Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoCsp/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125235559
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6125235559.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek

senátu JUDr Dariny Legerskej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: Home Credit Slovakia, a. s.,
IČO: 36 234 176, so sídlom A. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s. r. o.,
IČO: 47 234 679, so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. F. XX, XXX XX A., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Malcho, s. r. o., IČO: 55
962 165, so sídlom 034 92 Stankovany 549, o zaplatenie 12.364,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 6Csp/22/2025-124 zo dňa 1. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na vec aplikoval ust. § 52 ods.
1 - 4, § 53 ods. 9, § 565, § 37, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 497 zákona č.

513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 2 písm. a ), b), d), § 7 ods. 1, ods. 34 písm. a), § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov žalobu
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie istiny 12.364,10 Eur, úroku 629,25 Eur, úroku z omeškania vo výške 8,15 %
ročne zo sumy
12.241,16 Eur od 26.12.2024 do zaplatenia. Žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom
- spotrebiteľom dňa 27.07.2022 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie

spotrebiteľského úveru vo výške 14.272 Eur s tým, že žalovaný sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť
v 96 pravidelných mesačných splátkach po 250,71 Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením
zmluvných povinností, keď splátky úveru riadne a včas nesplácal. Žalobca výzvou na zaplatenie dlžnej
sumy z 04.11.2024, ktorá bola žalovanému doručená dňa 08.11.2024, žalovaného vyzval na úhradu
splátok,ktoréneboliriadneavčaszaplatené supozornenímnauplatneniaprávanapredčasnésplatenie
budúcich splátok úveru
v lehote nie kratšej ako 15 dní. Žalovaný napriek výzve dlžné splátky neuhradil, preto žalobca pristúpil

k vyhláseniu predčasnej splatnosti budúcich splátok úveru. Výzvou
k splateniu celého úveru z 10.12.2024, ktorá bola žalovanému doručená dňa 13.12.2024, oznámil
žalovanému, že v dôsledku neuhradenia omeškaných splátok sa celé plnenie zo zmluvy stalo ku
dňu 10.12.2024 splatným a vyčíslil žalovanému dlh. Pokiaľ ide o splnenie povinnosti posudzovať sodbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver žalobca uviedol, že posudzovanie bonity
na základe parametrov vytvorených odbornými zamestnancami žalobcu vykonáva automatizovaný
systém s výsledkom, ktorý predstavuje limit najvyššej mesačnej splátky a pokiaľ z takto uvedených

informácií vznikne pochybnosť o pravosti tvrdení dlžníka, žalobca pristupuje k žiadosti o predloženie
potvrdenia o výške príjmu a výpisu
z bankového účtu, žalobca kontroluje dlžníka aj v externých registroch ako register Sociálnej poisťovne
pre overenie príjmu a zamestnávateľa, prípadne overenie poberania dôchodku
a úverové registre NRKI. V prejednávanej veci žalobca poukázal na úvodné ustanovenia zmluvy,

kde sú uvedené informácie, podľa ktorých žalobca posúdil bonitu žalovaného, túto skúmal interným
dokumentom o posúdení bonity s uvedením výšky príjmu, rodinného stavu
a podmienok bývania žalovaného ku dňu uzatvorenia zmluvy a správou zo Sociálnej poisťovne,
úverovou správou z registra dlžníkov NRKI pre účely posudzovania schopnosti žalovaného splácať
spotrebiteľský úver, výpisom z bankového účtu za účelom preukázania príjmu
a výdavkov a potvrdenie o výške príjmu. K náležitostiam zmluvy žalobca uviedol, že predpoklady k

výpočtu RPMN sú uvedené na strane 2 úverovej zmluvy.
2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 27.07.2022 uzatvoril žalobca
so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere - účelový úver a revolvingový úver č. XXXXXXXXXX,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru 14.272 Eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 96 mesačných
splátkach vo výške 250,71 Eur. Dátum prvej splátky bol 30.09.2022, ročná úroková sadzba 11,92 %,

RPMN 12,6 %, spôsob úhrady bankovým prevodom, celková čiastka, ktorú mal klient zaplatiť 22.101,12
Eur. Išlo o účelový úver určený na úhradu záväzkov uvedených v prílohe č. 1 zmluvy. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie bezúčelového revolvingového úveru s výškou úverového rámca (kreditného limitu)
1.200,- Eur, výškou mesačnej splátky 2,583 % z výšky úverového rámca (31 Eur), ročnou úrokovou
sadzbou23,88%,RPMN26,68%,frekvenciousplátokv20.deňvmesiaciacelkovoučiastkousplatenou

spotrebiteľom 1.355,22 Eur. Žalobca listom zo dňa 04.11.2024 označeným ako „Výzva na zaplatenie
dlžnej sumy“ oznámil žalovanému, že celková dlžná suma je
1.001,94 Eur a žiadal ho o okamžitú úhradu. Zásielka bola žalovanému odoslaná dňa 06.11.2024.
Žalovaný úver riadne nesplácal, preto veriteľ listom zo dňa 10.12.2024 vyzval žalovaného na splatenie
celého úveru vo výške 13.046,35 Eur najneskôr do 15 dní. Výzva bola žalovanému odoslaná dňa

11.12.2024. Z výpisu čerpania splátok a úhrad vyplynulo, že žalovaný dňa 01.08.2022 čerpal úver vo
výške 14.272 Eur a na úver zaplatil žalobcovi
5.068,10 Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o spor medzi dodávateľom (žalobcom) a
spotrebiteľom (žalovaným), ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, teda o spotrebiteľský spor podľa § 290 CSP. Nebolo sporné, že žalobca na základe zmluvy

poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 14.272 Eur
a že žalovaný svoju povinnosť zo zmluvy splnil len sčasti - vo výške 5.068,10 Eur, keď zaplatil 20
splátok po 250,71 Eur a 21. splátku vo výške 53,90 Eur. Žalovaný porušil zmluvné povinnosti a úver
prestal splácať, v dôsledku čoho žalobca úver predčasne zosplatnil, a to listom zo dňa 10.12.2024. Súd
prvej inštancie skúmal, či v danom prípade boli splnené podmienky pre zosplatnenie celého zvyšku

dlhu. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný bol žalobcom písomne vyzvaný na zaplatenie
dlžných splátok úveru listom zo dňa 04.11.2024. Vo výzve bolo uvedené, že viac než mesiac žalovaný
nereaguje na výzvy žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy na úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX, celková
dlžná suma je 1.001,94 Eur. Žiadal, aby žalovaný okamžite uhradil dlžnú sumu s upozornením, že v
prípade, že žalovaný dlžnú sumu nezaplatí v lehote 15 dní od doručenia výzvy, bude žalobca požadovať

okamžité jednorazové vrátenie celého úveru, vrátane úrokov, nákladov a sankcií. Z výzvy nevyplýva,
s ktorou konkrétnou splátkou bol žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku veriteľ požadoval od
žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť tak, aby predišiel vyhláseniu predčasnej splatnosti. Ustanovenie §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinností spotrebiteľom dosiahol
splatnosť celej pohľadávky a súčasne aj to, aby bolo umožnené zamedziť tejto možnosti v prípade, ak

neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov
odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky
je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa
na uplatnenie tohto práva. Právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky môže uplatniť až po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky. Rozhodujúce je, či v čase uplatnenia práva je

spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie
tohto práva. Ak však spotrebiteľ zaplatí zmeškané splátky pohľadávky skôr ako veriteľ uplatnil právo,
uplatnenie po takomto zaplatení zmeškanej pohľadávky je neúčinné. Z uvedeného je zrejmé, že výzva
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí byť jasnáa určitá, aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je v omeškaní viac ako
tri mesiace, aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť zosplatneniu celej
pohľadávky. Výzva zo dňa 04.11.2024 tak, ako bola koncipovaná, podľa názoru súdu prvej inštancie

nespĺňala zákonné požiadavky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Takáto výzva bola neurčitá a
nezrozumiteľná.Žalobcadostatočnýmspôsobomnepreukázalvyužitieprávanapredčasnézosplatnenie
zvyšku úveru. Nemohlo tak dôjsť ani
k predčasnej splatnosti peňažného záväzku. Z výzvy nevyplývalo, ktorou splátkou sa žalovaný dostal
do omeškania so splácaním úveru dlhšie ako tri mesiace. Žalovaný tak ani nemal možnosť vyhnúť

sa predčasnému zosplatneniu úveru zaplatením omeškanej splátky, nakoľko nemal vedomosť o tom,
ktorá splátka je tá, pre ktorú sa veriteľ rozhodol uplatniť svoje právo na predčasné zosplatnenie úveru.
Rovnako, ak žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru
v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (viď Uznesenie

NS SR sp.zn. 5Cdo/2/2023 z 25.01.2024). Výzva k splateniu úveru zo dňa 10.12.2024 obsahujúca
znenie, že v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich z úveru
č. 1207047927 žalobca vyzýva žalovaného k splateniu celého úveru vo výške 13.046,35 Eur uvedené
kritéria taktiež nespĺňa. Výzva podľa § 53 ods. 9 OZ aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru pre svoju určitosť musia jasne definovať omeškanie splátky ako dôvodu pre mimoriadnu splatnosť

úveru. Pokiaľ táto podstatná náležitosť chýba, jedná sa
o neurčité právne úkony, keďže v nich nie je jednoznačne uvedené, pre omeškanie s ktorou splátkou
bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Pokiaľ teda žalobca na základe uvedenej výzvy vyhlásil
dňa 10.12.2024 mimoriadnu splatnosť úveru, kde tiež nie je uvedená konkrétna splátka, pre ktorú došlo
k zosplatneniu celého úveru, ide o neplatný právny úkon podľa § 37

a § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko zo strany žalobcu nedošlo k platnému mimoriadnemu
zosplatneniu úveru, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Súd prvej inštancie ďalej v predmetnom spore vzhliadol aj iný dôvod, pre ktorý žalobca ako veriteľ
nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru, a to podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.
z. Sporným medzi stranami sporu bolo aj to, či žalobca pred poskytnutím úveru žalovanému postupoval
pri skúmaní jeho schopnosti splácať úver
s náležitou odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
(s následkami podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). Získanie informácií

o klientovi, navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie povinnosti
vyplývajúcej z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie mal za to, že ak
veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže si urobiť záver o tom, či klient je alebo nie
je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si urobiť
reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať úver zo

zmluvy. Je zrejmé, že poskytnutým úverom sa refinancoval iný úver žalovaného, žalobca s poukazom
na ustanovenie § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch pri posudzovaní schopnosti žalovaného
splácať poskytnutý úver je pravdou, že nemusel postupovať podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských
úveroch, keďže výška poskytnutého úveru výrazne neprevyšovala zvyšok refinancovaných úverov (aj s
poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017), to však veriteľa automaticky nezbavuje

povinnosti posudzovať schopnosť žalovaného splácať úver. Z úverovej zmluvy ,,informácie o klientovi“
je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy bol čistý mesačný príjem žalovaného 996 Eur a jeho partnerky 700
Eur, bol ženatý, býval u rodičov. Z úverovej správy ďalej vyplynulo zo sumarizácie, že v čase poskytnutia
úverufinančnéinštitúcieodmietližalovanémuposkytnúťúver.Žalovanývčaseposkytnutiapredmetného
úveru splácal ďalšie záväzky iným finančným inštitúciam. Žalobca však neskúmal ani nezohľadnil iné

príjmy žalovaného ani výdavky žalovaného okrem úverov. Nebolo preukázané, že žalobca mal pri
uzatváraní zmluvy
k dispozícii doklady o výdavkoch žalovaného, najmä nákladoch na bývanie, či výdavkoch
predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Nahliadnutie do databáz úverových
registrov (v danom prípade len nebankových) za účelom skúmania výdavkov žalovaného súd

nepovažovalzadostatočné.Výpisyztýchtodatabáznepodávajúkompletnýobrazovýdavkochžiadateľa
- žalovaného, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou.
Pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže mať reálny obraz o majetkovej situácii
spotrebiteľa potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver. Žalobcove zisťovanie v danejveci nemožno považovať za skutočné overenie bonity s odbornou starostlivosťou tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca ako veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou a v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený vyžadovať

od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

4. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal náhradu trov
konania vo výške 100 %, keďže žaloba bola zamietnutá a žalovaný mal tak v spore úplný úspech.

5. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie,
prípadne zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca mal za
to, že súd prvej inštancie nesprávnym výkladom § 53 ods. 9
v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a nesprávnym právnym posúdením § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch (s následkami podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) zasiahol

do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval relevantné
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom po 1. novembri 2024 pri hodnotení platnosti
právneho úkonu, a to vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktorý bol vykonaný po nadobudnutí účinnosti
novely Občianskeho zákonníka. Poukázal na § 879y
ods.2Občianskehozákonníkastým,žesúdprvejinštancievecposudzovalpodľaprávnejúpravyúčinnej

pred týmto dátumom, čím došlo k aplikačnej chybe a k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti
právneho úkonu žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že k predmetným právnym úkonom došlo až po
nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka, konkrétne 04.11.2024, mali byť posudzované
podľaprávnehostavuúčinnéhoodtohtodátumu.NovelaObčianskehozákonníkaúčinnáod1.novembra
2024 zaviedla nové ustanovenia v § 53 ods. 9 a 10, ktoré upravujú podmienky pre vyhlásenie predčasnej

splatnosti spotrebiteľského úveru a oprávnenie žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského
úveru malo byť posudzované podľa nových ustanovení. Zdôraznil, že závery vyplývajúce z rozhodnutí
Najvyššiehosúduopovinnostiveriteľavovýzvepredzosplatnenímavsamotnomvyhlásenímimoriadnej
splatnosti konkretizovať splátku, pre omeškanie s ktorou dochádza k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
nie je možné vztiahnuť na toto oprávnenie veriteľa v prípadoch, ktoré podliehajú právnej úprave

účinnej od 01.11.2024. Uvedené jednoznačne vyplýva z textu § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
ktorý toto oprávnenie veriteľovi priznáva jedine v prípade, ak je spotrebiteľ v omeškaní aspoň s tromi
splátkami. Povinnosť konkretizovať vo výzve pred zosplatnením splátku, tak ako to predpisuje Najvyšší
súd, v tomto prípade nie je možné požadovať, keďže k zosplatneniu môže dôjsť až po omeškaní s
aspoň tromi splátkami a nie pre omeškanie s jednou splátkou po dobu aspoň troch mesiacov. Tento

názor priamo podporuje aj ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, v ktorom zákonodarca
presne predpisuje, aké náležitosti má výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka obsahovať a
predložená výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 04.11.2024 tieto náležitosti spĺňa, keďže obsahovala
jednoznačne identifikovanú výšku omeškaných splátok, výzvu na ich úhradu v dodatočnej lehote 15 dní
a upozornenie na právny následok v prípade ich nezaplatenia. Zákon

v novelizovanom znení už neukladá povinnosť konkretizovať jednotlivé splátky, s ktorými je spotrebiteľ
v omeškaní. Čo sa týka postupu žalobcu pred poskytnutím úveru žalovanému pri skúmaní jeho
schopnosti splácať úver s náležitou odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch (s následkami podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) žalobca
uviedol,žejesubjektomposkytujúcimtisíckyúverovmesačne,vpodoberaduproduktovodhotovostných

bezúčelových úverov, cez účelové úvery na nákup tovaru, po revolvingové úvery spojené s kreditnými
kartami. Záujmom veriteľa je zisk z poskytnutia úveru v podobe úroku dosiahnutého spotrebiteľovým
riadnym splácaním. Záujmom veriteľa nie je zámer následného vymáhania pohľadávok vzniknutých
omeškanímdlžníka. Žalobcaakoveriteľzabezpečujedodatočnédáta,atonadrámecsvojichpovinností.
Jedným z dôvodov nadštandardnej kontroly je zámer veriteľa za každých okolností poskytnúť úver len

takej osobe, ktorá ho bude schopná splácať, pretože poskytovanie úverov klientom neschopným plniť
svoje záväzky by bolo v rozpore so zámerom a záujmami veriteľa. Je teda nepochybné, že žalobca
bol motivovaný na dôkladné posudzovanie schopnosti splácať poskytnutý úver nielen ustanoveniami
právnych predpisov, ale aj ekonomickými faktormi. Povinnosť veriteľa posudzovať pred uzavretím
zmluvy bonitu spotrebiteľa pritom predstavuje určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru

postupovať tak, aby spotrebiteľa do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať. Žalobca predložil
prvoinštančnému súdu listinné dôkazy,
z ktorých obsahu žalobca posudzoval schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to: 1.
interný dokument o posúdení bonity s uvedením výšky príjmu, rodinného stavu a podmienok bývaniažalovaného ku dňu uzatvoreniu zmluvy a správou zo Sociálnej poisťovne, 2. úverovú správu z registrov
dlžníkov NRKI pre účely posudzovania schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver ku dňu
uzatvoreniu zmluvy, 3. výpis z bankového účtu žalovaného za účelom preukázania príjmu a výdavkov

a potvrdenie o výške príjmu. Zobral do úvahy, že úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov
žalovaného a dal do pozornosti § 7 ods. 24
písm. a) ZoSÚ, ktorý pri refinancovaní úveru vylučuje aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 20 ZoSÚ o výpočte
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca mal za to, že preukázal všetky svoje kroky
súvisiace nielen s preverovaním, ale aj s následným posudzovaním schopnosti žalovaného splácať

predmetný úver. Súdu prvej inštancie bol predložený dôkaz – informácie o skúmaní bonity z interného
systému, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne preukazujú, že schopnosť dlžníka splácať úver bola
splnená v rozsahu ako predpokladá § 7
ods. 1 ZoSÚ. Naviac v zmysle § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru iba v prípade hrubého porušenia povinnosti,
za ktoré sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o

príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra, čo sa v danom prípade nepreukázalo. Žalobca sa v danom prípade nedopustil
hrubého porušenia povinnosti tak, ako to vyplýva
z § 7 ods. 1 zákona, keďže skúmal schopnosť žalovaného splácať úver nielen tým, že zisťoval
jeho príjem, rodinný stav, majetkové pomery, vykonal lustrácie v externých registroch, ale nad rámec

povinností vyžadoval od žalobcu ako klienta aj výpisy z bankových účtov. Príjmy žalobcu boli zisťované
na základe samotného dopytu u klienta, ktorý poskytol informácie o svojom príjme, o príjme partnera,
o bývaní, vyživovacej povinnosti, zamestnaní. Príjem bol následne overený aj potvrdeniami z banky.
Žalobca ako dôkaz predložil aj výpis z registra NRKI. Žalobca uviedol výpočet MLS (maximálny limit
splátky) s tým, že žiadateľovi bol poskytnutý úver s mesačnou splátkou, ktorá neprekračuje stanovený

maximálny limit splátky
a je v súlade s jeho finančnými možnosťami. V prípade predmetnej úverovej zmluvy zdôraznil
skutočnosť, že ide o konsolidáciu, ktorá má špecifické pravidlá, pokiaľ ide o posudzovanie bonity, v
porovnaní s bežnými úverovými zmluvami. Žalobca si nebral „ďalší“ úver, ale predmetným úverom
konsolidoval (vyplatil, resp. refinancoval) už existujúce úvery, ktoré následkom konsolidácie zanikli. V

danom prípade žalobca zastával názor, že pri skúmaní bonity žalovaného ako klienta postupoval s
najvyššou možnou mierou odbornej starostlivosti a splnil všetky podmienky, ktoré mu zákon ukladal.
Žalobca predložil súdu dôkladnú analýzu preverovania bonity klienta tak z informácií ním poskytnutých,
ako aj z údajov z registra, preto jeho konanie nemôže byť vyhodnotené ako hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správnyvcelomrozsahupotvrdil.Uviedol,žepriskúmaníschopnostisplácaťspotrebiteľskýúveržalobca
nezískal od žalovaného žiadne údaje o jeho nákladoch na stravu, bývanie, živobytie a z dôkazov, ktoré si
zaobstaral žalobca si nemohol urobiť reálny obraz o tom, aká suma zostane žalovanému po odpočítaní

všetkých nákladov na živobytie. Žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, a preto nebol
oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Poukázal, že žalobca nepreukázal
doručenie výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 04.11.2024 a výzvy k splateniu celého úveru zo dňa
10.12.2024, nakoľko poštový podací hárok bez presnej identifikácie zásielky nepreukazuje doručenie
vyššie uvedených listín. Potvrdenie od slovenskej pošty nie je dôkazom toho, že obsahom doručovaných

zásielok boli skutočne uvedené dokumenty, keďže v podacom hárku chýba identifikácia zásielok. Ani
číslo zmluvy o úvere na poštovom podacom hárku nepreukazuje, že obsahom doručovaných zásielok
boli uvedené výzvy. Presná identifikácia zásielky podľa žalovaného vyžaduje uvedenie textu napr. výzva
na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 04.11.2024 a výzva k splateniu celého úveru zo dňa 10.12.2024.
Žalovaný uviedol, že výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 04.11.2024 je pre neurčitosť neplatný

právny úkon. Zdôraznil, že z výpisu čerpania splátok a úhrad je preukázané, že suma 1.001,94 Eur
nekorešponduje s omeškaním so splátkami z mesiaca júl, august, september, október 2024, do sumy
splátky v omeškaní pre účely zosplatnenia nie je možné zahŕňať aj zmluvné pokuty, ktoré samy o sebe
dohodnutú splátku nepredstavujú a z výpisu čerpania splátok a úhrad nie je preukázané, ktorou splátkou
sa žalovaný dostal do omeškania.

7. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva
v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutkového stavu veci, keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil predmetný
návrh. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavakami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov a v porobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej

inštancie.

13. Žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v procese hodnotenia splnenia
si povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako i nesprávnu aplikáciu ust. § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka účinného od 01.11.2024.

14. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé
údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté
právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi
z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

16. Podľa § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne
spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdischopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi;
ak je veriteľom veriteľ podľa § 20
ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do
ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými
sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky,
zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

17. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.
18. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemá pochybnosti o tom,

že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 1207047927 zo dňa 27.07.2022 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené
a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná
zmluva túto charakteristiku spĺňa. Žalobca za účelom preukázania splnenia povinnosti skúmať bonitu

žalovaného pred uzatvorením zmluvy odkazoval na úvodné ustanovenia úverovej zmluvy, kde sú
uvedené informácie, podľa ktorých posúdil bonitu žalovaného, predložil interný dokument k posúdeniu
bonity s uvedením výšky príjmu, rodinného stavu, počet vyživovacích povinností, výšku príjmu partnera,
úverovú správu z registra dlžníkov NRKI ku dňu uzatvorenia zmluvy, výpis z osobného účtu žalovaného.

19. Z úvodných ustanovení zmluvy o úvere zo dňa 27.07.2022 označených ako “ Informácie o klientovi“
a “Informácie o príjme” vyplýva, že žalovaný je ženatý, má 2 vyživovacie povinnosti, býva u rodičov,
zdrojom príjmu je čistý mesačný príjem žalovaného vo výške
996,- Eur a čistý mesačný príjem partnerky vo výške 700,- Eur. Predmetný úver bol účelový, na úhradu
záväzkov uvedených v prílohe č. 1- spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s, na základe zmluvy zo dňa

07.08.2015, s čiastkou vo výške 518,- Eur ku dňu 27.07.2022
a G., a.s. zo zmluvy zo dňa 05.04.2022 s výškou úveru ku dňu 27.07.2022 13.174,- Eur.
Z predloženej úverovej správy /č. l. 18/ vyplynulo, že žalovanému bolo odmietnutých 39 žiadostí o úvere,
22 bolo odvolaných, existuje 1 úver. Žalobca naviac nahliadol len do databáz nebankových subjektov.
Zo správy MLS vyplýva, že započítaný príjem žalovaného je vo

výške 996,- Eur, započítaný príjem partnera vo výške + 445,- Eur, životné minimum
žiadateľa - 234,42,- Eur, životné minimum na 2 vyživované deti - 214,06,- Eur, prídavky na 2 vyživované
deti 51,76,- Eur, suma splátok úveru z NRKI, vrátane HC -708,- Eur, suma splátok konsolidovaných
úverov + 189,- Eur, vankúš 0,- Eur, výška stress buffer – 79,4,- Eur,
výška splátok schváleného úveru -250,71,- Eur a zostávajúci MLS klienta 205,17,- Eur.

E. , a.s. splátka 189,- Eur , L01- Home Credit Slovakia, a.s., splátka 19,- Eur doplatené, so soplátkou
sa ďalej počítalo, B08 - 138 ,- Eur 214, B09- 263,- Eur 286.

20. Je pravdou, že na refinancovaný úver, ako je tomu aj v prejednávanej veci, sa nevzťahuje
ustanovenie § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré upravuje spôsob výpočtu ukazovateľa

schopnosti splácať spotrebiteľský úver. Súd prvej inštancie však postupoval správne, ak skúmal splnenie
povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úverpreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúverevintenciáchvyššiecitovanéhoustanovenia§7ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z rozsudku Súdneho dvora z 18. decembra 2014 vo veci C-449/13
vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či

sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto
súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia
zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniťprostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že
veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu
o úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy

o sebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.

21. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie ako aj ďalšie nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (čl.
8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora zo dňa 27.

marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais SA c/a Fesih Klahan, vec C-565/12) a s poukazom na uvedený §
7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať
v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na
plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené
všetkypovinnostiapodmienky,ktorénatietozmluvnévzťahykladieprávnaúpravazameranánaochranu
spotrebiteľa. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal.

22. Veriteľ v zmysle § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je pri posúdení úverovej schopnosti
klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta najmä jeho príjmy
a výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov

mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený. Cieľom zákonodarcu
bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Informácie pre rozhodnutie dodávateľa

o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o
úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak
veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom
a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je
povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť

a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba
také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a

objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácaniazostanespotrebiteľovivjehoosobnomadomácomrozpočtedostatokfinančnýchprostriedkov,
aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto
dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu

príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba
niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

23. Odvolací súd má v zhode s názorom súdu prvej inštancie za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, že dostatočným spôsobom zisťoval a správne vyhodnotil bonitu žalovaného pred uzavretím

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca v danom prípade
nemal preukázané skutočné mesačné výdavky žalovaného, najmä náklady na bývanie a výdavky
predstavujúce uspokojovanie základných životných potrieb. Žalobca na jednej strane do výpočtu MLS
zahrnul aj príjem partnera, na druhej strane nepreukázal, že by skúmal, či druhý člen domácnosti
nie je tiež úverovo zaťažený a aká je výška spoločných bežných mesačných výdavkov. Žalobcom

predložený dopyt sa týkal len úverovej zaťaženosti žalovaného vo vzťahu k nebankovým subjektom.
Žalobca nepreukázal, že nahliadol do registra bankových úverov. Nie je zrejmé, ako žalobca vyhodnotil
skutočnosť, že žalovanému na účte k 31.05.2022 zostali vlastné použiteľné prostriedky vo výške 129,80
Eur a k 30.06.2022 vo výške 55.05 Eur a že žalovanému v čase uzavretia zmluvy odmietli poskytnúť
úver iné finančné inštitúcie. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže si urobiť

záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Pre účely posúdenia splnenia
povinnosti uloženej dodávateľovi § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch je smerodajné akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a
hodnoteniu bonity klienta.24. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na výpočet MLS /maximálny limit splátky/, keď uviedol /tiež
v odvolaní/, že zohľadnil pri posudzovaní žiadosti žalovaného jeho príjem vo výške 996,- Eur, príjem
partnera vo výške 455,- Eur, životné minimum žiadateľa vo výške -234,42,- Eur /pri zohľadnení jeho

životného minima na 2 vyživovacie povinnosti vo výške – 214,06,- Eur, prídavky na 2 vyživovacie
povinnosti vo výške 51,76,- Eur/, sumu splátky úveru z NRKI, vrátane Hc vo výške – 708,- Eur, sumu
splátok konsolidovaných úverov + 189,- Eur, vankúš 0,- Eur, výšku stress bufferu vo výške – 79,4,- Eur
ako dodatočnú rezervu žiadateľa, výšku splátky schváleného úveru + 250,71,- Eur a zostávajúci MLS
klienta 205,17,- Eur, pričom predloženému výpočtu a parametrom v ňom použitých nezodpovedá záver,

že tento nový úver poskytnutý žalovanému pri nastavenej mesačnej splátke 250,71,- Eur, už len pri
existujúcom ďalšom úverovom zaťažení vo vzťahu k iným veriteľom /708,- Eur mesačne/ by mohol byť
pre žalovaného v kompilácii s výškou jeho príjmu, pri absencii znalosti výšky jeho životných nákladov
bonitným. Nemožno pochybovať, že výška žalovaným uvádzanej mzdy pri existujúcom úverovom
zaťažení v porovnaní s výškou paušálnych základných životných potrieb vyplývajúcich z poznatkov
praktického života /náklady na bývanie, stravu, ošatenie, zdravotnú starostlivosť a podobne /nedáva

rozumný predpoklad na to, že by žalovaný mohol, bez ohrozenia svojich základných životných potrieb
predpokladanú splátku úveru platiť, keďže išlo o dlhodobý úver, ktorý žalovaný uhradil len vo výške
5.068,10,- Eur. Poukaz žalobcu na konsolidáciu nie je dôvodný. Konsolidácia znamená zjednotenie,
upevnenieniečohoscieľomdosiahnuťstabilitualepšiefungovanievrôznychoblastiach,príkladomčoho
je úverová konsolidácia /spojenie viacerých pôžičiek do jednej/, s cieľom v princípe dosiahnuť zníženie

dlhu, o ktorý prípad však v okolnostiach tejto veci nešlo. V dôsledku úverovej zmluvy uzatvorenej so
žalobcom, plnenia z ktorej sa žalobca domáha, došlo nie k zníženiu, ale
k zvýšeniu úverového zaťaženia žalovaného, keďže mu bol poskytnutý nielen úver na refinancovanie
jeho záväzkov uvedených v prílohe č. 1 - z Home Credit Slovakia a G., ale aj súčasne k navýšeniu o
ďalší revolvingový úver vo výške 1.200,- Eur s tým, že celkové náklady spojené s týmto úverom, ktoré

má žalovaný zaplatiť, sa vyšplhali podľa tejto zmluvy na 22.101,12,- Eur /čo je celkové navýšenie a tiež
voči refinancovanému úveru v neprospech žalovaného na zaťažení o 7.829,12,- Eur, t. j. 22.101,12,- Eur
- dovtedajších 14.272,- Eur. Pokiaľ sa žalovaný ocitol v ťaživej ekonomickej situácii, keď požiadal o úver
pri už existujúcom úverovom zaťažení, sa situácia žalovaného zhoršila. Porovnaním výšky splátok vo
vzťahu k iným veriteľom vo výške 708,- Eur + nova splátka vo výške 250,71,- Eur /spolu 958,71,- Eur/ by

bol vychádzajúc z čistého príjmu 996,- Eur v pluse 37,29,- Eur, čo je pri dlhodobom úverovom zaťažení,
ak by bol braný do úvahy aj príjem partnerky /700,- Eur/, likvidačný po dobu 96 mesiacov, čo zjavne
vyhodnotili s odbornou starostlivosťou aj iné inštitúcie, keď žalovanému žiadosti o úver nevyhoveli. Preto
je bez právneho významu odvolacia námietka žalobcu, že v prípade predmetnej zmluvy o úvere ide
o konsolidáciu, ktorá má špecifické pravidlá, pokiaľ ide o posudzovanie bonity v porovnaní s bežnými

úverovými zmluvami a preto konanie žalobcu nemôže byť vyhodnotené ako hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1. Poskytnutý úver nemožno posudzovať ako konsolidačný, pričom zo znenia ZoSpÚ
nevyplýva, že by veriteľovi neprináležala povinnosť zisťovať potrebné údaje
v kvantitatívne a kvalitatívne zodpovedajúcom rozsahu pre možnosť odborného posúdenia bonity
žiadateľa o úver. Výnimku pri tomto druhu úveru je možné vzhliadnuť v tom, že veriteľ nemá povinnosti

uvedené v § 7 ods. 19 – 23 /teda určovať a prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať úver/, keďže vylúčenie aplikácie týchto ustanovení je uvedené v § 7 ods. 24 písm. a/ ZoSÚ. V
spomínanom zákone sa neuvádza, že povinnosť zisťovať príjmy, výdavky spotrebiteľa a preverovať ich
v príslušnej databáze a registri neplatí pri spotrebiteľskom úvere, ktorým sa spláca jeden, alebo viac
predchádzajúcich refinancovaných úverov bez ohľadu na to, že by v tomto novom úvere boli nastavené

výhodnejšie podmienky pre spotrebiteľa ohľadom výšky dohodnutej mesačnej splátky.

25. Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, uvedené malo za následok, že žalobca nebol oprávnený vyžadovať
od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2 vety prvej zákona

o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie správne z uvedeného dôvodu žalobu zamietol.

26. Odvolacia námietka žalobcu poukazom na nesprávne právne posúdenie veci pri aplikácii ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka je dôvodná. Zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
bolo novelizované zákonom č. 254/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov s účinnosťou od
1. novembra 2024. Podľa prechodného ustanovenia § 879y ods. 1 Občianskeho zákonníka
ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom do 31. októbra 2024 sa spravujú právne vzťahy vzniknuté
do 31. októbra 2024; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov saposudzujú podľa predpisov účinných do 31. októbra 2024, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak. Z
uvedeného vyplýva, že ak veriteľ uplatní právo na zosplatnenie plnenia v splátkach bude sa tento
nárok posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy k využitiu tohto inštitútu došlo.

V prejednávanom prípade žalobca uplatnil právo na zosplatnenie spotrebiteľského úveru výzvou na
zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 04.11.2024
a následne výzvou zo dňa 10.12.2024 vyzval žalovaného na splatenie celého úveru, preto bolo potrebné
posudzovať danú vec podľa ustanovení účinných v čase urobenia hmotnoprávnych úkonov, teda podľa
§ 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od

1. novembra 2024. I napriek tejto skutočnosti odvolacia námietka žalobcu nebola spôsobilá privodiť
zmenu ani zrušenie napadnutého rozhodnutia vzhľadom na vyššie uvedený záver o nemožnosti žalobcu
požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru z dôvodu nepreukázania skúmania bonity
spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy s odbornou starostlivosťou a nemala vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia.

27. Závery súdu prvej inštancie, že žalobca ako veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a v zmysle
§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je oprávnený požadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, sú správne. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.:
5Cdo/41/2023, zo dňa 30. januára 2025, v ktorom dovolací súd skonštatoval,

že v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 prvá veta zákona
č. 129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či veriteľ posúdil s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, a či v dôsledku absencie odbornej
starostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
(úver zosplatniť, resp. vyhlásiť ho za predčasne splatný) ako i na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. II.ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025.

28. Poukaz odvolateľa na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2021,
sp.zn. 17CoCsp/23/2021 nie je dôvodný, nakoľko vychádza z odlišných skutkových zistení za situácie,
že v danej veci sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu,

keď žalobca ako veriteľ nedisponoval potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie možnosti
žalovaného splácať úver v čase jeho poskytnutia, ktoré nie je možné paušalizovať a rozhodnutie
vychádza z ustálenej rozhodovacej činnosti tak, ako to odvolací súd uviedol v odseku 26. svojho
rozhodnutia.

29. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolzaaplikácie§255ods.1CSPvychádzajúczozásadyúspechu.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 387
ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP
tak, že úspešnému žalovanému proti žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1

CSP).