Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Tos/105/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125011633
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baločko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7125011633.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Baločka, PhD. a sudcov
JUDr. Mareka Dudíka a JUDr. Jána Slovinského, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22. januára
2026, v trestnej veci proti odsúdenému A. A., pre trestný čin krádeže podľa § 212 Tr.zák., o sťažnosti
odsúdeného proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 27.10.2025 sp.zn. 44Nt/22/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr.por. z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. A..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením mestský súd podľa § 399 ods. 2 Tr.por. súd zamietol návrh odsúdeného A. A.,
nar. X.X.XXXX v B., trvale bytom B., C. D. X, t.č. vb ÚVVaÚVTOS Prešov na povolenie obnovy konania
v trestnej veci Okresného súdu Košice I sp.zn. 5T/10/2015.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil sťažnosť odsúdený A. A., a to ústne do zápisnice o verejnom zasadnutí,

ktorú bližšie neodôvodnil.

Krajský súd na podklade takto podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr.por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto
výroku napadnutého uznesenia a zistil nasledovné:

Z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr.por. vyplýva, že obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli
samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo
vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v

zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore
s účelom trestu.
Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle citovaného ustanovenia, súd
hodnotí návrh najskôr z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr,
teda v pôvodnom konaní alebo v konaní o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania
známe. Až po zistení, že ide o takéto skutočnosti alebo dôkazy, prichádza do úvahy hodnotenie v tom

smere, či by tieto skutočnosti alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo
dôkazmi známymi už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je pôvodný právoplatný rozsudok.
Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci
dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr.por.,
pričom novú skutočnosť je potrebné v konaní o obnove preukázať dôkazmi.
Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise, uplatnený niektorou

procesnou stranou alebo vykonaný. Dôkazom skôr neznámym môže byť predovšetkým nový dôkaz
alebo dôkaz síce už v pôvodnom konaní vykonaný, avšak nového obsahu (o podstatných okolnostiachobsahovo zmenená, prípadne doplnená výpoveď svedka, ktorý v pôvodnom konaní už vypovedal),
pričom v prípade dôkazu v pôvodnom konaní už vykonaného musia byť hodnotené aj dôvody alebo
okolnosti, ktoré viedli k obsahovej zmene dôkazu. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania

podľa § 394 ods. 1 Tr.por. nemôže byť každá nová skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len
skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom kvalifikované, t.j. také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v
spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach
uvedených v citovanom zákonnom ustanovení. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania
je preto povinný hodnotiť dôkazy, význam novej tvrdenej skutočnosti alebo nového navrhnutého dôkazu

vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom vykonaným v pôvodnom konaní a až na základe takéhoto
postupu môže dospieť k odôvodnenému záveru, či ide o také kvalifikované skutočnosti a dôkazy, ktoré
by mohli viesť k inému rozhodnutiu ako je pôvodný právoplatný rozsudok.
V tejto súvislosti treba uviesť, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania zákon nedáva
súdu možnosť preskúmavať správnosť skutkových a právnych záverov pôvodného odsudzujúceho
rozhodnutia. Takéto konanie sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo

dôkazy takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr.por. vo vzťahu k výrokom,
ktorých sa obnova môže týkať.
Z obsahu návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vyplýva, že v justičnej praxi vznikol
nejednoznačný názor na posúdenie situácie, ak si páchateľ prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil,
spôsobil tak malú škodu a spáchal čin vlámaním. Táto skutková situácia sa dala kvalifikovať ako prečin

podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák. s miernejšou trestnou sadzbou alebo ako zločin podľa § 212 ods. 1
a ods. 4 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. e) tohto zákona s podstatne prísnejším postihom.
Následne konštatoval rozpor výkladu normy Najvyššieho súdu SR a aktuálneho znenia § 212 Trestného
zákona, ktorá predstavuje novú skutočnosť odôvodňujúcu obnovu konania.
V zmysle § 394 ods. 4 písm. b) Tr.por. sa skutočnosťou skôr neznámou podľa § 394 ods. 1 až 3

Tr.por. rozumie aj strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia v konaní
podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR voči rozsudku, prípadne trestnému rozkazu, ktorý má s poukazom
na § 353 ods. 8 Tr.por. povahu odsudzujúceho rozsudku, vydaného na základe použitia takej právnej
regulácie, jej časti alebo jej niektorého ustanovenia. To platí za predpokladu, že avizovaný rozsudok už
disponuje vlastnosťou právoplatnosti, avšak zatiaľ ešte nebol vykonaný (§ 406 až 476 Tr.por.). Dôvod

obnovy konania predvídaný v § 394 ods. 4 písm. b) Tr.por. „reaguje primárne na aplikáciu takého
zákonného ustanovenia vo vzťahu k odsúdenému, ktoré bolo neskôr v osobitnom type konania pred
ÚstavnýmsúdomSlovenskejrepublikyvyslovenézanesúladnésÚstavouSlovenskejrepublikyapriamo
negatívne ovplyvnilo postavenie odsúdeného.“ Inak povedané, obnova konania smeruje v tomto prípade
k priaznivejšiemu posúdeniu konania obvineného v porovnaní s výsledkom pôvodného konania, pričom

vylúčené nie je ani prípadné oslobodenie spod obžaloby. Takýto stav môže nastať v dôsledku vydania
tzv. kasačného, resp. derogačného (kvázi-derogačného) nálezu Ústavného súdu SR. Právny predpis,
jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily Ústavný súd
SR vyslovil, pritom strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov
SR. Príkladom kasačných intervenčných zásahov do sústavy trestno-právnej regulácie z minulosti môže

byť nález z 28. novembra 2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým Ústavný súd SR vyslovil, že vtedajší
§ 41 ods. 2 Tr.zák., slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 Ústavy SR, resp. nález z 27. septembra
2023, sp.zn. PL. ÚS 1/2021, v ktorom Ústavný súd SR ustálil, že bývalé ods. 2 a 3 § 58 Tr.zák. nie sú
v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

K dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 4 písm. a) a b) Tr.por. možno súhrnne uviesť, že
rozhodnutie súdu ako také môže byť dôvodom obnovy konania len tam, kde to zákon expressis
verbis pripúšťa. Takým prípadom je § 394 ods. 4 TP, kde sú uvedené len špecifické rozhodnutia
ESĽP a Ústavného súdu SR o strate účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo jeho niektorého
ustanovenia. Keďže rozhodnutie všeobecného súdu, napríklad uznesenie krajského súdu alebo

uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je predmetom výpočtu objektivizovaného v uvádzanom ustanovení,
jeho vydanie nemôže byť per se dôvodom obnovy trestného konania. Inak povedané: „Skutočnosťou
alebo dôkazom skôr neznámym ako zákonným predpokladom pre povolenie obnovy konania podľa
§ 394 ods. 1 až 3 Tr.por. nie je rozhodnutie súdu, ktorým bolo konanie spolupáchateľa právne posúdené
iným spôsobom, pretože obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok určený v zásade na

nápravu nedostatkov skutkovej povahy. Rozhodnutie súdu môže byť skutočnosťou skôr neznámou len
v prípade, ak to zákon výslovne ustanovuje (§ 394 ods. 4 Tr.por.).“ V takom prípade je teda návrh
na povolenie obnovy konania podľa limitov aktuálnej právno-aplikačnej praxe odsúdený na procesný
neúspech, s čím sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát stotožnil aj Ústavný súd SR.O dôvod obnovy konania podľa § 394 ods. 4 písm. b) Tr.por. nejde de lege lata ani vtedy, ak bolo určité
ustanovenieprávnehopredpisupodstatnekorigovanévýlučnezásahomzákonodarcu,tedalegislatívnou
cestou. Ide o situáciu bez predchádzajúceho konštatovania nesúladu právneho predpisu s ústavným

poriadkom zo strany Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy
SR. O správnosti takéhoto prístupu možno v určitom rozsahu polemizovať, a to na príklade novelizácie
právnej úpravy trestného činu krádeže podľa § 212 Tr.zák. z roku 2019. Východiská úvah spočívajú
v konštrukcii právnej úpravy trestného činu krádeže účinnej do prijatia novely Trestného zákona
č. 214/2019 Z.z.. Podľa § 212 ods. 1 Tr.zák. účinného do tejto novely (1. augusta 2019) sa trestného

činu krádeže dopustil ten, kto si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tým malú škodu. Za
taký trestný čin bola ustanovená trestná sadzba vo výmere až na dva roky. Nevyhnutnou podmienkou
vyvodzovania trestnej zodpovednosti bolo spôsobenie malej škody. Podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák.
sa mal rovnako potrestať ten, kto si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spáchal čin vlámaním.
Toto ustanovenie z hľadiska následku neobsahovalo ani len elementárnu zmienku o škode. Konečne,
s poukazom na § 212 ods. 4 písm. b) Tr.zák. odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa mal páchateľ

potrestať, ak spáchal trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 alebo 2 Tr.zák. závažnejším spôsobom
konania. Výpočet možností závažnejších spôsobov konania je uvedený v § 138 Tr.zák. a podľa písm. e)
tohto ustanovenia sa závažnejším spôsobom konania rozumie páchanie trestného činu vlámaním.
V justičnej praxi vznikol nejednoznačný názor na posúdenie situácie, ak si páchateľ prisvojil cudziu vec
tým, že sa jej zmocnil, spôsobil tak malú škodu a spáchal čin vlámaním. Táto skutková situácia sa dala

kvalifikovať ako prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák. s miernejšou trestnou sadzbou, alebo ako
zločin podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. e) Tr.zák. s podstatne
prísnejším postihom.
Najvyšší súd SR v zjednocovacom stanovisku z roku 2011 vyriekol, že v tomto prípade sa naplnia
zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4 písm. b) Tr.zák. pri použití § 138 písm. e)

Tr.zák.Takétoposúdeniečinu(jehopodradenímpodkvalifikovanúskutkovúpodstatu)malobyťvpomere
špeciality ku kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák., ktorá sa mala použiť len vtedy,
ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobil ani len malú škodu. Unifikačný názor Najvyššieho súdu
SR vyvolal v spisbe pomerne ostrú a rozsiahlu polemiku. Hodnotil sa nanajvýš rozpačito, polemizujúco
anekonzistentne,atotakzostranypredstaviteľovjustičnejpraxe,akoajzakademickýchpozícií.Trestná

sadzba sa v intenciách zjednocujúceho stanoviska nejavila ako primeraná, pretože sa blížila k sadzbám
za majetkové a hospodárske trestné činy nie so škodou (rozsahom) malou, ale značnou, či dokonca
škodou veľkého rozsahu. Ak sa páchateľ dopustil trestného činu krádeže vlámaním a krádežou spôsobil
škodu vo výške napríklad 270 eur, hrozil mu trest odňatia slobody až na úrovni skutkovej podstaty
trestného činu zabitia.

Napokon aj zákonodarca, hoci s určitým oneskorením vystavil najvyšším súdnym autoritám pomyselný
„účet“, keď v dôvodovej správe k novele č. 214/2019 Z.z. uviedol, že doterajšia prax nezodpovedala
požiadavke primeranosti trestu z hľadiska jeho výmery. Zámerom legislatívnej zmeny, ktorá spočívala
v zlúčení prvých dvoch odsekov § 212 Tr.zák., bolo odstránenie dubiozít pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery s poukazom na § 38 ods. 1 Tr.zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá je zákonným znakom

trestného činu, nemožno prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá
podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa takto nastavenej úpravy už nie je možné
kvalifikovať trestný čin krádeže spáchaný vlámaním, pri ktorom bola spôsobená malá škoda, podľa
§ 212 ods. 4 písm. b) Tr.zák., a teda ako trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom konania v spojení

s § 138 písm. e) Tr.zák. S účinnosťou od 1. augusta 2019 sa teda vysoko problémová výkladová
nejednoznačnosť eliminovala a predmetné prípady sa posudzujú ako prečiny krádeže spáchané
vlámaním s primeranou trestnou sadzbou.
Uvádzanú legislatívnu zmenu je potrebné kvitovať, avšak novela č. 214/2019 Z.z. neposkytla ochranu
páchateľom, ktorí boli právoplatne odsúdení do 31. júla 2019. V situácii páchateľov, ktorí pri krádeži

vlámaním naplnili znak aspoň malej škody a neboli do 1. augusta 2019 právoplatne odsúdení, bola
možná náprava napríklad prekvalifikovaním skutku v obžalobe či kasačným postupom odvolacích
súdov. Došlo tým k vzniku určitého dualizmu posudzovania páchateľov krádeže vlámaním, ktorí naplnili
znak aspoň malej škody. Právoplatne odsúdení do 31. júla 2019 boli totiž posudzovaní podľa § 212
ods. 1 a ods. 4 písm. b) Tr.zák. ako páchatelia zločinu s trestnou sadzbou vo výmere tri až desať

rokov a právoplatne odsúdení od 1. augusta 2019 boli posudzovaní podľa novelizovaného znenia
§ 212 ods. 1 písm. b) Tr.zák. ako páchatelia prečinu s trestnou sadzbou do dvoch rokov. Možnosti
nápravy avizovaného dualizmu sa pri páchateľoch právoplatne odsúdených podľa skoršej úpravyhľadali predovšetkým prostredníctvom uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov, a to dovolania
a návrhu na povolenie obnovy konania.
Podanie dovolania z dôvodu nesúhlasu so stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

z12.decembra2011,sp.zn.Tpj78/2011sanaNajvyššomsúdeSRpravidelnenestretávalosúspechom,
čo do určitého času aproboval aj Ústavný súd SR v rozhodnutiach vydaných v konaní podľa čl. 127 ods. 1
ÚstavySR.Zmenasituácievkonkrétnomprípadenastalavroku2022,keďbolouvádzanézjednocovacie
stanovisko v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti v podstate prekonané ako právne chybné. Bez
úmyslu analyzovať závery Ústavného súdu SR podľa nálezu z 11. októbra 2022, sp.zn. III. ÚS 279/2021,

sa možno zamýšľať aj nad druhou alternatívou, a to riešením nežiadúceho dualizmu prostredníctvom
obnovy trestného konania. Návrhy na povolenie obnovy konania zvykli byť pravidelne odôvodňované
tým, že aktuálne znenie § 212 Tr.zák., ktorého aplikácia je pri ukladaní trestu za trestný čin krádeže
omnoho priaznivejšia, predstavuje novú skutočnosť (dôvod obnovy konania). Takéto argumentácie sa
však v praxi všeobecných súdov nestretávali s úspechom. Poukazovalo sa najmä na to, že zmena
právnej úpravy v prospech páchateľa po jeho právoplatnom odsúdení nie je dôvodom na povolenie

obnovy konania, pretože § 394 Tr.por. takúto eventualitu nepozná.
Krajský súd po preštudovaní samotného návrhu, spisového materiálu, ako aj pripojeného trestného
spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 5T/10/2015 uvádza, že mestský súd správne skonštatoval, že
v danom prípade nebola splnená žiadna zo zákonných podmienok na povolenie obnovy konania. Súd
vychádzal najmä zo skutočnosti, že samotná zmena Trestného zákona resp. právnej úpravy, ktorou bolo

možné postihnúť podľa vtedajšej prípadne terajšej právnej úpravy, ktorá by mohla byť pre páchateľa
priaznivejšia, nie je tým zákonným dôvodom, ktoré mal na mysli zákonodarca pri povolení obnovy
konania v pôvodnej trestnej veci. Zároveň súd poukazuje na to, že obžalovanému bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere, ktorý vtedy platný a účinný Trestný zákon dovoľoval a následná zmena
Trestného zákona účinná od 6. augusta 2024 nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí súdov, ktoré sa stali

právoplatnými a vykonateľnými pred uvedenou novelou. Možno konštatovať, že v posudzovanej veci,
pokiaľideouloženýtrestodňatiaslobody,ideotakýdruhtrestu,akoajochrannýdohľad,ktorýchuloženie
zákon (účinný v čase ukladania) za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a
rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonnej trestnej sadzby. Je teda zrejmé, že uložený trest
odňatia slobody vo výmere 78 mesiacov je uložený v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, primeraný

spáchanému trestnému činu a v intenciách trestnej sadzby právnej úpravy účinnej pred novelou a aj
po novele.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.