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

7. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, keďže voľbu práva

v predmetnej zmluve nepovažoval za voľbu práva podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I a v nadväznosti
na to v súlade čl. 6 ods. 1. písm. a), b) Nariadenia Rím I určil za rozhodné právo právny poriadok
Slovenskejrepubliky.Stýmitozávermisaodvolacísúdstotožňuje.Voľbaprávapodľapredmetnejzmluvy
nenapĺňa znaky voľby práva v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenie Rím I, pretože nebola urobená výslovne
alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami

došlo k voľbe práva. V predmetnej zmluve je uvedené v záhlaví, že bola uzatvorená podľa zákona č.
89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a v bode 4 VPPÚ
je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho
poriadku Českej republiky. Voľba práva musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, čo
si vyžaduje náležité informácie vôbec o možnosti voľby a predovšetkým informácie o tom, čo tá-ktorá

voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená.

8. Podľa čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo

okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

9. Podľa čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá

fyzickouosobounaúčel,ktorýsamôžepovažovaťzapatriacidooblastimimojejpredmetučinnostialebo
výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti
alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého
pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú
činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť

na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

10. Dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá aj vo VPPÚ tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej
zmluvy, pričom k takejto forme voľby práva sa vo svojom rozhodnutí už vyjadril aj SDEÚ v rozsudku
vo veci C-191/15 z 28. júla 2016, v ktorom uviedol: „Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa,
ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa zákon členského štátu, v ktorom má sídlo tento
podnikateľ, vzťahuje na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom,
je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba

právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že má takisto k dispozícii na základe článku 6
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I) právo domáhať sa ochrany, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia
práva, ktoré by sa uplatnilo, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu
vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.“ Podľa rozhodnutí SDEÚ je teda dojednanie v bode 4 VPPÚ

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože žalovaná nebola poučená o tom, že jej ochranu poskytne
právny poriadok miesta obvyklého pobytu. Voľba práva vo VPPÚ zbavuje žalovanú ako spotrebiteľku
ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.11. Keďže súd prvej inštancie považoval voľbu práva za neplatnú, bolo potrebné určiť rozhodné právo
v súlade s Nariadením Rím I. Nebolo sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah medzi stranami sporu. Súd
prvej inštancie v súlade s čl. 6 ods. 1. písm. b) Nariadenia Rím I uzavrel, že predmetná zmluva sa

spravujeprávnymporiadkomkrajinyobvykléhopobytuspotrebiteľa,tedaprávnymporiadkomSlovenskej
republiky. Je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovanej ako spotrebiteľky je na území Slovenskej
republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svoju podnikateľskú
činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov na územie Slovenskej republiky.

12. Odvolaciu námietka žalobcu, že ako veriteľ vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná
webová stránka ešte neumožňuje prijať záver o smerovaní jeho činnosti na krajinu obvyklého pobytu
spotrebiteľa odvolací súd považoval za neopodstatnenú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
služby poskytuje prostredníctvom internetových stránok, ktoré majú doménu .sk, všetky bankové účty
uvedené v zmluve sú slovenské, úver je poskytovaný v mene Eur, z čoho je zrejmé, že žalobca smeruje
svoju činnosť do krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že

zmluva je písaná v českom jazyku a je v nej uvedené, že sa uzatvára podľa právnych predpisov platných
v Českej republike.

13. Odvolací súd považuje za správny aj záver súdu prvej inštancie, že je predmetná zmluva
absolútne neplatným právnym úkonom. Išlo o krátkodobú pôžičku s lehotou splatnosti 21 dní, teda

nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ale o úver, ktorý sa musel splatiť
v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Aj keď sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, išlo stále
o spotrebiteľskú zmluvu, teda o inú pôžičku poskytovanú spotrebiteľom, v dôsledku čoho bolo potrebné
rešpektovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. platí
zákaz poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia NBS alebo nad rozsah povolenia. Keďže nebolo

sporné, že žalobca poskytuje úvery na území Slovenskej republiky bez povolenia udeleného NBS, súd
prvej inštancie posúdil správne predmetnú zmluvu ako absolútne neplatnú.

14. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov
na území Slovenskej republiky argumentoval porušením práva na spravodlivý súdny proces, vzhľadom

k tomu, že súd prvej inštancie ignoroval rozsudok SDEÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019. Je
nutné uviesť, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) v tomto prípade sa týkala
zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017
a tento v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené
v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez

povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v 7 tohto zákona.
Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5.
januára 2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne
uplatňovanie. Naproti tomu v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z.z.
pôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere

v prípade absencie povolenia bolo účinné v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania predmetnej
zmluvy žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj
vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa pri argumentácii
odvolával na bod 75 z rozsudku SDEÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností
skutkového základu v konaní pred SDEÚ a v prejednávanom prípade. Odvolacia námietka žalobcu o

nerešpektovaní uvedeného rozsudku SDEÚ nie je opodstatnená.

15. Ani z ďalších rozhodnutí SDEÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, nevyplýva, že by rozsudok
súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu
v tejto veci. V rozsudku vo veci C-120/78 (Cassis de Dijon) sa riešila iná otázka, či je jednostranná

požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja
alkoholickýchnápojovvovšeobecnomzáujme,ktorýbymalprednosťpredpožiadavkamivoľnéhoobehu
tovarov, pričom SDEÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické
nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh
iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh

nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom.

16. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej
obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa SDEÚ nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutnék ochrane verejného záujmu, keď stanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú
kvalifikáciu, ktorá je špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov.

17. Pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo veci C-384/93 (Alpine Investments
BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie
jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto
služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím
saSDEÚstotožnilavyslovil,žečlenskýštát,zktoréhosauskutočňujetelefonát,jevnajlepšompostavení

na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju
podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského
štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

18. Odvolací súd považoval za neopodstatnenú aj argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania
povolenia NBS na poskytovanie úverov. Právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v

Európskej únii plne harmonizovaná v podobe Smernice 2008/48/ES. Táto plná harmonizácia sa
prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení
§ 9 je upravené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je
oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa
spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 daného

zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa podľa tohto zákona
stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014,
vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len
na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky. Česká národná

banka neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území
Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona
č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného cieľa, pričom
členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si
môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku.

19. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20 veta prvá Smernice 2008/48/ES, v zmysle
ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo
orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky
je takýmto orgánom dohľadu NBS, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a

pôžičiek spotrebiteľom. V čl. 23 Smernice 2008/48/ES je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá
o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky
potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie.

20. Vzhľadom na to, že zákon č. 129/2010 Z.z. predstavuje úplnú transpozíciu Smernice 2008/48/ES

do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 uvedenej smernice sa do zákona
č. 129/2010 Z.z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a
poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v
ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo
pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len

na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného NBS). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie §
11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 Smernice 2008/48/ES),
ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ uvedenej
smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho

podnikateľskáčinnosťpodliehalaudeleniupovolenianaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovadohľadu
príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov
spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu
obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a
spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V nadväznosti na

uvedené nepovažoval odvolací súd námietku žalobcu o obmedzovaní slobodného poskytovania služieb
nepovažuje za opodstatnenú.21. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,
ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že

povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným
ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. na platnosť predmetnej zmluvy, toto ustanovenie má
povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal.

22. Napokon žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby na

vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.,
avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie pri určení začiatku
plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie stanovil začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby odo dňa vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej, t. j. od 23. apríla
2022. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že subjektívna premlčacia doba na
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohla

začať plynúť žalobcovi dňom poskytnutia peňažných prostriedkov, keďže splatnosť úveru bola medzi
stranami sporu dohodnutá na deň 16. mája 2022. Žalobca mal bez pochybností už v deň uzavretia
zmluvy o úvere 23. apríla 2022 vedomosť, že nemá od NBS povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné
úvery na území Slovenskej republiky, dôsledkom čoho je podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.
neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o

tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 16. mája 2022 musel čakať, či žalovaná dobrovoľne vráti
poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy. Až keď žalovaná nevrátila žalobcovi
poskytnuté peňažné prostriedky mohol sa žalobca dňom 16.mája 2022 dozvedieť, že sa žalovaná na
jehoúkorbezdôvodneobohatila,ktorýmdňomzačalaplynúťsubjektívnapremlčaciadoba,ktoráuplynula
dňa 16. mája 2024. Objektívna premlčacia doba začala plynúť tak, ako uviedol súd prvej inštancie, dňom

poskytnutia peňažných prostriedkov dňa 23. apríla 2022 a uplynula 23. apríla 2024. Žaloba žalobcu
bola súdu prvej inštancie doručená dňa 9. apríla 2025, teda zjavne po uplynutí subjektívnej i objektívnej
premlčacej doby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci vo vzťahu
k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby potom nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia
vo veci samej. Správne súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania práva zamietol (a to v prípade

posúdenia uplatneného nároku ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia).

23. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie
dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci
samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej

inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v
prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie
dôvodné.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1

C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi a to z dôvodu, že jej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, keďže bola aj v odvolacom konaní neaktívna.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).