Rozsudok – Zmenky ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obo/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200135
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1020200135.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej

a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobkyne STRODEN
MANAGEMENT LIMITED, Michalaki Paridi 6, Tersefanou, 7562, Larnaca, Cyperská republika, iný
identifikačnýúdaj?.,zast.LAWS,s.r.o.,Špitálska10,81108Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:
36 729 078, proti žalovanej Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy 44/a, 82511 Bratislava,
IČO: 35 815 256, zast. JUDr. Irena Sopková, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 7529/4E, 811 02 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 48 301 728, o zaplatenie 350 000 000 Kč s príslušenstvom, v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3NcCb/1/2020, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2022 č. k. 3NcCb/1/2020-3378, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2022 č. k. 3NcCb/1/2020-3378 m e n
í v prvom výroku tak, že zmenkový platobný rozkaz Krajského súdu v Bratislave zo 17. mája 1999 č. k.
37Zm/415/99-41 p o n e ch á v a v p l a t n o s t i v celom rozsahu a v druhom výroku tak, že žalobkyňa
m á voči žalovanej v plnom rozsahu n á r o k na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, trov
odvolacieho konania a trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) vydal 17. mája 1999
zmenkový platobný rozkaz č. k. 37Zm/415/99-41 (ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“), v ktorom uložil

štátnemu podniku Slovenský plynárenský priemysel, štátny podnik, IČO: 00 211 290 (ďalej len „štátny
podnik SPP“), aby do troch dní zaplatil obchodnej spoločnosti Union banka, a.s. (teraz Union banka,
a.s. "v likvidaci"), IČO: 410 34 261 (ďalej len „Union banka“) sumu 350 000 000 Kč so 6 % úrokom od
25. marca 1999 do zaplatenia, zmenkovú províziu vo výške 1 166 667 Kč a na účet právneho zástupcu
Union banky 500 000 Sk na náhradu súdneho poplatku a 817 100 Sk na náhradu trov právnej pomoci
alebo aby v tej istej lehote podal námietky. Urobil tak na podklade návrhu Union banky doručeného
súdu 25. marca 1999 (č. l. 9), ktorá ho odôvodnila tým, že štátny podnik SPP odoprel platenie päť

vlastných zmeniek znejúcich vo všetkých prípadoch na 70 000 000 Kč, splatných v Bratislave na
videnie obsahujúcich doložku o efektívnom platení v českých korunách. Tieto zmenky vystavil štátny
podnik SPP 28. septembra 1998 v Bratislave na rad obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP a.s.
so sídlom vo Vsetíne, Dolné náměstí 1356 (ďalej len „SEZOOZ GROUP“), ktorá ich indosovala 6.
októbra 1998 na rad Union banky. Následne 25. marca 1999 Union banka predložila zmenky na
platenie domicilátovi, obchodnej spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., v Bratislave, tento však
platenie odoprel, čo bolo osvedčené notárom. Na predloženie zmeniek k plateniu bol štátny podnik

SPP s ohľadom na vistasplatnosť zmeniek upozornený 18. februára 1999, teda viac ako mesiac pred
prezentačným úkonom. K návrhu pripojila Union banka originály predmetných zmeniek.2. Zmenkový platobný rozkaz bol štátnemu podniku SPP doručený 1. júna 1999 (doručenka spojená s
č. l. 41). Nasledujúci deň podal proti nemu štátny podnik SPP námietky (č. l. 42), ktorými sa domáha
jeho zrušenia. Námietky sú predmetom jeho podania datovaného k 1. júnu 1999 (č. l. 42 až 47). V prvom

rade v nich uvádza, že zmenky mali formálne (podľa textu kúpnej zmluvy) zabezpečovať pohľadávku
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP z kúpnej zmluvy uzavretej 29. septembra 1998 (ďalej len
„kúpna zmluva“) medzi štátnym podnikom SPP ako kupujúcim a SEZOOZ GROUP ako predávajúcim,
a to na dodávku technologického zariadenia podľa špecifikácie uvedenej v prílohe 1 zmluvy za kúpnu
cenu vo výške 350 000 000 Kč. Na to však štátny podnik SPP tvrdí, že kúpna zmluva je simulovaným

právnym úkonom, v rozpore s dobrými mravmi, nebol urobený vážne a zmenky nemali slúžiť danému
účelu, ale na prijatie finančného úveru od Union banky, a to v rozpore s § 18 zákona č. 202/1995 Z. z.
Devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „devízový zákon“), bez devízového povolenia, a
preto ide o právny úkon absolútne neplatný. Tieto závery má potvrdzovať aj znenie samotnej zmluvy,
ktoré nezodpovedá povahe a dôležitosti obchodu a nezabezpečuje práva kupujúceho a povinnosti a

zodpovednosťpredávajúceho,čojevtakejoblastineobvyklé.Zároveňneexistujeprílohačíslo1,ktoráby
obsahovalašpecifikáciuzariadení.VsúvislostisozabezpečenímpohľadávkyštátnypodnikSPPuvádza,
že v kúpnej zmluve sa nedohodlo, že predávajúci nie je oprávnený previesť zmenky pred splatnosťou
zabezpečovanej pohľadávky, a tiež že, držiteľ zmeniek nie je oprávnený predložiť zmenky na platenie
pred splatnosťou.

3. Ďalej v námietkach uvádza, že zmenky boli vystavené na rad a nie vo forme rektazmeniek, ktoré
vylučujú prevod zmenky indosamentom; na zmenkách nebolo vyznačené, že ide o krycie zmenky, ktoré
nemajú byť obchodovateľné; zmenky neobsahujú dátum splatnosti, t. j. ide o zmenky na videnie, ktoré
sú splatné pri predložení; obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP previedla zmenky indosamentom

na rad Union banky už 6. októbra 1998, ktorá sa stala majiteľom ich odovzdaním a prevzatím. Štátny
podnik SPP nepovažuje takýto postup za súladný so zákonom, pretože dlžníka dostáva do neprimerane
nepriaznivého postavenia. Žalobkyňa v nadväznosti na to citovala názor z odbornej literatúry, v zmysle
ktorého uplatnenie alebo prevod krycej zmenky v prípade, že emitent neporušil povinnosť vyplývajúcu z
príčinného záväzkového vzťahu, nemožno považovať za oprávnené, pokiaľ táto možnosť nie je výslovne

dohodnutá.

4. Štátny podnik SPP uvádza, že jeho bývalé vedenie a obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP
nadväzne simulovane podpísali aj zmluvu o budúcej zmluve z 29. septembra 1998 (ďalej len „ZBZ“),
dodatokč.1kdanejzmluvez1.decembra1998,ktorýmsaokreminéhodohodlinaodstúpeníodbudúcej

zmluvy, ďalej dohodu o vzájomnom započítaní finančných pohľadávok a záväzkov z 3. decembra 1998
a dohodu o finančnom vyporiadaní zo 4. decembra 1998. Bývalé vedenie štátneho podniku SPP tiež
vystavilo platobný príkaz na 10 000 000 USD v prospech obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP.

5. ZBZ je podľa štátneho podniku SPP neplatná aj z iného dôvodu. Predmetom odplatného prevodu

podľa budúcej zmluvy mali byť cenné papiere obchodnej spoločnosti Slovnaft, a.s. v cene 350 000 000
Kč, ktorých majiteľom je štátny podnik SPP. Na to uviedol, že podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č.
192/1995 Z. z. predmetom privatizácie podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby
nemôže byť majetok štátu, ktorý má v správe štátny podnik SPP. Ďalej, že majetkovú účasť štátneho
podniku na podnikaní iných právnických osôb podľa § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. predstavujú aj

akcie obchodnej spoločnosti Slovnaft, a.s., ktorých majiteľom je štátny podnik SPP.

6. Požiadavka Union banky by podľa štátneho podniku SPP nemala oporu v zákone ani keby sa
kúpna zmluva považovala za platnú. V dodatku č. 1 z 12. novembra 1998 sa obchodná spoločnosť
SEZOOZ GROUP a štátny podnik SPP dohodli, že odstupujú od kúpnej zmluvy s tým, že predávajúci

je povinný vrátiť štátnemu podniku SPP ako kupujúcemu 5 kusov vlastných zmeniek. Aj z toho vyplýva
zrejmá účelovosť uzavretia kúpnej zmluvy, keď sa predávajúci zaviazal na vrátenie zmeniek, ktoré už
boli prevedené indosamentom na Union banku. Preto sa zmenky nemohli vrátiť a tento záväzok sa
formuloval neurčito do budúcna bez časového upresnenia.

7. Štátny podnik SPP tvrdí, že uplatňuje námietky proti zmenke z dôvodov, ktoré vychádzajú z
právnych vzťahov so zmenkou súvisiacich. Takou je námietka neexistencie dlhu (ak by sa kúpna zmluva
považovala za platnú) v prípade zmenky (šeku) vydanej s predpokladom budúceho protiplnenia, ktoré
nenastalo (citujúc odbornú literatúru). Na to poukázal na uznesenie Vrchného súdu v Prahe z 12. mája1998 sp. zn. 5Cmo/14/1997, z ktorého vyplýva, že je nesprávna úvaha, podľa ktorej je daná povinnosť
zaplatiť zmenku zabezpečujúcu pohľadávku, ktorá je uhradená; buď došlo k zániku pohľadávky zo
zmluvy a potom nemožno realizovať ani zabezpečenie, hoci z platnej zmenky, alebo k zániku nedošlo

a potom je námietka nedôvodná. K tomu štátny podnik SPP dodáva, že tieto závery platia aj v prípade
neplatnej zmluvy, pretože zabezpečovaná pohľadávka by tak vôbec nevznikla.

8. Odkazujúc na § 17 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len „ZZŠ“) štátny
podnik SPP na záver namieta, že Union banka konala na jeho škodu ako na škodu dlžníka. V danom

prípade sa zmenky na základe výslovného znenia kúpnej zmluvy odovzdali zástupcovi Union banky,
Ing. X. T., ktorý ich ihneď prevzal protokolom o odovzdaní a prevzatí zmeniek odvolávajúcim sa na
dohodu z 29. septembra 1998 medzi Union bankou ako preberajúcim a štátnym podnikom SPP ako
odovzdávajúcim. Z toho štátny podnik SPP vyvodzoval, že Union banka poznala obsah kúpnej zmluvy
a ďalšie súvislosti a vedela, že šlo o simulované krycie zmenky na simulovanú peňažnú pohľadávku
a že zmluva neobsahovala ustanovenie o možnosti obchodovateľnosti zmeniek pred ich splatnosťou.

Union banka tiež vedela, že prevodom zmeniek nezaniká záväzok zaplatiť kúpnu cenu, že obchodná
spoločnosť SEZOOZ GROUP prevodom porušila svoju povinnosť podľa § 334 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), pretože v dôsledku absencie inej dohody bola táto spoločnosť
oprávnená ako veriteľ požadovať splnenie záväzku podľa zmluvy, len keď nemôže dosiahnuť jeho
splnenie zo zmenky. Naviac prevod zmeniek slúžil na krytie poskytnutia neoprávneného úveru, o čom

Union banka tiež musela vedieť.

9. Union banka sa k námietkam štátneho podniku SPP vyjadrila. Obmedzená abstraktnosť zmenkovej
pohľadávky a jej odpovedajúceho záväzku sa prejavuje len medzi štátnym podnikom SPP a obchodnou
spoločnosťou SEZOOZ GROUP ako predchádzajúcim majiteľom zmenky, avšak nie medzi štátnym

podnikom SPP a Union bankou, pretože indosáciou zmenky je zmenková pohľadávka abstraktná. Pri
nadobúdaní žalovaných zmeniek sa Union banka nikdy nedostala do situácie, že by vedome konala na
škodu štátneho podniku SPP. Sám štátny podnik SPP tvrdí, že zmenky boli určené na predaj banke,
nie k zaisteniu pohľadávky obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP z kúpnej zmluvy na dodávku
technológie, ktorá sa nikdy nemala realizovať. Z toho vyplýva, že žalované zmenky nie sú zmenkami

zabezpečovacími, ale tzv. planými zmenkami, u ktorých je existencia príčinného záväzkového vzťahu
len predstieraná. Z námietok vyplýva, že kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom, ktorá mala
pravdepodobne zastierať úverový vzťah, resp. sprostredkovanie poskytnutia úveru, ktorý je v rozpore s
devízovým zákonom. Union banka nemala vedomosť, aká bola skutočná vôľa štátneho podniku SPP a
obchodnejspoločnostiSEZOOZGROUPpriemisiizmeniek,pretosaktomunemôževyjadriť.Nikdyvšak

nedošlo k súhlasnému prejavu vôle medzi Union bankou a štátnym podnikom SPP ohľadne poskytnutia
úveru.

10. Ďalej Union banka tvrdila, že samotné zmenky nemôžu byť v rozpore s devízovým zákonom, pretože
nie sú zahraničnými cennými papiermi, keďže ich neemitoval devízový cudzozemec. Keďže vlastnou

zmenkou sa dlžník zaväzuje zaplatiť majiteľovi určitú peňažnú čiastku a dôvod úhrady stojí úplne mimo
zmenkový vzťah, a pri úverovom vzťahu existuje dvojstrannosť peňažných tokov a dôvod platenia je
presne vymedzený, zmenku nie je možné považovať za právny úkon zakladajúci úverový vzťah. Emisia
žalovaných zmeniek preto nemohla byť v rozpore s devízovým zákonom.

11. Z námietok štátneho podniku SPP vyplýva, že sám sa aktívne podieľal na získaní peňažných
prostriedkov obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP od Union banky, pričom jeho podiel spočíva
práve v podpise žalovaných zmeniek. Štátny podnik SPP od počiatku vedel o úmysle obchodnej
spoločnosti SEZOOZ GROUP predať zmenky Union banke a tomuto predaju sám aktívne pomáhal. Do
nepriaznivého postavenia sa štátny podnik SPP dostal preto, že chcel od Union banky získať peňažné

prostriedky. Skutočnosť, že štátny podnik SPP nebol tým, kto dostal peňažné prostriedky vyplatené
Union bankou zo žalovanej zmenky, nespôsobila Union banka, ale štátny podnik SPP tým, že sa spojil
s niekým, kto pri naplňovaní dohodnutej transakcie bol šikovnejší než on sám. Vedomé konanie na
škodu dlžníka pri nadobúdaní zmeniek predpokladá neúčasť dlžníka, ktorý má byť prevodom zmeniek
poškodený, pri prevode týchto zmeniek. Prevod zmeniek však vymyslel samotný štátny podnik SPP

a aktívne sa na ňom podieľal. Štátny podnik SPP sa preto nemôže domáhať neplatnosti žalovaných
zmeniek z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi.12. Pokiaľ ide o tvrdenie štátneho podniku SPP, že prevodom zmeniek obchodná spoločnosť SEZOOZ
GROUP porušila § 334 ObZ, aj toto tvrdenie je bezvýznamné už preto, že daná spoločnosť nikdy od
štátneho podniku SPP nevymáhala zaplatenie dodávky technológie vyplývajúcej z kúpnej zmluvy. Union

bankanadobudlažalovanézmenkyvrámcieskontnéhoprevoduariadneichodkúpilaakocennépapiere
v dobrej viere od obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, pričom sa nikdy nepodieľala na pochybných
a podvodných dohodách medzi štátnym podnikom SPP a danou spoločnosťou.

13. Na podklade námietok štátneho podniku SPP súd prvej inštancie svojím rozsudkom z 30. marca

2022 č. k. 3NcCb/1/2020-3378 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vyslovil, že zmenkový platobný rozkaz
zrušuje v celom rozsahu. Súčasne ním žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (podľa kontextu
ďalej len „najvyšší súd“, „odvolací súd“ alebo „dovolací súd“), predtým ako pristúpi k stručnému uvedeniu
obsahu napadnutého rozsudku, poukazuje na to, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze už piatykrát, a to v dôsledku zrušujúcich rozhodnutí

najvyššieho súdu konajúceho, či už v postavení odvolacieho súdu, alebo dovolacieho súdu. Vzhľadom
na to, že súd prvej inštancie argumentoval aj názormi prijatými najvyšším súdom, je vhodné pre
prehľadnosť stručne uviesť rozhodovaciu činnosť súdov v tejto veci. Ide o výpočet od najstaršieho
rozhodnutia po najnovšie (od v poradí prvého konania po štvrté).

14. Súd prvej inštancie svojím prvým rozsudkom zo 17. apríla 2000 č. k. 37Zm/415/99-232 (ďalej
len „prvý rozsudok krajského súdu“) ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Najvyšší súd
konajúc na podklade odvolania štátneho podniku SPP svojím rozsudkom z 29. novembra 2001 č.
k. 7Obo/182/2000-569 (ďalej len „prvý rozsudok odvolacieho súdu“) potvrdil prvý rozsudok krajského
súdu. Následne v dovolacom konaní najvyšší súd svojím uznesením z 30. októbra 2002 č. k.

ObdoV/13/2002-686 (ďalej len „prvé uznesenie dovolacieho súdu“) odmietol dovolanie žalovanej. Na
podklade mimoriadneho dovolania však najvyšší súd svojím nasledujúcim rozsudkom z 19. júna 2003 č.
k. MObdoV/8/2002-819 (ďalej len „prvý rozsudok dovolacieho súdu“) zrušil prvý rozsudok odvolacieho
súdu a prvý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

15. V poradí druhom konaní vydal krajský súd nový rozsudok z 19. decembra 2008 č. k.
37Zm/415/99-1686 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“), ktorým opakovane ponechal zmenkový
platobný rozkaz v platnosti. Najvyšší súd konajúc na podklade odvolania žalovanej svojím uznesením z
9. decembra 2009 č. k. 5Obo/80/2009-1838 (ďalej len „druhé uznesenie odvolacieho súdu“) zrušil druhý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne v dovolacom konaní najvyšší súd

svojím uznesením z 27. septembra 2012 č. k. 1MObdoV/2/2011 (ďalej len „druhé uznesenie dovolacieho
súdu“) odmietol mimoriadne dovolanie.

16. V poradí treťom konaní vydal krajský súd nový rozsudok z 2. júla 2014 č. k. 37Zm/415/99-2617
(ďalej len „tretí rozsudok krajského súdu“), ktorým opakovane ponechal zmenkový platobný rozkaz v

platnosti. Najvyšší súd konajúc na podklade odvolania žalovanej svojím uznesením z 30. marca 2015
č. k. 5Obo/38/2014-2737 (ďalej len „tretie uznesenie odvolacieho súdu“) zrušil tretí rozsudok krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne v dovolacom konaní najvyšší súd svojím uznesením
z 31. mája 2016 č. k. 2ObdoV/18/2015-2808 (ďalej len „tretie uznesenie dovolacieho súdu“) odmietol
dovolanie žalobkyne.

17. V poradí štvrtom konaní vydal krajský súd nový rozsudok z 21. júna 2017 č. l. 37Zm/415/1999-2911
(ďalej len „štvrtý rozsudok krajského súdu“), ktorým opakovane ponechal zmenkový platobný rozkaz
v platnosti. Najvyšší súd konajúc na podklade odvolania žalovanej svojím rozsudok z 22. novembra
2018 č. k. 5Obo/16/2017-3006 (ďalej len „štvrtý rozsudok odvolacieho súdu“) potvrdil štvrtý rozsudok

krajského súdu. Následne v dovolacom konaní najvyšší súd svojím uznesením z 11. decembra 2019 č. k.
2ObdoV/4/2019-3277 (ďalej len „štvrté uznesenie dovolacieho súdu“) zrušil štvrtý rozsudok odvolacieho
súdu a štvrtý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd
následne v ďalšom konaní (v poradní piatom konaní) vydal napadnutý rozsudok.

Platnosť zmeniek a nedostatok ich tradície

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade konštatoval, že námietkou
neplatnosti zmenkovej obligácie pre nedostatok tradície sa podrobnejšie nezaoberal. Poukázal totižna závery prijaté v prvom rozsudku dovolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu nemôže prihliadať a
zaoberať sa námietkami, ktoré nie sú obsahom podania z 1. júna 1999 z dôvodu koncentrácie konania.
Konštatoval, že v danom podaní nebolo namietané neodovzdanie zmeniek remitentovi, obchodnej

spoločnosti SEZOOZ GROUP, a teda nebola namietaná ani vecná legitimácia žalobkyne (vtedy Union
banky). Nebolo namietané ani porušenie zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (ďalej len „zákon
č. 600/1992 Zb.“). Taktiež v podaní nie je namietaná neplatnosť zmeniek, preto je podľa dovolacieho
súdu potrebné vychádzať z toho, že zmenky sú platné.

Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne

19. Obdobne postupoval súd prvej inštancie aj vo vzťahu k námietke žalovanej o nedostatku vecnej
aktívnej legitimácie žalobkyne. Poukázal však na vlastný záver prijatý vo svojom (skoršom a už
zrušenom, pozn. najvyššieho súdu) štvrtom rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorého aj keby za
indosanta podpísala zmenku neoprávnená osoba, nič to nemení na záväzku zmenkového dlžníka;

aktívnu legitimáciu žalobkyne tak mal súd za preukázanú.

Povaha druhej indosácie

20. Riešenie otázky druhého indosamentu prevzal z odôvodnenia tretieho uznesenia odvolacieho súdu.

V zmysle neho má byť pre súd prvej inštancie záväzný právny názor, že druhý indosament (na rad
súčasnej žalobkyne) má v zmysle čl. I § 20 ZZŠ len účinky obyčajného postúpenia (cesie), pretože
zmenky splatné 25. marca 1999 boli druhýkrát indosované 29. júla 2004, a preto niet pochýb o tom, že
zmenky boli indosované po uplynutí lehoty na protest.

Kauzálne námietky

21. Súd prvej inštancie si zaobstaral rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T/14/2012.
Udáva, že zo strany 17. daného rozhodnutia vyplýva vedomosť (personálne sprostredkovaná) Union
banky o obchodnom vzťahu, ktorý bol formálne deklarovaný medzi SEZOOS GROUP a Slovenským

plynárenským priemyslom, čomu zodpovedá i poskytnutie eskontného úveru. Tomuto produktu mali
zodpovedať aj ďalšie náležitosti zmluvy o prevode zmenky a postupu v prípade nezaplatenia zmenky. Zo
zmluvy však vyplývalo len právo banky predložiť zmenky na preplatenie vystaviteľovi bez akéhokoľvek
záväzku klienta, SEZOOZ GROUP, na úhradu záväzku v prípade neposkytnutia plnenia zmenkovým
dlžníkom. Z toho má byť zrejmé, že osoby konajúce za Union banku pri nadobúdaní zmenky nepočítali

s tým, aby sa klient na splatení úveru podieľal a naopak, smerovali výlučne k plneniu zo strany
Slovenského plynárenského priemyslu. Taký zámer zodpovedá fiktívnemu uzavretiu zmlúv medzi
Slovenským plynárenským priemyslom a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP a zrušeniu
záväzku tejto spoločnosti na vecné plnenie voči Slovenskému plynárenskému priemyslu, zároveň
však dokladovému pretrvaniu záväzku Slovenského plynárenského priemyslu voči novému majiteľovi

zmeniek. Toto konanie je vedomým konaním na škodu vystaviteľa zmeniek.

22. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že kúpna zmluva a všetky na ňu nadväzujúce zmluvy,
resp. dodatky, neboli urobené vážne, pretože len mali zastierať iné konanie žalovaného ako vystaviteľa
zmenky a obchodnej spoločnosti SEZOOS GROUP ako prvého majiteľa zmenky. Tieto právne úkony sú

v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“) neplatnými, pretože chýba vážnosť vôle konajúceho.

23. Aj s ohľadom na rozsudok Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) sp. zn. BB-3T/14/2012,
právoplatný 7. decembra 2017 [zo súdneho spisu vyplýva, že ide o rozsudok ŠTS z 3. marca 2017

sp. zn. BB-3T/14/2012 (ďalej len „trestný rozsudok“), pozn. najvyššieho súdu pre účely presnejšieho
odôvodnenia tohto rozhodnutia], žalovaný podľa súdu prvej inštancie preukázal, že Union banka
konala pri nadobúdaní zmeniek na škodu žalovanej (správne by malo byť štátneho podniku SPP),
keď od počiatku mala vedomosť o fiktívnom charaktere zmlúv uzatvorených medzi SPP a obchodnou
spoločnosťou SEZOOZ GROUP. Na inom mieste odôvodnenia (odsek 46.) toto súd prvej inštancie

bližšie rozvádza tak, že osoby konajúce za Union banku pri nadobúdaní zmenky nepočítali s tým, aby
sa obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP podieľala na splatení úveru, ale naopak smerovali výlučne
k plneniu zo strany SPP. Taký zámer má zodpovedať fiktívnemu uzavretiu zmlúv medzi SPP a SEZOOZ
GROUP, pričom uvedené konanie má byť vedomým konaním na škodu vystaviteľa zmeniek. Súd prvejinštancie tiež konštatoval, že z rozhodnutí v trestnom konaní vyplýva, že osoby konajúce za Union
banku pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky a to v súčinnosti s obžalovaným /I. S./ a V. / T.,
I., O./, pri tomto konaní disponovali vedomosťou o skutočnom účele súhrnu úkonov predchádzajúcich

vystaveniu zmeniek a nasledujúcich po ňom, vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre
SPP/žalovaného/.

24. Vo vzťahu k čl. I § 17 ZZŠ súd prvej inštancie uviedol svoje právne úvahy. V prvom rade, že pre
účinnosť kauzálnych námietok v prípade, že zmenka bola z pôvodného majiteľa indosovaná na iný

subjekt postačuje, aby zmenkový dlžník preukázal vedomé konanie majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní
na škodu dlžníka. Rozhodujúce je len konanie nadobúdateľa zmenky a prípadné konanie dlžníka, resp.
osôb konajúcich v jeho mene nie je podstatné. Ďalej nie je potrebné, aby žalovaná, dlžník, preukazovala,
že konaním nového majiteľa nadobudnutím zmenky jej bola spôsobená škoda. Postačí vedomie toho,
že stratou námietok utrpí dlžník určitú ujmu. Na záver, že pri posudzovaní vedomého konania na škodu
dlžníka na strane nadobúdateľa postačuje aj úmysel nepriamy.

25. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že je potrebné zrušiť
zmenkovýplatobnýrozkaz.Vychádzalpritomznázoruvyjadrenéhovprvomrozsudkudovolaciehosúdu,
ktorým sa považoval byť viazaný. Ide o názor, že ak súd bude mať za preukázané, že žalobca pri
nadobúdaní sporných zmeniek vedome konal na škodu dlžníka / žalovaného/ a bude mať za preukázané

aj to, že kauzálny záväzok, t.j. kúpna zmluva z 29.9.1998 /o kúpe technologického zariadenia/ a na ňu
nadväzujúce právne úkony trpia vadami, pre ktoré sú absolútne neplatné /napr. neboli myslené vážne/,
prípadne sú ničotné, potom vydaný zmenkový platobný rozkaz musí zrušiť, lebo nemožno sa domáhať
zmenkového záväzku, ktorý vznikol na základe tohto právneho konania.

Odvolanie

26. Proti napadnutému rozsudku v jeho celom rozsahu podala žalobkyňa odvolanie. Odôvodňuje ho
výslovne dôvodmi, ktoré sú zakotvené v § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP, resp. v § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len

„OSP“) a v § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) OSP. Odôvodnenie zameriava žalobkyňa len na časť týkajúcu
sa toho, že Union banka pri nadobúdaní zmeniek konala úmyselne na škodu žalovanej. Má ísť podľa nej
o jediný dôvod, o ktorý sa opiera napadnutý rozsudok a zároveň, že jedinou vyriešenou otázkou zostalo
skúmanie vedomosti konania Union banky pri nadobúdaní zmeniek na škodu žalovanej. Žalobkyňa sa
odvolaním domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, aby odvolací súd zmenkový platobný rozkaz

ponechal v platnosti v celom rozsahu a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

27. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa žalobkyne nedostatočné a nepreskúmateľné, najmä
pokiaľideokľúčovú otázku,čiUnionbankakonalaprinadobúdanízmeniekvedomenaškodužalovanej.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel výlučne o nezáväzné odôvodnenie (nie výrokovú časť)

jedného trestného rozsudku. Tento dôkaz nebol vykonaný na pojednávaní a nebol ani posúdený. Súd
prvej inštancie len opisuje pasáže z trestného rozsudku. Žalobkyňa zdôrazňuje, že výroková časť
trestného rozsudku vôbec nerieši otázku vedomosti Union banky o fiktívnom charaktere dokumentov,
ako ani to, že by vedela o tom, že zmenky sa nejakého obchodu vôbec týkali. Ani z odôvodnenia nie je
zrejmé, aké dokazovanie vykonal ŠTS vo vzťahu k vedomosti Union banky. To by súd prvej inštancie

mohol zistiť len vtedy, ak by si pripojil celý trestný spis, čo neurobil.

28. ŠTS vychádzal z odlišných predpokladov pre prijatie záveru o ním riešenej predbežnej otázke
týkajúcej sa vedomosti Union banky. Preto nie je možné sa o odôvodnenie trestného rozsudku opierať
ani len podporne, nie to ho použiť ako jediný dôkaz.

29. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy žiaden iný dôkaz, a to bez toho, aby vysvetlil dôvod svojho
konania. Po vrátení veci dovolacím súdom nedošlo k vykonaniu žiadnych ďalších dôkazov. Žalobkyňa
poukazuje na súdom prvej inštancie v odseku 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku použité slovné
spojenie „z vykonaného dokazovania“. Súd však okrem trestného rozsudku nekonkretizuje žiaden

dôkaz. Preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Taktiež žalobkyňa poukazuje na to, že súd
odkazuje na rozhodnutia v trestnom konaní, pričom konkrétne, okrem trestného rozsudku, neuvádza
iné rozhodnutie.30. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa žalobkyne vnútorne rozporné v otázke potrebnej
formy zavinenia Union banky, a to v dôsledku nekritického preberania záverov z odôvodnenia trestného
rozsudku. Zároveň sa súd prvej inštancie dostal do rozporu so záväzným názorom dovolacieho súdu.

Na jednej strane súd preberá názor z odôvodnenia trestného rozsudku, že postačuje aj vedomá
nedbanlivosť, na druhej strane cituje názor dovolacieho súdu vyjadrený v tejto veci (MObdoV/8/2002),
v zmysle ktorého sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Súd prvej inštancie v odseku 46. odôvodnenia
napadnutého rozsudku tvrdí, že pre nedovolené konanie Union banky postačuje aj vedomá nedbanlivosť
a v odseku 47. zas, že je potrebné úmyselné konanie. Toto spôsobuje zmätočnosť napadnutého

rozsudku. Nie je zrejmé, z akého právneho názoru súd pri rozhodovaní vychádzal.

31. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne prednesenou na pojednávaní uskutočnenom
30. marca 2022 a týkajúcou sa pokynu dovolacieho súdu (MObdoV/8/2002 a 2ObdoV/4/2019), aby
si pripojil viaceré trestné spisy a tieto ako dôkaz vykonať. Súd daný pokyn ignoroval; porušil zásadu
zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, pretože také zisťovanie nevykonal. V konečnom

dôsledku tak súd prvej inštancie neakceptoval závery iných trestných vecí a akceptoval len jedno
odôvodnenie rozhodnutia súdu. V dôsledku toho súd prvej inštancie vec nedostatočne právne posúdil,
nevykonal dôkazy, ktoré vykonať mal. Opomenutie súdu vo vzťahu k iným trestným spisom spôsobuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a porušuje právo žalobkyne na spravodlivý proces.

Porušenie princípu rovnosti, ak súd vychádzal z trestného rozsudku, pričom žalobkyňa nebola
účastníkom trestného konania

32. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na záveroch trestného konania (ŠTS sp. zn.
BB-3T/14/2012), v ktorom bola žalovaná v procesnom postavení poškodeného (s možnosťou aktívne

ovplyvňovať konanie), zatiaľ čo žalobkyňa (ani jej predchodca) nebola účastníkom tohto trestného
konania (nemala možnosť sa k záverom vyjadriť, rozporovať ich, navrhovať dôkazy či vyjadrovať sa k
nim). Tým došlo k porušeniu princípu rovnosti strán.

Súd prvej inštancie nepostupoval podľa pokynov dovolacieho súdu

33. Riadiac sa záväznými pokynmi dovolacieho súdu (MObdoV/8/2002 a 2ObdoV/4/2019) bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie pripojiť si trestné spisy vo všetkých súvisiacich trestných veciach (1),
vysporiadať sa s tým, či trestné stíhania súviseli s civilným sporovým konaním (2), vypočuť V. L. (3) a
vysporiadať sa s argumentáciou súdov v trestných konaniach týkajúcich sa konania Union banky (4).

Súd prvej inštancie však žiadnu z povinností nesplnil. Tým tak porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z §
455 CSP, resp. § 226 OSP. Konanie trpí vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, keď súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie podľa záväzného pokynu.

Nevykonanie dôkazov v zmysle pokynu dovolacieho súdu, dôkazov predkladaných žalobkyňou a

nevykonanie trestného rozsudku ako dôkazu

34. Prvostupňový a odvolací rozsudok ŠTS (BB-3T/14/2012), ktoré si súd prvej inštancie zadovážil
ako dôkazy nevykonal. Nevykonanie na nasledujúcom pojednávaní (30. marca 2022) nemožno zhojiť
konštatovaním súdu, že odpisy všetkých listín boli v priebehu konania stranám doručené a mali možnosť

sa s nimi oboznámiť. Žalobkyni bol v priebehu konania žalovanou doručený trestný rozsudok, neboli
jej však doručené rozhodnutia v znení, ktoré si súd pripojil. Žalobkyňa hodnotí napadnutý rozsudok
ako predčasný, vydaný bez dostatočného preskúmania veci, keďže nedošlo k vykonaniu dokazovania
listinami zabezpečenými súdom, a zároveň nedošlo k zabezpečeniu a vykonaniu dôkazov, na čo bol súd
prvej inštancie povinný v zmysle pokynov dovolacieho súdu.

35. Ďalej žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie dôkazy ňou predkladané (rozhodnutia v ďalších
trestnýchveciachavýsluchysvedkov),nevykonalanevysvetlilprečoichopomenulanebralichdoúvahy.

Neviazanosť odôvodnením trestného rozsudku a princíp právnej istoty

36. Súd prvej inštancie nekriticky prevzal odôvodnenia trestného rozsudku, nepodrobil ho analýze,
nevysporiadal sa s argumentáciou trestných súdov a nevykonal vlastné dokazovanie. To vzbudzuje
pochybnosť, že súd sa považoval byť viazaný odôvodnením trestného rozsudku. Civilný súd je viazanýv rozsahu, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal a nie odôvodnením rozhodnutia. V ostatných
veciach tak musí civilný súd vykonať samostatné dokazovanie. Tvrdenia v odôvodnení trestného
rozsudku musí súd prvej inštancie podrobiť skúmaniu a vysporiadať sa s nimi, teda vykonať ich ako

dôkaz.

37. Ďalej žalobkyňa uvádza, že trestné súdy rozhodujúce vo veci Ing. S. porušili princíp právnej
istoty, keďže civilné súdy v tejto veci, ako aj trestné orgány vo veciach týkajúcich sa ďalších osôb
zúčastnených na obchode (rozsudok Krajského v Ostrave sp. zn. 35T/4/2003 a konanie na Vrchnom

štátnom zastupiteľstve v Olomouci č. 4VZv1/2001) rozhodli o tom, že Union banka nekonala vedome na
škodu žalovanej skôr ako trestný rozsudok. Nemožno preto požadovať od civilných súdov, aby princíp
právnej istoty dodržiavali práve voči rozhodnutiu, ktoré samotné tento princíp porušilo. Naviac žalobkyňa
dopĺňa, že odôvodnenie trestného rozhodnutia nie je tou časťou, ktorá podlieha princípu právnej istoty.
Porušenie daného princípu je len odchýlenie sa od zistení vo výrokovej časti rozhodnutia. Civilné súdy
sa preto môžu odchýliť od konštatovaní uvedených v odôvodnení trestného rozsudku, ak odchýlenie

bude vyplývať z nimi vykonaného dokazovania, ktoré sú povinné vykonávať aj v oblasti konania Union
banky v čase nadobúdania zmeniek.

Materiálne nedostatky napadnutého rozsudku

38. Podľa žalobkyne bolo dôvodom vrátenia veci dovolacím súdom (2ObdoV/4/2019) nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí inštančných súdov vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní. V
súvislosti so zmenkami boli vydané nasledovné rozhodnutia: trestný rozsudok, rozhodnutie Vrchného
štátneho zastupiteľstva v Olomouci z 28. marca 2002 č. 4VZv1/2001 a rozhodnutie Krajského súdu v
Ostrave z 26. apríla 2012 sp. zn. 35T 4/2003 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Ostrave“). Dôvodom

ich skúmania je dohad, že zmenkový vzťah mohol vzniknúť na základe kauzálneho vzťahu. Taký dohad
vyslovil bez dokazovania dovolací súd a vychádzal výlučne z odôvodnenia trestného rozsudku. Avšak v
tejto veci, ako aj v trestných konaniach vedených súdmi v Českej republike bolo preukázané, že zmenky
nemali a nemohli mať zabezpečovací charakter. Žalobkyňa poukázala na to, že kúpna zmluva bola
uzatvorená po tom ako SPP zmenky vystavil a ako ich odovzdal do úschovy Union banke. Preto nemohla

mať Union banka vedomosť o existencii zmlúv, ku ktorých zrušeniu došlo až po odkúpení zmeniek Union
bankou a vyplatení ich ceny. Následne žalobkyňa uvádza nasledovné časti k podmienkam podľa § 17
ZZŠ, a to úmyselné konanie majiteľa zmenky (nepostačuje vedomá nedbanlivosť), existencia úmyslu v
čase nadobúdania zmenky a vznik škody dlžníkovi.

39. Ing. S. bol uznaný vinným z pokusu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku formou spolupáchateľstva, pričom trestné súdy nekonštatujú vznik škody. SPP ako žalovaný
nebol poškodený a z celej veci profitoval. Union banka ako pôvodný vlastník zmeniek, tieto finančné
zmenky kúpila a vyplatila kúpnu cenu, ktorá sa dostala do dispozície a priameho riadenia zo strany
žalovanej. České súdy oslobodili spod obžaloby všetky osoby (pán L.) za kauzu týkajúcu sa tejto veci a

konštatovali, že Union banka nemala vedomosť o fiktívnych zmluvách medzi SEZOOZ GROUP a SPP.

Trestné konanie voči Ing. S.

40. Trestný rozsudok je proti Ing. S. ako osobe, ktorá nepôsobila ako zástupca Union banky, ale ako

zamestnanec žalovanej. Predmetom vyšetrovania boli najmä okolnosti, ktoré sú na jeho strane a strane
žalovanej. Pre civilný súd nie je záväzný právoplatný výrok o vine konkrétnej osoby vyslovený len
slovenskými súdmi. Rovnakú viazanosť má aj voči trestným rozhodnutiam iných krajín, s ktorými má
Slovenská republika podpísanú dohodu o vzájomnom uznávaní rozhodnutí, resp. na úrovni Európskej
únie. Preto súd musí rovnakú vážnosť venovať rozhodnutiam trestných orgánov v Slovenskej republike,

ako aj v Českej republike.

41. ŠTS riešil veci, ktoré neboli pre jeho rozhodnutie dôležité a abstrahoval si kompetencie riešiť veci,
ktoré spadajú do kompetencie civilných súdov, pričom v danej časti je odôvodnenie trestného rozsudku
nepreskúmateľné, nepodložené dokazovaním a vzájomne rozporné. Žalobkyňa ešte podotkla, že okrem

žalovanej, časť subjektov, ktorých sa odôvodnenie trestného rozsudku týka, nemala možnosť relevantne
ovplyvniť rozhodovanie ŠTS.42. Ako príklad nesprávnosti uvádza nasledovnú časť odôvodnenia trestného rozsudku, s ktorou sa
treba podľa štvrtého uznesenia dovolacieho súdu vysporiadať: „záväzky medzi SPP a UB vysporiadané
nie sú a SPP má ako zmenkový dlžník voči UB 350 mil CZK BEZ AKÉHOKOĽVEK PROTIPLNENIA ...

prijatím plnenia zo strany SPP by teda došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Z trestného rozsudku
však nie je zrejmé ako toto súd zistil, pričom by sa musel vysporiadať s tým, že obchodná spoločnosť
SEZOOZ GROUP z peňazí Union banky vyplatila žalovanej alebo uviedla do jej dispozície prakticky
celú sumu poníženú len o dohodnutú províziu pre SEZOOZ GROUP. Preto žalovaná nie je v tejto kauze
poškodeným subjektom. Odmietaním úhrady zmenkovej sumy sa žalovaná obohacuje na úkor Union

banky, resp. žalobkyne. SPP dostalo z úveru poskytnutého Union bankou: 70 000 000 CZK prevodom na
účet SPP od SEZOOZ GROUP, 10 000 000 CZK prevodom na účet SPP od SEZOOZ GROUP, 135 762
497 CZK prevodom na účet GLOBE 21 od SEZOOZ GROUP (nové vedenie SPP potvrdilo, že v GLOBE
21 mali účasti, výpoveď Ing. G.) a 40 000 USD (1 209 520 CZK; kurz 30,328) prevodom na účet SPP od
SEZOOZ GROUP; t. j. spolu 216 972 017 CZK. K danej sume treba pripočítať dohodnuté provízie pre
pána L., E., či IMC Burzovní společnosť (ako potvrdili vo svedeckých výpovediach) a nákupy cenných

papierov, ktoré boli vykonané v mene a na pokyn SPP.

43. Obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP a pán L. konali na účet SPP a vykonávali úkony v jeho
mene. Viacerí svedkovia potvrdili (tretie osoby, osoby z prostredia SPP a sám pán L.), že SPP udelilo
pánovi L. plnú moc. Potvrdili to svedkovia V. S., či pán T., ktorí potvrdil, že akcie nakupoval pre SPP,

kedy V. L. sa mu preukázal plnou mocou od žalovanej. Potvrdzuje to Ing. E., ako aj konanie Ing. O. a
Ing. S.. To, že SEZOOZ GROUP, či pán L. akcie nakupoval pre SPP dokazuje aj rad listinných dôkazov.
Žalobkyňa poukazuje na výpoveď svedka S., ktorý povedal, že už v januári 1999, krátko po transakciách
s akciami, sa v médiách objavili správy, že L. nakupoval akcie pre SPP.

44. Nové vedenie SPP rokovalo s I.M.C. Burzovní společnost, a.s. ohľadom akcií Chemapol Group
a nezrušilo plnú moc pánovi L.. Reakciou nového vedenia SPP je okrem vymáhania uznanej sumy
voči SEZOOZ GROUP odmietanie úhrady zmeniek, za ktoré SPP dostalo finančné plnenie, o ktoré sa
obohatilo.

45. Nemožno tak ako celkovo relevantné, už vôbec nie pre účely posúdenia dobromyseľnosti Union
banky, posudzovať existenciu fiktívnej kúpnej zmluvy medzi SEZOOZ GROUP a SPP na kúpu
technologických zariadení. Zástupcovia SPP nemohli byť danou zmluvou uvedení do omylu, keďže ju
podpísali a museli o nej vedieť.

46. Toto všetko ŠTS v odôvodnení trestného rozsudku ignoroval a na základe vyššie citovanej
konštrukcie o neexistencii protiplnenia pre SPP staval ďalšie zistenia. Základ odôvodnenia trestného
rozsudku je podľa žalobkyne teda nesprávny, keďže žalovaná protiplnenie dostala. ŠTS konštatoval, že
otázku dobromyseľnosti majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní nemôže riešiť ako meritórnu, ale v určitých
súvislostiach ju pri rozhodovaní o vine musí riešiť ako predbežnú, a to bez viazanosti iným rozhodnutím.

ŠTS však konkrétne neuviedol „určité súvislosti“ a bez akéhokoľvek odôvodnenia konštatuje, že „osoby
konajúce za UB pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky, a to v súčinnosti s obžalovaným V. (T., I.,
O.) pri tomto konaní disponovali vedomosťou o skutočnom účele úkonov, predchádzajúcich vystaveniu
zmeniek a nasledujúcich po ňom vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre SPP.“ Tiež
ŠTS uvádza, že v prípade vedomého konania na škodu vystaviteľa zmeniek postačuje aj vedomá

nedbanlivosť. Uvedené konštatovanie ŠTS nepodložil vykonaným dokazovaním, neodôvodňuje a je v
rozpore s výpoveďami svedkov, s listinnými dôkazmi a zisteniami trestných súdov Českej republiky vo
veciach obžalovaného L..

Trestné konanie voči V. L.

47. Krajský súd v Ostrave vo svojom právoplatnom rozsudku (z 26. apríla 2012 sp. zn. 35T/4/2003),
ktorým bol V. L. oslobodený spod obžaloby v časti tykajúcej sa tejto kauzy, uvádza po 10 rokoch
dokazovania odlišné zistenie, a to že Union banka nekonala na škodu SPP, naopak sama bola
poškodená a uvedená do omylu. Toto trestný súd podporuje dôkazmi, napríklad výpoveďami svedkov,

ktoré žalobkyňa bližšie v odvolaní priblížila. Ide o nasledovné osoby: V. L., Ing. O., Ing. T., Ing. M., Ing.
G., Ing. P., Ing. E., MUDr. K. Z., Ing. Z., Ing. N., K. I., Ing. I., I. T., Ing. G., S. S., Ing. E. a Ing. S.. Žalobkyňa
zhodnotila,žesedemnásťsvedkovpotvrdilo,žeUnionbankapovažovalazmenkyzafinančnéanevedela
o žiadnej zmluve medzi SEZOOZ GROUP a žalovanou a že žalovaná mala z financií poskytnutých zostrany Union banky prospech. Žalobkyňa tieto dôkazy predložila, súd prvej inštancie ich však nevzal do
úvahy a nevykonal výsluch pána L.. Súd nevzal do úvahy ani iné rozhodnutia trestných orgánov napriek
tomu, že ich žalobkyňa predložila a toto nezdôvodnil.

Trestné konanie voči zástupcom Union banky

48. Štátny zástupca Vrchného štátneho zastupiteľstva v Olomouci svojím uznesením z 8. marca 2002
č. 4 VZv 1/2001 (ďalej len „uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva“) zastavil trestné konanie voči

zástupcom Union banky vo veci tejto kauzy. V danom konaní sa skúmali úkony Union banky a nie v
konaní o vine Ing. S.. Právoplatne sa dokázalo, že Union banka nekonala vedome na škodu dlžníka.
Orgány činné v trestnom konaní nezistili, že by bol Ing. O. pri podpísaní zmeniek uvedený do omylu,
ďalej, že nie sú vierohodné dôkazy o vedomosti obvinených O. a T. o fiktívnosti obchodných vzťahov
medzi SPP a SEZOOZ GROUP a že nebola preukázaná vedomosť obvinených o fiktívnych zmluvách
medzi danými právnickými osobami a v rámci eskontného úverového vzťahu odkupovala jednoduché

zmenky výstavcu. Žalobkyňa má za to, že dané rozhodnutie je dôkazom rovnakej sily ako odôvodnenie
trestného rozsudku. Napriek tomu, že rozhodnutie predložila súdu prvej inštancie, tento ho nevzal do
úvahy, čo neodôvodnil a nevykonal ho ako dôkaz.

49. Na záver žalobkyňa skonštatovala, že napadnutý rozsudok trpí tak procesnými vadami, ako aj

nedostatkami vecnej stránky zistenia veci. Tým, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie,
a to ani len v miere podľa pokynov dovolacieho súdu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Pripojením si trestných spisov, ich analýzou a výsluchom svedkov by súd mohol vec riadne preskúmať,
k čomu však nedošlo. Súd prvej inštancie dospel na základe jedného dôkazu, ktorý zobral do úvahy k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

50. Podľa žalobkyne samotná žalovaná iniciovala záujem o získanie finančných prostriedkov od Union
banky a na tento účel jej štatutárny orgán vykonal právne úkony, ktoré ju zaväzujú. Union banka za
zmenky zaplatila zistenú sumua je preukázaný rozsah a účel ich použitia podľa záujmu a na prospech
žalovanej. Vzhľadom na to je v logickom rozpore tvrdenie o konaní Union banky na škodu SPP.

Žalovaná ani nepreukázala akú škodu jej Union banka spôsobila, prípadne mala spôsobiť a žiadnu ani
necharakterizuje, čo je časťou materiálneho riešenia sporu. Nové vedenie žalovanej usporiadalo vzťahy
s obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP.

Vyjadrenie k odvolaniu

51. Žalovaná sa včas vyjadrila k odvolaniu. Má za to, že odvolacie dôvody neobstoja, a preto navrhuje
potvrdiť napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch a žiada o priznanie náhrady trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

Viazanosť trestným rozhodnutím

52. Vo vzťahu k viazanosti všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní poukázala žalovaná na
nález Ústavného súdu z 23. novembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011 a uvádza, že ústavne súladný výklad
§ 135 OSP je, aby osoby zúčastnené na rozhodovaní o veci boli viazané odsudzujúcim rozsudkom vo

vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a súdom boli zistené,
čo platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Má
za to, že § 193 ods. 2 vety druhej (pravdepodobne mala na mysli § 135 ods. 2 vety druhej OSP, pozn.
súdu) neumožňuje procesnému súdu, aby si vytvoril na predbežnú otázku názor nezávisle od výsledku
konania, ku ktorému už došiel a právoplatne rozhodol iný súd v trestnom konaní. Všeobecné súdy

nie sú oprávnené preskúmavať správnosť a záväznosť právoplatných trestných rozsudkov a nepatrí
im zasahovať do právnych vzťahoch založených právoplatnými rozsudkami iných súdov, ktorými sú
viazaní. Žalovaná poukazuje na protirečenie si žalobkyne, ak žalobkyňa na jednej strane namieta, že
nebola zúčastnená trestného konania, v ktorom bol vydaný trestný rozsudok a na druhej strane cituje
rozsudky českých súdov považujúc ich sa smerodajné v tejto veci, napriek tomu, že príslušného konania

sa žalobkyňa nezúčastnila. U orgánoch činných v trestnom konaní sa predpokladá právna erudícia. Je
im zverené riešenie všetkých právnych otázok súvisiacich s trestným konaním, aj keď nespadajú do
oboru trestného práva. V rámci riešenia predbežnej otázky sa môže jednať o otázku z ktoréhokoľvek
právneho odboru, či už hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu. Jedná sa o vyriešenie otázky, či určitýznak skutkovej podstaty trestného činu, ktorého obsah určuje iný právny predpis v konkrétnom prípade
je, či nie je naplnený. Keďže predbežná otázka je vždy otázkou právnou, nie je nutné ani možné
ju dokazovať. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné vyhodnotiť a vyriešiť predbežnú otázku

samostatne, t. j. bez akéhokoľvek podnetu a bez akejkoľvek pomoci. Námietky žalobkyne sú podľa
žalovanej zásahom do právoplatnosti rozsudkov vydaných v inom konaní, ktorým je súd viazaný.

Nepostupovanie podľa pokynov dovolacieho súdu

53. Žalovaná sa následne vyjadruje k odvolacím námietkam týkajúcim sa porušenia povinnosti
postupovať podľa pokynov dovolacieho súdu a nevykonania dokazovania týkajúceho sa dôkazov
predkladanýchžalobkyňouvďalšíchtrestnýchveciachavýsluchomsvedkov.Považujeichzanesprávne
a v niektorých smeroch za rozporné s § 193 CSP a § 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
(ďalej len „TP“). Tvrdí, že z výroku o vine je nutné vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho
právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním

páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto spáchal je daný
tým do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Týmto okruhom otázok je teda súd viazaný v tom zmysle, že si o
nich nemôže urobiť ani prejudicionálny záver. Je žiadúce, aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí na
to kompetentných orgánov, a len ultima ratio prikročil v odôvodnených prípadoch ku korekcii záverov

iných kompetentných orgánov. Záväzný je výrok rozhodnutia súdu, avšak výrok vychádza z dôkazov,
ktoré boli vykonané v rámci konania pred súdom, pričom odôvodnenie ho vysvetľuje. To znamená, že
nie je možné, aby výrok rozsudku vyhlásený v trestnom konaní nezodpovedal výsledkom dokazovania,
pričom tento výrok o odsúdení a uložení trestu je zhrnutý v odôvodnení rozsudku.

Právna istota

54. Súd prvej inštancie bol pri svojom rozhodovaní viazaný štvrtým uznesením dovolacieho súdu, ako
aj rozsudkom súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu. Nebol však viazaný
trestnými rozsudkami vydanými v Českej republike, pretože rozhodnutia českých súdov nie sú záväzné

preslovenskésúdyanemožnoichpovažovaťzaustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít.
ĎalejžalovanápoukázalanarozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.25Cdo2365/2007,v
zmysle ktorého nie je súd v občianskoprávnom konaní v zmysle § 135 ods. 1 OSP viazaný odsudzujúcim
cudzozemským rozhodnutím, ktoré nebolo na území Českej republiky uznané. V tomto prípade rozsudky
vydané v Českej republike neboli uznané v Slovenskej republike, žalobkyňa takýto dôkaz nepredložila,

a preto súd na ne nemôže prihliadať.

Materiálna stránka veci

55. Poukaz žalobkyne na trestné konania V. L. a na výpovede svedkov Ing. O., Ing. I., Ing. M., Ing. G.,

Ing. P., Ing. E., MUDr. K. Z., Ing. Z., Ing. N., K. I., Ing. I., I. T., Ing. G., S. S., Ing. E. označila žalovaná za
zúfalý pokus v snahe dosiahnuť zmenu výsledkov dokazovania v trestnom konaní, výsledkom ktorého
bol trestný rozsudok.

56. Ďalej uvádza, že v rámci dovolania zo 6. februára 2019 poukázala na podstatné skutočnosti, ktoré

preukázali, že Union banka konala vedome na ujmu dlžníka. Tento záver má byť preukázaný listinnými
dôkazmi a výpoveďami svedkov. Ako to tvrdil L., Union banka v snahe získať pre seba majetkový
prospech, vymyslela celý podvodný obchod, o čom svedčia listinné dôkazy, keďže ešte pred podpísaním
samotných zmeniek sa aktívne angažovala prostredníctvom svojich zamestnancov na správnosti a
platnosti vyhotovenia zmeniek, aby tieto nemali chybu. Tieto zmenky si ešte pred ich podpisom nechala

priniesť do svojho sídla, o čom svedčí výpoveď O., prekontrolovala ich, pričom dobre vedela, že žiadna
kauza sa k týmto zmenkám neviaže, jedná sa o čistý podvod, pretože žiadne technologické zariadenie
sa nemalo financovať ani odkupovať, sama aktívne konala pri prevzatí zmeniek a V. L. iba poslúžil na
to, aby boli indosované na jeho spoločnosť SEZOOZ GROUP a aby následne SPP ako žalovaný už
nemohol činiť kauzálne námietky. V skutočnosti však V. L. tak ako vypovedal a nič na tom nemení ani

zmena jeho výpovede, vystupoval ako sprostredkovateľ a nikdy ani predmetné zmenky neprevzal.

57. V priebehu celého konania, ale aj samotným trestnoprávnym konaním bolo preukázané, že Union
banka vedela, že splnením zmenkového záväzku si štátny podnik SPP musí škodu uplatňovať protimálo solventnej spoločnosti SEZOOZ GROUP so značnými nákladmi, neistým úspechom a ďalekým
časovým horizontom, že štátny podnik SPP, na základe dohodnutého scenára bude platiť spoločnosti
SEZOOZ GROUP, čo sa aj stalo 4. decembra 1998 vo výške 10 000 000 USD, ale Union banka na

prevod ani neupozornila, hoci mala zmenky v úschove. Union banka vedela, že kúpna zmluva a ostatné
nadväzujúce dokumenty sú simulované a vedela tak o všetkých námietkach štátneho podniku SPP voči
SEZOOZ GROUP. Z uvedeného jednoznačne vyplýva tak ako to uzavrel aj konajúci trestný súd, že
Union banka konala vedome na škodu štátneho podniku SPP.

58. Najmenej presvedčivou skutočnosťou je podľa žalovanej, že žalobkyňa (pravdepodobne má namysli
Union banku ako pôvodnú žalobkyňu, pozn. najvyššieho súdu) vyplatila a poukázala dohodnutú
kúpnu cenu viac ako 324 000 000 Kč, teda dodržala kúpnu zmluvu o prevode zmeniek a spôsobila
žalovanej prospech a nie škodu, ide o prekvapujúce a zavádzajúce tvrdenie. Tvrdenie žalobkyne o
spôsobení prospechu žalovanej pri prevode zmeniek na seba za zisk je v rovine ničím nepodloženého
vykonštruovaného tvrdenia bez akéhokoľvek dôkazu, dokonca v rozpore so všetkými zisteniami orgánov

činných v trestnom konaní. Indosáciou zmeniek sa žalobkyňa zaradila medzi veriteľov, ktorí majú zhoršiť
postavenie zmenkového dlžníka tým, že zmenku indosovali za účelom navodenia abstraktného účinku
indosamentu.

59. Ak žalobkyňa tvrdí, že nemala záujem zbaviť prvého majiteľa, SEZOOZ GROUP, uplatnenia

námietok voči žalovanej, tak je to absurdné a nezmyselné tvrdenie. Ustanovenie § 17 ZZŠ hovorí o
zodpovednosti majiteľa pri nadobúdaní zmenky na jeho vedomé konanie na škodu dlžníka a nie na
škodu predchádzajúceho majiteľa zmenky. Podľa tohto ustanovenia ide o uplatňovanie námietok zo
strany dlžníka (v danom prípade žalovanej) a nie zo strany predchádzajúceho majiteľa.

60. Žalobkyňa sa snaží zastrieť svoj právny úmysel, ktorým sledovala zbaviť možnosti uplatnenia
námietok práve žalovanú. To je odpoveď, prečo tak rýchlo po podpísaní zmeniek „pod réžiou Union
banky“ došlo k indosácii zmeniek na Union banku. Union banka vedela aj to, že finančné prostriedky
sa mali poskytnúť žalovanej bez indosácie zmeniek, ktoré sa mali podľa výslovného znenia kúpnej
zmluvy uložiť v Union banke do úschovy. To potvrdzuje aj skutočnosť, že zástupca Union banky zmenky

skutočne prevzal, a to na základe dohody, ktorá bola uzavretá v ten istý deň ako kúpna zmluva (protokol
o odovzdaní a prevzatí zmeniek). Aj tieto skutočnosti dokazujú, že žalobkyňa konala vedome na škodu
žalovanej. Vychádzajúc z uvedeného je v danej veci rozhodujúca vedomosť žalobkyne o námietkach v
čase prevodu zmeniek a jej konanie na škodu dlžníka.

61. Pokiaľ sa jedná o prednesené vyjadrenia právneho zástupcu na pojednávaní ohľadne plnenia v
prospech SPP, po niekoľkýkrát a opakovane žalovaná tvrdí, že neobdržala žiadne plnenie od Union
banky a ani od súčasnej žalobkyne a pokiaľ išlo o nejaké plnenie, boli to plnenia v súvislosti s inými
transakciami, ktoré boli uzavreté medzi vtedajším generálnym riaditeľom Ing. O. a V. L. (čl. 2687 spisu,
kde L. uviedol, že pokiaľ hovoril o zmluve medzi SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP,

tak táto zmluva sa týkala iných finančných transakcií). Tvrdenie žalobkyne, že Union banka vyplatila
SPP dlžnú sumu je nielenže nepravdivé, ale aj zavádzajúce. Žalobkyňa nepredložila o tejto skutočnosti
žiaden doklad, ktorý naviac ani neexistuje. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že Union banka plnila
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP a toto bolo preukázané aj v trestnom konaní, kedy na to súdy
pri svojom rozhodovaní poukázali.

62. Žalobkyňa (pravdepodobne mala na mysli, že žalovaná, pozn. súdu) preukázala, že SPP od Union
banky ani od SEZOOZ GROUP neobdržala žiadne plnenie a žalobkyňa toto svoje nepravdivé tvrdenie
ničím nepreukázala a ani preukázať nemohla. Union banka teda nadobudla zabezpečovacie zmenky
zmenkovým spôsobom a pri ich nadobúdaní konala vedome na škodu dlžníka. Abstraktnosť zmenkovej

pohľadávky, ktorú Union banka nadobudla sa však nematerializovala, dlžníkovi, teda žalovanej, voči
nadobúdateľovi zostávajú zachované i po osamostatnení zmenky všetky námietky, ktoré mohol uplatniť
voči prevodcovi zmenky. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa nemá nič spoločné s
podvodným konaním Union banky so svojim zmluvným partnerom, ktorého si sama vybrala a s ktorým
uzatvárala rôzne zmluvy, aj kauzálne zmluvy, k predchádzajúcim zmenkám. To podľa žalovanej svedčí

o tom, že on sám vedel a priznal podvodné konanie Union banky na škodu dlžníka a že prevod so
SEZOOZ GROUP na Union banku bol vykonaný so snahou dosiahnuť abstraktný účinok rubopisu, a to
za účelom sťaženia procesného postavenia vystaviteľa, čo je konaním na škodu žalovanej.Odvolacia replika

63. Žalobkyňa tvrdí, že súd sa mal zaoberať a podrobiť konfrontácií vydané rozhodnutia v trestných

veciach aj českých súdov, ktoré vzájomne súvisia s prejednávanou vecou. Až na základe konfrontácie
a vyhodnotenia si odporujúcich skutočností mal pristúpiť k hodnoteniu dôkazov a k následnému
spravodlivému zdôvodneniu rozhodnutia. Žalobkyňa sa nezúčastnila žiadneho z uvedených trestných
konaní, v ktorom by mohla uplatňovať svoje práva a využiť princíp „rovnosti zbraní“, nedáva potom
žiadnu vnútornú logiku to, aby sa do úvahy bralo iba jedno súvisiace trestné konanie bez toho, aby

sa ignorovali dôkazy a skutočnosti vyplývajúce z ostatných trestných konaní, ktoré s prejednávanou
vecou tak isto súvisia. Súd prvej inštancie sa takýmto selektívnym dôrazom iba na závery vyplývajúce
z trestného rozsudku chcel vyhnúť navzájom si odporujúcim dôkazom. Takýto postup má za následok
porušenie práva na spravodlivý proces, pretože je povinnosťou súdu vyhodnotiť a zdôvodniť jednotlivé
dôkazy, a to aj vzájomne si odporujúce a dostatočne zrozumiteľne uviesť, prečo niektoré z nich pokladá
za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo

sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec.

64. Podľa žalobkyne je pre civilný súd záväzný len samotný výrok trestného rozhodnutia a nie
odôvodnenie, a preto je povinnosťou civilného súdu vykonať samostatné dokazovanie aj vo veciach,
ktoré sú súčasťou odôvodnenia.

65. Súd prvej inštancie bol povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2
ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia v tejto veci (druhé uznesenie dovolacieho
súdu) neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal, a tiež aby sa
vyporiadal s tým, prečo rozhodol inak ako v predchádzajúcich rozhodnutiach v tej istej veci. Súd prvej

inštancie nepostupoval objektívne, ak v hodnotiacej časti neopodstatnene vybral len určité dôkazy, ktoré
viedli k jednostrannému záveru. Aj z tohto dôvodu, keďže takéto odôvodnenie absentuje, je napadnuté
rozhodnutie postihnuté vadou nepreskúmateľnosti.

66. Podľa žalobkyne je potrebné v rámci dokazovania vedomosti Union banky o konaní na škodu

žalovanej skúmať všetky trestné konania, ich priebeh a výsledky; pripojiť si trestné spisy, vykonať ich
podrobnú analýzu, vysporiadať sa s ich závermi a v prípade potreby doplniť dokazovanie.

Odvolacia duplika

67. Žalovaná uviedla, že podľa § 163 TP musí rozsudok obsahovať odôvodnenie , pričom ďalej
špecifikovala náležitosti odôvodnenia. Trestný rozsudok v rámci svojej štruktúry je záväzný pre toto
konanie. Ustanovenie § 193 CSP neumožňuje súdu, aby si vytvoril na predbežnú otázku iný názor.

68. Žalobkyňa navrhla skúmať všetky trestné konania, ich priebeh a výsledky. Podľa žalovanej však

prieskum trestného rozsudku, ako aj rozhodnutí českých súdov je zásah do právoplatnosti rozsudkov
vydaných v trestnom konaní. Takýto návrh nemá oporu v zákone a medzinárodnej zmluve, je porušením
právnych predpisov na úseku civilného, trestného a medzinárodného práva.

69. Vykonané dôkazy, ktoré sú zhrnuté v rozsudkoch vo veciach prejednávaných ŠTS a najvyšším

súdom sú v úplnej zhode aj s dôkazmi, ktoré boli predložené konajúcemu súdu.

70. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 3 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) stranou sporu, v neprospech ktorej bol napadnutý rozsudok vydaný (§ 359 CSP),
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po nariadení pojednávania a zopakovaní

dokazovania (§ 385 ods. 1, § 383, § 177 ods. 1 a § 188 ods. 1 CSP), viazaný rozsahom odvolania
(§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že vo veci musí rozhodnúť
sám [§ 390 CSP v spojení s § 389 ods. 1 písm. b) CSP], a to tak, že napadnutý rozsudok mení (§ 388
CSP) v jeho celom rozsahu, keď zmenkový platobný rozkaz ponecháva v platnosti v celom rozsahu a
žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, trov odvolacieho konania a

trov dovolacieho konania.

71. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak:a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

72. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

73. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

74. Podľa § 175 ods. 1 OSP, ak navrhovateľ predloží v prvopise zmenku alebo šek, o pravosti ktorých
niet dôvodu pochybovať, a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva, súd vydá na jeho návrh zmenkový

platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, v ktorom odporcovi uloží, aby do troch dní zaplatil
požadovanú sumu a uhradil trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých musí
uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu namieta.
Zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz sa musí doručiť do vlastných rúk odporcu.
Ak nemožno návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu alebo šekového platobného rozkazu

vyhovieť, nariadi súd pojednávanie.

75. Podľa § 175 ods. 4 OSP, ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich prejednanie
pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať. V rozsudku súd vysloví, či zmenkový
platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje a v akom

rozsahu. Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez
pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz.

76. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

77. Podľa § 194 CSP, (1) otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán
podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. (2) Ak bolo o otázke podľa odseku
1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

78. Podľa čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť
zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy.

79. Podľa čl. I § 20 ods. 1 ZZŠ, indosament po sročnosti zmenky má rovnaké účinky ako indosament
pred sročnosťou. Ale ak bola zmenka indosovaná až po proteste pre neplatenie alebo po uplynutí lehoty
na protest, má indosament len účinky obyčajného postúpenia.

80.Najvyššísúdvprvomradeustálirozhodnúprávnuúpravupresvojeodvolaciekonanie,atovzhľadom
na intertemporálnu právnu normu obsiahnutú v § 471 ods. 2 CSP. Inštitút zmenkového platobného
rozkazu bol vypustený z právneho poriadku (nová úprava CSP). Jeho ponechanie pri živote (§ 471 ods.
2 CSP) je opodstatnené len na konanie o zmenkovom platobnom rozkaze, a to v rozsahu ustanovenia §
175 OSP, ktoré v novej právnej úprave absentuje (III. ÚS 387/2021). Dané ustanovenie bolo v priebehu

celého konania viackrát novelizované a nakoniec ešte za účinnosti OSP aj vypustené. V tomto prípade
bol zmenkový platobný rozkaz doručený štátnemu podniku SPP vystupujúcemu vtedy v procesnom
postavení odporcu do 23. decembra 2015. Preto sa inštitút zmenkového platobného rozkazu spravuje
právnou úpravou tohto inštitútu účinnou do 22. decembra 2015 (§ 372y ods. 2, § 372t a § 372p ods.1 OSP). Žalobkyňa podala odvolanie proti napadnutému rozsudku, teda rozhodnutiu, ktorým súd prvej
inštancie rozhodol o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu. Konanie o odvolaní proti
takému rozhodnutiu (napadnutému rozsudku) však nie je konaním o zmenkovom platobnom rozkaze,

preto sa naň nevzťahuje použitie OSP tak, ako to upravuje § 471 ods. 2 CSP (R 79/2018).

81.Predtýmakonajvyššísúduvedie,akosavysporiadalsjednotlivýmiodvolacíminámietkami,považuje
za vhodné konštatovať, že zistil dôvodnosť odvolania pre také nesprávnosti, ktoré odôvodňujú zrušenie
napadnutého rozsudku [§ 389 ods. 1 písm. b) CSP]. Najvyšší súd však v tejto veci zrušil už dve

rozhodnutia súdu prvej inštancie (druhý rozsudok krajského súdu a tretí rozsudok krajského súdu). V
oboch prípadoch rozhodol aj o vrátení veci na ďalšie konanie, po čom nasledovalo vydanie vo veci
novýchrozhodnutísúduprvejinštancie(tretírozsudokkrajskéhosúduaštvrtýrozsudokkrajskéhosúdu).
Najvyšší súd konajúci a rozhodujúci o odvolaní proti napadnutému rozsudku ako novému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie tak s prihliadnutím na dĺžku súdneho konania (od roku 1999) musí sám vo veci
rozhodnúť.Zákonnépredpoklady(§390CSP)natentopostupsúvzhľadomnauvedenésplnené,pričom

nezáleží, či k zrušeniu skoršieho rozhodnutia súdu prvej inštancie a vráteniu veci na ďalšie konanie
došlo za účinnosti OSP [I. ÚS 227/2018 (34/2018), I. ÚS 218/2019, II. ÚS 531/2018, I. ÚS 570/2017,
III. ÚS 379/2017].

Vysporiadanie sa s odvolacími námietkami

82. Žalobkyňa primárne namieta voči postupu súdu prvej inštancie týkajúceho sa riešenia otázky, či
Union banka konala pri nadobúdaní zmeniek vedome na škodu žalovanej. V prvom rade namieta, že
súd prvej inštancie použil ako jediný dôkaz trestný rozsudok, resp. že súd iné neuvádza. Urobil to tak,
že nekriticky prevzal odôvodnenie trestného rozsudku, ktorým však nie je viazaný a nevykonal vlastné

dokazovanie. Zároveň trestný rozsudok ani nevykonal ako dôkaz, no namieta, že súd nevykonal nielen
prvostupňový, ale ani odvolací rozsudok, ktoré si zadovážil. Tvrdí, že síce jej bol trestný rozsudok v
priebehu konania doručený žalovanou, avšak rozhodnutia v znení, ktoré si súd pripojil jej doručené
neboli.

Nevykonanie dôkazu

83. Najvyšší súd k tomu uvádza, že s trestným rozsudkom boli strany sporu oboznámené. Trestný
rozsudok bol vydaný 3. marca 2017. Ako prílohu k podaniu datovanému k 21. aprílu 2017 (č. l. 2832) ho
žalovaná predložila do konania (č. l. 2833), na čo ho súd prvej inštancie doručil žalobkyni na vedomie

(č. l. 2846 a 2847). Súd prvej inštancie však pri tom nezostal, hoci mohol (§ 129 ods. 1 OSP), ale
na najbližšom pojednávaní doplnil dokazovanie, a to prečítaním trestného rozsudku na pojednávaní
uskutočnenom 17. mája 2017 (č. l. 2849). Od vtedy (aj do vydania najbližšieho súdneho rozhodnutia vo
veci, a to štvrtého rozsudku súdu prvej inštancie) mala žalobkyňa možnosť sa k danému rozhodnutiu
vyjadriť, a to nielen písomne, ale aj ústne na pojednávaní [napr. v poradí štvrtom konaní na pojednávaní

uskutočnenom 17. mája 2017 (č. l. 2899), 31. mája 2017 (č. l. 2870), 21. júna 2017 (č. l. 2908)].

84. Z podania urobeného v odvolacom konaní zavŕšenom štvrtým rozsudkom odvolacieho súdu (č l.
2950) vyplýva, že žalovaná ako jeho prílohu predkladá najvyššiemu súdu trestný rozsudok s vyznačenou
doložkou právoplatnosti a uznesenie najvyššieho súdu zo 7. decembra 2017 sp. zn. 5To/3/2017 (ďalej

len „trestné uznesenie“). V súdnom spise sa však ako príloha daného podania uvedené rozhodnutia
nenachádzajú, pričom zo súdneho spisu, ako ani z odôvodnenia štvrtého rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva, že by ich odvolací súd vykonal. Z odôvodnenia druhého uznesenia dovolacieho súdu však
vyplýva vedomosť najvyššieho súdu o trestnom uznesení. Zároveň dovolací súd pri svojom rozhodovaní
vychádzalztohozneniatrestnéhorozsudku,ktorémalobyťžalovanoupredloženéeštepredsúdomprvej

inštancie (odsek 27.4 odôvodnenia druhého uznesenia dovolacieho súdu). V ďalšom, v poradí piatom
konaní, si súd prvej inštancie vyžiadal (č. l. 3305) od ŠTS prvostupňové a odvolacie rozhodnutia vydané
vo veci vedenej pod sp. zn. BB-3T/14/2012. V spise sú následne na to založené také rozhodnutia, a
to teda trestný rozsudok, ale už s vyznačenou doložkou právoplatnosti (č. l. 3307) a trestné uznesenie
(č. l. 3320).

85. Zo súdneho spisu, ako ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by odvolací
súd vykonal dôkazy danými listinami, na ktorých je zachytený trestný rozsudok s vyznačenou doložkou
právoplatnosti a trestné uznesenie alebo že by boli tieto listiny žalobkyni doručené. Konštatovanie súduprvej inštancie urobené na pojednávaní, že odpisy všetkých listín boli v priebehu konania stranám sporu
doručené a mali možnosť sa s nimi oboznámiť (č. l. 3375) preto nemá podklad v súdnom spise. Na daný
záver nemá vplyv ani to, že strany sporu nežiadali, aby boli osobitne oboznámené s listinnými dôkazmi

založenými v spise. Ide totiž výlučne o činnosť súdu, ktorú vykonáva bez ohľadu na to, či strany o to
žiadajú alebo nie.

86. Súd prvej inštancie napriek uvedenému odkazuje na trestný rozsudok a trestné uznesenie ako na
podklady pre prijatie záveru, že žalovaná preukázala, že Union banka pri nadobúdaní zmeniek konala

na škodu SPP ako zmenkového dlžníka, keď od počiatku mala Union banka vedomosť o fiktívnom
charaktere zmlúv uzavretých medzi SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP (odsek 34. a 44
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd pri tom vychádzal z poznatku, že trestný rozsudok nadobudol
právoplatnosť, a to na základe trestného uznesenia, ktoré potvrdilo jeho vecnú správnosť zamietnutím
odvolania Ing. S.. Dokonca výslovne (sám sa odvolávajúc na trestný rozsudok) prevzal celé právne
posúdenie právnej otázky podľa § 17 ZZŠ z odôvodnenia trestného rozsudku, a teda tak právny záver o

vedomom konaní majiteľa zmenky na škodu dlžníka pri nadobúdaní zmenky, ako aj skutkové okolnosti,
na podklade ktorých k takému záveru ŠTS dospel (odsek 35., 42. a 44. z odôvodnenia napadnutého
rozsudku).

87. Najvyšší súd uvádza, že v spise nachádzajúce sa listiny, na ktorých je zachytený trestný rozsudok

(č. l. 2833 a č. l. 3307), sú totožné s výnimkou prvej strany, keď na v spise skôr založenej listine je naviac
odtlačok pečiatky žalovanej, ktorý informuje o okamihu doručenia (pravdepodobne pre interné účely
žalovanej) a na druhej strane v spise neskôr založená listina je naviac opatrená doložkou právoplatnosti.
Súd prvej inštancie vychádzal z trestného rozsudku, ale už ako právoplatného rozhodnutia, a to práve
v spojení s trestným uznesením. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by súd

vykonal iné dôkazy, ktoré by mali preukazovať skutkové okolnosti, na podklade, ktorých dospel k
právnemu záveru v intenciách § 17 ZZŠ. Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci
skutkového a právneho hodnotenia na účely naplnenia § 17 ZZŠ nekonal v plnej jurisdikcii, a teda
prevzal skutkové a právne závery vyjadrené v odôvodnení iného súdu. Súd prvej inštancie tak vztiahol
prejudiciálnyúčinoknatrestnýrozsudok,čomuajnapovedácitáciaustanovenia§193CSPvodôvodnení

napadnutého rozsudku, ktoré upravuje otázku prejudiciality v civilnom procese, a teda kauzálny vzťah
medzi rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Správnosťou riešenia prejudiciality súdom prvej inštancie
sa najvyšší súd zaoberá ďalej v odôvodnení tohto rozhodnutia.

88.Čovšakpovažujenajvyššísúdzapodstatnéje,žeprejudiciálnyúčinokmôžemaťrozhodnutieorgánu

verejnej moci, ktoré nadobudlo právoplatnosť (R 40/2013, R 27/1992, R 34/1991), pretože len vtedy
disponujevlastnosťouzáväznosti.Právoplatnosťakovlastnosťtrestnéhorozsudkutakbolapresúdprvej
inštancie relevantná, a teda nepostačovalo vykonanie dôkazu tou listinou, na ktorej je zachytený trestný
rozsudok neopatrený doložkou právoplatnosti (č. l. 2833). Námietka nevykonania trestného rozsudku a
trestného uznesenia je tak dôvodná.

Viazanosť odôvodnením trestného rozhodnutia

89. Napriek tomu, že listiny, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil právoplatnosť trestného rozsudku,
neboli vykonané resp. doručené žalobkyni, najvyšší súd považuje za potrebné pre rozhodnutie v tejto

veci sa vysporiadať so samotnou otázkou viazanosti konajúcich civilných súdov trestným rozsudkom.
Taktiež vzhľadom na námietky žalobkyne, rovnaké posúdenie urobí vo vzťahu k trestným rozhodnutiam
cudzích orgánov, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky v tejto veci.

90. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplývajú nasledovné závery v otázke

kauzálneho vzťahu medzi rozhodnutiami civilných a trestných súdov. Súd rozhodujúci v civilnom
sporovom konaní je viazaný právoplatným rozsudkom vydaným v trestnom konaní, a to len v časti jeho
odsudzujúceho výroku o vine. Súd tak nie je viazaný odôvodnením odsudzujúceho rozsudku. Je preto
potrebné vychádzať z daného výroku ako z celku s tým, že rieši naplnenie zákonných znakov skutkovej
podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím

o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je teda daný tým, do akej miery sú zákonné znaky
skutkovej podstaty trestného činu obsiahnuté v odsudzujúcom výroku zároveň okolnosťami významnými
pre rozhodnutie civilného súdu. Tieto závery už prijal bývalý Najvyšší súd Českej socialistickej republiky
vo svojej správe z 24. októbra 1979 sp. zn. Cpj 35/78, uverejnenej v Zbierke súdnych rozhodnutí astanovísk vydávanej Najvyšším súdom Československej socialistickej republiky pod č. 22 v ročníku
1979.

91. Najvyšší súd už skôr zodpovedal, ktorú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
Československej socialistickej republiky možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu (R 71/2018), keď okrem iného ide o naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi daného štátu. K tomu však najvyšší súd dopĺňa, poukazujúc

na uvedenú správu Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, že v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom Československej socialistickej republiky neboli napriek názvu
zbierky uverejňované len rozhodnutia alebo stanoviská. Išlo aj o zovšeobecňujúce materiály, ktoré
svojím obsahom a formou nepripomínali klasické judikáty, ale bolo bežné ich uverejňovanie v zbierke
[KRÁLÍK, L. 2022. Publikace československé judikatury po roce 1945. In Štát a právo [online]. 2022,
vol. 9, no. 4. s. 247 [cit. 12-01-2026]. ISSN 2644-643X. Dostupné na: https://www.prf.umb.sk/app/

cmsSiteAttachment.php?ID=7732].

92. Najvyšší súd Českej socialistickej republiky v uvedenej správe vykladal právnu normu, podľa ktorej
je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.
Predmetná právna norma je obsiahnutá v § 135 ods. 1 OSP v jeho akomkoľvek znení, ako aj v § 193

CSP. Preto sú uvedené závery použiteľné v akomkoľvek občianskom súdnom, resp. civilnom sporovom
konaní, ktorý sa spravuje OSP alebo CSP, a to v ich akomkoľvek znení.

93.Topotvrdzujeajďalšiarozhodovaciaprax,ktorázáveryprijatéNajvyššímsúdomČeskejsocialistickej

republiky neprekonala, keď ich buď výslovne prevzala (napr. 3Cdo/101/2012, 3Cdo/223/2016 a
4Cdo/28/2021) alebo na ne inak nadviazala. To platí tak vo vzťahu k vlastnosti rozhodnutia
(právoplatnosť), jeho záväznej časti (výrok), povahe (odsudzujúci výrok) a rozsahu záväznosti (výrok
v celosti). Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP totiž vyžaduje, aby súd rozhodujúci v
občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, bol viazaný právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu ku všetkým
skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin (Uznesenie najvyššieho
súdu zo 17. mája 2012 sp. zn. 1Obdo/41/2011). V občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen
rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj
právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladaným trestným zákonom (R 35/1993).

Odsudzujúci výrok o vine má jednak skutkovú časť (vetu), a jednak právnu časť, teda právnu vetu
a právnu kvalifikáciu (stanovisko v trestnej veci R 14/2019). Rozsah viazanosti všeobecného súdu
rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch,
v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými,
resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o

protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal [Nález ústavného súdu z
23. novembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011 (77/2011)].

94. Pre civilný súd tak v zmysle § 193 CSP (resp. § 135 ods. 1 OSP nie je záväzné riešenie tých
predbežných otázok, ktoré neboli vlastným predmetom právoplatne skôr skončeného konania pred iným

orgánom (vrátane súdu v inej veci). Iný orgán totiž o nich nerozhoduje vo výroku, ale vysporiadava sa
s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia.

95. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkových zisteniach a
právnych záveroch ŠTS vyjadrených v odôvodnení trestného rozsudku. Súd prvej inštancie výslovne

odkazuje na odôvodnenie trestného rozsudku a vykladá ho. Okrem právnej kvalifikácie (pokusu
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku) pritom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva celý odsudzujúci výrok, teda skutková časť a právna veta. V zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe však civilný súd nie je viazaný odôvodnením trestného rozhodnutia, ale len
jeho výrokom. Súd prvej inštancie tak nepostupoval správne, ak vychádzal z odôvodnenia trestného

rozsudku, a to bez toho, aby o okolnostiach relevantných pre svoj predmet konania vykonal vlastné
dokazovanie, resp. vyhodnotil aj iné dôkazy, tvrdenia strán sporu a iné skutočnosti, ktoré nepodliehajú
dokazovaniu. Prípadne ak aj tak fakticky urobil, z odôvodnenia napadnutého rozsudku to nevyplýva.96. Žalobkyňa robí námietky aj priamo voči trestnému rozsudku. Taký druh rozhodnutia však nepodlieha
preskúmaniu zo strany civilného súdu, no na dané námietky možno nahliadať ako na argumentáciu,
prečo nevychádzať z trestného rozsudku. Tu však už strany sporu odpoveď dostali, a teda, že civilný

súd nie je viazaný odôvodnením súdneho rozhodnutia vydanom v trestnom konaní. Vysporiadanie sa
so závermi ŠTS zo strany konajúcich súdov sledoval aj najvyšší súd vo štvrtom uznesení dovolacieho
súdu. Potreba sa vysporiadať však neznamená povinnosť prevziať závery iného orgánu vyjadrené v
jeho rozhodnutí (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022,
s. 794). Preto je na súde, aby vysvetlil, či ide o rozhodnutie, ktorým je viazaný (§ 193 CSP) alebo na

ktoré má prihliadnuť (§ 194 CSP).

97. Otázka vedomého konania majiteľa zmenky na škodu dlžníka pri nadobúdaní zmenky v intenciách
§ 17 ZZŠ je hmotnoprávnou otázkou týkajúcou sa súkromnoprávnych vzťahov. Nie je však vlastným
predmetom civilného sporového konania, o ktorej by súd rozhodoval vo výroku, ale sa s ňou, ak je
pre účely rozhodnutia relevantná, môže, resp. má ako s predbežnou vysporiadať v odôvodnení svojho

rozhodnutia. Nejde tak o prejudiciálnu otázku v intenciách § 193 a § 194 CSP (resp. § 135 ods. 1
a 2 OSP; súdy konali ešte aj za účinnosti daného zákona, a preto boli pre ne v príslušnom čase
relevantné tieto ustanovenia), keďže takou otázkou môže byť len tá, o ktorej patrí rozhodnúť inému
orgánu (1Cdo/133/2009). Preto jej riešením nemôže byť iný súd viazaný; bol by viazaný len tým, čo
bolo vlastným predmetom konania, a teda v tomto prípade otázkou platnosti zmenkového platobného

rozkazu, resp. povinnosti žalovanej zaplatiť príslušnú zmenkovú sumu.

98. Z rovnakých dôvodov to platí aj vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní (§ 9 zákona
č. 141/1961 o trestnom konaní súdnom, resp. § 7 TP). Svojím charakterom ide o právnu otázku
súkromného práva, ku ktorej riešeniu je potrebné dôjsť na podklade zistených skutkových okolností.

Tieto skutkové okolnosti, ale aj samotné právne posúdenie však môže byť relevantné tak pre
prejednávanie a rozhodovanie súkromnoprávnych sporov, ako aj pre trestné stíhanie. Preto rovnaké
skutkové okolnosti môžu podliehať dokazovaniu pred civilným a aj pred trestným súdom. V zmysle
doktríny plnej jurisdikcie však civilný súd nie je viazaný skutkovými a právnymi závermi iného orgánu
na účely posúdenia súkromnoprávnej veci, ktorú prejednáva, na ktorých bolo rozhodnutie iného orgánu

založené. Výnimku stanovuje § 193 CSP (resp. § 135 ods. 1 OSP), ak skutkové okolnosti významné pre
rozhodnutie civilného súdu sú súčasne relevantné z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu, čo sa
prejavuje ich obsiahnutím do právoplatného odsudzujúceho výroku rozsudku.

Ústavnoprávny výklad viazanosti civilného súdu odsudzujúcim rozsudkom

99. Súd je povinný pri aplikácii práva sledovať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu ústavodarcu, ktorá je
nadradená. Táto požiadavka je obsiahnutá v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
(ďalej len „ústava“) [III. ÚS 666/2016 (50/2016)] a právna sila vôle ústavodarcu je zas vyjadrená v čl. 152
ods. 4 ústavy. Ústava zaručuje právo strany sporu na spravodlivý proces. Toto právo je naplnené, okrem

iného tým, že svojím procesným postupom umožní strane sporu uskutočňovať jej patriace procesné
práva, ktoré jej príslušný procesný predpis priznáva. Ide napr. o právo zúčastniť sa pojednávania, robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a podobne
[IV. ÚS 401/2008 (33/2009)]. Tomu zas zodpovedá povinnosť súdu sa zodpovedajúcim spôsobom
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s argumentmi strany, resp. dať odpoveď na všetky

podstatné otázky nastolené stranou sporu. Strana sporu tak má mať skutočnú príležitosť uskutočňovať
jej procesné práva, aby tak mohla ovplyvniť úvahy a závery súdu pri rozhodovaní o veci, keďže ústava
slúži na ochranu práv, ktoré sú praktické a účinné (PL. ÚS 5/02).

100. Prejudiciálny účinok rozhodnutia iného orgánu na rozhodnutie civilného súdu (§ 193 CPS, resp.

§ 135 ods. 1 OSP) umožňuje, aby o otázke rozhodnutej iným orgánom (resp. súdom, ale v inej veci)
neprebiehalo zisťovanie, v ktorom by strany sporu boli oprávnené uskutočňovať im patriace procesné
práva. Tým dochádza k obmedzeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov zo strany konajúceho
súdu, a to v záujme právnej istoty, dôvery spoločnosti v právo a sledujúc tým nemožnosť civilných
sudcov preskúmavať rozhodnutia vydané iným orgánom. To však zo subjektívneho hľadiska naráža

na limity vyplývajúce z práva na spravodlivý proces. Napríklad v prípade trestného konania sa v
záujme zachovania daného základného práva predpokladá, že strana sporu (civilného) mala v trestnom
konaní skutočnú príležitosť svoje procesné práva uskutočňovať. To by jej zaručovalo postavenie strany
trestného konania (§ 10 ods. 10 TP). Preto ak civilný súd vztiahne prejudiciálne účinky trestnéhorozsudku (bez ohľadu na to, či správne) voči strane sporu, ktorá nevystupovala ako strana v trestnom
konaní pred súdom, odníme jej tým možnosť konať pred súdom, čo je porušením jej práva na spravodlivý
proces.

101. V rámci komparatívnej metódy výkladu práva najvyšší súd ako súd odvolací poukazuje na to, že
obdobná právna norma vyjadrujúca viazanosť civilného súdu právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
bola súčasťou právneho poriadku Rakúskej republiky. Ide o ustanovenie § 268 zákona č. 113/1895
rakúskej ríšskej zbierky zákonov o súdnom konaní v občianskoprávnych sporoch (civilný poriadok

súdny) [Ak rozhodnutie závisí od dôkazov a pričítania trestného činu, sudca je viazaný obsahom
právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré o tom vydal trestný súd.]. Toto bolo zároveň aj
súčasťou československého právneho poriadku až do účinnosti zákona č. 142/1950 Zb. o konaní v
občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok) [podľa § 675 bod 11. daného zákona sa
zrušuje zákon č. 113/1895 r. z.], keďže na základe zákona č. 11/1918 Sb. o zriadení samostatného
štátu československého bol recipovaný normatívny materiál rakúskeho a uhorského pôvodu, pričom

ten rakúskeho pôvodu platil naďalej pre oblasť Čiech, Moravy a Sliezska. Súd tak v rámci použitia
komparatívnej metódy môže vychádzať z rakúskej, ako aj českej publikovanej jazykovej verzie (Wenn
die Entscheidung von dem Beweise und der Zurechnung einer strafbaren Handlung abhängt, ist der
Richter an den Inhalt eines hierüber ergangenen rechtskräftigen verurtheilenden Erkenntnisses des
Strafgerichtes gebunden. - Závisí-li rozhodnutí na důkazu a přičítání trestného činu, jest soudce vázán

obsahem pravoplatného odsuzujícího nálezu vydaného o tom trestním soudem).

102. Rakúsky ústavný súd (Verfassungsgerichtshof) svojím rozhodnutím z 12. októbra 1990 č. k. G
73/89-11 zrušil vyššie uvedené ustanovenie ako protiústavné. V prvom rade predniesol jeho výklad, a
teda, že civilný súd je viazaný odsudzujúcim rozsudkom vo všetkých konaniach, v ktorých je trestný čin,

pre ktorý bola osoba rozsudkom odsúdená právne relevantný. Záväzný účinok odsudzujúceho rozsudku
má teda podľa daného ustanovenia platiť pre každého, nielen vo vzťahu k odsúdenému a stranám
trestného konania. Rakúsky ústavný súd na to následne konštatoval, že dané ustanovenie je v rozpore s
právom byť vypočutý nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
právazákladnýchslobôd(ďalejlen„dohovor“),atovovzťahuktejstranecivilnéhokonania,ktoránemala

prístup k trestnému konaniu. Cieľom právnej normy bolo zabrániť civilnému sudcovi preskúmavať
trestné konanie. Daný cieľ však podľa rakúskeho ústavného súdu nemožno dosiahnuť, keďže viazanosť
odsudzujúcim rozsudkom z dôvodov vyplývajúcich z práva byť vypočutý nemôže nastúpiť v značnom
rade prípadov.

103. Z uvedeného tak vyplýva, že aj rakúsky ústavný súd videl problém v použití prejudiciálneho účinku
skoršieho odsudzujúceho rozsudku v civilnom konaní, ktorého strany sporu nie sú totožné. Najvyšší súd
však riadiac sa čl. 144 ods. 1 a čl. 52 ods. 4 ústavy pristúpil k ústavnokonformnému výkladu právnej
normy obsiahnutej v § 193 CSP tak, aby naplnil právo na spravodlivý proces obsiahnuté v čl. 46 ods.
1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

104.RovnakýprístupužskôrzvolilÚstavnýsúdČeskejrepubliky,podľaktoréhoviazanosťsúdutrestným
rozsudkom možno presadiť len voči tým osobám, ktoré vystupovali v trestnom konaní, v ktorom mali
možnosť skutkovo a právne argumentovať, ako aj navrhovať dôkazy [I. ÚS 1424/09 (49/2012), II. ÚS
46/10 (178/2012)]. Urobil tak pri výklade § 135 ods. 1 OSP. Právna norma obsiahnutá v § 135 ods. 1

OSP vznikla v Československej socialistickej republike ako právnom predchodcovi Slovenskej republiky
a Českej republiky, pričom aj po osamostatnení daných nástupnických štátov však ostala nezmenená v
tej časti, ktorá pojednávala o viazanosti súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin a kto ho spáchal. Česká republika tiež poskytuje, resp. má poskytovať rovnaký štandard
ochrany základných práv a slobôd ako Slovenská republika, keďže je zmluvnou stranou dohovoru

a súčasťou jej právneho poriadku je aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA
ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, ktorý zakotvuje právo na spravodlivý proces v čl. 36 ods. 1. Komparatívny výklad
právnej normy vychádzajúci zo spôsobu výkladu právnej normy v Českej republike je preto odporúčaný.

105. Najvyšší súd poukazuje aj na svoj skorší rozsudok z 21. marca 2019 sp. zn. 3Cdo/66/2018 a
3Cdo/67/2018. V ňom prijal názor, že výrokom rozsudku trestného súdu, ktorým bola schválená dohoda
o vine a treste, je (civilný) súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. (resp. § 193 CSP) viazaný. Musí z neho
vychádzať ako z celku a pri tom brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakovskutkovej podstaty trestného činu konkrétneho konania páchateľa. To sa však týka výlučne konania
obvineného, s ktorým bola uzatvorená dohoda o vine a treste. Z toho implicitne vyplýva, že civilný súd
môže vztiahnuť prejudiciálny účinok trestného rozsudku ohľadom skutkových okolností relevantných aj

pre civilný súd len vo vzťahu k odsúdenému.

106. Nie je vylúčené, že aj právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci je nesprávne, čo do výroku
alebo do záverov obsiahnutých v jeho odôvodnení. Účastník konania, v ktorom orgán vydal rozhodnutie,
však môže svojou činnosťou v konaní ovplyvniť úvahy a závery, na ktorých stojí rozhodnutie, prípadne

aj zvrátiť jeho výsledok. Práve preto možno v inom konaní vychádzať z výroku cudzieho rozhodnutia
bez potreby vlastného dokazovania. Ak však strana sporu takúto príležitosť nemala, viazanosť cudzím
rozhodnutím na ňu nedopadá.

107. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ním bol odsúdený Ing. S., a teda nie Union banka, resp. osoba
oprávnená konať v jej mene (zásada individuálnej trestnej zodpovednosti bola prelomená až zákonom

č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov
a v Českej republike zákonom č. 418/2011 Sb. o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti
nim), prípadne samotná žalobkyňa. Taktiež z odôvodnenia nevyplýva ani len to, že by dané subjekty
s výnimkou Ing. S. boli stranami trestného konania (§ 10 ods. 10 TP v spojení s § 46 ods. 1 TP), v
ktorom ŠTS vydal trestný rozsudok. ŠTS výslovne uvádza, že síce Union banka sekundárne utrpela

majetkovúujmu,aleniejepoškodeným.Tunajvyššísúdpoukazujenato,ževzmysleštvrtéhouznesenia
dovolacieho súdu je povinnosťou konajúcich súdov sa vysporiadať so závermi ŠTS. Dovolací súd to
odôvodňuje tým, že žalovaný vystupujúci ako strana trestného konania v postavení poškodeného má
o posúdení rovnakej otázky (vedomé konanie Union banky na škodu dlžníka pri nadobudnutí zmeniek)
dve rozličné rozhodnutia, čo má indikovať rozporný postup súdu s právom na spravodlivý proces (odsek

23. odôvodnenia štvrtého uznesenia dovolacieho súdu). K tomuto najvyšší súd naviac uvádza, že z
odôvodnenia trestného rozsudku vyplýva, že štátny podnik SPP alebo žalovaná si v trestnom konaní
neuplatnili nárok na náhradu škody, keďže ani ako poškodení v konaní nevystupovali; dovolací súd
na toto neprihliadol. Preto z hľadiska princípu právnej istoty vychádzajúc z nezáväznosti odôvodnenia
trestného rozsudku by sa do práv žalovanej ani nezasiahlo, ak by súdy v tejto veci dospeli k inému

riešeniu právnej otázky podľa čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ.

108. Ak súd prvej inštancie vyhodnotil, že trestným rozsudkom bol uznaný vinným Ing. S. a neuviedol
iné osoby, resp. konkrétne neuviedol vzťah Union banky, osoby oprávnenej konať v jej mene alebo
žalobkyne k trestnému konaniu, toto má svoj racionálny podklad v trestnom rozsudku. Pôvodná

žalobkyňa (Union banka), ktorej sa závery prevzaté z odôvodnenia trestného rozsudku týkajú, ako
osoba, ktorá nebola stranou trestného konania, nemala skutočnú príležitosť uskutočňovať procesné
práva v trestnom konaní, aby tak mohla ovplyvniť úvahy a závery ŠTS, a nie to ešte samotná žalobkyňa,
ktorú má napadnutý rozsudok v prípade jeho právoplatnosti zaväzovať. Preto aj keby trestný rozsudok
bol právoplatný a súčasťou výroku by boli skutkové okolnosti relevantné vo vzťahu k vedomému konaniu

Union banky na škodu štátneho podniku SPP pri nadobúdaní zmeniek, nemôže ním byť civilný súd v
zmysle § 193 CSP (resp. § 135 ods. 1 OSP) viazaný v tomto konaní.

109. Z vyššie uvedených okolností týkajúcich právoplatnosti trestného rozsudku (nevykonanie
príslušných dôkazov), viazanosti súdu odôvodnením trestného rozsudku (viazanosť len výrokom) a

práva strany sporu na spravodlivý proces, ak nebola stranou trestného konania, vyplýva, že súd
prvej inštancie mal vykonať vlastné dokazovanie ohľadom skutkových okolností týkajúcich sa otázky
vedomého konania Union banky na škodu štátneho podniku SPP pri nadobúdaní zmeniek a dôkazy
hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného konania. Zároveň jeho ďalšou úlohou by bolo na základe
zisteného skutkového stavu dospieť k vlastným právnym záverom, najmä vo vzťahu k právnej otázke

podľa čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ. Tu je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by civilný súd dospel k odlišným
skutkovým alebo právnym záverom ako ŠTS, nemožno konštatovať nerešpektovanie § 193 CSP (resp.
§ 135 ods. 1 OSP), keďže civilný súd nie je v tomto prípade viazaný trestným rozsudkom ani len vo
výroku, nie to jeho odôvodnením (m. m. 4Cdo/28/2021). Preto námietka žalobkyne týkajúca sa toho, že
súd prvej inštancie vychádzal z trestného rozsudku tak, že prevzal odôvodnenie ŠTS, hoci žalobkyňa

nebola stranou trestného konania, je dôvodná. Najvyšší súd dopĺňa, že závery o neviazanosti trestným
rozsudkom dopadajú aj na trestné uznesenie, ktorým najvyšší súd zamietol odvolanie S. podané proti
trestnému rozsudku.110. Odlišné riešenie určitej otázky rozličnými orgánmi verejnej moci, prípadne tými istými, ale v inej veci,
tak nie je v každom prípade prejavom nerešpektovania princípu právnej istoty. Nemožnosť prieskumu
cudzieho rozhodnutia civilným súdom totiž nebráni v prípadoch, v ktorých sa neuplatní § 193 CSP

(resp. § 135 ods. 1 OSP), aby civilný súd pristúpil k vlastnému dokazovaniu, zisteniu skutkového stavu,
jeho zhodnoteniu a právnemu posúdeniu, ktoré odporujú tomu, čo zistil alebo urobil iný orgán. Naviac
sa takáto vlastná činnosť civilného súdu vyžaduje. Dané ustanovenia sú totiž výnimkami z voľného
hodnotenia dôkazov s presahom do právneho posúdenia veci. Preto je v súlade s doktrínou plnej
jurisdikcie, že orgány posudzujúce rovnaké otázky môžu dospieť k odlišným záverom.

111. Najvyšší súd pristúpil aj k hodnoteniu trestného rozsudku, a to s prihliadnutím na jeho výrok a
na okolnosti obsiahnuté v odôvodnení, na základe ktorých ŠTS dospel k záveru o vedomom konaní
na škodu vystaviteľa zmeniek. V odsudzujúcom výroku trestného rozsudku však nie sú obsiahnuté
okolnosti,zktorýchštátnypodnikSPP,resp.žalovanáodvodzujúvedomékonanieUnionbankynaškodu
štátneho podniku SPP pri nadobúdaní zmeniek (čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ). Zo skutkovej vety vo vzťahu k

Union banke vyplýva len to, že po prevzatí zmeniek jej zástupcom do úschovy došlo k ich indosácii na
Union banku a k podpísaniu zmluvy o podmienkach prevodu zmenky, v zmysle ktorej došlo k prevodu
zmeniek za určitú peňažnú sumu, pričom Union banka predložila zmenky na preplatenie SPP. Len z
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že Union banka mala konať na škodu štátneho
podniku SPP pri nadobúdaní zmeniek. Preto aj v prípade procesného postavenia Union banky alebo

žalobkyneakopoškodenýchvtrestnomkonaní,vzhľadomnaviazanosťcivilnéhosúdulenodsudzujúcim
výrokom, by nebol dôvod, aby akýmkoľvek spôsobom namietali voči skutku, resp. skutkovej vete
odsudzujúcehovýroku.Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkupoukázalnaokolnosti,zktorýchŠTS
vychádzal pri danom závere (aby to najvyšší súd neopakoval odkazuje na odsek 21. odôvodnenia tohto
rozhodnutia). Okrem týchto okolností uviedol ŠTS aj to, že osoby konajúce za Union banku pri krokoch

súvisiacich s odkúpením zmenky, mali vedomosť o skutočnom účele súhrnu úkonov predchádzajúcich
vystaveniu zmeniek a nasledujúcich po ňom, vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre
SPP. Tiež, že zmenky a ani zmluva o ich prevode medzi obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP
a Union bankou neobsahuje doložku „bez postihu“, z čoho vyplýva, že operácia odkupu zmeniek má
povahu eskontného úveru, pri ktorom Union banka úveruje svojmu klientovi pohľadávku voči SPP na

základe obchodnej zmluvy.

112. Najvyšší súd vo vzťahu k záveru o vedomom konaní Union banky na škodu štátneho podniku
SPP pri nadobúdaní zmeniek vychádzal z odlišného posúdenia a zároveň v ňom absentuje také
hodnotenie dôkazov ako v tejto veci. V prvom rade ŠTS vychádzal z toho, že medzi Union bankou

a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP išlo o eskontný úverový obchod. V tomto prípade sa
však o takýto obchod nejedná (bližšie v odseku 156. a nasl. odôvodnenia tohto rozhodnutia). ŠTS k
tomu dospel okrem iného na základe toho, že zmenky, ako ani zmluva o ich prevode, neobsahovala
doložku „bez postihu“. V tomto prípade však ide o vlastnú zmenku. Na rozdiel od cudzej zmenky, je v
prípade zmenkového vzťahu založeného vystavením vlastnej zmenky hlavným zmenkovým dlžníkom

vystaviteľ (ten kto má platiť, čl. I § 78 v spojení s § 1 bodu 3. a § 28 ods. 1 ZZŠ). Preto je z povahy
veci vylúčený ručiteľský záväzok vystaviteľa vlastnej zmenky (čl. I § 77 s odkazom na § 9 ZZŠ), a
teda takou doložkou, tiež označovanou ako doložka úzkosti alebo exoneračná doložka (CHALUPA, R.
Zákon směnečný a šekový - komentář směnečné části. Zákon o mezinárodním právu soukromém -
komentář směnečné části. Praha : Leges, 2021, s. 94), ani nemožno vylúčiť povinnosť vystaviteľa, v

tomto prípade štátny podnik SPP, platiť. Túto doložku možno urobiť pri vlastnej zmenke len zo strany
indosanta, čím vylúči svoje ručenie za zaplatenie zmenky (čl. I § 77 s odkazom na § 15 ods. 1 ZZŠ). V
tomto prípade k tomu pri žiadnom indosamente napísanom na zmenkách nedošlo. Preto ak zo zmluvy
o podmienkach prevodu zmenky vyplýva, že zmenky mala predložiť Union banka na preplatenie a
súčasne v nej absentuje záväzok obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP na úhradu záväzku v prípade

neposkytnutia plnenia zmenkovým dlžníkom, tak za zaplatenie zmeniek štátnym podnikom SPP ručila
obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP. Nebolo tak potrebné výslovné dojednanie záručného účinku
indosamentu do zmluvy. Iné posúdenie však z odôvodnenia trestného rozsudku vo vzťahu k vedomému
konaniu na škodu dlžníka nevyplýva. Najvyšší súd poukazuje tiež na to, že k záveru o vedomosti Union
bankyoúkonochsúvisiacichsozmenkami,vrátanevytváranianepodloženéhozáväzkuSPP,absentujev

trestnom rozsudku akýkoľvek iný myšlienkový postup, a to najmä ten ktorý súvisí s hodnotením dôkazov.
Takéto hodnotenie však v tejto veci najvyšší súd urobil ďalej v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Rozhodnutia českých trestných orgánov113. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozhodnutia českých trestných orgánov,
konkrétne rozsudok Krajského súdu v Ostrave a uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva, a toto

neodôvodnil.

114. Z listiny, na ktorej je zachytené uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva vyplýva, že trestné
stíhanie vedené proti obvinenému O. a T. pre skutok súvisiaci s týmto sporom bolo zastavené. Tento
skutok spočíva stručne v nasledovnom: vedomí si, že vystavované zmenky nebudú zabezpečovať

existujúciobchodnývzťah,alebudúvystavenéakozabezpečovacienástrojekfiktívnejkúpnejzmluve,sa
zúčastnili jednania s V. L. a F. S., na ktorom im bol popísaný spôsob ako prostredníctvom fiktívnej kúpnej
zmluvy a k nej vystavených zabezpečovacích zmeniek dôjde k získaniu prostriedkov z eskontného
úveru poskytnutého Union bankou, pričom s úmyslom pomôcť budúcim dlžníkom z eskontného úveru o
tom neinformovali obchodný výbor a predstavenstvo Union banky, ktoré následne schválilo odkúpenie
zmeniek, na čo L. a S. vyhotovili fiktívnu kúpnu zmluvu a S. zabezpečil vystavenie zmeniek. Následne

došlo k uzatvoreniu zmluvy o podmienkach prevodu zmenky, podľa ktorej boli zmenky prevedené na
Union banku, potom došlo k indosácii zmeniek na Union banku a k úhrade sumy 324 204 712,30 Kč
Union bankou na bežný účet obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, na čo štátny podnik SPP celkovú
zmenkovú sumu 350 000 000 Kč Union banke nepreplatil, čím bola Union banke spôsobená škoda vo
výške 324 204 712,30 Kč.

115. Z listiny, na ktorej je zachytený rozsudok Krajského súdu v Ostrave (č. l. 2425 - 2455) vyplýva, že
Krajským súdom v Ostrave bol V. L. odsúdený z dvoch skutkov, ktoré však nesúvisia s týmto sporom. Pre
skutok,ktorýstýmtosporomsúvisíbolzasV.L.spodobžalobyoslobodený.Tentoskutokspočívastručne
v nasledovnom: V. L. v úmysle vylákať finančné prostriedky k úhrade záväzkov spoločností SEZOOZ

GROUPaSEZOOZOILuzatvorilspánomO.apánomS.dohoduozabezpečenífinančnýmprostriedkov
pre potreby štátneho podniku SPP zo zdrojov Union banky formou úveru poskytnutého obchodnej
spoločnosti SEZOOZ GROUP, ktorého výnos bude prevedený na účet štátneho podniku SPP a ktorý
bude zabezpečený vlastnými zmenkami vystavenými štátnym podnikom SPP. V. L. následne podpísal
fiktívnu kúpnu zmluvu a zabezpečil odovzdanie zmeniek zástupcovi Union banky, na čo bez toho,

aby informoval Union banku o zabezpečovacom charaktere zmeniek, uzatvoril s Union bankou zmluvu
o podmienkach prevodu zmenky, podľa ktorej boli Union banke zmenky predané, pričom v rovnaký
deň zmenky na Union banku indosoval. Nasledovný deň Union banka previedla na účet obchodnej
spoločnosti SEZOOZ GROUP sumu 324 204 712, 30 Kč, ktorú s výnimkou sumy 70 000 000 Kč skôr
prevedenej na účet štátneho podniku SPP, v rozpore s dohodou uzatvorenou so zástupcami štátneho

podniku SPP, vedomý si, že zmenky budú musieť byť štátnym podnikom SPP preplatené Union banke,
použil k úhrade záväzkov obchodných spoločností SEZOOZ GROUP a SEZOOZ OIL, čím štátnemu
podniku SPP spôsobil škodu vo výške 254 204 712, 30 Kč. Z listiny, na ktorej je zachytený rozsudok
Vrchného súdu v Olomouci [č. l. 2403 a 2456] vyplýva, že Vrchný súd v Olomouci zrušil rozsudok
Krajského súdu v Ostrave, a to v celom výroku o trestu, v ostatných výrokoch ostal rozsudok nezmenený.

116. Z prvého rozsudku dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd si mal na účely § 135 ods. 1 OSP
zadovážiť trestné spisy vedené vo veciach trestného stíhania Ing. S. a L. a s týmito sa oboznámiť, keďže
o ich trestnom stíhaní vedel. Ďalej bol povinný zistiť, či trestné stíhanie súvisí s týmto civilným konaním,
ktorých konkrétnych osôb sa stíhanie týka a či sú stíhané aj osoby z Union banky. Pri závere o týchto

vadách v procesnom postupe odvolacieho možno predpokladať, že dovolací súd vyvádzal z okolností
vyplývajúcich zo súdneho spisu. Dovolací súd na povinnosť pripojiť si trestné spisy opakovane poukázal
aj vo štvrtom uznesení dovolacieho súdu (odsek 28. odôvodnenia daného rozhodnutia).

117. Štátny podnik SPP žiadal odvolací súd o prerušenie konania (č. l. 357) z dôvodu, že Ing. S., L. a

zodpovední pracovníci Union banky (nešpecifikovaní) sú obvinení z trestného činu podvodu v súvislosti
s prevodom 10 miliónov USD z účtu SPP na účet V. L. a s vystavením zmeniek. Poukázal pritom na §
135 ods. 1 OSP. Žalovaná vo svojom podaní urobenom v odvolacom konaní (č. l. 441) tvrdila, že prevod
zmeniek z obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP bol vykonaný na jej škodu, čo má okrem iného
dokazovať trestné stíhanie Ing. V. L. ako predsedu predstavenstva obchodnej spoločnosti SEZOOZ

GROUP, Ing. S. ako bývalého riaditeľa úseku pre financovanie u žalovanej, Ing. F. I. ako bývalého
predsedu predstavenstva Union banky a Ing. X. T. ako bývalého riaditeľa odboru úverových obchodov
Union banky. Na druhej strane zas Union banka na pojednávaní uskutočnenom pred odvolacím súdom
[v poradí prvom konaní na pojednávaní uskutočnenom 29. novembra 2001 (č. l. 542)] poukázala nauznesenie o začatí trestného stíhania proti F. S. a V. L., z ktorého má vyplývať aj to, že sú stíhaní za
skutok, ktorým uviedli Union banku do omylu a spôsobili jej škodu 370 miliónov SKk.

118. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v dôsledku prvého rozsudku dovolacieho
súdu,súdprvejinštanciedopytovalorgány,resp.osoby,ktorébymalialebomohlidisponovaťpríslušnými
rozhodnutiami v trestných veciach, resp. vedomosťou o stave konania [č. l. 834, 835, 854, 855, 1157,
1287, 1288, 1411 (pod rovnakým č. l. dožiadanie pre Krajský súd v Bratislave, ako aj pre Krajský súd v
Ostrave), 3305]. Krajský súd v Bratislave informoval o trestnej veci Ing. S. a trestnej veci L. (č. l. 836),

poskytol uznesenie najvyššieho súdu z 25. septembra 2007 sp. zn. 2To/46/2004 (trestná vec Ing. S.) [č.
l. 1412 až 1424]; Union banka informovala o zastavení trestného stíhania jej bývalých zamestnancov,
a to Ing. Z. O. a Ing. X. T. (č. l. 837), pričom aj predložila uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva
(č. l. 839); Vrchné štátne zastupiteľstvo v Olomouci informovalo o právoplatnosti jej uznesenia k 16.
aprílu 2002 (č. l. 859), Krajský súd v Ostrave doručil obžaloby vo veciach vedených pod sp. zn. 35T
4/2003 a 35T 7/2003 (č. l. 886, 887, 893), informoval o stave vecí (č. l. 1158, 1180, 1428), doručil svoj

rozsudok z 18. mája 2006 sp. zn. 35T 7/2003, rozsudok Vrchného súdu v Olomouci z 11. júla 2006 sp.
zn. 2To 65/2006 (č. l. 1316, 1317 a 1329), rozsudok Krajského súdu v Ostrave (č. l. 2341), rozsudok
Vrchného súdu v Olomouci z 13. decembra 2012 č. k. 6To 48/2012-9638 (ďalej len „rozsudok Vrchného
súdu v Olomouci“) [č. l. 2403 a 2456], rozsudok Krajského súdu v Ostrave s vyznačenou doložkou
právoplatnosti (č. l. 2425); zákonný sudca súdu prvej inštancie prevzal z najvyššieho súdu (č. l. 1289 a

1290), resp. najvyšší súd ako odvolací súd v trestnej veci Ing. S. zaslal (č. l. 1299) rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo 17. júna 2004 č. k. 1T 28/02.

119. Žalovaná sa vo svojom podaní urobenom v konaní pred súdom prvej inštancie (č. l. 938)
vyjadrila, že súd nie je viazaný tým, že sa zastavilo trestné stíhanie proti bývalým predstaviteľom

Union banky, teda proti Ing. Z. O. a Ing. X. T.. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zo 4. júla
2006 č. k. 37Zm/415/1999-1215 zamietol návrh žalobkyne na pokračovanie v konaní. Žalobkyňa
predložila najvyššiemu súdu, konajúcemu v tom čase o odvolaní proti danému rozhodnutiu, uznesenie
Vrchného štátneho zastupiteľstva, ale opatrené doložkou právoplatnosti (č. l. 1235 a 1238), z ktorého
má podľa nej vyplývať, že nebola preukázaná vedomosť obvinených Ing. O. a Ing. T. o fiktívnych

zmluvách uzatvorených medzi SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP. Podľa žalobkyne je
pre prejednávaný spor rozhodujúce, či Union banka, teda jej zamestnanci, konali na škodu SPP a nie
prípadná trestná činnosť Ing. S. alebo Ing. L.. Žalobkyňa osobitne navrhla vykonať ako dôkaz uznesenie
Vrchného štátneho zastupiteľstva (č. l. 1400) z dôvodu, že žalovaná poukazovala na zainteresovanosť
O. a T. ako bývalých zamestnancov Union banky pri uzatváraní zmlúv medzi obchodnou spoločnosťou

SEZOOZGROUPaSPP.Opakovanehopredložilaajprisvojomďalšompodaníurobenomvkonanípred
súdom prvej inštancie (č. l. 1543 a 1555). V podaní uviedla, že rozhodnutie má potvrdzovať nevedomosť
o charaktere kauzálnych vzťahov. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie (č. l. 14. novembra 2008,
č. l. 1620) žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Ostrave, ktorý má preukazovať, že zmluvy
neboli myslené vážne (konkrétne na stranu 25), ďalej, že je v ňom uvedené, že poskytnutie úveru

bolo zabezpečené zmenkami SPP (konkrétne na strane 124). Následne predložila (č. l. 1804 a 1806)
najvyššiemu súdu v odvolacom konaní rozsudok Vrchného súdu v Olomouci z 18. júna 2009 sp. zn.
6 To 108/2008 (trestná vec V. L.). Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie namietala (č. l.
1915), že odvolací súd opomína závery, ku ktorým dospelo Vrchné štátne zastupiteľstvo v Olomouci.
Daný orgán totiž podľa žalobkyne zistil, že nebola preukázaná vedomosť obvinených Ing. O. a Ing.

T. o fiktívnych zmluvách uzatvorených medzi SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP, a
teda ani nikoho zo zamestnancov Union banky. Žalovaná vo svojom podaní urobenom v konaní pred
súdom prvej inštancie (č. l. 2476) poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 19. novembra 2013 sp.
zn. 2To 4/2013 [trestná vec Ing. S. (č. l. 2486)], v ktorom sa mal podľa nej súd prejudiciálne vysporiadať
aj s otázkami dobromyseľnosti nadobúdania zmenky. Následne sa žalobkyňa vyjadrila (č. l. 2529) k

viazanosti daným rozsudkom a zároveň poukázala na uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva, a to
v súvislosti s tým, že trestné stíhanie zamestnancov Union banky pre podozrenie zo spáchania trestného
činu úverového podvodu na škodu Union banky bolo zastavené, z čoho podľa nej možno vyvodiť,
že Union banka sa nedopustila žiadneho úmyselného konania na škodu SPP. Súd prvej inštancie na
pojednávaní uskutočnenom 16. apríla 2014 (č. l. 2575) oboznámil rozsudok najvyššieho súdu z 19.

novembra 2013 sp. zn. 2To 4/2013 (trestná vec Ing. F. S.), rozsudok Krajského súdu v Ostrave (trestná
vec V. L.), rozsudok Vrchného súdu v Olomouci (trestná vec V. L.) a uznesenie Vrchného štátneho
zastupiteľstva (trestná vec Ing. Z. O. a Ing. X. T.). K súdnym rozhodnutiam týkajúcich sa trestnej veci
Ing. S. najvyšší súd odkazuje na svoje zistenia zo súdneho spisu uvedené už skôr v odôvodnení tohtorozhodnutia. Žalobkyňa v rámci svojej argumentácie, že celý obchod bol realizovaný na podnet a podľa
vôle žalovanej, vychádzala aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Ostrave (konkrétne druhá
strana č. l. 2889), keď V. L. uzavrel dohodu s Ing. O. a Ing. S. o zabezpečení finančných prostriedkov pre

SPP zo zdrojov Union banky formou úveru. Na výrok z neho vyplývajúci poukázala aj na pojednávaní
uskutočnenom30.marca2022predsúdomprvejinštancie(č.l.3373)arovnakopoukázalanauznesenie
Vrchného štátneho zastupiteľstva. Ďalej uviedla, že kauzálny vzťah bol posúdený len v konaniach v
Českej republike, kde bolo konštatované, že zmenky nemali zabezpečovací charakter.

120. Z uvedených okolností vyplýva, že v konaní bol vykonaný ako dôkaz rozsudok Krajského súdu
v Ostrave (trestná vec V. L.), rozsudok Vrchného súdu v Olomouci (trestná vec V. L.) a uznesenie
Vrchného štátneho zastupiteľstva (trestná vec Ing. Z. O. a Ing. X. T.). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku však táto skutočnosť nielenže nevyplýva, ale nie je zrejmé ani to, prečo ich súd prvej
inštancie odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy. Ide pritom o požiadavku vyplývajúcu
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z § 191 ods. 1 CSP (resp. § 132 OSP) [I. ÚS

114/08 (32/2008), III. ÚS 332/09]. Je v záujme práva na spravodlivý proces, aby vykonaný dôkaz bol
predmetom úvah a hodnotenia súdu, ak sa týka relevantného tvrdenia strany sporu, a aby s tým súvisiaci
myšlienkový postup sudcu bol objektivizovaný v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Tento nedostatok je
o to výraznejší, keď súd prvej inštancie síce vychádzal z trestných rozhodnutí, ale len z tých, ktoré sa
týkajú trestnej veci Ing. F. S., pričom práve z ostatných pre seba žalobkyňa vyvodzuje priaznivé dôsledky.

121. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobkyňa opakovane poukazovala na predmetné
rozhodnutia orgánov Českej republiky a závery v nich prijaté, pričom ich aplikovala na prejednávanú
vec. Majú sa pritom týkať otázky vedomosti Union banky o fiktívnom charaktere zmlúv uzatvorených
medzi SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP a jej účasti na týchto zmluvách (trestná vec

Ing. Z. O. a Ing. X. T.), ako aj samotnej účasti SPP na celom obchode (trestná vec V. L.). Ide pritom o
otázky, ktoré sú rozhodujúce pre právne posúdenie veci podľa čl. I § 17 ZZŠ, ktorého správne použitie
je predmetom tohto konania, na čo poukázal aj dovolací súd.

122. Absencia vysporiadania sa s danými rozhodnutiami orgánov Českej republiky tak predstavuje

vadu, ktorej existencia je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tento odvolací
dôvod žalobkyňa neuplatnila odkazom na príslušné zákonné ustanovenia, ale uvedenú nesprávnosť
napadnutého rozsudku žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, čím naplnila požiadavku vyplývajúcu z
§ 363 CSP. Najvyšší súd totiž vychádzajúc z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 CSP),
rešpektujúc právo na spravodlivý proces a sledujúc tým odmietnutie prílišného formalizmu, viazaný

odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) uvedenými v odvolaní (§ 363 CSP), riadiac sa zásadou iura novit
curia, skúmal, či argumenty a tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v odvolaní, ktoré sa týkajú nesprávností
napadnutého rozsudku, napĺňajú niektorý z odvolacích dôvod podľa § 365 CSP, a to bez ohľadu na to,
či žalobkyňa uplatnila správne „písmenko“ daného ustanovenia.

Posúdenie súdu vo veci samej

123. Vzhľadom na uvedené zistené nesprávnosti, najvyšší súd opakuje, že zistil dôvodnosť odvolania
pre také nesprávnosti, ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku. Podmienky na jeho zrušenie
však nie sú splnené, vzhľadom na splnenie predpokladov obsiahnutých v § 390 CSP. Najvyšší súd tak

pristúpil k rozhodnutiu vo veci v celom rozsahu.

124. Ústrednou otázkou tohto sporu je konanie Union banky na škodu štátneho podniku SPP pri
nadobúdaní zmeniek vychádzajúc z čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ, a to už od počiatku celého konania. Zmenka
predstavuje abstraktný záväzok a z tejto abstraktnosti vyplýva ako vlastnosť zmenkového záväzku jeho

nesporovosť [5Obo/4/2022 (R 58/2024)], ktorá uľahčuje procesné postavenie majiteľa zmenky v konaní
pred súdom. Samotná zmenka totiž predstavuje pre dlžníka povinnosť plniť a zo strany veriteľa nie je
len dôkazným prostriedkom, ale stelesňuje právo ako také. Ak sa dlžník domnieva, že nie je povinný
zo zmenky plniť, je povinný túto skutočnosť dokázať. Ťarcha dôkazného bremena leží na dlžníkovi zo
zmenky (JABLONKA, B. Zákon zmenkový a šekový. Komentár. 1. vydanie. Wolters Kluwer: Bratislava,

2017, s. 90). V tomto prípade štátny podnik SPP v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu
uplatnil námietky z vlastného mimozmenkového vzťahu k obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP ako
predošlému majiteľovi zmeniek, o ktorých mala mať Union banka ako nadobúdateľ vedomosť. Týmto
sa tak snažil prelomiť abstraktnú povahu indosamentu, pričom na strane nepoctivého nadobúdateľazmenky musí ísť o skutkové okolnosti, ktoré súvisia s nadobúdaním zmeniek (IV. ÚS 36/2012). Dôkazné
bremeno o oprávnenosti týchto námietok spočíva na žalovanej a nie na žalobkyni (5Obo/3/2008,
4Obo/21/2012), a to najmä za situácie, keď Union banka alebo žalobkyňa neuvádzala existenciu iného

vzťahu, s ktorým by súviselo vystavenie zmenky.

125. Podľa štátneho podniku SPP mala Union banka konať na jeho škodu ako na škodu dlžníka, keď
poznala obsah kúpnej zmluvy a ďalšie súvislosti a vedela, že šlo o simulované krycie zmenky na
simulovanú peňažnú pohľadávku. Použitie daného ustanovenia za správne označil aj najvyšší súd v

prvom rozsudku dovolacieho súdu, pričom v ňom ustálil, že ak bude mať súd za preukázané vedomé
konanie Union banky na škodu štátneho podniku SPP pri nadobúdaní zmeniek a súčasne, že kúpna
zmluva a na ňu nadväzujúce úkony trpia vadami, pre ktoré sú absolútne neplatné, potom musí zmenkový
platobný rozkaz zrušiť. Z hľadiska zákazu prekvapivých rozhodnutí tak najvyšší súd zdôrazňuje, že
predmetná kauzálna námietka, a teda použitie čl. I § 17 ZZŠ je tak pre rozhodnutie veci rozhodujúce už
od počiatku a dovolací súd naznačil, čo má byť v ďalšom konaní predmetom posudzovania. Súdy toto

ďalej počas celého konania aj nasledovali a najvyšší súd v tomto konaní tiež. Najvyšší súd len dopĺňa,
že dané ustanovenie sa týka cudzej zmenky, ale použije sa aj v prípade vlastnej zmenky (čl. I § 77 ods.
1 ZZŠ).

126. Žalovaná danú námietku ďalej v konaní rozviedla tak, že kúpna zmluva bola fiktívna, nikdy nebola

myslená vážne. Ďalej, že zmenky mali v čase vystavenia a odovzdania do úschovy pracovníkom Union
banky garančnú povahu. Union banka v čase vystavenia vedela o tom, že ide o garančné (krycie)
zmenky, ktoré slúžia k zabezpečeniu fiktívneho kauzálneho vzťahu (kúpna zmluva) a napriek tomu im
priradila platobnú funkciu. Teda Union banka vedela o kauzálnej námietke, ktorú môže žalovaná uplatniť.

127. Najvyšší súd tak viazaný príkazom rozhodnúť vo veci sám (§ 390 CSP) pristúpil k nariadeniu
pojednávania, a to nielen na účely prejednania odvolania (§ 385 ods. 1 CSP), ale aj na účely prejednania
veci samej (§ 177 ods. 1 CSP). Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 11. decembra 2025 pristúpil k
vykonaniu nasledovných dôkazov: 5 ks zmeniek (č. l. 10 - 20) [Union banka]; kúpna zmluva (č. l. 48,
92, 1461) [žalovaný]; listina s nadpisom podklad pre pracovníka SPP (č. l. 49, 93) [žalovaný]; zmluva

o budúcej zmluve (č. l. 50 - 52, 94 - 96) [žalovaný]; dodatok č. 1 k zmluve o zmluve budúcej (č. l. 53,
97) [žalovaný]; dohoda o vzájomnom započítaní finančných pohľadávok a záväzkov (č. l. 54, 98, 970,
1529) [žalovaný]; dohoda o finančnom vysporiadaní (č. l. 55, 99) [žalovaný]; platobný príkaz (č. l. 56,
100) [žalovaný]; protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek (č. l. 57, 102, 1470) [žalovaný]; dodatok č. 1
ku kúpnej zmluve (č. l. 58, 101, 382, 1462) [žalovaný]; zmluva o podmienkach prevodu zmenky (č. l.

115 - 116, 1769 - 1761) [predložila Union banka a navrhla opätovne vykonať žalobkyňa]; zápisnica o
pojednávaní konanom dňa 25. októbra 1999, na ktorom bol vypočutý svedok S., S., I., G., O. a T. (č. l. 130
- 135) [žalovaný výsluch prvých dvoch svedkov a Union banka ostatných]; notársky zápis z 8. novembra
1999 so sprievodným listom L. (č. l. 155, 156 - 157) [L.]; zápis č. 35/1998 z mimoriadneho zasadnutia
predstavenia Union banky (č. l. 158 - 160); zápis z konania obchodného výboru ústredia (č. l. 161) [Union

banka]; zápis z konania úverového výboru obchodného úseku (č. l. 162) [Union banka]; notársky zápis z
28. marca 2000 (č. l. 343) [Union banka]; výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I (č. l.
420 - 425) [Union banka]; uznesenie Krajského súdu v Ostrave z 29. mája 2003 sp. zn. 33 K 10/2003 (č.
l. 812 - 813, 971 - 972) [Union banka]; uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva (bez právoplatnosti)
(č. l. 839 - 853) [Union banka]; príkaz k úhrade do zahraničia (č. l. 968) [Union banka]; plná moc od I.

pre I. (č. l. 1029 - 1030); uznesenie Krajského súdu v Ostrave z 29. mája 2003 sp. zn. 33 K 10/2003
s podpisom a pečiatkou (č. l. 1031 - 1033, 2557 - 2561) [pri indosácii a opakovane žalobkyňa]; výpis
z obchodného registra vedeného Krajským súdom v Ostrave (č. l. 1034 - 1035) [pri indosácii]; úradný
záznam Krajského súdu v Bratislave z 29. júla 2004 podpísaný H. (č. l. 1036) [pri indosácii]; úradný
záznam Krajského súdu v Bratislave z 29. júla 2004 podpísaný I. (č. l. 1037) [pri indosácii]; 5 ks zmeniek

s indosamentom na STRODEN MANAGEMENT LIMITED (č. l. 1038 - 1042, 1666, 1668, 1670, 1672,
1674, 2854, 2856, 2858, 2860, 2862) [pri indosácii]; osvedčenie z 21. júna 2004 o sídle spoločnosti (č.
l. 1045 - 1048) [pri indosácii]; osvedčenie z 21. júna 2004 o zaregistrovaní obchodnej spoločnosti (č.
l. 1049 - 1052) [pri indosácii]; osvedčenie z 21. júna 2004 o osobe konateľov a tajomníka spoločnosti
(č. l. 1053 - 1056) [pri indosácii]; plná moc od STRODEN MANAGEMENT LIMITED pre I. (č. l. 1057

- 1062, 1067, 1073) [pri indosácii]; plná moc od E. pre Y. (č. l. 1068, 1074, 1667, 1669, 1671, 1673,
1675) [pri indosácii]; uznesenie Vrchného štátneho zastupiteľstva, opatrené doložkou právoplatnosti (č.
l. 1238 - 1268) [žalobkyňa]; protokol o výpovedi L. pred dožiadaným súdom (č. l. 1472 - 1477, 1660 -
1665) [výpoveď pred dožiadaným súdom, ale zo spisu vyplýva, že ju predložila žalovaná]; výpoveď G.vo veci 35T 4/2003 (č. l. 1652 - 1657) [žalovaná]; rozsudok Krajského súdu v Ostrave (č. l. 2341 - 2402);
rozsudok Vrchného súdu v Olomouci s doložkou právoplatnosti (č. l. 2403 - 2420, 2456 - 2465); rozsudok
Krajského súdu v Ostrave s doložkou právoplatnosti (č. l. 2425 - 2455); strana zápisnice o výsluchu

svedka Z. N. (č. l. 2574) [žalovaná]; rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 3. marca 2017 sp. zn.
BB-3T 14/2012 (č. l. 2833 - 2845); plná moc od E. pre H. na indosáciu zmenky opatrenej doložkou č.
2614/98 (č. l. 2848, 2855) [pri indosácii]; plná moc od E. pre H. na indosáciu zmenky opatrenej doložkou
č. 2613/98 (č. l. 2857) [pri indosácii]; plná moc od E. pre H. na indosáciu zmenky opatrenej doložkou
č. 2612/98 (č. l. 2859) [pri indosácii]; plná moc od E. pre H. na indosáciu zmenky opatrenej doložkou

č. 2611/98 (č. l. 2861) [pri indosácii]; plná moc od E. pre H. na indosáciu zmenky opatrenej doložkou č.
2610/98 (č. l. 2863) [pri indosácii]; rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 3. marca 2017 sp. zn.
BB-3T 14/2012 s doložkou právoplatnosti (č. l. 3307 - 3319); uznesenie najvyššie súdu zo 7. decembra
2017 sp. zn. 5To 3/2017 (č. l. 3320 - 3330); právne stanovisko vo veci dôsledkov a následkov výmazu
cyperskej obchodnej spoločnosti z registra [žalovaná]; osvedčenie z 30. septembra 2024 o výmaze
spoločnosti z registra [žalovaná]; osvedčenie zo 4. decembra 2024 o založení organizácie [žalobkyňa];

osvedčenie zo 4. decembra 2024 o sídle spoločnosti [žalobkyňa]; osvedčenie zo 4. decembra 2024 o
osobe riaditeľa a tajomníka spoločnosti [žalobkyňa]; memorandum zo 4. decembra 2024 [žalobkyňa];
osvedčenie z 2. decembra 2024 o obnovení spoločnosti v obchodnom registri [žalobkyňa] a výsluch
svedka V. L.. Pri vykonaných dôkazov najvyšší súd uviedol označenie osoby, ktorá dôkaz predložila,
resp. navrhla vykonať. V prípade štátneho podniku SPP a žalovanej uvádza len označenie žalovaný

z dôvodu právneho nástupníctva. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, niektoré dôkazy boli
získané od príslušných orgánov verejnej moci.

128. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, súdy mali v tejto veci vyhodnotiť súvislosť
prejednávanej veci s určitými trestnými stíhaniami. Tak ako sa vyvíjalo toto konanie, tak isto to bolo

v prípade trestných stíhaní. Preto sú súčasťou súdneho spisu rôzne procesné úkony urobené v
trestných konaniach. Vzhľadom na účel sledovaný zistením predmetnej súvislosti [prejudiciálny účinok
rozhodnutia a prerušenie civilného konania podľa § 135 a § 109 ods. 1 písm. b) CSP] postačovalo,
aby sa súd vysporiadal len s tými procesnými úkonmi, ktorými došlo k právoplatnému skončeniu
trestných konaní. Najvyšší súd si overil, či disponuje takými procesnými úkonmi. ŠTS a Vrchné štátne

zastupiteľstvo zapožičali príslušné spisy, pričom rozhodnutia v nich vydané sú totožné s tými, ktorými
súd už disponuje. V prípade Krajského súdu v Ostrave, ten poskytol len určité listiny zo spisu, pričom z
nich tiež vyplýva, že konanie bolo ukončené príslušnými rozhodnutiami, ktorými súd disponuje.

129. Strany sporu vo veci navrhli viaceré dôkazy, ku ktorých vykonaniu súdy a ani najvyšší súd v tomto

prípade nepristúpili. Tam, kde je to v odôvodnení tohto rozhodnutia z hľadiska vecného a systematického
vhodnejšie, najvyšší súd sa s týmto vysporiadal. Rovnako pristupoval aj pri zisťovaní skutkového
stavu veci, hodnotení skutkových tvrdení a dôkazov, ako aj pri odôvodňovaní, prečo nevychádzal z
niektorýchvykonanýchdôkazov,resp.zniektorýchlistín,ktoréužnebolopotrebnévykonať,keďžestrany
sporu s nimi boli v konaní oboznámené a samotné listiny alebo ich obsah nespochybnili. Najvyšší súd

zároveň dopĺňa, že na pojednávaní uskutočnenom 11. decembra 2025 vykonal, resp. zopakoval určité
dôkazy, pričom žalovaná nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a žalobkyňa predložila kópiu
prehlásenia vtedajšieho generálneho riaditeľa pána Z. O., že štátny podnik SPP uznáva svoj záväzok
zo zmeniek a Union banka ho akceptuje ako veriteľa. Strany sporu mali tak priestor navrhnúť vykonanie
ďalších dôkazov, ktoré vykonané neboli, a rovnako tak aj namietať prípadné nevykonanie niektorých

dôkazov alebo namietať závažnosť, zákonnosť, pravdivosť alebo vierohodnosť vykonaných dôkazov
(resp. tých ktoré nebolo potrebné vykonať), a to v priebehu celého konania vo využitých opravných
prostriedkoch. Najvyšší súd v súvislosti s dokazovaním považuje za potrebné zopakovať, že súd prvej
inštancie založil napadnutý rozsudok na skutkových zisteniach a právnych záverov ŠTS vyjadrených v
odôvodnení trestného rozsudku. Nepristúpil tak k vlastnému hodnoteniu podstatných tvrdení a dôkazov,

ako ani k vlastnému právnemu posúdeniu veci.

130. Vo vzťahu k predloženému prehláseniu najvyšší súd uvádza, že naň žalobkyňa poukázala už na
pojednávaní uskutočnenom v konaní zavŕšenom štvrtým rozsudkom krajského súdu. Také prehlásenie,
resp. listina s takým prehlásením sa v súdnom spise nenachádzala. Z tzv. písomnej záverečnej reči

žalobkyne (č. l. 2875) možno vyvodiť, že v súvislosti s prehlásením odkazuje na spis Krajského súdu v
Ostrave vo veci vedenej pod sp. zn. 35T/2003. Pravdepodobne mal na mysli sp. zn. 35T 4/2003, keď
ide o súvisiacu trestnú vec L.. Žalobkyňa však toto prehlásenie predkladala až na pojednávaní konanom
11. decembra 2025, teda až v odvolacom konaní proti napadnutému rozsudku (v poradí piate konanie).Dovtedy ho žalobkyňa ani nenavrhla vykonať ako dôkaz. Vzhľadom na to, že ide o prehlásenie urobené
v prospech Union banky, je dôvodný predpoklad, že ním Union banka disponovala, a preto ho ešte v
procesnom postavení žalobkyne mohla predložiť do konania skôr. Taktiež najvyšší súd poukazuje na

to, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Ostrave (s. 41) vyplýva, že také prehlásenie bolo
súčasťou spisu vedeného na danom súde pod sp. zn. 35T/4/2003. S rozsudkom Krajského súdu v
Ostrave boli strany sporu oboznámené na pojednávaní uskutočnenom už v konaní pred súdom prvej
inštancie zavŕšenom tretím rozsudkom krajského súdu. Aj z tohto dôvodu mohla žalobkyňa navrhnúť
vykonať uvedené prehlásenie ako dôkaz už skôr, keď vedela o konkrétnom dôkaze a aj o tom, kto ním

disponuje. Najvyšší súd tak nepristúpil k vykonaniu kópie prehlásenia, resp. z neho nevychádzal, keďže
žalovaná vyhlásila, že je s takým dôkazom oboznámená. Najvyšší súd zároveň dopĺňa, že vo vzťahu k
okolnostiam, ktoré boli pre súd rozhodné pri použití čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ, ide o nadbytočný dôkaz.

131. Obdobná situácia je aj v prípade výpovedí, na ktoré žalobkyňa vo svojich procesných úkonoch
poukazovala. Ide o výpoveď M., G., P., E., Z., N., L., O., T., Z., I., I., T., G., S., E., S. pred orgánmi

policajného zboru Slovenskej republiky v prípravnom konaní, S. a U., urobené v trestných veciach. Prvý
krát v celom konaní na ne žalobkyňa poukázala až v konaní pred súdom prvej inštancie zavŕšenom
vydaním štvrtého rozsudku krajského súdu. Z tzv. písomnej záverečnej reči žalobkyne urobenej v
danom štádiu konania vyplýva, že ide o rozbor výpovedí uvedených osôb, ktoré sú zachytené v
odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Ostrave. Opakovane na dané výpovede (okrem M. a S.)

poukázala žalobkyňa po skončení dokazovania na pojednávaní uskutočnenom pred najvyšším súdom
11. decembra 2025. Žalobkyňa však v tejto veci ani len nenavrhla vykonať výsluch týchto svedkov v
tomto konaní alebo aby boli zápisnice o ich výsluchu uskutočnenom v inej veci vykonané (neboli ani
predložené). Naviac tak mohla urobiť skôr, keďže s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave boli strany
sporu oboznámené na pojednávaní uskutočnenom už v konaní pred súdom prvej inštancie zavŕšenom

tretím rozsudkom krajského súdu. Žalobkyňa tak nesprávne v odvolaní proti napadnutému rozsudku
namieta, že tieto dôkazy predložila. Súd prvej inštancie ich nemohol vykonať a ani ich vziať do úvahy, a to
ani najvyšší súd. V tomto prípade ide naviac o odôvodnenie rozhodnutia orgánu cudzieho štátu, ktorým
nie je slovenský súd viazaný (o tom bližšie ďalej v odôvodnení tohto rozhodnutia), pričom akékoľvek
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno stotožňovať s výsluchom svedka alebo so zápisnicou o

tomto výsluchu, ktorá má povahu verejnej listiny a ktorej účelom je zachytenie výpovede. V prípade
odôvodneniasúdnehorozhodnutiasanevyžaduje,abyzachytávalovýpovedeosôb,čiuždoslovnealebo
parafrázou. Najvyšší súd pre vyššie uvedené nepristúpil k vykonaniu výsluchu predmetných osôb a ani
nevychádzal pri svojej činnosti z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Ostrave, ako ani odôvodnenia
rozhodnutia iného orgánu.

132. Strany sporu boli oboznámené s uznesením Štátneho zastupiteľstva v konaní pred súdom prvej
inštancie zavŕšenom druhým rozsudkom krajského súdu, rozsudkom Krajského súdu v Ostrave v konaní
pred súdom prvej inštancie zavŕšenom tretím rozsudkom krajského súdu a trestným rozsudkom v konaní
pred súdom prvej inštancie zavŕšenom štvrtým rozsudkom krajského súdu. Ak z odôvodnenia týchto

rozhodnutí vyplývali nejaké dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci, bolo na stranách sporu, aby
bdelí vo svojich právach navrhli vykonanie týchto dôkazov. Keďže mali o nich vedomosť a aj vedomosť
o tom, kde sa nachádzajú, boli spôsobilé ich označiť. Ak aj súdy spravujúc sa ešte OSP nepristúpili
k vykonaniu niektorých dôkazov bez návrhu strany sporu, už v konaní zavŕšenom štvrtým rozsudkom
krajského súdu, mali vzhľadom na nemožnosť súdu za účinnosti CSP vykonať akékoľvek dôkazy bez

návrhu (§ 185 ods. 2 CSP), uplatniť svoje právo navrhnúť dôkazy.

Účinky rozhodnutí orgánov verejnej moci cudzích štátov

133. Najvyšší súd sa v prvom rade potrebuje vysporiadať s otázkou účinkov rozhodnutí orgánov

verejnej moci cudzích štátov. S otázkou viazanosti trestným rozsudkom v spojení s trestným uznesením
sa najvyšší súd vysporiadal už skôr v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami. Potreba
vysporiadania sa s týmito otázkami vyplýva z pokynu dovolacieho sudu, ktorý uložil súdom nižšej
inštancie zisťovať súvislosť trestného stíhania s prejednávanou vecou. Urobil tak teda na účely
prejudiciality, teda či výsledky súvisiaceho trestného konania by mohli mať vplyv na civilné konanie.

Dovolací súd tak ale neurobil za účelom vykonania dokazovania trestnými spismi, čo by ani nebol
správnym procesným postupom, keďže nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy by mali byť vykonané
(1Obdo/91/2019). Zároveň strany sporu svojou argumentáciou vyvodzovali z príslušných rozhodnutívydaných v trestných konaniach pre seba priaznivé dôsledky, ktoré by mali vplyv na ich úspech v tomto
spore.

134. Predpokladom použitia § 193 a 194 CSP (resp. § 135 OSP) je priznanie účinku rozhodnutiu orgánu
verejnej moci zo strany konajúceho súdu. Štát prostredníctvom orgánov verejnej moci verejnú moc
vykonáva [I. ÚS 191/92 (3/1992)]. Otázkou však na účely tohto prípadu je, rozhodnutiami orgánov
ktorého štátu je konajúci súd Slovenskej republiky viazaný § 193 CSP, resp. § 135 ods. 1 OSP), na ktoré
má prihliadnuť (§ 194 CSP), resp. z ktorých má vychádzať (§ 134 ods. 2 OSP). Odpoveď poskytuje

ústavnoprávny výklad príslušných právnych noriem, a to pomocou pravidla medzinárodného práva
verejného, ku ktorého uznávaniu a dodržiavaniu sa Slovenská republiky zaväzuje (čl. 1 ods. 2 ústavy)
a ktoré je súčasne základným ústavným pravidlom ako kvalitatívna vlastnosť štátu nachádzajúceho sa
na území Slovenskej republiky (čl. 1 ods. 1 ústavy). Ide o suverenitu štátu.

135. Suverenita štátu predstavuje nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu

a navonok (III. ÚS 90/2022) a prejavuje sa jurisdikciou štátu nad udalosťami a osobami na jeho
území [rozsudok Medzinárodného súdneho dvora z 3. februára 2012 vo veci jurisdikčných imunít
štátu (Nemecko proti Taliansku : za účasti Grécka), odsek 57 odôvodnenia]. Primárny náhľad
je teda taký, že štát vykonáva svoju jurisdikciu prostredníctvom svojich orgánov verejnej moci.
Vyjadrením suverenity toho-ktorého štátu je však aj inštitút uznania cudzieho rozhodnutia [Ur70/99

(71/2000 ZSP)], prostredníctvom ktorého súd v rámci svojej jurisdikčnej právomoci priznáva účinky
rozhodnutiam orgánov cudzieho štátu na svojom území (odsek 128. odôvodnenia uvedeného rozsudku
Medzinárodného súdneho dvora). To, či Slovenská republika vôbec umožňuje uznanie daných
rozhodnutí, za akých podmienok a akým spôsobom to robí, výslovne upravuje jej právny poriadok [k
trestným veciam TP; zákon č. 650/2005 Z. z.; zákon č. 183/2011 Z. z.; zákon č. 533/2011 Z. z.; zákon

č. 549/2011 Z. z.; zákon č. 161/2013 Z. z.; zákon č. 398/2015 Z. z.; zákon č. 316/2016 Z. z.; Dohovor
Organizácie Spojených národov proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami
(oznámenie č. 462/1991 Zb.); Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (oznámenie č. 553/1992 Zb.);
zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými
orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie č.

193/1993 Z. z.); Dohovor Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu
(oznámenie č. 621/2003 Z. z.); Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení
a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu (oznámenie č. 91/2009 Z. z.)].

136. Z právnej úpravy vyplýva, že predmetom uznania v oblasti trestného práva nie je cudzie

rozhodnutie, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie alebo ktorým sa obžalovaný oslobodzuje spod
obžaloby, pričom sa súčasne nerozhodlo ani o ochrannom opatrení vo vzťahu k príslušnému skutku.
Preto uzneseniu Vrchného štátneho zastupiteľstva a rozsudku Krajského súdu v Ostrave, ako ani naň
nadväzujúcemu rozsudku Vrchného súdu v Olomouci nemožno priznať účinky na území Slovenskej
republiky.Konajúcesúdytakvtejtovecinemôžuužlenztohtodôvodubyťdanýmirozhodnutiamiviazané

(§ 193 CSP, resp. § 135 ods. 1 OSP), na ne prihliadnuť (§ 194 CSP), resp. nemôžu z nich vychádzať
(§ 134 ods. 2 OSP). Tu najvyšší súd dopĺňa, že pri rozhodnutiach českých orgánov prijal dané závery
posudzujúc tie výroky, ktoré súviseli s prejednávanou vecou, ostatné neboli relevantné. Rozsudkom
Krajského súdu v Ostrave bol V. L. pre skutok, ktorý súvisí s prejednávanou vecou oslobodený spod
obžaloby, pričom tento príslušný výrok ostal nezmenený, keď rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci

došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Ostrave len v rozsahu výroku o treste.

137. V súvislosti s cezhraničnými účinkami rozhodnutí orgánov cudzieho štátu možno pripustiť aj
právnu úpravu zakladajúcu priame účinky takýmto rozhodnutiam, teda bez potreby priznania účinku
na základe osobitného aktu. Slovenská republika takúto právnu úpravu prijala v rámci transpozície

normatívnych požiadaviek vyplývajúcich z čl. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24.
júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní.
Účelom tohto rámcového rozhodnutia je zabezpečiť cezhraničné účinky predchádzajúcich trestných
rozsudkov vydaných v rámci Európskej únie tak, aby sa s nimi v ďalších konaniach nakladalo podobne
ako s domácimi rozsudkami. Podľa nášho vnútroštátneho práva ide konkrétne o priznanie účinkov

len právoplatným odsúdeniam vydaným súdmi ostatných členských štátov Európskej únie v trestnom
konaní. A tieto odsúdenia sa však v Slovenskej republike zohľadnia len na účely trestného konania
(§ 7b TZ v spojení s § 488a TP). Preto ani na základe danej právnej úpravy nemožno uzneseniu
Vrchného štátneho zastupiteľstva a rozsudku Krajského súdu v Ostrave, ako ani naň nadväzujúcemurozsudku Vrchného súdu v Olomouci priznať účinky na území Slovenskej republiky. Buď nejde o
rozhodnutia súdu alebo ak áno, tak nie o odsudzujúce. Aj tu najvyšší súd dopĺňa, že tieto závery
prijal posudzujúc tie výroky rozhodnutí českých orgánov, ktoré súviseli s prejednávanou vecou, ostatné

neboli relevantné. Zároveň tak oslobodzujúci, ako aj odsudzujúce (avšak s prejednávanou vecou
nesúvisiace)výrokyrozsudkuKrajskéhosúduvOstravenadobudliprávoplatnosťpred1.januárom2013.
V zmysle § 438e TZ sa však na také odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie podľa
§ 7b ods. 2 TZ neprihliada. Najvyšší súd ešte v súvislosti s priamymi účinkami rozhodnutí orgánov
cudzieho štátu dopĺňa, že v tomto prípade rozhodnutia českých orgánov nie sú výsledkami spoločného

nadnárodného rozhodovacieho procesu, ale len rozhodnutiami orgánov verejnej moci cudzieho štátu.
Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje ešte na to, že medzi Slovenskou republikou a Českou republikou
bolauzatvorenázmluvaoprávnejpomociposkytovanejjustičnýmiorgánmiaúpraveniektorýchprávnych
vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie č. 193/1993 Z. z.), ktorá upravuje priznávanie
právnych účinkov rozhodnutí justičných orgánov jednej zmluvnej strany v občianskych veciach na území
druhej zmluvnej strany. Napriek tomu, že predmetom úpravy danej zmluvy sú niektoré právne vzťahy tak

v občianskych veciach, ako aj trestných veciach, absentuje v nej úprava priznávania účinkov rozhodnutí
v trestných veciach.

138. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že nepriznáva účinky daným rozhodnutiam českých
orgánov riadiac sa svojou ústavnou povinnosťou dbať na zvrchovanosť Slovenskej republiky pri výkone

svojej právomoci. Preto pristúpi k vlastnému posúdeniu skutkového stavu veci a právnej stránky veci
(DRGONEC, Ján. Čl. 1. In: DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava: C. H.
Beck, 2019, s. 172.).

Vystavenie zmeniek

139. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o pravosti zmeniek, keď na návrh Union banky vydal
zmenkový platobný rozkaz (§ 175 ods. 1 OSP). Pravosť zmeniek však následne štátny podnik SPP ani
voči zmenkovému platobnému rozkazu včas nenamietal (§ 175 ods. 1 a 4 OSP), pričom koncentrácii
podlieha aj námietka neplatnosti zmenky (rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 11. novembra 1997 sp.

zn. 5 Cmo 593/1996, a uznesenie Vrhného súdu v Prahe z 15. apríla 1998 sp. zn. 5 Cmo 201/1998).
V zmysle prvého rozsudku dovolacieho súdu už len z tohto dôvodu je nutné vychádzať z toho, že
zmenky sú platné. Najvyšší súdpo ich posúdení konštatuje, že listiny, ktoré spolu so svojím návrhom
predložila Union banka ako zmenky, sú platné, keďže sú v súlade s predpismi zmenkového práva. Listiny
obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, v tomto prípade požadované pre vlastnú zmenku

podľa čl. I § 75 ZZŠ. Sú označené, že ide o zmenku, a to výslovným uvedením takého označenia vo
vlastnom texte listiny v slovenskom jazyku ako jazyku, v ktorom je celá listina spísaná. Listiny obsahujú
bezpodmienečnýsľubzaplatiťurčitúpeňažnúsumu,ktorýjeajsoznačenímlistinyakozmenkyvyjadrený
takto: „Za túto zmenku efektívne zaplatíme“, pričom sa jedná o sumu pri každej listine vo výške 70 000
000 Kč, teda v cudzej mene. Suma je vyjadrená aj slovami „sedemdesiat miliónov korún českých“, čo

sa zhoduje s tam naviac uvedeným číselným údajom. Ďalej údaj miesta, kde sa má platiť je vyjadrený
označením osoby, u ktorej sa má platiť, a to „Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské Nivy 1, 820 05
Bratislava“. Určitá suma sa má zaplatiť na rad „SEZOOZ GROUP, a.s., Dolní nám. 1356, 755 01 Vsetín“.
Dátum a miesto vystavenia zmenky je na listinách uvedený ako „28. septembra 1998 v Bratislave“.
Listiny sú opatrené podpisom vystaviteľa, ktorý sa nachádza na ich líci na konci textu zmenky. Na listiny

sa podpísal Ing. Z. O. ako zástupca výstavcu, ktorý je označený osobitne slovom, ako aj odtlačkom
pečiatky. Ide o „Slovenský plynárenský priemysel, štátny podnik, Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava“,
pričom označenie slovom uvádza naviac „IČO: 00 211 290“. Údaj o sročnosti absentuje, čo však čl. I §
76 ods. 2 ZZŠ pripúšťa. V takomto prípade platí, že zmenka je sročná na videnie, teda pri predložení
(čl. I § 34 ods. 1 ZZŠ) ide o zmenky na videnie, splatné pri predložení.

140. Štátny podnik SPP voči zmenkovému platobnému rozkazu nenamietal, že sa zmenky nestali
zákonom ustanoveným spôsobom majetkom obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP ako ich prvým
nadobúdateľom (§ 5 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb.). Okamihom nadobudnutia do majetku prvého
nadobúdateľa je u listinných cenných papieroch, t. j. aj u zmenky, ich tradícia, teda odovzdanie prvému

nadobúdateľovi. Najvyšší súd už v prvom rozsudku dovolacieho súdu konštatoval, že štátny podnik
SPP v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu nenamietal, že by z jeho strany nedošlo
k riadnemu odovzdaniu zmeniek remitentovi, obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP. Argumentácia
týkajúca sa odovzdania (tradície) zmeniek medzi štátnym podnikom SPP a obchodnou spoločnosťouSEZOOZ GROUP je tak právne irelevantná. Na uvedené riešenie námietky nedostatku tradície odkázal
najvyšší súd opakovane vo štvrtom uznesení dovolacieho súdu označujúc ho za záväzné. Naviac
uviedol, že samotné opísanie skutkového stavu v námietkach, z ktorého by mohol nedostatok tradície

vyplývať, nie je možné považovať za vznesenie námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu podľa
§ 175 ods. 1 OSP, ktorou by žalovaný spochybňoval uplatnený nárok zo zmenky. S uvedenými závermi
dovolacieho súdu sa najvyšší súd na účely tohto konania stotožňuje a ďalej ich rozvádza.

141. V námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu štátny podnik SPP uviedol, že zmenky sa

na základe výslovného znenia kúpnej zmluvy odovzdali T. ako zástupcovi Union banky, ktorý ich ihneď
prevzal protokolom o odovzdaní a prevzatí zmeniek odvolávajúcim sa na dohodu z 29. septembra 1998
medzi Union bankou ako preberajúcim a štátnym podnikom SPP ako odovzdávajúcim. Z týchto okolností
štátny podnik SPP vyvodzuje, že Union banka poznala obsah kúpnej zmluvy a vedela o okolnostiach
týkajúcich sa kúpnej zmluvy a prevodu zmeniek, nie však okolnosti, že nedošlo k odovzdaniu zmeniek
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP. Štátny podnik SPP tak nevidel nedostatok v tom, že došlo

k odovzdaniu zmeniek T., keď týmto sa snažil len navodiť vedomosť Union banky o kúpnej zmluve a
založiť tak danosť čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ, na ktorý aj v danej časti poukázal. Na uvedené skutkové tvrdenia
tak nemožno nazerať ako na námietku proti zmenkovému platobnému rozkazu. Naopak z toho možno
odvodiť, že štátny podnik SPP nazeral na obchodnú spoločnosť SEZOOZ GROUP ako na predošlého
majiteľa zmeniek, inak by nebol dôvod z jeho strany namietať voči zmenkovému platobnému rozkazu

vydanému v prospech Union banky vystupujúcej v tomto konaní ako nasledovný majiteľ zmeniek, a to
okolnosťami týkajúcimi sa kúpnej zmluvy, teda námietkami, ktoré sa zakladajú na vzťahu medzi štátnym
podnikom SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP. To totiž predpokladá práve čl. I § 17 ods.
1 ZZŠ.
142.

143. Osobitne teda štátny podnik SPP nenamietal, že obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP nie
je majiteľom zmeniek. Čo je však na účely tohto konania a zásadu koncentrácie (§ 175 ods. 1 a 4
OSP) podstatné, štátny podnik SPP to neurobil ani voči Union banke, práve ktorá sa domáhala vydania
zmenkového platobného rozkazu preukazujúc svoje právo indosamentami napísanými na zmenkách.

Námietka nedostatku tradície by preto sama o sebe nebola relevantná. V prípade prevodu zmeniek na
Unionbankusatotižuplatňujevyvrátiteľnáprávnadomnienkazakladajúcavýnimkuzozásadynemoplus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, v zmysle ktorej o tom, kto má zmenku v rukách, platí,
že je oprávneným majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov (čl. I § 16 ods.
1 ZZŠ). Štátny podnik SPP však v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu výslovne uvádza,

že Union banka sa stala majiteľom zmeniek na základe ich prevodu obchodnou spoločnosťou SEZOOZ
GROUP indosamentom a nijakým spôsobom nespochybnila toto postavenie Union banky. Naviac pre
uplatnenie takej námietky je potrebné tvrdiť tak, ako to predpokladá čl. I § 16 ods. 2 ZZŠ, teda uviesť
okolnosti odôvodňujúce nadobudnutie zmeniek zlomyseľne alebo previnenie hrubou nedbanlivosťou pri
nadobúdaní zmeniek, a to v tomto prípade pri nadobúdaní zmeniek Union bankou.

144. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie Union banky namietala žalovaná prvý krát až vo svojom
dovolanípodanomprotiprvémurozsudkuodvolaciehosúdu.Odôvodnilatotým,žeUnionbankanemôže
byťmajiteľomzmeniekpreabsenciuprvotnejtradíciezmeniekvprospechobchodnejspoločnejSEZOOZ
GROUP. Ide tak o námietku, ktorá nebola uplatnená včas. Súd tak musel prihliadnuť na nedostatok

v procesnej aktivite štátneho podniku SPP a z toho dôvodu sa nezaoberal otázkou, či Union banka
bola oprávneným majiteľom zmeniek, resp. konkrétne otázkou nedostatku tradície zmeniek v prospech
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP ako remitenta. Preto ani nebolo možné od Union banky, resp.
od žalobkyne, spravodlivo požadovať, aby pre úspech v spore uplatňovala svoje procesné nároky
voči príslušnej obrane štátneho podniku SPP, resp. žalovanej. Keďže predmetná námietka týkajúca sa

nedostatku tradície nebola uplatnená včas, bolo by nadbytočné, aby najvyšší súd pristúpil k vykonaniu
protokolu o výsluchu svedka Zubíka v trestnej veci (č. l. 2687 - 2688), na ktorý žalovaná poukázala v
konaní pred súdom prvej inštancie, zavŕšeným štvrtým rozsudok krajského súdu, a to práve v súvislosti
s odovzdaním zmeniek.

145. Najvyšší súd k tomu navyše uvádza, že ide nepochybne o dôležitú otázku. V tomto prípade by
prichádzalo do úvahy posudzovanie, či remitent mal panstvo nad zmenkami. Toto môže získať aj iným
spôsobom, ktorý mu v súlade s vôľou zmluvných strán umožní zmenky fakticky ovládať a mať možnosť
prejaviť vôľu nakladať s nimi ako s vlastnými. Žalovaná poukazovala na to, že z kúpnej zmluvy aprotokolu o odovzdaní a prevzatí zmeniek vyplýva, že zmenky prevzal X. T.. V druhom konaní uviedla,
že daná osoba ich prevzala len do úschovy (č. l. 940). Z daného protokolu však vyplýva, že medzi
štátnym podnikom SPP a Union bankou bola dohoda, na základe ktorej došlo k odovzdaniu zmeniek

X. T.. Okolnosť, že by sa zmenky dostali proti vôli vystaviteľa do rúk remitenta, však žalovaná bližšie
skutkovo ani nenamietala. Tým by mohla prelomiť účinok indosamentu urobeného v prospech Union
banky (ak by namietala riadne a včas). Žalovaná neuviedla, že Union banka nemohla odovzdať zmenky
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, teda neuviedla, že tradícia ako dvojstranný akt odovzdania a
prevzatia držby zmeniek, bola niečím podmienená, a to nebolo splnené.

Druhý prevod zmeniek

146. Obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP ako remitent previedla zmenky na Union banku
indosamentami a táto zas v priebehu konania previedla zmenky ďalšími indosamentami napísanými
na zmenkách v prospech žalobkyne. Súd prvej inštancie svojím uznesením z č. k. 37Zm/415/99-1077

pripustil, aby na miesto Union banky ako dovtedajšieho účastníka do konania vstúpila žalobkyňa.
Žalovaná namietala voči tomuto druhému prevodu zmeniek, nakoľko zástupca Union banky pri rubopise
zmeniek nedisponoval kvalifikovanou plnou mocou a žalobkyňa bola pri indosácii zastúpená osobou
len s procesnou plnou mocou, ktorá platila len v Českej republike, a tiež že medzi Union bankou
a žalobkyňou nebola uzatvorená zmluva, s ktorou zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a

investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z. z.“)
spája prevod práv k zmenkám, pričom zmluva o postúpení pohľadávky takou nie je. Na záver žalovaná
namietala, že pri indosácii nebola dodržaná tradícia, zmenky neboli odovzdané žalobkyni. Žalobkyňa sa
bránila tým, že príslušné námietky podliehajú koncentrácii a zároveň, že na ňu nedopadajú kauzálne
námietky uplatnené voči Union banke.

147. Najvyšší súd v prvom rade konštatuje, že všetky včas a riadne uplatnené námietky proti
zmenkovému platobnému rozkazu zostávajú zachované aj v prípade predmetného prevodu zmeniek,
pretože príslušné indosamenty majú povahu obyčajného postúpenia pohľadávky (cesie) upravenej v
§ 524 a nasl. OZ (čl. I § 20 ods. 1 ZZŠ) [DOBEŠ, M. Směnečné spory. Praha : C. H. Beck, s. r. o.,

2019. s. 59], tzn. ide o tzv. podindosamenty. Žalobkyňa teda na základe indosamentov vstúpila do práv
Union banky ako predchádzajúceho majiteľa zmeniek. Toto posúdenie bolo v konaní ustálené už od
vydania druhého uznesenia odvolacieho súdu. Štátny podnik SPP ako vystaviteľ zmeniek doložkou
„bez protestu“ napísanou na zmenkách oslobodil majiteľa zmeniek od povinnosti, aby na zachovanie
postihových práv dal urobiť protest pre neprijatie alebo pre neplatenie (čl. I § 46 ods. 1 ZZŠ). Majiteľ

však aj v prípade takýchto zmeniek môže dať protest, teda aj keď to na zachovanie postihových práv
nie je potrebné (JABLONKA, B. Je možné prevádzať práva z každej zmenky indosamentom alebo
cesiou. In Bulletin slovenskej advokácie. 2002, č. 2, s. 24). Najvyšší súd len dopĺňa, že na zmenkách,
resp. indosamentoch nie je ustanovená povinnosť predložiť zmenky na prijatie, ako ani zákaz takého
predloženia alebo obmedzenie.

148. Zmenky neobsahovali údaj o sročnosti, preto platí, že boli sročné na videnie [čl. I § 76 ods. 2
ZZŠ (ide tak o tzv. vistazmenky], t. j. pri ich predložení (čl. I § 34 ods. 1 ZZŠ), pričom v konaní nevyšlo
najavo, že by sa vystaviteľ a remitent dohodli na doplnení tohto údaja v budúcnosti (nejde tak o tzv.
blankozmenky). Union banka predložila zmenky na platenie 25. marca 1999, kedy sa teda stali sročné.

Druhé indosamenty (prevod zmeniek na žalobkyňu) napísané na zmenkách sú datované k 29. júlu 2004.
Zmenky teda boli indosované v prospech žalobkyne až po uplynutí lehoty na protest (čl. I § 44 ods. 2
a 3 ZZŠ).

149.Akobolovyššieuvedené,vpriebehukonaniadošlokzmenesubjektunastranežalobcu.Nazáklade

rozhodnutia súdu o pripustení tejto zmeny však súd len určil subjekt na strane žalobcu, s ktorým bude
ďalej konať. Pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie nie je súd
viazaný procesným rozhodnutím o zmene subjektu. Tento záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe
k § 80 ods. 2 CSP [1VCdo/4/2024 (R 36/2025)]. Táto je použiteľná aj pri aplikácii OSP, vychádzala totiž
aj z historického výkladového cieľa (dôvodová správa k CSP) pokračovať v línii nastolenej už v zákone č.

142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach, podľa ktorej je pre súd rozhodujúci skutkový a
právny stav nie v čase začatia konania, ale zásadne v čase vydania meritórneho rozhodnutia (§ 150 ods.
1 daného zákona). Na túto líniu nadväzoval aj OSP v § 154 ods. 1. Súd preto musí procesne reflektovať
zmeny v potenciálnej vecnej legitimácii, na čo slúži inštitút zmeny subjektov. Naviac doslovný gramatickývýklad § 80 ods. 2 CSP by si pre rozhodnutie o zmene subjektu vyžadoval preukázanie nielen, že k
prevodu alebo prechodu práva malo dôjsť ako pri § 92 ods. 3 OSP, ale že k nemu skutočne došlo. Takýto
výklad by však bol prejavom formalizmu, a preto ani k jeho použitiu súd nepristúpil. Keďže k zmene

na strane žalobcu môže dôjsť v priebehu konania, námietky voči aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne
nepodliehajú koncentrácii tak ako námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu (§ 175 ods. 1 OSP).
Len keď táto zmena nastala mohla žalovaná urobiť námietky voči aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne.

150. Čo sa týka samotných námietok žalovanej voči druhému prevodu zmeniek, resp. aktívnej vecnej

legitimácie žalobkyne, tieto uplatnila prvý krát až vo svojom odvolaní podanom proti druhému rozsudku
krajskéhosúdu.Hocimalažalovanávedomosťozmenesubjektueštepredvydanímdanéhorozhodnutia
a mala možnosť tak písomne aj ústne (uskutočnili sa dve pojednávania od pripustenia žalobkyne do
konania do vydania rozhodnutia) namietať, v konaní pred súdom prvej inštancie tak neurobila. Najvyšší
súd pre úplnosť dopĺňa, že strany sporu boli zastúpené advokátom, preto súd nemal poučovaciu
povinnosť o ich procesných právach a povinnostiach (§ 5 OSP), a preto dané námietky nemohli byť

ani odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 1 písm. c) OSP. Napriek tomu strany sporu boli pred
vydaním druhého rozsudku krajského súdu poučené v zmysle § 120 ods. 4 OSP v predvolaniach na
pojednávania, ktoré sa mali uskutočniť v druhom konaní (č. l. 1433 a 1534). Súdy, aj keď nemuseli
(R 130/2014), sa však s týmito námietkami čiastočne vysporiadali, vrátane súdu prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd preto k námietkam osobitne dáva svoje stanovisko.

Žalovanej ako zmenkovému dlžníkovi prináleží skúmať len správnosť poradia indosamentov, nie však
podpisy indosantov (čl. I § 16 ods. 1 a § 40 ods. 3 ZZŠ). Žalovaná spochybnila oprávnenosť zmenkového
prejavu zmocnenca pri podpisovaní indosamentu za Union banku, takáto námietka však prináleží len
samotnej Union banke ako osobe, za ktorú bol podpis urobený. Nebolo tak potrebné sa ďalej príslušnou
námietkou zaoberať. K tomu najvyšší súd dopĺňa, že žalovaná nenamietala neplatnosť zmenkových

prejavov tak ako to predpokladá čl. III § 3 ZZŠ, teda absenciu niektorej z náležitostí zmenkového prejavu
pri konaní za iného.

151. Žalovaná spochybnila aj oprávnenosť konania zástupcu pri prevzatí zmeniek za žalobkyňu, čím
teda spochybňuje samotný nedostatok odovzdania zmeniek a zároveň spochybňuje to, že by medzi

Union bankou a žalobkyňou bola uzatvorená zmluva, s ktorou zákon spája prevod zmeniek. Na prevod
zmeniek, ktoré sú predmetom tohto konania, teda na zmenu ich majiteľa sa predpokladala v čase ich
druhého prevodu dohoda o prevode zmeniek (§ 19 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.), vyznačenie prevodu
na zmenkách prostredníctvom indosamentu (§ 21 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v spojení s čl. I §
11 a nasl. ZZŠ) a odovzdanie zmeniek nadobúdateľovi (§ 20 zákona č. 566/2001 Z. z.). Právna úprava

nepredpisovala pre prevod zmenky na rad písomnú formu, preto táto môže byť uzatvorená v akejkoľvek
podobe, teda aj konkludentne. To, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode zmeniek však nemožno
mať žiadne pochybnosti, keďže Union banka a žalobkyne súhlasne prejavili záujem o zmenu subjektu
na strane žalobcu (návrh Union banky na č. l. 1043 a súhlas som vstupom do konania žalobkyne na
č. l. 1066), a to na základe indosácie, ktorá je na zmenkách zaznamenaná a o ktorej sú na súde prvej

inštancie spísané úradné záznamy vypovedajúce aj o odovzdaní zmeniek.

152. Indosamenty napísané na zmenkách pri druhom prevode sú datované k 29. júlu 2004. Zmenky
boli v čase indosácie uložené v úschove súdu prvej inštancie. Ako vyplýva z úradných záznamov
urobených na súde prvej inštancie, v daný deň sa na súd dostavili I. H. ako zástupca pani E. a I. ako

zástupca indosatára (žalobkyne), pričom I. H. odovzdal zmenky I., ktorý ich prevzal. Zmenky však po
odovzdaní zostali v úschove súdu prvej inštancie. Títo páni predložili aj plnomocenstvá. Správkyňa
konkurznej podstaty Union banky, pani Ing. S. E., udelila samostatné plnomocenstvá JUDr. I. H. pre
indosáciu každej zo zmeniek (č. l. 2848, 2855, 2857, 2859, 2861 a 2863). Platnosť plnomocenstva nie je
podmienená tým, že zástupca splnomocnenie prijme a toto na splnomocnení svojím podpisom potvrdí,

vyžaduje sa podpis splnomocniteľa (R 58/69). Preto absencia podpisu pána H. ako splnomocnenca je
irelevantná. Naviac prijatie plnomocenstva sa prejavilo konaním pána H.. Plnomocenstvá na indosáciu
boli udelené samostatne aj Ing. Y. (č. l. 1068, 1074, 1667, 1669, 1671, 1673, 1675). Plnomocenstvá boli
udelené samostatne pánovi H. a samostatne pánovi Y., neboli teda udelené plnomocenstvá spoločne,
pri ktorých by sa vyžadovalo ich spoločné konanie (§ 31 ods. 3 OZ). Pri odovzdaní zmeniek tak bol pán

H. oprávnený konať za Union banku a v jej mene samostatne. K tomuto najvyšší súd dopĺňa, že v konaní
nebolo sporné, že na majetok Union banky bol pred druhým prevodom vyhlásený konkurz, pričom za
správcu konkurznej podstaty bola ustanovená Ing. S. E.. Oprávnenie nakladať s majetkom podstaty,
teda aj so zmenkami, tak prešiel na túto správkyňu [§ 14 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 1 a 2 zákona č.328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platný v Českej republike, pričom prechod tohto oprávnenia platil
na základe rovnakého zákona aj v Slovenskej republike]. Žalovaná však nenamietala voči oprávneniu
pani E. nakladať so zmenkami. Čo sa týka konania pána I., tomuto udelil plnomocenstvo K. I. (č. l. 1029),

a to aby na miesto neho prevzal za žalobkyňu zmenky [§ 33a ods. 1 písm. b) OZ]. Na takúto substitúciu
výslovne oprávňovalo plnomocenstvo udelené pánovi I. žalobkyňou. Hoci sa jedná o plnomocenstvo
udelené pánovi I. ako advokátovi, rozsah jeho oprávnenia bol daný okrem iného vykonávaním všetkých
úkonov, ako aj prijímaním plnení. Možno ho tak vykladať ako procesné splnomocnenie, ktoré počíta aj
s hmotnoprávnymi úkonmi. To, že sa jednalo o advokáta z Českej republiky nie je podstatné, pretože

v zmenkových veciach mohla byť do 1. januára 2013 (teda aj v čase druhého prevodu zmeniek)
zástupcom ktorákoľvek fyzická osoba spôsobilá na právne úkony. Najvyšší súd podporne poukazuje na
rozhodovaciupraxNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,zktorejvyplývanaplneniepodmienkyodovzdania
zmenky, ak k odovzdaniu došlo medzi advokátmi ako zástupcami strán sporu, prípadne aj substitútmi
[29 Cdo 2344/2015 (R 105/2016)]. Taktiež z danej praxe vyplýva aj možnosť indosácie zmenky uloženej
v úschove súdu, k čomu môže dôjsť aj bez toho, aby sa po indosácii zmenky fakticky dostali do rúk

nadobúdateľa. Preto na prevod zmenky sa vyžaduje nielen indosament, ale aj skutočné odovzdanie
jej nadobúdateľovi (29 Cdo 71/2015, R 105/2016). V tomto prípade boli dané podmienky pri druhom
prevode zmeniek splnené.

153. Vzhľadom na to, že aj podindosament (indosament, na ktorý sa použije čl. I § 20 ZZŠ) má

legitimačné účinky (CHALUPA R. Zákon směnečný a šekový - komentář směnečné části. Zákon o
mezinárodním právu soukromém - komentář směnečné části. Praha : Leges, 2021, s. 162) bolo na
žalovanej vyvrátiť právnu domnienku zmenkovej legitimácie žalobkyne vyplývajúcej z indosamentov
napísaných na zmenkách. Žalovaná však vzhľadom na uvedené neuviedla tvrdenia, ktoré by na to boli
spôsobilé.

Právna subjektivita žalobkyne

154.Zosúhlasnýchtvrdenístránsporu,aleajzdôkazovnimipredloženýchvyplýva(priamozosvedčenia
z 30. septembra 2024 o výmaze žalobkyne z registra podľa zákona o obchodných spoločnostiach), že

žalobkyňa zanikla 19. júla 2024, a to v dôsledku výmazu z obchodného registra vedeného v Cyperskej
republike (ďalej len „cyperský register“). Následne však 2. decembra 2024 bol obnovený jej zápis v
cyperskom registri. Obsah verejnej listiny predloženej žalobkyňou, osvedčenie z 2. decembra 2024
o obnovení zápisu žalobkyne v cyperskom registri podľa zákona o obchodných spoločnostiach, ako
ani ostatné verejné listiny zo 4. decembra 2024 o založení žalobkyne 29. januára 2001, jej sídle a

osobe riaditeľa a tajomníka spoločnosti, ktoré preukazujú obnovenie zápisu žalobkyne v cyperskom
registri a jej ďalšiu existenciu, neboli žalovanou spochybnené. V odvolacom konaní tak vyšlo najavo, že
síce žalobkyňa v priebehu konania zanikla, už existuje, teda má procesnú subjektivitu. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že obnovenie zápisu spoločnosti vymazanej z cyperského registra je podľa práva
Cyperskej republiky možné. Tomuto zodpovedajú aj stanoviská cyperských právnikov, ktoré predložili

strany sporu v konaní k otázke právnej subjektivity žalobkyne. Následkom takéhoto obnovenia pritom
je, že sa na žalobkyňu hľadí ako by vymazaná nebola a jej práva a povinnosti sa obnovujú so spätnou
platnosťou. Zo stanoviska cyperského advokáta predloženého žalovanou vyplýva, že v prípade výmazu
obchodnej spoločnosti z cyperského registra sa súdne konania pozastavujú, pričom po obnovení jej
zápisu v cyperskom registri môžu pokračovať. Vzhľadom na uvedené okolnosti, keď bolo nadbytočné,

aby najvyšší súd pristúpil k zisťovaniu textu príslušných právnych noriem cyperského práva týkajúcich sa
obnovenia právnej subjektivity obchodnej spoločnosti po jej zániku vymazaním z obchodného registra.

155. Slovenská republika uznáva a dodržiava medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (čl. 1 ods. 2
ústavy). Takou zmluvou je aj zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Cyperskou

republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (vyhláška ministra zahraničných vecí
č. 96/1983 Zb. v spojení s oznámením č. 110/2000 Z. z.), do ktorej sukcedovala Slovenská republika
v dôsledku zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V zmysle danej zmluvy sa Slovenská
republika zaväzuje cyperským právnickým osobám poskytovať právnu ochranu v majetkových veciach
a umožniť týmto osobám pred slovenským súdom vystupovať a uplatňovať svoje záujmy, a to rovnako

ako v prípade občanov Slovenskej republiky, resp. slovenských právnických osôb. Právny poriadok
Slovenskej republiky umožňuje obnovenie zápisu v obchodnom registri tých slovenských právnických
osôb, ktoré boli z neho vymazané (§768t ods. 1 ObZ). Ak dôjde k obnoveniu zápisu, na účinky alebo
následky, ktoré predpisy spájajú so zánikom spoločnosti sa pritom hľadí ako by nenastali (§ 768t ods.7 ObZ). Ak právnická osoba ako strana sporu zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončilo, súd konanie zastaví za predpokladu, že nemá právneho nástupcu (§ 64 CSP). Na takýto
následokspojenýsozánikomspoločnostibysatakpriobnovenízápisuhľadeloakobynenastal.Rovnaký

prístup pri obnovení zápisu právnickej osoby v príslušnom registri tak treba zvoliť aj vo vzťahu k
žalobkyni ako zahraničnej právnickej osobe. Najvyšší súd preto pri zistení, že žalobkyňa existuje, teda
má procesnú subjektivitu, nepristúpil k zastaveniu odvolacieho konania.

Právny nástupca štátneho podniku SPP

156. Otázka procesnej subjektivity bola relevantná aj na strane žalovaného. V priebehu prvého konania
vyšlo najavo, že došlo k zrušeniu štátneho podniku SPP bez likvidácie a zároveň aj k vzniku žalovanej.
Union banka v tom čase v procesnom postavení žalobcu navrhla, aby súd pokračoval v konaní so
žalovanou ako univerzálnym právnym zástupcom štátneho podniku SPP (č. l. 415). Poukázal pritom
aj na rozhodnutie R 33/1994. Z danej ustálenej rozhodovacej praxe možno vyvodiť, že univerzálnym

právnym nástupcom sa chápe aj subjekt, do ktorého sa majetok zrušeného štátneho podniku vložil cez
Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“), pričom tento nástupca vstupuje do
konania bez toho, aby súd rozhodoval o jeho pripustení (naproti § 107 ods. 4 OSP sa v súčasnosti
už vyžaduje rozhodnutie o pokračovaní s právnym nástupcom v zmysle § 64 CSP). V tomto prípade
došlo k transformácii štátneho podniku SPP ako organizácie na akciovú spoločnosť, a to tak, že majetok

zrušeného podniku SPP (vrátané záväzkov) prešiel na fond, ktorý ho následne vložil do žalovanej ako
obchodnej spoločnosti. Išlo pritom o postup predpokladaný právnym poriadkom [§ 15 ods. 3 zákona č.
111/1990 Zb. o štátnom podniku a § 2, § 11 ods. 1, § 12 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1 a 4 zákona č.
92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, a to zákony v znení účinnom v roku
2001]. Tento spôsob transformácie je zapísaný ako ďalšia skutočnosť vo výpise žalovanej z obchodného

registra, ktorý má povahu verejnej listiny (č. l. 420 až 425). Tieto skutočnosti strany sporu nespochybnili,
práve naopak na ne poukázala samotná Union banka v procesnom postavení žalobcu, a to za tým
účelom, aby sa ďalej konalo so žalovanou. Návrh Union banky, aby žalovaná predložila rozhodnutie
zakladateľa o transformácii štátneho podniku SPP a návrh, aby žalovaná zadovážila spis č. 2749/B o
zápise transformovaných zmien štátneho podniku, je tak vzhľadom na uvedené okolnosti nadbytočný vo

vzťahu k právnemu nástupníctvu. Súdy na základe návrhu Union banky urobeného už v prvom konaní
automaticky, bez rozhodnutia, ďalej konali so žalovanou. Preto najvyšší súd majúc vzhľadom na vyššie
uvedené za to, že ide o právnu nástupkyňu štátneho podniku SPP, nemusel pristúpiť k rozhodnutiu o
pokračovaní v konaní s ňou.

Neplatnosť kúpnej zmluvy

157. Ako už vyššie uvedeného vyplýva, štátny podnik SPP voči zmenkovému platobnému rozkazu
uplatnil relatívne námietky. Tieto vyplývajú z jeho vlastného vzťahu založeného kúpnou zmluvou
uzavretou 29. septembra 1998 medzi štátnym podnikom SPP ako kupujúcim, za ktorú konal Ing. F.

S. a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP ako predávajúcim, za ktorú konal V. L.. Predmetom
kúpnej zmluvy je predaj súboru technologických zariadení podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1 (táto
nebola v konaní predložená) za kúpnu cenu vo výške 350 000 000 Kč so splatnosťou k 31. decembru
1998, pričom do tejto doby kupujúci vystavil v prospech predávajúceho 5 kusov vlastných zmeniek,
každá vystavená na sumu vo výške 70 000 000 Kč. Zmenky mali byť podľa kúpnej zmluvy odovzdané

financujúcej banke predávajúceho, Union banke, a to 29. septembra 1998 do rúk Ing. X. T..

158. Najvyšší súd má za to, že kúpna zmluva nebola urobená zo strany štátneho podniku SPP a
obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP vážne, pretože kúpna zmluva mala zastierať ich iné konanie.
Formálne boli zmenky vystavené ako zabezpečovacie vo vzťahu ku kúpnej zmluve, ale ich účelom bolo

len získanie peňažných prostriedkov od Union banky. Z dôvodu absencie vážnosti vôle sú tieto právne
úkony neplatné (§ 37 ods. 1 OZ). Na tomto posúdení súdy zotrvali už od vydania druhého rozsudku
krajského súdu, pričom jeho správnosť nebola stranami sporu namietaná. Súdy mali za to, že neplatné
sú aj na kúpnu zmluvu nadväzujúce právne úkony (odsek 4. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Ako z
námietok, resp. z ďalšieho vyplýva, súvislosť povinnosti zaplatiť zmenkovú sumu vymedzil štátny podnik

SPP svojím vzťahom založeným kúpnou zmluvou. Ak aj na dokreslenie jej fiktívnosti poukázal na ďalšie
právne vzťahy s kúpnou zmluvou súvisiace, tieto sú nakoniec pre účely rozhodnutia vo veci nepodstatné.
Štátny podnik v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu tvrdil, že zmenky mali len formálne
zabezpečovať pohľadávku obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP z kúpnej zmluvy, ale reálne ichúčelom bolo prijatie finančného úveru od Union banky. V procesnom postavení žalobcu to Union banka
nespochybnila, nemohla sa k tomuto totiž vyjadriť, pretože nemala o skutočnej vôli vedomosť. Tvrdenia
štátneho podniku SPP potvrdil svedok F. S., z ktorého výpovede vyplýva, že na získanie peňažných

prostriedkov od Union banky, uzatvoril v mene štátneho podniku SPP fingovanú kúpnu zmluvu, pričom
cieľom nebol odpredaj zmeniek, ale získanie úveru od českej banky cez českú spoločnosť. aj z výpovede
svedka V. L. urobenej pred dožiadaným súdom vyplýva, že zámerom vystavenia zmeniek bolo získanie
finančných prostriedkov pre SPP od Union banky, pričom súvisiace zmluvy medzi štátnym podnikom
SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP boli len fiktívne. Najvyšší súd tak mal za to, že na

strane štátneho podniku SPP a obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, v mene ktorých pri uzatváraní
kúpnej zmluvy konali F. S. a V. L., nebola vážna vôľa uzatvoriť kúpnu zmluvu.

159. Napriek uvedenému však nebolo preukázané, že by došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere, a to
nielen medzi štátnym podnikom SPP a Union bankou, ale ani medzi obchodnou spoločnosťou SEZOOZ
GROUP a Union bankou. Už v prvom rozsudku dovolacieho súdu dospel najvyšší súd k záveru, že z

obsahu spisu nevyplýva, že by Union banka ako cudzozemec poskytla žalovanej (správne však malo
byť štátnemu podniku SPP) ako tuzemcovi nejaký úver. Tento záver urobil súd k námietke týkajúcej
sa porušenia § 18 devízového zákona, ktorým tiež štátny podnik SPP odôvodňoval neplatnosť kúpnej
zmluvy. Táto námietka nie je dôvodná, keďže zmluva o úvere uzatvorená nebola. Ak by štátny podnik
SPP preukázal uzatvorenie zmluvy o úvere s Union bankou, mohol by namietať, že jej peňažné

prostriedky neboli poskytnuté. S úspešnosťou by však nemohla namietať porušenie § 18 devízového
zákona. Daná právna norma ustanovovala pravidlo chovania ukladané predpisom verejného práva
týkajúce sa povolenia k určitému konaniu, ktoré spôsobuje následky predpokladané v danom právnom
predpise (devízový delikt) a jeho porušiteľ je povinný strpieť sankcie. Jeho porušenie však samé o sebe
nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu urobeného podľa predpisu súkromného práva. Jeho porušenie

by však i tak bolo irelevantné, keďže na jednej strane súd dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy
a zas na druhej strane nemá za preukázané uzatvorenie zmluvy o úvere, na základe ktorej by mala
plniť Union banka.

160. Skutočnosť, že nebola uzatvorená zmluva o úvere medzi obchodnou spoločnosťou SEZOOZ

GROUP a Union bankou, a teda, že prevod zmeniek na Union banku nesúvisel s eskontným úverom,
vyplýva zo zmluvy o podmienkach prevodu zmenky (č. l. 1401). V tomto prípade sa jednalo len o
predaj zmeniek (ktorých zaplatenie je predmetom tohto sporu). Pri uzatváraní zmluvy konal za Union
banku Ing. F. I. ako podpredseda predstavenstva a Ing. Z. G. ako vrchný riaditeľ pre obchod a súčasne
člen predstavenstva, za obchodnú spoločnosť SEZOOZ GROUP konal V. L.. Zmluva bola uzatvorená

medzi danými subjektami 6. októbra 1998, pričom sa ňou Union banka nezaviazala poskytnúť finančné
prostriedky a na druhej strane obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP tieto prostriedky vrátiť s tým, že
tomu zodpovedajúca pohľadávka Union banky by bola zabezpečená zmenkami, ktorú za tým účelom
na Union banku obchodná spoločnosť SEZOOZ GROUP previedla. Ak by to tak bolo, išlo by o úverový
obchod. Zmluvné strany sa dohodli len na prevode piatich kusov vlastných zmeniek na videnie a na

rad obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, s doložkou „bez protestu“, vystavených 28. septembra
1998, každá na sumu 70 000 000 Kč, a to za odplatu vo výške 324 204 712,30 Kč. Taktiež z listín
predloženýchUnionbankouvkonanívyplýva,ževprípadezmeniekišlooichodkúpenie.Predstavenstvo
Union banky na svojom mimoriadnom zasadnutí konanom 22. septembra 1998 (č. l. 158 - 160), ktorého
sa zúčastnili aj svedkovia O., I., G. a T. schválilo odkúpenie zmeniek, pričom okrem toho schvaľovalo aj

iné obchody, ktoré spočívali aj v poskytnutí úveru, nie však v prospech obchodnej spoločnosti SEZOOZ
GROUP alebo štátneho podniku SPP. Odkúpenie zmeniek, ale aj takéto iné obchody boli prejednané
ešte skôr, a to úverovým výborom obchodného úseku konanom 21. septembra 1998 (č. l. 162) aj za
účasti svedkov G., I. a T. a obchodným výborom ústredia konanom 15. septembra 1998 (č. l. 161) aj za
účasti svedkov O., G., I. a T.. Ak štátny podnik SPP, resp. žalovaná tvrdili, že účelom vystavenia zmeniek

bolo poskytnutie úveru od Union banky v prospech štátneho podniku SPP, neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pričom bremeno nemožno prenášať na Union banku, resp. žalobkyňu [III.
ÚS 603/2017 (13/2018)].

161. Najvyšší súd dopĺňa, že podľa štátneho podniku SPP kúpna zmluva pri špecifikácii predmetu kúpy

odkazovala na prílohu, ktorá neexistovala. Súd má za to, že takáto špecifikácia je nedostatočná, avšak
zákon nevyžaduje písomnú formu pre kúpnu zmluvu ako zmluvný typ, preto určitosť obsahu prejavu vôle
(v tomto prípade špecifikácia predmetu plnenia) nemusí vyplývať zo samotného textu listiny, na ktorej
je prejav vôle zachytený. Štátny podnik však v námietkach namietal neplatnosťou kúpnej zmluvy len zdôvodu absencie vážnosti prejavu vôle a porušenia devízového zákona. Toto je však dôležité vo vzťahu
k námietke konania na škodu dlžníka pri nadobúdaní zmeniek Union bankou. Túto žalovaná odôvodňuje
práve a len tým, že Union banka mala vedomosť o fiktívnej kúpnej zmluve, resp. inak že ide o fingovanú

kúpnu zmluvu.

Vedomé konanie na škodu štátneho podniku SPP

162. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že zmenky mali povahu krycích alebo inak zabezpečovacích zmeniek.

Ak však kúpna zmluva je neplatná a ak účelom vystavenia zmeniek bolo len získanie finančných
prostriedkov bez toho, aby mali zabezpečovať pohľadávku Union banky z poskytnutia finančných
prostriedkov na základe zmluvy o úvere, zmenky možno označiť za plané. Táto okolnosť však sama
o sebe neznamená, že sa ako dôvod pre neplatenie zmenkovej sumy použije aj voči Union banke,
resp. voči žalobkyni ako k nasledovnému nadobúdateľovi zmeniek podindosamentom. V takom prípade
sa vyžaduje preukázanie nepoctivosti Union banky pri nadobúdaní zmeniek. Nepoctivosť Union banky

má spočívať v tom, že vedela o tom, kúpna zmluva je fiktívna, resp. fingovaná. Toto Union banka v
procesnom postavení žalobcu poprela. Len z výpovede svedka F. S. vyplýva vedomosť Union banky o
fiktívnej kúpnej zmluve. K tejto otázke bolo potrebné podľa dovolacieho súdu opätovne vypočuť svedka
V. L.. Dožiadaný súd sa tohto svedka dopytoval (16. marca 2000) prečo napriek nerealizovaniu zmlúv
(medzi štátnym podnik SPP a obchodnou spoločnosťou SEZOOZ GROUP) boli zmenky odpredané

Union banke (č. l. 170). K tomu V. L. uviedol, že k nerealizovaniu zmluvy nedošlo, keďže sa jednalo
o fiktívne zmluvy, aby došlo k získaniu finančných prostriedkov od Union banky. Tento postup bol
dohovorený v Union banke a vymyslelo ho kolégium v zložení O., T., L. a S.. Krátko po výsluchu
(28. marca 2000) sa však V. L. vyjadril k informáciám prezentovaným v slovenskej tlači, že údajne
vypovedal, že Union banka bola pred odkúpením zmeniek informovaná o tom, že zmluvy boli fiktívne,

že Union banka vedela schému ako sa majú peniaze posúvať a že jej bolo jasné, že všetky operácie sú
fiktívne. V. L. vyjadrenie urobil dobrovoľne pred českým notárom. Vo svojom prehlásení V. L. vysvetlil,
že pred zástupcami Union banky nebolo nikdy zmieňované, že SPP a obchodná spoločnosť SEZOOZ
GROUP spolu podpíšu fiktívne zmluvy, pričom len JUDr. I. počas jeho výsluchu vyhlásil, že Union banka
bola informovaná o tom, že zmluvy sú fiktívne. Doplnil, že postupom financovania mal na mysli len

mechanizmus financovania prostredníctvom odkúpenia zmeniek. Svedok V. L. tak svoje prehlásenie
pred notárom zameral len na časť svojej výpovede pred dožiadaným súdom, ktorá sa týkala fiktívnej
kúpnej zmluvy a vedomosti Union banky o postupe. Na základe pokynu dovolacieho súdu najvyšší súd
pristúpil v tomto odvolacom konaní k vykonaniu opätovného výsluchu V. L.. V. L. sa vo svojej výpovedi
pred najvyšším súdom nevyjadril tak, aby z toho bolo možné vyvodiť, či Union banka mala vedomosť o

kúpnej zmluve a o fiktívnosti jej uzavretia. Nepodarilo sa to ani na základe k tomu smerujúcim otázkam
zo strany súdu a zástupcu žalobkyne. Výslovne vo vzťahu ku kúpnej zmluve V. L. v poslednej výpovedi
uviedol, že sa mala týkať inej veci ako odkúpenia zmeniek, pričom mala byť súčasťou niečoho iného, čo
sa neuskutočnilo, ale na druhej strane vie, že nejakú technológiu SPP dostalo. Tvrdenia V. L. urobené v
jeho poslednej výpovedi alebo v jeho prvom vyhlásení urobenom pred notárom (8. novembra 1999) však

nepreukazujú, že by Union banka vedela o fiktívnej kúpnej zmluve. Výslovne to však nevyplýva ani z jeho
výpovede pred dožiadaným súdom, ktorú V. L. doplnil svojím druhým prehlásením pred notárom. Len v
tomto druhom prehlásení výslovne uviedol, že by Union banka mala pred odkúpením zmeniek vedomosť
o fiktívnej zmluvy, avšak ako interpretáciu slovenskej tlače, ktorú svojím vyhlásením odmietol. Najvyšší
súd preto nepovažoval výpoveď V. L. pred dožiadaným súdom za dôkaz, ktorý by podával správu o

vedomosti Union banky o fiktívnej kúpnej zmluvy. Ak by aj súd interpretoval jeho výpoveď opačne, nešlo
by o vierohodný dôkaz. Samotný L. takú interpretáciu zakrátko po jeho výpovedi vylúčil a následne jeho
výsluchom priamo pred najvyšším súdom nebola táto interpretácia potvrdená. V každom prípade ide
len o časť výpovede pred dožiadaným súdom, čo neodôvodňuje záver, že by táto jeho výpoveď bola
nedôveryhodná ako celok.

163. Ak má vedomosť Union banky o fiktívnej kúpnej zmluve zakladať konanie Union banky na škodu
štátneho podniku SPP, muselo ísť o konanie pri nadobúdaní zmeniek. Preto bolo potrebné zo strany
štátneho podniku SPP, resp. žalovanej preukázať, že Union banka mala vedomosť o fiktívnej kúpnej
zmluve najneskôr pri nadobúdaní zmeniek, teda 6. októbra 1998. V konaní sa nepreukázalo, že by

Union banka najneskôr pri nadobúdaní zmeniek vedela o kúpnej zmluve a o jej fiktívnosti. Nevyplýva
to najmä z výpovedí tých svedkov, ktorí pri uzatváraní zmluvy o podmienkach prevodu zmeniek konali
v mene Union banky (I. a G.). Z výpovede Z. G. vyplýva, že v roku 1998 pracoval v Union banke ako
vrchný riaditeľ pre obchod a súčasne bol aj členom jej predstavenstva a že za Union banku podpísalzmluvu o podmienkach prevodu zmenky 6. októbra 1998, pričom kúpnu zmluvu videl až vo februári 1999,
do toho času o nej nemala Union banka vedomosť. Zo zápisnice o výpovedi pána G. vyplýva, že ako
právnik Union banky videl kúpnu zmluvu v spise SPP ku zmenkám, nie je však zrejmé, kedy sa s ňou

oboznámil. Uviedol však zároveň, že nevie, či bola fiktívna. Vzhľadom na výpoveď Z. G., ako aj ďalších
zamestnancov alebo zástupcov Union banky, nič nenasvedčuje tomu, že by k tomu (videniu zmeniek)
došlo pred nadobudnutím zmeniek. Pred vystavením zmeniek, a teda aj pred ich druhým prevodom v
prospech Union banky sa k odkúpeniu zmeniek Union bankou konalo zasadnutie jej predstavenstva,
úverového výboru obchodného úseku a zasadnutie obchodného výboru ústredia, ktorých sa však pán G.

nezúčastnil,atedaanivdanomčasebynemoholmaťvedomosťokúpnejzmluve.Najvyššísúdbynaviac
zápisnici o výsluchu pána G. priradil menšiu dôkaznú silu ako ostatným výpovediam svedkov, ktorí boli
vypočutí v tomto konaní pred súdom, keďže výsluch nebol vykonaný pred súdom v tomto konaní priamo,
čímbyvýpoveďsúdlepšiepodrobilhodnoteniu(5Obdo/51/2020).ZvýpovedíZ.O.(pracujúcivroku1998
ako podpredseda predstavenstva Union banky a námestník generálneho riaditeľa) a X. T. (pracujúci
v roku 1998 ako riaditeľ odboru úverových obchodov) vyplýva, že pred nadobudnutím zmeniek Union

bankou boli informovaní o obchode, ktorý mal byť predmetom kúpnej zmluvy. Z výpovedí zamestnancov
alebozástupcovUnionbankyvšaknevyplýva,žebyňounajneskôrdočasunadobudnutiazmeniekUnion
bankou disponovali a vedeli o tom, že kúpna zmluva je simulovaným alebo fiktívnym právnym úkonom.
Dokonca F. I., ktorý za Union banku podpísal zmluvu o podmienkach prevodu zmenky (pracujúci v roku
1998 ako podpredseda predstavenstva Union banky a poradca generálnej riaditeľky) poukázal na to,

že Union banka nemala dôvod skúmať právny dôvod vystavenia zmeniek a neskúmala ani dôvody ich
odpredaja, pričom on osobne nikdy nevidel kúpnu zmluvu. Prevzatie zmeniek X. T. od štátneho podniku
SPP nenasvedčuje tomu, že by tento, resp. Union banka, vedela pri ich prevzatí o kúpnej zmluve a o
jej fiktívnosti. To potvrdzuje aj výpoveď samotného X. T., ktorý vypovedal, že v dobe indosácie zmeniek
nebola Union banka informovaná o simulovanom obchode medzi štátnym podnikom SPP a obchodnou

spoločnosťouSEZOOZGROUP,pričomkúpnuzmluvuvidelažvofebruári1999.Zprotokoluoodovzdaní
a prevzatí zmeniek pritom vyplýva, že X. T. prevzal zmenky, na základe dohody medzi štátnym podnikom
SPP a Union bankou a nie ako tvrdí žalovaná, že to bolo na základe kúpnej zmluvy. Naviac v tomto
prípade samotná vedomosť Union banky o kúpnej zmluve najneskôr pri nadobúdaní zmeniek by nebola
dostatočná pre založenie jej konania na škodu štátneho podniku SPP. Musela by k tomu pristúpiť ďalšia

okolnosť, z ktorej možno usudzovať, že vedela aj o jej fiktívnosti. Pred vystavením zmeniek alebo pred
ich prevodom na Union banku sa uskutočnili stretnutia a rokovania medzi zástupcami štátneho podniku
SPP, obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP a Union banky. To samo o sebe nenasvedčuje, že by
Union banka vedela o fiktívnej kúpnej zmluve. Štátny podnik SPP predložil do konania listinu označenú
ako Podklad pre Ing. S. vypracovaný F. S., ktorý mal byť scenárom získania finančných prostriedkov

od Union banky. Tento scenár však nekorešponduje s výpoveďou F. S. o dohode získať peniaze od
Union banky cez zmluvu o úvere, pretože ako filozofia je v podklade uvedené „predaj zmenky cez
českú spoločnosť českej banke“. Z podkladu nie je zrejmé, či bol vyhotovený pred alebo po prevode
zmeniek v prospech Union banky a je otázne, prečo bol doručený Ing. S. až v roku 1999 (vypovedal o
tom svedok Mokráš pracujúci v roku 1998 a 1999 ako finančný referent v štátnom podniku SPP), kedy

bol tento scenár neaktuálny. Označenie podkladu ako „dokladového materiálu“ a použitá formulácia
„české banky nemali úverové zdroje“ napovedajú, že ide o podklad popisujúci dej, ktorý už prebehol
a nie scenár niečoho, čo sa má iba uskutočniť. Štátny podnik SPP pri označení daného podkladu ako
dôkazu uviedol ako navrhovaný dôkaz znalecký posudok z odboru grafológie. Bližšie však neuviedol, čo
ním má byť overené alebo vyvrátené. Toto nebolo v priebehu konania odstránené. Preto súd nemohol

pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania a ustanoveniu znalca. Naviac v konaní Union banka
alebo žalobkyňa nespochybnili pravosť rukopisu F. S., preto aj keby k tomuto sledoval štátny podnik
SPP vykonanie znaleckého dokazovania, išlo by o nadbytočný dôkaz.

164. Žalovaná v priebehu celého konania poukazuje na tvrdenie žalobkyne obsiahnuté v jej podaní

urobenom v jej mene zástupcom, ktorého si zvolila v tomto konaní aj Union banka. Ide o nasledovné
tvrdenie: „ani my teda STRODEM MANAGEMENT, sme sa nestali právnym zástupcom Union banky,
nemáme nič spoločné s podvodným konaním Union banky a so svojím zmluvným partnerom SG group,
ktorého sám si vybral a s ktorým uzatváral rôzne zmluvy, aj kauzálne zmluvy v predchádzajúcim
zmenkám“. Z toho žalovaná vyvodzuje, že zástupca Union banky potvrdil skutočnosť podvodného

konania Union banky na škodu dlžník a že prevod zmeniek v prospech Union banky bol vykonaný so
snahou dosiahnuť abstraktný účinok. Najvyšší súd k tomu uvádza, že označenie konania Union banky
za podvodné nie je skutkovým tvrdením, a teda ktoré by bolo možné hodnotiť pri použití čl. I § 17 ods.
1 ZZŠ, teda pri jeho podriadení pod hypotézu tam obsiahnutej právnej normy. Rovnako tak ani nejde otvrdenie, ktoré by spôsobovalo hmotnoprávne účinky oslabujúce alebo vylučujúce práva zo zmeniek. Na
uvedené tvrdenie najvyšší súd nazerá v súvislosti s obranou žalobkyne o abstraktnom účinku druhých
indosamentov napísaných na zmenkách, keď mala za to, že sa na ne nevzťahuje čl. I § 20 ZZŠ, z čoho

vyvodzovala nemožnosť použitia námietok vzťahujúcich sa na Union banku. Ide o relevantnú obranu
žalobkyne, hoci nesprávnu, pričom z nej nevyplývajú závery urobené žalovanou vo vzťahu k Union
banke.

165. Na pojednávaní uskutočnenom v konaní pred súdom prvej inštancie zavŕšenom vydaním tretieho

rozsudku krajského súdu poukázala na výpoveď svedka Z. N., ktorá má vysvetľovať zákonnosť
vystavovania zmeniek a podvodného konania na škodu vystaviteľa. Nešlo o výpoveď podanú pred
súdom v tejto veci, žalovaná predložila do konania zápisnicu o výsluchu daného svedka, ktorá mala
byť podaná v trestnej veci vraždy pána O.. Najvyšší súd po oboznámení sa so súdnym spisom vo
veci, v ktorej bol vydaný trestný rozsudok, zistil, že ide o časť zápisnice o výsluchu svedka, ktorá je
v danom spise založená a výsluch bol vykonaný 25. novembra 2004, a to pred Úradom boja proti

organizovanej kriminalite, odbor boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, oddelenie vyšetrovania,
Bratislava, v trestnej veci vraždy Ing. O. vedenej pod ČVS: PPZ-51/BOK-BA-I-2004, resp. vedenej pred
Okresným súdom Bratislava pod sp. zn. 3T 69/07. Žalovaná však konkrétne neuviedla na preukázanie
ktorých tvrdení, prípadne na overenie alebo vyvrátenie ktorých okolností je výpoveď Z. N. relevantná. Z
obsahu danej výpovede ani nie je zrejmé k akým okolnostiam s prihliadnutím na konkrétne námietky proti

zmenkovému platobnému rozkazu by jeho výpoveď mala výpovednú hodnotu. Nie je však vecou súdu
vyhľadávať z dôkazov, čo je na prospech jednej alebo druhej strany. Hoci strany sporu boli oboznámené
so zápisnicou na pojednávaní uskutočnenom v konaní pred súdom prvej inštancie zavŕšenom štvrtým
rozsudkom krajského súdu, súdy, ako ani najvyšší súd z tejto zápisnice nevychádzali.

166. Najvyšší súd poukazuje na to, že žalovaná v druhom konaní zavŕšenom vydaním druhého rozsudku
krajského súdu navrhla vykonať opätovný výsluch svedka S., O. a T. (č. l. 1397). Žalovaná však
nešpecifikovala, na preukázanie ktorých svojich tvrdení, prípadne na overenie alebo vyvrátenie ktorých
okolností to robí. Tento nedostatok neodstránila ani na výzvu súdu prvej inštancie. Nie je tak zrejmé,
k čomu by mali ich ďalšie výpovede vypovedaciu potenciu (4Cdo/262/2009). Následne žalovaná v

odvolaní podanom proti druhému rozsudku krajského súdu navrhla opätovne vykonať výsluch S., O.,
T. (aj G. a Z., k tomu však v ďalej v odôvodnení tohto rozhodnutia), a to vo vzťahu k vedomosti Union
banky konať na škodu dlžníka, pričom vychádzala z tvrdení G.. Keďže výpoveď G. predložila žalovaná
súdu prvej inštancie ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, mohla vo vzťahu k vedomosti Union
banky konať na škodu dlžníka navrhnúť opätovné vykonanie výsluchov daných svedkov. Keďže tak

neurobila, najvyšší súd ani v odvolacom konaní, ktoré zavŕšil vydaním druhého uznesenia odvolacieho
súdu nemohol pristúpiť k vykonaniu opätovného výsluchu (§ 213 ods. 4 OSP). Najvyšší súd len opakuje,
že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaná neurobila relevantný návrh na vykonanie výsluchu. V
ďalšom konaní žalovaná už nenavrhla opätovné výsluchy. K vykonaniu opätovných výsluchov svedkov,
s výnimkou Zubíka (na základe pokynu dovolacieho súdu), najvyšší súd nepristúpil.

167. V konaní tak nebolo bez pochybností preukázané, že by Union banka najneskôr pri nadobúdaní
zmeniek vedela čo i len o kúpnej zmluve a nie to ešte o jej fiktívnosti. Tu je potrebné poukázať na to, že
sledujúc ochranu nadobúdateľa zmenky pred kauzálnymi námietkami platí, že čím menej nadobúdateľ
vie o vlastných vzťahoch dlžníka k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky, tým lepšie.

Vyžaduje sa totiž vedomé konanie na škodu dlžníka, ochranu nadobúdateľa tak nemožno prelomiť
jeho hrubou nedbanlivosťou ako v prípade čl. I § 10 ZZŠ. Vo vzťahu k Union banke tak nemožno
argumentovať tým, že mohla mať vedomosť o tom, že je kúpna zmluva fiktívna, ale len tým, že takú
vedomosť mala.

168. Najvyšší súd ešte dopĺňa, že Union banka, ako aj žalobkyňa sa v konaní bránili, že pri nadobúdaní
zmeniek Union banka nekonala na škodu štátneho podniku SPP, resp. že štátny podnik SPP alebo
žalovaná nepreukázali, že akú škodu mala Union banka spôsobiť. Škodu v zmysle čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ
je však potrebné vykladať ako ujmu v podobe neuplatniteľnosti alebo sťaženej uplatniteľnosti námietok
založených na mimozmenkovom dojednaní (CHALUPA, R. Zákon směnečný a šekový - komentář

směnečné části. Zákon o mezinárodním právu soukromém - komentář směnečné části. Praha : Leges,
2021, s. 180). Ide tak o konanie na úkor alebo v neprospech dlžníka, a pre naplnenie hypotézy danej
právnej normy sa nevyžaduje spôsobenie škody. Preto bolo nadbytočné vykonať ako dôkaz informáciu
v konkurznom konaní vedenom na majetok Union banky (č. l. 2686). Toto naviac predložila žalobkyňaaž v odvolacom konaní začatom na podklade odvolania podaného žalovanou proti trestnému rozsudku
krajského súdu. Urobila tak vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaná si ani žiadnu škodu neuplatnila v konkurze
vyhlásenom na majetok Union banky.

169. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod sa zaoberať otázkou, či námietka konania na škodu dlžníka
bola výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ako ani otázkou, či a v akom rozsahu sa v dôsledku
vystavenia zmeniek a ich prevodu na Union banku plnilo v prospech štátneho podniku SPP. Z uvedeného
dôvodu najvyšší súd nevykonal dôkazy (resp. z nich nevychádzal), ktoré s týmito otázkami súviseli a

ktoré uvedie ďalej v tomto odseku odôvodnenia rozhodnutia. Ide o návrh Union banky, aby Komerční
banka a.s., pobočka Praha uviedla, kto je alebo bol majiteľom účtu, na ktorý bola podľa štátneho podniku
SPP zaplatená suma 10 000 000 USD. Išlo o okolnosť, ktorá súvisela s preukazovaním platby obchodnej
spoločnosti SEZOOZ GROUP namiesto štátneho podniku SPP a z jeho poverenia na účet obchodnej
spoločnosti GLOBE 21. Žalovaná v odvolaní podanom proti druhému rozsudku krajského súdu uviedla,
že výpovede G. a výpovede Jiskrovej nepreukazujú pravdivosť tvrdenia žalobkyne, že štátny podnik

SPP dostal od Union banky zaplatenú celú kúpnu cenu. Výpoveď G. predložila žalovaná súdu prvej
inštancie, ktorý ho však v konaní, ktorý zavŕšil vydaním druhého rozsudku krajského súdu, nevykonal
(napravené na pojednávaní v ďalšom konaní na č. l. 2849). Čo sa týka Z., v konaní, ktorý zavŕšil
vydaním druhého rozsudku krajského súdu nebol vykonaný jej výsluch, nebol urobený ani návrh, aby
bola vypočutá alebo aby bola zápisnica o jej výsluchu uskutočnenom v inej veci vykonaná (nebola

ani predložená). Preto najvyšší súd ani v odvolacom konaní, ktoré zavŕšil vydaním druhého uznesenia
odvolacieho súdu nemohol pristúpiť k vykonaniu výsluchu Z. alebo k vykonaniu zápisnice o jej výsluchu
(§ 213 ods. 4 OSP). Najvyšší súd k tomuto opakuje, že súd prvej inštancie nemal poučovaciu povinnosť,
ale napriek tomu pristúpil k poučeniu strán sporu o ich procesných právach a povinnostiach (odsek 149.
odôvodneniatohtorozhodnutia).ŽalovanávšakopätovnepoukázalanavýpoveďZ.vkonanípredsúdom

prvej inštancie zavŕšenom vydaním tretieho rozsudku krajského súdu, a to bez toho, aby zápisnicu o jej
výsluchu predložila alebo navrhla vykonať jej výsluch alebo zápisnicu o jej výsluchu z iného konania.
Naviac žalovaná nešpecifikovala, čo má overiť alebo vyvrátiť výpoveď Z.; uvádza len tie tvrdenia Z.,
z ktorých žalovaná skôr vyvodila nepreukázanie pravdivosti tvrdenia žalobkyne, že štátny podnik SPP
dostal od Union banky zaplatenú celú kúpnu cenu. Opomenutie tejto výpovede tak nesprávne žalovaná

namietala v odvolaní podanom proti tretiemu rozsudku krajského súdu. V ňom naviac poukázala na
výpoveď T. z konania pred súdom v Ostrave, a to bez toho, aby navrhla vykonať tento dôkaz. Žalobkyňa
vo vyjadreniu k odvolaniu žalovanej podanom proti tretiemu rozsudku krajského súdu poukázala na
protokol o výsluchu svedka L. v trestnej veci (č. l. 2687 - 2688), a to konkrétne vo vzťahu k poukázaniu
finančných prostriedkov získaných od Union banky v prospech štátneho podniku SPP. Tento dôkaz

však nebol navrhnutý na vykonanie v konaní, ktorý zavŕšil vydaním tretieho rozsudku krajského súdu.
Preto najvyšší súd ani v odvolacom konaní, ktoré zavŕšil vydaním tretieho uznesenia odvolacieho súdu
nemohol pristúpiť k vykonaniu protokolu. Ani v tomto prípade nemal súd prvej inštancie poučovaciu
povinnosť (§ 5 OSP).

170. Štátny podnik SPP argumentoval aj vedomosťou Union banky, že prevodom zmeniek obchodná
spoločnosť porušila § 334 ObZ. V zmysle daného ustanovenia je veriteľ oprávnený sa domáhať splnenia
peňažného záväzku, len keď nemôže dosiahnuť jeho splnenie zo zmenky. Jeho použitie by však bolo
relevantné v prípade konania o splnenie povinnosti zo záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú ObZ, a
nie zo zmenky. To platí bez ohľadu na to, či došlo k prevodu zmeniek.

171. Štátny podnik SPP vo svojich námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu uviedol okolnosti,
z ktorých vyplýva, že prevod zmeniek zo strany obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP bol oprávnený.
Toto vyplýva aj zo samotných zmeniek, kúpnej zmluvy, ako aj zo záveru, že kúpna zmluva je neplatná.
V prvom rade nebol zákaz prevodu zmeniek poňatý do zmeniek, preto len ak by obchodná spoločnosť

SEZOOZ GROUP vedela o tomto zákaze, mohol by to štátny podnik SPP úspešne namietať, avšak
len voči tomuto remitentovi [rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky z 25. novembra
1930 sp. zn. Rv I 1501/30 č. (Vážný 10356)]. Z kúpnej zmluvy, ktorá formálne zakladala zabezpečovaciu
povahu zmeniek, však nevyplýva dojednanie o zákaze prevodu zmeniek. Len svedok F. S. tvrdil, že
zmenky mali byť nepredajné. Štátny podnik SPP však v takom prípade mohol zákaz prevodu zmeniek

poňať do zmeniek. Nič tak nepreukazuje vôľu štátneho podniku SPP, ako aj obchodnej spoločnosti
SEZOOZ GROUP, zakázať prevod zmeniek. Aj z výpovede V. L. pred dožiadaným súdom vyplýva,
že štátny podnik SPP vedel, že zmenky sú určené na predaj Union banke, čo odporuje príslušnému
tvrdeniu F. S.. Naviac, aby bola námietka zachovaná aj voči Union banke, musel by štátny podnik SPPalebo žalovaná preukázať konanie na škodu dlžníka pri nadobúdaní zmeniek. Najvyšší súd dopĺňa,
že zákaz prevodu zmeniek nebol poňatý ani v akomkoľvek indosamente napísanom na zmenkách.
Vzhľadom na to, že kúpna zmluva je neplatná, nemohol by štátny podnik SPP úspešne uplatniť

ani námietku voči obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP spočívajúcu v neoprávnenom prevode
zmeniek ako zmeniek so zabezpečovacou funkciou, keďže takúto funkciu materiálne neplnili, a to pre
neporušenie zabezpečovanej povinnosti, v tomto prípade zaplatenia kúpnej ceny; zmenky naviac ani
neboli označené ako zabezpečovacie. Preto by takáto námietka nedopadala ani na Union banku, a
to aj keby vedela o kúpnej zmluve a povahe zmeniek ako zabezpečovacích. K tomu najvyšší súd

dopĺňa, že ani prípadné označenie zmeniek ako zabezpečovacích nie je ani náznakom dohody o ich
neprevoditeľnosti [rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky z 3. júla 1931 sp. zn. Rv
II 397/31 (Vážný 10921)]. Vzhľadom na neplatnosť kúpnej zmluvy nemožno ochranu nadobúdateľa
zmeniekposkytovanoučl.I§17ods.1ZZŠprelomiťpožiadavkouprevoduzmenieksúčasnesprevodom
zmenkami len formálne zabezpečenej pohľadávky vyplývajúcej z neplatnej kúpnej zmluvy. Zmenky boli
voľne prevoditeľné, čo umožnil sám štátny podnik SPP. Je však potrebné uviesť, že štátny podnik SPP v

námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu netvrdil, že prevod zmeniek bol neoprávnený, resp.
že z tohto dôvodu robí námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu.

172. Keďže v konaní nebolo preukázané vedomé konanie Union banky na škodu štátneho podniku SPP
pri nadobúdaní zmeniek, nebolo možné zohľadniť námietky štátneho podniku SPP, ktoré sa zakladali

na jeho vlastných vzťahoch k obchodnej spoločnosti SEZOOZ GROUP, najvyšší súd rozhodol tak, ako
to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

173. Vzhľadom na to, že najvyšší súd pristúpil k zmene napadnutého rozsudku v merite veci, a to v
prospech žalobkyne, rozhodol aj o nároku na náhradu trov celého konania (§ 396 ods. 2 CSP). Keďže

súd prvej inštancie mal z dôvodu štvrtého zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu rozhodnúť aj o
nároku na náhradu trov dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP), čo aj urobil, rovnako musel postupovať
aj najvyšší súd v tomto konaní. V takom prípade tvorí nárok na náhradu trov konania vo veci jeden celok.
Najvyšší súd pritom prihliadol na plný úspech žalobkyne vo veci (§ 255 ods. 1 CSP s odkazom na § 396
ods. 1 CSP a § 453 ods. 1 CSP).

174. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu;
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník;

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie
je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súduoprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa;
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).