Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221208238
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7221208238.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. E. XXXX/XX,
zastúpenej JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, Bratislava, Železničiarska 13 proti žalovanému F.
B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., Tr. SNP 42, zastúpenému JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, Košice,
Pytliacka 15, o určenie neplatnosti závetu a neexistencie dôvodov vydedenia, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku K2-29C/37/2021-228 z 20.11.2024 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Priznáva žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že závet spísaný poručiteľom G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.
I. D. X, J. C. dňa 19.11.1999 do notárskej zápisnice č. N 247/99, Nz 226/99, na Notárskom úrade B. B. K.,
so sídlom v C., L. D. X, je neplatný v časti, týkajúcej sa žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, v rozsahu jednej
polovice jej dedičského podielu zo zákona a taktiež II. výrokom určil, že dôvody vydedenia žalobkyne A.
B.,nar.X.X.XXXX,otcomG.B.,nar.XX.X.XXXX,zomrelýmdňa25.1.2020,uvedenévlistineovydedení,
ktorá je obsahom notárskej zápisnice č. N 247/99, Nz 226/99, spísanej na Notárskom úrade B. B. K.,

so sídlom v C., L. D. X, dňa 19.11.1999, nie sú dané, keď napokon rozhodol, že žalobkyňa má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne do 60 dní po právoplatnosti
rozsudku.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že závet spísaný poručiteľom G. B. dňa
19.11.1999 do notárskej zápisnice je neplatný v časti jej sa týkajúcej v rozsahu polovice jej dedičského
podielu zo zákona a tiež sa domáhala určenia, že dôvody jej vydedenia uvedené v listine, ktorá je

obsahom notárskej zápisnice zo dňa 19.11.1999 nie sú dané. Vzal do úvahy tvrdenia žalobkyne, podľa
ktorej strany sporu sú nevlastnými súrodencami a ich spoločným otcom je zomr. G. B., ktorý zanechal
závet a listinu o vydedení, napísané dňa 19.11.1999 formou notárskej zápisnice, spísané B. B. K.,
pričom dedičom všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku sa stal žalovaný a ju poručiteľ v celom
rozsahu vydedil, o čom sa dozvedela v rámci dedičského konania vedeného súdnou komisárkou B. A.
J., ktorá ju odkázala na podanie príslušnej žaloby. Zo žaloby ďalej súdu prvej inštancie vyplynulo, že
listina o vydedení obsahuje dva dôvody v zmysle § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka,

ktoré sú však podľa žalobkyne účelové a predstavujú len pokračovanie správania sa neb. otca k jej
osobe v podstate už od narodenia, keďže sa o ňu v detskom veku nikdy nezaujímal a obmedzil sa iba na
platenie výživného a až po prejavení záujmu z jej strany po dovŕšení 18 rokov sa niekedy v marci roku
1989 ku poručiteľovi nasťahovala, ale ani napriek tomu medzi nimi nevznikol nijaký bližší príbuzenskývzťah ako medzi rodičom a dieťaťom, otec ju bral iba ako spolubývajúcu osobu a následne sa sám
presťahoval do väčšieho bytu. Prihliadal ďalej na obranu žalovaného, ktorý upozornil, že závet, ako aj
listina o vydedení sú spísané vo forme notárskej zápisnice, ktorá je verejnou listinou a dôkazné bremeno

na preukázanie, že dôvody vydedenia neboli dané zaťažuje žalobkyňu, ktorá sa o neb. otca nezaujímala,
nenavštevovala ho a nepustila ho k sebe domov a to po dobu 30 rokov. Prvoinštančný súd citoval §
137 písm. d/ CSP a dospel k záveru, že uplatnená žaloba je procesne prípustná, nakoľko žalobkyňa
v prípade úspechu v spore by nadobudla zákonný podiel na majetku poručiteľa. Citoval § 3, § 460, §
461 ods. 1, § 469a ods. 1 až 3, § 473 ods. 1, § 476 ods. 1, 2, § 476f, § 477 a § 479 Občianskeho

zákonníka a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že G. B. – otec žalobkyne a žalovaného
zomrel dňa XX.X.XXXX, pričom ešte dňa 19.11.1999 na Notárskom úrade B. B. K. formou notárskej
zápisnice spísal závet a listinu o vydedení a za svojho dediča ustanovil žalovaného, ktorý po ňom
mal zdediť všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok, pričom v celosti vydedil svoju dcéru – žalobkyňu,
pretože v rozpore s dobrými mravmi sa nesprávala k nemu tak, ako sa má správať potomok, za obdobie
od roku 1990 sa o neho nezaujímala, nepomohla mu a ani nepomáha v chorobe a starobe a naviac

prehlásila, že ho nechce vidieť a nepustila ho ani do bytu, ktorý jej na jej 20. narodeniny odovzdal do
užívania a vybavil potrebné formality, oproti čomu syn mu nezištne pomáha a opatruje ho. Zistil, že
Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 1.10.2020 odkázal dedičku – žalobkyňu, aby v lehote 35 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia podala na okresný súd žalobu proti F. B. o určenie, že závet a listina
o vydedení poručiteľa G. B. sú neplatné, resp. neexistujú dôvody jej vydedenia. Na námietku žalovaného

skúmal včasnosť podania žaloby, ktorá podľa neho bola podaná v určenej lehote. Charakterizoval vo
všeobecnosti podmienky dôvodnosti vydedenia a to aj s poukazom na relevantnú súdnu prax. Uviedol,
že rozsudkom Mestského súdu v Košiciach zo dňa 25.1.1974 bola žalobkyňa, ako v tom čase maloletá,
zverená do výchovy a opatery svojej matky B. B. a otec dieťaťa G. B. bol povinný prispievať na jej výživu
sumou 350,00 Kčs mesačne, ktoré výživné bolo zvýšené na sumu 550,00 Kčs rozsudkom Mestského

súdu v Košiciach zo dňa 29.10.1985 a to s odôvodnením, že otec okrem výživného nejaví o dieťa žiaden
záujem. Zo zdôvodnenia žaloby mu vyplynulo, že práve žalobkyňa sa snažila nadviazať s poručiteľom
kontakt, avšak z jeho správania usúdila, že nemá záujem sa s ňou stýkať a udržiavať bežné príbuzenské
vzťahy a to najmä po období, keď sa odsťahoval z bytu, v ktorom dovtedy býval a teda následná pasivita
žalobkyne bola vyvolaná samotným poručiteľom, ktorý sa o ňu nezaujímal od jej narodenia a nebudoval

si k nej vzťah a teda sám vyvolal stav, ktorý potomkovi bránil prejavovať o neho záujem. Upriamil
pozornosť na súdnu prax, ktorá nepovažuje za neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa prípad,
ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Cdo/32/2014 zo dňa 27.5.2014).Skutočnosť, že poručiteľ nejavil o žalobkyňu záujem
a nestaral sa o rodinu, potvrdila aj svedkyňa J. K. a svedkyňa M. H. o správaní sa poručiteľa voči

dcére nemala vedomosti. Správanie poručiteľa voči žalobkyni popísané v žalobe potvrdila svedkyňa J.
K. a B. N. v písomne podanom prehlásení. Z dokladov založených v spise mu vyplynulo, že v období
od marca 1989 do konca augusta 1990 žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti, ktoré
spolužitie nebohý neskôr ukončil a odsťahoval sa do väčšieho bytu. Za významné pokladal, či ten, kto
bol poručiteľom vydedený, mal objektívnu možnosť v danom čase poručiteľovi pomoc poskytnúť a či túto

pomoc poručiteľ potreboval, pretože bez cudzej pomoci si svoje základné potreby nemohol zabezpečiť
sám a zdôraznil, že otec žalobkyne v čase spísania závetu a vydeďovacej listiny mal 56 rokov a išlo
tak o osobu v strednom-produktívnom veku a nie o osobu v dôchodkovom veku alebo inak zdravotne
postihnutú, ktorá by si nemohla potreby zabezpečovať sama, keď v listine o vydedení nie je uvedené,
akým ochorením poručiteľ trpel a naopak je v nej uvádzané, že syn F. mu nezištne pomáha a opatruje

ho. Podľa vyjadrenia žalovaného, ako aj svedkyne H. poručiteľ mal iba bežné choroby ako chrípka či
prechladnutie, ktoré si vyžadovali iba bežnú práceneschopnosť a podľa žalovaného starostlivosť o otca
spočívala v základných veciach ako prísť ho pozrieť, nakúpiť, umyť okná na Veľkú noc a Vianoce,
povysávať a pod. Ku dôvodu vedúcemu ku vydedeniu formulovanému tak, že „dcéra prehlásila, že ma
nechce vidieť a nepustila ma ani do bytu, ktorý som ja na jej 20. narodeniny odovzdal do užívania

avybavilsompotrebnéformality“uviedol,ževlistinechýbaúdaj,kedyžalobkyňaprehlásila,žeporučiteľa
nechce vidieť, keď je zrejmé, že v decembri 1990 žalobkyňa podpisovala dohodu o prevzatí bytu
s Okresným podnikom bytového hospodárstva v Košiciach, majúc 19 rokov. Dospel k záveru, že nebol
naplnený zákonný dôvod na vydedenie žalobkyne v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho
zákonníka a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že dôvody vydedenia nie sú dané. Keďže

nedošlo k platnému vydedeniu žalobkyne táto je v zmysle ust. § 479 Občianskeho zákonníka ako dcéra
poručiteľa G. B. neopomenuteľnou dedičkou a z dedičstva musí dostať aspoň toľko, koľko robí jedna
polovica jej dedičského podielu zo zákona. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal
žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške.3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť
uplatniac pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP. Mal za to, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, označiac ho za nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Vytkol konajúcemu súdu, že
vôbec nezohľadnil všetky ním uvádzané skutočnosti porušiac aj princíp formálnej pravdy a to rozhodujúc
nad rámec žalobného návrhu. Namietal, že konajúci súd nepreveroval a nezisťoval aké zdravotné
problémy mal poručiteľ, či nejaké mal a uspokojil sa len s výrokmi o jeho zdravotnom stave z úst strán

sporu, keď najmä žalobkyňa o zdravotnom stave poručiteľa nemohla mať žiadne vedomosti. Upozornil,
že konajúci súd nepreveril u svedkyne M. H. jej dorozumievacie možnosti a schopnosti, keď menovaná
až s odstupom času mu oznámila, že nerozumela 90% otázok a nechápala ich zmysel, keďže hovorí
plynule po maďarsky, rozumie po maďarsky a žije v lokalite, kde sa komunikuje len a len v maďarskom
jazyku a jej svedecká výpoveď by tak mala byť zopakovaná s tlmočníkom, kedy by mohla jasne
a presne sformulovať svoje myšlienky a odpovede na položené otázky. Vytkol tiež prvoinštančnému

súdu, že ho neoboznámil s prehlásením p. N. a o takomto prehlásení sa dozvedel až po oboznámení
sa s rozsudkom. Zdôraznil, že testament a listina o vydedení boli spísané formou notárskej zápisnice
a vyslovil presvedčenie, že notár B. B. K. v prípade akýchkoľvek pochybností by napádaný testament
a listinu o vydedení nespísal a keďže nezistil žiadne prekážky, nebránil poručiteľovi v prejavení jeho vôle.
Navyše v čase spísania závetu neexistovalo žiadne právoplatné uznesenie súdu, ktorým by bol poručiteľ

obmedzený alebo pozbavený v spôsobilosti na právne úkony. Existuje preto nevyvrátiteľná domnienka,
že bol spôsobilý na právne úkony a ním prejavená vôľa je platná. S odkazom na § 35 Občianskeho
zákonníka a § 134 O.s.p. ako aj § 205 C.s.p. pokladal notársku zápisnicu za verejnú listinu. S odkazom
na § 3 ods. 4 a § 46 Notárskeho poriadku zvýraznil, že skutočnosti uvedené vo verejnej listine sa
považujú za dané, pokiaľ ich niekto nevyvráti t.j. dôkazné bremeno leží nie na strane účastníkov daného

úkonu obsiahnutého v notárskej zápisnici, ale na tých, ktorí jej obsah rozporujú. Uviedol, že poručiteľ
nesporne so svojou dcérou býval v jednom byte, ale vzhľadom na vekový rozdiel a jej dospievanie
sa rozhodol opustiť spoločnú domácnosť a nechať žalobkyňu, aby sa osamostatnila, keď sa jej otcovi
ani veľmi nepáčil spôsob jej života, keď mala viacerých priateľov a nadviazala kontakty aj so susedmi.
Bol sklamaný jej správaním, keď následne sa o neho nezaujímala, nenavštevovala ho a keď ju prišiel

navštíviť ani ho nepustila k sebe, čo viedlo k jeho rozhodnutiu spísať testament a listinu o vydedení, keď
navyše išlo o nezáujem trvajúci 30 rokov. Poručiteľ za svojho života podľa jeho názoru nerobil rozdiely
medzi svojimi deťmi a dokonca zabezpečil žalobkyni bývanie – byt na Považskej ulici v Košiciach, ktorý
následne odkúpila do osobného vlastníctva. Trval na tom, že jediný kto sa staral o poručiteľa bol on
a sporadicky mu pomáhala krstná dcéra poručiteľa – navrhovaná svedkyňa p. M. H., keď obaja popísali

ako sa o nebohého starali, čo konkrétne pre neho robili cez nákupy, návštevy, rozhovory, upratovanie,
odvoz k lekárom a pod. To, či poručiteľ bol alebo nebol chorý nevie preukázať a nebolo to predmetom
dokazovania, inak by bolo potrebné sa zaoberať jeho chorobopisom a skúmaním lekárskej správy, avšak
takýtonávrhneboldanýapretojepotrebnérešpektovaťvôľuporučiteľaaveriťskutočnostiamvnotárskej
zápisnici. Po citácii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa dedenia uviedol, že

poručiteľ sám môže rozhodnúť o tom, kto a v akom rozsahu bude po ňom dediť, vo svojej závetnej
voľnosti je obmedzený iba pokiaľ ide neopomenuteľných dedičov, čo však nie je prejednávaný prípad.
Zaoberal sa tiež pojmom formálnej a materiálnej pravdy a bol toho názoru, že konajúci súd porušil
zásadu formálnej pravdy a neprihliadal dostatočne na skutkové zistenia svedčiace v jeho prospech, keď
v dôsledku absencie skutkových a viacerých právnych záverov je pre neho rozsudok v napadnutých

výrokoch nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Namietal, že súd prvého stupňa vonkoncom nehodnotil
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadal na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. S odkazom na Článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky bol presvedčený, že súd prvej inštancie zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrárnosťou
rozhodnutia prejavil svojvôľu a nedal odpovede na všetky podstatné otázky.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok v celosti potvrdiť
a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania. Nesúhlasila so žalovaným tvrdiacim, že
súd porušil zásadu formálnej pravdy a nie je pravdou, že na pojednávaní 28.2.2024 sa vyjadrila tak,
že trvá už len na výroku pod bodom II., čo vyvracia aj zápisnica z pojednávania. Nie je pravdou,

aby súd nepreveroval a nezisťoval v konaní, či mal poručiteľ zdravotné problémy, keď obaja účastníci
konania ako aj svedkyňa H. potvrdili, že nebol chorý. Upriamila tiež pozornosť na osobný dotazník
z12.11.1991doloženýdospisuatýkajúcisaporučiteľa,vktoromtentodeklarovalsvojzdravotnýstavpre
potreby zamestnávateľa ako dobrý. Uviedla, že nemohla mať o zdravotnom stave poručiteľa informáciez dôvodu, že tento nemal záujem sa s ňou ako s dcérou stretávať, ani jej oznamovať svoj zdravotný stav,
nikdy jej nezavolal, nevyhľadal ju, ani jej nenapísal. Uviedla ďalej, že v období od roku 2006 do roku
2011 riadne absolvovala vysokoškolské štúdium hradené z vlastných prostriedkov, keď súdne konanie

a dokazovanie sa týka obdobia od roku 1990 do roku 1999. Mala za to, že súd nemal dôvod preverovať
u svedkyni H. jej dorozumievacie možnosti, keďže na otázky riadne odpovedala a na otázku súdu hneď
na úvod výpovede, či rozumie poučeniu, odpovedala áno. Rovnako ani žalovaný neuvádzal, že by
mal vedomosti o tom, že svedkyňa nerozumie slovenskému jazyku, hoci ako jej príbuzný by o takejto
veci mal mať vedomosť. Nesúhlasila s tvrdením, že súd neoboznámil žalovaného s prehlásením p. N.,

nakoľko vyjadrenie žalobkyne spolu s prílohami zo dňa 5.5.2024 mu bolo doručené 7.5.2024 a tvrdenie
žalovaného, že iba táto príloha mu zo súdu nedošla označila za účelové. Súhlasila s tým, že notárska
zápisnica je verejnou listinou, ale tá osvedčuje iba to, že sú v nej uvedené skutočnosti, ktoré pred
notárom uviedla osoba, ktorá požiadala o spísanie zápisnice, avšak neosvedčuje, aby tieto skutočnosti
boli pravdivé. Na podporu tohto názoru poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III.ÚS 435/2020 z 11.10.2022. Upozornila, že žalovaný naďalej pokračuje v jej osočovaní, ak nepravdivo

tvrdí, že poručiteľovi sa „údajne“ nepáčil jej spôsob života a že mala viacerých priateľov, hoci v notárskej
zápisnici nie je o tom žiadna zmienka a ide tak len o tvrdenie žalovanej strany. Prvostupňový súd
sa vysporiadal so všetkými argumentami a námietkami oboch účastníkov, dokazovanie bolo riadne
vykonané a vyhodnotené a súd dospel k správnym právnym záverom v súlade s platnou judikatúrou.

5. Dňa 26.2.2025 žalovaný doručil súdu prvej inštancie podanie, označené ako „Vyjadrenie žalovaného
k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného“, ktoré však neobsahovalo obsahovú časť a toto podanie
nebolo doplnené ani napriek výzve súdu prvej inštancie z 3.3.2025 ako ani po výzve odvolacieho súdu
z 29.4.2025.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust.
§ 385 ods. 1 CSP a to na pojednávaní konanom 22.1.2026, doplniac dokazovanie prečítaním listiny.
Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §

365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých,
ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP .

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie

rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových

zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

10. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistenéspôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

12. Berúc do úvahy všetky uplatnené odvolacie dôvody má odvolací súd za to, že tieto nie sú
opodstatnené.

13. Podľa § 387 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody
v ňom uvedené pokladá za správne a výstižné a na toto odôvodnenie odkazuje doplňujúc ďalšie dôvody
reagujúce na odvolacie námietky žalovaného.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné
ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody,
na základe ktorých je založené. Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy
je potrebné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na
zistených skutkových okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej
vecisovšetkýmišpecifikamicharakterizujúcimidanýspornevysporiadal.Zprincípuprávanaspravodlivý

proces vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov,
ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie
presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III.
ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované ustanovením §
220 ods. 1 CSP.

16. Z obsahu spisu a z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je nutné vyvodiť, že súd prvej inštancie
sa riadil vyššie uvedenými pravidlami, jeho rozhodnutie je presvedčivé a dostatočne odôvodnené.
Skutkový stav bol taktiež náležite ustálený a vec aj právne správne posúdená.

17. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie dôsledne vychádzal z uplatneného žalobného petitu a s týmto
sa vysporiadal bezozvyšku. Žalobkyňa žiadala od počiatku sporu rozhodnúť o čiastočnej neplatnosti
závetu a o určení, že dôvody jej vydedenia nie sú dané. Takáto kumulácia nárokov je možná a praxou
akceptovaná (viď. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 98/2018, 4Cdo 32/2014, 7Cdo
271/2021). V priebehu konania pred súdom prvej inštancie na takto formulovanom petite žalobkyňa

zotrvala a tento nemodifikovala. Neprejavila vôľu čo i len čiastočne vziať žalobu späť a takýto prejav vôle
nie je obsiahnutý ani v jej vyjadreniach prednesených na pojednávaní konanom 28.2.2024 (viď zápisnicu
o pojednávaní na č.l. 163 až 167 súdneho spisu). Ešte aj v záverečnej reči prednesenej na pojednávaní
21.10.2024 (viď zápisnicu o pojednávaní na č.l. 224 až 226 súdneho spisu) právny zástupca žalobkyne
zotrval na oboch navrhovaných výrokoch rozsudku.

18. Neobstoja ani odvolacie námietky žalovaného spochybňujúce dorozumievacie možnosti
a schopnosti svedkyne M. H.. Niet pochybností o tom, že každý (vrátane svedka) má právo konať
pred súdom v jazyku, ktorému rozumie, kvôli čomu súd s prihliadnutím na povahu a okolnosti veci mámožnosť pribrať do konania tlmočníka (§ 155 CSP). Svedkyňu M. H. navrhla vypočuť žalovaná strana,
a to na pojednávaní konanom 28.2.2024. V rámci návrhu žalovaný neupozornil na potrebu pribratia
tlmočníka do konania a neuviedol, že svedkyňa nerozumie dostatočne slovenskému jazyku. Svedkyňa

M. H. bola vypočutá na pojednávaní uskutočnenom 9.9.2024, v čase približne od 13:30 hod. do 14:00
hod., odpovedala okrem iného na viacero otázok zástupcov oboch strán. Podľa obsahu protokolácie
podchytenej v zápisnici svedkyňa zodpovedala všetky kladené otázky, plynulo sa vyjadrila k predmetu
sporu zo svojho hľadiska a zo strany konajúceho súdu, strán sporu, ich zástupcov či samotnej svedkyne
nebola absolútne žiadnym spôsobom signalizovaná potreba zabezpečovania tlmočenia kladených

otázok svedkyni do maďarského jazyka. Podľa názoru odvolacieho súdu pri absencií dôvodných
pochybností o korektnosti okolností výpovede svedkyne nedošlo jej výsluchom k porušeniu práv strán
sporu, práv svedkyne či práva na spravodlivý proces.

19. Žalovaný taktiež namietal, že konajúci súd ho neoboznámil s prehlásením pána N., o ktorom sa
dozvedel podľa neho až z rozsudku. Hoci podľa žalobkyne predmetné prehlásenie malo byť žalovanému

doručené spolu s prílohami s podaním zo dňa 5.5.2024, z obsahu spisu takáto skutočnosť bez ďalšieho
nevyplýva a keďže tento dôkaz podľa zápisníc o pojednávaniach vykonaný procesne relevantným
spôsobom nebol, odvolací súd v zmysle § 384 ods. 2 CSP na odvolacom pojednávaní vykonal dôkaz
prečítaním prehlásenia B. N. z dňa 10.4.2024 (nachádzajúceho sa na č.l. 179 súdneho spisu).

20. Žalobkyňa sa domáhala (okrem iného) určenia, že dôvody vydedenia jej otcom G. B., zomrelým
dňa XX.X.XXXX, uvedené v listine o vydedení, ktorá je obsahom notárskej zápisnice spísanej dňa
19.11.1999, nie sú dané. Vydedenie žalobkyne pritom predstavovalo súčasť Notárskej zápisnice č. N
247/99,NZ226/99napísanejdňa19.11.1999ajehodôvodomboloprehlásenieporučiteľa,podľaktorého
jehodcéra–žalobkyňasavrozporesdobrýmimravmiknemunesprávatak,akosamásprávaťpotomok.

Podľa prehlásenia za obdobie od roku 1990 sa nezaujímala ani nezaujíma o neho ako otca, nepomohla
mu ani nepomáha v jeho chorobe a starobe. Navyše dcéra prehlásila, že ho nechce vidieť a nepustila ho
ani do bytu, ktorý jej on na jej dvadsiate narodeniny odovzdal do jej užívania a vybavil potrebné formality.

21. Podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/, b/ Občianskeho zákonníka môže poručiteľ vydediť

potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe
alebo v iných závažných prípadoch. Rovnako to môže poručiteľ urobiť aj vtedy, ak potomok o poručiteľa
trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Vydedením rozumieme
jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému
dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona (neopomenuteľný dedič zo zákona nededí,

teda nemá právo ani na svoj zákonný podiel). Vydedenie (ako jednostranný právny úkon poručiteľa)
musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem
všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia
uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky
dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod

vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom
poručiteľovejvôlevlistineovydedení.Tedaexistenciadôvodovvydedeniasaposudzujevždyzaobdobie
pred napísaním listiny o vydedení. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a/ a b/
tohto ustanovenia vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností
existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa

posudzujú zo subjektívneho hľadiska. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písmene a/
tohto ustanovenia pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe
neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne
možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna
možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať

osobitne. Treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. K
naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť
ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii (dedič mu neposkytol pomoc v iných závažných
prípadoch, napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích
osôb). Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým

očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže,
pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa
na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať,
teda, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka. Pri úvahe, či ide o dôvodvydedenia uvedený v písmene b/ tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o
poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah
mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto

kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne
písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní
otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne
možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či
potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či

zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod
vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí
len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba
posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale
neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka,
nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom

na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa
nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 173/96).

22. Odvolací súd je toho názoru, že výklad ust. § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka vo

vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu súdom prvej inštancie, bol správny.

23. Právne závery prvoinštančného súdu zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného
dokazovania. Jeho právny záver, podľa ktorého nebola preukázaná existencia ani jedného z dôvodov,
pre ktoré poručiteľ vydedil žalobkyňu, je správny. Súd prvej inštancie mal výsledkami vykonaného

dokazovania preukázané, že poručiteľ do zriadenia listiny o vydedení sa neocitol v takej situácii,
aby potreboval pomoc hlavne od žalobkyne. V čase vydedenia mal poručiteľ cca 56 rokov a nebolo
preukázané, aby v rozhodnej dobe trpel závažnejšími ochoreniami, ktoré by ho limitovali v možnostiach
zabezpečovať si základné životné potreby. Ani samotný žalovaný či vypočuté svedkyne podrobnosti
o nejakom závažnejšom ochorení neuviedli.

24. Preskúmanie dôvodov vydedenia sa musí diať aj so zreteľom na skutočnosť, či potomok poručiteľa
mal vôbec riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal, to
znamená či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy.
Podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval opravdivý

záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky konkrétnosti
prípadu. Z hľadísk, ktoré je potrebné pri tomto dôvode vydedenia vždy skúmať je dôležité aj to, či
potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok
mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské
vzťahy; vydedenie prichádza do úvahy iba tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde

sahonezáujempotomkaosobnecitovodotýka,kdemutentostavvadíanievprípade,keďideosituáciu,
kedy mu je takýto stav ľahostajný, prípadne kedy k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod vydedenia
uvedenývzákonetotižvyžaduje,abyneprejavenieopravdivéhozáujmubolopotomkomzavinené,ateda
nestačí len samotná existencia takéhoto stavu.

25.Zvýsledkovdokazovaniavyplynulo,ževzťahžalobkynesporučiteľomnebolbezproblémový,naopak
bolkomplikovanýavpriebehučasusavyvíjal.Počasdetstvaporučiteľožalobkyňuzáujemneprejavoval,
nekontaktoval sa s ňou a obmedzil sa len na platenie výživného (na podklade súdnych rozhodnutí)
a citová väzba sa medzi ním a dcérou pochopiteľne vtedy vytvoriť ani nemohla. Poručiteľ v jednom byte
so žalobkyňou žil až v období od marca 1989, kedy dcéra dosiahla vek 18 rokov a spolužitie poručiteľ

ukončil z vlastnej vôle v auguste 1990, kedy sa odsťahoval do väčšieho bytu. Počas tejto relatívne
krátkej doby ku vzniku trvalejšej a silnejšej citovej väzby medzi otcom a dcérou evidentne nedošlo
a zo strany poručiteľa následne nebol badateľný záujem s potomkom sa stýkať a udržiavať s ním čo
i len bežné príbuzenské vzťahy, a teda žalobkyňa ani nemala vytvorenú reálnu možnosť o otca prejaviť
skutočný záujem. Nebolo preukázané, aby v dobe pred vydedením bol poručiteľ odkázaný na pomoc

žalobkyne. Okrem tejto odkázanosti musela existovať na strane žalobkyne vedomosť o odkázanosti
a potrebnosti na strane otca a objektívna možnosť nevyhnutnú pomoc poskytnúť, v kumulácii s rozporom
s dobrými mravmi. Skutková podstata vymedzená v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka
naviac vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotnáexistencia takéhoto stavu a pre uplatnenie tohto dôvodu vydedenia nepostačuje len subjektívny pocit
poručiteľa.

26. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že dôvody vydedenia uvedené v listine
o vydedení – v notárskej zápisnici nie sú dané, skúmal závet zhotovený poručiteľom v časti, ktorá
odporuje právu žalobkyne podľa ust. § 479 Občianskeho zákonníka na jej dedičský podiel a správne
dospel k záveru, že v tejto časti je závet neplatný. Na týchto záveroch nič nemení ani poukazovanie
žalovaného na formu, ktorú poručiteľ pre vydedenie a závet zvolil, a to notársku zápisnicu, ktorá síce

je verejnom listinou (§ 205 CSP), čo však oprávnenej osobe nebráni v možnosti spochybniť dôvody
vydedenia. Aj keď vôľu poručiteľa je vhodné a potrebné vo všeobecnosti rešpektovať, nesmie táto byť
v evidentnom rozpore s ochranou oprávnených osôb priznávanou im hmotným právom.

27. Žalovaný v konaní opakovane poukazoval na to, že poručiteľ zabezpečil žalobkyni byt na K. I. D. XX
J. C., čo sa však predmetu sporu priamo nijako netýka. Na adrese K. XX J. C. žalobkyňa bola prihlásená

od 10.3.1989 do 18.9.1992 (viď potvrdenie z registra obyvateľov na č.l. 6 súdneho spisu), pričom
poručiteľovi byt na Obchodnej ulici v Košiciach bol pridelený 21.8.1990. Byt na K. ulici mala žalobkyňa
v rozhodnej dobe iba v užívaní na podklade Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 5.12.1990
(viď zápis na č.l. 180 súdneho spisu), uzavretej s ObNV Košice – Nové mesto, preto nemožno súhlasiť
s názorom odvolateľa, že poručiteľ na žalobkyňu previedol členské práva k bytu a zabezpečil jej takto

v tej dobe vyčísliteľný majetkový prospech.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd potvrdil preskúmavaný rozsudok ako vecne správny.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní úspešná.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).