Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/174/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123205661
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7123205661.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BENCONT FINANCE, a. s., Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s. r.
o., Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868, proti žalovanému: A. B.
C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX E. - F. G., zastúpený: Blaško & partners s. r. o., Opatovská
cesta 10, 040 01 Košice - mestská časť Vyšné Opátske, IČO: 54 231 922, o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 26Odi/1/2023 - 268
z 25. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I.Potvrdzuje rozsudokMestskéhosúduKošiceč.k.26Odi/1/2023-268 z25.
júna 2024.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej

inštancie 6.4.2023 žiadal, aby súd zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer.
2.1. Žalobca v podanej žalobe mimo iného uviedol, že je veriteľom žalovaného, ktorý bol oddlžením
priamodotknutý.Tvrdil,žeprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanýmsazakladázoZmluvyopostúpení
pohľadávok zo 4. decembra 2015 medzi spoločnosťou Poštová banka, a. s. ako postupcom a
spoločnosťou BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. ako postupníkom. Záväzok medzi postupníkom
a žalovaným vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 5618050488.
2.2.Žalobcavžalobeuviedol,žežalovanýboluznesenímOkresnéhosúdu KošiceIz5.apríla2018

sp. zn. 31OdK/121/2018, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 70/2018 z 11.apríla 2018 oddlžený, a to
tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú
uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Dňa 11. septembra 2020 správca
majetku úpadcu v súlade s ustanovením § 167v ods. 1 ZKR oznámil, že konkurzná podstata v právnej
veci žalovaného nepokryje náklady konkurzu. Oznámením v Obchodnom vestníku sa konkurz zrušil.
Oznam bol uverejnený v Obchodnom vestníku č. 176/2020, v registri Konkurzy a reštrukturalizácie č.
K068661 dňa 11. septembra 2020.

2.3. Žalobca tvrdil, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer v rozpore s
ustanovením § 166g ods. 1 ZKR, a súčasne žalovaný svojim konaním naplnil zákonné predpoklady
nepoctivého zámeru podľa ustanovenia § 166g ods. 2 ZKR, a teda nespĺňal zákonom stanovené
základné predpoklady nevyhnutné pre využitie benefitov inštitútu oddlženia. Podaním predmetnéhonávrhu žalobca uplatnil práva dotknutého veriteľa domáhať sa zrušenia oddlženia nepoctivého dlžníka,
to predovšetkým s cieľom ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Postup žalobcu je
súčasne snahou o zabránenie potencionálneho zneužívania inštitútu oddlženia zo strany

žalovaného vo svoj prospech a na úkor svojich veriteľov.
2.4. Žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodov, že žalovaný: a) nemal pri oddlžení
poctivý zámer podľa ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR, b) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu
možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh
podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. e) ZKR, c) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne

neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť podľa ustanovenia § 166g
ods. 2 písm. f) ZKR, d) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní
záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa
ustanovenia § 166g ods. 2 písm. g) ZKR, e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno
usudzovať,žemalsnahupoškodiťsvojhoveriteľaalebozvýhodniťniektoréhoveriteľapodľaustanovenia
§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Žalobca z dôvodu právnej opatrnosti rovnako namietal aj skutočnosť, že

žalovaný v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu
alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide
o dôležitú informáciu podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. c) ZKR.
2.5. Žalovaný podľa názoru žalobcu nemal pri oddlžení poctivý zámer podľa ustanovenia § 166g ods. 1
ZKR, pretože zo správania sa žalovaného po podaní návrhu nie je možné vyvodiť, že by mal úprimnú

snahuriešiťsvojdlhvmedziachsvojichmožnostíaschopnostítak,akotovyplývaznávrhunavyhlásenie
konkurzu.
2.5.1. Žalobca poukázal na to, že žalovaný pred podaním návrhu osobu veriteľa nekontaktoval, a teda
neprejavil žiaden záujem usporiadať svoj záväzok, a to ani len v minimálnom rozsahu.
2.5.2. K uvedenému žalovaný nepristúpil ani po oddlžení jeho osoby, t. j. v čase kedy už žalovaný

disponoval celým svojim mesačným príjmom, a to ani po zaslaní písomnej výzvy žalobcu na zaplatenie
zo dňa 22. novembra 2018, v ktorej žalobca žalovaného vyzval na plnenie jeho záväzku. Žalobca trval na
tom, že žalovaný by postupným plnením svojich záväzkov dokázal splatiť záväzky voči svojim veriteľom.
Nakoľko po oddlžení nie je povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov bol žalobca toho názoru, že
nedôvodným využitím inštitútu oddlženia poškodil všetkých svojich veriteľov.

2.5.3. Žalobca tvrdil aj to, že žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok
neprejavil žiadnu snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností, vzhľadom na čo mal žalobca
za to, že žalovaný naplnil skutkovú podstatu nepoctivého zámeru. Žalobca za účelom preukázania
svojich tvrdení navrhol súdu, aby požiadal o súčinnosť správcu podstaty: JUDr. Ivan
Roháč, so sídlom kancelárie: ul. Masarykova č. 21, 040 01 Košice, Slovenská republika, zn. správcu:

S1361, a to za účelom predloženia konkurzného spisu 31OdK/121/2018. Zároveň podľa informácii
žalobcu, mal žalovaný v čase pred podaním návrhu vlastniť byt na Košickom sídlisku Ťahanovce, ktorý
žalovaný podľa jeho informácii tesne pred podaním návrhu scudzil, pričom z výťažku z predaja žalovaný
neuhradil žalobcovi žiadnu čiastku. Nakoľko žalobca tvrdil, že nedokáže svojpomocne objektivizovať
tietoskutočnosti,navrholsúdu,abypožiadalosúčinnosťÚradgeodézie,kartografieakatastrazaúčelom

poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného ako i prevodoch žalovaného za obdobie 4 roky
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného a po oddlžení žalovaného až do
dnešného dňa. Navrhol tiež, aby súd vykonal dopyt aj na centrálny register účtov za účelom poskytnutia
informácie o vedení osobných účtov žalovaného a aby vykonal dopyt na konkrétnu bankovú inštitúciu, v
ktorej má žalovaný evidovaný osobný účet za účelom poskytnutia výpisu z osobného účtu žalovaného

za obdobie rok pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, počas konkurzu, ako i
pol roka po oddlžení. Z týchto dôkazov bude zrejmé, aký mal žalovaný skutočný príjem, výdavky a aký
bol skutočný výťažok z predaja nehnuteľnosti.
2.6. Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v relevantnom čase zárobkovo činný, žalovaný disponoval a
naďalej disponuje s pravidelným mesačným príjmom v dostatočnej výške (čistý príjem 1.000,- eur),

aby aj naďalej uhrádzal svoje dlhy voči veriteľom a teda je žalobca toho názoru, že žalovaný nebol
a ani nemohol byť v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný. Konštatoval,
že v prípade, ak by na strane žalovaného existoval skutočný záujem splniť si svoje záväzky, tieto by
uhradil aspoň čiastočne, resp. aspoň v minimálnom rozsahu. Žalovaný však žalobcu ani nekontaktoval,
neposkytol žalobcovi žiadne plnenie, čo žalobca považoval za úmyselné zneužitie inštitútu oddlženia

zo strany žalovaného a zároveň bezprecedentným zásahom do vlastníckeho práva veriteľa (žalobcu),
nakoľko zbavuje veriteľa možnosti byť uspokojený zo svojej pohľadávky bez akejkoľvek námahy.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe označil žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú.3.1. Poukázal na to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným v tomto spore, pretože nedošlo
k účinnému postúpeniu pohľadávky v rozsahu konkurzného konania žalovaného a zároveň mala byť
postúpená pohľadávka z pôvodného veriteľa banky, preto také postúpenie reguluje aj zákon č. 483/2001

Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“). Poukázal
na § 92 ods. 8 zákona o bankách a tvrdil, že splnenie notifikačnej povinnosti banky je jednou z
obligatórnych predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky banky. Banka je povinná fakticky doručiť
výzvu s explicitným pomenovaním, že sa jedná o výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
a zároveň v tejto výzve poučiť adresáta/spotrebiteľa o následkoch v podobe postúpenia predmetnej

pohľadávky. Zdôraznil, že v listinách, ktoré predložil žalobca sa nenachádza žiadna výzva, ktorá by
spĺňala požadované atribúty. Žalobca si teda nesplnil ďalšiu povinnosť, a tak následné postúpenie
pohľadávky označil za neplatný právny úkon.
3.2. Žalovaný mimo iného ďalej tvrdil, že neexistuje nepoctivý zámer dlžníka, keďže všetok majetok
do momentu vyhlásenia konkurzu sa riadne speňažoval. Bolo na žalobcovi, aby svoju procesnú
aktivitu uplatnil počas konkurzu. Neuplatnil nič, len sa všeobecne formulovaným návrhom domáha

zrušenia oddlženia, pretože je to pre žalobcu ekonomicky atraktívne. Rovnako tak lustráciu o príjme
zo Sociálnej poisťovne za pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný považoval
za šikanózny návrh vykonania dôkazu, keďže má správca široké oprávnenia a možností lustrácie. Ak
chcel, mohol žalobca dopytovať a podnecovať správcu konkurznej podstaty, neurobil tak a zneužíva na
tento účel inštitút zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer. Podotkol, že výpis z bankového účtu rok pred

vyhlásením konkurzu považuje za účelový a nič nevypovedajúci návrh na vykonanie dôkazu (rovnako
tak aj polroka po vyhlásení konkurzu). Vyhlásil, že bankový účet ani žalovaný nemá a v rozhodnom
období nemal.
3.2.1. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o výške príjmu uviedol, že žalobca opomenul uviesť, že žalovaný mal
v čase vyhlásenia konkurzu veľké množstvo dlhov (a aj bezprostredne pred), platil náklady na bývanie,

exekúciu a staral sa o 2 maloleté deti.
3.3. Žalovaný namietal, že žalobca v zásade všetky návrhy na vykonanie dokazovania vyžaduje vykonať
zo strany súdu v rámci tzv. edičnej povinnosti, čím hrubo porušuje procesnú zásadu rovnosti zbraní strán
sporu, nakoľko žalobca nedisponuje žiadnymi relevantnými dôkazmi, no prostredníctvom súdu takéto
dôkazy si snaží zaobstarať.

3.4. Za nesprávny a v rozpore s hlavným zámerom oddlženia označil názor žalobcu, v zmysle ktorého
sa poctivý zámer žalovaného preukazuje čiastočným uhrádzaním dlžnej sumy v medziach možností a
schopností dlžníka. Dôvodil, že zmyslom a účelom inštitútu oddlženia je to, že pohľadávky, ktoré sú
dotknuté konkurzom, sa považujú za nevymáhateľné. Argumentácia žalobcu preto popiera zmysel a
účel úpravy ZKR.

3.5. Za nesprávne označil aj tvrdenie žalobcu o preukazovaní nepoctivého zámeru podľa § 166g ods.
2 ZKR.
3.5.1. Dôvodil, že odsek 2 citovaného ustanovenia (nepoctivý zámer) sleduje tento pred vyhlásením
konkurzu, avšak jednotlivé skutkové podstaty nepoctivého zámeru (odsek 2) je povinný preukazovať
výlučne žalobca presnými skutkovými a právnymi argumentáciami, a nie všeobecnými tvrdeniami a

presúvaním dôkazného bremena na súd a žalovaného. Zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ani k jednej zo skutkových podstát nepoctivého zámeru.

4. Žalovaný na pojednávaní 14.11.2023 mimo iného uviedol, že pred vyhlásením konkurzu bol určitý
čas zamestnaný u kamaráta v stavebnej firme, kde robil pomocné práce a potom, po ukončení poberal

len výsluhový dôchodok vo výške asi 750,- eur mesačne. Mal zablokované účty, z výplaty mu sťahovali
exekútori pohľadávky. V roku 2018, v čase podania návrhu na konkurz nevlastnil žiaden majetok, príjmy
mal len z výsluhového dôchodku, z ktorého mu exekútori sťahovali zrážky. Bývali v podnájme, nájomné
bolo vysoké. Viackrát sa museli sťahovať, v tom čase mali dve maloleté školopovinné deti, nestíhali
zabezpečovať pre nich veci. Zo začiatku bolo nájomné vo výške 370,- eur potom 380,- eur mesačne,

nakoniecsatozvýšiloažna900,-eurvčasekonkurzu.Museliprenechaťbyt,vktorombývalipôvodnému
majiteľovi a zistili, že nájomné byty v novostavbe sa prenajímajú za 900,- eur mesačne. Teraz sa
sťahujú kvôli vysokému nájomnému do iného bytu. Manželka mohla v tom čase zarábať okolo 700,- eur
mesačne, ale mala tiež exekúcie, preto mohla dostávať okolo 400,- eur a príjem žalovaného bol 750,-
eur mesačne, a takisto mu z neho sťahovali exekútori.

4.1. Čo sa týka podnikania, nakoniec nemal z podnikania nič, iba to skúsil, ale nebol v danom odbore
vyučený. Bolo to len na výpomocné práce, ale nakoniec k ničomu nedospel a musel to ukončiť. Drobné
príjmy mal z podnikania len keď chodil na výpomoc. Bolo to len asi 3, alebo 4 mesiace. Výsluhový
dôchodok začal poberať asiv roku 2012.
4.2. Uviedol, že mal viacerých veriteľov. Presný počet nevedel uviesť. Bolo to kvôli tomu, že sa báli
exekúcie a potrebovali vykryť splátky predošlých dlhov. Nakoniec sa aj tak dostali do exekúcie. Tie

spoločnosti sa len nabaľovali. Nevedeli si zabezpečiť bývanie, keďže pôvodne mal pridelený štátny byt,
ktorý mu však odmietli predať v tom čase, keď sa štátne byty predávali za zostatkovú hodnotu. Museli
sa vysťahovať a museli zobrať hypotéku na iný byt. Splátky boli vysoké, manželka bola na materskej
dovolenke. V tom čase boli vysoké aj úroky na hypotéky, nevedeli úver splácať.
4.3. Čo sa týka dobrovoľnej dražby, bola to vec Prvej stavebnej sporiteľne. Oni to vydražili, nepamätal si

presne ako to skončilo, či boli vyplatené všetky peniaze. Preto išli do dražby, lebo už im nechceli požičať
ďalšie peniaze. V súčasnosti nemá záväzky.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver, že úver nebol riadne splácaný, že žalovaný podal návrh na vyhlásenie
konkurzu, že bol oddlžený v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 31Odk/121/2018

a že si žalobca neprihlásil predmetnú pohľadávku do konkurzu.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 166f, 166g zákona č. 7/2005 o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), ktoré upravujú právo veriteľa, ktorý bol dotknutý oddĺžením domáhať
sa zrušenia oddĺženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi do 6 rokov od vyhlásenia

konkurzu, alebo určenia splátkového kalendára za nepoctivý zámer, ktorý sa určuje podľa toho, ak zo
správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu možno usudzovať, že nemal úprimnú snahu
riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností a poskytol správcovi a veriteľom potrebnú
súčinnosť a vynaložil snahu získať zamestnanie. Nepoctivý zámer má dlžník vtedy, ak zo správania sa
dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti

a v čase podania návrhu nebol platobne schopný a zo správania dlžníka pred podaním návrhu možno
usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa, alebo zvýhodniť niektorého veriteľa. Ďalej súd prvej
inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení § 3 ods. 2 ZKR, podľa ktorého fyzická osoba je
platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok.
Dôvodnosť námietky žalovaného týkajúcej sa posúdenia aktívnej vecnej legitimácie posudzoval aj

s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca je aktívne vecne
legitimovanývprejednávanomspore,pretožepohľadávkaprávnehopredchodcužalobcupreukázanána
základe dôkazov špecifikovaných v odsekoch 14. až 19. odôvodnenia bola platne postúpená na žalobcu.

Tvrdenie žalovaného, že vo výzve na úhradu dlhu žalobca resp. jeho právny predchodca neuviedol, že
banka môže svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou
inejosobeoznačilzanedôvodné,pretožez§92ods.8zákonaobankáchnevyplývaprebankupovinnosť
v písomnej výzve adresovanej dlžníkovi výslovne uviesť, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu

klienta.

8. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dôkazmi podrobne špecifikovanými v odsekoch 14. až
18. odôvodnenia napadnutého rozsudku mal preukázané, že žalobca je veriteľom žalovaného a že bol
dotknutý oddlžením, mal preto právo domáhať sa zrušenia oddlženia a zároveň predmetnú žalobu podal

včas.

9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dôkazmi podrobne špecifikovanými v
odsekoch 22. až 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku mal preukázané, že žalovaný v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu bol platobne neschopný.

10. S poukazom na príjem žalovaného a jeho majetkovú a bytovú situáciu, starostlivosť o dve
maloleté deti (v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu) a počet veriteľov dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu urobil všetko, čo bolo v
jeho možnostiach a schopnostiach vo vzťahu k riešeniu svojich dlhov. Nebolo súdu prvej inštancie

preukázané, že by správcovi neposkytol súčinnosť, resp. neuviedol mu nejakú informáciu. Pred
vyhlásením konkurzu žalovaný sa snažil aj podnikaním zvýšiť svoje príjmy, aj keď nakoniec nebol
úspešný. Snažil sa aj zamestnať, pričom takto získané príjmy výrazne nezlepšili jeho finančnú amajetkovú situáciu. Z predložených dôkazov súd prvej inštancie nezistil, že by príjem žalovaného po
vyhlásení konkurzu bol podstatne vyšší ako v čase bezprostredne pred vyhlásením konkurzu.
10.1. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalovaný v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol

nepravdivú informáciu, že v zozname majetku neuviedol všetok svoj majetok, že neuviedol v zozname
veriteľov svojho veriteľa. V návrhu boli uvedené všetky relevantné skutočnosti a zo správ predložených
správcom nevyplýva, že by dlžník porušil akúkoľvek svoju povinnosť v súvislosti s konkurzným konaním.
10.2. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by sa dlžník úmyselne priviedol do platobnej
neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu nemožno
usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo
splátkovým kalendárom, nakoľko podstatná časť jeho dlhov vznikla pred tým, ako bola v zákone o
konkurze a reštrukturalizácii zakotvená nová právna úprava oddlženia.

12. Súdu prvej inštancie nebolo zároveň preukázané ani to, že by dlžník mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

13. Súd prvej inštancie k tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa sporného bytu žalovaného predaného
vdobrovoľnejdražbeuviedol,žezoznámeniaOkresnéhoúraduKošicezistil,žekzmenejehovlastníctva

došlo v decembri 2011, teda viac ako šesť rokov pred vyhlásením konkurzu. Žalovaný síce nepreukázal
súdu prvej inštancie okolnosti nadobudnutia a predaja tejto nehnuteľnosti, ale táto skutočnosť bez
ďalšieho nemôže byť dôvodom na zrušenie oddlženia, pričom ani správca nepovažoval za potrebné
zaoberať sa týmto bývalým majetkom dlžníka. Navyše žalovaný uviedol, že z tohto predaja nemal žiaden
príjem, pričom vzhľadom na uplynutie doby 11 rokov už nedisponuje dokladmi o dobrovoľnej dražbe.

14. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti týkajúce sa
žalovaného vo vzťahu k preukázaniu nepoctivého zámeru dlžníka pri jeho oddlžení. Návrh žalobcu
nie je nijak subjektívne konkretizovaný. Bez konkretizácie porušenia akejkoľvek povinnosti zo strany
žalovaného má nabudiť dojem, že došlo ku zneužitiu inštitútu oddlženia zo strany žalovaného. Na

úspešnosť zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer je potrebné riadne preukázať, že takýto nepoctivý
zámer tu bol a odôvodniť ho konkrétnymi skutočnosťami. Bolo povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné
bremeno a predložiť také dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení a nepostačuje poukázať
všeobecne na ustanovenia zákona s tým, aby si súd vyžiadal a zabezpečil všetky dôkazy. Žalobcom
predložené rozhodnutia súdov nemôžu slúžiť ako generálny argument na zrušenie oddlženia, nakoľko

každý jeden takýto prípad je jedinečný a špecifický.

15. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom
existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddĺženia žalovaného pre nepoctivý zámer a preto súd prvej
inštancie žalobu o zrušenie oddĺženia zamietol.

16. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že
úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v
celom rozsahu, z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) C. s. p.
17.1. Uviedol, že žalobca s cieľom preukázania naplnenia predpokladov nepoctivého zámeru
žalovaného pri oddlžení, v rámci konania na súde prvej inštancie poukázal na viaceré konkrétne
skutkové okolnosti, na základe ktorých považoval podaný návrh za dôvodný. Tieto sa týkali ako konania

žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, tak aj po jeho podaní vo
svetle ustanovení § 166g ods. 1 a 2 ZKR.
17.1.1. Vyčítal pritom súdu prvej inštancie, že z napádaného rozsudku nie je možné vyvodiť, že by súd
prvej inštancie na predmetné tvrdenia a predložené listinné dôkazy prihliadal, a aby z nich vyplývajúce
dôkazy náležite vyhodnotil, a svoj právny záver dostatočne zdôvodnil.

17.1.2. Napadnutý rozsudok preto označil za neúplný, nedostatočne odôvodnený a odporujúci § 220
C. s. p.17.2. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu na zrušenie oddlženia ako taký je podľa
názoru žalobcu výsledkom neopodstatneného jednostranného nazerania na prejednávanú právnu vec
vo výlučný prospech žalovaného.

17.2.1. Z pohľadu žalobcu súd prvej inštancie sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami namietanými
žalobcom v rámci prvoinštančného konania a poctivý zámer dlžníka pri oddlžení dôsledne vo svetle
týchto dôkladne nepreskúmal, pričom aj na základe tých dôkazov, ktoré v rámci konania vykonal, súd
prvejinštanciedospelknesprávnymskutkovýmzisteniam.Napriektomusvojprávnynázorvodôvodnení
napádaného aj vo výrokovej časti rozhodnutia vyjadril.

17.3. Žalobca poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, v ktorých boli stanovené úlohy súdu
priskúmanídôvodnosti/nedôvodnostinávrhunazrušenieoddlženiaprenepoctivýzámer,pričomžalobca
tvrdil, že práve na tieto osobité okolnosti konania preukazujúce nepoctivý zámer na strane žalovaného
náležite poukazoval, a to vo svetle všetkých troch vyššie uvádzaných hľadísk. Napriek tomu, súd prvej
inštancie na tieto neprihliadal a formálne rozhodol v jednostranný prospech žalovaného.
17.3.1. Dôvodil, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal a neodôvodnil, či konanie žalovaného

spočívajúce v dlhodobom a opakovanom zadlžovaní sa, kedy počet jeho veriteľov mal presiahnuť číslo
50, možno vnímať ako nepoctivý zámer žalovaného alebo nie, to naviac za zohľadnenia skutočnosti,
že tieto záväzky vznikli v čase kedy žalovaný dosahoval pravidelný a stabilný mesačný príjem, a tiež
či napriek tejto skutočnosti je možno žalovaného považovať ako platobne neschopnú osobu oprávnenú
využiť inštitút oddlženia.

17.3.2. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nepreukázal tvrdenie o tom, že dlhy vznikli, keď sa snažil
zabezpečiť bývanie a zároveň žalovaný neoznačil žiadne ďalšie okolnosti, ktoré mali mať významný
vplyv na majetkovú situáciu žalovaného.
17.4. Žalobca opäť zotrval na svojej argumentácii, že okolnosti pôžičky, kúpy a následnej dražby
nehnuteľnosti žalovaného považoval a považuje za relevantné pre posúdenie poctivého zámeru

žalovaného pri oddlžení, pričom žalobca v tomto smere aj navrhol vykonať dokazovanie – aby žalovaný
predložil dôkazy za účelom preukázania svojich tvrdení.
17.4.1. Za nesprávny pritom označil aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „Žalovaný
síce nepreukázal súdu okolnosti nadobudnutia a predaja tejto nehnuteľnosti, ale táto skutočnosť bez
ďalšieho nemôže byť dôvodom na zrušenie oddlženia, pričom ani správca nepovažoval za potrebné

zaoberať sa týmto bývalým majetkom dlžníka. Navyše žalovaný uviedol, že z tohto predaja nemal žiaden
príjem, pričom vzhľadom na uplynutie doby 11 rokov už nedisponuje dokladmi o dobrovoľnej dražbe.“
Poukazujúc na to, že nezodpovedá príslušnej právnej úprave, keď okolnosti a pôvod vzniku záväzkov
dlžníka sú podľa vyššie citovaných názorov najvyšších právnych autorít relevantné pre posúdenie
poctivého zámeru žalovaného na oddlžení.

17.4.2. Žalobca zotrval na tom, že v prípade, ak k dobrovoľnej dražbe nehnuteľnosti skutočne došlo,
z nadobudnutého peňažného výťažku bolo možné vysporiadať najväčšie záväzky žalovaného, a teda
žalovaný sa nenachádzal v takej situácii, v dôsledku ktorej by bol nútený pre zabezpečenie svojich
základných nevyhnutných potrieb preberať na seba ďalšie a ďalšie záväzky.
17.5. Žalobca za nesprávny označil aj záver súdu prvej inštancie, že podstatná časť dlhov žalovaného

vznikla pred tým, ako bola v ZKR zakotvená nová právna úprava oddlženia. Poukázal pritom na
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej obdobie posudzovania správania sa dlžníka
spätne pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou.
17.5.1. Zároveň zdôraznil, že žalovaný nebol schopný preukázať existenciu žiadnych rozhodujúcich
nepriaznivých okolností, v dôsledku ktorých by sa nie vlastným nerozvážnym konaním dostal do tak

objektívne nepriaznivej majetkovej a životnej situácie, ktorá by odôvodňovala preberanie jednotlivých
záväzkov na jeho osobu v tak veľkom rozsahu.
17.5.2. Poukázal pritom na to, že súd prvej inštancie vychádzal z nepreukázaných tvrdení žalovaného.
Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, neskúmal a nezhodnotil správanie sa žalovaného pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, o čom svedčí aj odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, v ktorom predmetná skutočnosť celkom zjavne absentuje.
17.6. Súdu prvej inštancie vyčítal aj to, že nesprávne vyhodnotil aj otázku platobnej schopnosti
žalovaného.
17.6.1. Poukázal na to, že žalovaný v čase vzniku jednotlivých záväzkov, ako aj v čase domáhania
sa osobného bankrotu dosahoval pravidelný mesačný príjem, z ktorého mohol v splácaní svojich

jednotlivých záväzkov pokračovať. Napriek tomu sa žalovaný rozhodol využiť inštitút oddlženia, a tým
sa zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných vzťahov tak, aby nemusel uhradiť svojim
veriteľom ich pohľadávky.17.7. Žalobca za nesprávny, nedôvodný a náležite neodôvodnený považoval aj záver súdu prvej
inštancie vo vzťahu k preukázaniu poctivého zámeru žalovaného po podaní návrhu na oddlženie podľa
§ 166g ods. 1 ZKR.

17.7.1. Žalobca opäť poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho úprimnú
snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností.
17.7.2. Tvrdil, že žalovaný po oddlžení osoby v prospech svojich veriteľov dobrovoľne neuskutočnil
žiadne kroky smerujúce čo i len k minimálnemu/symbolickému uspokojeniu pohľadávky odvolateľa, či
iných veriteľov, napriek tomu, že tento v čase po oddlžení jej osoby disponoval celým svojim príjmom,

ktorý sa každým rokom preukázateľne navyšoval. Týchto za účelom riešenia svojich záväzkov ani len
nekontaktoval. Žalovaný neprejavil žiadnu snahu riešiť svoje dlhy, ale podľa názoru odvolateľa zneužil
inštitút oddlženia.
17.7.3. Vyčítal súdu prvej inštancie aj to, že vôbec nevyhodnotil možnosť aplikácie § 166g ods.
3 ZKR napriek tomu, že žalovaný má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.
17.8. Vyčítal súdu prvej inštancie aj nevykonanie dokazovania na základe návrhov žalobcu, a to napriek

tvrdeniam žalobcu, že predmetné dôkazy nevie sám zabezpečiť, čím dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následne vec aj nesprávne právne posúdil.
17.9. Žalobca zároveň poukázal na to, že ak by mal žalovaný so stabilným príjmom skutočne poctivý
zámer a úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možnosti, využil by v prvom rade inštitút
splátkového kalendára, ktorý má na vymáhateľnosť pohľadávok rovnaký právny účinok ako konkurz,

avšak pri tomto spôsobe oddlženia dochádza k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Nakoľko však
žalovanýneučinilžiadnekrokyvtomtosmere,niejemožnésazbaviťvážnejpochybnosti,žežalovanýsa
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu snažil zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných
vzťahov tak, aby nemusel svojim veriteľom uhradiť ich pohľadávky.
17.10. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu

vyhovie, alebo aby predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

18.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcuuviedol,žepredmetnéodvolaniejenedôvodnéapovažuje
rozsudok súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnený a správny. Zotrval pritom na všetkých svojich

doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a argumentácii.
18.1. Poukázal na to, že žalobca nebol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný, napriek jeho
snahe navrhovať nesúvisiace dôkazy, vypočúvať žalovaného (dodnes nie je zrejmé prečo a načo). Súd
prvej inštancie logicky a správne po viacerých pojednávaniach (na ktorých sám žalobca nevedel aké
dôkazy vlastne požaduje, stále požadoval inú skutočnosť preukázať, pritom dôkazné bremeno znášal

on sám) rozhodol tak, že žalovanému návrhu nevyhovel.
18.2. Taktiež nikomu (ani samotnému žalobcovi) nie je známe, čo sa malo preukázať dobrovoľnou
dražbou bytu evidovaného na LV č. XXXX, k. ú. H. I., ktorý sa konal pred cca 13 rokmi a navrhoval, aby
súd nariadil žalovanému ísť do Prvej stavebnej sporiteľne a zabezpečoval dôkazy v prospech žalobcu,
čo žalovaný považoval za scestné.

18.3. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca inicioval rovnaké formulárové konanie aj voči manželke
žalovaného (vec vedená MS KE pod sp. zn. 30Odi/3/2022, na prvom stupni rozhodnuté o absencii
nepoctivého zámeru a žaloba zamietnutá).
18.4. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobca vymenoval ustanovenia ZKR a CSP, avšak nekonkretizoval,
v čom vidí naplnenie jednotlivých bodov. To, že má odvolanie množstvo subjektívne ladených strán

(namieta sa aj to, čo sa malo riešiť pred súdom prvej inštancie a toho času to nikto nespomenul – dal
do pozornosti aj sudcovskú koncentráciu konania, kde v samotnom návrhu polovica návrhov nebola
konkretizovaná a žalobca len tápal v dôkazoch).
18.5. Odvolanie označil za subjektívne, formulárové a vo väčšej časti kopíruje zákonné ustanovenia.
18.6. Navrhol preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť, ako vecne správny.

19. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.
19.1. Žalobca zároveň navrhol zmenu na strane žalobcu. Dôvodil, že obchodná spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., prešla s účinnosťou od 1.7.2024 premenou podľa zákona č. 309/2023 Z.
z. o premenách obchodných spoločností a družstiev. V dôsledku tejto premeny sa časť spoločnosti

BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. odštiepila do novozaloženej spoločnosti BENCONT INVESTMENTS
POHĽADÁVKY, s. r. o., ktorá sa následne zlúčila so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.
s.. Na základe uvedenej premeny spoločnosti všetky práva a povinnosti spoločnosti BENCONTINVESTMENTS, s. r. o. súvisiace s pohľadávkou žalobcu prešli v plnom rozsahu na spoločnosť
BENCONT COLLECTION, a. s.
19.2. Žalobca následne tvrdil, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu ignoruje hmotnoprávnu

úpravu oddĺžovacieho konania fyzickej osoby a procesnoprávnu úpravu konania o zrušenie oddlženia
vychádzajúce primárne zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a na to nadväzujúcich procesno-
právnych pravidiel civilného sporového konania.
19.3. Konštatoval, že zo strany žalovaného podaným vyjadrením ide len o zdanlivú obranu, ktorá svojím
obsahom žiadnym právne relevantným spôsobom neuvádza nové, obšírnejšie a pre rozhodnutie vo veci

samej podstatné skutočnosti a informácie, nepreukazuje vlastné tvrdené skutočnosti a ani žiadnym
právne významným spôsobom nespochybňuje, nevyvracia žalobcom podané odvolanie.
19.4. Zotrval na tvrdení, že iniciovanie konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer proti
žalovanému považuje aj vzhľadom na skutočnosti objektivizované v prvoinštančnom konaní za
opodstatnené a dôvodné. Žalobca v rámci prvoinštančného konania poukázal na viaceré konkrétne
skutkové okolnosti, vychádzajúc aj zo zistených skutočností, na základe ktorých považuje podaný návrh

za dôvodný. Tieto sa týkali ako konania žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na
jeho majetok, tak aj po jeho podaní tak ako to predpokladajú ustanovenia § 166g ods. 1 a 2 ZKR.
19.5. Zároveň zopakoval svoje tvrdenie, že procesným postupom súdu prvej inštancie – nevykonanie
dôkazov navrhnutých žalobcom, a to za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci pre
rozhodnutie vo veci samej - došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd

prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami namietanými žalobcom v rámci
prvoinštančného konania a poctivý zámer dlžníka pri oddlžení dôsledne vo svetle týchto dôkladne
nepreskúmal, pričom aj na základe tých dôkazov, ktoré v rámci konania vykonal, súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
19.6. Zotrval na tvrdení, že žalovaný nepreukázal ani to, akým spôsobom sa snažil po podaní

návrhu riešiť svoj dlh, či a ako kontaktoval veriteľov, aké možnosti úhrady im ponúkal, a to za účelom
usporiadania svojich záväzkov.
19.7. Zotrval aj na tvrdení, že žalovaný vôbec nepreukázal svoj poctivý zámer pri oddlžení a ani svoju
platobnú neschopnosť.
19.7.1. Poukázal pritom aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/27/2023, podľa

ktorého „Možno preto uzavrieť, že zodpovednosť za preukázanie schopnosti splácať dlhy je vždy na
dlžníkovi, nie na veriteľovi a tak je to aj v konaní o zrušenie oddlženia. Preto súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil dôkaznú povinnosť v tomto konaní, ak uviedol, že žalobca nepreukázal,
že žalovaná mala nepoctivý zámer pri oddlžení.“

20. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na doterajších vyjadreniach.
20.1. Zároveň poukázal na to, že k odštiepeniu od obchodnej spoločnosti žalobcu došlo 1.7.2024
a žalobca podal odvolanie 29.7.2024, teda za subjekt, ktorý už k tomuto dátumu žalovanú pohľadávku
postúpil – teda žalobca nebol v čase podania odvolania oprávnený podať predmetné odvolanie, keďže
už pohľadávkou nedisponoval.

20.2. Navrhol preto odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

21. Uznesením Krajského súdu v Košiciach 4Cob/174/2024 z 18. novembra 2025 odvolací súd vyhovel
návrhu žalobcu a pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu, keď namiesto spoločnosti BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o. vstúpila do konania na strane žalobcu spoločnosť BENCONT COLLECTION,

a. s.

22. Prv, než Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací pristúpil k prejednaniu odvolania skúmal, či
odvolanie bolo podané oprávnenou osobou.

23. Podľa § 359 C. s. p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

24.Odvolací súd udáva, že § 359 C. s. p. upravuje procesnú legitimáciu odvolateľa. Osobou, ktorá je
procesne oprávnená podať odvolanie je tá strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.
K strate subjektívnej procesnej legitimácie na podanie odvolania môže dôjsť účinným vzdaním sa

odvolania (§ 368 C. s. p.), alebo späťvzatím skôr podaného odvolania (§ 369 ods. 1 C. s. p.).

25.Odvolací súd z obsahu odvolania zistil, že odvolanie podala práve tá strana sporu, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané, pretože žaloba žalobcu bola napadnutým rozsudkom súdu prvejinštancie zamietnutá v celom rozsahu. Pôvodný žalobca - ako odvolateľ - mal preto procesnú legitimáciu
na podanie odvolania. Vyhovením návrhu žalobcu na zmenu strany sporu na mieste žalobcu
predmetnýmuznesenímKrajskéhosúduvKošiciachspoločnosťBENCONTCOLLECTION,a.s.vstúpila

do všetkých procesných práv a povinností pôvodného žalobcu, teda sa stala odvolateľom v predmetnom
odvolacom konaní.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd následne prejednal predmetné odvolanie, ktoré bolo
podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,

bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého
je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Odvolanie prejednal podľa §
379 - § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

27. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 379 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

28. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým bol návrh žalobcu na zrušenie oddlženia žalovaného zamietnutý ako nedôvodný.

29. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmen b), d), e), f) a h) C.

s. p. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s

prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

31. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru.

32. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je naplnený v prípade, ak dôjde k
vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokomformne s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných

práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa

spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý
má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

33.1. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným
sporovým poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže
dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej

praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako
je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Musí však ísť o nesprávny procesný postup súdu takej
intenzity, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.34. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany
sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k

jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie na
základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre meritórne
rozhodnutie, rozhodnutie náležite odôvodnil, teda riadne vyhodnotil prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie súdu
prvej inštancie v merite veci.

35. Odvolací súd zistil z obsahu odvolania, že žalobca nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor,
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na
to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu o nedostatočnom odôvodnení odvolaním
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.
35.1. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

36. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písmeno d) C. s. p., odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod §

365 ods. 1 písm. a), b), c) C. s. p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
36.1. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol a ani riadne neodôvodnil „inú vadu
konania“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

37. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonaním žalobcom navrhovaných
dôkazov nesprávne a predčasne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam udáva, že toto tvrdenie
žalobcu nie je dôvodné.

38. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.) je v sporovom konaní odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -

hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

39. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca navrhoval vykonať dokazovanie dopytom Sociálnej

poisťovne (na preukázanie príjmu žalovaného za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie
konkurzu), Úradu geodézie, kartografie a katastra (zistenie vlastníckeho práva žalovaného ako aj
prevody za obdobie 4 roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu), Policajný zbor SR, dopravný
inšpektorát (zistenie informácií o evidencii osobného motorového vozidla žalovaného), centrálny register
účtov (informácia o vedení osobných účtov žalovaného), bankovú inštitúciu, v ktorej má žalovaný vedený

účet (získanie výpisu z účtu rok pred vyhlásením konkurzu, počas konkurzu a pol roka po oddlžení
žalovaného).

40.Odvolacísúdzistilzobsahuspisuajto,žesúdprvejinštancievykonalrozsiahledokazovaniedôkazmi
podrobne špecifikovanými v odseku 14. až 26. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré mali

vplyv na rozhodovanie súdu prvej inštancie vo veci samej. Ďalšie navrhované dokazovanie nevykonal,
avšak odvolací súd dospel k záveru, že nevykonanie predmetného dokazovania nemôže mať vplyv na
rozhodnutie vo veci, či žalovaný mal pri oddlžení poctivý zámer (166g ods. 2 písm. f/ ZKR) a či po podanínávrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok prejavil úprimnú snahu o vyriešenie svojich záväzkov
(§166g ods. 1 ZKR).
40.1. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd vychádzal aj zo správy správcu podstaty úpadcu, ktorého

povinnosťou bolo náležité zistenie majetku úpadcu, z ktorého speňaženia by boli následne uspokojení
prihlásení veritelia úpadcu.
40.2. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že účelom vykonania dokazovania má byť preukázanie
tvrdenia strany sporu o dôvodnosti/nedôvodnosti uplatneného nároku. Súd vykonáva dokazovanie
dôkazmi predloženými stranami sporu a iba celkom výnimočne môže vykonať dokazovanie dôkazmi

označenými stranami sporu, ktoré strany sporu nevedia z objektívnych dôvodov predložiť. Odvolací
súd však zdôrazňuje, že musí ísť pritom o také dôkazy, ktoré preukázateľne sú spôsobilé tvrdenie
strany sporu zásadné pre rozhodnutie vo veci samej aj preukázať. Odvolací súd pritom konštatuje, že
žalobca v prvoinštančnom konaní, ako aj v predmetnom odvolaní navrhoval vykonanie dokazovania
za účelom objasnenia ekonomickej a sociálnej situácie žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že účelom civilného sporového konania (na rozdiel od civilného mimosporového konania) je

zistenie skutkového, nie skutočného stavu. Žalobca pritom ani len netvrdil, že životná a finančná situácia
žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu bola výrazne iná, ako to žalovaný uviedol v
návrhu na vyhlásenie konkurzu, a ktorá by zásadným spôsobom preukázala dôvodnosť podanej žaloby
a preto bolo potrebné vykonať dokazovanie v zmysle návrhov žalobcu. Odvolací súd zároveň dodáva,
že pravidelný mesačný príjem žalovaného sám o sebe ešte nediskvalifikuje žalovaného domáhať sa

oddlženia, ak sú splnené podmienky pre oddlženie v zmysle ZKR.

41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §

191 ods. 1, 2 C. s. p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C. s. p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

42. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. z.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

43. Odvolací súd udáva, že konkurzný súd rozhoduje o návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu na
základe toho, či dlžník splnil zákonné podmienky potrebné na vyhlásenie konkurzu. Neskúma pritom
poctivý zámer dlžníka. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii však dotknutým veriteľom umožňuje

domáhať sa zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Dôkazné bremeno o nepoctivom zámere
dlžníka nesie žalobca, ktorý tvrdí, že dlžník pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal poctivý
zámer, a to s poukazom na § 166f ZKR ods. 1. Veriteľ teda musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať
konkrétne správanie dlžníka, z ktorého možno usudzovať jeho nepoctivý zámer. Nestačí používať iba
všeobecné tvrdenia bez náležitého preukázania konkrétneho správania dlžníka preukazujúceho jeho

nepoctivý zámer. Poctivý zámer dlžníka je v § 166g ods. 1 vymedzený pozitívne a v § 166 ods. 2
negatívne, pričom obe vymedzenia majú demonštratívnu povahu. Ustanovenia o poctivom zámere síce
nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a zohľadnil
skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu, a to s poukazom na obsah jednotlivých skutkových
podstát špecifikovaných v § 166g, a to v rovine ekonomickej, v rovine osobných pomerov dlžníka (aj

s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné skúsenosti) a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej
správcovi v konkurznom konaní. Dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru dlžníka závisí
od obsahu konkrétnej skutkovej podstaty špecifikujúcej poctivý, resp, nepoctivý zámer žalovaného
uvedenej demonštratívne v § 166g ZKR.43.1.1. Odvolací súd poukazuje na to, že ak žalobca preukazuje nepoctivý zámer podľa § 166g ods.
2 písm. a) až d) ZKR, a to s poukazom na obsah návrhu na vyhlásenie konkurzu a jeho prílohy, je na
žalovanom preukázať opak.

43.1.2. Ak ide o skutkovú podstatu uvedenú v § 166g ods. 2 písm. e) f), g), h) ZKR, dôkazné bremeno je
prioritne na žalobcovi, pretože žalovaného nemožno zaťažiť negatívnym dôkazným bremenom (nemôže
dokazovať, že sa napr. úmyselne nepriviedol do platobnej schopnosti).
43.1.3. Pri tvrdení naplnenia skutkovej podstaty špecifikovanej v § 166g ods. 2 písm. i/, j/, k/, l/ ZKR je
nedôvodnosť tvrdenia žalobcu povinný naopak preukázať žalovaný.

44. Odvolací súd zistil z obsahu žaloby, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer
s poukazom na § 166g ods. 1 a ods. 2 písm. e/, f/, g/, h/ ZKR, bol preto povinný preukázať naplnenie
predmetných skutkových podstát nepoctivého zámeru žalovaného.

45. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o poctivom

zámere dlžníka podľa § 166g ods. 1 ZKR udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

46. Odvolací súd poukazuje na § 166g ods. 1 ZKR, podľa ktorého dlžník má poctivý zámer, ak
z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v
medziachsvojichmožnostíaschopností,najmäakposkytovalsprávcoviaveriteľompotrebnúsúčinnosť,

vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie
nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa
do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

47. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že príjem žalovaného po podaní predmetného návrhu na
vyhlásenie konkurzu tvoril výsluhový dôchodok a žalovaný poskytoval správcovi potrebnú súčinnosť.
Zároveň nebolo v prejednávanom spore preukázané, žeby sa majetkové pomery dlžníka po vyhlásení
konkurzu výrazným spôsobom zvýšili (napr. nie nepatrné dedenie, dar alebo výhra zo stávky alebo hry).

48. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k skutkovému a
následne právnemu záveru, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne
neschopný, napriek tomu, že - podľa tvrdenia žalobcu - mal žalovaný dostatočný príjem na postupnú
úhradu svojich záväzkov a iba úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti udáva, že tieto
tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

49. Odvolací súd uvádza, že platobná neschopnosť dlžníka - fyzickej osoby je definovaná
v§3ods.2štvrtejveteZKR.Dlžník-ktorýjefyzickouosobouaktorýspĺňadefiníciupredmetnejplatobnej
neschopnosti,jepretooprávnenýdomáhaťsaoddlženiakonkurzomalebosplátkovýmkalendárompodľa
štvrtej časti ZKR a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti (§ 166 ods. 1 ZKR),

avšak iba vtedy, ak sa voči nemu vedie exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie (§ 166
ods. 3 ZKR). Súd je v rámci sporu o zrušenie oddlženia následne povinný skúmať, a to od prípadu
k prípadu, či žalovaný podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu formou oddlženia nenaplnil skutkovú
podstatu nepoctivého úmyslu žalovaného.

50.Odvolacísúdzároveňpoukazujenato,žeúčelomoddlženiajeoddĺžiťprávedlžníkov,ktorímajúmálo
majetku a nízke príjmy a výška ich záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku, a to za
predpokladu, že nebude preukázané zneužitie tohto inštitútu zo strany dlžníkov. Je pritom povinnosťou
veriteľa preukázať nepoctivý zámer dlžníka (§ 166g ods. 2 ZKR) a to v spore vyvolanom žalobou podľa §
166f ZKR a je povinnosťou dlžníka v tomto spore preukázať svoj poctivý zámer vyplývajúci zo správania

dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu (§ 166g ods. 1 ZKR).

51. Odvolací súd zistil z obsahu spisu (v zhode so súdom prvej inštancie), že dlžník spĺňal definíciu
platobnej neschopnosti, pretože v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal pravidelný príjem
v sume (cca 750,- eur), žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný záväzok

voči inému veriteľovi, žalovaný mal dlhy po splatnosti voči viac ako päťdesiatim veriteľom a
zároveň bolo na neho vedených desať exekúcií - len uplatňovaná istina, bez príslušenstva žalobcu, bola
minimálne 6.543,56 eura a zároveň aj správca podstaty úpadcu v správe o stave konkurzného konania
konštatoval, že žalovaný nevlastnil žiaden nehnuteľný majetok, ani majetok väčšej hodnoty, vlastnil ibahnuteľné veci uvedené v zozname majetku a na účte stavebného sporenia mal sumu 718,- eur, na účte
v banke mal 8,21 eura.

52. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že pravidelný mesačný príjem žalovaného
odôvodňujezáver,žežalovanýbolschopnýsplácaťsvojezáväzky,atedapodanímnávrhunavyhlásenie
konkurzu konal vedome na škodu veriteľov udáva, že ani toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

53. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa na oddlženie žalovaného nemôže

pozerať výlučne len z pohľadu existencie svojich pohľadávok. V rámci oddlženia sú posudzované a
dotknuté (následkom nevymáhateľnosti) pohľadávky všetkých veriteľov (odhliadnuc od nedotknutých
pohľadávok).
53.1. Vo vzťahu k platobnej schopnosti dlžníka by veriteľ musel preukázať, že dlžník mal dostatok
prostriedkov na úhradu všetkých záväzkov. Ani samotná skutočnosť, že žalovaný v čase podania návrhu
disponoval pravidelným príjmom, sama osebe nie je dôvodom na konštatovanie nepoctivého zámeru.

Zo samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu vyplýva, že dlžník mal viac ako päťdesiat veriteľov.

54. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že
podstatná časť dlhov žalovaného vznikla pred tým, ako bola v ZKR zakotvená nová právna úprava
oddlženia udáva, že v prejednávanom spore bolo preukázané, že k predaju nehnuteľnosti žalovaného

došloviacnežšesťrokovpredvyhlásenímkonkurzuapredmetnýčasovýúsekjepretodostatočnedlhým
časovým úsekom na správny záver súdu prvej inštancie, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na
zrušenie oddlženia.

55. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nebol zo strany

žalobcu preukázaný nepoctivý zámer žalovaného špecifikovaný v § 166g ods. 2 písmena f/, g/ a písm.
h/ ZKR.
55.1.Odvolacísúdzároveňpovažujezasprávnypostupsúduprvejinštancie,ak vzmysle
§ 166g ZKR posudzoval to, či boli naplnené znaky konania dlžníka s nepoctivým zámerom
pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a to na základe dôkazov predložených v prejednávanom

spore.

56. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že jedným z účinkov oddlženia je v zmysle §
166e ods. 2 ZKR aj nevymáhateľnosť pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze
alebo splátkovým kalendárom v rozsahu, v ktorom dlžníka súd zbavil dlhov. Neuhrádzanie akýchkoľvek

splátok zo strany žalovaného žalobcovi po vyhlásení konkurzu preto nemožno považovať za nepoctivý
zámer dlžníka na jeho oddlžení.

57. K rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach v spore vedenom pod sp. zn. 4CoKR/27/2023, na ktoré
poukázal žalobca v odvolaní odvolací súd udáva, že súdy sú pri rozhodovaní viazané podľa § 193 C.

s. p. rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,
žebolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktpostihnuteľnýpodľaosobitnéhopredpisu,

a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Súdy
(teda ani odvolací súd) nie sú viazané rozhodnutiami iných všeobecných súdov.
57.1. Odvolací súd pre úplnosť však poznamenáva, že žalobcom citované rozhodnutie na prejednávaný
spor nemožno použiť, pretože išlo o úplne iný skutkový stav a zároveň rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo predmetným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zrušené mimo iného pre jeho

nepreskúmateľnosť a aj závery uvedené v označenom rozhodnutí a citované žalobcom boli vytrhnuté z
celkového kontextu predmetného rozhodnutia.

58. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít poctivý zámer žalovaného neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a
zohľadnil skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu, a to s poukazom na obsah jednotlivých
skutkových podstát špecifikovaných v § 166g, a to v rovine ekonomickej, v rovine osobných
pomerov dlžníka a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní a rozhodolsprávne, ak zamietol návrh žalobcu na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer, pretože na
to neboli splnené zákonné podmienky a zároveň odvolanie nebolo dôvodné.

59. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby v celom rozsahu ako vecne správny, vrátane závislého výroku o náhrade
trov konania pre úspešného žalovaného.

60. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal
náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní bol úspešný v celom rozsahu.

61. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).