Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/3/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125207280
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8125207280.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX C., zastúpenej: Mgr. Vanda Durbáková, advokátka, so sídlom
Hrnčiarska 2/A, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 40635864 proti žalovanému: D. C.,
so sídlom C. XX, XXX XX C., IČO: XXXXXXXX, zastúpenému: JUDr. Martin Staroň, advokát, so sídlom

Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 42083541, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 16C/34/2025-119 zo dňa 17.9.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku I. a výroku III.

II. Zrušuje uznesenie vo výroku II.

III. Ukladá žalobkyni podať v L-60 dní žalobu o umožnenie práva užívať stavbu - obydlie nachádzajúce
sa na pozemku parcely registra č. E. XXX/XX v k.ú. C., zapísaný na LV č. XXX a na pozemku parcely
č. E./3, k.ú. C., zapísaný na LV č. XXX.

IV. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov napadnutým uznesením rozhodol tak, že:

„I. Odporca je povinný zdržať sa odstránenia stavby - obydlia navrhovateľky nachádzajúcom sa na
pozemku parcele č. E. XXX/XX v k. ú. C., obec C., okres F., evidovanej na LV č. XXX a na pozemku
parcele č. E. XXX/X v k. ú. C., obec C., okres F. evidovanej na LV č. XXX.

II.Poučujeodporcu,ObecC.,sosídlomObecnýúradC.B.XX,XXXXXC.,zastúpenýG.H.F.,starostom
obce, že súdnej ochrany sa môže domáhať podaním žaloby vo veci samej ako žalobca, proti v tomto
konaní navrhovateľke A. B., nar. XX.XX.XXXX, ako žalovanej, o vypratanie nehnuteľností.

III. Navrhovateľka má voči odporcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.“

2. Prvoinštančný súd vykonaným preverovaním a zistením dospel k záveru, že žalobkyňa opisom
skutkových okolností a predloženými listinami osvedčila potrebu dočasnej úpravy pomerov. Z obsahu
spisu mal za nesporné, že je potrebné priznať žalobkyni právnu ochranu a dočasne upraviť pomery strán
tak, aby nedošlo k nezvratným následkom na strane žalobkyne a jej rodiny. V tejto súvislosti poukázal

na právnu argumentáciu žalobkyne v kontexte ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
keď pojem „domov“ sa neviaže výlučne na legálne vlastníctvo alebo povolenie stavby, ale na faktickýa trvalý vzťah osoby k miestu, kde sa uskutočňuje rodinný a súkromný život. Obydlia navrhovateľov sú
ichdomovmivzmyslečl.8Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Totokvalifikovanieje
vecnou otázkou nezávislou od zákonnosti užívania pozemku podľa vnútroštátneho práva (pozri McCann

vs. Spojené kráľovstvo č. 19009/04, § 46, 13. mája 2008, Yordanova v. Bulharsko, č. 25446/06, § 103,
24. septembra 2012, Winterstein a ostatní proti Francúzsku, č. 27013/07, § 141 a nasl., 17.10. 2013). V
prípade Yordanova a ďalší v. Bulharsko, č. 25446/06, § 103, súd rozhodol, že obydlia rómskych komunít
postavené bez stavebného povolenia môžu byť považované za „domov“, ak tam osoby dlhodobo žijú a
uskutočňujú svoj rodinný a súkromný život. Výkon rozhodnutia o odstránení stavby, by viedol k strate

domova pre navrhovateľov, a preto by išlo o zásah do ich práva na rešpektovanie domova (pozri Ćosić
v. Chorvátsko, č. 28261/06, § 18, 15. januára 2009).

3. Prvoinštančný súd zdôraznil princíp proporcionality poukázaním na tú skutočnosť, že zásah do práv
žalobkyne a osôb s ňou žijúcich v spoločnej domácnosti má nepomerne väčší dopad, ako prípadné
nevyhovenie návrhu a dopad na žalovaného. Preto nariadenie neodkladného opatrenia môže splniť

svoj zákonný účel, ktorým je zabezpečenie dočasnej ochrany práv, ktorých pravdepodobnosť žalobkyňa
osvedčila. Tiež konštatoval, že pokiaľ nedôjde k odstráneniu stavby žalobkyne vydaním neodkladného
opatrenia žalovaného v podstate nijakým spôsobom neobmedzí.

4. Zdôraznil, že venoval osobitú pozornosť tomu, na čo je nehnuteľnosť určená, že predstavuje pre

žalobkyňu a jej rodinu domov. Poukázal na to, že právo na ochranu domova je všeobecne pre každého
zaručené aj čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto
nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo
korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané bývanie (byt, domov) zaručuje
čl. 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého

zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho
rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok.
Oba tieto pakty boli publikované ako vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. a pre bývalú
Československú republiku nadobudli platnosť 23. marca 1976.

5. Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť
18. marca 1992 (pre Slovenskú republiku záväzný od 1. januára 1993) a bol uverejnený v Oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.

6. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané

rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

7. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem bonos mores, teda dobré mravy. Teória a súdna
prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú
fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich

pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne
pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie
zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo
nie. (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.8.2008, sp. zn. 16Co/152/2008).

8. Odstránenie stavby žalobkyne v kontexte vyššie uvedených odsekov tohto rozhodnutia súd prvej
inštancie považuje za hrubo v rozpore s dobrými mravmi, všetko pri zohľadnení špecifík konkrétnej
prejednávanej veci, pričom na uvedené je potrebné prihliadať aj s ohľadom na fakt, že žalovaný
desaťročia toleroval existenciu stavieb minoritného obyvateľstva na predmetných pozemkoch.

9. Nevyhnuté je zohľadniť tiež sociálny aspekt na strane žalobkyne. Žalobkyňa a osoby žijúce s ňou v
spoločnej domácnosti doslova prežívajú za viac ako zložitých okolností, pričom nevyhovením návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia by došlo k ohrozeniu už i tak krehkých životných podmienok
navrhovateľky a jej rodiny.10. S poukazom na vyššie uvedené neodkladnému opatreniu v celom rozsahu vyhovel, a taktiež poučil
žalovaného, že súdnej ochrany sa môže domáhať podaním žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, ktorá by

mohla potencionálne vyvstať v ďalšom procese riešenia predmetnej situácie.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP a priznal úspešnej žalobkyni trovy konania vo vzťahu k žalovanému.

12. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a) CSP,
že neboli splnené procesné podmienky, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Namietal, že civilný súd v civilnom konaní nariadil neodkladné opatrenie neoprávnene, a to z dôvodu,

že nemal právomoc rozhodovať o veci, ktorá bola prejednávaná v správnom konaní. Súd pri nariadení
neodkladného vychádzal z listinného dôkazu predloženého žalobkyňou, a to rozhodnutia o nariadení
odstránenia stavby zo dňa 11.3.2025 vydaného D. C. ako stavebným úradom, ktorý postupoval podľa §
18ods.3zákonač.71/1967Zb.osprávnomkonaníanariadilvlastníkovistavbyA.B.odstráneniestavby.
Toto rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní ako rozhodnutie správneho orgánu. Poukázal, že takto

civilný súd nemôže zasahovať do kompetencií správneho orgánu a nariadeným neodkladným opatrením
nevykonať rozhodnutie správneho orgánu alebo zdržať sa výkonu práv a povinností podľa rozhodnutia
správneho orgánu. Na to sú prostriedky správneho práva, a to odvolanie, podnet na preskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania alebo správna žaloba. Proti rozhodnutiu žalovaného ako
stavebného úradu podľa poučenia o správnom konaní mohol účastník konania podať v lehote do

15 dní od oznámenia rozhodnutia odvolanie na stavebný úrad. Žalobkyňa v zákonom stanovenej
lehote odvolanie nepodala a aj po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a po právoplatnosti rozhodnutia
žalovaného o odstránení stavby mala podľa § 65 Zákona o správnom konaní právo podať podnet
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania (mimoriadny opravný prostriedok). Ak by
žalobkyňa využila riadny opravný prostriedok alebo mimoriadny a jej opravný prostriedok by bol

zamietnutý, mohla podať proti rozhodnutiu správneho orgánu správnu žalobu podľa § 185 písm. a) SSP
a mohla zabrániť výkonu rozhodnutia o odstránení stavby.

14. Jedine správny súd je podľa Správneho súdneho poriadku oprávnený preskúmavať rozhodnutia
správnych orgánov a odložiť ich vykonateľnosť priznaním odkladného účinku žalobe a následne tieto

rozhodnutia v prípade nezákonnosti zrušiť.

15. Civilný súd nemal kompetenciu, aby vo veci nariadil, na základe rozhodnutia stavebného úradu o
odstránení stavby, povinnosť zdržať sa výkonu tohto rozhodnutia stavebného úradu, a to odstránenia
obydlia žalobkyne. Je to neakceptovateľný zásah do výkonu rozhodnutí stavebných úradov, ktorých

preskúmavanie sa riadi výlučne Zákonom o správnom konaní a Správnym súdnym poriadkom.

16. Nemôže ani obstáť argumentácia žalobkyne, že jej jediným prostriedkom bol práve návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia, pretože je príslušníkom marginalizovanej menšiny, bola zastúpená
advokátkou, ktorá mala vedieť, že podľa správneho poriadku existuje mimoriadny opravný prostriedok.

17. Ďalej v odvolaní žalovaný poukázal, že nemôže podľa poučenia súdu vo výroku II. podať žalobu
o vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, nie je teda aktívne
vecne legitimovaný na podanie žaloby, resp. odstránenie stavby chatrče a nie je vlastníkom ani stavby
chatrče. Súd prvej inštancie pochybil, ak vo výroku II. určil túto povinnosť žalovanému, ktorého realizácia

je nemožná.

18. Ušlo pozornosti súdu prvej inštancie, že je potrebné sa zaoberať vzťahom správneho práva
a procesného práva, teda ako práva hmotného a Civilného sporového poriadku ako súčasti procesného
práva. Naviac ušla pozornosti súdu prvej inštancie aj tá skutočnosť, že žalovaný konal ako stavebný

úrad podľa stavebného zákona a nie ako obec ako právnická osoba, kde by sa žalovaný ako obec
domáhal civilnými prostriedkami ochrany vlastníckeho práva žalobou o vypratanie nehnuteľnosti. Ide
o nebezpečný precedens pre ostatné stavebné úrady.19. Žalovaný namietal aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže je zrejmé, že žalovaný ako
stavebný úrad neodstraňuje ani nebude odstraňovať stavbu, ale odstrániť stavbu je povinný vlastník
stavby, teda žalobkyňa, z dôvodu ktorého nie je daná pasívna legitimácia žalovaného.

20. Stavebný úrad nie je oprávnený sám vykonať svoje administratívne rozhodnutie (sám zbúrať stavbu
alebo objednať firmu na zbúranie), ale je povinný podať návrh na exekúciu v zmysle Exekučného
poriadku, ktorého novela účinná od 1.4.2023 zaviedla aj podrobnú úpravu odstránenia stavby ako
špeciálneho druhu exekúcie. Len totiž súdny exekútor môže vykonať rozhodnutie stavebného úradu

o odstránení stavby spôsobom výkonu exekúcie na nepeňažné plnenie, a teda ukladaním peňažných
pokút povinnému. S poukazom na príslušné znenie Exekučného poriadku § 190 ods. 1, 2, 3 Exekučného
poriadku je zrejmé, že po začatí exekúcie oprávnený môže odstrániť stavbu sám alebo prostredníctvom
iného, avšak keďže žalovaný ako stavebný úrad nemá odstránenie stavby v rozsahu činnosti, musí
stavebný úrad odstrániť stavbu prostredníctvom inej osoby a súdny exekútor v exekučnom konaní pri
danom spôsobe exekúcie objedná firmu, ktorá túto stavbu odstráni na náklady povinného.

21. Žalovaný v podanom odvolaní sa vyjadril i k problému nelegálnych chatrčí na cudzom pozemku
a judikatúry ESĽP. Poukázal na to, že ide o dlhoročný problém Slovenskej republiky, ktorý je v súčasnosti
prakticky neriešený. Tento problém je vzhľadom na početnosť stavieb a početnosť rómskych obyvateľov
v osadách a chatrčiach neriešiteľný. Pokúsil sa o riešenie tohto problému v obci, že dal možnosť

občanom etnickej menšiny v obci žijúcim, aby si usporiadali svoje vlastnícke vzťahy k pozemkom
pod chatrčami. Uskutočnil pracovné stretnutie 9.2.2017, kde pozval dotknutých občanov a ponúkol im
možnosť vyporiadania pozemkov v lokalite I., nakoľko obecné zastupiteľstvo schválilo vypracovanie
geometrického plánu a vytvorenie novej lokality IBV v tomto k.ú. I.. Následne 6.6.2017 uskutočnil
stretnutie komisie pre sociálne otázky a na zasadnutí boli prerokované žiadosti rómskych občanov,

ktoré boli schválené a v zápisnici sú popísané presné okolnosti týkajúce sa jednotlivých žiadateľov.
Podmienkou pridelenia pozemkov bolo uhradenie dlhov voči obci. Žalobkyňa býva v rómskej osade
označením I., avšak ani na stretnutie 9.2.2017 ani 6.6.2017 sa nedostavila, žiadosť o odkúpenie
pozemku si nepodala, neprejavila žiaden záujem riešiť situáciu ani žiadnym spôsobom ju neriešila
a má dlhy voči obci v sume 335,98 eur. Ostatní rómski občania podali žiadosti o odkúpenie pozemkov,

vyrovnali dlhy a vlastníctvo si usporiadali. Žalovaný ani starosta ani žiaden zamestnanec obecného
úradu nemajú negatívny vzťah k rómskej menšine, snažia sa im pomáhať v povolaní, v súkromí riešiť
ich bytovú otázku i sociálne pomery. Žalobkyňa si svoju situáciu žiadnym spôsobom neriešila.

22. Rešpektuje ústavné právo žalobkyne na obydlie, pozná judikatúru ESĽP, avšak poukazuje na

rozhodnutieESĽPvprospechSlovenskejrepublikyvprípadeF.aJ.protiSlovenskejrepubliketýkajúcom
sa práva na obydlie, kde európsky súd zverejnil rozhodnutie v tomto prípade, v ktorom sa sťažovatelia
sťažovali na porušenie práva na obydlie. ESĽP rozhodol v prospech Slovenskej republiky:

„Sťažnosť podala dvojica sťažovateľov rómskeho pôvodu, žijúca v segregovanej komunite v Plaveckom

Štvrtku, ktorej bolo nariadené odstrániť ich dom, nelegálne postavený na pozemku vo vlastníctve
štátu. Príkaz na odstránenie stavby nasledoval po konaní o dodatočnom povolení stavby, v ktorom
boli sťažovatelia pasívni, t.j. nepredložili žiadosť o legalizáciu stavby, nereagovali na výzvu orgánov na
predloženie dokladov, ani nepožiadali orgány o akúkoľvek pomoc. Sťažovatelia tvrdili, že rozhodnutia
vnútroštátnych orgánov porušili ich právo na obydlie, pretože nariadili odstránenie stavby, a že v prípade

vykonania rozhodnutí by bolo odstránenie stavby nezákonné, nesledovalo by legitímny cieľ a bolo by
neprimerané. Argumentovali, že ich dom stál na danom mieste pätnásť rokov a miestne orgány ho
tolerovali, a že súdy sa nijako nesnažili o dosiahnutie rovnováhy medzi rôznymi dotknutými záujmami,
v rámci čoho by boli vzali do úvahy ich zraniteľnosť a dopad zásahu. Ich sťažnosť sa opierala o článok
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

ESĽP uznal argumentáciu vlády, ktorá poukazovala na to, že dom sťažovateľov bol postavený vedome
bez stavebného povolenia, nerešpektujúc vlastnícke práva vlastníka predmetného pozemku a bol
obývaný bez kolaudačného rozhodnutia. Napriek poskytnutej príležitosti napraviť situáciu v rámci
konania o dodatočnom povolení stavby a po informovaní o dôsledkoch nedodržania ustanovení

vzťahujúcich sa na toto konanie zostali sťažovatelia úplne pasívni a nedali úradom inú možnosť, ako
nariadiť odstránenie stavby. Vláda uviedla, že úplné nerešpektovanie stavebných zákonov sťažovateľmi
nemožno tolerovať len z dôvodu ich osobných pomerov. Akákoľvek šanca na napravenie situácie
bola zmarená ich nečinnosťou. Vláda ďalej poukázala na to, že rozsah konania, ktorého výsledkombol príkaz na odstránenie stavby, vzhľadom na nečinnosť sťažovateľov nemohol a ani nezahŕňal
komplexné posúdenie ich individuálnych pomerov. Konanie bolo zamerané na technické a procesné
otázky a tvrdenia sťažovateľov v tomto ohľade boli riadne preskúmané na niektorých administratívnych

a súdnych úrovniach a zamietnuté ako účelové a neopodstatnené.

ESĽPvrozhodnutípoukázalnato,žesťažovatelianevyužiliprocesnýmechanizmus,ktorýimumožňoval
dosiahnuť nápravu ich situácie, pričom tvrdili, že je pre nich príliš komplikovaný a je nemožné ho
dodržať bez právnej pomoci. ESĽP ale poznamenal, že stavebný úrad vysvetlil sťažovateľom príslušné

požiadavky na dodatočnú legalizáciu stavby a mohol im poskytnúť ďalšiu pomoc a sťažovatelia boli
v konaní o odstránení stavby zastupovaní advokátom. Využitie dostupných možností na vnútroštátnej
úrovnibypresťažovateľovznamenalosúborsprávnychasúdnychopravnýchprostriedkovsoskutočným
alebo potenciálnym odkladným účinkom vo vzťahu k príkazu na odstránenie stavby a v konečnom
dôsledku aj preskúmanie pred ústavným súdom. ESĽP nemal pochybnosti o zákonnosti príkazu na
odstránenie stavby, ktorý predstavoval zásah do práva sťažovateľov na obydlie, alebo o legitimite cieľa,

ktorý bol týmto rozhodnutím sledovaný. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia ESĽP poukázal
na to, že štát dal sťažovateľom k dispozícii konania, v rámci ktorých bolo možné posúdenie ich vecných
argumentov. Sťažovatelia ale nepodnikli žiadne kroky smerujúce k riešeniu ich bytovej situácie. Podľa
ESĽP, za týchto okolností neexistuje žiadny náznak toho, že by si žalovaný štát nesplnil svoje negatívne
alebo pozitívne povinnosti podľa článku 8 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP sťažnosť vyhlásil za

neprijateľnú.“

23. Okrem vyššie uvedených skutočností žalovaný poukazoval i na to, že vo veci podal trestné
oznámenie pre prečin neoprávneného uskutočnenia stavby v zmysle Trestného zákona, ktoré konanie
sa viedlo na D. K. L. K. pod sp.zn. B.: D./I..

24. Ďalej poukazoval na to, že ako stavebný úrad ex offo oznámením o začatí konania výzvou na
predloženie dokladov a prerušenie konania o dodatočnom povolení stavby zo dňa 19.1.2024 začal
konanie o dodatočnom povolení stavby „Chatrč slúžiaca na obydlie“, ktorú uskutočnila stavebníčka A. B.
avyzvalju,abydo90dnípredložilastavebnémuúradudokladyotom,žedodatočnépovoleniestavbynie

je v rozpore s verejnými záujmami. Na túto výzvu nereagovala, žiadne doklady nedoručila, bola nečinná.
Mala teda možnosť dodatočnej legalizácie stavby. Preto žalovaný urobil maximum, aby žalobkyňa mohla
svoje obydlie legalizovať. Z tohto dôvodu mu neostávalo nič iné, len začať konanie o odstránenie stavby,
a to oznámením o začatí konania o nariadení stavby zo dňa 29.1.2025 a nariadil ústne prejednanie veci.
Dňa 26.2.2025 sa dostavila žalobkyňa na pojednávanie, bola spísaná zápisnica a následne 11.3.2025

vydal rozhodnutie o nariadení odstránenia stavby. Postupoval teda v zmysle rozsudku ESĽP vo veci
rozsudku F. a J. proti Slovenskej republike. Má za to, že splnil všetky požiadavky podľa ESĽP.

25. Zároveň poukázal, že súčasná medializácia tohto prípadu je namierená proti žalovanému, že chce
žalovaný odstraňovať stavby v rómskej osade a súd mu to zakázal len zneužívaním nariadeného

neodkladného opatrenia, pričom žalovaný postupoval plne so zákonom. Zároveň zdôraznil, že je otázne,
či žalobkyňa nie je využívaná mimovládnou organizáciou, keďže podľa samotných rómskych občanov
sa zástupkyňa mala dostaviť do rómskej osady a získať podpisy rómskych občanov pre zastupujúcu
advokátku, čo vo veľkom množstve odmietli, akurát to podpísala práve žalobkyňa, ktorá bola v konaní
pred úradom pasívna.

26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd návrh na neodkladné
opatrenie zamietol a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

27. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že trvá na popise skutočností, ako to

prezentovala v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a má za to, že súd prvej inštancie
postupoval správne a zákonne. Žalovaný nariadené neodkladné opatrenie rešpektuje a žalobkyňa môže
konečne po mesiacoch nebyť v obavách, že jej obydlie bude zbúrané a spolu s deťmi príde o strechu
nad hlavou a nebude mať kam ísť.

28. K nedostatku právomoci civilného súdu uviedla, že má za to, že súd prvej inštancie má právomoc
rozhodovať danú vec. Namieta tvrdenie, že civilné súdy nie sú oprávnené nariadiť neodkladné opatrenie,
ak sa vec týka právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Podľa § 325 ods. 1 CSP je súd
oprávnený nariadiť neodkladné opatrenie, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery strán, pričomzákon nijako neobmedzuje predmet neodkladného opatrenia podľa vecnej povahy právneho vzťahu ani
podľa toho, či ide o otázku spadajúcu do oblasti stavebného práva. Rozhodujúcim kritériom je potreba
dočasnej súdnej ochrany. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

4CdoGp/2/2019, z ktorého vyplýva, že civilné súdy opakovane rozhodovali o neodkladných opatreniach
aj v súvislosti so stavbou, stavebnou činnosťou alebo nehnuteľnosťou tak, ako to bolo v tomto súdenom
prípade, kde najvyšší súd potvrdil, že ani zákaz stavebnej činnosti nepresahuje právomoc civilných
súdov. V danej veci okresný súd rozhodoval uznesením o nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým
ukladal žalovanej, aby sa zdržala stavebnej činnosti. Tiež ďalej poukázala na ďalšie rozhodnutie

najvyššieho súdu sp.zn. 4Cdo/35/2020, 8Cdo/138/2024, kde súdy tiež riešili návrh na neodkladné
opatrenie súvisiace s odstránením stavby. Návrh bol zamietnutý pre nepreukázanie naliehavosti, nie
z nedostatku vecnej právomoci. Preto z týchto dôvodov vyplýva, že nariadenie neodkladného opatrenia
nie je obmedzené jeho predmetom a civilné súdy môžu dočasne upraviť pomery strán aj v prípadoch,
ktoré súvisia s výkonom rozhodnutia stavebného úradu alebo so stavebnou činnosťou. Takýto postup
je v súlade s účelom § 325 CSP poskytnúť účinnú a okamžitú ochranu v situáciách, ktoré vedú

k nenapraviteľnej ujme. K námietkam týkajúcim sa nevyužitia opravných prostriedkov žalobkyňou
v správnou konaní žalobkyňa s názorom žalovaného nesúhlasí. Podnet k preskúmavaniu rozhodnutia
podľa § 65 Správneho poriadku je mimoriadnym prostriedkom nápravy, ktorý nie je možné považovať
za účinný prostriedok. Jeho podanie nebráni vykonateľnosti rozhodnutia, keďže jeho použitie nemá
odkladný účinok. Rozhodnutie žalovaného stavebného úradu môže vykonať aj po podaní daného

podnetu, ktorý tak nemá schopnosť reálne zabrániť zásahu do práv žalobkyne. Začatie prieskumného
konania v zmysle daného ustanovenia závisí od úvahy správneho orgánu a nie je právne nárokovateľné.
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva účinný prostriedok nápravy musí byť
účinný v praxi aj v práve (Kudla proti Poľsku, č. 30210/96, § 157). Prostriedok, ktorý nedokáže zabrániť
výkonu spôsobujúceho nenahraditeľnú ujmu, či prostriedok, ktorého použitie závisí od úvahy orgánu

verejnej moci nemožno považovať za účinný a efektívny. Podnet k preskúmaniu rozhodnutia podľa § 65
Správneho poriadku nie je účinným prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Naviac uviedla, že v konaní o odstránenie stavby správny orgán rozhodoval
len v intenciách stavebného zákona, kedy žalobkyňa mala predložiť doklady o tom, že dodatočné
povolenie nie je v rozpore s verejným záujmom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania.

Rozhodnutie o odstránení stavby bolo vydané podľa §88a stavebného zákona po tom, ako žalobkyňa
na výzvu stavebného úradu nepredložila doklady. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.
10Sžo/21/2016 si vlastník stavby na základe výzvy stavebného úradu sám a na vlastné náklady musí
zaobstarať potrebné doklady z hľadiska preukázania súladu s verejným záujmom. Verejným záujmom sa
v tejto súvislosti rozumejú záujmy chránené osobitnými zákonmi, vyhláškami, nariadeniami, záväznými

časťami slovenských technických noriem a podobne. Posúdenie súladu s nimi vykonáva stavebný úrad
ako prvostupňovaný orgán štátnej správy. Z odôvodnenia rozhodnutia stavebného úradu vyplýva, že
jediným dôvodom jeho vydania bol rozpor nepovolenej stavby žalobkyne so záväznou časťou územnej
plánovanej dokumentácie. Správny orgán rozhodoval výlučne v rovine verejnoprávneho záujmu podľa
stavebného zákona, teda v rámci zákonom striktne vymedzenej kompetencie, neposudzoval zásah do

základných práv a slobôd žalobkyne vrátane práva na bývanie, súkromného, rodinného života podľa čl.
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

29. Ďalej poukázala, že právoplatné rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť vykonávané
spôsobom, ktorý by predstavoval porušenie základných práv jednotlivca. Cieľom návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia nie je prieskum správneho aktu rozhodnutia správneho orgánu, ale
zabezpečenie základných práv, v rámci ktorých hrozí bezprostredný zásah a ujma. Neodkladné
opatrenie sa preto zameriava len na zastavenie fyzického zásahu, nie na rušenie právoplatného
rozhodnutia.

30. Tiež uviedla, že v prípade zraniteľných skupín, akými sú Rómovia, štát má pozitívnu povinnosť
zohľadniť ich špecifický životný štýl a potreby pri realizácii územných politík. ESĽP opakovane uviedol,
že špecifiká takto znevýhodnenej skupiny musia byť zahrnuté do posudzovania proporcionality, nielen
pri zvažovaní spôsobu riešenia ich nelegálneho osídlenia, ale aj ak je vysťahovanie nevyhnutné,
pri rozhodovaní o jeho načasovaní, vykonaní, ak možno aj s ohľadom na alternatívne ubytovania

(Winterstein a ostatní proti Francúzsku, č. 27013/17, § 159 a nasl., 17.10.2013).

31. Žalobkyňa poukázala, že od svojho narodenia žije v generačnej chudobe s mesačným príjmom 360,-
eur a bez právneho zastúpenia a prístupu k právnej pomoci nemala prostriedky ani schopnosť v konanío dodatočnom povolení doklady zabezpečiť. Vyžadovanie splnenia tejto povinnosti bez akejkoľvek
podpory, či asistencie orgánov verejnej moci predstavuje neprimeranú administratívnu záťaž, ktorá je
z hľadiska jej postavenia nesplniteľná. Poukázala, že napokon doklady k dodatočnému povoleniu stavby

nepredložil žiaden z obyvateľov v danej lokalite. O ich situácii a zámere obce sa verejnosť dozvedela
až po medializácii prípadu v apríli 2025, a až následne, kedy už rozhodnutia o nariadení odstránení
stavieb boli právoplatné, bola obyvateľom ponúknutá právna podpora. Preto konanie o dodatočnom
povolení stavby nemalo charakter spravodlivého konania a konanie nebolo vedené v súlade so zásadou
rovnosti účastníkov podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Preto žalobkyňa nemala objektívnu možnosť

preukazovať splnenie podmienok podľa § 88a stavebného zákona a ich nečinnosť nemožno vykladať
akovedoménerešpektovaniezákona,aleprejavsociálnejbezmocnostiprameniacizdlhodobejchudoby.
Žalobkyňanebolaschopnábezodbornejpomocivyužiťdostupnéprávneprostriedky.Anatútopovinnosť
štátu upozornil aj ESĽP v prípade F. a J. proti Slovensku (rozsudok z 21.9.2024 č. 61943/00), v ktorom
konštatoval, že štát musí vytvoriť mechanizmy ochrany práv aj pre osoby žijúce v týchto podmienkach,
a to vrátane poskytovania primeranej právnej pomoci.

32. Preto nemožno klásť za vinu žalobkyni, že opravný prostriedok nevyužila, keďže je nutné „zohľadniť
jej postavenie a životné podmienky“ (Jordanová proti Bulharsku).

33. Marginalizované rómske komunity dlhodobo čelia obmedzenému prístupu k spravodlivosti, nízkej

úrovni právneho povedomia a systémovým bariéram pri uplatňovaní svojich práv. Nie sú schopné
samostatne reagovať na výzvy správnych orgánov, pripraviť odborné žiadosti, či získať stanoviská
dotknutých orgánov. Existujú rôzne bariéry, na ktoré narážajú a medzi hlavné prekážky patrí zlá finančná
situácia. V tomto dôsledku preto konanie o dodatočnom povolení stavby nemohlo mať reálny charakter
spravodlivého konania. Nemožno žalobkyni klásť za vinu, že opravný prostriedok nevyužívala, pretože

nebola schopná bez odbornej pomoci využiť dostupné právne prostriedky a na túto skutočnosť štát
upozornil aj ESĽP, ako je poznamenané vyššie, a to v prípade F. a J. proti Slovensku (č. 61943/00
z 21.9.2024).

34. Pokiaľ žalovaný poukazuje aj na nedostatok pasívnej legitimácie, má za to, že žalovaný má

pasívnu legitimáciu, keďže výkon rozhodnutia o odstránení stavby môže zabezpečiť sám stavebný úrad,
ktorý rozhodnutie vydal. Rozporuje námietku žalovaného o nemožnosti vykonať svoje administratívne
rozhodnutie. Podľa § 190 ods. 1 Exekučného poriadku totiž, ak exekučný titul ukladá, aby povinný
odstránil stavbu, exekúcia sa vykoná tak, že oprávnený stavebný úrad sám alebo prostredníctvom iného
odstráni stavbu na trovy povinného.

35. Poukázala aj na ustanovenia § 190 ods. 4 Exekučného poriadku, § 2 ods. 4 zákona č. 25/2025 Z.z.
stavebného zákona, § 2 ods. 6 tohto zákona a uviedla, že z týchto ustanovení vyplýva, že stavebný
úrad ako oprávnený, a teda v danom prípade žalovaný, môže po začatí konania odstrániť stavbu sám,
aj keď nemá odstránenie stavby v obsahu činnosti, na ktorú by mal povolenie v predmete podnikania.

Ide o jednoduchú stavbu alebo drobnú stavbu. Obydlie žalobkyne pomenované v rozhodnutí o naradení
stavby ako chatrč slúžiaca na obydlie spĺňa zákonnú definíciu drobnej, či jednoduchej stavby podľa
stavebného zákona a žalovaný tak podľa Exekučného poriadku ako oprávnený môže sám pristúpiť k jej
odstráneniu. Preto je daná pasívna legitimácia žalovaného.

36. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a priznal náhradu trov
odvolacieho konania.

37. K podanému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení zotrval
na svojich doterajších tvrdeniach.

38. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP
preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (v zmysle § 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie prvoinštančného súdu je

vecne správne v jeho základe.39. Odvolací súd vzhľadom k rozsahu spisového materiálu, tvrdení v žalobnom návrhu, pripojených
listinných dôkazov, mal za to, že je dôvodné sa postupne vyporiadať s jednotlivými odvolacími
námietkami žalovaného, ako aj tvrdeniami žalobkyne.

40. Považoval za potrebné vychádzať z toho, že na všeobecný súd sa žalobkyňa obrátila návrhom
označeným ako návrh na vydanie neodkladného opatrenia v rámci inštitútu CSP. Tento odôvodňovala
skutočnosťami, na ktoré poukazovala v žalobnom návrhu, ako aj ďalšími listinnými materiálmi a tiež
svojimi písomnými vyjadreniami.

41. Preto následne po podanom odvolaní pre odvolací súd bolo rozhodujúce ozrejmenie čoho sa
žalobkyňa domáha, či sú naplnené všetky zákonné podmienky súvisiace s inštitútom neodkladného
opatrenia, a či súd má právomoc, odvolanie, ako aj konanie mu predchádzajúce, preskúmať.

42. Bral do úvahy tú skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní boli splnené

podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, pričom právne svoje rozhodnutie odôvodňoval
poukazom na ustanovenia § 324 ods. 3, § 325, § 326, § 328, § 329 CSP a konštatoval, že mal
osvedčené, že je potrebné žalobkyni priznať právnu ochranu a dočasne upraviť pomery strán s ohľadom
aj na judikatúru ESĽP, na ktorú odkazoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ohľadom aj na čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a tiež s ohľadom na ustanovenia ukotvené v Občianskom zákonníku týkajúce
sa dobrých mravov a ich spoločenského významu. Zároveň poukazoval aj na sociálne postavenie
žalobkyne a tento sociálny aspekt zohľadňoval aj pri rozhodovaní o predmetnom návrhu, pričom
v druhej časti svojho rozhodnutia prvoinštančný súd poučil žalovaného, že v ďalšom procese sa bude
javiť najpravdepodobnejšia žaloba o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej ochrany sa môže domáhať práve

žalovaný.

43. Keďže v odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu, bol odvolací súd názoru, že určením tohto rozsahu odvolateľ
nielen vymedzil to, ohľadne akých výrokov nastal vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie

suspenzívny účinok odvolania, ale zároveň stanovil medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

44. Jednou z podstatných odvolacích námietok žalovaného bola námietka týkajúca sa nedostatku
právomoci civilného súdu o veci konať. Zaiste, že nedostatok právomoci spadá do procesných

podmienok konania, ktoré rozoznáva teória civilného práva, pričom ide o procesné podmienky na strane
súdu a ich skúmanie je úradnou povinnosťou súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho.

45. Podľa ustanovenia § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú iné orgány.

46. Základná charakteristika právomoci civilných súdov je uvedená v § 3 CSP, podľa ktorého súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 tohto zákona iné spory a veci prejednávajú

a rozhodujú súdy len ak to ustanovuje zákon.

47. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/221/2025 – „k výkladu § 3 CSP existuje
stabilizovaná judikatúra kompetenčného senátu. Pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu
a súkromnej veci je zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého

vznikajú, či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci.“

48. Nálezom ústavného súdu zo dňa 12.6.2025 sp.zn. I.ÚS/221/2025 bolo zrušené uznesenie senátu
Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 18SKomp/9/2024 z 13.11.2024.
Zrušeným uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodnutie o žalobe

mestskej časti Košice – Sídlisko KVP, ktorou sa domáhala proti Mestu Košice zaplatenia finančnej sumy
– predstavujúcej časť podielov z výnosov dane z príjmov fyzických osôb, je daná právomoc správneho
súdu, nie civilného súdu.49. Podstata odôvodnenia spočívala v tom, že mestská časť žalovala o finančné plnenie na civilnom
súde, žalovanej sumy sa nemohla podľa platnej úpravy domôcť na správnom súde, a preto nárok
uplatnila na civilnom súde. Podľa právneho názoru senátu ústavného súdu, zrušené uznesenie

krajského súdu riadne neodôvodnilo danosť právomoci správneho súdu, bolo predčasné a nedalo
sťažovateľkeaniodpoveďnato,akosamôžedomôcťsvojichfinančnýchnárokovaponechaljuvprávnej
neistote. Preto senát rozhodol nálezom tak, že bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy.

50. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Zo stabilizovanej judikatúry vyplýva, že na naplnenie práva na súdnu ochranu sa
každému musí umožniť reálny prístup k súdu a do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj povinnosť
nezávislého a nestranného súdu konať a rozhodnúť v konaní, v ktorom účastník konania má všetky
procesné oprávnenia a musí splniť aj procesné povinnosti.

51. Odvolací súd má za to, že čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý garantuje právo na prístup k súdu, nemá
vo svojom obsahu právo na to, aby vec každého bola prejednaná a rozhodnutá civilným, trestným alebo
správnym súdom. Má byť prejednaná a rozhodnutá súdom.

52. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na stabilizovanú judikatúru, a to rozhodnutie kompetenčného
senátu napr. vo veci sp.zn. 1SKomp/36/2022, z ktorého vyplýva, že tento kompetenčný senát odkazuje
v tomto rozhodnutí na jedno zo svojich uznesení sp.zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 8.12.2021, v ktorom
okrem iného uvádza: „Ak je predmetom konania právo alebo povinnosť, ktoré majú svoj základ nie
v hmotnom, ale výlučne v procesnom práve, potom nemožno hovoriť o súkromnoprávnom spore

alebo súkromnoprávnej veci. Procesné právo ako také totiž nie je súčasťou súkromného práva, a tak
právne vzťahy, ktoré zakladá nemožno považovať za súkromnoprávne vzťahy. Takým prípadom je
aj neodkladné opatrenie, ktoré je procesným inštitútom upraveným v § 324 ods. 2 CSP. Predmetom
konania o neodkladnom opatrení nie je súkromnoprávny spor ani iná súkromnoprávna vec, ale procesný
nárok navrhovateľa na to, aby súd nariadil neodkladné opatrenie ako osobitný procesný prostriedok

neodkladnej ochrany práva.“

53. „Pri posudzovaní otázky, či konanie o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci civilného
súdu alebo správneho súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha
samotného hmotnoprávneho vzťahu, na ktorého ochranu má navrhované neodkladné opatrenie slúžiť,

aninavrhovanýobsahneodkladnéhoopatrenia,alerozhodujúceje,ženeodkladnéopatreniejeprocesný
inštitút upravený v CSP, o ktorom vždy rozhoduje okresný súd (§ 324 ods. 2 CSP). Naopak Správny
súdny poriadok neupravuje ani neodkladné opatrenie ani podobný široký procesný prostriedok dočasnej
ochranyúčastníka.Inštitútodkladnéhoúčinkusprávnejžaloby(§182,§189SSP)niejetakýminštitútom;
nejde totiž o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov, ktoré sú inak s podaním správnej

žaloby spojené. Správne súdy totiž nemajú právomoc konať o neodkladnom opatrení podľa § 324 a nasl.
CSP.“

54. Ďalej zdôrazňuje, že: „Právomoc na konanie o neodkladných opatreniach ako procesnom
prostriedku, má vo všeobecnosti súd podľa CSP. To však samo o sebe neznamená, že ak sú splnené

podmienky § 324 a § 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom
alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Obdobne z § 336 a § 337 CSP možno vyvodiť záver, že
neodkladné opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný
súvis s následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie „žaloba vo veci samej“ evokuje, že
neodkladné opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou, na ktorej prejednaní je daná

právomoc súdu podľa CSP. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má
právomoc na konanie o neodkladnom opatrení. Naopak sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej
veci možno nariadiť neodkladné opatrenie s navrhovaným obsahom práve voči danému žalovanému
a na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však úlohou civilného
súdu.“

55. Z predmetného právneho záveru kompetenčného senátu danej veci vyplýva, že nie je rozhodujúca
povaha samotného hmotnoprávneho vzťahu, ale to, že neodkladné opatrenie je procesný inštitút
upravený Civilným sporovým poriadkom a Správny súdny poriadok nemá takýto široký procesnýprostriedok dočasnej ochrany účastníka. Ďalej zdôrazňuje, že právomoc na konanie má vo všeobecnosti
súd podľa CSP, neznamená, že súd môže vydať (pri splnení podmienok v ustanovení § 324 a § 325
CSP) neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva a môže ho

nariadiťlenvtedy,akpovinnosť,ktorásanímukladámávecnýsúvissožalobouvovecisamej.Skúmanie
týchto okolností je však úlohou civilného súdu. Zároveň tento právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí
zdôrazňuje, že to neznamená, že súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom na
ochranu akéhokoľvek práva, ale ho možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže
mať vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej. V otázke záveru o tom, či v danej veci možno

nariadiťneodkladnéopatrenievočidanémusubjektunaochranutohtopráva,ktoréjeoznačenévnávrhu,
je úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na neodkladné opatrenie bude rozhodovať.

56. Iné rozhodnutie kompetenčného senátu, na ktoré odkazuje kompetenčný senát, a to rozhodnutie
sp.zn. 1SKomp/6/2021, dáva do pozornosti tú skutočnosť, že rozhodujúcou otázkou je záver, že
neodkladné opatrenie je procesný inštitút upravený v Civilnom sporovom poriadku. Správny súdny

poriadok neupravuje ani neodkladné opatrenie ani podobný široký prostriedok dočasnej ochrany,
správne súdy nemajú právomoc konať o neodkladnom opatrení podľa § 324 a nasl. CSP, pričom
odkazuje, že z podobného stanoviska vychádzal aj najvyšší súd v uznesení sp.zn. 1Ko/14/2018.

57. Obsahuje aj ten právny záver, že správny súd podľa § 2 ani podľa § 6 SSP nemá právomoc na

rozhodovanie o neodkladných opatreniach ani o podobnom procesnom prostriedku ochrany. Právomoc
má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku.

58. S poukazom na námietku žalovaného o nedostatku právomoci odvolací súd bol názoru, že
v prejednávanej veci je predmetom konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa CSP,

ktorým sa poskytuje komukoľvek prostriedok účinnej nápravy z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych
práv (článok 1 Základných princípov CSP) formou okamžitej a bezprostrednej (neodkladnej) nápravy,
avšak dočasného charakteru.

59. Takýto procesný prostriedok poskytnutia okamžitej a neodkladnej nápravy neobsahuje nielen

Správny súdny poriadok, ale nie je upravený ani v ustanoveniach stavebného zákona.

60. Odvolací súd nepopiera právomoc žalovaného ako stavebného úradu v zmysle kompetencií
a právomoci, ktoré mu tento zákon priznáva, viesť stavebné konanie a uplatňovať v ňom svoju právomoc
v zmysle stavebného zákona, napríklad aj v oblasti dodatočného povolenia stavby, či výkonu štátneho

dozoru v zmysle stavebného zákona.

61. Pre odvolací súd bolo zásadnou otázkou vyriešenie právomoci civilného súdu ako záruky toho,
že vo veci bude rozhodnuto spravodlivo a zákonne. Odvolací súd nebol povinný riešiť a zaoberať sa
tými skutočnosťami, či v danom prípade ide o stavbu oprávnenú, neoprávnenú, povolenú, nepovolenú

v zmysle príslušných intencií stavebného zákona. Z opisu danej situácie žalobkyňou sú zrejmé zistenia,
že konanie o dodatočnom povolení stavby, v zmysle ktorého neskôr stavebný úrad nariadil odstránenie
predmetnej chatrče – obydlia žalobkyne, začal žalovaný ako príslušný stavebný úrad. Charakter tohto
objektu (stavby), či - obydlia je špecifickou situáciou, ku ktorej by mali aj špecifickým a osobitným
postupom pristupovať príslušné orgány pri riešení danej situácie a zamýšľať sa nad tým, či nariadiť

odstránenie takéhoto obydlia je v rozpore s verejnými záujmami alebo nie a rovnako, aký vhodný postup
zvoliť, aby odstránenie tejto stavby nespôsobovalo zásah do individuálnych práv jednotlivcov.

62. Z pohľadu týchto skutočností viedli odvolací súd k úvahe a k záveru, že pri žiadanej ochrane, ktorej
sa žalobkyňa domáha formou nariadenia neodkladného opatrenia cez inštitút CSP, dochádza k stretu

viacerých práv, a to práva na nedotknuteľnosť obydlia, práva vlastníckeho, ako aj práva spojeného
s ochranou verejného záujmu. V súvislosti so stretom týchto práv nebolo možné opomenúť práva
zakotvenéavyjadrenévII.HlaveÚstavySRsnázvomZákladnéprávaaslobody,vrámciktorýchštátmá
zabezpečovať garanciu základných ľudských práv a slobôd vyjadrených v ústave, garantovať napríklad
rovnosť osôb, chrániť život, zdravie, osobnú slobodu, česť, dôstojnosť, majetok, životné prostredie a iné

(Vačok, J., Vrabko, M. a kol. Správne právo hmotné, Všeobecná časť, Bratislava, C.H.Beck, 2018, str.
19).63. Vlastnícke právo a právo na nedotknuteľnosť obydlia patria medzi občianske práva zaradené v prvej
generácii ľudských práv a ich dodržiavanie štát zabezpečuje tým, že ich v týchto právach nebude
obmedzovať.

64. Vlastnícke právo je v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené v čl. 20 Ústavy SR, v zmysle
ktorého „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie
sa zaručuje.“

65. Pojem verejný záujem v Ústave SR nie je zadefinovaný. Patrí medzi neurčité pojmy, ale dá sa
charakterizovať ako záujem všetkých občanov alebo väčšiny občanov (Vrabko, M., In. Vrabko, M., a kol.,
Správne právo procesné, Všeobecná časť, Bratislava, C.H.Beck, 2019, str. 7).

66. Stavebný zákon implicitne pojem verejný záujem vymedzuje v § 88a ods. 1 (pozri § 88a ods. 1

stavebného zákona) na svoje účely, subsumuje tak pod verejný záujem požiadavku súladu s cieľmi
a zámermi územného plánovania a osobitnými predpismi (Odborný článok 1/2021, Acta Facultatis
Iuridicae Universitatis Comenianae Mgr. V. Jakušová).

67. Odvolací súd preto pri vyriešení otázky právomoci, či je možné vykonať prieskum rozhodnutia a

zaoberať sa návrhom žalobkyne alebo nie, zvolil ten postup, že pri rozhodovaní o tomto nároku sa bude
riadiť vyšším princípom, a tým je Ústava SR, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, stabilizovaná judikatúra (kompetenčných senátov), judikatúra ESĽP a bol názoru, že pri strete
týchto práv využije zásadu proporcionality v práve a správnym vyvážením určí prioritu práva v tejto veci,
a tou je právo na nedotknuteľnosť obydlia.

68. Ústava SR v čl. 21 odkazuje, že „obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu
toho, kto v ňom býva.“ Zároveň stanovuje v odstavci 3, že iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno
zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia
alebomajetkuosôb,naochranuprávaslobôdinýchalebonaodvráteniezávažnéhoohrozeniaverejného

poriadku.

69. V čl. 8 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd je stanovená nedotknuteľnosť obydlia
ako práva na rešpektovanie obydlia v znení: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd a iných.“

70. S poukazom na zásadnú odvolaciu námietku, a to právomoci súdu o tomto návrhu rozhodovať, pre

odvolací súd bola určujúcou aj právna relevancia ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení aj s rozsudkom ESĽP zo dňa 24.4.2012 vo veci Yordanová a spol. vs.
Bulharsko (sťažnosť 25446/06), v ktorom bola daná prednosť práva na obydlie. V danom prípade ESĽP
konštatoval, že rozhodnutie Mesta Sofia o odstránení stavby bolo v súlade s vnútroštátnym právom
a sledovaným verejným záujmom, ale nebolo „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.“ (rozsudok

ESĽP z 24.4.2012, odborný článok 1/2021 Acta facultatis iuridicae universitatis Comenianae). Pri
vydávaní rozhodnutia o odstránení danej osady mala byť posúdená otázka nevyhnutnosti zásahu, ako
aj ďalšie okolnosti prípadu, predovšetkým zohľadnenie a osobitosť sociálne znevýhodnenej skupiny
a skúmať aj iné alternatívy k odstráneniu stavby, napr. legalizáciu stavieb, poskytnutie pomoci atď.

71. S ohľadom na vyššie uvedené bol odvolací súd názoru, že námietka žalovaného týkajúca sa
nedostatku právomoci súdu nemôže byť dôvodná, pretože je ústavne nutné poskytnúť ochranu
ohrozenému právo na obydlie.

72. Po vyriešení tejto zásadnej námietky odvolací súd podrobil prieskumu aj skúmanie podmienok

nariadenia neodkladného opatrenia.

73. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.74. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

75. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

76. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach

žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne
osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

77. Podľa § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez

výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti
uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia.

78. V danom prípade bol podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania

vo veci samej.

79. Predpokladom nariadenia neodkladných opatrení pred začatím konania aj počas konania je:
1/ osvedčenie dôvodnosti a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana,
2/ osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov strán sporu,

3/ osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.
Všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne a je povinnosťou súdu dôsledne skúmať
ich splnenie, každú jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z dočasného charakteru neodkladných
opatrení vyplýva, že pre jeho nariadenie musia byť osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce
záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť tiež zrejmé, že

bez okamžitej úpravy pomerov by bolo právo strany ohrozené. Súd musí zvažovať pred nariadením
neodkladného opatrenia, či v dôsledku neodkladného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný)
stav právnych vzťahov medzi stranami sporu a či zásah do práv dotknutej strany sporu je primeraný
navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práva.

80. V zásade je ustálené, že neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené tam, ak navrhovateľovi
hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy, zhoršenie jeho pozície do takej miery, že môže mať
vážnu obavu o bezprostredne hroziacej ujme, a preto príslušné ustanovenie CSP upravuje náležitosti
navrhované v nariadení neodkladného opatrenia vymedzené v § 326 CSP opísaním rozhodujúcich
skutočností, ktoré musí navrhovateľ aj náležitým spôsobom osvedčiť.

81. Pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje
opodstatnenosť návrhu aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä jej
naliehavosť a riešením (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/91/2012).

82. S odkazom na právnu teóriu Števček, M. a kol., Civilné procesné právo, Eurokódex, s.r.o., Bratislava,
2010, strana 309, osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých
dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na
neodkladné opatrenie. Postačuje, že osvedčené skutočnosti sa mu so zreteľom na všetky okolnosti javia
ako nanajvýš pravdepodobné (I.ÚS/102/2025, III.ÚS/298/2008 atď.).

83. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku predpokladá jasné, určité a zrozumiteľné
skutkové tvrdenie navrhovateľa, predloženie dostupných listinných dôkazov a elementárnu právnu
argumentáciu, z ktorých možno vyvodiť záver o vysokej pravdepodobnosti, že chránený nárok je
dôvodný a trvá. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej musí na strane súdu viesť k záveru,

že miera pravdepodobnosti vyhovenia žaloby je v danom štádiu vyššia, než pravdepodobnosť jej
zamietnutia (Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, C.H.Beck,
2016, strana 1108).84. Na základe vyššie uvedeného je povinnosťou súdu posudzovať splnené podmienky osvedčenia
hodnovernosti a trvania nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana.

85. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že sú naplnené všetky zákonné podmienky pre
nariadenie neodkladného opatrenia, keďže žalobkyňa dostatočným osvedčila, že je potrebné priznať jej
právnu ochranu a upraviť pomery strán nielen s odkazom na ustálenú judikatúru ESĽP, čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv, ale aj tú skutočnosť, že v predmetnom obydlí – chatrči býva spolu so svojou
rodinou, je síce (zrejme) postavené bez stavebného povolenia, ale jeho existenciu žalovaný dlhodobo

toleruje, ako aj široká verejnosť.

86. V danej lokalite pokojne obýva toto obydlie s vedomím a súhlasom žalovaného a táto prítomnosť
obývania a jej právnych predchodcov desaťročia je tolerovaná, čím dochádza zaiste aj k vytváraniu
silných komunitných väzieb.

87. Žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodala. Mala právo podať podnet aj na
preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacie konanie voči postupu správneho orgánu. Odvolací súd
však je názoru, že bez odbornej pomoci ani by nebola schopná využiť prostriedky právnej ochrany
v správnom konaní, a preto zostáva nezodpovedané, či postupom správneho orgánu neodoprie prístup
k spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 a 13 Dohovoru a princípu rovnosti strán.

88. Odvolací súd bol rovnako názoru, že žalobkyňa dostatočne osvedčila záujem na nutnej a naliehavej
úprave pomerov medzi ňou a žalovaným, keďže zo strany žalovaného bolo vydané Nariadenie na
odstránenie predmetnej chatrče – obydlia navrhovateľky na základe administratívneho rozhodnutia D.
C. ako príslušného stavebného úradu zo dňa 11.3.2025 v lehote 9 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Táto hrozba pretrváva aj v aktuálnej dobe a žalobkyni hrozí nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, ktoré súvisí so stratou domova, obydlia, prístrešia pre ňu a deti, a to v podmienkach,
v ktorých predmetnú chatrč obýva, na hranici nízkej chudoby.

89. Preto je dôvodné chrániť obydlie žalobkyne s využitím princípu proporcionality a vyváženia daného

stavu na stranách oboch účastníkov. Odvolací súd zistil, že stavebný úrad má právomoc vykonať
svoje rozhodnutie bez toho, aby využil príslušné ustanovenia aj Exekučného poriadku, keďže ide
skutočne o jednoduchú stavbu a obydlie žalobkyne pomenované ako chatrč slúžiace na obydlie. Preto
v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku (§ 190 ods. 1) je žalovaný oprávnený aj sám
pristúpiť k jej odstráneniu. Z tohto dôvodu bola preukázaná dostatočná pasívna legitimácia žalovaného

v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, pretože predmetný titul (administratívne rozhodnutie),
je možné vymáhať aj v rámci Exekučného poriadku alebo tak, že oprávnený (stavebný úrad) sám alebo
prostredníctvom iného odstráni stavbu na trovy povinného.

90. S ohľadom na potrebu úpravy pomerov žalobkyňou, ktorá žije v generačnej chudobe, je to jej jediné

bývanie, obydlie, v tomto priestore má vytvorené komunitné väzby s okolím a hrozí jej ujma, že obydlie,
v ktorom býva spolu so 6 maloletými deťmi, príde o prístrešie, pričom ide o jej jediné miesto, ktoré
je jej domovom a deti navštevujú čiastočne aj miestnu základnú školu s materskou školou, odvolací
súd konštatuje, že je osvedčenou skutočnosťou potreba nariadenia neodkladnej úpravy pomerov medzi
týmito stranami sporu.

91. Dôležitou skutočnosťou je aj to zistenie, že okolie, žalovaný (aj vlastníci pozemkov) dlhodobo
tolerovali, že žalobkyňa býva v tomto obydlí na predmetných pozemkoch a aj jej právni predchodcovia.

92. Preto záver odvolacieho súdu vyplýva z potreby nutnej a naliehavej úpravy pomerov medzi

žalobkyňou a žalovaným spočívajúci v povinnosti zdržať sa odstránenia jej obydlia na predmetných
nehnuteľnostiach, pretože je tu bezprostredne hroziaca ujma súvisiaca so stratou obydlia.

93. Pri posúdení predmetnej veci odvolací súd sa zaoberal aj s oproti stojacimi právami účastníkov
konania, pričom bral do úvahy judikatúru súdov, ktorá sa na daný prípad môže aplikovať, bral do úvahy

existenciu (zrejme) nepovolenej stavby, ktorá slúži ako obydlie, pričom jej odstránením vzniká hrozba
sankcionujúca neoprávnený zásah.94. Bol názoru, že je dôvodné pri tejto kauze postupovať nielen na základe formálnych argumentov, ale
aj využitím princípov, úvah, či testov racionality – proporcionality a tieto aplikovať spôsobom na daný
prípad.

95. Postup prvoinštančného súdu však nebol správny vo výroku II. jeho rozhodnutia. Nebol dôvod na
poučenie o podaní žaloby na vypratanie nehnuteľnosti smerujúcej voči žalovanému. Dôvodné bolo
postupovať v súlade s § 336 ods. 1 CSP v záujme adekvátnej ochrany práv žalobkyne, ktorá sa dožaduje
tejto ochrany a uložiť jej v zmysle § 336 ods. 1 CSP povinnosť podať žalobu v ním určenej lehote.

Takouto, pre odvolací súd, sa javila najbližšie svojim obsahom žaloba týkajúca sa umožnenie práva
užívať predmetné obydlie nachádzajúce sa na sporných pozemkoch v k.ú. C.. Obsah tejto žaloby bude
plynule nadväzovať na zistené skutočnosti o tom, či v predmetnom obydlí dlhodobo alebo nie býva
žalobkyňa spolu so svojimi deťmi, predchodcami, v práve o tomto osídlení, v tomto obydlí, práva, ktoré
sa budú dotýkať dotýkajú nielen práv na vlastníctvo stavby (či obydlia) - chatrče, ale samozrejme aj práv
vlastníctva k pozemkom dotknutých subjektov, keďže ide zrejme o obydlia postavené bez stavebného

povolenia. Môže ísť o klasický typ vlastníckej žaloby, ochrany ktorej sa môže domáhať súdnou cestou,
či už vysporiadaním práv medzi vlastníkmi pozemku a vlastníkmi chatrče alebo aj postupom upraveným
v Občianskom zákonníku v rámci ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka.

96. Tento charakter žaloby zvolil odvolací súd práve z pohľadu špecifického riešenia osídľovania

pozemkov týmito marginalizovanými skupinami obyvateľstva, ktorý doteraz nebol riešený, ale sa javí
stále ako aktuálny problém. Bude potrebné sa vyporiadať, či odstránenie tejto stavby – chatrče
je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (ako to uviedol aj v spomínanom rozhodnutí ESĽP)
s prihliadnutím na to, že tieto stavby na druhej strane vyvolávajú zásah do subjektívnych práv –
vlastníckych práv k pozemkom, tiež či je v takej intenzite potrebný predmetný zásah bez hľadania iného

alternatívneho riešenia, než odstránenia danej stavby.

97. V tomto smere za úvahu stojí aj participovanie štátu na vyriešení tejto zásadnej otázky v našej
spoločnosti týkajúcej sa marginalizovaných skupín obyvateľstva spočívajúcej v nelegálnom osídľovaní
pozemkov, hľadaním vhodného riešenia, ktoré by bolo pre dotknuté strany alternatívou.

98. Preto s ohľadom na špecifikum tohto návrhu, ktorý žalobkyňa predostrela pred civilným súdom
z pohľadu skúmania všetkých podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, aj s vyporiadaním sa
právomoci civilného súdu, bol odvolací súd toho názoru, že je potrebné skúmať a prihliadať na okolnosti
tohto prípadu, ktoré činili tento prípad špecifickým a ojedinelým v závere, že nariadenie odstránenia

týchto neoprávnených (nepovolených) stavieb sa musí posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti
daného prípadu civilným súdom.

99. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Správne bolo aj rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania.

100. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou úspechu § 255 ods. 1
CSP, keďže má za to, že žalovaný nebol v odvolaní úspešný, žalobkyňa bola úspešná a priznal úspešnej
žalobkyni vo vzťahu trovy odvolacieho konania. Určenie poučovacej povinnosti podať žalobu spadalo
do poučovacej povinnosti súdu, ktorá v danom prípade nebola zo strany súdu zvolená správne, preto

odvolací súd napadnutý uznesenie zmenil v tejto časti, čo nemôže mať vplyv na úspech v základe
konania, v ktorom navrhovateľka bola úspešná.

101. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).