Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 54Ek/463/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120254621
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120254621.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: SPP - distribúcia, a.s., IČO: 35910739,
so sídlom Mlynské nivy 44/b, 825 11 Bratislava, zast.: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO:
47255706, so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XXX/XX, XXX XX B. C. D., o vymoženie 228,56 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym
exekútorom: JUDr. Erik Tóth, so sídlom exekútorského úradu Piaristická 2, 949 01 Nitra, pod sp. zn.

213EX 213/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
54Ek/463/2020 zo dňa 26.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/463/2020 zo
dňa 26.11.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/463/2020 zo dňa
26.11.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 26.02.2020, domáhal
od povinného vymoženia 228,56 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - 1/ Rozsudok
Okresného súdu Levice sp. zn. 12C/12/2018 zo dňa 21.02.2019; 2/ Uznesenie Okresného súdu Levice

sp. zn. 12C/12/2018 zo dňa 14.10.2019 (ďalej ako „exekučný titul“). Okresný súd Banská Bystrica
po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a príloh k nemu vydal dňa 12.03.2020 poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Erik Tóth, so sídlom exekútorského úradu Piaristická
2, 949 01 Nitra (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. 213EX 213/20.

2. Súdny exekútor vydal dňa 10.10.2025 upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie

náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na
majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 54Ek/463/2020 zo dňa 26.11.2025 súd námietky oprávneného proti upovedomeniu
o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 213EX 213/20 zo dňa
10.10.2025 podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe
vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že súdny exekútor v priebehu exekúcie vykonal viaceré
majetkové lustrácie povinného v medzirezortných evidenciách. Súd mal za preukázané z vyjadrenia

súdneho exekútora, že účty povinného v bankách sú zo zostatkom 0,00 Eur, povinný nevlastní žiadnu
nehnuteľnosť, poberá dôchodok od 29.09.2025, ale dôchodok je nízky, bez možnosti vykonávaniazrážok, nevlastní žiadne vozidlo, nepoberá dávky v hmotnej núdzi, štátne dávky ani príspevok na
opatrovanie a zisťovanie v iných dostupných evidenciách majetku bolo negatívne. Súdny exekútor
navyše pri operatívnom preverovaní na adrese pobytu povinného zistil, že povinný nevlastní žiadnu

nehnuteľnosť a nebol u neho zistený žiadny exekvovateľný hnuteľný majetok. Súd po oboznámení sa
s obsahom spisového materiálu predloženého povereným súdnym exekútorom konštatoval správnosť
vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie z titulu nemajetnosti osoby povinnej zachytenej v
rozhodnej dobe, ktorou je 60 kalendárnych mesiacov od okamihu začatia exekúcie (resp. od posledného
zexekvovania majetku), keď napriek opakovaným výkonom lustračných mechanizmov zo strany

súdneho exekútora neboli zistené žiadne relevantné majetkové hodnoty a taktiež nebol dosiahnutý
žiaden výťažok.
V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinného, či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru
oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného súd uviedol, že predmetná argumentácia
oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu

úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený
súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne
s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky
oprávneného peňažnej povahy. Poverený súdny exekútor je oprávnený postupovať len v medziach
stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného poriadku vyplýva

všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej povinnosti
a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie presahovať
výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť a fakticky
postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej povinnosti.
Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších trov exekúcie

pre opakované fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním
priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu
exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho
exekútora, a to v podobe fyzických návštev v mieste bydliska povinného, či v inom mieste, kde sa
povinný čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor

pri zohľadnení početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri
nehnuteľnosti, v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni a pri operatívnom preverovaní na adrese
pobytu povinného, absolvoval neskôr ďalšiu služobnú cestu na adresu osoby povinnej v záujme
vyhotovenia súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom
neadresne, ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu,

kedy by súdny exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku.
Naviac pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška trov
exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu patriaceho
hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa taktiež
vzťahuje aj na oprávneným predkladanú výzvu k predloženiu vyhlásenia o majetku, či následného

uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na
peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol
uspokojenýžiadnymztaxatívnevymedzenýchspôsobovvykonaniaexekúcie.Podstatoudonucovacieho
opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho
výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z

konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.
Súdny exekútor spolu s námietkami dostatočne preukázal úkony, ktoré vykonal a ktoré viedli k záveru,
že nebol zistený majetok, ktorý by bol súdnym exekútorom v exekúcii postihnuteľný. Skutočnosť, že
sa s uvedenými závermi oprávnený nestotožňuje nemá za následok bez ďalšieho dôvod na zrušenie
súdnym exekútorom vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie. Oprávnený môže opätovne podať

návrh na vykonanie exekúcie a opätovne očakávať vedenie exekúcie na majetok povinného minimálne
po dobu piatich rokov, počas ktorých môže dôjsť k zmenám v majetkových pomeroch povinného.
Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na
súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje
zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený

objektívny stav zodpovednosť nenesú. Súd nespochybňuje oprávnenie oprávneného podať návrh na
vykonanie exekúcie, pokiaľ disponuje vykonateľným exekučným titulom. Zároveň však spolu s podaním
návrhu na vykonanie exekúcie prechádza na oprávneného aj riziko, že bude zaviazaný znášať trovysúdneho exekútora v prípade, ak dôjde k ukončeniu exekúcie z iných dôvodov, ako vymožením uloženej
povinnosti.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil
tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci. Podstatanesprávnostirozhodnutiasúduprvejinštanciespočíva
podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení oprávneného uplatneného nároku. Oprávnený
v podaných námietkach namietal nesprávnosť vydania upovedomenia o zastavení exekúcie sp. zn.
213 EX 213/20-43 zo dňa 10. 10. 2025 najmä z dôvodu: 1/ nesprávnych/neúplných zistení súdneho
exekútora ohľadom majetku povinného; 2/ neúčelnosti zastavenia exekučného konania. Oprávnený
má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným

exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho, aby sám musel
kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné
veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené
osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom, v rámci
ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie

a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Ak si exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie
exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej
výkonu u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na
vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva
v Slovenskej republiky by mali byť súdni exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú

možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával
dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na
práva povinných. Podľa komentára k exekučnému poriadku exekútor po prijatí poverenia na vykonanie
exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné
zisťovanie, súčinnosť tretích osôb, súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku).

Výsledky zisťovania zaznamená v zozname majetku povinného. Z oznámení – správ o majetku
povinného, vydaných súdnym exekútorom v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a ani z napadnutého uznesenia,
nijakým spôsobom nevyplývajú úplné majetkové pomery povinného. Súdny exekútor vykonal zisťovanie
majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné

prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu. Toto vyplýva aj z
bodu 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia. To, že podľa § 59 odsek 1 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch,
ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, neznamená, že súdny exekútor vykoná iba

zisťovaniadostupnéprostriedkamielektronickejkomunikácie.Tozvlášťprivýškevymáhanejpohľadávky
do 2.000,-EUR a zjavnej majetkovej situácie povinného pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo
nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a pod.. Ten istý následok
vyplýva aj z § 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa
vykonávajúniektoréustanoveniazákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.233/1995Z.z.osúdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a teda, že poradie zisťovania majetku osobami povinnými poskytnúť exekútorovi
súčinnosť nemá vplyv na povinnosť exekútora zisťovať aj iný majetok povinného, inými spôsobmi, ak je
to v záujme vymoženia pohľadávky oprávneného a primeraného postihnutia majetku povinného, ktoré
zásady cituje aj súd v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Oprávnený ma za to, že z uvedených správ o majetku povinného ako aj z napadnutého uznesenia
nevyplýva, že súdny exekútor dostatočne preveril a zistil majetkové pomery povinného a jeho skutočná
majetkovásituáciamôženeopodstatňovaťzastavenieexekúcieprenemajetnosť(najmämôževylučovať
fatálne následky, viazané na uplynutie piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného
zexekvovania majetku povinného).

Z uvedených správ o majetku povinného a ani z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by povinný
súdnemu exekútorovi poskytol súčinnosť v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) ani predložil vyhlásenie o svojom majetku podľa
§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).Rovnako v správach o majetku povinného súdny exekútor neuvádza a ani z napadnutého uznesenia
nevyplýva, že súdny exekútor použil donucovacie opatrenia v zmysle ustanovenia § 43a a nasl. zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený má

za to, že by v danom prípade nebolo uloženie donucovacích opatrení neprimerané alebo v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok).
Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom
hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný

naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti
nachádza.
Uvedené popiera tvrdenia súdneho exekútora o tom, že sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré
by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
V prípade povinného ktorý je fyzickou osobou však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá
musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov,

vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený
z exekúcie v zmysle ustanovenia § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcii. Následne, všetok hnuteľný majetok nepatriaci
do taxatívneho výpočtu vecí uvedených v ustanovení § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), má byť exekútorom zistený, spísaný a

speňažený. To má o to väčší význam pri relatívne menších pohľadávkach pri ktorých je exekúcia
predajom hodnotnejších vecí neprípustná alebo neprimeraná tak, aby boli rešpektované práva aj
povinného za súčasného uspokojenia vymáhaného nároku oprávneného, ktorý mal povinný splniť
spravidla dávno pred začatím exekúcie. Z predložených správ o majetku povinného nijakým spôsobom
nevyplýva, že súdny exekútor za účelom zistenia hnuteľného majetku povinného: vykonal osobné

zisťovania peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku povinného na adrese trvalého pobytu povinného
(táto zrejme nie je prázdna); požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to vlastníka nehnuteľnosti, kde má
povinný evidovaný trvalý pobyt, na základe akého zmluvného vzťahu užíva danú nehnuteľnosť; požiadal
o súčinnosť tretie osoby, a to o odpoveď od prípadných zamestnávateľov povinného; vykonal osobné
zisťovania peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku povinného v sídle prípadného zamestnávateľa

povinného; požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to spoluvlastníkov vyššie uvedeným nehnuteľností za
účelom možnosti odkúpenia podielov povinného; požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v
spoločnej domácnosti s povinným; požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby, a to obec, v ktorej má
povinný evidovaný trvalý pobyt; požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to banku Revolut Bank UAB so
sídlom na adrese B. E. XXX, F., XXXXX, G. H., registračné číslo 304580906, kód FI 70700; vykonal

ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného, ktoré umožňujú ustanovenia zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov.
Vykonanie uvedených úkonov nevyplýva ani z vyjadrení súdneho exekútora k podaným námietkam
a ani z napadnutého uznesenia. Oprávnený namieta, že vyjadrenie súdneho exekútora k doručeným

námietkam mu zo strany súdu nebolo doručené a tým nemal možnosť na tieto vyjadrenia reagovať.
Oprávnený navrhol, aby súd zaviazal súdneho exekútora na podrobné vyjadrenia sa k podaným
námietkam a aby súdny exekútor uviedol, odôvodnil a preukázal, prečo uvedené navrhované úkony, za
účelom zistenia majetku povinného nevykonal.
Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 61Ek/510/2025 a 61K/1865/2018.

Zároveň súd v napadnutom uznesení neuviedol, kedy došlo k zisťovaniu peňažnej hotovosti a
hnuteľného majetku v mieste bydliska povinného. Z uvedené nie je možné nijakým spôsobom
skonštatovať a preukázať, kedy bol majetok povinného podliehajúci exekúcii (peňažná hotovosť
a hnuteľný majetok) predmetom posledného zexekvovania a či došlo k vydaniu napadnutého
upovedomenia pred uplynutím zákonnej lehoty 5 rokov.

Vzhľadom na časový úsek začatia tohto exekučného konania povinný mohol nadobudnúť peňažnú
hotovosť, resp. hnuteľný majetok, ktorý by mohol byť relevantne exekvovateľný.
K tomuto oprávnený poukázal aj na uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica – pracovisko
upomínacieho a exekučného konania zo dňa 16. 6. 2025, sp. zn. 43Ek/1733/2019, sp. zn.
61Ek/1865/2018 zo dňa 09.07.2025.

Súdny exekútor disponuje neporovnateľne silnejšími zákonnými kompetenciami na vymoženie
pohľadávok ako iné subjekty, ako napr. oprávnený. Zároveň súdny exekútor je pod stálou kontrolou súdu
a prevádzkuje svoju činnosť na svoje vlastné náklady.Do kompetencie súdu patrí podané námietky, resp. zhodnotenia súdneho exekútora riadne preveriť
a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého
možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Oprávnenému nie je zrejmé, prečo ak jedinou možnosťou na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky
je výkon exekúcie predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie majetku povinného formou

automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej
komunikácie, z prostredia svojho Exekútorského úradu boli negatívne, túto možnosť výkonu exekúcie
má oprávnený súdnemu exekútorovi vopred navrhovať.
Iné spôsoby výkonu exekúcie, ktoré súdny exekútor vykonal, oprávnený nenavrhoval. Z uvedeného
konštatovania súdu v napadnutom uznesení by teda vyplývalo, že oprávnený by mal disponovať
rovnakými možnosťami zisťovania majetku povinného, ešte pred podaním návrhu na vykonanie

exekúcie, akými disponuje súdny exekútor.
Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsoby vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný
iniciatívne využívať všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade ak je na ten ktorý spôsob zákonom
vyžadovaný súhlas oprávneného, má ho súdny exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a tento
súhlas vyžiadať.

S odôvodnením napadnutého uznesenia oprávnený v celom rozsahu nesúhlasí aj s odkazom na
rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 87/93 zo dňa 23.9.1993: „Obsahom princípu právneho štátu je
vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď.“ Oprávnený zároveň poukzal na čl. 2 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku s tým,
ževovymedzenízákladnýchprincípovvčlánkuII.jeformulovanýprincípprávnejistotyakostav,vktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Tunajšiemu súdu malo byť z vlastnej činnosti známa skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica
– pracovisko upomínacieho a exekučného konania pri prípadoch s obdobným skutkovým základom

posudzuje nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch
dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. K tomuto oprávnený poukázal opätovne na
rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 68Ek/1648/2018 zo dňa 06.12.2024 a uznesenie 67Ek/1291/2019
zo dňa 06.02.2025. Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 40Ek/1204/2019 zo
dňa 18.02.2025. Oprávnený poukázal aj na odôvodnenia Uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica

– pracovisko upomínacieho a exekučného konania zo dňa 21. 5. 2025, sp. zn. 71Ek/268/2019.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa tunajší súd pri posudzovaní námietok
oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej
rozhodovacej praxe, v ktorej tunajší súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol,
že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch dostupných

súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený má za to, že podaným námietkam voči upovedomeniu o
zastavení exekúcie a výzve je potrebné v celom rozsahu vyhovieť a to aj s poukazom na to, že súdny
exekútor nevykonal všetky jemu dostupné prostriedky na zistenie a speňaženie majetku povinného.
Oprávnený v podaných námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie urobil skutkové tvrdenia,

ktoré súdny exekútor v podanom vyjadrení k nim nijakým spôsobom nepoprel a ani nepreukázal.

5. Súd vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti oprávneného a to aj v kontexte
súdnym exekútorom prezentovaného vyjadrenia k námietkam oprávneného, že vykonal operatívne
preverovanie na adrese povinného. Súdny exekútor na výzvu súdu oznámil súdu, že operatívne

prevedenie realizované súdnym exekútorom spočívalo v osobnom zisťovaní informácií o povinnom
v obci, kde má trvalý pobyt, na Obecnom úrade, na oddelení evidencie obyvateľstva, kde im bol
oznámené, že povinný je rozvedený – nebýva vo svojom vlastnom, - nebýva v nehnuteľnosti vo svojom
vlastníctve, žiadnu nehnuteľnosť nevlastní, o jeho stave – že je rozvedený získali informáciu aj cestou
REGOBU. Prioritným cieľom súdneho exekútora je vymôcť finančné prostriedky pri exekúcii na peňažné

plnenie, v opačnom prípade sú jeho zákonným spôsobom vynaložené aktivity – neefektívne, a preto
myslieť si, že 5 rokov len formálne preveroval majetok povinného, aby po 5 rokoch exekúciu zastavil
pre nemajetnosť je absolútne nesprávne a irelevantné. Paušálne trovy, ktoré majú byť vyplatené pritakomto spôsobe ukončenia exekučného konania považuje súdny exekútor za absolútne neprimerané
a nedostatočné.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,

ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia

exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia

pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď
vyššísúdnyúradníksprávnezistilskutkovýstavveciazozistenéhoskutkovéhostavdospelksprávnemu

právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie
konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení

exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť (ako konštatoval vyšší súdny úradník v napadnutom
uznesení), že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna
nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V
konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom

podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné
zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý
by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na

základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov
povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či
nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie
súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučnéhoporiadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí.
Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie
určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku

povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na
skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom.
S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby
vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej
povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov

povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný
postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku

povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného (ktoré v danom prípade súdny exekútor vykonal). Tento
spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa
budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti,

účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné
veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač,
mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu
totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu
oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť,

že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať
nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak
vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania
v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných
skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už

súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len
vprípadevážnychzisteníanezrovnalostí,ktorésúzaloženénaobjektívnychskutočnostiach.Domnienka
oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je
podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej
sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach)

evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.

17. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

18. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydanéupovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

19. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo

svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, naviac spravidla vydaných iba vyššími súdnymi
úradníkmi, ktoré neprešli sudcovským prieskumom viazaný (v konaní 61Ek/510/2025 – správne má
byť uvedené konanie 61Ek/510/2020 rozhodoval zákonný sudca iba o sťažnosti súdneho exekútora,
ktorú sťažnosť podanú neoprávnenou osobou zamietol, v konaní 67Ek/1291/2019 rozhodoval sudca
o podanej sťažnosti povinného argumentujúc skutočnosťou, že tento vymáhaný nárok uhradil).

20. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

21. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn. 54Ek/463/2020 zo dňa 26.11.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

22.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 54Ek/463/2020 zo dňa 26.11.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na

vyjadrenie zaslaná nebola).

23. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu

a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,

Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky

spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarcamal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.

V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).