Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/141/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201298
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8619201298.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne X.. X. Q., narodenej XX. D. XXXX, V. S. W., H. XX/
XXXX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej
spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou
AdvokátskakanceláriaBranislavaMáčaja,s.r.o.,Bratislava,Vajnorská21A,IČO:46759875,oochranu
osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-4C/29/2019, predtým na Okresnom

súde Svidník pod sp. zn. 4C/29/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
28. septembra 2023 sp. zn. 5Co/17/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 4C/29/2019-237 z 30. mája
2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 2 500 eur (výrok I.);
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.); vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov
konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením (výrok III.).

1.1. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132
ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, ods. 3 a 4, § 11, § 13
ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 1, § 3 ods.
3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, § 17, § 19 ods. 1 zákona č.
122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 9. februára 2017 našiel M.. X.
V. v V. za budovou na A. XX, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore
určenom na papierový odpad archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo 483 originálnych písomností
s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov písomností s
osobnými údajmi zákazníkov. Poukázal na to, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli

odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému
incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky, v ktorom bola sprostredkovateľovi, ktorý bol obchodným zástupcom žalovanej,
uložená pokuta za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a
likvidácioudokumentovvsume5000eur.Predmetnádokumentáciabolatakmertrirokybezpovšimnutia
na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove, a to napriek tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý

bolvytvorenýnapredajnommieste,bolzaevidovanývaplikáciiArchivnet,kdeboluvedenýajjehostatus.
Súd prvej inštancie zhodnotil, že ak v uvedenej aplikácii existoval monitoring každého zákazníckehodokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci
sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 dní, bolo ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia
sa len tak stratila z pozornosti žalovanej a ostala nepovšimnutá tri roky.

1.2. Súd prvej inštancie zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam
chráneného záujmu žalobkyne (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné
postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume
2 500 eur ako primeranú. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal náhradu trov konania proti

žalovanej v plnom rozsahu, pretože v danom prípade bola žalobkyňa úspešná čo do preukázania
základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. septembra
2023 sp. zn. 5Co/17/2023 výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., a to v časti

uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur a vo výroku III. o
trovách konania (§ 387 ods. 1 CSP); výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšku výroku I. zmenil
tak, že žalobu v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zamietol (§ 388 CSP); výrokom III. priznal žalobkyni proti
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP).

2.1. Odvolací súd vzal do úvahy okolnosti v prejednávanej veci a dospel k záveru, že suma priznaná
súdom prvej inštancie vo výške 2 500 eur je neprimeraná a jej priznanie je v rozpore so zásadou
slušnosti s poukazom na oveľa závažnejšie zásahy do osobnostných práv. Vychádzal z judikatúry
súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne

priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej úpravy
ohľadom nárokov poškodených z trestných činov. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy sa odvolaciemu súdu javila priznaná náhrada neprimerane vysoká. Bol názoru, že
možnohovoriťorozsahucca10%zozákladupriznávanéhoobetiamnásilnýchtrestnýchčinov(§12ods.
3 zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň zohľadnil, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných

práv žalobkyne, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo odôvodnilo ďalšie zníženie na
hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy. Keďže neboli zistené ani dôvody ako škandalizácia žalobkyne,
či zvyšovanie intenzity konania, alebo úmyselné konanie žalovanej, bolo podľa názoru odvolacieho súdu
potrebné sumu náhrady nemajetkovej ujmy znížiť o ďalších 50 %, t. j. na 110 eur a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietnuť.

2.2. Vo vzťahu k trovám konania odvolací súd konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
keďže dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP odvolací súd nezistil. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP za použitia § 255 CSP a § 262 CSP s tým, že
z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť

aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca. Žalobkyňu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú v spore, keď mala

úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Preto odvolací súd konštatoval, že úvaha žalovanej o
pomernom úspechu vo veci je nesprávna. Zároveň mal za to, že dôvody uvádzané žalovanou vo vzťahu
k aplikácii ustanovenia § 257 CSP sú nepoužiteľné. Uviedol, že k aplikácii citovaného ustanovenia
dochádza predovšetkým z dôvodov majúcich sociálny aspekt, ktorý vystupuje do popredia vtedy, ak

povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo
ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Takéto dôvody odvolací súd v prejednávanej veci nezistil,
pričom dospel k záveru, že voči žalovanej nejde o neprimeranú tvrdosť, či rozpor s dobrými mravmi.

3.ProtiuvedenémurozhodnutiuodvolaciehosúduvovýrokuI.včastiotrováchprvoinštančnéhokonania

a vo výroku III. o trovách odvolacieho konania podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.3.1. Namietala, že odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku nepostupoval v súlade s
ustanoveniami CSP, nevysvetlil svoje závery presvedčivo, neodpovedal na jej odvolacie argumenty a
vydal arbitrárne rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Dovolateľka tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore so zásadou úspechu v spore ako
základným kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania, nakoľko žalobkyňa mala v spore
úspech len čiastočný a odvolací súd jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zdôraznila, že
aj keď rozhodnutie o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, žalobca
musí niesť nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípade uplatnenia neprimeraných nárokov.

Žalobkyňa uplatnila v spore zjavne neprimeraný nárok (5 000 eur), pričom jej bola priznaná iba suma
110 eur, teda 2 % požadovanej čiastky. Odvolací súd mal túto skutočnosť zohľadniť pri posudzovaní
úspešnosti strany vo vzťahu k jej nároku na náhradu trov konania a porovnať nárokovanú a súdom
určenú výšku náhrad, aby bol rešpektovaný princíp spravodlivosti. Právna úprava náhrady trov konania
by mala mať aj preventívny účinok, aby strany zámerne nenadhodnocovali výšku sporu. Tento názor
podľa dovolateľky podporuje odborná literatúra, ako aj judikatúra súdov, pričom odkázala na nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011 a na rozsudok Krajského súdu v Žiline z
23. júla 2020 sp. zn. 10Co/21/2020. Dodala, že odvolací súd sa s touto jej argumentáciou, uvedenou
aj v odvolaní, nezaoberal, v napadnutom rozhodnutí absentuje akékoľvek odôvodnenie, prečo túto
argumentáciu považoval za nesprávnu resp. neaplikovateľnú.

3.2. Odvolací súd podľa dovolateľky neodpovedal ani na jej argumentáciu týkajúcu sa aplikácie
ustanovenia § 257 CSP. V odvolaní riadne odôvodnila existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
spočívajúcich v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku a podoprela ju odkazom
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 a rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/5/2013, 7Cdo/31/2016, ktoré potvrdili možnosť nepriznať trovy

konania v prípadoch, keď ich výška alebo povaha
sú zjavne neprimerané. Dovolateľka zdôraznila, že žaloba a konanie je identické s ďalšími 166 skutkovo
a právne identickými konaniami, opakoval sa veľký počet úkonov, pri ktorých podanie na súd vyžadovalo
len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania, čo znižuje
odbornú a časovú náročnosť právnych úkonov. Žalobcovia neplatili súdny poplatok, pretože súdy vec

nesprávne kvalifikovali ako spotrebiteľský spor, do konania bola vtiahnutá proti svojej vôli vzhľadom
na zjavne neprimerané žalované sumy. Konanie žalobcov preto označila za šikanózne. V tomto smere
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011, podľa ktorého má
súd pri rozhodovaní o trovách prihliadnuť aj na spravodlivé okolnosti prípadu, nielen na formálny úspech
vo veci. Podľa dovolateľky dôvodom hodným osobitného zreteľa nie sú len skutočnosti sociálneho a

ekonomického charakteru, súd by mal zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, napríklad aj to, že trovy
konania budú násobne prevyšovať judikovanú čiastku.

3.3. Z týchto dôvodov dovolateľka navrhla napadnutý rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného
a odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na

náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobkyňa k dovolaniu žalovanej uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania bolo
odôvodnené dostatočne a považuje ho za vecne správne. Namietala, že podané dovolanie je procesne
neprípustné, pretože smeruje len do výroku o náhrade trov konania. Poukázala na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 27. augusta 2020 sp. zn. II. ÚS 225/2020, v ktorom
ústavný súd vyslovil, že zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však žalobcu,
ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne
neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie presného výsledku

konania. Pokiaľ príslušný súd skonštatoval zásah do osobnostných práv, mala žalobkyňa plný úspech
v spore, teda v zmysle uplatnenia zásady úspechu jej patrí plný nárok na náhradu trov konania. Z tohto
hľadiskajeirelevantné,čiaprípadnevakejvýškebolapriznanánáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch.
Konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania
tak bolo bez právneho významu. Za nedôvodnú tiež žalobkyňa považovala argumentáciu žalovanej o

opakujúcich sa a obsahovo rovnakých úkonoch právneho zástupcu žalobkyne, keďže práve žalovaná
je stranou v konaní vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a v
týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Postoj žalovanej, ktorá popiera samotný základ
nároku žalobkyne napriek už mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi, priamovylučuje aplikáciu § 257 CSP. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP
odmietol, prípadne podľa § 448 CSP zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“, resp. „najvyšší súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je

potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach
(1VObdo/2/2021, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022,
2Cdo/89/2020 a iné; obdobne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018).

11.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

12. Žalovaná tvrdila, že odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania je nezrozumiteľné, nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, v
dôsledku čoho je toto rozhodnutie arbitrárne.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces, b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strán
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a
skutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany(§387ods.3CSP).Nerešpektovanie
tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dodržiavanie povinnostiriadne odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak
vylúčiť svojvôľu v súdnom procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd určitou,
stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Najvyšší súd i ústavný súd už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu

(porovnaj4Cdo/34/2018,8Cdo/152/2018,1Obdo/7/2018,1Obdo/82/2018,4Cdo/3/2019,5Cdo/57/2019,
4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS 515/2020,
9Cdo/7/2021, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420
písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj
náležité odôvodnenie rozhodnutia (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018).

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý
argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).

17. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výroky týkajúce
sa náhrady trov konania v prospech žalobkyne odôvodnil uplatnením zásady úspechu, ktorá sa v

spore o ochranu osobnostných práv musí odvíjať od rozhodnutia o základe nároku (či došlo alebo
nedošlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu) bez ohľadu na priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy; ako aj neexistenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, keďže nešlo o
neprimeranú tvrdosť, či rozpor s dobrými mravmi. Takéto zdôvodnenie, aj keď stručné, z hľadiska jeho
obsahu podľa dovolacieho súdu nemožno označiť ako nezrozumiteľné či nedostatočné v takej intenzite,

že by to zakladalo porušenie práva na spravodlivý proces. Je potrebné pripustiť, že odvolací súd v
odôvodnení rozhodnutia výslovne nereagoval na niektoré námietky žalovanej (nižšie, v bodoch 21 a 22
tohto odôvodnenia), nešlo však o argumenty, ktoré by boli kľúčové a ktoré by moli ovplyvniť rozhodnutie.

18. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovanej, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na

spravodlivý proces možno označiť za kľúčové a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Najmä sa
vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcou sa miery úspechu a neúspechu žalobkyne v peňažnom
vyjadrení. Dovolací súd sa plne stotožňuje s argumentom odvolacieho súdu, že pokiaľ súd skonštatuje
zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov
konania. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 475/2018, II. ÚS 399/2019, II. ÚS
397/2020, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 233/2022, II. ÚS 208/2025). Nemajetková ujma vzniknutá porušením
osobnostných práv sa vo všeobecnosti nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno
exaktne kvantifikovať. Stanoviť mieru úspechu v takejto veci v závislosti od vzťahu meritórneho
rozhodnutia o výške náhrady ujmy k žalobnému petitu by nespĺňalo požiadavku spravodlivosti. V

prípadoch, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Za základné sa v týchto prípadoch považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

19. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu,
ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným
rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétnehoprípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej
formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), resp. za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).

Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V
zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010,
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by dával súdu voľnú
možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať
tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania.

20. V danej veci odvolací súd zdôvodnil neaplikáciu ustanovenia § 257 CSP nielen tým, že na strane

žalovanej nezistil, že by nemohla uhradiť trovy konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila (žalovaná
ani netvrdila, že by náhrada trov predstavovala ohrozenie jej finančnej stability či podnikania), ale aj
zohľadnením postoja strán v konaní, okolností danej veci, pričom podľa názoru odvolacieho súdu nešlo
o neprimeranú tvrdosť, či rozpor s dobrými mravmi.

21. V tejto súvislosti (pokiaľ ide o postoj strán v priebehu konania) vyznieva absurdne argumentácia
žalovanej, že bola do konania „vtiahnutá“ proti svojej vôli, ako aj jej tvrdenie o zjavne neprimeranej výške
žalobou uplatneného nároku. Uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur za porušenie
ochrany základných osobných údajov nemožno považovať za zjavne neprimerané už preto, že súd
prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 500 eur (v iných konaniach súd

prvej inštancie priznal vo vzťahu k rovnakému bezpečnostnému incidentu aj sumu 3 300 eur), teda
žalobkyňou uplatnenú sumu nemožno považovať za výrazne „prestrelenú“. Hoci napokon odvolací súd
znížil priznanú náhradu na 110 eur, preukazuje to, že ani súdy nemali na otázku primeranej výšky
náhrady jednotný názor, pričom ide o relatívne novú problematiku, kde sa ešte len rodí judikatúra k
náhrade takejto nemajetkovej ujmy, teda ani žalobkyňa nemohla pri určení výšky nároku vychádzať z

ustálenej súdnej praxe.

22. Ani argument ďalšími 166 spormi s podobným obsahom nemožno akceptovať. Nejde o hromadné
žaloby, keďže žalobcovia v týchto sporoch sú rôzni - v každom spore ide o inú osobu, ktorej osobné
údaje boli ohrozené dotknutým bezpečnostným incidentom. To, že sú tieto osoby prípadne zastúpené

tým istým advokátom, je irelevantné, keďže náhrada trov patrí strane sporu, nie jej advokátovi, a to aj
napriek tomu, že sa uhrádza na účet advokáta. Hypotetické trovy priznané v iných veciach teda nemajú
dopad na tu preskúmavanú vec. Ani prípadná výška náhrady trov v tejto veci, ktorá môže presiahnuť
priznanú sumu 110 eur, nie je relevantná, keďže primárne v tomto spore nešlo o peňažné plnenie, ale o
posúdenie zodpovednosti žalovanej za zásah do práv žalobkyne na ochranu jej osobných údajov.

23. Práve naopak, okolnosti sporu, ktoré sú jedným z kritérií pri rozhodovaní o aplikácii alebo neaplikácii
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, svedčia v neprospech žalovanej. O určitej miere
zodpovednosti žalobkyne za výsledok konania by bolo možné uvažovať v prípade, ak by žalovaná
v rámci predžalobných rokovaní alebo aj v priebehu súdneho konania uznala svoju zodpovednosť

za nemajetkovú ujmu a v primeranej sčasti nárok žalobkyne uspokojila. K tomu ale nedošlo, preto
zostala plná procesná zodpovednosť za výsledok konania na strane žalovanej, čomu zodpovedalo aj
rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov konania a o neaplikácii ustanovenia § 257 CSP.

24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nezistil vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vo výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania, preto dovolanie žalovanej
ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.

25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strán v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP),

v zmysle ktorej úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej
žalovanej.

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.