Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/12/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125011470
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3125011470.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MichalaEliašaasudcovJUDr.Juraja
Valáška a JUDr. Miroslavy Šibíkovej v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Moravskom
Lieskovom, trvale bytom C. D. XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ružomberok, na
neverejnom zasadnutí dňa 03. marca 2026 prejednal sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 75Nt/7/2025 zo dňa 13.11.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie
je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom (bývalého) Okresného súdu Nové Mesto nad sp. zn. 1T/81/2019 zo dňa 31.01.2020, v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/24/2020 zo dňa 07.04.2020, bol odsúdený
A. B. uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona (ďalej len

„Tr. zák.“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v spojení s § 47 ods. 2 Tr. zák. na skutkovom
základe uvedenom v tomto rozsudku, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov a
6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75Nt/7/2025 zo dňa 13.11.2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“)bolpodľa§399ods.2Trestnéhoporiadku(ďalejlen„Tr.por.“)zamietnutýnávrhodsúdeného

A. B. na povolenie obnovy konania vo vyššie uvedenej trestnej veci.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože odsúdený podal proti nemu sťažnosť, zahlásiac
ju do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. V doručených písomných dôvodoch
odôvodnil sťažnosť tým, že sa nestotožňuje s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí obnovy konania
tak, ako sa vyjadril odsúdený na samotnom pojednávaní.

Sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil odsúdený aj prostredníctvom obhajkyne a uviedol, že
odôvodňuje sťažnosť skutočnosťami uvedenými v samotnom návrhu na povolenie obnovy konania
a navrhuje, aby odvolací súd preskúmal uznesenie a správnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia,
ktorým bol zamietnutý návrh odsúdeného.

Prokurátor sa po vyhlásení napadnutého uznesenia vzdal práva podať proti nemu sťažnosť. Ku dňu
rozhodnutia o sťažnosti krajský súd neobdržal písomné vyjadrenie prokurátora k podanej sťažnosti.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná (§ 185 Tr.
por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na

neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,
ako aj konanie jemu predchádzajúce a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil
v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé o sebe opodstatňovali zrušenie

napadnutéhouznesenia.Okresnýsúdvsúladesustanovením§402ods.1Tr.por.rozhodolnapadnutým
uznesením o návrhu odsúdeného na verejnom zasadnutí, na ktorom mal odsúdený možnosť aj
v prítomnosti obhajkyne vyjadriť sa pred okresným súdom k dôvodnosti jeho návrhu na povolenie
obnovy konania. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti nie je vytýkaná
existencia takýchto procesných chýb.

Krajský súd vo všeobecnosti dáva odsúdenému do pozornosti, že obnova konania je mimoriadny
opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných
rozhodnutí vrátane osoby páchateľa (výrokov o vine a treste), pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli rozhodujúcemu orgánu skôr známe, a teda v právoplatnom
rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia byť tak závažné, že

odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tieto však v
prejednávanom prípade zistené neboli.

Zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. upravujúceho podmienky na povolenie obnovy konania
vyplývajú dve základné podmienky pre povolenie obnovy konania. Prvou podmienkou je zistenie nových

skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Za nové skutočnosti alebo dôkazy však nemožno
považovať skutočnosti či dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to aj v prípade, keď sa
súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení
vykonaných dôkazov, alebo ich nesprávne vyhodnotil. Nemožno totiž v konaní o povolenie obnovy
konania preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Druhou podmienkou

je pravdepodobnosť (nie absolútna istota), že tieto novo zistené skutočnosti či dôkazy sú spôsobilé
zabezpečiť v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie pre odsúdeného. Obidve tieto podmienky
musia byť splnené súčasne.

Dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. teda nemôže byť každá nová skutočnosť alebo

nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, teda také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť
rozhodnutie o vine a treste, pričom takéto posúdenie je výlučne úlohou o takomto návrhu rozhodujúceho
súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh
na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a konajúci súd ani nie
je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jej právnymi názormi (I. ÚS 50/04) alebo hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04).

Okresný súd správne zistil, že v trestnej veci (bývalého) Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
vedenej pod sp. zn. 1T/81/2019 bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov
a 6 mesiacov za spáchanie zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. za súčasnej

aplikácie zásady „3-krát a dosť“ podľa § 47 ods. 2 Tr. zák., a to z dôvodu predchádzajúcich odsúdení
v trestných veciach vedených Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 4T/206/1990 a sp. zn. 2T/116/1986,
za súčasného zohľadnenia uplatnenej amnestie prezidenta ČSSR zo dňa 01.01.1990 vo vzťahu
k odsúdeniu vo veci sp. zn. 2T/116/1986 s účinkom odpustenia výkonu zvyšku trestu odňatia slobody
(nie s účinkom zahladenia odsúdenia).

Návrh na povolenie obnovy konania odsúdený odôvodnil tým, že v trestnej veci vedenej pod sp. zn.
1T/81/2019 nebolo možné pri ukladaní trestu aplikovať zásadu „3-krát a dosť“ podľa § 47 ods. 2 Tr.
zák., nakoľko v prípade trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2T/116/1986 bola vo vzťahu k odsúdenému
uplatnená amnestia zo dňa 01.01.1990 a preto sa toto odsúdenie považuje za zahladené podľa § 472

Tr. por. v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR.

Krajský súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že okresný súd sa vyššie
uvedenými právnymi úvahami a zákonnými podmienkami pri rozhodovaní o podanom návrhu
odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania dôsledne riadil.

Na základe uvedeného krajský súd preto dospel k rovnakému právnemu záveru ako okresný súd, podľa
ktorého je potrebné považovať návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania za nedôvodný. Okresný
súd sa vysporiadal s týmto návrhom odsúdeného zákonne súladným spôsobom a svoje rozhodnutiepresvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnil. Okresný súd sa zaoberal všetkými argumentmi odsúdeného,
ktoré dostatočne a správne vyhodnotil tak, že v kontexte jeho úvah podrobne popísaných v napadnutom
uznesení nemôžu obstáť ani viesť k inému rozhodnutiu o jeho podanom návrhu na povolenie obnovy

konania.

S poukazom na zákonnú zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, a pre zachovanie jej účelu
prostredníctvom jednoty rozhodnutia súdu prvého stupňa v zhode s rozhodnutím súdu druhého stupňa,
ako aj z dôvodu „nadbytočnosti“ krajský súd vo svojom rozhodnutí nie je povinný opakovať správne

skutkové a právne závery okresného súdu, t. j. súdu prvého stupňa.

V danom prípade odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania, ani v rámci vykonaného verejného
zasadnutia neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnej trestnej veci vedenej
(bývalým) Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1T/81/2019 neboli z predchádzajúceho
konania známe a zrejmé, resp. také, ktoré neboli pred súdnym rozhodnutím predmetom zisťovania alebo

dokazovania.

Krajskýsúdkonštatuje,žepovolenieobnovykonaniabyprichádzalodoúvahylenvprípade,akbyvčase
vydania odsudzujúceho rozhodnutia vo veci sp. zn. 1T/81/2019 bolo zahladené čo i len jedno odsúdenie
vtrestnejvecisp.zn.2T/116/1986alebovtrestnejvecisp.zn.4T/206/1990,oktorejskutočnostibynemal

konajúci súd vedomosť a v prípade ukladania trestu by tak neprichádzala do úvahy aplikácia zásady
„3-krát a dosť“ podľa § 47 ods. 2 Tr. zák., čo však nie je prejednávaný prípad. Dôvodom na povolenie
obnovy konania tak nie je Rozhodnutie prezidenta Československej socialistickej republiky ROZ01/90
Zb. o amnestii z 01. januára 1990 (ďalej aj ako „amnestia zo dňa 01.01.1990“), ktorým podľa odsúdeného
došlo k zahladeniu odsúdenia v trestnej veci sp. zn. 2T/116/1986. Z obsahu spisu v trestnej veci vedenej

pod sp. zn. 1T/81/2019 ako aj z amnestie zo dňa 01.01.1990 vyplýva, že vo vzťahu k odsúdeniu vo veci
sp.zn.2T/116/1986boluplatnenýčl.2amnestiezodňa01.01.1990súčinkomodpusteniavýkonuzvyšku
trestu odňatia slobody a na toto odsúdenie sa tak nevzťahovali čl. 1 a 3 amnestie zo dňa 01.01.1990
s účinkami zahladenia odsúdenia, t.j. že by sa na odsúdeného malo hľadieť akoby nebol odsúdený,
preto uplatnením čl. 2 amnestie zo dňa 01.01.1990 nedošlo k automatickému zahladeniu odsúdenia,

ako namietal odsúdený. Uvedené vyplýva aj zo samotného odpisu z registra trestov, v zmysle ktorého
odsúdenie vo veci sp. zn. 2T/116/1986 nie je vykázané ako zahladené. Účinky zahladenia odsúdenia
boli spojené len s aplikáciou čl. 1 a čl. 3 amnestie zo dňa 01.01.1990, ktoré sa však nevzťahovali
na odsúdenie vo veci sp. zn. 2T/116/1986, nakoľko vo vzťahu k uvedenému odsúdeniu bol uplatnený
práve čl. 2 amnestie zo dňa 01.01.1990, ktorým bol odpustený výkon zvyšku trestu, avšak bez účinkov

zahľadenia odsúdenia.

Na správnosť uvedeného záveru poukazuje krajský súd na znenie čl. 2 amnestie zo dňa 01.01.1990:

1. Odpúšťam nevykonané tresty odňatia slobody alebo ich zvyšky, ktoré boli alebo budú právoplatne

uložené za trestné činy spáchané predo dňom tohto rozhodnutia, pokiaľ neprevyšujú

a) dva roky za úmyselné trestné činy,
b) tri roky za trestné činy spáchané z nedbanlivosti,
c) tri roky pri úhrnných a súhrnných trestoch uložených za úmyselné trestné činy a trestné činy spáchané

z nedbanlivosti.

2. Z ostatných trestov odňatia slobody alebo ich zvyšok, ktoré boli alebo budú právoplatne uložené za
trestné činy spáchané predo dňom tohto rozhodnutia, odpúšťam:

a) z trestov uložených za úmyselné trestné činy jednu tretinu, najmenej však dva roky,
b) z trestov uložených za trestné činy spáchané z nedbanlivosti jednu polovicu, najmenej však tri roky,
c) z úhrnných a súhrnných trestov uložených za úmyselné trestné činy a trestné činy spáchané z
nedbanlivosti jednu tretinu, najmenej však tri roky.

3. Ustanovenia ods. 1 a 2 sa vzťahujú aj na úhrnné a súhrnné tresty uložené za trestné činy a prečiny.

Z rozsudku (bývalého) Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/81/2019 zo dňa 31.01.2020
vyplýva, že pri ukladaní trestu v súvislosti s aplikáciou zásady „3-krát a dosť“ sa súd zaoberal a náležitevysporiadal aj s predbežnou otázkou, či v prípade odsúdení v trestných veciach vedených Okresným
súdom Trenčín pod sp. zn. 4T/206/1990 a sp. zn. 2T/116/1986 nenastali účinky zahladenia odsúdenia,
a to aj s prihliadnutím na uplatnenú amnestiu prezidenta ČSSR zo dňa 01.01.1990. V tejto súvislosti

krajský súd zdôrazňuje, že konanie o povolení obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. sa
obmedzujenariešenieskutkovýchpochybeníanieprávnych,tedanietakých,ktoréaktuálnevnávrhuna
povolenieobnovykonaniaodsúdenýnamieta.Odsúdenýbolvpôvodnomkonanízastúpenýadvokátkou,
teda mal možnosť brániť sa proti vytýkaným právnym pochybeniam okresného súdu už v pôvodnom
konaní, jednak prostredníctvom riadneho opravného prostriedku - odvolania, ako prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania. Nakoniec odsúdený aj oba opravné prostriedky využil,
no ani v jednom z nich konkrétne toto právne pochybenie okresného súdu explicitne nenamietal.
Odsúdený sa tak snaží v konaní o povolení obnovy konania o získanie odpovedí na právne otázky, ktoré
v čase pôvodného konania nepoložil napriek tomu, že mal na to možnosť.

Krajský súd v zhode s okresným súdom mal za preukázané, že okresnému súdu v pôvodnom konaní

vedenom pod sp. zn. 1T/81/2019 bolo známe rozhodnutie prezidenta SR o amnestii z 01. januára
1990, publikované v Zbierke zákonov, vzťahujúce sa na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.
2T/116/1986 zo dňa 06.03.1986, ktorým bol odsúdený uznaný vinným zo spáchania trestného činu
lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 234 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 Tr. zák. (zákona č. 140/1961
Zb.), pretože skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy

zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov, teda aj rozhodnutie prezidenta ČSSR o amnestii zo
dňa 01.01.1990 zverejnené v Zbierke zákonov sa nedokazujú. O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov
vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Platí tiež
pravidlo, že súd pozná právo (iura novit curia), teda uvedená skutočnosť nemusela byť osobitne v spise
alebo priamo na hlavnom pojednávaní dokazovaná. Aj doterajšia judikatúra k obnove konania (R 6/1997,

R 32/1992) ustálila, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu alebo sú to
skutočnosti všeobecne známe a nedokazujú sa, nemožno považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy,
a to ani vtedy ak sa súd s nimi v pôvodnom rozhodnutí nevyrovnal, alebo ich dokonca prehliadol, resp.
sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich vyhodnotil nesprávne.

K sťažnostnej námietke odsúdeného, že ust. § 47 Tr. zák. nadobudlo účinnosť až po spáchaní skutkov
a tým bol porušený čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, krajský súd uvádza, že ani uvedená skutočnosť nie
je dôvodom na obnovu konania, nakoľko okresný súd v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn.
1T/81/2019 pri uložení trestu odňatia slobody rozhodoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 Tr. zák., ktoré
zakotvuje zásadu posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu podľa zákona účinného v čase,

kedy bol trestný čin spáchaný a trest odňatia slobody uložil odsúdenému podľa ust. § 47 ods. 2 Tr.
zák. účinného v čase spáchania trestného činu (dňa 19.02.2019), čomu sa konajúce súdy vo svojich
rozhodnutiach aj podrobne venovali. Krajský súd pripomína, že ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por.
upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby
páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti

rozhodnutia. Súdu, ktorý posudzuje podmienky pre povolenie obnovy konania, neprináleží hodnotiť
nielen skutkové, ale i právne závery pôvodne konajúcich súdov. Taktiež akákoľvek legislatívna zmena
zákona (v prospech či neprospech) nemôže byť zákonným podkladom pre povolenie obnovy konania.

Zanovéskutočnostianidôkazyspĺňajúcezákonomstanovenépodmienkyprepovolenieobnovykonania

nemožno považovať tvrdenia odsúdeného, že bol iba spolupáchateľ, nebol priamo pri lúpeži, skutok
považuje za nadkvalifikovaný a trest za neprimeraný, rovnako ani tvrdenie, že výpovede poškodeného
nie sú jednoznačné. Krajský súd konštatuje, že tieto tvrdenia odsúdeného a jeho námietky boli
v pôvodnom konaní nielen známe, ale okresný i krajský súd sa s nimi zaoberali, náležite vysporiadali
a vzhľadom na vo veci vykonané dôkazy jeho tvrdeniam neuverili. Nejde teda o nové skutočnosti alebo

dôkazy,súduskôrneznáme,ktorébymohlisamyosebealebovspojenísinýmiskutočnosťamiadôkazmi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste, než aké je uvedené v pôvodnom odsudzujúcom rozsudku.

Aj podľa názoru krajského súdu, odsúdený vo svojom návrhu na obnovu konania neuviedol také
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

(či dôkazmi) už skôr známymi, mohli viesť k záveru o neprimeranej prísnosti uloženého trestu, nie to ešte
k záveru, že by tento trest bol v neprospech odsúdeného v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
pomerom odsúdeného, alebo že by boli v zrejmom rozpore s účelom trestu, a teda možno jednoznačneuzavrieť, že v danom prípade neboli splnené podmienky predpokladané v ustanovení § 394 ods. 1 Tr.
por. na povolenie obnovy konania.

Keďže s poukazom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je dôvodná, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov

tri k nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.