Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/147/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7520207825
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7520207825.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D.
XXX/XX, zastúpeného JUDr. Martinou Fábryovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 19,
proti žalovanému: Obec Sokoľ, so sídlom Sokoľ, Kostolianska 159/10, IČO: 00 324 752, zastúpenému
JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K3-14C/184/2020-376 zo dňa 3.6.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu žalobcu
a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žežalobcasadňa23.12.2020žaloboupodanoupôvodnena
Okresnom súde Košice-okolie domáhal určenia, že je vlastníkom cestného telesa, ako aj pozemku pod
prístupovou cestou k rodinnému domu na adrese D. E. XXX/XX, C., ktoré sa nachádza na časti parcely č.

1047/1, evidovanej Okresným úradom, katastrálnym odborom pre okres Košice-okolie, obec C., na LV č.
XXX kat. úz. C.. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že je, resp. jeho rodinní príslušníci sú vlastníkom parcely
KN „C“ č. 1104/1 a priľahlých parciel v kat. úz. C., na ktorých je umiestnený rodinný dom. Prístupovú
cestu k tejto nehnuteľnosti zriadil sám v rokoch 1974 až 1976 na základe uznesenia Rady MNV Obce
Sokoľ č. 09/74 zo 6.2.1974. Stavebný pozemok, na ktorom je cesta, mu bol pridelený do osobného
užívania rozhodnutím Okresného národného výboru zo dňa 13.1.1978. Celých 46 rokov v dobrej viere,
že je to výlučne len jeho prístupová cesta, sa o ňu na svoje náklady staral, v roku 2012 dokonca previedol

opravu tohto cestného telesa. V roku 1992 pri geometrickom zameraní bola prístupová cesta pričlenená
k obecnej ceste parcela č. 1047/1. V rokoch 1996 až 1998 sa v obci Sokoľ konala ROEP a v tom čase
bola cesta pripísaná k majetku obce. Tvrdil, že je staviteľom a zhotoviteľom cestného telesa z betónu
o šírke 2 m, hĺbke 40 cm, dĺžke 30 m na časti parcely č. 1047/1, ktorú využíva ako motorizovaný
prístup k svojmu rodinnému domu. Nikdy na odstránenie tohto telesa nebol vyzvaný a ide o miestnu
komunikáciu nezaradenú do siete miestnych komunikácií, má neverejný charakter. Keďže žalovaný je
vkatastrinehnuteľnostíevidovanýakovlastníkspornejparcely,mážalobcanaurčenívlastníckehopráva

naliehavý právny záujem.

3.Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, pretože predmetná parcela nebola prevedená do vlastníctva
žalobcu a žalobca nedisponoval žiadnym nadobúdacím titulom, na základe ktorého by sa moholoprávnene domnievať, že mu pozemok patrí. Podľa záznamu z LV č. XXX pozemok nadobudla
obec Sokoľ na základe delimitácie v roku 1991 žalobcovi nikdy nepatrila, a preto nemohol byť pri
držbe pozemku dobromyseľný. Sám žalobca totiž v žalobe uviedol, že obec mu uložila povinnosť

postaviť prístupovú cestu na pozemku obce. Žalobca adresoval obci Sokoľ žiadosť o odkúpenie časti
predmetného pozemku, no obecné zastupiteľstvo uznesením č. 122/2016 zo dňa 13.6.2016 túto žiadosť
neschválilo. Už táto žiadosť svedčí o tom, že žalobca veľmi dobre vedel, že nehnuteľnosť nevlastní,
a preto ju nemohol využívať v dobrej viere. Namietol aj preukázanie naliehavého právneho záujmu,
keďže v danom prípade však tento stav trvá, tak, ako to uviedol aj žalobca už od roku 1976 a doposiaľ

konanie o určenie vlastníckeho práva neinicioval až do času, kedy žalovaný podal žalobu na odstránenie
oplotenia zriadeného na jeho pozemku, o čom sa vedie súdne konanie, teraz na Mestskom súde Košice
pod sp.zn. 14C/123/2020.

4.Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, vzal do úvahy argumentáciu žalobcu, že v roku 1991
miestna komunikácia na parcele č. 1047/1 nebola zakreslená na mape, nebol k nej založený ani list

vlastníctva, táto časť, t.j. pozemok pod prístupovou cestou bol k parcele č. 1047/4 prikreslený až
v roku 1996 až 1998, preto s poukazom na ust. § 3b zákona č. 138/1991 Zb., keďže mal on pozemok
v osobnom užívaní, nemohol sa stať vlastníctvom obce. O kúpu pozemku sa pokúsil kvôli krajnej núdzi
a neudržateľnej situácii. Naopak, žalovaný argumentoval, že parcela pôvodne E č. 443/1 bola evidovaná
ako roľa vo vlastníctve Československého štátu ONV Košice od 28.7.1960. Z tejto parcely bola na

základe geometrického plánu z októbra 1977 vyčlenená parcela č. 991/30 o výmere 700 m2, ktorá bola
ako stavebný pozemok pridelená do osobného užívania žalobcu a jeho manželky. Súd po vykonanom
dokazovaní rozhodol v poradí prvý rozsudkom dňa 17.5.2023 tak, že žalobu zamietol. V dôsledku
odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením č.k. 2Co/163/2023-186 zo
dňa 9.5.2024 zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol mu,

že v odôvodnení rozsudku sa nezmienil o vlastníckom práve k cestnému telesu, tým rozsudok urobil
nepreskúmateľným a napokon, aj petit žaloby nie je presný a konkrétny a nevyplýva z neho, v akej
výmere parcely č. 1047/1 sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva.

5.Žalobca v reakcii na uznesenie odvolacieho súdu upravil petit žaloby na základe geometrického

plánu č 65/2023 a znaleckého posudku č. 2/2024, ktoré si nechal vypracovať. Žiadal, aby súd určil,
že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C., a to parcely CKN č.
1047/9 zastavaná plocha o výmere 138 m2 a parcely č. CKN 1047/10 ostatná plocha o výmere 40
m2 v zmysle geometrického plánu na oddelenie parcely č. 1047/10 a zameranie prístupovej cesty
parcela č. 1047/9 a 1104/3 podľa geometrického plánu č. 65/2023 vyhotoveného Ing. M. Fedorjakom

dňa 10.11.2023, overeným Okresným úradom Košice-okolie, odborom katastra nehnuteľností dňa
28.11.2023, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. C.. Geometrický plán pritom tvorí
súčasť rozsudku. Ďalej žiadal určiť, že je výlučný vlastníkom cestného telesa (účelová komunikácia) –
prístupovej cesty nachádzajúcej sa v kat. úz. C. na parcele CKN č. 1104/3 - zastavaná plocha o výmere
128 m2, parcela CKN č. 1047/9 – zastavaná plocha o výmere 138 m2 a parcely CKN č. 1047/10

– ostatná plocha o výmere 40 m2 v zmysle geometrického plánu na oddelenie parcely č. 1047/10
a zameranie prístupovej cesty parcela č. 1047/9 a 1104/3, geometrický plán č. 65/2023 vyhotoveného
F. B. A. dňa 10.11.2023, overeným Okresným úradom Košice – okolie, odborom katastra nehnuteľností
dňa 28.11.2023 nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre katastrálne územie C.. Geometrický plán tvorí
súčasť rozsudku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 18.7.2024 pripustil zmenu žaloby v uvedenom

znení.

6.Pri úprave petitu žaloby a predložení geometrického plánu žalobca považoval za osvedčené, že
prístupová cesta k jeho rodinnému domu bola vybudovaná na parcelách KNE č. 991/30 a KN E č. 991/6,
ktoré patrili pôvodne k parcele EKN č. 443/1 a od tejto boli odčlenené. Časť prístupovej cesty je teda

vytvorená z parcely CKN č. 1103, ktorej predchádzala parcela EN č. 991/30 o výmere 700 m2, ktorá bola
odčlenená v roku 1977 geometrickým plánom od parcely EKN č. 443/1. Z pôvodnej parcely EKN č. 443/1
vznikli aj parcely CKN teraz vedené ako 1102, 1103, 1104 a 1047/1. Prístupová cesta bola žalobcom
zriadená na pozemkoch v časti parcely CKN č. 1104/1, 1103 a 1047/1, v geometrickom pláne je zriadená
teda na novovytvorených parcelách č. CKN 1104/3, 1047/9 a 1047/10. Poukázal na to, že v zmysle

právnej úpravy vlastníctvo k novovybudovanej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s prejaveným
úmyslom mať ju pre seba. Žalobca tvrdil, že stavba cesty prebehla v súčinnosti s predsedom MNV
bez potreby stavebného povolenia a z jeho súhlasom. Žalovaný sa o cestu vybudovanú žalobcom
nikdy nezaujímal, nechoval sa k nej ako vlastník a slúži výlučne pre potrebu žalobcu. V priebehukonania žalobca uviedol, že bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a manželky G. B. bolo zrušené z dôvodu
jeho podnikania a nehnuteľnosti nadobudla po dohode jeho manželka. Žalobca žil až do roku 2016 v
presvedčení, že mu cesta a pozemok patrí, staral sa o ňu, pretože jej vybudovanie bolo podmienkou

pridelenia stavebného pozemku.

7.Žalovaný uviedol, že už v októbri 1977 existoval geometrický plán, z ktorého je zrejmé, že z parcely
č. 443 bola odčlenená parcela č. 991/30 o výmere 700 m2 a táto bola pridelená do osobného užívania
žalobcu. Zdôraznil, že žalobca žiada určenie, že je vlastníkom cestného telesa nachádzajúceho sa na

parcele registra C č. 110/3 vyčlenenej z parcely registra C č. 1104/1, ktorá patrí p. B. nie žalobcovi
a pôvodne patrila štátu, neskôr žalovanému, ktorý ju v 1997 previedol do vlastníctva G. B.. Žalobca
s manželkou postavili namiesto chaty rodinný dom na pridelenej parcele, za čo im bola udelená
pokuta správnym orgánom. Považuje za absurdné tvrdenie o prisvojení, či prikreslení cesty žalovaným,
keď žalobca staval cestu od začiatku bez stavebného povolenia na pozemku štátu, neskôr obce.
Rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby sa vzťahovalo výlučne na stavbu rodinného domu, nie však

na prístupovú cestu. Keďže cesta splýva s pozemkom nejedná sa o vec, ktorá by mala byť samostatným
predmetom právneho vzťahu, preto žalobca nemôže byť vlastníkom cestného telesa. Vo vzťahu k
vlastníctvu cestného telesa na parcele č. 1104/3 žalovaný ani nie je vecne pasívne legitimovaný.

8.Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom sporových strán, ale aj

svedkov,vecprávneposúdilpodľaust.§119ods.1,2,§120,§121,§123,§129ods.1,2,§130ods.1,§
131, § 134 ods. 1 až 3, § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ďalej § 1 ods. 1, § 7 ods. 5 veta prvá zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, § 1 ods. 1, 2, § 14
ods. 5, § 42c ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb., podľa § 3 písm. b/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
podľa § 1 ods. 1, 2, 3, § 3d ods. 3, 4, § 22 ods. 1, 3, zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách,

ďalej podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Poukázal na to, že Občiansky zákonník účinný od 1.4.1964 do 31.3.1983 neumožňoval nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Umožnila to až jeho novela vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb. účinná
od 1.4.1983, podľa ktorej sa vydržanie týkalo pozemkov, ktoré by inak mohli byť predmetom osobného
užívania. Vlastnícke právo vzniklo štátu a občanovi, ktorý pozemok pre štát vydržal vzniklo právo na

uzavretie dohody o osobnom užívaní.

9.Súd prvej inštancie citoval aj ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (len CSP) a dospel
k záveru, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na obidvoch petitoch svojej žaloby tým, že sa
domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom je v katastri nehnuteľnosti

evidovaný žalovaný. Poukázal na to, že účelová cesta ako jediný druh pozemnej komunikácie nevzniká
rozhodnutím správneho orgánu pri miestnych cestách obce, ale vzniká automaticky jej vybudovaním,
resp. užívaním pozemku ako pozemnej komunikácie. Účelová cesta môže vzniknúť konkludentným
prejavom vlastníka pozemku, ktorý nevyslovil zrejmý nesúhlas pri vzniku účelovej cesty ako to bolo aj v
prejednávanomspore,keďprístupovácestamajúcacharakterúčelovejcestyvzmyslecestnéhozákona,

vznikla za súčinnosti príslušného orgánu, a to Miestneho národného výboru. Ak vlastník pozemku
vminulosti,kedypozemokzačalslúžiťakoúčelovácestanevyslovilkvalifikovanýnesúhlas,ideoúčelovú
cestu, ktorá vznikla zo zákona. Stačí, aby vlastník strpel užívanie pozemku ako komunikácie, v prípade
nesúhlasu však musí ísť o aktívne konanie. Účelová cesta nie je stavba v zmysle súkromnoprávnych
predpisov v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale súčasť pozemku nemožno uvažovať o tom,

že by mohli byť občianskoprávne vzťahy na komunikácii pozemku, na ktorom sa nachádza rozdielne.
Cestné teleso totiž nemôže existovať bez pozemku ako pevného základu, na ktorom je vybudované a
je len jeho súčasťou. Keďže účelová komunikácia nie je stavba v zmysle súkromnoprávnych predpisov
žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nej. Súd prvej inštancie preto
v časti o určenie vlastníckeho práva k cestnému telesu (druhý petit žaloby) žalobu zamietol, keďže

žalobca nemal na takomto určení naliehavý právny záujem.

10.Pri rozhodovaní o prvom petite žaloby sa súd zaoberal otázkou, či žalovaný vydržal predmetné
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctva sa domáha. V ďalšom vo všeobecnej a teoretickej rovine vyložil pojem
vydržania držby ako aj podmienky, za ktoré bolo možné nehnuteľnosti vydržať. Konštatoval, že žalobca

je spôsobilým subjektom vydržania ako každá osoba, ktorá je spôsobilá nadobudnúť vlastnícke právo.
Podrobne rozoberal aj okolnosti dobromyseľnosti pri vydržaní nehnuteľnej veci.11.Následne uviedol, že v konaní bolo nesporné, že žalobca zriadil v rokoch 1974 až 1976 na základe
uznesenia Rady MNV obce Sokoľ č. 09/74 zo dňa 6.2.1974 na parcele č. 1047/1 evidovanej na LV
č. XXX, katastrálne územie C. prístupovú cestu k rodinnému domu na ulici D. XXX/XX, obec Sokoľ.

Z dokazovania vyplynulo, že žalobca nadobudol do osobného užívania len pozemok, na ktorom postaví
rodinný dom, na ktorom vtedy ešte nebola cesta, t.j. len parcelu č. 991/30. Podmienka na zriadenie
cesty bola len informáciou a z listinných dôkazov bolo preukázané, že pozemok, t.j. parcela č. 443/1,
na ktorom staval žalobca cestu bol vo vlastníctve Československého štátu na základe rozhodnutia H. -
I. I., došlého dňa 28.8.1960. Žalobca opakovane pred súdom na pojednávaniach uviedol, čo opísal aj

v žalobe, že mu bol ukázaný pozemok kde si má postaviť dom, a cestu si mal vybudovať popri tomto
pozemku smerom k svojmu pozemku. Je teda jasné, že žalobca si musel uvedomovať, že cestu budoval
popri pozemku, t.j. na cudzom pozemku a od počiatku nemohol byť dobromyseľný v tom, že buduje
cestu na svojom pozemku. Súd uveril tvrdeniu žalobcu, že predseda MNV mu ukázal kde má cestu
postaviť a túto aj postavil v dobrej viere ako cestu vedúcu k svojmu pozemku, avšak z vykonaného
dokazovaniasúduzavrel,žežalobcavedel,žecestustavianapozemkucudzom,inomakotom,ktorýmu

bol aj jemu a jeho manželke pridelený do užívania. Irelevantné je tvrdenie žalobcu, že pozemky, ktoré
dostal s manželkou pridelené do osobného užívania, ak by vystaval prístupovú cestu užívali v minulosti
jeho právni predchodcovia svokrovci. Ani uznesenie Rady MNV z roku 1974 nemôže platne nahradiť
titul na základe ktorého by žalobca odvodzoval dobrovoľnú držbu pozemkov pod vystavanou cestou.
Z výpisu z tohto uznesenia vyplýva, že bol vyslovený súhlas s pridelením stavebného pozemku, a to

že si majú zriadiť prístupovú cestu k pridelenému pozemku na vlastné náklady bola len podmienka na
pridelenie pozemku. Žiadnym výkladom tohto výpisu nedá sa dospieť k záveru, že MNV by súhlasilo
s pridelením pozemku, na ktorom má v budúcnosti stáť prístupová cesta žalobcovi a jeho manželke.
Žalobca od počiatku musel vedieť, že doužívania mu bol pridelený len pozemok, na ktorom si postavili
rodinný dom, a nie pozemok, na ktorom si postavili rodinný dom a nie pozemok, na ktorom si vybudoval

cestu, a preto nie je možné pripustiť ani omyl žalobcu, ohľadne existencie svojho práva k pozemkom
pod prístupovou cestou. Pre rozhodnutie v spore považoval súd za irelevantné, že parcela pod rodinným
domom žalobcu t.č. vo vlastníctve jeho manželky aj pozemok pod prístupovou cestou vznikli odčlenením
z parcely registra E č. 443/4. Pokiaľ žalobca tvrdil, že až v roku 2016 sa dozvedel, že predmetné
nehnuteľnosti pozemky pod prístupovou cestou nie sú jeho vlastníctvom, tak toto sa mohol dozvedieť

objektívne aj skôr, keďže presné zakreslenie parcely pridelenej žalobcovi boli známe najneskôr v októbri
1977 z geometrického pánu. Tento plán bol vytvorený za účelom zamerania pozemku pre žalobcu
a jeho manželku, obsahuje grafické znázornenie parcely ako aj jej výmer. V roku 2016 sa dokonca
žalobca pokúsil aj o kúpu predmetných pozemkov od žalovaného a napriek neúspešnému pokusu o ich
kúpu od toho obdobia nevyvíjal žiadnu aktivitu v smere domôcť sa svojho deklarovaného vlastníctva,

nekonalabolnečinný.Žalobupodalažpotom,čovočinemužalovanýiniciovalsúdnysporoodstránenie
oplotenia z kary siete a kovovej brány, čomu predchádzali konflikty s vlastníkmi susediacich pozemkov.
Ani námietky žalobcu, že žalovaný sa nesprával ako vlastník prístupovej cesty, že si ju nenárokoval
a neudržiaval ju, nemajú vplyv na rozhodnutie v tomto spore. Sám žalovaný nikdy nerozporoval, že
by žalobcovi bránil v užívaní prístupovej cesty, žalobcom vybudovaná prístupová cesta je súčasťou

obecnej komunikácie a slúži potrebám osôb, ktoré sa na nej prepravujú, a to vrátane žalobcu. Žalobcovi
nebráni, ani v minulosti nebránil v užívaní prístupovej cesty a bez ohľadu na rozhodnutie vo veci ostane
zachovaný stav, keď žalobca spolu s inými osobami môžu bez obmedzenia užívať časť parcely č. 1047/1
ako prístupovú cestu k domu tak, ako to bolo aj v minulosti. Žalovaný sa totiž v inom konaní domáha
voči žalobcovi len odstránenia oplotenia vybudovaného na tejto parcele.

12.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a úspešnému žalovanému priznal voči
neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.

13.Proti rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.

b/, f/ a h/ CSP. V prvom rade namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pričom
očakával vo veci spravodlivé rozhodnutie, hlavne po prvotnom zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie,
žiaľ tak sa nestalo. Podľa neho predložené dôkazy, vykonané počas súdneho konania jednoznačne
osvedčujú práva, ktorých sa žalobca domáhal súdnou cestou. Súdne rozhodnutie v zmysle právnej
úpravy by malo stáť na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu a má zodpovedať ustálenej súdnej

praxi. Hlavným dôvodom zamietnutia žaloby podľa odôvodnenia rozsudku je, že žalobca nepreukázal,
že bol vo veci dobromyseľný, vydržanie je vlastne zabezpečenie ochrany tzv. nedoloženým právnym
vzťahom,vyplývajúcimzneperfektných,resp.neformálnychúkonovstým,abysazasplneniazákonných
podmienok uviedli do súladu so skutočným stavom, a to v prípadoch, keď sa ľudia nesprávali presnev zmysle zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie vec posudzoval a dobromyseľnosť držiteľa
odvodzoval výlučne a striktne od existencie, znalosti a dodržiavania právneho poriadku s odkazom
na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/271/2007. Z citácie ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka

však nevyplýva, že držba môže byť oprávnená len vtedy, keď držiteľ vstúpil do držby spôsobom,
ktorý bol v súlade s platným právnym predpisom. Takýto výklad nelegitímne obmedzuje možnosť
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, je reštriktívny a popiera obsah a účel zákona. Nezákonnou
povinnosťou súdov v obdobných veciach rozhodovať rovnako a v prípade odklonu od judikatúry má súd
povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody na tento odklon, čo v tomto prípade sa tak nestalo,

pretože žalobca predkladal judikatúru najmä rozhodnutie NS SR 7MCdo/7/2012, II. ÚS 484/2015,
III. ÚS 125/2018, avšak súd pri rozhodovaní tieto neaplikoval, a preto jeho rozhodnutie je potrebné
považovať za nepreskúmateľné. Je evidentné aj bez geometrického plánu a voľným okom zjavné, že
časť natrasovanej prístupovej cesty, ktorú vybudoval žalobca so svojou manželkou za úplne totožných
a rovnakých podmienok a okolností, nadobudol a v súčasnosti je táto časť prístupovej cesty po zrušení
BSM vo vlastníctve manželky žalobcu. Toto vlastníctvo a zápis v katastri nehnuteľností nikto nikdy

nespochybňoval, a aj keď sa bez akýchkoľvek pochýb jedná o totožnú a tú istú prístupovú cestu
k tomu istému a totožnému rodinnému domu vopred vystavanú tým istým a totožným žalobcom.
Osadenie prístupovej cesty určil a žalobcovi natrasoval osobne predseda MNV celú prístupovú cestu
podľa pokynov orgánov štátnej moci a správy zrealizoval žalobca v rokoch 1974 a 1976 a formálne
listiny k nehnuteľnostiam, ktoré pozemky sa následne nadobúdali do vlastníctva a ktoré slúžili na

výstavbu rodinného domu a prístupovej cesty boli vydané ex post, a teda až v roku 1978. Prístupová
cesta teda nebola nikdy samostatne zakresľovaná a až po zakreslení prístupovej cesty bolo a je
zrejmé, že zhruba iba jedna polovica bola oficiálne pridelená v rámci rozhodnutia o pridelení pozemku
do osobného užívania, čo súd viedlo k záveru, že žalobca čo do druhej ostávajúcej polovice ním
vybudovanej prístupovej cesty, ktorá tvorí evidentne jeden celok, nebol dobromyseľný. Súd prvej

inštancie sa nezaoberal vo svojom rozhodnutí ani otázkou režimu pozemku pod prístupovou cestou, ako
príslušenstva hlavnej veci a neposudzoval, či bol osud prístupovej cesty pevne spätý s osudom pozemku
pod rodinným domom a mal sa spravovať rovnakým právnym režimom. Žalobca bol pri posúdení právnej
otázky dobromyseľný vzhľadom na uznesenie Rady MNV obce Sokoľ zo dňa 6.2.1974 a rozhodnutia
Okresného národného výboru zo dňa 10.3.1978, v neposlednom rade rozhodnutia Vyst. 992/79-Mč zo

dňa 3.8.1979 a bol presvedčený, že je oprávneným držiteľom celého pozemku vrátane prístupovej cesty
a že celý pozemok mu bol pridelený do osobného užívania. Opätovne dal do pozornosti rozhodnutie NS
SR sp.zn. 7MCdo/7/2012 z 29.1.2014 s tým, že dlhodobá držba založená na domnelom titule môže viesť
k vydržaniu aj bez formálneho nadobúdacieho titulu, vyžaduje sa však, aby bola nepretržitá, oprávnená
a v dobrej viere, čo v prípade žalobcu bolo splnené. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa ust. §

365 ods. 1 písm. f/ odvolateľ uvádzal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo
a v ich vzájomných súvislostiach. Bolo totiž bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že žalobca dostal
súhlas s pridelením pozemku na výstavbu rekreačnej chaty zo 6.2.1974 s podmienkou, že si zriadi
k pridelenému pozemku prístupovú cestu na vlastné náklady. Následne bolo vydané aj rozhodnutie
o pridelení tohto pozemku a to parcela EN č. 991/30 v kat. úz. C.. Tiež bolo preukázané, že na

parcele EN 991/30 sa nachádza rodinný dom a prvá polovica prístupovej cesty vznikla odčlenením
od parcely EN 443/1, rovnako tak, ako odčlenením od tejto parcely vznikla aj druhá časť prístupovej
cesty, ktorá je v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného a registrovaná ako parcela registra CKN 1047/1.
Žalobca bol od roku 1974, resp. od roku 1978 presvedčený o tom, že celá prístupová cesta, ktorú
si zriadil k rodinnému domu je súčasťou pozemku, ktorý mu bol formálne daný do užívania. Trasu

aosadenieprístupovejcestyurčilžalobcovianatrasovalosobnepredsedaMiestnehonárodnéhovýboru,
o čom boli predložené čestné vyhlásenia svedkov. V roku 2012 žalobca sám na svoje náklady celé
cestné teleso zrekonštruoval a dotknutá cesta je jedinou možnou prístupovou cestou k jeho rodinnému
domu. Celé desaťročia sa žalovaný o túto komunikáciu nijako nezaujímal, nestaral sa o ňu a nikto
okrem žalobcu a jeho rodiny ju nevyužíval. Žalobcovi nie je zrejmé, akým úsudkom sa riadil súd prvej

inštancie, keď dospel za zistenej skutkovej situácie k záveru, že 1/2 prístupovej cesty tej istej veci je
vlastníctvom žalobcu a druhá polovica ostáva žalovanému, pretože absentuje dobromyseľnosť. Žalobca
má za to, že aj gramatická formulácia uznesenia Rady MNV z roku 1974, rozhodnutia Okresného
národného výboru zo dňa 10.3.1978 a v neposlednom rade aj rozhodnutia Výst. č. XXX/XX-XX zo dňa
3.8.1979, ktoré nahrádza stavebné a kolaudačné rozhodnutie spolu s angažovaním sa predsedu MNV

jednoznačne svedčia o dobromyseľnosti žalobcu. Podmienka zriadenia prístupovej cesty tak ako ju
ustálil súd prvej inštancie, že ide iba o informáciu bez toho, aby sa vysporiadal s tým, či je možné od
informácie odvodzovať, že jej nesplnenie je pod sankciou nepridelenia pozemku do osobného užívania,
tak toto vôbec nie je odôvodnené, ale ani logické. Tiež nepovažoval za správny záver súdu, že jeirelevantné, že žalovaný sa nikdy nesprával ako vlastník pozemku. Ni je jasné z odôvodnenia tiež,
čo presne malo narušiť dobrú vieru žalobcu a jeho dobromyseľnosť pri všetkých naozaj podrobne
opísaných skutočnostiach. K zamietnutiu žaloby došlo aj z dôvodu, že žalovaný nikdy nerozporoval,

že by žalobcovi bránil v užívaní jeho prístupovej cesty a že prístupová cesta neslúži len žalobcovi,
ale minimálne jeho manželke. Manželka sa so žalobou žalobcu v celom rozsahu stotožnila, o čom
aj ako svedkyňa v konaní svedčila. Je preukázané, že list vlastníctva k obecnej ceste v roku 1991
v prospech žalovaného vystavený nebol. Zápis a zakreslenie prístupovej cesty v prospech obce boli
realizované až v roku 2003. Geometrický plán č. 82/2002 nikdy neslúžil a nebol realizovaný pre

riešenie, kreovanie alebo zápis verejnej obecnej cesty, resp. pre potreby vykreslenia zápisu parcely
CKN č. 1047/1. Uvedený geometrický plán, ktorý bol súčasťou žiadosti o zápis R 85/03 na LV č.
XXX priebeh cesty nevykresľuje, ale zameriava sa iba na oddelenie a vykreslenie vlastníckych práv
k parcelám v okolí cesty, pričom zakresľuje iba časť, polovicu cesty. Súd prvej inštancie prisvedčil
žalovanému napriek tomu, že žalobca v konaní predložil dôkazy o spornosti zápisu hraníc parciel
CKN 1047/1 pri tzv. veľkom mapovaní, ktoré žalovaný realizoval preukázateľne bez účasti občanov,

ktorých sa to týkalo a bez ich vedomia. Je absurdne, že súdnej ochrany sa dostalo žalovanému a nie
žalobcovi, pričom nezákonnosť postupu žalovaného v rámci veľkého mapovania, nedobromyseľnosť
žalovaného, ktorému v súčasnosti evidované vlastníctvo v časti prístupovej parcely žalobcu slúži iba
na diskrimináciu, postihovanie a trestanie žalobcu ostalo súdom prvej inštancie úplne bez povšimnutia
a bez vyhodnotenia. Čo sa týka odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP tak tvrdil odvolateľ,

že výklad právnych noriem nemôže a nesmie byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku
zmaril účel súdnej ochrany. Je potrebné, aby tieto rozhodnutia súdov odrážali pravý zmysel nachádzania
spravodlivosti v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR III.ÚS 125/2018. Aj keď súd prvej inštancie
sa odvoláva na znenie zákona platného v čase, kedy došlo k nadobúdaniu práva osobného užívania
nehnuteľnosti, nevykladá ho v intenciách a pri zohľadnení režimu socializmu, ktorý v tom čase panoval

a nezohľadňuje pomery, ktoré v tom čase vládli. Pridelenie nehnuteľností do osobného užívania mohlo
teda zodpovedať maximálnej možnej výmere 700 m2. Bola to doba, kedy nebolo ničím neobvyklým,
ak sa zákonom stanovené pravidla v tomto smere s tichým súhlasom orgánu štátnej moci a správy
modifikovali a upravovali. Tak sa stalo aj v prípade žalobcu, čo založilo jeho dobromyseľnosť. Pokiaľ
sa súd prvej inštancie zameral vo svojom rozhodnutí na to, že nie je možné prisvedčiť dobromyseľnosti

žalobcu, keďže údajne už v roku 1977 mohol titulom vypracovaného geometrického plánu vedieť, že
pozemok o rozmere 700 m2, ktorý mu bol daný do osobného užívania nezahŕňa pozemok, na ktorom
stojí sporná prístupová cesta, tak žalobca zdôraznil, tak ako to opakovane zdôrazňoval aj v konaní
pred súdom prvej inštancie, že tento plán nie je presným zameraním skutočnosti a pozemkov. Čo sa
týka geometrického plánu z roku 1993 o tom sa obe strany sporu dozvedeli až zo znaleckého posudku

vypracovaného pre účely súdneho konania žalobcom z roku 2024. Ak sa sama obec o existencii tohto
geometrického plánu dozvedela až v roku 2024 nie je spravodlivé žiadať vyššiu mieru informovanosti
avyššiumierubdelostiodžalobcu,nežakoodsamotnéhoorgánumiestnejsamosprávy.Navyšežalobca
v roku 1993 dotknutý pozemok podľa jeho názoru už dávno vydržal a preto je tento geometrický plán
z roku 1993 v jeho prípade irelevantný. Aj keď v minulosti nebola judikatúra v otázke nadobúdania

vlastníckeho práva vydržaním jednotná Ústavný súd SR v rozhodnutí II.ÚS 484/2015 uviedol, že pri
poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu
azmyselzákladnéhoprávanaochranuvlastníctvapovažovaťtakývýklad§134Občianskehozákonníka,
ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným
držiteľom. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý

vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny,
nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.
Opätovne dôvodil v otázke dobromyseľnosti rozhodnutím NS SR 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.5.2024,
kedy potvrdil, že absencia nadobúdacieho titulu sama o sebe neznamená neoprávnenú držbu. Dobrá

viera a skutočné konanie držiteľa môžu kompenzovať neformálny či chýbajúci právny titul. Žalobca teda
žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie
a uplatnil si náhradu trov celého konania.

14.K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobcom vymedzené odvolacie dôvody

nie sú naplnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne.
Žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že súd sa odklonil od rozhodnutí vydaných
inými súdmi v podobných prípadoch je povinný tieto rozhodnutia špecifikovať a nemožno prihliadnuť
na žalobcom uvedené a tak ďalej, pričom žalobca sa vymedzil iba na tri rozhodnutia, a to NS SR7MCdo/7/2012. V danej veci však nebola sporná skutočnosť započítania držby aj pred rokom 1992, ale
jej oprávnenosť, a teda dobromyseľnosť držiteľa. V prípade, na ktorý odkazuje žalobca, bolo zásadnou
otázkou, či v prípade, ak do 31. decembra 1991 boli žalovaní detentormi pozemku, odvodzovali právo

užívať pozemok od dohody o zriadení práva osobného užívania uzatvorenej s jeho vlastníkom, t.j.
štátom, ktorej predchádzalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Možno takúto
oprávnenú držbu započítať po roku 1992. V tomto prípade bolo rozhodnutím správnych orgánov
rozhodnuté tak, že stavba bude umiestnená podľa situácie osadenia, ktorá tvorí súčasť projektovej
dokumentácie. Od toho dňa žalovaní užívali aj spornú časť pozemku a začali realizovať stavbu

rodinnéhodomu.Žalovanísaujalinazákladedohodyozriadeníosobnéhoužívaniapozemkuanásledne
vydanéhostavebnéhopovoleniadržbyvoväčšejmiere,nežktorýmbolpridelený,nešlovšakopodstatné
prekročenie výmeru pozemku (9 m2), ktoré by im pri zachovaní obvyklej opatrnosti muselo byť zrejmé
alebo im zrejmé byť mohlo. V posudzovanom prípade ale žalobcovi pozemok, na ktorom postavil túto
cestu, nikdy daný do osobného užívania nebol. Iba samotný výpis z uznesenia MNV v žiadnom prípade
nenahrádza dohodu o osobnom užívaní, ktorá musela byť navyše registrovaná štátnym notárstvom,

preto je mylné domnievať sa, že ide o rovnaké skutkové prípady, keď v spomenutom rozsudku žalovaní
užívali iba o 3 m2 väčšiu výmeru pozemku, ktorý im bol daný do osobného užívania, čo si nemohli ani
všimnúť, avšak v tomto prípade žalobca tvrdí, že užíval cestu v rozsahu 138 m2. V žiadnom prípade
preto uvedené nemožno stotožňovať. Čo sa týka ďalšieho poukazovaného rozhodnutia Ústavného súdu
SR II. ÚS 484/2015, tak opätovne ide o odlišnú situáciu ako v predmetnej právnej veci a ani toto

rozhodnutie nemožno na daný prípad aplikovať, pretože dobromyseľnosť sťažovateľa bola založená
na nadobúdacom titule. Taktiež ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 125/2018 nemožno
aplikovať. Rozhodnutie sa týkalo zaplatenia sumy z titulu nároku na odmenu za poskytnuté právne
služby a žalovanému preto nie je zrejmé, na čo chcel žalobca týmto rozhodnutím poukázať. Ak žalobca
poukazuje na to, že časť natrasovanej prístupovej cesty, ktorú vybudoval za úplne totožných a rovnakých

podmienok, nadobudol a v súčasnosti je časť prístupovej cesty vo vlastníctve manželky žalobcu, tak
toto vyjadrenie považuje za zmätočné. Pokiaľ má žalobca na mysli parcelu registra C č. 1104/3 podľa
znaleckého posudku č. 2/2024 ide o parcelu označenú v znaleckom posudku predloženom žalobcom,
ktorá bola pôvodne súčasťou parcely C 1104/1 a táto parcela bola pôvodne do LV zapísaná titulom
kúpnej zmluvy pod J. XX/XXXX z geometrického plánu č. 10689613-19/96. Na základe tejto kúpnej

zmluvy vlastníctvo k parcele nadobudla p. K. B. od pôvodného vlastníka obce Sokoľ. Žalobca tak túto
parcelu nikdy nevlastnil a už tu postupoval v rozpore so zákonom. Táto parcela patrila K. B., pretože
ju odkúpila od obce Sokoľ a pokiaľ žalobca zdôrazňuje, že mal na tejto parcele postaviť cestu, opäť
iba poukazuje na svoje protiprávne konanie, pretože k tejto ceste nemal žiadny vzťah a nemal ani
oprávnenie na nej stavať. Žalobca tiež nemôže zakladať svoju dobromyseľnosť na výpise z uznesenia

MNV alebo na tom, že mu predseda MVN mal ukázať, kde má postaviť cestu. Aj v tom čase si
žalobca pri zachovaní aspoň minimálnej miery opatrnosti musel byť vedomý toho, že existujú právne
predpisy, ktoré upravujú výstavbu a že na to, aby mohol začať stavať potrebuje stavebné povolenie,
resp. oprávnenie na výstavbu a že pozemok mu musí byť daný do osobného užívania, pričom dohoda
o osobnom užívaní musí byť notársky registrovaná. Už v októbri 1977 bol vyhotovený geometrický plán

č. 039-77-24-214-3609, ktorý zreteľne vymedzoval hranice pozemku žalobcu, ktorý mu bol daný do
osobného užívania. Dohoda o zriadení práva osobného užívania bola registrovaná štátnym notárstvom
až v roku 1978. Pokiaľ žalobca staval cestu na pozemku štátu, a to ešte predtým ako bola vôbec
podpísaná dohoda o zriadení práva osobného užívania k pozemku, na ktorom mal postaviť stavbu, je
mu toto jeho konanie iba na ťarchu. Žalobca ďalej vyčítal súdu prvej inštancie, že vo svojom rozhodnutí

neodôvodnil a nezaoberal sa otázkou režimu pozemku pod prístupovou cestou ako príslušenstvom
hlavnej veci a neposudzoval, či nie je osud prístupovej cesty pevne spätý s osudom pozemku pod
rodinným domom. Tieto tvrdenia žalobcu považuje žalovaný za zmätočné, nejasné a vo svojej podstate
úplne mylné. Prejavom princípu akcesority v právnom poriadku je jednotný právny osud zložených
vecí za podmienky, že tieto veci sú v postavení spolunáležitosti alebo vo vzťahu k hlavnej veci a jej

súčasti. Žalobca popisuje princíp akcesority, ktorý vychádza z toho, že niektoré veci môžu existovať
samostatne a iné iba v spojení s inými vecami. Podstatným elementom princípu akcesority je súčasť
veci, ktorá s hlavnou vecou zdieľa rovnaký právny osud. Súčasť hlavnej veci nie je samostatnou vecou
v právnom zmysle, a teda k nej nemožno oddelene nadobúdať ani uplatňovať vecné právo, najmä
právo vlastnícke. Pokiaľ celý čas žalobca tvrdí, že mal vydržať pozemok pod cestou, nemôže zároveň

tvrdiť aj to, že pozemok má nasledovať právny osud stavby vybudovaný na pozemku, pretože tým
prezentuje, že pozemok nie je samostatnou vecou v právnom slova zmysle, ale má byť súčasťou veci
hlavnej. V tomto smere sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal vo svojom odôvodnení v bode 73.
napadnutého rozsudku. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodovom podľa § 365 ods. 1 písm. f/CSP, žalovaný poukázal na to, že žalobca mylne spája rôzne skutočnosti, len aby súdu predložil účelovo
vytvorený obraz o svojej dobromyseľnosti. Vykonané a predložené listinné dôkazy však v žiadnom
prípade neosvedčujú dobromyseľnosť žalobcu. Žalobca cestu postavil v rokoch 1974 až 1976, teda ešte

predtým, ako vôbec vedel, kde budú hranice pozemku, ktorý mu bol za účelom výstavby chaty daný do
osobného užívania dohodou registrovanou štátnym notárstvom až v roku 1978. Žalobca nedisponoval
žiadnym titulom, na základe ktorého by si mohol myslieť, že pozemok, na ktorom si cestu postavil,
mu je daný do užívania, resp. do vlastníctva. Sám žalobca dobre vedel, že ide o pozemok štátu a je
irelevantné tvrdenie o tom, že mu predseda MNV ukázal kade má stavať cestu. Sám teda postavil cestu,

ktorej hranice si sám aj stanovil bez stavebného povolenia alebo bez oprávnenia vystaval cestné teleso.
Žalobca po celý čas porušuje právne predpisy, nerešpektuje autority a nerešpektuje ani vlastnícke právo
k pozemku, ktoré patrí obci, staval cestu bez oprávnenia na pozemku, ktorý mu nebol daný do osobného
užívania. Potom staval rodinný dom bez stavebného povolenia a vo svojom protiprávnom konaní aj
naďalej pokračuje, keď v roku 2018 p. L. ako suseda žalobcu upozornila obec na vystavanie pevnej
prekážky kari siete na pozemku obce, ktorý je predmetom iného konania, a to vedeného na Mestskom

súde Košice pod sp.zn. K3-14C/123/2020. Žalobca teda nikdy nebol dobromyseľný, iba využíval situáciu
vo svoj prospech a jeho tvrdenia použité v tomto konaní sú výlučne účelovými. Pokiaľ spochybňuje
žalobca ROEP a konštatuje, že žalovaný mal počas veľkého mapovania postupovať nezákonne, tak
toto tvrdenie nie je pravdivé a ničím nepreukázané. Podklady potrebné na zostavenie registra sa totiž
zisťujú z katastrálneho operátu štátnych archívov z listín predložených účastníkmi konania, z údajov

poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami
a podobne. K zakresleniu hraníc pozemkov tak dochádza na základe relevantných podkladov. Vlastníci
sa zisťujú z listov vlastníctva vedených v katastri nehnuteľností a z verejných listín a iných listín, ako sú
napríklad právoplatné dedičské rozhodnutia, rozhodnutia súdov, právoplatné rozhodnutia pozemkového
úradu, osvedčenia notárov vydané podľa zákona 293/1992 Zb. a osvedčenia notárov vydané podľa § 63

zákona č. 323/1992 Zb., ďalej zmluvy o prevode nehnuteľností, vrátane archiválií. Preto nemožno iba
tak bez všetkého, ako to žalobca prezentuje, prikresliť časť cesty do vlastníctva obce. Ide o celý proces
vychádzajúci z dostupných údajov za súčinnosti vlastníkov, prípadne občanov obce. Napokon žalobca
ani nevysvetlil, kde malo dôjsť počas ROEP k chybe, ani z čoho toto jeho presvedčenie pramení. Podľa
žalovaného nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Nekonkretizuje totiž

k akému pochybeniu súdu pri jeho činnosti malo dôjsť. Žalobca vyčítal súdu, že právne neprihliadol na
obídené pravidlá v dobe 1974 až 1976 a nemal snahu právne hľadať správne ospravedlnenie a legálne
možnosti tak, aby v konečnom dôsledku rozhodol v súlade s tým, čo žalobca požaduje. Právom žalobcu
však nie je, aby súd rozhodol v súlade s jeho predstavami a preto na tejto mylnej domnienke nemôžu
ani zakladať odvolací dôvod. Naopak svojimi tvrdeniami žalobca iba poukazuje na to, že si je sám

veľmi dobre vedomý svojich pochybení a toho, že postupoval v rozpore s právnymi predpismi platnými
a účinnými v rozhodnom čase. Pokiaľ poukazuje žalobca na judikatúru, napríklad na rozhodnutie NS
SR pod sp.zn. 1VCdo/1/2024, tak toto rozhodnutie nie je v danom prípade použiteľné. Najvyšší súd
v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho
hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti

konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľností, ktorých vlastníctvo nadobudol. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať
také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce aj to, či držiteľ
za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, v prípade poskytol iné dohodnuté plnenia, alebo preukázateľne
išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Tak ako na to žalovaný už viackrát poukázal, v tomto prípade žalobca

nemohol byť presvedčený, že oprávnene užíva pozemok pod cestou a sám vedel, že pozemok mu
nepatrí, čo zvýrazňuje ešte aj to, že v roku 2016 oslovil obec so žiadosťou o odkúpenie pozemku.
Z toho všetkého vyplýva, že žalobca si svojvoľne zriadil cestu na štátnom pozemku, ktorý mu nikdy
pridelený ani daný do osobného užívania nebol, pričom sa odvolával len na to, že mu s výstavbou
pomáhal predseda MNV v rokoch 1974 až 1976. Dokonca bez príslušného stavebného povolenia

vybudoval rodinný dom a nie rekreačný objekt začo bol aj postihnutý. V konaní tiež bolo preukázané
listom Okresného úradu, katastrálny odbor zo dňa 23.10.2024, že aj parcela č. 1104/1, cez ktorú vedie
cesta vybudovaná žalobcom bola právnej predchodkyni jeho manželky odpredaná až v roku 1997 obcou
Sokoľ a bola vyčlenená práve z parcely č. 443/1, ktorá ako celok patrila štátu. Jeho tvrdenia, že chcel
iba situáciu urýchlene vysporiadať, keď chcel odkúpiť v roku 2016 pozemok, treba hodnotiť ako účelové.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a priznal mu
plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.15.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril odvolateľ, kde v podstate zotrval na svojom stanovisku.
Poukazovalnajudikatúru,atorozhodnutiaÚstavnéhosúduI.ÚS4365/12Českejrepubliky,II.ÚS517/10
Českej republiky, uznesenie 6 MCdo/5/2010 NS SR, z ktorých vyplýva, že pri hodnotení dobrej viery

treba brať ohľad aj na dobové pomery a vykladať režim vydržania v historickom kontexte. O výnimočné
okolnosti pri omyle držiteľa môže ísť aj vtedy, za ktorých môže byť právny omyl ospravedlniteľný,
ak bol vyvolaný aj konaním štátneho orgánu, pretože držiteľ mohol dôvodne predpokladať, že štátne
orgány poznajú právo. Objektívne bolo tiež preukázané, že 1/2 prístupovej cesty jednej a tej istej
veci sa vlastníctvom žalobcu predsa len stala a vlastnícke práva k tejto veci riadne nadobudol a je

nepredstaviteľné a nemožné, aby nebol dobromyseľný v tom, že mu patrí celý pozemok a celá cesta.
Vo vzťahu k možnosti aplikácie rozhodnutia NS SR č.k. 7 MCdo/7/2012 uviedol, že rozloha nie je
rozhodujúca, existencia listiny nie je nevyhnutná, čiže rozhodujúce je, či držiteľ bol v dobrej viere, že
mu právo patrí a niekoľko metrov štvorcových užíval. Podľa neho výpis MNV a rozhodnutie ONV zo
dňa 10.3.1978 vytvorili rovnaký právny základ, titulom ktorého sa rovnako oprávnene mohol domnievať,
že nadobudol právo osobného užívania aj k pozemku pod prístupovou cestou. Poukázal aj na faktické

správanie štátu, keď orgány štátnej správy fakticky akceptovali užívanie žalobcu najmä dodatočnou
legalizáciou. Čo sa týka akcesority, žalovaný sa zaoberal iba teoreticky časťou akcesority a treba
zdôrazniť, že prístupová cesta nie je súčasťou stavby, nie je fyzicky inkomportovaná, ale môže byť
príslušenstvom stavby, teda samostatnou vecou, ktorá sleduje právny osud hlavnej veci. Povedané inak,
k ceste sa dá uplatniť vecné právo, lebo je to pozemok a samostatná nehnuteľnosť, ale sleduje právny

režim hlavnej veci a to vyplýva z účelu. Zákon ani judikatúra nevylučuje, že príslušenstvom hlavnej veci
nehnuteľnosti môže byť nehnuteľnosť (6Cdo/18/2011 zo dňa 30.8.2012). K ďalšiemu vyjadreniu uviedol,
že samotný fakt, že dohoda o osobnom užívaní bola zaregistrovaná až v roku 1978 nemení nič na tom,
že už od roku 1974 bolo konaním štátnych orgánov vytvorené oprávnené presvedčenie žalobcu, že mu
patrí celý pozemok, vrátane prístupovej cesty. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca konal bez povolenia

nelegálne, tak všetky stavby boli následne zlegalizované, štátne orgány žalobcove konania nezhodnotili
ako nezákonné a uviedli ho do súladu s právnou úpravou.

16.Žalovaný sa opätovne vyjadril písomne s tým, že v celom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení.

17.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania podľa ust.
§ 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov a vo veci rozhodol. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach
dňa 26.2.2026, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli

Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods.
1 CSP a contrario.

18.Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19.Žalobca použil v odvolaní odvolacie dôvody podľa v § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo

na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí,
zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo
strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie
ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O

naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní
záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo

na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. K odňatiu možnosti
práva na spravodlivý proces dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie,
t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej
inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

20.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a tomu predchádzajúcemu procesného
postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery, správne vec právne posúdil, pričom rozsudok

aj náležite v zmysle § 220 CSP odôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery, zistenia súdu
prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. Dôvody rozsudku sú podrobné, presvedčivé a

zákonu zodpovedajúce, a odvolací súd na ne odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcu už boli
predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

21.Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ako
je už vyššie uvedené, odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie a len
na zdôraznenie správnosti uvádza:

22.Súd prvej inštancie sa do dôsledkov vyporiadal vo svojom rozhodnutí s posúdením dobromyseľnosti
žalobcu pri tvrdenom vydržaní pozemku pod prístupovou cestou a odvolací súd nemá potrebu dôvody
opakovať. Z vykonaných dôkazov totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca pri elementárnej opatrnosti
nemohol byť dobromyseľný pri vydržaní pozemku pod prístupovou cestou. Od začiatku vedel, že do

užívania dostal do osobného užívania parcelu č. 991/30 o výmere 700 m2, pozemok pod prístupovou
cestou k nej mu nebol daný ani do osobného užívania, ani do vlastníctva, ani zaň nezaplatil, nemohol si
teda myslieť, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, že na uvedenom pozemku zriadil účelovú komunikáciu
– prístupovú cestu, urobil tak za súhlasu vlastníka pozemku, čo však neznamená, že si mohol myslieť,
že mu pozemok patrí. Ani súhlas predsedu MNV, ktorý mu cestu trasoval nemohol u neho vyvolať

dojem, že mu je pridelená aj tá časť pozemku, veď išlo o vlastníctvo štátu a nie súkromné vlastníctvo
osoby predsedu MNV. Cesta bola zriadená so súhlasom vlastníka pozemku, ktorý súhlasí s jej užívaním
žalobcom.

23.Ak žalobca uvádza, že sa súd prvej inštancie nedostatočne venoval posúdeniu režimu predmetnej

nehnuteľnosti ako príslušenstva, odvolací súd uvádza, že princíp akcesority predstavuje jeden zo
základných princípov, na ktorých spočívajú vecné práva, ktoré upravujú vzťah subjektu súkromného
práva k veciam v právnom zmysle. Princíp akcesority vychádza z toho, že niektoré veci môžu existovať
samostatne, a iné iba v spojení s inými vecami. Podstatným elementom princípu akcesority je súčasťveci, ktorá s hlavnou vecou zdieľa rovnaký právny osud. Súčasť hlavnej veci nie je samostatnou vecou
v právnom zmysle, a teda k nej nemožno oddelene nadobúdať ani uplatňovať vecné právo, najmä právo
vlastnícke.Vprípadesúčastivecimusiabyťznakyfunkčnejafyzickéspojitostishlavnou vecounaplnené

kumulatívne. Stavba ako výsledok stavebnej činnosti je spravidla tiež stavbou podľa občianskeho práva
a je samostatnou vecou. Stavbou je preto nielen dom alebo budova, ale napr. aj bazén a oplotenie. V
niektorých prípadoch však nemožno stavbu fakticky ani hospodársky oddeliť od pozemku, na ktorom je
zriadená; stavba potom s takýmto pozemkom splýva, je jeho súčasťou a tvorí s ním jednu vec (napr.
lom, hrádza rybníka alebo potoka, premostenie kanála, melioračné zariadenie, pozemná komunikácia).

Súkromnoprávny pojem stavby nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych predpisov.
Súkromné právo pojem stavby nedefinuje. Za stavbu podľa § 119 OZ sa považuje výsledok takej
stavebnej činnosti, ktorou vznikne vec v právnom zmysle. Stavbou v občianskoprávnom zmysle sa
rozumie výsledok stavebnej činnosti, tak ako ho chápe stavebný zákon a jeho vykonávacie predpisy,
pokiaľ výsledkom tejto činnosti je vec v právnom zmysle, teda spôsobilý predmet občianskoprávnych
vzťahov včítane vlastníckeho práva (nie teda súčasť inej veci). Ak by výsledkom stavebnej činnosti

nebola vec v právnom zmysle, t. j. ak by sa tento výsledok stal súčasťou inej veci (pozemku, stavby)
tak, že by k nej podľa jej povahy patril a nemohol by byť oddelený, bez toho aby sa tým vec znehodnotila
(§ 120 ods. 1 OZ), nešlo by z hľadiska občianskoprávnych predpisov o stavbu.

24. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. (cestný zákon) sa pozemné komunikácie sa rozdeľujú

podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na diaľnice, cesty, miestne komunikácie
a účelové komunikácie. Podľa § § 4 ods.1zák. č. 25/2025 Z.z. (stavebný zákon) inžinierskou
stavbou je stavba, ktorá nie je budovou. Inžinierskymi stavbami sú najmä pozemné komunikácie,
stavby dráh a stavby na dráhe, letiskové stavby a stavby pre letecké pozemné zariadenia, vodné
stavby, líniové stavby, siete technického vybavenia územia, banské stavby, stavby ťažkého priemyslu,

športoviská a informačná konštrukcia. Obdobne to bolo upravené v § 43a ods. 3 stavebného zákona
č. 50/1970 Zb. v čase jeho účinnosti (do 31.10.2025). Pozemné komunikácie nie sú stavbami v
zmysle súkromnoprávnych predpisov (nie sú stavbou v zmysle § 119 ods. 2 OZ). Preto sa podľa §
6 ods. 2 katastrálneho zákona nezapisujú do katastra nehnuteľností. Zatiaľ čo v prípade diaľnic a
ciest by bolo možné uvažovať o stavebnom charaktere pozemnej komunikácie, v prípade miestnej

a komunikácie je potrebné z prípadu na prípad skúmať, či ide alebo nejde o stavbu aj v zmysle
občianskoprávnych predpisov. Za súčasťou pozemku, nie za samotnú vec (stavbu), považuje judikatúra
účelovú komunikáciu. Najvyšší súd ČR zastáva stanovisko, podľa ktorého sú účelové komunikácie
druhom pozemku a predstavujú určité stvárnenie či spracovanie jeho povrchu. Preto nemôžu byť
súčasne pozemkom a súčasne stavbou v občianskoprávnom zmysle ako dve rozdielne veci, ktoré

by mohli mať rozdielny právny režim. Rozsudok NS ČR z 19. 7. 2004, sp. zn. 28 Cdo 288/2004.
„Účelovou komunikáciou je pozemná komunikácia, ktorá spĺňa znaky uvedené v zákone o pozemných
komunikáciách, a to i v prípade, že o charaktere tejto pozemnej komunikácie nebolo vydané správne
rozhodnutie. Účelová komunikácia nemusí byť stavbou, ktorá by vyžadovala stavebné povolenie.“
Uznesenie NS ČR z 21. 2. 2006, sp. zn. 22 Cdo 1173/2005). „Ak účelová komunikácia nie je stavbou

(vecou) v zmysle občianskeho práva, ale len súčasťou pozemku, nemožno uvažovať o tom, že by mohli
byť občianskoprávne vzťahy na komunikácii a k pozemku, na ktorom sa nachádza, rozdielne; preto ani
nie je možné, aby napr. niekto vydržal vlastníctvo k takejto komunikácii (bez toho, aby súčasne vydržal
vlastníctvo k pozemku, na ktorom sa komunikácia nachádza). Nemožno ani uvažovať o prejednaní
vecí podľa ustanovenia o neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ. Naproti tomu miestna komunikácia

môže byť podľa názoru judikatúry samostatnou vecou odlišnou od pozemku, na ktorom sa nachádza,
a to v prípade, že je stavbou v zmysle občianskeho práva, ktorá môže byť samostatným predmetom
vlastníctva.

25.Jednoznačne možno konštatovať, že stavba tzv. prístupovej cesty k domu žalobcu nie je

príslušenstvom domu ako hlavnej veci a nie je ani príslušenstvom pozemku, na ktorom je zriadená.
Naopak, ide o súčasť pozemku, na ktorom je cesta zriadená, pretože ide o výsledok stavebnej
činnosti, ktorý podľa povahy veci nemôže byť od pozemku oddelený bez toho, aby bol znehodnotený.
Odstránenie cesty nepožaduje ani žalovaný, naopak tvrdí, že nikdy nebránil v užívaní cesty žalobcovi,
nie však ako vlastníkovi aj pozemku pod ňou.

26.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
aj so súvisiacim výrokom o náhrade trov konania.27.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobca nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalovaný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

28.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).