Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 52Ek/1506/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120391356
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120391356.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekúcii oprávneného: Platiť sa oplatí s. r. o., IČO: 45 684 618, so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré mesto, právne zastúpeného: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom obec Osuské, okres C., o vymoženie 119,53 Eura s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom: Mgr. Dušan Čerešňa, so sídlom exekútorského úradu Andreja Hlinku 34/A, 917 01 Trnava,

sp. zn. 343EX 514/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 52Ek/1506/2020 zo dňa 16.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 52Ek/1506/2020 zo
dňa 16.12.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 52Ek/1506/2020 zo dňa
16.12.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 26.09.2020 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 119,53 Eura na základe exekučného titulu - Platobného
rozkazu Okresného súdu Senica, č. k. 7Csp/130/2017 - 27 zo dňa 15.11.2017. Súd poverením zo

dňa 12.10.2020 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu, so sídlom
exekútorského úradu Andreja Hlinku 34/A, 917 01 Trnava, ktorý ju vedie pod sp. zn. 343EX 514/20.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 12.10.2020.

2. Súdny exekútor vydal dňa 04.11.2025 Upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie
náhrady výdavkov podľa ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) “) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok
fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 52Ek/1506/2020 zo dňa 16.12.2025 súd námietky oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zamietol. Predmetné uznesenie
súd v osobe vyššieho súdneho úradník odôvodnil tým, že súdny exekútor predložil okrem svojho
vyjadrenia aj zoznam priebežne vykonávaných úkonov nad spisom, z ktorých vyplýva zisťovanie
majetku povinného s negatívnym výsledkom, a to v evidencii vozidiel, v katastri nehnuteľností, v
Sociálnej poisťovni, súčinnosť s bankami, súčinnosť so správcami dane, ako aj zisťovanie v Centrálnom

registri exekúcií (CRE). Súd vlastnou činnosťou - lustráciou v Sociálnej poisťovni, vykonanej dňa
16.12.2025 zistil, že povinný nepoberá dôchodkové poistenie, nemocenské, úrazové a ani poisteniev nezamestnanosti. Z uvedenej lustrácie v Sociálnej poisťovni súd zistil, že povinný bol v roku 2025
zamestnaný vo forme dohody o pracovnej činnosti, avšak pracovnú činnosť vykonával len v mesiaci
03/2025 a mesiaci 04/2025. V týchto mesiacoch však vymeriavací základ mzdového ohodnotenia

za prácu povinného nedosahoval takú výšku, z ktorej by bolo možné vykonávať zrážky za účelom
úhrady trov exekúcie a následného uspokojovania pohľadávky oprávneného. Súd preto konštatoval,
že vzhľadom na rozsah exekútorom vykonaných lustrácii či úkonov na zistenie majetku možno vyvodiť
záver, že súdny exekútor v rámci výkonu tejto exekúcie v dostatočnom rozsahu zistil majetkové pomery
povinného. Z vykonaných úkonov vyplýva skutočnosť, že od začatia exekúcie do jej zastavenia od

povinného nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu vymáhaného nároku deklarovaného exekučným
titulom a ani trov exekúcie. Teda v priebehu exekúcie nebol na území Slovenskej republiky u
povinného zistený taký nehnuteľný alebo hnuteľný majetok, pohľadávky, alebo iné majetkové práva,
ktoré by bolo možné postihnúť výkonom exekúcie v rámci tohto exekučného konania a prebiehajúcej
exekúcie. Pokiaľ oprávnený namieta uloženie donucovacieho opatrenia, súd konštatoval, že účelom
donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie povinného a taktiež podľa Exekučného poriadku

nemožno prostredníctvom donucovacích opatrení vymáhať splnenie povinnosti uloženej exekučným
titulom, ktorá znie na peňažné plnenie. Rovnako tiež ako súdny exekútor, tak ani exekučný súd nemôžu
priposudzovanídôvodnostiazákonnostizastaveniaexekúcieprenemajetnosťfyzickejosobyvychádzať
z domnienok, či možných predpokladov, ktoré by v budúcnosti mohli nastať. Nakoľko je účelom exekúcie
nútené vymoženie pohľadávky od povinného, nemôže byť tento nútený výkon uskutočnený na základe

domnelých a možných budúcich pomerov. Súd záverom uviedol, že oprávnenému nebráni nič v tom, aby
podal opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa bude domáhať splnenia povinnosti, ktorá bola
povinnému uložená exekučným titulom. Súdny exekútor teda postupoval podľa názoru súdu správne,
keď po uplynutí lehoty piatich rokov od začatia exekúcie, t.j. odo dňa 12.10.2020, kedy mu bolo doručené
poverenie na vykonanie exekúcie, pristúpil dňa 04.11.2025 k vydaniu Upovedomenia o zastavení

exekúcie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 61n ods.1 písm. d) Exekučného poriadku, nakoľko
sa mu nepodarilo zistiť žiadny zexekvovateľný majetok povinného, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov
exekútora.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú

odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste
samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a 115 Exekučného
poriadku.
Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie

všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom
pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné
upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so
zákonom.
Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny,

hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch, počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a
podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok
alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie
je primerané speňažovanie nehnuteľnosti alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený
aj vlastnil.

V tomto smere poukázal oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený
zastáva názor, že súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie
exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí
preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by
predmetné zisťovanie hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného

konania v ktorom sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade
s paragrafom 200 a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného
dôkazné bremeno preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného.
V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1 a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný
vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného

a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada,
respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi.
Exekútorvykonávasvojuprávomocsamostatneaokremzákonomustanovenýchprípadovniejeviazanýžiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti
rozhodnéprepostupvexekúcii,ktorémožnostimávplnejmiereexekútor.Vprípade,akbyexekútorzistil
hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia

povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so
zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať.
To, že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor prednostne zisťuje existenciu
majetkupovinnéhopodľaúdajovvregistroch,ktorésúdostupnéprostriedkamielektronickejkomunikácie
neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie.

To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri
ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších
vozidiel a podobne. Ten istý následok vyplýva aj z § 2 vyhlášky MS SR 68/20027Z.z. a teda, že poradie
zisťovania majetku osobami povinnými poskytnúť exekútorovi súčinnosť nemá vplyv na povinnosť
exekútora zisťovať aj iný majetok povinného, inými spôsobmi, ak je to v záujem vymoženia pohľadávky
oprávneného a primeraného postihnutia majetku povinného, ktoré zásady cituje aj súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia. Exekučný súd v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené podmienky
Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom.
Do kompetencie súdu patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať
minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého možného majetku
povinného nielen majetku evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS SR číslo 68/2017

Z.z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný
iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten, ktorý spôsob zákonom
vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na rovy, má ich exekútor bez výzvy
oprávnenému navrhovať a ich úradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného
konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/

spoluvlastníkom.Oprávnenýnepredpokladá,žepovinnýnaozajnevlastnížiadenhnuteľnýmajetok,ktorý
sa v nehnuteľnostiach, kde žije respektíve v jeho domácnosti nachádza.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd považoval fyzické zisťovanie hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinného v mieste jeho bydliska za nehospodárne a neúčelné. Oprávnený s týmto záverom
nesúhlasí, nakoľko je možné predpokladať, že sa v mieste bydliska povinného nachádza hnuteľný

majetok, ktorý zakladá rozumný predpoklad existencie aspoň základného hnuteľného majetku. Spis
hnuteľného majetku je zákonným spôsobom vykonania exekúcie, ktorý nemožno a priori vylúčiť len
na základe negatívnych výsledkov lustrácií v príslušných registroch. Súd ani súdny exekútor nijakým
spôsobom nepreukázali existenciu okolností, ktoré by odôvodňovali záver, že takýto postup by bol
neúčelný a nehospodárny.

Oprávnený poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.
67Ek/1291/2019asp.zn.40Ek/1204/2019. Oprávnenýďalejuviedol,že muspoukazomnarozhodnutia
okresného súdu nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu
o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej súd v
prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len

samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok
povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného
sám z vlastnej iniciatívy (príkladmo ust. § 119 ods. 1 Exekučného poriadku).
Exekučný súd konštatoval, že oprávnený nepreukázal existenciu majetku povinného a jeho tvrdenia

sú len domnienky. Oprávnený však uviedol konkrétne indície, ktoré zakladajú rozumný predpoklad
existenciu majetku a to dlhodobo evidovaný trvalý pobyt povinného a existenciu okolností podľa ktorých
povinný disponuje hnuteľnými vecami, ako napríklad elektroniky, nábytok podobne ...
Oprávnený súhlasí s vyjadrením exekučného súdu, že účel donucovacích opatrení nie je vymáhanie
plnenia a že nemajú sankčný charakter, avšak donucovacie opatrenia sú zákonným predpokladom

na úspešné zistenie informácií o majetkových pomeroch povinného, čo koniec koncov môže viesť k
úspešnému vymoženiu exekúcie. Ich účel nie je sankcionovať, ale umožniť efektívny výkon exekúcie.
Oprávnený je teda názoru, že súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku a že
podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené. Nakoľko náklady exekúcie
vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u

oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako
ak správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez
ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR.Ak si súdni exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby
kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských
úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania

vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali
byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa
svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností, alebo im bránil
v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má
za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným

exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie bez toho, aby sa musel
kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú
im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež
sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori
iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady
podľa vyhlášky.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,

úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

12. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

13. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne,
keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel
ksprávnemuprávnemuzáveru,ktorývnapadnutomuznesenínáležiteodôvodnil.Napodporusprávnosti
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom
správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne

dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie.

14. V prvom rade, súd konštatuje, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnomkonaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna
nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje
majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné

zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý
by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na
základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov

povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či
nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie
súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného
poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí.
Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie
určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku

povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na
skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom.
S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby
vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej
povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov

povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný
postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného

súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť dve skutočnosti a to: 1/ že súdny
exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania
exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať

hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti,
ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by
neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné
veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú
realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania

mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. 2/ Ako správne uviedol súdny exekútor vo svojom
vyjadrení k námietkam oprávneného, a to v súvislosti s miestom trvalého bydliska povinného, povinný
má od 12.03.2024 evidovaný trvalý na Obci Osuské (t.j. hlásený pobyt bezdomovca). Nie je teda zrejmé,
na akej adrese mal súdny exekútor podľa názoru oprávneného vykonať súpis hnuteľného majetku.

16. Súd ďalej konštatuje, že je na zvážení súdneho exekútora (s poukazom na jeho odbornú spôsobilosť
a dlhoročné skúsenosti) aký postup pri vymáhaní pohľadávky oprávneného vo veci zvolí. Vedomosť
o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým
zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu, či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť
predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste

bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností.
Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol
vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade
vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach.

17. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi
kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného súd udáva, že s týmto názorom oprávneného
možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom
hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme
efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej

podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

18. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok ztohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti

povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu

vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani
súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav

zodpovednosť nenesú.

19. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
predvydanímupovedomeniaozastaveníexekúciemajetkovépomerypovinnéhodostatočnepreskúmal,
neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o

zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

20. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri

svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci

nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom
pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané

zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

21. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že by súdny exekútor v prípade nevymoženia pohľadávok
mať vykonať tzv. „stratové exekúcie“ súd udáva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu podľa ust. §
61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku má súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku nárok iba

na paušálne výdavky, ktoré spravidla nepokryjú v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora
a ktoré v zmysle ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku hradí oprávnený (trovy súdneho exekútora
za predpokladu, ak ide o dôvod pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastaví exekúcie
uhradí oprávnený). S poukazom na ust. § 30b vyhlášky č. 68/2017 v spojení s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky
č. 68/2017 Z.z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.12.2023, exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo
výške 60 eur + DPH v kontexte ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku.

22. S poukazom na vyššie uvedené súd uzatvára, že súdny exekútor, ani súd, nie je garantom

existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné,
reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim
vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
Súd nespochybňuje oprávnenie oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ disponuje
vykonateľným exekučným titulom. Zároveň však spolu s podaním návrhu na vykonanie exekúcie

prechádza na oprávneného aj riziko, že bude zaviazaný znášať trovy súdneho exekútora v prípade, ak
dôjde k ukončeniu exekúcie z iných dôvodov, ako vymožením uloženej povinnosti.23. Na záver súd ešte dodáva, že podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za

porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

24. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn. 52Ek/1506/2020 zo dňa 16.12.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

25.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 52Ek/1506/2020 zo dňa 16.12.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na

vyjadrenie zaslaná nebola).

26. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu

a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,

Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky

spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli

minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).