Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2523200550
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2523200550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa
C. XXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou: URBAN & PARTNERS s.r.o., so sídlom Červeňova 15,
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenemu advokátskou kanceláriou:
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO:
47 234 679, o zaplatenie 990,74 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti zamietajúcemu
výroku III. rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. PN-6Csp/13/2023-248 zo dňa 22. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. sčasti m e n
í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania 7,50 % ročne zo sumy 50,- eur od
právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. až do zaplatenia a vo zvyšku výrok III. p
o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči
žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne:

I. Konanie v časti o zaplatenie paušálnej náhrady 40,- Eur zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 50,- Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
IV. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu ako ho ustálil na základe

vykonaného dokazovania, pričom skonštatoval, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako
spotrebiteľovi na podklade zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver. Žalovaný predložil
spotrebiteľovi na podpis zmluvu, v ktorej absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti, čím
veriteľ porušil právne predpisy na ochranu spotrebiteľa za použitia nekalých obchodných praktík, v
dôsledku čoho bol predmetný úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru bola judikovaná na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 20Csp/112/2018 zo dňa 22.09.2021. Žalobca mal teda

žalovanému vrátiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky (t.j. istinu úveru). Na základe týchto
skutočností si žalobca uplatňuje nárok z titulu primeraného finančného zadosťučinenia voči žalovanému.3. Za nesporné skutočnosti prvoinštančný súd označil existenciu právoplatného a vykonateľného
rozsudku Okresného súdu Piešťany, sp. zn.: 20Csp/112/2018 zo dňa 22.09.2021. Právny nárok
uplatňovaný v rámci tohto súdneho konania bol bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského

úveru. Za sporné skutkové tvrdenia v nadväznosti na ich právne posúdenie súd považoval splnenie
podmienok na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie a výšku primeraného finančného
zadosťučinenia. Iné skutočnosti medzi stranami sporu sporné neboli.

4. V nadväznosti na ustálenie si sporných skutočností prvoinštančný súd v ďalšej časti odôvodnenia

rozsudku vyjadril k hlavným namietaným skutočnostiam zo strany žalovaného, ktorými boli porušenie
práv a povinností spotrebiteľa, absencia vzniku ujmy na strane spotrebiteľa, absencia podmienok pre
vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie a účel primeraného finančného zadosťučinenia v
kontexte neprimeranej výšky uplatneného nároku žalobcu.

5. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 15 Občianskeho

zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. – v texte aj len „OZ“), § 53 ods. 1 zák. č. 108/2024 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa..., § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

6. Prvoinštančný súd pokračoval, že argumentom žalovaného bolo, či zo strany žalovaného došlo k
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom

tak, ako to ustanovuje ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný bol toho
názoru, že žalobca v civilnom sporovom konaní nepreukázal porušenie práv a povinností ustanovených
zákonom o ochrane spotrebiteľa, resp. osobitným právnym predpisom. Žalobca v tejto súvislosti odkázal
na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany. Poukázal na to, že porušenie práv spotrebiteľa
môže byť konštatované aj v odôvodnení rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vykonal

dokazovanie na základe odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany a pripojeného spisu, pričom
zistil nasledovné.

7. Z bodu 21 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany vyplýva, že: „ Pokiaľ ide o náležitosť
Zmluvypodľa§9ods.2písm.f)ZoSÚ,atooznačenietermínukonečnejsplatnostiúveru,súdkonštatuje,

že v Zmluve sa tento údaj vôbec nenachádza.“ Z bodu 22 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu
Piešťany vyplýva, že: „Súd konštatuje, že v Zmluve v poznámke ** k bodu 34. predpoklady použité pre
výpočetRPMNbolisícevymenované,aleichoznačenie(numerickéuvedeniekonkrétnychúdajov)úplne
chýba,napr.výškasplátkyatď.“ Zbodu24odôvodneniarozsudkuOkresnéhosúduPiešťanyvyplýva,že:
„Pre úplnosť súd uvádza, že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti

žalobkynesplácaťspotrebiteľskýúverpodľa§7ods.1ZoSÚ.Zúradnejčinnostisúdzistil,ženatunajšom
súde prebehlo konanie sp. zn.: 15Csp/86/2018, týkajúce sa hotovostného úveru a revolvingového úveru
č. 4604219626, kde úverovú zmluvu uzavreli žalobkyňa a žalovaný v ten istý deň - 27.04.2016, pričom
úvery boli žalobkyni poskytnuté. Napriek uvedenému sa v Zmluve ani inom dokumente nenachádza ani
zmienka o iných úveroch alebo pôžičkách žalobkyne, ktoré nepochybne mali vplyv na jej schopnosť úver

splácať, najmä ak súd vezme do úvahy výšku jej mesačného príjmu podľa bodu 26 Zmluvy - 400,- eur.“

8. Nadväzne prvoinštančný súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/31/3020 zo dňa 25.5.2022,
publikovaného v Zbierke pod R 30/23, podľa ktorého „podmienka úspešného uplatnenia práva
spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia

zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy,
keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.“

9. Z uvedených bodov odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany jednoznačne a

nespochybniteľne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere bola formulárového charakteru a jej obsah
spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Súčasne, že spotrebiteľská zmluva minimálne neobsahovala náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to označenie termínu konečnej splatnosti úveru, pretože tento údaj
sa vôbec nenachádzal v spotrebiteľskej zmluve. Predpoklady použité pre výpočet RPMN boli síce
vymenované, ale ich označenie (numerické uvedenie konkrétnych údajov) úplne chýbalo. Žalovaný

nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalobkyne splácať spotrebiteľský úver
podľa § 7 ods. 1 ZoSU. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa dopustil takého porušenia
práv a povinností zo zákona na ochranu spotrebiteľa a v takom rozsahu, ktoré mali za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ je spotrebiteľský úver postihnutý takýmiprávnymi vadami, ktoré majú za právny následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, muselo dôjsť
k porušeniu právnych povinností zo strany žalovaného, s ktorými zákon o ochrane spotrebiteľa spája
takýto negatívny právny následok. Nie je možné akceptovať obranu žalovaného, že nedošlo k porušeniu

práv spotrebiteľa, pretože nie sú vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Piešťany špecifikované,
resp. že vyplývajú len z odôvodnenia rozsudku. Je tomu tak preto, pretože z ustanovenia § 3 ods. 5
zákona na ochranu spotrebiteľa nevyplýva, aby na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
museli byť vo výrokovej časti rozsudku presne špecifikované porušené práva spotrebiteľa. Postačuje,
ak porušenie práv alebo povinností vyplývajúcich zo zákona na ochranu spotrebiteľa alebo osobitného

predpisu je konštatované v samotnom odôvodnení rozsudku, v rámci ktorého došlo k úspešnému
uplatneniu porušených práv, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.05.2022, publikovaného pod R 30/2023.

10. Taktiež obrana žalovaného ohľadom postupu pri koncipovaní zmluvy o úvere spočívajúca v tom,
že konal a postupoval v dobrej viere v presvedčení, že plní literu zákona, je právne bezvýznamná.

Dôležité je, či žalovaný ako dodávateľ porušil alebo neporušil práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zákona
o ochrane spotrebiteľa, resp. z osobitných právnych predpisov. Dobrá viera alebo prípadná žalovaným
nenamietaná dobromyseľnosť žalovaného nemá za právny následok vylúčenie nároku žalobcu na
primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa. Súd v tejto
súvislosti nemohol zobrať v úvahu ani jeden z uvedených argumentov žalovaného, ktoré priamo súviseli

s identifikáciou porušených práv a alebo povinností.

11. Ďalšou namietanou skutočnosťou bola absencia vzniku ujmy na strane žalobcu. Žalovaný bol toho
názoru, že žalobca v konaní nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, že mu v súvislosti s porušením
práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom alebo osobitným predpisom vznikla určitá ujma, ani

že mu vznikla ujma vo výške, ktorú si žalobca v žalobe uplatnil. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že
pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa
nevyžaduje vznik ujmy.

12. Nadväzne prvoinštančný súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.6.2022,

publikované v Zbierke pod R 48/22, z textu ktorého zdôraznil, že jediným predpokladom (uplatnenia
nároku v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.) je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi; žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.

13. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že správnym právnym výkladom ust. § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa možno dospieť k právnemu záveru, že pri vznik nároku na primerané finančné
zadosťučineniesanevyžadujevznikujmy.Vznikujmyakohmotnoprávnapodmienkasaprevzniknároku
na primerané finančné zadosťučinenie nenachádza v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, preto

nemôže tvoriť rozhodujúcu skutočnosť pre vznik nároku žalobcu. Uvedený právny názor potvrdzuje
konštantná rozhodovacia činnosti najvyšších súdnych autorít, ako napríklad vyššie uvedené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, publikované v Zbierke
pod R 48/2022. Z uvedeného dôvodu súd tento argument žalovaného nemohol zobrať do úvahy, pretože
žalobca v tomto konaní nemusí pred súdom preukazovať vznik ujmy.

14. K absencii podmienok pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods.
5 zákona na ochranu spotrebiteľa prvoinštančný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k právnemu záveru, že žalobca v civilnom sporovom konaní preukázal všetky podmienky
pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona na ochranu

spotrebiteľa. Žalobca preukázal, že si úspešne uplatnil svoje porušené práva a povinnosti, ktoré mu
vyplývali zo zákona na ochranu spotrebiteľa a osobitných právnych predpisov upravujúcich práva
spotrebiteľov tým, že predložil súdu právoplatný vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Piešťany, v
odôvodnení ktorého bolo jednoznačne konštatované porušenie práv spotrebiteľa s následnou sankciou
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Z uvedeného dôvodu súd po vykonanom

dokazovanívspojenísprávnouanalýzou§3ods.5zákonaoochranespotrebiteľadospelkčiastočnému
právnemu záveru, že žalobca má nárok na primerané finančné zadosťučinenie.15. V ďalšej časti odôvodnenia sa prvoinštančný súd zaoberal výškou uplatneného nároku, ktorú
pretestoval najmä kritériom primeranosti, ktoré tvorí podstatné a jediné kritérium, od ktorého sa následne
odvíja výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia. S kritériom primeranosti priamo súvisí

účel primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na to, že výška
priznaného primeraného finančného zadosťučinenia nemôže mať likvidačný charakter a vyčíslená výška
má likvidačný charakter. Žalobca poukázal na funkcie primeraného finančného zadosťučinenia.

16. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti uviedol, že z predmetného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa možno jednoznačne identifikovať účel a funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. V prvom rade sa jedná o kompenzačnú funkciu. Kompenzačná funkcia vyjadruje
kompenzáciu za vzniknutý nesprávny právny stav v dôsledku porušenia práv spotrebiteľa. Druhou
funkciou je preventívna funkcia, ktorá slúži na odradenie toho istého dodávateľa služieb ako aj ďalších
dodávateľov totožných alebo obdobných služieb, aby neposkytovali svoje tovary a služby spotrebiteľom
pri súčasnom porušovaní práv spotrebiteľov. Treťou funkciou je sankčná funkcia, ktorá má za úlohu

dodatočne sankcionovať dodávateľa služieb za to, že si spotrebiteľ od neho v inom konaní úspešne
uplatnil svoje porušené práva. Prejavom sankčnej funkcie je vznik osobitného dodatočného nároku
spotrebiteľa v podobe možnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských
zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Súd v

tejto súvislosti nemohol zobrať argumenty žalovaného o likvidačnom charaktere tohto inštitútu v spojení
so snahou spotrebiteľa sa obohatiť na úkor dodávateľa služieb do úvahy, pretože tvrdenia žalovaného
nemajú

17. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal priamo na právnu vetu uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, publikovaného v Zbierke pod R
48/2022, podľa ktorej: „pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na
súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho

konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“

18. Primeranosť primeraného finančného zadosťučinenia je výsledkom individuálneho posúdenia
a zohľadnenia skutočností každého jedného prípadu. Výška priznaného primeraného finančného
zadosťučinenia je výsledkom voľnej úvahy súdu na základe vykonaného dokazovania. Výška

primeraného finančného zadosťučinenia musí v sebe odrážať základné funkcie tohto právneho inštitútu,
nesmie mať pre žalovaného likvidačný charakter a musí byť odrazom spravodlivého a rozumného
usporiadania práv a povinností medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
uviedol, že jediným kritériom pre stanovenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je v zmysle
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa primeranosť. Aj keď súd daný prípad posudzuje podľa

pôvodného zákona o ochrane spotrebiteľa, nový zákon o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 1 písm. a)
už zákonodarca demonštratívnym výpočtom upravil kritériá, na ktoré súd musí prihliadnuť pri stanovení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Takýmto kritériami v zmysle § 3 ods. 1 písm. e) nového
zákona o ochrane spotrebiteľa sú najmä povaha, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a
okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. Jedná sa len o

demonštratívny výpočet skutočností, na ktoré súd musí prihliadnuť, čo je vyjadrené prostredníctvom
slova „najmä“. Uvedené ustanovenie je výsledkom rozhodovacej činnosti súdnych autorít, ktoré v
obdobných prípadoch do nadobudnutia účinnosti nového zákona o ochrane spotrebiteľa vo svojich
rozhodnutiach definovali kritériá, na základe ktorých priznávali primerané finančné zadosťučinenia
spotrebiteľom. Z uvedeného dôvodu súd tieto kritéria prevzal a pri rozhodovaní o výške priznaného

primeraného zadosťučinenia na tieto skutočnosti rovnako tak prihliadol.

19. K dobe trvania porušenia práv spotrebiteľa prvoinštančný súd uviedol, že zmluva o úvere medzi
spotrebiteľom a veriteľom bola uzatvorená dňa 27.04.2016. Uvedený protiprávny stav bol zvrátený
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 22.09.2021 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 10CoCsp/3/2022-281 zo dňa 31. januára 2023. Z uvedeného vyplýva,
že protiprávny stav pre pôvodného spotrebiteľa ako právneho predchodcu žalobcu trval približne 7 rokov.
Súd prvej inštancie uvedené obdobie 7 rokov trvania protiprávneho stavu hodnotí za relatívne stredne
dlhé časové obdobie, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv a povinností spotrebiteľa.20. K povahe a závažnosti porušovania práv spotrebiteľa súd prvej inštancie uviedol, že ich hodností
za menej závažné porušenia práv spotrebiteľa, pretože zákon na ochranu spotrebiteľa s ich následkom

spájal bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Je tomu tak preto, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa
spája zo závažnejšími porušeniami práv spotrebiteľa sankciu neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,
čo je nepochybne pre obchodníka ako veriteľa závažnejšou sankciou voči spotrebiteľovi, pretože
spotrebiteľovi po tejto sankcii vznikne automaticky nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
obchodníkovi.

21. K spôsobu a následkom porušenia práv spotrebiteľa prvoinštančný súd uviedol, že žalobca uviedol,
že na spotrebiteľa mala situácia negatívne psychické následky. Žalovaný tým, že počas obdobia trvania
porušenia práv spotrebiteľa prijímal finančné plnenia, na ktoré nemal právny nárok, narušil počas
trvania úverového vzťahu ekonomické a majetkové správanie spotrebiteľa, ktorý musel dodávateľovi
plniť, aj keď na to dodávateľ nemal právny nárok. Žalovaný súdu uviedol, že toto tvrdenie považuje

za vykonštruované a ničím nepodložené. Nakoľko súčasťou súdneho spisu nie je žiadny listinný
ani iný dôkaz ohľadom čo i len čiastočného preukázania psychickej záťaže na žalobcu (napríklad
výpoveď žalobcu, správa od psychológa alebo iného odborníka), súd toto tvrdenie žalobcu považoval
za nepreukázané a z uvedeného dôvodu došlo aj ku kráteniu priznanej sumy primeraného finančného
zadosťučinenia.

22. Čo sa týka rozsahu porušenia práv spotrebiteľa, tak súd prvej inštancie na úvod uviedol, že uvedené
kritérium bola v prípade rozhodovania o výške primeraného finančného zadosťučinenia ťažiskovým
kritériom. Žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 500,- eur, pričom po zohľadnení
rozsudku Okresného súdu Piešťany mal žalobca vrátiť žalovanému sumu 500,- eur, nakoľko bolo

rozhodnuté, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový. Podľa pôvodnej sumy mal žalobca
vrátiť žalovanému sumu 590,74 eur. Žalobca na celkový výpočet použil súčet súm 400,- eur (titulom
4 porušení zákona o ochrane spotrebiteľa x 100,- eur + 500,- eur titulom nemajetkovej a psychickej
ujmy ako základ spotrebiteľského úveru + 90,74 eur titulom rozdielu, čo by žalobca zaplatil na úrokoch
a poplatkoch.

23. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti pristúpil k pretestovaniu žalobcom uplatnenej sumy vo výške
990,74 eur vo vzťahu k poskytnutému úveru vo výške 500,- eur. Vo vzťahu k vyššie uvedenému súd
po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu záveru, že uplatnená suma žalobcom je vo veľkom
rozsahu nedôvodná čo do uplatnenej výšky, pretože vo veľkom rozsahu nespĺňa kritérium primeranosti

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Súd nemal za preukázané, že obdobie právnej neistoty a
porušovania práv spotrebiteľa v období minimálne 7 rokov malo na spotrebiteľa nepriaznivý následok
vo sféry psychicky spotrebiteľa, pretože tento následok nemal súd za preukázaný. Podľa právneho
názoru súdu sa nejednalo o najzávažnejšie porušenie práv spotrebiteľa, ktorého sa žalovaný dopustil
v rámci úverového vzťahu, s ktorým by zákon o ochrane spotrebiteľa spájal následok v podobe

neplatnosti zmluvy o úvere. Čo sa týka rozsahu porušenia práv spotrebiteľa, absentujúcimi náležitosťami
v zmluve o úvere a inkorporovaním neprijateľných zmluvných podmienok by sa teoreticky žalovaný na
úkor spotrebiteľa obohatil v rozsahu sumy minimálne 90,74 eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný
by sa na úkor žalobcu obohatil o sumu 90,74 eur, na ktorú nemal právny nárok. Z uvedeného
dôvodu uplatnená suma žalobcom predstavuje 10,00 - násobok sumy potencionálneho bezdôvodného

obohatenia žalovaného, čo súd vyhodnotil ako neprimerané a nespravodlivé. Takto priznaná suma by
predstavovala neprimerane vysoký prospech pre žalobcu.

24. Následne súd prvej inštancie uplatnenú sumu žalobcom vo výške vo výške 990,74 eur pretestoval
prostredníctvom troch vyššie uvedených funkcií, ktoré musí priznaná suma primeraného finančného

zadosťučinenia spĺňať. Ako bolo vyššie uvedené, prvou funkciou je kompenzačná funkcia, ktorá
kompenzujeprotiprávnystav.Vzhľadomnadĺžkutrvaniaprotiprávnehostavuaokolnostizaktorýmdošlo
k porušeniu protiprávneho stavu (neprijateľné zmluvné podmienky, absencia základných náležitostí
zmluvy o úvere a pod.) súd je toho názoru, že uvedená suma nespĺňa kompenzovanie protiprávneho
stavu vzhľadom na jeho dĺžku trvania a okolnosti, za ktorých došlo a dochádzalo k porušovaniu práv

spotrebiteľa. Druhou funkciou je funkcia preventívna. Súd je toho názoru, že uplatnená suma vo výške
990,74 eur, čo predstavuje približne 10,00 - násobok sumy bezdôvodného obohatenia, čo by spôsobilo
nevyváženosť práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným. Priznanie 10,00 - násobku primeraného
finančného zadosťučinenia z porušenia práv a povinností, ktoré boli vyčíslené na sumu 90,74 eur(sankcie,poplatky,úroky)bypredstavovalveľminebezpečnýfenoménvsúdnejpraxi,ktorýbypriväčších
úveroch mohol spôsobiť až likvidačný charakter subjektov pôsobiacich na finančnom spotrebiteľskom
trhu. Z uvedeného dôvodu výška primeraného finančného zadosťučinenia priznaná spotrebiteľovi musí

preventívne pôsobiť na žalovaného, ale aj iných dodávateľov finančných služieb, aby svoje služby a
produkty neposkytovali v súbehu s porušovaním práv a právom chránených záujmov spotrebiteľov. Súd
je toho názoru, že vyčíslená suma žalobcom nespĺňa túto funkciu. Napokon je tu sankčná funkcia, ktorá
sankcionuje žalovaného za zistený protiprávny stav. Súd je toho názoru, že sankcia v podobe 10,00
násobkuzvýškypotencionálnehobezdôvodnéhoobohateniapredstavujevysokúaneprimeranúsankciu

pre žalovaného v podobe nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie. Súd je toho právneho názoru, že
sankčná funkcia bude naplnená vtedy, keď primerané finančné zadosťučinenie bude vyčíslené v podobe
priznaných % z výšky bezdôvodného obohatenia, resp. potencionálneho bezdôvodného obohatenia.

25. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že výška primeraného finančného zadosťučinenia nesmie mať
pre žalovaného likvidačný charakter a nesmie byť k náprave majetkovej škody alebo k obohateniu

spotrebiteľa. Súd bol názoru, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia môže mať pre
žalovaného ako aj iné subjekty pri vyšších sumách až likvidačný charakter.

26. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.:
23CoCsp/7/2022 zo dňa 21.02.2023 a Okresného súdu Prešov sp. zn.: 29Csp/112/2022 zo 16.11.2022

a sp. zn.: 9Csp/116/2022 zo 07.11.2022, kde konajúce súdy priznali sumy primeraného finančného
zadosťučinenia v rozmedzí od 50,- eur do 100,- eur.

27. Okresný súd Trnava po vyhodnotení všetkých relevantných a dostupných listinných dôkazov uviedol,
že priznal žalobcovi voči žalovanému sumu 50,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia.

Suma 50,- eur predstavuje z potencionálneho bezdôvodného obohatenia vo výške 90,74 eur v
matematickom vyjadrení 55,10%. Podľa právneho názoru súdu je takto splnená sankčná funkcia
primeraného finančného zadosťučinenia, pretože uvedená priznaná suma predstavuje viac než 50,00%
sumy, o ktorú by sa žalovaný potencionálne obohatil, keby sa žalobca nedomohol na príslušnom súde
svojich spotrebiteľských práv.

28. Prvoinštančný súd na záver kritéria primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia uviedol,
že primeranosť je subjektívnou kategóriou a záleží od každého jedného prípadu individuálne. Výška
priznaného finančného zadosťučinenia vychádza z okolností každého jedného prípadu a zodpovedá
starostlivému vyhodnoteniu vykonaného dokazovania zo strany súdu. Z uvedeného dôvodu sa nedá

paušalizovať. Aplikujúc vyššie uvádzanú judikatúru na prejednávaný prípad súd uviedol, že bolo by
extrémne nespravodlivé, aby súd v danom prípade priznal nárok žalobcovi vo výške 990,74 eur,
pretože by takáto suma absolútne nezohľadňovala okolnosti prípadu a súčasne by nenaplnila základné
funkcie a účel primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami, priznaná suma by bola bez
príčinnej súvislosti vo vzťahu k účelu a funkciám tohto právneho inštitútu. Uvedená judikatúra však

podľa právneho názoru súdu potvrdzuje, že výška primeraného priznaného finančného zadosťučinenia
sa vo všeobecnosti hýbe v rozmedzí tak, ako v tomto individuálnom prípade stanovil súd. Z uvedeného
dôvodu na základe vyššie uvedených skutočností prvoinštančný súd dospel k právnemu záveru, že
takto priznaná suma finančného zadosťučinenia spĺňa základné zákonné kritérium primeranosti, ktoré
je uvedené v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

29. Nadväzne prvoinštančný súd poukázal na judikatúru ÚS SR sp. zn. I.ÚS 33/2021 zo dňa 26.1.2021,
IV.ÚS 535/2023 zo dňa 11.10.2023, dôvodovú správu k Civilnému sporovému poriadku II.ÚS 530/2018,
uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/43/2018 zo dňa 26.2.2019, pojednávajúce o koncentrácii súdneho
konania a uviedol, že v súdnom spise sa na čl. 189 nachádza úradný záznam, podľa ktorého bola

uplatnená sudcovská koncentrácia konania vo vzťahu k písomnému podaniu žalobcu (replika), pretože
bolo podané po uplynutí súdom uloženej sudcovskej lehote na vyjadrenie pre žalobcu.

30. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi do troch dní od
právoplatnosti rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

31. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd prvej
inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobe žalobcu bolo potrebné čiastočne vyhovieť a preto
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku. Nakoľko súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol,o tejto skutočnosti súd rozhodol vo výroku č. III. tohto rozsudku. Súd zamietol žalobu žalobcu vo zvyšnej
časti primeraného finančného zadosťučinenia ako aj v časti úrokov z omeškania, pretože nárok na
primerané finančné zadosťučinenie predstavuje osobitný nárok, ktorý určí konštitutívnym výrokom v

rozsudku súd, teda žalovaný sa nemohol dostať s jeho platením do omeškania pred podaním žaloby,
v dôsledku čoho žalobcovi ešte nevznikol nárok na úroky z omeškania z tohto osobitného právneho
inštitútu. Nakoľko žalobca vzal svoju žalobu v časti uplatnenia paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,-
eur späť, súd vo výroku I. tohto rozsudku konanie v tejto časti zastavil.

32. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol s použitím ust. § 251 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2,
§ 262 ods. 1, 2 v zmysle zásady pomeru úspechu vo veci tak, že ich náhradu priznal žalobcovi v
rozsahu 100,00% voči žalovanému, aj keď súd žalobcovi nepriznal celú požadovanú sumu primeraného
finančného zadosťučinenia. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného,
keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto
jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. V predmetnom spore mal žalobca hrubý

úspech čo do právneho nároku 100,00% a hrubý úspech žalovaného bol 0,00%, z čoho jednoznačne
vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00% (100,00% - 0,00% = 100,00%). To v konečnom dôsledku
znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v
rozsahu 100,00%, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku IV. rozsudku s tým, že o výške náhrady
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku v lehote do 60 dní po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

33.Protitomutorozsudku,výslovneprotiIII.výroku,podalaprostredníctvomsvojhoprávnehozastúpenia
odvolanie žalobkyňa, pričom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP

a domáhala sa, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok v napadnutom výroku III.
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu
990,74 eur spolu s úrokom z omeškania 7,5% ročne odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku
až do úplného zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žalovaný je povinný uhradiť

žalobkyni 100% náhrady trov odvolacieho konania.

34. V úvode odvolania žalobkyňa zhrnula známe relevantné okolnosti sporu. Podľa žalobkyne súdom
prvej inštancie prisúdenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50,- eur nemožno
v žiadnom prípade považovať za adekvátnu, resp. primeranú. Táto výška nezohľadňuje hľadiská

a kritériá konštatované najvyššími súdnymi autoritami, ktoré je potrebné pri rozhodovaní o primeranom
finančnom zadosťučinení vziať do úvahy. Súd sa pri určení výšky zadosťučinenia obmedzil len
na nasledovné kritériá, ktoré žiadnym spôsobom nevyplývajú z ustálenej súdnej praxe a to povaha
a závažnosť porušovania práv spotrebiteľa, spôsob a následky porušenia práv spotrebiteľa, rozsah
porušenia práv spotrebiteľa, avšak súd opomenul ďalšie kritériá, ktoré sú zo záverov konštantnej súdnej

praxe určené ako rozhodujúce. Zároveň kritériá, ktoré prvoinštančný súd bral do úvahy, nevyhodnotil
riadne a zákonne, nakoľko ich nesprávne vyhodnotil. Rozsudok v napadnutom výroku III. je tak
nezákonný, arbitrárny a ústavne neudržateľný.

35. V časti pod V. odvolania, odvolateľka uvádza odvolacie dôvody vecnej a právnej nesprávnosti

a nezákonnosti napadnutého rozsudku. V tejto časti odvolateľka namietla, že výška súdom priznaného
zadosťučinenia 50,- eur vôbec nezohľadňuje súdnou praxou ustálené kritériá, čím súd nedôvodne
ponížil, resp. zamietol žalovanou žiadaný nárok. Napadnutým rozsudkom súd zaťažil konanie vadou
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, ako aj vadou arbitrárnosti, čím sú dané odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. d) a § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalobkyňa už v žalobe aj v ďalších písomných

podaniach poukázala na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdnych inštancií (s poukazom na konkrétne
rozhodnutia najmä krajských súdov, aj Ústavného súdu SR), ktoré zhrnula tak, že súd v otázke určenia
výškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaprihliadanazávažnosťaintenzituprotiprávnehokonania,
vplyv tohto konania, intenzitu trvania rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch
strán k protiprávnemu konaniu, pričom hlavným kritériom je kritérium primeranosti. Spotrebiteľ pritom

nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav
právnej neistoty, pričom je len logické a spravodlivé, aby táto výška vychádzala z ujmy, ktorá hrozila
žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy. Účelom primeraného
finančného zadosťučinenia je chrániť spotrebiteľovo postavenie, keďže je slabšou stranou. Primeranéfinančné zadosťučinenie má plniť preventívnu funkciu a stanovenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia nie je viazané na žiadne kritériá, avšak čiastka musí primeraná okolnostiam prípadu.
Výška zadosťučinenia má byť dostatočná na to, aby odradila ďalších dodávateľov od nekalého konania.

Pre stanovenie výšky zadosťučinenia by malo byť rozhodujúce najmä konanie žalovaného a to, ktoré
svoje povinnosti konaním porušil, pričom nie je potrebné prihliadať na vzniknutú ujmu žalobkyne,
postačuje len riziko vzniku takejto ujmy. Primerané finančné zadosťučinenie má mať aj odstrašujúci
účinok na ďalších dodávateľov. Odvolateľka poukázala aj na to, že v zmysle rozhodnutia ÚS SR sp. zn.
II.ÚS 229/2017 treba vychádzať z toho, že zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak

sankčnú a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov.

36. Odvolateľka zdôraznila, že žalobou sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého
výšku určila s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdnych inštancií v sume 990,74 eur, pričom

ju v žalobe riadne zdôvodnila. V žalobe nárokuje sumu 500,- eur z titulu spôsobenej citovej ujmy
a nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá jej vznikla v dôsledku konania žalovaného ako
dodávateľa, keď v postavení žalobcu musela obhajovať svoje práva a záujmy, nakoľko dodávateľ si voči
nej uplatňoval sumu prostredníctvom mesačných splátok, na ktorú nemal žiaden nárok, čo negatívne
zasiahlo do psychickej stránky spotrebiteľa a taktiež malo za následok rodinné pretrvávajúce problémy.

Od momentu začatia súdneho konania sa spotrebiteľovi zhoršilo životné obdobie a začali sa dni plné
stresu a nepokoja, nakoľko sa nevedel vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu,
pričom si nemohol byť istý výsledkom konania a táto skutočnosť mala razantný vplyv na psychický stav
spotrebiteľa. Žalovaný je navyše silná banka so stabilným postavením, čo spotrebiteľ ako fyzická osoba
vnímal ako značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Miera neistoty a psychickej

záťaže žalobkyne bola subjektívne vyvolaná výhradne žalovaným. Podľa rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3Co/92/2019 inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany
spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Žalobkyňa je názoru,
že priznanie zadosťučinenia zo strany súdu môže a má motivovať žalovaného k zákonnému postupu
pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro. Ak by sa žalobkyňa v základnom konaní

pred Okresným súdom Piešťany a následne Krajským súdom v Trnave nedomáhala ochrany svojich
porušených práv, v dôsledku protiprávneho a nekalého konania zo strany žalovaného, následkom
čoho je súdom vyslovená bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy a určenie
neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných podmienok, žalovaný by sa bezdôvodne obohatil o sumu 99,74
eur(sumapoplatkovaúrokov),čopredstavujejehoneprípustnýnárok.Tátosumajelegitímnymnárokom

žalobkyne a je základom primeraného finančného zadosťučinenia s odkazom na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017, podľa ktorého je logické a spravodlivé, aby táto výška vychádzala
z ujmy, ktorá hrozila žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatneným nárokom. Preto musí byť ujma,
ktorá žalobkyni reálne hrozila, zohľadnená pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia.

37. Žalobkyňa za adekvátnu náhradu, vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovateľnosť porušení zákona
zo strany žalovaného, považuje sumu 100,- eur za každú absentujúcu, resp. nesprávne uvedenú
zákonnú náležitosť, t.j. 100x4=400,- eur. Žalobkyňa si cez zmluvu o revolvingovom úvere od žalovaného
požičala 500,- eur a zaviazala sa zaplatiť celkovú čiastku 590,74 eur, rozdiel predstavuje 90,74 eur, ktorú
si žalobkyňa touto žalobou nárokuje z titulu finančného zadosťučinenia, nakoľko keby zostala nečinná,

tak by prišla o túto sumu. Žalobkyňa do primeraného zadosťučinenia zahrnula aj určitú satisfakciu za
všetky okolnosti prípadu, najmä čo sa týka dĺžky a emocionálnej, resp. psychickej ujmy, ktorú považuje
za dôvodnú a to vo výške 500,- eur. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa dospela k výslednej sume
990,74 eur (500,- eur + 400,- eur + 90,74 eur). Žalobkyňa tak pri výpočte primeraného finančného
zadosťučinenia prihliadla v súlade s rozhodovacou praxou na všetky okolnosti konania. Zdôraznila,

že hlavným kritériom je kritérium primeranosti, so zohľadnením všetkých hľadísk uznaných súdnou
rozhodovacou praxou a preto zamietnutie zvyšnej časti žaloby súdom prvej inštancie nespĺňa kritérium
bežnej súdnej praxe.

38. Nadväzne odvolateľka poukázala na to, že podstatná časť argumentácie súdu prvej inštancie,

ktorou odôvodňuje výšku priznaného zadosťučinenia v sume 50,- eur sa nachádza v ňou citovaných
bodoch 37., 38., 39., 40., 41. a 42. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku. S takýmto odôvodnením
sa odvolateľka nemôže stotožniť a prezentovaný názor prvoinštančného súdu považuje za právne
nesprávny, nerešpektujúci ustálenú rozhodovaciu prax súdnych autorít, na ktorú poukázala a z ktorejjasne vyplýva potreba vo výške zadosťučinenia zohľadniť ujmu, ktorá reálne žalobkyni hrozila, čo je
suma 90,74 eur tvoriaca základ primeraného finančného zadosťučinenia. Názor prvoinštančného súdu
týkajúci sa kritérií, z ktorých vychádzal v bode 37. až 40. odôvodnenia rozsudku, nevyplýva z ustálenej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Samotné konštatovanie, že prvoinštančný súd vychádzal
z novej právnej úpravy zák. č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... nie je právne udržateľné, nakoľko
sa táto právna norma neuplatňuje na tento spotrebiteľský spor. Podľa odvolateľky prvoinštančným
súdom v novej norme poukázané kritériá žiadnym spôsobom nevyplývajú z rozhodovacej činnosti
súdnych autorít. Odvolateľka tvrdí, že súd prvej inštancie riadnym a zákonným spôsobom nevysvetlil,

z akého dôvodu ponížil žiadanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia na výšku 50,- eur. Súd
síce v bode 45. rozsudku ozrejmil, že suma 50,- eur predstavuje 55,10% zo sumy 90,74 eur, avšak
súd nijakým spôsobom nezdôvodnil, na základe čoho priznal primerané finančné zadosťučinenie práve
v uvedenej výške. Prvoinštančný súd teda pri výpočte zadosťučinenia postupoval svojvoľne, arbitrárne
a nepreskúmateľne.

39. V nadväznosti na bod 37. preskúmavaného rozsudku, v ktorom súd uvádza, že obdobie sedem
rokov trvania protiprávneho stavu hodnotí ako relatívne stredne dlhé časové obdobie, v rámci ktorého
dochádzalo k porušovaniu práv a povinností spotrebiteľa, odvolateľka uviedla, že dobu celkovej dĺžky
trvania protiprávneho stavu premietla do ňou žiadaného zadosťučinenia v žalobe tak, že žiadaná
suma zadosťučinenia vo výške 990,74 eur pozostáva zo sumy 500,- eur ako satisfakcia za všetky

okolnosti prípadu, najmä čo sa týka dĺžky a emocionálnej, resp. psychickej ujmy, zo sumy 400,- eur
za každú absentujúcu, resp. nesprávne uvedenú zákonnú náležitosť a sumy 90,74 eur, o ktorú sa
žalovaný snažil na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa riadne
odôvodnila nárokovanú sumu a na druhej strane prvoinštančný súd spája žalovanú sumu 500,- eur
iba s nemajetkovou a psychickou ujmou, z čoho vyplýva, že svojvoľne opomenul pri hodnotení zobrať

do úvahy aj nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vyplývajúce z dlhotrvajúceho
protiprávneho stavu, zapríčineného žalovaným, v trvaní sedem rokov. Podľa odvolateľky súd sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s uvedeným obdobím v kontexte priznanej výšky zadosťučinenia, čím konal
arbitrárne, svojvoľne, nezákonne, ergo ústavne nonkonformne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

40. Pokiaľ súd v bode 39. rozsudku uvádza, že súd tvrdenie žalobkyne o jej psychickej záťaži považoval
za nepreukázané, a z uvedeného dôvodu došlo ku kráteniu priznanej sumy zadosťučinenia, odvolateľka
uviedla, že žalobkyňa sa snažila vyvinúť maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu, o čom svedčí aj
predžalobná výzva, podanie žaloby a súdne konanie bolo poslednou možnosťou, ako brániť svoje práva.

Žalobkyňa tak prakticky nemala inú možnosť. Ak by tak neurobila, bola by nútená platiť žalovanému
plnenie, na ktoré nemal nárok. Žalobkyňa sa taktiež snažila aj počas prebiehajúceho súdneho konania
so žalovaným dohodnúť, avšak neúspešne. Všetko sa odrazilo v negatívnej a dlhotrvajúcej emocionálnej
ujme, ktorá jej bola spôsobená. Pokiaľ prvoinštančný súd ponížil nárok žalobkyne, pretože nemal za
preukázané, že by protiprávny stav vyvolal psychickú záťaž na žalobkyňu, je to v priamom rozpore

s judikatúrou ESĽP, konkrétne v rozhodnutí Papadopulous v. Cyprus, kedy súd konštatoval, že vzhľadom
na nadmernú dĺžku konania, ktorú možno v tomto konkrétnom prípade dôvodne považovať za zdroj
úzkosti a stresu pre sťažovateľa a rozhodujúc na spravodlivom základe, súd priznal v tejto časti sumu
3.000,- CYP. V prípade rozsudku ESĽP Mavronichis v. Cyprus sa súd vyjadril obdobne. V danom
prípade bola žalobkyňa sedem rokov vystavená protiprávnemu stavu vyvolanému žalovaným, z čoho

obdobie vyše štyroch rokov predstavuje súdne konanie. Táto situácia je sama osebe spôsobilá
zásahu do psychickej sféry žalobkyne bez potreby dokladovania lekárskej správy, ktorá by takúto
ujmu potvrdzovala. Inak povedané, judikatúra ESĽP považuje nadmernú dĺžku protiprávneho stavu za
zdroj úzkosti a stresu, v dôsledku čoho priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.
Z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd rozhodol v rozpore s judikatúrou. Nevysporiadanie sa

s argumentami žalobkyne v súvislosti s tým, prečo súd nezohľadnil žalobkyňou tvrdenú a uplatnenú
emocionálnu a psychickú ujmu zakladá arbitrárnosť a svojvoľnosť napadnutého rozsudku. Zo samotnej
podstaty súdneho konania je nepochybné, že toto značne zasahuje do psychickej sféry jednotlivca,
keďže dochádza k právnej neistote a predovšetkým k psychickému vypätiu z prebiehajúceho súdneho
sporu. Miera neistoty a psychickej záťaže žalobkyne bola subjektívne vyvolaná výhradne žalovaným

arovnakoajtouskutočnosťou,žepočassúdnychkonanísažalobkyňaoboznámilazverejnedostupných
zdrojov s tým, že nebanková spoločnosť, s ktorou uzavrela zmluvu, je známa svojimi nekalými,
mnohokrát až úžerníckymi praktikami. Žalobkyňa bola preto donútená konaním žalovaného riešiť daný
spor súdnou cestou a znášať tak navyše aj ďalšie finančné prostriedky na súdne konanie a právnezastúpenie a tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany
na doplnenie o preventívne účinky pred takýmto nekalým chovaním. V zmysle konštantnej súdnej
praxe súd pri vyčíslení výšky zadosťučinenia prihliada nielen na závažnosť a intenzitu protiprávneho

konania, ale aj na intenzitu trvania v rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch
strán konania k protiprávnemu konaniu. Žalobkyňa má za to, že konajúci súd predmetné pri určovaní
výšky zadosťučinenia riadnym spôsobom nezohľadnil. Z uvedeného vyplýva, že keď súd opomenul
vziať do úvahy tie kritériá, ktoré súdna prax požaduje, zohľadniť pri určovaní výšky zadosťučinenia
(reálne hroziaca ujma spotrebiteľovi, plus intenzita trvania nepriaznivých následkov v podobe psychickej

a emocionálnej ujmy), už len z toho vyplýva, že priznaná výška 50,- eur nemôže obstáť a je výrazom
svojvôle konajúceho súdu.

41. Odvolateľka tiež došla k zisteniam, že žalovaný bol už niekoľkokrát účastníkom súdnych konaní na
strane žalovaného z dôvodu poskytovania úverových služieb s rovnakými praktikami, kedy absentovali
zákonné náležitosti. Tieto okolnosti však súd prvej inštancie v rozsudku nereflektoval, nezohľadnil, ani

sa s nimi nijak nevysporiadal. Súd sa nevysporiadal ani s právnymi názormi súdov v obdobných veciach,
ktoré považovali za základ na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia hroziacu škodu, čo
nie je správne, ani zákonné. Odvolateľka pokračovala, že provoinštančný súd opomenul zohľadniť
funkciu satisfakčnú, sankčnú, daného zadosťučinenia, keď priznal sumu vo výške 50,- eur, ktorá je
popretím inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia a absolútne nezohľadňuje rozhodovaciu prax

slovenskýchsúdnychautorít.Podľaodvolateľkyneobstojínázorsúduvbode42.napadnutéhorozsudku,
že sankčná funkcia bude naplnená vtedy, keď primerané finančné zadosťučinenie bude vyčíslené
v podobe priznaných percent z výšky bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný ako silný subjekt
disponuje obrovským kapitálom a preto takáto forma sankcie nemôže za žiadnych okolností pre neho
pôsobiť odradzujúcim dojmom, čím absolútne nie je vylúčené opakovanie jeho protiprávnej činnosti voči

ďalším spotrebiteľom.

42. Na druhej strane dané zadosťučinenie má mať aj funkciu odmeny za to, že sa spotrebiteľ pustil
do sporu so silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit pre ostatných spotrebiteľov,
v dôsledku čoho odvolateľka nesúhlasí s odôvodnením v bode 42. napadnutého rozsudku, že by

priznanie desaťnásobku sumy bezdôvodného obohatenia spôsobilo nevyváženosť práv a povinností
medzi stranami. Predstavovalo by nebezpečný fenomén, ktorý by pri vyšších úveroch mohol spôsobiť až
likvidačný charakter subjektov pôsobiacich na finančnom spotrebiteľskom trhu. Odvolateľka namietala,
že súd žalovanú sumu 990,74 Eur vnímal ako celok, hoci každá jedna zložka bola žalobcom riadne
zdôvodnená s dôrazom na konkrétnu rozhodovaciu súdnu prax a preto sa nejedná o nedôvodný

nárok. Prvoinštančný súd nesprávne žalovanú sumu vnímal ako desaťnásobok sumy potenciálneho
bezdôvodného obohatenia aj napriek tomu, že žalobkyňa uviedla konkrétne zložky žalovanej sumy
a keď súd vychádzal z nesprávneho úsudku o požadovanej sume, nemohol zákonne, spravodlivo
a vecne správne rozhodnúť o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolateľka poukázala
na rozhodnutie III.ÚS 517/2011 zo dňa 22.11.2011, podľa ktorého len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej
moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania
skutkového základu prijať rozhodnutie. Podľa odvolateľky súdom priznaná suma 50,- eur nezohľadňuje
sankčný charakter tohto zadosťučinenia, v dôsledku čoho nikdy neodradí žalovaného od ďalšieho
nekalého a protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Ak by odvolací súd potvrdil tento rozsudok,

nielenže by tým absolútne nemotivoval žalovaného od ďalšieho budúceho protiprávneho konania, práve
naopak, pre žalovaného by bol rozsudok motivujúci k ďalšiemu neželanému a nekalému konaniu,
a demotivoval by spotrebiteľov v budúcnosti sa domáhať ochrany svojich práv a dovŕšenia nápravy
formou primeraného finančného zadosťučinenia. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Obdo V/2012 zo dňa
31.7.2012 uviedol, že za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie

spotrebiteľovho komfortu, všetko čo mu berie čas a kľud, nadväzne na to na strane žalobkyne
jednoznačne došlo k obmedzeniu komfortu, času a psychickej pohody, čo súd v napadnutom rozsudku
nezohľadnil, čím konal v rozpore s judikatúrou najvyšších súdnych autorít.

43. Nadväzne odvolateľka opakovane poukázala na závery Ústavného súdu SR vo veci pod sp. zn.

II.ÚS 229/2017 zo dňa 4.4.2017 s tým, že pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
treba vychádzať z toho, že má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak sankčnú a má zároveň znamenať
aj odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možnopredpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí a prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. S poukazom na takto definované kritériá je
podľa odvolateľky bezpochybné, že suma uplatnená žalobkyňou vo výške 990,74 eur s príslušenstvom

zohľadňuje vyššie uvedené kritériá. Ujma, ktorá hrozila žalobcovi v súvislosti s konaním žalovaného
je síce vodítkom pri stanovení výšky zadosťučinenia, ale do úvahy je potrebné vziať aj ďalšie kritériá.
Pretože zadosťučinenie má mať aj odstrašujúci účinok, suma 50,- eur tento účinok nespĺňa. Možno teda
skonštatovať, že súdom prvej inštancie priznaná výška 50,- eur ako forma primeraného zadosťučinenia
je iróniu tohto inštitútu a rozhodne neplní jeho satisfakčnú funkciu, sankčnú funkciu a nie je ani

odmenou pre spotrebiteľa. Nad rámec uvedeného odvolateľka poukázala na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 4Cdo 298/2020, pojednávajúce o už uvedených funkciách predmetného zadosťučinenia.
Z citovaného rozhodnutia vyvodila, že len taká výška finančného zadosťučinenia, ktorá spĺňa funkciu
satisfakčnú, sankčnú a preventívnu, a ktorá bude pôsobiť motivujúco aj pre ostatných spotrebiteľov
domáhať sa ochrany svojich práv je primeraná. Na podporu svojej argumentácie poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/30/2021 zo dňa 31.3.2021, z ktorého okrem iného

zdôraznila, že súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia
z kritérií, akými sú rozsah, v akom dodávateľ svoje povinnosti porušil, aké majetkové plnenie dodávateľ
získal na úkor spotrebiteľa, zohľadňuje dobu trvania protiprávneho stavu, nevyhnutnosť domáhania
sa práv v súdnom konaní, vzniknutú, prípadne hroziacu ujmu spotrebiteľovi. Podľa odvolateľky
prvoinštančný súd pri rozhodovaní opomenul vziať do úvahy tie kritériá, ktoré súdna prax požaduje

zohľadniť pre určovanie výšky zadosťučinenia (zohľadnenie hroziacej ujmy spotrebiteľovi, intenzita
trvania nepriaznivých následkov v podobe psychickej a emocionálnej ujmy, postoj žalovaného
a jeho subjektívny prístup k vlastnému protiprávnemu konaniu). S poukazom na vyššie uvedené
odvolateľka skonštatovala, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci,
čím založil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zdôraznila, že požadovaná suma

zadosťučinenia 990,74 eur s príslušenstvom zodpovedá účelu a funkciám primeraného finančného
zadosťučinenia, je vyvážená, nesmeruje k neprimeranému finančnému obohateniu žalobkyne, je v celej
miere adekvátna, opodstatnená, zodpovedajúca vzniknutej ujme žalobkyne, pričom zodpovedá aj účelu
tohto zadosťučinenia.

44. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka venovala úrokom z omeškania s poukazom na bod 55.
odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že s názorom prvoinštančného súdu kategoricky nesúhlasí.
Po poukaze na znenie ust. § 517 ods. 2 OZ odvolateľka uviedla, že bez akýchkoľvek pochybností
možno uzavrieť, že žalobkyňa má popri nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
právo požadovať úroky z omeškania, keďže dodnes nebolo žalobkyni zaplatené. V nadväznosti na

to poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021 zo dňa 31.1.2022,
v ktorom je okrem iného uvedené, že právo na finančné zadosťučinenie vzniká v zmysle § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z.z. po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu práva alebo povinnosti
na súde. Žalobkyni teda nárok vznikol už momentom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Piešťany;
nárok teda vznikol momentom úspešného uplatnenia a porušenia práva na súde, a dôkazom o tom je

právoplatné rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu ČR
zo dňa 21.2.2023 sp. zn. I.ÚS 2370/2022, v ktorom súd uviedol, že záväzkový vzťah medzi škodcom
a poškodeným vzniká zo samotného deliktu a o celkovej výške nároku na primerané a plné odškodnenie
súd rozhoduje v prípadnom súdnom konaní deklaratórnym rozhodnutím. Odvolateľka má za to, že vyššie
uvedené platí aj v danom prípade, nakoľko v konaní podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa súd

už nerozhoduje o samotnom nároku na zadosťučinenie, teda nerozhoduje rozhodnutím konštitutívnym,
nakoľko tento vznikol momentom právoplatnosti rozhodnutia, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj
nárok. Súd tak nevyslovuje, či má žalobkyňa ako spotrebiteľ nárok, tento jej už nepochybne vznikol,
rozhodnutie súdu je tak deklaratórne. Opačný záver by odporoval právu na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, aj právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl.

7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. S poukazom na uvedené žalobkyňa uviedla, že súd prvej
inštancie sa s jej argumentáciou týkajúcej sa uplatnených úrokov z omeškania nevysporiadal zákonným
spôsobom, a preto žiada odvolací súd, aby na to prihliadol.

45. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka venovala nedostatočnému odôvodneniu napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie, čím súd konanie zaťažil vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov,akoajvadouarbitrárnosti.Spoukazomnazneniečl.2ods.2a3CSPuviedla,žeprvoinštančný
súd odignoroval ňou vyššie citované závery plynúce z ustálenej rozhodovacej praxe, čím neprispel
k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí s poukazom na nález ÚSSR sp. zn. II.ÚS 275/2018 zo dňa 25.6.2019. Ak sa súd prvej inštancie mienil odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe, jeho povinnosťou bolo riadne, racionálne, ústavne, konformne odôvodniť svoj
odklon. Súd prvej inštancie namiesto toho zvolil cestu svojvoľného výkladu a aplikácie práva, pričom

svojvoľným prvkom je aj odklon od ustálenej konštantnej judikatúry bez toho, aby dostatočne uviedol
a vyargumentoval dôvody, na základe ktorých odmietol doteraz konštantnú výkladovú prax k otázkam
primeraného finančného zadosťučinenia, vrátane určenia jeho výšky. Súd sa nesprávnym spôsobom
vysporiadal s určenou výškou primeraného finančného zadosťučinenia 50,- eur v kontexte satisfakčnej
a sankčnej zložky. Prvoinštančný súd tiež opomenul odôvodniť odignorovanie predloženej rozhodovacej

praxe žalobkyňou. Svoje kritériá oprel o nový zák. č. 108/2004 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý
sa na tento prípad neaplikuje. Rovnako suma 50,- eur s určitosťou nemôže pre dodávateľa pôsobiť
odradzujúco. Tvrdenie súdu prvej inštancie v ods. 38. napadnutého rozhodnutia (že porušenie práv
spotrebiteľa hodnotil ako za menej závažné) odvolateľka označila za chaotické, nekoncepčné, bez
logického základu, bagatelizačné, riadne neodôvodnené, a tak právne svojvoľné, arbitrárne, ergo
nezákonné. Napadnutým rozsudkom súd zaťažil konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok

dôvodov, ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), v dôsledku čoho
súčasne má konanie aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom
nezákonnosti napadnutého rozsudku, a preto je daný aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

46. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III.ÚS 311/2007, Najvyššieho
správneho súdu ČR v rozsudku 2 Afs 24/2005, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sfž/29/2010 zo dňa
10.3.2011, I.ÚS 226/03, III.ÚS 209/04, III.ÚS 271/05, III.ÚS 95/06, II.ÚS 559/2018, III.ÚS 314/2018,
III.ÚS209/04,III.ÚS271/05,III.ÚS95/06,rozhodnutieESĽPvoveciVetrenkoV.Moldavsko, rozhodnutia

Ústavného súdu SR III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III.ÚS 107/07, I.ÚS 114/08 všetky pojednávajúce
o náležitostiach odôvodnenia súdnych rozhodnutí.

47. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka vyjadrila k nepreskúmaniu a nevykonaniu testu
proporcionality, čo má byť ďalším dôvodom nepreskúmateľnosti, neurčitosti a vágnosti, a tým

nezákonnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Poukázala na to, že v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe súdnych autorít platí, že pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovujú sa žiadne kritériá, jediným kritériom je primeranosť, a preto bude vecou úvahy súdu,
aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia (rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). Odvolateľka má za to, že zamietnutie

žaloby vo zvyšnej časti je bez právneho základu, bez ústavne konformného odôvodnenia, aj preto,
že súd nevykonal a neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného
zadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobcu a naplní svoju satisfakčnú aj sankčnú
povahu, a zároveň bude vyjadrením odmeny pre spotrebiteľa a na druhej strane negatívne zasiahne
žalovaného. Prvoinštančný súd svoj zásah, ktorým žalobkyňou požadovanú výšku zadosťučinenia

990,74 eur s príslušenstvom okresal až o 94,95 % na prisúdenú sumu 50,- eur, racionálne a ústavne
konformne nezdôvodnil, a tak zaťažil predmetné konanie vadou nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti,
nedostatočnosti odôvodnenia, čím je napadnutý rozsudok ústavne neudržateľný, nezákonný a arbitrárny
aj z tohto dôvodu.

48. Nadväzne odvolateľka poukázala na princíp proporcionality vytvorený Spolkový ústavným súdom
Nemecka, ktorý sa skladá z troch zložiek: vhodnosť, potrebnosť, proporcionalitu v užšom zmysle
(PL.ÚS 4/94) a na stanoviská Ústavného súdu SR k tejto otázke vo veciach PL.ÚS 3/00, PL.ÚS
7/2017. Podľa odvolateľky v danom prípade nebolo zo strany súdu prvej inštancie naplnené kritérium
legality znamenajúce zákonnosť, vyžadujúce aby orgány verejnej moci konali a rozhodovali len na

základe zákona a v jeho rozsahu, kritérium legitimity, keď napadnutý rozsudok je nezákonný z dôvodov
opísaných v odvolaní a napokon nebolo naplnené ani kritérium proporcionality. Z judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že obmedzenie základného práva musí obstáť z hľadiska princípu proporcionality.
S poukazom na uvedené odvolateľka má za to, že zásah súdu prvej inštancie do práva žalobkyne
požadovať primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorá bude zohľadňovať súdnou praxou

vyžadované kritériá a hľadiská a vo svojom výsledku tak naplní charakter primeranosti tohto inštitútu so
všetkými jeho funkciami, neobstojí v Engel teste – v teste legality, legitimity a proporcionality, a preto
napadnutý tretí výrok rozsudku je v celom rozsahu nezákonný.49. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne predložil písomné vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom, vrátane jeho odôvodnenia, má za
to, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov, na ktoré poukazuje žalobkyňa, ktorá opätovne

a duplicitne poukazuje na skutočnosti, ktoré boli v konaní jednoznačne preukázané a súdom riadne
zohľadnené a odôvodnené, pričom opakovane uvádza iba skutočnosti všeobecného charakteru bez
náležitého preukázania, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

50. S poukazom na znenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa žalovaný uviedol,
že ustanovenie vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany žalobkyne a to, že spotrebiteľ
sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom môže porušiteľovi domáhať ochrany
svojho práva na súde. Žalobkyňa čerpala úver na základe predmetnej úverovej zmluvy celkom vo
výške 750,- eur v priebehu roku 2016, pričom doplatila iba istinu samotného úveru. Nie je pravdou,
že by úver čerpala vo výške 500,- eur, ako uvádza žalobkyňa, keď svoje tvrdenie opiera o znenie

bodu 31. úverovej zmluvy. Jednalo sa totiž o revolvingový úver a bod 31. dohodoval iba maximálnu
výšku úverového rámca, ktorý nepredstavuje hornú hranicu celkového čerpania, ale maximálnu výšku
pohľadávky veriteľa v jednom okamihu. Žalobkyňa v žiadnom okamihu neprekročila aktuálny zostatok
istiny vo výške 500,- eur, čím neprekročila dohodnutý úverový rámec. Skutočnosť, že žalobkyňa
uhradila iba istinu poskytnutého úveru, je z hľadiska posudzovania primeranosti výšky finančného

zadosťučinenia jednou z najdôležitejších, nakoľko sa žalovaný nedopustil zásahu do majetkovej sféry
žalobkyne, keďže táto uhradila finančné prostriedky v rovnakej výške ako od žalovaného čerpala.
Žalovaný má za to, že priznanie žalobou požadovaného finančného zadosťučinenia by predstavovalo
neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobkyne na úkor žalovaného. Aktuálna prax slovenských
súdov v obdobných prípadoch priznáva 10% do maximálne 30% sumy bezdôvodného obohatenia.

51. Žalovaný pokračoval, že ďalšou podmienkou pre uplatnenie nároku podľa cit. § 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti
stanovenej daným zákonom a osobitnými predpismi. Žalobkyňa v žalobe neuviedla akým spôsobom
mal žalovaný jeho práva a povinnosti poškodiť. Obmedzila sa len na konštatovanie, že uzatvorená

úverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Spotrebiteľovi z toho vyplýva len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov.
Žalobkyni teda reálne žiadna ujma nevznikla. Naopak, vznikla ujma žalovanému, lebo prišiel o zisk, ktorý
mal pri uzatvorení zmluvy dojednaný.

52. Ďalšou podmienkou podľa citovaného ustanovenia je primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ
súd vyhlásil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí, žiadna
škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak, získal výhodu bezúročného a bezpoplatkového úveru,
ktorý by mu neposkytla žiadna banka, ani iná inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť
spotrebiteľovi priznané ešte aj finančné zadosťučinenie, žalovaný zastáva názor, že výklad citovaného

ustanovenia nie je správne aplikovaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
Prešov sp. zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018, z ktorého zdôraznil, že zadosťučinenie je nárokom,
ktorým sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku,
nie je preto možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je
sankčná povaha... Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo ma

za cieľ len kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Z rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18.4.2019 sp. zn. 10C/44/2017 zdôraznil, že nárok na zaplatenie
finančného zadosťučinenia žalobca riadne nezdôvodnil (odôvodnenie je len všeobecného charakteru,
ktoré sa dá teoreticky použiť na akéhokoľvek spotrebiteľa domáhajúceho sa svojich práv), žalobca
sa nevyjadril aká ujma mu vznikla, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedol žiadne konkrétne

okolnosti, z ktorých by súd mohol objektívne posúdiť ujmu žalobcu... Aj keby žalobca bol v celom konaní
úspešný a bolo by preukázané porušenie práv spotrebiteľa žalovaným, to ešte neznamená automaticky
priznávanie finančného zadosťučinenia. Žalovaný pokračoval, že s celým procesom poskytnutia úveru
žalobkyňa ako klient vedome a dobrovoľne súhlasila podpísaním úverovej zmluvy. Následne je pre
žalovaného nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov pretočila na ujmu,

resp. hrozbu ujmy, za ktorú požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa v zmluvnom
vzťahu so žalovaným vystupovala ako spotrebiteľ, teda slabšia strana, čo ale neznamená, že jej bude
poskytnutá bezbrehá ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo.53. K primeranosti výšky finančného zadosťučinenia žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 10.9.2020 pod sp. zn. 9CoCsp/36/2020, z ktorého okrem iného citoval, že
kritériom by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych

preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa, pričom odvolací súd rozsudok
prvoinštančného zmenil tak, že uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 50,- eur a v prevyšujúcej časti
vyhovujúceho výroku žalobu zamietol. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
27.10.2021 sp. zn. 19CoCsp/33/2021, z ktorého zdôraznil, že v tomto vzťahu je na spotrebiteľovi ak
žiada od dodávateľa finančné zadosťučinenie, aby preukázal naplnenie predpokladov podľa citovaného

ustanovenia, teda porušenie práva a povinnosti, zodpovednosť dodávateľa za toto porušenie, úspešné
uplatnenie tohto porušenia na súde a primeranosť požadovaného zadosťučinenia. Z rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.2022 pod sp. zn. 43CoCsp/8/2022 zdôraznil, že nie je
možné paušálne skonštatovať, že výška primeranosti finančného zadosťučinenia je závislá od výšky
majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila, v súvislosti s nezákonnou odplatou. Prípadná majetková
ujma je iba jedným z viacerých kritérií, ktoré súd vyhodnocuje. Ani zo Zákona o ochrane spotrebiteľa,

ani z iného predpisu nevyplýva, že výška finančného zadosťučinenia mala predstavovať konkrétny
percentuálny podiel z výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo spotrebiteľovi rozhodnutím súdu
právoplatne priznané. Žalovaný pokračoval, že je pravdou, že priznanie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, avšak tá musí vychádza z preukázaného skutkového stavu
anemôžebyťsvojvoľná,pričomzadosťučineniemusíbyťprimerané.Žalovanýpovažovalzanevyhnutné

podotknúť, že žalobkyňa bola iniciátorkou, ktorá si úver od žalovaného žiadala, pričom vedela akú výšku
si požičiava, akú výšku bude musieť zaplatiť, že Okresný súd Piešťany v dotknutom rozsudku vyhlásil
úver za bezúročný a bezpoplatkový, že žalobkyňa čerpala finančné prostriedky opakovane v období roka
2016, ktoré splácala mesačnými splátkami, že uvedeným rozsudkom súd žalobcovi nepriznal žiadne
finančné plnenie a nekonštatoval žiadne majetkové obohatenie sa žalovaného na úkor žalobkyne.

54. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný predostrel svoje názory na podmienky a predpoklady stanovenia
výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa neho judikatúra slovenských súdov ustálila, že
pri stanovení výšky zadosťučinenia treba vychádzať z okolností jednotlivého prípadu a zohľadniť najmä
vzniknutú, resp. hroziacu ujmu, rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti a výška majetkového

plnenia, ktorú tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, nevyhnutnosť domáhať sa práv v súdnom
konaní, reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej sfére spotrebiteľa (t.j. v akom rozsahu bol spotrebiteľ
poškodený na majetku), odškodnenie v iných obdobných prípadoch. Žalobkyňa dosiaľ neuviedla žiadne
racionálne dôvody, v zmysle ktorých by jej malo prináležať finančné zadosťučinenie vo výške 990,74
eur. Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená ešte v roku 2016, kedy legislatíva ohľadne spotrebiteľa

zďaleka nebola na takej úrovni, ako v súčasnosti. Žalovaný vždy a vo vlastnom záujme flexibilne reaguje
na požiadavky súdov a všetky vytýkané nedostatky aktívne a obratom do svojich zmluvných vzťahov
implementuje. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala v čom pociťovala poškodenie svojich práv
na základe konania vedeného pod sp. zn. 20Csp/112/2018, ktoré sama iniciovala, počas celej doby
bola právne zastúpená, čím sa vyvážila jej pozícia slabšej strany ako spotrebiteľa. Nakoľko funkciu

účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany v danom prípade splnilo už predmetné rozhodnutie
Okresného súdu Piešťany, aplikácia inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia by spôsobila
finančné obohatenie sa žalobkyne na úkor žalovaného osobitne v neprimerane nadhodnotenej výške.
Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa žiadnu ujmu minimálne do dňa podania žaloby nepociťovala. Ak teda
neexistoval subjektívny pocit o ujme, nemožno následne žiadať o jej reparáciu osobitne za obdobie

jej neexistencie. Čo sa týka tvrdení ohľadom psychickej ujmy žalobkyne, táto bola iba tvrdená, avšak
doposiaľ nebola opretá o žiadne relevantné dôkazy.

55. Žalobkyňa čerpala úver vo výške 750,- eur, pričom uhradila len samotnú istinu v rovnakej výške,
napriek tomu sa domáha finančného zadosťučinenia vo výške 990,74 eur. Táto suma je zjavne

neprimeraná, keďže presahuje výšku samotného poskytnutého úveru, jej vyplatením by žalobkyňa
nezískala kompenzáciu za porušenie práv a povinností veriteľa, ale fakticky by jej bola poskytnutá
neopodstatnená výhoda v podobe daru, nie úveru, čo jednoznačne odporuje účelu a zmyslu inštitútu
finančného zadosťučinenia.

56. Pokiaľ ide o žalované úroky z omeškania, žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
prvoinštančného súdu a dodáva, že úroky z omeškania majú výlučne povahu sankcie za omeškanie
dlžníka so splnením záväzku (§ 517 ods. 2 OZ). Primerané finančné zadosťučinenie však
nie je bezdôvodným obohatením, ani vydaním dlhu. Akékoľvek úroky z omeškania sú pretov danom prípade neprípustné a právne nepodložené. Žalovaný má za to, že argumentácia
a odôvodnenie prvoinštančného súdu vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci opierajúceho
sa o nespochybniteľné dôkazy a skutočnosť, že žalobca sa s nimi nestotožňuje neznamená, že

sú nesprávne alebo nezákonné. Okresný súd zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logicky legitímne a právne
akceptovateľné, súd náležite zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, pričom sa vysporiadal
s rozhodujúcimi argumentami a s predloženými dôkazmi. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje
námietky žalobkyne v odvolaní v celom rozsahu za nedôvodné a preto navrhuje, aby bol napadnutý

rozsudok potvrdený.

57. Žalobkyňa v podanej replike, reagujúc na vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, zotrvala na
plnej dôvodnosti svojho odvolania s tým, že vyjadrenie žalovaného žiadnym spôsobom nepresvedčilo
a nijako nevyvrátilo, ba ani nespochybnilo právnu skutkovú a vecnú argumentáciu žalobkyne v odvolaní.
Opätovne navrhla, aby odvolací súd vydal v predmetnej veci rozsudok, ktorým zmení napadnutý výrok

III. prvoinštančného rozsudku a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 990,74 eur aj
s príslušenstvom, včítane náhrady trov odvolacieho konania.

58. K prvej podmienke uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa uviedla, že sa
s názorom žalovaného nestotožňuje a považuje ho za klamlivý. Ak by žalovaný postupoval pri uzatváraní

úverových zmlúv so spotrebiteľmi v súlade s právnym poriadkom, tak by Okresný súd Piešťany
v predošlom konaní nemusel konštatovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru z dôvodu
porušenia zákona. Ako už žalobkyňa uviedla, bola nútená podať žalobu na žalovaného z dôvodu
porušovania jej práv spotrebiteľa, pričom celé súdne konanie na ňu negatívne vplývalo po psychickej
stránke, nehovoriac o pretrvávajúcich rodinných následkoch. Od momentu doručenia rovnopisu žaloby

na súd sa spotrebiteľke zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja. Nevedela sa
vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu, čo malo vplyv na jej psychický stav, pričom
neistota trvala až do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Piešťany vo veci samej. Odvolanie
žalovaného malo za následok predĺženie prebiehajúceho súdneho konania o podstatné časové obdobie,
počas ktorého bola žalobkyňa ako spotrebiteľka nútená žiť v neistote. Žalovaný je navyše veľký

a silný nebankový subjekt, čo spotrebiteľka vnímala ako značnú nerovnováhu vo vzájomných právach
a povinnostiach, pričom toto značne zasiahlo do psychickej sféry jednotlivca. Podaním odvolania
žalovaným sa len zbytočne predĺžilo časové obdobie súdneho konania a prehĺbila sa právna neistota
žalobkyne.

59. K druhej podmienke uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, v rámci ktorej žalovaný
namietal nepreukázanie poškodenia práv žalobkyne, žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, podľa ktorých na naplnenie tejto podmienky je potrebné iba úspešne uplatniť
porušenie práva alebo povinnosti dodávateľom podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch...
Žalobkyňa svojou aktivitou preukázala, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkový. V tejto

súvislosti odkázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021 zo dňa 31.1.2022,
podľa ktorého v prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. ...vzniká
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Predpokladom pre uplatnenie tohto práva
je úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinnosti zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda
nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, že

k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti, tento predpoklad je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo
povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom
uplatnenému nároku. Z vyššie uvedených rozhodnutí podľa žalobkyne je jasné a zreteľné, že spotrebiteľ
úspešne preukázal porušenie ustanovenia ZoSÚ v konaní pred Okresným súdom Piešťany.

60. K tretej podmienke uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia a k jeho výške žalobkyňa
uviedla, že argumentácia žalovaného v tom smere, že žalobkyni žiadna škoda nevznikla, naopak získala
výhodu bezúročného a bezpoplatkového úveru, bola už vyvrátená viacerými súdnymi rozhodnutiami,
pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/217/2017 zo dňa 30.1.2019, z ktorého okrem

iného zdôraznil, že jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi, pod čím treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnevymedzenej zmluvnej podmienky... Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami
spor zo spotrebiteľskej zmluvy, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétne ujma, nevyžaduje. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Uplatnením práva možno v tomto smere rozumieť

podaniežalobyspotrebiteľomprotidodávateľovi.Podmienkoupriznaniafinančnéhozadosťučineniateda
nie je vznik ujmy, ani hrozba ujmy spotrebiteľovi v dôsledku porušenia práva dodávateľom (rozsudok
Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/30/2021 zo dňa 31.3.2022). Či došlo k úspešnému uplatneniu
porušenia práva alebo povinnosti na súde, vyplynie až z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného vo
veci samej (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/34/2020 zo dňa 1.12.2020). Čo sa

týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie práva na
primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany
proti dodávateľom uplatnenému nároku (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.12.2017 sp.
zn. 3Co/101/2017). Podľa poukázaného rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.3.2019 sp. zn.
7Co/158/2018spotrebiteľniejepovinnýpreukazovaťujmu,ktorábymuvznikla,pretožezákonoochrane

spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď
mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Podľa poukázaného rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19CoCsp/30/2020 zo dňa 8.12.2020 je bez právneho významu pri
uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia to, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla. Pretože
nie je podľa aktuálneho znenia právnej úpravy v § 3 ods. 5 citovaného zákona požadovaná. Na podklade

uvedených rozhodnutí krajských súdov žalobkyňa uzavrela, že je zrejmé, že jej názor, že nie je potrebné
preukazovať vzniknutú ujmu spôsobenú spotrebiteľovi, je akceptovaný aj v ustálenej súdnej praxi.

61. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení uviedol, že predmetom konania nebolo uplatnenie porušenia práv
alebo povinností, ale iba konštatovanie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy a nie je teda

zrejmé akého porušenia práva a povinností sa mal žalovaný údajne dopustiť, takéto tvrdenie žalobkyňa
považuje za nepravdivé, nakoľko svojou žalobou pred Okresným súdom Piešťany sa okrem určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy sa zamerala aj na určenie viacerých absentujúcich
náležitostí (absencia výšky mesačných splátok v členení, absencia termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, absencia výpočtu RPMN a stanovenej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru).

Žalobkyni ujma vznikla a túto ujmu špecifikovala konkrétnymi skutkovými okolnosťami opísanými už
v žalobe a následne v odvolaní.

62. Pokiaľ žalovaný rozporuje žalovanú výšku finančného zadosťučinenia, žalobkyňa poukázala na to,
že už vo svojich predošlých písomných podaniach poukázala na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdnych

inštancií, následne zhrnula ich závery v otázke určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia
s tým, že súd prihliada na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu
trvania rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu,
pričom hlavným kritériom je kritérium primeranosti (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15Co/76/2017). Spotrebiteľ pritom nie je povinný preukazovať ujmu (rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 7Co/158/2018). Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej
neistoty (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/158/2018). Je pritom logické a spravodlivé,
aby táto výška vychádzala z ujmy, ktorá hrozila žalobcovi (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co/101/2017). Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho,
že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak sankčnú, jednak ho treba chápať ako odmenu za

to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s dodávateľom (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
229/2017). Nadväzne žalobkyňa poukázala na to, že v odvolaní odkázala aj na ustálenú rozhodovaciu
praxnajvyššíchsúdnychautorítstým,žerozsudky,naktorépoukazuježalovanýtútopraxnezohľadňujú.
Spoukazomnauvedenédôvodyanajmädetailneuvedenévodvolaní,jevýška990,74eurjejlegitímnym
nárokom, ktorý tvorí sumu primeraného finančného zadosťučinenia. Ujma, ktorá hrozila žalobkyni

je síce vodítkom pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ale do úvahy treba brať aj ďalšie
kritériá, pričom nemožno zabudnúť na to, že finančné zadosťučinenie má mať aj odstrašujúci účinok
na ďalších dodávateľov, ktorí by sa chceli uchýliť k nekalému konaniu (Krajský súd Prešov sp. zn.
20Co/75/2018). S poukazom na uvedené žalobkyňa vyčíslené finančné zadosťučinenie považuje za
primerané okolnostiam daného prípadu.

63. Nadväzne žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 298/2020 zo dňa 30.11.2022,
z ktorého zdôraznila, že ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konaniavoči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľa domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Z citovaného rozhodnutia, ktorý prešiel testom ústavnosti je podľa žalobkyne zrejmé, že

len taká výška finančného zadosťučinenia, ktorá spĺňa funkciu satisfakčnú, sankčnú a preventívnu
a ktorá bude pôsobiť motivujúco aj pre ostatných spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv je
primeraná. Vždy však treba výšku určovať s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu. Neobstojí
preto konštatovanie žalovaného, že predmetné finančné zadosťučinenie nemá mať aj sankčnú povahu.
V ostatnom sa žalobkyňa v celom rozsahu pridržiavala skutkovej a právnej argumentácie a tvrdení

uvádzaných v podanom odvolaní.

64. Žalovaný v duplike uviedol, že z tvrdení žalobkyne je zrejmé, že sa snaží maximalizovať svoj
úžitok a príjem prispôsobením si výkladu zákonného ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré však
nemalo za cieľ slúžiť bezdôvodnému obohacovaniu sa spotrebiteľov, ale skutočne poskytnúť satisfakciu
v prípadoch, kedy došlo k závažnému porušeniu práv alebo povinností spotrebiteľov, ktoré malo voči

nim reálne nepriaznivé následky.

65. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, cit. ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa
neustanovuje žiadne kritériá pre jej vymedzenie. Má ísť však o primerané zadosťučinenie, pričom
podľa judikatúry sa má vychádzať z okolností každého jednotlivého prípadu. Je preto logické, že súdy

priznávajú rozdielnu výšku finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy vzniklo na strane veriteľa
bezdôvodnéobohatenieavprípadoch,kedyspotrebiteľuhradilibaistinuposkytnutéhoúveru.Žalobkyňa
neposkytla žiadne dôkazy o tom, ako konkrétne vedenie primárneho súdneho sporu sa malo prejaviť
na jej psychike. Pokiaľ uvádza iba všeobecné tvrdenia o psychickej či emocionálnej ujme, je potrebné
ich zo strany súdu vyhodnotiť tiež iba vo všeobecnej rovine. Žalovaný má za to, že vyhlásenie

zmluvy za bezúročnú a bez poplatkovú má dostatočne sankčný charakter, nakoľko žalovaného
sankcionoval vo viacerých smeroch a to jednak sankciou poskytnutia bezúročného a bezpoplatkového
úveru, úhradou súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a povinnosťou zaplatiť právnemu zástupcovi
trovy konania vo výške 725,56 eur, čo zároveň nepredstavuje konečnú ekonomickú stratu a sankciu
žalovaného,nakoľkotrebapočítaťsosúdnympoplatkom,trovamiprávnehozastúpeniadanéhosúdneho

konania. Žalobkyňou požadované finančné zadosťučinenie nie je možné v tomto kontexte považovať
za primerané a spravodlivé. Navyše žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala v čom spočíva jej
nemajetková ujma. Na žalobkyňou opakovane prednesené skutočnosti v replike žalovaný nepovažoval
za potrebné opätovne reagovať, pričom odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie. V závere žalovaný
navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania

a právneho zastúpenia.

66. K predchádzajúcemu vyjadreniu žalovaného doručil žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia ďalšie písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že zotrváva na plnej dôvodnosti podaného
odvolania v nadväznosti na svoje písomné podania a preto vyjadrenie žalovaného žiadnym spôsobom

nepresvedčilo a nevyvrátilo, ani nespochybnilo právnu, skutkovú a vecnú argumentáciu žalobcu
v odvolaní.

67. Žalobca riadne, konkrétne a vyčerpávajúcim spôsobom konajúcemu súdu opísal, že počas súdneho
konania prežíval výrazné psychické vypätie, čo malo priamy dopad na jeho psychický stav. Neistota

vyplývajúca z predmetného spotrebiteľského vzťahu pretrvávala až do právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Piešťany vo veci samej. Každá priemerná fyzická osoba prežíva počas akéhokoľvek
súdneho konania zvýšený stres najmä z dôvodu vynakladania finančných prostriedkov na úhradu
odmeny právnemu zástupcovi, pričom v prípade neúspechu ju zaťažuje povinnosť nahradiť trovy
konania protistrane. Stresové zaťaženie žalobcu sa výrazne znásobilo po tom, čo Okresný súd Piešťany

prvým rozsudkom žalobu zamietol. V tejto súvislosti žalobca poukázal na zvýraznenú stať z rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.3.2019 sp. zn. 7Co/158/2018, podľa ktorého spotrebiteľ nie je
povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo
na finančné zadosťučinenie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na
porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Žalobca pokračoval, že po zrušení prvého rozsudku

Okresného súdu Piešťany Krajským súdom v Trnave a po následnom rozhodnutí Okresného súdu
Piešťany, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov sa síce rozhodlo v prospech spotrebiteľa,
avšak jeho právna neistota sa naďalej predlžovala v dôsledku odvolania žalovaného. Žalovaný je
veľký a ekonomicky silný nebankový subjekt a žalobca ako spotrebiteľ túto výraznú nerovnosťv postavení strán objektívne vnímal ako značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach.
Už len uvedené objektívne preukazuje, že emocionálna ujma žalobcu bola reálne daná, pričom bola
spôsobená výlučne správaním žalovaného, ktorý poskytol úver spôsobom, ktorý viedol k určeniu

jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa, resp.
Občianskeho zákonníka. Žalobca zdôraznil, že účelom inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia
nie je brániť spotrebiteľom v domáhaní sa svojich práv alebo minimalizovať ich nároky, ale zabezpečiť
reálnu a účinnú ochranu spotrebiteľa v situáciách, keď došlo k porušeniu jeho práv zo strany ne/
bankového subjektu. Už samotná potreba viesť dlhoročný súdny spor proti silnému finančnému subjektu

sprevádzaná právnou neistotou a hrozbou výrazného finančného zaťaženia predstavuje typický príklad
závažného zásahu do osobnej sféry spotrebiteľa, ktorý má mať reflexiu aj v priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia. Popretie týchto dopadov by viedlo k oslabeniu sankčnej a preventívnej
funkcie predmetného ustanovenia a fakticky by odrádzalo spotrebiteľov od uplatňovania ich zákonom
priznaných práv.

68. V ostatnom sa žalobca v celom rozsahu pridržiaval skutkovej a právnej argumentácie a tvrdení
uvádzaných v jeho písomných vyjadreniach, vrátane podaného odvolania. V závere navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku III. zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu 990,74 eur so 7,5% úrokom ročne odo
dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do úplného zaplatenia s tým, že žalovaný je povinný

uhradiť žalobcovi 100% náhrady trov odvolacieho konania.

69. Podaním zo dňa 12.1.2026 doručeným Okresnému súdu Trnava v ten istý deň a Krajskému súdu
v Trnave 13.1.2026 predložila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia ďalšie podanie
označené ako „Doplňujúce vyjadrenie žalobcu s poukazom na súdne rozhodnutie“, v ktorom uviedla, že

neuplatňuje nový odvolací dôvod v zmysle § 365 CSP, ale uvedenou argumentáciou iba rozvíja, resp.
špecifikuje odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní.

70. V zmysle § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

71. Zákonodarca citovaným ustanovením uplatnil tzv. zákonnú koncentráciu v odvolacom konaní. Podľa
komentára na str. 1241 publikácie Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkiňová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1560 s., „Lehota
na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania (t.j. iniciovanie opravného konania),

ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda),
a argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Po uplynutí lehoty
na podanie odvolania tak nemožno rozširovať, ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy.“
Opierajúc sa o právny názor uvedený v predmetnom komentári, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje,
po uplynutí odvolacej lehoty odvolateľ už nemôže nielenže dopĺňať nové odvolacie dôvody, ale ani

meniť, dopĺňať a teda ani rozširovať, rozvíjať alebo špecifikovať svoju argumentáciu tvrdenej vadnosti
rozhodnutia a konania. V dôsledku uvedeného na predmetné ostatné podanie žalobkyne, podané dávno
po uplynutí jej odvolacej lehoty, odvolací súd s poukazom na cit. ust. § 365 ods. 3 CSP už nemohol
prihliadať, v dôsledku čoho ani nebolo doručované protistrane (§ 374 ods. 3 veta druhá CSP).

72. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

73. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým

stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciáchpodaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie je len sčasti dôvodné, v dôsledku čoho bolo potrebné,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo vzťahu k úroku
z omeškania zmenil a zároveň vo zvyšku zamietnutia žaloby napadnutý rozsudok vo výroku III. potvrdil

(§ 388 a § 387 CSP).

74. Predmetom konania je žalobkyňou (ako spotrebiteľkou) uplatnený nárok voči žalovanému (ako
dodávateľovi) na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov vo vyčíslenej sume 990,74 eur spolu s úrokom z omeškania

7,5% ročne odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia. V časti o zaplatenie
sumy 40,- eur (paušálna náhrada nákladov) v dôsledku späťvzatia časti žaloby prvoinštnačný súd
konanie vo výroku I. zastavil. Proti výroku I. o čiastočnom zastavení konania v sume 40,- eur ako ani
vyhovujúcemu výroku II., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 50,- eur (bez
príslušenstva) žiadna zo strán nepodala odvolanie, v dôsledku čoho rozsudok v rozsahu výrokov I. a II.
sa stal právoplatným a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.

75. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom tak
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo potom posúdenie nároku vo zvyšnej zamietnutej časti spolu
s úrokom z omeškania 7,5% ročne odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia,
v intenciách odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľkou v podanom odvolaní popísanom vyššie, so

zameraním na posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a úrok z omeškania.

76. Pretože vo vzťahu k istine (s výnimkou nároku na úrok z omeškania) odvolací súd preberá
súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery

vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie dotknutých odvolaním (s výnimkou nároku na
úrok z omeškania) odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľky, dopĺňa iba nasledovné:

77. Odvolateľka v podanom odvolaní rozsiahlo namieta, že napadnutý rozsudok je nedostatočne
odôvodnený,čímsúdprvejinštanciezaťažilkonanievadounepreskúmateľnostiprenedostatokdôvodov,
ako aj vadou arbitrárnosti. S touto námietkou sa odvolací súd rozhodne nestotožňuje, naopak má za to,

že rozsudok je náležite odôvodnený.

78. V zmysle § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrana použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

79. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vyčerpávajúco uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy
označila, aké prostriedky procesného útoku použila, aj ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia aj
právne argumenty strán, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ako i ktoré

dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom primerane odkázal aj na
ustálenú rozhodovaciu prax. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva nedostatočnosť ani
nepreskúmateľnosť, ani taká aplikácia príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstatu a zmyslu. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva, jej
právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil

sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia
ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Odvolací súd z uvedených dôvodovdospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia v zmysle cit. § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno za opodstatnenú považovať
námietku odvolateľky, že odôvodnením rozhodnutia došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, že by súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

80. Odvolateľka tiež namietala, že prvoinštančný súd sa nedovolene odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe súdnych autorít, čím porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, avšak
bez jasnej konkretizácie, ktoré rozhodnutie najvyššej súdnej autority mal súd odignorovať.

81. Základným atribútom princípu právnej istoty podľa čl. 2 CSP je požiadavka zásadnej predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, ktorá vyžaduje, aby spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, podľa legitímneho očakávania,

že spor bude rozhodnutý spravodlivo.

82. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 6/2017 zo dňa 6.3.2017 ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu,
ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do

tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
skôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na čl. 3 CSP
do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Podľa uznesenia
NS SR z 31.10.2017 sp. zn. 6Cdo 129/2017 rozhodnutia iných súdov a teda ani rozhodnutia Ústavného
súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

83. Z uvedeného vyplýva, že pod pojem najvyššie súdne autority v zmysle cit. čl. 2 ods. 2 CSP patrí

Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale i Európsky súd pre ľudské
práva a Súdny dvor Európskej únie. Pod daný pojem teda nespadajú krajské a okresné súdy. Pokiaľ
teda odvolateľka v tomto smere poukazuje na niektoré rozhodnutia krajských súdov, táto argumentácia
neobstojí.

84. Odvolateľka v podanom odvolaní tvrdí, že uplatňované primerané finančné zadosťučinenie vyčíslila
sprihliadnutímnaneoznačenúrozhodovaciupraxsúdnychautorít,neuviedlapritom,ktorásúdnaautorita
v ktorom rozhodnutí odobrila vyčíslenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia spôsobom,
ako to uplatnila žalobkyňa (100,- eur za každú absentujúcu, resp. nesprávnu zákonnú náležitosť
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, plus 500,- eur za emocionálnu, resp. psychickú ujmu, plus

90,74 eur predstavujúca sumu úrokov a poplatkov, ktorou by sa bol žalovaný nezákonne obohatil).
Odvolací súd zhodne s prvoinštančným je toho názoru, že k vyčísleniu primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je možné pristúpiť uvedeným
matematickým mechanickým spôsobom, avšak treba pri ňom zohľadniť všetky individuálne okolnosti
daného konkrétneho prípadu. Prvoinštančný súd pritom výslovne uviedol, že prípad posudzuje podľa

pôvodného zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., najmä § 3 ods. 5, ktorý ale kritériá
pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia neobsahoval. Nebolo pochybením súdu,
ak s poukazom na nový Zákon o ochrane spotrebiteľa (zák. č. 108/2004 Z.z. účinný od 1.7.2024)
s poukazom na jeho ust. § 3 ods. 1 písm. a), v ktorom zákonodarca demonštratívne upravil kritériá, na
ktoré súd musí prihliadnuť pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia, na tieto kritériá

podporne poukázal. Je pritom nesporné a prirodzené, že takáto konkretizovaná právna úprava vychádza
z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdnych autorít. Podporné použitie uvedených kritérií súdom
prvej inštancie preto nezakladá odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Prvoinštančný súd potom pri stanovení primeranosti výšky finančného
zadosťučinenia správne prihliadol k dobe trvania porušenia práv spotrebiteľa k povahe a závažnosti

porušovania práv, k rozsahu porušenia práv v ods. 37, 38 a 40 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku,
s ktorým vyhodnotením a závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na
ne odkazuje.85. Pokiaľ ide o kritérium spôsobu a následkov porušenia práv spotrebiteľa, k čomu odvolateľka namieta,
že súd neprihliadol na zásah do jej psychickej sféry, odvolací súd poukazuje na bod 39 odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku, v ktorom súd výslovne uviedol, že žalobkyňa nepreukázala ňou tvrdené

negatívne psychické osobitné následky, ktoré aj v odvolaní charakterizuje iba všeobecne. Z uvedeného
je treba vyvodiť, že prvoinštančný súd správne ustálil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo
vzťahu k jej tvrdeniu, že negatívne psychické následky danej situácie boli u nej vyššie, ako v bežnej
miere. Zároveň uvedené prvoinštančným súdom neznamená, že súd nezohľadnil, že stav vyvolaný
žalovaným vyvolal psychickú záťaž na žalobkyňu a negatívne zasiahol do jej psychickej sféry a spôsobil

jej emocionálnu, či psychickú ujmu. Došlo však k tomu len v rozsahu bežnej ujmy, keďže zásah
prekračujúci tento rozsah žalobkyňa nepreukázala keď v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.

86. Nadväzne prvoinštančný súd tiež správne a zhodne s názorom odvolacieho súdu ustálil, že
žalobkyňou uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia 990,74 eur, najmä vo vzťahu
k výške poskytnutého úveru vo výške 500,- eur, nespĺňa zákonné kritérium primeranosti. Prvoinštančný

súd v tejto súvislosti správne zohľadnil, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni bol vo výške 500,-
eur a suma, o ktorú by sa žalovaný bezdôvodne obohatil v podobe úrokov a poplatkov, prestavovala
sumu 90,74 eur. Nadväzne správne ustálil, že žalobkyňou uplatnená suma predstavujúca 10-násobok
potenciálneho bezdôvodného obohatenia žalovaného (990,74 eur) nespĺňa kritérium primeranosti,
ani spravodlivosti. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť, a v rámci kritéria následkov porušenia

práv spotrebiteľa, je nutné prihliadnuť i na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k žiadnemu
nelegitímnemu zásahu do majetkovej sféry žalobkyne, keďže z titulu daného úveru uhradila žalovanému
len sumu istiny 500,- eur a nevyplatila mu žiadne poplatky, ani úroky. Skutočnosť, že pri posudzovaní
primeranosti zadosťučinenia je potrebné zohľadniť ujmu, ktorá reálne spotrebiteľovi hrozila, s čím sa
stotožnil tak prvoinštančný aj odvolací súd, ale neznamená, že táto ujma vo svojom súhrne má tvoriť

jednu z častí priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, ako to tvrdí odvolateľka.

87. Odvolací súd je aj toho názoru, že prvoinštančným súdom priznaná suma primeraného finančného
zadosťučinenia 50,- eur spĺňa i odvolateľom poukazované a súdom prvej inštancie analyzované funkcie
kompenzačnú, preventívnu, sankčnú a zároveň predstavuje i odmenu pre spotrebiteľa za to, že sa pustil

do sporu s dodávateľom. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne odvolací súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že primeranosť finančného zadosťučinenia spotrebiteľa je vždy nutné
posudzovať podľa konkrétnych okolností individuálneho prípadu a teda vždy je nevyhnutné zohľadniť
samotnú výšku dotknutého úveru, ako aj potenciálneho (bezdôvodného) obohatenia dodávateľa, ktoré
sú v danom prípade nízke a z tohto uhla pohľadu je potrebné nahliadať aj na dané funkcie finančného

zadosťučinenia.

88. V danom prípade nie je bez významu a nemožno prehliadať, že žalovaný bol v dôsledku porušenia
dotknutých zákonných ustanovení a práv spotrebiteľa postihnutý viacnásobne jednak tým, že úver
bol žalobkyni poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, jednak trovami, ktoré musel zaplatiť v rámci

základného súdneho konania, či už na súdnom poplatku alebo trovách právneho zastúpenia tak seba
ako i protistrany, a jednak na trovách, ktoré bude musieť zaplatiť v súvislosti s týmto súdnym konaním.
Finančný postih žalovaného tak niekoľkonásobne prekračuje, resp. bude prekračovať poskytnutý úver,
čo tiež pôsobí preventívne a sankčne voči žalovanému.

89. Odvolací súd s poukazom na uvedené zhodne s prvoinštančným uzatvára, že suma primeraného
finančného zadosťučinenia podľa preskúmavaného rozsudku vo výške 50,- eur (predstavujúca 55,10%
z potenciálneho bezdôvodného obohatenia žalovaného) je primeraná, zodpovedá všetkým rozhodným
okolnostiam daného individuálneho prípadu, zohľadňuje všetky rozhodné kritériá pre určenie jej výšky
a zároveň napĺňa všetky základné funkcie, a to kompenzačnú, preventívnu a sankčnú, ako i odmenu pre

spotrebiteľku za uplatňovanie svojich práv na súde. Priznanie vyššej sumy finančného zadosťučinenia,
najmä v žalobkyňou uplatňovanom rozsahu 990,74 eur by nebolo primerané, bolo by nevyvážené
a zároveň nespravodlivé vzhľadom na poukázané individuálne okolnosti tohto konkrétneho prípadu.
Daná suma finančného zadosťučinenia je primeraná k sledovanému cieľu s poukazom už na predtým
uvedené odvolacím, ale aj prvoinštančným súdom, a preto neobstojí tvrdenie odvolateľky, že zásah súdu

prvej inštancie do jej práva požadovať primerané finančné zadosťučinenie v žalovanej sume neobstojí
v Engel teste legality, legitimity a proporcionality.90. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému úroku z omeškania (v sadzbe
7,5% ročne odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia) prvoinštančný súd
v bode 55 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku argumentoval tým, že nárok na primerané finančné

zadosťučinenie predstavuje osobitný nárok, ktorý určí konštitutívnym výrokom v rozsudku súd, teda
žalovaný sa nemohol dostať s jeho platením do omeškania pred podaním žaloby, v dôsledku čoho
žalobcovi ešte nárok na úroky z omeškania nevznikol, následkom čoho prvoinštančný súd žalobu v časti
úrokov z omeškania zamietol.

91. Odvolateľka v podanom odvolaní s uvedeným názorom nesúhlasila v podstate tvrdiac, že predmetný
nárok vznikol momentom právoplatnosti rozhodnutia, z ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, a teda
súd nerozhoduje rozsudkom konštitutívnym.

92. Z aplikovaného ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom v rozhodnom období, podľa ktorého „spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá“, nevyplýva, že by nárok na finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
vznikal až na základe súdneho rozhodnutia, naopak z uvedeného znenia je nutné vyvodiť, že tento
nárok mu vzniká právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný pri uplatnení

porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej daným zákonom, prípadne osobitnými predpismi a nie
je podmienený jeho uplatnením na súde. Keďže čas daného plnenia nie je ustanovený právnym
predpisom, ani nebol dohodnutý alebo určený v rozhodnutí, dodávateľ ako dlžník bol povinný v zmysle
§ 563 Občianskeho zákonníka splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie spotrebiteľ ako veriteľ
požiadal. V danom prípade si žalobkyňa predmetný nárok voči žalovanému uplatnila výzvou zo dňa

16.3.2023 (č.l. 120) doručenou žalovanému 20.3.2023 (doručenka č.l. 124), v dôsledku čoho žalovaný
bol povinný plniť prvého dňa po doručení výzvy, teda 21.3.2023 a nasledujúci deň 22.3.2023 sa dostal
do omeškania. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ žalobkyňa požaduje úrok z omeškania od
právoplatnostirozsudku,kedyužžalovanýbolvomeškaní,uplatňujeúrokzomeškaniadôvodnevsúlade
s ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

93. S poukazom na vyššie uvedené vo vzťahu k úroku z omeškania, odvolací súd uzatvára, že
závery súdu prvej inštancie vedúce k zamietnutiu tejto časti žaloby v príslušenstve neboli správne.
Prvoinštančný súd v tomto rozsahu vec nesprávne právne posúdil.

94. V zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v účinnom znení, výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

95. Podľa predtým uvedeného, prvým dňom omeškania s plnením daného peňažného dlhu bol deň

22.3.2023, kedy bola výška úrokov z omeškania podľa cit. ust. 8,50 % (rovnako ako ku dňu 31.3.2023
keď žalobkyňa v danej výzve stanovila ako najneskorší dátum plnenia 30.3.2023), pričom žalobkyňou
uplatňovaný úrok 7,5 % ročne túto sadzbu neprekračuje.

96. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany

konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,

ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.97. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného
rozsudkusúdomprvejinštancie,odvolacísúdpotomrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýroku

III. s použitím ust. § 388 zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni zo súdom prvej
inštancie priznanej istiny 50,- eur aj 7,50% úrok z omeškania ročne odo dňa právoplatnosti rozsudku
súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. až do zaplatenia, v paričnej lehote 3 dni od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti zamietnutie žaloby vo výroku III. prvoinštančného rozsudku odvolací
súd potom s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.

98. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

99. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,

ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

100. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

101. Odvolací súd, ktorý v dôsledku zmeny rozhodnutia musel rozhodnúť o náhrade trov celého konania
(§ 396 ods. 2 CSP) sa stotožnil s názorom prvoinštančného, že žalobkyňu v danej veci treba považovať

za procesne plne úspešnú, keďže mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a zároveň
výškaplneniazáviselavýlučneodúvahysúdu.Prípadnáexistenciadôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa
v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné
alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto
žalobkyni priznal (§ 396 ods. 1 CSP) nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho)

voči žalovanému v plnom rozsahu.

102. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).