Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201174
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8619201174.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. J., narodeného XX. U. XXXX, W., Q. W. XXX/
X, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej
spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.

SK-5C/25/2019, predtým na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/25/2019, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. septembra 2023 sp. zn. 7Co/1/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/25/2019-140 zo 17. júna
2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur a vo zvyšku
žalobu zamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

1.1. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, §
132 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, ods. 3 a
4, § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 9 ods. 1, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods.
2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, § 17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 56 ods. 3 zákona
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov. Na základe výsledkov

vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 9. februára 2017 našiel O.. Q. W. v W. za budovou na Z. XX, v
ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s., v neuzamknutom priestore určenom na papierový odpad
krabicu, v ktorej sa nachádzalo 483 originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti
Orange Slovensko, a. s. Poukázal na to, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli
odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému
incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov

Slovenskej republiky, v ktorom bola sprostredkovateľovi, ktorý bol obchodným zástupcom žalovanej,
uložená pokuta za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a
likvidácioudokumentovvsume5000eur.Predmetnádokumentáciabolatakmertrirokybezpovšimnutia
na obchodnej prevádzke žalovanej v W., a to napriek tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý bol
vytvorený na predajnom mieste, bol zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde bol uvedený aj jeho status.
Súd prvej inštancie zhodnotil, že ak v uvedenej aplikácii existoval monitoring každého zákazníckeho

dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentáciedo centrálneho archívu v Lučenci sau žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 dní, bolo ťažko predstaviteľné, že predmetná dokumentácia
sa len tak stratila z pozornosti žalovanej a ostala nepovšimnutá tri roky.

1.2. Súd prvej inštancie zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam
chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné
postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
3 300 eur ako primeranú. Vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v

plnomrozsahu,pretoževdanomprípadebolžalobcaúspešnýčodopreukázaniazákladusvojhonároku,
pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. septembra
2023 sp. zn. 7Co/1/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur (§ 387 ods. 1 CSP); v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil

tak, že žalobu zamietol (§ 388 CSP); žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP).

2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 3 300 eur
nezodpovedala zisteným okolnostiam a ani princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne

zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre
sa uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených
práv, konkrétne práva na súdnu ochranu. Dĺžka protiprávneho konania, ktoré skončilo vo februári
2017, nebola ustálená, činnosť žalovanej nevykazovala znaky vysokej intenzity protiprávneho konania
alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených

osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva
chránené v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto
skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady
ujmy v peniazoch aj v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj
vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu osobných údajov.

2.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovení § 396 ods. 1 a 2, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, z ktorého vyplýva, že pokiaľ súd skonštatuje
zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov

konania. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

2.3. Odvolací súd súčasne nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Pri žalobe
o náhradu nemajetkovej ujmy výška tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádza z § 10 ods.

8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je
suma 2 000 eur, kedy je odmena právnej služby za úkon 91,29 eura. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o potrebe aplikácie § 257 CSP v danom
prípade vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. S prihliadnutím na výšku odmeny za jeden úkon
právnej služby, výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by

objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu, či jej podnikanie. Každá strana sporu si v prípade
meritórneho rozhodnutia súdu musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude znášať trovy
konania. Uzavrel, že v prejednávanej veci od tejto zásady nebolo možné upustiť.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvoinštančného a odvolacieho

konania podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

3.1. Namietala, že odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepostupoval v súlade s
ustanoveniami CSP, nevysvetlil svoje závery presvedčivo, neodpovedal na jej odvolacie argumenty a

vydal arbitrárne rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Dovolateľka tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore so zásadou úspechu v spore ako
základným kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal v spore úspech
len čiastočný a odvolací súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zdôraznila, že aj keďrozhodnutie o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, žalobca musí
niesť nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípade uplatnenia neprimeraných nárokov. Žalobca
uplatnil v spore zjavne neprimeraný nárok (5 000 eur), pričom mu bola priznaná iba suma 500 eur,

teda 10 % požadovanej čiastky. Odvolací súd mal túto skutočnosť zohľadniť pri posudzovaní nároku na
náhradu trov konania a porovnať nárokovanú a súdom určenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, aby
bol rešpektovaný princíp spravodlivosti. Právna úprava náhrady trov konania by mala mať aj preventívny
účinok, aby strany zámerne nenadhodnocovali výšku sporu. Tento názor podporuje odborná literatúra,
ako aj judikatúra súdov, pričom dovolateľka odkázala na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.

zn. I. ÚS/3923/2011 a na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 23. júla 2020 sp. zn. 10Co/21/2020.
Odvolací súd sa podľa dovolateľky touto jej argumentáciou, uvedenou aj v odvolaní, nezaoberal, v
napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, prečo túto argumentáciu považoval za nesprávnu resp.
neaplikovateľnú.

3.2. Odvolací súd podľa dovolateľky neodpovedal ani na jej argumentáciu týkajúcu sa aplikácie

ustanovenia § 257 CSP, keď žiadosť žalovanej o uplatnenie ustanovenia § 257 CSP odmietol s tým,
že žalobca bol úspešný v základe nároku a výška priznaných trov konania podľa vyhlášky č. 655/2004
Z. z. (91,29 eura za úkon) nepredstavuje neprimeranú záťaž pre podnikanie žalovanej. V odvolaní
riadne odôvodnila existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že trovy konania
násobne prevyšujú judikovanú čiastku a podoprela ju odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

113/2019 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6MCdo/5/2013, 7Cdo/31/2016),
ktoré potvrdili možnosť nepriznať trovy konania v prípadoch, keď ich výška alebo povaha sú zjavne
neprimerané. Dovolateľka zdôraznila, že žaloba a konanie je identické s ďalšími 166 skutkovo a právne
identickými konaniami, opakoval sa veľký počet úkonov, pri ktorých podanie na súd vyžadovalo len
zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania, čo znižuje

odbornú a časovú náročnosť právnych úkonov. Žalobcovia neplatili súdny poplatok, pretože súdy vec
nesprávne kvalifikovali ako spotrebiteľský spor, do konania bola vtiahnutá proti svojej vôli vzhľadom
na zjavne neprimerané žalované sumy. Konanie žalobcov preto označila za šikanózne. V tomto smere
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011, podľa ktorého má
súd pri rozhodovaní o trovách prihliadnuť aj na spravodlivé okolnosti prípadu, nielen na formálny úspech

vo veci. Podľa dovolateľky dôvodom hodným osobitného zreteľa nie sú len skutočnosti sociálneho a
ekonomického charakteru, súd by mal zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, napríklad aj to, že trovy
konania budú násobne prevyšovať judikovanú čiastku.

3.3. Z týchto dôvodov dovolateľka navrhla napadnutý rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného

a odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobca k dovolaniu žalovanej uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania bolo
odôvodnené dostatočne a považuje ho za vecne správne. Poukázal na uznesenie ústavného súdu z

24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, kde ústavná sťažnosť žalovanej bola odmietnutá z dôvodu, že
pokiaľ príslušný súd skonštatoval zásah do osobnostných práv, mal žalobca plný úspech v spore, teda
patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu; z tohto hľadiska
je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania

bolo bez právneho významu. Za nedôvodnú tiež považoval argumentáciu žalovanej o opakujúcich sa
a obsahovo rovnakých úkonoch svojho právneho zástupcu, keďže práve žalovaná je stranou v konaní
vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a v týchto konaniach ju
zastupuje ten istý právny zástupca. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 447 písm.
c) CSP odmietol, prípadne podľa § 448 CSP zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“, resp. „najvyšší súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je
potrebné odmietnuť.6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach
(1VObdo/2/2021, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022,
2Cdo/89/2020 a iné; obdobne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby uvedenej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

12. Žalovaná tvrdila, že odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania je nezrozumiteľné, nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, v
dôsledku čoho je toto rozhodnutie arbitrárne.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces, b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strán
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a
skutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany(§387ods.3CSP).Nerešpektovanie
tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dodržiavanie povinnosti
riadne odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak

vylúčiť svojvôľu v súdnom procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd určitou,
stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Najvyšší súd i ústavný súd už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva,

že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
(porovnaj4Cdo/34/2018,8Cdo/152/2018,1Obdo/7/2018,1Obdo/82/2018,4Cdo/3/2019,5Cdo/57/2019,
4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS 515/2020,9Cdo/7/2021, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420
písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj
náležité odôvodnenie rozhodnutia (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018).

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý
argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).

17. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výrok o priznaní náhrady
trov konania v prospech žalobcu odôvodnil uplatnením zásady úspechu, ktorá sa v spore o ochranu

osobnostných práv v musí odvíjať od rozhodnutia o základe nároku (či došlo alebo nedošlo k
porušeniu osobnostných práv žalobcu) bez ohľadu na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy;
ako aj neexistenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, keďže výška odmeny za
jeden úkon právnej služby advokáta je vyhláškou č. 655/2004 Z. z. pevne určená na sumu 91,29 eur,
čo nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by bola spôsobilá ohroziť jej podnikanie. Takéto

zdôvodnenie, jeho obsah a rozsah podľa dovolacieho súdu nemožno označiť ako nezrozumiteľné či
nedostatočné v takej intenzite, že by to zakladalo porušenie práva na spravodlivý proces. Je potrebné
pripustiť, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne nereagoval na niektoré námietky žalovanej
(nižšie, v bodoch 21 a 22 tohto odôvodnenia), nešlo však o argumenty, ktoré by boli kľúčové a ktoré by
moli ovplyvniť rozhodnutie.

18. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovanej, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na
spravodlivý proces možno označiť za kľúčové a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Odvolací súd
sa najmä vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcou sa miery úspechu a neúspechu žalobcu v
peňažnom vyjadrení. Dovolací súd sa plne stotožňuje s argumentom odvolacieho súdu (s odkazom

o. i. na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 233/2022), že pokiaľ súd skonštatuje zásah do
osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov konania.
Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch (obdobne III. ÚS 475/2018, II. ÚS 399/2019, II. ÚS 397/2020, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 208/2025).
Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnosti nedá odškodniť a

rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať. Stanoviť mieru úspechu v takejto
veci v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia o výške náhrady ujmy k žalobnému petitu by
nespĺňalo požiadavku spravodlivosti. V prípadoch, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu,
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Za základné sa v týchto prípadoch považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.

Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2016, s. 926).

19. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu,

ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným
rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho
prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej
formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), resp. za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).

Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V
zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010,
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by dával súdu voľnúmožnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať

tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania.

20. V danej veci odvolací súd zdôvodnil neaplikáciu ustanovenia § 257 CSP tým, že výška trov
konania (vzhľadom na vyhláškou stanovenú odmenu za úkon právnej služby vo výške 91,29 eur)

nebude predstavovať ohrozenie finančnej stability či podnikania žalovanej; žalovaná túto argumentáciu
v dovolaní ani nespochybňovala.

21. Argument ďalšími 166 spormi s podobným obsahom nemožno akceptovať. Nejde o hromadné
žaloby, keďže žalobcovia v týchto sporoch sú rôzni - v každom spore ide o inú osobu, ktorej osobné údaje
boli ohrozené dotknutým bezpečnostným incidentom. To, že sú tieto osoby prípadne zastúpené tým

istým advokátom, je irelevantné, keďže náhrada trov patrí strane sporu, nie jej advokátovi, a to aj napriek
tomu, že sa uhrádza na účet advokáta. Hypotetické trovy priznané v iných veciach teda nemajú dopad
na preskúmavanú vec. Ani prípadná výška náhrady trov v tejto veci, ktorá môže presiahnuť priznanú
sumu 500 eur, nie je relevantná, keďže primárne v tomto spore nešlo o peňažné plnenie, ale o posúdenie
zodpovednosti žalovanej za zásah do práv žalobcu na ochranu jeho osobných údajov.

22. Absurdne vyznieva argumentácia žalovanej, že bola do konania „vtiahnutá“ proti svojej vôli, ako aj jej
tvrdenie o zjavne neprimeranej výške žalobou uplatneného nároku. Uplatnenie náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 5 000 eur za porušenie ochrany základných osobných údajov nemožno považovať za
zjavneneprimeranéužpreto,žesúdprvejinštanciepriznalžalobcovináhradunemajetkovejujmyvsume

3 300 eur, čo sa výrazne neodchyľuje od žalobcom uplatnenej sumy a hoci ju napokon odvolací súd
znížil na 500 eur, preukazuje to, že ani súdy nemali na otázku primeranej výšky náhrady jednotný názor,
pričom ide o relatívne novú problematiku, kde sa ešte len rodí judikatúra k náhrade takejto nemajetkovej
ujmy, teda ani žalobca nemohol pri určení výšky nároku vychádzať z ustálenej súdnej praxe.

23. Práve naopak, okolnosti sporu, ktoré sú jedným z kritérií pri rozhodovaní o aplikácii alebo neaplikácii
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, svedčia v neprospech žalovanej. O určitej
miere zodpovednosti žalobcu za výsledok konania by bolo možné uvažovať v prípade, ak by žalovaná
v rámci predžalobných rokovaní alebo aj v priebehu súdneho konania uznala svoju zodpovednosť za
nemajetkovú ujmu a v primeranej sčasti nárok žalobcu uspokojila. K tomu ale nedošlo, preto zostala plná

procesná zodpovednosť za výsledok konania na strane žalovanej, čomu zodpovedalo aj rozhodnutie
odvolacieho súdu o náhrade trov konania a o neaplikácii ustanovenia § 257 CSP.

24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nezistil vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vo výroku
rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania, preto dovolanie žalovanej

ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.

25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strán v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1
CSP), v zmysle ktorej úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti

neúspešnej žalovanej.

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.