Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622010160
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5622010160.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 3To/91/2025

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Eriky Bebčákovej na verejnom zasadnutí konanom 15. januára 2026
prejednal odvolanie obžalovaného ml. A. B. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k.
3T/36/2022-758 z 26.8.2025 a takto

r o z h o d o l :

2 3To/91/2025

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušuje rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k.
3T/36/2022-758 z 26.8.2025.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaný ml. A. B., nar. XX.X.XXXX v C., bytom D. E.,
F. XXXX/XX, G. D. C.,

sa uznáva za vinného, že

dňa 11. 10. 2020, v čase asi o 15.00 hod., po predchádzajúcej vzájomnej dohode a v úmysle získať
majetkový prospech, prišiel do obce H., aj spolu s odsúdenými C. I., nar. XX. X. XXXX, J. F., nar. X. XX.
XXXX a C. C., kde po opakovanom neúspešnom vylákaní neb. B. K., nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX.
XX. XXXX, naposledy trvale bytom H. L. XXX, G. D. C., z jeho domu, dospeli k spoločnému rozhodnutiu,
na základe ktorého sa C. I., A. B. a J. F. presunuli k studni, ktorá sa nachádza pri tamojšom obchode a

dávali pozor v okolí, a C. C. vyzbrojený prineseným kladivom a zatváracím vreckovým nožíkom, ktorý
mu dal na jeho požiadanie A. B., z dôvodu násilného zneškodnenia vlastníka domu, a následného
odcudzenia finančnej hotovosti, vošiel do rodinného domu, prešiel do obývacej izby, kde zo strany C.
C. došlo k vybočeniu z rámca lúpežnej dohody a vykonal vraždu, keď prineseným nožíkom usmrtil B.
K., a následne odcudzil finančnú hotovosť vo výške najmenej 120 eur, ktorú si všetci štyria v ten istý
deň rozdelili,

t e d a

spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - so zbraňou,

č í m s p á c h a l

zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. účinného od 6.8.2024 (ďalej len Tr. zák.),
s použitím § 138 písm. a) Tr. zák., v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 117 ods. 1 Tr. zák.
na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 1 (jeden) mesiac.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá a zároveň mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej

dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 119 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému určuje skúšobnú dobu 2 (dva)
roky a 3 (tri) mesiace.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. obžalovanému ukladá obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania

omamných a psychotropných látok počas uvedenej skúšobnej doby.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zrušuje výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/26/2025 z 29.5.2025, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 17.6.2025, kde mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a 6 mesiacov, za súčasného
uloženia probačného dohľadu spolu s obmedzením spočívajúcim v zákaze požívania omamných a
psychotropných látok počas skúšobnej doby a povinnosťou strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú
probačným a mediačným úradníkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento zrušený výrok o treste
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

23 3To/91/2025

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 3T/36/2022-758 z 26.8.2025, bol obžalovaný ml.
A. B. uznaný vinným, že

dňa 11.10.2020, v čase asi o 15.00 hod., po predchádzajúcej vzájomnej dohode a v úmysle získať
majetkový prospech, prišiel do obce H., aj spolu s odsúdenými C. I., nar. XX.X.XXXX, J. F., nar.
X.XX.XXXX a C. C., kde po opakovanom neúspešnom vylákaní neb. B. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
dňa XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom H. L. XXX, G. D. C., z jeho domu, dospeli k spoločnému

rozhodnutiu, na základe ktorého sa C. I., A. B. a J. F. presunuli k studni, ktorá sa nachádza pri tamojšom
obchode a dávali pozor v okolí, a C. C. vyzbrojený prineseným kladivom a zatváracím vreckovým
nožíkom, ktorý mu dal na jeho požiadanie A. B., z dôvodu násilného zneškodnenia vlastníka domu, a
následného odcudzenia finančnej hotovosti, vošiel do rodinného domu, prešiel do obývacej izby, kde zo
strany C. C. došlo k vybočeniu z rámca lúpežnej dohody a vykonal vraždu, keď prineseným nožíkom

usmrtil B. K., a následne odcudzil finančnú hotovosť vo výške najmenej 120 eur, ktorú si všetci štyria
v ten istý deň rozdelili,

čím spáchal zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. s použitím § 138 písm. a) Tr.
zák. a § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.

Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák, § 42 ods. 1 Tr. zák. a
§ 117 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 1 mesiac. Podľa § 51 ods.
1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa

§ 51 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 119 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému určil skúšobnú dobu 2 (dva) roky
a 3 (tri) mesiace. Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. súd obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce
v zákaze požívania omamných a psychotropných látok počas uvedenej skúšobnej doby. Podľa § 42
ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste, ktorý bol obžalovanému uložený trestným rozkazom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/26/2025 z 29.5.2025, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

17.6.2025, kde mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace s podmienečným odkladomna skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a 6 mesiacov, za súčasného uloženia probačného dohľadu spolu s
obmedzením spočívajúcim v zákaze požívania omamných a psychotropných látok počas skúšobnej
doby a povinnosťou strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom, ako

aj všetky ďalšie rozhodnutia, na tento zrušený výrok o treste obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 26.8.2025 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení
a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný a prokurátor si ponechali lehotu. Zástupca orgánu

sociálnoprávnej ochrany a kurately a splnomocnenec poškodenej sa nevyjadrili.

Dňa 9.9.2025 okresnému súdu bolo prostredníctvom obhajcu doručené odvolanie obžalovaného proti
všetkým výrokom rozsudku, ktoré obhajca odôvodní po doručení písomného vyhotovenia rozsudku.

Dňa 11.9.2025 bolo súdu prvého stupňa elektronicky doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného

ml. A. B., prostredníctvom obhajcu, podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, v ktorom sú
uvedené nasledovné argumenty:

„Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.11.2024, č.k. 3To/99/2024 bol rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zrušený a vec bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa napadnutým odvolaním obžalovaného
trpí vadami, ktoré zákonodarca predpokladá v ustanovení § 321 ods. 1, písm. a), c) Trestného poriadku.
Krajský súd v uznesení nespochybňuje, že medzi výpoveďami svedka C. C. a bývalého
spoluobžalovaného C. I. sú nejaké vnútorné rozpory. Krajský súd poukázal, že netreba zabúdať
pre prípadne posúdenie vierohodnosti, že C. C. bol v trestnej veci vypočutý dňa 14.04.2021 v

procesnom postavení svedka a už dňa 15.10.2020 bol v trestnej veci na Krajskom riaditeľstve PZ Žilina
odbor kriminálnej polície pod sp.zn. ČVS: KRP-144/1-VYS-ZA-2020 vypočutý v procesnom postavení
obvineného, v ktorej sa k spáchaniu skutku obzvlášť závažný zločin vraždy v plnom rozsahu priznal.
Vzhľadom na túto skutočnosť bolo úlohou prvostupňového súdu, aby po uvážení všetkých dôkazov a
okolností prípadu postupom v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa vnútorného presvedčenia

rozhodol, ktorá skupina dôkazov, či C. I. alebo C. C. je vierohodná alebo nie je vierohodná.
Svedok C. I. na hlavnom pojednávaní dňa 24.06.2025 vypovedal, pričom s odstupom času si na
podrobnosti nepamätá, nevedel uviesť, či obžalovaný A. B. nejako zasahoval do konania C. C., ďalej
nevedel si spomenúť ani na to, čo predtým ako C. C. išiel do domu povedal ostatným, a ani na
to, čo povedali jemu. Na otázku, či niekto z nich odovzdal C. C. niečo predtým, ako išiel do domu,

svedok odpovedal, že nie. Na otázku, či obžalovaný A. B. prejavoval snahu odísť si svedok už nevedel
spomenúť.
Svedok C. C. na hlavnom pojednávaní dňa 24.06.2025 vyhlásil, že odmieta vypovedať, a to aj pod
hrozbou poriadkovej pokuty, ktorá mu z tohto dôvodu bola aj na hlavnom pojednávaní uložená.
Obhajoba má za to, že na hlavných pojednávaniach po zrušení rozsudku Krajským súdom a vrátení veci

na nové prejednanie a rozhodnutie v rámci vykonaného dokazovania nevyšli najavo nové skutočnosti,
ktoré by zásadným spôsobom mohli zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu zo dňa 20.06.2022,
ktorým súd podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku obžalovaného oslobodil spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.
Jedinými priamymi dôkazmi, ktoré by mali usvedčiť obžalovaného boli výpovede C. I. a C. C.. C. I.

na hlavnom pojednávaní dňa 24.06.2025 vypovedal, C. C. na hlavnom pojednávaní dňa 24.06.2025
nevypovedal.
Pokiaľ C. I. vypovedal a C. C. nevypovedal, tak podľa názoru obhajoby v konaní nastala dôkazná núdza,
pričom podľa takéhoto skutkového stavu prejednávanej veci nie je možné objektívne, spoľahlivo a bez
akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že ktorá výpoveď je dôveryhodná a ktorá výpoveď nie je

dôveryhodná.
Rovnako nebolo spoľahlivo a jednoznačne preukázané, že obžalovaný na miesto skutku do obce H.
prichádzal po predchádzajúcej vzájomnej dohode, čo potvrdil aj C. I. a nebolo preukázané, že na miesto
prichádzal v úmysle zmocniť sa cudzej veci za použitia násilia a získať tým majetkový prospech.
Obhajoba zotrváva, že povinnosťou obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu. Preto je nevyhnutné,

aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. V prípade existencie akýchkoľvek
pochybností o tom, či obžalovaný sa skutku dopustil, máme za to, že je potrebné tieto pochybnosti
vykladať v jeho prospech obžalovaného a nie naopak.Poukazujeme, že nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je
náležitezistenieskutkovéhostavuvsúlades§2ods.10Trestnéhoporiadku,ažezazistenieskutkového
stavu veci nemožno považovať iba zistenia o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti.

Obhajoba má za to, že pokiaľ prvostupňový súd aj po vrátení veci Krajským súdom v súlade so zásadou
uvedenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel k záveru o tom, že vykonanými dôkazmi nebolo
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok spáchal práve obžalovaný, bol by
podľa názoru obhajoby odôvodnený postup podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku.
Po vrátení veci Krajským súdom máme za to, že súd vyčerpal všetky možnosti dôkazných prostriedkov

a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti
dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby pri rešpektovaní
zásady in dubio pro reo. Výrok o vine musí byť založený teda len takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú
pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.
Pokiaľ prichádzajú do úvahy dva či viac výkladov na základe vykonaných dôkazov, nie je možné urobiť
záver, ktorý zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje,

aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam, kde sú akékoľvek pochybnosti, musia
byť vyložené v prospech obžalovaného.
Výrok o vine môže byť založený len na základe takých dôkazov, ktoré celkom vylučujú pochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, tým skôr, keď vierohodnosť svedkov je
spochybnená z dôvodu pretrvávajúcich rozporov a pokiaľ neexistuje ucelená reťaz dôkazov, tak

priamych ako aj nepriamych pre vyslovenie bezpečného záveru, že sa skutok stal, ktorý je predmetom
trestného stíhania, pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre
odsudzujúci rozsudok.
Obhajoba má zo to, že rozhodnutím súdu došlo nesúladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi
závermi z nich vyvodených, pričom situáciu, kedy súd urobí skutkový záver, ktorý z dôkazov nevyplýva,

možno označiť, ako nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi z nich vyvodených. Pokiaľ
súprávnezáverysúduvrozporesvykonanýmskutkovýmzistením,dochádzakporušeniuspravodlivého
procesu. Súd by nemal sa usilovať o preukázanie viny aj za situácie, že tomu dôkazy nezodpovedajú.
Takéto konanie by bolo hodnotené ako účelové a nezhodujúce sa s princípom nezávislosti a nestrannosti
súdu a tým aj právom na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd napadnutý
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/36/2022 zo dňa 26.08.2025 podľa § 321 Trestného
poriadkuzrušilavzmysle§285písm.c)TrestnéhoporiadkuobžalovanéhoA.B.spodobžalobyoslobodil
v celom rozsahu.“

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k predmetnému odvolaniu.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor uviedol, že vina obžalovaného bola
pred okresným súdom dostatočne preukázaná, čo bolo aj riadne zdôvodnené v písomnom vyhotovení
rozsudku, a z toho dôvodu považuje rozsudok za zákonný a navrhol odvolanie obžalovaného ako

nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Splnomocnenec poškodenej a poškodená sa nevyjadrili.
Obhajca uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a sám rozhodol tak,
že obžalovaného ml. A. B. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil a to s poukazom na to, že aj po
rozsiahlom dokazovaní okresného súdu po vrátení veci krajským súdom nebola vina obžalovaného
spoľahlivo preukázaná. Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že sa pridržiava dôvodov podaného

odvolania a v zmysle týchto dôvodov krajskému súdu navrhol aj rozhodnúť.

Na tomto mieste krajský súd pripomína, že v tejto veci sa jedná v poradí už o tretie rozhodnutie
krajského súdu. Krajský súd v Žiline naposledy rozhodol uznesením Krajského súdu v Žiline pod
č. k. 3To/99/2024-643 zo dňa 28.11.2024, kde bol zrušený rozsudok Okresného súdu Žilina, č. k.

3T/36/2022-588 z 2.7.2024 a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova
prejednal a rozhodol. Rozsudok okresného súdu bol zrušený z dôvodu, že konaním okresného súdu
bola zásadným spôsobom porušená zásada bezprostrednosti, ako jedna zo základných zásad trestného
konania. Podľa zásady bezprostrednosti má súd rozhodnúť na základe vytvorenia si bezprostredného
názoru z vykonaného pojednávania. Do úvahy sa berú dôkazy, ktoré boli vykonané priamo, ústne a

bezprostrednevkonanípredsúdom.Súdbynemalprihliadaťnadôkazy,ktorénebolibezprostrednepred
ním vykonané. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom
v konkrétnej veci. Okresný súd nerešpektoval naposledy citovanú základnú zásadu trestného konaniatým, že pri rozhodovaní o vine obžalovaného prihliadal aj na dôkazy vykonané pred vylúčením jeho
trestnej veci na samostatné konanie.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti
§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného ml. A. B. je čiastočne dôvodné.

Odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu nesprávnej právnej kvalifikácie, a to konkrétne,
že obžalovaný mal skutok spáchať na chránenej osobe – osobe vyššieho veku s použitím ustanovenia
§ 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný ml. A. B.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne
a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení

z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný
súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody
napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu

prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne
a erudované dôvody, na ktorých senát okresného súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný pri výpovedi na hlavnom pojednávaní poprel spáchanie stíhaného skutku v celom rozsahu.
Pripustil len to, že 11. 10. 2020 bol s C. I., C. C. a J. F. v H., a že odsúdený C. C. v ten deň vošiel
do domu B. K., kde vykonal lúpežnú vraždu, avšak obžalovaný šiel s C. do H. pôvodne len za účelom
brigády, a až V H. sa dozvedel, že C. má v pláne vykradnúť dom nejakého dedka. Obžalovaný však

po celú dobu pobytu v H. opakovane deklaroval, že s týmto plánom nechce mať nič spoločné, odmietol
akúkoľvek účasť na ňom a neodišiel odtiaľ len preto, že mal strach z C., ktorý sa mu vyhrážal, pokiaľ
odíde. Z rovnakého dôvodu vydal C. aj svoj nožík, prevzal C. pridelené peniaze a tiež mlčal o skutku.V zásadnom rozpore s touto výpoveďou bola svedecká výpoveď C. C. v prípravnom konaní (v tejto
trestnej veci) zachytená v prečítanej zápisnici zo 14. 4. 2021, ktorá A. B. usvedčovala zo stíhaného
skutku v plnom rozsahu.

SvedokC.totižvprípravnomkonanívypovedal,žedoH.išielA.B.užstým,že idúpopeniazedodomuk
tomu pánovi, že všetci, teda vrátane B. vedeli, že ho idú do H. okradnúť, a to už týždeň dopredu. Svedok
tiež vypovedal, že A., C. a J. išli za týmto pánom, zatiaľ čo on čakal na ulici, z čoho vyplýva, že A. B. sa
sám aktívne snažil B. K. vylákať z domu. Taktiež z C. výpovede vyplynulo, že on šiel do domu pána K.,

o ktorom mali všetci vedieť, že je v dôchodkovom veku, vyzbrojený nožom a kladivom s tým, že ak bude
potrebné tieto zbrane použiť, použije ich minimálne ako hrozbu násilia, aby sa zmocnil peňazí, pretože
svedok C. na otázku vyšetrovateľa, či A., C. a J. boli uzrozumení s tým, že keď sa im poškodeného
K. nepodarilo z domu vylákať, že on ide dnu do domu vyzbrojený nožom od A. B. a kladivom s tým,
že ak to bude potrebné, tieto zbrane použije minimálne ako hrozbu násilia, aby sa zmocnil finančných
prostriedkov, C. C. uviedol, že: „Všetci o tom vedeli.“ Z C. výpovede dokonca vyplýva, že B. ho tam

aktívne posielal, keďže C. vypovedal, že : „A potom sa A. pripojil k C., že tam musím ísť.“ (do domu
poškodeného.) Ďalej, nielen z C., ale aj B. prečítanej výpovede vyplynulo, že minimálne v čase, keď sa
C. so I. prvýkrát snažili cez pivnicu dostať do domu B. K., bol vonku za rohom A. B. sám, a preto mal
dostatočný časový priestor na to, aby z miesta odišiel, a preto jeho verzii ako bol C. hrozbami nútený,
aby na mieste zotrval, a nemohol odísť, nebolo možné uveriť. A. B. mal pritom tiež možnosť z miesta

ujsť, keď mal ísť spolu so I. a F. k dverám poškodeného, kedy mal byť od C. vzdialený. Okrem výpovede
B. pritom žiaden iný vykonaný dôkaz nenasvedčuje tomu, že by mal byť na mieste činu nedobrovoľne.

Výpoveď svedka C. C. pritom súd vyhodnotil ako konzistentnú, keďže jej jednotlivé časti si navzájom
neodporovali a boli aj aj logicky a časovo usporiadané, čo taktiež prispelo k jej dôveryhodnosti.

Súd hodnotil dôveryhodnosť tejto výpovede svedka C. aj hľadiska jej súladu s ostatnými vykonanými
dôkazmi.

Vo všeobecnosti pritom platí, že dôveryhodná svedecká výpoveď by mala byť v zhode alebo

aspoň nie je v priamom (vylučujúcom) rozpore s inými dostupnými dôkazmi, pričom iný dôkaz
možno mať za v priamom rozpore vtedy, ak vylučuje skutkovú okolnosť vyplývajúcu zo svedeckej
výpovede. V rozhodovacej praxi tunajšieho odvolacieho súd sa dokonca opakovane vyskytuje pojem
tzv. prezumpcie pravdivosti tvrdení svedka, ktorá platí až do času, kým nie je iným dôkazom preukázaný
opak (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. : 1To/52/2024 - 287 z 24. 9. 2024.)

Medzi výpoveďou svedka C. a výpoveďou obžalovaného (ako už bolo uvedené) bol zásadný rozpor,
s ktorým sa súd musel v rámci hodnotenia vykonaného dokazovania vysporiadať, pričom dospel
k záveru, že za dôveryhodnú je treba považovať výpoveď tohto svedka a výpovedi obžalovaného
neuveril, pretože ju považoval za účelovú, motivovanú snahou vyhnúť sa trestu.

K záveru o hodnovernosti výpovede svedka C. prispelo aj to, že ako svedok vypovedal pod hrozbou
trestnéhostíhaniaprekrivúvýpoveď(narozdielodobžalovaného,ktorýmoholvtomtotrestnomkonaníaj
legálne klamať.) Taktiež súd prihliadol na skutočnosť, že obžalovaný mal (na rozdiel od svedka) silnejšiu
motiváciu neuvádzať pravdu, keďže bol v tejto veci trestne stíhaný, čo bol faktor v neprospech jeho

dôveryhodnosti.

Súd pritom nezistil na strane svedka C. (v čase tejto výpovede) motiváciu neuvádzať pravdu. C. v tejto
trestnej veci vystupoval len ako svedok, teda nehrozil mu v nej žiadny trest, nemal dôvod prezentovať sa
v lepšom svetle. Taktiež táto jeho svedecká výpoveď nebola v jeho trestnom konaní (v ktorom bol stíhaný

pre vraždu) procesne použiteľná. Navyše, svedok sa v nej (rovnako ako svojej trestnej veci) v plnom
rozsahu priznával k spáchanej lúpežnej vražde, čo potom vylučovalo jeho trestné stíhanie pre lúpež.

Výpoveď svedka C. bola pritom preverená aj z hľadiska jej súladu s ostatnými vykonanými dôkazmi.

Pokiaľ ide o svedecké výpovede C. I. a J. F. vykonané na hlavných pojednávaniach 13. 5. 2025 a
24. 6. 2025, tak tieto neboli v priamom (vylučujúcom) rozpore s prečítanou výpoveďou svedka C.
C. z prípravného konania, pretože v skutkových okolnostiach relevantných pre toto trestné konanie
(týkajúcich sa účasti A. B. na predmetnej trestnej činnosti) obaja svedkovia v podstate uvádzali lento, že si na takéto okolnosti nepamätajú, čím tak ale vôbec nevylučovali skutkovú verziu vyplývajúcu
z rozhodujúcej výpovede svedka C.. Tu treba poznamenať, že svedkovia si tiež nepamätali (teda to
nevylučovali) ani to, či odchodu C. do domu predchádzali nejaké ďalšie pokusy ako vylákať B. K. z

domu(akootomvypovedalsvedokC..)Súdpritomvzásadenespochybňujedôveryhodnosťsvedeckých
výpovedí I. a F., avšak musí tiež konštatovať, že ich význam pri objasnení skutkového stavu v tejto veci
(keďže v relevantných okolnostiach pre toto konanie nič nevylučovali, ani nepotvrdzovali) bol prakticky
nulový. A práve pre túto neurčitosť tiež nebolo možné uvažovať o nejakých rozporoch medzi výpoveďou
C. I. a C. C. (ako tomu bolo v predchádzajúcom priebehu hlavného pojednávania.)

Ani prečítaná výpoveď svedkyne M. F. z 22. 2. 2021 nebola vo vylučujúcom rozpore s prečítanou
výpoveďou svedka C., pretože vôbec neobsahovala informácie o účasti B. na stíhanej trestnej činnosti,
a teda bola pre toto trestné stíhanie (vo vzťahu k A. B.) irelevantná.

Taktiež svedecká výpoveď C. C. C. z 19. 5. 2021 nebola vo vylučujúcom rozpore so skutkovou verziou

vyplývajúcou zo svedeckej výpovede C. C.. Táto svedecká výpoveď naopak čiastočne podporovala C.
verziu skutkového deja, v časti pokusu I., F. a B. vylákať obeť z domu, keď popisovala rozhovor nejakých
troch chlapcov s B. K. v rozhodnom čase.

Následne súd vyhodnocoval súlad výpovede svedka C. s ďalšou skupinou dôkazov predstavovanou

prečítanými znaleckými posudkami psychologičky M. N. M. z 29. 5. 2021 a psychiatričky C. F. N.
z 28. 5. 2021, pričom dospel k záveru, že tieto znalecké posudky nielenže neboli vo vylučujúcom
rozpore s C. svedeckou výpoveďou, ale naopak do istej miery skutkovú verziu vyplývajúcu z tejto
svedeckej výpovede podporovali, keďže psychologický posudok hodnotil obžalovaného ako osobu,
ktorá od malička trpela poruchami správania, a keď psychiatrický posudok uvádzal, že obžalovaný

okrem poruchy opozičného vzdoru, trpel poruchami chovania so stratou kontroly, nezdržanlivosťou,
neovládateľnosťou, hetoroagresívnym správaním voči slabším, aj autoritám, a jeho osobnosť bola
emočne nezrelá, s plochým emočným prežívaním, s nízkou schopnosťou empatie, nízkym záujmom
o prežívanie iných, vrátane blízkych osôb, vyznačujúca sa antisociálnymi rysmi, s tým, že mal dobré
vzťahy len so skupinou vrstovníkov, ktorá sa zameriava na disociálne aktivity. Dôležité však pritom

bolo najmä to, že podľa psychiatričky v čase spáchania skutku obžalovaný netrpel duševnou chorobou
v zmysle psychózy, jeho kritickosť, úsudok a chápavosť boli plne zachované, netrpel žiadnou duševnou
poruchou, chorobou, či duševným chorobným stavom, pri ktorom by nedokázal rozpoznať a ovládať
svoje konanie a bol spôsobilý rozpoznať protiprávnosť činu a spôsobilý ovládať svoje konanie.

Taktiež (vyššie uvedené) vykonané listinné dôkazy neboli vo vylučujúcom rozpore so skutkovou verziu
tohto kľúčového svedka, ale ju naopak skôr podporovali (a tým aj popierali vyjadrenie obžalovaného, že
na mieste skutku nechcel byť a že bol C. nútený, keď sa sám prezentoval ako ľahko manipulovateľný
človek), keďže lekárske správy potvrdzovali jeho poruchy správania, vrátane poruchy opozičného
vzdoru, a keďže správy zo základnej a strednej školy potvrdzovali jeho neochotu podriaďovať sa

príkazom, autoritám, ako aj jeho agresívne správanie v škole, a to nielen voči spolužiakom, ale dokonca
aj vočiučiteľom, a tiež jheo veľké sebavedomie a vodcovské postavenie v kolektíve.

Nazákladetakéhotovyhodnoteniavykonanýchdôkazovsúdtedadospelknepochybnémuzáveruotom,
že obžalovaný spáchal stíhaný skutok.

Súd odmietol v tejto trestnej veci vykonať ako dôkazy prokurátorom (v obžalobe) na prečítanie
navrhované zápisníce o výsluchu C. C. (v pozícii obvineného) z 15. 10. 2020 a 14. 1. 2021 (z trestného
konania, kde bol stíhaný pre vraždu), nachádzajúce na č.l. 213 až 220 spisu v tejto veci, ako aj zápisnicu
o výsluchu A. B. (v pozícii svedka) z 1. 12. 2020 (z trestného konania, kde bol C. stíhaný pre vraždu),

nachádzajúcu sa na č. l. 232 až 242 spisu v tejto veci, a to z toho dôvodu, že čítanie zápisníc o
výpovediach osôb ako listinných dôkazov je v rozpore so základnou teóriou dokazovania, z ktorej
vyplýva, že v prípade listinných dôkazov ide o osobitný druh vecného dôkazu, kde listina samotná je
dôkazom o určitej okolnosti skutkového deja, ale zápisnica o výsluchu osoby nie je žiadnym dôkazom
o okolnostiach skutkového deja, nakoľko je iba nositeľom iného dôkazu (výpovede osoby ako súboru

trestnoprávne relevantných informácií.) Zápisnica o výpovedi osoby sama o sebe (ako listinný dôkaz)
preukazuje len skutkové okolnosti týkajúce sa výsluchu takejto osoby. Čítanie zápisnice o výsluchu ako
listinného dôkazu je pritom obchádzaním zákona, a jeho akceptovanie by prakticky viedlo k rezignáciina procesné garancie ochrany práv, keďže takto by bolo možné obchádzať akýkoľvek výsluch svedka,
či obvineného (viď aj rozhodnutie Najvyšieho súdu SR sp. zn. : 5Tdo/18/2018 z 28. 3. 2018.)

Súd tiež odmietol vykonať ako dôkaz prokurátorom na prečítanie (výslovne ako listinné dôkazy, a nie na
účely odstraňovania rozporov) navrhované zápisnice o výsluchu J. F. a C. I. (v postavení obvinených) v
tomto trestnom konaní, a to preto že osoba, ktorá bola pôvodne spoluobvinená, a u ktorej toto procesné
postavenie zaniklo vylúčením veci zo spoločného konania, prípadne skončením trestného stíhania v
dôsledkuprávoplatnéhorozsudku(akotomuboloajuI.aF.),savoveciprotibývalémuspoluobvinenému

(v tomto prípade A. B.) vypočuje ako svedok, pričom zápisnicu o výpovedi, ktorú osoba, ktorá sa
vypočúvaakosvedokurobilavprocesnompostaveníspoluobvinenéhomožnoprečítaťlenzapodmienok
§ 211 ods. 2 Tr. poriadku (teraz § 263 ods. 3 Tr. poriadku), a inak nie, a preto ak osoba nezomrela, nestala
sa nezvestnou, neochorela, ak nejde o osobu, ktorá sa nedostavila na súd a jej predvedenie nebolo
úspešné, ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný výsluch, alebo ak nejde o prípad neoprávneného
odopretia výpovede, tak potom takúto zápisnicu nemožno čítať (viď aj R 45/1978.) Navyše, ako už

bolo uvedené vyššie, zápisnicu o výsluchu osoby nemožno čítať ako listinný dôkaz, pretože by to
bolo v rozpore so základnou teóriou dokazovania (bez ohľadu na to, či ide o zápisnicu o výsluchu z
predmetného trestného konania alebo z iného trestného konania.) Súd teda na tomto novom hlavnom
pojednávaní tieto zápisnice o výpovediach F. a I. v pozícii obvinených z prípravného konania nečítal, a
preto ani nemohol pri novom rozhodovaní vo veci samej prihliadať na obsah týchto výpovedí.

V tejto súvislosti súd považuje za potrebné dodať, že (ak by sa aj malo pristupovať ku okolnosti, ako
si svedkovia F. a I. slabo spomínali na relevantné skutkové okolonosti v obdobnom režime ako sa
uplatňuje pri rozporoch vo výpovediach, teda podľa § 264 ods. 1 Tr. poriadku), tak súd za prvé poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. 6. 2013, sp. zn. : 2Tdo/26/2013 v zmysle ktorého podľa §

264 ods. 1 Tr. poriadku je možné svedkovi zápisnicu o jeho skoršej výpovedi predložiť len na návrh
prokurátora, obžalovaného alebo jeho obhajcu, a ak takýto návrh procesnou stranou nebol podaný, a
súd aj napriek tomu iniciatívne postupoval podľa § 264 ods. 1 Tr. poriadku, tak potom ide o „neprípustný
a kontradiktórnemu charakteru výsluchu odporujúci zásah samosudcu do dokazovania“, a v tomto
prípade takýto návrh na odstraňovanie rozporov ani žiadna procesná strana nepodala, a za druhé,

odstraňovanie takéhto druhu „rozporov“ by ani nebolo možné vzhľadom na záadne rozdielne postavenie
u oboch týchto osôb, keď na hlavnom pojednávaní vystupovali ako svedkova a v prípravnom konaní
ako spoluobvinení.

Vzhľadom na to, že na hlavnom pojednávaní 21. 8. 2025 zobral prokurátor späť svoj dôkazný návrh

na pribratie znalca na posúdenie, v akom rozsahu je svedok J. F. spôsobilý si zapamätať udalosti, a
aj na jeho pravdovravnosť, prednesený na hlavnom pojednávaní 13. 5. 2025, súd vychádzal z tohto,
že v kontradiktórnom trestnom procese prokurátor nesie dôkazné bremeno. Súd sám pritom nevyužil
zákonnú možnosť (nie povinnosť) podľa § 2 ods. 11 Tr. poriadku ex offo (aj bez návrhu) vykonať takýto
dôkaz z dôvodu hospodárnosti, keďže vykonané dôkazy postačovali na nepochybné preukázanie viny

obžalovaného B. zo stíhaného skutku.

Len pre úplnosť súd poznamenáva, že otca obžalovaného A. B. o novom hlavnom pojednávaní
(konanom od 13. 5. 2025) neupovedomoval a neposkytoval mu ani procesné práva v zmysle § 35 ods.
1 Tr. poriadku (účastnil sa pojednávaní len ako verejnosť), z dôvodu, že podľa § 35 ods. 1 Tr. poriadku

patria tieto práva len zákonnému zástupcovi osoby pozbavenej alebo obmedzenej v spôsobilosti na
právne úkony, pričom keďže A. B. dovŕšil plnoletosť 17. 9. 2024, a stal sa tým podľa § 8 ods. 2
Občianskeho zákonníka plne spôsobilým na právne úkony, a keďže nebol súčasne rozhodnutím súdu
pozbavený ani obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, a o obmedzení jeho spôsobilosti na právne
úkony už nebolo možné uvažovať ani vzhľadom na vek (§ 9 OZ), nemohol viac priznať jeho otcovi tieto

práva. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na komentár k Tr. poriadku I, § 1 - 195, 2021, C.H.BECK,
Čentéš a kol., k § 35, str. 202, kde sa výslovne uvádza, že zákonný zástupca mladistvého obvineného
môže vykonávať tieto oprávnenia iba do dňa, kedy mladistvý obvinený nadobudne plnoletosť.

Avšak vzhľadom na to, že aj voči osobe, ktorá v priebehu trestného konania dovŕšila 18. rok veku

sa vedie ďalej konanie ako proti mladistvému, v ktorom podľa § 37 písm. e) Tr. poriadku musí mať
tento mladistvý obhajcu, neprichádzalo do úvahy zrušenie ustanoveného obhajcu z tohto dôvodu (viď aj
komentár k Tr. poriadku II, § 196 - 569, 2021, C.H.BECK, Čentéš a kol., k § 336, str. 641, kde sa uvádza,
že nadobudnutím plnoletosti mladistvého sa povinná obhajoba nekončí.)Súd podľa § 343 ods. 2 Tr. poriadku tiež musel naďalej upovedomovať o hlavných pojednávaniach
aj zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a priznávať mu v tejto súvislosti

príslušné procesné práva.

S návrhom obhajoby na zopakovanie hlavného pojednávania od začiatku a na neprijatie obžaloby sa
súd vysporiadal spôsobom bližšie uvedeným v časti odôvodnenia tohto rozsudku, ktoré sa zaoberá
chronologickým priebehom tohto trestného konania, vrátane vykonaného dokazovania.

Keďže odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 28. 11. 2024 prikázal tunajšiemu súdu vysporiadať sa
aj so všetkými odvolacími námietkami vyplývajúcimi z posledných odvolaní odvolateľov (teda aj s
tými s ktorými sa sám odvolací súd nevysporiadal), tak rešpektujúc tento záväzný pokyn (z hľadiska
systematiky, v tejto časti odôvodnenia, čo do otázky viny) k týmto námietkam uvádza nasledovné.

Pokiaľobžalovanývodvolaníz 27.8.2024poukazovalnato,žesúdnevyhoveljehonávrhunavypočutie
C. I. v postavení svedka na hlavnom pojednávaní, a v tejto súvislosti tiež podrobne argumentoval, prečo
je tento výsluch nevyhnutný, tak súd prvej inštancie k tejto námietke uvádza, že C. I. v pozícii svedka
na hlavnom pojednávaní v novom konaní vypočul (i keď z iných dôvodov, než na ktoré poukazoval
obžalovaný, ktoré vyplývali zo záväzných pokynov odvolacieho súdu), čím tak bolo prakticky vyhovené

tejto požiadavke obžalovaného. Pokiaľ v tejto súvislosti obžalovaný poukazoval na čiastkové rozpory
medzi prečítanou výpoveďou svedka C. z prípravného konania a (pôvodne) prečítanou výpoveďou
spoluobžalovaného I. z prípravného konania, tak k tomu treba uviesť, že keďže sa v novom konaní
zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného I. z prípravného konania nečítala, tak nemalo už žiaden
praktický zmysel zaoberať sa rozpormi medzi týmito výpoveďami. A keďže (ako už bolo uvedené)

medzi novou, osobnou výpoveďou svedka I. na hlavnom pojednávaní a prečítanou výpoveďou svedka
C. z prípravného konania už nebolo možné konštatovať žiadne vylučujúce rozpory, nebolo ani aké
rozpory riešiť (k čítaniu výpovede C. I. z prípravného konania súd z vyššie uvedených dôvodov nemohol
pristúpiť.) Súd pritom pri rozhodovaní môže prihliadať len na skutočnosti prebraté a len na dôkazy
vykonané na hlavnom pojednávaní (zásada ústnosti a bezprostrednosti - § 278 ods. 2 Tr. poriadku.)

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní z 27. 8. 2024 (a rovnako tak aj v poslednej záverečnej reči svojho obhajcu)
ďalej namietal, že on ako obžalovaný nemusí preukazovať svoju nevinu, ale že jeho vina musí byť
bez akýchkoľvek pochyností preukázaná, a že v prípade pochybností je ich potrebné vykladať v jeho
prospech, a že je preto namieste ho oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku, tak v tejto

súvislosti tunajší súd uvádza, že vo všeobecnosti s úvodnou časťou tejto argumentácie možno súhlasiť,
avšak tiež platí, že k uplatneniu princípu „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného)
nemôže dôjsť len preto, že v konaní sa vyskytnú nejaké navzájom si odporujúce dôkazy. Práve pre
prípady rozporov medzi dôkazmi má osobitný význam fáza hodnotenia vykonaných dôkazov, v rámci
ktorej sa posudzuje hodnovernosť najmä navzájom si (vylučujúcim spôsobom) odporujúcich dôkazov,

a teda ktorému z týchto dôkazu može súd uveriť a ktorému nie, resp. do akej miery, a iba ak by aj po
takomto vyhodnotení dôkazov aj naďalej pretrvávali dôvodné pochybnosti, ktoré by už nebolo možné
odstrániť ani vykonaním ďalšieho, dostupného dokazovania, tak až potom by bolo na mieste aplikovať
zásadu „in dubio pro reo“. V tejto trestnej veci sa však nakoniec nejednalo o takúto situáciu, pretože
(okrem výpovede obžalovaného) tu ani neboli žiadne iné dôkazy, ktoré by boli v priamom (vylučujúcom)

rozpore s rozhodujúcou prečítanou výpoveďou svedka C., a teda aj po vyhodnotení všetkých dôkazov
bolo možné dôjsť k nepochybnému záveru, že obžalovaný spáchal stíhaný skutok.

S obsahom odvolania prokurátora zo 6. 8. 2024 sa súd vyporiadal v časti týkajúcej sa druhu a výmery
trestu, keďže toto odvolanie bolo podané len čo do trestu.

V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenáva, že právne záväzný pokyn odvolacieho súdu sa
týkal len povinnosti vysporiadať sa s argumentáciou odvolateľov z ich posledných odvolaní, a tejto
súd prvej inštancie aj vyhovel. Ale keďže odvolací súd neukladal povinnosť vysporiadať sa aj s inou
argumentáciou prednesenou stranami sporu v predchádzajúcom priebehu trestného konania, či už pred

pôvodnou samosudkyňou alebo aj pred novým samosudcom (pred posledným zrušujúcim uznesením),
tak súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu (z posledného zrušujúceho
uznesenia), že musí vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, pretože pred tým to bolo iné trestnékonanie, dospel k záveru, že nemôže prihliadať na argumentáciu strán prednesenú v inom trestnom
konaní, a preto ai nie je na mieste sa s ňou vysporiadavať.

Navyše, obsahovo bola táto argumentácia stranami zopakovaná aj na novom hlavnom pojednávaní,
resp. bola zhrnutá v rámci uvedených odvolaní, s ktorou sa súd prvej inštancie nakoniec aj vysporiadal.

Pri právnom posúdení zisteného skutku sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

Obžalovaný zisteným skutkom naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods.
2 písm. c), písm. d) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm.
e) Trestného zákona a v spojení s § 127 ods. 3 Tr. zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného
zákona. Súd pritom nezistil žiadnu okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu obžalovaného.

Subjektom spáchaného trestného činu môže byť ktokoľvek (tzv. všeobecný subjekt), preto bolo možné

mať túto podmienku u obžalovaného B. za naplnenú. Súd pritom u neho nezistil žiadnu okolnosť
vylučujúcu jeho trestnú zodpovednosť.

Z hľadiska objektívnej stránky trestného činu obžalovaný sa ho dopustil konaním spočívajúcim v tom, že
spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal závažnejším

spôsobom konania - so zbraňou a na chránenej osobe - osobe vyššieho veku, ktoré konanie malo
za následok porušenie záujmu spoločnosti na ochrane majetku a zdravia, resp. života fyzických osôb,
pričom medzi týmto konaním a následkom bola preukázaní príčinná súvislosť.

Ku spoločnému konaniu (pri spolupáchateľstve k trestnému činu podľa § 20 Trestného zákona) nemusí

dôjsť len tak, že každý zo spolupáchateľov uskutoční celé konanie, teda že každý zo spolupáchateľov
naplnívšetkyznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinu,alepostačujeajkeďkaždýznichvykoná,čoajlen
časť konania predpokladaného skutkovou podstatou trestného činu, resp. aj keď každý z nich vykoná len
určitú činnosť, ktorá je až ako celok posudzovaná ako trestný čin, teda aj keď obžalovaný uskutoční len
niektorýzoznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinu,jedenčlánokzreťaze(viďajkomentárkTrestnému

zákonu, všeobecná časť I. diel C. H. BECK 1. vydanie, 2010, str. 131, autori : Burda a kol.)

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku tohto trestného činu, tak obžalovaný B. sa ho (spoločne s ďalšími
osobami) dopustil formou priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Tr. zákona (spoločného úmyslu týchto
osôb), pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone

(opísaným spôsobom konania) porušiť uvedený spoločenský záujem chránený Trestným zákonom.
Zistený bol zištný motív (pohnútka.)

Objektom tohto trestného činu bol záujem spoločnosti na ochrane majetku a zdravia, resp. života
fyzických osôb. Konaním obžalovaného došlo k zásahu do tohto chráneného záujmu.“

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto

záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou

argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiťobžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku
popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák.,

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 127 ods. 3 Tr. zák. však podľa názoru krajského súdu
nezodpovedásprávnymúvahámsúduprvéhostupňavtomtosmereavšetkýmzákonnýmpredpokladom
na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Krajský súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že právna kvalifikácia podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm.
d) Tr. zák. sa odvíja od skutočnosti, že čin bol spáchaný na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. ods. 1 Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie dieťa, tehotná žena, blízka osoba, osoba
vyššieho veku, chorá osoba, osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ
alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona alebo svedok, znalec, tlmočník
alebo prekladateľ.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti

s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (R 117/2014) zavinenie vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu chránená osoba (osoba
vyššieho veku), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem použitia § 18 Tr. zák., aby bol naplnený

kvalifikačný pojem chránenej osoby. Spočíva v súvislosti spáchania trestného činu so stavom chránenej
osoby. Táto súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne. Vyžaduje
sa, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne
spájal s menším odporom alebo menšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu
voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa

spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené
v skutkových záveroch, t. j. v samotnom skutku odsudzujúceho rozsudku. V prejednávanej veci
v skutkovej vete rozsudku nie sú uvedené také skutkové okolnosti, ktoré by zodpovedali právnej
kvalifikáciiustálenejprvostupňovýmsúdom.Danýskutokpretozodpovedá„len“právnejkvalifikáciipodľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil u obžalovaného zavinenie podľa § 15 písm. a) Tr.
zák., t. j. spáchanie zločinu lúpeže v priamom úmysle.

Z dokazovania v danej veci je ale zrejmé, že obžalovaný ml. A. B. vedel, že poškodený je osobou

vyššieho veku. Z dokazovania však nevyplynulo, že by predmetný skutok spáchal preto, že ho poznal,
jeho motívom nebol fakt, že poškodený bol osobou vyššieho veku, čo mu spolu so spolupáchateľmi
malo uľahčiť získanie majetkového prospechu. V konečnom dôsledku zo skutkovej vety nevyplýva, ako
okolnosť, že poškodený mal byť osobou vyššieho veku, ovplyvnila konanie obžalovaného, ako mu to
uľahčilo spáchať trestný čin, alebo samotné rozhodnutie tento spáchať. Z dokazovania nevyplynulo,

že úmysel obžalovaného zmocniť sa cudzej veci za použitia násilia bol týmto ovplyvnený. Krajský súd
uzatvára, že nepostačuje vedomosť o tom, poškodený bol osobou vyššieho veku, ale je potrebné, aby
táto skutočnosť bola motívom, že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti práve proti poškodenému.

Obžalovaný ml. A. B. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní

pred súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými námietkami sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne
vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového
materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok, tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutéhorozsudku, sa stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a dopustil sa ho
obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú z jeho spáchania dôkazy,
ktoré súd prvého stupňa veľmi podrobne popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého

stupňa teda správne založil predovšetkým na tam uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli
potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich
vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie
obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú
obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.

Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j.

že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam,
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám
na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného

ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd
prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého

stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného uvedené v písomných dôvodoch odvolania vo vzťahu

k výroku o vine, s týmito sa odvolací súd nestotožnil a má za to, že so všetkými námietkami skutkového
charakteru sa riadne vysporiadal okresný súd.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Čo sa týka písomných odvolacích námietok obžalovaného v podanom odvolaní, tento sa v podstate
nestotožňuje s právnym názorom a vyhodnotením dôkazov, pretože podľa názoru obžalovaného na

základe vykonaných dôkazov nebola v konaní spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná
vina obžalovaného. Jedinými priamymi dôkazmi, ktoré by mali usvedčiť obžalovaného boli výpovede
svedkovC.I.aC.C..PokiaľsvedokC.I.nahlavnompojednávanívypovedalasvedokC.C.nevypovedal,
tak podľa názoru obhajoby v konaní nastala dôkazná núdza, pričom podľa takéhoto skutkového stavu
prejednávanej veci nie je možné objektívne, spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru,

že ktorá výpoveď je dôveryhodná a ktorá nie je dôveryhodná. Rovnako nebolo spoľahlivo a jednoznačne
preukázané, že obžalovaný na miesto skutku do obce H. prichádzal po predchádzajúcej vzájomnej
dohode, čo potvrdil aj C. I. a nebolo preukázané, že na miesto prichádzal v úmysle zmocniť sa cudzej
veci za použitia násilia a získať tým majetkový prospech. Aj na tomto mieste krajský súd odkazuje na
veľmi podrobné a logické dôvody uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku a krajský súd

nepovažuje za potrebné opakovať jeho správne právne závery.

Na základe vykonaného dokazovania má krajský súd v súlade s názorom okresného súdu zato, že
obžalovaný po predchádzajúcej vzájomnej dohode a v úmysle získať majetkový prospech, prišieldo obce H., aj spolu s odsúdenými C. I., J. F., a C. C., kde po opakovanom neúspešnom vylákaní
poškodeného neb. B. K. z jeho domu dospeli k spoločnému rozhodnutiu, na základe ktorého sa C. I.,
A. B. a J. F. presunuli k studni, ktorá sa nachádza pri tamojšom obchode a dávali pozor v okolí a C.

C. vyzbrojený prineseným kladivom a zatváracím vreckovým nožíkom, ktorý mu dal na jeho požiadanie
obžalovaný ml. A. B., z dôvodu násilného zneškodnenia vlastníka domu a následného odcudzenia
finančnej hotovosti vošiel do rodinného domu, prešiel do obývacej izby, kde zo strany C. C. došlo k
vybočeniu z rámca lúpežnej dohody a vykonal vraždu, keď prineseným nožíkom usmrtil poškodeného
neb. B. K., a následne odcudzil finančnú hotovosť vo výške najmenej 120 eur, ktorú si všetci štyria v

ten istý deň rozdelili. Obžalovaný je zo spáchania tejto trestnej činnosti usvedčovaný výpoveďou svedka
C. C.. Pokiaľ ide o svedecké výpovede svedkov C. I. a J. F., tak tieto neboli v priamom (vylučujúcom)
rozpore s prečítanou výpoveďou svedka C. C. z prípravného konania, pretože v skutkových okolnostiach
relevantnýchpretototrestnékonanie(týkajúcichsaúčastiobžalovanéhoml.A.B.napredmetnejtrestnej
činnosti) obaja svedkovia v podstate uvádzali len to, že si na takéto okolnosti nepamätajú, čím tak ale
vôbec nevylučovali skutkovú verziu vyplývajúcu z výpovede svedka C. C.. A práve pre túto neurčitosť

tiež nebolo možné uvažovať o nejakých rozporoch medzi výpoveďou svedka C. I. a výpoveďou svedka
C. C.. Ani svedecká výpoveď svedkyne C. C. C. nebola v rozpore so skutkovou verziou vyplývajúcou
zo svedeckej výpovede svedka C. C.. Táto svedecká výpoveď naopak čiastočne podporovala C. verziu
skutkového deja v časti pokusu I., F. a B. vylákať obeť z domu, keď popisovala rozhovor nejakých troch
chlapcov s B. K. v rozhodnom čase.

Znalecké posudky psychologičky M. N. M. a psychiatričky C. F. N. nielenže neboli vo vylučujúcom
rozpore s C. svedeckou výpoveďou, ale naopak do istej miery skutkovú verziu vyplývajúcu z tejto
svedeckej výpovede podporovali, keďže psychologický posudok hodnotil obžalovaného ako osobu,
ktorá od malička trpela poruchami správania, a keď psychiatrický posudok uvádzal, že obžalovaný,

okrem poruchy opozičného vzdoru, trpel poruchami chovania so stratou kontroly, nezdržanlivosťou,
neovládateľnosťou, hetoroagresívnym správaním voči slabším, aj autoritám a jeho osobnosť bola
emočne nezrelá, s plochým emočným prežívaním, s nízkou schopnosťou empatie, nízkym záujmom
o prežívanie iných, vrátane blízkych osôb, vyznačujúca sa antisociálnymi rysmi s tým, že mal dobré
vzťahy len so skupinou vrstovníkov, ktorá sa zameriava na disociálne aktivity. Dôležité však pritom

bolo najmä to, že podľa psychiatričky v čase spáchania skutku obžalovaný netrpel duševnou chorobou
v zmysle psychózy, jeho kritickosť, úsudok a chápavosť boli plne zachované, netrpel žiadnou duševnou
poruchou,choroboučiduševnýmchorobnýmstavom,priktorombynedokázalrozpoznaťaovládaťsvoje
konanie a bol spôsobilý rozpoznať protiprávnosť činu a spôsobilý ovládať svoje konanie.

Taktiež vykonané listinné dôkazy neboli vo vylučujúcom rozpore so skutkovou verziou tohto kľúčového
svedka, ale ju naopak skôr podporovali (a tým aj popierali vyjadrenie obžalovaného, že na mieste skutku
nechcel byť a že bol C. nútený, keď sa sám prezentoval ako ľahko manipulovateľný človek), keďže
lekárske správy potvrdzovali jeho poruchy správania, vrátane poruchy opozičného vzdoru, a keďže
správy zo základnej a strednej školy potvrdzovali jeho neochotu podriaďovať sa príkazom, autoritám,

ako aj jeho agresívne správanie v škole, a to nielen voči spolužiakom, ale dokonca aj voči učiteľom, a
tiež jeho veľké sebavedomie a vodcovské postavenie v kolektíve.

Uvedené dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého nemožno
vyvodiť iné, len to, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je popísaný v skutkovej vete rozsudku.

Obžalovaný spáchanie skutku počas celého trestného konania popieral. Usvedčovaný je však
výpoveďou svedka C. C., ktorý podrobne popísal protiprávne konanie obžalovaného. Krajský súd
zdôrazňuje, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti,
a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení výpovede svedka súd skúma,

či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade
odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri hodnotení dôkazu vychádza z
celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlenia,
prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či
má motív uvádzať nepravdu. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má

zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti
tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po uvážení
všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.Pri absencii ďalších odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol
obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého

trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu
odňatia slobody ml. A. B.. Z odôvodenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil
dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu, ktorý obžalovanému v konečnom
dôsledku uložil.

Argumentáciu obžalovaného, smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine, odvolací súd
neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov

na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má
pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana
spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba
prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali
v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv
a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými

činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných
členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej
prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným
členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto
spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne

vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno
potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne
doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi
páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,

za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej
a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi
legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže
so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá

v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému
páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný

trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr.
zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä
na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu. Súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať
trestnýmčinommajetkovýprospech;aktomunebrániamajetkovéaleboosobnépomerypáchateľaalebo
to nebude na ujmu náhrady škody, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu

niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste,
pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj
na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté
škodlivým následkom trestného činu.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu

a výmery trestu. Krajský súd uzatvára, že uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 1
mesiac s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom na 2 roky
a 3 mesiace, uložením obmedzenia spočívajúceho v zákaze požívania omamných a psychotropných
látok počas uvedenej skúšobnej doby, za súčasného zrušenia výroku o treste podľa § 42 ods. 2 Tr.
zák., ktorý bol obžalovanému uložený trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

2T/26/2025 z 29.5.2025, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 17.6.2025, kde mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1
rok a 6 mesiacov, za súčasného uloženia probačného dohľadu spolu s obmedzením spočívajúcim v
zákaze požívania omamných a psychotropných látok počas skúšobnej doby a povinnosťou strpieť nad
sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom, ako aj všetkých ďalších rozhodnutí na

tento zrušený výrok o treste obsahovo nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad, je primeraný a zákonný. Tento zákonný stav neboli odvolacie argumenty obžalovaného
spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.

Pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. je trestná sadzba trestu odňatia slobody

stanovená v rozsahu od 7 rokov až do 12 rokov. Podľa § 20 Tr. zák., ak bol trestný čin spáchaný
spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov, zodpovedá každý z nich, ako by trestný čin
spáchal sám, a teda pre každého spolupáchateľa platí rovnaká zákonná trestná sadzba. Pri prečine
neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona je
trestná sadzba trestu odňatia slobody stanovená v rozsahu až na 1 rok.

Skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný v tejto veci, bol spáchaný 11. 10. 2020, teda pred doručením
trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš vo veci vedenej pod sp. zn. 2T/26/2025
z 29.5.2025 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 17.6.2025) obžalovanému A. B.. Podľa §
42 ods. 1 Tr. zák. súd uložil obžalovanému súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., a to podľa zásad na

uloženie úhrnného trestu (§ 41 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák.) A keďže tento súhrnný trest mal byť ukladaný
za dva trestné činy (zločin § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a prečin § 171 ods. 1 Tr. zák.) z ktorých
jeden bol zločinom, a ktoré trestné činy boli spáchané dvoma skutkami, zvyšuje sa tak podľa § 41 ods.
2 Tr. zák. horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného
(zločinu podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.) o jednu tretinu (tzv. asperačná zásada), s tým, že

keďže obžalovaný ml. A. B. je súdený ako mladistvý, táto horná hranica nemôže súčasne presiahnuť
trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 Tr. zák.
Obžalovaný ml. A. B. bol súdený ako mladistvý, za použitia ustanovenia § 117 ods. 1 Tr. zák., podľa
ktorého sa trestné sadzby trestu odňatia slobody u mladistvých znižujú na polovicu s tým, že horná
hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať sedem rokov a dolná hranica zníženej trestnej

sadzby nesmie prevyšovať dva roky, čo v tomto prípade viedlo nakoniec k ustáleniu trestnej sadzby
v rozmedzí od 2 rokov do 6 rokov.

Pri ukladaní trestu súd prihliadal na osobitné okolnosti podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., ktoré sú relevantné
pre individualizáciu trestu, pričom u tohto obžalovaného prihliadol na okolnosť jeho pomerov, keď

tento pochádza z neúplnej rodiny, čo je okolnosť, za ktorú nenesie zodpovednosť, ako aj vzhľadom
na formu jeho spolupáchateľstva, keď (podobne ako F. a I.) nebol tou osobou, ktorá nakoniec išla
ozbrojená do domu poškodeného zrealizovať lúpež, ďalej prihliadal na priťažujúcu okolnosť, že spáchal
viac trestných činov (zločin § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a prečin § 171 ods. 1 Tr. zák.), čoprirodzene vyplynulo zo situácie, keď mal byť ukladaný súhrnný trest, avšak už nemôžuc (na rozdiel od
predchádzajúceho rozsudku) akceptovať aj poľahčujúcu okolnosť riadneho života podľa § 36 písm. j)
Tr. zák., a to predovšetkým preto, že obžalovaný síce za obdobie pred spáchaním skutku z 11.10.2020

nebol uznaný za vinného zo žiadneho protiprávneho konania, a to či už vo forme priestupku, alebo
trestného činu, avšak keďže v tomto prípade súd ukladá súhrnný trest, teda aj v súvislosti so skutkom
zo 14.10.2024, za ktorý bol odsúdený vo veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš vedenej pod sp. zn.
2T/26/2025, pred spáchaním ktorého sa už ml. A. B. dopustil troch priestupkov, pričom podmienka
riadneho života pred spáchaním skutku sa pri ukladaní súhrnného trestu musí vzťahovať rovnako ku

obom skutkom (ako aj s prihliadnutím na negatívne hodnotenia zo školy a úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny spred 11.10.2020, ktoré majú svoju relevanciu pri posudzovaní riadneho života obžalovaného).

Prihliadajúc na vyššie uvedené osobitné okolnosti aj v zmysle § 49 ods. 1 písm. a v spojení s § 51
ods. 1 Tr. zák. (za prihliadnutia na ust. § 117 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého súd môže mladistvému
uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody len za podmienky, že by vzhľadom na okolnosti prípadu

aosobumladistvéhouloženieinéhotrestuzjavneneviedlokdosiahnutiuúčelutrestupodľatohtozákona,
čo v tomto prípade nebolo preukázané), musel súd dospieť k záveru, že na zabezpečenie ochrany
spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Vzhľadom na to, že vo veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/26/2025 bol ml.

A. B. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu
a súčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. nemôže byť súhrnný trest miernejší než skorší trest, musel byť
potom podmienečný odklad výkonu trestu v rámci tohto súhrnného trestu takisto spojený s probačným
dohľadom, a preto súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v spojení s 51 ods. 1 Tr. zák. a § 117 ods. 2 Tr.
zák. tomuto obžalovanému podmienečne odložil výkon uloženého trestu odňatia slobody za súčasného

uloženia probačného dohľadu.

Skúšobnú dobu súd určil obžalovanému v hornej polovici zákonom určeného prípustného rozsahu
skúšobnej doby pre mladistvých podľa § 119 ods. 1 Tr. zák., ktorý je stanovený v rozsahu 1 rok až 3 roky,
teda vo výške 2 roky a 3 mesiace, keďže túto dĺžku skúšobnej doby (vzhľadom na z lustrácie priestupkov

zistené stupňovanie protispoločenského správania obžalovaného) považoval za dostatočne primeranú
na zistenie, či účel uloženého trestu odňatia slobody možno dosiahnuť aj bez jeho výkonu.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní
trestnom neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré

v okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

27 3To/91/2025

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.