Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 7To/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125011980
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125011980.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B. a spol., pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 172
ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 06.08.2024 a iné, o
odvolaní obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 03.11.2025 pod sp. zn.
5T/30/2025, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 26.02.2026 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku

o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. F., A. XXXX/XX, t.č. ÚVTOS a ÚVV
Leopoldov

u k l a d á :

Podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 (ďalej len „Trestného zákona“) s poukazom
na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo
výmere 11 (jedenásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu so stredným stupňom stráženia.

V ostatnej časti zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu bol obžalovaný A. B. uznaný vinným zo spáchania
zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173
ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 (ďalej len „Trestného
zákona“) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona sčasti formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

si neoprávnene najmenej od 22.9.2021 až do dňa 19.1.2022 od neznámych osôb presne nezisteným
spôsobom na nezistených miestach neoprávnene v rozpore so zákonom č. 139/1998 Z. z. o omamnýchlátkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zadovážil psychotropné
látky a to pervitín - metamfetamín, ktoré neoprávnene prechovával:

v osobnom motorovom vozidle značky FORD MONDEO, evidenčné číslo G., VIN: H., rok výroby 2008,
farba: šedá metalíza, vo vlastníctve I. F., bytom D. E. F., A. XXXX/XX, v ktorom bola dňa 19.01.2022
vykonaná prehliadka iných priestorov na základe príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava pod
sp. zn. IPO-V-25/2021/2207- 46 zo dňa 14.01.2022 podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku, pri ktorej
bolo zaistené:

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (vložené v čiernom textilom puzdre na suchý zips) s obsahom
metamfetamínu s hmotnosťou 24737 mg, s priemernou koncentráciou účinnej látky metamfetamín 70,9
% hmotnostného,

a u seba, keď na základe príkazu na osobnú prehliadku podľa § 102 ods. 1 Trestného poriadku mu

bola zaistená:

- kovová nádobka striebornej farby s obsahom metamfetamínu s hmotnosťou 4374 mg, s priemernou
koncentráciou účinnej látky 72,3 % hmotnostného metamfetamínu,

pričom obžalovaný A. B. prechovával metamfetamín aj za účelom ďalšej distribúcie, ktorý predával
prípadne za odplatu alebo bezodplatne poskytoval na rôznych miestach na území Trnavského a
Nitrianskeho kraja najmenej A. J., K. A. a odsúdenému A. D., (právoplatne odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/47/2022 zo dňa 19.4.2023 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 3To/84/2023 zo dňa 19.9.2023 ), pričom odsúdený A. D. (právoplatne odsúdený

rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/47/2022 zo dňa 19.4.2023 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/84/2023 zo dňa 19.9.2023 ) neoprávnene v uvedenom časovom
období prechovával v byte č. XX nachádzajúcom sa na 1. podlaží vo vchode č. 46 bytového domu v
meste G. E. L. M. N. C. O. XXXX v ktorom bola dňa 19.01.2022 vykonaná domová prehliadka na základe
príkazu sudcu Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 8Tp/302/2022-2-V-OSTT zo dňa 16.01.2022 podľa

§ 100 ods. 1 Trestného poriadku, pri ktorej bolo zaistené:

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom metamfetamínu s hmotnosťou 264 mg s priemernou
koncentráciou účinnej látky 75,8 % hmotnostného metamfetamínu,

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom zabalené v čiernej fólii s obsahom metamfetamínu s hmotnosťou
60 066 mg, s priemernou koncentráciou účinnej látky 74,9 % hmotnostného metamfetamínu,

- plastové vrecko s obsahom metamfetamínu s hmotnosťou 313 mg, s priemernou koncentráciou účinnej
látky 75,4 % hmotnostného metamfetamínu,

-plastovévreckostlakovýmuzáveromsobsahommetamfetamínushmotnosťou5313mg,spriemernou
koncentráciou účinnej látky 75,6 % hmotnostného metamfetamínu,

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom sušeného konope (marihuana) s hmotnosťou 262

mg, s koncentráciou účinnej látky 10,3 % hmotnostného tetrahydrokanabinolu (THC), obsahujúce 27
mg THC,

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom sušeného konope (marihuana) s hmotnosťou 181
mg, s koncentráciou účinnej látky 10,7 % hmotnostného tetrahydrokanabinolu (THC), obsahujúce 19

mg THC,

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom sušeného konope (marihuana) s hmotnosťou 165
mg, s koncentráciou účinnej látky 16,6 % hmotnostného tetrahydrokanabinolu (THC), obsahujúce 27
mg THC,

a odsúdený A. D. (právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/47/2022 zo
dňa 19.4.2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/84/2023 zo dňa 19.9.2023)
pervitínodobžalovanéhoA.B.prechovávalokremvlastnejpotreby,povzájomnejdohodesobžalovanýmA. B. na rôznych miestach v G. aj za účelom ďalšej distribúcie, ktorý predával, prípadne za iné protislužby
poskytoval najmenej P. J., Q. D., C. D., ako i ďalším doposiaľ nestotožneným osobám,

pričom v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II.
skupiny psychotropných látok.

Za túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona účinného

od 6.8.2024 (ďalej len „Trestného zákona“) s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 súd obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému uložil i trest prepadnutia veci a to:

- 1 kus mobilný telefón značky SAMSUNG A 51, čiernej farby, S/N: R58NC06QQDY v čiernom
ochrannom obale, spolu so SIM kartou 4KA SK č. 0311012622060.

- finančná hotovosť v sume 20 eur.

Okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č. l. 128-145 spisu.

Proti tomuto rozsudku, a to ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, zahlásil voči všetkým

jeho výrokom odvolanie obžalovaný A. B., ktoré následne písomne zdôvodnil tak prostredníctvo svojho
obhajcu ako i vlastne koncipovanými písomnými podaniami.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava prítomný pri vyhlásení rozsudku sa práva na podanie odvolania
vzdal.

Obžalovaný A. B. v písomne zdôvodnenom odvolaní prostredníctvom obhajcu uviedol, že : (citácia)

„V trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 5T/30/2025, obžalovaný A. B.
prostredníctvom svojho obhajcu odôvodňujem odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa

3.11.2025, sp.zn. 5T/30/2025-128 (ďalej len „napadnutý rozsudok"), ktoré som podal bezprostredne po
vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní v rozsahu proti výroku o vine, proti výroku
o treste, aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, pretože napadnutý rozsudok v
celom rozsahu považujem za nesprávny.

Napadnutému rozsudku predchádzali podstatné chyby konania, rozsudok je založený na nesprávne
zistenom skutkovom stave, vykonané dôkazy boli získané nezákonne, v konaní bolo závažným
spôsobom porušené právo na obhajobu.

1./ Výrok o vine je výsledkom nesprávneho postupu v konaní, založený na nesprávne zistenom

skutkovom stave, ktorý bol zistený takým spôsobom, že prvostupňový súd selektívne vyhodnotil
výpovede svedkov tak, že za relevantné považoval iba tie výpovede, ktoré vyznievajú výlučne v môj
neprospech. Celú skupinu svedeckých výpovedí posúdil ako účelové výpovede len preto, že svedkovia
vypovedali v môj prospech, hoci na to nemal žiadne relevantné podklady. Napriek tomu, že svedkovia K.
A., R. D., v tom čase spoluobžalovaný A. D. na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyvrátili podozrenia

smerujúce proti mojej osobe, súd ich výpovede označil ako nepravdivé a výrok o vine oprel o výpovede
A. D. z prípravného konania zo dňa 22.1.2022 pred sudcom pre prípravné konanie, o výpoveď R. D. z
prípravného konania a u K. A. o záznamy z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.

2.1./ Konanie, ktoré pokračovalo na prvostupňovom súde po dovolaní a po zrušení napadnutého

rozsudkuKrajskýmsúdomvTrnave,bolonezákonné,pretoževšetkyhlavnépojednávaniabolivykonané
bez prítomnosti obžalovaného A. D..2.2./RozsudkomNajvyššiehosúduSRzodňa21.5.2025,sp.zn.4Tdo/65/2024,bolozrušenéuznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.9.2023, sp.zn. 3To/84/2023, pričom zrušujúci výrok znie takto:

„Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. septembra
2023, sp. zn. 3 To 84/2023 a zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušeníím, stratili podklad."

Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie Krajského súdu v Trnave bolo zrušené v celom rozsahu, dovolací

súd neobmedzil zrušenie iba na moju osobu obž. A. B.. Uvedenému zodpovedá aj dôvod dovolania, pre
ktorý bolo uvedené uznesenie zrušené, pretože tento sa v celom rozsahu vzťahuje aj na A. D..

2.3./ Uznesením Krajského súdu v Trnave uznesením zo dňa 15.7.2025, sp.zn. 3To/75/2025, bol
napadnutý rozsudok zrušený v celom rozsahu, pričom zrušujúci výrok znie takto:

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý
rozsudok v celom rozsahu."

Tento výrok logicky nadväzuje na predchádzajúci výrok dovolacieho súdu a je z neho celkom zrejmé, že
napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 19.4.2024, sp.zn. 5T/47/2022 bol zrušený v celom

rozsahu, teda aj vo výroku o vine, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u A. D..

2.4./ Z uvedených skutočností vyplýva, že prvostupňový súd mal konať na hlavných pojednávaniach aj s
obžalovaným A. D., ktorého však na hlavné pojednávania nepredvolával a tento sa na nich nezúčastnil.
Nemal som možnosť navrhovať jeho výsluch v procesnom postavení obžalovaného. Týmto postupom

boli porušené ustanovenia Trestného poriadku a moje právo na obhajobu.

3.1./ Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd v konaní a v napadnutom rozsudku vníma vyššie uvedené
skutočnosti opačne a tiež vzhľadom k tomu, že napadnutý rozsudok ma uznáva za vinného a ukladá
mi trest, považujem za potrebné namietať v tomto odvolaní aj ďalšie okolnosti, ktoré považujem za

významné. V tomto štádiu konania súd považuje za obžalovaného v tejto veci iba mňa A. B., preto
postupu súdu vytýkam nasledovné.

3.2./ Na hlavnom pojednávaní som navrhol vykonať výsluch svedka A. D., a to z dôvodu, že v tomto
štádiu je považovaný za už odsúdeného, teda táto trestná vec proti nemu má byť právoplatne skončená.

Z uvedeného potom vyplýva, že pôvodne obžalovaný A. D. už nemá v tomto konaní procesné postavenie
obžalovaného, ale môže mať procesné postavenie svedka. Súd tento návrh na vykonanie výsluchu
svedka A. D. odmietol s tým, že všetky výpovede A. D. v postavení obvineného sú použiteľné, pretože
sa jedná o to isté konanie. Súd v podstate túto argumentáciu obhajoby považuje za nesprávnu. Uvedený
postup považujem za porušenie práva na obhajobu závažným spôsobom, pretože u A. D. sa jedná o

kľúčového svedka.

Tvrdenie súdu že sa jedná o to isté konanie nezodpovedá ani ďalšej skutočnosti. Konanie ktoré je teraz
vedené výlučne proti mne obž. A. B., je vedené na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 5T/30/2025.
Pôvodné konanie v ktorom sme boli obžalovanými dvaja, ja a A. D., bolo vedené pod sp.zn. 5T/47/2022.

Zuvedenéhovyplýva,žesanejednáotoistékonanietakakotouvádzasúd,alejednásadvesamostatné
konania.

3.3./ A. D. v konaní sp.zn. 5T/30/2025, ktoré bolo vykonané so mnou ako s obžalovaným, nikdy nebol
vypočutý ako svedok a preto nemožno moju vinu zakladať na Žiadnej z jeho výpovedí uskutočneným v

inom konaní vedenom pod sp.zn. 5T/47/2022, a to najmä preto, že tomto inom konaní mal iné procesné
postavenie, bol obvinený. Napadnutý rozsudok je tak založený na dôkazoch, ktoré sú v tomto konaní
nepoužiteľné.

Vzhľadom k tomu, že výrok o mojej vine v napadnutom rozsudku je založený na výpovedi A. D. zo dňa

22.1.2022 v procesnom postavení obvineného, považujem takýto postup za nezákonný, pretože A. D.
v tomto konaní obvineným nie je.4.1./ U A. D. si súd vybral jedinú usvedčujúcu výpoveď z prípravného konania zo dňa 22.1.2022 a
spochybnil jeho výpovede a vyjadrenia v ktorých vyvracia dôvodnosť môjho obvinenia z hlavného
pojednávania zo dňa 28.9.2022, 20.10.2022, 6.4.2023, z rozhodovania o ponechaní vo väzbe po podaní

obžaloby z 5.8.2022, spochybnil prvotnú výpoveď z prípravného konania z 20.1.2022.

Takto si súd zo šiestich výpovedí A. D. vybral jednu jedinú usvedčujúcu, a to výpoveď z prípravného
konania zo dňa 22.1.2022, ktorú uskutočnil bez prítomnosti svojej obhajkyne, hoci sa jednalo o prípad
povinnej obhajoby. Uvedená výpoveď bola uskutočnená bez možnosti A. D. využiť právo na obhajobu,

pretože od jeho zadržania nemohol využiť právo radiť sa s obhajkyňou, ktorá sa žiadneho úkonu v tejto
fáze nezúčastnila.

A. D. viac krát označil túto výpoveď zo dňa 22.1.2022 za nepravdivú.

Napadnutý rozsudok uvádza, že výpovede A. D. z 5.8.2022 a z 20.1.2022, ktoré vyvracajú podozrenie vo

vzťahu k mojej osobe, nekorešpondujú s ďalšími dôkazmi, ktoré však nijako nekonkretizuje. Poukazujem
na skutočnosť, že zo žiadneho iného vykonaného dôkazu nevyplýva, že by som mal predávať drogy A.
D.. Vo výpovedi z hlavného pojednávania zo dňa 20.1.2022 nie sú žiadne rozpory, podstatné je to čo
uviedol vo vzťahu k mojej osobe, že ja som mu drogy nepredával.

4.2/ V tejto súvislosti uvádzam, že aj túto výpoveď A. D. zo dňa 22.1.2022 súd hodnotí selektívne, vyberá
si z nej len tú časť, v ktorej ma usvedčuje z predaja drog a opomína tú časť, v ktorej uvádza, že drogy
nájdené v aute boli jeho. Toto tvrdenie, kedy sa A. D. priznáva k tomu, že drogy zaistené vo vozidle Ford
Mondeo patrili jemu, uvádza vo všetkých svojich výpovediach a nikdy netvrdil o tejto okolnosti nič iné.
Na jednej strane teda súd uveril tvrdeniu A. D. v tom, že ja som mu mal drogy predávať a na druhej

strane neuveril jeho tvrdeniu v tej istej výpovedi, že drogy nájdené v aute boli jeho. Prechovávanie týchto
drog nájdených vo vozidle Ford Mondeo bolo dané za vinu mne, teda v rozpore s výpoveďou A. D. z
22.1.2022, o ktorej jedinej súd tvrdí, že je dôveryhodná.

4.3/ Z výpovede obž. A. D. na hlavnom pojednávaní zo dňa 28.9.2022 vyplýva, že odo mňa si drogy

nezadovažoval. V čase zadržania bol pod vplyvom pervitínu (pozn. uvedené je potvrdené aj vykonaným
dokazovaním zápisnicou o odbere krvi a moču ku ktorému u D. došlo 19.1.2022 o 14,10 hodine s
neskorším pozitívnym výsledkom prítomnosti pervitínu v krvi aj v moči).

Už v prvej výpovedi obvineného A. D. z 20.1.2022 vyplýva, že nájdené drogy boli jeho a ja som mu

žiadne drogy nedával.

Na hlavnom pojednávaní dňa 20.10.2022 obž. A. D. k prečítanej výpovedi z prípravného konania z
22.1.2022 uviedol, že vypovedal usvedčujúco na mňa preto, že ho tak inštruovali policajti, ktorí mu
uvádzali, že nepôjde do väzby. D. potvrdil, že jediná pravdivá výpoveď bola tá, ktorú podal na hlavnom

pojednávaní, teda tá, v ktorej uvádza, že odo mňa žiadne drogy nemal.

Obž. A. D. sa na hlavnom pojednávaní dňa 6.4.2023 vyjadril k výpovedi svedka F. J. tak, že tento policajt
ho nahováral na výpoveď proti mne, že nepôjde do väzby a nič sa mu nestane.

Obž. A. D. teda opakovane vypovedal o tom, že so mnou nepáchal žiadnu drogovú trestnú činnosť.
Opakovane takto vypovedal po riadnych poučeniach a spontánne. Zároveň dostatočne vysvetlil, prečo
vovýpovediz22.1.2022uvádzalnepravdivéskutočnosti.Ztaktovykonanéhodokazovaniavyplývazáver
o tom, že som mu drogy nedával, nepredával a ani od neho nekupoval.

Skutkový záver o tom, že som mal drogy predávať A. D., je v rozpore s vykonaným dokazovaním.

4.4./ K úvahám o tom, že v tom čase obžalovaný A. D. urobil vyhlásenie o vine bez výhrad ku skutkovej
vete obžaloby a súd následne toto vyhlásenie neprijal z dôvodu, že skutok nezodpovedal právnej
kvalifikácii skutku, uvádzam nasledovné.

Z vyhlásenia obž. A. D. o tom, že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe, nemožno vyvodiť, že tým
zároveň usvedčuje aj mňa, obž. B.. V tomto smere je dôkazom len výpoveď obž. D., ale nie samotná
skutočnosť že urobil vyhlásenie o vine, pretože toto vyhlásenie dôkazom nie je.V situácii, keď súd vedel o tom, že skutok popísaný v obžalobe nie je v súlade s právnou kvalifikáciou
skutku, mal postupovať podľa § 241 ods. 2 Trestného poriadku a s touto skutočnosťou oboznámiť

všetkých, ktorým sa doručuje obžaloba, teda aj obž. A. D.. K takémuto postupu však nedošlo, čo
považujem za porušenie práva na obhajobu.

4.5./ Zásada bezprostrednosti hlavného pojednávania bola popretá priznaním dôkaznej hodnoty výlučne
výpovedi z prípravného konania, hoci A. D. dostatočne a opakovane na hlavnom pojednávaní vysvetlil,

prečo ma vo výpovedi dňa 22.1.2022 čiastočne usvedčoval.

5.1./ K pervitínu, ktorý bol nájdený vo vozidle Ford Mondeo a vo vrecku mojej bundy uvádzam
nasledovné.

Vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní som poprel páchanie trestnej činnosti a zároveň

obchodovanie s drogami nebolo preukázané. Pokiaľ ide o plastové vrecko s 24,7 g pervitínu, vložené
v čiernom textilnom puzdre, zaistené v motorovom vozidle Ford Mondeo, uvedená vec mi nepatrila a
zároveň som nemal vedomosť o obsahu tohto puzdra.

Pokiaľ ide o pervitín v množstve 4,3 g v kovovej nádobke striebornej farby nájdený u mojej osoby pri

osobnej prehliadke, k tomu som sa vyjadril tak, že pri ceste autom niečo spadlo, zodvihol som to a vložil
si do vrecka bundy, pretože som si myslel, že sa jednalo o zapaľovač. Taktiež som nemal vedomosť o
obsahu tejto kovovej nádobky.

Z výpovede A. D. vyplýva, že pervitín nájdený vo vozidle Ford Mondeo v čiernom plastovom vrecku

v množstve 24,7 g patril D., ktorému to vo vozidle vypadlo. V záverečnej reči uviedol, že aj drogy v
zapaľovači (pozn. v striebornej kovovej nádobke), patrili jemu.

Ako vyplýva zo zhodných výpovedi mojej a D., v deň zadržania sme boli obaja vo vozidle Ford Mondeo.
D. si sadol do vozidla Ford Mondeo v čase, keď mi išiel vrátiť dlh vo výške 300,- € a potom z vozidla

vystúpil. Čierne puzdro s obsahom 24,7 g pervitínu a strieborná nádobka s obsahom 4,3 g pervitínu,
patrili A. D., ktorému počas manipulácie s peniazmi a s jeho vecami vo vozidle vypadli, pričom ja som o
obsahu týchto vecí nemal vedomosť. Nádobku striebornej farby som si vložil do vrecka bundy keď som
si ju všimol po ceste a čierne plastové vrecko v ktorom bol neskôr nájdený pervitin, som si nevšimol.
Preto nie je dôvodné dávať mi za vinu prechovávanie týchto drog nájdených pri prehliadke vozidla Ford

Mondeo a pri osobnej prehliadke u mňa.

S týmito tvrdeniami korešponduje aj oboznámený obsah SMS správy, podľa ktorého A. D. dňa 19.1.2021
o 6:21,29 hod. vybral z bankomatu sumu 300,- €, ktorú mi mal v ten deň vrátiť za dron, ktorý som mu
predal.

Z uvedeného dôvodu je nespráva tá časť výroku o vine, ktorá mi dáva za vinu prechovávanie vyššie
uvedeného množstva drogy.

5.2. Tvrdenie uvedené v napadnutom rozsudku, že pri osobnej prehliadke som mal dobrovoľne vydať

pervitín, sa nezakladá na pravde a nie je ani v súlade s relevantnými zápisnicami nachádzajúcimi sa
v spise.

Kvykonaniuosobnejprehliadkyumojejosoby,malodôjsťpodľazápisniceovykonaníosobnejprehliadky
dňa 19.1.2022 od 10,30 hod. do 10,40 hod. Pri tejto prehliadke som mal vydať kovovú nádobku šedej

farby s obsahom plastového vrecka s hnedou kryštalickou látkou, u ktorej bolo neskôr zistené, že sa
má jednať o pervitín. Všetky tieto časové a obsahové údaje sú však v rozpore s mojou výpoveďou,
ale aj v rozpore so zápisnicou o zadržaní mojej osoby, z ktorej vyplýva, že som bol zadržaný dňa
19.1.2022 09.35 hod a bola mi vykonaná osobná prehliadka už pri tomto zadržaní. Zápisnica o vykonaní
osobnej prehliadky údajne vykonanej od 10,30 do 10,40 hod. popisuje fiktívny úkon, ku ktorému nedošlo

v deklarovanom čase od 10,30 do 10,40 hod., ale došlo k nemu už o hodinu skôr v rámci osobnej
prehliadky vykonanej pri zadržaní. Namietam tiež skutočnosť, že zápisnica o osobnej prehliadke mi
nebola predložená na podpis na všetkých jej stranách, ale iba na poslednej strane. Táto námietka má
význam z toho hľadiska, že na prvej strane zápisnice je uvedené údajné moje vyjadrenie, ktoré súduvádza v napadnutom rozsudku na viacerých miestach, citujem: „ A. B. uvádza, že má pri sebe pervitín
vetrovka vrecko, nádoba šedej farby.“ Takéto vyjadrenie som neuviedol a zároveň zápisnica na tejto
strane neobsahuje potvrdenie mojim podpisom.

Vo vzťahu k osobnej prehliadke, ktorá mala byť údajne vykonaná dňa 19.1.2022 o 10,30 hod. a pri ktorej
mala byť v mojej bunde nájdená kovová nádobka striebornej farby uvádzam, že táto nádobka mi bola
vyňatá z vrecka ihneď po vykonaní policajného zákroku (pozn. podľa zápisnice o zadržaní v čase cca
o 9,35 hod.).

5.3. S poukazom na tieto námietky, považujem napadnutý rozsudok za nesprávny aj v časti, kde sa
mi dáva za vinu, že som si mal zadovážiť a následne prechovávať drogy v motorovom vozidle Forde
Mondeo a tiež u seba vo vrecku bundy.

Uvedené skutočnosti mi nemôžu byť dávané za vinu, pretože o drogách ktoré boli nájdené v striebornej

kovovej nádobke vo vrecku mojej bundy, som nemal vedomosť, myslel som si, že je tam zapaľovať, ktorý
nosievam v podobnej nádobke. Uvedené množstvo 4.374 mg pervitínu, som mal u seba bez vedomosti
o ňom, preto toto konanie nie je pokryté mojim zavinením.

Pokiaľ ide o čierne plastové vrecko nájdené pri prehliadke vozidla Ford Mondeo, o tomto som nevedel

vôbec, nakoľko som nezaregistroval, kedy A. D. vypadlo tak ako on sám uviedol. Vzhľadom k tomu tiež
platí, že o obsahu tohto vrecka som nemal žiadnu vedomosť, čím je vylúčené moje zavinenie.

Stíhaný trestný čin, je úmyselným trestným činom, kde sa vyžaduje úmyselné zavinenie páchateľa,
pričom toto musí byť v rámci dokazovania aj preukázané. V tomto prípade moje zavinenie preukázané

nebolo a dokonca platí opak, bolo preukázané, že som nemal vedomosť o drogách nájdených v mojom
vozidle a v mojej bunde.

6.1./ Svedok K. A. vo výpovedi zadržaného-podozrivého z 19.1.2022 uviedol, že ja som mu drogy
nedával, nikdy som mu drogy neponúkal a nemá vedomosť o tom že by som drogy predával. Obhajoba

navrhla čítanie tejto výpovede (pozn. v tom čase jediná výpoveď, nakoľko následne svedok odmietal
vypovedať), čo bolo súdom odmietnuté.

Následne bol svedok K. A. na návrh obhajoby vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 23.2.2023, kedy
odpovedal na otázky tak, že nikdy som mu nedal a nepredal drogy, on mi tiež nikdy nedal a nepredal

drogy, v stíhanom období 2021-2022 sa nezaoberal drogovou trestnou činnosťou a nikdy sme sa spolu
o drogách nebavili.

Žiadne iné výpovede svedka K. A. nie sú, s výnimkou tých, v ktorých odmietol vypovedať. Z obsahu
tohto dôkazu jednoznačne vyplýva, že skutkový záver uvedený v napadnutom rozsudku o tom, že som

mu mal predávať drogy, je nepravdivý. A. zároveň poprel komunikáciu o drogách, z čoho vyplýva, že v
prečítaných záznamoch z odpočúvania sme sa o drogách nebavili.

Na uvedenom nič nemení ani výsledok znaleckého dokazovania z odboru fonoskopie, pretože pri
komunikácii ktorá bola predmetom skúmania, sa nejedná o komunikáciu týkajúcu sa drog. Záver, ktorý si

súd vyvodil z prepisov tejto komunikácie, že sme sa mali baviť o drogách, je jednou z mnohých možných
verzíí toho, o čom sme sa bavili a rozhodne nejde o nepochybný záver, ktorý by vylučoval akýkoľvek
iný záver.

Súd skutkový záver o tom, že som mal drogy predávať aj K. A. založil výlučne na domnienkach, ktoré

si vytvoril na základe záznamov z odpočúvania, pričom nezohľadnil fakt, že súčasťou dôkazov je moja
výpoveď, aj výpoveď svedka K. A., v ktorej sme obaja popreli obchodovanie s drogami. Tento skutkový
záver je tak v rozpore s vykonanými dôkazmi, je nesprávny a arbitrárny.

7.1./ Jediný z vypočutých svedkov, ktorý svedčí proti mne, obž. A. B. je svedok A. J., ktorý uviedol, že

som mu predával drogy. Toto tvrdenie som poprel a poukázal som na to, že J. poznám v súvislosti so
záujmom kúpiť od neho štvorkolku, pričom následne mi predal kosačku, čo potvrdil aj J.. Nikdy som s
nim neriešil drogy a nevedel som o tom, že nejaké berie. Výpoveď J. nie je potvrdená žiadnym iným
dôkazom. Neexistuje žiadna podporná svedecká výpoveď, žiadny záznam z odpočúvania, ani iný dôkaz,ktorý by výpoveď J. podporil. Z jeho výpovede je evidentné, že svedok má problém uvádzať časové
súvislosti a skutkové okolnosti. Najskôr uviedol, že kúpil drogy za 20 €, následne uviedol že ich kupoval
raz týždenne asi 20 krát. Uviedol, že drogy neberie od apríla 2022 (pozn. 25.4.2022 bol vypočutý ako

svedok vyšetrovateľom. ktorému v tom čase uviedol, že neužíva asi pol roka). Svedok nevie nim tvrdené
okolnosti zaradiť v čase. Nerozoznáva ani roky, a už vôbec nie mesiace. Tento svedkov „nedostatok“,
resp. hendikep bol na výsluchu (pozn. aj v prípravnom konaní, aj v konaní pred súdom) taký zjavný,
že sa obhajoba musela venovať otázke, ako je možné, že svedok nevie či sa niečo o čom vypovedá
malo stať pred pol rokom, alebo pred dvomi rokmi. Svedok sám na výsluchu uviedol, že bol v roku

2014 účastníkom dopravnej nehody, kde mal krvácanie do mozgu a opuch mozgu a podľa jeho slov
má problém s krátkodobou pamäťou a nepamätá si dátumy. Sám J. teda uviedol vysvetlenie, ktoré
sa javí byť ako logické a vysvetľujúce. Tvrdenie súdu uvedené v napadnutom rozsudku, že obhajoba
sa snažila znížiť dôveryhodnosť svedka J. z dôvodu, že tento mal v roku 2014 dopravnú nehodu, po
ktorej mal opuch mozgu a krvácanie do mozgu a má odvtedy problém krátkodobou pamäťou... bola
márna", je zjavne nesprávne vyhodnotenie tohto nepriaznivého zdravotného stavu svedka, o ktorom

vypovedal celkom spontánne sám. Práve naopak, súd mal tejto okolnosti venovať náležitú pozornosť,
a to najmä preto, že J. je jediná osoba, ktorá uvádza, že som mu mal predávať drogy. Som toho
názoru, že súd nemôže sám vyhodnotiť skutkovú okolnosť, či svedok má alebo nemá poruchy pamäte v
dôsledku vážneho poranenia hlavy. Táto otázka by mohla byť zodpovedaná iba po vykonaní znaleckého
dokazovania, pretože je odbornou otázkou, ktorú môže zodpovedať len znalec. Bolo na mieste vykonať

vyšetrenie duševného stavu svedka J., pretože tak vážne zranenie hlavy, ktoré popísal aj s následkami
týkajúcimi sa jeho pamäte, má význam pre posúdenie hodnovernosti jeho výpovede.

U svedka A. J. sú závažné pochybnosti o tom, že jeho schopnosť správne vnímať a vypovedať je
podstatne znížená a zároveň platí, že je jediným svedkom, ktorý ma usvedčuje z drogovej trestnej

činnosti. Táto okolnosť je dôvodom na vyšetrenie duševného stavu svedka J. podľa § 150 Trestného
poriadku.

7.2/ Vzhľadom k tomu, že u svedka J. sa jedná o jediného svedka, ktorý ma usvedčuje z trestnej činnosti,
je potrebné na túto výpoveď prihliadať s osobitnou starostlivosťou a hodnotiť jej obsah, aj osobu svedka

z hľadiska dôveryhodnosti. Sám svedok uviedol okolnosti o dopravnej nehode, závažnom zranení hlavy
a o výpadkoch pamäte. Z hľadiska jeho zdravotného stavu, sú pochybnosti o tom, čo vypovedá. Nie je
pravdou tvrdenie uvedené v napadnutom rozsudku, že tento svedok vypovedal pokojne, konzistentne a
nefabuloval. Svedok sa bezprostredne pred hlavným pojednávaním pýtal, čo má vypovedať. Z uvedenej
otázky J. vyplýva, že povinnosť vypovedať pravdu zjavne nevníma ako svoju právnu povinnosť. Tento

svedok sa vyjadril, že užíva drogy a na položenú otázku od kedy abstinuje, preukázateľne odpovedal
nepravdivo. Navyše je nelogické, aby som z D. E. F. (kde bývam) cestoval do S. (kde býva J.) a predal
mu jednu čiaru za 20,- €. Tieto všetky okolnosti v ich súhrne diskvalifikujú J. ako vierohodného svedka,
preto súd na jeho výpoveď nemal prihliadať.

7.3/ Vo vzťahu k výpovedi J. poukazujem na fakt, že v záznamoch telekomunikačnej prevádzky sa
nenachádza ani jeden hovor alebo SMS medzi mnou a J., pričom tieto boli v zmysle príkazov súdu
zabezpečené v čase od 10.12.2021.

Z uvedeného vyplýva, že s J. som o ničom nekomunikoval, teda nedohadoval som s ním stretnutia, ani

iné okolnosti.

7.4./ U svedka A. J. zároveň platí, že ak súd uveril jeho výpovedi o tom, že odo mňa kupoval drogy,
konštatuje tým zároveň že sám svedok J. sa dopustil minimálne zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona účinného v tom čase, pretože trestnosť jeho konania spočíva v tom, že drogu kúpil.

Uvedená námietka smeruje k tomu, že ak má byť J. páchateľ skutku spočívajúceho v nákupe drog,
malo mu byť vznesené obvinenie podľa § 206 Trestného poriadku, pretože z jeho vlastnej výpovede
vyplýva, že spáchal trestný čin. V nadväznosti na to, mal v tomto konaní vystupovať v procesnom
postavení obvineného. Trestný poriadok nepozná postup, ktorý bol použitý v tejto trestnej veci a ktorý
spočíva v tom, že páchateľovi (pozn. kupujúcemu J.) nebude vznesené obvinenie preto, aby mohol v

konaní vypovedať ako svedok. K uvedenému poznamenávam, že § 205 Trestného poriadku v tejto veci
neprichádzal do úvahy, preto sa eventuálnemu použitiu takéhoto postupu netreba osobitne venovať.
Daná situácia vedie obhajobu k záveru, že absolútna beztrestnosť A. J. predstavuje takú odmenu pre
tohto svedka, ktorá je v rozpore so zákonom. Jedná sa o nezákonný postup, pri ktorom namietamporušenie ustanovení § 206 ods. 1 Trestného poriadku, § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Výpoveď svedka
A. J. je nepoužiteľným dôkazom.

Napadnutý rozsudok nedáva žiadnu odpoveď na túto námietku. Tvrdenie, že držba drogy bezprostredne
pred jej užitím nemusí byť trestným činom, som nenamietal. Namietal som kúpu drogy J.. Konštatovanie
o tom, že J. bol koncovým užívateľom je taktiež len domnienkou, ktorá nebola dokazovaná, pretože J.
nikdy stíhaný nebol.

Napadnutým rozsudkom bola porušená Smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/1919 z
26.10.2016, ktorá bola prevzatá do Trestného poriadku, pričom v bode (10) tejto smernice je uvedené:
„Ak sa osoba, ktorá pôvodne nebola podozrivou ani obvinenou osobou, napríklad ako svedok, stane
podozrivou alebo obvinenou osobou, mala by mať právo nevypovedať vo svoj neprospech a má právo
odoprieť výpoveď v súlade s právom Únie a EDLP, ako to vykladá Súdny dvor Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor") a Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESLP"). Táto smernica preto výslovne

odkazuje na konkrétnu situáciu, keď sa takáto osoba počas výsluchu políciou alebo iným orgánom
presadzovania práva v rámci trestného konania stane podozrivou alebo obvinenou osobou. Ak sa v
priebehu takéhoto výsluchu osoba, ktorá nie je podozrivou ani obvinenou osobou, stane podozrivou
alebo obvinenou osobou, výsluch by mal byť okamžite prerušený. Malo by však byť možné vo výsluchu
pokračovať, ak bola dotknutá osoba informovaná o tom, že sa stala podozrivou alebo obvinenou osobou,

a má možnosť v plnej miere vykonávať práva stanovené v tejto smernici."

8.1./ Tvrdenie uvedené v napadnutom rozsudku, že usvedčujúce dôkazy dopĺňa výpoveď svedka R. D.,
je v rozpore s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní dňa 28.9.2022, kde svedok uviedol, že nevie
o tom, že by som mal niečo s drogami, nekupoval ich odo mňa, neužíval ich so mnou a drogy u mňa

nevidel.

U tohto svedka tiež súd poprel význam výpovede na hlavnom pojednávaní, kde vypovedal pred
súdom, pred prokurátorom, obžalovaným, obhajcom a pred verejnosťou, teda je zrejmé, že takúto
výpoveď bezprostredne vnímali všetci prítomný na hlavnom pojednávaní ako spontánnu a urobenú bez

akéhokoľvek nátlaku. Súd vychádzal z výpovede svedka v prípravnom konaní zo dňa 5.5.2022, ktorá s
určitosťou nemá takú dôkaznú hodnotu ako výpoveď na hlavnom pojednávaní. Poukazujem na to, že
ani v tejto výpovedi z prípravného konania ma R. D. neusvedčuje z predaja drog.

8.2/ Pri výpovedi R. D. súd poukazuje na úradný záznam, z ktorého má vyplývať, že spolu s týmto

svedkom sa mám ja zaoberať drogovou trestnou činnosťou. Takýto úradný záznam je len výmyslom
policajta,ktorýhospísal,niejedôkazom,tátoskutočnosťžiadnymdôkazompreukázanánebolaaúradný
záznam nebol na hlavnom pojednávaní čítaný. Preto na úradný záznam nemožno prihliadať ako na
okolnosť, ktorá má svedčiť proti mne.

9.1./ K prečítaným záznamom z telekomunikačnej prevádzky, resp. k ich obsahu uvádzam, že z nich
nevyplýva, že by som sa s niekým bavil o drogách. V žiadnej z komunikácií nie sú spomínané drogy a
domnienky prokuratúry, ktoré prevzal aj napadnutý rozsudok, že by sa mohlo jednať o drogovú trestnú
činnosť, nestačia na vyvodenie žiadneho skutkového záveru. Predovšetkým treba uviesť, že žiadna z
osôb ktorých komunikácia bola zaznamenaná, nepotvrdila že by sa malo jednať o komunikáciu ohľadom

drog. Ja, obž. A. D. a svedok K. A., t. j. účastníci hovorov popreli, že by obsahom telefonátov mala byť
drogová trestná činnosť. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že predmetom zaznamenanej komunikácie by
malo byť páchanie drogovej trestnej činnosti.

9.2./ V prípade záznamov z telekomunikačnej prevádzky, sa jedná o indície, ktoré je možné buď potvrdiť

inými vykonanými dôkazmi, alebo zostávajú v rovine nepreukázaných indícii. V tomto prípade, nikto z
osôb, ktoré mali byť účastníkmi hovorov, nepotvrdil, že by som sa mal s niekým rozprávať o drogovej
trestnej činnosti.

Napadnutý rozsudok naopak, priznáva prečítaným hovorom a SMS správam dôkaznú hodnotu, ktorá

je v rozpore s priamymi dôkazmi- výpoveďami osôb, ktoré mali byť účastníkmi telefonických hovorov.
Nepriamy dôkaz teda súd vyhodnotil ako určujúci v otázke konštatovania viny, hoci je vyvrátený dôkazmi
priamymi. Tento postup hodnotenia dôkazov je nesprávny.Osobitne nesprávne je hodnotená komunikácia medzi mnou a svedkom K. A.. Napriek tomu, že obaja
sme sa jednoznačne vyjadrili, že o drogách sme sa nikdy nebavili, súd v napadnutom rozsudku
uvádza, že prečítané záznamy vypovedajú o opaku. V rozpore s výpoveďou svedka A. a v rozpore s

mojou výpoveďou, si súd domyslel údajný obsah našich hovorov a vyvodil z nich, že sa má jednať o
komunikáciu o drogách. Takéto hodnotenie dôkazov je v rozpore s § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Rovnako to platí aj o mojej komunikácii s obž. A. D.. Obaja sme zhodne popreli komunikáciu ohľadom
drog.

So svedkom A. J., som žiadny hovor ani SMS komunikáciu neviedol a žiadna takáto komunikácia nebola
zaznamenaná ani prečítaná na hlavnom pojednávaní.

9.3/ Pokiaľ ide o príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, tieto považujem aj
naďalej za vydané nezákonne, a to z týchto dôvodov,

9.4./ Časovo prvým príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, bol príkaz zo dňa
8.11.2021, sp.zn. 8Ntt/155/2021-2-V-OSTT, vydaný na odpočúvanie telefónu registrovaného na obž. A.
D. XXXX XXX XXX, na obdobie od 9.11.2021 do 8.1.2022.

Druhým v poradí bol príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky zo dňa 9.12.2021,
sp.zn. 8Ntt/163/2021-3-V-OSTT, vydaný na odpočúvanie telefónu registrovaného na I. F. XXXX XXX
XXX, na obdobie od 10.12.2021 do 10.2.2022.

Príkaz na predĺženie času odpočúvania zo dňa 5.1.2022, sp.zn. 3Ntt/1/2022-V- OSTT vydaný na číslo

A. D. XXXX XXX XXX, nadväzuje na predošlé odposluchy.

9.5./ Dôvody na vydanie týchto príkazov vyplývajú z odposluchov telefónu XXXX XXX XXX A. D.
a telefónu XXXX XXX XXX, ktorý som mal údajne používať ja A. B., pričom toto odpočúvanie bolo
realizované na základe súhlasov Krajského súdu v Trnave vydaných podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o

ochrane pred odpočúvaním.

Súhlas Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.10.2021, sp.zn. 3Ntt/81/2021-2-V-KSTT, bol získaný
protiprávne, pretože práve dňa 4.10.2021 bolo v tejto trestnej veci začaté trestné stíhanie uznesením
vyšetrovateľa KR PZ v Trnave pod ČVS: KRP-149/1-VYS-TT- 2021. Po začatí trestného stíhania

vykonáva úkony vyšetrovateľ podľa Trestného poriadku, nie operatívny pracovník podľa iných právnych
predpisov. Po začatí trestného stíhania musia OČTK vo veci postupovať podľa Trestného poriadku
a nemajú možnosť vybrať si zákon, podľa ktorého budú realizovať odpočúvanie telekomunikačnej
prevádzky. Preto ak chcel vyšetrovateľ po začatí trestného stíhania získať dôkazy prostredníctvom
odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, mal postupovať podľa § 115 Trestného poriadku a nie

využívať odpočúvanie podľa zákona č. 166/2003 Z.z..

Tomuto názoru zodpovedá aj skutočnosť, že policajt, ktorý žiadal o vydanie súhlasu podľa zákona č.
166/2003Z.z.,vosvojejžiadostizodňa4.10.2021nepravdivotvrdil,žeinformácie,ktorémajúoperatívne
k dispozícii nepostačujú na začatie trestného stíhania vo veci. Zároveň toho istého dňa, t.j. 4.10.2021

bolo začaté trestné stíhanie, pričom relevantnosť a zákonnosť tohto uznesenia potvrdil aj dovolací súd
v rozsudku zo dňa 21.5.2025, sp.zn. 4 Tdo/65/2024, kde neuznal námietku obhajoby o nezákonnom
začatí trestného stíhania.

Je celkom evidentné, že súhlas Krajského súdu v Trnave na odpočúvanie telefónu XXXX XXX XXX zo

dňa 4.10.2025 bol vydaný na základe toho, že pracovník OKP KR PZ v Trnave Krajský súd v Trnave
oklamal v okolnosti, že informácie neumožňujú začať trestné stíhanie.

Výsledky odpočúvania telekomunikačnej prevádzky po začatí trestného stíhania, získané podľa zákona
č. 166/2003 Z.z. nemôžu byť podkladom na neskoršie vydanie príkazu podľa § 115 Trestného poriadku

v tom istom trestnom stíhaní, pretože sa jedná o obchádzanie Trestného poriadku. Preto považujem
dôkazy získané odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky za nezákonné.9.6. Z uvedeným skutočností vyplýva, že všetky v spise nachádzajúce sa príkazy na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky, boli vydané na základe informácií získaných predošlými
nelegálnymi odpočúvaniami telefónnych staníc. Takto získané dôkazy, boli získané v rozpore s §

115 Trestného poriadku, pretože pôvodné súhlasy Krajského súdu v Trnave boli vydané na základe
nepravdivých tvrdení policajta o tom že nie je začaté trestné stíhanie, čim došlo k obchádzaniu
ustanovenia § 115 Trestného poriadku, podľa ktorého mal policajt postupovať. Záznamy odpočúvania
sú dôkazmi získanými v rozpore s § 119 ods. 3 Trestného poriadku.

10.1./ Príkaz na vykonanie domovej prehliadky v D. E. F., nebol doručený osobe, ktorá je vlastníkom a
v tomto dome býva - I. F.. V spise je k príkazu na vykonanie domovej prehliadky pripnutá doručenka na
ktorej niekto neoprávnene vyhotovil podpis I. F., t.j .nejedná sa o jej podpis. Toto tvrdenie je zrejmé z
porovnania ďalších podpisov vlastníčky domu na iných listinách, napr. na doručenkách k príkazom na
prehliadky vozidiel Ford Mondeo, Ford C-MAX Nedoručením príkazu na vykonanie domovej prehliadky
vlastničke I. F., došlo k porušeniu § 100 ods. 1 Trestného poriadku. Je pri tom evidentné, že vykonaním

prehliadky došlo k zásahu do domovej slobody I. F..

Vo vzťahu k uvedenému smeroval aj návrh obhajoby na vykonanie výsluchu svedka A. A. Q. S., ktorý
ako vyšetrovateľ mal zodpovednosť za doručenie príkazu na vykonanie domovej prehliadky a mohol sa
k uvedenému vyjadriť. Tento návrh bol zamietnutý ako podaný oneskorene.

Vypočutí policajti svedkovia C. a J. uviedli, že oni príkaz na vykonanie domovej prehliadky nedoručovali.
Z mojej výpovede, z výpovedi svedkov J. a C. z oboznámených doručeniek I. F. teda jednoznačne
vyplýva, že príkaz na domovú prehliadku jej doručený nebol a domová prehliadka tak bola vykonaná
nezákonne.

11.1./ Vypočutí svedkovia operatívni pracovníci KR PZ v Trnave, F. J. a T. C. nevyvrátili moje obhajobné
tvrdenia o tom, že boli prítomní pri prehliadkach domu a vozidiel, hoci na zápisniciach z týchto prehliadok
nie sú zapísaní ako osoby ktoré sa prehliadok zúčastnili. Uvedení svedkovia tiež vyťažovali rôzne osoby,
napríklad svedkyňu F. K., ktorú navádzali na usvedčenie mojej osoby z drogovej trestnej činnosti, U. F.,

ktorá nemala vedomosť o trestnej činnosti. Z uvedených vyťažovaní nespísali žiadny úradný záznam,
hoci tieto operatívne úkony v rámci tejto trestnej veci boli vykonané. Uvedené skutočnosti vyplývajú z
výpovedi týchto svedkýň - F. K. a U. F.. Súd týmto výpovediam neverí, nehodnotí ich v súlade s ich
obsahom, a to bez náležitého odôvodnenia. Z takéhoto konanie operatívnych pracovníkov PZ vyplýva
snaha usvedčiť ma z drogovej trestnej činnosti akýmkoľvek spôsobom, aj na základe očakávaných

nepravdivých výpovedí.

Táto námietka má význam aj vo vzťahu k výpovedi A. D. z 22.1.2022 a A. J., na ktorých súd založil
výrok o vine.

12.1./ Spáchaním skutku na viacerých osobách, sa rozumie v zmysle § 127 ods. 12 Trestného poriadku,
s prihliadnutím na prejednávanú vec, predaj drog aspoň trom osobám.

Napadnutý rozsudok mi dáva za vinu, že som mal predávať drogy najmenej odsúdenému A. D., A. J.
a K. A.. Pokiaľ ide o A. D., jedná sa o osobu, ktorá mala byť vo vzťahu ku mne podľa napadnutého

rozsudku spolupáchateľom. Som toho názoru, že A. D. z tohoto dôvodu nemôže byť považovaný za
jednu z minimálne troch osôb, pretože tieto osoby nemôžu byť totožné s osobami ktoré sa majú podieľať
na trestnej činnosti ako spolupáchatelia. Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku teda nevyplýva
dôvodnosť použitia kvalifikovanej skutkovej podstaty na viacerých osobách, pretože jednou z tam
vymenovaných osôb je spolupáchateľ A. D..

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu som bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu
neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1,
ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 s poukazom na § 138 písm. j)
Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sčasti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona

účinného od 6.8.2024.

Namietam, že skutok zistený súdom nebol podradený pod správnu právnu kvalifikáciu. Vo vzťahu k
použitiu kvalifikovanej skutkovej podstaty aj podľa § 173 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, s poukazomna § 138 písm. j) Trestného zákona účinného od 6.8.2024, pozn. spáchanie činu na viacerých osobách,
namietam, že skutok za ktorý som bol uznaný vinným nenapĺňa zákonné znaky tejto kvalifikovanej
skutkovej podstaty trestného činu.

Poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené v zbierke pod č. 15/2015-1).

V uvedenom zjednocujúcom stanovisku Najvyššieho súdu SR je uvedené, Pri trestnom čine podľa
§ 172 Tr. zák. je čin spáchaný na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo

prekurzor zabezpečil niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a/ až c/ tohto ustanovenia
(napr. doviezol, kúpil, zadovážil alebo predal) od dotknutej osoby alebo dotknutej osobe, na jej vlastné
použitie alebo na ďalšiu distribúciu, a ktorá teda nie je poškodeným (to neplatí, ak ide o spolupáchateľa
trestného činu)."

Z tejto vety na jej konci vyplýva, že spolupáchateľ, tj. A. D. je vylúčený ako osoba, ktorá má byť jednou

z „viacerých osôb“.

Z uvedených dôvodov mal byť skutok uvedený v rozsudku prvostupňového súdu správne právne
kvalifikovaný podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 6.8.2024.

12.2./ Vo vzťahu ku skutkovému vymedzeniu mojej viny v časti kde sa mi kladie za vinu dílerstvo, t.j.
predaj drog a na viacerých osobách, bol skutok vymedzený takto:

.....pričom obžalovaný A. B. prechovával metamfetamín aj za účelom ďalšej distribúcie, ktorý predával
prípadne za odplatu alebo bezodplatne poskytoval na rôznych miestach na území Trnavského a

Nitriankeho kraja najmenej A. J., K. A. a odsúdenému A. D....."

Takéto skutkové vymedzenie bez konkrétneho popisu miesta, času a spôsobu predaja alebo
bezodplatného poskytovania drogy nezodpovedá zákonným kritériám dostatočne určitého vymedzenia
skutku v zmysle § 163 ods. 3 Trestného poriadku. Popis skutku (miesto, čas, spôsob jeho spáchania)

musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného
činu, za ktorý som bol uznaný vinným. Skutok v tejto časti je neurčitý, nekonkrétny a všeobecný.
Skutková veta musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú
kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie. Vecné, miestne, časové a iné súvislosti (špecifiká
skutku) dávajú spojitosť so znakmi skutkovej podstaty trestného činu. Ukotvené znaky skutkovej

podstaty v čase a priestore vytvárajú logický a časovo harmonizovaný dej. Ich význam spočíva aj v tom,
aby jeden skutok bol jednoznačne identifikovateľný a nezameniteľný s iným skutkom. Skutok, ktorý je
z časti nejasný, z časti neúplný nemôže byť podkladom pre výrok o vine obžalovaného, a preto súd
nemôže dotvárať skutkovú vetu tak, aby došlo k doplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného
činu.

Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie
všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 509/2015 z 19. januára 2016). Skutková
veta musí byť odrazom právnej vety. Je neprípustné formulovať skutkovú vetu spôsobom, že síce vo

výsledku obsahuje všetky zákonné znaky danej skutkovej podstaty, ale je nepreskúmateľná v tom, akým
konkrétnym konaním a za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu.

Psychotropnou látkou zaradenou v II. skupine prílohy č. 1. zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných
látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je aj metamfetamín, a to v

koncentrácii, ktorá je spôsobilá ovplyvniť stav ľudskej psychiky v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného zákona.
Preto namietam, že aj vo vzťahu ku konkrétnej droge, v tomto prípade k metamfetamínu, je nevyhnutnou
súčasťou obsahu skutkovej vety konštatovanie, že sa má jednať o metamfetamín v koncentrácii, ktorá
je spôsobilá ovplyvniť stav ľudskej psychiky.

Keďže skutková veta v časti citovanej vyššie, kde sa mi kladie za vinu dílerstvo neobsahuje
konštatovanie, že by sa v prípade matemfetamínu , ktorý som mal predávať jednalo o takú látku, ktorá
je v takej koncentrácií, že je spôsobilá ovplyvniť stav ľudskej psychiky, absentuje podstatné skutkové
vymedzenie na ktoré by následne mala nadväzovať právna kvalifikácia skutku.Keďže vo vzťahu k citovanej časti skutku (predaj metamfetamínu) nie je skutok dostatočne určitý a
konkrétny, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm.

b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona účinného od
6.8.2024.

Napadnutý rozsudok k neuvedeniu koncentrácie účinnej látky, ktorú som mal distribuovať uviedol, že
pokiaľ by som nesprostredkoval drogu v dostatočnej kvalite, tak by ju odo mňa nekupovali. Takého

odôvodnenie nezodpovedá potrebe objektívneho zistenia rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých
je možné určitú látku považovať za psychotropnú látku.

13.1./ Odvolaním napádam aj výrok o treste a spôsobe jeho výkonu, a to z dôvodu, že uložený trest
odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 4 mesiace, je neprimerane prísny, nezákonný a napadnuté
uznesenie neobsahuje náležité odôvodnenie prečo mi bol takýto trest uložený.

13.2./ Trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov 4 mesiace mi bol uložený bez akéhokoľvek vecného
odôvodnenia. Napadnutý rozsudok obsahuje prevažne len citáciu zákonných ustanovení Trestného
zákona so záverom, že na mňa je potrebné pôsobiť práve trestom odňatia slobody v trvaní 13 rokov 4
mesiace. Odôvodnenie v tomto smere je nedostatočné a všeobecné.

13.3./ Trestnosť činu bola posudzovaná a trest, mi bol ukladaný podľa Trestného zákona účinného
od 6.8.2024, ktorým boli novelizované jednak zásady ukladania trestu vo všeobecnej časti Trestného
zákona a tiež ustanovenia o trestnosti drogových trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona.

Uvedené sa prejavilo zmenenou právnou kvalifikáciou skutku, pričom Trestný zákon účinný od 6.8.2024
je pre páchateľa priaznivejší nie len v jeho osobitnej časti, ale aj v jeho všeobecnej časti.

Pri pôvodnej právnej kvalifikácii skutku (pozn. do 5.8.2024) ako obzvlášť závažného zločinu podľa §
172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 5.8.2024, bola zákonom

stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v trvaní 10 až 15 rokov. V prvom rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 19.4.2023, mi súd zároveň podľa vtedajšieho ustanovenia § 38 ods. 6 Trestného
zákona, za opätovné spáchanie obzvlášť závažného zločinu upravil trestnú sadzbu zvýšením dolnej
hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 2/3, teda upravil ju na 13 rokov 4 mesiace až 15 rokov.
Po takejto úprave trestnej sadzby mi bol prvým rozsudkom uložený trest odňatia slobody vo výmere

13 rokov 4 mesiace, teda na celkom spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, V odôvodnení prvého
rozsudku súd uviedol, že je na mňa potrebné pôsobiť trestom odňatia slobody na dolnej hranici.

V napadnutom rozsudku, kde bol použitý Trestný zákon účinný od 6.8.2024, bola právna kvalifikácia
skutku posúdená ako zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou

látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 s
poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona účinného od 6.8.2024, s trestnou sadzbou trestu odňatia
slobody v trvaní 7 až 15 rokov. Zároveň podľa ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného
od 6.8.2024, mi súd za opätovné spáchanie zločinu upravil trestnú sadzbu zvýšením dolnej hranice
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3, teda upravil ju na 9 rokov 8 mesiacov až 15 rokov. Po tejto

úprave mi súd v napadnutom rozsudku uložil trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov 4 mesiace, teda
v hornej polovici upravenej trestnej sadzby,

V tejto časti odvolaním napádam porušenie ustanovenia § 327 ods. 2 Trestného poriadku, pričom
napadnutý rozsudok porušuje zásadu zákazu zmeny k horšiemu, a to tým, že odvolanie bolo podané

len v môj prospech, no napriek tomu súd zmenil výrok o treste v môj neprospech, kedy mi oproti
pôvodne uloženému trestu na celkom dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, uložil trest v hornej
polovici upravenej trestnej sadzby,

Zatiaľ čo v prvom rozsudku súd uvádza, že mi postačuje uloženie trestu na dolnej hranici, v napadnutom

rozsudku to už nepostačuje a ukladá mi trest pri hornej hranici trestnej sadzby.

Zároveň súd porušil ustanovenie § 391 ods. 2 Trestného poriadku, hoci na zákaz reformatio in peius bol
výslovne upozornený dovolacím súdom.Poukazujem na súdnu prax, podľa ktorej zákaz zmeny k horšiemu je všeobecný a bezvýnimočný,
neznamená len zákaz uloženia vyššej výmery trestu odňatia slobody. Pri posudzovaní zákazu zmeny

k horšiemu, je potrebné posudzovať ustanovenia Trestného zákona ako celok, teda v tomto prípade
ustanovenia upravujúce ukladanie trestov vo všeobecnej aj v osobitnej časti Trestného zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby odvolací súd rozhodol o mojom odvolaní tak,
že podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e) Trestného poriadku napadnutý

rozsudok zruší v celom rozsahu vo výroku o vine a vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a rozhodne
podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku tak, že vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.“ (koniec citácie)

Obžalovaný A. B. zdôvodnil zahlásené odvolanie i vlastnými osobitnými písomnými podaniami
doručenými Okresnému súdu Trnava dňa 26.11.2025 a Krajskému súdu v Trnave dňa 04.02.2026.

V písomnom odvolaní zo dňa 26.11.2025 v prvom namietal, že: (čiastočná citácia) tak neurčito
vymedzený skutok, ako to učinil okresný súd v napadnutom rozsudku, nielenže porušuje popis skutku v

zmysle paragrafu 206 trestného poriadku, ale samotný popis neobsahuje obhajobu, že drogy zaistené
v aute neboli jeho. Výrok o vine je formulovaný sčasti formou § 20 TZ a zároveň kvalifikačný moment
podľa § 138 písm. j) TZ k osobe odsúdeného D., čo súhrne zakladá porušenie práva na obhajobu podľa
dohovoru. Odsúdený D. nebol v konaní vypočutý ako svedok, kedy by bol povinný vypovedať pravdu na
HP a vysvetliť, prečo výpoveďou v konaní o väzbe, o ktorú sa súd opiera, klamal ako obvinený načo

má aj právo. Na výsluchu odsúdeného D. ako svedka trvá aj v konaní pred Krajským súdom v Trnave.
Namieta, žesúdlennazákladesubjektívnejasvojvoľnejúvahydospelkzáveru,domienke, žešifrovaná
komunikácia medzi ním a svedkom A. nie je o peniazoch. Namietanú procesnú nepoužiteľnosť výpovede
svedkaJ. súdpodradilpodrozhodnutieNajvyššiehosúduč.R24/1998,čímnesprávnevykladáaktuálne
súdne rozhodnutia aj smernicu 2016/1919 z 26.10.2016, ktorá sa v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR

stala súčasťou platného a účinn ho právneho poriadku SR a to s účinkami prednosť pred zákonmi SR.
Pojem spotrebná držba zákon nepozná. Krajský súd Trenčín dňa 29.11.2023 uznesením 3Tos/135/2023
v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že prechovávanie OaPL pre vlastnú potrebu je trestne podľa §
171 trestného zákona a súčasne uviedol, že z pohľadu zákonnosti dôkazu je významné, aby svedok,
ktorý vypovedá o kúpe drogy, bol počas výpovede poučený o tom, že sa stáva podozrivou osobou

s právom na obhajobu podľa smernice 2016/1919, pričom zákonnú povinnosť dozorového prokurátora
podľa paragrafu 2 ods. 5 TP je stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvie a teda aj trestné činy osôb
ktorým bol metamfetamínu predávaný. Judikatúra ESĽP to označuje drogovú trestnú činnosť a čierny
obchod, jeho súčasťou je predaj a kúpa drogy. Svedkovia, resp. osoby, ktorým mal predávať drogy,
sú naviac súčasťou skutkovej vety do ktorej výsledky vykonaného dokazovania možno premietnuť len

ak dokazovanie bolo vykonané zákonným spôsobom. Tento imperatív trestného konania je vyjadrený
aj systémovou poistkou v článku 17 ods. 2 Ústavy SR. Výsluch svedka J. je nezákonné a procesne
nepoužiteľný.

Ďalej namieta, že výrokom o treste bola porušená zásada „ reformatio in peius“, čl. 7 Dohovoru aj

zásady ukladania trestov. Uložený trest je totiž identických s trestom uloženým v pôvodnom konaní za
v tom čase trestný čin - obzvlášť závažný zločin. Po novele je ten istý trestný čin zločinom, ale súd
mu uložil trest v hornej polovici zvýšenie trestnej sadzby, hoci pôvodne mu trest uložil na dolnej hranici
zvýšenie trestnej sadzby. Aktuálne bola dolná hranica trestu 9 rokov 8 mesiacov. Súd v odôvodnení
výroku o treste uprednostnil represívnu zložku trestnej sankcie pred výchovnou a táto neprimeranosť

trestu nezohľadňuje ani jeho individualizáciu zmysle §34 trestného zákona. Táto disproporcia vedie
k nespravodlivosti aj z pohľadu výrazného časového odstupovať spáchania skutku, ktorého sa mal
dopustiť. Časový odstup je základným znakom okolnosti prípadu. Pri ukladaní trestu je rovnako
potrebné zohľadniť aj osobné a rodinné pomery obvinenej osoby (poukazoval pritom na judikatúru NS
ČR).

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby krajský súd vec zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, prípadnehooslobodilspodobžalobyazároveňrozhodolojeho prepustenízväzbynaslobodu.V písomnom odvolaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.02.2026 uviedol, že navrhuje predvolať na
hlavné pojednávanie konanie na deň 26.2.2026 ( mal na mysli zrejme verejné zasadnutie odvolacieho
súdu, pozn.) svedka K. A., aby sa jasne a zrozumiteľne vyjadril k prepisu telefonátu, ktorý nebol nikdy

predmetom skúmania na HP, nebol nikdy prečítaný svedkovi, aby sa vyjadril čo znamenajú tie čísla
a začo mu mal dať peniaze, čo si súd automaticky vyhodnotil, že išlo o drogy. KS TT pod sp. zn.
5To/105/2019 vyhodnotil, že SMS a telefonické rozhovory sú dôkazy nepriame. On aj svedok vždy
tvrdili, že nikdy žiadne drogy neriešili, je to celé založené na domnienkach súdu. Ak je to branné ako
dôkaz proti nemu, tak mal prokurátor uniesť dôkazné bremeno aj voči svedkovi A., riadneho ho poučiť,

že sa stáva osobou podozrivou, poučiť že má možnosť nevypovedať vo svoj neprospech a z úradnej
povinnosti podľa platného trestného poriadku vzniesť obvinenie.

Ďalej navrhuje vypočuť svoju priateľku I. F.. Jeho priateľka po právoplatnom odsúdení navštívila svedka
A. J., lebo chcela vedieť dôvod, prečo na výsluchu u vyšetrovateľa, ako aj pred súdom klamal. Jeho
priateľka si to všetko nahrala na telefón a počul túto nahrávku a aj jeho advokát. Svedok sa jej priznal,

že policajti na neho tlačili, aby tak vypovedal, že keď to proti nemu nepovie, tak majú na neho niečo, že
pôjde na dlho sedieť a že on musí pozerať prvom rade na seba. Priznal, že mu ukázali, čo má presne
vypovedať a dokonca u vyšetrovateľa nad ním stal operatívec keď vypovedal a tlačil na neho počas
výsluchu, že aby povedal že od roku 2020 ... , načo bol opomenutý operatíveec jeho advokátom, že
to čo robí, robiť nemôže. On je presvedčený o tom, že ak by bol A. J. riadne poučený a vypočutý ako

podozrivá osoba za kúpu drogy, toho času už trestaný za drogy, čo pred vyšetrovateľom poprel, že nie
je ani nikdy nebol, tak by určite povedal pravdu aká je. Naozaj si vymyslel, že mu mal predať 2 čiary po
20 € asi 20 krát a že mu to doniesol z G. až do E., veď to je nelogické, preto žiada, aby bol opätovne
vypočutý pred krajským súdom na hlavnom pojednávaní svedok A. J..

Žiada tiež vypočuť aj A. D., ktorý je vo výkone trestu Leopoldov, nakoľko je jeden z viacerých osôb a
ako svedok vo veci nebol vypočutý.

K svedkovi J., v zápisnici o výsluchu svedka zo dňa 20.1.2022 sa uvádza, že kupoval od neho pervitín
raz týždenne za 100 až 120 €. V zápisnici zo dňa 25.4.2022 tvrdí, že si ho kupoval za 20 € raz týždenne

2 čiary od leta 2020 až do leta 2021, ďalej tvrdí že to bolo 7 alebo 20 krát, upresnil že 20 krát. Tvrdí, že
kvalita bola dobrá a že bol hnedej farby. Ďalej sa píše, že v súčasnej dobe už neužíva, že prestal sám
od seba, že je to už asi pol roka. Ďalej sa píše že má krátkodobú pamäť po autonehode z marca 2014,
zrazu upresní verziu, že sa stretával s ním od leta 2021. Svedok uvádza, že neužíva už asi pol roka
a v pokračovaní výsluchu odpovedá, že teraz má zase odobratý vodičský preukaz z minulého týždňa.

Ďalej sa pýta jeho (obžalovaného) advokát, či bol v minulosti alebo je stíhaný za nejakú drogovú trestnú
činnosť. Odpovedz znie, že nie, nie som ani som v minulosti nebol. Z úradného záznamu KRPZ –TT
– OKP3 – EDUS – 2021/OOOZ – 184 zo dňa 25.10.2021 sa jasne píše, že osoba menom A. J. bol už
v minulosti potrestaný za zločin nedovolenej výroby OPL.

Pre neho (obžalovaného) a malo by byť aj pre súdy, že také závažné klamstvá, ktoré pán J. podáva,
majú byť zodpovedané za akým účelom klame a iného tak dostáva do dosť veľkých problémov, veď
on je som odsúdený na človeku, ktorý povedal jediný krát pravdu pred súdom na HP konanom dňa
28.9.2022, kde vypočúva svedka OP a na otázku akej bol ten pervitín kvality, odpovedal že nevie. To
bola jediná pravda, lebo on mu nikdy žiadne drogy nepredal, jediné čo on mu v živote predal bola

kosačka, fukár na liste a elektrický navijak a zato mu ešte zostal 35 Eur dlžný. On sa v živote s J. stretol
možno 10 krát dohromady. On ani vedomosť, že berie drogy, toho človeka považoval za slušného,
ktorý býva v obrovskom dome sám F. I. a vozí sa v luxusnom aute BMW, vedie rodinnú firmu a nikdy
by nevedel, nebyť spisu, že tento človek mal už niečo so zákonom.

Nechápe to celé, že niekto môže veriť takej verzii, že predal 2 čiary za 20 € asi 20 krát a ešte mu
to doviezol do E., on už pravdu pozná, že to majú na starosti operatívny policajt J., lebo stále na
neho (obžalovaného) tlačil, aby spolupracoval, že keď nie, tak mu vybaví 15 rokov. Okresný súd
vyhodnotil svedka A. J. ako dôveryhodného, že nemá osobitný záujem svoj výpoveďou ho usvedčiť z
trestnej činnosti, práve naopak tento svedok len povedaným slovom proti slovu, zamlčal skutočnosti, že

bol v minulosti už trestaný za drogovú trestnú činnosť a tým že jeho bude usvedčovať, bude zakrývať
svoju trestnú činnosť. Stačí si pozrieť jeho register trestov, má pravdivé informácie, že kriminálna polícia
v meste E. a v meste B. používa fotku aj osobne tohto človeka J. ako svedka voči obvineným alebo
páchateľom trestného činu napríklad voči odsúdenému N. D., t.č. vo výkone trestu Leopoldov. SvedokA. J. má dokonca v meste E. predávať drogy a to osobe menom C. C., V. D., v minulosti už odsúdeným T.
E. a A. D.. Takýto svedok je použitý proti nemu a súd prvého stupňa nebral do úvahy výpoveď svedkyne
F., ktorá sa jasne vyjadrila na svedka A. J., že ho pozná, že je to osoba so zlou povesťou v meste E., že

je to klamár, ktorý by za to, aby sa dostal zo svojich problémov, zapredal klamstvom aj svoju mamu.
Z uvedených dôvodov preto na záver žiadal, aby odvolací súd vec zrušil a vrátil okresnému súdu na
nové konanie ktorého úlohou bude okrem iného tiež posúdiť dôveryhodnosť menovaného svedka.

Konanie na odvolacom súde:

Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie prostredníctvom videokonferenčného zariadenia podľa § 61b
ods.1 Trestného poriadku v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátorky Krajskej prokuratúry
Trnava.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhla odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, považujúc napadnutý rozsudok za zákonný a vecne správny.

Obhajca obžalovaného spolu s obžalovaným na verejnom zasadnutí poukazovali na dôvody odvolania
špecifikovaných podrobne v ich písomných podaniach ako i na návrhy na doplnenie dokazovania
v nich uvedené s návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu na nové

konanie a rozhodnutie.

K výroku o vine:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj konania, ktoré

mu predchádzalo podľa § 317 ods.1 Trestného poriadku, dospel k záveru, že okresný súd po
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu ( Krajského súdu v Trnave pod sp. zn.
3To/75/2025 zo dňa 15.07.2025), ktoré nasledovalo po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia ( Krajského
súdu v Trnave pod sp. zn. 3To/84/2023 zo dňa 19.09.2023) dovolacím súdom ( Najvyšším súdom
SR v konaní pod sp. zn. 4Tdo/65/2024 zo dňa 21.05.2025), postupoval v intenciách záväzného

právneho názoru vyšších súdov, doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonal ho spôsobom
plne zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, najmä zásadám ústnosti, bezprostrednosti a
kontradiktórnosti. Vykonané dokazovanie možno považovať za úplné, keďže zahŕňa všetky rozhodujúce
skutočnosti významné pre posúdenie viny obžalovaného a zároveň nevykazuje také nedostatky, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne skutkové zistenia.

Okresný súd následne jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
zakotvenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a to jednak samostatne, ako aj vo vzájomných
súvislostiach, pričom z nich vyvodil logické a presvedčivé skutkové závery. Tieto závery majú oporu vo
vykonanom dokazovaní a sú výsledkom racionálneho hodnotiaceho procesu, ktorý nevykazuje znaky

svojvôle ani vnútorných rozporov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ktoré skutočnosti
vzal okresný súd za preukázané, o ktoré dôkazy tieto zistenia oprel, ako aj akými úvahami sa riadil pri
hodnotení dôkazov a pri riešení prípadných rozporov medzi nimi.

Rozhodnutie okresného súdu zároveň spĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozhodnutia

podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že účelom
odôvodnenia nie je mechanická reprodukcia všetkých vykonaných dôkazov, ale presvedčivé vysvetlenie
úvah súdu, na základe ktorých dospel k svojim skutkovým a právnym záverom. Okresný súd tejto
požiadavke obstál, keď zreteľne a logicky vyložil, prečo považoval niektoré dôkazy za vierohodné a iné
za menej presvedčivé, ako aj akým spôsobom tieto dôkazy zapadajú do celkového skutkového obrazu.

Rovnako tak nie je potrebné, aby súd reagoval na každý jednotlivý argument obhajoby, pokiaľ sa s
ním vysporiada v rozsahu potrebnom na zachovanie práva obžalovaného na spravodlivý proces, teda
reaguje na tie skutočnosti, ktoré sú právne relevantné a spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Okresný súd založil svoje skutkové závery najmä na výpovediach svedkov, z ktorých vyplynuli konkrétne

okolnosti skutkového deja, vrátane spôsobu zadovažovania, prechovávania a distribúcie omamných
a psychotropných látok obžalovaným, ďalej na výpovedi spoluobžalovaného A. D. , ktorou usvedčuje
obžalovaného z účasti na predmetnej trestnej činnosti a priblížili jej mechanizmus a organizáciu, ďalej
na listinných dôkazoch, najmä záznamoch o zaistení vecí a priebehu procesných úkonov, ako aj naznaleckých posudkoch, ktoré potvrdili charakter zaistených látok ako omamných alebo psychotropných
látok a ich množstvo. Tieto dôkazy, posudzované v ich vzájomnej súvislosti, vytvárajú ucelený a logicky
uzavretý reťazec, ktorý spoľahlivo preukazuje vinu obžalovaného bez dôvodných pochybností.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného, okresný súd sa s ňou vysporiadal náležitým spôsobom, keď
presvedčivo vysvetlil, prečo ju nepovažoval za dôvodnú, a poukázal na konkrétne dôkazy, ktoré ju
vyvracajúalebospochybňujú.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkujezrejmé,žeokresnýsúdobhajobu
nezanedbal ani ju neodmietol paušálne, ale podrobil ju kritickému hodnoteniu v kontexte ostatných

vykonaných dôkazov. V podrobnostiach odvolací súd na tieto úvahy okresného súdu odkazuje, keďže
ich považuje za správne, presvedčivé a plne postačujúce.

Na podklade takto zisteného skutkového stavu okresný súd správne pristúpil k právnemu posúdeniu
veci, pričom jeho právne závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona. Medzi
skutkovými zisteniami a ich právnou kvalifikáciou existuje priama a logická väzba, ktorá nevyvoláva

pochybnosti o správnosti právneho posúdenia. Odvolací súd preto v tejto časti považuje napadnutý
rozsudok za vecne správny.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, nie je jeho úlohou tieto závery opakovane

reprodukovaťalebonahrádzaťvlastnouargumentáciou,alepostačujenaneprimeranepoukázať.Takýto
postup je v súlade nielen s princípom procesnej ekonomiky, ale aj s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej
odvolací súd nemusí opakovať správne a úplné dôvody prvostupňového rozhodnutia, ak sa s nimi
stotožňuje.

Za tejto situácie odvolací súd považuje skutkové aj právne závery okresného súdu vo vzťahu k otázke
viny obžalovaného za správne, zákonné a dostatočne odôvodnené, pričom nezistil také pochybenia,
ktoré by odôvodňovali zásah do napadnutého rozhodnutia v tejto časti. Odvolací súd sa preto bude v
ďalšom zaoberať výlučne jednotlivými odvolacími námietkami uplatnenými v podaných odvolaniach, a
to v rozsahu a z dôvodov, ktoré z nich vyplývajú.

K odvolacím námietkam obhajcu:

Pokiaľ obhajoba v prvom rade namieta, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
21. mája 2025, sp. zn. 4Tdo/65/2024, bolo uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. septembra 2023,

sp. zn. 3To/84/2023, zrušené v celom rozsahu, a preto sa účinky tohto rozhodnutia mali bez ďalšieho
vzťahovať aj na A. D. v rovnakom procesnom režime ako na obžalovaného A. B., s takýmto výkladom
sa odvolací súd nestotožňuje.

Zo samotného znenia zrušujúceho výroku dovolacieho súdu totiž nevyplýva tá interpretácia, ktorú mu

prisudzuje obhajoba. Výrok o zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a ďalších obsahovo nadväzujúcich
rozhodnutí treba vykladať nielen jazykovo, ale aj systematicky a materiálne, teda v spojení s obsahom
dovolania,srozsahomdovolaciehoprieskumuasdôvodmi,prektorédovolacísúdzasiaholdoskoršieho
rozhodnutia.Zrušujúcivýrokdovolaciehosúdunemožnoizolovaťodjehoodôvodneniaavykladaťhotak,
akoby automaticky obnovoval procesné postavenie všetkých pôvodne obžalovaných osôb bez ohľadu

naichindividuálnuprocesnúsituáciuabezohľadunato,čivovzťahuknimeštevôbecpretrvávapredmet
odvolacieho alebo dovolacieho prieskumu.

Nie je rozhodujúce, že dovolací súd vo výroku výslovne neobmedzil zrušenie len vo vzťahu k osobe
obžalovaného A. B.. Rozhodujúce je, aký bol skutočný rozsah dovolacieho zásahu a aké procesné

dôsledky z neho bolo možné vyvodiť pri rešpektovaní stavu veci v čase ďalšieho konania. Z obsahu
spisového materiálu aj z napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd sa touto otázkou
zaoberal, procesné postavenie A. D. posúdil a svoj záver racionálne a presvedčivo vysvetlil. Odvolací
súd sa s týmto záverom stotožňuje. Samotná formulácia zrušujúceho výroku ešte neznamená, že bez
ďalšieho dochádza k obnoveniu rovnakého procesného postavenia každej osoby, ktorá v skoršom

štádiu konania vystupovala ako spoluobžalovaný. Takýto formalistický výklad, na ktorom je založená
obrana obžalovaného, nerešpektuje podstatu trestného konania ani povahu rozhodovania o procesnom
postavení jednotlivých osôb.Rovnako nedôvodná je aj nadväzujúca námietka, podľa ktorej uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 15. júla 2025, sp. zn. 3To/75/2025, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený „v
celom rozsahu“, malo nevyhnutne znamenať, že vec sa opätovne otvorila v plnom rozsahu aj vo

vzťahu k A. D., teda aj vo výroku o vine, treste a spôsobe výkonu trestu tejto osoby. Ani tento záver
neobstojí. Zrušenie rozsudku „v celom rozsahu“ neznamená mechanicky, že v ďalšom konaní musí
byť obnovená identická procesná konfigurácia ako v štádiu pred vydaním pôvodného rozhodnutia.
Takéto zrušenie vyjadruje, že napadnuté rozhodnutie ako celok stratilo spôsobilosť byť podkladom
ďalšieho rozhodovania, samo osebe však ešte nepredurčuje, aký bude procesný režim každej osoby

v nasledujúcom štádiu konania, ak medzičasom došlo k relevantným procesným zmenám. Obhajoba
teda z celkového zrušenia rozhodnutia vyvodzuje viac, než z neho v skutočnosti vyplýva.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že procesné postavenie jednotlivých osôb v trestnom konaní
sa neposudzuje podľa formálneho označenia starších rozhodnutí, ale podľa skutočného stavu veci
a procesnej situácie v čase, keď súd opätovne koná a rozhoduje. Skutočnosť, že v skoršom štádiu

konania boli dve osoby stíhané a súdené spoločne, ešte sama osebe neznamená, že po zrušení
rozhodnutia musí byť v každom ďalšom štádiu bezvýhradne zachovaný totožný personálny rámec
konania. Rozhodujúce je, či vo vzťahu ku konkrétnej osobe ešte pretrváva otvorená otázka jej trestnej
zodpovednosti v tom rozsahu, aby v ďalšom štádiu znovu vystupovala ako obžalovaný. Prvostupňový
súd túto otázku posúdil správne a v súlade s materiálnym chápaním procesného stavu veci.

Z uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť ani ďalšej odvolacej námietke, že okresný súd mal po vrátení
veci konať na hlavných pojednávaniach aj s A. D. ako s obžalovaným a že tým, že ho na hlavné
pojednávania nepredvolával, porušil ustanovenia Trestného poriadku a právo obžalovaného A. B. na
obhajobu. Takýto záver nemá oporu ani v zákone, ani v procesnom stave veci. Právo na obhajobu

neznamená právo obžalovaného domáhať sa, aby iná osoba bola v konaní vedená v ním preferovanom
procesnom postavení. Obsahom práva na obhajobu je možnosť obvineného účinne sa vyjadriť ku
všetkým relevantným skutočnostiam, navrhovať dôkazy, zúčastňovať sa ich vykonávania a namietať
zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Toto právo však nemožno rozširovať do
roviny nároku na to, aby súd určil procesné postavenie inej osoby podľa predstáv obhajoby.

Obžalovanému nebola odňatá možnosť obhajoby tým, že A. D. nebol predvolaný ako spoluobžalovaný.
Rozhodujúce je, či mal obžalovaný reálnu možnosť vyjadriť sa k usvedčujúcim dôkazom, napádať ich
vierohodnosť a navrhovať vykonanie dôkazov vo svoj prospech. Zo spisu je zrejmé, že takúto možnosť
mal a aj ju využíval. Prvostupňový súd sa jeho návrhmi zaoberal, o nich rozhodol a v odôvodnení

napadnutého rozsudku náležite vysvetlil, prečo niektoré z nich nepovažoval za potrebné alebo zákonne
prípustné vykonať. O porušení práva na obhajobu možno hovoriť len vtedy, ak by obžalovanému
bola podstatným spôsobom znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení; taká situácia však v
prejednávanej veci nenastala.

Za zjavne nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku smerujúcu proti tomu, že súd nevyhovel návrhu
obžalovaného na výsluch A. D. v procesnom postavení svedka. Prvostupňový súd túto otázku posúdil
správne, keď vychádzal z toho, že ide stále o tú istú trestnú vec, v ktorej už boli výpovede A. D.
v procesnom postavení obvineného, resp. obžalovaného, zákonným spôsobom získané a vykonané.
Skutočnosť, že procesná situácia tejto osoby sa v čase opätovného konania zmenila, sama osebe

neznamená, že všetky jej skoršie procesne použiteľné výpovede strácajú dôkaznú hodnotu alebo sa
stávajú nepoužiteľnými. Práve naopak, ak boli tieto výpovede vykonané v súlade so zákonom, pri
rešpektovaní práv dotknutej osoby, vrátane práva nevypovedať a práva na obhajobu, ostávajú súčasťou
dôkazného stavu veci a súd je oprávnený z nich vychádzať.

Nemožno akceptovať argument obhajoby, že A. D. sa mal v tomto štádiu automaticky stať „kľúčovým
svedkom“, ktorého bolo potrebné znovu vypočuť, inak dochádza k zásadnému porušeniu práva na
obhajobu. To, či je opätovný výsluch konkrétnej osoby potrebný, je otázkou procesnej potreby, účelnosti
a relevancie z hľadiska objasnenia veci. Nie je povinnosťou súdu vykonať každý dôkaz navrhnutý
obhajobou, ale len taký, ktorý je spôsobilý prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočností a ktorý nie je

nadbytočný, neúčelný alebo procesne nevhodný. Prvostupňový súd vysvetlil, prečo ďalší výsluch A. D.
nepovažoval za potrebný, a tento záver odvolací súd považuje za vecne správny. Obrana obžalovaného
v tejto časti v podstate len opakuje svoj nesúhlas s právnym názorom súdu, avšak bez toho, aby
preukázala jeho nesprávnosť.Rovnako neobstojí tvrdenie, že argumentácia prvostupňového súdu o tom, že ide „o to isté konanie“, je
vyvrátená tým, že vec je vedená pod inou spisovou značkou, konkrétne 5T/30/2025, kým pôvodne bola

vedená pod sp. zn. 5T/47/2022. Spisová značka je výlučne administratívno-evidenčný údaj slúžiaci na
identifikáciu veci v súdnej evidencii; sama osebe nijako neurčuje, či ide alebo nejde o tú istú trestnú vec v
materiálnom a procesnom zmysle. Zmena spisovej značky, prípadne pridelenie novej evidenčnej značky
po vrátení veci alebo po jej opätovnom zapísaní, neznamená vznik nového trestného stíhania ani novej,
od pôvodnej oddelenej trestnej veci. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, že v neskoršom štádiu

konania vystupuje pred súdom už len jedna osoba. Posudzovaná vec si zachováva svoju totožnosť
podľa skutku, podľa predmetu konania a podľa kontinuity procesného vývoja, nie podľa evidenčného
čísla v registri súdu.

Odvolací súd preto uzatvára, že obhajoba založená na tvrdení o existencii dvoch samostatných
konaní iba preto, že vec bola vedená pod odlišnými spisovými značkami, je čisto formalistická a

právne neudržateľná. Takýto prístup nerešpektuje podstatu trestného procesu, v ktorom je rozhodujúca
materiálna kontinuita konania a nie jeho administratívne označenie. Prvostupňový súd preto nepochybil,
ak vychádzal z toho, že aj po procesných zásahoch vyšších súdov ide naďalej o tú istú trestnú vec, v
rámci ktorej sú použiteľné aj predtým zákonne vykonané dôkazy.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd považuje námietky obžalovaného uvedené v bodoch
2.2., 2.3., 2.4., 3.1. a 3.2. odvolania za nedôvodné. Prvostupňový súd procesné postavenie A. D.
posúdil správne, neporušil právo obžalovaného na obhajobu tým, že ho na hlavné pojednávania
nepredvolával ako spoluobžalovaného, ani tým, že nevyhovel návrhu na jeho opätovný výsluch a to v
procesnom postavení svedka. Rovnako správny je aj jeho záver, že zmena spisovej značky neznamená

vznik nového, samostatného konania. Napadnutý rozsudok v tejto časti preto netrpí vadou, ktorá by
odôvodňovala jeho zrušenie alebo zmenu.

Odvolacísúdpovažujenapokonajodvolaciunámietkucitovanúvbode3.3.odôvodneniaobhajcu(„A.D.
v konaní sp.zn. 5T/30/2025, ktoré bolo vykonané so mnou ako s obžalovaným, nikdy nebol vypočutý ako

svedok a preto nemožno moju vinu zakladať na žiadnej z jeho výpovedí uskutočneným v inom konaní
vedenom pod sp.zn. 5T/47/2022, a to najmä preto, že tomto inom konaní mal iné procesné postavenie,
bol obvinený. Napadnutý rozsudok je tak založený na dôkazoch, ktoré sú v tomto konaní nepoužiteľné.
Vzhľadom k tomu, že výrok o mojej vine v napadnutom rozsudku je založený na výpovedi A. D. zo dňa
22.1.2022 v procesnom postavení obvineného, považujem takýto postup za nezákonný, pretože A. D.

v tomto konaní obvineným nie je.“) za nedôvodnú.

Obhajoba vychádza z nesprávneho právneho predpokladu, podľa ktorého by výpoveď osoby, ktorá bola
v inom štádiu trestného konania vypočutá v procesnom postavení obvineného, bola v ďalšom priebehu
konania nepoužiteľná len z toho dôvodu, že táto osoba už v aktuálnom štádiu konania nevystupuje

ako obvinený, prípadne nebola opätovne vypočutá ako svedok. Takýto výklad nemá oporu v Trestnom
poriadku ani v ustálenej súdnej praxi.

Podstatné je, či bol dôkaz – v danom prípade výpoveď A. D. zo dňa 22. januára 2022 – vykonaný
zákonným spôsobom, teda za dodržania všetkých procesných garancií viažucich sa na jeho procesné

postavenie v čase výsluchu. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by uvedená výpoveď bola získaná
v rozpore so zákonom, najmä že by došlo k porušeniu práva na obhajobu, práva nevypovedať alebo
iných základných procesných práv. Naopak, ide o dôkaz vykonaný v rámci trestného konania v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, a preto je procesne použiteľný aj v ďalšom priebehu
konania.

Skutočnosť, že A. D. bol v čase výsluchu v procesnom postavení obvineného, neznamená zníženie
dôkaznej hodnoty jeho výpovede, ani jej automatickú nepoužiteľnosť v inom štádiu tej istej trestnej
veci. Práve naopak, výpoveď obvineného predstavuje zákonný dôkazný prostriedok, ktorý je možné
za splnenia zákonných podmienok použiť aj proti spoluobvinenému, pričom jeho dôkazná sila podlieha

hodnoteniu súdu v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Odlišné procesné postavenie tej istej
osoby v neskoršom štádiu konania nemá spätný vplyv na zákonnosť už vykonaného dôkazu.Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že použitie takejto výpovede nie je bezbrehé, ale podlieha požiadavke
spravodlivého procesu, najmä pokiaľ ide o možnosť obžalovaného oboznámiť sa s obsahom dôkazu,
vyjadriť sa k nemu a spochybňovať jeho vierohodnosť. Zo spisu je zrejmé, že obžalovaný túto možnosť

mal a aj ju využil, keď v priebehu konania spochybňoval vierohodnosť výpovedí A. D. a poukazoval na
ich rozpory. Súd prvého stupňa sa týmito námietkami zaoberal a v odôvodnení napadnutého rozsudku
presvedčivo vysvetlil, prečo považoval tieto výpovede za vierohodné a použiteľné.

Námietka obhajoby, že výrok o vine je „založený“ výlučne na výpovedi A. D., navyše nezodpovedá

obsahu napadnutého rozsudku. Z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že okresný súd vychádzal
z viacerých dôkazov, ktoré hodnotil vo vzájomných súvislostiach, pričom výpoveď A. D. predstavovala
len jeden z článkov dôkazného reťazca. Nešlo teda o jediný, izolovaný dôkaz, na ktorom by bol záver
o vine obžalovaného postavený.

Pokiaľ obhajoba argumentuje tým, že A. D. nebol v tomto štádiu konania vypočutý ako svedok, odvolací

súd poukazuje na to, že Trestný poriadok neukladá súdu povinnosť opakovane vykonávať dôkaz
výsluchom tej istej osoby len preto, že sa zmenilo jej procesné postavenie. Opätovné vykonanie takého
dôkazu prichádza do úvahy len vtedy, ak je to potrebné na objasnenie veci alebo odstránenie rozporov,
čo však v posudzovanom prípade prvostupňový súd nepovažoval za potrebné a svoje závery v tomto
smere aj náležite odôvodnil. Tento postup nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.

Konečne, ani tvrdenie, že ide o dôkazy „z iného konania“, neobstojí. Ako už bolo uvedené vyššie, ide
o tú istú trestnú vec, ktorá prešla určitým procesným vývojom, pričom dôkazy vykonané v jej skoršom
štádiu nestrácajú svoju použiteľnosť len z dôvodu formálnej zmeny spisovej značky alebo procesného
postavenia niektorých osôb. Rozhodujúce je, že boli získané zákonným spôsobom a že ich použitie

neporušuje právo na spravodlivý proces.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že napadnutý rozsudok nie je založený na nezákonných
alebo nepoužiteľných dôkazoch a že použitie výpovede A. D. zo dňa 22. januára 2022 bolo plne v
súlade so zákonom. Namietané porušenie práva na obhajobu preto nebolo istené a uvedenú odvolaciu

námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú.

Obhajoba v ďalšej fáze odvolania (body 4.1. - 4.3.) v podstate namieta spôsob hodnotenia výpovedí
A. D., keď okresnému súdu vytýka selektívny prístup k dôkazom, preferovanie jednej usvedčujúcej
výpovede z prípravného konania zo dňa 22. januára 2022 a naopak odmietnutie jeho neskorších

výpovedí, ktorými mal obžalovaného exkulpovať. Takto formulovaná námietka však nerešpektuje
základné princípy hodnotenia dôkazov v trestnom konaní a ani limity preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že hodnotenie dôkazov je výlučne vecou súdu prvého stupňa,

ktorý dôkazy vykonal bezprostredne, mal možnosť vnímať prejav vypočúvaných osôb, ich spontánnosť,
konzistentnosť, vnútornú presvedčivosť, ako aj ich konfrontáciu s ostatnými dôkazmi. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov neznamená ľubovôľu, ale oprávnenie súdu vybrať z viacerých, aj vzájomne
rozporných dôkazov tie, ktoré považuje za vierohodné, pričom je povinný tento svoj výber racionálne
a presvedčivo odôvodniť. Ustálená judikatúra zdôrazňuje, že nie je porušením zákona, ak súd uverí

jednej z viacerých verzií skutkového deja a inú odmietne, pokiaľ svoj postup logicky vysvetlí a opiera
ho o obsah dôkazov ako celku. Odvolací súd do takéhoto hodnotenia zasahuje len v prípade zjavnej
nelogickosti, vnútorných rozporov alebo arbitrárnosti, čo však v posudzovanej veci zistené nebolo.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd sa neobmedzil na mechanické

prevzatie jednej výpovede A. D., ale jeho výpovede hodnotil komplexne, vrátane ich vývoja v čase,
ich vzájomných rozporov a ich vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom. Skutočnosť, že napokon
považoval za vierohodnú práve výpoveď zo dňa 22. januára 2022, neznamená selektívne alebo
svojvoľné hodnotenie dôkazov, ale výsledok hodnotiaceho procesu, ktorý bol v odôvodnení rozhodnutia
náležite vysvetlený. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, prečo neskoršie výpovede A. D. nepovažoval

za vierohodné, najmä s poukazom na ich rozpor s ostatnými dôkazmi a na ich zjavne účelový charakter.

V tejto súvislosti je v súdnej praxi dlhodobo ustálené, že zmena výpovede obvineného alebo
spoluobvineného v neskoršom štádiu konania sama osebe nezakladá dôvod na preferovanie tejtoneskoršej verzie. Naopak, súd je oprávnený prihliadať na to, či neskoršia výpoveď nevykazuje znaky
účelovosti, snahy zmierniť vlastné postavenie alebo pomôcť inej osobe. Právna teória aj súdna prax
zároveň zdôrazňujú, že vierohodnosť výpovede sa posudzuje najmä podľa jej vnútornej konzistentnosti,

súladu s objektívnymi dôkazmi a okolností, za ktorých bola poskytnutá, nie podľa toho, či je pre
obžalovaného priaznivá alebo nepriaznivá.

Pokiaľ obhajoba poukazuje na to, že výpoveď zo dňa 22. januára 2022 bola vykonaná bez prítomnosti
obhajkyne A. D. a v podmienkach, ktoré mali obmedzovať jeho právo na obhajobu, odvolací súd uvádza,

že zo spisu nevyplýva, že by tento dôkaz bol získaný nezákonným spôsobom. Samotná absencia
obhajcu pri konkrétnom úkone ešte automaticky neznamená porušenie práva na obhajobu v takej
intenzite, ktorá by mala za následok nepoužiteľnosť dôkazu, pokiaľ nešlo o situáciu, v ktorej zákon
bezvýhradne vyžaduje jeho prítomnosť a zároveň neboli dodržané zákonné podmienky takého postupu.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ochrana práv osoby, ktorá výpoveď poskytla, patrí primárne tejto
osobe; obžalovaný sa nemôže úspešne dovolávať porušenia práv inej osoby, pokiaľ takéto porušenie

nemalo konkrétny a preukázateľný dopad na jeho vlastné právo na spravodlivý proces. Takýto dopad
však obhajoba nepreukázala.

K námietke, že A. D. označil svoju výpoveď zo dňa 22. januára 2022 za nepravdivú a že ju mal podať
pod vplyvom policajtov, odvolací súd uvádza, že ide o tvrdenie, ktoré bolo predmetom hodnotenia

súdu prvého stupňa. Ten sa s ním vysporiadal a vysvetlil, prečo takémuto dodatočnému vysvetleniu
nepriznal vierohodnosť. Ustálená judikatúra pritom vychádza z toho, že tvrdenia o údajnom nátlaku zo
strany orgánov činných v trestnom konaní musia byť podložené konkrétnymi, objektívne overiteľnými
skutočnosťami. Samotnétvrdenieobvinenéhoalebospoluobvineného,najmäaksaobjavíaždodatočne
a v kontexte zmeny jeho procesnej stratégie, nepostačuje na spochybnenie zákonnosti a vierohodnosti

pôvodnej výpovede.

Námietka, že okresný súd nekonkretizoval, s ktorými dôkazmi nekorešpondujú exkulpatórne
(vyviňujúce) výpovede A. D., taktiež neobstojí. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
hodnotil výpovede A. D. v kontexte ďalších dôkazov, vrátane výpovedí svedkov, listinných dôkazov a

ďalších nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom súhrne vytvárali ucelený obraz skutkového deja. Odvolací
súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že nie je potrebné, aby súd pri každom jednotlivom dôkaze
explicitne uvádzal jeho vzťah ku všetkým ostatným dôkazom; postačuje, ak z odôvodnenia ako celku
vyplýva, akými úvahami sa riadil a prečo považoval určitú verziu skutkového deja za preukázanú.

Pokiaľ ide o námietku tzv. selektívneho hodnotenia tej istej výpovede, keď súd uveril časti, v ktorej A. D.
usvedčujeobžalovaného,anaopakneakceptovalčasťtýkajúcusavlastníctvadrognájdenýchvovozidle,
odvolací súd uvádza, že ani tento postup nie je v rozpore so zákonom. Súd nie je viazaný prijať výpoveď
ako celok, ale je oprávnený hodnotiť jej jednotlivé časti samostatne, a to v závislosti od ich súladu s
ostatnými dôkazmi. Judikatúra aj právna teória pripúšťajú (aj keď nie jednotne, pozn. odvolacieho súdu),

že výpoveď jednej osoby môže byť vierohodná len sčasti, pričom v inej časti môže byť nepravdivá alebo
nepresná. Takýto postup je legitímny, pokiaľ súd vysvetlí, prečo niektorým častiam výpovede uveril a
iným nie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že okresný súd takto postupoval a svoje
úvahy v tomto smere náležite rozvinul.

Napokon, ani poukaz obhajoby na jednotlivé výpovede A. D. z rôznych štádií konania, v ktorých mal
uvádzať, že obžalovaný mu drogy nedával, nemôže viesť k inému záveru. Ide o opakovanie obhajobnej
línie založenej na preferovaní tých dôkazov, ktoré sú pre obžalovaného priaznivé, bez zohľadnenia ich
vierohodnosti a vzťahu k ostatným dôkazom. Skutkový záver súdu však musí vychádzať z hodnotenia
dôkazov ako celku, nie z izolovaného vytrhnutia jednotlivých výpovedí. Okresný súd dospel k záveru o

vine obžalovaného na základe súhrnu dôkazov, ktoré sa navzájom dopĺňali a vytvárali logický reťazec,
pričom výpoveď A. D. zo dňa 22. januára 2022 bola len jedným z jeho článkov.

Odvolací súd preto uzatvára, že napadnutý rozsudok netrpí vadou spočívajúcou v arbitrárnom alebo
selektívnom hodnotení dôkazov. Hodnotenie výpovedí A. D. okresným súdom je v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov, opiera sa o racionálne úvahy a nevykazuje znaky svojvôle. Namietané
rozpory boli predmetom hodnotenia súdu prvého stupňa a boli ním náležite vysvetlené. Z týchto dôvodov
odvolací súd považuje námietky obžalovaného uvedené v bodoch 4.1., 4.2. a 4.3. za nedôvodné.Odvolací súd považuje za nedôvodné aj ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, a to konkrétne
námietku pod bodom 4.4., smerujúcu proti významu vyhlásenia o vine spoluobžalovaného A. D. a proti
postupu súdu podľa § 241 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj námietku podľa bodu 4.5., týkajúcu sa

údajného porušenia zásady bezprostrednosti.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 4.4., odvolací súd predovšetkým uvádza, že obhajoba síce správne
konštatuje, že samotné vyhlásenie obžalovaného o vine nepredstavuje dôkaz v tom zmysle, že by
bez ďalšieho mohlo slúžiť ako usvedčujúci dôkaz proti inej osobe, avšak z tejto správnej premisy

vyvodzuje nesprávne právne závery. Napadnutý rozsudok totiž nie je založený na tom, že by okresný
súd vyvodzoval vinu obžalovaného A. B. z vyhlásenia o vine A. D., ale naopak, toto vyhlásenie hodnotil
len ako jednu z procesných okolností, ktorá bola konfrontovaná s ostatnými vykonanými dôkazmi.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd považoval samotné vyhlásenie o
vine A. D. za dôkaz proti obžalovanému. Naopak, vychádzal z výpovedí tejto osoby, ktoré ako dôkazný

prostriedok podrobil hodnoteniu spolu s ostatnými dôkazmi. Skutočnosť, že A. D. v určitom štádiu
konania urobil vyhlásenie o vine, mohla byť súdom zohľadnená len v rovine hodnotenia konzistentnosti
jehoprocesnéhopostojaavierohodnostijehojednotlivýchvýpovedí,čojepostupplnevsúladesprávnou
teóriou aj judikatúrou. Súd je totiž oprávnený pri hodnotení vierohodnosti osoby prihliadať aj na jej
predchádzajúce procesné úkony a postoje, pokiaľ ich hodnotí v kontexte celého dôkazného materiálu.

Pokiaľ obhajoba namieta, že súd mal postupovať podľa § 241 ods. 2 Trestného poriadku a oboznámiť
osoby oprávnené na doručenie obžaloby s nesúladom skutku a jeho právnej kvalifikácie, odvolací
súd uvádza, že táto námietka je založená na nesprávnom chápaní účelu uvedeného ustanovenia.
Ustanovenie § 241 ods. 2 Trestného poriadku upravuje postup súdu v štádiu predbežného prejednania

obžaloby, pričom jeho účelom je zabezpečiť, aby sa vec dostala do štádia hlavného pojednávania
v procesne spôsobilom stave. Skutočnosť, že súd v určitom štádiu konania neprijal vyhlásenie
obžalovaného o vine z dôvodu nesúladu skutku s právnou kvalifikáciou, neznamená, že došlo k
porušeniu práva na obhajobu inej osoby, ani že by tým vznikla povinnosť opätovne realizovať postup
podľa § 241 ods. 2 Trestného poriadku.

Z hľadiska práva na obhajobu je rozhodujúce, či obžalovaný mal možnosť oboznámiť sa s obsahom
obžaloby, vyjadriť sa k nej, navrhovať dôkazy a zúčastniť sa ich vykonávania. Tieto práva obžalovanému
A. B. odňaté neboli. Obhajoba pritom ani nekonkretizuje, akým konkrétnym spôsobom by namietaný
postup súdu mal zasiahnuť do jeho procesných práv, keďže argumentácia smeruje primárne k

procesnému postaveniu inej osoby. Takto formulovaná námietka preto nemôže obstáť.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 4.5., týkajúcu sa údajného porušenia zásady bezprostrednosti,
odvolací súd uvádza, že ani táto nie je dôvodná. Zásada bezprostrednosti znamená, že súd má
rozhodovať na základe dôkazov, ktoré boli vykonané pred ním na hlavnom pojednávaní, avšak

neznamená, že súd je povinný bezvýhradne uprednostniť výpoveď vykonanú na hlavnom pojednávaní
pred výpoveďou z prípravného konania. Trestný poriadok výslovne umožňuje, aby boli za zákonom
stanovených podmienok na hlavnom pojednávaní prečítané a použité aj výpovede z prípravného
konania, pričom ich dôkazná hodnota podlieha rovnakému hodnoteniu ako dôkazov vykonaných priamo
na hlavnom pojednávaní.

Ustálenájudikatúradlhodobozastávanázor,žeaksvedokalebospoluobvinenýnahlavnompojednávaní
mení svoju výpoveď, je oprávnením súdu hodnotiť, ktorá z jeho výpovedí je vierohodná, a to aj tak,
že za vierohodnejšiu považuje výpoveď z prípravného konania, pokiaľ je podporená ďalšími dôkazmi a
nevykazujeznakyúčelovosti.Samotnáskutočnosť,žeosobanahlavnompojednávanívysvetľujedôvody

svojej predchádzajúcej výpovede, ešte neznamená, že súd je povinný jej aktuálnej verzii uveriť. Súd je
oprávnený posúdiť aj to, či takéto vysvetlenie nie je účelové alebo motivované snahou ovplyvniť výsledok
konania.

V posudzovanom prípade okresný súd neporušil zásadu bezprostrednosti tým, že priznal význam

výpovedi A. D. z prípravného konania zo dňa 22. januára 2022. Túto výpoveď vykonal zákonným
spôsobom aj na hlavnom pojednávaní (jej prečítaním) a následne ju hodnotil v kontexte ostatných
dôkazov. Zároveň sa zaoberal aj jeho neskoršími výpoveďami na hlavnom pojednávaní a vysvetlil, prečoichnepovažovalzavierohodné.Takýtopostupjeplnevsúladesprocesnýmizásadamiajspožiadavkami
spravodlivého procesu.

Odvolací súd preto uzatvára, že ani v časti námietok podľa bodov 4.4. a 4.5. neboli zistené také
pochybenia, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Okresný
súd postupoval v súlade so zákonom, dôkazy hodnotil spôsobom zodpovedajúcim zásade voľného
hodnotenia dôkazov a svoje závery náležite odôvodnil. Uvedené odvolacie námietky bolo preto potrebné
rovnako ako nedôvodné odmietnuť.

Odvolací súd považuje za nedôvodné aj ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, a to konkrétne
námietku podľa bodu 5.1., smerujúcu proti skutkovému záveru o prechovávaní omamných látok,
námietku podľa bodu 5.2., týkajúcu sa zákonnosti a priebehu osobnej prehliadky, ako aj námietku podľa
bodu 5.3., namietajúcu absenciu zavinenia.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 5.1., obhajoba opätovne predkladá vlastnú verziu skutkového deja,
podľa ktorej obžalovaný nemal vedomosť o prítomnosti omamných látok ani vo vozidle Ford Mondeo,
ani v kovovej nádobke nájdenej vo vrecku jeho bundy, pričom tieto látky mali patriť výlučne A. D.. Takto
formulovaná obrana však nepredstavuje relevantnú odvolaciu námietku spôsobilú spochybniť správnosť
napadnutého rozsudku, ale ide o polemiku so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa.

Okresný súd sa touto obhajobou podrobne zaoberal a v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo
vysvetlil, prečo ju nepovažoval za vierohodnú. Pri hodnotení dôkazov vychádzal nielen z výpovedí
obžalovaného a spoluobžalovaného A. D., ale aj z ďalších vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom
súhrne vytvárali logický a uzavretý reťazec usvedčujúcich skutočností. Odvolací súd v tejto súvislosti

pripomína, že skutkové závery súdu prvého stupňa nemožno spochybniť len tým, že obžalovaný
ponúkne alternatívnu verziu skutku, pokiaľ táto verzia nie je podporená dôkazmi takej kvality, ktoré by
boli spôsobilé vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti záverov súdu.

Pokiaľ obhajoba poukazuje na výpovede A. D., podľa ktorých mali predmetné drogy patriť jemu, odvolací

súd opätovne zdôrazňuje, že okresný súd tieto výpovede hodnotil a vysvetlil, prečo ich nepovažoval
za vierohodné v tej časti, v ktorej smerovali k exkulpácii obžalovaného B.. Priznanie sa inej osoby k
vlastníctvuveci(tzv.„zobranievecinaseba“)samoosebenevylučujemožnosť,žetútovecprechovávala
aj iná osoba, najmä ak z ďalších okolností vyplýva jej faktická dispozícia s touto vecou. Pojem
„prechovávanie“ je v právnej teórii aj praxi vykladaný široko a zahŕňa každú formu faktickej moci nad

vecou, bez ohľadu na vlastníctvo. Nie je preto tiež rozhodujúce, komu vec patrila, ale kto ju mal vo svojej
dispozícii a mohol s ňou nakladať.

V prípade nájdenia omamnej látky priamo pri obžalovanom, konkrétne vo vrecku jeho bundy, ide o
typickú situáciu, ktorú judikatúra považuje za silný usvedčujúci dôkaz o vedomej dispozícii s touto látkou.

Obrana založená na tvrdení, že obžalovaný nevedel o obsahu predmetu, ktorý mal pri sebe, bola súdom
prvého stupňa správne vyhodnotená ako účelová, keďže odporuje bežným životným skúsenostiam aj
zásadám logiky. Právna teória pritom zdôrazňuje, že vedomosť o povahe veci možno vyvodzovať aj
z nepriamych dôkazov a z okolností prípadu, pričom nie je potrebné, aby bola preukázaná priamym
dôkazom.

Rovnako pokiaľ ide o omamnú látku nájdenú vo vozidle, okresný súd správne vyhodnotil všetky okolnosti
prípadu, vrátane toho, že obžalovaný bol osobou, ktorá mala k vozidlu vzťah a disponovala ním, pričom
tvrdenie, že o prítomnosti látky nemal žiadnu vedomosť, nebolo podložené presvedčivými dôkazmi.
Samotná existencia SMS správy o výbere finančných prostriedkov nemá žiadny relevantný vzťah k

otázke prechovávania omamných látok a nie je spôsobilá spochybniť skutkové závery súdu.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 5.2., smerujúcu proti zákonnosti a priebehu osobnej prehliadky,
odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k takým procesným pochybeniam, ktoré
by mali za následok nepoužiteľnosť dôkazov získaných pri tomto úkone. Obhajoba poukazuje na údajné

časové nezrovnalosti medzi zápisnicou o zadržaní a zápisnicou o osobnej prehliadke, ako aj na spôsob
podpisovania zápisnice, avšak tieto tvrdenia nepreukazujú, že by samotný úkon nebol vykonaný alebo
že by bol vykonaný v rozpore so zákonom.V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že formálne nedostatky procesných úkonov, pokiaľ nemajú
vplyv na zachovanie základných práv obvineného a na spoľahlivosť získaného dôkazu, nespôsobujú
automaticky jeho nepoužiteľnosť. Rozhodujúce je, či bol dôkaz získaný spôsobom, ktorý rešpektuje

základné zásady trestného konania, najmä zákonnosť a spravodlivosť procesu. V posudzovanom
prípadenebolopreukázané,žebyobžalovanýbolvystavenýnezákonnémuzásahu,nátlakualeboinému
porušeniu jeho práv, ktoré by spochybňovalo použiteľnosť zaistených dôkazov.

K námietke týkajúcej sa podpisu zápisnice odvolací súd uvádza, že podpis na zápisnici potvrdzuje obsah

úkonu ako celku, pričom absencia podpisu na jednotlivých stranách sama osebe neznamená, že obsah
zápisnice je nepravdivý alebo že úkon neprebehol. Rovnako tvrdenie obžalovaného, že určité vyjadrenie
neučinil, predstavuje len jeho obhajobu, ktorú súd prvého stupňa hodnotil v kontexte ostatných dôkazov
a nepovažoval ju za vierohodnú.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 5.3., týkajúcu sa absencie zavinenia, odvolací súd uvádza, že ide o

právnu argumentáciu, ktorá však vychádza z nesprávneho skutkového základu. Okresný súd dospel k
záveru, že obžalovaný mal vedomosť o omamných látkach, ktoré mal pri sebe a vo vozidle, a tento záver
oprel o vykonané dôkazy. Na tomto skutkovom základe potom správne vyvodil aj existenciu úmyselného
zavinenia.

V právnej teórii aj judikatúre je ustálené, že zavinenie možno preukazovať aj nepriamymi dôkazmi,
pričom vedomosť páchateľa o povahe veci možno vyvodiť z okolností prípadu, najmä z jeho správania,
z miesta nálezu veci a z jeho vzťahu k tejto veci. Nie je potrebné, aby existoval priamy dôkaz o tom,
že páchateľ vedel o konkrétnom obsahu predmetu, pokiaľ takýto záver logicky vyplýva z celkového
hodnotenia dôkazov.

Obrana obžalovaného založená na tvrdení, že si predmet vložil do vrecka v domnienke, že ide o
zapaľovač,bolasúdomprvéhostupňasprávnevyhodnotenáakoúčelováaodporujúcazásadámlogikya
bežnej skúsenosti. Rovnako tvrdenie o úplnej nevedomosti o obsahu vecí nachádzajúcich sa vo vozidle
neobstojí v konfrontácii s ostatnými dôkazmi, ktoré poukazujú na vedomú dispozíciu obžalovaného s

týmito látkami.

Odvolací súd preto uzatvára, že skutkové aj právne závery okresného súdu v časti týkajúcej sa
prechovávania omamných látok sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietané
nedostatky v hodnotení dôkazov ani v posúdení zavinenia neboli zistené. Z uvedených dôvodov

považuje odvolací súd námietky obžalovaného uvedené v bodoch 5.1., 5.2. a 5.3. za nedôvodné.

Odvolací súd považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky obžalovaného uvedené v bode 6.1.,
smerujúce proti hodnoteniu výpovede svedka K. A. a proti skutkovým záverom súdu prvého stupňa vo
vzťahu k jeho osobe.

Pokiaľ obhajoba namieta, že okresný súd neprihliadol na výpoveď svedka K. A., resp. že nesprávne
odmietol prečítať jeho skoršiu výpoveď z prípravného konania (v pozícii zadržaného podozrivého),
odvolací súd uvádza, že takto formulovaná námietka vychádza z nepresného pochopenia procesných
pravidiel upravujúcich vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní.

Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že uvedená osoba bola na návrh obhajoby riadne
predvolaná a následne aj vypočutá na hlavnom pojednávaní, pričom jej výsluch prebehol za plného
rešpektovania zásad bezprostrednosti a kontradiktórnosti. Svedok mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým
rozhodujúcim okolnostiam, odpovedať na otázky súdu, prokurátora aj obhajoby, pričom obžalovaný

mal reálnu a efektívnu možnosť tento dôkaz ovplyvniť, spochybniť jeho vierohodnosť a poukazovať na
prípadné rozpory. Práve takto vykonaný dôkaz predstavuje v systéme trestného konania primárny a
rozhodujúci podklad pre skutkové závery súdu.

Za tejto situácie nemožno súdu vytýkať, že nepristúpil k čítaniu skoršej výpovede tej istej osoby z

prípravného konania, a to tým skôr, že táto výpoveď bola urobená v odlišnom procesnom postavení
(ako zadržaný podozrivý), ktoré so sebou nesie odlišný rozsah procesných práv a povinností, čím sa
dostala mimo rámca riadneho svedeckého výsluchu, čo samo osebe limituje jej použiteľnosť ako dôkazu
na hlavnom pojednávaní.Postup okresného súdu, ktorý vychádzal primárne z výpovede svedka vykonanej na hlavnom
pojednávaní a nepristúpil k čítaniu jeho skoršej výpovede z iného procesného postavenia, je preto plne

v súlade so zákonom aj s ustálenou súdnou praxou a nemožno ho považovať za porušenie práva na
obhajobu.

Pokiaľ obhajoba poukazuje na obsah výpovede svedka K. A., v ktorej tento poprel, že by mu obžalovaný
predával drogy alebo že by sa spolu o drogách bavili, odvolací súd uvádza, že okresný súd túto výpoveď

nezanedbal, ale ju hodnotil v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov( viď č.l. 26-27 rozsudku).
Samotná skutočnosť, že svedok určitú skutočnosť popiera, ešte neznamená, že súd je povinný jeho
výpoveď považovať za pravdivú. Súd je oprávnený posúdiť vierohodnosť svedka aj s prihliadnutím na
jeho vzťah k obžalovanému, na jeho motiváciu a na súlad jeho výpovede s ostatnými dôkazmi.

Ustálená judikatúra pritom zdôrazňuje, že výpoveď svedka, ktorá je osamotená a v rozpore s ostatnými

dôkazmi, nemusí byť spôsobilá vyvolať dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného, pokiaľ ostatné
dôkazy vytvárajú ucelený a logický reťazec. Rovnako je ustálené ( vo všeobecnosti), že popieranie
trestnej činnosti zo strany obžalovaného príp. jemu blízkych osôb je typickým prvkom obhajoby a samo
osebe nemôže viesť k oslobodeniu, ak nie je podporené ďalšími relevantnými dôkazmi.

K námietke, že skutkový záver o predaji drog K. A. je založený výlučne na „domnienkach“ vyplývajúcich
z odpočúvania, odvolací súd uvádza, že tento záver nevyplýva len z jedného dôkazného prostriedku,
ale z komplexného hodnotenia dôkazov, vrátane výsledkov operatívno-pátracej činnosti, znaleckého
dokazovania z odboru fonoskopie, ako aj ďalších nepriamych dôkazov. Právna teória aj judikatúra pritom
pripúšťajú, že skutkové závery môžu byť založené aj na nepriamych dôkazoch, pokiaľ tieto vo svojom

súhrne vytvárajú logický, ničím nenarušený reťazec, ktorý vedie k jedinému rozumnému záveru o vine
obžalovaného.

Okresný súd v tomto smere uviedol, že pokiaľ ide o svedka K. A., tento na hlavnom pojednávaní
vypovedal v prospech obžalovaného B., pričom poprel akýkoľvek kontakt súvisiaci s drogami a tvrdil,

že ich komunikácia sa týkala výlučne peňazí a bola len sporadická. Okresný súd však túto výpoveď
správne vyhodnotil ako účelovú a nevierohodnú, keďže je v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi. Z
prepisov SMS komunikácie a hovoru č. 1390 jednoznačne vyplýva, že medzi obžalovaným a svedkom
dochádzalo k pravidelnej a obsahovo relevantnej komunikácii, vrátane dohadovania stretnutí a sporov
o množstvo a cenu, čo vylučuje tvrdenie o komunikácii týkajúcej sa len peňazí. Vierohodnosť svedka

je ďalej oslabená tým, že zamlčal používanie telefónneho čísla XXXX XXX XXX, hoci bolo preukázané
jeho aktívne využívanie, a jeho hlas bol znalecky identifikovaný v predmetnom hovore. Tvrdenia o
sporadickom kontakte a absencii stretnutí sú preto zjavne nepravdivé. Naopak, obsah komunikácie
podporuje výpoveď obžalovaného D. z prípravného konania, podľa ktorej si svedok A. u obžalovaného
B. zadovažoval omamné látky, a zároveň vyvracia neskoršiu obhajobu založenú na tvrdení o pôžičkách.

Za týchto okolností je záver okresného súdu o účelovosti a nepravdivosti výpovede svedka A. plne
opodstatnený.

Pokiaľ ide o interpretáciu komunikácie zachytenej odpočúvaním, odvolací súd uvádza, že hodnotenie
významu takejto komunikácie patrí do právomoci súdu, ktorý ju posudzuje v kontexte ostatných dôkazov

a s prihliadnutím na znalosti a skúsenosti z obdobných trestných vecí. Skutočnosť, že určitý rozhovor
môže mať aj iný, teoreticky možný význam, ešte neznamená, že záver súdu je svojvoľný. Pri hodnotení
dôkazov nie je potrebné vylúčiť každú hypotetickú alternatívu, ale postačuje, ak skutkový záver vyplýva
z dôkazov ako najpravdepodobnejší a logicky odôvodnený.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za arbitrárny. Za
arbitrárne rozhodnutie možno považovať len také, ktoré je založené na zjavne nelogických úvahách,
ignorovaní podstatných dôkazov alebo na nedostatku odôvodnenia. V posudzovanom prípade však
okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jednotlivé dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj vo
vzájomných súvislostiach a svoje závery náležite odôvodnil. Skutočnosť, že obžalovaný s týmito závermi

nesúhlasí, sama osebe neznamená, že sú nesprávne alebo arbitrárne.

Odvolací súd preto uzatvára, že ani námietky obžalovaného uvedené v bode 6.1. neboli spôsobilé
spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu. Tento sa výpoveďou svedka K.A. zaoberal, avšak v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ju nepovažoval za rozhodujúcu,
keďže nebola v súlade s ostatnými dôkazmi. Takýto postup je v súlade s právnou teóriou aj ustálenou
súdnou praxou, a preto bolo potrebné aj tieto odvolacie námietky ako nedôvodné odmietnuť.

Odvolací súd považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky obžalovaného uvedené v bodoch 7.1., 7.2.,
7.3. a 7.4., smerujúce proti hodnoteniu výpovede svedka A. J., proti nevyhoveniu návrhu na znalecké
dokazovanie jeho osoby, proti absencii telekomunikačných kontaktov a napokon proti jeho procesnému
postaveniu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 7.1., obhajoba v zásade spochybňuje vierohodnosť svedka A.
J. s poukazom na jeho zdravotný stav, konkrétne na tvrdené problémy s krátkodobou pamäťou po
prekonanom úraze hlavy, a z toho odvodzuje potrebu jeho znaleckého skúmania. Odvolací súd uvádza,
že posúdenie vierohodnosti svedka patrí primárne do právomoci súdu, ktorý dôkaz vykonáva, pričom
tento posudzuje nielen obsah výpovede, ale aj spôsob jej podania, spontánnosť, konzistentnosť a

reakcie svedka na otázky. Existencia zdravotného obmedzenia podľa názoru odvolacieho súdu ešte
neznamená automatickú nedôveryhodnosť svedka ani nevyvoláva povinnosť súdu nariadiť znalecké
dokazovanie jeho duševného stavu.

Znalecké dokazovanie podľa § 150 Trestného poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak existujú

konkrétne a dôvodné pochybnosti o schopnosti osoby správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať
skutočnosti podstatné pre trestné konanie. Takéto pochybnosti však nemôžu byť založené len na
všeobecných tvrdeniach alebo subjektívnom hodnotení obhajoby. V posudzovanom prípade okresný
súd svedka osobne vypočul, jeho výpoveď hodnotil aj z hľadiska jej vnútornej logiky a vzťahu k ostatným
dôkazom a nenašiel dôvod na pochybnosti takej intenzity, ktoré by odôvodňovali znalecké skúmanie.

Tento postup je v súlade s justičnou praxou, podľa ktorej znalecké dokazovanie neslúži na „overovanie“
vierohodnosti každého svedka, ale len na riešenie otázok, ktoré presahujú rámec bežného hodnotenia
dôkazov súdom.

Pokiaľ obhajoba poukazuje na rozpory vo výpovedi svedka a na jeho problémy s časovou orientáciou,

odvolací súd uvádza, že takéto nedostatky nie sú v aplikačnej praxi ničím výnimočným, a to najmä v
prípadoch drogovej trestnej činnosti. V týchto veciach totiž často vystupujú ako svedkovia osoby, ktoré
sú dlhodobo užívateľmi omamných a psychotropných látok, čo sa prirodzene môže prejaviť zníženou
schopnosťou presnej časovej orientácie, nepresnosťami v detailoch či fragmentárnosťou spomienok.
Uvedené skutočnosti však samy osebe nevedú k záveru o nevierohodnosti takejto výpovede.

Judikatúra dlhodobo zdôrazňuje, že nepresnosti v časových údajoch alebo v menej podstatných
okolnostiach nie sú dôvodom na diskvalifikáciu výpovede ako celku, pokiaľ jej jadro zostáva konzistentné
a je podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. V tomto smere je potrebné hodnotiť výpoveď komplexne,
s prihliadnutím na jej vnútornú logiku a súlad s ostatnými dôkaznými prostriedkami.

Okresný súd sa týmito okolnosťami náležite zaoberal a v odôvodnení napadnutého rozsudku
presvedčivo vysvetlil, prečo napriek uvedeným nedostatkom považoval výpoveď svedka za vierohodnú
v jej podstatných častiach.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 7.2., obhajoba zdôrazňuje, že ide o jediného svedka, ktorý
obžalovaného usvedčuje, a preto mala byť jeho výpoveď hodnotená so zvýšenou opatrnosťou. Odvolací
súd s touto všeobecnou tézou súhlasí, avšak zároveň konštatuje, že samotná skutočnosť, že určitá
okolnosť je preukazovaná jediným svedkom, neznamená, že jeho výpoveď je bez ďalšieho nepoužiteľná
alebo nedostatočná. Ustálená judikatúra vychádza z toho, že aj jediný dôkaz môže postačovať na

uznanie viny, pokiaľ je presvedčivý, vierohodný a zapadá do celkového dôkazného rámca veci.

Okresný súd pritom výpoveď svedka A. J. nehodnotil izolovane, ale v spojení s ostatnými dôkazmi,
vrátane výsledkov odpočúvania, listinných dôkazov a ďalších výpovedí. Námietky obhajoby smerujúce
k údajnej nelogickosti správania obžalovaného (napr. vzdialenosť medzi miestami) predstavujú len

polemiku so skutkovými závermi súdu, ktorá sama osebe nemôže viesť k ich spochybneniu, pokiaľ tieto
závery vyplývajú z logického hodnotenia dôkazov.K tvrdeniu, že svedok sa mal pred výsluchom pýtať, „čo má vypovedať“, odvolací súd uvádza, že
ani takáto okolnosť, ak by bola preukázaná, sama osebe neznamená nevierohodnosť jeho výpovede.
Posúdenie vierohodnosti musí vychádzať z komplexného hodnotenia celého dôkazného procesu, nie z

izolovaných tvrdení, ktoré neboli objektívne verifikované.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 7.3., týkajúcu sa absencie telekomunikačnej komunikácie medzi
obžalovaným a svedkom A. J., odvolací súd uvádza, že ide o argument založený na nesprávnom
predpoklade, že každá trestná činnosť musí byť nevyhnutne sprevádzaná elektronickou komunikáciou.

Skutočnosť, že sa v záznamoch telekomunikačnej prevádzky nenachádzajú hovory alebo SMS správy
medzi týmito osobami, sama osebe nevylučuje existenciu kontaktov medzi nimi ani uskutočnenie skutku,
ktorý je predmetom konania. Absencia určitého dôkazu neznamená automaticky neexistenciu skutku,
pokiaľ je tento preukázaný inými dôkazmi.

Napokon, pokiaľ ide o námietku podľa bodu 7.4., obhajoba namieta procesné postavenie svedka A. J. s

tvrdením, že mal byť stíhaný ako obvinený, a preto je jeho výpoveď nepoužiteľná. Odvolací súd uvádza,
že táto námietka je právne neopodstatnená.

Rozhodnutie o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe patrí výlučne orgánom činným v trestnom
konaní, predovšetkým vyšetrovateľovi, resp. poverenému príslušníkovi Policajného zboru, konajúcemu

pod dozorom prokurátora. Uvedený záver vyplýva aj z obžalovacej zásady, ktorá striktne oddeľuje
funkciu obžaloby od rozhodovacej činnosti súdu. Súd je viazaný podanou obžalobou a nie je oprávnený
rozširovať okruh obžalovaných osôb ani suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní v štádiu
prípravného konania.

Zároveň platí, že posúdenie, či a voči komu bude trestné stíhanie vedené, je výsledkom úvahy orgánov
činných v trestnom konaní, ktorá sa uplatňuje v rámci zásady oportunity. Táto zásada im umožňuje
zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu a rozhodnúť o ďalšom procesnom postupe, vrátane rozsahu
stíhania jednotlivých osôb.

Z uvedeného dôvodu súd nemôže ukladať orgánom činným v trestnom konaní povinnosť rozšíriť okruh
obvinených osôb ani inak zasahovať do ich rozhodovacej sféry, keďže by tým prekročil rámec svojej
zákonom vymedzenej pôsobnosti.

Je potrebné tiež zdôrazniť, že procesné postavenie svedka nie je determinované tým, ako jeho výpoveď

hodnotí obhajoba, ale tým, či sú splnené zákonné podmienky na jeho trestné stíhanie. Nemožno
akceptovať ani tvrdenie, že nevznesenie obvinenia predstavuje „odmenu“ za výpoveď, keďže takýto
záver nemá oporu v dôkazoch a predstavuje len špekulatívnu úvahu obhajoby.

Pokiaľ ide o poukaz na smernicu Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/1919, odvolací súd uvádza,

žejejúčelomjezabezpečiťprávapodozrivýchaobvinenýchosôb,najmäprávonaprávnupomocaprávo
nevypovedať vo svoj neprospech. V posudzovanom prípade však nebolo preukázané, že by svedok A.
J. bol v čase svojho výsluchu v postavení, ktoré by vyžadovalo jeho poučenie ako obvineného alebo
prerušenie výsluchu. Nešlo teda o situáciu, na ktorú citovaná smernica dopadá.

Odvolací súd preto uzatvára, že okresný súd nepochybil ani pri hodnotení výpovede svedka A. J.,
ani pri rozhodovaní o potrebe znaleckého dokazovania jeho osoby, ani pri posúdení jeho procesného
postavenia. Jeho výpoveď bola hodnotená v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, v kontexte
ostatných vykonaných dôkazov a bez znakov svojvôle. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd
námietky obžalovaného uvedené v bodoch 7.1., 7.2., 7.3. a 7.4. za nedôvodné.

Odvolací súd považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky obžalovaného uvedené v bodoch 8.1. a
8.2., smerujúce proti hodnoteniu výpovede svedka R. D. a proti použitiu úradného záznamu.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 8.1., obhajoba namieta, že okresný súd nesprávne vyhodnotil výpoveď

svedka R. D., keď nepriznal rozhodujúci význam jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní, v ktorej
obžalovaného neusvedčil, a naopak vychádzal aj z jeho skoršej výpovede z prípravného konania.
Odvolací súd uvádza, že takáto argumentácia opätovne nerešpektuje zásady hodnotenia dôkazov v
trestnom konaní.Zásada bezprostrednosti síce znamená, že súd má primárne vychádzať z dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní, avšak neznamená, že je povinný bezvýhradne akceptovať každú výpoveď

učinenú pred súdom ako pravdivú a automaticky jej priznať vyššiu dôkaznú hodnotu oproti skorším
výpovediam. Trestný poriadok výslovne pripúšťa použitie výpovedí z prípravného konania, pokiaľ sú
zákonným spôsobom vykonané aj na hlavnom pojednávaní, pričom ich dôkazná hodnota podlieha
rovnakému hodnoteniu ako ostatné dôkazy.

Ustálenájudikatúrapritomvychádzaztoho,žeaksvedokmenísvojuvýpoveď,súdjeoprávnenýposúdiť,
ktorá z jeho výpovedí je vierohodná, a to aj tak, že za vierohodnejšiu považuje výpoveď z prípravného
konania, pokiaľ je podporená ďalšími dôkazmi a nevykazuje znaky účelovosti. Nie je preto rozhodujúce,
že výpoveď na hlavnom pojednávaní bola urobená „bezprostredne“ a za prítomnosti strán, ale to, či je
jej obsah presvedčivý a súladný s ostatnými dôkazmi.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd výpoveď svedka R. D. hodnotil v celom
jej rozsahu, vrátane jej vývoja, a vysvetlil, prečo nepriznal rozhodujúci význam jeho výpovedi na hlavnom
pojednávaní. Skutočnosť, že ani jeho výpoveď z prípravného konania neobsahuje priame usvedčenie
obžalovaného, neznamená, že je bez významu pre celkové hodnotenie dôkaznej situácie. Súd ju
správne hodnotil v kontexte ostatných dôkazov, pričom jej význam spočíval v jej súlade alebo nesúlade

s ostatnými zisteniami.

Pokiaľ obhajoba zdôrazňuje, že výpoveď na hlavnom pojednávaní bola spontánna a bez nátlaku,
odvolací súd uvádza, že absencia akéhokoľvek nátlaku ešte sama osebe nezaručuje pravdivosť
výpovede. Súd je oprávnený prihliadať aj na možné motívy svedka, jeho vzťah k obžalovanému a na

okolnosti, za ktorých výpoveď podáva. Judikatúra v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že svedok
môže meniť svoju výpoveď aj z dôvodov snahy pomôcť obžalovanému alebo minimalizovať dôsledky
pre seba alebo pre iné osoby.

Pokiaľideonámietkupodľabodu8.2.,obhajobaspochybňujepoužitieúradnéhozáznamustvrdením,že

nejde o dôkaz a že nebol vykonaný na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd uvádza, že úradný záznam
ako taký skutočne nie je dôkazom v zmysle Trestného poriadku, ale môže slúžiť ako podklad pre ďalšie
procesné úkony alebo ako orientačný zdroj informácií, V posudzovanom prípade okresný súd vychádzal
z výpovedí svedkov, znaleckých posudkov, listinných dôkazov a ďalších dôkazných prostriedkov, pričom
úradný záznam nepredstavoval nosný dôkaz, ale len doplnkovú informáciu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd založil svoje rozhodnutie na tomto
úradnom zázname ako na samostatnom dôkaze.

Aj keby odvolací súd pripustil, že zmienka o úradnom zázname v odôvodnení rozsudku nebola

formulovaná úplne precízne, nejde o pochybenie takej intenzity, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť
alebo správnosť napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúce je, že skutkové závery súdu majú oporu v
riadne vykonaných dôkazoch, a nie v úradnom zázname ako takom.

Odvolací súd preto uzatvára, že ani námietky obžalovaného uvedené v bodoch 8.1. a 8.2. neboli

spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Okresný súd výpoveď svedka R. D. hodnotil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a úradný záznam nepoužil ako samostatný dôkaz
o vine obžalovaného. Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj tieto odvolacie námietky ako nedôvodné
odmietnuť.

Odvolací súd ďalej považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky obžalovaného uvedené v bodoch 9.1.,
9.2., 9.3., 9.4., 9.5. a 9.6., smerujúce jednak proti hodnoteniu záznamov telekomunikačnej prevádzky,
jednak proti zákonnosti príkazov na ich získanie.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 9.1., obhajoba namieta, že zo záznamov telekomunikačnej prevádzky

nevyplýva komunikácia o drogách a že žiadny z účastníkov komunikácie takýto obsah nepotvrdil.
Odvolací súd uvádza, že takto formulovaná námietka nereflektuje spôsob hodnotenia dôkazov v
trestnom konaní. Obsah komunikácie zachytenej operatívno-technickými prostriedkami nie je potrebné
hodnotiť výlučne podľa toho, ako ho interpretujú samotní účastníci rozhovoru. Práve naopak, zo súdnejpraxe z obdobných trestných konaní je zrejmé, že osoby zúčastnené na druhovo totožnej trestnej
činnosti spravidla nepoužívajú explicitné označenia, ale komunikujú v náznakoch, skratkách alebo
krycích výrazoch, ktorých význam je potrebné vyhodnocovať v kontexte ostatných dôkazov.

Súd je oprávnený a povinný interpretovať obsah takejto komunikácie v súvislosti s ďalšími vykonanými
dôkazmi, pričom nie je viazaný subjektívnym výkladom osôb, ktoré majú prirodzený záujem na popretí jej
trestnoprávneho významu. Skutočnosť, že obžalovaný a ďalšie osoby popreli, že by sa bavili o drogách,
preto sama osebe nemôže viesť k záveru o bezvýznamnosti týchto dôkazov.

Pokiaľ ide o námietku podľa bodu 9.2., obhajoba tvrdí, že ide len o nepriame dôkazy (indície), ktoré sú
vyvrátené priamymi dôkazmi – výpoveďami účastníkov komunikácie. Odvolací súd uvádza, že takáto
dichotómia medzi „priamymi“ a „nepriamymi“ dôkazmi je v trestnom konaní zjednodušujúca a nepresná.
Judikatúra dlhodobo zdôrazňuje, že žiadny zákonný dôkaz nemá vopred stanovenú vyššiu dôkaznú silu
a všetky dôkazy podliehajú zásade voľného hodnotenia. Neexistuje pravidlo, podľa ktorého by výpoveď
osoby mala automaticky vyššiu dôkaznú hodnotu než iný dôkazný prostriedok.

Naopak, ak sú výpovede osôb v rozpore s inými dôkazmi a vykazujú znaky účelovosti, súd je
oprávnený nepriznať im vierohodnosť a vychádzať z iných dôkazov, ktoré považuje za presvedčivejšie.
V posudzovanom prípade okresný súd nehodnotil záznamy telekomunikačnej prevádzky izolovane, ale
v spojení s ďalšími dôkazmi, pričom dospel k záveru, že tieto vytvárajú logický a vzájomne sa dopĺňajúci

celok. Nejde preto o situáciu, keď by bol záver o vine založený na „domnienkach“, ale o výsledok
komplexného hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ obhajoba namieta, že súd „domyslel“ obsah komunikácie, odvolací súd uvádza, že interpretácia
obsahu komunikácie je nevyhnutnou súčasťou hodnotenia dôkazov. Pri dôkazoch založených na

komunikácii nie je potrebné, aby bol ich význam jednoznačný na prvý pohľad; postačuje, ak v kontexte
ostatných dôkazov vedie k logickému záveru o povahe tejto komunikácie. Skutočnosť, že existujú aj iné
teoretické interpretácie, ešte neznamená, že záver súdu je nesprávny, pokiaľ je rozumne odôvodnený.

V posudzovanej veci okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by bolo možné označiť za svojvoľné

„domýšľanie“ obsahu komunikácie, ale naopak, jednotlivé záznamy telekomunikačnej prevádzky
analyzoval v ich vzájomnej nadväznosti, časovej súvislosti a vo väzbe na ostatné vykonané dôkazy.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd poukázal najmä na opakujúci sa charakter
komunikácie medzi obžalovaným a ďalšími osobami, jej stručnosť, používanie neurčitých výrazov a
kontext,vktoromknejdochádzalo,pričomtietoznakyvyhodnotilakotypicképrekomunikáciusmerujúcu

k zabezpečovaniu omamných látok.

Okresný súd zároveň zdôraznil, že obsah komunikácie nekorešponduje s bežnými životnými situáciami,
ktoré by obžalovaný prezentoval, ale naopak, vykazuje znaky účelovej a skratkovitej komunikácie, ktorej
význam je zrozumiteľný najmä v spojení s ďalšími dôkazmi, vrátane výpovedí svedkov a zaistených

vecných dôkazov. Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že jednotlivé kontakty a nadväzujúce stretnutia
časovo korešpondujú s ďalšími zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania, čo posilňuje záver o ich
súvislosti s drogovou trestnou činnosťou.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tak zrejmé, že okresný súd nevychádzal z izolovaného

hodnotenia jednotlivých slov či viet, ale z celkového kontextu komunikácie a jej previazanosti s ostatnými
dôkazmi, pričom svoje úvahy logicky rozvinul a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa s týmito úvahami
stotožňuje, keďže nejde o arbitrárny výklad, ale o racionálne hodnotenie dôkazov v zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov.

Za týchto okolností nemožno prisvedčiť obhajobe, že súd obsah komunikácie „domyslel“, ale naopak,
ide o zákonom predpokladaný a judikatúrou aprobovaný postup, pri ktorom súd vyvodzuje závery z
nepriamych dôkazov v ich vzájomných súvislostiach.

Pokiaľ ide o námietky podľa bodov 9.3. až 9.6., smerujúce proti zákonnosti príkazov na odpočúvanie a

záznam telekomunikačnej prevádzky, odvolací súd uvádza, že ani tieto nie sú dôvodné.

Obhajoba v zásade tvrdí, že pôvodné získavanie informácií prostredníctvom zákona č. 166/2003 Z.
z. bolo nezákonné, keďže v tom čase už bolo začaté trestné stíhanie, a že následné príkazy podľaTrestného poriadku boli založené na takto údajne nezákonne získaných informáciách. Takýto záver však
nevyplýva zo zisteného skutkového ani právneho stavu veci.
V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa v danej súvislosti stotožňuje s právnymi závermi

okresného súdu konštatovanými v rozsahu strany 32-34 napadnutého rozsudku a považuje ich za
správne.

Správny je predovšetkým záver, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky zo
dňa 9.12.2021 nebol založený na údajne nezákonne získaných informáciách zo súhlasu Krajského

súdu v Trnave zo dňa 4.10.2021, ale vychádzal z predchádzajúcich zákonne získaných operatívnych
informácií, najmä z nasadenia informačno-technických prostriedkov na základe skoršieho súhlasu zo
dňa 26.07.2021.

Rovnako správny je aj záver okresného súdu o zákonnosti samotného súhlasu Krajského súdu v Trnave
zo dňa 4.10.2021. Hoci bol tento súhlas formálne vydaný v ten istý deň, ako bolo začaté trestné

stíhanie vo veci ( vo vzťahu k A. B.), z materiálneho hľadiska smeroval k inej, dovtedy len operatívne
rozpracovanej trestnej činnosti a k inej osobe (A. D.), vo vzťahu ku ktorej neboli splnené podmienky na
začatie trestného stíhania. Preto jeho vydanie nemožno považovať za obchádzanie Trestného poriadku.

Okresný súd správne poukázal aj na postupný vývoj poznatkov orgánov činných v trestnom konaní, keď

pôvodné operatívne informácie boli postupne konkretizované a následne viedli k zákonnému začatiu
trestného stíhania v širšom rozsahu. Tento proces je aj podľa názoru odvolacieho súdu plne v súlade
so zákonom, kedy je potrebné pripustiť nadväznosť operatívno-pátracej činnosti a procesných úkonov
podľa Trestného poriadku.

Za týchto okolností odvolací súd uzatvára, že nedošlo k porušeniu § 115 ani § 119 ods. 3 Trestného
poriadku a že dôkazy získané odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky boli použité zákonným
spôsobom. Námietky obhajoby v tomto smere preto neobstáli.

V danej súvislosti je potrebné uviesť, že operatívno-pátracia činnosť podľa osobitných predpisov a

procesné úkony podľa Trestného poriadku predstavujú dva odlišné režimy, ktoré sa môžu v určitej fáze
prelínať, pričom rozhodujúce je, či konkrétny dôkaz bol v trestnom konaní vykonaný v súlade s Trestným
poriadkom. Ak boli následne príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa
§ 115 Trestného poriadku vydané zákonným spôsobom, je rozhodujúce, že tieto príkazy boli vydané
príslušným súdom, na základe riadneho návrhu oprávneného orgánu a že spĺňali všetky zákonom

ustanovené formálne aj materiálne náležitosti. Zároveň museli byť splnené zákonné podmienky pre
takýto zásah do základných práv, najmä existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu
a nevyhnutnosť použitia tohto prostriedku na dosiahnutie účelu trestného konania. Za týchto okolností je
rozhodujúca zákonnosť samotného príkazu a jeho vydania súdom, ktorý je oprávnený posúdiť splnenie
zákonných podmienok pre použitie tohto inštitútu, pričom v predmetnej veci nebola zistená žiadna

nezákonnosť ani pochybenie pri jeho vydaní či realizácii.

K tvrdeniu obhajoby o údajne „nepravdivých“ informáciách uvedených v žiadosti o vydanie súhlasu
odvolací súd uvádza, že takéto tvrdenie nebolo preukázané relevantnými dôkazmi. Ide o hodnotiaci
úsudok obhajoby, ktorý nie je podložený objektívnymi zisteniami. Navyše, samotná existencia uznesenia

o začatí trestného stíhania nevylučuje, aby orgány činné v trestnom konaní využívali kontinuálne aj
operatívne prostriedky na získavanie informácií, pokiaľ tým nedochádza k obchádzaniu zákona, čo však
v posudzovanom prípade preukázané nebolo.

Judikatúra zároveň zdôrazňuje, že k vylúčeniu dôkazu pre jeho nezákonnosť možno pristúpiť len

v prípade, ak ide o podstatné porušenie zákona, ktoré má vplyv na jeho spoľahlivosť alebo na
zachovanie základných práv obvineného. Takáto situácia však v predmetnej veci zistená nebola. Príkazy
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky boli vydané súdom, obsahovali zákonom
požadované náležitosti a ich realizácia nebola spochybnená konkrétnymi dôkazmi o porušení práv
obžalovaného.

Odvolací súd preto neakceptuje ani tvrdenie obhajoby o tzv. „reťazení nezákonnosti“ dôkazov. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že v trestnom konaní sa uplatňuje zásada zákonnosti dôkazov, podľa ktorej
možno použiť len tie dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Na druhej strane však neplatíabsolútna doktrína automatického vylučovania všetkých nadväzujúcich dôkazov, pokiaľ by existovala
len hypotetická pochybnosť o predchádzajúcom informačnom zdroji.

Je potrebné vychádzať z toho, že k vylúčeniu dôkazu dochádza len v prípade, ak je preukázané, že bol
získaný v rozpore so zákonom, resp. ak ide o dôkaz, ktorý je priamym a bezprostredným výsledkom
nezákonného postupu (tzv. „plody z otráveného stromu“). Uvedený princíp však nemožno vykladať
extenzívne tak, že by každá, len domnelá alebo nepreukázaná nezákonnosť v počiatočnom štádiu
automaticky diskvalifikovala všetky následné dôkazy.

Samotná hypotetická námietka, že určitá operatívna informácia mohla byť získaná iným, bližšie
nešpecifikovaným spôsobom, preto nepostačuje na vylúčenie následne zákonne vykonaného dôkazu z
trestného konania. Rozhodujúce je, či konkrétny dôkaz, ktorý má byť v konaní použitý, bol zadovážený
a vykonaný v súlade so zákonom a za splnenia všetkých zákonných podmienok.

V posudzovanom prípade nebolo preukázané, že by došlo k nezákonnému získaniu dôkazov, ani že by
následné dôkazy boli priamym dôsledkom takéhoto nezákonného postupu. Preto nie je dôvod na ich
vylúčenie z dokazovania a tvrdenie o „reťazení nezákonnosti“ ostáva len v rovine ničím nepodloženej
špekulácie.

Odvolací súd tak uzatvára, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli hodnotené zákonným
spôsobom,vsúladesozásadouvoľnéhohodnoteniadôkazovavkontexteostatnýchdôkazov,pričomich
zákonnosť nebola spochybnená relevantnými skutočnosťami. Z uvedených dôvodov považuje odvolací
súd námietky obžalovaného uvedené v bodoch 9.1. až 9.6. za nedôvodné.

Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj odvolaciu námietku obžalovaného uvedenú v bode 10.1.,
smerujúcu proti zákonnosti vykonania domovej prehliadky.

Obhajoba namieta, že príkaz na domovú prehliadku nebol doručený vlastníkovi nehnuteľnosti I. F. a že
podpis na doručenke nie je jej podpisom, z čoho vyvodzuje nezákonnosť celej domovej prehliadky. S

takýmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

V prvom rade je potrebné uviesť, že podstatou zákonnosti domovej prehliadky je existencia riadne
vydaného príkazu súdu a jeho realizácia v súlade s Trestným poriadkom. Samotné doručenie príkazu
dotknutej osobe má význam z hľadiska procesných práv, avšak jeho prípadné nedostatky nemajú

automaticky za následok nezákonnosť celého úkonu, pokiaľ bol príkaz pri vykonaní prehliadky riadne
oznámený a osoba mala možnosť sa s ním oboznámiť.

Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že domová prehliadka bola vykonaná
na základe zákonného príkazu súdu (č.l. 262 a nasl. vyš. spisu), pričom tento bol pri jej realizácii k

dispozícii a bol osobám na mieste oznámený. Obhajoba nepreukázala, že by I. F. bola zbavená možnosti
oboznámiť sa s príkazom alebo že by jej boli odňaté procesné práva v takej miere, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť úkonu.

K tvrdeniu o údajnom sfalšovaní podpisu na doručenke odvolací súd uvádza, že ide o ničím nepodložené

tvrdenie obhajoby, ktoré nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom.
Samotné porovnanie podpisov laickou úvahou obžalovaného nemôže nahradiť dôkazné prostriedky,
ktoré by boli spôsobilé takúto závažnú skutočnosť preukázať. Za tejto situácie nebolo možné vychádzať
z tohto tvrdenia ako z preukázaného.

Pokiaľ ide o námietku nevyhovenia návrhu na výsluch vyšetrovateľa, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa je oprávnený odmietnuť dôkazný návrh, ak ho považuje za nadbytočný alebo oneskorene
podaný. V posudzovanom prípade okresný súd správne vyhodnotil, že skutkový stav bol dostatočne
objasnený aj bez vykonania tohto dôkazu a že navrhovaný výsluch by nepriniesol nové skutočnosti
relevantné pre rozhodnutie.

Výpovedesvedkov–policajtov,naktoréobhajobapoukazuje,nevylučujúzákonnosťdomovejprehliadky,
keďže skutočnosť, že konkrétne osoby príkaz nedoručovali, ešte neznamená, že doručenie neprebehlo
alebo že nebol splnený zákonný postup pri realizácii úkonu.Judikatúra v tejto súvislosti dlhodobo zdôrazňuje, že k vylúčeniu dôkazu pre nezákonnosť domovej
prehliadky možno pristúpiť len v prípade podstatného porušenia zákona, ktoré má vplyv na základné

práva dotknutej osoby. V posudzovanom prípade však takéto porušenie preukázané nebolo.

Odvolací súd preto uzatvára, že domová prehliadka bola vykonaná na základe zákonného príkazu
a spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku, pričom namietané nedostatky nemajú charakter
porušenia, ktoré by spôsobovalo nepoužiteľnosť dôkazov. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd

námietku obžalovaného uvedenú v bode 10.1. za nedôvodnú.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z obsahu spisu ani z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by pri predmetnej domovej prehliadke boli zaistené
relevantné dôkazy, na ktorých by bol založený výrok o vine obžalovaného. Za tejto situácie nie je zrejmé,
aký konkrétny dopad má mať namietané procesné pochybenie na postavenie obžalovaného, resp. na

zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku.

Aj v prípade, ak by boli formálne nedostatky pri doručovaní príkazu na domovú prehliadku preukázané,
išlo by o pochybenie bez reálneho vplyvu na dokazovanie a výsledok konania, keďže predmetný úkon
neviedol k zaisteniu usvedčujúcich dôkazov, ktoré by boli použité proti obžalovanému. Tvrdené procesné

porušenie by teda ani v prípade jej relevancie nemalo konkrétny a relevantný vplyv na spravodlivosť
konania alebo na použiteľnosť dôkazov; samotné abstraktné namietanie formálneho nedostatku bez
takéhoto dopadu nepostačuje.

Za týchto okolností odvolací súd konštatuje, že predmetná námietka má len formálny charakter a

nepreukazuje žiadne porušenie práv obžalovaného, ktoré by mohlo viesť k zmene alebo zrušeniu
napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj odvolaciu námietku obžalovaného uvedenú v bode 11.1.,
smerujúcu proti postupu operatívnych pracovníkov Policajného zboru a proti hodnoteniu výpovedí

svedkov F. K. a U. F..

Obhajoba v zásade tvrdí, že operatívni pracovníci mali byť prítomní pri procesných úkonoch bez ich
riadneho zaznamenania, že mali navádzať svedkov na usvedčujúce výpovede a že ich postup svedčí o
účelovej snahe usvedčiť obžalovaného. Takto formulovaná námietka však nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní a predstavuje len subjektívnu interpretáciu obžalovaného.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že operatívni pracovníci boli prítomní pri prehliadkach bez toho, aby boli uvedení v
zápisniciach, odvolací súd uvádza, že samotná existencia takejto prítomnosti, aj keby bola preukázaná,
nemá bez ďalšieho vplyv na zákonnosť úkonu, pokiaľ bol úkon vykonaný oprávnenými osobami a v

súlade so zákonom. Obhajoba pritom nepreukázala, že by v dôsledku tejto okolnosti došlo k porušeniu
práv obžalovaného alebo k ovplyvneniu obsahu vykonaných dôkazov.

K tvrdeniam o údajnom „navádzaní“ svedkov odvolací súd uvádza, že ide o závažné obvinenia, ktoré
však musia byť podložené konkrétnymi a presvedčivými dôkazmi. Samotné tvrdenia svedkýň, ktoré

neboli podporené ďalšími dôkazmi a ktoré okresný súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
nepovažoval za vierohodné, nepostačujú na prijatie záveru o nezákonnom postupe policajtov. Tvrdenia
o ovplyvňovaní svedkov musia byť hodnotené mimoriadne obozretne a nemôžu byť založené len na
subjektívnych dojmoch alebo dodatočných tvrdeniach osôb, ktoré samy nemajú priamu vedomosť o
rozhodujúcich skutočnostiach.

Pokiaľ obhajoba namieta, že z vykonaných „vyťažovaní“ neboli vyhotovené úradné záznamy, odvolací
súd uvádza, že operatívna činnosť Policajného zboru nemusí byť vždy dokumentovaná spôsobom, ktorý
by mal charakter dôkazu použiteľného v trestnom konaní. Rozhodujúce je, že dôkazy, z ktorých súd
vychádzal, boli vykonané zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní. Absencia úradného záznamu

z operatívneho úkonu preto sama osebe nemá vplyv na zákonnosť dokazovania.Odvolací súd považuje námietku obžalovaného smerujúcu k údajnému nevyhodnoteniu výpovedí
svedkýň F. K. a U. F. ( bod 11.1) za nedôvodnú a založenú na nesprávnom chápaní rozsahu
odôvodňovacej povinnosti súdu prvého stupňa.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd vykonal a následne hodnotil všetky
vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom jasne identifikoval tie
dôkazy, ktoré považoval za rozhodujúce pre záver o vine obžalovaného. Skutočnosť, že výpovede
uvedených svedkýň neboli rozpracované v samostatnej časti odôvodnenia, neznamená, že ich súd

nehodnotil, ale naopak, že im nepriznal taký dôkazný význam, ktorý by si vyžadoval osobitnú analýzu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nie je povinný vyčerpávajúcim spôsobom rozoberať
každý jednotlivý dôkaz, najmä ak ide o dôkazy, ktoré zjavne nemajú potenciál ovplyvniť skutkové závery.
Postačuje, ak z odôvodnenia rozhodnutia ako celku vyplýva, ktoré dôkazy považoval za rozhodujúce a
akými úvahami sa riadil. V danom prípade je nepochybné, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na

ucelenom reťazci usvedčujúcich dôkazov, pričom výpovede svedkýň K. a F. do tohto reťazca nezapadali
a neboli spôsobilé ho narušiť.

Námietka obžalovaného preto v skutočnosti nesmeruje proti absencii hodnotenia týchto dôkazov, ale
proti tomu, že súd im nepriznal význam, ktorý im obhajoba prisudzuje. Takýto postup súdu je však plne v

súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej súd nie je viazaný návrhmi strán na hodnotenie dôkazov a
je oprávnený určiť ich dôkaznú silu podľa vlastného vnútorného presvedčenia založeného na logickom
a komplexnom posúdení veci.

Za tejto situácie odvolací súd uzatvára, že okresný súd sa s uvedenými výpoveďami vysporiadal

dostatočným spôsobom, a to tým, že im nepriznal relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej, pričom
takýto postup je zákonný, preskúmateľný a nevybočuje z medzí ústavne konformného hodnotenia
dôkazov. Námietka obžalovaného je preto aj v tomto smere nedôvodná.

Odvolací súd považuje aj námietku obžalovaného uvedenú v bode 12.1., smerujúcu proti právnej

kvalifikácii skutku z hľadiska znaku spáchania činu na viacerých osobách, za nedôvodnú.

V prvom rade je potrebné uviesť, že obhajoba vychádza z nesprávneho a zjednodušeného výkladu
pojmu „viaceré osoby“ v zmysle kvalifikačného znaku podľa § 138 písm. j) Trestného zákona. Tento
znak je potrebné vykladať materiálne, nie čisto formálne, a vždy vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým

okolnostiam prípadu.

Z ustálenej judikatúry aj právnej teórie vyplýva, že pri trestných činoch drogového charakteru sa za
„osoby“,naktorýchječinspáchaný,považujútieosoby,vovzťahukuktorýmpáchateľrealizujeniektorúz
foriem protiprávneho nakladania s omamnou alebo psychotropnou látkou, najmä jej predaj, zadováženie

alebo iné poskytnutie, a to bez ohľadu na to, či ide o konečných užívateľov alebo osoby zapojené do
ďalšej distribúcie.

Pokiaľ obhajoba namieta, že A. D. nemôže byť považovaný za jednu z „viacerých osôb“ z dôvodu
jeho postavenia spolupáchateľa, odvolací súd uvádza, že takýto záver nevyplýva z mechanickej

aplikácie citovanej judikatúry, ale vyžaduje materiálne posúdenie konkrétneho vzťahu medzi páchateľmi.
Rozhodujúce je, či konkrétna osoba vystupovala vo vzťahu k obžalovanému výlučne ako spolupáchateľ,
alebo či v určitej fáze konania zároveň vystupovala aj ako odberateľ, resp. osoba, ktorej bola droga
poskytovaná.

Z vykonaného dokazovania, ako ho správne vyhodnotil okresný súd, pritom vyplýva, že A. D.
nevystupoval vo vzťahu k obžalovanému výlučne v pozícii spolupáchateľa, ale že medzi nimi existoval
aj vzťah distribučného charakteru, keď si od obžalovaného drogy zadovažoval. Za takejto situácie nie je
vylúčené, aby tá istá osoba bola v určitom aspekte konania hodnotená ako spolupáchateľ a v inom ako
osoba, vo vzťahu ku ktorej bol čin spáchaný, pokiaľ to zodpovedá reálnemu priebehu skutku.

Judikatúra, na ktorú obhajoba poukazuje, nevylučuje takýto výklad absolútne, ale smeruje proti
formálnemu započítavaniu spolupáchateľov bez ohľadu na ich reálne postavenie v skutkovom deji. V
posudzovanom prípade však okresný súd vychádzal z konkrétnych skutkových zistení, podľa ktorýchobžalovaný realizoval distribúciu omamných a psychotropných látok voči viacerým osobám, a to nielen
vo vzťahu k A. D., ale aj k ďalším osobám, najmä A. J. a K. A..

Z obsahu výpovede A. D. zo dňa 22.1.2022 jednoznačne vyplýva časová a obsahová diferenciácia jeho
vzťahu k obžalovanému, ktorá má zásadný význam pre právne posúdenie jeho postavenia v skutku.

Z tejto výpovede je zrejmé, že v počiatočnej fáze, približne od augusta 2021 ( aj keď v skutkovej vete
je uvedený neskorší dátum a to od 22.09.2021, čo okresný súd rozargumentoval na strane 29-30

rozsudku), vystupoval A. D. vo vzťahu k obžalovanému výlučne ako odberateľ omamnej látky, keď sám
uvádza, že „spočiatku si pervitín kupoval“, pričom tento si zadovažoval od obžalovaného za účelom
vlastnej spotreby. V tomto období teda neexistuje žiadny znak spoločného konania smerujúceho k
distribúcii drog, ale ide o typický vzťah predávajúceho a konzumenta, resp. odberateľa.

Až následne, približne od októbra 2021, dochádza k zmene charakteru tohto vzťahu, keď podľa jeho

vlastných slov prišla zo strany obžalovaného ponuka, že „nemusí za drogy platiť, ale musí pre to niečo
spraviť“, na základe čoho mu obžalovaný začal poskytovať pervitín za účelom jeho ďalšieho predaja,
pričom odmenou pre D. bolo ponechanie si určitej časti drogy pre vlastnú spotrebu. V tejto fáze sa
jeho postavenie mení a nadobúda znaky zapojenia do distribučnej činnosti, no stále bola jeho odmenou
spotreba určitej časti poskytnutého pervitínu od A. B..

Z uvedeného je preto zrejmé, že A. D. nevystupoval počas celého obdobia jednotne ako spolupáchateľ
( preto je i v právnej vete uvedený termín- sčasti spoločným konaním ...), ale jeho postavenie sa vyvíjalo
– od počiatočného postavenia konzumenta a odberateľa, ku ktorému obžalovaný realizoval predaj drog,
až po neskoršie zapojenie do distribučného reťazca.

Pre právne posúdenie kvalifikačného znaku „spáchanie činu na viacerých osobách“ je pritom
rozhodujúce, že minimálne v určitej časti skutkového deja bol A. D. osobou, ktorej bola droga predávaná,
teda osobou odlišnou od páchateľa, voči ktorej smerovalo konanie obžalovaného. Táto skutočnosť
zakladá jeho postavenie ako tzv. „tretej osoby“ v zmysle judikatúry, a to bez ohľadu na to, že v neskoršom

období sa mohol podieľať aj na ďalšej distribúcii.

Uvedený záver je plne v súlade aj s judikatúrnymi východiskami, podľa ktorých nie je rozhodujúce
formálne označenie osoby ako spolupáchateľa, ale jej reálne postavenie v konkrétnej fáze skutkového
deja. Pokiaľ osoba v určitej etape vystupuje ako odberateľ drogy, nemožno ju z okruhu „osôb, na ktorých

je čin spáchaný“ vylúčiť len preto, že sa v inom časovom úseku podieľala aj na ďalšej distribúcii.

Z uvedených dôvodov je z výpovede A. D. zrejmé, že jeho zaradenie medzi osoby, vo vzťahu ku ktorým
obžalovaný realizoval predaj omamných látok, je vecne aj právne opodstatnené, a preto neobstojí
námietka obhajoby, že by nemohol byť považovaný za jednu z „viacerých osôb“ len z dôvodu jeho

neskoršieho zapojenia do distribučnej činnosti.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva aj rozsah a spôsob ďalšej distribučnej činnosti, ktorá bola realizovaná
spoluobžalovaným D. vo vzťahu k viacerým osobám(J., D., D.). D. sám uviedol, že pervitín, ktorý

získaval od obžalovaného, predával „svojim známym“, pričom konkretizoval viaceré, a zároveň opísal
opakovaný a systematický spôsob predaja (minimálne niekoľko „kubíkov“ týždenne).

Za tejto situácie nemožno akceptovať obranu, podľa ktorej by obžalovaný nemal vedomosť o tom, že
drogy, ktoré poskytuje A. D. na ďalší predaj, budú distribuované viacerým osobám (príp. minimálne

jednej). Práve naopak, z povahy a rozsahu tejto činnosti, ako aj z opakovaného a organizovaného
spôsobu odovzdávania drog a preberania peňazí, je zrejmé, že obžalovaný musel minimálne vedieť a
bol uzrozumený s tým (§ 15 písm. b) Tr. zákona – forma nepriameho úmyslu), že D. realizuje ďalší predaj
voči ďalším osobám.
Je pritom logicky vylúčené, aby osoba, ktorej sú opakovane poskytované omamné látky v množstvách

presahujúcich bežnú osobnú spotrebu a ktorá je motivovaná k ich ďalšiemu predaju (za odmenu vo
forme drogy), realizovala túto činnosť len vo vzťahu k jednej osobe alebo bez ďalšej distribúcie. Už
samotná konštrukcia tohto „distribučného modelu“, ako ju opísal A. D., predpokladá existenciu ďalších
odberateľov.Z uvedeného preto vyplýva, že obžalovaný nielenže realizoval predaj drog priamo voči viacerým
osobám, ale zároveň prostredníctvom A. D. participoval na ich ďalšej distribúcii vo vzťahu k ďalším

osobám. Takýto záver je v súlade s logickým hodnotením dôkazov aj s ustálenými judikatúrnymi
východiskami, podľa ktorých pre naplnenie kvalifikačného znaku „na viacerých osobách“ postačuje,
ak páchateľ koná s vedomosťou, že jeho konanie smeruje voči viacerým osobám, či už priamo alebo
sprostredkovane.

Odvolacísúdpretouzatvára,žeajztohtohľadiskajevylúčenéprijaťargumentáciuobhajoby,podľaktorej
by nebol naplnený kvalifikačný znak spáchania činu na viacerých osobách, keďže rozsah a charakter
distribučnej činnosti obžalovaného, vrátane využitia A. D. ako medzičlánku, jednoznačne smeroval k
širšiemu okruhu odberateľov.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pre naplnenie znaku „na viacerých osobách“ nie je rozhodujúce

formálne označenie osôb v skutkovej vete, ale reálny rozsah a charakter protiprávnej činnosti. V danom
prípadeideoopakovanúasystematickúdistribúciudrogviacerýmosobám,ktorásvojoupovahounapĺňa
zvýšenú spoločenskú škodlivosť reflektovanú predmetnou kvalifikovanou skutkovou podstatou.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že okresný súd vec správne právne posúdil a kvalifikoval

konanie obžalovaného aj podľa kvalifikačného znaku spáchania činu na viacerých osobách. Námietka
obžalovaného uvedená v bode 12.1. je preto nedôvodná.

Odvolací súd považuje aj námietku obžalovaného uvedenú v bode 12.2., smerujúcu proti údajnej
neurčitosti skutkovej vety a absencii vyjadrenia koncentrácie účinnej látky, za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného vymedzenia skutku (neurčitosť miesta, času a spôsobu konania),
odvolací súd uvádza, že skutková veta napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky vyplývajúce z § 163
ods. 3 Trestného poriadku, ako aj z ustálenej judikatúry. V prípadoch tzv. pokračovacej alebo opakovanej
trestnej činnosti, akou je dlhodobejšia distribúcia omamných a psychotropných látok, nie je možné a ani

potrebné konkretizovať každý jednotlivý čiastkový útok v presnom čase, mieste a spôsobe. Postačuje,
ak je skutok vymedzený tak, aby bol nezameniteľný s iným skutkom a aby bolo zrejmé, aké konanie sa
obžalovanému kladie za vinu.

V posudzovanom prípade skutková veta jasne identifikuje:

· druh konania (prechovávanie a distribúcia metamfetamínu),
· okruh osôb, voči ktorým smerovalo (konkrétne označené osoby),
· územný rámec (Trnavský a Nitriansky kraj),
· ako aj charakter konania (predaj, prípadne bezodplatné poskytovanie).
·

Takéto vymedzenie je v kontexte dlhodobej a opakovanej drogovej činnosti plne postačujúce a
zodpovedájudikatúrnymzáverom,podľaktorýchskutkovávetanemusíobsahovaťdetailnýopiskaždého
jednotlivého predaja, pokiaľ ide o kontinuálnu distribučnú činnosť.
Námietka obžalovaného v tejto časti preto predstavuje formalistický prístup, ktorý nereflektuje povahu
stíhanej trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o námietku absencie uvedenia koncentrácie účinnej látky metamfetamínu, odvolací súd
uvádza, že ani táto nie je dôvodná. Aj judikatúra ( obdobne viď. napr. uznesenie NS SR pod sp.
zn. 1Tdo/53/2022 zo dňa 08.03.2022) zastáva názor, že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty
drogových trestných činov je podstatné, aby bolo preukázané, že ide o omamnú alebo psychotropnú

látku zaradenú podľa osobitného predpisu, pričom uvedenie konkrétneho množstva alebo koncentrácie
účinnej látky v skutkovej vete nie je obligatórnou náležitosťou, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva z
vykonaného dokazovania.

Znalci v danom konaní jednoznačne identifikovali zaistenú látku ako metamfetamín, teda psychotropnú

látku zaradenú v II. skupine podľa zákona č. 139/1998 Z. z., pričom jej povaha ako látky spôsobilej
ovplyvniť psychiku človeka nebola sporná. Skutková veta preto nemusela obsahovať výslovné
konštatovanie o koncentrácii účinnej látky, keďže táto skutočnosť bola preukázaná znaleckýmdokazovaním a vyplýva tak zo samotnej povahy identifikovanej látky, ako i výpovedí svedkov
a spoluobžalovaného.

Citovaná judikatúra zároveň uvádza, že je síce vhodné, aby skutková veta obsahovala bližšie určenie
drogy (napr. jej množstvo alebo obsah účinnej látky), avšak nejde o nevyhnutnú podmienku zákonnosti
výroku o vine, pokiaľ je druh látky nespochybniteľne určený a jej charakter ako zakázanej látky je zrejmý.

Odvolací súd sa preto nestotožňuje ani s tvrdením obžalovaného, že by absencia uvedenia koncentrácie

účinnej látky spôsobovala nepreskúmateľnosť alebo nezákonnosť skutkovej vety. Argumentácia
obžalovaného v tomto smere nereflektuje rozdiel medzi skutkovým opisom konania a dôkaznými
zisteniami, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že skutková veta napadnutého rozsudku je dostatočne
určitá, zrozumiteľná a obsahuje všetky podstatné znaky skutku potrebné pre jeho právnu kvalifikáciu.

Námietka obžalovaného uvedená v bode 12.2. je preto nedôvodná.

K odvolacím námietkam obžalovaného:

Odvolací súd podrobne preskúmal aj odvolacie námietky obžalovaného A. B. uplatnené v jeho vlastných

písomných podaniach zo dňa 26.11.2025 a 04.02.2026 a dospel k záveru, že ani tieto nie sú dôvodné.

Pokiaľ obžalovaný opätovne namieta neurčitosť skutkovej vety, absenciu zohľadnenia jeho obhajoby
a nesprávne právne posúdenie skutku, odvolací súd uvádza, že týmito námietkami sa už podrobne
zaoberal pri posudzovaní odvolania jeho obhajcu. V tomto smere odkazuje na svoje predchádzajúce

úvahy, v ktorých konštatoval, že skutková veta napadnutého rozsudku je dostatočne určitá, zrozumiteľná
a obsahuje všetky podstatné znaky skutku, pričom umožňuje jeho nezameniteľnú identifikáciu.
Skutočnosť, že obžalovaný s takýmto vymedzením nesúhlasí, nezakladá jeho nezákonnosť.

KnámietketýkajúcejsapostaveniaA.D.ajehonevypočutiavprocesnompostavenísvedkaodvolacísúd

opätovne uvádza, že touto otázkou sa už zaoberal, pričom dospel k záveru, že použitie jeho výpovedí
z prípravného konania je zákonné a neporušuje právo obžalovaného na obhajobu. Skutočnosť, že
obžalovaný trvá na jeho opätovnom výsluchu, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť odvolania, najmä
ak skutkový stav bol spoľahlivo zistený aj na základe ďalších dôkazov.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hodnotenia komunikácie medzi obžalovaným a K. A., odvolací súd
opätovne zdôrazňuje, že interpretácia obsahu komunikácie je súčasťou voľného hodnotenia dôkazov.
Okresný súd svoje závery riadne odôvodnil a nepostupoval svojvoľne. Skutočnosť, že obžalovaný
ponúka alternatívny výklad tejto komunikácie, neznamená, že záver súdu je nesprávny.

K námietkam smerujúcim proti použiteľnosti výpovede svedka A. J., vrátane poukazov na smernicu
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 a judikatúru, odvolací súd uvádza, že aj tieto boli
už predmetom jeho preskúmania. Odvolací súd konštatuje, že procesné postavenie svedka J. bolo
zákonné, jeho výpoveď bola vykonaná v súlade s Trestným poriadkom a neexistuje dôvod ju považovať
za procesne nepoužiteľnú. Argumentácia obžalovaného v tejto časti je založená na nesprávnom výklade

právnych predpisov, ako aj na účelovej interpretácii judikatúry.

K ďalším námietkam obžalovaného uvedeným v podaní zo dňa 04.02.2026, smerujúcim k doplneniu
dokazovania výsluchom svedkov (K. A., I. F., A. J., A. D. obž.), odvolací súd uvádza, že tieto návrhy
nepovažuje za dôvodné. Skutkový stav bol v konaní pred súdom prvého stupňa zistený v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie a navrhované dôkazy by nepriniesli nové skutočnosti spôsobilé zmeniť
skutkové závery. Odvolacie konanie nie je pokračovaním dokazovania v neobmedzenom rozsahu, ale
slúži na preskúmanie zákonnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ obžalovaný predkladá tvrdenia o údajnom ovplyvňovaní svedka A. J. zo strany policajtov a

navrhuje vykonať dôkaz nahrávkou, odvolací súd uvádza, že ide o tvrdenia, ktoré neboli v konaní
preukázané a majú charakter účelovej obhajoby. Navyše ide o nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom
dokazovania pred súdom prvého stupňa a ktoré samy osebe nepostačujú na spochybnenie zákonnosti
a správnosti napadnutého rozsudku.K opakovaným výhradám obžalovaného voči vierohodnosti svedka A. J., jeho výpovediam a osobným
pomerom, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti boli predmetom hodnotenia okresného súdu, ktorý

sa s nimi riadne vysporiadal. Samotná existencia rozporov vo výpovediach alebo osobných problémov
svedka neznamená automaticky jeho nedôveryhodnosť, pokiaľ sú jeho výpovede podporené ďalšími
dôkazmi, čo je aj tento prípad.

Rovnako námietky smerujúce k údajnému nezákonnému postupu orgánov činných v trestnom konaní,

manipulácii dôkazov či selektívnemu hodnoteniu dôkazov odvolací súd nepovažuje za dôvodné, keďže
z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k takým pochybeniam, ktoré by mali vplyv na zákonnosť alebo
správnosť rozhodnutia.

Odvolací súd preto uzatvára, že odvolacie námietky obžalovaného sú v podstatnej miere opakovaním
už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa riadne vysporiadal a ktorú odvolací súd v rámci

preskúmania napadnutého rozsudku nepovažuje za dôvodnú. Napadnutý rozsudok je vecne správny,
zákonný a dostatočne odôvodnený.

K výroku o treste:

Odvolací súd v súlade s § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal aj napadnutý výrok o treste,
konkrétne o treste odňatia slobody (nakoľko trest prepadnutia veci obžalovaný nenamietal) a dospel k
záveru, že odvolanie obžalovaného je v tejto časti čiastočne dôvodné.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody

vo výmere 13 rokov a 4 mesiace v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorá pri aktuálnej
právnej kvalifikácii skutku podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024 ( ktorý je pre obžalovaného
priaznivejší) predstavovala rozpätie 7 až 15 rokov. Zároveň nebolo porušené ani pravidlo zákazu zmeny
khoršiemu(reformatioinpeius),keďžeuloženýtrestneprekročilvýmerutrestuuloženéhoobžalovanému
v predchádzajúcom konaní (pred jeho zrušením v dovolacom konaní). V tomto smere teda postup

okresného súdu nevykazuje znaky nezákonnosti.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že okresný súd vychádzal pri ukladaní trestu z dostatočne zisteného
skutkového stavu a vykonal dokazovanie aj vo vzťahu k osobe obžalovaného v rozsahu potrebnom
pre riadnu individualizáciu trestu. Z tohto dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný bol pred

spáchaním posudzovanej trestnej činnosti opakovane súdne trestaný, a to celkovo šesťkrát, pričom
v jeho prípade nešlo o ojedinelé excesy, ale o dlhodobejší a opakovaný konflikt so zákonom ( čím
bola mimo iného plne dôvodná aplikácia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zákona-
týka sa to nezahladených odsúdení za trestné činy ( OS PN-2T/55/01 z 31.05.2001, OSTT-2T/63/98
z 28.05.1998 a iné , vynímajúc predchádzajúcu trestnú činnosť ktorá bola dôvodom aplikácie § 38 ods.3

Tr. zákona- rozhodnutie KS Trnava pod sp. zn. 1T/6/2003 z 29.05.2003). Viackrát mu boli ukladané aj
nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré však zjavne nesplnili svoj výchovný a preventívny účel,
keďže po ich výkone sa opätovne dopúšťal trestnej činnosti.

Osobitne závažnou okolnosťou, ktorú okresný súd správne zohľadnil, je skutočnosť, že obžalovaný

v minulosti vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody za pokus obzvlášť závažného násilného
trestného činu, konkrétne pokusu vraždy, za ktorú bol odsúdený rozhodnutím KS Trnava pod sp. zn.
1T/6/2003 z 29.05.2003 na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov a 6 mesiacov. Táto skutočnosť
významným spôsobom vypovedá o jeho osobnostných a charakterových vlastnostiach, ako aj o jeho
sklone nerešpektovať právny poriadok a spoločenské normy.

Za tejto situácie nemožno považovať uložený trest za svojvoľný alebo neprimerane prísny, keďže
okresný súd pri jeho ukladaní správne prihliadol nielen na povahu a závažnosť posudzovanej trestnej
činnosti, ale aj na osobu páchateľa, jeho trestnú minulosť, mieru jeho nápravy a tiež na jeho postoj
k momentálne stíhanej trestnej činnosti. Uložený trest tak zodpovedal požiadavke ochrany spoločnosti

pred páchateľom, u ktorého predchádzajúce tresty zjavne neviedli k jeho resocializácii.

Odvolací súd však po preskúmaní výroku o treste prihliadol na skutočnosť, že po novelizácii Trestného
zákona účinnej od 06.08.2024 došlo k zmene zákonného rozpätia trestnej sadzby, konkrétne k zníženiujej dolnej hranice z pôvodných 10 rokov na 7 rokov. Táto legislatívna zmena, reflektujúca vývoj trestnej
politiky štátu, predstavuje relevantnú okolnosť, ktorú bolo potrebné zohľadniť pri individualizácii trestu.
Po aplikácii ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona sa dolná hranica trestnej sadzby v danom prípade

posunula na 9 rokov a 8 mesiacov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ukladanie trestu nie je mechanickým procesom, ale výsledkom hodnotenia
všetkých okolností prípadu v ich vzájomných súvislostiach. Trest musí byť nielen zákonný, ale aj
spravodlivý, primeraný a individualizovaný. Zásada spravodlivosti trestu pritom vyžaduje, aby trest

reflektoval jednak závažnosť spáchaného skutku a osobu páchateľa, jednak aj aktuálny hodnotový
rámec trestnej politiky vyjadrený zákonodarcom.

V tomto smere odvolací súd prihliadol na trestnú minulosť obžalovaného, jeho osobnostné a
charakterové vlastnosti, ako aj na povahu a rozsah jeho trestnej činnosti, ktorá mala systematický a
opakovaný charakter a smerovala voči viacerým osobám. Na druhej strane však bolo potrebné zohľadniť

aj zmenu zákonnej trestnej sadzby čiastočne v prospech obžalovaného, ako aj požiadavku primeranosti
trestu v kontexte zásady individualizácie trestnej sankcie.

Odvolací súd dospel k záveru, že trest uložený okresným súdom sa síce pohyboval v zákonnom rámci,
avšak v kontexte uvedených okolností bol čiastočne prísnejší, než je nevyhnutné na dosiahnutie účelu

trestu. Účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona pritom nespočíva len v represii, ale aj v individuálnej
a generálnej prevencii, ako aj v možnosti nápravy páchateľa.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti preto odvolací súd pristúpil k zmene napadnutého výroku
o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 11

rokov, pričom ho zaradil do príslušného stupňa stráženia za splnenia zákonných podmienok citovaných
v § 48 ods.2 písm. b) Tr. zákona tým spôsobom, ako to učinil i súd prvostupňový. Takto uložený trest
považuje odvolací súd za spravodlivý, primeraný a zodpovedajúci všetkým zákonným kritériám, keďže
dostatočne reflektuje závažnosť konania obžalovaného, jeho osobu, ako aj potrebu ochrany spoločnosti,
no zároveň primerane zohľadňuje aj plynutie času od spáchania trestnej činnosti (t.č. viac ako 4 roky)

a na to nadväzujúce legislatívne zmeny v jeho prospech.

Odvolací súd je toho názoru, že takto upravený trest napĺňa požiadavky spravodlivosti trestania,
rešpektuje princíp proporcionality a zároveň predstavuje dostatočný prostriedok na dosiahnutie účelu
trestu bez neprimeranej represie.

K odvolacím námietkam vo vzťahu k napadnutému výroku o treste :

Pokiaľ obžalovaný namieta absolútnu neprimeranosť (odvolací súd dal obžalovanému v tejto časti
odvolania za pravdu iba čiastočne) a údajne nedostatočné odôvodnenie uloženého trestu (body 13.1. a

13.2.), odvolací súd uvádza, že tieto tvrdenia nezodpovedajú obsahu napadnutého rozsudku. Okresný
súd sa otázkou trestu zaoberal v súlade so zákonnými kritériami, pričom zohľadnil všetky relevantné
okolnosti v zmysle § 34 a nasl. Trestného zákona. Zo spisu je zrejmé, že súd vyhodnotil najmä povahu
a závažnosť trestnej činnosti, spôsob jej páchania, jej dlhodobosť a systematickosť, ako aj osobu
obžalovaného, jeho trestnú minulosť a mieru jeho nápravy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie trestu nemožno posudzovať izolovane len podľa rozsahu
jeho slovného vyjadrenia, ale podľa jeho vecného obsahu. V danom prípade je z odôvodnenia
napadnutéhorozsudkuzrejmé,akýmiúvahamisaokresnýsúdriadilaprečodospelkzáveru,žeuloženie
nepodmienečného trestu v predmetnej výmere je nevyhnutné. Skutočnosť, že súd nevyhovel predstave

obžalovaného o zjavne miernejšom treste (na spodnej hranici upravenej trestnej sadzby), neznamená,
že jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.

K námietke obžalovaného, že došlo k porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius)
(bod 13.3.), odvolací súd uvádza, že táto je založená na nesprávnom právnom posúdení veci. Zásada

zákazu zmeny k horšiemu sa vzťahuje na výsledok rozhodnutia, teda na uložený trest ako celok, nie
na jeho relatívne postavenie v rámci trestnej sadzby. V posudzovanom prípade nedošlo k uloženiu
prísnejšieho trestu než v predchádzajúcom konaní, keďže výmera trestu (13 rokov a 4 mesiace) zostala
totožná.Nie je preto rozhodujúce, že po legislatívnej zmene sa dolná hranica trestnej sadzby znížila a že uložený
trest sa tak „formálne“ nachádza vo vyššej časti upravenej sadzby. Z pohľadu zákazu reformatio in peius

je podstatné, že nedošlo k sprísneniu trestu ako takého. Odvolací súd zastáva názor, že zákaz zmeny k
horšiemu neznamená povinnosť súdu ukladať trest vždy na dolnej hranici ( prípadne zákonne upravenej
ako v prejednávanom prípade) novej, priaznivejšej trestnej sadzby.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že zmena právnej kvalifikácie a legislatívne zmeny trestných

sadzieb síce môžu byť pre páchateľa priaznivejšie, avšak neznamenajú automaticky nárok na uloženie
miernejšieho trestu. Súd je aj naďalej povinný individualizovať trest s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, vrátane osobnosti páchateľa a jeho trestnej minulosti.

V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že obžalovaný bol v minulosti opakovane súdne
trestaný, vrátane uloženia nepodmienečných trestov odňatia slobody, naposledy za obzvlášť závažnú

trestnú činnosť na mnohoročný výkon trestu, pričom ani tieto tresty neviedli k jeho náprave. Naopak,
dopustil sa ďalšej závažnej trestnej činnosti, čo odôvodňuje potrebu uloženia prísnejšieho trestu v rámci
zákonnej sadzby. Skutočnosť, že v predchádzajúcom rozhodnutí bol trest ukladaný na dolnej hranici
vtedy upravenej sadzby, neznamená, že súd bol týmto hodnotením viazaný aj po zrušení rozhodnutia a
opätovnom prejednaní veci, najmä ak došlo k zmene právneho rámca.

Pokiaľ obžalovaný poukazuje na porušenie § 391 ods. 2 Trestného poriadku, odvolací súd uvádza, že k
tomuto porušeniu nedošlo, keďže súd prvého stupňa a následne i odvolací súd (po čiastočnej modifikácii
trestu v prospech obžalovaného) plne rešpektoval právny názor dovolacieho súdu a nevybočil z jeho
medzí.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.