Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoEk/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110216090
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8110216090.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v exekučnej veci oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XX, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prešov č. k. 17Er/374/2010-17 zo dňa 21.8.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) exekúciu zastavil
a o trovách rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Prvoinštančný súd zdôraznil, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.03.2010. Exekučný titul bol
vydaný na základe zabezpečenia iného záväzkového vzťahu (zmluvy o úvere) neúplnou zmenkou
(blankozmenka) vystavenou povinným dňa 11.12.2008, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a
oprávnený ako remitent. Súd prvej inštancie poukázal na § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení

platnom do 23.12.2015. Zdôraznil, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vymáha nárok
oprávneného, je rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, ktorým bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť zmenkovú sumu s príslušenstvom, teda rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo
zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Poukázal na to, že zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým
došlo k novelizovaniu Exekučného poriadku, nadobudol účinnosť 23.12.2015. Oprávnený bol povinný
doplniť návrh do 30 dní počítaných od 23.12.2015, teda najneskôr do 22.1.2016. Z exekučného spisu

vyplýva, že oprávnený návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoručil
súdu do 22.1.2016, ale až 3.2.2016. Z toho vyplýva, že oprávnený doplnenie návrhu na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote exekučnému súdu nedoručil a teda zákonnú lehotu na doplnenie návrhu
nedodržal. Nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa
priznalnárokzozmenkyprotipovinnému,ktorýjefyzickouosobouaoprávnenýtentonávrhnavykonanie
exekúcie nedoplnil podľa § 39 ods. 4 a v lehote podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, preto súd

exekúciu podľa § 57 ods. 2 a § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil. O trovách exekúcie rozhodol
podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.3.2017.

3. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné, pretože

odôvodnenie nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Poukázal na to, že predmetné exekučné konanie
je vedené voči povinnému pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľkopovinný pri uzatvorení úverovej zmluvy a vystavení zmenky vyhlásil, že peňažné prostriedky jej boli
poskytnuté na účel podnikania. Predmetná skutočnosť musí byť súdnemu exekútorovi a súdu známa,
nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva

aj zo samotného exekučného titulu. Pokiaľ by sa odvolací súd neuspokojil s uvedenou argumentáciou,
poukázal, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku,
ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. Vzhľadom na to, že rozhodujúce
skutočnosti vrátane dôkazov boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil v doplnení návrhu
na vykonanie exekúcie. Posudzovanie povinného ako spotrebiteľa odmietol a poukázal na to, že dňa

11.12.2008 uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na
účel podnikania a v zmluve aj osobitne podpísal vyhlásenie, že peňažné prostriedky sú poskytnuté
na tento účel. V danom prípade vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na účel
podnikania, avšak skutočnosť na čo konkrétne bol poskytnutý úver aj využitý už neskúma, nakoľko je to
pre neho u nepodstatná informácia. Navyše povinná ako dlžník nemá zo žiadneho zákona informačnú
povinnosť, aby preukazovala veriteľovi skutočné použitie finančných prostriedkov a taktiež zákon o

spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver musí byť podnikateľom alebo zamestnaný v
čase poskytnutia úveru. V jeho prípade je potrebné akcentovať na dobrú vieru, s ktorou do právneho
vzťahu s povinnou vstupoval. Ďalej oprávnený poukazuje, že súd ustálil, že zákonom stanovená
tridsaťdňová lehota je procesnou lehotou podľa § 57 O.s.p., ktoré upravovalo spôsob počítania lehôt
na vykonanie procesného úkonu, uplynula dňa 22.1.2016. Predmetný úkon podľa jeho názoru stačilo

vykonať vo vzťahu k súdnemu exekútorovi. Súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že oprávnený
zákonnú lehotu na doplnenie návrhu nedodržal.

4. V zmysle uvedeného tak zastáva názor, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď exekučné
konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34

CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385
CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

7. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne skutkové zistenia a nesprávne

právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS/78/05).

9. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd

uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy
musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným
preukázaním nemôže byť len uvedenie, že povinná brala úver na účel podnikania, resp. povolania,

pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) podnikaním/povolaním dlžníka
vôbecuzavretiepríslušnejzmluvymá.Vprípadepochybnostíjepotomnamiesteprijaťvýkladpriaznivejší
pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Naviac odvolací súd poukazuje na to,
že ani sám oprávnený nebol vo svojich tvrdeniach v odvolaní konzistentný, keďže najprv tvrdil, že úver

bol povinnej poskytnutý na účel podnikania a neskôr tvrdil, že jej bol poskytnutý na účel povolania.
Oprávnený tak sám jasne neuviedol na aký konkrétny účel mal byť povinnej poskytnutý úver a aký
konkrétny súvis s týmto účelom uzatvorenie zmluvy malo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel,že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je
možnénatentospotrebiteľskývzťahaplikovaťajust.§243fvspojenís§39ods.4Exekučnéhoporiadku.

10. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona
zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť
exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo
zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru,
že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní

pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako
spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený
už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené
skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti
zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30

dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo
pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj
na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.

11. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej,

ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou) mal
oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom
indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.

12. Skôr ako sa odvolací súd zaoberal, či si oprávnený dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu mu z §
39 ods. 4 Exekučného poriadku, bolo potrebné zaoberať sa odvolacou námietkou, či oprávnený svoju
povinnosťsplnilvzákonomstanovenejlehote.Vtejtosúvislostidospelodvolacísúdkrovnakémuzáveru,
ako súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil
v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených

zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti
zákona, teda do 22.1.2016, avšak z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že
oprávnený síce návrh doplnil v lehote, ale podaním adresovaným súdnemu exekútorovi. Doplnenie
návrhu oprávneným bolo súdnemu exekútorovi doručené síce už dňa 21.1.2016, avšak súdu prvej
inštancie bolo doručené až dňa 3.2.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne

zastavil exekúciu v predmetnej veci.

13. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v
lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi taktiež poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k

subjektu, ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu
uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného
poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie
exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené
priamo okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť

bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu
považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov
okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor,
bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje

s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej
oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy.
Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad
sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať
v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené

skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru
dospelÚstavnýsúdSRužajvosvojomskoršomuznesení,atoč.k.II.ÚS/615/2016-13zodňa10.8.2016.14. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn.
III.ÚS/111/2020 zo dňa 2.4.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel
dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach

týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika
posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku
v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016,
II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť

s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých
rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery
vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom
prípade.“

15. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie

návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej
lehote, t.j. do 22.1.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený
si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na
obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo
exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie

zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie
exekúcie.

16. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III.ÚS/209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené závery nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami oprávneného.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnému a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im
neboli priznané.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).