Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/190/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218205224
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7218205224.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom v B., C. D. XXX/XX, zastúpeného E. F. G., advokát, Advokátska kancelária E. F. G., E. F. G. a
spol., so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanej: E. B. G., nar. XX.XX.XXXX, advokátka so
sídlom v Košiciach, Štúrova 20, za účasti intervenienta na strane žalovanej Wüstenrot poisťovňa a.s., so
sídlom v Bratislave, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 10. októbra 2024 č.k. K2-10C/45/2018-737

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví uložil
žalovanej zaplatiť žalobcovi 3.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa § 26 ods. 1 zák. č.
586/2003 Z.z. o advokácii, ktorá žalobcovi mala vzniknúť porušením povinnosti žalovanej advokátky
pri poskytovaní právnych služieb spočívajúcich v podaní žaloby na náhradu škody proti Slovenskej
republike podľa zákona č. 58/1969 Zb. v zákonom stanovenej lehote, a to potom, ako rozsudkom z 10.
februára 2022 súd konanie o zaplatenie 2.085.020,87 eur zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 14.979,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol

a žalovanej a intervenientovi nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal a na odvolanie
žalovanej a intervenienta proti vyhovujúcemu výroku rozsudku Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23.
apríla 2023 sp. zn. 5Co/89/2022 rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku v časti priznanej sumy 4.979,08
eur potvrdil a rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku v časti priznanej nemajetkovej ujmy 10.000 eur a
vo výroku o trovách konania zrušil, pričom konštatoval, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku
žalobcu na nemajetkovú ujmu správne uzavrel, že žalobcovi v predmetnej trestnej veci vedenej proti
nemuakoobvinenému(neskôrakoobžalovanému)vzniklanemajetkováujma,ktorúnemožnoodškodniť

inak než v peniazoch, pretože trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, správne uviedol, že
výška priznanej nemajetkovej ujmy je otázkou právnou, ktorá závisí výlučne od úvahy súdu, pochybil
však v tom, že sa dôsledne nezaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi konaním štátu a vzniknutou
nemajetkovou ujmou žalobcu, keďže v podstate sa súd zaoberal už iba výškou, resp. primeranosťounemajetkovej ujmy, hoci námietky žalovanej a intervenienta smerovali k spochybeniu výšky uplatneného
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, a to so zreteľom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/243/2019 a sp. zn. 9Cdo/155/2020 a Ústavného súdu SR v náleze

sp. zn. III.ÚS 288/2017. Odvolací súd dodal, že kritériom podstatným pre priznanie nemajetkovej ujmy
a pre stanovovanie výšky nemajetkovej ujmy nie sú následky vyvolané medializáciou celého prípadu,
keďže za obsah príspevkov zverejnených v tlači a v médiách (televízia) nenesie zodpovednosť štát a v
spore nebolo preukázané (a ani tvrdené), že by štát medializáciu prípadu inicioval.

3. Po vrátení veci súd opätovne posudzoval nárok žalobcu v jeho zostávajúcej časti, t.j. na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 10.000 eur v dôsledku výkonu väzby v súvislosti s trestným
konaním, spod obžaloby ktorého bol oslobodený, pričom sa zaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi
konaním štátu a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu, a následne výškou, resp. primeranosťou
nemajetkovej ujmy, a to (aj) so zreteľom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
s. zn. 9Cdo/155/2020.

4. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia z výsluchu žalobcu, vrátane jeho výpovede na pojednávaní
dňa 12.9.2024, z výsluchu svedka H. I. G., z lekárskej správy žalobcu z kardiologickej ambulancie F. F. J.
z 18.4.2012 (č. l. 205 pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 34C/120/2012) a z novinových
článkov (č. l. 206 až 223) publikovaných počnúc od 17.3.2003.

5. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 18 ods. 1 a 2, § 26 ods. 1 veta prvá (pred bodkočiarkou),
§ 26 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, § 1, § 5 ods. 1, § 20 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ rozhodnuti´m orga´nu sˇta´tu alebo jeho nespra´vnym u´radny´m
postupom(ďalejlenzákonč.58/1969Zb.),podlˇacˇlánku5ods.1a5Dohovoruoochranelˇudsky´chpra

´v a za´kladny´ch slobo^d (dˇalej len Dohovor), § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi na výpočet odškodnenia, § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o
obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odkázal na právoplatne vyriešenú
otázku zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi postupom žalovanej v súvislosti so žalobou o
náhradu škody proti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. v rozsudku súdu z 10. februára 2022 v spojení s

rozsudkom odvolacieho súdu z 20. apríla 2023, a na právny názor obsiahnuty´ v rozsudku Najvysˇsˇieho
su´du Slovenskej republiky z 31. ma´ja 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005 publikovaný v Zbierke stanovi
´sk Najvysˇsˇieho su´du a rozhodnutí su´dov Slovenskej republiky (Rc 13/2009), podlˇa ktore´ho na
´rok na na´hradu nemajetkovej ujmy treba posudzovatˇ aj v su´vislosti s cˇl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o
ochrane lˇudsky´ch pra´v a za´kladny´ch slobo^d (dˇalej len „Dohovor“), i kedˇ na´rok na odsˇkodnenie

va¨zby vznikol podlˇa § 5 ods. 1 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´
rozhodnuti´m orga´nu sˇta´tu alebo jeho nespra´vnym u´radny´m postupom. Náhradu škody v podobe
nemajetkovej ujmy je v prípade žalobcu potrebné kompenzovať aj so zreteľom na článok 36 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný

postup, tiež závery judikatúry ustálenej v názore, že pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie neviny
predstavuje každé trestné stíhanie významný zásah do súkromného a osobného života stíhaného
(žalobcu), negatívne sa dotýka aj jeho cti a dobrej povesti, a je spôsobilé porušiť právo jednotlivca
(žalobcu) na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 10 Listiny

základných práv a slobôd. Nemajetkovú ujmu a jej výšku je nutné posudzovať s poukazom na cˇlánok
5 Dohovoru a ma´ bytˇ vecou volˇnej u´vahy su´du.

6. Konštatoval, že žalobca ako osoba, na ktorej bola vykonana´ va¨zba a za´rovenˇ bola následne
v trestnom konaní (ktorého sa väzba týkala) oslobodena´ spod obzˇaloby, ma´ na´rok na na´hradu

nemajetkovej ujmy, pokialˇ ta´to vznikla v pri´cˇinnej su´vislosti s neza´konny´m rozhodnuti´m o va¨zbe
a uzavrel, že žalobcovi v predmetnej trestnej veci vedenej proti nemu ako obvinenému (neskôr ako
obžalovanému) vznikla nemajetková ujma, ktorú nemožno odškodniť inak než v peniazoch, pretože
trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.

7. Otázku príčinnej súvislosti medzi konaním štátu a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu, súd
posudzovalvychádzajúc:(a)zpremisy,žežalobcapresvojúspechvsporejepovinnýozrejmiťavysvetliť
následok v podobe ujmy v ním označených sférach jeho osobnosti a života a javových súvislostí jeho
príčiny tak, aby naplnil svoju povinnosť tvrdiť príčinnú súvislosť medzi nezákonnou väzbou a vznikomnemajetkovejujmy,(b)zozáveruNajvyššiehosúduSRvrozhodnutíz9.júna2022sp.zn.9Cdo/10/2022,
podľa ktorého väzba predstavuje pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov
do základných ľudských práv a slobôd fyzickej osoby; trestné stíhanie a v rámci neho výkon väzby

predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie dopady na jeho osobný
život a životný osud; podstatnou okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na
dlhé obdobie, nepreukázanie spáchania trestného činu, v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a
zložité psychické momenty, ktoré so sebou výkon väzby prináša.

8. Zo zistenia, že žalobca bol vo väzbe 179 dní, počas ktorých bol pozbavený osobnej slobody súd
vyvodil, že uvedené zahŕňa nielen faktické obmedzenia slobody jeho pohybu, rozhodovania o svojom
živote, ale tiež izoláciu od okolitého sveta, doterajšieho súkromného i spoločenského života, čo samo
o sebe, vzhľadom na jeho závažnosť, bez potreby bližšieho dokazovania, či hodnotenia kvality života
pred väzbou, s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, predstavuje taký zásah,
ktorý je nepochybne nevyhnutné odškodniť nemajetkou ujmou.

9. Následne súd posudzoval otázku primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom
na závery najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 7Cdo/243/2019,
3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, 7Cdo/204/2018, 6Cdo/38/2019 a v kontexte zohlˇadnenia dˇalsˇi´ch pra
´vnych predpisov upravuju´cich obdobnu´ problematiku ako napri´klad § 5 ods. 1 druha´ tretia za´kona

cˇ. 215/2006 Z.z., resp. § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., rozhodnutia Euro´pskeho su´du pre
lˇudske´pra´vaz17.7.2012,ktorývpri´padeWinklerprotiSlovenskejrepublike(stˇazˇnostˇcˇ.25416/07)
rozhodol o tom, zˇe Slovenska´ republika porusˇila cˇla´nok 5 Dohovoru a stˇazˇovatelˇovi, ktory´ bol
neza´konne vo va¨zbe od 26. ma´ja 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 8.000 eur (45,97 eur za 1 denˇ), rozsudku Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va z 3.11.2011 k

sťažnosti č. 33937/06, ktorý pre porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v prípade Bruncko proti Slovenskej
republike sťažovateľovi priznal nemajetkovú ujmu 15.000 eur a názoru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público -
Comunicacáo Social, S. A. v Portugalsko), náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí

byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. K. L. v. Spojené kráľovstvo) a pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko,
Steel a Morris v. spojené kráľovstvo). V bode 59 odôvodnenia rozsudku súd zohľadnil rozhodovaciu
prax súdov v obdobných veciach ( Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo 6. decembra 2011 sp.
zn. 11Co/30/2011 bola za 325 dní väzby priznaná náhrada vo výške 30 eur/deň, čo zodpovedá sume

9.750 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2018 sp. zn. 5Co/107/2020 bola žalobcovi
priznaná náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby 609 dní väzby vo výške 5.000 eur, t. j. 8,21 eur/deň.
Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 2022 sp. zn. 7Co/156/2020 náhrada
nemajetkovej ujmy za deň väzby predstavovala 20 eur za 410 dní t. j. 8.200 eur. Rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach z 28. júna 2016 sp. zn. 6Co/768/2014 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 6.000

eur za 336 dní, t. j. 17,85 eur/deň. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 14. septembra
2021 sp. zn. 6Co/246/2019 náhrada nemajetkovej ujmy predstavovala 9.000 eur za 365 dní väzby, t.
j. 24,65 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2023 sp. zn. 10Co/72/2020 bola
určená náhrada nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby 5.100 eur za 170 dní, teda 30 eur/deň. Krajský
súd v Trenčíne rozsudkom zo 6. apríla 2022 sp. zn. 5Co/75/2021 priznal náhradu nemajetkovej ujmy

5.500 eur za väzbu trvajúcu od 21.7.2004 do 19.1.2006, t. j. 10,04 eur/deň. V rozhodnutí Krajského súdu
Bratislava z 26. mája 2022 sp. zn. 3Co/86/2019 súd priznal náhradu za väzbu v sume 4.350 eur za 87
dní (50 eur/deň).

10. Súd zohľadnil dl´zˇku trvania väzby, dopady trestne´ho sti´hania do osobnostnej sfe´ry žalobcu,

jeho prežívanie tohto obdobia (depresie a nespavosť) a majúc z výpovede žalobcu za preukázané,
že žalobca počas väzby dospel k úvahám o samovražde, správanie sa jeho bezprostredného okolia
k nemu (nadávky a urážky), ako i náročné podmienky výkonu väzby v súvislosti s trestným činom, za
ktorý bol stíhaný (veľkosť cely, minimum prechádzok, neustály chlad a spoluväzni na cele) naopak za
nepreukázaný vplyv väzby na konanie priateľky žalobcu a zásah väzby do jeho rodinného života, súd

prvej inštancie dospel k záveru, že primeraná okolnostiam prípadu je nemajetková ujma vo výške 3.500
eur a v tejto časti je nárok žalobcu dôvodný.11. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 a 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP, §
257 CSP.

12. Proti výroku II. tohto rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal včas odvolanie žalobca
z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Navrhol zrušiť rozsudok v jeho
napadnutej časti a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznať náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. V odvolaní namietol porušenie práva na spravodlivý proces tvrdiac,
že rozhodnutie je nespravodlivé a nepreskúmateľné najmä z dôvodu, že súd podľa názoru žalobcu

nevysvetlil, ako dospel k výške nemajetkovej ujmy, kedy aj napriek tomu, že vymenúva rozhodnutia v
obdobných veciach, vo finálne priznaná výška nemajetkovej ujmy sa javí podhodnotená aj s judikatúrou,
na ktorú odkazuje sám súd 1. inštancie, v dôsledku čoho je rozsudok zmätočný. Zdôraznil, že súd najprv
priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur a žalobcovi nie je zrejmé, aké úvahy viedli
súd k tomu, že nemajetkovú ujmu znížil (v porovnaní z jeho predchádzajúcim rozhodnutím) zo sumy
10.000 eur na sumu 3500 eur, keď v bode 59 odôvodnenia rozsudku na jednej strane poukazuje na

to, že zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, kedy uvádza konkrétne rozhodnutia s
priznanou výškou nemajetkovej ujmy a trvaním väzby, no z predmetného odôvodnenia nie je zrejmé,
ako súd dospel k výške nemajetkovej ujmy 3500 eur. Podčiarkol, že z vykonaného dokazovania je
preukázané, že žalobca bol väzobne stíhaný 179 dní, vzhľadom na výšku sumy priznanej súdom 3500
euradĺžkuväzobnéhostíhania(179dní),možnolenvlastnýmprepočtomdospieťkzáveru,žesúdzjavne

považoval za primeranú čiastku za deň väzby v sume 19,55 eur. Súdu vytkol, že preukázané skutočnosti
uvedené v bode 66 odôvodnenia sa nijakým spôsobom nepremietli do výšky priznanej nemajetkovej
ujmy. Priznané odškodnenie žalobca označil za podhodnotené. Tvrdil, že náhrada nemajetkovej ujmy za
179 dní väzby v pôvodne priznanej sume 10.000 eur primeraná a spravodlivá a predstavovala by dennú
náhradu v sume 55,8659 eur, vzhľadom na čo, nebol dôvod žalobu v prevyšujúcej časti zamietnuť.

13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 10.10.2024
č.k. K2-10C/45/2018-737 považuje za správny a správne odôvodnený. Z tohto dôvodu navrhla odvolanie
žalobcu zamietnuť.

14. Intervenient na strane žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu označil napadnutý rozsudok za
vecne správny, odvolanie žalobcu za nedôvodné a jeho tvrdenia za účelové. So subjektívnym názorom
žalobcu o zmätočnosti rozhodnutia sa intervenient nestotožnil. Podľa názoru intervenienta súd prvej
inštancie rešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu a pokyny v ďalšom konaní po zrušení
prvého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 391 ods. 2 a 3 CSP), napadnutý rozsudok je zákonný, správny

a odôvodnený v súlade s požiadavkami súdu vyššej inštancie a právnej normy a rozhodnutie v jeho
napadnutej časti nevykazuje žiadne vady namietané žalobcom. Poukázal aj na nesprávnosť žalobcom
navrhovaného postupu odvolacieho súdu vzhľadom na to, že vo veci už raz došlo k zrušeniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie zo dňa 10.2.2022 sp. zn. 10C/45/2018 a odvolací súd bude konať a rozhodovať o
odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Vo veci by v prípade nesprávnosti napadnutého

rozsudku nebol podľa názoru intervenienta dôvod na postup podľa § 389 CSP, ale na konanie podľa
§ 390 CSP. Žiadal, aby Krajský súd v Košiciach v súlade s § 387 ods. 1 CSP rozsudok v jeho
napadnutej časti potvrdil a priznal intervenientovi na strane žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15. Odvolací súd po preskúmaní podmienok prípustnosti odvolacieho konania zistil, že odvolanie bolo
podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné.
Vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal
rozsudoksúduprvejinštancievjehonapadnutejčastispoluskonaním,ktorémupredchádzalovrozsahu
vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k

záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok je vo výroku II. vecne správny, preto ho
odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa posúdenia odvolacieho súdu rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré
bolivykonanýmidôkazmipreukázané,alebožebyvjehohodnotenídôkazovbollogickýrozpor,prípadne
že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z§ 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

17. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a skutkové a právne
závery odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení
žalobkyne i žalovanej, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobcovi ako aj žalovanej

vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.

18.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje,
rovnako ako i na správne a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). So zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v

opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom
opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré
sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013,
IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), preto bez toho, aby opakoval pre strany sporu známe skutočnosti, na
zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého výroku II. rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu

odvolací súd uvádza nasledovné:

20. V posudzovanom prípade žalobca odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. d/), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností (písm. e/), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/), že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené (písm. g/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (písm. h/).

20.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne
s judikatúrou Europského súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade musí

ísť o porušenie procesných práv, zabezpečujúcich spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených alebo
porušenýchprávaprávomchránenýchzáujmovatotak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty,vktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

20.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.

20.3. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie

skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy

uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

20.4. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to
vzhľadomnato,súdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkov
sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov z

úst strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP.

20.5. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože

sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej

koncentrácie konania.

20.6. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri

aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

21. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutej časti rozsudku dospel k záveru, že tieto

žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie potrebné na rozhodnutie a na základe všetkých skutočností, ktoré v konaní
vyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP) dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Za rozhodujúce
považoval individuálne okolnosti prejednávanej veci, vychádzajúc súčasne z rozhodovacej praxe v
obdobných veciach, s čím sa náležite a preskúmateľne vysporiadal v napadnutom rozsudku a svoj

postup presvedčivo odôvodnil. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú svojvoľné,
neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle.

22. Žalobca jednotlivo (prehľadne a adresne) v odvolaní nevysvetlil či a prípadne v čom konkrétne
sú podľa jeho názoru naplnené jednotlivé odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d),

e), f) a h) CSP. Odôvodnenie podania odvolania z týchto odvolacích dôvodov nemožno z podaného
odvolania vyabstrahovať, okrem odvolacej námietky nedostatkov riadneho odôvodnenia výroku II.
rozsudkuozamietnutížalobynanáhradunemajetkovejujmyvprevyšujúcejčasti.Namietanáskutočnosť
však neodôvodňuje podanie odvolania proti napadnutému rozsudku zo zvyšných dôvodov, t.j. podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný, t.j. na iné

pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie
odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže. Výnimkou sú len procesné podmienky konania (§ 161 CSP),
na ktoré odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Rozsah a dôvody,
na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napadá, môže žalobca ako odvolateľ meniť, modifikovať
alebodopĺňaťlendouplynutiaodvolacejlehoty(§364a§380ods.1CSP,NSSRsp.zn.2Cdo/234/2013,

5Cdo/279/2010). Odvolací súd nezistil existenciu takých vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
ktoré by súdu bránili v prerokovaní veci v jej zostávajúcej časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, a tým naplnili niektorý z uvedených odvolacích dôvodov.23. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca namieta výlučne domnelé nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia.

24. Absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia má za následok jeho nepreskúmateľnosť, čo
zakladá tzv. inú vadu konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP]. Uvedené závery vyplývajú aj zo
zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod R
2/2016.

25. Tvrdenie žalobcu, že súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa posúdenia odvolacieho súdu
nemá oporu v odôvodnení relevantnej časti rozhodnutia prvoinštančného súdu.

26. Bezpochyby právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (por. Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

27.Súdnapraxsaustálilaajvzávere,žezanepreskúmateľnémožnopovažovaťtakésúdnerozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tejto pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v

ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodované
alebo ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne
závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku
jednoznačné. Súdna prax je jednotná i v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov
je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Za také vady možno považovať prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti
v spore nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne kedy nie je zrejmé, či vôbec
nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.

28. O taký prípad sa v posudzovanej veci nejedná. Rozsudok v jeho preskúmavanej časti netrpí

nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik takej vady konania, pre ktorú by
bolo nutné bez ďalšieho pristúpiť k jeho kasácii.

29. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
je dostatočne zrozumiteľný a určitý a spĺňa predpoklady podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia

preskúmavaného rozsudku totiž vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej, v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej inštancie tieto
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj vyhodnotil a dostatočným spôsobom sa vysporiadal s
relevantnou argumentáciou strán sporu. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia je súd koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho dôvody podporujú záver
judikovaný vo výrokovej časti rozhodnutia. Úvaha súdu o výške nemajetkovej ujmy žalobcu nie je
svojvoľná a ani arbitrárna. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu
(žalobca) sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo svojvoľnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).

30. Nemožno priznať opodstatnenosť odvolacej námietke žalobcu založenej na tvrdení, že z
odôvodnenia mu nie je zrejmé, aké úvahy viedli súd k priznaniu nemajetkovej ujmy vo výške 3.500 eur,
lebo priznanie tejto sumy podľa neho nevyplýva ani z bodu 59 a 60 odôvodnenia rozsudku. Podľa názoru

odvolacieho súdu v bodoch 36 až 71 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie podrobne, zrozumiteľne
a dostatočným spôsobom ozrejmil svoj postup a úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy
vo výške 3.500 eur a k zamietnutiu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti
Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd otázku primeranosti výšky nemajetkovej ujmy posudzoval ajso zreteľom na rozhodovaciu prax v obdobných veciach, podľa ktorej súdy v konaniach o náhradu ujmy
spôsobenej nezákonnou väzbou priznávali poškodeným odškodnenie v rozmedzí od 8,21 eur do 50
eur za 1 deň nezákonnej väzby (bod 59 odôvodnenia rozsudku). Na základe vykonaného dokazovania

súd zároveň adekvátne posúdil, aký vplyv mala nezákonná väzba na život žalobcu. V tejto súvislosti
dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť vo všetkých ním nastolených aspektoch
dopadu väzby, t.j. dopadu nielen na jeho osobnosť a súkromný život, ale i vo vzťahu k rodinnému a
partnerskému životu, či k spoločnosti a v pracovnom uplatnení v súvislosti s vykonanou väzbou (bod
65 odôvodnenia rozsudku). Súd v bode 66 odôvodnenia rozsudku s ohľadom na rozhodovaciu prax

náležite vysvetlil, aké individuálne okolnosti prejednávanej veci zohľadnil, najmä dĺžku trvania väzby,
dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu, jeho prežívanie tohto obdobia, kedy žalobca
počas väzby dospel k úvahám o samovražde, správanie sa jeho bezprostredného okolia k nemu, ako
aj náročné podmienky výkonu väzby v súvislosti s trestným činom, za ktorý bol stíhaný a na základe
všetkých skutočností priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.500 eur, t.j. 19,55 eur za deň väzby,
ktorú žalobca vykonal v rozsahu 179 dní. Podľa posúdenia odvolacieho súdu súdom priznaná suma za

deň väzby (19,55 eur) spadá do rozsahu odškodnenia, priznávaného v obdobných veciach, vychádzajúc
z relevantnej rozhodovacej praxe (8,21 eur do 50 eur).

31. Z uvedeného je nutné učiniť záver, že súd pri posudzovaní otázky primeranosti výšky nemajetkovej
ujmy žalobcu adekvátne zohľadnil rozhodovaciu prax a súčasne náležite vychádzal aj z individuálnych

okolností sporu a svoje závery v tomto smere presvedčivo odôvodnil. Rešpektujúc záväzné pokyny
odvolacieho súdu v rozsudku zo dňa 20.4.2023 sp. zn. 5Co/89/2022 pritom súd prvej inštancie opätovne
posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a dôsledne sa zaoberal otázkou príčinnej súvislosti
medzi konaním štátu a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu a taktiež výškou, resp. primeranosťou
nemajetkovej ujmy, vrátane názoru v bode 32. rozhodnutia zo dňa 20.4.2023, podľa ktorého: „Odvolací

súd pripomína, že žalobcu ťaží dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že predmetné nezákonné
trestné stíhanie (väzba) bolo v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom konkrétne špecifikovanou
(konkretizovanou) ujmou žalobcu, z ktorej odvodzuje výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
uplatnenej v žalobe. Neexistencia tejto príčinnej súvislosti, resp. jej nepreukázanie, bude mať následne
vplyv na stanovenie konečnej výšky požadovaného nároku. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje

pozornosť napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/280/2019, v ktorom riešil danú
problematiku. Okrem toho súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy a pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vezme na zreteľ
tiež právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie, závery v rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/432/2020 a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože

v opačnom prípade by sa dopustil odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke (por. napr.
uznesenie NS SR sp.zn. 9Cdo/155/2020). V neposlednom rade súd pri určení výšky uplatneného nároku
bude prihliadať aj na výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch (por.
napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/37/2012).“

32. Poukazom na uvedené je nutné učiniť záver, že v prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo
žalobcom tvrdených pochybení, ktorému sa tak uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú
správnosť napadnutého zamietavého výroku rozsudku nepodarilo. Preto odvolací súd podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a akcesorickom výroku o trovách konania, správnosť ktorého žalobca v odvolaní nespochybňoval.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom
konaní procesne úspešnej žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej s tým, že o výške náhrady
trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal,
preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).