Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713202351
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7713202351.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a

sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne Slovenskej republiky-
Regionálnej veterinárnej a potravinovovej správe v Michalovciach, so sídlom Michalovce, S. Chalupku
22, zast. PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom Košice, Kmeťova 24, proti žalovanému
A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, zast. JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, so sídlom
Michalovce, Námestie osloboditeľov 10, o zaplatenie 18.865,19 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku 12C/54/2013-1013 zo 6.6.2023 v znení opravného uznesenia 12C/54/2013-1175 z 21.11.2023
Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia 12C/54/2013-1175 z 21.11.2023 Okresného
súdu Michalovce.

P r i z n á v ažalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom znení.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu
5.245,09 € s 5,75 % ročným úrokom z omeškania od 17.1.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 44 %.

2. Rozhodol takto druhýkrát o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného bezdôvodného
obohatenia z titulu ušlého zisku za nerealizovaný prenájom vo výške 18.865,19 €. Skutkovo žalobu
odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 28.1.2010, sp. zn. 20C/80/2009,
potvrdenýmrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.11Co/127/2010zo14.12.2011,právoplatným
7.2.2012, bolo určené, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom

území B., v areáli veterinárnej ošetrovne na F. G. B. D., pozemky parc. č. 332/2 o výmere 252 m2,
zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 333 o výmere 353 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 334/1
o výmere 789 m2, ostatné plochy, parc. č. 334/2 o výmere 245 m2 ostatné plochy, zapísané na LV
XXX k.ú. D., parc. č. 330/2 o výmere 307 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na LV XXXX,
k.ú. D. a stavba súp. č. XXXX postavená na parc. č. 333 byt domovníka, zapísaná na LV XXX k.ú.
D.. Žalovaný bol v období od 1.10.2008 do 30.9.2012 v katastri nehnuteľností zapísaný ako podielový
spoluvlastník k parcelám zapísaným na LV č. XXX a k stavbe v 1/2 a k parc. č. 330/2 v 1/8. Tieto

nehnuteľnosti v uvedenom podiele užíval na základe neplatného právneho úkonu až do 2.10.2012, kedy
tieto nehnuteľnosti vypratal a odovzdal žalobkyni. Nárok žalobkyňa vyčíslila na základe Dodatku č. 1
znalca Ing. Cipra k znaleckému posudku č. 6/2012 za uvedené obdobie (od 1.10.2008 do 30.9.2012)vo výške 18.865,19 €. V danom prípade patrí žalobkyni v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu.

3. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom vo veci rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu
5.245,09 € s 5,75% ročným úrokom z omeškania od 17.1.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči
žalovanej nárok na náhradu 44 % vynaložených trov konania.

4. Krajský súd v Košiciach po odvolaní sa oboch strán sporu uznesením z 30. júla 2020 zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5. Z dokazovania vykonaného vo veci súd ustálil, že dňa 2.11.2005 predala Regionálna veterinárna a
potravinová správa Michalovce žalovanému A. B. C. H. kúpnou zmluvu uzavretou vo forme notárskej
zápisnice č. N 107/2005, NZ 51867/2005, NCRls 51228/2005 z 2.11.2005, nehnuteľnosti zapísané na

LV č. XXX k.ú. B. ako parc.č. 324 záhrady o výmere 3112 m2, parc. č. 325 zastavané plochy a nádvoria
o výmere 748 m2, parc. č 326 zastavané plochy a nádvoria o výmere 609 m2, parc. č. 327 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 235 m2, parc. č. 328 zastavané plochy a nádvoria 573 m2, parc. č. 329
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1223 m2, parc. č. 330 zastavané plochy a nádvoria o výmere
1956 m2, parc. č. 331 ostatné plochy o výmere 344 m2, parc. č. 332 zastavané plochy a nádvoria o

výmere 519 m2, parc. č. 333 zastavané plochy a nádvoria o výmere 353 m2, parc. č. 334 ostatné plochy
o výmere 1.034 m2 a stavby Senník stojaci na parc. č.327 bez súp.čísla, garáže stojace na parc. č. 328
bez súpisného čísla, byt domovníka stojaci na parc. č. 333 bez súp. čísla, ošetrovňa nová stojaca na
parc.č.325súp.čísloXXX,ošetrovňastarástojacanaparc.č.326súp.č.571zakúpnucenu5.513.500,-
Sk. Následne A. B. C. AGROTECHNA časť týchto nehnuteľností, špecifikovaných v zmluve, odpredal

kúpnou zmluvou z 21.12.2005 D. I. F., I. D., J. D., D. K. L. a A. I. M. tak, že žalovaný ostal spoluvlastníkom
parc. č. 330/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 307 m2 (LV č. XXXX) v podiele 1/8 k celku a podľa
LV XXX k. ú. B. spoluvlastníkom v podiele 1/2 k celku k nehnuteľnostiam k parcelám „C“ KN 332/2,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2, p. č. 333 zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2,
p. č. 333 zastavané plochy a nádvoria o výmere 353 m2, p. č. 334/1 ostatné plochy o výmere 789 m2, p.

č. 334/2 ostatné plochy o výmere 245 m2. Z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 2.11.2005,
ktorou žalobkyňa odpredala A. B. C. AGROTECHNA nehnuteľnosti, bola rozsudkom Okresného súdu
Michalovce z 28.1.2010 sp. zn. 20C/80/2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo
14.12.2011 sp. zn. 11Co/127/2010, určená žalobkyňa za výlučnú vlastníčku nehnuteľností tvoriacich
predmet kúpnej zmluvy z 2.11.2005. Absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka)

spočívala v absencii súhlasu Ministerstva financií SR s uzavretím tejto kúpnej zmluvy (§ 11 ods. 5, §
8a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu). Zo zápisnice o vyprataní a odovzdaní
nehnuteľností vyplynulo, že žalovaný odovzdal nehnuteľnosti žalobkyni dňa 4.10.2012. Výzvou na
vydanie bezdôvodného obohatenia z 8.1.2013 vyzvala žalobkyňa žalovaného na zaplatenie sumy
18.865,19 €, čo žalovaný odmietol s tým, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a poukazoval

na to, že samotná žalobkyňa mu listom z 21.5.2012 oznámila, že pozastavuje konanie na vypratanie
predmetnýchnehnuteľnostíadôvodil,ževobdobíod1.10.2008do6.2.2012bolvlastníkompredmetných
nehnuteľností. Žalovaný spolu s ostatnými spoluvlastníkmi listom – žiadosťou o uzatvorenie nájomnej
zmluvy, ktorá bola doručená žalobkyni 13.3.2012, ju požiadali o uzatvorenie nájomnej zmluvy. Dôvodil
tým, že od roku 2005 predmetné nehnuteľnosti užíva dobromyseľne ako ich vlastník, investoval do

nich finančné prostriedky a vykonáva v nich rôznu podnikateľskú činnosť. Súd nariadil vo veci znalecké
dokazovanie a podľa posudku č. 31/2017 A. I. M., všeobecná hodnota nájmu za rozhodné obdobie
stavby bytu domovníka v podiele 1 predstavuje 4.358,91 € a za pozemky na LV č. XXX a LV č. XXXX
je 7.844,09.

6. Súd vychádzajúc z charakteru právneho vzťahu na spor aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), konkrétne § 454 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods.
1. Konštatoval, že žalovaný sa bezdôvodne obohacoval v období od 13.2.2011 do 30.9.2011, kedy
nehnuteľnosti na LV č. XXX H. N. XXXX, k.ú. B. užíval bez právneho dôvodu v rozsahu vyplývajúcom
z spoluvlastníckeho pomeru v 1/8 k parc. č. 330/2 a 1/2 k bytu domovníka a parc. č. 332/2, 333, 334/1,

334/2, a to až do doby odovzdania nehnuteľností v zmysle § 457 OZ žalobkyni dňom 2.10.2012.

7. Žalovaný svoju obranu založil na tvrdení o ochrane dobromyseľného vlastníka a poukazoval na
rozsudok Okresného súdu Rožňava ako aj na potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach,ktorými boli v obdobnej veci nároky žalobkyne proti inému žalovanému v celom rozsahu zamietnuté,
pretože žalovaný s nehnuteľnosťami, ktoré kúpil na základe kúpnej zmluvy z 21.12.2005, nakladal
ako s vlastnými, užíval ich ako vlastné v dobrej viere, že mu patria, zrekonštruoval ich, investoval do

nich finančné prostriedky a zriadil priestory pre podnikateľskú činnosť a ako vlastník nehnuteľností až
do momentu vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu vo veci určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam v spore OS Michalovce 20C/80/2009, bol oprávnený ich držať, užívať a nakladať s nimi
po dobu oprávnenej držby (§ 123 OZ). Súd k tejto argumentácii uviedol, že skutkový stav v tejto právnej
veci nie je totožný so skutkovým stavom v konaní na Okresnom súde Rožňava sp. zn. 8C/20/2014

a spornou bola predovšetkým otázka dobromyseľnosti žalovaného. Žalobkyňa najskôr dôvodila, že
žalovaný nemohol byť dobromyseľný, pretože mu Ministerstvo financií SR listom z 30.11.2009 oznámilo,
že dodatočný súhlas k prevodu majetku štátu realizovaný kúpnou zmluvou vo forme notárskej zápisnice
z 2.11.2005 neudelí, a táto kúpna zmluva pre absenciu súhlasu je neplatná. Žalovaný doručenie listu
nespochybňoval.Napojednávaníkonanomdňa16.1.2018doručeniepotvrdil.Povýzvesúdukdoplneniu
skutkových okolností ohľadne času doručenia, doručenie poprel. Na tom istom pojednávaní však zo

zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v spore
OS Michalovce sp. zn. 8C/20/2014 bola doručená žalovanému dňa 7.5.2009.

8. Súd konštatoval, že ustanovenie § 11 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z.z. v znení k 2.11.2005, podľa
ktorého sa na platnosť kúpnej zmluvy, ktorou sa prevádzajú nehnuteľné veci štátu, vyžaduje súhlas

ministerstva financií, je jasné, zrozumiteľné a nespôsobuje žiadne výkladové problémy. Doručením
žaloby dňa 7.5.2009 v spore 8C/20/2014 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom na
OS Michalovce, žalovaný musel vedieť, že bez súhlasu MF SR kúpna zmluva z 2.11.2005 nemôže byť
platná, a že je neplatná od počiatku. Od 7.5.2009 preto žalovaný dobromyseľný nebol a musel si byť
vedomý toho, že nehnuteľnosti, ktoré užíva na základe kúpnej zmluvy z 2.11.2005 nadobudol neplatným

právnym úkonom. Za dobrú vieru sa považuje taký subjektívny stav bezdôvodne obohateného, keď s
ohľadom na všetky okolnosti a povahu konkrétneho prípadu nemohol predpokladať, že mu plnenie, ktoré
tvorí predmet bezdôvodného obohatenia, nepatrí. Dobromyseľnosť teda možno všeobecné definovať
ako stav vedomostí držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Subjektívna vedomosť o oprávnenosti
držby však musí byť podmienená objektívnymi okolnosťami. To znamená, že i subjektívne posúdenie

žalovaného, že je vlastníkom nehnuteľností nemôže byť v rozpore s objektívnym stavom, najmä, ak
ustanovenia § 11 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z.z. jednoznačne uvádzajú, že k platnosti zmluvy o prevode
majetku štátu sa vyžaduje súhlas MF SR. Stav dobrej viery na strane žalovaného preto nemožno viazať
na moment právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8C/20/2014, t.j. 7.2.2012.
Žalovaný sa v tomto spore sp. zn. 8C/20/2014 ani nebránil, že súhlas zo strany MF SR udelený bol.

Subjektívna vedomosť o oprávnenosti držby musí byť podmienená objektívnymi okolnosťami, čo v
prejednávanej veci znamená, že subjektívne posúdenie žalovaného, že je vlastníkom nehnuteľností,
nemôže byť v rozpore s objektívnym stavom - najmä, ak ustanovenia § 11 ods. 5 z. č. 278/1993 Z. z.
jednoznačne uvádzajú, že k platnosti zmluvy o prevode majetku štátu sa vyžaduje súhlas MF SR. Podľa
právnehonázorusúdustavdobrejvierynastranežalovanéhonemožnoviazaťnamomentprávoplatnosti

rozsudku OS Michalovce v spore 8C/20/2014 t. j. deň 7.2.2012. Skutková otázka neudelenia súhlasu
sporná nebola. Len v opačnom prípade by strana žalovaného mohla založiť obranu na dobromyseľnosti
až do momentu právoplatnosti rozsudku sp. zn. 8C/20/2014.

9. Súd zopakoval, že vzájomná reštitučná povinnosť z titulu neplatnej zmluvy v zmysle § 457 OZ sa

viaže na plnenia prijaté z neplatnej zmluvy. Vypratané nehnuteľnosti boli žalobcovi odovzdané dňa
2.10.2012, čo vyplýva zo zhodných prednesov strán, a kúpna cena bola vrátená na účet žalovaného
dňa 27.9.2012. Nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej obvyklému nájomnému má právnu povahu
bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ a nie
podľa § 457 OZ (súd odkázal napr. na rozsudok NS ČR 25 Cdo/2905/2005). Absolútna neplatnosť

právneho úkonu nastupuje s účinkami od počiatku. Preto i plnenie spočívajúce v protihodnote užívacieho
práva držiteľa nemá svoj titul a je bez právneho dôvodu. Poukázal na novšiu rozhodovaciu prax súdov,
podľa ktorej ak plnenie z bezdôvodného obohatenia spočíva v prenechaní veci k užívaniu, je vecou
držiteľa rozhodnúť, k akému účelu a s akou intenzitou bude predmet držby užívať. Faktické užívanie
veci je totiž len realizáciou užívacieho práva. Inými slovami, je potrebné zohľadniť majetkové právo

držiteľa spočívajúce v užívacom práve k veci, teda vydaní ekonomickej protihodnoty toho, čo držiteľ
užívať mohol, a to v cenách obvyklých v mieste a čase užívania. Podľa názoru súdu takéto poňatie
inštitútu bezdôvodného obohatenia o to viac treba presadzovať v rámci požiadavky spravodlivosti v
tomto spore, nakoľko žalovaný nehnuteľnosti užíval na výkon podnikateľskej činnosti. V rámci jehoobrany preto neobstojí, že užíval len stavbu - byt domovníka k predaju autosúčiastok. S užívaním
stavby pre výkon podnikania je spojené aj užívanie priľahlých pozemkov napr. slúžiacich k príjazdu
žalovaného, spotrebiteľov, tovaru, či obslužného personálu. Zo strany žalovaného nebolo namietané,

že nehnuteľnosti nemohol užívať pre vážnu prekážku. Po kúpe do nich investoval a zhodnotil ich. Z
kópie katastrálnej mapy, výpovede žalovaného, či svedka D. tiež nevyplynula nemožnosť užívania.
Zavlhnutie múrov stavby (výpoveď svedka D.) zohľadnil súdny znalec. Úlohou znalca v súdnoznaleckom
dokazovaní bol stav nehnuteľností v čase od 1.10.2008 do 30.9.2012 zistiť, vyhodnotiť, a podľa neho
i určiť všeobecnú hodnotu nájomného. Zo záverov znaleckého dokazovania vyplýva, že všeobecná

hodnota nájmu k stavbe - byt domovníka predstavovala 11,92 € za rok. Pri podlahovej ploche 182,59
m2 to ročne predstavovalo 2.176,47 € a za 1/2 podiel žalovaného 1.088,23 €. Všeobecná hodnota
nájmu pozemkov za obdobie od 1.10.2009-30.9.2010 predstavovala 1918,55 € ročne, od 1.10.2010
do 30.9.2011 činila 1.944,26 € za rok, v období od 1.10.2011 do 30.9.2012 sumu 2.243 € za rok. Pri
zohľadnení 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle vznesenej námietky premlčania žalovaným,
súd špecifikoval bezdôvodné obohatenie od 13.2.2011 do 30.9.2012, čo je 596 dní. Pri obvyklom

nájomnom 1.088,23 € za 1/2 podiel v stavbe - byt domovníka, za obdobie 365 dní - 1.088,23 €, za
obdobie 596 dní obvyklé nájomné predstavovalo sumu 1.776,94 €. V prípade pozemkov a po zohľadnení
jednotlivých hodnôt obvyklého nájomného v obdobiach roku 2010-2012, od 13.2.2011 do 30.9.2011
uplynulo 230 dní. Za toto obdobie hodnota obvyklého nájomného predstavovala sumu 1.225,15 €.
Za obdobie od 1.10.2011 do 30.9.2012 hodnota obvyklého nájomného bola 2.243 €. Súčet hodnôt

obvyklého nájomného spolu predstavovala sumu 5.245,09 €. Súd poznamenal, že znalec Calko pri
výpočte trhovej ceny nájmu bytu domovníka porovnávacou metódou zohľadňoval i nájomnú zmluvu
medzi stranami uzavretú v roku 2001, z ktorej vyplynulo nájomné za 1 m2 1,66 € ročne. Išlo o nájomné
približne 20x nižšie, ako iné porovnávané hodnoty nájmu. Všeobecná hodnota nájmu pozemkov pre
nedostatok porovnávacieho materiálu bola určená polohovou diferenciáciou. titulom bezdôvodného

obohatenia. Vzhľadom na vyššie uvedené titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 13.2.2011
do 30.9.2012 súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 5.245,09 € s 5,75 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 5.245,09 € od 17.1.2013 do zaplatenia a vzhľadom na premlčaný nárok
v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 396 ods.3 CSP. Žalobkyňa mala v konaní
čiastočný úspech, ktorý bol prevýšený neúspechom. Z uplatneného nároku 18.865,19 € uspela do výšky
5.245,09 €, čo predstavuje úspech 28 % a neúspech 72 %, a preto súd priznal žalovanému vo vzťahu k
žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 44 % (72 % - 28 %).

11. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Vytkol
súdu, že sa nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého pre spravodlivé určenie
výšky bezdôvodného obohatenia v okolnostiach konkrétnej veci je rozhodujúcou otázka, či by žalobkyňa

pri pravidelnom behu veci mohla takúto nájomnú zmluvu uzavrieť a za akých podmienok, nepostačuje
hypotetický ušlý zisk z nerealizovaného nájomného, pričom po 4.10.2012, kedy boli nehnuteľnosti
odovzdané, nedošlo k uzatvoreniu žiadnych nájomných zmlúv, nehnuteľnosti neboli dané do prenájmu
iným osobám a žalobkyňa z nehnuteľností nemala žiaden príjem. Mal za to, že žalobkyňa neuniesla
dôkaznú povinnosť v zmysle vyššie uvedeného, preto súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu mal žalobu zamietnuť. Neobstojí námietka žalobkyne, že mala možnosť
dotknuté nehnuteľnosti prenajať aj po právoplatnosti skončenia súdneho sporu o žalobe o určenie
vlastníckeho práv, teda po 7.2.2012. Žalobkyňa poukazovala na odpor proti platobnému rozkazu
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8Ro/34/2013 z 18.3.2013, v ktorom žalovaný uviedol, že dňa
13.3.2012 požiadal žalobkyňu s ďalšími osobami, ktoré nehnuteľnosti štátu nadobudli na základe kúpnej

zmluvy z 21.12.2005 (D. F., D. L., A. M., p. D. a p. D.) o uzatvorenie nájomnej zmluvy na predmetné
nehnuteľnosti. Títo to však urobili len z toho dôvodu, že nehnuteľnosti mali v držbe a legálne ich
kúpili od žalovaného A. C., nehnuteľnosti zrekonštruovali, niekoľkonásobne nadhodnotili a do podania
odporu ich užívali a mali v držbe 8 rokov. Nešlo o pravidelný beh veci a žalovaný svojím konanímnijako nezabránil, aby za uvedené obdobie žalobkyňa nedala nehnuteľnosti do nájmu iným osobám.
Mal za to, že nezákonný stav nespôsobil on, ale žalobkyňa, ktorá ku kúpnej zmluve z 2.11.2005
nezabezpečila písomný súhlas MF SR podľa zákona o správe majetku štátu. Žalobkyňa predmetné

nehnuteľnosti dodnes nedala do nájmu iným osobám a nemá z nich žiaden príjem, preto možno ustáliť,
že pri pravidelnom behu veci žalobkyňa nemala možnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu na predmetné
nehnuteľnosti a nemohla reálne očakávať zisk z ich prenájmu. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SRsp.zn.9Cdo/72/2021z23.2.2023,kdežalovanoubolaA.M.,ktorýuviedol,žežalobkyni(totožnejako
v tomto konaní, pozn. odvolacieho súdu) možno vytknúť, že jej zavinením, došlo k absolútnej neplatnosti

pôvodnej zmluvy o prevode nehnuteľností, na ktorú nadviazala ďalšia zmluva medzi A. C. a žalovanou.
Vytkol súdu, že jeho rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia, je
vnútorne rozporné, arbitrárne a nepreskúmateľné.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej
trovy odvolacieho konania. Mala za to, že žalovaný nešpecifikoval, ktorú konkrétnu časť rozsudku

súdu prvej inštancie považuje za neaktuálnu, zmätočnú a nepreskúmateľnú. Z odvolania nevyplývajú
žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozsudku je
natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie je ako celok nepresvedčivé. Zdôraznila, že predmetom
konania bol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 4541 a nasl. OZ) a nie nárok na
zaplatenie ušlého zisku (§ 422 ods. 1 OZ). Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí skonštatoval,

že nárok žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je dôvodný. Uviedla, že pri nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť vlastníka veci
vykonať opatrenia na zabránenie vzniku bezdôvodného obohatenia a z toho dôvodu jej nárok
nie je možné arbitrárne podmieňovať ďalšími skutočnosťami, ktoré zo zákona nevyplývajú, t.j. ani
preukázaním, že mala možnosť dotknuté nehnuteľnosti prenajímať. Odkázala na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 8Cdo/439/2014 z 27.1.2014. Právna úprava bezdôvodného obohatenia ani žiaden iný právny
predpis neustanovuje povinnosť vlastníka veci vykonať opatrenia na zabránenie vzniku bezdôvodného
obohatenia, neprenajatie dotknutých nehnuteľností nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby, resp.
nepriznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázala na judikatúru vyšších súdnych
autorít (uviedla spisové značky) ktorá ustálila, že za bezdôvodné obohatenie získané užívaním cudzej

veci sa poskytuje peňažná náhrada, a to vo výške zodpovedajúcej nájomnému, ktoré by užívateľ
v danom mieste a v dobe trvania neoprávneného užívania zaplatil, ak by vec užíval na základe
zmluvy (tzv. obvyklé nájomné), pričom pre vznik nároku na jeho vydanie sa nevyžaduje ani faktické
ovládanie veci. V posudzovanej veci bola výška obvyklého nájomného určená znaleckým posudkom Ing.
Calka, v ktorom bola zohľadnená trhová hodnota nájomného, technický stav nehnuteľností, porovnanie

dostupných cien za prenajímanie nebytových priestorov v D. a známych sadzieb nájomného. Zdôraznila,
že zo strany žalovaného neboli predložené ani navrhnuté žiadne dôkazy spochybňujúce takto stanovenú
výšku obvyklého nájomného, teda nebolo preukázané, že by žalobkyňa nemohla reálne očakávať
dosiahnutie takéhoto nájomného. Za irelevantnú považovala námietku žalovaného, že žalobkyňa po
4.10.2012 neuzatvorila žiadne nájomné zmluvy, predmetom ktorých mali byť dotknuté nehnuteľnosti,

pretože predmetom konania bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.10.2008
do 30.9.2012. K námietke žalovaného, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, ktorým by
zabránil predmetné nehnuteľnosti dať do nájmu iným osobám, zdôraznila, že v konaní ide o nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia je objektívnej
povahy, vzniká na základe objektívnej skutočnosti bez ohľadu na to, či niektorú zo strán záväzkového

právneho vzťahu zaťažuje dôvod jeho vzniku. Vo veci k vzniku bezdôvodného obohatenia u žalovaného
došlo tým, že bez právneho dôvodu užíval nehnuteľnosti žalobkyne v rozhodnom období, pričom v tomto
období ani nebol dobromyseľný. K vzniku bezdôvodného obohatenia u žalovaného došlo bez ohľadu na
zavinenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou tieto nehnuteľnosti nadobudol do držby.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas(§362CSP),oprávnenouosobou(§§359až361CSP),protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2

CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. Rozsudok vo veci samej bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.3.2025 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí
207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnejtabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a §
385 ods. 1 CSP a contrario.

14. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Tie isté odvolacie
dôvody namietal aj proti skoršiemu rozsudku súdu prvej inštancie a odvolací súd v uznesení, ktorým
zrušil tento rozsudok uviedol, kedy sú namietané odvolacie dôvody naplnené, a preto v tomto rozhodnutí
to opakovať nebude.

15. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích námietok žalovaného (§ 379 ods. 1, § 380
ods. 1, 2 CSP) dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Žalovaný
v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako odvolateľa
privodili iné rozhodnutie.

16. Žalovaný v odvolaní prehodnocuje, spochybňuje a vytýka spôsob vyhodnotenia dôkazov súdom,
namieta závery vyplývajúce z jednotlivých bodov odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a
naznačujú vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania, na ktorom založil svoj názor na právne
posúdenie sporu smerujúce k jeho úspechu v spore a tvrdí, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces došlo nesprávnym vyhodnotením dokazovania, resp. jeho nevykonaním, nesprávnym zistením

skutkovéhostavuatým,žesúdprvejinštancienevzaldoúvahynímnamietanéskutočnosti.Trebasivšak
uvedomiť, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a
záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru o (ne)preukázanosti tvrdení tej ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce.
Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata odvolania a jeho

dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy
mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.

17. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci aj vo svojom druhom rozsudku dospel k záveru (obdobne
ako predtým odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/161/2018-923 z 30.7.2020),

že nárok žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je dôvodný, z dôvodov, ktoré rozviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Odvolací
súd zotrváva na svojom už skôr vyslovenom právnom názore, že skutkový stav v prejednávanej veci nie
je totožný so skutkovým stavom ďalších vecí, vedených na základe žaloby žalobkyne proti žalovaným,
ktorým Ing. Vincent Bajus následne predal časť nehnuteľností získaných na základe absolútne neplatnej

kúpnej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice č. N 107/2005, Nz 51867/2005 (proti žalovaným
J. D., A. I. M., D. I. F., D. K. L. a I. D.). Títo v dobrej viere kúpili nehnuteľnosti od nevlastníka A. B. C. (s
účinkami od počiatku bola určená neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice č. N
107/2005, Nz 51867/2005, v ktorej ako kupujúci a následný predávajúci vystupoval A. B. C.), neboli v v
žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, ich dobromyseľnosť nebola spochybnená a žaloby proti nim

boli zamietnuté (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 145/2019 o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7.3.2019 sp. zn. 3Co 46/2018, žalovaný D. I. F., rozsudok NS
SR sp. zn. 2Cdo/176/2020 z 31.3.2022 o dovolaní žalobkyne proti rozsudku KS v Košiciach z 23.5.2019
sp. zn. 2Co/43/2019 žalovaný A. I. D., rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/64/2018 z 25.2.2021 o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku KS v Košiciach zo 14.11.2017 sp. zn. 6Co/321/2016, uznesenie NS SR sp.

z. 9Cdo/72/2021 z 28.2.2023 o dovolaní žalobkyne proti rozsudku KS v Košiciach z 24.6.2020 sp. zn.
11Co/338/2018, žalovaná A. I. M.).

18. Po dôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaným predmetom konania ostal nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie 13.2.2011 do 30.9.2012, t.j. do vypratania nehnuteľností

žalovaným. Je nesporné, že v tomto období ich žalovaný vedome užíval bez právneho dôvodu (nebol
dobromyseľný) a za ich užívanie žalobkyni nezaplatil. Odvolací súd opäť poukazuje na svoj právny
názor vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že ani tvrdenie žalovaného, že nehnuteľnosti
užíval so súhlasom žalobkyne, ktorá listom z 21.5.2012 pozastavila konanie o vypratanie predmetných
nehnuteľnosti, nič nemení na skutočnosti, že jednoznačne vedel, že nie je vlastníkom nehnuteľností,

užíva ich bezplatne, teda za ich užívanie vlastníkovi nič neplatí. Tým, že nehnuteľnosti užíval
bezodplatne, nedošlo k zmenšeniu jeho majetku, hoci sa tak malo stať, napr. platením nájomného. Na
strane žalovaného týmto spôsobom za uvedené obdobie jednoznačne vzniklo bezdôvodné obohatenie
(§ 451 ods. 2 OZ). Žalovaný minimálne od momentu doručenia žaloby žalobkyne v spore 20C/80/2009o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dňa 7.5.2009, nebol dobromyseľný, pretože
od tohto dňa musel vedieť, že kúpna zmluva je od počiatku neplatná. Žalovaný v uvedenom období
ani dobromyseľným nemohol byť, lebo jeho nevedomosť inak jasného a nepochybného ustanovenia

§ 11 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z.z. o predaji majetku štátu, ospravedlniteľná nie je, lebo pri
zachovaní obvyklej opatrnosti sa mohol zoznámiť so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý urobil.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci žalovanej A. M., v ktorom
sa konštatuje, že zavinením žalobkyne došlo k absolútnej neplatnosti pôvodnej zmluvy o prevode
dotknutých nehnuteľností, odvolací súd poznamenáva, že týmto záverom dovolacieho súdu vysloveným

v odôvodnení uznesenia v inej skutkovo odlišnej právnej veci nie je viazaný. Žalobkyňa tvrdila (žalovaný
to nepoprel), že o vyhotovenie kúpnej zmluvy zo dňa 2.11.2005 požiadal notára kupujúci. Predávajúci
v tejto zmluve nebol označený ako „Slovenská republika zastúpená Regionálnou veterinárnou a
potravinovou správou Michalovce“, ktorá je právnickou osobou s vlastnou právnou subjektivitou, preto
štát nebol účastníkom (zmluvnou stranou) kúpnej zmluvy. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou,
že len zavinením štátu došlo k absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Nárok žalobkyne na zaplatenie

bezdôvodného obohatenia preto nesporne existuje.

19. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah
medzi tým, kto sa na úkor iného obohatí, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.

21. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že bezdôvodným obohatením je aj majetkový

prospech získaný bez právneho dôvodu, teda v prípade užívania veci vo vlastníctve iného bez nájomnej
alebo inej zmluvy, oprávňujúcej tretiu osobu užívať cudziu vec.

22. V súvislosti s užívaním cudzej veci bez zmluvného vzťahu na toto užívanie oprávňujúceho,
je jednoznačne daný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutý takýmto užívaním bez

právneho dôvodu a takto je to aj súdmi v zásade konštantne judikované. Záväzok vzniknutý z
bezdôvodného obohatenia (§ 489 Občianskeho zákonníka) je objektívnej povahy. Vzniká na základe
objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách (§ 451 a § 454 Občianskeho zákonníka)
bez ohľadu na to, ktorého zo strán záväzkového právneho vzťahu zaťažuje dôvod jeho vzniku. Na
vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa dokonca existencia zavinenia ani

existencia protiprávneho úkonu nevyžaduje, resp. zavinenie, aj to iba obohateného, má právny význam
len z hľadiska rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

23. Ako odvolací súd už uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí, nárok žalobkyne na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia je dôvodný, sporná zostala jeho výška v období od 13.2.2011 do 30.9.2012,

t.j. od právoplatnosti rozsudku sp. zn. 11Co/127/2010 vo veci určenia vlastníckeho práva žalobkyne do
vypratania nehnuteľností.

24. V uvedenom období sporné nehnuteľnosti užíval žalovaný, čo znamená, že boli spôsobilé na
užívanie. Žalovaný nehnuteľnosti užíval ako nájomca aj pred ich kúpou. Podľa zmluvy o užívaní

nebytových priestorov uzavretej dňa na dobu určitú od 1.6.2001 do decembra 2005 medzi
prenajímateľom Regionálnou veterinárnou správou a nájomcom Agrotechna, za ktorú konal konateľ
Ing. Vincent Bajus, užíval žalovaný pred kúpu ako nájomca nebytové priestory v areáli Veterinárnej
ošetrovne nachádzajúce sa v starej budove o celkovej výmere 97m2, nájomné bolo dohodnuté vo výške
50,-Sk/1m2 ročnej sadzby.

25. Užívaním nehnuteľností žalovaným v uvedenom období bez právneho titulu a bez akejkoľvek odplaty
za užívanie, došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne a k jej obmedzeniu, pretože v uvedenom
období nemohla ona užívať predmetné nehnuteľnosti, resp. nevyprataním nehnuteľností žalovaný
zabránil tomu, aby žalobkyňa mohla disponovať v uvedenom období podľa svojho uváženia so svojím

vlastníctvom. Žalovanému muselo byť zrejmé, že pokiaľ by vo vyššie uvedenom období užíval na svoje
podnikateľské účely iné nehnuteľnosti, iného vlastníka, tento by od neho rovnako vyžadoval za užívanie
určitú odplatu, tak ako ju pred kúpou nehnuteľností platil Regionálnej veterinárnej správe na základe
nájomnej zmluvy, ktorú s ňou mal uzavretú. Je teda nesporné, že žalovaný bezodplatným užívanímnehnuteľností bez právneho titulu nevynaložil finančnú čiastku, ktorú by za riadneho chodu udalostí
(existencie platnej nájomnej zmluvy), zaplatiť musel. Takýmto spôsobom na strane žalovaného vzniklo
bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce výške toho, čo by musel vynaložiť na získanie obdobného

užívacieho práva.

26. K obrane žalovaného, že sporné nehnuteľnosti po 4.10.2012 neboli žalobkyňou dané do nájmu
a žalobkyňa z nich nemala žiaden príjem, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa požaduje bezdôvodné
obohatenie za obdobie, kedy nehnuteľnosti žalovaným neboli vypratané, preto ich logicky nemohol

užívať iný nájomník a pre žalobkyňu nemalo žiaden praktický význam uzatvárať za toto obdobie
nájomnú zmluvu s iným nájomcom, keďže vedela, že mu nemôže fakticky odovzdať nehnuteľnosti
do užívania. Ako bolo konštatované, žalovaný za užívanie nehnuteľností nevynaložil žiadnu finančnú
čiastku a v tejto sume spočívalo jeho bezdôvodné obohatenie. Argument žalobkyne, s odkazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/439/2014, že nemôže byť v jej neprospech, ak
nevykonala opatrenia, aby nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, čo v posudzovanej veci vedie

k záveru, že nemala povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu nielen so žalovaným ale ani s iným subjektom,
je správny. Skutočnosť, že žalobkyňa nedala predmetné nehnuteľnosti do nájmu iným osobám a nikdy
z nich nemala žiaden príjem, nemôžu viesť k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne
neobohatil, lebo výšku bezdôvodného obohatenia nemožno zistiť. Pokiaľ nemožno zistiť náhradu za
užívanie veci bez právneho dôvodu na základe nájomného vynakladaného za užívanie rovnakej alebo

obdobnej veci neznamená to, že nemožno ustáliť, aké nájomné by mal žalovaný platiť za obdobné
nehnuteľnosti, teda o koľko by sa jeho majetok z tohto dôvodu znížil. Ak súdu neboli ponúknuté
iné možnosti na spravodlivé ustálenie výšky bezdôvodného obohatenia pozostávajúce z nájomného,
ktorého sa žalobkyni nedostalo a o ktoré žalovaný nebol na svojich financiách ukrátený, súdu neostávalo
iné, len vychádzať zo záverov súdom nariadeného znaleckého dokazovania, v ktorom znalec uviedol,

že stavba „byt domovníka“ s.č. XXXX, p. č. 333 bola žalovanému prenajatá od 1.6.2001, v nájomnej
zmluve žalovaný prehlásil, že stav prenajímaných objektov pozná a preberá ich v stave spôsobilom
na bežné užívanie, objekt podľa svedeckej výpovede p. D. bol odovzdaný v užívania schopnom
stave, akurát predná aj zadná strana mali mokré múry, ktorú skutočnosť zistil aj znalec. Znalec na
zistenie všeobecnej hodnoty nájmu použil metódu porovnania známych sadzieb nájomného, pričom

odkázal na sadzby nájomného podľa všeobecného záväzného nariadenia č. 101 MsZ v Michalovciach
a na jednu zmluvu (nájomnú), ktorá bola obsahom spisu a týkala sa predmetu ohodnotenia a ďalšiu
zmluvu o nájme. Poukázal na to, že presnosť odhadu je značne závislá na použití vstupných údajov
o sadzbách nájomného za obdobné priestory, v rovnakom období a v obdobnej lokalite, avšak takéto
údaje možno zistiť len z konkrétnych zmlúv, čo on nemal k dispozícii pre dôvernosť týchto zmlúv.

Súčasťou znaleckého posudku bola nájomná zmluva medzi prenajímateľom Regionálna veterinárna
správa a žalovaným ako nájomcom, uzavretá dňa 1.6.2001 na dobu určitú do 31.12.2005 s dohodnutým
ročným nájomným 4.850,-Sk za prenajatú plochu 97m2. Ďalšou nájomnou zmluvou, ktorú mal znalec
k dispozícii, bola nájomná zmluva uzavretá dňa 29.12.2000 na dobu neurčitú medzi prenajímateľom
Jednota-spotrebné družstvo Michalovce a nájomcom, išlo o skladové priestory v suteréne AB o rozmere

6x5 m s dohodnutým ročným nájmom vo výške 19.800,- Sk. Všeobecnú hodnotu sporných pozemkov
znalec stanovil podľa stavu trhu s obdobnými pozemkami, v danej lokalite, pričom prihliadol aj na spôsob
ich využívania a skutočnosť, že išlo o spoluvlastníctvo.

27. V okolnostiach konkrétne posudzovanej veci nemohol súd určiť výšku bezdôvodného obohatenia

iným spôsobom a vyjsť z iných dôkazov (neboli súdu predložené), ako zo záverov v konaní vykonaného
znaleckého posudku, ktorý zohľadnil špecifické okolnosti prípadu. Žalovaný súdu neponúkol žiadne iné
dôkazy, ktoré by mohli byť využité pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikli z dôvodu,
že bezodplatne užíval nehnuteľnosti, ku ktorým v období, ktoré bolo v tomto konaní ustálené, nemal
žiaden užívací titul.

28. Z tohto dôvodu, teda pre nedostatok iných dôkazov okrem znaleckého posudku, odvolací súd musel
korigovať svoj skorší záver vyslovený v zrušujúcom uznesení, pri ktorom odvolací súd síce podporne
vyšiel z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo/4454/2015, ale zároveň považuje za potrebné
uviesť, že rozhodnutia českého najvyššieho súdu netvoria v zmysle judikátu R 71/2018 ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Pokiaľ žalovaný opakovane odkazuje na záver zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu v bode 50. odôvodnenia, odvolací súd odkazuje na judikatúru, podľa ktorej
odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovenýprávny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý tento jeho skorší právny názor
nerešpektoval (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3.9.2013).

29. Odvolací súd sa v zmysle vyššie uvedeného stotožňuje s napadnutým rozsudkom, odkazuje naň
a rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Základom jeho potvrdzujúceho
rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,

aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez
§ 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

30. V sporovom konaní, o aké ide aj v prejednávanej veci, platí v súvislosti s náhradou trov konania

zásada úspechu vo veci, t.j. strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak
zodpovednosť za výsledok sporu. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho
sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v konaní pred súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním

musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred súdom. Táto zásada má význam okrem iného aj význam výchovný, a to, že zdržiava
strany od ľahkomyseľného vedenia, resp. vyvolania sporu. Vychádzajúc zo zásady úspechu v sporovom
konaní, je namieste, aby strana, ktoré v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy
nahradené od protistrany. Odvolací súd preto v zmysle § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP žalobkyni priznal

plnú náhradu trov odvolacieho konania, v okolnostiach konkrétnej nevidiac žiaden dôvod pre prípadnú
aplikáciu ust. § 257 CSP.

31. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľa s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(uznesenieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
6. c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).