Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119210577
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6119210577.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej

a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu
Slovenská asociácia producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava, IČO: 36
061 182, právne zastúpeného LMH Legal, s.r.o., so sídlom Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55
137 652, za účasti intervenienta na strane žalobcu Slovenský filmový ústav, so sídlom Grösslingova
32, 811 09 Bratislava, IČO: 00 891 444, právne zastúpeného JUDr. Adrianou Tomanovou, advokátkou,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému VARES, s.r.o., so sídlom Medený
Hámor 6541/15, 974 01 Banská Bystrica, právne zastúpenému Krechňák & Associates, s. r. o., so

sídlom Panenská 8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 861 286, za účasti intervenienta na strane žalovaného
LITA autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne
zastúpenéhoMgr.PeterKubovič,advokát,s.r.o.,sosídlomNámestieBielykríž3,83102Bratislava,IČO:
54 167 370, o zaplatenie 85.278,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9Ca/26/2019-399 z 8. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 24.888,72 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 08. 02. 2019 do zaplatenia, všetko v lehote

3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 41,62 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 41,62 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne

o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) zamietol žalobu, ktorou sa žalujúca organizácia kolektívnej správy domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie 01. 10. 2016 až 31. 12. 2018 tvrdiac, že žalovaný
vuvedenomobdobíneoprávnenešírilkáblovouretransmisiouaudiovizuálnediela(AVD)aaudiovizuálne
záznamy (AVZ), ku ktorým ona spravuje výkon majetkových práv.

2.Súdprvejinštanciezamietnutiežalobyzdôvodniltým,žežalobcanespravujeprávakAVDvprípadoch,
keď tieto práva vykonávajú autori AVD ako pôvodní nositelia týchto práv, ale spravuje práva k AVD
výlučne v prípadoch, keď sú splnené podmienky § 86 ods. 1 Autorského zákona č. 185/2015 Z. z.
(ďalej len „AZ“) k výkonu autorských práv výrobcom originálu AVD a žalobca splnenie týchto podmienoknepreukázal ani netvrdil. Súd prvej inštancie sa potom nestotožnil s tým, že žalobcovi na preukázanie
aktívnejvecnejlegitimáciepostačovalooprávnenieudelenémuMKSRvrámcisprávnehokonaniapodľa
§148AZ.NapredloženézmluvyozastúpeníazoznamzahraničnýchOKS,resp.dohodusOKSAGICOA

súd prvej inštancie neprihliadol s poukazom na § 153 CSP, lebo tieto dôkazy žalobca nepredložil včas.
Preukázanie skutočnosti, či a ktorých nositeľov práv a tiež ktoré konkrétne predmety ochrany žalobca
zastupuje bolo nevyhnutné aj kvôli tomu, že rovnaké oprávnenie udelené MK SR majú vo vzťahu ku
káblovej retransmisii AVD a AVZ aj iné organizácie kolektívnej správy, pričom vo vzťahu k § 147 ods.
2 AZ žalobca nepreukázal, že si ho nositelia práv vybrali za zástupcu. Rovnako žalobca nepreukázal

nárok na vznik odmeny pokiaľ ide o použitie AVZ s poukazom na § 146 ods. 2 písm. d) AZ, podľa
ktorého ide o originál AVD ako to vyplýva z § 84 AZ (a nie o rozmnoženinu) a tiež nepreukázal, že
žalovaný v žalovanom období realizoval retransmisiu diel. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na
žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania ohľadne žalobcom uplatneného nároku za obdobie
01. 10. 2016 až 13. 01. 2017, a to vzhľadom na uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa
§ 107 ods. 1 OZ a podanie žaloby na súde dňa 14. 01. 2019. O náhrade trov konania rozhodol podľa

§ 255 ods. 1 CSP kvôli úspechu žalovaného v spore.

3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Žiadal zmenu rozsudku a vyhovenie
žalobe namietajúc, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 Základných
princípov CSP, keď sa nijak nevysporiadal s názormi najvyšších súdnych autorít obsiahnutými v ním

označených rozhodnutiach. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezodpovedá § 220 ods. 2 CSP,
súd prvej inštancie na pojednávaní nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a nevykonal na ňom
žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny význam jeho oprávnenia na výkon
kolektívnej správy zo dňa 18. 08. 2016 vydaného v rámci osobitného správneho konania na základe
rozhodnutia MK SR zo dňa 07. 07. 2016, ktoré osvedčuje rozsah zastupovaných práv i subjektov

a ktoré preukazuje oprávnenie zastupovať nositeľov práv v konkrétnych odboroch. Nemusel preto
duplicitne aj v tomto súdnom konaní preukazovať akých nositeľov a aké predmety ochrany zastupuje.
Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie predloženými nahláškami o odvysielaní, webstránkami
žalobcu, resp. jednotlivých nositeľov práv a nevypočul štatutárneho zástupcu žalovaného ani svedka
A. B. ako štatutárneho zástupcu SFÚ. Žalobca zdôraznil, že si v spore neuplatňoval nároky za použitie

konkrétneho predmetu ochrany (AVD, resp. AVZ), čo s nepochopením vyžadoval preukazovať žalovaný
a s čím sa nesprávne stotožnil aj okresný súd. Žalovaný nie je vysielateľom konkrétnych AVD alebo AVZ,
ale vykonáva len retransmisiu kompletného vysielania určitých TV staníc ako celku a teda predmetom
žaloby neboli nároky za šírenie konkrétneho AVD alebo konkrétneho AVZ, ale bezdôvodné obohatenie
vo výške podľa sadzobníka odmien viazanej na počet prípojok žalovaného. Nemusel preto preukazovať

šírenie konkrétnych AVD a AVZ žalovaným. Káblová retransmisia je ako špecifický typ retransmisie
odborom povinnej kolektívnej správy a teda sa súhlas na použitie predmetov ochrany udeľuje výlučne
prostredníctvom OKS. Žalobca tiež namietal, že nebol v omeškaní s predložením listinných dôkazov, na
ktoré súd prvej inštancie preto nemal dôvod neprihliadať cez aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania.
K odvolaniu žalobca priložil prehlásenie zahraničnej OKS AGICOA ako podľa neho ďalší prípustný

prostriedok procesného útoku.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho
konania. Uviedol, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil dostatočne a jasne, zo
zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že postupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP, argumentácia žalobcu je

preto účelová. V súvislosti s dokazovaním nebol porušený § 204 CSP, nakoľko boli splnené podmienky
na upustenie od čítania listinných dôkazov, resp. oznamovania ich obsahu. Vo vzťahu k oprávneniu
žalobcu ako OKS žalovaný zdôraznil, že toto nepreukazuje rozsah nositeľov práv a predmetov ochrany
zastupovaných žalobcom, ktorý mal preto povinnosť toto preukázať v súdnom konaní, čo ale neurobil.
Rovnako bol povinný preukázať použite predmetov ochrany, čo takisto neurobil. Súd prvej inštancie

podľa žalovaného dôvodne nevykonal žalobcom označené dôkazy, pretože neboli potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Sudcovská koncentrácia konania bola okresným súdom uplatnená dôvodne,
keď žalobcovi nič nebránilo, aby neskôr predložené dôkazy pripojil už k svojmu písomnému vyjadreniu
kodporu.Nebolnaplnenýaniodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.g)CSPvovzťahukpredloženému
prehláseniu AGICOA.

5. V následných vyjadreniach sporové strany v zásade opakovali svoju argumentáciu, neuviedli nič nové,
čo by malo vplyv na rozhodnutie o podanom odvolaní.6. V priebehu odvolacieho konania oznámili svoj vstup do konania najskôr LITA ako intervenient na
strane žalovaného a následne SFÚ ako intervenient na strane žalobcu. Odvolací súd vzhľadom na
podané námietky proti ich vstupu uznesením zo dňa 16. 08. 2023, resp. uznesením zo dňa 29. 10. 2025

vyslovil, že ich vstup ako intervenientov na príslušnej strane je prípustný.

7. Intervenient na strane žalobcu uviedol, že je nositeľom práv autorov k audiovizuálnym dielam, zároveň
je výrobcom záznamov audiovizuálnych diel a v zmysle Autorského zákona mu vzniklo právo na odmenu
a primeranú odmenu od žalovaného za použitie predmetov ochrany káblovou retransmisiou.

8. Intervenient na strane žalovaného uznal, že žalobca v konaní preukázal oprávnenie na výkon
kolektívnej správy práv, čo ale nepostačuje na preukázanie dôvodnosti ním uplatňovaných nárokov.
Pokiaľ chcel byť žalobca v spore úspešný, mal preukázať, či skutočne zastupuje reálnych nositeľov
práv a spravuje predmety ochrany, za použitie ktorých si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za ich údajné neoprávnené použitie. Žalobca uvedené v konaní nepreukázal, preto súd prvej

inštancie správne žalobu zamietol.

9. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie
odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi postupujúc

pritom podľa § 204 druhej vety CSP (nakoľko listiny boli počas sporu stranám doručené a tieto samé
o sebe a ani ich obsah nebol tou-ktorou protistranou spochybnený) a na základe toho rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil, lebo neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho
zrušenie.

10. Odvolanie žalobcu je dôvodné.

11. Odvolací súd najskôr uvádza, že sú mu známe rozhodnutia iných senátov tunajšieho odvolacieho
súdu i ďalších odvolacích súdov, ktoré sa týkali prejednávania obdobných autorskoprávnych sporov
žalobcu SAPA. V týchto konaniach boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov, ktoré zamietli podané

žaloby poväčšine s odkazom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom v otázke zastupovania
konkrétnych nositeľov práv k AVD a k AVZ, resp. neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k použitiu
takýchto diel a záznamov žalovanými subjektmi. Vec prejednávajúci senát odvolacieho súdu sa
s takýmito závermi nestotožňuje.

12. Je potrebné uviesť, že ohľadne prejednávanej problematiky povinnej kolektívnej správy práv
upravenej v § 146 AZ aktuálne neexistuje žiadna a teda logicky ani ustálená rozhodovacia prax
najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie preto nepostupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 základných
princípov CSP, lebo sa nemal od čoho odkloniť ako to namietal v odvolaní žalobca. Ním označené
súdne rozhodnutia totiž nedopadali na prejednávaný spor, lebo sa predovšetkým netýkali právnej úpravy

súčasného Autorského zákona č. 185/2015 Z. z. a navyše sa ani vecne nevyjadrovali k tam riešenej
problematike predchádzajúceho Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. (najmä rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5Cdo/114/2012).

13. Za rozhodnutie tvoriace ustálenú súdnu prax vo vzťahu k prejednávanému sporu nepovažuje

odvolací súd ani žalovaným, resp. intervenientom na jeho strane označené rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 203/2021 z 11. 11. 2021, pretože toto rozhodnutie sa týkalo posudzovania ústavnosti
rozhodovania o intervencii LITY v obdobnom spore vedenom na OS BA I a v rámci neho ústavný súd
iba ako tzv. obiter dictum (viď jeho 37. odsek) vyslovil svoj názor na SAPOU uplatnený nárok i z hľadiska
aplikácie § 86 ods. 1 AZ, k čomu sa následne vrátil ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 222/2023

uvádzajúc, že ústavný súd sa tam vyjadroval „k otázke vstupu intervenienta do konania a posúdeniu
právneho záujmu na výsledku konania, a nie k posúdeniu merita veci, pričom jeho závery je potrebné
vnímať v kontexte skutkových zistení vyplývajúcich z daného súdneho spisu.“ Ústavný súd sa teda ani
okrajovo nezaoberal povinnou kolektívnou správou práv podľa § 146 AZ.

14. Odvolací súd konštatuje, že základ sporu sa týka káblovej retransmisie a súvisí práve s ust. §
146 ods. 1 AZ, podľa ktorého nositeľ práv nie je oprávnený na individuálny výkon svojich majetkových
práv v odboroch kolektívnej správy podľa odseku 2. Toto ustanovenie upravuje povinnú kolektívnu
správu práv v takých odboroch kolektívnej správy práv, v ktorých nemôžu ich nositelia spravovať svojepráva individuálne, pretože je neúčelné alebo až nemožné, aby jednotlivci sledovali každé nakladanie
s predmetom ochrany a uplatňovali si s tým spojené nároky. Povinná kolektívna správa práv na jednej
strane síce obmedzuje nositeľa práv vo výkone jeho výhradných majetkových práv k predmetu ochrany,

na druhej strane mu však prináša majetkový prospech, ktorý by sám svojou individuálnou správou nikdy
nezískal, pretože nie je schopný sám postihnúť všetky prípady, v ktorých bol predmet autorskoprávnej
ochrany použitý. Iné subjekty by využívali jeho diela, umelecké výkony či iné predmety autorskoprávnej
ochrany bez toho, že by sa o tom dozvedel a teda aj bez toho, že by mu bola vyplatená odplata za takéto
použitie. Účelom povinnej kolektívnej správy práv je teda smerom navonok uľahčiť tak uplatňovanie práv

ich nositeľom ako aj plnenie povinností používateľom predmetov ochrany.

15. V nadväznosti na uvedené je odvolací súd toho názoru, že pokiaľ Autorský zákon v § 146 ods. 1 a 2
určil, že príslušný odbor má povahu povinnej kolektívnej správy, pričom tak urobil (v súlade s definíciou
obsiahnutou v § 145 ods. 1 AZ) bez potreby vyjadrenia subjektu nositeľa, ktorého práva takýmto
spôsobom OKS realizuje, v sporovom konaní o nárokoch uplatnených OKS z titulu povinnej kolektívnej

správy v súvislosti s káblovou retransmisiou nie je potrebné preukazovať, ktorých konkrétnych nositeľov
práv a aké ich predmety ochrany daná OKS zastupuje, rovnako ako nemá žiaden právny význam, či
ide o nositeľov práv zastupovaných alebo nezastupovaných (§ 147 ods. 1 v spojení s § 164 ods. 1
AZ), ktorých právne postavenie je rovnaké (§ 147 ods. 3 AZ). Uvedené otázky by podľa odvolacieho
súdu nadobúdali právny význam len v prípade dobrovoľnej kolektívnej správy práv, ktorá je založená

čisto na zmluvnou základe. Inak povedané, povinná kolektívna správa práv nie je v zákone definovaná
z hľadiska subjektu určujúc komu patrí spravované právo, ale z hľadiska objektu (predmetu ochrany)
a spôsobu jeho použitia a teda v rámci výkonu povinne kolektívne spravovaných práv danou OKS nie je
potrebné skúmať, ktorých konkrétnych nositeľov práv a predmetov ochrany sa týka. Postačujúcim je, že
OKS má na výkon kolektívnej správy v príslušnom odbore povinnej kolektívnej správy práv súvisiacej

s káblovou retransmisiou udelené oprávnenie v zmysle § 148 a nasl. AZ upravujúceho správne konanie,
v rámci ktorého je predpokladom vydania oprávnenia na výkon kolektívnej správy doloženie písomných
záväzkov ku kolektívnej správe od nositeľov práv, resp. zahraničných OKS (§ 148 ods. 3 AZ). Z takého
rozhodnutia je nutné vychádzať v zmysle § 194 CSP a nie je možné ho mimo rámca správneho konania,
resp. správneho súdnictva preskúmavať v civilnom sporovom konaní, ako sa toho v podstate dožadoval

žalovaný tvrdiac, že žalobca nezastupuje žiadnych nositeľov práv, lebo to v tomto spore nepreukázal.

16. Odvolací súd uvádza, že dosiaľ vyjadrené závery platia o to viac vo vzťahu ku káblovej retransmisii
(§ 29 ods. 2 AZ), pre ktorú je typické práve to, že hoci je povinnosťou jej prevádzkovateľa mať súhlas
tak na káblovú retransmisiu konkrétneho AVD, ako aj AVZ, prevádzkovateľ vopred nevie určiť a ani nijak

nemôžesámovplyvniť,čiaktoréAVDresp.AVZbudúpredmetomkáblovejretransmisie,pretožekáblová
retransmisia predstavuje len ďalší prenos prijatého a nijak nezmeneného signálu, resp. vysielania (§
3 písm. f) zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 01. 08. 2022). Podľa odvolacieho súdu to znamená,
že prevádzkovateľ káblovej retransmisie má uzavrieť licenčnú zmluvu s každou OKS, ktorá spravuje
práva na použitie predmetov ochrany v oblasti káblovej retransmisie. Prevádzkovateľ totiž nedokáže

a ani nemôže „filtrovať“ káblovú retransmisiu (lebo už by o ňu nešlo) tým spôsobom, aby jej predmetom
boli iba predmety ochrany, ku ktorým práva spravuje OKS, s ktorou prípadne práva vysporiadal.

17. Ako vyplýva z § 146 ods. 2 AZ, odborom povinnej kolektívnej správy je aj káblová retransmisia
ako špecifický typ retransmisie, ktorá je obmedzená na príjem verejnosťou prostredníctvom káblového,

satelitného alebo mikrovlnného systému. Nakoľko je káblová retransmisia odborom povinnej kolektívnej
správy práv, súhlas na použitie diela v zmysle § 19 ods. 1 AZ káblovou retransmisiou sa udeľuje výlučne
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy (§ 146 ods. 2 písm. f) AZ), pričom za použitie diela má
autor právo na odmenu podľa § 19 ods. 3 AZ. Všetko toto platí aj vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu
definovanému v § 82 ods. 1 AZ. Pokiaľ ide o audiovizuálny záznam, ktorého definíciu podáva § 116

ods. 1 a 2 AZ, podľa § 118 ods. 1 a 3 AZ nemá výrobca AVZ výhradné právo udeliť súhlas na káblovú
retransmisiu AVZ (takýto súhlas za neho preto udeľuje OKS), v takom prípade ale výrobcovi vzniká za
použitie AVZ právo na primeranú odmenu podľa § 119 AZ v znení účinnom do 24. 03. 2022 ako povinne
kolektívne spravované právo (§ 146 ods. 2 písm. d)).

18. Ako už bolo vysvetlené, káblová retransmisia fakticky predstavuje prenos nezmeneného signálu
(vysielania) a nie konkrétneho AVD, resp. AVZ a teda ani z tohto aspektu odvolací súd nenašiel
dôvod, aby bol žalobca povinný v súdenom spore preukazovať, ktorých konkrétnych nositeľov
práv a aké predmety ochrany zastupuje a že práve tieto boli predmetom káblovej retransmisierealizovanej žalovaným. Preukazovanie týchto skutočností ako to nesprávne vyžadoval súd prvej
inštancie v konečnom dôsledku viedlo len k tomu, že zo sporu medzi žalobcom ako organizáciou
kolektívnej správy, ktorá uplatnila nároky z povinnej kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom –

prevádzkovateľom káblovej retransmisie sa stal akoby klasický autorskoprávny spor medzi konkrétnym
nositeľom práv – autorom AVD, či výrobcom AVZ na jednej strane a ich používateľom na strane druhej
ohľadne neoprávneného použitia konkrétneho predmetu ochrany. Podstata prejednávaného sporu bola
ale v tom, že žalovaný podľa žalobcu neoprávnene (bez licencie) vykonal v rozhodnom období káblovú
retransmisiu AVD a AVZ s tým, že žalobca neuplatňoval nárok za káblovú retransmisiu toho-ktorého

konkrétneho AVD, resp. AVZ, ale za to, že žalovaný nemal súhlas na použitie, t. j. licenciu (ako to definuje
legislatívna skratka v § 65 ods. 1 AZ) vzťahujúcu sa na použitie repertoára spravovaného žalobcom.
A práve tu treba zdôrazniť, že podstatou udelenia licencie je oprávnenie a nie povinnosť používať
predmet ochrany a teda nejde o odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany, ale o odmenu za
možnosť ich používania, používateľ je teda oprávnený predmet ochrany použiť, čo ale neznamená,
že ho aj reálne použije, resp. použiť musí. A to rovnako viedlo odvolací súd k záveru, že nebolo pre

rozhodnutie sporu právne významné, či skutočne boli predmetom káblovej retransmisie realizovanej
žalovaným také AVD, resp. AVZ, ku ktorým práva sú predmetom povinnej kolektívnej správy žalobcu
(teda z jeho repertoára), podstatné bolo realizovanie káblovej retransmisie žalovaným bez udelenia
licencie zo strany žalobcu.

19. V tomto spore teda nebolo potrebné zaoberať sa aplikáciou § 86 ods. 1 AZ, ktorý nachádza svoje
uplatnenie v konkrétnom autorskoprávnom vzťahu medzi výrobcom originálu AVD a autormi AVD, lebo
o taký vzťah v prejednávanom prípade povinnej kolektívnej správy práv nešlo. Rovnako pre meritórne
rozhodnutie nebola právne významnou (a tak nemala žiaden vplyv na aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu)
novela Autorského zákona účinná od 01. 02. 2023 realizovaná zákonom č. 455/2022 Z. z., ktorá sa

dotkla znenia § 147 ods. 2 AZ vo vzťahu k tzv. nezastupovaným nositeľom práv (a reprezentatívnosti
OKS), lebo odvolací súd už vyššie uviedol, že povinná kolektívna správa v procese jej výkonu navonok
nerozlišuje z hľadiska subjektov medzi nositeľmi práv ňou zastupovanými a nezastupovanými, toto
rozlíšenie má význam jedine dovnútra povinnej kolektívnej správy (napr. v procese rozdelenia vybratých
peňažných plnení). Preto bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie výpisom z evidencie OKS vo

vzťahu k reprezentatívnej organizácii, ako to navrhol na odvolacom pojednávaní intervenient na strane
žalovaného, ktorý súčasne nedôvodne poukázal aj na potrebu oboznámenia výkladového stanoviska
MK SR zo dňa 01. 08. 2023. Nedôvodne podľa odvolacieho súdu preto, že nešlo o dôkazný prostriedok,
z ktorého by bolo možné urobiť určitý záver o skutkovom stave veci, ale šlo o (nezáväzný) právny názor
danej inštitúcie ohľadne výkladu jednotlivých ustanovení AZ.

20. Hoci už odvolací súd skonštatoval nadbytočnosť skúmania, či došlo ku káblovej retransmisii
konkrétneho AVD či AVZ a teda bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či predmetom káblovej
retransmisie musel byť AVZ ako originál AVD, odvolací súd považuje i tak za potrebné vysvetliť, že §
146 ods. 2 písm. d) AZ sa netýka toho, či ide o originál alebo rozmnoženiu AVD, ale audiovizuálnym

záznamom, ktorý je originálom audiovizuálneho diela sa myslí taký AVZ, ktorého obsahom je AVD,
t. j. ide o AVZ definovaný v § 116 ods. 1 AZ, podľa ktorého ide o záznam audiovizuálneho diela
ako výsledku duševnej tvorivej činnosti autorov, na rozdiel od AVZ definovaného v § 116 ods. 2 AZ,
ktorý takýto charakter nemá (napr. záznam z priemyselnej kamery). Použitím slova „originál“ mienil
zákonodarca len zdôrazniť, že ide o právo producenta – výrobcu originálu audiovizuálneho diela podľa

84 AZ a nie o právo výrobcu akéhokoľvek audiovizuálneho záznamu, a to v súlade so zásadou, že každý
výrobca originálu audiovizuálneho diela je výrobcom audiovizuálneho záznamu, ale nie každý výrobca
akéhokoľvek audiovizuálneho záznamu je automaticky výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Ust. §
146 ods. 2 písm. d) AZ v rozhodnom čase teda nevyjadrovalo, že v rámci káblovej retransmisie muselo
ísť jedine o originál AVD, ale vyjadrovalo skutočnosť, že „obyčajné“ AVZ (§ 116 ods. 2 AZ) nespadali

v tom čase pod povinnú kolektívnu správu v rámci káblovej retransmisie. Potvrdzuje to následná zmena
právnej úpravy, kedy zákonom č. 71/2022 Z. z. došlo s účinnosťou od 25. 03. 2022 k rozšíreniu odborov
povinnej kolektívnej správy v § 146 ods. 2 písm. g) AZ aj o použitie audiovizuálneho záznamu jeho
uvedením na verejnosti retransmisiou okrem káblovej retransmisie, na ktorú sa uplatní písmeno d). Kým
teda v rozhodnom čase išlo o povinnú kolektívnu správu len v prípade AVZ zachytávajúcich AVD, po

novele sa povinná kolektívna správa rozšírila aj o AVZ nemajúce taký charakter.

21. Medzi žalobcom a žalovaným potom nebolo sporné, že žalobca ako OKS má v rámci svojho
oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného MK SR dňa 18. 08. 2016 (aj) povinnú kolektívnusprávu práv v rámci odboru podľa § 146 ods. 2 písm. d) AZ, t. j. výber primeranej odmeny za káblovú
retransmisiuaudiovizuálnehozáznamu,ktorýjeoriginálomaudiovizuálnehodielaavrámciodborupodľa
§ 146 ods. 2 písm. f) AZ, t. j. použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou (ktoré

ustanovenia boli účinné v takomto znení do 24. 03. 2022). Sporné v konaní nebolo ani to, že žalovaný
v žalovanom období vykonával káblovú retransmisiu, jeho obrana smerovala k tomu, že práva s tým
spojené viažuce sa k AVD a k AVZ vysporiadal s LITOU, pokiaľ ide o AVD a so SLOVGRAMOM, pokiaľ
ide o AVZ.

22. Odvolací súd zo žalovaným predloženej Dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej
medzi ním a SOZA, LITA, OZIS a SLOVGRAM dňa 01. 08. 2017 zistil, že v týchto sú predmety
ochrany označené (len) všeobecne ako „hudobné diela, literárne, dramatické, hudobno-dramatické,
choreografické, audiovizuálne a fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela, diela
úžitkového umenia, umelecké výkony, zvukové záznamy a audiovizuálne záznamy“, a teda nie je možné
na základe takéhoto vymedzenia ani vo väzbe na ostatné znenie týchto právnych úkonov určiť, o aké

konkrétne predmety ochrany sa jedná, resp. ktorým nositeľom patria práva s nimi spojené. Z týchto
dohôd teda nie je zrejmé, čo vlastne bolo predmetom vyporiadania medzi uvedenými OKS a žalovaným
ako prevádzkovateľom káblovej retransmisie. Uvedené všeobecné formulácie sú potom len názornou
ukážkou a nepriamym dôkazom toho, že na účely poskytnutia licencie prakticky nie je dosť dobre možné
taxatívne vymenovať všetkých nositeľov práv a ich predmety ochrany z hľadiska identifikácie dosahu

licencie, čím sa odvolací súd opätovne vracia k tomu, že žalovaný, resp. intervenient na jeho strane
žiadal neopodstatnene od žalobcu preukázanie toho, čo títo sami v rámci uvedených dohôd nedokázali
dostatočne identifikovať. Odvolací súd tak uzatvára, že spomínaná dohoda, resp. hromadná licenčná
zmluvaniesútýmidôkazmi,ktorébynajednejstranepreukazovalirozsahvysporiadaniaprávžalovaným
vo vzťahu k žalobcovi a na druhej strane by potvrdzovali, že žalobca spravuje práva k rovnakým

predmetom ochrany ako LITA vo vzťahu k AVD, resp. ako SLOVGRAM vo vzťahu k AVZ. Práve naopak,
nevysporiadanie všetkých práv vo vzťahu k AVZ preukazuje obsah samotnej dohody upozorňujúcej na
skutočnosť, že i žalobcovi bolo udelené oprávnenie v rovnakých odboroch povinnej kolektívnej správy
a že žalobca so SLOVGRAM-om spísal prehlásenie zo dňa 12. 12. 2016, podľa ktorého SLOVGRAM
zastupujelenvýrobcovhudobnýchaudiovizuálnychzáznamov(hudobnévideoklipy)ažalobcazastupuje

výrobcov audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály, dokumenty a pod.) deklarujúc
súčasne, že rozsah zastupovania a výkon kolektívnej správy sa neprekrýva, pretože každá z organizácií
zastupuje iných výrobcov AVZ a preto sú prevádzkovatelia káblovej retransmisie povinní uhrádzať
odmeny za použitie AVZ obom organizáciám. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný nevysporiadal
všetky práva s LITOU, resp. so SLOVGRAM-om a preto ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie bol

povinný práva vysporiadať uzavretím licenčnej zmluvy aj so žalobcom, čo ale neurobil.

23. V prejednávanom prípade bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nevzniklo tým, že
konkrétne audiovizuálne dielo alebo audiovizuálny záznam bol predmetom káblovej retransmisie
realizovanej žalovaným, bezdôvodné obohatenie vzniklo tým, že bolo povinnosťou žalovaného uhradiť

odmenu, resp. primeranú odmenu na základe uzavretia licenčnej zmluvy, čo tento neurobil, čím sa jeho
majetok neznížil hoc sa zmenšiť mal, teda žalovaný uskutočňoval káblovú retransmisiu bez splnenia
povinnosti uhradiť za takéto šírenie AVD a AVZ platbu vo forme odmeny za získanie licencie na takéto
použitie. Z hľadiska ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ ide o plnenie bez právneho dôvodu. Judikatúra (R 25/1986)
už totiž dávno dospela k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen tak, že sa doterajší majetok

obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale aj tak, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil,
hoci by k tomu inak došlo ak by obohatený plnil svoje povinnosti. Na domáhanie sa tohto nároku je
žalobca oprávnený (i povinný) podľa § 169 ods. 4 písm. b) AZ.

24. Autorský zákon č. 185/2015 Z. z. potom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy výšku nároku

navydaniebezdôvodnéhoobohateniaresp.spôsobjejurčenia,neupravuje,lenodkazujenaustanovenia
Občianskeho zákonníka. Podľa § 458a OZ, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane
ustanovenie § 442a ods. 2 OZ, podľa ktorého pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva,
ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa

najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného
zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť
predmetom prevodu.25. Vychádzajúc z toho odvolací súd určil výšku peňažnej náhrady v nadväznosti na sadzobník odmien
žalobcu účinný od 01. 01. 2016, podľa ktorého predstavuje odmena za súhlas k používaniu AVD
káblovou retransmisiou a primeraná odmena za používanie AVZ káblovou retransmisiou sumu 0,197 Eur

za prípojku/kalendárny mesiac. Odvolací súd bol v tejto otázke toho názoru, že sadzobníku organizácie
kolektívnej správy možno prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (viď. napr. aj
v právnom prostredí SR aplikovateľné rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2715/2015 zo dňa 27. 01.
2016), pretože práve oficiálny sadzobník OKS je prvotným ukazovateľom toho, za akú odmenu v čase
neoprávneného zásahu organizácia kolektívnej správy obvykle poskytovala licenciu iným užívateľom,

teda za akú odmenu uzatvárala hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že zákon
stanovuje určenie náhrady „najmenej“ vo výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná, t.
j. náhrada nemá byť nižšia než obvyklá odmena, lebo v opačnom prípade by sa jednoducho „oplatilo“
licenčnú zmluvu neuzavrieť.

26. Odvolací súd musel ale prihliadnuť na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania

uplatneného nároku za obdobie od 01. 10. 2016 do 13. 01. 2017, nakoľko žalobu žalobca podal dňa
14. 01. 2019 a ohľadne spomenutej časti žalovaného obdobia uplynula 2-ročná subjektívna premlčacia
doba podľa § 107 ods. 1 OZ (najneskôr) dňom 13. 01. 2019. List žalobcu zo dňa 21. 10. 2016 adresovaný
žalovanému totiž dokazuje, že žalobca v uvedený deň už vedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor
bezdôvodne obohacuje. Preto v rozsahu uvedeného obdobia nebolo možné kvôli premlčaniu žalobe

vyhovieť.

27.Žalobcavovzťahukpočtuprípojokžalovanéhopredložilzoznamdržiteľovregistrácieretransmisieso
stavom v roku 2016, v ktorom mal žalovaný uvedený počet prípojok 14.663. K tomuto číslu odvolací súd
uvádza, že nemalo výpovednú hodnotu vo vzťahu k reálnemu počtu prípojok žalovaného, pretože v tom

čase účinný zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii reflektoval počet prípojok prevádzkovateľa
káblovej retransmisie len ako náležitosť podanej žiadosti o registráciu retransmisie, v ktorej počet
prípojok bol údajom o ich plánovanom počte (§ 57 ods. 1 písm. f) cit. zákona), ktorý potom bol pretavený
aj do rozhodnutia o registrácii retransmisie (§ 59 ods. 3 písm. c) cit. zákona), pričom zmenu počtu
prípojok bol prevádzkovateľ retransmisie povinný oznámiť rade do 15 dní, po tom čo došlo k zmene

počtu o 20 % od posledného oznámenia (§ 60 ods. 1 cit. zákona). Preto takýmto spôsobom zverejnený
údaj nevyjadroval skutočný počet prípojok a odvolací súd preto považoval za správne žalovaným
prezentované počty prípojok, ktoré v konečnom dôsledku ako vstupné poskytol aj ostatným OKS
vsúvislostisuzavretímdohodyourovnaníalicenčnejzmluvy.Ztaktozistenéhopočtuprípojokvychádzal
potom aj odvolací súd a výšku nároku určil nasledovne:

Obdobie od 14. 01. 2017 do 31. 01. 2017 (18 dní) pri počte prípojok 7441 k 30. 06. 2017 to je 7441 x
0,197 Eur/mesiac = 1465,877 : 31 dní x 18 dní, čo je 851,15 Eur.
Obdobie február 2017 až jún 2017 (5 mesiacov) pri počte prípojok 7441 k 30. 06. 2017 to je 7441 x 0,197
Eur/mesiac x 5 mesiacov = 7.329,39 Eur.
Obdobie júl 2017 až september 2017 (3 mesiace) pri počte prípojok 6247 k 30. 09. 2017 to je 6247 x

0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.691,98 Eur.
Obdobie október 2017 až december 2017 (3 mesiace) pri počte prípojok 5726 k 31. 12. 2017 to je 5726
x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.384,07 Eur.
Obdobie január 2018 až marec 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 5143 k 31. 03. 2018 to je 5143 x
0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.039,51 Eur.

Obdobie apríl 2018 až jún 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3925 k 30. 06. 2018 to je 3925 x 0,197
Eur/mesiac x 3 mesiace = 2.319,68 Eur.
Obdobie júl 2018 až september 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3905 k 30. 09. 2018 to je 3905 x
0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 2.307,86 Eur.
Obdobie október 2018 až december 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3325 k 31. 12. 2018 to je 3325

x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 1.965,08 Eur.
Spolu to predstavuje sumu 24.888,72 Eur, v ktorom rozsahu odvolací súd žalobe vyhovel a
v prevyšujúcej časti uplatnenej istiny ju zamietol.

28. Odvolací súd žalobu zamietol čiastočne aj pokiaľ išlo o žalobcom uplatnený úrok z omeškania.

Pri rozhodovaní o úroku z omeškania sa odvolací súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“)
v znení účinnom od 01. 02. 2013. Podľa § 3 nariadenia v znení účinnom od 01. 02. 2013 je výška
úrokovzomeškaniao5percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobcovi nevznikol nárok na
úroky z omeškania za jednotlivé štvrťročné obdobia ako to požadoval, ale so zaplatením prisúdenej
sumy sa žalovaný dostal do omeškania podľa § 563 OZ až dňom nasledujúcim po dni doručenia

žaloby, ktorú prevzal dňa 07. 02. 2019 (doručenka č. l. 34 spisu), nakoľko čas plnenia nebol určený
právnym predpisom, rozhodnutím ani dohodou účastníkov. Až totiž doručenie žaloby žalovanému
možnopovažovaťzavýzvunazaplateniežalovanejsumy,lebopredloženápredsporovákorešpondencia
žalobcu adresovaná žalovanému nijak neobsahovala požiadavku na úhradu konkrétnej sumy. Preto až
doručenie žaloby žalovanému možno považovať za výzvu žalobcu na úhradu žalovanej pohľadávky

z hľadiska začiatku omeškania podľa § 563 OZ v spojení s § § 124 ods. 2 CSP. Preto odo dňa 08. 02.
2019 odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 5 % ročne z prisúdenej
sumy, keď výška základnej úrokovej sadzby ECB bola k uvedenému dňu na úrovni 0,00 % ročne, čo po
zvýšení o päť percentuálnych bodov predstavuje sadzbu 5 % ročne.

29. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP

rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Odvolací súd aplikoval
ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré určuje, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Žalobca sa domáhal úhrady čiastky 85.278,33 Eur s príslušenstvom, úspešný bol v rozsahu sumy
24.888,72 Eur s príslušenstvom. Jeho percentuálny úspech tak predstavuje cca 29,19 %, zvyšok je

úspechomžalovaného,t.j.70,81%.Čistýúspechžalovanéhojepotomprevažujúciapredstavujerozdiel
uvedených hodnôt, čo je 41,62 %, v ktorom rozsahu má žalovaný a takisto aj intervenient na jeho strane
(keďžeajprávointervenientananáhradutrovkonaniazávisíodvýsledkusporuzdôvodu,žejeodvodené
od práva strany sporu) nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Odvolací súd dodáva, že osobitným výrokom nerozhodoval o návrhu intervenienta na strane
žalovaného na prerušenie konania, pretože tento jeho návrh bol podmienený tým, že by sa odvolací
súd nestotožnil s jeho názorom, že § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 40/2015 Z. z. o audiovízii je v

rozpore s právom EÚ, pričom odvolací súd konštatuje, že uvedené zákonné ustanovenie nemalo žiaden
právny význam pre rozhodnutie v tomto spore. Ďalšie dokazovanie navrhované po rozhodnutí súdu
prvej inštancie bolo nielenže nadbytočné, ale aj neprípustné, pretože na taký postup neboli splnené
podmienky § 365 ods. 1 písm. g) v spojení s § 366 CSP.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.