Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123204726
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123204726.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Renáty Krajčiovej, v právnom spore žalobkyne: A. B. C.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, E. F. G., zastúpenej právnym zástupcom Mgr. Ľubošom Kráľom,
advokátom so sídlom Červenej armády 1, Martin, IČO: 37 804 171, proti žalovanej: Základná škola
Františka Hrušovského, so sídlom Gymnaziálna 197, Kláštor pod Znievom, IČO: 37 811 941, zastúpenej
právnym zástupcom SUCHÝ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Horná 13, Banská Bystrica, IČO: 52
826 791, o náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46Cpr/1/2023-216 zo dňa 18. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.

Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 46Cpr/1/2023-216
zo dňa 18. 03. 2024 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 16 950,- eur
brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 412,50 eur od 16. 08. 2021 do

zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 09. 2021 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 10. 2021
do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 11. 2021 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 12.
2021 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 01. 2022 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16.
02. 2022 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 03. 2022 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od
16. 04. 2022 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur od 16. 05. 2022 do zaplatenia, zo sumy 1 412,50 eur
od 16. 06. 2022 do zaplatenia a zo sumy 1 412,50 eur od 16. 07. 2022 do zaplatenia, všetko v lehote
do 90 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnej zo

strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobou doručenou súdu dňa 01. 06. 2023 sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanej náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie august 2021
až jún 2023 v sume 32 487,50 eur spolu s úrokom z omeškania.
3. Žalovaná považovala uplatnený nárok žalobkyne za nedôvodný s poukazom na § 79 ods. 4 Zákonníka
práce. Namietala nedoručenie oznámenia o trvaní na pracovnom pomere žalobkyňou, nakoľko toto bolo
uskutočnené neoprávnenou osobou a toto nevyplýva ani zo žaloby o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru. Namietala tiež záujem žalobkyne zotrvať v pracovnom pomere u nej, vzhľadom na zamestnanie
sa žalobkyne u iného zamestnávateľa hneď po skončení pracovného pomeru u nej, prijatie odstupného
a správanie sa žalobkyne po obdržaní výpovede.4. Súd vo veci rozhodol vychádzajúc z ust. § 1 ods. 4, § 63 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 1 až 5, § 129 ods.
3, § 131 ods. 1, § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 12. 2012, § 29 ods. 2, 4 zákona
č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31. 01. 2013.
5. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Ružomberok sp. zn. 9Cpr/10/2021 zo dňa 06. 04. 2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 6CoPr/1/2022 zo dňa 26. 10. 2022, právoplatným dňa 14. 12. 2022, bola určená neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou žalobkyni listom žalovanej zo dňa 09. 03. 2021 podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa výpovede doručenej žalobkyni mal pracovný pomer
skončiťuplynutímvýpovednejdobydňa30.06.2021,oznámenímzamestnancazamestnávateľovipodľa
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce zo dňa 17. 06. 2021 žalobkyňa ako zamestnanec oznámila žalovanej
ako zamestnávateľovi prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že výpoveď z pracovného pomeru

doručenú žalobkyni listom zo dňa 09. 03. 2021 považuje za neplatnú a naďalej trvá v zmysle § 79 ods. 1
Zákonníka práce na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával v zmysle platne uzavretej zmluvy.
Prílohou oznámenia bola plná moc pre právneho zástupcu.
6.Súdmalzato,žežalobkyňa„Oznámenímzamestnancazamestnávateľovipodľa§79ods.1Zákonníka
práce“ zo dňa 17. 06. 2021“ v súlade s § 79 ods. 4 Zákonníka práce oznámila žalovanej, že trvá na

tom, aby ju naďalej zamestnávala. Námietku žalovanej, že ide o oznámenie podané neoprávnenou
osobou z dôvodu absencie plnomocenstva právneho zástupcu žalobkyne vyhodnotil okresný súd ako
nedôvodnú. Súd mal zato, že z obsahu splnomocnenia vyplýva, že žalobkyňa splnomocnila advokáta
na zastupovanie v právnej veci vypracovania a podania žaloby o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou proti žalovanej a na zastupovanie v celom konaní v tejto právnej veci, vrátane

mimosúdneho konania. Práve z časti splnomocnenia na zastupovanie v mimosúdnom konaní, je
podľa súdu zrejmé, že žalobkyňa splnomocnila advokáta na všetky úkony spojené s jej nárokmi
vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom nárok na náhradu mzdy je
nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd zároveň vyhodnocoval vôľu žalobkyne
ako zamestnanca na zotrvaní na ďalšom zamestnávaní pri posudzovaní tohto právneho úkonu súd

vyhodnocoval zo vzájomných súvislostiach, kedy prihliadal nato, že právny úkon je obsiahnutý v
oznámení zo dňa 17. 06. 2021 vypracovanom jej advokátom, pričom samotná žalobkyňa trvala na
ďalšom zamestnávaní aj po skončení konania o určenie neplatnosti výpovede. Pri vyhodnotení platnosti
právneho úkonu žalobkyne – oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnaní, vychádzal zároveň zo
všeobecného pravidla o preferencii výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti.

7. Argumentáciu žalovanej, že žalobkyňa neprejavila záujem na ďalšom zamestnávaní, keď nenastúpila
do práce, ani neukončila pracovný pomer s jej aktuálnym zamestnávateľom vyhodnotil súd ako
nedôvodnú. Konštatoval, že je povinnosťou žalovanej ako zamestnávateľa vyzvať zamestnanca, aby
nastúpil do práce. Žalobkyňa s ohľadom na správanie žalovanej nemala žiadnu istotu v tom, že ju
bude žalovaná naďalej zamestnávať, a tak nemohla riešiť ukončenie pracovného pomeru so súčasným

zamestnávateľom.
8. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01. 07. 2021 (po uplynutí výpovednej
doby z neplatnej výpovede) do podania žaloby 31. 05. 2023, t. j. za 23 mesiacov. Výšku náhrady mzdy
odvodila od svojho priemerného mesačného zárobku v sume 1 412,50 eur brutto, spolu 32 487,50 eur.
9. Okresný súd, vychádzajúc zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS

331/2019 z 19. 11. 2019 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/100/2016,
po zvážení všetkých okolností prípadu, na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o potrebe
moderácie rozsahu náhrady mzdy, ktorý návrh podala žalovaná v priebehu konania, a jej priznanie len
za obdobie 12 mesiacov. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli dňa 28. 08. 2013
pracovnú zmluvu na dobu určitú, do 30. 06. 2014, na pracovnú pozíciu výchovno-vzdelávacia činnosť

učiteľky 2. stupňa od 01. 09. 2013. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 2 zo dňa 02. 06.
2015 došlo k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú. Z oznámenia o výške a zložení funkčného
platu zo dňa 01. 01. 2021 vyplýva, že žalobkyňa mala u žalovanej v čase výpovede funkčný plat vo
výške 1 412,50 eur v hrubom. V dôsledku neplatnej výpovede bola žalobkyňa evidovaná od 01. 07.
2021 v evidencii uchádzačov o zamestnanie, z evidencie bola vyradená s účinnosťou od 25. 08. 2021.

Žalobkyňatedabolavletnýchmesiacoch–júlaaugust2021preukázateľnenezamestnaná,t.j.poberala
dávku v nezamestnanosti, ktorá predstavuje zníženie jej priemerného príjmu oproti funkčnému platu,
ktorý mala u žalovanej. Dňa 25. 08. 2021 žalobkyňa nastúpila do pracovného pomeru u zamestnávateľa
Základná škola Slovenské Pravno na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07. 07. 2021 na dobu určitú,do 31. 08. 2022, na pracovnú pozíciu učiteľ druhého stupňa základnej školy. Žalobkyni u uvedeného
zamestnávateľa patril funkčný plat vo výške 1 412,50 eur v hrubom, t. j. rovnako ako u žalovanej v čase
výpovede. Žalobkyňa pracovala u žalovanej v mieste svojho bydliska, bez výdavkov na cestovanie do

práce, po neplatnej výpovedi sa zamestnala v inej obci – Slovenské Pravno, ktorá je vzdialená od miesta
jej trvalého pobytu a zároveň sídla žalovanej približne 13-14 km, s čím sú spojené zvýšené výdavky
na cestovné a strata času za cestu do práce a späť. Príjem žalobkyne zostal nezmenený, rovnako
nezmenené zostalo aj jej pracovné zaradenie.
10. Vzhľadom na uvedené považoval súd za dôvodný nárok žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu

12 mesiacov, čo odzrkadľuje jej situáciu, potrebu okamžite sa zamestnať, no vo vzdialenejšej obci, tiež
zohľadnil, že žalobkyňa mala v novom zamestnaní rovnaký príjem, no zvýšené výdavky. Vychádzajúc
z oznámenia o výške a zložení funkčného platu u žalovanej vo výške 1 412,50 eur, súd preto priznal
žalobkyni nárok na náhradu mzdy za 12 mesiacov počnúc od mesiaca júl 2021 do mesiaca jún 2022 v
celkovej sume (1 412,50 x 12) 16 950,- eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
11. Súd žalobkyni zároveň priznal nárok na zákonné úroky z omeškania, ktorý jej v súlade s § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka patrí od času omeškania zamestnávateľa s náhradou mzdy, počnúc dňom
nasledujúcim po splatnosti mzdy určenej v pracovnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu dňa 28. 08.
2013 v spojení s kolektívnou zmluvou, z ktorej vyplýva splatnosť mzdy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca.
12. Súd žalovanej určil paričnú lehotu na splnenie povinnosti 90 dní od právoplatnosti rozsudku,
vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná je viazaná na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, ktoré

je potrebné na tento účel zabezpečiť.
13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vychádzajúc zo zásady úspechu v spore žiadnej zo strán
konania nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď obe strany mali v konaní čiastočný úspech, každý
cca v jednej polovici.

14. Proti tomuto rozsudku čo do výroku I. podala žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e),
f), h) C. s. p. odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny, spočívajúcej v zamietnutí žaloby, alternatívne
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom nevysporiadal so

všetkými pre rozhodnutie právne významnými otázkami, najmä riadnym a náležitým spôsobom
neposkytol presvedčivý výklad toho, prečo a na základe čoho považoval „Oznámenie zamestnanca
zamestnávateľovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce“ zo dňa 17. 06. 2021, za oznámenie
zamestnankyne o tom, že trvá na pokračovaní v zamestnávaní.
16. Uvedené podanie bolo vypracované Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom žalobkyne, pričom plná

moc doložená k oznámeniu zamestnanca bola udelená výlučne na procesnoprávne úkony, a len v
tomto rozsahu mal právny zástupca žalobkyne oprávnenie konať voči nej. Plná moc udelená advokátovi
Mgr. Ľubošovi Kráľovi dňa 17. 06. 2021 nebola plnou mocou, ktorá by ho oprávňovala na vykonávanie
právnych úkonov podľa hmotného práva v mene klientky - žalobkyne. Plná moc udelená Mgr. Ľubošovi
Kráľovi navyše obsahuje predovšetkým znenie týkajúce sa zastupovania klientky v súdnom konaní,

v konaní o opravných prostriedkoch a exekučnom konaní. V plnomocenstve sa síce hovorí aj o
mimosúdnom konaní, avšak takéto konanie nastáva po podaní žaloby a nie pred (predsúdne konanie).
Z uvedeného vyplýva, že Mgr. Ľuboš Kráľ bol oprávnený výlučne poskytovať právnu pomoc v rozsahu
zastupovania pred súdmi.
17. Tvrdenú skutočnosť nedostatku plnej moci na konanie v hmotnoprávnych veciach podľa žalovanej

deklaruje aj „Vyhlásenie o schválení právneho úkonu“ zo dňa 16. 10. 2023, z čoho je zrejmé, že právny
zástupca žalobkyne nemal oprávnenie na hmotnoprávny úkon, preto úkon označený ako „Oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce“ je nutné považovať voči nej za
neúčinný.
18. Nakoľko uvedené oznámenie neobsahovalo vôľu žalobkyne zotrvať v pracovnom pomere, mala

žalobkyňa, ak trvala na pokračovaní v zamestnaní, v rámci podanej žaloby o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, v zmysle ustálenej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súd
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 81/2010), zažalovať aj nárok na náhradu mzdy a trvať na tom, že
pracovný pomer naďalej trvá. To však žalobkyňa neurobila, konanie sp. zn. 9Cpr/10/2021 sa právoplatne
skončilo, a preto nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní je nedôvodný. Súd sa v tomto smere

nedostatočne vysporiadal s jej argumentáciou, jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení.19. V ďalšom žalovaná uviedla, že žalobkyňa svojim správaním nenaplnila požiadavku v zotrvaní v
ďalšom zamestnávaní u nej, čo odôvodnila skutočnosťami, ktorými sa súd vo svojom rozhodnutí, resp.
v odôvodnením nijakým spôsobom nezaoberal.

20. Poukázala na návrh Dohody o sporných nárokoch zo dňa 16. 02. 2023, z ktorého je zrejmé,
že pracovný pomer medzi zamestnávateľom – žalovanou a zamestnancom – žalobkyňou sa skončil
dňom 30. 06. 2021. Žalobkyňa po obdržaní výpovede sama navrhla ukončenie pracovného pomeru
dohodou, a to ku dňu 31. 05. 2021 spolu s 2-mesačným odstupným, pričom si žalobkyňa ako podmienku
uviedla, že dohoda o ukončení pracovného pomeru k 31. 05. 2021 je z jej strany reálna len v prípade,

ak je možné presunúť celú jej dovolenku za rok 2021 na nového zamestnávateľa. Poukázala tiež
na uzatvorenie pracovnej zmluvy s novým zamestnávateľom dňa 07. 07. 2021, u ktorého je naďalej
zamestnaná, ako aj prijatie trojmesačného odstupného v mesiaci júl a uplatnenie si nároku na náhradu
mzdy od 01. 07. 2021, pričom ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej nenastúpila do zamestnania.
Z uvedených skutočností je dôvodné vyvodiť záver, že žalobkyňa nemala záujem na pokračovaní v
pracovnom pomere, ale snaží sa len získať finančný prospech, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa

žalovanej žalobkyňa od samotného počiatku netrvala na zamestnávaní, a tak v zmysle ust. § 79 ods. 4
Zákonníka práce pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, t. j. k 30. 06. 2021. Uviedla, že
dňa 14. 08. 2023 došlo u nej k zmene štatutára, ktorý pri preberaní personálnej a mzdovej agendy školy
zamestnanca A. B. C. - žalobkyňu, nemal a doteraz ju ani neeviduje ako zamestnankyňu.
21. V ďalšom namietala, že súd v rámci rozhodovania o výške nároku žalobkyne na náhradu mzdy tento

moderoval a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov počnúc od mesiaca júl
2021 do mesiaca jún 2022, avšak v odôvodnení rozhodnutia nezohľadnil jej námietku, že po skončení
pracovného pomeru bola žalobkyňa zaevidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, a teda
v uvedenom období poberala dávku v nezamestnanosti a zároveň mala k dispozícii aj trojmesačné
odstupné, vrátane preplatenia nevyčerpanej dovolenky ku dňu skončenia pracovného pomeru, ktoré

nevrátila, a toto nebolo započítané do priznaného nároku na náhradu mzdy.
22. Súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal s jej návrhom na určenie splátkového kalendára,
v prípade vyhovenia žalobe, z dôvodu, že je rozpočtovou organizáciou, ktorá je financovaná z kapitoly
regionálneho školstva z Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Princíp
prideľovania finančných prostriedkov je normatívny, finančné prostriedky na osobné náklady školy sú

prideľované na konkrétneho zamestnanca a keďže žalobkyňa nenastúpila do práce a nevykonáva pre
ňu žiadnu prácu ani činnosť, nie sú škole pridelené žiadne finančné prostriedky pre túto zamestnankyňu.
Vyplatenie náhrady mzdy spolu s úrokmi z omeškania by bolo pre ňu ohrozujúce.
23. Žalovaná v závere namietala porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že písomné
vyhotovenie rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, ako ani vysporiadanie sa s jej podstatnými tvrdeniami.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.
25. Nesúhlasila s námietkou žalovanej o vypracovaní „Oznámenia zamestnanca podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce“ neoprávnenou osobou. Predmetné oznámenie bolo vypracované Mgr. Ľubošom

Kráľom, advokátom, ktorý ho ako právny zástupca v mene svojej klientky adresoval žalovanej. Prílohou
tohto oznámenia bola aj plná moc pre advokáta zo dňa 17. 06. 2021, ktorá bola advokátovi udelená
nielen na procesné úkony (podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou proti
žalovanému) ale aj na zastupovanie v mimosúdnom konaní, z čoho je zrejmé, že advokát bol oprávnený
zastupovať klienta aj pri hmotnoprávnych úkonoch súvisiacich s danou vecou (pred aj po podaní žaloby).

Žalovaná na predmetné oznámenie reagovala listom zo dňa 23. 06. 2021, v ktorého úvode je explicitne
uvedené, že dňa 18. 06. 2021 bolo žalovanej doručené oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi
podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
26. V ostatnom žalobkyňa odkázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia, vrátane vyhlásenia o schválení
právneho úkonu zo dňa 16. 10. 2023, ktorým len z opatrnosti a právnej istoty schválila všetky právne

úkony (hmotno-právne aj procesno-právne) vykonané advokátom v jej mene na základe plnej moci zo
dňa 17. 06. 2021, vrátane právneho úkonu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi podľa § 79 ods.
1 Zákonníka práce zo dna 17. 06. 2021.
27. K námietke žalovanej o nezohľadnení vyplateného odstupného uviedla, že súd nie je oprávnený
náhradu mzdy za obdobie prvých 12 mesiacov znižovať a v tomto smere prihliadať na „započítacie“

námietky žalovanej.
28. V reakcii na námietku žalovanej, že súd nezohľadnil jej žiadosť o určenie splátkového kalendára
poukázala na to, že súd zaviazal žalovanú na zaplatenie náhrady mzdy až v lehote 90 dní odprávoplatnosti rozsudku, čo je podľa jej názoru dostatočne dlhý čas aj pre žalovanú ako rozpočtovú
organizáciu.

29. Žalovaná v replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne) zotrvala na podanom odvolaní. Zopakovala,
že súd sa riadne a zákonným spôsobom nevysporiadal s platnosťou „Oznámenia zamestnanca
zamestnávateľovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce“. Rovnako zotrvala na tom, že podľa jej názoru
žalobkyňa od samotného počiatku netrvala na pokračovaní v jej zamestnávaní a do dnešného dňa na
tomto netrvá.

30. Žalovaná spochybnila povinnosť vyzvať žalobkyňu k tomu aby nastúpila do práce, keď žalobkyňa
nepreukázala (písomne, konkludentne) záujem na pokračovaní v pracovnom pomere. Poukázala na
to, že podľa judikatúry oznámenie môže byť urobené konaním alebo opomenutím, môže sa stať tiež
výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť.
Judikatúra považuje za oznámenie aj „výkon práce“. V tomto prípade bola pochybnosť o tom, či
žalobkyňa má záujem zotrvať u nej v pozícii zamestnanca viackrát preukázaná.

31. Ďalej uviedla, že Zákonník práce nestanovuje pre zamestnanca lehotu pre uskutočnenie oznámenia
o tom, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru, toto oznámenie môže vyjadriť aj priamo v
podanej žalobe, v takom prípade sa za deň oznámenia považuje deň doručenia žaloby žalovanému
zamestnávateľovi prostredníctvom súdu (porovnaj R 48/1997). V uvedenom prípade nebolo oznámenie
o trvaní pracovného pomeru zo strany žalobkyne preukázané ani v predchádzajúcom súdnom konaní na

Okresnom súde Ružomberok. Zo samotného znenia žaloby o určenie neplatnosti výpovede skutočnosť,
že by žalobkyňa trvala na pokračovaní v konaní, nevyplýva.
32. Vzhľadom na znenie § 79 ods. 1 Zákonník práce, platí, že pokým je zamestnanec nečinný,
predpokladá sa, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Žalobkyňa disponovala rozhodnutím Okresného
súdu Ružomberok o neplatnosti výpovede, a aj napriek tomuto rozhodnutiu nenastúpila do zamestnania,

nakoľko čakala, že ju zamestnávateľ vyzve.
33. Opätovne poukázala na to, že žalobkyňa prijala odstupné, z čoho vyplýva, že súhlasila so skončením
pracovnéhopomeru,nenastúpiladozamestnania,aninetrvalanajehopokračovaní.Prijatímodstupného
samotná žalobkyňa deklarovala, že tento nárok – odstupné, jej patrí pri skončení pracovného pomeru
a táto skutočnosť nemôže byť zľahčovaná ani opomenutá.

34. Žalovaná zotrvala aj na návrhu stanovenia splátkového kalendára v prípade potvrdenia nároku
žalobkyne, a to aj vzhľadom na verejný záujem, ktorý poskytuje, tiež na to, že je financovaná z kapitoly
regionálnehoškolstvazoštátnehorozpočtuaprincípprideľovaniafinančnýchprostriedkovjenormatívny.

35. Žalobkyňa v duplike (vyjadrenie k replike) nesúhlasila s názorom žalovanej, že netrvala na ďalšom

pokračovaní v zamestnávaní. V oznámení je explicitne uvedené, že trvá na tom, aby ju žalovaná naďalej
zamestnávala. Žalovaná listom zo dňa 23. 06. 2021 odpovedala priamo jej právnemu zástupcovi, pričom
v tejto odpovedi na oznámenie nespochybnila oprávnenie jej právneho zástupcu konať v jej mene.
Toto oprávnenie žalovaná nespochybňovala ani v rámci niekoľkomesačných mimosúdnych rokovaní a
prípravy dohody o sporných nárokoch. Prvé účelové spochybnenie plnej moci advokáta došlo až v rámci

vyjadreniažalovanejkžalobeonáhradumzdy.Súdprvejinštancieposúdilplatnosťplnejmociadvokátav
súlade so stabilnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, poukazujúc na doktrínu preferencie platnosti
právneho úkonu pred neplatnosťou
36. V ďalšom žalobkyňa uviedla, že v žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
nemusela požadovať náhradu mzdy, preto z takto podanej žaloby nemožno usudzovať, že netrvala na

ďalšom zamestnávaní, ako to nesprávne interpretuje žalovaná. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalovaná
nevykonalažiadnyúkonsmerujúcikvýzvenajejnastúpeniadopráce,resp.navyplatenienáhradymzdy.
Bez výzvy zamestnávateľa pritom nemala právnu povinnosť nastúpiť do zamestnania.
37. Ďalej uviedla, že vyplatenie odstupného nemá žiadny podstatný vplyv na toto súdne konanie, pričom

z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť záver, že netrvá na ďalšom zamestnávaní.
38. V ostatnom žalobkyňa zotrvala na skutkových tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu
žalovanej.

39. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I. a v závislomvýroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil, vyhodnotiac
odvolanie žalovanej ako nedôvodné.

40. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému dokazovaniu,
na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne
posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zároveň zodpovedá kritériám uvedeným v ust.
§ 220 ods. 2 C. s. p., z ktorého dôvodu odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú.

41. Odvolací súd uvádza, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky veci; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, však nie
je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu. Súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných stranou sporu (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.

ÚS 115/03 zo dňa 03. 07. 2003, sp. zn. I. ÚS 361/2010 zo dňa 14. 09. 2011, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 8/2008 zo dňa 17. 06. 2009). Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

42. V nadväznosti na ďalšie odvolacie námietky odvolací súd konštatuje, že so zásadnou argumentáciou
žalovanej spočívajúcou v absencii oznámenia zamestnanca podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce
z dôvodu, že toto uskutočnila osoba, ktorá na vykonanie takéhoto úkonu v mene žalobkyne nebola
splnomocnená, sa vysporiadal už súd prvej inštancie v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne, stotožňuje. Pri
neplatnom skončení pracovného pomeru má zamestnanec nárok domáhať sa určenia tejto neplatnosti
(§ 77 Zákonníka práce), s ktorým nárokom súvisí nárok zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom
skončenípracovnéhopomeru(§79Zákonníkapráce).Zvykonanéhodokazovaniajednoznačnevyplýva,
že žalovanej bol doručený list, ktorý v mene žalobkyne vypracoval advokát Mgr. Ľuboš Kráľ na základe

splnomocnenia zo dňa 17. 06. 2021, ktorého obsahom bolo oznámenie zamestnanca – žalobkyne
o tom, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 09. 03. 2021 považuje za neplatnú a trvá na
ďalšom zamestnávaní, pričom prílohou oznámenia bola aj plná moc udelená Mgr. Kráľovi. Odvolací súd
nepovažuje za správny názor žalovanej, že pokiaľ sa v plnomocenstve hovorí o mimosúdnom konaní,
toto oprávňuje právneho zástupcu poskytovať žalobkyni právnu pomoc len v rozsahu zastupovania

pred súdmi, nakoľko mimosúdne konanie nastáva po podaní žaloby. Predmetom mimosúdneho konania
je hľadanie riešenia akceptovateľného pre obe strany, pričom toto konanie nemožno viazať len na
konanie po podaní žaloby. Mimosúdnym konaním môže byť aj činnosť vykonávaná v záujme zmierneho
vyriešenia sporu pred podaním žaloby, kedy následkom neúspešnosti takéhoto konania, resp. činnosti,
môže byť práve podanie žaloby na súd (v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že mimosúdnou

činnosťou je napr. aj mediácia v zmysle zákona č. 420/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie pritom pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo zásady preferencie výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti, ktorá
zásada vyplýva napr. z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014, I. ÚS
242/2007, II. ÚS 348/2020 či IV. ÚS 651/2021.

43. Tvrdenie žalovanej o uskutočnení úkonu osobou, ktorá na tento úkon nebola splnomocnená, je
v rozpore aj s tvrdením žalobkyne, že pre vznik nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce bolo v danom prípade potrebné, aby súčasťou žaloby o určenie neplatnosti pracovného pomeru
bol aj nárok na náhradu mzdy, kedy by sa takáto žaloba považovala za riadne oznámenie zamestnanca
podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, keď uvedená žaloba (o neplatnosť skončenia pracovného pomeru)

bola podaná práve na základe splnomocnenia zo dňa 17. 06. 2021. Odvolací súd zároveň poukazuje
na to, že zo žaloby žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré konanie bolo
vedeného na bývalom Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 9Cpr/10/2021 vyplýva, že súčasťou
skutkového vymedzenia žaloby je aj tvrdenie žalobkyne (prostredníctvom právneho zástupcu) o tom,že listom zo dňa 17. 06. 2021 oznámila zamestnávateľovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že
výpoveď považuje za neplatnú a zároveň, že týmto listom oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby ju
naďalej zamestnávala v zmysle platne uzavretej pracovnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že aj zo

žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyplývalo, že žalobkyňa trvala na ďalšom
zamestnávaní u žalovanej. Na uvedenom nič nemení ani „vyhlásenie o schválení právneho úkonu“
žalobkyňou zo dňa 16. 10. 2023, ktoré bolo realizované žalobkyňou len z dôvodu právnej istoty, práve
vzhľadom na námietky žalovanej ohľadne platnosti tohto úkonu, ktoré však súd prvej inštancie, ako aj
odvolací súd, vyhodnotil ako nedôvodné.

44. K námietke žalovanej o nevysporiadaní sa súdu prvej inštancie s ňou tvrdenými skutočnosťami
odôvodňujúcimi záver, že žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní, odvolací súd odkazuje na bod
32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou
žalovanej v súvislosti s uzavretím pracovnej zmluvy s novým zamestnávateľom a nenastúpením do
práce u žalovanej. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaná

ako zamestnávateľ, potom čo jej žalobkyňa oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru považuje
za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalobkyňu na pokračovanie v práci nevyzvala, resp.
neprejavila ochotu žalobkyni prácu v zmysle pracovnej zmluvy prideľovať, nemožno z nedostavenia sa
žalobkyne na výkon práce u žalovanej vyvodiť neochotu žalobkyne prácu vykonávať. Ak zamestnávateľ
neprideľuje zamestnancovi prácu (napr. preto, lebo sa mylne domnieva, že sa pracovný pomer

skončil), porušenie tejto povinnosti má za následok, že ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti
vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. V takom prípade ten účastník, ktorý spôsobil túto situáciu, je
povinný druhému účastníkovi vyjadriť ochotu plniť si povinnosti, prípadne mu oznámiť odstránenie
prekážky brániacej výkonu práce. Len ten z účastníkov, ktorý je ochotný, resp. pripravený plniť si svoje
povinnosti z pracovného pomeru, sa môže domáhať zodpovedajúceho plnenia od druhého účastníka.

Ak zamestnanec prestal vykonávať prácu nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na
strane zamestnávateľa, môže ho vyzvať na plnenie povinností, avšak nie je povinný prideľovanie
práce vyžadovať. Z prípadnej nečinnosti zamestnanca nemožno v tomto prípade odvodzovať pre neho
nepriaznivé následky (rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 20C/259/2007). Vychádzajúc
z dikcie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce (náhrada mzdy patrí zamestnancovi do času, keď mu

zamestnávateľ umožní pokračovať v práci) sa odvolací súd stotožňuje so záverom vysloveným
v stanovisku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 4/2004 (R 85/2004/III), že zamestnávateľ
umožní zamestnancovi pokračovať v práci v zmysle citovaného ustanovenia, ak mu ešte pred začatím
alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru oznámi (výslovne alebo iným
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli), že mu opäť bude v súlade s pracovnou

zmluvou prideľovaná práca až do vyriešenia otázky platnosti skončenia pracovného pomeru v konaní
pred súdom a ak tak v prípade, že zamestnanec potom nastúpi do práce, naozaj uskutoční. Pokiaľ
teda žalovaná žalobkyni v priebehu trvania sporu o neplatnosť pracovného pomeru neoznámila, že je
pripravená prideľovať jej prácu v zmysle pracovnej zmluvy, resp. žalobkyňu nevyzvala na nastúpenie
do práce, nemožno so samotného nedostavenia sa žalovanej do zamestnania vyvodiť jej nezáujem

o pokračovanie v zamestnaní u žalovanej. Nezáujem žalobkyne o ďalšie zamestnávanie nemožno
napokon vyvodiť ani z prijatia odstupného, najmä za stavu, keď medzi stranami existoval spor ohľadne
platnosti skončenia pracovného pomeru.

45. Pokiaľ žalovaná nezáujem žalobkyne o ďalšie zamestnávanie odvodzuje od Dohody o sporných

nárokoch, uvedená dohoda mala riešiť len finančné nároky žalobkyne súvisiace s neplatným skončením
pracovného pomeru, pričom návrh dohody je zo dňa 16. 02. 2023, t. j. až po rozhodnutí súdu o určenie
neplatnosti pracovného pomeru. Z uvedeného teda nemožno vyvodiť záver, že ak by žalovanej bolo
po doručení oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní a do právoplatného skončenia konania
o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru umožnené pokračovať vo výkone práce pre žalovanú,

táto by do zamestnania u žalovanej nenastúpila. Nezáujem o ďalšie zamestnávanie napokon nemožno
odvodiť ani z návrhu žalobkyne na ukončenie pracovného pomeru dohodou k 31. 05. 2021 v rámci
komunikácie žalovanej a žalobkyne po obdržaní výpovede. Z uvedenej komunikácie vyplýva len
skutočnosť, že žalobkyňa bola za určitých podmienok ochotná uzavrieť dohodu o skončení pracovného
pomeru, z tejto skutočnosti však nemožno automaticky vyvodiť, že nemala záujem o pokračovanie

v zamestnaní u žalovanej. K oznámeniu o trvaní na ďalšom zamestnávaní došlo zároveň dňa 17.
06. 2021, t. j., ak by aj z komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou predchádzajúcej tomuto dňu
vyplývala skutočnosť, že žalobkyňa nemala záujem o pokračovanie zamestnania u žalovanej (čo všakz uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva), z následného konania žalobkyne je zrejmé,
že táto na ďalšom zamestnávaní u žalovanej trvala, čo žalovanej aj riadne oznámila.

46. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj námietky žalovanej voči výške priznaného nároku, keď
súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce
len za 12 mesiacov. Z dikcie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru nemožno náhradu mzdy za 12 mesiacov krátiť či nepriznať, krátiť či nepriznať
možno len náhradu mzdy za čas presahujúci toto obdobie. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka

práce má za prvých 12 mesiacov charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči
zamestnávateľovi, v ďalšom období plní najmä sociálnu funkciu, pričom len za toto obdobie možno
náhradu mzdy krátiť alebo nepriznať (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/269/2007, 6Cdo/157/2010, 3Cdo/36/2019, 6Cdo/100/2016). Námietky žalovanej smerujúce
voči nezohľadneniu poberania dávky v nezamestnaní a odstupného vyplateného žalobkyni, ktoré boli
poskytnuté na inom právnom základe, z iného právneho titulu, nie sú preto pre rozhodnutie daného

sporu relevantné.

47. Ako nedôvodnú napokon odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovanej, že sa súd nevysporiadal
s jej žiadosťou o splátkový kalendár, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd síce
nerozhodol o splnení dlhu v splátkach, ale práve s prihliadnutím na povahu žalovanej, ktorá je viazaná

na finančné prostriedky, určil žalovanej na splnenie dlhu dlhšiu paričnú lehotu. Odvolací súd sa pritom
s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj v tejto časti stotožňuje, keď určenú paričnú lehotu považuje za
dostatočnú na splnenie si povinnosti žalovanou.

48. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu

vo výroku I., ktorým súd žalobe v časti vyhovel a výroku III. o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému
výroku žalovaná neprodukovala osobitné odvolacie námietky a pri rozhodovaní o ktorom nároku súd
prvej inštancie aplikoval správne zákonné ustanovenia, ako vecne správny potvrdil.

49. Vo výroku II., ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu nedotknutý.

50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255
ods. 1 C. s. p. a § 396 ods. 1 C. s. p. a žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal
voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov rozhodne v

zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)