Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/57/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124201079
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:3124201079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu GODUR,
s.r.o., so sídlom Továrenská 4510, 020 01 Púchov, IČO: 31 594 441, v konaní zastúpený GRMAN &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 553, proti žalovanému Mesto
Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, 020 01 Púchov, IČO: 00 317 748, v konaní zastúpený JUDr.
ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňova 816/01, 014 01 Bytča, IČO: 47 253 223,
o zaplatenie 65.800,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 36Cb/9/2024 zo dňa 6. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/9/2024 zo dňa 6. decembra 2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 36Cb/9/2024 zo dňa 6.12.2024 vo výroku I. žalobu v celom
rozsahu zamietol a vo výroku II. žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal
zaplatenia 65.800,- Eur s 12,5% ročným úrokom z omeškania od 23.01.2024 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobca podanie žaloby odôvodnil tým, že má voči žalovanému pohľadávky vo výške
214.431,16 Eur a 65.800,- Eur. Pohľadávky žalobcu vznikli z titulu ukončenia nájomného vzťahu so
žalovaným, založeného Zmluvou o nájme nebytových priestorov uzavretou dňa 25.06.2004 v znení
Dodatku č. 1 zo dňa 01.03.2005. Nájomný vzťah vznikol ako vopred zamýšľaný a dohodnutý následok
uzavretia Zmluvy o združení uzavretej dňa 25.06.2004 podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka

na rekonštrukciu schátranej Polyfunkčnej budovy - Sklenárstva za účelom zabezpečenia činností
smerujúcich k umožneniu jej riadneho a dohodnutého užívania spočívajúceho v poriadaní kultúrno-
spoločenských podujatí. Na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné zabezpečiť finančné prostriedky
na realizáciu rekonštrukcie Polyfunkčnej budovy - Sklenárstva a napokon aj realizovať jej samotnú
rekonštrukciu. Vzájomné majetkové vyporiadanie po zániku združenia si účastníci zmluvy dohodli v
článku V bod 2 Zmluvy o združení. Podľa tohto bodu „v prípade, ak by GODUR, s.r.o. nemohol z dôvodu
zavinenia žalovaného z akéhokoľvek dôvodu užívať určené priestory na prízemí budovy, zaväzuje

sa žalovaný vyplatiť spoločnosti GODUR, s.r.o. v celosti peňažné prostriedky vnesené spoločnosťou
GODUR, s.r.o. v zmysle čl. II bodu 2 Zmluvy o združení“. Podľa článku V bod 1 Zmluvy o nájme sa
nájom uzatvoril na dobu určitú 15 rokov. Žalobca svoju opciu na predĺženie nájomného vzťahu zmysle
článku V bodu 1 Zmluvy o nájme neuplatnil v lehote najneskôr 60 dní pred ukončením nájomného vzťahuzaloženéhotoutozmluvou,apretonájomskončiluplynutímdobynájmu,atodňa02.02.2020.Pouplynutí
doby nájmu žalovaný odmietol žiadosť žalobcu o ďalšie pokračovanie nájmu. V zmysle článku V bodu
4 Zmluvy o nájme má žalobca voči žalovanému Mestu Púchov nárok na vyplatenie nespotrebovaného

nájomného z titulu dohodnutého zmluvného majetkového vyporiadania, t.j. nárok na vyplatenie zvyšnej
časti zo sumy tzv. počiatočného stavu predplateného nájomného v celkovej sume 214.431,16 Eur, a to
v termíne najneskôr ku dňu ukončenia nájomného vzťahu. Žalobca zaslal žalovanému dňa 03.03.2020
list, ktorým si u žalovaného uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávky vo výške 214.431,16 Eur zo Zmluvy
o združení a zo Zmluvy o nájme. Súčasne žalobca upozornil žalovaného, že je odo dňa 03.02.2020 v

omeškaní s úhradou jeho pohľadávky a že žalobca má nárok aj na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný
odmietol uznať pohľadávku žalobcu a oznámil mu, že Mestu Púchov nevyplýva povinnosť poskytovať
žalobcovi akékoľvek plnenie z uvedených zmlúv. Žalobca si svoju pohľadávku vo výške 214.431,16 Eur
uplatnil súdnou cestou v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. PB-8CB/22/2020.
Žalobca doručil žalovanému dňa 17.01.2024 výzvu na úhradu zmluvnej pokuty za omeškanie s vrátením
nespotrebovaného nájomného vo výške 284.800,- Eur. Zmluvná pokuta bola vyúčtovaná podľa článku

VII bodu 2 Zmluvy o nájme, za obdobie od 05.02.2020 do 31.12.2023, t.j. za 1 424 dní omeškania
á 200,- Eur za každý deň omeškania. Zmluvnú pokutu žalobca požadoval zaplatiť v lehote 7 dní od
doručenia výzvy. V tomto konaní si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu vo výške 65.800,- Eur za obdobie
od 05.02.2020 do 31.12.2020, t.j. za 329 dní omeškania s vrátením nespotrebovanej časti nájomného.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca si voči nemu uplatnil viaceré
nároky, ktoré sa vzájomne vylučujú a sú v rozpore s platným právom. V konaní na Okresnom súde
Trenčín, pracovisko Považská Bystrica, vedeným pod sp. zn. PB-13C/47/2021, žalobca k predmetnej
nehnuteľnosti žiadal súd o určenie vlastníctva. V konaní tvrdil, že sa považuje za vlastníka tejto budovy
titulom spracovania cudzej veci. Okresný súd žalobu zamietol a Krajský súd v Trenčíne tento rozsudok

potvrdil, a tým bol spor o vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti právoplatne skončený. Na druhej
strane však žalobca tvrdil, že má nárok na zaplatenie sumy vo výške 214.431,16 Eur titulom vrátenia
nespotrebovaného nájomného, ktorú si od žalovaného vymáhal súdnou cestou (na Okresnom súde
Trenčín, pracovisko Považská Bystrica prebiehalo konanie pod sp. zn. PB-8Cb/22/2020 o zaplatenie
sumy 214.431,16 Eur titulom vrátenia uvedenej sumy ako nespotrebovaného nájomného, na základe

totožného skutkového stavu ako v tomto konaní) a zároveň žiada aj úhradu zmluvnej pokuty. Uvedené
konanie zo strany žalobcu (t.j. požadovanie viacerých nárokov, ktoré si vzájomne konkurujú) je výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, a preto nemôže požívať právnu
ochranu.

4. Podľa žalovaného Zmluva o združení ako aj Zmluva o nájme NP v znení jej Dodatku č.1 sú
absolútne neplatné právne úkony. Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva o združení a najmä Zmluva o
nájme NP sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, neplatné je aj samotné ustanovenie o zmluvnej
pokute. Žalobca preto nemá nárok na jej zaplatenie. Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 25.06.2004
Zmluvu o združení za účelom zabezpečenia činností súvisiacich s rekonštrukciou objektu, v ktorom sa

nachádza nebytový priestor, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy. Zmluva o združení bola v zmysle
čl. III bodu 5 nájomnej zmluvy určujúca vo vzťahu k plateniu nájomného. Výška vykonanej investície
žalobcom mala predstavovať počiatočný stav predplateného nájomného, od ktorého sa malo postupne
odpočítavať nájomné. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä
je mu vyhradené schvaľovať združovanie obecných prostriedkov a činností a účasť v združeniach,

ako aj zriadenie spoločného regionálneho alebo záujmového fondu. Podľa čl. 5.8.2 písm. b) Zásad
hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov, schváleniu mestského zastupiteľstva podlieha
zmluvaozdruženífinančnýchprostriedkov.MestskáradaMestaPúchovnazasadnutízodňa14.04.2004
prijala uznesenie č. 73/2004: „MsR odporúča schváliť združenú investíciu Mesta Púchov a firmy Godur,
s.r.o., Lednické Rovne, Jilemnického 30, IČO: 31594441 za účelom rekonštrukcie bývalého sklenárstva

pri Župnom dome v Púchove.“ Mestské zastupiteľstvo Mesta Púchov na zasadnutí zo dňa 28.04.2004
prijalo uznesenie č. 47/2004: „MsZ schvaľuje združenú investíciu Mesta Púchov a firmy Godur, s.r.o.,
Lednické Rovne, Jilemnického 30, IČO: 31594441 za účelom rekonštrukcie bývalého sklenárstva pri
Župnom dome v Púchove za podmienok, že Mesto Púchov prispeje finančným objemom vo výške
schválenej v rozpočte roku 2004. Zrekonštruovaný objekt zostane vo výlučnom vlastníctve Mesta

Púchov a spoluinvestor získa právo dlhodobého nájmu spodnej časti objektu, za účelom prevádzkovania
cukrárne“. Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy
uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkovoprávnych
úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôletak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným v zákone) ako aj z hľadiska
meritórnych náležitostí. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno
hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým

obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do
zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym
úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu (napr. nález Ústavného súdu III. ÚS 165/2012, II.
ÚS 922/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 21/2002 publikované aj v časopise Zo
súdnej praxe 77/2004, rozhodnutia sp. zn. 5Obdo 45/2013, sp. zn. 5Obdo/44/2018). Uznesenie MsZ

Púchov č. 47/2004 zo dňa 28.04.2004 materiálne znaky nevykazuje, skutočná vôľa z neho zistiteľná nie
je, a nie je z neho nie je zistiteľný ani dopad na majetkové postavenie obce, pre absenciu podstatných
prvkov právneho úkonu, ktorá spôsobuje jeho neurčitosť a tým i absolútnu neplatnosť (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 240/2009). Predmetné uznesenie neobsahuje takmer žiadne
konkrétne podmienky združenej investície. Uznesenie obsahuje v podstate len označenie zmluvných
strán a účel, na ktorý sa má združená investícia vykonať, ale neobsahuje presné označenie objektu

(stavby), ktorá sa má rekonštruovať (neuvádza sa číslo LV, číslo parcely, súpisné číslo budovy a pod.),
konkrétnu výšku investície žalovaného, konkrétnu výšku investície žalobcu, ani žiadne ďalšie špecifické
podmienky, práva a povinnosti, uvedené v samotnej Zmluve o združení. Predmetom uznesenia bolo
schválenie združenej investície, a nie schválenie Zmluvy o združení za podmienok, za akých ju
uzatvoril vtedajší primátor Mesta Púchov. Takto prijaté uznesenie nemôže predstavovať právny základ

k predmetnej zmluve.

5. Zmluvné strany si následne v nájomnej zmluve upravili platenie nájomného formou zápočtu. Princíp
zápočtu nájomného bol stanovený spôsobom odpočítavania ročného nájomného od „počiatočného
stavu predplateného nájomného,“ ktoré predstavovalo investíciu žalobcu do rekonštrukcie objektu.

Podľa čl. 5.8.2 písm. a) Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov schváleniu
mestskéhozastupiteľstvapodliehavzájomnézapočítaniepohľadávoknazákladedohodymedzimestom
a inými právnickými a fyzickými osobami nad 100.000,- SK. Vzhľadom na skutočnosť, že Mestské
zastupiteľstvo Mesta Púchov neschválilo vzájomné započítanie pohľadávok nájomného s investíciou
žalobcudorekonštrukcieobjektu,žalovanýpovažovaltentoprávnyúkonzaabsolútneneplatnýzdôvodu

chýbajúcej vôle mestského zastupiteľstva.

6. Mesto Púchov malo v čase uzatvárania predmetnej nájomnej zmluvy prijaté Zásady hospodárenia a
nakladaniasmajetkomMestaPúchovaZásadynájmuastanoveniaciennájmunebytovýchpriestorovvo
vlastníctve Mesta Púchov. Podľa čl. 5.7.2 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov,

prideľovanie nebytových priestorov prejednáva a schvaľuje mestská rada. Pri rozhodovaní zohľadňuje
najmä tieto kritéria: nedostatkovosť zriaďovanej služby; rozsah a kvalita poskytovaných služieb; trvalé
bydlisko žiadateľa v meste, platobná schopnosť žiadateľa; ekonomický prínos služieb pre mesto. Podľa
čl 5.7.3 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov, na základe uznesenia mestskej
rady Mestský bytový podnik s. r. o. uzatvorí so žiadateľom o nebytový priestor nájomnú zmluvu, v

ktorej vymedzí účelové určenie poskytovaného priestoru, výšku odplaty za užívanie a podmienky jeho
ukončenia. Zmluvné strany tu môžu dohodnúť aj ďalšie dôležité podmienky, na ktorých majú záujem.
Bližšie podmienky uzatvárania nájomných vzťahov upravujú Zásady nájmu a stanovenia cien nájmu
nebytových priestorov vo vlastníctve Mesta Púchov zo dňa 1.4.2004. V zmysle uvedeného bola Mestská
rada Mesta Púchov poverená obecným zastupiteľstvom na prejednávanie, prideľovanie a schvaľovanie

nebytových priestorov. Mestská rada Mesta Púchov neprijala žiadne uznesenie, ktorým by schválila
predmetnú nájomnú zmluvu. Vtedajší primátor mesta Púchov uzatvoril nájomnú zmluvu so žalobcom
bez predchádzajúceho schválenia predmetného nájmu Mestskou radou Mesta Púchov. K platnému
uzatvoreniu zmluvy bol nevyhnutný súhlas i mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu, ktorý
by ako prejav vôle bol obsiahnutý v príslušnom uznesení mestského zastupiteľstva. Keďže v danom

prípade takýto súhlas ako prejav vôle daný nebol, má táto skutočnosť za následok absolútnu neplatnosť
zmluvy pre jej rozpor s § 39 Obč. zák..

7. Žalovaný považoval predmetnú nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú aj z dôvodu, že predmetom
nájomnej zmluvy bol nebytový priestor v neskolaudovanej stavbe, ako aj z dôvodu časovo nesprávne

ohraničenej doby nájmu. Zmluvu o nájme nebytových priestorov možno platne uzavrieť len ohľadne
takých priestorov, ktoré boli určené ako nebytové priestory kolaudačným rozhodnutím, prípadne
stavebným povolením, a to len k účelu, ktorý bol v takomto rozhodnutí alebo povolení stanovený.
Zmluvné strany uzatvorili nájomnú zmluvu dňa 25.06.2004, pričom stavba, v ktorej sa nachádza predmetnájmu (nebytový priestor), bola skolaudovaná až dňom 02.02.2005. Bez kolaudačného rozhodnutia teda
nebytový priestor ako taký právne neexistuje, tzn. že nevydanie kolaudačného rozhodnutia znamená
jeho právnu nespôsobilosť byť predmetom nájmu. Taká zmluva o nájme nebytového priestoru, ktorej

predmetom je stavba neskolaudovaná, je pre rozpor so zákonom neplatná (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008 zo dňa 28. apríla 2010, rozsudky Nejvyššího soudu České republiky sp.zn.
28 Cdo 1862/2003, 28 Cdo 2040/2003, 28 Cdo 1528/2005, 26 Cdo 3714/2008, 26 Cdo 1336/2009,
23 Cdo 1983/2010). Podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy je tiež riadne určenie doby nájmu
v dátumoch, nie s odkazom na nejakú skutočnosť, alebo s odkladacou podmienkou (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo/34/2018). Do úvahy teda neprichádza možnosť určiť plynutie
začiatku nájomnej zmluvy odkladacou podmienkou viazanou na vydanie kolaudačného rozhodnutia tak,
ako tomu bolo v tomto prípade.

8. Dňa 01.03.2005 vtedajší primátor uzatvoril k nájomnej zmluve Dodatok č.1, ktorého predmetom
bola bližšia špecifikácia „počiatočného stavu predplateného nájomného“, princíp zápočtu, dojednanie

zmluvnej pokuty, ako aj ďalšie skutočnosti. Podpisu Dodatku č.1 tak, ako aj v prípade nájomnej zmluvy,
nepredchádzalo jeho schválenie Mestským zastupiteľstvom ani Mestskou radou Mesta Púchov, a preto
je aj Dodatok č. 1 absolútne neplatný právny úkon.

9. Na absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov nič nemení ani fakt, že zmluvné strany nájomnú

zmluvu po dlhší čas rešpektovali a do určitej miery aj dodržiavali, keďže absolútne neplatný právny úkon
nie je možné žiadnym spôsobom konvalidovať a hľadí sa naň, akoby ani nevznikol. Neplatnosť právneho
úkonu podľa § 39 Obč. zák. je absolútnou neplatnosťou, ktorá pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od
začiatku(extunc),takžesubjektívneprávaapovinnostiztakéhotoúkonuvôbecnevzniknú.Súdprihliada
na absolútnu neplatnosť právneho úkonu i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti (rozsudok NS ČR z 26.

10. 2006, sp. zn. 26 Cdo 2064/2006). Absolútna neplatnosť právneho úkonu ako dôsledok skutočnosti,
že právny úkon je v rozpore so zákonom, nemôže byť odvrátená ani za použitia § 3 ods. 1 Obč.
zák.. Neplatnosť zmluvy spôsobená tým, že sa zmluva svojím obsahom alebo účelom prieči právnemu
predpisu (§ 39 Obč. zák.), je objektívnou skutočnosťou; taká zmluva nemá právne následky zamýšľané
účastníkmi, bez ohľadu na to, ktorý z účastníkov neplatnosť spôsobil a či niektorý z účastníkov uzavrel

zmluvu v dobrej viere (Rozhodnutie NS ČR z 12. 6. 1996, sp. zn. II Odon 53/1996). Neplatnosti zmluvy
sa môže domáhať aj ten subjekt, ktorý rozpor so zákonom či rozpor s dobrými mravmi sám spôsobil
(Rozhodnutie NS ČR z 30. 3. 2010, sp. zn. 22 Cdo 1411/2008). Obchádzanie zákona spočíva vo
vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe
nie sú zakázané zákonom, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako

nenapadnuteľný (ZbUS 68/2008 - Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 314/07).

10. Súd prvej inštancie považoval za zistené, že podľa Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom
Mesta Púchov platných od 10.03.2004, mesto na základe písomnej zmluvy prenechá majetok za
odplatu iným právnickým osobám po predchádzajúcom súhlase primátora a schválení mestskou

radou; prideľovanie nebytových priestorov prejednáva a schvaľuje mestská rada; schváleniu mestského
zastupiteľstva podlieha vzájomné započítanie pohľadávok na základe dohody nad 100.000.- Eur, ako aj
zmluva o združení finančných prostriedkov.

11. Uznesením Mestskej rady Púchov č. 73/2004 zo dňa 14.04.2004 mestská rada odporučila

Mestskému zastupiteľstvu Púchov schváliť združenú investíciu strán sporu za účelom rekonštrukcie
bývalého sklenárstva pri Župnom dome v Púchove. Z citovaného uznesenia je zrejmý okruh účastníkov
združenia (žalobca a žalovaný) a to, že malo ísť o združenú investíciu, ktorej účelom mala byť
rekonštrukcia bývalého Sklenárstva. Žiadne iné podmienky združenej investície Mestská rada v
uznesení č. 73/2004 neschválila.

12. Mestské zastupiteľstvo Mesta Púchov uznesením č. 47/2004 zo dňa 28.04.2004 schválilo združenú
investíciu strán sporu za účelom rekonštrukcie bývalého sklenárstva pri Župnom dome v Púchove. Z
uznesenia je zrejmý okruh účastníkov združenia (žalobca a žalovaný), a to, že malo ísť o združenú
investíciu, ktorej účelom mala byť rekonštrukcia bývalého Sklenárstva. Zároveň v uznesení č. 47/2004

mestské zastupiteľstvo schválilo podmienky uvedenej združenej investície, podľa ktorých Mesto Púchov
prispeje finančným objemom vo výške schválenej v rozpočte roku 2004, zrekonštruovaný objekt zostane
vo výlučnom vlastníctve Mesta Púchov a spoluinvestor získa právo dlhodobého nájmu spodnej časti
objektu za účelom prevádzkovania cukrárne.13. Zmluvou o združení zo dňa 25.06.2004, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je zmluva o nájme
nebytových priestorov zo dňa 25.06.2004, strany sporu založili združenie, ktorého účelom mala byť

rekonštrukcia budovy Sklenárstva (čl. I body 1, 2 Zmluvy o združení); dohodli sa, že jediným vlastníkom
označenej budovy zostane aj po vykonaní rekonštrukcie žalovaný (čl. II bod 2 posledná veta zmluvy
o združení) a žalobca ako spoluinvestor na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa
25.06.2004 získal právo dlhodobého nájmu spodnej časti objektu za účelom prevádzkovania cukrárne.
Zmluvou o nájme nebytových priestorov žalovaný ako prenajímateľ prenechal žalobcovi ako nájomcovi

do užívania nebytové priestory na I. nadzemnom podlaží v budove bývalého Sklenárstva o výmere
150 m2, a tiež aj dlažobnú terasu v priľahlom mestskom parku, za účelom prevádzkovania predajne
cukrárenských a potravinárskych výrobkov a poskytovania gastronomických služieb a prevádzkovania
reštaurácie; a to za dohodnuté nájomné 150,- Sk/m2/rok, t.j. spolu 180.000,- Sk ročne. V zmysle čl. III
bodu 5 zmluvy o nájme nebytových priestorov sa mal tzv. počiatočný stav predplateného nájomného
každých 12 mesiacov trvania nájomného vzťahu založeného touto zmluvou, počnúc dňom nadobudnutia

právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa budovy, ktorý bol zároveň dňom účinnosti tejto
zmluvy, znižovať o sumu ročného nájomného dohodnutého v čl. III bode 1 zmluvy o nájme nebytových
priestorov, príp. aj o sumu ročných platieb uvedených v čl. II bode 4 tejto zmluvy, keď počiatočný stav
predplateného nájomného predstavoval sumu 8.766.706,50 Sk.

14. Na základe zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004 a uznesení č. 73/2004 a č. 47/2004 bolo
podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že predmetom uznesení č. 47/2004 a č. 73/2004 neboli zmluvné
podmienky dohodnuté stranami sporu v zmluve o združení: výška celkovej predbežne určenej investície
v sume 9.116.706,50 Sk a jej rozdelenie medzi strany sporu (čl. II zmluvy o združení: žalobca v
sume 8.766.706,50 Sk a žalovaný 350.000,- Sk); odplata (nájomné) žalobcu za užívanie prízemnej

časti budovy vo výške 1.200,- Sk/m2/rok; účel nájmu - poskytovanie gastronomických služieb a
prevádzkovanie reštaurácie (čl. V bod 1 zmluvy o združení; v uzneseniach č. 73/2004 a č. 47/2004
je schválené iba prevádzkovanie cukrárne) a spôsob majetkového vyporiadania strán po ukončení
rekonštrukcie a zániku združenia čl. V bod 2 písm. b) zmluvy o združení, podľa ktorého mali finančné
prostriedky v sume 8.766.706,50 Sk predstavovať tzv. „počiatočný stav predplateného nájomného“,

dohodnutého za užívanie prízemnej časti budovy. Prevádzkovanie reštaurácie ako účel nájmu, dlažobná
terasa ako predmet nájmu, ani započítanie tzv. počiatočného stavu predplateného nájomného na
zmluvne dohodnuté ročné nájomné 180.000,- Sk, a príp. aj za dodávku el. energie, plynu, tepla, vody,
stočné, odvoz odpadu a používanie telefónnych liniek, neboli predmetom uznesení č. 73/2004 a č.
47/2004.

15. Podľa zistení súdu prvej inštancie dňa 01.03.2005 uzatvorili strany sporu Dodatok č. 1 k zmluve
o nájme nebytových priestorov zo dňa 25.06.2004, ktorým sa okrem iného dohodli na navýšení tzv.
„počiatočného stavu predplateného nájomného“, ktorý u žalobcu predstavoval sumu 9.159.953,28 Sk
(už po odrátaní príspevku žalovaného v sume 350.000,- Sk), a tiež na spôsobe jeho zápočtu (zmena

čl. VI zmluvy o nájme nebytových priestorov). V prípade ukončenia nájomného vzťahu k inému dňu ako
riadnym uplynutím doby nájmu, mal byť predmet zápočtu zachovaný tak, že suma ročného nájomného
v príslušnom roku ukončenia nájmu mala byť prepočítaná na sumu mesačného nájomného, pričom
prenajímateľovi mal patriť nájom len za dobu užívania predmetu nájmu nájomcom, zvyšná suma
počiatočného stavu predplateného nájomného mala patriť nájomcovi. Zároveň uvedeným Dodatkom č. 1

zmluvné strany doplnili čl. VII bod 2 zmluvy o nájme nebytových priestorov o dohodu o zmluvnej pokute,
ktorú si žalobca uplatnil v tomto spore. Ani zmluvné podmienky dohodnuté Dodatkom č. 1 k zmluve o
nájme nebytových priestorov neboli predmetom uznesení č. 73/2004 a č. 47/2004.

16. Porovnaním uznesenia Mestského zastupiteľstva Púchov č. 47/2004 a zmluvy o združení zo dňa

25.06.2004 súd prvej inštancie dospel k záveru, že uznesenie Mestského zastupiteľstva Púchov č.
47/2004 nevyjadrilo vôľu žalovaného uzatvoriť zmluvu o združení s podstatnými náležitosťami, ktoré
obsahuje zmluva o združení zo dňa 25.06.2004, keďže mestské zastupiteľstvo neschválilo výšku
celkovej predbežne určenej investície v sume 9.116.706,50 Sk a jej rozdelenie medzi strany sporu (čl.
II zmluvy o združení: žalobca v sume 8.766.706,50 Eur a žalovaný 350.000,- Sk); odplatu (nájomné)

žalobcu za užívanie prízemnej časti budovy vo výške 1.200,- Sk/m2/rok; účel nájmu - poskytovanie
gastronomických služieb a prevádzkovanie reštaurácie (čl. V bod 1 zmluvy o združení) a spôsob
majetkového vyporiadania strán po ukončení rekonštrukcie a zániku združenia čl. V bod 2 písm.
b) zmluvy o združení, podľa ktorého mali finančné prostriedky žalobcu v sume 8.766.706,50 Skpredstavovať tzv. „počiatočný stav predplateného nájomného“, dohodnutého za užívanie prízemnej časti
budovy. Z uznesenia č. 47/2004 nie je možné ustáliť ani len výšku celkovej investície 9.116.706,50 Sk,
ktorá sa súdu prvej inštancie javila ako podstatná najmä vo vzťahu k prípadnej povinnosti žalovaného

vrátiť nespotrebovanú časť tzv. počiatočného stavu predplateného nájomného v prípade, ak by sa
uvedená suma nezapočítala na nájomné.

17. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 25.06.2024
ako zmluva o dočasnom užívaní majetku mesta nebola schválená Mestskou radou Púchov v zmysle čl.

5.6 bodu 5.6.1 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov platných od 10.03.2004,
nakoľko užívanie rekonštruovanej budovy nebolo vôbec predmetom uznesenia Mestskej rady Púchov
č. 73/2004 zo dňa 14.04.2004, v ktorom sa uvádza iba združená investícia, z čoho však nevyplýva,
že by jej súčasťou mal byť aj spôsob užívania predmetnej budovy. Taktiež podľa súdu prvej inštancie
v spore nebolo preukázané, že by bol Mestskou radou Púchov schválený Dodatok č. 1 k zmluve
o nájme nebytových priestorov. Uznesením č. 47/2004 zo dňa 28.04.2004 Mestské zastupiteľstvo

Púchov schválilo ako jednu z podmienok združenej investície, že spoluinvestor (žalobca) získa
právo dlhodobého nájmu spodnej časti objektu za účelom prevádzkovania cukrárne. V spore nebolo
preukázané, že by týmto uznesením Mestské zastupiteľstvo Púchov schválilo (okrem zmluvných strán
a časti predmetu nájmu - časť budovy), aspoň základné podmienky nájmu predmetnej časti budovy
žalobcom na základe nájomnej zmluvy, nakoľko podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy (aj zmluvy o

nájme nebytových priestorov) je určenie nájomného, ktoré v tomto prípade nie je predmetom uznesenia
č. 47/2024.

18. Okrem toho podľa súdu prvej inštancie v čl. V bode 1 a čl. VI zmluvy o nájme nebytových priestorov
si zmluvné strany dohodli spôsob započítania vzájomných pohľadávok v zmysle § 580 Obč. zák., ktorým

mali byť započítané pohľadávky žalovaného voči žalobcovi z titulu nájomného (180.000,- Sk ročne), a
príp. i platieb za energie v zmysle čl. III bodu 4 zmluvy o nájme nebytových priestorov, proti pohľadávke
žalobcu voči žalovanému z titulu vyporiadania finančných prostriedkov vložených žalobcom na základe
zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004 (tzv. počiatočný stav predplateného nájomného 8.766.706,50
Sk), po zániku združenia. Išlo teda o započítanie pohľadávok na základe dohody mesta a žalobcu ako

obchodnej spoločnosti nad 100.000,- Sk, ktoré, v zmysle čl. 5.8 bodu 5.8.2 písm. a) Zásad hospodárenia
a nakladania s majetkom Mesta Púchov platných od 10.03.2004, podliehalo schváleniu Mestského
zastupiteľstva Púchov. V spore však nebolo predložené uznesenie, ktorým by mestské zastupiteľstvo
uvedené započítanie pohľadávok schválilo, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že Mestské zastupiteľstvo
Púchov započítanie pohľadávok neschválilo.

19. Pretože zmluva o združení zo dňa 25.06.2004, zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa
25.06.2004, ako ani Dodatok č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.03.2005, patriace
medzi najdôležitejšie úkony Mesta Púchov, týkajúce sa jeho majetku, neboli vopred schválené orgánmi
mesta - Mestským zastupiteľstvom Mesta Púchov, mal súd prvej inštancie preukázaný ich rozpor s § 11

ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom ku dňu uzatvorenia týchto
právnych úkonov, a teda ich absolútnu neplatnosť podľa § 39 Obč. zák.. Dôvodom neplatnosti zmluvy
o združení podľa § 39 Obč. zák. bol podľa súdu prvej inštancie i jej rozpor s § 11 ods. 4 písm. l) zák. č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o združení (25.06.2004).
Na absolútnej neplatnosti uvedených zmlúv a Dodatku č. 1 z dôvodu ich neschválenia mestským

zastupiteľstvom podľa súdu prvej inštancie nič nemení ani skutočnosť, že ich účastníci si podľa nich
dlhodobo poskytovali vzájomné plnenie, ktorým sa však nedá konvalidovať absolútne neplatný právny
úkon.

20. Z dôvodu zistenej absolútnej neplatnosti zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004, zmluvy o nájme

nebytových priestorov zo dňa 25.06.2004 a Dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov v
konaní nebola podľa súdu prvej inštancie preukázaná povinnosť žalovaného zaplatiť žalobou uplatnenú
zmluvnú pokutu, a nebolo tak preukázané ani omeškanie s jej zaplatením, preto súd prvej inštancie
zamietol žalobu v časti istiny ako aj v časti úrokov z omeškania.

21. Pretože žalovaný mal vo veci plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal proti žalobcovi náhradu
100% trov konania.22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
e), f)ah)CSP,tedazdôvodu,žeboloporušenéprávožalobcunaspravodlivýproces,súdprvejinštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 65.800,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 12,5 % ročne zo sumy 65.800,- Eur odo dňa 23.01.2024 do zaplatenia v lehote troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

23. Podanie odvolania žalobca odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že rozhoduje
spor, v ktorom žalobca a žalovaný zakladali vzájomné právne vzťahy v roku 2004 a 2005. V napadnutom
rozhodnutí súd prvej inštancie poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v rokoch 2008 a nasl. Súd prvej inštancie preto hrubo
pochybil, keď posudzoval celú vec optikou tejto judikatúry.

24. Žalobca namietal i to, že súd prvej inštancie nemôže v súdnom konaní posudzovať vec spôsobom,
ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako základný pilier súkromného práva. Zvlášť to
platí v prípade, ak žalovaný vyvolal určité konanie, a preto sa nesmie dovolávať ex post chýb jednotlivých
úkonov, ktoré sám spôsobil. Formálne pochybenia orgánov žalovaného s vôľou uzatvoriť zmluvy so

žalobcom nie je možné posúdiť ako absolútne neplatné a zdôvodniť ich ochranou verejného záujmu
a tým následne zodpovednosť za takéto konanie preniesť zo žalovaného na žalobcu. Žalovaný získal
zadarmo do vlastníctva Malý župný dom, teda nehnuteľnosť v hodnote niekoľko 100.000,- Eur a žalobca,
ktorý jeho výstavbu ako novej veci celú zaplatil a zafinancoval, doslova nemá nič. Žalobcovu dôveru
v konanie žalovaného a jeho oprávnené a legitímne očakávanie v konaní súd prvej inštancie vôbec

neposudzoval. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo
dňa 24.06.2003 v prípade Stretch verzus Veľká Británia č. 44277/98, v ktorom Európsky súd pre ľudské
práva vyslovil, že konanie samosprávnej jednotky nad rámec alebo v rozpore s právomocou, ktorá je
jej daná, nemôže byť na ujmu druhého účastníka zmluvného vzťahu, ktorý vstúpi do tohto zmluvného
vzťahu s legitímnym očakávaním, keď samosprávna jednotka má potrebnú právomoc a je oprávnená

uzatvoriť s ním takúto zmluvu. Žalobca nemôže byť následne až po rokoch zbavený tých práv, ktoré
legitímne očakával v čase uzavretia zmlúv s mestom.

25. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie tiež to, že pri hodnotení jednotlivých dôkazov poukazoval
len na tie skutočnosti, ktoré podporujú jeho rozhodnutie a pre žalobcu rozhodujúce skutočnosti si

bezdôvodne vôbec nevšimol, akoby neexistovali. Vzhľadom na charakter sporu a jeho komplikovanosť
preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nedostatočné, rozporné a nepresvedčivé. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí opomenul a odignoroval žalobcove podania zo dňa 08.04.2024,
12.06.2024, 08.07.2024, 14.10.2024 a nezmienil sa ani o záverečnej reči zástupcu žalobcu. Z
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca podal žalobu, viac sa o vec nestaral a nemal žiadny

záujem na výsledku sporu. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal najdôležitejšími argumentmi, ktoré
žalobca vzniesol v konaní a neuviedol dôvody pre odmietnutie týchto argumentov. Súd prvej inštancie
nezdôvodnil, prečo odmietol argument žalobcu, prečo pri schvaľovaní združenej investície posúdil vklad
žalovaného vo výške 350.000,- Sk ako vklad, ktorý nebol schválený mestským zastupiteľstvom, prečo
sa nestotožnil s vôľou strán a s ich zmluvnou slobodou ako základným pilierom súkromného práva,

prečo súd neuprednostnil skutočnú vôľu účastníkov zmluvy pred formálnym prejavom tejto vôle, prečo
neochránil žalobcu a neposkytol zásadnú ochranu tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v
určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, prečo je porušením zákona, ak si žalovaný nad
rámec zákona stanoví prísnejšie kritériá, prečo má žalobca znášať dopady kompetenčných nezhôd
na strane žalovaného, prečo neaplikoval na vec judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, prečo

nezanalyzoval, nevyhodnotil, neprihliadal a ani nespomenul výpovede svedkov A. A. A. a A. B. C. a
prečo nevyhodnotil výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý predniesol, že je to práve žalobca,
ktorý potrebuje ochranu a bol žalovaným oklamaný a poškodený.

26. Podľa žalobcu súd prvej inštancie ho poškodil tiež tým, že nevykonal dokazovanie oboznámením

sa s materiálmi žalovaného, ktoré boli predkladané v súvislosti s rekonštrukciou bývalého sklenárstva
poslancom mestskej rady dňa 14.04.2004 a mestského zastupiteľstva dňa 28.04.2004 z dôvodu § 153
ods. 1, ods. 2 CSP s odôvodnením, že tieto dôkazy neboli žalobcom navrhnuté včas, a preto na ne
neprihliadol. Žalobca namietal, že tento návrh bol bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktorévyplynuli z vykonaného dokazovania, a to z výpovede svedka A. A. a svedkyne A. C., čo vyplýva zo
Zápisnice o pojednávaní zo dňa 06.11.2024, keď žalobca tieto dôkazy navrhol práve na pojednávaní dňa
06.11.2024. Súd prvej inštancie pritom založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré by sa mohli

nachádzať práve v týchto materiáloch. Súd prvej inštancie preto hrubo porušil procesné normy, čo malo
za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.

27. Napadnuté rozhodnutie má podľa žalobcu tiež skutkové vady. Žalobca navrhol na pojednávaní dňa
06.11.2024 pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, aby súd zaviazal žalovaného v

rámciedičnejpovinnostinapredloženiemateriálov,ktoréobdržalimestskáradaamestskézastupiteľstvo
na rokovaní dňa 14.04.2004 a 28.04.2004. Tento návrh žalobcu bol bezprostrednou reakciou na nové
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, t.j. z výpovede svedka A. A. A. a svedkyne
A. B. C.. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré by sa mali nachádzať
práve v týchto materiáloch predkladaných poslancom mestskej rady a mestského zastupiteľstva. Tieto
materiály podľa žalobcu mohli ozrejmiť, že niektoré skutočnosti, ktoré súdu prvej inštancie chýbali, mohli

byť hodnotené rozdielne. Tieto materiály boli spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.
Súd prvej inštancie takýmto postupom sťažil dôkaznú pozíciu žalobcu, čo nespravodlivo rezultovalo v
neunesení jeho dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzdialilo od želanej a možnej miery zistenia
skutkového stavu. Doposiaľ nie je zrejmé, kto a prečo inicioval v Mestskom zastupiteľstve Mesta Púchov,
aby žalovaný namietal absolútnu neplatnosť všetkých úkonov vykonaných orgánmi žalovaného a najmä

ako a v akom rozsahu týmto konaním bol poškodený verejný záujem a najmä samotný žalovaný.
Súd prvej inštancie nesprávne vytvoril skutkový základ, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Súd prvej inštancie pri
hodnotení dôkazov nepostupoval ani v súlade s princípmi uvedeným v § 191 CSP.

28.Aksúdprvejinštanciedospelkzáveru,ževšetkyzmluvyuzatvorenémedzižalobcomažalovanýmsú
absolútne neplatné, mal pokračovať v konštatovaní dôsledkov, ktoré vyplynuli z absolútnej neplatnosti.
To znamená, že mal následne konštatovať, že z dôvodu absolútnej neplatnosti všetkých úkonov
vykonaných žalovaným je potrebné prehodnotiť aj otázku vlastníctva k novo vzniknutej veci, t.j. Malého
župného domu a určiť jeho vlastníka a túto skutočnosť premietnuť do rozhodnutia vo veci samej. Ak

by za vlastníka určil žalobcu ako zhotoviteľa novo vzniknutej veci, tak z tohto dôvodu by znel výrok
rozhodnutia inak a iné by bolo aj samotné odôvodnenie rozhodnutia.

29. V bode 21. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie nesprávne a neúplne cituje a následne
hodnotí uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného č. 47/2004. Pri citácii uznesenia neuvádza

výšku finančného príspevku žalovaného 350.000,- Sk, skutočnosť, že výška sumy spoluinvestora je
limitovaná projektovou štúdiou Malého župného domu vypracovanou D. E. a účelom rekonštrukcie. Súd
prvej inštancie si neuvedomil, že výška celkovej predbežne určenej investície v sume 9.116.706,50
Sk vyplynula z odborného vyjadrenia znalca D. F. G. zo dňa 25.06.2004, obsah ktorého bol známy
už pred jeho písomným vyhotovením. Rozdelenie investície medzi strany sporu bolo známe, pretože

výška investície žalovaného 350.000,- Sk bola schválená už v rozpočte žalovaného na rok 2004.
Výška združenej investície bola prerokovaná v mestskom zastupiteľstve dňa 28.04.2004 a bola všetkým
známa. Žalobca podotkol, že ani jeden z poslancov ju nenamietal, v opačnom prípade by sa premietla
do zápisnice z mestského zastupiteľstva. Túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia vo výpovediach
dňa 06.11.2024, čo súd prvej inštancie vedome opomenul. Nesprávne skutkové zistenie súdu prvej

inštancie spočíva aj v tom, že bývalý primátor nemal informácie o tom, koľko bude stáť samotná
výška rekonštrukcie bývalého sklenárstva. Je nesporné, že projekt rekonštrukcie bol k dispozícii, a
preto je možné bežným pracovníkom v stavebníctve predpokladať výšku rekonštrukcie. Podstatné je to,
že v čase schvaľovania uznesenia č. 47/2004 dňa 28.04.2004 táto informácia poslancom nechýbala,
pretože im bola známa. Informácia o výške rekonštrukcie nebola nikdy ani neskôr rozporovaná, naviac

v súčasnosti je možné túto skutočnosť overiť vypracovaním znaleckého posudku. Odplata, nájomné
žalobcu za užívanie prízemnej časti budovy vo výške 1.200,- Sk/m2/rok bola schválená rozhodnutím
mestskéhozastupiteľstvažalovanéhoavýškanájomnéhovyplývalazvnútornéhopredpisužalovanéhoa
predstavovala trhové nájomné platné na území spravovanom žalovaným v príslušnom roku. Účel nájmu,
ktorý mal byť jeho predmetom, je dostatočne vyjadrený tým, že sa jedná o služby. Spôsob majetkového

vysporiadania strán po ukončení rekonštrukcie a zániku združenia je daný v uznesení mestského
zastupiteľstva. Pokiaľ by aj nebol uvedený, tak Občiansky zákonník v § 833 až 841 ustanovuje spôsob
vysporiadania. Súd prvej inštancie neuviedol ani žiadny konkrétny predpis, z ktorého by vyplývalapovinnosť v roku 2004 prijímať uznesenia mestskej rady a mestského zastupiteľstva v takej kvalite, ako
to súd prvej inštancie požaduje od žalovaného.

30. Nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že zmluva o nájme nebola
schválená Mestskou radou Púchov. Žalobca vo svojich podaniach uviedol, že nemôže byť neplatný úkon
žalovaného, ak jeho uzavretiu predchádzalo schválenie nadriadeného orgánu, v ktorom súčasne určil
podmienkyaajúčelužívania.Čosatýkazápočtuvzájomnýchpohľadávokmedzižalobcomažalovaným,
tento bol do nájomnej zmluvy zahrnutý na základe požiadaviek žalovaného, mal zjednodušiť účtovné

operácie medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca podotkol, že ustanovenie o účtovných operáciách v
nájomnej zmluve nie je jej podstatnou náležitosťou, a preto ju nerobí neplatnou ako celok. Nič nebránilo
tomu, aby strany nájomnej zmluvy pristúpili k vyrovnávaniu si vzájomných pohľadávok priamymi
platbami bez zápočtu, uvedené skutočnosti doposiaľ nikto nerozporoval. Nesprávny je i záver súdu
prvej inštancie, že uznesenie Mestského zastupiteľstva Púchov č. 47/2004 nevyjadrilo vôľu žalovaného
uzatvoriť zmluvu o združení s podstatnými náležitosťami zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004, keď v

zmysle ustanovenia § 829 Občianskeho zákonníka podstatnými náležitosťami zmluvy o združení nie
sú ustanovenia uvádzané súdom prvej inštancie, keď jedinou náležitosťou je účel združenia a ten bol
v uznesení č. 47/2004 vymedzený.

31. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy v bode 27. napadnutého rozhodnutia.

Nie je pravdou, že na základe zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004 sa mal žalovaný stať len účastníkom
združenia, ktorého cieľom mala byť rekonštrukcia budovy bývalého sklenárstva. Bol to práve žalovaný,
kto inicioval založenie združenia, žalovaný prostredníctvom zmluvy o združení zo dňa 25.06.2004
sa chcel stať účastníkom združenia a chcel za každú cenu vykonať rekonštrukciu budovy bývalého
sklenárstvach, ale nemal na to finančné zdroje, preto svoju pozornosť sústredil na to, aby prehovoril

žalobcu, aby svoje finančné zdroje umiestnil na dlhú dobu do projektu, ktorý nebol od počiatku pre
žalobcu výhodný, čím žalovaný žalobcu zneužil. Žalovaný režíroval a pripravoval všetky dokumenty
a zmluvy, žalovaný je vlastníkom Malého župného domu, žalobca prišiel o svoje finančné zdroje, a
preto žalobca požiadal súd o ochranu. Z bodu 27. napadnutého rozhodnutia však vyznieva opak, akoby
tým poškodeným bol žalovaný a tým, kto to všetko zavinil, bol žalobca. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia cítiť nadprácu súdu prvej inštancie, ktorú vykonal v prospech žalovaného, keď súd prvej
inštancie úplne opomenul, že v tomto spore vystupujú dvaja účastníci a od počiatku hľadel len na záujmy
žalovaného, a pritom opomenul, resp. vedome si zakryl oči pred tým, že za vznik tohto sporu môže
jedine žalovaný.

32. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vo veci síce správne zvolil právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval, keď posúdil zmluvu o združení ako neplatnú. Súd prvého stupňa posudzoval konanie
žalovaného formalisticky a poprel skutočnú vôľu strán. Podľa žalobcu na jeho úspech pri uplatňovaní
jeho nároku postačovala samotná zmluva o združení a Dodatok č. 1, ktorým bývalý primátor nevybočil
z prejavenej vôle mestského zastupiteľstva, pretože bol uzavretý s úmyslom zabezpečiť prospech

žalovanému a oslabiť postavenie žalobcu. Súd mal v prípade pochybností o platnosti právnych úkonov
uprednostniť výklad, ktorý podrží platnosť právneho úkonu, pred výkladom, ktorý znamená neplatnosť,
ak sú oba výklady možné. Prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, nie je ústavne
konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy. Vo vzťahu

k tomuto záveru žalobca odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV.
ÚS 340/2012. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia v súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov nespočíva vo vyhľadávaní dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy, ale v
poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania.

33. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

34. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s vôľou strán a ich zmluvnou slobodou,
uviedol, že vôľa žalovaného vôbec nebola prejavená, a to z dôvodu, že vôľu žalovaného predstavuje
mestské zastupiteľstvo, ktoré v zmysle zákona vôbec nevyjadrilo svoju vôľu uzatvoriť zmluvu o združení

ako aj zmluvu o nájme za podmienok, za akých ju uzatvoril vtedajší primátor žalovaného. Žalobca sa
mylne domnieva, že podpisom zmlúv vtedajším primátorom bola prejavená skutočná vôľa žalovaného,
avšak v konaní bolo preukázané, že primátor pri uzatváraní zmlúv prekročil svoju právomoc.35. Pokiaľ žalobca namietal, že súd sa nezaoberal výpoveďami svedkov A. C. a A. A., súd prvej inštancie
v bode 30. napadnutého rozhodnutia uviedol, že vôľa mestského zastupiteľstva je inkorporovaná do jeho
uznesenia ako písomného prejavu, ktorý nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe výpovedí

jednotlivých poslancov mestského zastupiteľstva ako svedkov, keďže títo svoju vôľu už vyjadrili v
uznesení a tiež nie výpoveďou primátora, ktorý uznesením mestského zastupiteľstva svoju vlastnú
vôľu neprejavil, keďže je najvyšším výkonným orgánom podľa § 13 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/49/2015 a 4Obdo/69/2015. Preto výpovede svedkov, ktorí sa

podieľalinavytváranívnútornejvôlemestskéhozastupiteľstva,nemôžuvovzťahukprijatýmuzneseniam
nijako dotvárať vôľu, ktorú už vyjadrili v prijatom uznesení, a preto ich výsluch je v tomto kontexte
bezpredmetný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol, prečo navrhnuté dôkazy
nevykonal. Mestské zastupiteľstvo Mesta Púchov dňa 28.04.2004 zmluvu o združení, resp. aspoň
kľúčové parametre predmetnej transakcie neschválilo, čo je zrejmé aj z toho, že ešte dňa 22.06.2004
prebiehalo pripomienkovanie predmetných zmlúv, a teda ešte ani dňa 22.06.2004 nebolo definitívne

ustálené, aké budú kľúčové parametre predmetnej transakcie.

36. Z podaného odvolania je zrejmé, že žalobca sústreďuje svoju pozornosť najmä na skutočnosti
týkajúce sa platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o združení a zmluvy o nájme, pričom však vo svojom
odvolaní opomína skutočnosť, že ani Dodatok č. 1 k zmluve o nájme, od ktorého odvodzuje svoj nárok

z titulu zmluvnej pokuty, nebol schválený Mestským zastupiteľstvom Mesta Púchov. V tomto kontexte
žalovaný poukázal na to, že dňa 01.03.2005 vtedajší primátor podpísal Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve,
ktorého predmetom bolo dojednanie zmluvnej pokuty (t.j. skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj
nárok) ako aj bližšia špecifikácia „počiatočného stavu predplateného nájomného“, princíp zápočtu, a
ďalšie skutočnosti. Pokiaľ ide o Dodatok č. 1 k Zmluve o nájme nebytových priestorov z 01.03.2005,

týmto dodatkom sa nielenže suma predplateného nájomného zvýšila o 393.246,78 Sk, ale zmenila sa
aj predpokladaná doba nájmu zo 45 na 50 rokov. Už len s prihliadnutím na sumu zvýšenia je zrejmé,
že tento dodatok mal charakter „najdôležitejšieho úkonu obce“, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné, aby
ho vopred schválilo mestské zastupiteľstvo. Žalobca v konaní nepreukázal, že dodatok bol schválený
zastupiteľstvom, je preto zrejmé, že dodatok je neplatný.

37. Väčšina argumentácie žalobcu je venovaná skutočnostiam, ktoré sú pre úspech žalobcu v spore
bezvýznamné. Nesporným a najzásadnejším faktom zostáva, že zmluvné vzťahy neboli vopred
schválené Mestským zastupiteľstvom Mesta Púchov, a preto je nutné konštatovať ich absolútnu
neplatnosť.

38. Žalobca v odvolacej replike poukázal na skutočnosť, že predložil súdu prvej inštancie judikáty, z
ktorých jednoznačne vyplýva, že nie je potrebné, aby mestské zastupiteľstvo schvaľovalo konkrétnu
zmluvu, súd prvej inštancie si tento názor osvojil a na prekvapenie žalovaný stále dôvodí vo svojom
vyjadrení, že zmluva nebola vopred schválená podľa zákonov platných na území Slovenskej republiky a

platnejjudikatúryNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.Zuzneseniamusíbyťzrejmélento,čoje,resp.
má byť predmetom právneho úkonu a nie je potrebné, aby sa schvaľovala konkrétna zmluva. Žalovaný
vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa mylne domnieva, že podpisom zmlúv vtedajším primátorom
bola prejavená skutočná vôľa žalovaného, v tomto prípade sa mýlil žalovaný, žalobca trvá na svojom
žalobnom návrhu a tiež na podanom odvolaní, kde na túto otázku zastáva opačný názor. Doposiaľ nikto

z pôvodných poslancov mestského zastupiteľstva ani nikto z občanov nenapadol, že by uznesením
mestského zastupiteľstva č. 47/2004 zo dňa 28.04.2004 bola prejavená iná vôľa ako tá, ktorú žalobca
vykonal rekonštrukciou bývalého sklenárstva a že touto rekonštrukciou bol porušený verejný záujem.

39. Žalovaný v odvolacej duplike zdôraznil, že žalobca vo svojom vyjadrení vôbec nereagoval na

žalovaným prezentovanú argumentáciu vo vzťahu k Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, pričom práve
Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve mala byť uzatvorená dohoda o zmluvnej pokute, od ktorej žalobca
odvodzuje svoj nárok v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že podpisu
Dodatku č. 1 nepredchádzalo prijatie absolútne žiadneho uznesenia, ktorým by Mestské zastupiteľstvo
Mesta Púchov ani Mestská rada Mesta Púchov schválila jeho prijatie, a preto je nutné konštatovať, že

predmetný Dodatok č. 1 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka. Dňa 01.03.2005 vtedajší primátor podpísal Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve, ktorého
predmetom bolo dojednanie zmluvnej pokuty (t.j. skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok),
ako aj bližšia špecifikácia „počiatočného stavu predplateného nájomného“, princíp zápočtu a ďalšieskutočnosti. Pokiaľ ide o Dodatok č. 1 k Zmluve o nájme nebytových priestorov, týmto dodatkom sa
nielenže suma predplateného nájomného zvýšila o 393.246,78 Sk, ale zmenila sa aj predpokladaná
doba nájmu zo 45 rokov na 50 rokov. Jedná sa preto o najdôležitejší úkon obce, v dôsledku čoho bolo

nevyhnutné, aby ho vopred schválilo mestské zastupiteľstvo. Pretože žalobca nepreukázal, že dodatok
bol schválený zastupiteľstvom, je zrejmé, že tento dodatok je neplatný.

40. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 383 CSP), dospel k záveru, že odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie
nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378
ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP).

41. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, zistil,
že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu a dôvodov

napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav z nesporných tvrdení strán
a skutočností zistených z vykonaného dokazovania a tieto skutkové zistenia správne právne posúdil,
pričom v odôvodnení rozsudku uviedol podrobnú argumentáciu k hodnoteniu vykonaných dôkazov a
tiež svoje úvahy, ktoré viedli k právnemu posúdeniu súdenej veci. Odvolací súd po oboznámení sa s
obsahom súdneho spisu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logickej argumentácie a relevantných

skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočnými východiskami pre
vyslovenie napadnutých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia stotožnil a preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa ďalšie

dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd vyhodnocoval iba tie námietky a
argumenty uplatnené žalobcom v odvolaní, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (napr.
ÚS SR II. ÚS 78/95). Odvolací súd pritom zároveň pripomína, že nakoľko nepovažoval za potrebné
doplniť dokazovanie, vychádzal zo zisteného skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, ktorý
bude uvádzať pri vysporiadavaní sa s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu.

42. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v znení
účinnom do 30.06.2004 (Zmluva o združení a Zmluva o nájme nebytových priestorov boli uzavreté
dňa 25.06.2004), resp. v znení účinnom do 01.01.2006 (Dodatok č. 1 bol uzatvorený dňa 01.03.2005),
(ďalej len zák. č. 369/1990 Zb.), obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej

republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za
podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.

43. Podľa § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb., obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných
otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom

obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a
kontrolovať hospodárenie s ním.

44. Podľa § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, neplatný je
právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči

dobrým mravom.

45. Podľa čl. 5.6 bodu 5.6.1 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov platných
od 10.03.2004, mesto môže prenechať na dočasné užívanie hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý
dočasne nepotrebuje na plnenie svojich úloh. Na základe písomnej zmluvy prenechá majetok za odplatu

iným fyzickým alebo právnickým osobám po predchádzajúcom súhlase primátora a schválení mestskou
radou.46. Podľa čl. 5.8 bodu 5.8.2 písm. a) Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta
Púchov platných od 10.03.2004, schváleniu mestského zastupiteľstva podlieha vzájomné započítanie
pohľadávok na základe dohody medzi mestom a právnickými a fyzickými osobami nad 100 000,- Sk.

47. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že podľa Zápisnice zo zasadnutia Mestského
zastupiteľstva Púchov konaného dňa 28.04.2024 Mestské zastupiteľstvo Mesta Púchov schválilo
uznesenie č. 47/2004 v znení: „MsZ schvaľuje združenú investíciu Mesta Púchov a firmy Godur, s.r.o.,
Lednické Rovne, Jilemnického 30, IČO: 31 594 441, za účelom rekonštrukcie bývalého sklenárstva

pri Župnom dome v Púchove za podmienok, že Mesto Púchov prispeje finančným objemom vo výške
schválenej v rozpočte roku 2004. Zrekonštruovaný objekt zostane vo výlučnom vlastníctve Mesta
Púchov a spoluinvestor získa právo dlhodobého nájmu spodnej časti objektu, za účelom prevádzkovania
cukrárne.“

48. Žalovaný (Mesto Púchov) a žalobca (Godur, s.r.o.) uzavreli dňa 25.06.2004 zmluvu o združení

podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Zmluva o združení“), v ktorej sa dohodli, že
účelom združenia je zabezpečenie činností smerujúcich k umožneniu riadneho a účastníkmi zmluvy
dohodnutého užívania časti nehnuteľnosti - budova „sklenárstvo“ (čl. I. ods. 1 Zmluvy o združení).
Zmluvné strany sa dohodli, že objem investície predstavuje 9.116.706,50 Sk, mesto pre účel vykonania
opravy a rekonštrukcie budovy poskytne finančné prostriedky vo výške 350.000,- Sk, ktoré prostriedky

budú podľa dohody účastníkov zmluvy použité v záverečnej fáze rekonštrukcie a opravy budovy, na
úhradu stavebných prác, t.j. v tzv. druhej etape, Godur poskytne na účel vykonania rekonštrukcie
a opravy budovy finančné prostriedky vo výške 8.766.706,50 Sk, čo predstavuje tzv. rozdiel medzi
objemom investície a sumou finančných prostriedkov poskytnutých mestom. Prostriedky poskytnuté
spoločnosťou Godur budú podľa dohody účastníkov v zmluve použité v úvodnej fáze rekonštrukcie a

opravy budovy na úhradu stavebných prác, t.j. v tzv. prvej etape (článok II. Zmluvy o združení).
Podľa čl. V ods. 1 Zmluvy o združení, po ukončení rekonštrukcie a opravy budovy bude spoločnosť
Godur užívať prízemnú časť budovy ako nájomca, za nájomné vo výške 1.200,- Sk/m2/rok (podľa
rozlohy podlahovej plochy užívanej časti budovy, približne 150 m2), a to na účely prevádzkovania
predajne cukrárenských a potravinových výrobkov a na účely poskytovania gastronomických služieb a

prevádzkovania reštaurácie. Bližšie podmienky nájomného vzťahu, ktorý bude založený medzi mestom
a spoločnosťou Godur a ktorého predmetom bude prízemná časť budovy, sú určené v zmluve o
nájme nebytových priestorov, ktorú súčasne s touto zmluvou podpíšu účastníci zmluvy, t.j. Mesto ako
prenajímateľ a Godur ako nájomca a ktorá tvorí Prílohu č. 2 k tejto zmluve a je jej neoddeliteľnou
súčasťou.

V čl. V. ods. 2 Zmluvy o združení sa zmluvné strany dohodli, že po ukončení rekonštrukcie a opravy
budovy t.j. ku dňu uvedenom v článku IV. bode 1. tejto zmluvy, dochádza k zániku združenia. Vzájomné
majetkové vyporiadanie bude po dohode účastníkov zmluvy nasledovné: Mesto, ktoré vnieslo do
združenia finančné prostriedky v zmysle článku II. bodu 2. tejto zmluvy bude po ukončení rekonštrukcie
a opravy budovy užívať ostatné časti budovy, a to na účel poriadania kultúrno-spoločenských podujatí.

Mesto zároveň ostáva výlučným vlastníkom budovy. Finančné prostriedky vnesené do združenia
spoločnosťou Godur v zmysle článku II. bodu 3. tejto zmluvy budú predstavovať tzv. „počiatočný stav
predplateného nájomného“, dohodnutého za užívanie prízemnej časti budovy v zmysle bodu 1. tohto
článku zmluvy. V prípade, že Godur by nemohol z dôvodu zavinenia Mesta z akéhokoľvek dôvodu užívať
určené priestory na prízemí budovy, zaväzuje sa mesto vyplatiť spoločnosti Godur v celosti peňažné

prostriedky vnesené spoločnosťou Godur v zmysle článku II. bodu 3 tejto zmluvy.

49. Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 25.06.2004, ktorú uzavrel žalovaný (Mesto Púchov)
ako prenajímateľ a žalobca (Godur, s.r.o.) ako nájomca (ďalej len „Zmluva o nájme nebytových
priestorov“), prenechal prenajímateľ za odplatu (ďalej len „nájomné“) nájomcovi do užívania nebytové

priestory v budove „sklenárstva“ nachádzajúce sa na prvom nadzemnom podlaží budovy o celkovej
výmere 150 m2 za nájomné vo výške 1.200,- Sk/m2/rok pri kurze SKK voči Euru 39,953 zo dňa
podpísania tejto zmluvy. Ročné nájomné predstavuje sumu 180.000,- Sk, pričom v tejto sume je
zahrnutá odplata za užívanie terasy (článok I., článok III. Zmluvy o nájme nebytových priestorov).
Zmluvné strany sa dohodli, že suma finančných prostriedkov, ktorá bude predstavovať majetkové

vyporiadanie prináležiace nájomcovi v zmysle článku V. Zmluvy o združení uzatvorenej zmluvnými
stranami rovnakého dňa zakladá ku dňu účinnosti tejto zmluvy tzv. „počiatočný stav predplateného
nájomného“. Každých 12 mesiacov trvania nájomného vzťahu založeného touto zmluvou, počnúc dňom
nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa budovy, ktorý je zároveň dňomúčinnosti tejto zmluvy, sa bude počiatočný stav predplateného nájomného znižovať o sumu ročného
nájomného dojednaného v bode 1 tohto článku zmluvy ako aj o sumu ročných platieb za dodávku energií
(článok III. Zmluvy o nájme nebytových priestorov). Táto zmluva bola v zmysle článku V. zmluvnými

stranami uzatvorená na dobu určitú na obdobie 15 rokov počnúc dňom nadobudnutia právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia vzťahujúceho sa k budove a predmete nájmu s možnosťou jej opakovaného
predĺženia vo forme písomného dodatku. Zmluvné strany sa zároveň dohodli na prednostnom práve
nájomcu k opätovnému uzavretiu nájomnej zmluvy vzťahujúcej sa k predmetu nájmu za rovnakých
zmluvných podmienok. Pokiaľ nájomca svoju opciu v zmysle predchádzajúcej vety tohto bodu neuplatní

v lehote najneskôr 60 dní pred ukončením nájomného vzťahu založeného touto zmluvou je prenajímateľ
povinný vyplatiť nájomcovi v celosti sumu peňažných prostriedkov, ktorá bude rozdielom počiatočného
stavu predplateného nájomného a sumy nájomného za obdobie trvania nájomného vzťahu, t.j. zvyšnú
časť zo sumy tzv. predplateného nájomného, a to v termíne najneskôr ku dňu ukončenia existujúceho
nájomného vzťahu.

50. Žalovaný (Mesto Púchov) ako prenajímateľ a žalobca (Godur, s.r.o.) ako nájomca uzatvorili dňa
01.03.2005 Dodatok č. 1 k Zmluve o nájme nebytových priestorov (ďalej len „Dodatok č. 1“). V tomto
dodatku sa zmluvné strany dohodli, že suma finančných prostriedkov, ktorá predstavuje majetkové
vyporiadanie prináležiace nájomcovi v zmysle článku V. Zmluvy o združení uzatvorenej zmluvnými
stranami dňa 25.06.2004 zakladá ku dňu účinnosti tejto zmluvy tzv. „počiatočný stav predplateného

nájomného“ vo výške 9.159.953,28 (suma vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. Jozefom
Plačkom č. 17/2005 zo dňa 16.03.2005, t.j. ide o hodnotu budovy po odrátaní príspevku prenajímateľa
vo výške 350.000,- Sk podľa Zmluvy o združení). Každých 12 mesiacov trvania nájomného vzťahu
založeného touto zmluvou počnúc dňom nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia
týkajúceho sa budovy, ktorý je zároveň dňom účinnosti tejto zmluvy, sa bude počiatočný stav

predplateného nájomného znižovať o sumu ročného nájomného dojednaného v bode 1. tohto článku
zmluvy, prípadne o sumu ročných platieb uvedených v bode 4. tohto článku zmluvy (tzv. zápočet. Jeho
princíp je názorne rozpísaný v článku VI. tejto zmluvy). V prípade ukončenia nájomného vzťahu v zmysle
čl. V. bod. 4. tejto zmluvy (t.j. k inému dňu ako riadnym uplynutím doby nájmu), bude princíp zápočtu
zachovaný tak, že suma ročného nájomného v príslušnom roku ukončenia nájmu bude prepočítaná na

sumu mesačného nájomného, pričom prenajímateľovi prináleží nájom len za dobu užívania predmetu
nájmu nájomcom, zvyšná suma počiatočného stavu predplateného nájomného prináleží nájomcovi.
Prenajímateľ sa zaviazal, že ku dňu účinnosti tejto zmluvy poskytne nájomcovi zabezpečenie svojho
záväzku, a to aj formou dojednania zmluvnej pokuty, ktorú je prenajímateľ povinný zaplatiť nájomcovi
v prípade svojho omeškania s vrátením zvyšnej sumy počiatočného stavu predplateného nájomného

podľa tejto zmluvy a ktorá prináleží nájomcovi, ak sa omešká s vrátením viac ako 2 dni, a to vo výške
200,- Eur za každý deň omeškania. Princíp zápočtu počiatočného stavu predplatného nájomného a
nájomného v Dodatku č. 1 počítal s dobou nájmu 50 rokov.

51. Porovnaním uznesenia Mestského zastupiteľstva Púchov č. 47/2004 a Zmluvy o združení, Zmluvy o

nájme nebytových priestorov a Dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov, ktoré predstavovali
najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku žalovaného (Mesta Púchov) a preto podliehali rozhodnutiu o
ich schválení Mestským zastupiteľstvom Púchov v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení účinnom ku dňu ich uzatvorenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že
neboli vopred schválené mestským zastupiteľstvom, a preto je daná ich absolútnu neplatnosť podľa §

39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Keďže žalobca si v tomto súdnom konaní uplatnil právo na zaplatenie zmluvnej pokuty 65.800,- Eur
na podklade absolútne neplatného právneho úkonu (Dodatku č. 1), súd prvej inštancie žalobu žalobcu
zamietol. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1, ods. 2
Obchodného zákonníka nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty považoval za nedôvodný, zamietol žalobu

i v časti uplatneného úroku z omeškania. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie založené na tomto zásadnom odôvodnení na podklade odvolania žalobcu, na základe čoho
odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľovi sa v odvolaní vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
spochybniť nepodarilo.

52. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie hrubo pochybil, keď posudzoval súdenú vec optikou
judikatúry vzniknutej po roku 2009, i keď zmluvné vzťahy vznikli v roku 2004 a 2005, odvolací súd
uvádza, že aj najvyššie súdne autority (čl. 2 ods. 2 CSP) pripomenuli vo svojich viacerých rozhodnutiach
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/4/2014, sp. zn. 3Cdo/233/2015, sp.zn. 3Cdo/223/2016, sp. zn. 3Cdo/57/2017, sp. zn. 3Cdo/198/2017), že nový (judikatúrou nanovo, príp.
inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Konštatovaná judikatúra
vychádza z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene

judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je
nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do
budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny alebo
judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na
všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od

neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.

53. Vo vzťahu k otázke temporálnych účinkov novej judikatúry nastolenej odvolateľom v podanom
odvolaní preto zásadne platí, že nachádzanie práva v rámci rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych
autorít nie je možné považovať za tvorbu právnych predpisov, ale za ich výklad a spresňovanie, a
preto pokiaľ v ich súdnej praxi dôjde k prvotnému výkladu zákona, alebo je doterajší výklad zákona

nahradený výkladom novým, dôjde k zmene rozhodovacej praxe, alebo sa jedná o istú korekciu
dovtedajšieho mylného výkladu, je potom logické, že správny (nahradzujúci) výklad prezentovaný
v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít sa bude vzťahovať na všetky práve prebiehajúce
prípady napriek tomu, že ich skutkový základ spočíva v konaní, ktoré predchádza novej rozhodovacej
praxi. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď na súdenú vec aplikoval tiež takú judikatúru najvyšších

súdnych autorít, ktorá v čase založenia zmluvných záväzkov strán tohto sporu ešte neexistovala, a to
v podobe priliehavého odkazu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/49/2014, sp. zn.
4Obdo/69/2014, sp. zn. 2Cdo/284/2006 (podrobené prieskumu zo strany ÚS SR v roz. sp. zn. III.
ÚS 389/08), či rozsudok sp. zn. 1Obo/1/2015 (publikovaný ako R 90/2018 v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR). Naopak, v súlade s čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP bolo povinnosťou

súdu prvej inštancie (a tiež odvolacieho súdu) tieto právne názory zohľadniť a aplikovať pri rozhodovaní
vo veci samej.

54. Cieľom rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít je totiž zabezpečiť vo vzťahu k súdom
nižšej inštancie jednotnosť ich rozhodovania, a to predovšetkým s ohľadom na rešpektovanie princípu

právnej istoty, predvídateľnosti práva, ochrany oprávnenej dôvery v právo a princípu formálnej
spravodlivosti. Civilný sporový poriadok v čl. 2 ods. 2 uvádza, že právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít. V systéme všeobecného súdnictva je najvyššou súdnou autoritou
aj Najvyšší súd SR (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,

M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 816). Najvyšší súd SR v
rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/129/2017 tiež uviedol, že „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je
vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,

alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu
ustálená rozhodovacia prax treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.“

55. Odvolací súd dopĺňa, že osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu
kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom v zbierke priznáva takto
publikovanému rozhodnutiu osobitný význam. Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie
je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má vysokú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho

súdu nie je formálne záväzná, ipso iure má normatívnu silu, a to tak vo vertikálnej línii voči súdom
nižších stupňov, ako aj v horizontálnej línii medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu
navzájom (roz. NS SR sp. zn. 3 Cdo 174/2016 zo dňa 10. novembra 2016). Názor vyjadrený v rozhodnutí
publikovanom v zbierke ako aj opakovane vyslovený názor totiž predstavuje zovšeobecňujúci názor
(relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov a zakladá

legitímne očakávanie účastníkov súdnych konaní, že takto publikovaný názor budú rešpektovať a
presadzovať i všeobecné súdy. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu
prihliadať v záujme zachovania princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 2 CSP) na rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu a na jeho rozhodnutia publikované v zbierke ako súdnej autority, ktorej úlohou jezjednocovanie judikatúry súdov nižšieho stupňa, inak by došlo k popretiu legitímneho očakávania strán
tohto súdneho konania, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s aktuálnou ustálenou praxou najvyšších
súdnych autorít, potvrdenou v zbierkovom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR R 90/2018, ktorá bola na

súdenú vec uplatniteľná, i keď posudzované právne vzťahy vznikli už v roku 2004, resp. v roku 2005.

56. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že žalobca v podanom odvolaní nespochybnil, že by sa výklad
súdu prvej inštancie v súdenej veci od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít odchýlil.

57. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval vôľu strán pri uzatváraní
záväzkových vzťahov, odvolací súd pripomína, že v konaní v tomto štádiu nebola sporná otázka, že v
prípade uzatvárania Zmluvy o združení, Zmluvy o nájme nebytových priestorov a Dodatku č. 1 k Zmluve
o nájme nebytových priestorov, ktorý obsahoval dohodu o zmluvnej pokute uplatnenú žalobcom v tomto
súdnom konaní, sa jedná o najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce v zmysle § 14 ods. 4
písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Schvaľovanie takéhoto úkonu v zmysle § 11

ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. patrí nesporne do kompetencie na to oprávneného orgánu
mesta, ktorým je v danom prípade mestské zastupiteľstvo. Vychádzajúc zo zaužívanej judikatúry o
deľbe kompetencií pri vykonávaní právnych úkonov v mene mesta ako samostatnej právnickej osoby
sui generis je v danom prípade rozhodovanie o schvaľovaní takého úkonu a o jeho vykonaní navonok
kompetenčne rozdelené medzi mestské zastupiteľstvo ako orgánu oprávneného na jeho schválenie,

t.j. na vytvorenie vôle, a primátora, ktorý takto vzniknutú vôľu len prejavuje svojím konaním navonok
(porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/1/2015 zo 17. februára 2016,
zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018
ako R 90/2018, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/284/2006, rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08-22).

58. Zo zákonných ustanovení zák. č. 369/1990 Zb. celkom nepochybne vyplýva, a nespochybnil
to ani žalobca, že mestské zastupiteľstvo nemôže prijímať uznesenia inak, než ustanovuje zákon.
Tieto požiadavky pritom nie sú samoúčelné, ale smerujú k tomu, aby bolo zabezpečené a v čo
najširšej možnej miere garantované ústavné právo občanov mesta na samosprávu. Ak právomoc

vytvoriť vôľu mesta prináleží zastupiteľstvu mesta, nemôže sa tak stať inak, než uznesením mestského
zastupiteľstva prijatým na riadne zvolanom zasadaní mestského zastupiteľstva a za splnenia všetkých
ďalších podmienok vyžadovaných právnym poriadkom Slovenskej republiky. Nerešpektovanie tohto
princípu by znamenalo potlačenie zásad, na ktorých výkon práva na samosprávu stojí, a ktoré sa
odrážajú aj v ust. § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb.. Pri nakladaní so svojím majetkom

má mesto po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje mestu
niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové
hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce
(mesta) majú charakter zákazov a obmedzení obce (mesta) v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení
s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ako

aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Už len samotná existencia zákonov o obecnom zriadení a o
majetku obci je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s
majetkom obce (mesta) spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektami súkromného práva. Opačný
výklad by poprel úmysel zákonodarcu zameraný na ochranu majetkovej základne mesta slúžiacej
prioritnenaplneniejehoverejnýchúloh.Jepotrebnévtejtosúvislostizdôrazniť,žekporušeniuprincípov,

ktorými sa spravuje nakladanie s majetkom mesta, nedochádza len vtedy, ak bez relevantne prejavenej
vôle mesta dôjde k uzavretiu právneho úkonu v neprospech mesta a jeho obyvateľov, ale i tým, ak
primátor mesta uzavrie právny úkon, ktorý nekorešponduje s vôľou mesta vyjadrenej vo forme prijatého
uznesenia mestského zastupiteľstva. V kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd poukazuje
tiež na to, že potreba naplnenia týchto podmienok je dôležitá aj z hľadiska právnej istoty tretích osôb

vstupujúcich s obcou (mestom) do súkromnoprávnych vzťahov preto, aby si na podklade uznesenia
obecného(mestského)zastupiteľstvamohlioveriť,žepridanomprávnomúkonebolariadnymspôsobom
vytvorená vôľa obce (mesta).

59. Prejav vôle mesta tak nie je autoritatívnym prejavom vôle primátora. Vôľa mesta sa tvorí a prejavuje

v uznesení mestského zastupiteľstva, a právne účinky vyvolá len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne
náležitosti, ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie. Ak je sporná otázka platnosti zmluvy
uzavretej medzi mestom a treťou stranou, predmetom ktorej je niektorý z majetkovo právnych úkonov
tak, ako v súdenej veci, a ktorý vyžadoval rozhodnutie mestského zastupiteľstva, čo v tomto konaní anisporné medzi stranami nebolo, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle ako z hľadiska formálnych, tak
aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je obsah vôle prejavenej v uznesení mestského
zastupiteľstva. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme, teda v uznesení

mestského zastupiteľstva, nie je možné hovoriť o vôli takejto právnickej osoby (mesta), a teda nie je
možné hovoriť ani o právnom úkone, a to bez ohľadu na skutočnosť, v akej forme a s akým obsahom
následne primátor právny úkon uzavrel.

60. Vôľa mesta v rozhodnutí mestského zastupiteľstva, ktorá má byť základom pre následne navonok

prejavený úkon primátora ako štatutárneho orgánu, musí byť dostatočne určiteľná a zistiteľná
po obsahovej stránke (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t.j. táto vôľa musí byť objektívne
identifikovateľná takým spôsobom, aby bolo možné následne porovnať súlad medzi takto vytvorenou
vôľou mestského zastupiteľstva a následne jej navonok vykonaným prejavom pri podpisovaní zmluvy
primátorom ako štatutárnym orgánom. Vôľa mesta vyjadrená v rozhodnutí mestského zastupiteľstva
preto musí byť poznateľná z hľadiska jej určitosti pre akúkoľvek tretiu osobu, nielen pre primátora

a druhého účastníka právneho úkonu. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít zároveň nepochybne
vyplýva, že v prípade schvaľovania úkonov, ktoré kompetenčne patria do právomoci mestského
zastupiteľstva, nielen absencia vôle mestského zastupiteľstva spôsobuje neplatnosť právneho úkonu
následne uzavretého primátorom, ale takéto následky má aj nesúlad medzi vôľou mesta a prejavom
vôle mesta navonok úkonom primátora ako štatutárneho orgánu (porov. R 90/2018).

61. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné doplniť, že otázka posudzovania (ne)platnosti právneho
úkonu je kategóriou objektívnou a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych
predstáv účastníkov tohto právneho úkonu, ale súvisia s jeho právnym hodnotením. Inými slovami
vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu o jeho účinkoch nijakým spôsobom neovplyvňuje

otázku platnosti tohto právneho úkonu (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 922/2016).
Ani vytvorenie vôle na to oprávneného kolektívneho orgánu mesta, t.j. mestského zastupiteľstva sa
neposudzuje podľa subjektívnych predstáv a názorov jednotlivých poslancov mestského zastupiteľstva,
alebo účastníkov zmluvného vzťahu (žalobcu, primátora), ale vytvorenú vôľu mesta v podobe uznesenia
mestského zastupiteľstva je nevyhnutné vykladať objektívne, a teda podľa formy a samotného obsahu

prijatého uznesenia mestského zastupiteľstva. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že ani žiadne iné
skutočnosti, ako materiály dané k dispozícii jednotlivým poslancom, subjektívne predstavy poslancov
alebo vtedajšieho primátora, aký bol po obsahovej stránke schválený úkon mestského zastupiteľstva,
preto súdy konajúce v tejto veci nemohli brať do úvahy, relevantné a podstatné pre súdenú vec bolo len
to, čo bolo ako vôľa mesta objektívne vyjadrené v uznesení Mestského zastupiteľstva Mesta Púchov

č. 47/2004.

62. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že predmetom konania bolo zaplatenie zmluvnej pokuty na podklade
dohody o zmluvnej pokute v Dodatku č. 1. Pri skúmaní, či bol v súdenej veci daná existencia a súlad vôle
mesta s jej prejavom navonok v úkone primátora v podobe podpísania Dodatku č. 1, bolo v súdenej veci

potrebné vychádzať výlučne z uznesenia mestského zastupiteľstva č. 47/2004 prijatého dňa 28.04.2024,
v ktorom mestské zastupiteľstvo schválilo združenú investíciu Mesta Púchov a firmy Godur, s.r.o. za
splnenia podmienok, že Mesto Púchov prispeje finančným objemom vo výške schválenej v rozpočte
v roku 2004, zrekonštruovaný objekt zostane vo výlučnom vlastníctve Mesta Púchov, a spoluinvestor
získa právo dlhodobého nájmu spodnej časti objektu za účelom prevádzkovania cukrárne.

63. V konaní nebolo sporné, že vtedajší primátor mesta podpísal Dodatok č. 1 k Zmluve o nájme
nebytových priestorov, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že suma finančných prostriedkov, ktorá
predstavuje majetkové vyporiadanie prináležiace nájomcovi v zmysle článku V. Zmluvy o združení
uzatvorenej zmluvnými stranami dňa 25.06.2004 zakladá ku dňu účinnosti tejto zmluvy tzv. „počiatočný

stav predplateného nájomného“ vo výške 9.159.953,28 (táto suma mala vyplývať zo znaleckého
posudku vypracovaného Ing. Jozefom Plačkom č. 17/2005 zo dňa 16.03.2005 ako hodnota budovy
po odrátaní príspevku prenajímateľa vo výške 350.000,- Sk podľa Zmluvy o združení). Každých
12 mesiacov trvania nájomného vzťahu založeného touto zmluvou počnúc dňom nadobudnutia
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa budovy, ktorý je zároveň dňom účinnosti tejto

zmluvy, sa bude počiatočný stav predplateného nájomného znižovať o sumu ročného nájomného
dojednaného v bode 1. tohto článku zmluvy, prípadne o sumu ročných platieb uvedených v bode 4.
tohto článku zmluvy (tzv. zápočet, ktorého princíp je názorne rozpísaný v článku VI. tejto zmluvy).
Princíp zápočtu počiatočného stavu predplatného nájomného a nájomného počítal s dobou nájmu 50rokov. Prenajímateľ sa zaviazal, že ku dňu účinnosti tejto zmluvy poskytne nájomcovi zabezpečenie
svojho záväzku vrátiť nájomcovi „nespotrebované“ nájomné, a to formou dojednania zmluvnej pokuty,
ktorú je prenajímateľ povinný zaplatiť nájomcovi v prípade svojho omeškania s vrátením zvyšnej sumy

počiatočného stavu predplateného nájomného podľa tejto zmluvy a ktorá prináleží nájomcovi, ak sa
omešká s vrátením viac ako 2 dni, a to vo výške 200,- Eur za každý deň omeškania.

64. Ako už odvolací súd uviedol, funkcia štatutárneho orgánu mesta sama osebe nezahŕňa jeho výlučné
oprávnenie vytvárať vôľu mesta, ale túto môže len navonok oznamovať a prejavovať vo forme právnych

úkonov, avšak len po predchádzajúcom schválení obecným zastupiteľstvom. Pre platnosť právneho
úkonu sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára mestské zastupiteľstvo a zhmotňuje ju v
uznesení mestského zastupiteľstva a prejavením vôle navonok primátorom vo forme právneho úkonu
urobeného primátorom ako štatutárnym orgánom mesta. Z porovnania obsahu dotknutého uznesenia
mestského zastupiteľstva a Dodatku č. 1, potom aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplýva,
že sa zo strany primátora nejedná a ani nemôže jednať o prejavenie vôle mesta, pretože vo vzťahu

k Dodatku č. 1 žiadne vytvorenie vôle mesta s obsahovými náležitosťami Dodatku č. 1 nepredchádzalo.
Súhlas mestského zastupiteľstva uzavrieť zmluvu o združení v posudzovanom uznesení sa žiadnym
spôsobom nedotýkal určenia (navýšenia) výšky tzv. počiatočného stavu nájomného, dĺžky nájomného
vzťahu, započítania, ani zabezpečenia záväzku žalovaného vrátiť nespotrebované nájomné formou
zmluvnej pokuty. V prípade Dodatku č. 1 tak ide o úplne iný prevzatý rozsah právneho úkonu, než bola

prejavená vôľa mestského zastupiteľstva v uznesení č. 47 z roku 2004. Osobitne odvolací súd dopĺňa, že
aj samotné zabezpečenie záväzku zaplatiť nespotrebovanú časť predplateného nájomného zmluvnou
pokutou spadá pod oblasť nakladania s majetkom obce (jeho finančnými prostriedkami), ktoré možno
označiť ako úkon majetkovoprávnej povahy, a na takýto úkon samostatne sa v zmysle ustanovenia § 11
ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. vyžaduje rozhodnutie mestského zastupiteľstva, keď v danom

prípade žiadne také uznesenie, ktoré by pojednávalo o zmluvnej pokute, žalobca v konaní neoznačil
a nepredložil.

65. Pre platnosť Dodatku č. 1 bolo potrebné, aby došlo k vyjadreniu súhlasu s uzavretím právneho
úkonu s takýmto obsahom v uznesení mestského zastupiteľstva, pričom však z obsahu uznesenia č.

47 nebolo možné ani podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť, že by zastupiteľstvo vyjadrilo vôľu, aby
žalovaný vstúpil do záväzkového vzťahu so žalobcom s vymedzením takých práv a povinností, ktoré
obsahuje Dodatok č. 1. Odvolateľ v podanom odvolaní vo svojej argumentácii relevantne nespochybnil
úvahu súdu prvej inštancie vo vzťahu k Dodatku č. 1, že takýto právny úkon z obsahového hľadiska
nenachádza podklad v uznesení Mestského zastupiteľstva Mesta Púchov č. 47/2004. Odvolateľ totiž

v podanom odvolaní nijak nespochybnil, že zastupiteľstvo mesta (žalovaného) ani neprijalo zákonom
predvídaným spôsobom uznesenie, ktorým by odsúhlasilo podstatné podmienky nájomnej zmluvy
v znení Dodatku č. 1 s konkrétnym počiatočným stavom nájomného, dĺžkou nájmu, s konkrétnym
započítacím prejavom, a konkrétnou zmluvnou pokutou, keď v podanom odvolaní nespochybnil ani
pre toto konanie zásadnú skutočnosť, že podpísaniu Dodatku č. 1 žiadne uznesenie mestského

zastupiteľstva ani len nepredchádzalo. Pre správne posúdenie tejto veci malo ale zásadný význam práve
porovnanie obsahu uznesenia mestského zastupiteľstva č. 47/2004 a Dodatku č. 1, do ktorého bolo
začlenenétiežustanovenieozmluvnejpokute,ktorúsižalobcauplatnilprotižalovanémuvtomtosúdnom
konaní. Odvolacie námietky žalobcu tak neobsahujú žiadnu racionálnu argumentáciu spochybňujúcu
dostatočneskutkovopodloženýzásadnýzáversúduprvejinštancievyjadrenývodseku28.napadnutého

rozhodnutia, podľa ktorého Dodatok č. 1 (t.j. jeho kľúčové atribúty) patriaci medzi najdôležitejšie úkony
Mesta Púchov nebol vopred schválený Mestským zastupiteľstvom Mesta Púchov, preto je daná jeho
absolútna neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 11 ods. 4 písm. a) zák. č.
369/1990 Zb.. Tomuto úkonu pre jeho absolútnu neplatnosť podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
možné priznať žiadne hmotné právne účinky, a preto na jeho podklade nemohlo žalobcovi vzniknúť

právo na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatnenej v tomto súdnom konaní.

66. Na základe týchto úvah sa odvolací súd nemohol stotožniť so zásadnou námietkou odvolateľa,
že vôľa obce bola v základných bodoch vytvorená a starosta bol oprávnený túto vôľu dotvoriť.
Odvolateľ abstrahuje od skutočnosti, že predmetom posúdenia bol Dodatok č. 1, ktorý predstavoval

majetkovoprávnyúkonmestaakjehoplatnostibolonutnérozhodnutiemestskéhozastupiteľstva,apreto
vôľa vyjadrená v rozhodnutí orgánu mesta musela byť (v základných bodoch) natoľko určitá a zreteľná,
aby nevznikli pochybnosti o tom, aký záväzok s akými obsahovými náležitosťami má byť uzatvorený.
Preto primátor v súdenej veci na základe uznesenia o schválení združenia s právom dlhodobého nájmupre žalobcu nemôže dotvoriť vôľu orgánu mesta takým spôsobom, že sám určí (navýši oproti Zmluve
o nájme nebytových priestorov) počiatočný stav predplateného nájomného, dohodne zmluvnú pokutu
(vneprospechmesta),samostatnedohodnespôsobzapočítaniavzájomnýchpohľadávok(nad100.000,-

Eur), či určí dobu trvania nájomného vzťahu, a pod. Pritom určenie výšky predplatného nájomného,
na ktoré malo byť započítané dohodnuté nájomné, bolo nepochybne určujúcou skutočnosťou pre
rozhodnutie orgánu mesta o tom, či vstúpi do takéhoto záväzkového vzťahu so žalobcom, a či následne
záväzoknavráteniejehonespotrebovanejčastizabezpečídohodouozmluvnejpokute200,-Skzakaždý
deň omeškania v prípade, ak žalovaný nespotrebovaný preddavok na nájomné žalobcovi v prípade

splnenie zmluvných podmienok neuhradí. Preto v okolnostiach súdenej veci nemôže obstáť odvolacia
argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie nerešpektoval vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako
základný pilier súkromného práva, pretože súd prvej inštancie sa správne v konaní dôsledne zaoberal
práve tým, aká vôľa bola dotknutým uznesením mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu
mesta, ktorý je oprávnený na kreovanie vôle mesta, vytvorená. Správne preto súd prvej inštancie
konštatoval podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútnu neplatnosť Dodatku č. 1 pre jeho

rozpor s ustanovením § 11 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb., keďže s obsahovými náležitosťami
Dodatku č. 1, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, mestského
zastupiteľstvo v uznesení č. 47/2004 súhlas ani len v základných bodoch nevyslovilo, keďže žiadne
skutočnosti, ktoré našli obsahové vyjadrenie v tomto právnom úkone (vrátane zmluvnej pokuty), z neho
vôbec nevyplývajú.

67. Pokiaľ žalobca namietal, že pre formálne pochybenia orgánov žalovaného, teda primátora, nie
je možné posúdiť dotknuté zmluvy ako absolútne neplatné z dôvodu ochrany verejného záujmu a
zodpovednosť za takéto konanie nie je možné preniesť zo žalovaného na žalobcu, odvolací súd k tomu
uvádza, že sa nejednalo o formálne pochybenie primátora, ale o absenciu (nedostatok) vôle mesta

uzavrieť zmluvný vzťah so žalobcom práve s takýmto obsahom.

68. Odvolací súd k námietke žalobcu, že sa jedná o neférové konanie zo strany mesta a následky
formálnych nedostatkov v prejavenej vôle idú na úkor žalobcu, ktorý zhodnotil majetok mesta, žalovaný
získal zadarmo do vlastníctva Malý župný dom (bývalé sklenárstvo), a teda nehnuteľnosť v hodnote

niekoľko 100.000,- Eur a žalobca, ktorý celú jeho rekonštrukciu a výstavbu zaplatil a zafinancoval, nemá
nič, a žalovaný sa tak obohatil na úkor žalobcu, považuje za potrebné pripomenúť, že predmetom tohto
súdneho konania je zaplatenie zmluvnej pokuty na podklade Dodatku č. 1. Pokiaľ teda žalobca žiadal
na účely spravodlivého posúdenia tohto sporu prihliadnuť na benefity vyplývajúce z posudzovaných
právnych úkonov na strane mesta, odvolací súd v tejto súvislosti pripomína žalobcovi, že predmetom

tohto sporu nie nárok na zaplatenie nespotrebovanej časti predplateného nájomného, v ktorom by
mohla mať táto argumentácia význam, ale predmetom tohto sporu je zaplatenie zmluvnej pokuty.
V súdenej veci bolo potrebné vychádzať z toho, že z obsahu spisu nevyplýva žiadne také uznesenie
mestského zastupiteľstva, ktoré by u žalobcu v spore o zaplatenie zmluvnej pokuty zakladalo legitímne
očakávanie, že bola prejavená taká vôľa mesta, ktorá našla totožné obsahové vyjadrenie v primátorom

podpísanom Dodatku č. 1, vrátane ust. o zmluvnej pokute. Nakoľko žalobca v tejto súvislosti poukázal aj
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 24.06.2003 v prípade Stretch vs. Veľká Británia
č. 44277/98, odvolací súd dodáva tiež to, že túto judikatúru nie je možné aplikovať na súdenú vec, ktorej
predmet posúdenia tvorilo zaplatenie zmluvnej pokuty, pretože vychádza z odlišného predmetu sporu,
z iných skutkových okolností, ako aj z iného právneho rámca, ako je tomu v súdenej veci.

69. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou odvolateľa, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľné, pretože súd prvej inštancie nedal žalobcovi odpoveď na otázku, prečo
nerešpektoval vyjadrenú vôľu strán a ich zmluvnú slobodu a prečo neposkytol ochranu žalobcovi, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Súd prvej inštancie

na tieto otázky odpovedal, keď poukázal na to, ako je v prípade mesta kreovaná jeho vôľa. Tiež jeho
odôvodnenie implicitne podáva odpoveď na otázku, prečo nebolo možné v tomto smere priznať ochranu
žalobcovi v tomto súdnom konaní a vyhovieť jeho nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, pretože vôľa
na uzavretie Dodatku č. 1, ktorého súčasťou bola tiež dohoda o zmluvnej pokute, nevyplýva z uznesenia
mestského zastupiteľstva žalovaného, do ktorého originálnej kompetencie patrí kreovanie vôle mesta pri

nakladaní s finančnými prostriedkami mesta. Na všetky otázky nastolené odvolateľom nielen v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie, ale aj v podanom odvolaní, totiž podáva vysvetlenie súdu prvej
inštancie, prečo bolo v súdenej veci nevyhnutné považovať (aj) Dodatok č. 1 za absolútne neplatný
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a rovnako jeho rozhodnutie obsahuje aj právne posúdenie veci. Odvolací súd preto

konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle § 220
ods. 2 CSP, pričom zároveň poukazuje tiež na obsahovú spojitosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a
rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrenú v zásade jednotnosti dvojinštančného konania (II. ÚS 78/05),
keď odvolací súd vo svojom rozhodnutí doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

70. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie „opomenul a odignoroval“ podania žalobcu a nezmienil
sa ani o jeho záverečnej reči, odvolací súd uvádza, že povinnosťou súdu prvej inštancie je vysporiadať
sa len s tými tvrdeniami strán, ktoré majú význam pre posúdenie sporu. Opačný prístup presadzovaný
žalobcom v odvolaní by znamenal, že rozhodnutie súdu by obsahovalo rozsiahle opisovanie tvrdení
strán bez akejkoľvek ich výpovednej hodnoty vo vzťahu k predmetu sporu, čo by mohlo viesť k zbytočnej

rozsiahlosti a aj neprehľadnosti prijatého rozhodnutia. Nie je preto povinnosťou súdu prvej inštancie
uvádzať v prijatom rozhodnutí tvrdenia strán, ktoré nepovažoval za významné pre toto súdne konanie,
ale úlohou súdu je vysporiadať sa podstatnými argumentmi strán, čo súd prvej inštancie i učinil.

71. Vo vzťahu k námietke nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v podobe nevykonania žalobcom

navrhovaných dôkazov odvolací súd uvádza, že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohlo mať vplyv na posúdenie
skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať
ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre

ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska C. Švajčiarsko z 29.
4. 1993, II. ÚS 410/06). Odvolací súd považuje tiež za potrebné pripomenúť, že procesnému právu
účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu o vznesených návrhoch rozhodnúť a tiež, pokiaľ
im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie

dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len troma dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí alebo nevyvráti tvrdenú
skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je
argument, podľa ktorého tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo

už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Vykonanie takéhoto
dokazovania je potrebné vyhodnotiť ako nadbytočné, v rozpore so základným princípom civilného
sporového konania v zmysle čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

72. Súd prvej inštancie v odseku 37. napadnutého rozhodnutia odôvodnil nevykonanie dokazovania
výsluchomsúčasnejprimátorkyžalovanéhoaoboznámenímsasmateriálmipredkladanýmivsúvislostis
rekonštrukciou poslancom na mestskom zastupiteľstve dňa 28.04.2004 a na mestskej rade 14.04.2004,
nakoľko mal zato, že žalobca mohol uvedené dôkazy v spore navrhnúť už skôr, minimálne aspoň

pred pojednávaním konaným dňa 06.11.2024, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania tak, aby kvôli ich vykonaniu súd nemusel odročiť uvedené pojednávanie, a preto
v zmysle § 153 ods. 1, 2 CSP na ne neprihliadol. Okrem toho však doplnil, že vôľu mestského
zastupiteľstva, inkorporovanú do jeho uznesenia zo dňa 28.04.2024, nemožno zmeniť ani výsluchom
súčasnej primátorky, a nakoľko v uznesení chýbajú aspoň základné identifikačné údaje, tieto nie je

možné nahradiť materiálmi predkladanými poslancom v súvislosti s predmetnou rekonštrukciou na
zasadnutí Mestského zastupiteľstva Púchov dňa 28.04.2004.

73. Odvolací súd úvahy súdu prvej inštancie o nedostatočnej relevancii týchto dôkazných prostriedkov
považuje za správne, pretože vôľa mestského zastupiteľstva je inkorporovaná do jeho uznesenia ako

písomného prejavu, ktorý nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe výpovede jednotlivých
poslancov mestského zastupiteľstva ako svedkov, keďže títo svoju vôľu už vyjadrili práve v príslušných
uzneseniach. Rovnaké závery je potrebné prijať aj vo vzťahu k podkladom, ktoré mali jednotliví poslanci
pri prejave ich vôle k dispozícii, pretože pre súdenú vec bol podstatný len obsah uznesenia mestskéhozastupiteľstva, nie dôvody, ktoré viedli poslancov k prejaveniu ich vôle v rámci hlasovania. Odvolací súd
v tejto súvislosti zdôrazňuje, že poslanci hlasujú len za konkrétny návrh uznesenia, a preto je relevantný
len obsah tohto uznesenia, a nie podklady, ktoré boli poslancom predložené za účelom výkonu ich

hlasovacích práv. Primátor vôľu mesta nekreuje a preto jeho výsluch by rovnako nemohol priniesť viac
svetla do posudzovaného prípadu. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie týchto dôkazov
tiež s odôvodnením, že doposiaľ nevieme, kto a prečo inicioval, aby žalovaný namietal absolútnu
neplatnosť všetkých úkonov vykonaných orgánmi žalovaného a najmä v akom rozsahu týmto konaním
bol poškodený verejný záujem a najmä samotný žalovaný. Zisťovanie týchto skutočností ale nebolo pre

posúdenie tohto sporu nijak podstatné.

74. Pokiaľ žalobca namietal tiež to, že materiály predkladané poslancom mestskej rady a mestského
zastupiteľstva boli spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a preto súd prvej inštancie
sťažil dôkaznú pozíciu žalobcu, čo nespravodlivo rezultovalo v neunesení dôkazného bremena,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 132

ods. 2 CSP upravil, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené
dôkazy. Aby strana mohla splniť aj svoju zákonnú povinnosť preukázať ňou tvrdené skutočnosti,
musí si predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie právne významných skutočností stranou - tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak teda strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť, potom

spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie v
civilnom sporovom konaní má pritom preukazovať to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo strany ani
len netvrdili a teda dokazovanie nemá slúžiť na to, aby už z vykonaných dôkazov boli vyvodené a
zisťované rozhodujúce skutočnosti. Pokiaľ potom aj žalobca žiadal vykonať dokazovanie listinnými
dôkaznými prostriedkami v podobe materiálov, ktoré mali poslanci k dispozícii, bolo jeho povinnosťou

uviesť predovšetkým (aspoň v hrubých rysoch) relevantné skutkové tvrdenia, ktoré majú byť takýmito
dôkaznými prostriedkami preukázané. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že „mohli ozrejmiť, že skutočnosti,
ktoré súdu prvej inštancie chýbali, mohli byť hodnotené rozdielne“. Žalobca tak v podanom odvolaní
neuviedol žiadne právne významné skutočnosti pre toto súdne konanie, ktoré by mali tieto listiny
preukazovať, a ani z tohto dôvodu nepresvedčil svojou odvolacou argumentáciu odvolací súd o tom, že

sa z pohľadu predmetu tohto súdneho sporu jednalo o dôkaz s príslušnou relevanciou pre toto súdne
konanie.

75. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že „súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa mali nachádzať práve v týchto materiáloch“, keďže súd prvej

inštancie dokazovanie týmito listinami nevykonal a žiadne skutočnosti zistené na ich podklade netvorili
(a ani nemohli tvoriť) podklad jeho rozhodnutia v súdenej veci, čo jednoznačne vyplýva z obsahu
napadnutého rozhodnutia.

76. Preto námietky žalobcu týkajúce sa nevykonania dôkazu materiálmi predkladanými poslancom

nemohli byť zo strany odvolacieho súdu posúdené ako opodstatnené [bez toho, aby sa odvolací súd
osobitne vysporadúval s (ne)správnym uplatnením sudcovskej koncentrácie konania zo strany súdu
prvej inštancie], pretože tieto dôkazy neboli spôsobilé preukázať existenciu takej vôle mesta vyjadrenej
v podobe písomného uznesenia mestského zastupiteľstva, kde by bola prejavená súhlasnú vôľa na
uzavretí právneho úkonu s podstatnými obsahovými náležitosťami Dodatku č. 1, a zvrátiť tak výsledky

tohto konania v prospech žalobcu.

77. Podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie spočívalo v tom, že
neuprednostnil výklad, ktorý nezakladal neplatnosť zmlúv pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá, keď v danej situácii podľa žalobcu boli možné oba výklady. Odvolaciemu súdu je známe, že

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014)
opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z
princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje,
že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti

zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je
tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie
zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúcik neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a
je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu porov. I. ÚS 242/07, I. ÚS
243/07, IV. ÚS 340/2012).

78. V danom prípade však predmetom sporu medzi stranami nebol výklad Dodatku č. 1 z hľadiska
jeho určitosti a zrozumiteľnosti, ale to, či bola vytvorená a daná vôľa mesta zákonom predpokladaným
spôsobom na jeho uzavretí. Nebolo preto možné zhojiť nedostatky v obsahovom vymedzení vôle
mesta v jeho uznesení dotvorením prejavu tejto vôle, ako sa nesprávne v odvolaní domnieval žalobca.

Ústavnoprávny princíp preferencie platnosti právnych úkonov v danom prípade nebolo možné uplatniť,
pretože obsahové nedostatky v uznesení mestského zastupiteľstva, v ktorom bola inkorporovaná vôľa
mesta, nebolo možné nijak dotvoriť. Pri nedostatku vôle sa preto výkladové pravidlá prejavu vôle na
súdenú vec ani uplatňovať nemohli. Ak sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, ako v súdenej
veci, z dôvodu chýbajúcej vôle mesta prejavenej v rozhodnutí mestského zastupiteľstva v zákonom
požadovanej forme o schválení právneho úkonu pri nakladaní s majetkom mesta, takýto absolútne

neplatný právny úkon nie je možné vykladať, keďže jeho účinky ani nenastali pre jeho absolútnu
neplatnosť z dôvodu nedostatku vôle. Absolútna neplatnosť nemôže byť konvalidovaná ani následným
dlhodobým plnením ktorejkoľvek zo zmluvných strán sporu, ako na to správne poukázal tiež súd prvej
inštancie a je bezvýznamné i to, ktorá zo strán absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu spôsobila,
alebo kto režíroval a pripravoval všetky dokumenty, čo žiadal zohľadnil žalobca v podanom odvolaní.

79. Ako irelevantné odvolací súd posúdil námietky žalobcu týkajúce sa Zmluvy o združení a Zmluvy
o nájme nebytových priestorov, a to že v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka jedinou náležitosťou
zmluvy o združení bol účel zmluvy, ktorý bol v spornom uznesení mestského zastupiteľstva vymedzený,
prípadne že výška nájmu vyplývala z vnútorného predpisu žalovaného, že výška sumy spoluinvestorstva

bola limitovaná projektovou štúdiou Malého župného domu D. E. a účelom rekonštrukcie, že medzi
podstatné náležitosti zmluvy o nájme nepatrí ust. o účtovných operáciách (zápočte) a preto ju nerobí
neplatnou ako celok, a pod., pretože v súdenej veci neplatnosť posudzovaných právnych úkonov
nezakladala ich nedostatočná formulácia alebo vymedzenie predmetu zmluvy. Podstatným pre správne
vyriešenie tejto veci je záver, že v konaní žalobca nepreukázal príslušným uznesením mestského

zastupiteľstva, že bol daný súhlas mestského zastupiteľstva na ich uzavretí s takýmto obsahom, vrátane
pre toto súdne konanie podstatného Dodatku č. 1.

80. Ako zjavne neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil tiež odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej
žalobca mal v tomto súdnom konaní preukázať, že sám celú rekonštrukciu realizoval a prefinancoval ju

z vlastných prostriedkov, t.j. vlastnou činnosťou a vlastnými prostriedkami vytvoril „novú vec“ a pokiaľ súd
prvej inštancie dospel k záveru, že všetky zmluvy uzavreté medzi žalobcom a žalovaným sú absolútne
neplatné, mal konštatovať, že je potrebné prehodnotiť aj otázku vlastníctva k novovzniknutej veci t.j.
Malého župného domu, určiť jeho vlastníka a túto skutočnosť premietnuť do rozhodnutia vo veci samej.

81. Podľa § 216 ods. 1 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

82. Podľa § 216 ods. 2 CSP, súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu.

83.Vsporovomkonanísauplatňujedispozičnázásada,ktoráumožňuježalobcovidisponovaťskonaním
a disponovať s predmetom konania, pričom žalobcovi je poskytnutá voľnosť vo výbere a uplatnení
prostriedkov procesnoprávnej ochrany. Dispozičný princíp je procesným odrazom hmotnoprávnej
zásady autonómie vôle subjektov práva a je súčasťou všeobecnej funkčnej korelácie medzi civilným

procesom a súkromným právom hmotným. Žalobca je pán sporu (dominus litis), ktorý si podanou
žalobou volí spôsob ochrany ním tvrdeného ohrozeného alebo porušeného práva. Je výlučne na
žalobcovi, či si v ním iniciovanom súdnom konaní voči žalovanému uplatní celý rozsah jemu patriacich
nárokov, alebo len ich časť. Žalobca je hybnou silou civilného sporového konania a preto v súlade
s dispozičnou zásadou v civilnom sporovom konaní platí, že len žalobca (nie súd) rozhoduje o tom, či

podaním žaloby začne súdne konanie a čo bude jeho predmetom. Súd preto sám nevyhľadáva, aký
nárok by prípadne žalobcovi prináležal na podklade ním popísaného a preukázaného skutkového deja
a v súlade s týmito zisteniami nevymedzuje predmet konania, ale je viazaný žalobným návrhom žalobcu
(§ 216 ods. 1 CSP).84. Individualizovať predmet konania v zmysle § 216 ods. 1 CSP možno len na základe žalobného
návrhu, ktorým je súd viazaný, a opísania skutkového deja žalobcom. Predmet konania, resp. obsah

žaloby je potom tvorený žalobným návrhom (petitom) a naň nadväzujúcimi rozhodujúcimi skutkovými
tvrdeniami, teda opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd pri viazanosti petitom žaloby musí
z obsahového hľadiska petit plne vyčerpať a nesmie ho prekročiť (zásada ne eat iudex ultra petita
partium). Zásada viazanosti súdu petitom vyžaduje aj to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého
sa žalobca domáha (anal. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010).

Preto aby bolo možné zo strany súdu pristúpiť k posúdeniu žalobou uplatneného nároku, tak z hľadiska
tvrdených skutočností, o ktoré žalobca nárok opiera, ako aj z hľadiska podradenia skutkového stavu
zistenému v konaní, pod hypotézu určitej súdom aplikovanej právnej normy, je predovšetkým potrebné
ustáliť predmet konania a zo strany súdu jednoznačne identifikovať uplatnený nárok ako predmet
civilného sporu a vlastného meritórneho rozhodnutia. Len tak je možné zo strany súdu správne zamerať
dokazovanie a po jeho vyhodnotení na zistený skutkový stav týkajúci sa konkrétneho uplatneného

nároku žalobcu aplikovať správne právne normy a tie aj správne interpretovať.

85. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia 65.800,- Eur
s 12,5% ročným úrokom z omeškania od 23.01.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca
v podanej žalobe uviedol, že sa v tomto súdnom konaní domáha zaplatenia zmluvnej pokuty za

omeškanie s vrátením nespotrebovaného nájomného vo výške 284.800,- Eur. Zmluvná pokuta bola
vyúčtovaná podľa článku VII bodu 2 Zmluvy o nájme, za obdobie od 05.02.2020 do 31.12.2023, t.j.
za 1 424 dní omeškania á 200,- Eur za každý deň omeškania, pričom v tomto konaní si žalobca
uplatňuje zmluvnú pokutu vo výške 65.800,- Eur za obdobie od 05.02.2020 do 31.12.2020, t.j. za 329
dní omeškania s vrátením nespotrebovanej časti nájomného.

86. Keďže súd v civilnom sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, je viazaný žalobou
resp. žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP), v rozhodnutí mohol rozhodnúť len o tom, čo žiadal
žalobca. Pokiaľ žalobca podal žalobu o zaplatenie, nebolo možné v zmysle § 216 ods. 1 CSP na jej
podklade určiť vlastnícke právo k Malému župnému domu a túto skutočnosť premietnuť do rozhodnutia

o veci samej, ako nesprávne namietal žalobca v podanom odvolaní.

87. Odvolací súd vzhľadom na obsiahlosť odvolacej argumentácie žalobcu, ktorá v podstatnej miere
nereflektovala na nosné dôvody prijatia napadnutého rozhodnutia, pripomína, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny

základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Odvolací súd preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na
účely posúdenia tohto prípadu vyhodnocoval len tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre
toto konanie a rozhodnutie a inými tvrdeniami strán sporu sa nezaoberal, keď ich zodpovedanie by
ani nemohlo ovplyvniť výsledok tohto konania, ktorý závisel na preukázanej skutočnosti, že zmluvné
podmienky dohodnuté v Dodatku č. 1 neboli odsúhlasené orgánmi žalovaného. V tomto smere tiež

odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie tvorí s rozhodnutím odvolacieho
súdu organickú jednotu, preto odvolací súd neopakoval tie závery súdu prvej inštancie, ktoré súd prvej
inštancie veľmi podrobne rozviedol v napadnutom rozhodnutí (porov. roz. NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005,
ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09).

88. Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec i správne právne posúdil,
keď vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému ako úspešnej strane proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní na súde prvej
inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výrokovej vete vo veci samej,
ako aj v závislom II. výroku o náhrade trov konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

90.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

91. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).