Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/41/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5421200506
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5421200506.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

ačlenovsenátuJUDr.JanyKotrčovejaJUDr.JanyVargovej,vsporežalobkyne:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX XX C. D., E. XXXX/XX, právne zastúpená: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom 058 01 Poprad, Nám. Sv. Egídia 93, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: KOMUNÁLNA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom 811 05 Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545,
právne zastúpenej: Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica,
Horná 26, IČO: 36 868 299, o zaplatenie sumy 31.660,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo sp.zn. DK-6C/11/2021-255 zo dňa 30.júla 2024

v spojení s opravným uznesením sp.zn. DK-6C/11/2021-273 zo dňa 13.septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo sp.zn. DK-6C/11/2021-255 zo dňa 30.júla 2024 v spojení
s opravným uznesením sp.zn. DK-6C/11/2021-273 zo dňa 13.septembra 2024 vo výroku I. o zaplatenie
sumy 9.259,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.259,50 eur od 07.4.2023
do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Námestovo sp.zn. DK-6C/11/2021-255 zo dňa 30.júla 2024 v spojení

s opravným uznesením sp.zn. DK-6C/11/2021-273 zo dňa 13.septembra 2024 v napadnutom výroku II
a III. m e n í tak, že:

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 5% úroky z omeškania ročne počítané zo sumy 24.692
eur od 21.04.2021 do 6.4.2023, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov

prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 94,98%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 9.355,50 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 07.04.2023 do
zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol a výrokom III. žalobkyni priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 43,4%.
1.1
Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Dňa 22.04.2018 okolo 00:10 hod. v obci F., okres

Dolný Kubín došlo k dopravnej nehode tak, že žalobkyňa a G. D. sa viezli na viacúčelovej štvorkolke
zn. Borille Bory, EČV: H. XXX I., táto narazila do štrkového násypu, čím došlo k jej viacnásobnému
prevráteniu, čo malo za následok vymrštenie oboch osôb z vozidla. Tejto nehode predchádzala
grilovačka v F., ktorej sa zúčastnili okrem žalobkyne a G. D., I. D., C. B. (sestra žalobkyne), J. K., A. E., L.D., L. M., L. N., C. B. (otec žalobkyne) a jeho priateľka L. D.. Na tomto posedení sa pil aj tvrdý alkohol,
ktorý požíval nielen G. D., ale aj žalobkyňa a jej otec (výpovede svedkov I. D., C. B., A. E., L. D., L.
M., L. N., C. B. vo vyšetrovacom spise na č. l. 117, 130, 139, 146, 149-150, 154, 157-158). Z výpovede

svedka I. D. zároveň vyplýva, že predtým ako nasadla na štvorkolku za G. D. žalobkyňa, sa bol so G.
D. previezť on, pričom z jeho jazdy nemal dobrý pocit a tak ho požiadal, aby sa vrátili. Potom, čo sa
vrátili, žalobkyňa povedala, že aj ona sa chce ísť previezť. Tiež tvrdila, že má skúsenosti, že už jazdila
na štvorkolke (č.l. 107 a 114 vyšetrovacieho spisu). Z výpovede L. M. vyplýva, že žalobkyňa povedala,
že sa chce ísť previesť na štvorkolke (č. l. 150 vyšetrovacieho spisu). Otec žalobkyne C. B. vo svojej

výpovedi uviedol, že odhovoril svoju dcéru C., aby sa nešla voziť so G. D. na motorke, keď ju volal.
Pokiaľ ide o žalobkyňu C. B. vo svojej výpovedi uviedol, že G. D. išiel po žalobkyňu ku stolu, načo sa on
postavil, že nebude brať jeho dcéru, no pustili sa do neho nejakí traja chalani, držali ho, aby žalobkyni
nezakazoval ísť na štvorkolku, ona potom nasadla a so G. D. (ktorého on poznal) odišla preč, načo on
po cca 20 minútach odišiel domov (č. l. 157-158 vyšetrovacieho spisu). Priateľka otca žalobkyne L. D.
vo svojej výpovedi uviedla, že ona v ten večer pila iba nealko, G. D. volal previesť sa na štvorkolke C.

B., ktorú ona držala za ruku a z druhej strany tam bol jej otec, a tak C. s ním nešla. A. bola pri štvorkolke
a keď jej išiel jej otec zakázať ísť na štvorkolku, tak ho nejakí dvaja chalani zhodili z lavičky. A. sa od
nich rozbehla a naskočila na štvorkolku za G. D. (č. l. 161-162 vyšetrovacieho spisu). Z lekárskeho
potvrdenia Dolnooravskej nemocnice v Dolnom Kubíne vydaného s prihliadnutím na § 114 ods. 1, 2
Trestného poriadku dňa 22.04.2018 vyplýva, že v tento deň o 0,40 hod. žalobkyňa pri havárii štvorkolky

utrpela ťažkú ujmu na zdraví, a to poranenia na viacerých častiach tela, pomliaždenie mozgu, zlomeninu
tvárovej časti lebky, zlomeninu kľúčnej kosti vpravo, pomliaždenie pečene (č. l. 344 vyšetrovacieho
spisu). Z prepúšťacej správy Kliniky detskej anestoziológie a intenzívnej medicíny UNM č. l. 13 spisu
vyplýva, že žalobkyňa bola na túto kliniku privezená RZP dňa 22.04.2018 o 1,30 hod. na ARO Dolný
Kubín, o 00:40 hod. nájdená v bezvedomí pri prevrátenej štvorkolke. Pri prijatí boli zistené poranenia

viacerých oblastí tela, medzi nimi i zlomeniny hrudníkových stavcov Th7, Th8, Th9 a Th10, pomliaždenie
a hematóm pečene, zlomenina spodiny očnice, pomliaždenie hrudníka, zlomenina kľúčnej kosti, viaceré
povrchové poranenia hlavy, SAK. Zo znaleckého posudku MUDr. Andreja Hajtmana, (č.l. 308 až 321
vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že koncentrácia alkoholu u žalobkyne bola v čase nehody (o 00:10
hod.) dňa 22.04.2018 2,23g/kg až 2,45 g/kg, čo zo súdnolekárskeho hľadiska predstavuje stav ťažkého

stupňa opitosti. S takýmto stavom sa o.i. spája tendencia k podceňovaniu potencionálnych rizikových
situácií pri neuvedomení si hroziaceho nebezpečenstva pre seba či svoje okolie a taktiež rizikové
správanie.Zároveňztohtoznaleckéhoposudkuvyplýva,žezranenia,ktoréžalobkyňautrpelaprinehode
opísanej v odseku 20/ tohto odôvodnenia boli tieto: pomliaždenie pravej strany tváre s odreninami,
krvácanie pod mäkkú blanu mozgu a pod tvrdú blanu mozgu liečené konzervatívne, zlomenina pravého

kĺbného výbežku záhlavovej kosti, zlomenina pravej jarmovej kosti, pravej očnice a pravej hornej
čeľuste - zlomenina pravého zygomatiko-maxilárneho komplexu, odlomenie výbežku šiesteho krčného
stavca, kompresívne úrazové zmeny na štyroch hrudných stavcoch (Th7-Th10), zlomenina pravej
kľúčnej kosti, pomliaždenie pravej strany hrudníka, pomliaždenie pravých pľúc, pomliaždenie pečene
a pomliaždenie pravej nadobličky (str. 7, 8 a 49 posudku). Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov

Ministerstva vnútra SR nachádzajúceho sa na č. l. 451-452 vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v čase
od 15.07.2016 do 10.12.2020 sa G. D. dopustil celkovo 4 priestupkov (dňa 15.07.2016, 06.11.2016,
14.11.2018, 01.12.2018), ktoré všetky spočívali v porušení pravidiel cestnej premávky (§ 22 ods. 1
písm. l), resp. h) zákona č. 327/1990 Z. z.). Dňa 22.06.2018 L. H. H., úrazový chirurg a L. H.
O., H., primár traumatologicko-ortopedickej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava vypracovali lekársky

posudok o bolestnom, z ktorého vyplýva bodové ohodnotenie bolestného spojeného s poškodením
zdravia žalobkyne (vzniknutého dňa 21.04.2018) vyžadujúceho si ústavné liečenie od 22.04.2018 do
12.05.2018. Zlomeninu hrudného stavca s kompresiou do 1/3 výšky, zlomeninu 9. a 10. hrudného
stavca, zlomeninu kĺbového výbežku 8. hrudného stavca, vnútrolebečné krvácanie, úrazový šok ľahkého
stupňa, zlomeninu tŕňového výbežku 6. krčného stavca, zlomeninu jarmovej kosti vpravo s posunom

liečenú operáciou, pomliaždenie pečene a nadobličky vpravo, zlomeninu spodiny očnice vpravo,
zlomeninu kľúčnej kosti vpravo liečenú operáciou, zlomeninu kondylu záhlavovej kosti, pomliaždenie
pľúc,pneumothoraxvľavoliečenýkonzervatívne,zlomeninunosovejpriehradkybezposunuazlomeninu
nosových kostí bez posunu, posudzujúci lekári ohodnotili 835 bodmi. V lekárskom posudku o bolestnom,
ktorý L. H. H. a L. H. O., H. vypracovali dňa 22.02.2019, títo vykonali bodové ohodnotenie bolestného

spojeného s vykĺbením medzi 4. a 5. krčným stavcom a extrakciu osteosyntetického materiálu z pravej
kľúčnej kosti, pre ktoré zranenia bola žalobkyňa ústavne liečená počas obdobia od 12.12.2018 do
15.12.2018. Počet bodov, ktoré boli v tomto posudku uvedené, predstavuje 210. Súčet bodov z oboch
posudkovje spoluvovýške1045.Dňa22.11.2019bolchirurgomL.P.L.vyhotovenýposudokobsahujúcihodnotenie sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne v rozsahu 570 bodov. Z posudku vyplýva,
že toto sťaženie spočíva jednak v postkomočnom syndróme (položka 252), jednak v poškodeniach
tváre jazvami, funkčnými poruchami a vzbudzujúcimi súcit - ľahkého stupňa u ženy, ďalej v poúrazovom

obmedzení hybnosti krčnej aj hrudnej chrbtice ľahkého stupňa bez koreňového dráždenia, ako aj v
obmedzení pohyblivosti v pravom ramennom kĺbe u praváka ľahkého stupňa a napokon v plošných
jazvách po operáciách následkom úrazu - na krku vpravo a v oblasti kľúčnej kosti vpravo v celkovom
rozsahu 5-30 cm2. Za tento posudok žalobkyňa L. P. L. zaplatila sumu 50,- eur, dňa 22.11.2019. Listom
zo dňa 02.12.2019 žalobkyňa, prostredníctvom spoločnosti ARBITRA, s.r.o. uplatnila, s poukazom na

§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. náhradu škody v celkovej sume 31.660,- eur pozostávajúcej z
bolestnéhovsume19.941,-eur,ďalejznáhradyzaSSUvsume11.549,-euranáhradyškodyzaliečenie
170,- eur (50,- eur za lekársky posudok, 120,- eur cestovné náklady na odborné vyšetrenia 1548 km x
1,36 eur x 5,7/10). V uvedenom liste žalobkyňa žalovanú vyzvala na zaplatenie náhrady škody 11.719,-
eur na tam uvedený účet na základe priloženého plnomocenstva pre spoločnosť ARBITRA, s.r.o. Listom
zo dňa 09.06.2020 žalovaná odpovedala spoločnosti ARBITRA, s.r.o. na jej uplatnenie nároku za škodu

na zdraví, ktoré jej bolo doručené dňa 20.05.2020. V liste žalovaná odcitovala § 797 Občianskeho
zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2021 Z.z., v nadväznosti na ktoré uviedla, že v rámci PZP zákon
poskytovanie preddavkov neumožňuje, nakoľko medzi poškodeným a poisťovňou neexistuje v rámci
danejškodovejudalostiprávnyvzťah,ktorýbyposkytnutiepreddavkuumožňoval.Pokiaľideoukončenie
likvidácie je potrebné doručiť konečné rozhodnutie príslušných orgánov o vine, či spoluvine poisteného

(k čomu ju poisťovňa v minulosti niekoľkokrát vyzvala), a preto jej žiadosti nie je možné v súčasnosti
vyhovieť. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom tamojšieho súdu č.k. 2T/17/2021-704 zo dňa
15.07.2021 bolo rozhodnuté, že obžalovaný G. D., nar. XX.XX.XXXX je vinný, že dňa 22.04.2018 okolo
00.10 hod v obci F., okres Dolný Kubín, po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov, vo voľnom
priestranstve, nachádzajúcom sa medzi obchodnou spoločnosťou Hoval, spol. s r.o., Istebné a budovou

bývalého autoservisu „Q. M.“ so sídlom Istebné 233, po trávnatom poraste viedol viacúčelovú štvorkolku
zn. Borille Bory čiernej farby EČ: H. XXX I., z dôvodu nesprávneho spôsobu jazdy, neprispôsobeniu
rýchlosti jazdy po trávnatej lúke v nočných hodinách a bez dostatočného osvetlenia stratil kontrolu nad
vedením vozidla, nerozoznal včas násyp štrkovej cesty, ktorý križoval smer jeho jazdy, narazil prednou
časťou na tento násyp, následne došlo k niekoľkonásobnému prevráteniu vozidla, v dôsledku čoho došlo

k vymršteniu oboch osôb sediacich na štvorkolke, čím poškodená spolujazdkyňa A. B., nar. v roku XXXX
utrpela pomliaždenie pravej strany tváre s odreninami, krvácanie pod mäkkú blanu mozgu a pod tvrdú
blanu mozgu liečené konzervatívne, zlomeninu pravého kĺbneho výbežku záhlavovej časti, zlomeninu
pravej jarmovej kosti, pravej očnice a pravej hornej čeľuste - zlomeninu pravého zygmatiko - maxilárneho
komplexu, odlomenie výbežku VI. krčného stavca, kompresívne úrazové zmeny na štyroch hrudných

stavcoch (Th7 až Th10), zlomeninu pravej kľúčnej kosti, pomliaždenie pečene a pomliaždenie pravej
nadobličky, s dobou liečenia minimálne 10 až 12 mesiacov, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa §
289 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok
so skúšobnou dobou 2 roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky

a 6 mesiacov. Taktiež mu bola uložená povinnosť uhradiť poškodenej A. B., nar. XX.XX.XXXX škodu
vo výške 19.939,- eur. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 1To/56/2021-757 zo dňa 15.02.2022 vyššie
uvedený rozsudok zrušil vo výroku o treste a výroku o náhrade škody, a v tejto časti ju vrátil okresnému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Tamojší súd opätovne rozhodol dňa
27.05.2022 rozsudkom č. k. 2T/17/2021-825, ktorým na základe nezmeneného výroku o vine z rozsudku

Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2T/17/2021-704 zo dňa 15.07.2021, právoplatného dňa 15.07.2021
obžalovanému G. D. uložil podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so skúšobnou dobou 2
roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky a 6 mesiacov. A. B., nar.
XX.XX.XXXX s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Žiline rozsudkom
č. k. 1To/82/2022-865 zo dňa 10.01.2023, právoplatným dňa 10.01.2023 vyššie uvedený rozsudok vo

výroku o treste zrušil a obžalovanému G. D. uložil podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so
skúšobnou dobou 2 roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 6 rokov.
1.2
Súd prvej inštancie predmetnú právnu vec posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 444, §
449 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „OZ“), podľa § 15 ods. 1, § 11 ods.

6 zákona č. 381/2001 Z.z., ďalej použil § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej aj len „CSP“).
1.3Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je, pokiaľ ide o právny základ uplatňovaného nároku,
plne dôvodná. Rozsudkom konaní tunajšieho súdu č. k. 2T/17/2021-704 zo dňa 15.07.2021 bolo
totiž právoplatne rozhodnuté, že G. D. spáchal trestný čin, keď spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej

žalobkyňa utrpela zranenia. Súd je v tomto civilnom spore podľa § 193 CSP týmto rozhodnutím, pokiaľ
ide o to, že bol spáchaný trestný čin a tiež pokiaľ ide o to, kto ho spáchal, viazaný. V nadväznosti na
to možno uzavrieť, že G. D. podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, primárne však podľa § 427
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ako vlastník, t. j. prevádzkovateľ predmetnej štvorkolky) zodpovedá za
škodu na zdraví, ktorá žalobkyni nepochybne vznikla v súvislosti s jeho trestným činom. Keďže trestný

čin bol spáchaný G. D. za použitia motorového vozidla (štvorkolky), ktoré bolo v čase dopravnej nehody
poistené (vo vzťahu k zodpovednosti za škodu ním spôsobenú) u žalovanej, v spore je žalovaná pasívne
vecne legitimovaná s poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Podľa § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. je žalovaná povinná za G. D. uhradiť žalobkyni, ako poškodenej, ňou uplatnené
a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví.

1.4
Žalovaným vznesenú námietku premlčania vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, pretože
vedomosťoškodespočívajúcejvbolestnomžalobkyňazískalaokamihom(dňom)ustáleniazdravotného
stavu (rozsudok NS SR sp. zn. M Cdo 37/2000 pod R 68/2003). Ustálenie zdravotného stavu určuje
lekár, preto ak bol v poradí druhý posudok o bolestnom vypracovaný dňa 22.02.2019 (č.l. 10 spisu), k

ustáleniu zdravotného stavu (pre účely hodnotenie bolestného) došlo, resp. mohlo dôjsť najskôr v tento
deň. Vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, však žalobkyňa nemohla po prvýkrát preukázateľne
získať dňa 30.05.2018 (kedy bola vypovedať na OR PZ Dolný Kubín ako svedok predmetnej dopravnej
nehody), ako to tvrdí žalovaná. Na základe obsahu zápisnice o jej výsluchu nemožno totiž prijať záver,
že získala informáciu, že dopravnú nehodu, pri ktorej bola zranená, spôsobil G. D., pretože to nikde

v zápisnici nie je uvedené a zároveň žalobkyňa vo výsluchu uviedla, že si ohľadom dopravnej nehody
vôbec nič nepamätá (č.l. 90-94 vyšetrovacieho spisu). Inak tomu bolo v prípade jej výsluchu zo dňa
12.09.2019, kedy bolo v zápisnici o výsluchu uvedené, že bude vypočúvaná v trestnej veci obvineného
G. D., stíhaného za prečin ublíženia na zdraví za ohrozenie pod vplyvom návykovej látky. Z tejto v poradí
druhej zápisnice zároveň vyplýva, že keď chodila na rehabilitácie, tak ju oslovil muž, ktorý jej povedal,

že je G. D. a že to je on, kto šoféroval štvorkolku (č.l. 75 až 89 spisu). Kedy žalobkyňa absolvovala
rehabilitáciezdokazovania,anizoskutkovýchtvrdenístránsporunevyplynulo,avšakzlogikyveci(podľa
názoru súdu) vyplýva, že to muselo byť niekedy v bližšie neurčenom čase po operácii zranení, ktorých
sa týka v poradí druhý lekársky posudok o bolestnom (hospitalizácia od 12.12.2018 do 15.12.2018 -
lekárskyposudoknač.l.10azoznamciestzč.l.157spisu).Vzhodesožalovanoutaksúdustálilzačiatok

plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na bolestné na deň 23.02.2019.
Premlčacia doba, ktorá začala plynúť dňa 23.02.2019 však neuplynula 23.02.2021, ale až 09.05.2021,
pretože v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 (t.j. 35 dní) a od 19.01.2021 do 28.02.2021 (t.j. 41 dní)
neplynula, a to s poukazom na § 1 a § 8 písm. a) v spojení s čl. VI zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19

a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Ak bola potom žaloba podaná na súde dňa
21.04.2021, bola podaná včas.
1.5
Súd prvej inštancie vyhodnotil námietky žalovanej ohľadne sumy za bodové ohodnotenie ako dôvodné,
pričom uzavrel, že rozsah bodov, ktorý bol určený lekárskym posudkom zo dňa 22.11.2019 vo výške 570

bodov bol určený správne (resp. žalovaná správnosť tohto rozsahu čo do položky č. 252 nevyvrátila,
čo bolo vzhľadom na potrebu odborného posúdenia spornej otázky žiadúce), výška SSU predstavuje
násobok 570 bodov a výšky 19,08 eur ustanovenej na rok 2018 opatrením Ministerstva zdravotníctva
SR č. S05091-2018-OL a ide tak (po zaokrúhlení) o sumu 10.876,- eur. Pokiaľ potom žalobkyňa žiadala
priznať SSU vo výške 11.549,- eur, v časti o zaplatenie 673,- eur, súd žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú.

Súd prvej inštancie ako nedôvodne posúdil uplatňované nároky v rozsudku v sume 2,- eurá, 120,- eur a
673,- eur, čo spolu predstavovalo 795,- eur. Dôvodne uplatňované nároky potom predstavovali 30.865,-
eur (31.660,- eur mínus 795,- eur), ktoré zahŕňajú aj škodu spočívajúcu v nákladoch, ktoré žalobkyňa
preukázateľne vynaložila z titulu úhrady lekárskeho posudku, ktorú časť škody žalovaná ani v spore
nenamietala. Ďalej súd prvej inštancie priznal aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne počítané od

07.04.2023, nakoľko podľa jeho názoru bola žalovaná od uvedeného času v omeškaní.
1.6
Súd prvej inštancie v uvedenom rozsahu zotrval na svojich skutkových a právnych záveroch z prvého
rozhodnutia č. k. DK-6C/11/2021-163 zo dňa 22.06.2023. Po zrušení výroku II a III. rozsudku súdu prvejinštancie uvedeného v predchádzajúcej vete uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/155/2023
zo dňa 26.03.2024, súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k nasledujúcim skutkovým
a právnym záverom.

1.7
Súd prvej inštancie sa zaoberal spoluzodpovednosťou žalobkyne, pričom dospel k záveru, že táto je
rozsahu20%,keďokolnostiuvedenévodsekoch71,72a74odôvodneniakorigovalvtomsmere,žekým
v súdnych rozhodnutiach, na ktoré súd v daných súvislostiach poukazoval, išlo o spoluzodpovednosť
medzi plnoletými osobami. V prejednávanej veci ide o spoluzodpovednosť na jednej strane 26 ročného

dospelého muža, vodiča s oprávnením viesť motorové vozidlo (štvorkolku) a na druhej strane neplnoletej
osoby, mladšej ako 17 rokov, spolujazdkyne, bez oprávnenia viesť motorové vozidlo. Zodpovednosť tak
mala byť výrazne vyššia u G. D., ktorý mal (ako osoba takmer o 10 rokov staršia od žalobkyne a tým
skúsenejšia) vyhodnotiť, či umožní žalobkyni v podnapitom stave, bez prilby, počas noci, bez osvetlenia
a na trávnatej ploche odviesť sa na štvorkolke spolu s ním. Rozsah zodpovednosti u G. D. tak vymedzil
na 80%.

1.8
Súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú obranu žalovanej, že táto neplnila žalobkyni ňou uplatnené
nároky z dôvodu, že nedisponuje dokladom o priznaní viny, ani právoplatným rozhodnutím o zavinení,
či spoluzavinení danej dopravnej nehody G. D., jej poistencom, pričom tento dôvod neplnenia uviedla
v správach na č.l. 6 až 8 spisu. Šetrenie poistnej udalosti mohla žalovaná, podľa názoru súdu,

skončiť až po preukázaní, že škoda na zdraví, ktorú utrpela žalobkyňa bola spôsobená poistencom
žalovanej, t.j. až po právoplatnom odsúdení G. D. (po uznaní za vinného z daného skutku). Nakoľko
súdne rozhodnutie, ktorým bol G. D. právoplatne uznaný za vinného zo spáchania predmetného
skutku nadobudlo právoplatnosť dňa 15.07.2021, súd skúmal, kedy žalobkyňa túto skutočnosť (ak jej
bola známa skôr ako tunajšiemu civilnému súdu) oznámila, prípadne aj preukázala žalovanej. Právny

zástupca žalobkyne na pojednávaní uviedol, že rozsudok zo dňa 15.07.2021 bol doručený ich kancelárii
dňa 30.07.2021, a to spolu s doložkou o autorizácii. Následne však ani len netvrdil, že by ho žalobkyňa
zaslala žalovanej, či inak ju o tomto rozsudku informovala a kedy. Uviedol len všeobecné tvrdenie, že
žalovaná o trestnom konaní vedela, rovnako tak o jeho výsledku. Neuviedol však, kedy túto vedomosť
získala. Ak by tomu tak bolo, súd by mohol ustáliť omeškanie po tomto termíne/udalosti. Keďže sa tak

nestalo, súd pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania mohol vychádzať opätovne len z výsledkov
doterajšieho dokazovania, z ktorých vyplýva, že o odsúdení G. D. sa žalovaná dozvedela najskôr v deň,
kedy jej bol doručený posledný rozsudok v danej trestnej veci, a to rozsudok KS v Žiline 1To/82/2022-865
zo dňa 10.01.2023. Tento rozsudok bol žalovanej doručený súdom dňa 22.03.2023 (č.l. 117 a 122 spisu).
Prvý deň omeškania na strane žalovanej tak bol 07.04.2023, pretože do 06.04.2023 žalovanej plynula

15-dňová lehota uvedená v § 11 ods. 7 zákona č. 381/2021 Z. z. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol
o priznaní 5 % úroku z omeškania ročne zo sumy istiny od 07.04.2023 do zaplatenia. Dospel k záveru,
že nárok, ktorý žalobkyni celkovo prináleží v sume 24.788,- eur, súd ustálil nasledovne: počet bodov za
bolestné a SSU uplatnených žalobkyňou predstavuje 1615 (835 + 210 +570), čo pri hodnote jedného
bodu (19,08 eur) predstavuje sumu 30.814,20 eur, po zaokrúhlení podľa § 5 ods. 2 č. 437/2004 Z.

z. sumu 30.815,- eur. K tejto sume súd pripočítal sumu 120,- eur, ktorú si žalobkyňa uplatnila titulom
cestovných nákladov vynaložených na cesty do Univerzitnej nemocnice v Martine, ktorých zoznam
predložila na prvom pojednávaní. Žalovaná tento nárok totiž rozporovala až v záverečnej reči na prvom
pojednávaní, čo treba považovať za neskoro uplatnený prostriedok procesnej obrany (posledná veta
odseku 13 odôvodnenia uznesenia KS v Žiline sp. zn. 9Co/155/2023). Ďalej súd k sume 30.815,- eur

a 120,- eur pripočítal poplatok za lekársky posudok v sume 50,- eur zaplatený L. P. L. dňa 22.11.2019
(č. l. 12 p.v. spisu), ktorý nárok žalobkyňa preukázala a žalovaná nerozporovala. Všetky tri uvedené
sumy spolu predstavujú 30.985,- eur a po odpočítaní 20% spoluúčasti (6.197,- eur) ide o sumu 24.788,-
eur. Nakoľko Krajský súd v Žiline ponechal nedotknutý výrok prvostupňového v poradí prvého rozsudku
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 15.432,50 eur, je tak na mieste žalovanú zaviazať na

rozdiel medzi sumou 24.788,- eur a 15.432,50 eur, čo predstavuje 9.355,50 eur.
1.9
Súd prvej inštancie zamietol sumu 673,- eur ako rozdiel sumy 10.876,- eur a sumy 11.549,- eur, pričom
vychádzal z hodnoty bodu za rok 2018 (19,08 eur x 570 bodov). Zároveň súd zamietol žalobu aj v
časti 2,- eurá, pokiaľ ide o nárok na náhradu škody za bolestné uplatnený v sume 15.934,- eur za 835

bodov (x 19,08 eur), a to z dôvodu, že žalobkyňa aj po prvom rozsudku okresného súdu a uznesení
odvolacieho súdu zotrvala na takejto náhrade, hoci súčin počtu bodov 835 a výšky jedného bodu 19,08
eur predstavuje 15.931,80 eur a po zákonnom zaokrúhlení (podľa § 5 ods. 2 č. 437/2004 Z. z.) ide o
sumu 15.932,- eur.1.10
Nestotožnil sa s právnym názorom, podľa ktorého premlčacie doby neplynuli len v COVID zákonom

uvedenej ochrannej dobe a teda k premlčaniu práva sa navyše nepripočítavajú žiadne ďalšie dni a
nedochádza k prenášaniu ochrannej doby na ďalšie obdobia. Za použitia účelového a systematického
výkladu ustanovení zákona č. 62/2020 Z.z. dospel k záveru, a to, že je na mieste jednotlivé premlčacie
lehoty tzv. predĺžiť, pretože zmyslom právnej úpravy počas pandémie COVID-19 bolo akési zmrazenie,
resp. zastavenie procesných a hmotnoprávnych lehôt po dobu, kým nedôjde k obnoveniu bežného

života. Po dobu tohto „zmrazenia“ nemohli právne subjekty, až na malé výnimky, robiť právne úkony,
teda „prišli“ o časť premlčacej doby, ktorá sa im podľa názoru súdu mala touto právnou úpravou „doplniť“.
Takýmto spôsobom bola zabezpečená rovnosť subjektov pred zákonom v tom zmysle, že každý z nich
bude mať rovnakú lehotu na uplatnenie, resp. bránenie práva. O tom svedčí aj text ustanovenia § 1, resp.
§ 8 pod písm. b), ktorý dopadá na už skončené premlčacie lehoty, ktoré sa taktiež predĺžili. Vychádzajúc
z tohto záveru, tak ako v prvotnom rozsudku ustálil začiatok behu premlčacej lehoty na deň 23.02.2019

(ako aj uviedla žalovaná na str. 4 svojho posledného vyjadrenia), na základe čoho táto lehota neuplynula
23.02.2021, ale jej koniec pripadol na 09.05.2021 (neplynula 35 dní od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od
19.01.2021 do 28.02.2021).
1.11
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pričom uviedol, že žalobkyňa sa domáhala

zaplatenia sumy 36.851,37 eur. Žalobkyni súd priznal celkovo sumu 24.788,- eur a úroky z omeškania,
ktoré ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavujú 1.633,29 eur. So stavom ku dňu vyhlásenia rozsudku
tak bola žalobkyni priznaná suma 26.421,29 eur. Celkový úspech žalobkyne v percentuálnom vyjadrení
predstavuje 71,70% a celkový úspech žalovanej 28,30 %, na základe čoho vzniklo žalobkyni právo na
náhradu trov konania ako v spore úspešnejšej strane v rozsahu 43,40% (ktorý zodpovedá jej tzv. čistému

úspechu).
2.
Proti výroku II. a III. rozsudku prvoinštančného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa
(ďalej aj len „odvolateľka 1“) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti žiadala zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. žalobe

vyhovieť. Proti výroku I. a III. podala odvolanie aj žalovaná (ďalej aj len „odvolateľ 2“) z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktorá žiadala žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
2.1
Odvolateľka 1 namietala, že žalovaná mohla mať vedomosť o zodpovednosti svojho poisteného už
momentom podania obžaloby, t. j. 03.03.2021, najneskôr však dňa 15.07.2021 rozhodnutím trestného

súdu. Nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie podľa odvolateľky 1 spočíva aj v tom, že ak by trestné
konanie prebiehalo 15 rokov, napr. z dôvodu obštrukcií obžalovaného, žalobkyňa by nemala nárok na
úroky z omeškania po celý čas, aj keď by bola vina škodcu preukázaná už v podanej obžalobe a sporné
by bolo len posúdenie trestu. Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa trvala na tom, že zodpovednosť škodcu
bola preukázaná už v podanej obžalobe zo dňa 03.03.2021, resp. rozhodnutím Okresného súdu Dolný

Kubín, sp. zn. 2T/17/2021 zo dňa 15.07.2021, ktorým bol G. D. uznaný vinným. Vyšetrovanie žalovanej
malo skončiť 15 dní po jednom z uvedených dátumov a podľa toho sa mal stanoviť aj dátum, ku ktorému
sa žalovaná dostala do omeškania s poskytnutím poistného plnenia. Poukázala na § 10 ods. 3 písm.
b) zákona č. 381/2001 Z.z. podľa ktorého: „Poistený je povinný bez zbytočného odkladu poisťovateľovi
písomne oznámiť, že v súvislosti so škodovou udalosťou sa začalo trestné stíhanie alebo konanie o

priestupku a zabezpečiť, aby bol poisťovateľ informovaný o ich priebehu a výsledkoch“. Poukázala na
to, že žalobkyňa žalovanú preukázateľným spôsobom o vedení trestného konania informovala, a to už
v rámci predžalobnej komunikácie dňa 02.12.2019. Skutočnosť, že sa žalovaná ďalej o okolnostiach,
z ktorých pre ňu môže v budúcnosti vyplývať povinnosť plniť nezaujímala, nemôže byť na ťarchu
žalobkyni. Ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania namietala, že zo zásady pomeru

úspechu a neúspechu existujú výnimky, a to v prípade, ak rozhodnutie o nároku záviselo od úvahy súdu,
resp. od posúdenia veci súdnym znalcom. Kombináciou ust. § 255 ods. 1 ust. čl. IV ods. 1 a 2 CSP je
nevyhnutné dospieť k záveru, že v prípadoch, kedy nie je možné od strany sporu spravodlivo požadovať,
aby poznala výšku svojho nároku pred začatím konania a kedy výška nároku závisí plne od úvahy súdu
alebo znalca, je taký žalobca úspešný už vtedy, ak mu súd prizná jeho nárok čo dôvodu, bez ohľadu na

jeho výšku. Konečná výška trov sa potom odvíja od výšky prisúdenej čiastky.
2.2
Podľa žalovanej súd prvej inštancie opätovne nesprávne právne posúdil námietku premlčania. Súd
prvej inštancie len formálne a bez podrobnejšieho skúmania argumentácie žalovanej ohľadom plynutia/neplynutia lehôt v čase pandémie COVID-u a bez bližšieho skúmania súdnych rozhodnutí, na
ktoré poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 12.07.2024 uzavrel, že námietka premlčania
je neopodstatnená a že sa nestotožňuje s právnym názorom žalovanej. Podľa právneho názoru

žalovanej je prezentovaný právny názor súdu prvej inštancie nesprávny a nezákonný z dôvodu, že
nerozlišuje plynutie hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt, na základe čoho nesprávne právne
posúdil námietku premlčania. Pritom rozlišovanie plynutia hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt
je východiskové aj z hľadiska právnej úpravy COVID zákona. Podľa žalovaného Krajský súd v Banskej
Bystrici vo svojom rozsudku sp. zn. 17CoCsp/44/2023 zo dňa 24.01.2024 pomerne vyčerpávajúcim

spôsobom rieši problém plynutia / neplynutia lehôt v čase pandémie COVID-u, vrátane množstva
odkazov na ďalšie súdne rozhodnutia vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR,
ktorériešiavzniknutúsituáciu,resp.jeichmožnéaplikovaťnariešenievzniknutejsituácieaktorékorelujú
s právnym názorom žalovanej: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/8/2022
z 24.08.2022, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/16/2022 zo 07.07.2022,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/220/2021 z 29.09.2021, rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/8/2022 z 24.08.2022, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 17CoCsp/41/2022 z 26.07.2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/220/2021 z
29.09.2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/10/2022 zo dňa 29.03.2022,
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/8/2022 zo dňa 24.08.2022, rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/32/2022 zo dňa 30.11.2022, rozhodnutie Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/16/2022 zo dňa 07.07.2022, rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/19/2022, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43Cob/12/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/197/2020 z 25.03.2021, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/319/2021 z 30.11.2021, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/226/2020 z 25.11.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/189/2022 z 28.03.2023,

nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 289/2021 zo 17.08.2021, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 51/2023 z 20.04.2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/97/2022 z 30.03.2023. Podľa
právneho názoru žalovanej na beh hmotnoprávnej premlčacej doby sa COVID zákon aplikuje len v
prípade, ak koniec premlčacej doby pripadne do jedného z rozhodujúcich období podľa § 1 písm. a)
od 27.03.2020 do 30.04.2020 alebo podľa § 8 písm. a) od 19.01.2021 do 28.02.2021 COVID zákona,

pretože len takýto výklad zodpovedá cieľu a zmyslu COVID zákona opakovane vyjadreného v dôvodovej
správe. Žalovaná mala za to, že premlčacia doba žalobkyni uplynula dňom 01.03.2021 a žalobkyňa
podala žalobu na súd dňa 21.04.2021, neuplatnila si svoj nárok na bolestné včas a súd prvého stupňa
mal prihliadnuť na námietku premlčania žalovanej a žalobu žalobkyne v časti nároku na bolestné mal
zamietnuť z dôvodu premlčania.

2.2.1
Žalovaná vyjadrila názor, že v tomto konkrétnom prípade existujú také závažné okolnosti na strane
žalobkyne, že súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, mal rozhodnúť o
spoluzavinení žalobkyne vo väčšom rozsahu ako 20 %, a teda mal rozhodnúť o spoluzavinení žalobkyne
v rozsahu 30 %, a to s poukazom na skutočnosti, že vzniku dopravnej nehody predchádzala dobrovoľná

konzumácia alkoholu zo strany žalobkyne spolu aj s jej otcom, s jej sestrou a ďalšími zúčastnenými
osobami v takom množstve, že viac ako 2 hodiny po dopravnej nehode jej bola nameraná prítomnosť
etanolu v krvi vo výške 1,95 g/kg (promile), žalobkyňa bola v čase vzniku dopravnej nehody pod
vplyvom alkoholu, žalobkyňa dobrovoľne pristúpila do vozidla k osobe (p. G. D.), ktorá bola taktiež pod
vplyvom alkoholu, žalobkyňa počas jazdy na vozidle nemala nasadenú ochrannú prilbu, pričom táto

povinnosť jej vyplýva priamo z ust. § 5 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„ZoCP“),žalobkyňaporušilaprávnu
povinnosť zakotvenú v § 5 ods. 1 ZoCP, porušila aj všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ
a preto je povinná znášať škodu pomerne podľa miery svojho zavinenia v súlade s ust. § 441 OZ,
napriek veku žalobkyne, keď v čase vzniku dopravnej nehody dňa 22.04.2018 mala len 16 rokov (presne:

16 rokov, 7 mesiacov, 3 týždne, 1 deň), je podľa názoru žalovanej možné predpokladať, že u nej boli
dostatočne, primerane vyvinuté rozumové a vôľové schopnosti na to, aby vedela ovládnuť svoje konanie
a aby vedela posúdiť následky svojho konania a to už počnúc pitím alkoholu až po jazdu na motorovom
vozidle bez prilby a s vodičom pod vplyvom alkoholu.
2.2.2

Žalobkyňa záverom namietala nárok na priznané cestovné náklady v sume 120,- eur. Tieto podľa
žalovanej žalobkyňa preukázala len fotokópiou Listu spoločnosti ARBITRA, s.r.o. zo dňa 02.12.2019
- Uplatnenie nároku škody na zdraví, z ktorého vyplýva, že cestovné náklady na odborné vyšetrenia
určila žalobkyňa výpočtom 1548 km x 1,36 € x 5,7/10 = 120,00 €. Žalobkyňa predložila vyššieuvedené dôkazy až tzv. krátkou cestou na pojednávaní dňa 25.05.2023. Žalobkyňa nepreukázala v
súvislosti s uplatneným nárokom účel predmetných ciest. Bez preukázaniu účelu cesty nárok na náhradu
cestovných nákladov žalobkyni nie je možné priznať, pretože žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť

medzi vykonanými cestami a dopravnou nehodou, pri ktorej jej vznikla škoda na zdraví. Navyše, prílohou
Listu spoločnosti ARBITRA, s.r.o. zo dňa 02.12.2019 - Uplatnenie nároku škody na zdraví bola len
fotokópia rukou spísaného zoznamu ciest, pričom priamo z tejto prílohy vyplýva, že nakoniec sa ani
nejednalo o cesty samotnej žalobkyne na zdravotné vyšetrenia, ale jednalo sa o niekoho cesty na
návštevy žalobkyne a dňa 22.04.2018 sa jednalo o prevoz sanitkou (RZP) žalobkyne do nemocnice

(ARO Dolný Kubín) a jej následný transport do UN Martin a dňa 12.05.2018 bola žalobkyňa prepustená
z nemocnice a teda určite necestovala z Dolného Kubína do Martina. Záverom žalovaná namietala
priznané úroky z omeškania. Podľa žalovanej súd prvej inštancie síce na jednej strane správne rozhodol
o momente, kedy sa žalovaná dozvedela o odsúdení p. G. D., k čomu došlo najskôr v deň, kedy
jej bol doručený posledný rozsudok v danej trestnej veci, a to rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 1To/82/2022 zo dňa 10.01.2023, pričom predmetný rozsudok bol žalovanej doručený súdom dňa

22.03.2023, ale na druhej strane nesprávne rozhodol o prvom dni omeškania žalovanej. Ak súd prvej
inštancie určil prvý deň omeškania žalovanej na deň 22.03.2023, tak od tohto dňa začala žalovanej v
zmysle § 11 ods. 6 z. č. 381/2001 Z. z. plynúť najprv trojmesačná lehota, na ktorú následne nadväzuje
ešte plynutie pätnásťdňovej lehoty podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z., takže prvý deň omeškania
na strane žalovanej bol deň 08.07.2023.

3.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné.
Žalovaná predpokladá, že žalobkyni, minimálne jej právnemu zástupcovi, je zrejmý význam prezumpcie
neviny, ktorá patrí medzi základné zásady trestného konania uplatňované v Slovenskej republike (§
4 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok). V duchu tejto zásady postupovala aj žalovaná a v

danej veci žiadala od žalobkyne predložiť právoplatný rozsudok trestného súdu o vine jej poisteného
G. D.. V mailovej komunikácii žalovaná informovala žalobkyňu, že nemôže ukončiť prešetrovanie
poistnej udalosti bez preukázania zodpovednosti konkrétnej osoby za vzniknutú škodu, pričom táto
zodpovednosť bude nespochybniteľne preukázaná alebo vyvrátená až právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím v trestnej veci. Žalovanú o vzniku škodovej udalosti a trestnom konaní neinformoval ani

samotný poistený G. D.. Žalovaná sa o vine jej poisteného G. D. dozvedela až na základe doručenia
právoplatného rozsudku trestného súdu prostredníctvom súdu prvej inštancie v tomto konaní a to dňa
22.03.2023. Žalovaná sa ďalej v zásade stotožnila aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách
konania postupom podľa § 255 ods. 2 CSP, pretože v predmetnej veci rozhodnutie súdu nezáviselo
len od voľnej úvahy súdu, a to najmä v prípade zamietnutie žaloby žalobkyne v časti o zaplatenie 2,00

Eur pre nesprávny výpočet výšky náhrady, ďalej v časti o zaplatenie 673,00 Eur pre nesprávne určenie
výšky bodu pri výpočte SSU.

3.1
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že podľa nárok premlčaný nie je. Podľa

žalobkyne sa tento mohol začať premlčovať, až uznaním viny škodcu. Poukázala na samotnú obranu
žalovanej v liste zo dňa 09.06.2020, v ktorom tvrdila, že je potrebné, aby jej bolo doručené rozhodnutie
o vine poisteného.

4.

Žalobkyňa v písomnej odvolacej replike k vyjadreniu žalovanej zotrvala na doterajších vyjadreniach.
4.1
Žalovaná v písomnej odvolacej replike k vyjadreniu žalobkyne namietala správnosť skutočností
uvádzaných žalobkyňou. Mala za to, že vec posudzovala a vybavovala profesionálne a správne.
5.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávnenými subjektmi (§ 359
CSP), t.j žalobkyňou a žalovanou, v neprospech ktorých bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie
žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu

prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa
ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v časti
o zaplatenie sumy 9.259,50 eur spolu s príslušenstvom ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej častizmenil podľa § 388 CSP tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5% úroky z omeškania
ročne počítané zo sumy 24.692 eur od 6.7.2023 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.
6.

Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto

pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.

7.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný konštatuje, že súd

prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom čo do uplatnenej sumy 9.259,50 eur. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia preto nemožno považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý
proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vychádzal,oakéustanoveniaprávnychpredpisovsajehorozhodnutieopieraloaakobolitietorelevantné
ustanovenia ním interpretované. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací

súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na
zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo
aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo

správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci
má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, tieto správne vyložil v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, a preto
odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu vo vyššie uvedenej časti odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi,

ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozhodnutia v časti o zaplatenie sumy 9.259,50 eur. Odvolací súd pritom konštatuje, že
iba samotná nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalobcu) s právnym názorom vysloveným
súdom nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je daný.

8.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd

vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení
dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event.vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo
v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej

veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP,
majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods.
2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež
zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu
a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu

akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalobcom
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný.

9.
Odvolací súd sa stotožnil s odvolaním žalovanej len v časti, v ktorej žalovaná namietala, že súd prvej
inštancie priznal ako základ aj sumu 120,- eur ako náklady na cestovné. Odvolací súd síce konštatoval

v zrušujúcom rozhodnutí, že námietky uplatnené žalovaným boli vznesené neskoro. Uvedené však
platilo pre prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Ďalej odvolací súd uviedol, že úlohou
súdu prvej inštancie bude nanovo posúdiť sumu 120,- eur tvorenú nákladmi žalobkyne. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie si nesprávne vysvetlil názor odvolacieho súdu a bez ďalšieho tieto
náklady priznal. Odvolací súd sa v tomto prípade stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa

nepreukázala v súvislosti s uplatneným nárokom účel predmetných ciest. Bez preukázaniu účelu cesty
nárok na náhradu cestovných nákladov žalobkyni nie je možné priznať, pretože žalobkyňa nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi vykonanými cestami a dopravnou nehodou, pri ktorej jej vznikla škoda na
zdraví. Zároveň z predmetného zoznamu ciest nevyplýva akým, príp. koho motorovým vozidlom, s akou
spotrebou pohonných hmôt žalobkyňa absolvovala uvedené cesty. Z predmetného zoznamu ciest nie

je možné verifikovať ani žalobkyňou uvádzanú prejdenú vzdialenosť v km. S ohľadom na uvedené sa
odvolací súd v tejto časti odvolania žalovanej s jeho obsahom stotožnil a napadnutý rozsudok v tejto
časti zmenil tak, že nárok žalobkyne zamietol.

9.1

Konkrétne k odvolacím námietkam žalovanej a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 9.259,50 eur odvolací súd uvádza nasledovné: Námietky
žalovanej o nesprávnych skutkových zisteniach a právnom posúdení premlčania neboli dôvodné.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že za použitia účelového a
systematického výkladu zákona č. 62/2020 Z.z. možno dospieť k jedinému záveru, a to, že je na mieste

jednotlivé premlčacie lehoty tzv. predĺžiť, pretože zmyslom právnej úpravy počas pandémie COVID-19
bolo akési zmrazenie, resp. zastavenie procesných a hmotnoprávnych lehôt po dobu, kým nedôjde k
obnoveniu bežného života. Po dobu tohto „zmrazenia“ nemohli právne subjekty, až na malé výnimky,
robiť právne úkony, teda „prišli“ o časť premlčacej doby, ktorá sa im podľa názoru súdu mala touto
právnou úpravou „doplniť“. Takýmto spôsobom bola zabezpečená rovnosť subjektov pred zákonom v

tom zmysle, že každý z nich bude mať rovnakú lehotu na uplatnenie, resp. bránenie práva. O tom svedčí
aj text ustanovenia § 1, resp. § 8 pod písm. b), ktorý dopadá na už skončené premlčacie lehoty, ktoré
sa taktiež predĺžili. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že začiatok behu premlčacej lehoty pripadol na
deň 23.02.2019 (ako aj uviedla žalovaná na str. 4 svojho posledného vyjadrenia), na základe čoho táto
lehota neuplynula 23.02.2021, ale jej koniec pripadol na 09.05.2021 (neplynula 35 dní od 27.03.2020

do 30.04.2020 a 41 dní od 19.01.2021 do 28.02.2021, spolu teda 76 dní), a teda neuplynula pred
09.05.2021. Správne súd prvej inštancie poukázal na znenie § 1 písm. a), b) zákona č. 62/2020 Z.z.
lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, v čase odo dňa účinnosti
tohto zákona (27.03.2020) do 30.04.2020 neplynú a tie, ktoré uplynuli po 12.03.2020 do dňa účinnosti

tohtozákonasaneskončiaskôrakoza30dníponadobudnutíúčinnostitohtozákona(27.03.2020)Podľa
§ 8 písm. a), b) zákona č. 62/2020 Z. z., lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych
vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (19.01.2021) do 28.02.2021 neplynú a tie, ktoré
uplynuli po 31.12.2020 do dňa účinnosti tohto zákona sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí

účinnosti tohto zákona (19.01.2021).
9.1.1
Odvolací súd má za to, že názor žalovanej o tom, že premlčacia lehota sa nemôže predlžovať a vzťahuje
sa len na prípady, v ktorých uplynula počas rozhodných období uvedených v zákone č. 62/2020 Z.z. sanemôže presadiť. Zákon č. 62/2020 Z.z. vo svojich ustanoveniach jednoznačne ustanovil, že premlčacia
lehota v rozhodných obdobiach (35 dní od 27.03.2020 do 30.04.2020 a 41 dní od 19.01.2021 do
28.02.2021, spolu teda 76 dní) neplynie, a teda o uvedený čas sa predlžuje premlčacia doba každej

osobe, ktorej sa uvedená okolnosť dotkla. Ak žalovaná poukazovala na dôvodovú správu k zákonu č.
62/2020 Z.z., resp. 9/2021 Z.z., tak odvolací súd konštatuje, že závery tvrdené žalovanou z uvedených
dôvodových správ nevyplývajú. Z dôvodovej správy k zákonu č. 9/2021 Z.z. jednoznačne plynie, že:
„Navrhované opatrenie má za cieľ v písmene a) dočasne zabezpečiť to, že premlčacie a prekluzívne
lehoty nebudú do konca apríla 2020 plynúť a v písmene b) navrátiť premlčacie a prekluzívne lehoty,

ktoré uplynuli v čase od 12. marca 2020 do dňa účinnosti predkladaného zákona, t.j. v čase od
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. Predkladateľ
má za to, že toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne
vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie
bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je

zamerané na súkromnoprávne vzťahy, t.j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva
najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka“ Z dôvodovej správy k zákonu č. 9/2021 Z.z.
jednoznačne plynie, že: „K § 8 a 9: Navrhované opatrenie má za cieľ v písmene a) dočasne zabezpečiť
to, že premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú do konca februára 2021 plynúť a v písmene b) navrátiť
premlčacieaprekluzívnelehoty,ktoréuplynulivčaseod1.januára2021dodňaúčinnostipredkladaného

zákona, t.j. v čase od ostatného vyhlásenia zákazu pohybu na území Slovenskej republiky podľa
uznesenia vlády č. 808 z 31. decembra 2020. Predkladateľ má za to, že toto opatrenie môže prispieť
k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie
ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v
dôsledkupremlčaniaalebopreklúzie.Navrhovanéustanoveniejezameranénasúkromnoprávnevzťahy,

t.j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a
Obchodného zákonníka. Obe dôvodové správy jednoznačne hovoria o neplynutí lehôt, a teda úmyslom
zákonodarcu bolo zabezpečiť krátkodobé neplynutie lehôt. Po uplynutí rozhodných časov (35 dní od
27.03.2020 do 30.04.2020 a 41 dní od 19.01.2021 do 28.02.2021, spolu teda 76 dní), lehoty opätovne
plynuli, a teda 76 dní bolo potrebné pripočítať k plynutiu lehoty žalobkyne na podanie žaloby tak, ako to

správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že výklad právnych predpisov musí byť
ústavne konformný, pričom musí zohľadňovať aj kontext spoločenskej situácie, za ktorej boli právne
predpisy prijaté. Ústavne konformných výkladom je, že premlčacia lehota, ktorá neplynula zo zákonnom
stanovených dôvodov pokračovala v plynutí po uplynutí rozhodného času (35 dní od 27.03.2020 do
30.04.2020 a 41 dní od 19.01.2021 do 28.02.2021, spolu teda 76 dní, ďalej aj len „rozhodné obdobie“)

a teda sa predĺžila, tak ako v tomto prípade. Odvolací súd k označeným rozhodnutiam odvolacích súdov
uvádza, že ich právnymi závermi nie je viazaný, pričom na vec má odlišný právny názor (viď vyššie).
Vo vzťahu k označeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/97/2022,
sp.zn. 1Cdo/189/2022, sp.zn. 7Cdo/226/2020, sp.zn. 7Cdo/319/2021, sp.zn. 4Cdo/197/2020 odvolací
súd konštatuje, že tieto rozhodnutia posudzovali plynutie dovolacej (procesnej lehoty a jej prerušenia)

v rozhodnom období. Uvedené rozhodnutia sa vôbec nezaoberali plynutím lehoty (a jej prerušenia)
v občianskoprávnych vzťahoch, ale len na plynutie lehôt z procesného hľadiska. Napriek uvedenému
nemožno z uvedených rozhodnutí prijať výklad (tvrdený žalovaným), že neplynutie lehôt sa vzťahuje
len na tie lehoty, ktoré uplynú v rozhodnom období. Vyššie uvedené závery rovnako platia pri nálezoch
sp.zn. IV. ÚS 289/2021 zo 17.08.2021, sp.zn. I. ÚS 51/2023 z 20.04.2023, nakoľko z nich vôbec neplynú

žalovaným tvrdené závery o obmedzení plynutia lehôt len pre lehoty, ktoré mali uplynúť v rozhodnom
období.
9.2
Odvolací súd ďalej ako nedôvodné vyhodnotil aj odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti záveru
súdu o spoluzodpovednosti žalobkyne v rozsahu 20%. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom

súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci ide o spoluzodpovednosť na jednej strane 26 ročného
dospelého muža, vodiča s oprávnením viesť motorové vozidlo (štvorkolku) a na druhej strane neplnoletej
osoby, mladšej ako 17 rokov, spolujazdkyne, bez oprávnenia viesť motorové vozidlo. Zodpovednosť tak
mala byť výrazne vyššia u G. D., ktorý mal (ako osoba takmer o 10 rokov staršia od žalobkyne a tým
skúsenejšia) vyhodnotiť, či umožní žalobkyni v podnapitom stave, bez prilby, počas noci, bez osvetlenia

a na trávnatej ploche odviesť sa na štvorkolke spolu s ním. Odvolací súd dopĺňa, že žalobkyňa bola
osobou neplnoletou, čiže mladšou ako 18 rokov veku (16 rokov 7 mesiacov približne). Pri posudzovaní
konania takejto osoby sa vždy vychádza v rámci práva, že takáto osoba ešte nie je plne právne
spôsobilá a konanie takejto osoby je potrebné vyhodnocovať vždy individuálne. Rovnako tak tomubýva aj v rámci trestného konania. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno dať na roveň konanie
26 ročného dospelého muža a osoby mladšej ako 17 rokov, a to v stave opitosti. Tu je zásadný
rozdiel oproti situácii, ktorá bola posudzovaná v súdom prvej inštancie označených rozhodnutiach. V

uvedených rozhodnutiach išlo o osoby plnoleté. Je všeobecne známe, že osoby vo veku 15 až 17
rokov často konajú impulzívne a nepremyslene, a to aj v triezvom stave. Zhodnotiť vek 16 rokov ako
vek dostatočnej vyspelosti pre posúdenie všetkých následkov konania nebol správny. Odvolací súd
konštatuje, že zlyhali prítomné osoby v tom, že vôbec umožnili žalobkyni požívať alkoholické nápoje a
súčasnevtakomtostaveísťnaštvorkolku.Osobyvovekupod18rokovčastoscieľomzaujaťspoločnosť

vykonávajú pochabé a nepremyslené činy, s cieľom zdôrazniť svoju takmer dospelosť. Preto aj trestný
zákon nahliada na uvedené osoby pri trestných činoch rozdielne od plnoletých páchateľov. Tu odvolací
súd upriamuje pozornosť žalovaného na to, že plnoletá osoba ako vodič (s patričným oprávnením
viesť motorové vozidlá) je primárne zodpovedná za vedenie motorového vozidla (štvorkolky), pričom
jeho zodpovednosť musí byť vždy vyššia ako zodpovednosť neplnoletého spolujazdca, ktorý patričným
oprávnením na vedenie motorového vozidla nedisponuje, a teda nevie presne vyhodnotiť schopnosti a

možnosti vodiča pod vplyvom alkoholu. Odvolací súd súčasne dopĺňa, že až od najnovšej právnej úpravy
majú aj spolujazdcovia štvorkoliek/motoriek zákaz požívať alkoholické nápoje. V čase nehody, takýto
zákaz neexistoval. Bez ohľadu, že žalobkyňa chcela ísť na štvorkolke bolo na uvážení vodiča vozidla,
či osobu tak výrazne pod vplyvom alkoholu na túto štvorkolku vezme, a to bez prilby. Odvolací súd
ďalej zdôrazňuje, že je rozdiel aj v tom, že išlo o štvorkolku a nie bežné motorové vozidlo (s karosériou,

bezpečnostnými nárazníkovými zónami, airbagmi, pásmi), ktoré je podstatne bezpečnejšie. Rovnako
tak bolo potrebné vyhodnotiť aj čas jazdy, ku ktorej došlo o 00:10 (v noci), vyhodnotiť terén (trávna lúka),
nedostatočné osvetlenie. Podľa názoru odvolacieho súdu nepoužitie prilby v tomto prípade nemožno
klásť za vinu žalobkyni, ale vodičovi štvorkolky pre účely posúdenia spoluzodpovednosti pri náhrade
vzniknutej škody. Vodič štvorkolky mal odmietnuť viezť žalobkyňu bez prilby a vo svojej podstate aj

vzhľadom na stav jej opitosti a neplnoletosti, zvlášť ak s tým jej otec nesúhlasil. Skutočnosť, keď otcovi
tretie osoby znemožnili, aby zabránil žalobkyni nasadnúť na štvorkolku, nemožno posúdiť, ako jeho
zodpovednosť, alebo zodpovednosť žalobkyne, ale spoluzodpovednosť týchto osôb a zodpovednosť
vodiča štvorkolky, nakoľko vo svojej podstate napomáhali trestnému činu vodiča štvorkolky, proti vôli
zákonného zástupcu žalobkyne. Súčasne treba prihliadnuť aj na následky, ktoré žalobkyni vznikli. Klásť

naroveňzodpovednosťplnoletéhovodičaštvorkolkya16ročnéhodievčaťavstaveopitostipodľanázoru
odvolacieho súdu nie je možné. Ak žalovaný tvrdil predpoklady o rozumovej vyspelosti žalobkyne v čase
nehody, tak odvolací súd konštatuje, že uvedené je len v rovine dohadov, pričom mu odporuje samotné
konanie žalobkyne, ktorá bola v čase nehody v stave opitosti a sadla si v noci za opitého šoféra, čo by
bežný rozumne zmýšľajúci človek štandardne neurobil. Tvrdenie žalovaného o vyspelosti žalobkyne by

muselo byť v konaní preukázané znaleckým posudkom, nakoľko ide o odbornú otázku, na ktorú môže
podať odpoveď len znalec z príslušnej oblasti. Takýto dôkaz však navrhnutý ani predložený žalovaným
nebol. Sohľadomnauvedenéskutočnostimáodvolacísúdzato,žeurčenámieraspoluúčastižalobkyne
v rozsahu 20% je plne dôvodná.
9.3

Odvolací súd konštatuje, že dôvodné je odvolanie žalobkyne ohľadne vzniku omeškania. Odvolací súd
konštatuje, že žalovaný sa dostal do omeškania dávno pred podaním žaloby, a to momentom kedy mu
uplynuli lehoty na vyšetrenie veci, keď si žalobkyňa prostredníctvom spoločnosti ARBITRA uplatnila u
neho prvý krát nárok na náhradu škody listom zo dňa 02.12.2019. Po doručení listu mala žalovaná
lehotu 3 mesiacov na prešetrenie veci podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z., po ktorej uplynutí

bola povinná plniť v lehote 15 dní podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. Zo žiadneho predpisu
nevyplýva povinnosť žalobkyne a žalovanej čakať na odsudzujúci rozsudok trestného súdu. Odvolací
súdkonštatuje,ženáhraduškody,akobolovtomtoprípademožnovyplatiť(prípadnepriznaťajvcivilnom
konaní) aj bez odcudzujúceho trestného rozsudku škodcu. Sporové strany v civilnom konaní (vrátane
civilných súdov) často prerušujú svoje konanie z dôvodu hospodárnosti práve do skončenia trestného

konania, aby sporovým stranám ušetrili náklady na súdny spor, keďže v trestnom konaní sa vykoná
potrebné dokazovanie ex offo. Uvedený postup však nie je podmienkou pre priznanie nároku žalobkyne.
Záver o zodpovednosti škodcu si mohol súd prvej inštancie urobiť na základe vlastného dokazovania aj
sám. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne, že čakanie na výsledky trestného konania
by mohlo viesť k situáciám ad absurdum, kedy by konanie bolo prerušené pre obštrukcie obžalovaného

aj 15 rokov. Takýto výklad nie je prípustný. Žalovaná mala právo odmietnuť plniť na podklade žiadosti
žalobkyne prostredníctvom spoločnosti ARBITRA, avšak potom sa vystavil riziku, že voči nej budú
uplatňované úroky z omeškania, nakoľko plnenie poskytla oneskorene. Odvolací súd konštatuje, že
omeškanie žalovanej nastalo po uplynutí zákonných lehôt podľa § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z.,pričom ak bola doručená žiadosť dňa 20.05.2020, tak lehota troch mesiacov uplynula dňa 20.08.2020
a lehota na plnenie dňa 04.09.2020. Po tomto čase bola žalovaná v omeškaní. S ohľadom na uvedené
odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v časti uplatnených úrokov z omeškania tak, že tieto priznal

v uplatnenom časovom rozsahu zo sumy 24.692 eur (priznaná suma) od 21.04.2021 do 06.04.2023, t.j. z
celkovej priznanej sumy od dátumu podania žaloby na súd do dátumu už priznaných úrokov súdom prvej
inštancie, predchádzajúcim rozsudkom a napadnutým rozsudkom. S ohľadom na uvedené nedôvodné
sú potom námietky žalovanej o neskoršom vzniku úrokov z omeškania až po uplynutí troch mesiacov +
15 dní od doručenia odsudzujúceho rozsudku G. D.. Odvolací súd dodáva, že nemožno tak zásadne a

rozdielne posudzovať moment začatia plynutia premlčacích lehôt a omeškania žalovanej s ohľadom na
zistený skutkový stav, v ktorom bolo nesporné, že žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na náhradu
škody u žalovanej, pričom táto neplnila z dôvodu, že G. D. nebol odsúdený. Ako bolo vyššie uvedené,
takáto argumentácia žalovanej nemôže obstáť, nakoľko žiadny právny predpis neviaže plnenie škody na
odsudzujúci rozsudok škodcu, ale na riadne uplatnenie (čo nastalo) a uplynutie zákonných lehôt podľa
§ 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z., čo nastalo tiež.

9.4
Dôvodná bola potom žaloba v časti o zaplatenie sumy 24.692,- eur (tvorená už priznanou sumou prvým
rozsudkom vo výške 15.432,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% od 07.04.2023 a sumou
9.259,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% od 07.04.2023 a spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5% od 21.04.2021 do 06.04.2023 počítaným zo sumy 24.692,- eur. Suma 24.692,- eur bola
vypočítaná ako 80% zo sumy 30.865,- eur tvoriacej základ priznaných nárokov, po odpočítaní sumy 2,-
eur, 673,- eur a 120,- eur od uplatnenej sumy 31.660,- eur.

10.

Na základe vyššie uvedeného rozhodol odvolací súd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v časti o zaplatenie sumy 9.259,50 eur spolu s príslušenstvom ako vecne
správny potvrdil a vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 6.373,54 eur s príslušenstvom zmenil podľa §
388 CSP tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5% úroky z omeškania ročne počítané zo
sumy 24.692 eur od 21.04.2021 do 06.07.2023 a vo zvyšku žalobu zamietol.

11. Odvolací súd uvádza, že odvolanie sporových strán smerovalo aj proti náhrade trov konania.
Žalobkyňa žiadala vychádzať z ustálenej súdnej praxe, kde sa hodnota priznaného nároku neposudzuje
podľa pomeru úspechu a neúspechu, ale ako plný úspech. Žalovaná naopak pre prípad úspechu žiadala
priznať trovy, resp. výrok o trovách pre prípad svojho neúspechu považovala za vecne správny.

11.1 Odvolací súd konštatuje, že námietky žalobkyne v časti trov konania boli z väčšej časti dôvodné.
Je potrebné súhlasiť, že ustálená súdna prax výslovne rieši obdobné situácie tak, že v prípade, ak
rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, alebo od znaleckého posudku, tak v takomto
prípade sa hľadí na priznanú sumu ako na plný úspech žalobcu. Odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa
domáhala zaplatenia sumy 31.660,- eur, pričom v rozsahu sumy 30.865,- eur ako základu nároku bola

úspešná. V tejto časti je potrebné počítať pomer úspechu a neúspechu, a teda žalobkyňa bola úspešná
v rozsahu 97,49% po zaokrúhlení (30865/31660 x 100) a neúspešná v rozsahu 2,51%. Čistý úspech
žalobkyne 97,49%-2,51% = 94,98%. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP, tak že ich náhradu priznal žalobkyni v rozsahu 94,98
%. Skutočnosť, že bola priznaná suma 24.692,- eur nemá z dôvodu posúdenia spoluzodpovednosti

žalobkyne na základe posúdenia veci súdom na pomer úspechu a neúspechu vplyv resp. 24.692,- eur
(ako 80% zo sumy 30.865,- eur) je v rovnakom percentuálnom pomere ako suma 25.328,- eur (80% zo
sumy 31660,-eur). Odvolací súd poznamenáva však, že suma trov právneho zastúpenia za jednotlivé
úkony bude počítaná zo sumy priznaného základu 24.692,- eur ako priznanej sumy.

11.2 S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd priznal žalobkyni náhradu trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 94,98%. O výške trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. Odvolací súd záverom poznamenáva, že
v minulosti sa do výpočtu náhrady trov konania pri pomere úspechu a neúspechu vypočítavali aj úroky
z omeškania. V súčasnosti sa od uvedenej praxe upustilo a pomer úspechu a neúspechu sa počíta len

zo základu nároku.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).