Rozsudok – Nájomná zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3825202805
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3825202805.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C.D.XX,vkonanízastúpený:JUDr.PavolGráčik,advokátsosídlomvNitre,Farská40,IČO:51721554,
proti žalovanej: E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, v konaní zastúpená.: Ulianko & partners, s.r.o.,
so sídlom Zvolen, Môťovská 497/2, IČO: 36 856 517, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 8. septembra 2025, č.k. 12C/3/2025-56, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol
a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť vypratať nehnuteľnosti, a to pozemok parcela reg. ,,C“ - orná pôda parcela č. 330/1 o výmere
300 m2, pozemok parcela reg. ,,C“ - zastavaná plocha a nádvorie parcela č. 330/3 o výmere 473
m2 a stavbu - rodinný dom so súpisným číslom XX, nachádzajúci sa na pozemku parcela č. 330/3,
nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom Okresného úradu Prievidza, okres Prievidza, obec C.,
katastrálne územie F. C., zapísané na liste vlastníctva č. XXX (ďalej aj len „predmetné nehnuteľnosti“)

a súčasne nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Žalobu zdôvodnil tým, že je výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 1/1. V tejto nehnuteľnosti - rodinnom dome, býva spolu
s manželkou G. B., a v domácnosti s ním žije aj ich zdravotne postihnutý syn E. B., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý si vyžaduje každodennú osobnú starostlivosť, spolu s manželkou sa starajú tiež o ich ďalšiu dcéru
H. B., nar. X.X.XXXX, ktorá študuje v I. na vysokej škole. Žalovaná je ich najstaršou dcérou, spočiatku
obývala rodinný dom, v súčasnosti sa v ňom zdržiava len sporadicky. Vzťah rodičov a dcéry je závažným
spôsobom narušený. Rodičia si voči žalovanej plnili vyživovaciu povinnosť do júna 2024, kedy žalovaná

z vlastnej vôle opustila spoločnú domácnosť. Jej správanie následne začalo vykazovať známky neúcty
vočirodičomatozneznámehodôvodu,vposlednejdobesasprávanevďačne,nekorektnesohľadomna
to, čo všetko pre ňu spolu s manželkou ako rodičia za celý život urobili. Výraznejšie ochladnutie vzťahov
nastalo vtedy, keď opustila spoločnú domácnosť a keď sa aj nezdržiavala na vysokoškolskom internáte,
prespávala u svojho priateľa a nie doma a z domácnosti si nevysťahovala svoje osobné veci. Domov
prišla za posledný rok len zriedka kedy (asi dvakrát do mesiaca) a aj keď prišla, bolo to len z dôvodu,

aby si dala vyprať a následne vyžehliť ,,špinavé“ oblečenie. V spoločnej domácnosti žalovaná rodičom
nepomáha, leží len v posteli s tvrdením, že sa učí. Keď sa jej rodičia snažili dohovoriť, aby zmenila
správanie voči nim, tak sa urazila a odišla. Namiesto poskytnutia emocionálnej podpory zamerala svojureakciu na vyjadrovanie viny a hnevu voči rodičom. V poslednej dobe sa správa provokatívne, nabáda
žalobcu, aby ju udrel a podobne. Taktiež sa vyjadrila v tom zmysle, že ona bude ešte 10 rokov študovať
a žalobca spolu s manželkou budú musieť na ňu platiť a budú jej musieť poskytovať bývanie. Úplným

vyvrcholením situácie bolo to, že podala proti rodičom, v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn.
13Pc/34/2024, návrh na určenie výživného, o ktorom dňa 6.2.2025 Okresný súd Prievidza rozhodol tak,
že schválil zmier, na základe ktorého zaviazal žalobcu platiť na výživu žalovanej mesačne sumou 350,-
eur a matku žalovanej, G. B., sumou 200,- eur mesačne. V súčasnosti si žalovaná tiež zariadila, aby boli
prídavky na ňu zasielané na jej osobný účet a nie na účet jej matky. S ohľadom na finančné prostriedky,

ktorými v súčasnej dobe disponuje žalovaná je dôvodné, aby si našla iné bývanie a nezdržiavala sa ani
len sporadicky v jeho rodinnom dome. Podľa jeho informácií býva žalovaná na vysokoškolskom internáte
J., pričom je zrejmé, že tento internát ponúka študentom ubytovanie aj počas leta, je taktiež vybavený
miestnosťami na študovanie (študovňa), ale aj miestnosťami, v ktorých sa nachádzajú práčky aj sušičky
na oblečenie, taktiež má žalovaná možnosť popri štúdiu zarábať si brigádne, alebo inou formou a preto
je podľa nich dôvodné, aby si aj s ohľadom na jej neúctivé správanie k rodičom našla svoje vlastné

bývanie. Postupom času ako žalobca s manželkou začali žalovanú vyzývať, aby opustila predmetnú
nehnuteľnosť, tak prestala s nimi komunikovať. Niekoľkokrát ju žalobca s manželkou dôrazne žiadali o
vypratanie nehnuteľnosti, pričom ju ústne vyzvali na opustenie nehnuteľnosti a následne ju požiadali,
aby si z predmetnej nehnuteľnosti odstránila aj všetky svoje osobné a hnuteľné veci, na čo žalovaná
nereagovala a naďalej sa približne dvakrát do mesiaca objavuje v ich domácnosti. Podľa jeho názoru je

zrejmé, že v súčasnosti nemá žalovaná žiaden právny titul na užívanie predmetných nehnuteľností.

3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že je plnoletým
dieťaťomžalobcuajehomanželkyG.B..Žijevspoločnejdomácnostisrodičmivrodinnomdome,ktorýje
výlučným vlastníctvom jej otca. Od septembra 2023 študuje na lekárskej fakulte Univerzity Komenského

v Bratislave, má ukončený druhý ročník. Počas školského roka sa zdržiava viac menej v Bratislave, býva
na vysokoškolskom internáte J., kde má lepšie podmienky na štúdium a domov chodí len sporadicky.
Ako je zrejmé aj zo samotnej žaloby, rodinné vzťahy medzi žalobcom a žalovanou sú značne narušené.
Do skončenia školského roku 2023-2024, teda do júna 2024, si žalobca s manželkou voči nej plnili
vyživovaciu povinnosť dobrovoľne. Od začiatku letných prázdnin 2024 sa pomery podstatne zmenili v

tom, že rodičia jej prestali poskytovať akékoľvek finančné prostriedky s tým, že svoje potreby si má
zabezpečovať z vlastných peňazí. Počas letných prázdnin si zabezpečovala svoje potreby z príjmu z
letnejbrigády,kdedosahovalamesačnýpríjem 200,-eur.Okremneplneniasivyživovacejpovinnosti
jej rodičia neposkytovali a nezabezpečovali žiadnu osobnú starostlivosť s výnimkou umožnenia jej
bývania v rodinnom dome, ktorý žalobca v tomto konaní žiada vypratať. Žalovaná tak bola v septembri

2024 nútená podať návrh na určenie vyživovacej povinnosti voči obom rodičom, keďže vzhľadom
na náročné štúdium nemá možnosť si sama zabezpečovať svoje potreby. Jej rodičia už dlhodobo
neprejavujú voči nej žiadnu lásku a cit, nezaujímajú sa o jej život, nepodporujú ju v štúdiu, nezaujímajú
sa o jej študijné výsledky, úspechy a ani o jej problémy. Preto sa snaží zdržiavať v spoločnej domácnosti
čo najmenej, aby svojou prítomnosťou nedávala zámienky na ďalšie rodinné konflikty. Pokiaľ sa v

spoločnej domácnosti zdržiava, snaží sa byť vo svojej izbe, zvyšok rodinného domu (okrem kúpeľne
a toalety) nevyužíva, dokonca jej otec zakázal používať i práčku. Rodinný dom žalobcu jej v podstate
slúži na uskladnenie jej osobných vecí, ktoré na internáte nemá vzhľadom na obmedzený priestor kde
uskladniť. Po ukončení súdneho konania o určenie výživného sa rodičia pokúsili zrušiť jej trvalý pobyt
v nehnuteľnosti súpisné číslo XX K. C., čo sa im aj následne podarilo. Tento jej bol však následne

z jej iniciatívny obnovený. Matka ju takisto informovala, že spolu so žalobcom chcú zrušiť poberanie
rodinných prídavkov na jej osobu, preto požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza o
poberanie rodinných prídavkov, keďže oprávnenou osobou na ich poberanie je plnoleté nezaopatrené
dieťa, ak má upravenú vyživovaciu povinnosť k rodičom. Žalobca ju opakovane vyzýval na vypratanie
jehorodinnéhodomu,avšakonanemáinúmožnosťbývaniaavzhľadomnato,žesasústavnepripravuje

na svoje budúce povolanie, toto si nemá ani ako zabezpečiť. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že
k nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu nemá žiaden právny vzťah. Predmetné nehnuteľnosti
doposiaľ užívala na základe rodinnoprávneho vzťahu so žalobcom, vzťahu rodiča a nezaopatreného
dieťaťa, na čo prihliada aj zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu, rovnako ako aj Zákon o rodine.
Zabezpečenie bývania pre nezaopatrené dieťa je podľa zákona o rodine povinnosťou rodiča v rámci

plnenia jeho vyživovacej povinnosti voči takémuto dieťaťu, a to z dôvodu, že pri stanovení výšky
výživného súd zohľadňuje i náklady na bývanie dieťaťa. Pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti
rodičov voči nej v konaní pod sp.zn. 13Pc/34/2024 súd vychádzal zo skutočnosti, že jej rodičia poskytujú
bývanie v rodinnom dome v C., a teda, ak by jej toto bývanie prestali poskytovať, bola by nútenápožiadať súd o zvýšenie výživného, pretože jej so zabezpečením bývania vzniknú ďalšie výdavky. Právo
na užívanie nehnuteľnosti nevlastníkov na základe rodinnoprávneho vzťahu vyplýva aj z rozhodovacej
praxe súdov, napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 7.6.2006, sp.zn. Cdo

1544/2005. Žalovaná má za to, že vyššie uvedené rozhodnutie možno analogicky použiť i na vzťah
rodiča a nezaopatreného dieťaťa, t.j. dieťaťa, ku ktorému trvá vyživovacia povinnosť rodiča, pričom
povinnosť rodiča zabezpečiť v rámci plnenia vyživovacej povinnosti dieťaťu bývanie ako aj právo dieťaťa
na toto bývanie zanikne momentom, kedy je dieťa schopné sa samo živiť, a teda zanikne vyživovacia
povinnosť rodiča voči tomuto dieťaťu.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie vyhodnotiac
výsledky dokazovania posúdil, že rodinný dom vo vlastníctve žalobcu, žalovaná doposiaľ užíva na
základe rodinnoprávneho vzťahu so žalobcom (vzťahu rodiča a nezaopatreného plnoletého dieťaťa)
a teda nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že k predmetnej nehnuteľnosti nemá žalovaná žiaden
právny vzťah. Zabezpečenie bývania pre nezaopatrené dieťa je podľa zákona č. 36/2005 Z.z. o

rodine povinnosťou rodiča v rámci plnenia si jeho vyživovacej povinnosti voči takémuto dieťaťu,
pričom pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti rodičovi súd zohľadňuje všetky odôvodnené potreby
nezaopatreného dieťaťa, a teda i jeho náklady na bývanie. Súd súhlasil s vyjadrením právneho
zástupcu žalovanej, že právo na užívanie nehnuteľnosti nevlastníkov na základe rodinnoprávneho
vzťahu vyplýva aj z rozhodovacej praxe súdov, napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,

zo dňa 7.6.2006, sp.zn. Cdo 1544/2005, ktorého závery možno analogicky použiť aj na vzťah rodiča a
nezaopatreného dieťaťa, t.j. dieťaťa, ku ktorému trvá vyživovacia povinnosť rodiča, pričom povinnosť
rodiča zabezpečiť v rámci plnenia vyživovacej povinnosti dieťaťu bývanie ako aj právo dieťaťa na toto
bývanie zanikne až momentom, kedy je dieťa schopné sa samo živiť, a teda zanikne vyživovacia
povinnosť rodiča voči tomuto dieťaťu. Po oboznámení s obsahom spisu tamojšieho súdu, sp.zn.

13Pc/34/2024, mal súd preukázané, že žalovaná v čase rozhodnutia súdu o výživnom zo strany rodičov
bývala v rodinnom dome žalobcu, resp. bola odkázaná na bývanie v jeho nehnuteľnosti. Súd v týchto
okolnostiach podľa ustanovenia § 148 CSP schválil zmier strán sporu ohľadne výšky vyživovacej
povinnosti rodičov voči žalovanej, ktorý ak by bol v tom čase v rozpore s hmotným právom, teda v
rozpore s ustanovením § 62 a § 75 Zákona o rodine (vrátane ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine), súd by

ho neschválil. Musel tak dospieť k záveru, že tento zmier je uzavretý v súlade s hmotným právom, a teda
že je v súlade s odôvodnenými potrebami žalovanej a takisto v súlade s možnosťami, schopnosťami a
majetkovými pomermi jej rodičov, vrátane žalobcu, a to na základe zisteného skutočného stavu veci, v
čase vydania tohto rozhodnutia, t.j. v okolnostiach, že žalovaná bývala v nehnuteľnosti žalobcu. Pokiaľ
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priebehu konania tvrdil, že pri určení vyživovacej

povinnosti rodičov (a teda aj žalobcu) voči žalovanej sa zohľadnila aj skutočnosť, že žalovaná už
naďalej predmetné nehnuteľnosti užívať nebude, tieto jeho tvrdenia sa nielenže nezakladajú na pravde
(nevyplývajú z obsahu pripojeného spisu), ale sú aj bez akéhokoľvek významu, keďže súd, ako už
bolo uvedené vyššie, rozhoduje vždy k zistenému stavu v čase (ku dňu) vydania rozhodnutia, pričom
v čase, keď súd zmier schválil, žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti, čo súd zohľadnil pri určení

vyživovacej povinnosti rodičom žalovanej. Zabezpečenie bývania pre nezaopatrené dieťa je podľa
Zákona o rodine povinnosťou rodiča v rámci plnenia si jeho vyživovacej povinnosti voči dieťaťu z dôvodu,
že pri stanovení výšky výživného súd zohľadňuje aj náklady na bývanie dieťaťa. Pri stanovení výšky
vyživovacej povinnosti rodičov voči nej v konaní pod sp.zn. 13Pc/34/2024 súd vychádzal zo skutočnosti,
že rodičia dcére poskytujú bývanie v rodinnom dome v C.. Ak by teda žalovaná nemala zabezpečené

aktuálne bývanie (ak by musela predmetné nehnuteľnosti vypratať), bol by tu daný nárok žalovanej na
opätovné prehodnotenie výšky vyživovacej povinnosti rodičov voči jej osobe (pretože so zabezpečením
iného bývania by jej vznikli ďalšie náklady). Podľa právneho názoru súdu, povinnosť rodiča zabezpečiť
v rámci plnenia vyživovacej povinnosti dieťaťu bývanie, ako aj právo dieťaťa na toto bývanie, zaniknú
až momentom, kedy je dieťa schopné sa samo živiť a teda keď zanikne vyživovacia povinnosť rodiča

voči tomuto dieťaťu. Výpoveďami strán a svedkyne B. v konaní boli preukázané narušené vzájomné
vzťahy medzi rodičom (rodičmi) dieťaťa a dieťaťom (žalovanou), ku ktorým prispeli určitou mierou obe
strany, nemôžu tak byť dôvodom pre vyhovenie žalobe. Je pravda, že v zmysle ustanovenia § 43 ods. 2
Zákona o rodine sa má dieťa voči rodičom správať úctivo, má mať vo vzťahu k nim prirodzený rešpekt,
túto povinnosť však nie je možné vykladať si izolovane, ale tak vo vzťahu dieťa-rodič, ako aj vo vzťahu

rodič-dieťa. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že od polovice minulého roku žalobca i
matka žalovanej neprejavujú voči žalovanej žiadnu lásku, pocit spolupatričnosti, či akýkoľvek rešpekt
a preto sa nemôžu domáhať, aby sa ich dcéra vo vzťahu správala k nim s maximálnym rešpektom a
úctou. Dôvodom pre vyhovenie žalobe nemôže byť ani to, že žalovaná neprispieva finančne na choddomácnosti, pretože je študentkou denného štúdia na vysokej škole, je nezaopatreným dieťaťom a svoje
potreby si uspokojuje v podstatnej miere (okrem nepravidelného príjmu z brigád mimo školského roku)
len z výživného, ktoré jej poskytujú rodičia, na základe súdom schváleného zmieru. Napokon, dôvodom

pre vyhovenie žalobe nemôžu byť ani iné predstavy rodičov žalovanej ohľadne participácie žalovanej na
domácich prácach, či na celkovom fungovaní domácnosti, naviac, keď vzájomné vzťahy medzi rodičom
a dieťaťom sú narušené, pričom žalovaná z dôvodu vysokoškolského štúdia potrebuje tiež veľa času
na štúdium a následnú regeneráciu síl, pričom v domácnosti rodičov na to nemá vytvorené adekvátne
podmienky,keďžejerôznymspôsobomrodičmiobmedzovaná(nemôžesisamahocikedynavariť,oprať,

zdržiavať sa vo viacerých miestnostiach domu...). Z vyjadrenia strán i svedkyne B. v konaní vyplynulo,
že zlé vzájomné vzťahy medzi rodičmi žalovanej a žalovanou pretrvávajú už asi dva roky, a že na tomto
stave majú svoj významný podiel aj rodičia žalovanej. Je logické, že ak by tomu tak nebolo, a správanie
žalovanej voči jej rodičom by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), nemohla by byť jej
rodičom určená voči žalovanej ani vyživovacia povinnosť, pretože by to bolo v rozpore s ustanovením
§ 75 ods. 2 Zákona o rodine. Žalobcovi tak, ako to tvrdil aj právny zástupca žalovanej, v konečnom

dôsledku v konaní ani nešlo o ochranu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale len o rýchle a
bezproblémové vyriešenie zlých vzájomných rodinných vzťahov (sám žalobca v konaní tvrdil, že žalobu
podal z dôvodu, aby bol v rodine pokoj), ku ktorým však prispel podstatnou mierou aj on sám. Ak teda
žalobca opiera svoj žalobný nárok o ustanovenie § 126 ods. 1 OZ, podľa ktorého vlastník má právo
brániť sa proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva, bolo povinnosťou žalobcu v

konaní preukázať, že dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva žalovanou, čo v
konaní preukázané nebolo. Tým, že žalovaná a súčasne ešte nezaopatrená osoba - dcéra žalobcu užíva
predmetné nehnuteľnosti, nemôže spôsobovať neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu.
Žalovaná má právo predmetné nehnuteľnosti užívať (osobitne bývať v rodinnom dome žalobcu - svojho
otca), v súlade s ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého ustanovenia vyživovacia povinnosť

rodičov voči dieťaťu trvá dovtedy, pokiaľ dieťa nie je schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť
rodiča voči dieťaťu trvá aj vtedy, ak plnoleté dieťa má už svoj príjem, nie je však schopné z tohto príjmu
zabezpečiť si všetky svoje potreby, vrátane vlastného bývania. Sporadickým užívaním nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcu žalovanou teda nedochádza zo strany žalovanej k takému konaniu, ktoré by
malo akékoľvek znaky neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva, naopak ide o plnenie si zákonnej

povinnosti žalobcu plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. V prípade, ak by súd žalobe vyhovel, žalovaná
ako plnoleté nezaopatrené dieťa, študentka vysokej školy, by stratila možnosť v čase prázdnin, sviatkov
a počas príprav na skúšky mať zabezpečené adekvátne bývanie, pričom ako plnoleté nezaopatrené
dieťa má podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine právo požívať rovnakú životnú úroveň ako jej rodičia. Pokiaľ,
žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovaná ako študent vysokej školy má k dispozícii internát, je tomu

tak len počas školského roka, nie teda v čase prázdnin, kedy sa ,,mení“ na tzv. hotel a kedy aj platby
za užívanie týchto priestorov by boli celkom zrejme podstatne vyššie. V tejto súvislosti nijako nerieši
problém ani prípadné zabezpečenie uloženia hnuteľných vecí žalovanej na inom mieste, ako to navrhol
žalobca (v miestnosti obce), čo by samotné bývanie žalovanej nijako neriešilo, pričom jej mesačné
nákladybysanaopakzvýšili(nájom).Zvyššieuvedenéhozistenéhoskutkovéhostavuveciačiastkových

záverov súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu konania nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz
o tom, že by do jeho vlastníckeho práva žalovaná akýmkoľvek spôsobom neoprávnene zasahovala.
Tak, ako bolo už viackrát uvedené vyššie, medzi žalobcom a žalovanou existuje rodinnoprávny vzťah,
ktorýumožňuježalovanejužívaťnehnuteľnostižalobcu(svojhootca),pretožeakonezaopatrenéplnoleté
dieťa, ktoré je bez akýchkoľvek pravidelných príjmov, si nedokáže zabezpečiť vlastné bývanie. Za danej

situácie poskytnutím bývania žalovanej si žalobca voči žalovanej takisto plní vyživovaciu povinnosť,
ktorá zanikne až potom, keď jeho dcéra (žalovaná) bude schopná z vlastných zdrojov a príjmov si vedieť
otázku bývania zabezpečiť sama. Jediným argumentom žalobcu, ktorý má byť dôvodný na vypratanie
nehnuteľnosti žalovanou, má byť narušenie rodinných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou, avšak z
vykonanéhodokazovaniajepreukázané,ženatejto situáciinenesievinuvýlučnelenžalovaná,aležesa

na nej výraznou mierou podieľal aj samotný žalobca. Ide zo strany žalobcu o spôsob vyriešenia celej veci
realizovaný extrémne tvrdou formou, smerujúcou k vyprataniu dieťaťa z domu bez toho, že by žalobca
a jeho manželka, ako rodičia žalovanej, ktorí stále majú voči dcére vyživovaciu povinnosť, sa akokoľvek
zamýšľali nad tým, aký osud po vyprataní z nehnuteľnosti bude ich dcéru sprevádzať (žalobca je pritom
vlastníkom viacerých nehnuteľností, okrem iného aj bytu, ktorý má v nájme, v ktorom by mohla žalovaná

v budúcnosti bývať, keď otec nechce, aby bývala v jeho domácnosti). Súd mal za zjavné, že žalobca
podanou žalobou nesledoval ochranu svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
proti neoprávneným zásahom zo strany žalovanej, ale sa snažil o rýchle, bezproblémové a pre neho
najvýhodnejšie vyriešenie rodinných vzťahov, konkrétne medzi ním a jeho dcérou, žalovanou, výlučnepodľajehopredstáv,nehľadiacnaosudjehodcéry,žalovanej,čojevrozporenielensoZákonomorodine
ale aj s § 3 ods. 1 OZ. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 126 ods. 1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka

(ďalej len „OZ“), podľa § 62 ods. 1-5, § 75 ods. 1, 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, a preto jej súd voči
žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom (§
262 ods. 2 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti uvádza, že s týmito nesúhlasí, považuje ich za nesprávne,

vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu veci. Trvá na dôvodoch uvedených v žalobe,
ako aj na všetkých svojich vyjadreniach produkovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.
V zásade síce súhlasí s tým, že dieťa určité právo užívať nehnuteľnosť svojho rodiča vyplývajúce z
§ 28 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine má, keďže uvedené ustanovenie stanovuje rodičom povinnosť
okrem iného dôsledne sa starať o výchovu a poskytovať celkovú starostlivosť dieťaťu, avšak, a to

zdôrazňuje, dieťaťu maloletému, o ktorý prípad tu nejde. Voči dieťaťu plnoletému majú rodičia povinnosť
len platenia výživného, keďže pri plnoletom dieťati možno hovoriť o tzv. nezaopatrenom dieťati, ktorý
status žalovaná spĺňa. Problémy s platením výživného voči žalovanej sa upravili súdnym rozhodnutím.
Žalobca s manželkou výživné platia a z ničoho nevyplýva, že by popri povinnosti platenia výživného
mali ešte aj povinnosť zabezpečovať svojej dcére bývanie, ktorá si výživné voči nim dala upraviť súdnou

cestou. Keďže tu neexistuje žiaden zákonný titul pre takúto povinnosť rodičov voči dieťaťu, ktoré už nie
je maloleté a samotná evidencia pobytu je len administratívna záležitosť, nebol dôvod podľa jeho názoru,
aby jeho žalobe nebolo vyhovené. Zastáva názor, že v tomto prípade nebolo možné žalobe nevyhovieť
odkazom na Zákon o rodine, pretože táto agenda patrí do pôsobnosti poručenského súdu. Z výpovedí
strán spor a tiež matky žalovanej vyplynulo, že vzťahy medzi nimi sú naozaj veľmi narušené a majú

tendenciu sa zhoršovať, čo naberá na váhe z hľadiska potreby vypratania nehnuteľnosti žalovanou a nie
je to možné preklenúť ani odkazom na dobré mravy. Nemožno od žalobcu žiadať, aby bol nútený zotrvať
v toxickom a nevhodnom prostredí tým, že bude povinný trpieť užívanie rodičovského domu žalovanou.
Nakoniec samotný súd v rozhodnutí uznáva, že žalovaná prispela k narušeniu zlých vzťahov, a teda
odkaz na dobré mravy je tu nenáležitý, i keď tieto by snáď mohli byť akýmsi právnym titulom na užívanie

rodičovskej nehnuteľnosti. Určite nikto nechce, aby medzi nimi došlo k nejakému fatálnemu konfliktu
a preto túto situáciu je potrebné riešiť. Žalovaná sa k rodičom nespráva s patričnou úctou, súd v tejto
sporovej veci nemôže nahrádzať poručenskú agendu, keď pri svojom rozhodovaní ani nezohľadnil, že
žalovaná mala upravenú vyživovaciu povinnosť v rámci konania vedeného na OS Prievidza pod sp. zn.
13Pc/34/2024.

6. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvádza, že odvolanie nepovažuje za dôvodné a rozsudok navrhuje potvrdiť s tým, že jej bude
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Na rozdiel od žalobcu je presvedčená, že súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v plnej miere vysporiadal so všetkými ťažiskovými otázkami, jeho

právne a skutkové závery považuje za plne správne, s tým, že sa pridržiava všetkých svojich vyjadrení
produkovaných pred súdom prvej inštancie. Poukazuje na to, že podľa znenia § 126 ods. 1 OZ platí,
že vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje.
Pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také konanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave,
nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody,

alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. Zároveň podľa §
3 ods. 1 OZ platí, že výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pri skúmaní
čoho je potrebné náležité posúdenie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva
a na strane druhej záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa to môže v okolnostiach danej veci
javiť ako neprimerane tvrdé, o ktorý prípad ide aj v jej veci. Zdôrazňuje, že tým, že je nezaopatrená,

i keď plnoletá osoba, dcéra žalobcu, ktorá občasne užíva nehnuteľnosť svojho rodiča, nedochádza tým
k neoprávnenému zasahovaniu do vlastníckeho práva žalobcu. Poukazuje na skutočnosť, že výživné
možno charakterizovať ako súhrn zákonom upravených práv a povinností oprávnených osôb, v danom
prípade žalovanej, pri zabezpečovaní úhrady ich odôvodnených potrieb a striktne platí, že táto povinnosťje príkladom zákonnej povinnosti, keďže vzniká zo zákona, vychádzajúc zo Zákona o rodine a zaniká
schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť a uspokojovať svoje potreby. V praxi sa možno stretnúť so
situáciou, kedy plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby avšak len čiastočne,

napríklad nie je schopné uspokojovať potrebu bývania, v ktorom prípade sú rodičia z titulu vyživovacej
povinnosti povinní takémuto plnoletému dieťaťu zabezpečiť bývanie, pričom žalovaná jednoznačne za
plnoletú, nezaopatrenú osobu považovaná je, keďže toho času študuje dennou formou na lekárskej
fakulte UK Bratislava a sústavne sa pripravuje na výkon budúceho povolania, a to až do doby, kedy
nebude schopná zabezpečiť si svoje potreby sama. Existenciu tejto zákonnej povinnosti rodiča voči

deťom nemožno obmedziť, vylúčiť, a to ani dohodou medzi oprávneným a povinným. Aj pri stanovení
vyživovacej povinnosti súd vychádzal zo skutočnosti, že rodičia žalovanej poskytujú tejto v období, kedy
sa nezdržuje na internáte, bývanie v rodinnom dome v Šútovciach. Stotožňuje sa s tým, že súd na
okolnosti tejto veci aplikoval ust. § 3 ods. 1 OZ, keď správne vyhodnotil, že preukázateľne zlé vzájomné
vzťahy medzi rodičmi a ňou sú výsledkom participácie na ich rovnakou mierou obidvoch strán a nemôžu
byť dôvodom pre priznanie nároku žalobcovi, ktorého sa domáha.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej vypratať rodinný dom s.č.
XX spolu s príslušnými parcelami v k.ú. F. C., ktorý je v jeho vlastníctve a ktorý obýva spolu so svojou
manželkou a ich deťmi, a to zdravotne postihnutým synom E. (nar. XXXX), dcérou H. (nar. XXXX), ktorá
študuje v I. na vysokej škole, o ktoré deti sa spoločne ako uvádzal s manželkou starajú a v ktorom

aktuálne už len sporadicky býva aj ich najstaršia dcéra E. (žalovaná), ktorá je plnoletá, študuje na
vysokej škole na dennom štúdiu (Lekárskej fakulte UK Bratislava), voči ktorej im bola určená vyživovacia
povinnosť, ktorá sa k nim má správať nevďačne, neúctivo, vzájomné vzťahy medzi nimi ochladli a podľa
jeho názoru je namieste, aby si našla vlastné ubytovanie (príkladmo vysokoškolský internát J., kde má
žalovaná bývať počas školského roka má poskytovať ubytovanie aj v lete).

10. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol tak, že túto ako nedôvodnú zamietol a žalovanej priznal
voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania (výroky I. a II.). Svoje rozhodnutie založil na
závere, že v konaní neboli žalobcom preukázané, ale ani nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
spravodlivo opodstatňovali takýto extrémne tvrdý zásah voči žalovanej, ktorá je i keď plnoletou, ale stále

nezaopatrenou dcérou žalobcu, ktorá keďže študuje nie je schopná sama sa živiť, pričom na aktuálne
narušených vzájomných rodinných vzťahoch medzi rodičmi a žalovanou participujú obe strany, preto
ani prostredníctvom ust. § 3 ods. 1 OZ (imperatívu dobrých mravov) nie je možné dospieť k odlišným
záverom. Podľa názoru súdu prvej inštancie zistené skutočnosti nasvedčujú naopak tomu, že to je
žalobca, ktorý nesledoval podaním žaloby legitímny cieľ ochrany svojho vlastníckeho práva pred ich

neoprávneným zásahom zo strany žalovanej (ktorý zásah ani preukázaný nebol), ale nehľadiac na osud
svojej dcéry túto žalobu chcel využiť na bezproblémové vyriešenie narušených vzťahov spôsobom, ktorý
je nielen v rozpore so Zákonom o rodine, ale aj ust. § 3 ods. 1 OZ.

11. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust.

§ 365 ods. 1 pod písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie). Ťažiskovo tvrdí neexistenciu právneho dôvodu pre existenciu povinnosti
poskytovania bývania rodičmi plnoletému, i keď nezaopatrenému dieťaťu, poukazuje na správanie
žalovanej, ktoré participuje na narušených vzájomných rodinných vzťahoch, čo mal konštatovať
v rozhodnutí aj súd prvej inštancie, tvrdí nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností a spochybňuje

tiež posudzovanie nároku žalobcu vo svetle jeho vyživovacej povinnosti (pri aplikácii Zákona o rodine),
ktorá podľa jeho názoru patrí do pôsobnosti poručenského súdu.12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotný odvolateľ existenciu takýchto vád ani netvrdil.

13. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo

svetle vecných odvolacích námietok žalobcu, teda možného naplnenia ním produkovaných odvolacích
dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na
ktorých je založené rozhodnutie).

14. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov

podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

15. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne

interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

16. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil
odvolací súd ako plne nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie

sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté dôkazy
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191
CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Odvolací súd sa plne stotožňuje v okolnostiach tejto veci s jeho názorom, že existujúci
rodinnoprávny vzťah medzi stranami (otec a plnoletá študujúca nezaopatrená dcéra), opodstatňuje

posudzovanie žalobou uplatneného nároku na vypratanie žalovanej z nehnuteľností vo vlastníctve
žalobcu (§ 126 OZ) cez prizmu vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanej (§ 62 ods. 1-5 Zákona
o rodine), ktorá v sebe subsumuje aj zabezpečenie bývanie rodičmi pre nezaopatrené i keď neplnoleté
dieťa, ktorú na prospech rodičov možno preklenúť výlučne prostredníctvom ust. § 3 ods. 1 Zákona
o rodine, teda v prípade preukázania takého správania žalovanej voči žalobcovi ako rodičovi, ktoré

by vo svetle imperatívu dobrých mravov bolo neudržateľné, pričom v okolnostiach tejto veci sa plne
možno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ z dokazovania vyplynuli vzájomne narušené
rodinnoprávne vzťahy, na ich vzniku a pretrvávaní rovnako participujú obe strany, čo nemožno v podobe
vyhovenia žalobe pripísať na ťarchu výlučne žalovanej. Odvolací súd sa plne stotožňuje tiež s názorom
súdu prvej inštancie, že zistené skutočnosti nasvedčujú naopak tomu, že to je žalobca, ktorý nesledoval

podaním žaloby legitímny cieľ ochrany svojho vlastníckeho práva pred ich neoprávneným zásahom zo
strany žalovanej (ktorý zásah ani preukázaný nebol), ale nehľadiac na osud svojej dcéry túto žalobu
chcelvyužiťnabezproblémovévyriešenienarušenýchvzťahovsňouspôsobom,ktorýjenielenvrozpore
so Zákonom o rodine, ale aj ust. § 3 ods. 1 OZ, ktoré správne závery súdu prvej inštancie nemohli
opodstatnene indikovať k inému, ako zamietajúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorý správne

vzal do úvahy všetky k nároku sa vzťahujúce výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové
okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobe nevyhovel a žalovanej
v rozsahu jej plného úspechu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (§ 262 ods. 1, 2, §
255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade sozákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Súčasne sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobným, vyčerpávajúcim a precíznym odôvodnením

napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387
ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou
zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov, ktorým rozhodnutím súd prvej inštancie bez
pochýb naplnil svoju zákonnú povinnosť spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami.

17. Nad rámec toho na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam produkovaným
žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Z obsahu spisového materiálu vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná je plnoletou
dcérou žalobcu a jeho manželky G. B., že žalovaná i v súčasnosti býva v domácnosti jej rodičov s
jej súrodencami, v rodinnom dome vo výlučnom vlastníctve žalobcu (viď list vlastníctva č. XXX pre

k.ú. F. C. - č.l. 5). Takisto je nesporné, že od septembra 2023 študuje žalovaná na vysokej škole
(Lekárskej fakulte UK) a že počas školského roka sa zdržiava prevažne na internáte v Bratislave, kde
má vytvorené vzhľadom na zlé rodinné vzťahy lepšie podmienky na štúdium ako doma. Medzi stranami
nebolo sporné ani to, že počas školského roka (mimo prázdnin) navštevuje domácnosť svojich rodičov
žalovaná približne dva víkendy do mesiaca. Nebolo sporným, že v čase, keď je v dome patriacom otcovi

má z jeho strany obmedzenia v podobe toho, že nemôže použiť práčku na vypratie si bielizne, nemôže
si hocikedy navariť, zdržiava sa len v jednej izbe okrem ktorej využíva len toaletu a kúpeľňu.

19. V konaní bolo rovnako nesporné, že rodičia žalovanej si od júna 2024 prestali voči žalovanej plniť
svoju vyživovaciu povinnosť, umožňovali jej však v tom čase bývať v rodinnom dome, ktorý v tomto

konaní (spolu s pozemkami k domu náležiacimi) žiada žalobca žalovanou vypratať. Za tejto situácie
si žalovaná podala voči rodičom dňa 11.9.2024, návrh na určenie vyživovacej povinnosti, v ktorom
konaní súd skúmal odôvodnené potreby žalovanej, možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov
žalovanej, ktorí účastníci v priebehu konania uzavreli zmier, ktorý súd uznesením č.k. 13Pc/34/2024-86
zo dňa 6.2.2025, schválil v súlade s ust. § 148 Civilného sporového poriadku majúc za to, že tento nie

je v rozpore s hmotným právom, a teda s ustanoveniami § 62 a § 75 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
V čase schválenia súdneho zmieru žalovaná užívala dotknutý rodinný dom a súvisiace nehnuteľnosti.

20. Výpoveďami strán a svedkyne B. boli v konaní preukázané zlé vzájomné vzťahy medzi rodičom
(rodičmi) dieťaťa a dieťaťom (žalovanou), ku ktorým však prispeli určitou mierou obe strany, ktoré

narušené vzájomné vzťahy medzi rodičmi žalovanej a žalovanou pretrvávajú už asi dva roky.

21. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), vlastník má právo na ochranu proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od
toho, kto mu ich neprávom zadržuje.

22. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

23. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja
rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo

výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa
podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov
a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov
o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností
a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie

je nevyhnutné vynaložiť.

24. Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na
odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Naschopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj
na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

25. Podľa § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej aj len „Zákon o rodine“), výživné nemožno
priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

26. Charakteristickými znakmi rodinnoprávnych vzťahov je ich vznik priamo zo zákona, ex lege a ich

viazanosť na subjekty vyjadruje, že práva a povinnosti z nich vyplývajúce patria len konkrétne určeným
osobám, týmito právami a povinnosťami nemožno disponovať, t. j. previesť ich, vzdať sa ich a pod.,
nemožno ich tiež vylúčiť alebo upraviť odlišne, pretože tak ukladá priamo zákon.

27. Vyživovacia povinnosť vzniká v rámci vyživovacieho vzťahu, ktorý existuje podľa zákona
medzi určitými subjektmi rodinnoprávneho vzťahu. Vyživovacie vzťahy sú svojou povahou vzťahmi

majetkovými, ale závislosťou na osobne právnych vzťahoch v rodine sú vzťahmi rodinnoprávnymi.
Práva a povinnosti z nich vyplývajúce majú charakter osobných práv a povinností, ktoré prislúchajú
len subjektom rodinnoprávnych vzťahov. Vznikajú priamo zo zákona a tak aj vyživovacia povinnosť
a jej zodpovedajúce právo na poskytovanie výživného sú právami a povinnosťami zákonnými, vznikajú
akonáhle sú splnené zákonom stanovené podmienky ich vzniku. Predmetom vyživovacej povinnosti je

plnenie výživného. Zákon chápe pojem výživného pomerne široko a jeho obsah možno vyjadriť tak, že tu
nejde len o výživu v úzkom slova zmysle, ale i uspokojovanie ostatných osobných potrieb človeka, ktoré
subsumuje potreby o.i. aj bytové, pričom osobné potreby závisia najmä od veku, zdravotného stavu,
schopnosti živiť sa sám, schopnosti starať sa o seba a pod.. V prípade ak dieťa býva u rodičov (tiež
plnoleté), bytová potreba ako časť výživného je plnená naturálnou formou. Dieťa má zo zákona právo na

rovnakú životnú úroveň, ako jeho rodičia. Podstatou rovnakej životnej úrovne je to, aby sa na všetkých
členov rodiny nahliadalo rovnako a aby ich postavenie pri využívaní rodinných zdrojov bolo ak nie úplne
zhodné, tak aspoň porovnateľne obdobné. Zhoda v životnej úrovni medzi rodičmi a deťmi musí dieťaťu
umožňovať žiť takým štýlom života, ktorý by dieťa pri porovnaní s ostatnými členmi rodiny nevylučoval
z rodinného celku, teda ktorý by nevytváral neodôvodnené rozdiely medzi rodičmi a dieťaťom, či deťmi

tvoriacimi rodinu navzájom. Právo na výživné je osobným právom každého dieťaťa. Explicitne je rodičom
uložená povinnosť plniť si túto vyživovaciu povinnosť, pričom každá povinná osoba musí vždy, aj na úkor
svojho minima, zabezpečiť výživu dieťaťa. Právo na výživu je osobným právom; i vyživovacia povinnosť
je osobnou povinnosťou. Vyživovacej povinnosti sa nemožno zbaviť. Zákonná povinnosť rodičov plniť
vyživovaciu povinnosť deťom vzniká narodením a trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa

živiť a uspokojovať svoje potreby. Vyživovacia povinnosť teda nie je ohraničená dosiahnutím určitého
veku dieťaťa. Za okolnosť odôvodňujúcu trvanie vyživovacej povinnosti rodičov je potrebné považovať
aj štúdium na vysokej škole.

28. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania vo svetle vyššie
uvedených teoretických východísk možno v plnom rozsahu súhlasiť s právnym názorom súdu prvej
inštancie, že tvrdenie žalobcu, na ktorom zakladal opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku na
vypratanie žalovanej z rodinného domu v jeho vlastníctve, spočívajúce v tom, že žalovaná nemá žiaden
právnyvzťahknehnuteľnostiam,ktorýchvyprataniasa domáha,nemáoporuvskutkových,aniprávnych

skutočnostiach tejto veci. Žalovaná je totiž, a to v priebehu konania sporným nebolo, síce plnoletým,
avšak stále nezaopatreným dieťaťom žalobcu, ktoré doposiaľ študuje dennou formou na vysokej škole,
a teda nie je spôsobilá sama sa živiť (samostatne uspokojovať svoje odôvodnené potreby), ktoré
postavenierodičaadieťaťazakladáexistenciuichvzájomnéhorodinnoprávnehovzťahu,vrámciktorého
tu je prítomná aj zákonná povinnosť žalobcu ako rodiča subsumovaná v jeho stále trvajúcej zákonnej

vyživovacej povinnosti voči žalovanej, zabezpečiť tejto nad rámec iných jej potrieb tiež bývanie, keďže
stanovenie rozsahu výživného bezpodmienečne musí, keďže ide o základnú odôvodnenú potrebu
(bez ohľadu na to, či ide o dieťa maloleté, alebo nezaopatrené plnoleté), zohľadňovať tiež jeho
náklady na bývanie. Keďže v čase, kedy bola žalobcovi ako rodičovi žalovanej rozhodnutím súdu
určená vyživovacia povinnosť voči žalovanej, resp. bol súdom schválený uzatvorený zmier rodičov

a žalovanej ako ich dcéry, žalovaná rovnako ako dovtedy, bývala v rodinnom dome vo vlastníctve
žalobcu, spolu so svojimi dvomi súrodencami a matkou, teda z ostatnými členmi jej rodiny definovanej
existujúcim rodinnoprávnym vzťahom, čím uspokojovanie tejto časti jej základných potrieb (potreby
bývania) ako súčasti zákonnej povinnosti jej rodičov, bolo z ich strany plnené naturálnou formoua z tohto faktu nevyhnutne aj súd pri schvaľovaní zmieru o výživnom musel vychádzať pri plnení
si svojej zákonnej povinnosti posúdiť podmienky, za ktorých je možné uzatvorený zmier schváliť,
aby nebol v rozpore s hmotným právom (skutočnosti indikujúce k odlišnému záveru v tomto konaní

z dokazovania nevyplynuli). Je potrebné tak vychádzať z premisy, že súd pri schvaľovaní zmieru
pracoval so zistením, že bývanie má žalovaná vyriešené v rodinnom dome u svojich rodičov a náklady
na zabezpečenie bývania sa tak do výšky výživného ako nákladov na odôvodnené potreby žalovanej
v tom čase nepremietli, keďže v tejto časti boli a stále sú náklady na bývanie plnené zo strany žalobcu
voči nej ako dieťaťu naturálnou formou a prostredníctvom nej dochádza tiež k naplneniu práva žalovanej

na rovnakú (obdobnú) životnú úroveň, aká je poskytovaná jej súrodencom, ktorí rovnako v dome žalobcu
žijú, ktorú životnú úroveň majú tiež samotní rodičia žalovanej, pretože jej vyprataním by bola nastolená
neodôvodnená disproporcia v životnej úrovni medzi rodičmi a žalovanou, ktorá by jej neumožňovala ako
dieťaťu i keď plnoletému, avšak stále nezaopatrenému žiť takým štýlom života, ktorý by ju ako dieťa pri
porovnaní s ostatnými členmi rodiny nevylučoval prakticky absolútne z rodinného celku, vytvárajúc tak
neodôvodnené rozdiely medzi rodičmi a dieťaťom, či deťmi tvoriacimi rodinu navzájom.

29. Na podporu správnosti svojich záverov vo vyššie uvedenom smere, odkazuje súd prvej inštancie
správne na závery rozsudku NS ČR zo dňa 07.06.2006 sp. zn. Cdo/1544/2005, ktoré za použitia
analógie sú plne aplikovateľné aj na okolnosti tejto veci, vychádzajúc z ktorých najvyššia súdna autorita
právo nevlastníka užívať byt (analogicky rodinný dom) odvodzovala od existujúceho rodinnoprávneho

vzťahu, ktorého obsahom o.i. je tiež vzájomná vyživovacia povinnosť, o ktorý prípad v princípe ide tiež
v okolnostiach tejto veci. Aj keď v konkrétnostiach vyššie uvedenej veci išlo o rodinnoprávny vzťah
medzi manželmi, z ktorých jeden bol vlastníkom bytu a druhý nie, odvolací súd nevidí jediný racionálny
argument, pre ktorý tento záver by nebol plne aplikovateľný na rodinnoprávny vzťah tvorený rodičom
a dieťaťom v čase, keď je toto ešte nezaopatrené a teda stále trvá vyživovacia povinnosť rodiča voči

dieťaťu a kedy odvodené právo dieťaťa na bývanie u svojho rodiča môže zaniknúť až momentom, kedy
je dieťa schopné samo sa živiť, ktorým momentom zanikne tiež vyživovacia povinnosť rodiča voči tomu
dieťaťu. V okolnostiach tejto veci, keďže žalovaná je stále študentkou dennej formy Lekárskej fakulty UK
Bratislava, nie je teda spôsobilá sama sa živiť, vyživovacia povinnosť žalobcu ako rodiča voči nej stále
trvá a jej právo užívať rodinný dom vo vlastníctve žalobcu ako jej otca je tu naďalej prítomné, odvodené

od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu medzi nimi, obsahom ktorého je naďalej trvajúca vyživovacia
povinnosť žalobcu voči žalovanej.

30. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní, aj to len vo všeobecnej rovine, spochybňuje existenciu právneho
dôvodu, pre ktorý by bola žalovaná ako dcéra žalobcu oprávnená užívať rodinný dom vo vlastníctve

svojho otca, či správnosť posudzovania tohto práva žalovanej odvodením od práv a povinností,
ktorú sú upravené rodinným právom, ide o námietku zjavne neopodstatnenú, keďže ako vyplýva
z predchádzajúcich častí tohto rozhodnutia, vzhľadom na existujúci rodinnoprávny vzťah žalobcu
a žalovanej a z neho plynúce vzájomné práva a povinnosti, v rámci neho predovšetkým zákonnú
vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej ako jeho síce dospelému, avšak nezaopatrenému

dieťaťu (v okolnostiach popísaných vyššie), je súdom prvej inštancie aplikovaná právna úprava
správna a vychádzajúc z nej tiež správny právny názor o existencii právneho dôvodu oprávňujúceho
žalovanú rodinný dom žalobcu, ktorý je jej otcom užívať. Nedôvodne žalobca tiež polemizuje
s (ne)opodstatnenosťou aplikácie ust. § 28 Zákona o rodine na okolnosti tejto veci, keďže na aplikácii
tohto ustanovenia, ani záveroch z neho plynúcich súd prvej inštancie svoje závery vôbec nezaložil.

31.Vďalšomsúdprvejinštancierovnakovcelomrozsahusprávneposúdil,ževyššieuvedenúpovinnosť
žalobcu ako otca voči žalovanej (poskytovať jej naďalej bývanie), by bolo možné preklenúť výlučne
prostredníctvom existencie takých skutočností, ktoré by vo svetle imperatívu dobrých mravov (ust.§ 3
ods. 1 OZ so zreteľom na ust. § 76 ods. 2 Zákona o rodine) boli nezlučiteľné s jej naplnením na prospech

žalovanej. Vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

32. Ani takéto okolnosti na strane žalovanej však z vykonaného dokazovania nevplynuli.

33. Realizácia práva žalovanej ako oprávnenej na výživné od povinného (žalobcu ako jej otca) a v rámci
neho tiež odvodeného práva na zabezpečenie jej bývania v rodinnom dome žalobcu, ako jednej zložky
základných odôvodnených potrieb dieťaťa, musí byť v súlade s dobrými mravmi, čo znamená, žeby ho nebolo možné priznať len v prípade, ak by existovali (boli v konaní preukázané) dôvody na
strane žalovanej ako oprávnenej, v podobe takého jej správania voči žalobcovi, ktoré by boli objektívne
spôsobilé k záveru, že výkon práva na bývanie by bol v rozpore s dobrými mravmi a to pre neudržateľný

zásah do oprávnených záujmov žalobcu. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti,
tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované
a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich
vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti
ich úkonov v čase a mieste.

34. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná sa voči nemu a svojej matke správa neúctivo, nevďačne, že sú
medzi nimi v posledných dvoch rokoch vzájomne závažne narušené rodinné vzťahy, že sa žalovaná
nepodieľa príkladmo na upratovaní rodinného domu, tak faktom je, že vzájomne narušené vzťahy medzi
žalobcom (otcom) a žalovanou (dcérou) síce z dokazovania vyplynuli, avšak výsledky dokazovania
nasvedčujú jednoznačne v prospech záveru, že na ich vzniku a reťazení neparticipuje výlučne žalovaná,

ale naopak, tieto sú výsledkom správania oboch strán, sú charakterizované mechanizmom príčiny
a následku a odvolací súd dokonca zastáva názor, že na ich vzniku, pretrvávaní (dokonca zhoršovaní)
sa ťažiskovou mierou podieľa práve samotný žalobca. V konkrétnosti je neudržateľné z hľadiska
elementárnych pravidiel slušnosti a ľudskosti v situácii, keď žalovaná ako jeho dieťa, študujúc na
vysokej škole náročného zamerania, prichádzajúc do rodinného domu žalobcu, kde je jej rodina (tiež

matka a súrodenci) len cca dva krát do mesiaca na víkendy, namiesto podpory a lásky od svojich
rodičov bola šikanóznymi zákazmi žalobcu obmedzovaná dokonca v použití práčky, aby si mohla vyprať
svoje oblečenie, v príprave vlastného jedla, bola pod vplyvom atmosféry vytvorenej žalobcom, zjavne
s cieľom eliminovať podmienky pre vznik vzájomného konfliktu odkázaná na zdržiavanie sa v jednej izbe
apoužívanietoalety,tedabolaabsolútnevylúčenázovzájomnýchinterakciísostatnýmičlenmijejrodiny.

Vyústenie tejto situácie do spôsobu, akým sa rozhodol žalobca vzájomné vzťahy riešiť a to podaním
žaloby na vypratanie svojej dcéry z rodinného domu, považuje odvolací súd za jeho fatálne zlyhanie ako
rodiča, ale tiež ako človeka. Je ľudsky totiž neuchopiteľné, že otec k vyprataniu svojho vlastného dieťaťa
z domu prostredníctvom podania takejto žaloby pristúpi bez toho, aby sa vôbec (vrátane jej matky) vcítili
do pocitov žalovanej ako ich dcéry, ktoré ju nevyhnutne museli sprevádzať v dôsledku zistenia, že jej

rodičia nechcú, aby bývala s nimi a so svojimi súrodencami v spoločnej domácnosti, nehovoriac o tom,
ako správne na to poukazuje tiež súd prvej inštancie, zjavne sa žalobca nezamýšľal ani nad tým, akým
spôsobom žalovaná porieši svoju bytovú otázku, ako by sa s takouto situáciou vysporiadala a aký dopad
by takto vzniknutá situácia mohla mať do všetkých sfér jej života a či by ju vôbec žalovaná psychicky
uniesla. Správne súd prvej inštancie poukazuje na to, že pokiaľ by žalobca mal reálny záujem seriózne

túto vec vyriešiť a išlo by mu skutočne len o aktuálne eliminovanie potencionálne možných konfliktov
medzi nimi ako dôsledku vzájomne narušených vzťahov, skutočne, keďže je vlastníkom viacerých
nehnuteľností, okrem iného aj ďalšieho bytu, mohol bývanie v tomto byte žalovanej ponúknuť, čím by
sa aktuálne eliminovali vzájomne napäté vzťahy, vytvoril by sa priestor na ich možné zlepšenie, o čo by
sa žalobca ako rodič mal primárne aj usilovať, keďže takýto spôsob konania by zodpovedal poslaniu

a úlohe rodiča. Samozrejme odvolací súd nemá v úmysle bagatelizovať ani skutočnosť, že aj samotná
žalovaná sa voči svojim rodičom nespráva zjavne spôsobom, aký od nej očakávajú, pravdepodobne
im aktuálne neprejavuje taký rešpekt, aký by v normálnych vzťahoch bol prirodzený, napriek tomu, že
ako dieťa je nositeľkou takejto povinnosti voči nim, avšak v tomto bode je potrebné zdôrazniť, že nejde
o jav, ktorý je možné posudzovať selektívne, keďže zjavne ide o reťaziaci proces príčiny a následkov

správania vzájomného, pričom ani z tvrdení žalobcu nevyplynulo a už vôbec v konaní preukázané
nebolo správanie žalovanej takého charakteru a intenzity, ktoré by vo svetle imperatívu dobrých mravov
bolo spôsobilé k záveru, že vzhľadom naň zotrvanie žalovanej ako nezaopatreného dieťaťa v dome
žalobcu, ako jej otca, by bolo s nimi v príkrom rozpore. Súd prvej inštancie existujúcu situáciu posudzoval
naozaj starostlivo a zo všetkých rozhodujúcich aspektov a odvolací súd bez najmenšej pochybnosti

jeho rozhodnutie považuje za spravodlivé, zohľadňujúce všetky nuansy existujúceho rodinnoprávneho
vzťahu žalobcu a žalovanej, a to nielen z hľadiska aktuálne nepriaznivých vzájomných vzťahov, ale
z hľadiska hodnoty, akú každý rodinnoprávny vzťah v reálnom živote pre každého človeka predstavuje
a to bez ohľadu na to, či je schopný si jeho cenu vôbec uvedomiť.

35. Absolútne nedôvodne sa tak s poukazom na uvedené odvoláva žalobca v odvolaní na správanie
žalovanej ako rozporné s dobrými mravmi, nekriticky však opomínajúc svoje vlastné konanie, na ktoré
poukazujetiežsúdprvejinštancievbode34/odôvodneniasvojhorozhodnutia,spočívajúcevtom,žebez
akejkoľvek empatie voči svojej vlastnej dcére podaním žaloby chce egoisticky vyriešiť situáciu výlučnepodľa svojich predstáv, nehľadiac na dopady, ktoré takého jeho konanie ako rodiča môže do psychickej
sféry žalovanej ako jeho dcéry mať. Odvolací súd sa preto absolútne a v plnom rozsahu identifikuje so
všetkými dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol.

36. Žalobcom produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní odkazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia, či
podanie produkované pred súdom prvej inštancie, týmito sa odvolací súd nezaoberal, pretože neplní
funkciu vyhľadávacieho orgánu a odvolaciemu prieskumu podrobuje len tie skutkové námietky, ktoré sú

produkované a konkretizované priamo v odvolaní.

37. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol

žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia
v dotknutej časti.

38. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanej vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

39. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovanej vzniknutých v odvolacom konaní rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).