Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 22Ek/3271/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125457700
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125457700.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598 zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko C. XXX, XXX XX C., v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške
531,58 EUR s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/3271/2025 zo dňa 10.02.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/3271/2025 zo
dňa 10.02.2026 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 03.12.2025 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 531,58 eur na základe exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku sp. zn, SR 9644/07, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761. Rozhodcovský
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.02.2008 a vykonateľnosť dňa 07.02.2008.

2. Uznesením sp. zn. 22Ek/3271/2025 zo dňa 10.02.2026 súd návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie zamietol s tým, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov exekučného konania. Predmetné
uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že považuje za nesporné,
že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v
spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor zo zmluvy o úvere,
ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 24.01.2007. Povinný bol v zmluve identifikovaný menom,

priezviskom, adresou trvalého bytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Po oboznámení
sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere tak exekučný súd konštatoval, že táto zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské
zmluvy súd vychádzal z § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, ktorý
vymenuvával v ust. § 52 ods. 1 konkrétne zmluvné typy spotrebiteľských zmlúv uzatváraných podľa
Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z

ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom
zákonníku považovať za taxatívnu; ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V danom prípade je nepochybné, že uzatvorená
zmluva o úvere je zmluvou formulárovou, pripravenou na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú
požadované údaje. Dlžník tak nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok

poskytnutia úveru, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie
návrhu ako celku. Zároveň súdu z jeho rozhodovacej praxe je známe, že poskytovanie úverov nazáklade takejto zmluvy o úvere je bežnou praxou oprávneného. V dôsledku toho, že právny vzťah
založený zmluvou o úvere súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, preto potom aplikoval na danú situáciu
ustanovenia zaručujúce povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a pristúpil k posudzovaniu toho

či nie je daný niektorý z dôvodov pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3
písm. f) Exekučného poriadku, pričom vzhľadom na § 10 ZoUNEK na tento postup nemá vplyv, že v
danom prípade sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona.
Súd ďalej uviedol, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný riešiť otázku či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3
písm. f) Exekučného poriadku, t. j. či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené
osobitnými predpismi, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov
oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov a či rozhodcovské rozhodnutie
je vykonateľné.

Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže
totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, že právny úkon nebol nikdy uzavretý. Ak nedošlo
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať stály rozhodcovský súd a v takom prípade

ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal stály
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto
otázku vyriešil rozhodcovský súd. Nedostatok právomoci stáleho rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ust. § 53 ods. 3 písm. f)

Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení ďalej poukázal na uznesenie NS SR
sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012.

Preúplnosťexekučnýsúd poukázal,žepokiaľideosamotnéposudzovanienedostatkuprávomocisúdu,
resp. iného orgánu pri vydaní rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, na ustálenú judikatúru v
tomto smere, najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011, uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z
21.03.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3Cdo 146/2011. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje
zaneodstrániteľnúpodmienkukonania,ktorámátendôsledok,žesúdnemôževydaťrozhodnutievoveci
samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok.

V nadväznosti na uvedené sa tak exekučný súd v prvom rade zaoberal tým či rozhodcovská zmluva,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu, spĺňala podmienky podľa
osobitných predpisov. Rozhodcovská doložka v prejednávanej veci je obsiahnutá v bode 17 VOP. Keďže
rozhodcovská doložka mala byť uzavretá ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (t.j. k 24.01.2007), v zmysle
prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase
jej uzavretia, exekučný súd tak posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014. V zmysle citovaných ustanovení zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je
potrebné splniť okrem iných podmienku písomnej formy, pričom písomná forma je zachovaná, ak je

rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava
obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná
bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná

nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).
Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav
jeho zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorávoľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa
16.01.2013).Vzhľadom na vyššie uvedené tak exekučný súd konštatoval, že v danom prípade nebola
rozhodcovskádoložkaplatneuzatvorená,pretoženebolopreukázanéjejpísomnédojednanie.Exekučný

súd mal za to, že písomná forma by bola zachovaná len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva,
resp. doložka bola obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Z predložených
VOP, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je však zrejmé, že tento dokument zmluvnými
stranami podpísaný nebol. V prípade rozhodcovskej zmluvy ide o zmluvné dojednanie, s ktorým musia
zmluvné strany vyjadriť súhlas a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli

stranám uzatvárajúcim zmluvu známe alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. Zároveň oprávnený
nepreukázal, že s obsahom VOP povinného aj skutočne oboznámil. Pokiaľ zmluva o úvere obsahovala
predtlačené vyhlásenie povinného o tom, že súhlasí s VOP, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje
sa ich dodržiavať, uvedené podľa názoru exekučného súdu nie je dostatočné na preukázanie toho, že
povinný mal skutočnú vedomosť o tom, že obsahom VOP je aj rozhodcovská doložka. Naopak exekučný
súd považoval postup oprávneného za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VOP bez

toho, aby v zmluve o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí,
že predpokladanú znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje
toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. exekučný súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie
písomnej formy.

Napokon pozornosti exekučnému súdu neuniklo ani to, že v danej veci by rozhodcovská doložka
neobstála ani z pohľadu právnej úpravy neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách obsiahnutej v § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Za neprijateľné súd považoval to,
že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami vo VOP, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť
sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Rozhodcovská doložka nedáva na výber obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd. Takto koncipovaná
rozhodcovská doložka tak spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a treba ju označiť za neprijateľnú v zmysle generálnej klauzuly

obsiahnutej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007. V tomto smere
exekučný súd dal oprávnenému do pozornosti rozsiahlu európsku judikatúru ako i judikatúru najvyšších
súdnych autorít Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa pred nekalými podmienkami (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 (R 46/2012), uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 410/2012 zo dňa 30. 01. 2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5 M Cdo 3/2012 zo dňa 29. 04. 2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa
24. 02. 2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2020 z 30. 03. 2021).
Vyšší súdny úradník poukázal na ďalej na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 105/2011 zo dňa
10.10.2012 „Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných

právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.“ Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012: „Rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.“
V nadväznosti na vyššie uvedené exekučný súd konštatoval, že nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu v danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobilo, že

predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý
exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
sťažnosť,vktorejuviedol,žerozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Oprávnený

v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 24.01.2007 zmluvu o úvere č. 9082193,
na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 331,94 eur. Je podľa
názoru oprávneného nepochybné, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať saochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z
tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Platnosť právneho úkonu naviac treba podľa oprávneného hodnotiť v čase

jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho
uzavretí. Dôležité teda je to, či doložka v čase jej dojednania sama osebe umožňuje alebo neumožňuje
spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité,
čo sa môže stať v budúcnosti.
Povinnýuzavrelsoprávnenýmzmluvuoúvere,ktorejneoddeliteľnousúčasťousúvšeobecnépodmienky

poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strane zmluvy o úvere sa uvádza, že dlžník
vyhlasuje, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje,
že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti.
Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva
o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto
skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť
viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav
vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ, neprichádza do úvahy.

Oprávnený si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú
povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o
úvere.
Rozhodcovskádoložkaboladojednaná voVPPÚajepísanáčitateľnýmpísmom,pričomznejužnaprvý
pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským

súdom alebo pred všeobecným súdom.
Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa
nevýhradná nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Povinný má teda
kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatnil svoje právo. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich

ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na
prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu.
Podľa § 14 ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje
v ňom neupravených otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnaké postavenie
účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie

rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov,
podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým
dôkazom druhej strany. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo
súdnej judikatúry a odbornej literatúry.
Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom

Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne
uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro
Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť
rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť
rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu

rozhodcovských rozsudkov potvrdená o. i. aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.
októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa
1. marca 2011, sp. zn. 19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz. Rozsudkom Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a

spotrebiteľdobrevedel,žetext,ktorýpodpisuje,obsahujerozhodcovskúdoložku,akoajto,žeajochrana
spotrebiteľamásvojemedzeavžiadnomprípadejunemožnoponímaťakoobranujehoľahkomyseľnosti
a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd
ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej

zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz. Odborná literatúra použitie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa, pričom oprávnený odkazuje na: Hulmák, M. -
Tomančáková, B.: Rozhodcovské konanie ako vhodný prostriedok riešenia sporov medzi dodávateľoma spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue, 2010, č. 6 a 7, s. 168 a nasl. a 189 a nasl.; Nový, Z.:
Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie. Jurisprudence, 2010, č. 7, s. 22 a nasl..
Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola

dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a
z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného má teda
za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil
výlučne rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má oprávnený za to, že

rozhodcovskou doložkou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie,
ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania, má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť
aj vykonateľnosť). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnený navrhuje, aby súd podľa ust. §
250 CSP napadnuté uznesenie zrušil.

4. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,
koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

9. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

10. Podľa ust. § 73 ods. 3 Zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,
rozhodcovská zmluva uzavretá pred 01.01.2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

11. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č.. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej

doložky k zmluve.

12. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014,
rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4)
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V danom prípade jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podaný v zmysle § 9 ZoUNEK.
V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa „nové“ exekučné konanie vedie už
podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie. Návrhna vykonanie exekúcie sa posudzuje podľa ust. § 53 Exekučného poriadku, pričom je irelevantné, či
ide o repodaj alebo úplne nový návrh na vykonanie exekúcie (s výnimkou posudzovania dôvodnosti
uplatnených trov v súvislosti s podaným návrhom podľa § 9 ods. 3 ZoUNEK). Exekučný súd je

v zmysle § 53 Exekučného poriadku oprávnený a zároveň povinný preskúmať, či možno exekúciu na
podklade návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vykonať (vydať poverenie súdnemu exekútorovi).
Aj keď zákonodarca dal možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie,
domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky prostredníctvom opätovného návrhu, samotný
ZoUNEK nepredpokladá, že by malo byť pri opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie automaticky

vydané poverenie na vykonanie exekúcie len preto, že sa už exekúcia raz viedla, čo je vyjadrené
v ust. § 8 ods. 6 ZoUNEK (ak súd opätovnému návrhu nevyhovie, upovedomí o tom exekútora, ktorý
vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorý bezodkladne zruší všetky úkony smerujúce
k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii). Súd tak aj po podaní tzv. „nového“ návrhu
na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02.
2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29. 03. 2011; č.k. I. ÚS

456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo
dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997;
3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011
zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený
a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie
takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje
a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný

zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

15. S poukazom na vyššie uvedenú ustálené možno jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je

oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako
predmet prieskumu zo strany exekučného súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za
nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej)
rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu

(§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia
zároveň konštatoval, že vyšší súdny úradník vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý
predložený exekučný titul vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej
praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka,
od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená. Súd zároveň dodáva, že

v konaní nebolo preukázané písomné dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže z predložených VOP,
ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami
podpísaný a súčasne neplatnosť rozhodcovskej doložky bola daná i tým, že sa jedná o neprijateľnú
zmluvnú podmienku v dôsledku toho, že nebola s povinným individuálne dojednaná.

16. Súd konajúci sudcom dopĺňa, že z ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej
doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP však (ako už bolo uvedené) splnená nie je. Základnápodmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k
zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami. Na základe VOP je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda

že by došlo k podpisu uvedených VOP obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú
doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VOP obsahujúcich rozhodcovskú doložku má
tak za následok, že z VOP nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav
vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Uvedené podľa názoru
sťažnostného súdu v žiadnom prípade nenahrádza ani prípadné vyhlásenie povinného v zmluve o úvere

o tom, že sa s obsahom VOP oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne
uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol skutočne
vedomý toho, čo je obsahom VOP. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že
rozhodcovská doložka je prejavom vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného
preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.

17. Sťažnostnýsúdtieždodáva,ževprípadepredmetnejrozhodcovskejdoložkysajednáoneprijateľnú,
a teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka,
ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie

exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou
možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu,
nemožnohovoriťoindividuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Individuálnosťvyjednania
spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu

dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo
dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom
slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,
čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisomzmluvy,aknemoholovplyvniťichobsah.Vprípadenepreukázaniaopakuzostranydodávateľa
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred

pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

18. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VOP, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka,
že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského
vzťahu sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou
oprávneného ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi

ním a povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia
nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale práve dodávateľ. Vychádzajúc z podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie
musí konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy,apretospoukazomna§53ods.3Občianskehozákonníkasúdprvejinštanciemuselprijaťzáver

o tom, že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej
zmluvy nedošlo.

19. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej
vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom

konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,
ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v
rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak sícespotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou

taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky
neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,
aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

20. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým

mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore

s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice
- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí
nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky

zmluvné podmienky.

21. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým
zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto
vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125

ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v
konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky
existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,
ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru súdov a

ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka
vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou
aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou. Inými
slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP, na ktorých absentuje
podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle byť danou

rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími súdnymi
autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

22. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

23. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul

rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko
táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný aktsa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhu
na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného

titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného proti uzneseniu sp. zn. 22Ek/3271/2025 zo dňa
10.02.2026 bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

24. Podľa ust. § 35 ods. 1 Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je
účastníkom konania oprávnený.

25. Nakoľko návrh na vykonanie exekúcie bol súdom zamietnutý, pričom do vydania poverenia na
vykonanie exekúcie je účastníkom konania výlučne oprávnený, súd rozhodol, že tento nemá nárok na
náhradu trov sťažnostného konania. Naviac oprávnený nebol vo veci podaného návrhu na vykonanie
exekúcie úspešný a to ani v časti podanej sťažnosti, pričom v tomto štádiu konania je účastníkom
exekučného konania výlučne oprávnený a teda ani niet subjektu, ktorého by bolo možné v prípade

úspechu oprávneného k náhrade trov konania zaviazať. Povinný sa stáva účastníkom exekučného
konania až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok v ustanovení § 199a
taxatívnym spôsobom vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania. Na strane oprávneného sú
to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie
a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok

a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Tieto trovy v zmysle § 199b
Exekučnéhoporiadkuplatíoprávnený.Naichnáhraduodpovinnéhomávšaknároklenvprípade,žesúd
vyhodnotí jeho návrh na vykonanie exekúcie ako dôvodný a teda vydá poverenie na vykonanie exekúcie,
v ktorom sa tieto trovy uvedú a na jeho základe vymáhajú. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku
má totiž oprávnený voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom

konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie. Argumentum
a contrario ak teda súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydá, pretože návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie zamietne ako nedôvodný, oprávnený nemá nárok na náhradu trov exekučného
konania, ktoré platil. Na ich náhradu teda nemá nárok, keďže úspech v konaní nemal a neexistuje
subjekt, ktorého by bolo možné na náhradu trov zaviazať.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).