Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2026

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 3Csp/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125258881
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2026:6125258881.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: 365.bank, a.s., so sídlom

Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného: Advokátska kancelária
RELEVANSs.r.o.,sosídlomDvořákovonábrežie8A,81102Bratislava,IČO:47232471,protižalovanej:
A.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomC.A.XXXX/XX,XXXXXD.,zastúpenejJUDr.MonikouMarjanovič,
advokátkou,sosídlomUrbánkovač.1562/6,04001Košice,ozaplatenie10.203,17eurspríslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 908,40 eur z a s t a v u j e .

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 86,26 %, o výške ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 20.03.2025 návrh na vydanie platobného
rozkazu v upomínacom konaní začatom podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „žaloba“), v ktorom žiadal, aby súd žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť mu sumu 10.203,17 eur, úrok vo výške 1.334,63 eur, úrok z omeškania 23,19 eur a 1.666,04 eur

a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.185,17 eur od 18.02.2025 do zaplatenia a nahradiť
mu trovy konania.

2. Uplatnený nárok odôvodňoval tým, že so žalovanou uzatvoril dňa 25.05.2017 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli o. i. Obchodné
podmienky pre spotrebiteľské úvery, na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške
23.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť mu istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia

podľazmluvnýchdokumentov.Vžalobetvrdil,ženakoľkožalovanáneplnilaúverriadneavčas,upozornil
ju na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a keďže na upozornenie nereagovala, vyhlásil dňa
25.07.2022 úver za predčasne splatný. Poukázal na to, že jednotlivé splátky žalovanej, ako aj spôsob
ich započítania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru sú uvedené v listine „Aktuálny stav úveru“,
vyhotovenej z bankového informačného systému žalobcu, vedeného v súlade so zákonom o bankách
v časti „zaplatené splátky“. V žalobe uviedol, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná
vykonala úhrady, ktoré započítal prednostne na istinu, pričom išlo o úhrady v období od 21.10.2022 do

17.02.2025, špecifikované podrobne v čl. II žaloby. Tvrdil, že žalobou uplatňuje si nesplatenú istinu úveru
ako rozdiel medzi poskytnutou istinou 23.000,- eur a úhradami žalovanej započítanými na istinu, ďalej
zákonné úroky z omeškania od dátumu poskytnutia úveru do dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru a z nesplatenej istiny od dňa nasledujúceho po dátume vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dodátumu poslednej úhrady žalovanej. Uplatňuje si tiež nárok na zvyšnú časť neuhradených úrokov podľa
úverovejzmluvyvsúladesaktuálnourozhodovacoupraxouNajvyššiehosúduSR,pričomcelkovéúroky,
ktoré mala na úver žalovaná zaplatiť predstavovali podľa žalobcu v zmysle amortizačnej tabuľky sumu

7.602,84 eur, a tak vzhľadom na doteraz zaplatené úroky 6.268,21 eur predstavujú nezaplatené úroky
sumu spolu vo výške 1.334,63 eur (7.602,84 eur – 6.268,21 eur). Tvrdil, že uplatňuje si aj neuhradené
bankové poplatky vo výške 18,- eur, na ktoré mu vznikol nárok a ktoré boli účtované v zmysle zmluvy
a sadzobníka poplatkov. Dlžnú sumu žalovaná podľa tvrdení žalobcu v žalobe napriek predžalobnej
výzve jeho právneho zástupcu nezaplatila.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil Zmluvu spolu s obchodnými
podmienkami účinnými ku dňu jej uzavretia, listinu „Aktuálny stav úveru“, upozornenie na vznik práva
žalobcu na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru s potvrdením o odoslaní a oznámenie žalobcu o
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru spolu s potvrdením o odoslaní, vyčíslenie úroku z omeškania a
predžalobnú výzvu.

4. Okresný súd Banská Bystrica dňa 03.04.2025 žalobcu vyzval ozrejmiť, na základe ktorej nesplnenej
splátky žalovanej sa stal zročný celý dlh, resp. s ktorou splátkou bola v omeškaní 3 mesiace, v dôsledku
čoho žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a predložiť dôkazy, z ktorých bude zrejmé, akým
spôsobom žalobca postupoval pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, t.

j. predložiť údaje o zistených príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalovanej ako spotrebiteľa, resp.
uviesť a preukázať, či žalobca prihliadol na údaje z príslušnej databázy alebo registra vedeného pre
účely posudzovania schopnosti žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

5. Na uvedené žalobca reagoval písomne tak, že poukázal na § 7 ods. 1 a § 7 ods. 41 písm. a) zákona

o spotrebiteľských úveroch a Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú
podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vydané dňa 14.11.2017
a účinné od 01.01.2018. Vzhľadom na uvedené, keďže zmluva tu uzavretá bola dňa 16.03.2017 a dané
Opatrenie NBS nadobudlo účinnosť od 01.01.2018, podľa žalobcu platná a účinná právna úprava
v čase žiadania o úver a podpisovania zmluvy neobsahovala podmienky (štandardy) pre obozretné

poskytovanie spotrebiteľských úverov najmä konkrétne podrobnosti skúmania schopnosti spotrebiteľa
splácať úver zo strany banky ako žalobcu), a tak pred nadobudnutím účinnosti daného Opatrenia
bol postup banky pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver regulovaný len § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch, t. j. záväzný postup výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský
úver neexistoval a kritériá konania s odbornou starostlivosťou neboli v tom čase explicitne právnou

úpravou stanovené. Napriek uvedenému však má za to, že s odbornou starostlivosťou konal, nakoľko
overoval existenciu pracovného pomeru žalovanej a výšku jej príjmov zo Sociálnej poisťovne ako
nezávislého externého zdroja a overil aj existujúce záväzky žalovanej z registra záväzkov Eurisc.
Z uvedených informácií podľa neho vyplývalo, že finančná analýza platná v tom čase bola vyhovujúca
pre poskytnutie úveru vo výške 23.000,- eur na 8 rokov s mesačnou splátkou vo výške 318,78 eur.

Poukázal na to, že z výpisu zo Sociálnej poisťovne vyplývalo, že žalovaná bola v čase poskytnutia úveru
zamestnaná s priemerným vymeriavacím základom za posledné tri mesiace aspoň 935,- eur, pričom
v žiadosti o úver uviedla, že výška jej čistého príjmu predstavuje 850,- eur, čo žalobca akceptoval.
Podľa výpisu Eurisc mala v čase podpisu zmluvy celkovo 6 existujúcich splátkových úverov s mesačnou
splátkouspolu469,-euraúveromposkytnutýmjejžalobcomdošlokrefinancovaniujej5-tichexistujúcich

splátkových úverov. Tvrdil, že žalovaná uviedla, že je vydatá a že nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť
k žiadnym deťom, k čomu poukázal na § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Je toho názoru,
že vzhľadom na zákaz retroaktivity nebol v čase žiadania o úver povinný počítať limit ukazovateľa
schopnosti splácať úver v zmysle Opatrenia NBS č. 10/2017 a má za to, že konal pri posudzovaní
schopnosti žalovanej splácať úver a pri poskytovaní úveru s dostatočnou odbornou starostlivosťou.

Uviedol, že úver za predčasne splatný bol vyhlásený pre omeškanie žalovanej so splátkou splatnou dňa
15.04.2022.

6. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 10.04.2025 vo veci platobný rozkaz, ktorý sa v dôsledku
podanéhoodporužalovanejzozákonazrušilaOkresnýsúdBanskáBystricapostúpilvecpodľa§14ods.

3 uvedeného zákona na prejednanie tunajšiemu súdu, kde konanie je vedené pod spisovou značkou
3Csp/29/2025.7. Žalovaná podaný odpor odôvodnila tým, že žalobca nepreukázal splnenie si povinností podľa § 7
ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. keď neoveroval bonitu žalovanej z reportu Sociálnej
poisťovne a prostredníctvom NRKI a neoveroval ani ďalšie jej výdavky. Odborná starostlivosť podľa

nej predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne
potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné
informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime a tieto
porovnávaťsoznámymialeboodspotrebiteľazistenýmianieibatvrdenýmiinformáciamiojehopríjmoch
a výdavkoch, k čomu poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018. Tvrdila,

že žalobca vôbec nemal preukázaný jej príjem hodnovernými dokladmi, napriek tomu jej poskytol úver,
jeho postup bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti . Postup s odbornou starostlivosťou
podľa nej nebol možný bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa a len samotné
zhromaždenie informácií o klientovi a navyše neúplné nemožno samo osebe považovať za náležité
splneniesipovinnostivyplývajúcejzust.§1ZoSÚ.Takýspôsobzisťovaniabonity,bezúdajovosociálno-
ekonomickej situácii spotrebiteľa, bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného

príjmu žalovanej a jej výdavkov a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa
na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať, ako tomu v skutočnosti je spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a nemožnosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 daného zákona). Ďalej namietala, že vo výzve na zaplatenie dlžnej
časti úveru zo dňa 28.06.2022 absentuje údaj o omeškanej splátke, v dôsledku ktorej došlo k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru, a preto je pre neurčitosť právny úkon - zosplatnenie úveru neplatné,
k čomu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023. S poukazom na § 54a,
§ 100, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka uviedla, že nakoľko nedošlo k platnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru, je potrebné posudzovať splatnosť každej splátky samostatne a došlo tak
k premlčaniu splátok, ktorých splatnosť nastala viac ako 3 roky pred podaním žaloby. Preto žalobca by

mal nárok len na istinu nepremlčaných a splatných splátok.

8. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že na žalobe trvá v celom rozsahu. Tvrdenia žalovanej
o nepreukázaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch označil
za nepravdivé a účelové. Bonita žalovanej podľa neho bola riadne posúdená na základe informácií

a dokladov, ktoré boli žalovanou poskytnuté, ako aj overením údajov z dostupných externých databáz.
Má za to, že postupoval štandardným a zákonným spôsobom, ktorý reflektoval všetky relevantné
okolnosti potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Poukázal na svoje písomné
vyjadrenie k otázke skúmania bonity zo dňa 08.04.2025 a jeho prílohy, ktoré podľa neho preukazuje, že
bonita žalovanej bola posudzovaná v súlade s požiadavkami zákona.

9. Žalovaná v písomnej duplike tvrdila, že neboli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, lebo z upozornenia pred zosplatnením úveru nie je zrejmá identifikácia splátky, s ktorou
jespotrebiteľvomeškaníaktorázakladádôvodnavyhláseniepredčasnejsplatnostiúveru.Navrhlapreto
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko nárok bol uplatnený z titulu zosplatnenia a nie je dôvodné

priznať pohľadávku v rozsahu splátok splatných ku dňu rozhodovania súdu, pričom v spotrebiteľských
sporoch, ak je žalovaným spotrebiteľ nie je prípustná zmena žaloby (§ 294 CSP). Poukázala k tomu
na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 z 12.02.2024, podľa ktorého ak súd
pri posúdení neplatnosti zosplatnenia úveru bez procesnej aktivity žalobcu priznal časť uplatneného
nároku v spore, v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany,

porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo na spravodlivý proces. Trvala aj na námietke
o neskúmaní bonity, lebo žalobca o nej síce zhromaždil isté množstvo informácií, tieto však dostatočne
nevyhodnotil a nemohol si vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko vôbec
nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi a absolútne neskúmal jej výdavky a napriek
tomu poskytol jej úver. Nahliadnutie do SRBI databázy podľa nej nezbavuje veriteľa povinnosti skúmať

aj ďalšie výdaje spotrebiteľa. Bez toho, aby žalobca skúmal napr. jej celkové mesačné výdavky, nemohol
si podľa nej utvoriť reálny obraz o jej majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať
úver, nemožno teda konštatovať, že z jeho strany sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.
Tvrdila, že veriteľ musí v úzkej súčinnosti s klientom urobiť chtiac-nechtiac audit domáceho rozpočtu
klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov a výdavkov zo strany klienta. Poukázala na

rozhodnutie Súdneho dvora C-565/12 vo veci LCL Le Crédit Lyonnais proti FesihoviKalhanovi a navrhla
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.10. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa napriek riadnemu a včasnému
predvolaniu nedostavil právny zástupca žalobcu ani právny zástupca žalovanej, ktorí neúčasť na
pojednávaní ospravedlnili, o odročenie pojednávania nežiadali, súhlasili s prejednaním veci v ich

neprítomnosti, a preto súd v súlade s ust. § 180 CSP rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu žalovanej, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody
odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

11. Spolu s predvolaním na pojednávanie súd žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu

vyzval na doplnenie rozhodujúcich skutočností a skutkových tvrdení tak, že uvedie, kde a ako
mala byť v predloženej zmluve uvedená zákonná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ Zákon
o spotrebiteľských úveroch - RPMN a všetky predpoklady použité na jej výpočet a nech uvedie, akú
sumu peňažných prostriedkov žalovaná celkovo reálne uhradila od uzavretia zmluvy doposiaľ (súčet
všetkých uskutočnených úhrad). Na uvedené reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 03.11.2025, v ktorom
uviedol, že podstatné informácie v jasnej, zrozumiteľnej a stručnej forme boli uvedené v zmluve a vo

formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, kde sú podrobné informácie o nákladoch
spojených so spotrebiteľským úverom a o RPMN. Uviedol, že žalovaná celkovo od poskytnutia úveru
doposiaľ uhradila v splátkach sumu 23.046,91 eur a nakoľko časť z tejto sumy vo výške 908,40 eur
uhradila po podaní žaloby, platbami od 20.03.2025 do 25.06.2025, berie žalobu čo do zaplatenia sumy
908,40 eur späť a navrhuje konanie v tejto časti zastaviť. Nesúhlasil s názorom žalovanej o nemožnosti

rozhodovať o nároku v rozsahu splatných nezaplatených splátok ani s tvrdením, že právny úkon žalobcu,
ktorým upozornil žalovanú na omeškania sa po dobu viac ako tri mesiace a upozornil na možný následok
mimoriadnej splatnosti úveru je neplatným právnym úkonom. Napriek rôznorodosti súdnych rozhodnutí
v tomto smere sa nestotožňuje so stanoviskom, ktoré zastáva aj žalovaná, nakoľko k danému záveru
nemožno dospieť ani gramatickým, resp. teleologickým výkladom daného zákonného ustanovenia.

Ak by sa však aj súd s názorom žalovanej stotožnil, je podľa neho povinnosťou posúdiť nárok ako
celok a prípadne ho skúmať aj po vzhliadnutí neplatnosti zosplatnenia. Prípadná jeho neplatnosť
totiž podľa žalobcu nemá vplyv na podstatu ani existenciu zmluvného nároku, nakoľko skutkovým
aprávnymzákladomnárokužalobcujezmluvaospotrebiteľskomúvereaporušeniepovinnostižalovanej
plniť. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8CoCsp/9/2025 z 16.07.2025 a uviedol,

že nestotožňuje sa s názorom, podľa ktorého by súd za predpokladu priznania nároku v rozsahu
nezaplatených splatných splátok konal v rozpore so zásadou ne ultra petitum. Rozsah nezaplatených
splátok podľa neho logicky nemôže prevýšiť ním uplatnený nárok ani len čo do výšky celej žalovanej
sumy a rozhodnutie Najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala žalovaná nepovažuje za totožné či
obdobné s okolnosťami tu prejednávanej veci. Preto aj keby sa súd rozhodol nepriznať celý nárok, mal

by podľa žalobcu posúdiť oprávnenosť jeho nároku čo do rozsahu nezaplatených splatných splátok.

12. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie
žiadneho z nich nebolo žalovanou namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a

zistil tento skutkový stav:

13. Žalobca ako dôkaz na svoje tvrdenie o uzavretí zmluvy o úvere predložil súdu tlačivo označené ako
„Zmluva o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka“ (č. l. 20 až 23 spisu). V ňom sú v článku 1. ako zmluvné
strany označení Poštová banka a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340

890 a ako klient - dlžník je tam označená žalovaná. Pod týmto označením zmluvných strán je článok 2.
zmluvy označený ako „predmet ZoÚ a základné parametre spotrebiteľského úveru“ a v ňom je uvedené,
že druh úveru je účelový úver určený na refinancovanie, výška schváleného úveru že je 23.000,- eur,
fixná úroková sadzba je 7,50 % ročne, dátum splatnosti prvej mesačnej splátky že je 15.06.2017, dátum
každej ďalšej platby je k 15. dňu v mesiaci, výška mesačnej splátky je 346,38 eur, z čoho 318,78 eur je

anuitná splátka istiny a úrokov a 27,60 eur sú mesačné náklady spojené s poistením schopnosti splácať
úver, výška poslednej mesačnej splátky že je 346,34 eur, počet mesačných splátok úveru je 96. Ako
termín konečnej splatnosti úveru je tam uvedený dátum 15.05.2025. Ďalej je tam uvedené, že RPMN je
10,40 % p. a., priemerná hodnota RPMN na trhu že je 9,81 % p. a. a celková čiastka, ktorú má klient
zaplatiť, že je 33.252,44 eur. V zmluve je uvedená tiež odplata za poskytnutie úveru (8,94 %) a najvyššia

prípustná hodnota odplaty (19,62 %). Priamo v zmluve, v jej článku 2.3 sú uvedené termíny splatnosti
a rozpis započítania jednotlivých splátok na istinu, úroky, poistenie a poplatky s uvedením zostatku istiny
po započítaní každej splátky pri splácaní úveru v zmysle ZoÚ. Pri mieste určenom na podpis zmluvy sú
uvedené podpisy s dodatkom, že banka aj žalovaná zmluvu podpísali v E. dňa 25.05.2017.14.Voformulárizmluvyjevúvodnejčastiobsahujúcejúdajeoklientoviuvedenéokremmena,priezviska,
titulu, adresy trvalého pobytu, rodného čísla a dátumu narodenia už len číslo občianskeho preukazu

žalovanej, jej štátna príslušnosť a telefónne číslo a e-mail. Žiadne údaje k posúdeniu jej bonity tam
uvedené nie sú a priamo z obsahu zmluvy ani nevyplýva, že by od žalovanej bolo vyžadované
dokladovanie jej pomerov nejakými dokumentmi a dôkazmi, zmluva na žiadne takéto dokumenty
neodkazuje ani ich nespomína. Obsahuje len údaje k poisteniu schopnosti splácať úver ohľadom
zdravotného stavu a aktuálnych práceneschopností žalovanej. V článku 5.11 zmluvy sa uvádza len

predformulované vyhlásenie, že cit.“ V zmysle § 91 ods. (1) Zákona o bankách súhlasí s poskytovaním
a so sprístupňovaním údajov o obchodoch uzatvorených s bankou (vrátane údajov získaných bankou
pri rokovaní o ich uzatvorení), ich zabezpečení, platobnej disciplíne z hľadiska splácania záväzkov, na
účely posúdenia jej schopnosti splácať úver v rozsahu a za podmienok uvedených v § 92a Zákona
o bankách: prevádzkovateľovi spoločného registra bankových informácií, ktorým je spoločnosť Slovak
Banking Credit Bureau, s.r.o., IČO: 35 869 810, so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava (ďalej „SRBI“),

- subjektom povereným spracúvaním údajov v SRBI, - bankám a pobočkám zahraničných bánk -
prostredníctvom Non-Banking Credit Bureau, záujmové združenie právnických osôb, IČO: 42 053 404,
so sídlom Cintorínska 21, Bratislava- (ďalej „NRKI“) oprávneným užívateľom NRKI, a to na dobu 5 rokov
odo dňa ich poskytnutia a v prípade uzatvorenia obchodu, na dobu stanovenú v Zákone o bankách,
v ZoSÚ alebo v ZoUB.“

15. Z listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu 28.02.2025“ predloženej žalobcom súd zistil, že žalovaná dňa
25.05.2017 vyčerpala sumu 23.000,- eur. Ďalej je tam miesto pre zaznamenávanie dátumov a výšky
úhradsplátokúveružalovanou,pričomzvýpisuvyplýva,žežalovanáúhradynaúverrealizovalavobdobí
od 15.06.2017 do 17.02.2025. Listom označeným ako „Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti

úveru“ zo dňa 28.06.2022 žalobca žalovanú upozornil na omeškanie v splácaní a možnosť vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru a listom - Výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 25.07.2022 jej oznámil,
že úverová pohľadávka sa ku dňu 25.07.2022 stala predčasne splatnou, pričom ju súčasne vyzval na
úhradu dlžnej sumy v celkovej výške 16.316,95 eur v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia tejto
výzvy. Obidve písomnosti boli vychádzajúc z predložených poštových dokladov –poštových podacích

hárkov žalovanej doručované. Výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 25.07.2022 bola vychádzajúc
z predloženého poštového podacieho hárku (rub č. l. 16 spisu) podaná na prepravu žalovanej dňa
26.07.2022 a upozornenie bolo na prepravu podané dňa 29.06.2022 (viď poštový podací hárok na čl.15
spisu).

16. Žalobou uplatnený nárok žalobca v žalobe právne odôvodnil tak, že jedná sa o nárok na vrátenie
spotrebiteľského úveru. Keďže žalobca je bankou, obchodnou spoločnosťou, ktorej jedným z predmetov
podnikania (činnosti) zapísaným v obchodnom registri, bolo poskytovanie úverov, pričom zo zmluvy
je zrejmé, že sa jednalo o spotrebiteľský úver, čo vyplýva tak z jej obsahu, ako aj označenia, súd pri
právnom posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase, keď došlo k uzavretiu zmluvy ako aj zo
všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).

17. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len
„ZoSÚ“) v znení účinnom ku dňu 25.05.2017 spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné

poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Podľa § 1 ods. 8 ZoSÚ ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho
zákonníka ani osobitných predpisov (napr. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

19. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

20. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nieje dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

21. Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

22. Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na

údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

23. Podľa § 7 ods. 18 ZoSÚ veriteľ je povinný v záujme odbornej starostlivosti pri poskytovaní
spotrebiteľských úverov vytvoriť a udržiavať systém posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver a postupovať v súlade s týmto systémom a vytvoriť a udržiavať systém poskytovania
spotrebiteľských úverov.

24. Podľa § 7 ods. 19 ZoSÚ Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a
pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

25. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta)
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a

d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

26. Podľa § 7 ods. 26 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a pri
výpočte limitu na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu podľa odseku 19 nezohľadňujú

a) zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
b) budúci nárast príjmov spotrebiteľa; to neplatí, ak budúci nárast príjmov spotrebiteľa je hodnoverne
preukázaný,
c) poistenie splatenia spotrebiteľského úveru alebo jeho časti.

27. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a
pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní položiek podľa odseku 20, ktoré sa použijú pri
výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, použiť dostatočné, primerané
a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných záväzkoch spotrebiteľa a ďalšie

informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je
potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých
zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a príjem spotrebiteľa.

28. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení k 25.05.2017 ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný abez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

29. Keďže skôr, než sa začalo pojednávanie, žalobca vzal žalobu čo do zaplatenia istiny 908,40 eur
z dôvodu úhrad žalovanej v tejto sume po podaní žaloby späť, postupujúc podľa § 144 a § 145 ods.

2 CSP v spojení s § 146 ods. 1 CSP súd konanie v rozsahu späťvzatia žaloby žalobcom bez ďalšieho
zastavil (prvý výrok rozsudku). Čo do zvyšku uplatneného nároku mal súd žalobu za nedôvodnú, a preto
ju v prevyšujúcej časti zamietol.

30. Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzavretá žalobcom (v tom čase podnikajúcim ešte pod
obchodným menom Poštová banka, a.s.) so žalovanou, je, ako už bolo uvedené, spotrebiteľskou

zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne
a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia), s tým, že dodávateľ
ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky
ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá
možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,

respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto
zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné
pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné ( § 53 ods. 5 OZ). Vychádza sa totiž z toho,
že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na
jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.
Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a
vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.

31. Žalobca predložením písomného vyhotovenia úverovej zmluvy zo dňa 25.05.2017 a predložením
listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu 28.02.2025“, v ktorej je zaznamenané vyplatenie úveru žalovanej
s potvrdením o prijatých splátkach preukázal, že poskytol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 23.000,- eur. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 03.011.2025 tvrdil,

že žalovaná celkovo od uzavretia zmluvy doposiaľ uhradila na nároky zo zmluvy sumu 23.046,91 eur,
toto jeho skutkové tvrdenie žalovaná nepoprela a súd ho preto mal za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
Keďže z tvrdení žalobcu vyplýva, že žalovaná istinu úveru už vrátila a tvrdenia žalobcu o existencii dlhu
žalovanej sú založené na závere, že vznikol mu nárok na úroky a poplatky za úver, pre rozhodnutie bolo
nevyhnutné vysporiadať sa najskôr s námietkou žalovanej o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

32. V hierarchii jednotlivých námietok žalovanej preto zásadnou a prioritnou pre rozhodnutie je práve
námietka o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu podľa § 11 ods. 2 zákona, teda pre hrubé
porušenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ, keďže porušenie tejto povinnosti veriteľa má okrem samotnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru aj ďalší podstatný zákonný dôsledok, a to, že veriteľ v takom prípade nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Súd preto prioritne venoval sa
preskúmaniu tejto otázky, keďže v prípade preukázania hrubého porušenie povinnosti veriteľa posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods.1 ZoSÚ už nebolo podstatné skúmať,
či nejednalo by sa aj o prípad bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 zákona.

33. Vzhľadom na jasnú, jednoduchú a zrozumiteľnú zákonnú úpravu v § 7 a § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch podľa názoru súdu nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že je povinnosťou
každého žalobcu domáhajúceho sa žalobou nárokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ak uplatňuje
úroky a súčasne tvrdí predčasné zosplatnenie úveru) preukázať splnenie tejto zákonnej povinnosti

už pri podaní žaloby, teda už v žalobe uviesť skutkové tvrdenia, ako konkrétne bola skúmaná bonita
žalovaného, s akým výsledkom a už pri podaní žaloby označiť a pripojiť dôkazy na preukázanie splnenia
tejto zákonnej povinnosti. Táto skutočnosť je podľa názoru súdu úplne zrejmá a samozrejmá. Ak totiž
priamo zákon o spotrebiteľských úveroch povinnosť skúmať bonitu považuje za tak významnú, že prijej porušení neumožňuje úver predčasne zosplatniť a pri hrubom porušení nepriznáva veriteľovi ani
právo na úroky a poplatky za úver, potom nemôže byť v žiadnom prípade prekvapivé pre ktoréhokoľvek
žalobcu, navyše zastúpeného advokátom, že musí už v žalobe, ak v nej tvrdí, jednak že mu vznikol nárok

na úroky, ako aj predčasné zosplatnenie úveru uviesť skutkové tvrdenia k splneniu tejto povinnosti, čo
sa v tomto prípade nestalo. Žalobca v žalobe venoval pomerne veľký priestor tomu, prečo by mu mali
patriť úroky za čas po predčasnom zosplatnení úveru, ale absolútne žiaden priestor odôvodneniu, prečo
a či vôbec mu nárok na úroky tu vznikol (to jest uvedenie skutkových tvrdení o náležitom skúmaní bonity
dlžníka, keďže je to jedna zo základných podmienok vzniku nároku na úroky z úveru). Preto bolo na

žalobcovi(nehovoriacotom,žeideobanku,profesionálavoblastiposkytovaniaúverov)abyužspoluso
žalobou predložil všetky zákonom predpokladané dôkazy na preukázanie skúmania bonity s odbornou
starostlivosťou, čo sa nestalo. Ak žalobca neuvedie vôbec žiadne skutkové tvrdenia k splneniu tejto
povinnosti (či a ako konkrétne prípadne bola plnená, s akým konkrétnym výsledkom, na základe akých
dokladov a výstupov), nie je možné vychádzať ani z ich nepopretia žalovaným, keďže popierať možno
len to, čo v žalobe je uvedené, a nie to, čo v nej ani náznakom uvedené nie je a na čo žalovaný nemohol

ani pomyslieť, hoci to v nej, ak žalobca chcel byť v spore úspešný, uvedené bezpodmienečne byť malo.

34.Napriekuvedenému,ešteupomínacísúddalžalobcovidodatočnúmožnosťdoplniťskutkovétvrdenia
a predložiť dôkazy k skúmaniu bonity. Žalobca síce na výzvu súdu reagoval, ale vychádzajúc z obsahu
jeho odpovede a z obsahu žalobcom v priebehu sporu predložených listinných dôkazov (iné žalobca

nenavrhol ) súd dospel k záveru, že žalobca náležité a úplné splnenie svojej zákonnej povinnosti
nepreukázal, a to ani potom, čo po vydaní platobného rozkazu a podaní odporu žalovanou táto
nepreukázanie skúmania bonity náležitým spôsobom výslovne a opakovane namietala.

35. Výsledky vykonaného dokazovania preto priviedli súd v danom prípade k záveru, že je potrebné

vychádzať z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. V zmysle danej právnej úpravy je totiž veriteľ povinný pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru riadne zistiť bonitu klienta, teda či klient bude schopný splácať úver. Či veriteľ túto povinnosť
riadne a v súlade so zákonom splnil musí súd rozhodujúci o žalobe veriteľa o plnenie zosplatnenej istiny,
úrokov a ostatného príslušenstva z úveru skúmať vždy. Túto schopnosť veriteľ posudzuje predovšetkým

na základe údajov o príjmoch a výdavkoch tak, ako sa to aj uvádza v § 11 ods. 2. Dôraz pri posúdení
úverovej schopnosti klienta je teda kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný
úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre

rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj
v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto
získané informácie vyhodnotiť a overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých
je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Pokiaľ však veriteľ takto
nepostupuje, zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie ako hrubé porušenie povinnosti a z toho

vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

36. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že v danom prípade žalobca
poskytol žalovanej vysoký úver, pričom nepreukázal, že by mal zistenú a preverenú výšku jej výdavkov
a rodinný stav (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Už upomínací súd žalobcu vyzval predložiť dôkazy k preverovaniu

výdavkov a rodinného stavu žalovanej, čo žalobca neurobil, keď žiadne také dôkazy nepredložil.
Predložil len odpovedný hárok Sociálnej poisťovne na preverenie príjmu a zamestnania žalovanej
a výpis o preverení jej finančných výdavkov (splátok úverov) čo podľa názoru súdu nestačí. Žalobca
vo svojej odpovedi na výzvu upomínacieho súdu uviedol, že žalovaná uviedla žalobcovi, že je vydatá
a nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. Žalobca neuviedol, kde mala žalovaná niečo také uviesť

a nepredložil o tom absolútne žiaden dôkaz (napr. žiadosť o poskytnutie úveru, alebo inú listinu, kde
by žalovaná niečo také uviedla). V dokumentácii predloženej žalobcom so žalobou, ale ani v listinách
predložených k jeho odpovedi na výzvu súdu nič také uvedené nie je, pričom súd pripomína, že
upomínací súd žalobcu jasne vyzval predložiť doklady k skúmaniu všetkých zákonom vymenovaných
aspektov skúmania bonity (t. j. k príjmom, výdavkom a rodinnému stave spotrebiteľa a údaje z príslušnej

databázy alebo registra, viď § 11 ods. 2 ZoSÚ). Keďže žalobca do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania nepredložil žiaden dôkaz, či a ak áno na základe čoho preveroval rodinný stav a výdavky
žalovanej, nie je možné skonštatovať splnenie jeho zákonnej povinnosti. Žalobca tvrdil, že žalovaná si
uvádzala „vyživovaciu povinnosť k žiadnym deťom“, ale nepredložil o tom dôkaz. Nie je zrejmé, kdemala žalovaná uviesť, že nemá vyživované deti, keďže žalobca nepredložil žiaden doklad, kde by to
bolo uvedené. Nie je teda možné mať za preukázané, či to žalovaná skutočne uviedla, či sa ju na to
vôbec niekto pýtal, ako sa jej pýtal a podobne.

37. Žalobca predložil ako dôkazy k skúmaniu bonity len odpovedný hárok (dáta dopytu) zo Sociálnej
poisťovne a dáta dopytu SRBI (Spoločného registra bankových informácií). Nakoľko žalobca tvrdil, že
preverenie rodinného stavu a výdavkov (iných ako splátok iných úverov) žalovanej spočívalo len v tom,
že žalovaná si uvádzala rodinný stav vydatá a žiadne vyživované deti, tak z uvedených listín nič také

nevyplýva. Iný dôkaz nepredložil, neuviedol ani, v ktorej listine mali byť tvrdenia žalovanej uvedené. V
každom prípade z listín predložených žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie nevyplývajú.

38. Z lustrácie v Spoločnom registri bankových informácií vyplýva, že CB skóre žalovanej bolo na
stupnici od A do M, kde A je zlé a M dobré, hodnotené písmenom F, čiže v časti daného pásma,
ktorá má bližšie k hodnoteniu zlé ako k hodnoteniu dobré. V rámci hodnotenia CB skóre je tam taktiež

pripojená poznámka: Vysoký počet odmietnutých zmlúv. Aj vzhľadom na uvedené bolo mimoriadne
dôležité za účelom materiálneho naplnenia zmyslu právnej úpravy skúmania bonity preukázať súdu,
že skutočne boli, starostlivo, s odbornou starostlivosťou zistené (čo preukázané nebolo) a následne aj
reálne vyhodnotené (čo takisto preukázané nebolo) všetky (nielen finančné na splátky iných úverov)
výdavky žalovanej v nadväznosti na jej rodinný stav, vyživovacie povinnosti a pod.

39. Zo žalobcom predložených listín nevyplýva, aké mala žalovaná výdavky na bývanie, domácnosť, na
živobytie, na lieky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o skúmanie pravidelných výdavkov
žalovanej pred uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz
banky a úverových registrov (predložený výpis z bankového registra, ktorý predložil žalobca) nie je
dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať

aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov
klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
40. Uvedený záver súdu už pre žalobcu nemôže byť nijako nový či prekvapivý, keďže vyslovený bol už
v inej veci týkajúcej sa žalobcu (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.22CoCsp/30/2022, body
25 a nasl. odôvodnenia), kde rovnako bol prijatý záver že žalobca nepreukázal, že pri overovaní bonity

mal k dispozícii dostatočné údaje o príjmoch a výdavkoch dlžníkov čo vedie k záveru, že pri posudzovaní
žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje a za tohto stavu je potrebné konštatovať, že
žalobca nepreukázal splnenie povinnosti uloženej mu v § 7 ods. 1 ZoSÚ.
41.Vtusúdenejveci,ajvzhľadomnato,čovyplývalozdanejdatabázy,malžalobcavenovaťmimoriadnu
pozornosť skúmaniu bonity žalovanej, hlavne rodinnému stavu a výdavkom. K tomu treba uviesť, že

poukaz žalobcu, že Opatrenie NBS č. 10/2017 k skúmaniu bonity bolo účinné až od 01.01.2018 a že
zákon neupravoval podrobne danú otázku v danom čase neobstojí, lebo podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ,
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené
osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa. Výška nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona tak musela zohľadniť najmenej výšku
sumy životného minima spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. To sa nestalo, lebo žalobca nepreukázal že skutočne zisťoval
počet vyživovaných osôb, a aspoň životné minimum v náležitom rozsahu, keď mal mať k dispozícii údaj

že žalovaná má byť vydatá. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalobcu jeho samého sa týkajúci
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/30/2024, kde bol potvrdený záver o neskúmaní
bonity náležitým spôsobom dokonca v situácii, kedy bola súdu predložená žiadosť o poskytnutie úveru,
kde mal spotrebiteľ uviesť, že je v manželstve a nemá vyživované osoby (tu ale nič také predložené
nebolo, dôkaz o zisťovaní rodinného stavu žalovanej chýba úplne) s poukazom na to, že vychádzalo

sa len zo životného minima spotrebiteľa nezohľadniac vyživovaciu povinnosť k manželovi pri absencii
preukázania jeho príjmu (viď bod 23 odôvodnenia daného rozsudku). Za takej situácie, keď tu žalobca
ničím nepreukázal skúmanie rodinného stavu a iných ako finančných výdavkov žalovanej (je zrejmé,
že výdavky žiadnej fyzickej osoby netvoria len splátky iných úverov, čo jedine tu žalobca preukázal, že
z výdavkov skúmal a zohľadnil) je preto namieste záver, že zo strany žalobcu išlo o povrchné, formálne

skúmanie, lebo síce zisťoval akési údaje (výdavky na splácanie iných úverov, príjem žalovanej), ale
v absolútne nedostatočnom rozsahu a navyše ich zjavne reálne vôbec nevyhodnocoval.42. Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/39/2020 „Vykonanú lustráciu v rámci
zisťovaniabonityžalovanejjednotlivýmireportminemáveriteľvyhodnocovaťibazpohľadu,čispotrebiteľ
je zadlžený, ako je zadlžený, resp. či niektoré z predchádzajúcich záväzkov prestal neoprávnene

splácať. Z vykonaných lustrácií a získaných reportov je povinný veriteľ vyhodnotiť aj situáciu, či je vôbec
v reálnych možnostiach spotrebiteľa ďalší úver (resp. navyšovaný úver) riadne splácať. Podľa toho
je povinný aj jednotlivé reporty obsahovo posudzovať... V danom prípade teda možno uzatvoriť, že
žalobca hrubo porušil povinnosť preverovať bonitu klienta, a to nie na základe skutočností, že by si
nevyžiadal akékoľvek údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, ale, že tieto si iba

vyžiadal a posúdil ich iba formálne v tej rovine, že ich získal, avšak údaje v nich nachádzajúce vôbec
riadne nevyhodnocoval a takýmto konaním si iba formálne splnil povinnosť uloženú mu § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Možno teda konštatovať, že žalobca pri poskytovaní úveru v zmysle § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 zároveň nepostupoval s odbornou starostlivosťou a taktiež došlo k hrubému
porušeniu jeho povinností v zmysle predmetného zákonného ustanovenia čím, tak ako uviedol súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11

ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch“.

43. Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoCsp/39/2022 „ Nateraz žalobca síce
zhromaždil o žalovanom isté množstvo informácií, tieto však dostatočne nevyhodnotil. Žalobca si
na základe získaných informácií nateraz nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti

žalovaného, nakoľko vôbec nepoznal výšku jeho výdavkov. Len samotné zhromaždenie informácií
o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti
vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť
reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať
dlh zo zmluvy, čo sa v konečnom dôsledku aj v plnej miere naplnilo a žalovaný nebol schopný

ďalej pôžičku splácať....Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku
v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci
rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o

úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
Odvolací súd taktiež konštatuje, že žalobca nateraz neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o
skúmanie pravidelných výdavkov žalovaného pred uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Skúmanie
výdavkovlennahliadnutímdodatabázbankyaúverovýchregistrov,niejeanidostatočné.Tietodatabázy
nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky

súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver
o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.“

44. Súd v tejto súvislosti dodáva, že je síce pravdou, že spotrebiteľ je povinný podľa § 7 ods. 2 zákona
číslo 129/2010 Z. z. poskytnúť veriteľovi úplné, pravdivé a presné údaje potrebné na posúdenie jeho

schopnosti splácať úver (čo tu žalobca ani nepreukázal že žiadal ), to však nezbavuje veriteľa povinnosti
poskytnuté údaje preveriť, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Českej republiky
a tiež Ústavný súd Českej republiky sa zaoberali výkladom tejto povinnosti veriteľa a dospeli k záveru,
že je nedostatočné, ak veriteľ sa uspokojí len s prehlásením spotrebiteľa o jeho príjme alebo o osobných
a majetkových pomeroch. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje, ktoré dlžník uviedol si

veriteľ aj overí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018 alebo
33Cdo/201/2018 zo dňa 20. marca 2019). Podobne aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze
III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019 sa s týmito závermi stotožnil a uviedol, že poskytovateľ úveru má
jednoznačne povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť splatiť úver. Je možné poukázať zároveň
aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C – 449/13 z 18. decembra 2014 vo veci Consumer

Finance SA proti E. F.. Podľa tohto rozhodnutia poskytovateľ úveru má dôkazné bremeno posúdiť
úveryschopnosť dlžníka spotrebiteľa, na základe dostatočných informácií, ktoré sú podložené dokladmi,
tým má byť zabránené, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne. Žalobca napriek výzve súdu
nepreukázal, že by postupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru žalovanej,
keďže súdu nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že overoval nevyhnutné mesačné výdavky žalovanej

a skutočne sa jej aspoň dopytoval na jej rodinný stav, a preto je súd toho názoru, že nastala fikcia o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. Ako poukázal aj Krajský súd v Prešove
v rozsudku sp. zn. 1CoCsp/11/2025, „je nepochybné, že žalovaný má samozrejme výdavky na bývanie,
stravu, hygienické potreby, ošatenie, obuv, telefón, cestovné a pod., pričom pokiaľ žalobca tieto výdavkyžiadnym spôsobomnezisťoval a nepreveroval a uspokojilsa iba s tvrdením žalovaného, že jeho finančné
výdavky majú predstavovať 400,- eur mesačne, tak nemožno vychádzať pri určení výdavkov iba z tohto
tvrdeniaazosumyživotnéhominima,aletietojepotrebnépodrobneskúmať,pretoževopačnomprípade

sa vystavuje dôsledkom vyplývajúcim z § 11 ods. 2 ZoSÚ.“
45. K tomu treba uviesť, že hoci si v zásade každý veriteľ môže rôzne upraviť svoje podmienky pre
poskytnutie úveru a je len na ňom, akú mieru podnikateľského rizika je ochotný v tejto súvislosti
podstúpiť, nič to nemení na tom, že vždy a za každých okolností musí byť splnený minimálny zákonom
predpísanýštandardposúdeniabonityspotrebiteľa,pričomzákonv§11ods.2ZoSÚzahrubéporušenie

povinnosti podľa § 7 ods. 1 považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
pričom nevykonanie čo i len jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti
(k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp. zn. 3Co/153/2019, najmä bod
17 odôvodnenia rozsudku ).

46. Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie sú
podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo zákon jasne
hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo tu
žalobca nepreukázal, že náležite preveril. Podľa obsahu zmluvy okrem občianskeho preukazu veriteľ

od žalovanej žiadne iné doklady pri uzavretí zmluvy nežiadal, nežiadal od nej ani doklady o príjme,
výdavkoch a rodinnom stave. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnostisplácaťúververiteľombezakýchkoľvekúdajovopríjmoch,výdavkoch.Povinnosťsodbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť splácať spotrebiteľský úver zaťažuje veriteľa (§ 7 ods. 1 ZoSÚ)
a spotrebiteľ je povinný potrebné údaje veriteľovi poskytovať na žiadosť veriteľa (§ 7 ods. 2 ZoSÚ), preto

žalobca mal preukázať, že skutočne žiadal údaje o výdavkoch a rodinnom stave žalovanej a že tieto
aj náležite preveril. Ak žalobca chcel presvedčiť súd, že náležite preveril príjmy a výdavky žalovanej,
bol povinný predložiť či označiť dôkazy, či už z interných alebo externých zdrojov, z ktorých pri tomto
preverení vychádzal, čo neurobil. Ak sa veriteľ uspokojí len s tvrdením spotrebiteľa, je to nepostačujúce,
keďže nejde o náležité preverenie bonity. Žalobca teda ničím nepreukázal preverenie výdavkov

a rodinného stavu žalovanej, hoci to zákon jasne vyžadoval. Súd preto vzhľadom na všetko uvedené
a neunesenie dôkazného bremena žalobcom má za to, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa
zistiť konkrétnu výšku príjmov, výdavkov, nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa. Odborná starostlivosť jasne predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ
overil, resp. dlžník objektívne podložil (podporne viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

19Co/130/2019).

47. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v
rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity
je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou

starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie
generálneho zákona – Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom
porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym
predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú

platbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda
obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia
existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z
pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal

ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom
trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne
eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa
považovať za odporujúce morálke.“

48. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne opatrenia
na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy osobitný
charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii avzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
aby veritelia neposkytovali

úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na
sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom
riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.6.2006 o začatí a
vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly

úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol
spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného
vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj
spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

49. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských

zmluvách bonitu spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na aktuálny rozsudok Súdneho
dvora (druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. proti GK), podľa ktorého
Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej

v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

50. Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

19Co/130/2019 zo dňa 27.02.2020. V ňom krajský súd okrem iného uviedol, cit. „Dôraz pri posúdení
úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna

situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.“

51. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
10.03.2020 sp. zn. 3Co/153/2019 týkajúci sa rovnako porušenia povinnosti skúmať náležite bonitu
spotrebiteľa. Podľa záverov krajského súdu (viď bod 17 odôvodnenia rozsudku) „je nutné konštatovať,

že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti
veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako
aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé
porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo
dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalobca nemal

preukázaný príjem žalovaného hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Žalobca sa
nezaujímal,akémážalovanývýdavkynaživobytieačimutedazostávadostatokfinančnýchprostriedkov
na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11
ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

XX. Aj podľa rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCsp/19/2025 (viď bod 8 jeho odôvodnenia)
„V danej veci však žalobkyňa nepreukázala, že postupovala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ, keďže nezisťovala žiadne individuálne údaje o výdavkoch a ekonomickej situácii žalovaného,
neoverovala jeho rodinnú situáciu, ani pravidelné mesačné náklady, ale vychádzala len z formálne

deklarovaných údajov a z údajov o príjme zo Sociálnej poisťovne. Takýto postup bol Najvyšším súdom
SR opakovane vyhodnotený ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa, ktoré zakladá nielen neúčinnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti, ale aj následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods.
2 ZoSÚ.“

53. Súd v tu prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by náležite skúmal a
vyhodnotil bonitu žalovanej v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z. z. v kontexte s §
7 ods.1 citovaného zákona, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Keďže sám žalobca
uviedol vo vyjadrení zo dňa 03.11.2025, že na poskytnutý úver vo výške 23.000,- eur žalovaná uhradila23.046,91 eur, je zrejmé, že istinu úveru, na ktorú jedine tu žalobcovi vznikol nárok, už splatila, jej dlh
preto zanikol splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a už to bol dôvod, pre ktorý súd musel
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

54. I keď už aj vyššie uvedené stačilo pre záver o nemožnosti žalobe vyhovieť čo i len v časti,
súd v zaujme komplexnosti posúdenia veci a vyporiadania sa so všetkými námietkami žalovanej,
keďže uvedené otázky boli predmetom rozsiahlej a podstatnej polemiky strán, zaujme stanovisko aj
k námietke neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru a s tým súvisiacej nemožnosti priznať vzhľadom

na uplatnený nárok ani len časť nároku vo forme splatných splátok ( samozrejme, v prípade, že by úver
nebol bezúročný a bez poplatkov).

55. Odhliadnuc od toho, že v tomto prípade je platnosť predčasného zosplatnenia úveru vylúčená
už z dôvodu vyššie popísaného neskúmania bonity vzhľadom na § 11 ods. 2 vetu prvú zákona
o spotrebiteľských úveroch, i keby nešlo o taký prípad, i tak by bolo predčasné zosplatnenie úveru

neplatné. Námietka neurčitosti právneho úkonu zosplatnenia vznesená žalovanou bola podľa názoru
súdu dôvodná.

56. Zákonné podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, v čase kedy malo k vyhláseniu
predčasnej splatnosti dôjsť, upravoval § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o

plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa
§ 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

57. Pokiaľ ide o samotné predčasné zosplatnenie pohľadávky, toto musí spĺňať zákonné znaky,

náležitosti a podmienky bezvadnosti právneho úkonu. Musí spĺňať požiadavku jasnosti, určitosti
a zrozumiteľnosti. Súd v tejto súvislosti podporne poukazuje napr. na Veľký komentár k Občianskemu
zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. §1 – 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. 636 s. z ktorého cit. “Keďže
predčasné zosplatnenie pohľadávky dodávateľom je jednostranným adresovaným hmotnoprávnym

úkonom, je nevyhnutné, aby tento obsahoval aj jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné
skutkové a právne odôvodnenie jeho urobenia smerom k právnemu postaveniu spotrebiteľa a trvaniu
spotrebiteľského záväzku. Akýkoľvek úkon, ktorým je dotknutý spotrebiteľský záväzok a ktorý sa týka
práv a povinností spotrebiteľa, musí byť aj náležite odôvodnený. Požiadavka odôvodnenia je daná práve
titulom, aby sa spotrebiteľ nielen adekvátne oboznámil s dôvodmi konania na strane dodávateľa, ale

aby sa mohol vo vzťahu k jednostrannej zmene zmluvných pomerov aj adekvátne brániť. Požiadavka na
odôvodnenie jednostranného konania dodávateľa, ktoré napĺňa znaky jednostrannej zmeny zmluvných
podmienok, plynie aj z ostatnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku vo veci C-92/11,
RWE Vertrieb AG v.Verbraucherzentrale Nordrhein-Westfalen EV, a rovnako z rozsudku Súdneho
dvora v spojených veciach C-359/11 a C-400/11, Alexandra Schulz v.Technische Werke Schussental

GmbH und Co.KG a Josef Egbinghoff v.Stadtwerke Ahaus GmbH. Medzi uvedenými situáciami vidíme
nevyhnutnú analógiu, ktorú medzičasom z hľadiska nevyhnutnosti odôvodnenia vyhlásenia predčasnej
splatnosti potvrdzuje aj súdna prax.“

58. Zosplatnenie nemohlo tu byť platným právnym úkonom, lebo upozornenie pred zosplatnením (zo

dňa 28.06.2022) neobsahovalo tu identifikáciu splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu (k tomu pozri
rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/197/2022 či 5Cdo/188/2023).

59. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03.11.2025 k otázke zosplatnenia odvolával sa na to, že v tu
súdenej veci došlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a toto je platné. S touto argumentáciou

žalobcu súd nesúhlasí a nakoľko uvedená otázka bola aktuálne riešená a definitívne vyriešená
najvyššou súdnou autoritou všeobecného súdnictva v SR (Najvyšším súdom SR), súd odkazuje na
závery Najvyššieho súdu SR k uvedenej otázke (viď aj článok 2 ods. 2 základných princípov CSP).

60. K tvrdeniam žalobcu o smerovaní rozhodovacej praxe treba uviesť, že Krajský súd v Prešove už

v rozsudku zo dňa 28.06.2018 sp. zn. 6Co/26/2017 vo vzťahu k náležitostiam zosplatnenia dlhu uviedol,
že “taký právny úkon, akým je zosplatnenie celého dlhu, by mal obsahovať dôležitý údaj a to identifikáciu
tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu.
Práve totiž od splatnosti tejto splátky sa začína počítať premlčacia doba podľa § 103 OZ. Preto možnocelkom opodstatnene konštatovať nad rámec potreby pre rozhodnutie v merite veci, že právny úkon,
ktorým veriteľ zosplatnil celý dlh, je na úkor určitosti nejasný, vyvoláva otázniky, a preto neplatný pre
jeho neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ)“.

61. Uvedený názor opakovane potvrdený bol aj v ďalších rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove
(viď napr. rozsudok zo dňa 29.10.2019 sp. zn. 20Co/90/2019, bod 17 jeho odôvodnenia) a zotrváva na
ňom aj aktuálna rozhodovacia prax Krajského súdu v Prešove (viď napr. aktuálne rozhodnutia sp. zn.
7CoCsp/23/2023 alebo 22CoCsp/30/2023).

62.NakoľkosazasúčasťustálenejjudikatúrypovažujeažnázoropakovanevyjadrenýNajvyššímsúdom
Slovenskej republiky (viac v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/88/2017
zo dňa 19.03.2018 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 65/2018) súd poukazuje na to, že tento v dvoch aktuálnych rozhodnutiach – a to v
uznesení sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, ale aj v uznesení sp. zn. 2Cdo/149/2021 potvrdil,

že podmienkou platného predčasného zosplatnenia úveru je „potreba identifikácie splátky, pre ktorú
nastáva splatnosť celého dlhu v zmysle § 565 OZ a prepojenosť tohto zákonného ustanovenia na § 53
ods. 9 OZ“ (citované z bodu 14.2 odôvodnenia unesenia sp.zn.2Cdo/149/2021).
63. O uvedenom by nemali byť žiadne pochybnosti, nakoľko v už spomínanom uznesení zo dňa
24.01.2024 sp. zn. 5Cdo/2/2023 Najvyšší súd v poslednej vete bodu 14.2 odôvodnenia výslovne a jasne

uviedol, že cit. “V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a
predčasne zosplatnil celý dlh.“
64. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024 Ak zo strany

veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods.
9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú môže jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu
s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku

informačnej asymetrie poškodený.
65. Aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 pre platný
úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh.

66. Vo vzťahu k žalobcom naznačovanej nejednotnosti súdnej praxe v danej otázke súd poukazuje na
to, že relevantnosť a zjednotenie uvedených záverov najvyšším súdom sú v súčasnosti jednoznačne
potvrdené, keďže v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025 bolo pod číslom 34/2025
publikované uznesenie Najvyššieho súdu z 13.02.2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022, podľa ktorého právnej

vety bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či
k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci
splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

67. K otázke, z čoho vyplýva povinnosť v listine vedúcej k zosplatneniu uvádzať špecifikáciu splátky, súd
uvádza, že aj s uvedenou otázkou sa najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí vysporiadal, k čomu
súd poukazuje na bod 11 jeho odôvodnenia, kde k tomu výslovne uviedol, cit. „dovolací súd argumenty
dovolateľky na podporu jej tvrdenia o neexistencii žiadneho právneho podkladu pre vyžadovanie

uvedeniatiežkonkretizáciesplátky,prektorúmádôjsťkzosplatneniu(vžiadostiojednorazovésplatenie,
resp. v upozornení na hodlané využitie práva tejto predchádzajúcom) nepovažuje za udržateľné...“.
Následne v bode 12 odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd vysvetlil dôvody, pre ktoré je potrebná
identifikácia splátky a uviedol, že na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako
na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto

náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia
požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch
sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).68. V tu súdenej veci oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, označené ako výzva na úhradu
dlžnej sumy zo dňa 25.07.2022, neobsahovalo identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu, uvádzalo len celkovú dlžnú sumu 15.557,91

eur a jej členenie (dokonca vôbec nespomínalo ako dôvod zosplatnenia omeškanie, len sa neurčito a
všeobecne odvolávalo na bližšie nešpecifikované „podstatným spôsobom porušené ustanovenia zmluvy
o úvere a obchodných podmienok“) a takisto upozornenie zo dňa 28.06.2022 obsahovalo len uvedenie
bankou evidovanej dlžnej sumy (tu 1.496,85 eur) bez akejkoľvek jej bližšej špecifikácie, ktoré konkrétne
splátky sú nezaplatené, s ktorými konkrétne má byť žalovaná v omeškaní. Ak by stačilo urobiť vyhlásenie

predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru oznámením tejto vety s poukazom na nejaké porušenie (ktoré
si spotrebiteľ má len sám odvodiť štúdiom ďalších dokumentov) bez konkrétneho uvedenia, ktorá splátka
je tou splátkou, s ktorou spotrebiteľ podľa dodávateľa je viac ako 3 mesiace v omeškaní a pre ktorú sa
právo zosplatnenia úveru využíva, potom by to bol sám spotrebiteľ a v prípade súdneho sporu až súd,
ktorý by mal ex offo vykonať audit stavu skutkového a právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a
vyhľadávať dôvod oprávnenosti tohto úkonu, pričom by mohol dôjsť aj k dôvodom, na ktoré dodávateľ pri

vykonaní tohto úkonu ani nepomyslel, čo je neprípustné. Súd preto už z uvedených dôvodov oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a jemu predchádzajúce upozornenie považuje za absolútne neplatný
právny úkon.

69. Podľa žalovanej aj táto skutočnosť by vzhľadom na zásadu ne ultra petitum v konkrétnych

okolnostiach danej veci sama osebe stačila pre zamietnutie žaloby, nakoľko uplatnený bol nárok
skutkovo vymedzený ako nárok z predčasne zosplatneného úveru. Aj s touto námietkou sa tu súd
stotožnil.

70. Zo skutkových tvrdení žalobcu prezentovaných v tomto spore jednoznačne vyplýva, že žalobca

sa domáhal voči žalovanej plnenia, na ktoré mu vznikol nárok v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti poskytnutého úveru. Jednou z náležitostí žaloby je povinnosť žalobcu pravdivo a úplne
opísať rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu
zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému. Súd je predmetom sporu, a teda skutkovým základom
uplatneného nároku uvedeným v žalobe, viazaný. „V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov

súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca
nežiadal." (citované z Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku, 2. vydanie autorov Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck.,
2022, strana 867, výklad k § 216 CSP).

71. Súd nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným právnym vzťahom, iným právom ani iným
plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné plnenie, ako to,
ktorébolovpetitežiadané.Súdtedanemôžežalobcoviprisúdiťniečoiné,nežžiadal;povedanéinak,súd
musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného
princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. V kontexte uvedeného potom nie je možné
priznať žalobcovi plnenie na základe iných, než v žalobe tvrdených skutkových okolností, keď Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024 konštatoval: "súd musí rešpektovať
predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného
skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu."

72. Základnou povinnosťou žalobcu v sporovom konaní je uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a
predložiť dôkazy za účelom ich preukázania; zároveň platí, že súd nie je povinný za žalobcu vyhľadávať
z predložených dôkazov rozhodujúce skutočnosti, pretože by tým nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu.
Preto ak by aj žalobcovi skutočne ostal nárok na zaplatenie splátok v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, tak nakoľko neuviedol také rozhodujúce skutkové okolnosti a nenavrhol vykonať také dôkazy,
z ktorých by súd mohol určiť výšku a počet splatných splátok bez toho, aby tým nahrádzal činnosť
žalobcu; žalobca netvrdil, že by uplatnený nárok odvodzoval od jednotlivých splatných splátok; svoj
nárok špecifikoval ako nárok naplnenie z predčasne zosplatneného úveru (viď napr. rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoCsp/14/2024, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 2CoCsp/27/2025 a pod.), nemohol by takýto nárok priznať. Viazanosť súdu žalobným návrhom
(§ 216 CSP), t. j. nemožnosť súdu prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, resp. nesmieť
ísť nad rámec petitu tzv. zásada "ne ultra petitum", sa vzťahuje k žalobnému návrhu (petitu) a nie k
spôsobu vykonávania dokazovania, resp. k otázke, aké dôkazy je súd v konaní oprávnený vykonaťalebo nevykonať. Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby (viď § 132 ods. 1 CSP).
Civilný sporový poriadok upravuje aj výnimku, keď súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než čoho sa strany domáhajú, avšak musí ísť o prípad, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami (čo však vzhľadom na spotrebiteľský charakter prejednávanej veci
nebol posudzovaný prípad). Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom,
čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak
právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v

zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby
(por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo15/2010). Vychádzajúc z vyššie
opísaného procesného stavu súd dospel k záveru, že aj keď sa bezpochyby žalobca domáhal priznania
plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola žalovaná a oboznámená v konaní, po skutkovej stránke v žalobe
jasne tvrdil, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkoval ku svojim
tvrdeniam aj dôkazy. Keďže však súd nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac v spore

ochranou slabšej strany, ktorou bola žalovaná, bez porušenia zásady "ne ultra petitum", čím by došlo i
k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces, tak či tak by pre neplatnosť zosplatnenia bol nútený
žalobu v celom rozsahu zamietnuť i keby nešlo o bezúročný a bezpoplatkový úver. Uvedený záver
vyplýva i už z vyššie citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021
zo dňa 12.02.2024 a tento prešiel aj kontrolou ústavnosti uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

528/2024 z 02.10.2024.

73. Žalobcom formulované nepostačujúce skutkové tvrdenia v žiadnom prípade nemohli byť základom
pre vyhovenie podanej žalobe v časti. Súd nemal povinnosť vyhľadávať v jednotlivých predložených
listinách skutočnosti potrebné na posúdenie nároku, čo vyplýva priamo z procesnej úpravy (§

132 ods. 2 CSP). Žalobca teda v tomto spore neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno
na vysvetlenie opodstatnenosti nároku na zaplatenie jednotlivých splátok s príslušenstvom, pričom bolo
na ňom, aby súdu uviedol dostatočný rozsah tvrdení v nadväznosti na predložené listiny,
ktoré by umožňovali rozhodnúť o vyhovení žalobe. V závere súd dodáva, že je neprípustné, aby súd
v spore (navyše v takom, ktorý má spotrebiteľský charakter) "pomáhal" silnejšej procesnej strane tým

spôsobom, že preskúma predložené listiny s cieľom nájsť právny a skutkový základ v tvrdení, ktoré ako
také nemohli byť základom pre vyhovenie žalobe v preskúmavanej časti. Pokiaľ žalobca nepreukázal
platnosť predčasného zosplatnenia poskytnutého úveru, žaloba voči žalovanej nemôže byť dôvodná.

74. Súd v súvislosti s vyššie uvedeným záverom poukazuje napr. na právoplatný rozsudok Okresného

súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 11Csp/69/2025, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoCsp/6/2025
(týkajú sa obdobných žalôb žalobcu). Ak žalobca poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 8CoCsp/9/2025 z 16.07.2025, tak súd uvádza, že dôkazom, že nemôže ísť o ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít (čl.2 ods. 2 Základných princípov CSP), je opačné rozhodnutie toho
istého Krajského súdu v Nitre vo veci žalobcu sp. zn. 11CoCsp/2/2025. Z rozhodnutí iných krajských

súdov súd poukazuje napr. na aktuálne uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoCsp/21/2025
z 26.11.2025 alebo rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/10/2025 z 26.11.2025
alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCsp/19/2025 z 26.11.2025, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 11CoCsp/3/2025 z 27.05.2025, či rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2CoCsp/27/2025 zo dňa 14.08.2025.

75. Zo všetkých uvedených dôvodov preto mal súd žalobu po jej čiastočnom späťvzatí za nedôvodnú.
Priznať nebolo možné ani úroky z omeškania, keďže celkovo posúdenie omeškania žalovanej
a výpočet uplatneného úroku z omeškania boli zjavne nesprávne z dôvodu, že jednalo sa o bezúročný
a bezpoplatkový úver. Priznať nebolo možné ani bankové poplatky vo výške 18,- eur, ktoré žalobca čo

do základu a výšky ani nijako nezdôvodnil, nekonkretizoval, za čo majú byť uvedené poplatky žiadané.
Ani v listine „Aktuálny stav úveru“ nie sú uvedené žiadne neuhradené poplatky žalovanej. Navyše
z logiky a účelu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru je zrejmé, že ak chýbajú v zmluve náležitosti spôsobujúce tento následok, nemá spotrebiteľ
povinnosť veriteľovi platiť nič nad rámec skutočne mu poskytnutých peňažných prostriedkov s výnimkou

prípadných sankcií za omeškanie s ich vrátením, preto žiadne bankové poplatky priznať pre sankciu
bezpoplatkovosti úveru nemožno.76. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP a náhradu
trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému
nároku výsledok konania je taký, že čo do zaplatenia sumy 908,40 eur, kde žaloba bola vzatá späť

a konanie zastavené procesným zavinením žalovanej (plnením tejto sumy po podaní žaloby), úspech
mal žalobca, vo zvyšku, kde žaloba bola zamietnutá, úspech mala žalovaná. Teda tak žalobca, ako
i žalovaná boli v časti úspešní, v časti neúspešní.

77. Pri výpočte pomeru úspechu strán vo veci pre účel rozhodnutia o trovách konania súd za základ

na jeho určenie vzal tak žalovanú pohľadávku - istinu, ako aj žalované príslušenstvo pohľadávky -
úrok a úrok z omeškania (v tejto súvislosti viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.4.2004 sp.
zn. 1MCdo 1/2004, Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR
4/2005 alebo uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/227/2011). Súd sa plne stotožňuje
s právnym názorom prezentovaným aj vo vyššie uvedených rozhodnutiach vyšších súdov, v zmysle
ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba

v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch
(pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“, ale za
„čiastočný úspech" (citované z Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27.4.2004 sp. zn. 1MCdo 1/2004,
Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR 4/2005).

78. Pre úplnosť je treba uviesť, že i keď vyššie spomenuté súdne rozhodnutia vychádzajú z procesnej
právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, sú stále plne aktuálne a použiteľné aj
na rozhodnutie o trovách konania v režime nového Civilného sporového poriadku. K tomu podporne
pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku - Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C.H.Beck, 2016, 926 s, cit. “Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje
sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky“.

79. Podporne v súvislosti s vyššie uvedeným záverom súd poukazuje tiež na uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky I.ÚS 56/2017-12 (už v súvislosti s výpočtom pomeru úspechu a neúspechu strán

podľa aktuálneho Civilného sporového poriadku) alebo I.ÚS 31/2014-9.

80. Súd v súvislosti s názorom, že aj neúspech len v časti príslušenstva pohľadávky je nutné považovať
za čiastočný neúspech a zohľadniť ho pri rozhodovaní o trovách konania, dáva do pozornosti tiež
rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/18/2017 alebo 4Co/114/2017.

81. V danom prípade, vychádzajúc z výšky žalovanej istiny, ktorá bola 10.203,17 eur, a vychádzajúc
z výšky žalobcom žiadaných úrokov a úrokov z omeškania (úroky 1.334,63 eur a úroky z omeškania
23,19 eur a 1.666,04 eur), čo činí spolu žiadanú sumu 13.227,03 eur, je pri úspechu žalobcu v sume
908,40 eur pomer úspechu a neúspechu 6,87 % ku 93,13 % v prospech žalovanej.

82. Po odpočítaní úspechu žalobcu v rozsahu 6,87 % od úspechu žalovanej v rozsahu 93,13 % vznikol
vo veci úspešnejšej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,26 %.

83. Postupujúc podľa § 255 ods. 2 CSP preto súd náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru

úspechu strán vo veci a o nároku na náhradu trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP v treťom
výroku rozsudku rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu
86,26 %.

84. O konkrétnej výške náhrady trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd po

právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Bardejov.V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.