Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324201761
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2324201761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, D. - E., zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Brláš, so sídlom Štefánikova trieda 52, Nitra,
proti žalovaným: 1/ F. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, I., zastúpenej advokátom: JUDr.
Ľudovít Surma, so sídlom Halenárska 7, Trnava, IČO: 50 120 671, 2/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
C. E. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária LWL s. r. o., so sídlom Šafárikova 431/4, Galanta, IČO:
54 846 382 a 3/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. B. XXXX/X, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Ľudovít
Surma, so sídlom Halenárska 7, Trnava, IČO: 50 120 671, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/55/2024 - 164 zo dňa 14.
októbra 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vlastníckeho práva p o t v r
d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, ako aj a vo výrokoch II. a III. o trovách konania r u š í a vec v zrušenom rozsahu

v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrokom II.
uložil žalobkyni zaplatiť žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Výrokom III. uložil zaplatiť žalovanému 2/ náhradu
trovkonaniavrozsahu100%stým,žeovýšketejtonáhradybuderozhodnutésamostatnýmuznesením.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, 3, § 129 ods. 1, 2,
§ 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 a § 460 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

(ďalej len „OZ“). Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam - pozemkom vymedzeným na základe vypracovaného geometrického plánu, ktoré
vznikli odčlenením od parcely v podielovom spoluvlastníctve žalovaných a určenia, že žalovaní 1/ až
3/ sú podielovými spoluvlastníkmi zvyšnej časti pozemkov, pričom predmetné vlastnícke právo malo
vzniknúť vydržaním žalobkyňou, resp. už jej právnymi predchodcami. Alternatívne sa domáhala určenia,
že v prospech žalobkyne ako vlastníka stavby došlo k vydržaniu vecného bremena k nehnuteľnosti
zameranej geometrickým plánom - pozemok pod stavbou, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho

práva k stavbe a že došlo k vydržaniu vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý
pozemok v prospech žalobkyne ako vlastníka stavby.3. Súd uviedol, že predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s
predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. ako je predpokladom dobrej viery
u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom

dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu
právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi
skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva musí byť „so zreteľom ku všetkým
okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo
na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne

a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu takéto právo patrí. Žalobkyňa sa domáha určenia svojho výlučného vlastníckeho práva na
základe tvrdenia, že keď na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.02.2017 nadobudla výlučné vlastníctvo k
stavbe, súčasne vstúpila do užívania pozemku pod stavbou a priľahlého pozemku, ktoré boli spolu so

stavbou dlhodobo užívané aj predchádzajúcimi vlastníkmi stavby tak, ako boli ohraničené oplotením.
Vo vzťahu ku svojej osobe žalobkyňa žiadny iný právny titul, na základe ktorého mala nadobudnúť
vlastnícke právo, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, neidentifikovala. Súd konštatoval, že na
základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke
právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento majetok nebol

predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu, či prevodu
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Predmetom prevodu bola len stavba rodinného domu v
kúpnej zmluve riadne špecifikovaná úplnými údajmi z katastra nehnuteľností (LV č. XXXX), ktorá je v
prospech žalobkyne v katastri nehnuteľností už zapísaná. Ak žalobkyňa vstúpila do držby pozemkov,
hoci v samotnej zmluve je uvedené, že tieto nie sú majetkovoprávne vysporiadané a nie sú predmetom

prevodu, je možné rozumne vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že nemohla byť dobromyseľná v tom,
že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom. Samotná skutočnosť, že
žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, ktoré predtým užívali aj pôvodní
vlastníci, neosvedčuje jej dobromyseľnosť, nakoľko vo vzťahu k pozemkom uvedeným v žalobnom

návrhu žalobkyňa neidentifikovala žiadny domnelý právny titul, ktorý by sa na pozemky vzťahoval.
Detencia sama o sebe na vydržanie nestačí. Tvrdenie žalobkyne, že vydržacia doba plynula najmenej
od roku 1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, je nepodložené. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu žiadneho titulu, z ktorého odvodzovala svoju dobromyseľnosť, že jej vlastnícke právo alebo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy bolo vlastnícke právo

k pozemkovým nehnuteľnostiam v katastri riadne zapísané v prospech žalovaných, čo si uvedomovali
nielen účastníčky kúpnej zmluvy z 15.02.2017, ale aj účastníci darovacej zmluvy z 02.11.2004, ktorou
bola stavba rodinného domu prevedená starými rodičmi žalobkyne na matku žalobkyne. Tak žalobkyňa,
ako aj jej matka, nemohli byť po celú dobu užívania dobromyseľné, že im právo k pozemkom patrí,
keďže mali od začiatku nadobudnutia vlastníctva k stavbe vedomosť o tom, že vlastníctvo k pozemkom

je nevysporiadané. Ak aj starí rodičia žalobkyne boli po nejaký čas dobromyseľní, zjavne u nich k
strate dobrej viery muselo dôjsť pred uzavretím darovacej zmluvy zo dňa 02.11.2004. Dobrá viera
totiž zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho
vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí, alebo že je subjektom práva, ktorého obsah
vykonáva. Držitelia túto pochybnosť formulovali v obsahu darovacej zmluvy, uvedením, že pozemok je

neusporiadaný. Žalobkyňa tvrdila, že nakoľko dňa 05.05.1975 mestský národný výbor vydal potvrdenie,
že L. M. je užívateľom nehnuteľností, k uplynutiu vydržacej doby došlo 05.05.1985. Argumentovala, že
ak už právni predchodcovia splnili podmienky vydržania, ich právny nástupca je aktívne legitimovaný na
uplatnenie tohto práva. Súd prvej inštancie uviedol, že táto argumentácia nezodpovedá platnej právnej
úprave ani rozhodovacej praxi súdov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 07.06.2007,

sp. zn. 22Cdo 2002/2006, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.05.2012, sp. zn.
3Cdo/84/2012). Pokiaľ by teda bolo pravdivé tvrdenie žalobkyne, že vlastnícke právo k pozemkom,
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, vydržali už starí rodičia žalobkyne, tieto sa stali ich
vlastníctvom a po ich smrti mali byť prejednané v dedičskom konaní. V prípade sporu o existencii práva,
ktoré má byť predmetom dedenia, súdna prax ustálila, že dedičia si svoje nároky môžu uplatňovať

formou žaloby o určenie, že vec alebo právo patrili do dedičstva po poručiteľovi. Žalobkyňa však takúto
žalobu nepodala a z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by na podanie takejto žaloby bola aktívne
legitimovaná, keďže ani nepreukazovala, že by bola jedinou dedičkou po starých rodičoch. Žalobkyňa
preto nepreukázala, že by na jej strane boli splnené predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva,alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Na základe uvedeného súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. Uviedol, že sa vzhľadom na prijaté závery ďalej nezaoberal listinnými dôkazmi,
ktoré mali preukazovať vydržanie pozemkov pôvodnými vlastníkmi (rozhodnutie o povolení stavby z

20.6.1958, potvrdenie o postavení stavby zo 7.8.1974, prehlásenie N. D. z 23.8.1974, rozhodnutie o
prípustnosti stavby z 26.9.1974, zápisnica zo stavebného konania z 26.9.1974, stanovisko vlastníkov
susedných nehnuteľností z 25.9.1974, potvrdenie o užívaní parcely z 5.5.1975, kúpna zmluva z
24.6.1956, príloha k žiadosti o stavebné povolenie z 2.4.1957) a nevykonal ani navrhnuté dokazovanie
výsluchom žalobkyne, žalovanej 1/, svedkyne O. B., vyžiadaním listinných dôkazov navrhovaných

žalobkyňou v podaní z 04.10.2024, v podaní žalovaného 2/ z 12.09.2024 a doplnenom podaní z
10.10.2024, keďže vykonanie týchto dôkazov by bolo nehospodárne a nemalo by vplyv na závery prijaté
súdom.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešným žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobkyni nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobkyňa, a to v celom jeho rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f)
a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu, súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobkyňa dôvodila tým, že v praxi sa zápočet vydržacej doby právneho predchodcu vydržateľa týka
prípadov držby veci, ktorá sa vykonáva od nepamäti (possessio temporis immemorialis). V takýchto
prípadoch je možné, že podmienky vydržania boli splnené už pred r. 1950, 1983 a 1992 (Fekete, I.:

Občiansky zákonník. 2. zväzok; Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie;
Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, str. 206). V zmysle
rozhodnutia R 83/2002: „Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 01.01.1992 stane osoba, ktorá
má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe neprežite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala
oprávneným držiteľom pred 01.01.1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj

dobu pred týmto dňom.“ Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že zmyslom a účelom inštitútu
vydržania je zosúladenie skutkového a právneho stavu (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
484/2015 z 14.11.2018). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ objektívne mohol byť presvedčený´ o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.
Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý´ spôsob nadobudnutia

veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto
rozhodujúce,žedržiteľzadržanúveczaplatildohodnutúsumu,prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,
alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024 vyslovil, že: „Právny titul je len jedným z dôkazov
preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania

sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo,
teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Z odbornej literatúry taktiež vyplýva, že samotná
vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu a pokiaľ sa ten vydržania nedovolal, môže tak
urobiť jeho právny nástupca. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 07.05.2002, sp.

zn. 22 Cdo 1843/2000: „V prípade, že účastník konania sám podmienky vydržania nesplní, je namieste
sa zaoberať tým, či i držba jeho predchodcov bola kvalifikovaná, príp. či už títo predchodcovia vec
alebo právo nevydržali.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2001, sp.
zn. 22 Cdo 1110/2000: „Oprávnený držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho
predchodcu, od ktorého nadobudol držbu.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa

23.04.2003, sp. z. 256/2003: „Z hľadiska započítania doby držby právnych predchodcov do vydržacej
doby nie je sama osebe rozhodujúca vedomosť oprávneného držiteľa veci o nemožnosti vydržania
vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu; podstatné je to, či títo predchodcovia boli sami so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im vec patrí.“7. Žalobkyňa považuje celý rozsudok súdu prvej inštancie za vychádzajúci z nesprávneho právneho
posúdenia, pretože súd prvej inštancie rozhodoval podľa „starej“ rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

SR. V čase súdneho konania (14.10.2024) už bolo vydané rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho
súdu SR, ako aj nález Ústavného súdu SR, ktoré právne posúdenie vydržania vykladajú odlišným
spôsobom v súvislosti s právnym titulom (vrátane domnelým právnym titulom), podľa ktorých za ústavne
konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 117/94, pričom súd prvej inštancie na tieto rozhodnutia najvyšších súdnych autorít

žiadnym spôsobom nereflektoval a odklon od v nich prezentovaného právneho názoru neodôvodnil.
Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že darovacia zmluva z 02.11.2004, ktorou rodinný dom nadobudla
matka žalobkyne, obsahovala ustanovenie, že pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet darovacej
zmluvy, preto na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že
jej patrí vlastnícke právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento
majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu,

či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; predmetom prevodu bola len stavba rodinného
domu a ak žalobkyňa vstúpila do držby pozemkov, hoci v samotnej zmluve je uvedené, že tieto nie
sú majetkovoprávne vysporiadané a nie sú predmetom prevodu, je možné rozumne vylúčiť akúkoľvek
pochybnosťotom,ženemohlabyťdobromyseľnávtom,ženadobúdaajpozemkovénehnuteľnosti,ktoré
neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu

k týmto pozemkom. Súd prvej inštancie však dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Veta „pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet tejto zmluvy“ neznamená, že
osoba nadobúdateľa si je vedomá, že by pozemok patril inej (tretej) osobe. Z predmetnej formulácie
vyplýva len to, že sa pozemok touto zmluvou neprevádza a vlastníctvo k nemu nie je usporiadané.
Pokiaľ súd z tohto ustanovenia dospel k záveru, že žalobkyňa a ani jej matka nemohli byť ohľadne držby

pozemkov dobromyseľné, ide o nesprávne skutkové zistenie. Matka žalobkyne a ani samotná žalobkyňa
nemajú právnické a ani vysokoškolské vzdelanie, a preto mal súd pristupovať k veci spôsobom, ktorý
dokáže z dôkazu určiť „bežná“ osoba a nie skúsený právnik. Žalobkyňa sa pýta, či pre účely odovzdania
držby k nehnuteľnosti je nevyhnutný písomný právny úkon, a to najmä v prípade keď sa jedná o priamych
príbuzných (rodič – potomok). Zodpovedanie tejto otázky však v aktuálne zistenom skutkovom stave nie

je možné, pretože súd zamietol návrhy na doplnenie dokazovania a na jedinom hlavnom pojednávaní
ani neumožnil navrhnúť ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

8. Žalobkyňa poukazovala na ust. § 150 ods. 2 a § 181 ods. 4 CSP a namietala, že súd prvej
inštancie na pojednávaní dňa 14.10.2024 nedal žiaden priestor na navrhnutie a uvedenie ďalších

skutkových tvrdení, čím zasiahol do práv žalobkyne spôsobom, že tým bolo porušené jej právo na
spravodlivý súdny proces. Súd totiž bezodkladne po postupe podľa § 181 ods. 2 CSP a oznámení svojho
predbežného právneho posúdenia pristúpil k vykonaniu dokazovania oboznámením obsahu súdneho
spisu a výzvou k záverečným návrhom. Postup súdu, ktorý zamietol riadny návrh žalobkyne na výsluch
relevantného svedka v súvislosti s držbou nehnuteľnosti, jej užívaním a odovzdaním a zamietol aj

ostatné návrhy na vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ku ktorým žalobkyňa nemá prístup, ale
ich riadne označila, predstavuje inú vadu konania, pretože súd de facto odoprel žalobkyni možnosť po
vypočutí si predbežného právneho posúdenia veci akokoľvek reflektovať na názor súdu. Pokiaľ súd
okamžite po úvodných prednesoch pristúpil k zamietnutiu všetkých návrhov žalobkyne na doplnenie
dokazovania, porušil tým právo na spravodlivý proces, lebo bez akéhokoľvek relevantného dokazovania

odoprel žalobkyni možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie. Súd prvej inštancie nesprávne
poukazuje na nedostatok preukázania právneho titulu, pretože nereflektuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorý vyslovil, že právny titul je len jedným z
dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely
vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby; a nález Ústavného súdu SR sp. zn.

II. ÚS 484/2015 z 14.11.2018 ktorý uviedol, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času,
vyvažujú nedôslednosť tykajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za
oprávnenú. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj v súvislosti so stratou dobromyseľnosti,
keďuviedol,žemalodôjsťkformulovaniupochybnostivobsahudarovacejzmluvyzroku2004.Uvedenie
predmetnej informácie nesúviselo s držbou pozemkov. Aby mohol súd prvej inštancie prijať uvedený

záver, tak by sa v predmetnej zmluve muselo uviesť, že pozemok na ktorom je stavba postavená je
vo vlastníctve tretej osoby. Takáto formulácia však v žiadnom právnom úkone uvedená nebola. Z listu
vlastníctva vyplýva, že právny vzťah k pozemku pod stavbou nie je evidovaný na liste vlastníctva.
Informácia o tom, že právny vzťah (vlastníctvo) nie je evidované na liste vlastníctva, nemôže osobebez právnického vzdelania, resp. bez praxe v oblasti nehnuteľností, poskytnúť informáciu súvisiacu s
vlastníctvom nehnuteľností, a teda vyvracať dobromyseľnosť držiteľa.

9. Žalobkyňa tiež dôvodila, že súd sa len okrajovo venoval alternatívnemu petitu, v dôsledku čoho je
odôvodnenie rozsudku arbitrárne a nepreskúmateľné. Ust. § 151o ods. 1 druhá veta OZ umožňuje
nadobudnutie vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) aj jeho výkonom
(vydržaním)zaobdobnéhopoužitiaustanovenia§134OZ.Predpokladyprevydržanievecnéhobremena
sú rovnaké ako pri vydržaní vlastníckeho práva. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípadoch, kedy

oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva
tohto práva nepretržite po dobu desať rokov. Do zmienenej doby sa započítava i doba, po ktorú mal
vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Z § 151n ods. 2 OZ explicitne vyplýva podstata vecného
bremena spojeného s vlastníctvom nehnuteľnosti spočívajúca v tom, že v prospech niekoho iného je jej
vlastník obmedzený nielen pre svoju osobu, ale že je takto obmedzený každý vlastník určitej nehnuteľnej
veci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 260/2008 z 10.12.2008: „Vo všeobecnosti

je možné vecné bremeno charakterizovať ako vecné právo, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnej
veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať
(pati, facere, non facere). Vyznačuje sa teda tým, že spočíva v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti
buď na prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka, alebo na prospech určitej
fyzickej alebo právnickej osoby, toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou (obmedzenie

vlastníka) v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené
buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasledujúce Občianskeho
zákonníka). Právnym dôvodom vzniku vecného bremena môže byť, rovnako ako u vlastníckeho práva
zmluva, dedenie, rozhodnutie príslušného orgánu, zákon a vydržanie. Oprávnenie zodpovedajúce
vecnému bremenu teda možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom tohto spôsobu nadobudnutia

je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov, ak sú splnené aj ostatné podmienky podobné
vydržaniu vlastníckeho práva, uvedené v § 134 Občianskeho zákonníka. Vylúčené je vydržanie práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu, alebo
vo vlastníctve zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka). Aj keď právna
úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám zodpovedajúcim

stupňu vývoja spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania
boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.“

10. Pokiaľ súd uzavrel, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové
nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému

bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom, ide o nesprávne právne posúdenie, pretože ako bolo výslovne
uvedené na pojednávaní dňa 14.10.2024, malo sa jednať o určenie existencie vecného bremena
„in rem“. Z odôvodnenia však vyplýva, že nemalo byť preukázané, že nadobúdala vecné bremeno
priamo žalobkyňa, čo predstavuje vecné bremeno „in personam“. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR je pritom nepochybné, že je možné vydržať aj vecné bremeno „in rem“, t.j. obmedzenie

vlastníka v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Vecné bremená „in rem“ sú spojené s vlastníctvom
panujúcej nehnuteľnosti a tieto sa žiadnym spôsobom osobitne neprevádzajú, ale prechádzajú spoločne
s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ teda bolo vydržané vecné bremeno „in rem“, napríklad
predchádzajúcimi vlastníkmi rodinného domu k 01.01.1992 (v zmysle R 83/2002), tak toto vecné
bremeno by prechádzalo s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa sa preto nemohla domáhať, že nadobúda

právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobkyňa len žiadala alternatívne určiť, že vecné bremeno
„in rem“, ktoré vzniklo v minulosti vydržaním v prospech vlastníka stavby ako panujúcej nehnuteľnosti
existuje. V žiadnom prípade ho však žalobkyňa nežiadala nadobudnúť, pretože to ani nie je možné.
Súd prvej inštancie však v tejto súvislosti neuviedol žiadne právne posúdenie, a teda aj v tejto časti je
rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý

proces.

11. Žalobkyňa uviedla, že ona a jej priami príbuzní užívajú predmetné nehnuteľnosti po dobu dlhšiu
ako 60 rokov. Tieto pozemky sú riadne oplotené, platili z nich daň z nehnuteľností, starali sa o ne a
majú ich v nepretržitej držbe. V roku 1974 bolo starému otcovi žalobkyne aj vydané potvrdenie, že

je oprávneným užívateľom, a teda aj držiteľom predmetných pozemkov. Starí rodičia sa na základe
všetkých zistených skutočností mohli dôvodne domnievať, že v dobrej viere držia a užívajú predmetné
nehnuteľnosti, pretože opätovne sa jednalo o bežných ľudí. Žalovaní predmetné nehnuteľnosti vlastnia
len formálne, pretože ich nikdy ani neužívali a ani nedržali a tieto „vlastnia“ ako ornú pôdu o výmere 3420m2. Ústavne konformným výkladom zákonných ustanovení vydržania je reálne skúmanie skutkového
stavu a nielen zisťovanie existencie právneho titulu. Rovnako aj Ústavný súd SR pripustil pri dlhodobom
užívaní nehnuteľnosti, že je možné pri dobromyseľnej držbe ospravedlniť pochybenia predchodcov,

nakoľko opačný výklad by predstavoval prílišný formalizmus, čo by viedlo k odopretiu spravodlivosti.
Pokiaľ sa jedná o vecné bremeno „in rem“, toto prechádza „automaticky“ spoločne s vlastníctvom
panujúcejnehnuteľnosti.Pokiaľsavydržalo,podstatnájelentáskutočnosť,čisaajnaďalejvykonáva.Ak
do roku 2004 mohli byť starí rodičia žalobkyne dobromyseľní ohľadne držby predmetných nehnuteľností,
tak došlo k vydržaniu minimálne vecného bremena „in rem“, ktoré následne prechádzalo spoločne s

vlastníctvom stavby. Žalobkyňa ako súčasný vlastník stavby (panujúcej nehnuteľnosti) je preto jediná
aktívne vecne legitimovaná osoba, ktorá sa existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
môže domáhať, pretože iná osoba na takomto určení nebude mať nikdy naliehavý právny záujem. Súd
prvej inštancie sa nezaoberal predmetnou žalobou ako celkom, porušil právo žalobkyne na spravodlivý
proces, keď procesným postupom nedal možnosť akokoľvek reagovať po vyslovení predbežného
právneho posúdenia, nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli podstatné pre riadne zistenie skutkového

stavu veci, vec nesprávne právne posúdil a zároveň z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

12. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala žalovaná 1/ písomné vyjadrenie, v ktorom poukázala
na to, že žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že podľa nej vydržacia doba plynula najmenej od roku

1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, nakoľko dňa 05.05.1975 Mestský národný výbor vydal
potvrdenie, že L. M. je užívateľom nehnuteľnosti, k uplynutiu vydržacej doby došlo 05.05.1985. Súd
v rozsudku konštatoval, že na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť
dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou

nedošlo k zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalovaná 1/ poukazovala
na to, že v žalobe ani vo vyjadreniach žalobkyne sa nenachádza žiadne tvrdenie o tom, ako a od
koho nadobudla vlastníctvo, alebo práva zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyňa. Naopak z
tvrdení žalobkyne vyplýva, že vlastnícke právo/vecné bremeno mal nadobudnúť vydržaním L. M. dňa
05.05.1985, avšak z písomných podaní žalobkyne ani z ústnych vyjadrení na pojednávaní nevyplýva,

ako malo prejsť uvedené vlastníctvo alebo právo z vecného bremena na žalobkyňu, keďže L. M.
sa mal podľa žalobkyne už chovať nie len tak, ako by mu uvedené právo patrilo, ale jemu už
patrilo vlastnícke právo, ale napriek tomu vlastníctvo nehnuteľností vedome na žalobkyňu nepreviedol.
Žalobkyňa si v odvolaní, napriek tomu, že podľa nej podmienky vydržania mal splniť už L. M., ktorý
teda podľa žalobkyne nadobudol vlastníctvo, kladie akademickú otázku ako sa odovzdáva držba, bez

toho aby uviedla, aký dopad to má mať na súdenú vec, keď je zrejmé, že L. M. nepreviedol písomnou
zmluvou vlastníctvo na žalobkyňu a žalobkyňa sa domáha žalobou určenia, že je vlastníkom vecí,
ale zároveň tvrdí, že ju vydržal L. M.. Z písomných zmlúv predložených žalobkyňou vyplýva, že ich
predmetom nebol prevod vlastníctva ani zriadenie vecného bremena pre žalobkyňu (§ 46 ods. 1
OZ). Žalobkyňa bola povinná úplne a pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti v podanej žalobe a

označiť dôkazy na ich preukázanie. Následne mala možnosť ich doplniť v replike a na pojednávaní. K
uvedenému však nedošlo, a to ani v podanom odvolaní. Žalobkyňa navrhla výsluch svedka k užívaniu
pozemkov a k plateniu dane za pozemky. Žalobkyňa však v žiadnom svojom podaní neuvádzala
žiadne skutočnosti ohľadom nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností od L. M. O. B., ku ktorým by mala
vypovedať uvedená svedkyňa. Žiaden z ďalších navrhnutých dôkazov zo strany žalobkyne, ktoré neboli

súdom vykonané, sa netýkal skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v tomto konaní (nadobudnutí
vlastníckehoprávaalebovecnéhobremenažalobkyňou),apretoaninebolisúdomvykonané.Predbežné
právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho
rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú
a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a

pod. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového
konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Nič nebránilo žalobkyni, a to práve
z dôvodu poskytnutia predbežného právneho posúdenia, prehodnotiť prostriedky procesného útoku a
navrhnúť príslušné dokazovanie, avšak žalobkyňa na uvedené vôbec nereagovala, a to napriek tomu,
že bola zastúpená advokátom. Predbežné právne posúdenie súdom nebolo pre žalobkyňu prekvapivé,

keďže naň upozorňovali žalobkyňu žalovaní už v ich vyjadreniach k žalobe a aj pri mimosúdnych
rokovaniach. Žalobkyňa nie je schopná ani v podanom odvolaní substancovať akékoľvek relevantné
skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé viesť k jej úspechu v spore. Napriek citácii rozhodovacej praxe
žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla, či niekomu zaplatila za vlastníctvo predmetných pozemkov, alebo jejboli tieto darované, keďže ich držbu a následne aj vlastníctvo mal podľa žalobkyne nadobudnúť L. M.. Ak
žalobkyňa uvedené netvrdila, nemohla ani navrhnúť žiaden dôkaz na preukázanie uvedeného tvrdenia.
Žalobkyňa v súdnom konaní netvrdila, že pozemky vydržala, ale tvrdila, že ich vydržal L. M.. Ústavný

súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 rozhodoval o sťažnosti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa v
roku 2006 ako žalobca domáhal žalobným návrhom proti susedom určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti, a to časti záhrady o výmere 122 m2. Nehnuteľnosť kúpili jeho rodičia na základe ústnej
kúpnej zmluvy. Kúpna cena vo výške 4.665 Kčs bola uhradená, o čom svedčili vlastnoručné podpisy
predávajúcich na písomnom potvrdení. Rodičia sporný pozemok ústne darovali sťažovateľovi v roku

1975. K zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností nedošlo. Od kúpy nehnuteľností užívali
tieto rodičia sťažovateľa a sťažovateľ sám ako svoje vlastníctvo v dobrej viere a v presvedčení, že
kúpou sa stali vlastníkmi. Žalobkyňa však v danej veci žiadnu ústnu zmluvu, na základe ktorej by užívala
predmetné pozemky ako vlastník počas celého konania netvrdila, a to napriek tomu, že opakovane
vo svojich podaniach odkazuje na nálezy a rozhodovacou prax, z ktorej uvedené vyplýva. Naopak ju
prekvapilo, že sa touto praxou riadil súd pri rozhodovaní v tejto veci.

13. Žalobkyňa rozšírila na pojednávaní žalobu o alternatívny petit s tým, že inak na žalobe nezmenila
nič, t.j. zotrvala na rovnakých skutkových dôvodoch, ako pri určení vlastníckeho práva, t.j. že L. M.
nadobudol vydržaním vecné bremeno (právo užívať pozemky) dňa 5.5.1985, a to z dôvodu existencie
potvrdenia o výmere užívanej parcely vydanej L. M. dňa 05.05.1975. Žiadala určiť, že došlo k vydržaniu

vecného bremena (určenie právnej skutočnosti), nie k určeniu existencie vecného bremena ku dňu
rozhodnutia súdu. Potreba určenia takejto právnej skutočnosti súdom však nevyplýva z osobitného
predpisu a žalobkyňa ani nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie takejto žaloby, keďže naviac aj
podľa jej vlastných tvrdení ona sama nevydržala vecné bremeno, ale vecné bremeno vydržal L. M., ktorý
však nie je účastníkom tohto konania. Navyše nie je možné súdom určiť, že došlo k vydržaniu práva

cesty podľa § 151 o ods. 3 OZ, keďže podľa tohto ustanovenia môže súd na návrh vlastníka stavby
zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.
Právo, ktoré vzniká konštitutívnym rozhodnutím súdu, nie je možné vydržať, bez existencie, čo i len
nezákonného (putatívneho) rozhodnutia súdu. Existencia takéhoto rozhodnutia nebola v konaní ani
tvrdená. Napriek zmätočnosti rozšírenia žalobného návrhu, žalobkyňa v odvolaní sama poukazuje na

rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 260/2008 z 10.12.2008, podľa ktorého: „Dovolací súd
považuje za potrebné poukázať aj na to, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym
oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode
nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku

všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú
je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za
následok jeho vznik, overil.“ Žalobkyňa teda nemohla byť v dobrej viere, že je oprávnená z akéhokoľvek
vecného bremena v prospech nej ako vlastníka stavby, a to z dôvodu, že zmluva, ktorou nadobudla
stavbu žalobkyňa neobsahuje ustanovenie, že by so stavbou bolo spojené akékoľvek právo z vecného

bremena. Za výsledok sporu nesie zodpovednosť výlučne žalobkyňa a súd v danej veci nemohol
rozhodnúť inak. Žalovaná 1/ preto vzhľadom na nenaplnenie žiadneho zo žalobkyňou uvedeného
odvolacieho dôvodu navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

14. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala písomné vyjadrenie aj žalovaný 2/. Uviedol, že sa v

plnom rozsahu stotožňuje s obsahom napadnutého rozsudku, súd na základe výsluchu účastníkov
a predložených listinných dôkazov tieto správne vyhodnotil a vo veci zákonne rozhodol. V žalobe
ani vo vyjadreniach žalobkyne sa nenachádza žiadne tvrdenie o tom, ako a od koho nadobudla
vlastníctvo, alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyňa. Naopak z tvrdení žalobkyne
vyplýva, že vlastnícke právo/vecné bremeno mal nadobudnúť vydržaním L. M. dňa 05.05.1985, avšak

z písomných podaní žalobkyne, ani z ústnych vyjadrení na pojednávaní nevyplýva, ako malo prejsť
uvedené vlastníctvo, alebo právo z vecného bremena na žalobkyňu, keďže L. M. sa mal podľa žalobkyne
už chovať nie len tak, ako by mu uvedené právo patrilo, ale jemu už patrilo vlastnícke právo, ale napriek
tomu vlastníctvo nehnuteľností vedome na žalobkyňu nepreviedol. Z písomných zmlúv predložených
žalobkyňou vyplýva, že ich predmetom nebol prevod vlastníctva, ani zriadenie vecného bremena pre

žalobkyňu. Nič nebránilo žalobkyni, a to práve z dôvodu poskytnutia predbežného právneho posúdenia
veci súdom, prehodnotiť prostriedky procesného útoku a navrhnúť príslušné dokazovanie, avšak
žalobkyňa na uvedené vôbec nereagovala, a to napriek tomu, že bola zastúpená advokátom. Predmetné
konanie nie je konaním, v ktorom by sa poskytovala ochrana slabšej strane, obe strany mali rovnaképodmienky v celom konaní a predbežné právne posúdenie súdom nebolo pre žalobkyňu prekvapivé,
keďže naň upozorňovali žalobkyňu žalovaní už v ich vyjadreniach k žalobe a aj pri mimosúdnych
rokovaniach. Žalobkyňa nie je schopná ani v podanom odvolaní substancovať akékoľvek relevantné

skutkové tvrdenia, ktoré by boli vôbec spôsobilé viesť k jej úspechu v tomto spore. Ústavný súd SR
v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 rozhodoval o sťažnosti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa v roku
2006 ako žalobca domáha žalobným návrhom proti susedom určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti, a to časti záhrady o výmere 122 m2. Nehnuteľnosť kúpili jeho rodičia na základe ústnej
kúpnej zmluvy. Kúpna cena vo výške 4.665 Kčs bola uhradená, o čom svedčili vlastnoručné podpisy

predávajúcich na písomnom potvrdení. Rodičia sporný pozemok ústne darovali sťažovateľovi v roku
1975. K zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností nedošlo. Od kúpy nehnuteľností užívali
tieto rodičia sťažovateľa a sťažovateľ sám ako svoje vlastníctvo v dobrej viere a v presvedčení, že
kúpou sa stali vlastníkmi. Žalobkyňa však v danej veci žiadnu ústnu zmluvu, na základe ktorej by užívala
predmetné pozemky ako vlastník počas celého konania netvrdila, a to napriek tomu, že opakovane vo
svojich podaniach odkazuje na nálezy a rozhodovacou prax, z ktorej uvedené vyplýva, ako podstatný

znak oprávnenosti držby, avšak žalobkyňa sa prekvapivo pri substancovaní podstatných okolností v
spore pozabudla uvedenými riadiť, naopak ju prekvapilo, že sa touto praxou riadil súd pri rozhodovaní
v tejto veci. Na konanie žalobkyne ako aj jej právnych predchodcov počas obdobia od roku 1956,
teda od domnelého nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti až do podania žaloby
možno aplikovať všeobecne uznávanú právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ ako v tejto súvislosti

konštatoval NS SR v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v
rímskom práve - práva paria len bdelým /pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým/, teda tým, korí
sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu

strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Žalovaný 2/ vzhľadom na uvedené žiadal,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne a obsahovo správne potvrdil.

15. K vyjadreniu žalovanej 1/ podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika), v ktorom uviedla, že v
celom rozsahu jej tvrdeniam odporuje. Poukázala na to, že už v úvode samotnej žaloby špecifikovala, od

akého právneho úkonu odvodzuje svoje vlastnícke právo, ako aj celkovú chronológiu jeho nadobudnutia.
Predmetné konanie predstavuje určenie vlastníckeho práva vydržaním, pre ktoré je charakteristické a
relevantné, že neexistuje právny titul, ako napríklad kúpna zmluva registrovaná štátnym notárstvom,
alebo prídelová listina, resp. tieto existujú, ale trpeli určitou vadou. Účelom vydržania je zosúladenie
dlhodobého faktického stavu so stavom právnym, pokiaľ sú preto splnené zákonné dôvody. Napriek

opakovanecitovanýmrozhodnutiamsúdovrôznychinštancií,ktorépotvrdzujú,ženeexistenciaprávneho
titulu neznamená automaticky neoprávnenosť držby, alebo nedostatok dobromyseľnosti, žalovaná 1/ vo
vyjadrení znova argumentuje neexistenciou právneho titulu, a práve z uvedeného dôvodu žalobkyňa
opäť zdôrazňuje, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí,
ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/287/2006). Veľký senát Najvyššieho súdu SR v rozhondutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13.05.2024
vyslovil, že: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr., či za držanú vec zaplatil dohodnutú

sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné
plnenie.“ Skonštatovanie v kúpnej zmluve zo dňa 15.02.2017, že „pozemok je neusporiadaný a netvorí
predmet tejto zmluvy“ nevylučuje dobromyseľnosť držby pozemkov a zároveň žalobkyňa preukázala na
základe potvrdenia zo dňa 05.05.1975, že jej právny predchodca L. M., bol oprávneným užívateľom
predmetných nehnuteľností podľa potvrdenia Mestského národného výboru D.. Žalobkyňa v podanej

žalobe uviedla všetky relevantné a rozhodujúce skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie, ktoré mohli
objasniť samotný skutkový stav, avšak výsluch relevantného svedka v súvislosti s držbou nehnuteľnosti
a jej užívaním a odovzdaním nemala možnosť inak nahradiť, keďže uvedené je možné dosiahnuť len
samotnou prítomnosťou a vykonaním výsluchu relevantného svedka. Práve výsluchom svedka sa malo
odvodiť právne nástupníctvo, avšak súd prvej inštancie okamžite po úvodných prednesoch pristúpil k

zamietnutiu všetkých návrhov žalobkyne na doplnenie dokazovania. Keďže všetky návrhy žalobkyne na
vykonanie dokazovania boli zamietnuté, nemohla byť schopná ani uniesť dôkazné bremeno. Žalobkyňa
si je vedomá, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy,
avšak sa ani nikdy nespoliehala na uvedené, naopak výsluchom svedka mala za cieľ potvrdiť tvrdenéskutočnosti popri označených dôkazoch a prispieť k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu. Zároveň
navrhla vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ku ktorým nemala prístup, ale ich riadne označila.
Práve uvedené odporuje vyslovenému záveru, že si nesplnila svoju povinnosť úplne a pravdivo opísať

rozhodujúce skutočnosti v podanej žalobe. Žalobkyňa sa taktiež nestotožňuje so záverom žalovanej
1/ o tom, že žiaden z navrhnutých dôkazov zo strany žalobkyne, ktoré neboli súdom vykonané, sa
netýkali skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v tomto konaní. Práve naopak, tieto skutočnosti mali
bližšie objasniť samotnú chronológiu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a
tým potvrdiť aj dobromyseľnosť držby.

16. V prejednávanej veci je podľa žalobkyne nepochybne preukázané, že jej právny predchodcovia
dlhodobo držali a nerušene užívali sporné nehnuteľnosti. Avšak vydržania sa doteraz žiaden z jej
právnych predchodcov nedovolal, aj keď preukázateľne zákonná vydržacia doba už uplynula ako pri
starých rodičoch žalobkyne, tak aj pri matke žalobkyne. Žalobkyňa v celom rozsahu odporuje tvrdeniu,
že v súdnom konaní netvrdila, že pozemky vydržala, ale ich vydržal L. M., keďže celá podstata žaloby

smeruje k určeniu vlastníckeho práva vydržaním a tým, že zo samotnej odbornej literatúry vyplýva,
že vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu a pokiaľ sa právny predchodca, t.j. L. M.
vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca – žalobkyňa a práve z uvedeného vyplýva,
že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalobkyňa odvodzuje z tohto dôvodu. Žalobkyňa tu
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1110/2000 z 11.04.2001: „Oprávnený

držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho predchodcu, od ktorého nadobudol
držbu“, ako aj Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1843/2000 z 07.05.2002:
„V prípade, že účastník konania sám podmienky vydržania nesplní, je namieste sa zaoberať tým, či i
držba jeho predchodcov bola kvalifikovaná, príp. či už títo predchodcovia vec alebo právo nevydržali.“
K držbe sporných nehnuteľností došlo preukázateľne dobromyseľne, pričom ak by aj vznikli v tejto

súvislosti akékoľvek pochybnosti, tak platí vyvrátiteľná právna domnienka o dobromyseľnosti v zmysle
§ 130 ods. 2 OZ, že držba je v prípade pochybností oprávnená. Preto za súčasného skutkového
stavu, ktorý preukázateľne vyplýva z predložených dôkazov, s poukazom na dlhotrvajúcu nerušenú
držbu predmetných pozemkov (viac ako 50 rokov) je za spravodlivé možné považovať výlučne súdne
rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

17. K vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaných 1/ a 3/ k odvolaniu žalobkyne, podali žalované
1/ a 3/ písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedli, že podľa ustálenej praxe ako podmienka
vydržania nepostačuje subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, ale je
potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie toho, či držiteľ je

so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za
následok vznik práva; titul nadobudnutia držby tu síce nemusí byť, držiteľ však musí byť so zreteľom
na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o takýto titul opiera. Oprávnená držba sa zakladá

na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného
práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej
opatrnosti vyhnúť. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z
objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na

okolnosti konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého
posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť
sícevdobrejviere,avšakniesozreteľomnavšetkyokolnosti,apretonemôžebyťdržiteľomoprávneným.
Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Pri hodnotení dobrej viery je vždy
potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú dobu vydržania
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ
oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve
patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Odvolateľka žiadala súd o určenie, že ona
je vlastníkom nehnuteľností, ktoré nadobudli do vlastníctva iné osoby v minulosti (uplynutím vydržacej

doby dňa 05.05.1985). Navrhovaný dôkaz výsluchom inej osoby nemohol nič zmeniť na tom, že v danej
veci odvolateľka nenadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré podľa nej nadobudli iné osoby,
vkladom do katastra (§ 133 ods. 2 OZ). Žalobkyňa v celom konaní netvrdila, že nehnuteľnosti vydržala
od svojej matky, alebo starého otca.18. Podľa rozhodnutia NS ČR, na ktorý odkazuje odvolateľka: „Dovolatel požaduje, aby dovolací soud
vyřešil jinak otázku možného zápočtu vydržecí doby i od osoby, která již sama vlastnické právo vydržela.

Tato námitka nezakládá přípustnost dovolání, neboť se odvolací soud neodchýlil od ustálené judikatury.
Zároveň dovolací soud ani neshledal důvody ke změně této judikatury. Rozhodovací praxe dovolacího
soudu byla jasně vyjádřena například v usnesení ze dne 5.12.2005, sp. zn. 22 Cdo 2128/2005, jehož
právní věta publikovaná pod C 3719 v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, C.
H. Beck (dále jen Soubor) zní: Námitka držitele, že sporný pozemek vydržel již jeho právní předchůdce,

nemůže mít kladný vliv na výsledek řízení o určení, že vlastníkem pozemku je držitel, jestliže právní
předchůdce na držitele sporný pozemek nepřevedl (neoznačil ho ve smlouvě) a převedl na něj pouze
pozemky jiné v hranicích a výměře dané příslušným katastrálním operátem. Z této právní věty i z dalších
rozhodnutí Nejvyššího soudu, týkajících se možnosti držitele uplatňujícího vydržení věci započíst si dobu
držby svého právního předchůdce podle § 134 odst. 3 obč. zák. [srovnej například rozsudky Nejvyššího
soudu ze dne 7. 5. 2002, sp. zn. 22 Cdo 1843/2000 (publikovaný pod C 1 176 v Souboru), ze dne

7. 6. 2007, sp. zn. 22 Cdo 2002/2006 (publikovaný pod C 5 210 v Souboru), či ze dne 11. 4. 2001,
sp. zn. 22 Cdo 1110/2000 (publikovaný pod C 406 v Souboru)], vyplývá, resp. lze z nich dovodit, že
oprávněný držitel si může započítat do doby nezbytné k vydržení věci či práva dobu oprávněné držby
svého právního předchůdce jen tehdy, pokud ten sám věc či právo již nevydržel. Jestliže věc vydržel
již právní předchůdce žalobce uplatňujícího své vlastnictví k věci z titulu vydržení, může žalobce nabýt

vlastnictví k věci vydržením jen její oprávněnou držbou po celou vydržecí dobu; zápočet doby právního
předchůdce je v takovém případě logicky vyloučen [srovnej usnesení Nejvyššího soudu ze dne 11. 10.
2011, sp. zn. 22 Cdo 4282/2009 (publikované pod C 10 356 v Souboru)]. Otázka započítania vydržacej
doby predchodcu vznesená odvolateľkou je vyriešená súdnou praxou, na ktorú odkazuje, ale v jej
neprospech. Ani ubehnutie doby 50 rokov a ani 100 rokov existencie domu vo vlastníctve odvolateľky

na cudzom pozemku, za okolností uvedených odvolateľkou počas konania a trvania súčasnej právnej
úpravy, nie sú spôsobilé založiť jej vlastníctvo, ani právo z vecného bremena, k predmetným pozemkom.

19.Žalovaný2/kvyjadreniužalobkynekvyjadreniužalovanej1/vosvojompísomnomvyjadrení(duplika)
uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne a v plnom rozsahu súhlasí

s obsahom vyjadrenia žalovanej 1/.

20. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané

včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a

dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní

pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne proti časti výroku I.
zamietajúceho žalobu v časti požadovaného určenia vlastníckeho práva, nie je možné priznať úspech,
lebo rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti výroku I. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre potvrdenie výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti o určenie vlastníckeho práva
v zmysle § 387 ods. 1 CSP; avšak odvolanie žalobkyne bolo dôvodné proti časti výroku I. rozsudku

súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, preto bolo nevyhnutné výrok I. v tejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť, a to
vrátanezávislýchvýrokovII.aIII.otrováchkonaniaa vzrušenomrozsahuvrátiťvecsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia
a žalobkyňou uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ zamietol
v celom rozsahu žalobu žalobkyne domáhajúcej sa buď určenia, že predmetné nehnuteľnosti zameranégeometrickým plánom GEOS – geodetické služby s. r. o. č. 028/2024 zo dňa 15.03.2024 ako parcely
reg. „C“ č. 3809/4 o výmere 141 m2, č. 3809/5 o výmere 323 m2 a č. 3810 o výmere 488 m2 sú vo
výlučnom vlastníctve žalobkyne a parcela reg. „E“ č. 626/104 o výmere 2.468 m2 je v podiele 1/16 k celku

vo vlastníctve žalovanej 1/, v podiele 7/8 k celku vo vlastníctve žalovaného 2/ a v podiele 1/16 k celku
vo vlastníctve žalovanej 3/; alebo určenia, že podľa § 151o ods. 1 OZ v spojení s § 135c ods. 3 OZ
došlo k vydržaniu vecného bremena k predmetným parcelám č. 3809/4, č. 3809/5 a č. 3810 v prospech
vlastníka stavby – rodinný dom s. č. XXXX na novovytvorenej parcele č. 3809/4, ktoré je nevyhnutné
na výkon vlastníckeho práva k stavbe a podľa § 151o ods. 1, 3 OZ došlo k vydržaniu vecného bremena

práva cesty cez priľahlý pozemok parc. č. 3809/5 v prospech vlastníka stavby – rodinný dom s. č.
XXXX na novovytvorenej parcele č. 3809/4; keď súd prvej inštancie dôvodil tým, že samotná skutočnosť,
že žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, ktoré predtým užívali aj
pôvodní vlastníci stavby, neosvedčuje jej dobromyseľnosť, nakoľko vo vzťahu k pozemkom uvedeným
v žalobnom návrhu žalobkyňa neidentifikovala žiadny domnelý právny titul, ktorý by sa na pozemky
vzťahoval, pričom na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru,

že jej patrí vlastnícke právo aj k sporným pozemkom, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k
zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a v samotnej zmluve je uvedené, že
tietopozemkyniesúmajetkovoprávnevysporiadanéaniesúpredmetomprevodu,pretomožnorozumne
vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové

nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému
bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom. Žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadneho titulu, z ktorého
odvodzovala svoju dobromyseľnosť, že jej vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému
bremenu patrí. Tak žalobkyňa, ako aj jej matka nemohli byť po celú dobu užívania dobromyseľné, že
im právo k pozemkom patrí, keďže mali od začiatku nadobudnutia vlastníctva k stavbe vedomosť o

tom, že vlastníctvo k pozemkom je nevysporiadané. Tvrdenie žalobkyne, že vydržacia doba plynula
najmenej od roku 1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, je nepodložené, pretože ak aj
starí rodičia žalobkyne boli po nejaký čas dobromyseľní, zjavne u nich k strate dobrej viery muselo
dôjsť pred uzavretím darovacej zmluvy zo dňa 02.11.2004, kedy sa oboznámili so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli u nich vyvolať pochybnosť o tom, že im vec podľa práva patrí, alebo že sú subjektom

práva, ktorého obsah vykonávajú, keď držitelia túto pochybnosť formulovali v obsahu darovacej zmluvy,
uvedením, že pozemok je neusporiadaný. Žalobkyňa predovšetkým tvrdila, že nakoľko dňa 05.05.1975
mestský národný výbor vydal potvrdenie, že L. M. je užívateľom nehnuteľností, k uplynutiu vydržacej
doby došlo 05.05.1985, teda argumentovala, že už právni predchodcovia splnili podmienky vydržania.
Súdktomuuviedol,žeakvlastníckeprávokpozemkom,aleboprávozodpovedajúcevecnémubremenu,

vydržali už starí rodičia žalobkyne, tieto sa stali ich vlastníctvom a po ich smrti mali byť prejednané
v dedičskom konaní. Súd dôvodil, že v prípade sporov o existenciu práva, ktoré má byť predmetom
dedenia, si dedičia svoje nároky môžu uplatňovať formou žaloby o určenie, že vec alebo právo patrili
do dedičstva po poručiteľovi, avšak žalobkyňa takúto žalobu nepodala a ani nepreukazovala, že by bola
jedinou dedičkou po starých rodičoch. Žalobkyňa preto nepreukázala, že by na jej strane boli splnené

predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vydržaním.

23. Žalobkyňa so závermi súdu prvej inštancie v podanom odvolaní nesúhlasila. Poukazovala na
to, že oprávnený držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho predchodcu, od

ktorého nadobudol držbu a hoci samotná vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu, pokiaľ
sa ten vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca. Mala za to, že súd rozhodoval
podľa „starej“ rozhodovacej praxe a poukazovala na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13.05.2024, ktorý vyslovil, že právny titul je len jedným z dôkazov
preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania

sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby; ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 484/2015 z 14.11.2018, ktorý uviedol, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času,
vyvažujú nedôslednosť tykajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná
za oprávnenú. Mala tiež za to, že veta „pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet tejto zmluvy“
neznamená, že nadobúdateľ si je vedomý, že by pozemok patril inej (tretej) osobe, lebo z nej

vyplýva len tá skutočnosť, že sa pozemok touto konkrétnou zmluvou neprevádza a vlastníctvo k
nemu nie je usporiadané, preto záver súdu, že žalobkyňa a ani jej matka nemohli byť ohľadne
držby pozemkov dobromyseľné, je nesprávny. Uvedenie predmetnej informácie nesúviselo s držbou
pozemkov. Informácia o tom, že vlastníctvo nie je evidované na liste vlastníctva, nemôže osobebez právnického vzdelania, resp. bez praxe v oblasti nehnuteľností, poskytnúť informáciu súvisiacu
s vlastníctvom nehnuteľností, a teda vyvracať dobromyseľnosť držiteľa. Na odovzdanie držby nie
je nevyhnutný písomný právny úkon. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie po oboznámení

svojho predbežného právneho posúdenia veci, žalobkyni na pojednávaní nedal priestor na navrhnutie
a uvedenie ďalších skutkových tvrdení a zamietol jej návrh na výsluch relevantného svedka v súvislosti
s držbou nehnuteľnosti, jej užívaním a odovzdaním, ako aj ostatné návrhy na vykonanie dokazovania
listinnými dôkazmi, ku ktorým žalobkyňa nemá prístup, ale ich riadne označila. Pokiaľ ide o alternatívny
petit, žalobkyňa namietala, že odôvodnenie rozsudku je arbitrárne a nepreskúmateľné. Pokiaľ súd

uzavrel, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti,
ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu
vo vzťahu k týmto pozemkom, ide o nesprávne právne posúdenie, pretože na pojednávaní dňa
14.10.2024 bolo uvedené, že sa malo jednať o určenie existencie vecného bremena „in rem“, avšak z
odôvodnenia vyplýva, že nemalo byť preukázané, že nadobúdala vecné bremeno priamo žalobkyňa, t.
j. vecné bremeno „in personam“. Vydržať je pritom možné aj vecné bremeno „in rem“, t.j. obmedzenie

vlastníka v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Vecné bremená „in rem“ sú spojené s vlastníctvom
panujúcej nehnuteľnosti a tieto sa žiadnym spôsobom osobitne neprevádzajú, ale prechádzajú spoločne
s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ teda bolo vydržané vecné bremeno „in rem“, napríklad
predchádzajúcimi vlastníkmi rodinného domu, tak toto vecné bremeno by prechádzalo s vlastníctvom
stavby. Žalobkyňa sa preto nedomáha, že nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale

žiadala alternatívne určiť, že vecné bremeno „in rem“, ktoré vzniklo v minulosti vydržaním v prospech
vlastníka stavby ako panujúcej nehnuteľnosti existuje. Žalobkyňa poukazovala na to, že ona a jej
priami príbuzní užívajú predmetné nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 60 rokov, pozemky sú riadne
oplotené, platili z nich daň z nehnuteľností, starali sa o ne a majú ich v nepretržitej držbe, pričom v
roku 1974 bolo starému otcovi žalobkyne aj vydané potvrdenie, že je oprávneným užívateľom, a teda

aj držiteľom predmetných pozemkov, preto sa starí rodičia mohli dôvodne domnievať, že v dobrej viere
držia a užívajú predmetné nehnuteľnosti. Pokiaľ sa jedná o vecné bremeno „in rem“, toto prechádza
„automaticky“ spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ sa vydržalo, podstatná je len tá
skutočnosť, či sa aj naďalej vykonáva. Ak do roku 2004 mohli byť starí rodičia žalobkyne dobromyseľní
ohľadne držby predmetných pozemkov, tak došlo k vydržaniu minimálne vecného bremena „in rem“,

ktoré následne prechádzalo spoločne s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa ako súčasný vlastník stavby
(panujúcej nehnuteľnosti) je preto jediná aktívne vecne legitimovaná osoba, ktorá sa existencie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu môže domáhať.

24. V predmetnom konaní sa žalobkyňa predovšetkým domáhala určenia svojho vlastníckeho práva

k daným pozemkom, ktoré mala nadobudnúť vydržaním, pričom argumentovala tým, že nepochybne jej
právny predchodcovia tieto pozemky dlhodobo držali a nerušene užívali, avšak vydržania sa doteraz
žiaden z jej právnych predchodcov nedovolal, aj keď preukázateľne zákonná vydržacia doba uplynula
ako pri starých rodičoch žalobkyne, tak aj pri matke žalobkyne; a pretože pozemky vydržali už L. M. s
manželkou, ktorí sa však vydržania nedovolali, robí tak žalobkyňa, ako ich právny nástupca. Žalobkyňa

inak netvrdila skutočnosti o tom, že nehnuteľnosti vydržala od svojej matky, alebo starého otca.

25. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného
(originárneho)nadobudnutiavlastníckehopráva.Účelomvydržaniajeuviesťdosúladudlhodobýfaktický
stav so stavom právnym, avšak držiteľ musí byť dlhodobo v dobrej viere, že je vlastníkom veci, pričom

dobrá viera (dobromyseľnosť) musí byť daná so zreteľom na všetky okolnosti. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok, dochádza k vydržaniu priamo zo zákona, nevyžaduje sa na to žiadne
rozhodnutie štátneho orgánu a rozhodnutie súdu, vydané na základe určovacej žaloby má povahu
deklaratórneho rozhodnutia, teda rozhodnutia, ktorým sa deklaruje existujúci právny stav. Oprávnený
držiteľ totiž nadobudne vlastnícke právo bez ďalšieho, samotným uplynutím vydržacej doby bez toho,

aby bol k tomu potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie Keďže právnym následkom vydržania je
nadobudnutievlastníctvapriamozozákona,trebapriuplatňovaníinštitútuvydržaniarozlišovaťjednotlivé
obdobia platnosti právnych úprav, ktoré účinky vydržania upravovali odlišne.

26. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon

alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol.
Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore so
zákonom.Oprávnenúdržbuniejemožnézaložiťnanepoctivomuchopenípredmetudržby.Okolnosťami,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právnehodôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Ako podmienka vydržania nestačí
subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol
v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky

okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho,
či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti
o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď
tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby sa vlastník nehnuteľnosti v jeho

výkone bránil, prípadne že bolo vykonávané „od nepamäti“.

27. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si
však do plynutia vydržacej doby môže započítať vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu alebo
predchodcov. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, musia na seba navzájom
nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe, alebo

nebola v držbe žiadnej osoby. K zmene osoby oprávneného držiteľa dochádza na základe rovnakých
skutočností, ako je tomu pri prevode alebo prechode vlastníctva, keďže tak aktuálny držiteľ ako i jeho
právny predchodca sa domnievajú, že im patrí vlastnícke právo.

28. Právnym následkom splnenia všetkých zákonom predpísaných predpokladov vydržania, je teda

nadobudnutie vlastníckeho práva k veci. Za okamih nadobudnutia vlastníckeho práva je potrebné
považovať uplynutie vydržacej doby. Na nadobudnutie vlastníckeho práva sa už nevyžaduje ďalšia
právna skutočnosť vo forme konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu. V záujme zabezpečenia
právnej istoty vo vzťahoch, však treba právnu skutočnosť spôsobujúcu zmenu subjektu vlastníckeho
práva verejne preukázať, pričom v súdnom konaní to bude na základe určovacej žaloby.

29. Rozhodujúcim v predmetnej právnej veci bolo posúdenie žalobkyňou tvrdených skutočností
týkajúcich sa splnenia zákonných podmienok pre vydržanie predmetných pozemkov žalobkyňou, ktorá
sa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa v spore
argumentovala predovšetkým tým, že k vydržaniu vlastníckeho práva k daným pozemkom, došlo už

u jej starých rodičov, a to ku dňu 05.05.1985 (t. j. uplynutím 10 rokov od vydania potvrdenia mestského
národného výboru dňa 05.05.1975), pričom žalobkyňa trvala na tom, že jej matka a neskôr ona sama
pokračovali v dobromyseľnej oprávnenej držbe daných pozemkov a žiadala, aby do doby jej držby bola
započítaná držba predmetných pozemkov jej matkou a starými rodičmi.

30. Žalobkyňa tu však vychádza z neprávneho právneho názoru, keď sa domnieva, že potom, čo
vlastnícke právo k predmetným pozemkom vydržali jej starí rodičia, mohla ona resp. jej matka bez
ďalšieho pokračovať v oprávnenej držbe daných pozemkov a nakoľko sa starí rodičia, resp. jej matka
vydržania doteraz nedovolali, môže sa vydržania dovolať priamo ona, pričom si započítava vydržaciu
dobu svojich predchodcov a domáha sa určenia, že je vlastníkom. Žalobkyňa tu opomína základnú

právnu skutočnosť, ktorou je, že uplynutím príslušnej vydržacej doby, u nehnuteľností 10 rokov,
dochádza u oprávneného dobromyseľného držiteľa k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
priamozozákona,atoajvprípade,žetátoskutočnosťniejezapísanádokatastranehnuteľností.Akteda
žalobkyňa všetky svoje skutkové tvrdenia sústredila k tomu, že pozemky mali vydržať už jej starí rodičia,
a to podľa jej výslovného uvedenia ku dňu 05.05.1985, nemohla matka žalobkyne a následne žalobkyňa

pokračovať v dobromyseľnej oprávnenej držbe daných pozemkov, pretože v prípade, že jej starí rodičia
sa stali vlastníkmi daných pozemkov vydržaním, títo o vlastníctvo neprišli len ďalšou držbou pozemkov
matkou žalobkyne a potom samotnou žalobkyňou, ale dané pozemky mali byť v tom prípade súčasťou
dedičstva po nich. Skutočnosť, že sa starí rodičia žalobkyne svojho vydržania nedovolali, neznamená,
že sa vydržania môže domáhať priamo žalobkyňa vo svoj prospech, započítavaním si vydržacej doby

svojej matky a starých rodičov. Pokiaľ starí rodičia žalobkyne, prípadne jej matka predmetné pozemky
vydržali, avšak pozemky na žalovanú hoci aj domnelým právnym úkonom nepreviedli, prípadne sa
pozemky nestali predmetom dedenia po starých rodičoch (matka žalobkyne žije), nemôže sa žalobkyňa
domáhať určenia svojho vlastníckeho práva vydržaním týchto pozemkov a ani sa domáhať započítania
si vydržacej doby týchto svojich predchodcov, pretože oprávnený držiteľ si môže do doby nevyhnutnej

k vydržaniu vlastníckeho práva započítavať oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu len vtedy, ak
jeho právny predchodca sám už vlastnícke právo k pozemkom nevydržal. Pokiaľ starí rodičia žalobkyne
(prípadne jej matka), vydržali vlastnícke právo k daným pozemkom (ktorá skutočnosť by nastala zo
zákona), mohla by žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo k daným pozemkom z titulu vydržania ibaďalšou oprávnenou dobromyseľnou držbou týchto pozemkov po celú vydržaciu dobu, zápočet vydržacej
doby jej právneho predchodcu, u ktorého došlo k vydržaniu, je tu logicky vylúčený (keďže tento právny
predchodca sa stal vlastníkom), pričom žalobkyňa netvrdila takú konkrétnu relevantnú skutočnosť, od

ktorej by po vydržaní vlastníckeho práva jej starými rodičmi, odvodzovala počiatok nového začatia
plynutia svojej dobromyseľnej držby, ktorá by potom znova uplynula u žalobkyne.

31. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že v darovacej a potom i v kúpnej zmluve bolo
uvedené, že pozemky nie sú majetkovoprávne usporiadané, opodstatňuje správnosť záveru súdu prvej

inštancie, že nebola splnená jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva žalobkyne vydržaním,
a to oprávnenosť držby žalobkyne, prípadne jej matky, ako jej predchodkyne. Tento údaj v prevodných
zmluvách, v nich musel objektívne vyvolať pochybnosti, či predmetné pozemky starým rodičom
žalobkyne oprávnene patria, keďže neboli zaevidovaní ako ich vlastníci. Z darovacej zmluvy uzavretej
medzi starými rodičmi žalobkyne a matkou žalobkyne tiež vyplýva, že už v r. 2004 bol vyhotovený
geometrický plán na určenie vlastníckych práv k daným pozemkom, z ktorého údaja mohla mať matka

žalobkyne pochybnosti o nespornosti vlastníckeho práva starých rodičov žalobkyne. Aj keď právni
predchodcovia žalobkyne mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosti patria, len takýto subjektívny
pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby. V danom prípade okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti
držby matkou žalobkyne, ako aj žalobkyňou (po tom, čo pozemky mali byť vydržané starými rodičmi

žalobkyne) ani neboli relevantne tvrdené, žalobkyňa neuvádzala domnelý právny titul, od ktorého by
odvodzovala nové začatie plynutia vydržacej doby po tom, ako pozemky mali vydržať jej starí rodičia.
Dlhodobá držba nehnuteľností starými rodičmi žalobkyne, jej matkou a samotnou žalobkyňou bez toho,
aby bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v žalobkyni vyvolať presvedčenie, že sa stala vlastníkom
nehnuteľnosti, nepostačuje na ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia jej vlastníckeho práva

vydržaním. Bolo dôvodným, ak žalobkyňa nadobúdala od svojej matky rodinný dom bez pozemkov, aby
sa presvedčila o vlastníctve týchto pozemkov, čo napokon aj sama potvrdila v podanej žalobe, že začala
pátrať v príslušných archívoch, čo nasvedčuje tomu, že vedela že vlastníctvo k daným pozemkom nie
je vysporiadané, a je teda sporné.

32. Žalobkyňa už v samotnej žalobe ohľadom pozemkov, ku ktorým sa domáha určenia svojho
vlastníctva uvádzala, že mali byť vydržané jej starými rodičmi L. M. a O. M., pričom o nerušenú
dobromyseľnú držbu má ísť už od výstavby rodinného domu v r. 1958, odkedy predmetné pozemky
tvoria súvislý celok, sú oplotené, a teda užívané spolu s rodinným domom od jeho postavenia. Zo strany
starých rodičov žalobkyne nedošlo k vyriešeniu zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,

pričom dobromyseľnou držiteľkou bola podľa žalobkyne následne aj matka žalobkyne O. B., ktorá
rodinný dom nadobudla darovacou zmluvou zo dňa 02.11.2004 od L. M. a O. M.. V dobromyseľnej
držbe mala pokračovať žalobkyňa, ktorá rodinný dom nadobudla od svojej matky kúpnou zmluvou zo
dňa 15.02.2017. V darovacej zmluve ako aj v kúpnej zmluve sa uvádza, že pozemok na ktorom stavba
stojí, nie je majetkovoprávne vysporiadaný, nie je predmetom prevodu. V darovacej zmluve uzatváranej

medzi starými rodičmi žalobkyne a matkou žalobkyne sa tiež uvádza, že na určenie vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam parc. č. 3809/1,2,3 a 3810 bol vyhotovený Geometrický plán zo dňa 23.08.2004
(geodet K. K.). Žalobkyňa podanou žalobou žiada určiť, že ona je vlastníčkou dotknutých pozemkov, t.
j. k vydržaniu – uplynutiu vydržacej doby by muselo dôjsť počas oprávnenej držby žalobkyňou, do ktorej
vydržacej doby by bolo možné započítať oprávnenú držbu jej právnej predchodkyne – matky žalobkyne.

Avšak ak žalobkyňa tvrdí, že predmetné pozemky vydržali - nadobudli už starí rodičia žalobkyne,
pokiaľ títo pozemky zmluvne nepreviedli na žalobkyňu, sú stále vlastníkmi predmetných pozemkov,
resp. keďže starí rodičia žalobkyne zomreli, patria tieto pozemky do dedičstva po nich. Žalobkyňa bez
ďalšieho následne vlastnícke právo od starých rodičov nemohla opäť vydržať (bez tvrdenia relevantného
domnelého titulu), ale predmetné pozemky by patrili do dedičstva po starých rodičoch žalobkyne, pričom

žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že je ich jedinou dedičkou.

33. Žalobkyňa tiež ohľadom vlastnej oprávnenej dobromyseľnej držby neuviedla žiadne skutkové
tvrdenia o tom, na základe akej konkrétnej okolnosti (uzavretej zmluvy, zaplatenej kúpnej ceny) mala
dobromyseľne vstúpiť do užívania predmetných pozemkov so subjektívnym presvedčením, že uvedené

pozemky vlastní. Skutočnosť, že pozemky užívali už právni predchodcovia žalobkyne, sama o sebe
nepostačuje pre oprávnenosť držby žalobkyne. Po nadobudnutí stavby žalobkyňou dňa 06.03.2017,
žalobkyňa začala pátrať v štátnom archíve a žalobu podala dňa 08.05.2024, to zn. že u samotnejžalobkynedesaťročnávydržaciadobaneuplynula,nakoľkominimálnevčasepodaniažalobyužnemohla
byť dobromyseľná, že jej predmetné pozemky patria.

34. Žalobkyňa sa bránila tým, že skonštatovanie v zmluve, že pozemky sú majetkovoprávne
neusporiadané a netvoria predmet prevodu, nevyvracia oprávnenú držbu právnymi predchodcami.
Žalobkyňa mala za to, že na základe potvrdenia mestského národného výboru zo dňa 05.05.1975 bol
L. M. oprávneným užívateľom pozemkov. Mala za nepochybné, že právni predchodcovia žalobkyne
dlhodobo držali a nerušene užívali sporné nehnuteľnosti; a hoci sa vydržania žiaden z jej právnych

predchodcov nedovolal, aj keď vydržacia doba už uplynula tak pri starých rodičoch žalobkyne, ako aj
pri matke žalobkyne, dovoláva sa vydržania ona, poukazujúc na to, že vydržacia doba môže uplynúť
u právneho predchodcu a pokiaľ sa ten vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca.
Tento jej právny názor je, ako už bolo vysvetlené vyššie, celkom nesprávny. Ak totiž L. M. aj so svojou
manželkou skutočne pozemky dobromyseľne vydržali, uplynutím vydržacej doby sa stali vlastníkmi
predmetných pozemkov priamo zo zákona. Žalobkyňa nemôže dedičské konanie obchádzať tvrdením,

že bez ďalšieho pokračovala v držbe a pozemky tiež vydržala.

35. Z tvrdení a dôkazov doložených v spore nie je zrejmé, prečo ak vlastníctvo vydržali právni
predchodcovia žalobkyne, má mať vlastnícke právo k sporným pozemkom práve žalobkyňa, keďže
na ňu nebolo prevedené zmluvne, ani na ňu neprešlo dedením. V prípade, že vlastníctvo nevydržali

starí rodičia žalobkyne, žalobkyňa neuviedla rozhodujúce tvrdenia ohľadom konkrétnych okolností, za
ktorých mala vstúpiť do oprávnenej dobromyseľnej držby či už ona, alebo jej matka (okolnosť, od ktorej
odvodzuje svoju dobromyseľnosť o tom, že sa stala vlastníčkou predmetných pozemkov), pričom ak mali
byť vlastníkmi pozemkov už starí rodičia žalobkyne, nemohla matka žalobkyne vstúpiť do dobromyseľnej
držby, resp. ak títo vlastníkmi neboli, žalobkyňa neuviedla okolnosť buď na svojej strane, alebo na

strane svojej matky, na základe ktorej tieto do dobromyseľnej držby vstúpili. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo právo vzniknúť, nestačí iba subjektívne presvedčenie,
že vec držiteľovi patrí, ale toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami. Z darovacej
zmluvy z r. 2004 skôr vyplýva, že L. M. s manželkou vedeli, že nie sú evidovaní ako vlastníci dotknutých
pozemkov a že ich vlastnícke právo je minimálne sporné, keďže dali vypracovať geometrický plán za

účelomusporiadaniavlastníckychvzťahov.Následnesanedomáhalisvojhovlastníctva,vzmluveuviedli,
že pozemky sú neusporiadané. Na pojednávaní dňa 14.10.2024 žalobkyňa uviedla, že vydržacia doba
plynula najmenej od roku1975 nepretržite až do podania žaloby v predmetnej veci (čo je nezmysel,
nakoľko vydržacia doba je desaťročná a jej uplynutím sa nadobúda vlastnícke právo, preto nemohla
plynúť od r. 1975 do r. 2024, t. j. 49 rokov) a k uplynutiu vydržacej doby podľa žalobkyne došlo dňa

05.05.1985. Ak sa vlastníkmi pozemkov vydržaním mali stať starí rodičia žalobkyne, zo skutkových
tvrdení žalobkyne nevyplýva žiadna postupnosť, na základe ktorej by sa vlastníčkou predmetných
pozemkov po nich stala práve žalobkyňa. Pozemky predmetom zmluvných prevodov neboli; žalobkyňa
pozemky nezdedila a u nej samotnej vydržacia doba neuplynula.

36. Nesprávny bol argument žalobkyne v jej záverečnej reči, že pri skúmaní vydržania má súd skúmať
v prvom rade to, či podmienky vydržania splnila žalobkyňa a až následne sa odvodzujú od jej právnych
predchodcov. Ak z vlastných skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že vlastníctvo mali vydržať už starí
rodičia žalobkyne, nemôže žalobkyňa tvrdiť, že bez ďalšieho následne tieto pozemky od starých rodičov
vydržala. Starí rodičia žalobkyne by len uchopením sa držby ich vnučkou o svoje vlastnícke právo

neprišli. Rovnako je nesprávna právna argumentácia žalobkyne, že ak právni predchodcovia splnili
podmienky vydržania, je ich právny nástupca bez ďalšieho aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto
práva vo svoj prospech. Tento by bol aktívne legitimovaný len v tom prípade, ak by vydržacia doba
začala plynúť u právnych predchodcov žalobkyne, u nich by celá neuplynula, žalobkyňa by pokračovala
v dobromyseľnej oprávnenej držbe a až u nej by vydržacia doba vo zvyšku uplynula. Ak však vydržacia

doba uplynula už u právnych predchodcov žalobkyne, táto nemôže obísť ostatných dedičov jej starých
rodičov tým, že bude priamo žalovať na určenie svojho vlastníckeho práva, len preto, že pozemky užíva.
Ak boli starí rodičia vlastníkmi pozemkov, môže sa žalobkyňa domáhať toho, že pozemky patria do
dedičstva po nich, samozrejme ak je ich dedičkou. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že je
prípustná žaloba, ktorou sa žalobca ako dedič domáha určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva

po poručiteľovi, v ktorom spore sa otázka nadobudnutia vlastníctva poručiteľa vydržaním rieši ako
predbežná. V prípade úspechu sa takýto žalobca na základe následného dedičského rozhodnutia môže
domáhať zápisu svojho vlastníctva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobužalobkyne v časti požadovaného určenia jej vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vydržaním
zamietol, rozhodol vecne právne správne.

37. Žalobkyňa v konaní navrhovala výsluch matky, ktorý dôkaz súd prvej inštancie správne zamietol,
pretože výsluch svedka sa v civilnom sporovom konaní vykonáva na preukázanie už tvrdených
skutočností, t. j. strana musí najskôr niečo skutkovo tvrdiť a až keď je toto tvrdenie protistranou
rozporované, tak sa na preukázanie týchto tvrdení vykonáva dokazovanie napr. výsluchom navrhnutých
svedkov. Žalobkyňa však ohľadom dobromyseľnej držby svojej matky neuvádzala nič. Žalobkyňa

neuviedla, na základe čoho ona sama, resp. jej matka mali stúpiť do dobromyseľnej držby. Výsluch
svedka nie je možné vykonávať na zisťovanie skutočností, ktoré strana sporu sama neuvádza. Súd
prvej inštancie preto neporušil procesné práva žalobkyne na spravodlivý proces, pokiaľ výsluch tejto
svedkyne zamietol. Žalobkyňa v odvolaní tiež namietala, že jej súd na pojednávaní dňa 14.10.2024
nedal po predbežnom právnom posúdení veci priestor na uvedenie ďalších skutkových tvrdení, avšak
žalobkyňa bola v spore právne zastúpená, jej právny zástupca bol na danom pojednávaní prítomný,

preto ak na základe súdom uvedeného právneho posúdenia chcel uviesť ďalšie skutkové tvrdenia, mal
ich uviesť na tomto pojednávaní, pred vyhlásením dokazovania za skončené, pričom ani v záverečnej
reči, ani v podanom odvolaní takéto skutočnosti neuviedol. Odvolací súd preto v postupe súdu prvej
inštancie pri vykonávaní dokazovania nezistil žiaden zo žalobkyňou uvádzaných odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a e) CSP.

38. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov v tejto
časti,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievčastivýrokuI.ourčenievlastníckehoprávaspoužitím
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok I.).

39. Žalobkyňa sa podanou žalobou alternatívne, v skutočnosti však eventuálnym petitom, domáhala tiež
určenia,žedošlokvydržaniuprávazodpovedajúcehovecnémubremenu.Alternatívnypetitježiadosťou,
aby súd zaviazal žalovaného na dve alebo viaceré alternatívne plnenia a prichádza do úvahy tam, kde
z hmotného práva vyplýva, že záväzok je možné splniť viacerými spôsobmi a že právo voľby má dlžník
(§ 561 OZ). Ak dlžník uplatní právo voľby počas konania, súd ho zaviaže iba na plnenie, ktoré si zvolil

a vo zvyšku žalobu zamietne. Ak dlžník právo voľby nevykoná, výrok rozsudku bude znieť alternatívne.
Eventuálny petit je žalobný návrh, ktorý žalobca formuluje popri inom (primárnom) žalobnom návrhu.
Žalobca žiada rozhodnúť o eventuálnom petite iba pre prípad (in eventum), ak súd primárny petit
zamietne. Ak súd primárnemu petitu vyhovie, o eventuálnom petite nerozhoduje. V skutočnosti teda petit
v predmetom spore bol eventuálny.

40. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.04.2012 sp. zn. 4Cdo/110/2010 uzavrel, že ak
v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré malo byť nadobudnuté vydržaním, sa
nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci, nie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti
tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti) prekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu k tej istej veci tým istým subjektom. Ďalej najvyšší súd v tomto
uznesení uviedol, že v prípade vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu
v práve prechádzať cez cudzí pozemok právnymi predchodcami žalobcov, by žalobcovia boli nositeľmi
tohto práva z dôvodu svojho vlastníctva k panujúcej nehnuteľnosti (k pozemku a stavbe), v prospech
ktorej vecné bremeno slúži. Skúmanie ich oprávnenej držby (teda i dôsledkov ich tvrdenia o presvedčení

o držbe veci aj držbe práva) ako podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
nimi samotnými by bolo z tohto dôvodu bezpredmetné.

41. Žalobkyňa sa v predmetnej veci eventuálne domáhala určenia, že došlo k vydržaniu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, pričom je možné mať za to, že ide o nepresne formulovanú

žalobu o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spojeného s vlastníctvom
nehnuteľnosti.

42. Občiansky zákonník výslovne neupravuje ochranu (žalobné nároky) účastníkov právneho vzťahu
vyplývajúceho z vecných bremien. Primerane však možno pri uplatňovaní tejto ochrany vychádzať

z úpravy nárokov na ochranu vlastníckeho práva (vlastníckych žalôb), ktoré sú svojím obsahom alebo
účelom právam zodpovedajúcim vecným bremenám najbližšie (§ 853 ods. 1 OZ). Osoba oprávnená
z vecného bremena sa môže na súde domáhať najmä určenia existencie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu (§ 137 pís. c/ CSP). Žalobám na určenie existencie vecného bremena cestyzodpovedá žalobný návrh, že sa určuje, že uvedený pozemok žalovaných je zaťažený vecným
bremenom s uvedeným obsahom v prospech uvedených vlastníkov nehnuteľnosti. Je totiž potrebné,
aby takto určené vecné bremeno mohlo byť zapísané do katastra nehnuteľností.

43. Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak
vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Žalobný návrh na určenie právnej skutočnosti,
ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je vadný, preto ak vady žaloby nie sú odstránené, súd žalobu
odmietne, ibaže pre tento nedostatok možno v konaní pokračovať. Súd napriek nesprávnej formulácii

petitu však môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je
totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Je preto možný taký postup, že súd napr.
na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je vlastníkom
veci, ak je zo žaloby dostatočne zrejmé, že žalobca sleduje, aby bol zapísaný ako vlastník vo verejnom
registri. Súd prvej inštancie sa však dosiaľ z tohto hľadiska prípustnosťou eventuálneho žalobného petitu
žalobkyne dôsledne nezaoberal.

44. Okrem vlastníckeho práva možno vydržať aj vecné bremeno, resp. právo zodpovedajúce vecnému
bremenu.Podľaust.§151oods.1OZmožnoprávozodpovedajúcevecnémubremenunadobudnúťjeho
výkonom (vydržaním), pričom ustanovenie § 134 OZ sa použije obdobne. Predpoklady pre vydržanie
vecného bremena sú rovnaké ako pri vydržaní vlastníckeho práva a sú nimi predmet vydržania, subjekt

vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípadoch, kedy
oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí,
využíva toto právo nepretržite po dobu desať rokov. Do tejto doby sa započítava i doba, po ktorú mal
vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Predmetom vydržania môže byť len také právo, ktoré
môže byť vecným bremenom. Pôjde preto o právo, ktoré je spojené s nehnuteľnosťou a umožňuje

opakovaný výkon. Subjektom vydržania môžu byť fyzické osoby alebo právnické osoby vrátane štátu.
Oprávnená držba je spojená s dobromyseľnosťou držiteľa práva, že mu právo zodpovedajúce vecnému
bremenu patrí, resp. že toto právo vykonáva oprávnene. Dobromyseľnosť musí byť daná so zreteľom
ku všetkým skutočnostiam, teda držiteľ musí byť presvedčený, že mu toto riadne vzniklo, resp. že na
neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo (napr. v dôsledku neplatnosti zmluvy zriadení

vecného bremena alebo na základe domnelého právneho titulu). Vydržacia doba je pri vecnom bremene
desaťročná, pretože sa vzťahuje na nehnuteľnosť. Vydržať možno vecné bremeno s účinkami in rem
aj in personam. Určovacím kritériom je tu dobromyseľnosť viažuca sa k neplatnému alebo domnelému
titulu, z ktorého by tieto účinky mali byť zrejmé. V oboch prípadoch konkrétne vymedzenie obsahu práv
a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na základe ktorého

vecné právo vzniklo. Subjekt vydržania musí z tohto titulu vzhľadom na všetky okolnosti vyvodzovať
a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) mu patrí právo
k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť
výkon tohto práva. Musí teda ísť o záväzok vecnoprávnej povahy spojený s vlastníctvom nehnuteľnosti,
nie o osobný záväzok obligačnoprávnej povahy. Presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť podložené dôvodom
oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Napr.
cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť o záväzkový
vzťah, prípadne vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto
prechádzaniu vzniklo nejaké právo (tzv. výprosa), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku

ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená,
že je držiteľom vecného práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na
všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby by

mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade malo
ísť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 13/2008) .

45.Právneúčinkyvydržaniaprávazodpovedajúcehovecnémubremenunastávajúpriamozozákona,čo
znamená, že splnením uvedených podmienok nielen vzniká právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ale vzniká aj jemu korešpondujúca povinnosť z vecného bremena. Právnym následkom vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu je, že sa doterajšia oprávnená držba tohto práva premení na
samotné právo z vecného bremena.46. Pokiaľ ide o právo nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ, možno takéto právo na návrh
vlastníka stavby zriadiť rozhodnutím súdu vo vzťahu k priľahlému pozemku. Predpokladom zriadenia
práva cesty pritom nie je, aby stavba nestála na cudzom pozemku, pretože účelom tohto ustanovenia je

zabezpečenie prístupu vlastníka stavby k verejnej komunikácii. Rozhodnutie súdu podľa § 151o ods. 3
OZ je v tom prípade rozhodnutím konštitutívnym, ktoré nedeklaruje už existujúce práva a povinnosti, ale
zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá alebo ruší subjektívne práva a povinnosti.

47. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú absolútne subjektívne práva. Vecné bremeno je

spojené alebo s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo s určitou osobou charakterizovanou jej vzťahom
k nehnuteľnosti (§ 151n ods. 1 druhá veta). Z vecných bremien, ktoré sú spojené s vlastníctvom
určitej nehnuteľnosti – vecné bremená in rem; je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti, pričom
oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo univerzálnej
sukcesie. Takýmto vecným bremenám zodpovedá napríklad právo cesty – právo prechodu alebo
prejazdu cez susedný pozemok, právo odberu vody zo studne umiestnenej na povinnej nehnuteľnosti,

právo odvádzať odpadové vody cez susedný pozemok a pod. Z vecného bremena in rem vzniká
právny pomer, v ktorom subjektom povinnosti je vždy vlastník zaťaženej nehnuteľnosti a oprávneným
subjektom je vlastník inej nehnuteľnosti (panujúca nehnuteľnosť), z ktorej sa právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vykonáva. Vecné bremená in rem sú charakteristické okrem toho, že prechádzajú
s vlastníctvom nehnuteľnosti na jej nadobúdateľa a aj tým, že sa viažu k nehnuteľnosti (napr. k pozemku)

spravidla na neobmedzenú dobu, že zakladajú právo k cudzej veci na základe úzkeho vymedzenia, čo
do rozsahu a účelu a že majú slúžiť na lepšie využitie nehnuteľnosti.

48. Vecné bremená, oprávnenia, ktoré slúžia určitej osobe a sú na túto osobu viazané bez možnosti
ich prevodu alebo prechodu na inú osobu, sú vecnými bremenami pôsobiacimi in personam. Týmto

vecným bremenám zodpovedá napríklad právo doživotne užívať určitú nehnuteľnosť, resp. jej časť, byt
alebo miestnosť v nej, právo na zaopatrovanie vecným alebo peňažným plnením od zaviazanej osoby
a pod. Vecné bremená in personam slúžia v prospech individuálne určenej konkrétnej oprávnenej osoby
a zaväzujú iba tie subjekty – tých vlastníkov nehnuteľnosti, ktorí vecné bremeno dojednali; slúžia na
rozsiahlejšie využívanie cudzej veci; zanikajú najneskôr smrťou oprávnenej osoby, toto právo nemožno

zmluvne prevádzať a neprechádza na inú osobu.

49. Žalobkyňa v podanom odvolaní voči časti rozsudku súdu prvej inštancie zamietajúceho určenie
vydržania práva vecného bremena namietala predovšetkým jeho arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť, ako
aj nesprávne právne posúdenie, keď poukazovala na to, že v danom prípade sa malo jednať o určenie

existencie vecného bremena „in rem“, ktoré prechádza spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti.

50. Skutočne, zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, súd prvej inštancie odôvodnil iba tým, že predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi pre vydržanie vlastníckeho práva, že samotná

skutočnosť, že žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, neosvedčuje jej
dobromyseľnosť v tom, že nadobúda aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nakoľko neuviedla
žiadny iný právny titul, na základe ktorého by nadobudla práva zodpovedajúce vecnému bremenu a tiež
že pokiaľ právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli starí rodičia žalobkyne, mali byť po ich
smrti tieto práva prejednané v dedičskom konaní po nich, teda žalobkyňa nepreukázala, že na jej strane

boli splnené predpoklady na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

51. Súd prvej inštancie však opomenul, že pri vecných bremenách spojených s vlastníctvom určitej
nehnuteľnosti, tieto prechodom ani prevodom na iného vlastníka nehnuteľnosti zaťaženej vecným
bremenom nezanikajú, ale trvajú naďalej. Ak napríklad zomrie vlastník nehnuteľnosti zaťaženej vecným

bremenom, zaťažuje rovnaké vecné bremeno aj jeho dediča; to isté platí aj pri prevode zaťaženej
nehnuteľnosti. Aj v prípade, že s vlastníctvom veci je spojené oprávnenie z vecného bremena platí, že
so zmenou vlastníctva prechádza na nového vlastníka aj toto oprávnenie.

52. Z vecných bremien, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem), je

oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka
na základe singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Vecné bremená tohto druhu slúžia na účelnejšie
a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí aj vecnébremeno, ktorému zodpovedá právo cesty – prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/40/2008).

53. Z uvedeného vyplýva, že ak by sa vo veci jednalo o vydržanie práva vecného bremena právnymi
predchodcami žalobkyne in rem, prešlo by so zmenou vlastníctva panujúcej nehnuteľnosti – tu stavby,
na jej nového vlastníka aj toto oprávnenie. Za subjekty vecných bremien by bolo potom treba považovať
aj právnych nástupcov vlastníkov stavby, v tomto prípade by takéto vecné bremeno nemuselo byť
predmetom dedenia po starých rodičoch žalobkyne, keďže títo stavbu za svojho života darovali matke

žalobkyne a táto stavbu následne kúpnou zmluvou previedla na žalobkyňu. Ak by však išlo o vecné
bremeno in personam (oprávneným subjektom z vecného bremena by bola iba určitá osoba), bolo by
jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu neprevoditeľné, časovo obmedzené a zaniklo najneskôr jej
smrťou.

54. Z týchto právnych aspektov sa súd prvej inštancie predmetnou právnou vecou nezaoberal

a nesprávne uzavrel, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu malo patriť do dedičstva po starých
rodičoch žalobkyne, hoci sa súd nevysporiadal s otázkou, či by išlo o vecné bremeno in personam alebo
in rem, a v prípade, ak išlo o vecné bremeno in rem, prečo malo patriť do dedičstva, ak starí rodičia
už za svojho života previedli stavbu (panujúcu nehnuteľnosť) darovacou zmluvou na svoju dcéru a tá
potom kúpnou zmluvou na žalobkyňu.

55. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a predovšetkým vec
nesprávne právne posúdil, keď opomenul aplikovať ust. § 151n ods. 1 veta druhá OZ, v dôsledku čoho
vo veci žiadne dokazovanie nevykonal a skutkový stav v tejto časti sporu vôbec nevyhodnotil. Tento
nedostatok robí rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o určenie vydržania práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu nepreskúmateľným.

56. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie a táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti
od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nesprávne

právne posúdenie veci zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

57. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v časti o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v súlade
so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie

dôvodov rozhodnutia v tejto časti v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako
aj vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto
časti nevykonal vo veci navrhované dôkazy, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vydržania práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu, ako aj a v závislých výrokoch II. a III. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm.

b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II).

58. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v zrušenej časti rozhodnutia sa najskôr

zaoberať správnosťou uplatneného žalobného návrhu (petitu), uplatnený nárok týkajúci sa práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu správne právne posúdiť, v tejto časti vykonať pre vec relevantné
navrhované dôkazy, tieto náležite vyhodnotiť a potom vo veci v časti nároku týkajúceho sa vydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť.

59. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).