Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti životnému… ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/143/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2325010894
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2325010894.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A.
B., pre zločin neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa
§ 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b),
písm. j) Trestného zákona v súbehu s prečinom ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn.
17T/47/2025-858 zo dňa 06.10.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.01.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku

o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., hlásený trvalý pobyt ulica D. E. F. XXX/X, C., okres Šaľa,
Slovenská republika, toho času vo väzbe v ÚZVJS Nitra

u k l a d á :

Podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l), písm. n) Trestného
zákona, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 2 (dva) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

V ostatnej časti zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 17T/47/2025-858 zo dňa 06.10.2025 (ďalej
aj ,,napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania zločinu neoprávnená výroba a
obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona vo viacčinnom
súbehu s úmyselným prečinom ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného

zákona, ktorých trestných činov sa dopustil na skutkovom základe v napadnutom rozsudku uvedenom
(pozn. odvolacieho súdu: pre obsiahlosť skutkovej vety napadnutého rozsudku týmto na ňu odvolací
súd len poukazuje, necituje ju, aby tým neutrpela prehľadnosť tohto rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
z povahy veci s napadnutým rozsudkom vytvára jeden celok).Okresný súd Galanta (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom obžalovanému za túto
trestnú činnosť uložil

- podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, § 37 písm.
h) Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 39 ods. 5, a § 41 ods. 2 Trestného zákona, nepodmienečný úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, na ktorého výkon zaradil obžalovaného podľa §
48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia.

-podľa§60ods.1písm.a)Trestnéhozákonaajtrestprepadnutiatamvymedzenýchvecí(3ksmobilných
telefónov).
- podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého
druhu vo výmere 2 roky.
- podľa § 83 ods. 1 písm. g) Trestného zákona aj ochranné opatrenie v podobe zhabania tam
vymedzených vecí (rôzne lieky).

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 858 až 861.
Prokurátorka voči napadnutému rozsudku odvolanie nepodala (práva na jeho podanie sa vzdala;
č. l. 857). Odvolanie proti napadnutému rozsudku tak z procesne na to oprávnených osôb podal
(prostredníctvom svojho obhajcu) riadne/včas len obžalovaný (č. l. 863), a to proti výroku o treste;
ďalej aj ,,odvolanie obžalovaného“. V následne súdu prvého stupňa (č. l. 867 až 868) doručenom

písomnom podaní, predstavujúcom písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného, ten uviedol (ako
z neho vyrozumel odvolací súd), že (zostručnené/zosumarizované) svoje odvolanie smeruje len proti
výroku o nepodmienečnom treste odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, nakoľko taká
súdom prvého stupňa zvolená výmera takého druhu trestu je v jeho prípade neprimerane prísna, kedy
obžalovaný poukázal na okolnosti veci (priznal sa, učinil pred súdom vyhlásenie viny, spolupracoval

s orgánmi činnými v trestnom konaní na odhaľovaní trestnej činnosti) a svoju situáciu (dosiaľ vždy riadne
pracoval, tu stíhaná trestná činnosť je dôsledkom jeho drogovej závislosti, s ktorou však on bojuje).
Vzhľadom na uvedené teda obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutom rozsahu zrušil, a buď uložil obžalovanému miernejší nepodmienečný trest odňatia
slobody (zníženie jeho výmery na úroveň 3 rokov), alebo zvolil iný spôsob výkonu trestu odňatia slobody

(podmienečný odklad výkonu takého druhu trestu na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov).

Prokurátorka sa k odvolaniu obžalovaného písomne nevyjadrila.
Konanie na odvolacom súde. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni;

o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie

je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1

alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Krajský súd ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“), skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť
podľa § 317 Trestného poriadku, bol povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie
obžalovaného bolo podané včas (§ 309 Trestného poriadku), či ho podala na to oprávnená osoba
(§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebospäťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo podané proti
výroku, proti ktorému nie je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4
Trestného poriadku]. Odvolací súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho

prejednania odvolania obžalovaného a rozhodnutia o ňom. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere v podstate žiadne odvolacie námietky
procesné strany nemali (resp. z obžalovaným podaného odvolania, ktoré sa týkalo v podstate výhradne
otázky voľby adekvátnej výmery/sadzby trestu odňatia slobody či spôsobu výkonu takého trestu, nič také
odvolací súd nevyrozumel) a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd vlastným prieskumom nezistil [odvolací súd čo
do právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa identifikoval pochybenie v podobe neprípustne
súbežného použitia § 37 písm. h) Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona súdom prvého
stupňa vo výroku napadnutého rozsudku, ktoré pochybenie však bolo týmto rozsudkom odvolacieho
súdu napravené; k danému viď detailnejšie nižšie]. Možno tak skonštatovať, že súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie vo vzťahu k napadnutému rozsudku procesne správne (podľa názoru odvolacieho

súdu cesta súdu prvého stupňa k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného
zachovania práv procesných strán na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje
procesné práva).
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného odvolací súd v predmetnej veci vykonal verejné
zasadnutie za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného a obhajcu obžalovaného, u

ktorých všetkých bola lehota podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku zachovaná. Na verejnom zasadnutí
obžalovaný zotrval na podanom odvolaní, krátkou cestou predložil prostredníctvom svojho obhajcu
odvolaciemu súdu lekársku správu týkajúcu sa matky obžalovaného a písomnú žiadosť obžalovaného
o zníženie napadnutým rozsudkom uloženého trestu. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, aktuálnym odpisom registra trestov obžalovaného (bez nového

záznamu oproti listine oboznámenej pred súdom prvého stupňa), aktuálnou lustráciou obžalovaného
z databázy súdov (neeviduje sa žiadne trestné konanie, ktoré by bránilo rozhodnutiu odvolacieho súdu
o odvolaní obžalovaného), aktuálnou lustráciou obžalovaného z centrálnej evidencie správnych deliktov
a priestupkov/z agendy dopravno-správnych činností (bez nového priestupkového záznamu oproti
zisteniam súdu prvého stupňa), aktuálnou lustráciou obžalovaného z registra obyvateľov (bez zmeny

proti údajom o obžalovanom v napadnutom rozsudku), aktuálnou lustráciou obžalovaného z evidencie
Zboru väzenskej a justičnej stráže (bez zmeny proti údajom o obžalovanom v napadnutom rozsudku),
aktuálnou lustráciou obžalovaného z evidencie Sociálnej poisťovne, s lekárskou správou týkajúcou sa
matky obžalovaného (predložená odvolaciemu súdu priamo na termíne verejného zasadnutia, ako je
naznačené vyššie; plynú z nej údaje o zdravotnom stave danej osoby ku dňu 19.12.2025), s písomnou

žiadosťou obžalovaného o zníženie trestu (predložená odvolaciemu súdu priamo na termíne verejného
zasadnutia, ako je naznačené vyššie; plynú z nej dôvody, pre ktoré obžalovaný podal svoje odvolanie
a pre ktoré je podľa jeho názoru u neho možné účel trestu naplniť aj miernejším trestom odňatia
slobody, ktorý možno aj podmienečne odložiť, či trestom domáceho väzenia - totiž svoju trestnú činnosť
ľutuje a doznáva sa k nej, trestnú činnosť už páchať nechce/nebude, spolupracuje s orgánmi činnými

v trestnom konaní na odhaľovaní inej trestnej činnosti, jeho matka má zdravotné problémy a pre nie
dobrú situáciu v rodine sa o ňu až na obžalovaného nemá kto postarať), a s podstatným obsahom spisu.
Procesné strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, ani
návrhy na doplnenie dokazovania. Prokurátor konečným návrhom uviedol, že s poukazom na
oboznámené má za to, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, a preto ho navrhuje zamietnuť.

Poukázal na to, že spolupráca obžalovaného s orgánmi činnými v trestnom konaní bola súdom prvého
stupňa zohľadnená v podobe priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona,
a preto má za to, že spolupráca obžalovaného nedosiahla taký rozsah, aby mohla byť priznaná v zmysle
§ 39 ods. 2 písm. b) alebo d) Trestného zákona, a súčasne má za to, že obžalovaný nepreukázal
splnenie žiadnych iných mimoriadnych okolností v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona. Obhajca

obžalovaného konečným návrhom uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby odvolací
súd vyhovel odvolaniu obžalovaného, a čo sa týka odôvodnenia odvolania obžalovaného, plne sa ho
pridržiava. Obžalovaný konečným návrhom uviedol, že všetko podstatné bolo povedané, akurát jeho
spolupráca bola motivovaná jeho svedomím. Uvedomil si všetko, čo spáchal, a myslí si, že smeruje
k náprave, čo začal aj predtým, a veľmi rád by bol, keby odvolací súd vyhovel jeho žiadosti.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je uložený
trest neprimeraný.Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré

majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o treste (odňatia slobody a spôsobe jeho
výkonu), odvolací súd konštatuje, že odvolanie obžalovaného, namietajúce neprimeranú prísnosť a tým

nezákonnosť napadnutým rozsudkom uloženého trestu odňatia slobody, je dôvodné, pretože súdom
prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložený mimoriadne znížený nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere štyri roky a osem mesiacov je aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na osobu
obžalovaného (najmä pre jeho v súdnom konaní prezentovaný sebakritický postoj k tu stíhanej jeho
vlastnej trestnej činnosti a preukázanú jeho aktívnu a nie zanedbateľnú spoluprácu s orgánmi činnými

v trestnom konaní na odhaľovaní trestnej činnosti iných) stále príliš prísny (na dosiahnutie účelu trestu
tu vzhľadom na uvedené postačuje aj trest odňatia slobody kratšieho trvania). Práve preto odvolací súd
týmto rozsudkom zrušil napadnutý rozsudok, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody a spôsob jeho
výkonu [§ 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku, kedy výrok o spôsobe výkonu trestu odňatia
slobody predstavuje neoddeliteľnú časť celého výroku o treste odňatia slobody] a vo veci sám rozhodol

(§ 322 ods. 3 Trestného poriadku), a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
náležite a správne zistený.

Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že predmetom odvolacieho konania v predmetnej veci mohlo byť
len preskúmanie napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o treste odňatia slobody (a spôsobe jeho

výkonu), a to preto, že voči inému výroku napadnutého rozsudku odvolanie podané nebolo, a taktiež
obžalovaný učinil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
o tom, že je vinný zo spáchania skutkov, ktoré sa mu tu kládli za vinu, kedy súd prvého stupňa za
splnenia procesných podmienok vyhlásenie obžalovaného prijal (inštitút uznania viny svojou povahou
vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej

právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného, odvolací súd teda nemohol preskúmať tento
výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti; proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie
ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný; k tomu pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2012 sp. zn. 2To/5/2011). V konaní tak bolo nepochybne
preukázané [tiež s poukazom na vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku], že obžalovaný sa dopustil tu stíhanej trestnej činnosti, spáchania zločinu neoprávnená výroba
a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods.
3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona vo viacčinnom
súbehu s úmyselným prečinom ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného
zákona, za ktorú trestnú činnosť je možné páchateľovi, pri aplikácii § 173 ods. 3 Trestného zákona a tiež

§ 38 ods. 2 Trestného zákona, uložiť trest odňatia slobody v základnej trestnej sadzbe v rozmedzí 7
rokov až 15 rokov.

Pri posudzovaní správnosti/zákonnosti/primeranosti výmery trestu odňatia slobody, ktorý uložil
obžalovanému súd prvého stupňa, odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení tak, ako ich správne

ustálil súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa u obžalovaného správne vzhliadol dve poľahčujúce
okolnosti, a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (obžalovaný tu svoju vinu doznal, trestnú činnosť
oľutoval)apodľa§36písm.n)Trestnéhozákona(obžalovanýpreukázateľnenapomáhalpriobjasňovaní
trestnej činnosti príslušným orgánom), a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného
zákona (tu stíhaná mnohosť trestnej činnosti). Iné poľahčujúce/priťažujúce okolnosti v tejto trestnej veci

nevzhliadol ani odvolací súd.
Drobným formálnym pochybením (napraveným zo strany odvolacieho súdu prostredníctvom tohto
rozsudku odvolacieho súdu) bolo nie správne aplikovanie danej priťažujúcej okolnosti, nakoľko v tejto
trestnej veci prichádza do úvahy a správne bola použitá súdom prvého stupňa tzv. asperačná zásada (§41 ods. 2 Trestného zákona). Totiž obžalovaný síce spáchal viac trestných činov (dvoma skutkami), za
ktoré je tu stíhaný [čo inak odôvodňuje priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného
zákona],avšakzdôvoduaplikácietzv.asperačnejzásadyvzmysle§41ods.2Trestnéhozákonavtomto

prípade nebolo možné obžalovanému neprimerane a duplicitne na jeho ťarchu brať do úvahy mnohosť
trestnej činnosti cez aplikáciu § 37 písm. h) Trestného zákona (súd prvého stupňa teda nepostupoval
správne, ak túto priťažujúcu okolnosť po jej vzhliadnutí aj priznal). Totiž v tomto smere je nutné
podľa názoru odvolacieho súdu postupovať v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého spáchanie druhého trestného činu ako priťažujúca

okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona sa nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného
súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, aplikovať tzv. asperačnú zásadu v zmysle
§ 41 ods. 2 Trestného zákona. Spáchanie druhého trestného činu je totiž okolnosťou podmieňujúcou
použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca
použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení
osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti

Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods. 1
Trestného zákona. Možno konštatovať, že povinné zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby je radikálne
v tom rozsahu, ktorý odôvodňuje aplikáciu spomínaného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.Tpj104/2009zodňa14.06.2010,atedavylučujesúčasnépoužitiepriťažujúcejokolnosti

podľa § 37 písm. h) Trestného zákona a ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, v prospech prednosti
druhého uvedeného. Pokiaľ teda súd prvého stupňa priznal danú priťažujúcu okolnosť, nepostupoval
správne.

Z hľadiska účelu trestu uvedeného v § 34 ods. 1 Trestného zákona (berúc do úvahy aj zásady

ukladania sankcií/trestov), individuálna a generálna prevencia tvoria jednotu a musia sa navzájom
dopĺňať a podmieňovať. Jednotlivé parciálne ciele sa vo výroku o druhu a výmere trestu musia
prelínať a dopĺňať tak, aby sa generálna prevencia dosiahla aj prostredníctvom individuálnej prevencie.
Pôsobenie generálnej a individuálnej prevencie je potrebné vidieť aj v ich časovom pôsobení, kým
generálna prevencia sa popri ochrane spoločnosti a jednotlivcov pred zločinnosťou zameriava aj na

predchádzanie recidívy, individuálna prevencia nastupuje až po spáchaní trestného činu. Hľadiská
uvedené v ustanovení o účele trestu tvoria jednotu, to znamená, že sa musia vzájomne dopĺňať a
podmieňovať.Pretozáversúduomožnostinápravypáchateľamusíbyťvždyvplnomsúladesochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov
trestných činov a s výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Je zásadne vylúčené, aby

súd otázku možnosti nápravy páchateľa riešil len z hľadiska jeho osoby, alebo vôbec len z hľadiska
niektorej skutočnosti, svedčiacej v jeho ne/prospech, a ostatné hľadiská uvedené v ustanovení o účele
trestu nebral do úvahy, prípadne ich význam zámerne znižoval.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných

pre ukladanie sankcií uvedených v § 33a Trestného zákona a pre ukladanie trestov uvedených v
§ 34 Trestného zákona, podľa ktorých (okrem iného) trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, kedy trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol

zabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.Trestakotakýjeprávnymnásledkom
trestného činu, a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada tzv. proporcionálnosti
trestu). Pritom otázku nápravy páchateľa nemožno riešiť iba s prihliadnutím na jeho osobu a vždy je
potrebné, aby sa brala do úvahy spoločenská situácia a ostatné hľadiská. V prípade, ak by došlo k
disproporcii medzi jednotlivými druhmi prevencie, viedlo by to najskôr k nedostatočnému výchovnému

pôsobeniu trestu, kde by spravodlivosť trestu neuznával ani páchateľ, ani spoločnosť. Preventívny
účinok trestu netkvie len v jeho prísnosti (napr. zvolenej jeho výmery), nakoľko v treste je obsiahnuté
aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako aj etické.
Vyslovením viny a uložením trestu spoločnosť vyjadruje zavrhnutiahodnosť trestného činu, teda že
páchateľ vykonal niečo protispoločenské a nemorálne.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu, zohľadnení okolností spáchania tu stíhaného skutku a jeho
závažnosti ako trestného činu (ide o závažnú drogovú trestnú činnosť spojenú s distribúciou drog za
odplatu viacerým osobám, či spojenú aj s vedením motorového vozidla pod vplyvom drog), a tiežosoby obžalovaného a jeho doterajšieho života (ide o v minulosti súdne trestanú osobu za drogovú
i majetkovú úmyselnú trestnú činnosť, kedy jej náprave evidentne v minulosti neviedli ani ukladané
podmienečné tresty odňatia slobody, napriek tomu, že sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

osvedčila), no tiež jeho v súdnom konaní kontinuálne prezentovaného sebakritického postoja k ním
spáchanej trestnej činnosti (o úprimnosti ktorého nemá vzhľadom na obsah spisu odvolací súd dôvod
pochybovať) a tiež jeho aktívnu, v podstate dobrovoľnú a nie zanedbateľnú spoluprácu s orgánmi
činnými v trestnom konaní na odhaľovaní trestnej činnosti iných, pri tom neopomínajúc ani zákonom
predpokladané výchovné pôsobenie tohto prvého nepodmienečného trestu odňatia slobody uloženého

obžalovanému do budúcna (najmä v spojení s napadnutým rozsudkom uloženým trestom prepadnutia
vecí a trestom zákazu činnosti), odvolací súd dospel (na rozdiel od súdu prvého stupňa či názoru
prokurátora) k záveru, že aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa § 39
ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona je v tomto prípade predsa len možná/dôvodná. Na dosiahnutie
účelu trestu (§ 34 Trestného zákona) nie je nutné u obžalovaného siahať po treste odňatia slobody
v súdom prvého stupňa mimoriadne zníženej trestnej sadzbe v trvaní štyri roky a osem mesiacov (§

39 ods. 5 Trestného zákona), ale je možné vzhľadom na úprimný sebakritický postoj obžalovaného
v spojení s jeho nie zanedbateľnou spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní uložiť a účel trestu
naplniť aj cestou nepodmienečného trestu odňatia slobody kratšieho trvania. Nie však v takom krátkom
trvaní, ako žiada obžalovaný, kedy tu odvolací súd dodáva, že pre spoločnosť by bolo vzhľadom na
jednoznačný sklon obžalovaného dopúšťať sa úmyselnej trestnej činnosti nedôvodným rizikom vkladať

nádeje o naplnení svojho účelu v zmysle § 34 Trestného zákona do príliš miernej výmery trestu odňatia
slobody, či do podmienečného odkladu jeho výkonu (v minulosti taký spôsob výkonu trestu odňatia
slobody, aj za drogovú trestnú činnosť, evidentne k úplnej náprave obžalovaného neviedol), alebo do
alternatívneho trestu v podobe trestu domáceho väzenia (ak k úplnej náprave v minulosti neviedli tresty
odňatia slobody s podmienečným odkladom ich výkonu ale práve naopak, obžalovaný sa dopracoval

k páchaniu ešte závažnejšej tu stíhanej trestnej činnosti).

Podľa názoru odvolacieho súdu, závažnosť tu stíhanej trestnej činnosti a trestná minulosť obžalovaného
resp. charakteristika jeho osoby ako vyplynula z pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania,
berúc do úvahy na jednej strane aj sebakritický postoj obžalovaného k vlastnej tu stíhanej trestnej

činnosti (t. j. jeho postupná náprava začala už počas tohto trestného konania) a jeho spoluprácu
s orgánmi činnými v trestnom konaní, no na druhej strane aj skutočnosť, že sa tu stíhanej závažnej
trestnej činnosti dopustil po opakovanom výkone podmienečných trestov odňatia slobody (a to v jednom
prípade uloženého za drogovú trestnú činnosť), nedovoľuje ukladať súdu v prípade obžalovaného trest
resp. kumuláciu trestov bez nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý taký druh trestu pre dané

dôvody nie je možné mimoriadne znížiť viac než na úroveň zvolenú odvolacím súdom, t. j. v nižšej
výmere než 4 roky a 2 mesiace.

Síce totiž zmysle § 33a Trestného zákona v spojení s § 34 Trestného zákona platí aj zásada tzv.
personality trestu (ako je už naznačené vyššie), podľa ktorej trest má postihovať iba páchateľa

tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby (čím vo svojom
odvolaní argumentoval v podstate obžalovaný), no odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené
dospel k presvedčeniu, že tak v oblasti nie len individuálnej, ale najmä aj generálnej prevencie
bude v prejednávanej veci účel trestu odňatia slobody dosiahnutý, a to za súčasného uloženia
vyššie spomínaného napadnutým rozsudkom uloženého a v odvolacom konaní nenapadnutého trestu

prepadnutia vecí či trestu zákazu činnosti, uložením (nepodmienečného) trestu odňatia slobody
mimoriadnezníženého[§39ods.1,ods.3písm.d)Trestnéhozákona]navýmeru4rokya2mesiace(nie
viac, nie menej). Takto uložený mimoriadne znížený nepodmienečný trest odňatia slobody, v kombinácii
s už napadnutým rozsudkom uloženým trestom prepadnutia vecí či trestom zákazu činnosti, považuje
odvolací súd za zákonný, primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku

napĺňajúci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania trestov/sankcií v §
33a,§34Trestnéhozákona),atotakzpohľadugenerálnejprevencie(odradenieinýchodpáchaniatakej
trestnej činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý
sa už v budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu
preverí až budúci čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného). Zjednodušene povedané,

bolo možné siahnuť v tomto prípade (berúc do úvahy v prospech obžalovaného evidentný začiatok jeho
nápravy už v čase tohto súdneho trestného konania, nakoľko učinil vyhlásenie viny a tu stíhanú trestnú
činnosť oľutoval, a berúc do úvahy jeho nie zanedbateľnú spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom
konaní na odhaľovaní trestnej činnosti iných) po inštitúte mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods.1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, avšak nie v rozsahu väčšom, než 2 roky a 10 mesiacov pod spodnú
hranicu do úvahy prichádzajúcej základnej trestnej sadzby 7 rokov.

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného a už v minulosti
ukladané podmienečné tresty odňatia slobody, ktoré dosiaľ k jeho úplnej náprave evidentne neviedli (ako
je už uvedené vyššie), a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť zakotvenú v § 34 ods. 6 Trestného zákona
(siahnuť po treste odňatia slobody, nakoľko Trestný zákon ustanovuje za tu stíhanú trestnú činnosť
hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody prevyšujúcu osem rokov), musel súd siahnuť po

(nepodmienečnom) trestne odňatia slobody (nie inom druhu trestu namiesto ukladaného trestu odňatia
slobody),nakoľkoinýdruhtrestu(resp.ajinýspôsobvýkonu)byvzhľadomnavyššie(akoivnapadnutom
rozsudku ohľadne osoby obžalovaného správne) uvedené ani nebol podľa názoru odvolacieho súdu
spôsobilý docieliť svoj účel predpokladaný Trestným zákonom (a to ani v kombinácii s uloženým trestom
prepadnutia vecí či trestom zákazu činnosti).

Z dôvodu zrušenia výroku napadnutého rozsudku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody (išlo o výrok
neoddeliteľný od výroku o uložení trestu odňatia slobody, preto bol odvolacím súdom taktiež týmto
rozsudkom zrušený), odvolací súd obžalovaného zaradil (tak, ako správne učinil už súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku) na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože ako plynie z pred

súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania, obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním tu stíhaného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by mu bol uložený za
úmyselný trestný čin (odvolací súd nezistil zákonný dôvod na zaradenie obžalovaného do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s iným stupňom stráženia).
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i keď sa nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa ohľadne ne/

možnosti siahnuť po aplikácii tzv. mimoriadneho zníženia trestu u obžalovaného podľa § 39 ods. 1,
ods. 3 písm. d) Trestného zákona [ako plynie z vyššie uvedeného, nakoľko napomáhanie obžalovaného
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom dosiahlo podľa názoru odvolacieho súdu nie
len intenzitu poľahčujúcej okolnosti, ale zároveň i intenzitu dôvodu pre mimoriadne zníženie trestu),
jednoznačne je z napadnutého rozsudku pre procesné strany (a teda i obžalovaného) poľahky

poznateľné, aký druh trestu (vrátane jeho výmery a spôsobu výkonu) a prečo bol obžalovanému uložený
(súd prvého stupňa svoje zistenia a z nich plynúce úvahy v napadnutom rozsudku síce nie obsiahlo, no
otázku ukladania trestu jednoznačne vyčerpávajúco zodpovedá). Tu odvolací súd pripomína (a zároveň
poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie
ústavného súdu zo dňa 09.09.2025, sp. zn. II. ÚS 472/2025-10), že z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že súd nemá povinnosť odpovedať
a reagovať na každú námietku sťažovateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie (tu ohľadne ukladania trestu obžalovanému). Pritom pre záver o zákonnosti napadnutého
rozsudku je bez významu, či procesná strana vyhodnocuje pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy
(aj ohľadne otázky ukladania adekvátneho trestu obžalovanému) inak, než súd prvého stupňa, nakoľko

medzi právo na spravodlivý proces nepatrí právo procesnej strany, aby súd rozhodol v súlade s jej
želaním či jej nazeraním na pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy. Právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi; súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a rovnako súd

neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo odôvodniť napadnutý rozsudok tak, aby spĺňal zákonné
náležitosti vyžadované v § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ktorú svoju povinnosť súd prvého stupňa
podľa názoru odvolacieho súdu splnil [bez ohľadu na to, že ,,na konci dňa“ sa odvolací súd stotožnil
s názorom obhajoby o potrebe aplikácie inštitútu tzv. mimoriadneho zníženia trestu u obžalovaného

podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona].

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a následne rozhodol
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozsudkom sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. V ostatnej, tu nezrušenej časti, ostal napadnutý rozsudok nedotknutý.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.