Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124391031
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:6124391031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu

JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Viery Kandrikovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpený: A. A. B., advokát,
so sídlom C. XX, XXX XX D. - C. E. F. C., proti žalovanému: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/
X, XXX XX G. - C., zastúpený: H. I., F., so sídlom J. K. X, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie
sumy 1.872,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.
k. 21Csp/8/2025 – 123 zo dňa 17.07.2025, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III..

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 21Csp/8/2025 – 123 zo dňa
17.07.2025 v I. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 917,70 eur spolu
s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 917,70 eur od 21.11.2024 do zaplatenia, všetko do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v II. výroku v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v III. výroku
procesným stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Pôvodný žalobca (L., L.) v upomínacom konaní navrhoval vydať platobný rozkaz, ktorým zaviaže
žalovaného zaplatiť mu istinu vo výške 1.872,44 eur, úrok vo výške 513,18 eur, spolu s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 1.872,44 eur od 05.11.2021 do zaplatenia, pričom uviedol, že poskytol
žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere pod číslom XXXXXXXXXX úver vo výške
2.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť formou zmluvne dojednaných pravidelných mesačných
splátok. Keďže v rozpore so zmluvnými dojednaniami úverovej zmluvy žalovaný svoj záväzok uhrádzať
pravidelné mesačné splátky neplnil riadne a včas, preto pôvodný žalobca vyzval žalovaného na úhradu

omeškaných úverových splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti pohľadávky
z dôvodu neplatenia. Pôvodný žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť pohľadávky z úveru, ktorú výzvu
žalovanému doručil dňa 28.10.2021.

3. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že podľa jeho názoru žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazne
bremeno, keďže netvrdí žiadne konkrétne skutkové tvrdenie o tom, či a ako si splnil svoju povinnosť
podľa ust. § 3 ods. 5 písm. d) zákona č. 307/2016 Z. z. (t. j. riadne doručil žalovanému predžalobnú

výzvu), o tom, či by splnil svoju povinnosť podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani o tom,
či a ako si splnil svoju povinnosti v súvislosti s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru. Ďalej žalovaný
namietal dojednanú dohodu o odplate, výšku ročnej úrokovej sadzby 20,16 % s poukazom na priemernú
úrokovú sadzbu spotrebiteľských úverov v mesiaci 11/2019 pre úvery so splatnosťou od 1 roka do 5rokov (5,29 % p.a). nesplnenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 a §
11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

4. Súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:

- F. L., L., ako pôvodný veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa
ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 2.000,- eur, ktorý
mal žalovaný splácať v 60-tich mesačných splátkach v pravidelnej výške splátky 51,07 eur, ktorá bola

splatná v 20. dni každého mesiaca s dátumom splatnosti prvej pravidelnej splátky 20.12.2019, termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru bol dňa 20.11.2024, celková čiastka na zaplatenie úveru a
nákladov predstavovala sumu 3.064,20 eur, zmluvné strany si dohodli úrokovú sadzbu úveru 20,16 %
ročne pri vypočítanej ročnej percentuálnej miere nákladov 20,16 %, s priemernou RPMN 11,92 %, s
odplatou 20,16 % a s dobou trvania zmluvy na dobu určitú do 20.11.2024. Úroková sadzba pre prípad
omeškania bola dohodnutá na 5 % ročne.

- v bode 3.2 písm. d) zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade ak dlžník nespláca splátky úveru
riadne a včas je veriteľ oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru v prípade omeškania žalovaného po
dobu dlhšiu ako tri mesiace, za podmienok ustanovených v §53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
- z 3. upomienky - výzva na zaplatenie splátok zo dňa 27.09.2021 vyplýva, že žalovaný bol upozornený
na možnosť zosplatnenia úveru pokiaľ neuhradí ani splátku úveru splatnú dňa 20.07.2021 vo výške

52,70 eur, najneskôr v lehote do 25.10.2021. Dňa 12.10.2021 bola upomienka vrátená veriteľovi ako
nedoručená v odbernej lehote.
- Listom zo dňa 25.10.2021 - vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru veriteľ doručenej žalovanému dňa
28.10.2021 úver zosplatnil a vyzval žalovaného na úhradu celého dlžného zostatku úveru v celkovej
výške 1.988,14 eur, z toho istiny vo výške 1.872,44 eur a úrokov vo výške 115,70 eur.

- z výpisu z úverového registra vyplýva, že žalovaný nemal v čase poskytnutia predmetného
spotrebiteľského úveru žiaden iný existujúci úver.
- podľa predloženého výsledku dopytu Sociálnej poisťovne zo dňa 18.11.2019 bol žalovaný v tom čase
zamestnaný u zamestnávateľa so špecifikovaným IČO a jeho priemerný vymeriavací základ za posledné
3 mesiace bol aspoň 1.080,- eur.

- podľa údajov žiadosti/zmluvy žalovaný ako rodinný stav uviedol slobodný, ako typ bývania u rodičov/u
detí, je zamestnaný u zamestnávateľa m:M. F. na dobu neurčitú s mesačným príjmom 950,- eur, 950,-
eur, 900,- eur. Mesačné finančné výdavky žalovaný uviedol vo výške 300,- eur.
- z výpisu z bankového účtu žalovaného vyplýva, že výška výdavkov za mesiac október 2020
predstavovala sumu 4.995,52 eur.

- podľa prehľadu splátok a úhrad k zmluve žalovaný realizoval do dňa 08.07.2021 viacero úhrad, z
ktorých bolo prijaté plnenie započítané na istinu úveru vo výške 127,56 eur a prijaté plnenie započítané
na dlžný úrok z úveru vo výške 551,02 eur.

5. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 7 ods. 1 a 2

a ods. 17, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), ust. § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 3 a ods. 5 a 9, § 54 ods. 1 a 2, §
103, § 517 ods. 1 a 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS zo dňa 05.04.1993

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva uzatvorená medzi stranami je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, pričom ďalej sa zaoberal zosplatnením spotrebiteľského úveru so záverom, že žalovaný bol na
možnosťzosplatneniaúverukvalifikovanepísomneupovedomený,atoajsuvedenímkonkrétnejsplátky,
pre ktorú môže k uplatneniu práva dôjsť s tým, že oprávnenie veriteľa na predčasné zosplatnenie úveru

v zmysle § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo riadne dohodnuté v bode 3.2 písm.
d) zmluvy. Ďalej súd prvej inštancie preskúmal, akým spôsobom žalobca preukázal doručenie zásielok
obsahujúcich výzvy v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu Žilina, sp. zn. 10CoCsp/12/2022 zo dňa 28.02.2022, pričom doručenie
3. upomienky zo dňa 27.09.2021, mal súd prvej inštancie za preukázané z kópie vrátenej zásielky

dňa 12.10.2021, nakoľko nebola prevzatá spotrebiteľom v odbernej lehote a doručenie listu zo dňa
25.10.2021 - vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru mal súd prvej inštancie za preukázané z doručenky,
ktorá tvorila prílohu žaloby, a z ktorej vyplýva, že si žalovaný prevzal list dňa 28.10.2021.7. Ďalej súd prvej inštancie preskúmal dojednanie o výške dojednaného úroku, pričom zistil, že
žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver s ročným úrokom vo výške 20,16 %, avšak výška
úrokovej miery pri poskytovaní spotrebiteľských úverov bankami v mesiaci november 2019 so

splatnosťou od 1 do 5 rokov bola vo výške 5,29 % p. a., teda ročná sadzba úroku dohodnutého v zmluve
prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu poskytnutú bankami o viac ako 100 %, čo je podľa súdu prvej
inštancie v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, preto zmluvu v tejto časti vyhodnotil ako neplatný
právny úkon s poukazom rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009

8. Pokiaľ ide o povinnosť veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona spotrebiteľských úveroch s poukazom
na všeobecné závery prezentované aj v rozhodnutiach odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 8CoCsp/17/2023 zo dňa 27.08.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2CoCsp/35/2024 zo dňa 15.04.2025) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dodržania postupu podľa citovaného ustanovenia, keďže
nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal, že pred uzatvorením zmluvy konal s vynaložením odbornej

starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Podľa súdu prvej inštancie veriteľa
nemal takmer žiadne údaje preukazujúce skutočnú výšku či už príjmov alebo výdavkov žalovaného,
hoci žalobca uviedol, že príjmy žalovaného boli preverené prostredníctvom dopytu v Sociálnej poisťovni,
výsledkom bolo zistenie výšky príjmu na úrovni minimálne 1.080,- eur mesačne, ktorý predložený
prehľad odpovedí sociálnej poisťovne na verifikačné otázky ako externý zdroj potvrdzuje iba výšku tzv.

vymeriavacích základov u žalovaného, čo nemožno stotožňovať so skutočnou výškou jeho mesačných
príjmov zo závislej činnosti. Ani overovanie bonity žalovaného iba na podklade informácií poskytnutých
žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru nepovažuje súd prvej inštancie za konanie s odbornou
starostlivosťou, nakoľko nie je daný predpoklad, že by veriteľ poznal celkový objem výdavkov klienta
a vedel si vytvoriť objektívny obraz o jeho finančnej situácii. Súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný

uviedol výšku mesačných výdavkov v súhrnne 300,- eur mesačne, bližšie nešpecifikované bez uvedenia
iných mesačných výdavkov pričom z výpisu z bankového účtu žalovaného k 31.10.2019, je zrejmé,
že výška mesačných výdavkov prevyšuje sumu 300,- eur, dokonca v mesiaci október 2019 výdavky
žalovaného v súčte predstavovali sumu 4.995,52 eur. V tomto smere tak nebola podľa súdu prvej
inštancie zodpovedaná ani otázka, či žalovanému zostáva po odpočítaní mesačných výdavkov dostatok

peňažných prostriedkov na splácanie úveru. Postup veriteľa pri skúmaní bonity žalovaného sa súdu
prvej inštancie javil iba ako formálny, pričom len samotné zhromaždenie informácií o klientovi a navyše
neúplné a neoverené, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej
z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že
veriteľ si náležite nesplnil povinnosti preňho plynúce z citovaného ustanovenia § 7 odsek 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch a v tejto súvislosti hrubo zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti,
čo má za následok konštatovanie, že poskytnutý úver je potrebné v zmysle ustanovenia § 11 odsek 2
zákona o spotrebiteľských úveroch hodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca zároveň
nebol oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a tak má
tak právo len na vrátenie istiny úveru zodpovedajúcej nepremlčaným splátkam úveru splatným ku dňu

vyhlásenia rozsudku.

9. Keďže ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie boli všetky splátky splatné, vzhľadom na neplatnosť
zosplatnenia úveru, súd prvej inštancie posudzoval splatnosť každej splátky samostatne vrátane
premlčania splátok, pričom žaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica dňa 02.10.2024, preto

splátky splatné pred 20.10.2021 sú premlčané. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že aj ku dňu postúpenia
(26.11.2024) boli všetky splátky splatné, preto je postúpenie pohľadávky platné a žalobca má nárok
na splátky splatné od 20.10.2021 do 20.11.2024, a to na istinu z nich, pričom ide o 38 splátok, ktoré
neboli uhradené. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný, odpočítal od
celkovej poskytnutej istiny prijaté plnenie započítané veriteľom na dlžný úrok (2.000,- eur - 551,02 eur

= 1.448,98 eur), a teda istina pripadajúca na jednu splátku tak predstavuje 24,15 eur a dlh na istine je
vo výške 917,70 eur, v ktorej časti považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú a vyhovel jej a vo
zvyšnej časti, čo do istiny a úroku (pozn. odvolacieho súdu zrejmé chyba v písaní „úveru a úroku“) žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Príslušenstvo súd prvej inštancie priznal žalobcovi, nakoľko sú nesporné a
uplatnené v súlade so zákonom.

10. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pričom procesný
úspech žalobcu predstavoval sumu 917,70 eur (49 % z uplatneného nároku) a procesný úspechžalovaného predstavoval sumu 954,74 eur (51 % z uplatneného nároku), a teda dospel k záveru
približne rovnakého úspechu strán, a preto žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

11. Proti rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný,
ktoréodôvodnil odvolacímidôvodmipodľaust.§365ods.1písm.a),b),d),e),f)ah)zákonač.160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“).

11.1 Žalovaný v odvolaní poukázal, že žalobca v žalobe tvrdil, že veriteľ a žalovaný uzatvorili medzi

sebou zmluvu o spotrebiteľskom úvere a nakoľko žalovaný prestal uhrádzať jednotlivé splátky riadne a
včas, veriteľ úver predčasne zosplatnil a od žalovaného v tomto kontexte v žalobnom petite požadoval
zaplatenie zosplatnenej istiny s príslušenstvom, preto predmet a obsah sporu je určený zásadne
žalobou, ktorá je v plnej kompetencii žalobcu (navyše zastúpeného advokátskou kanceláriou), v tomto
prípade podnikateľského subjektu – nebankovej spoločnosti, ktorého predmetom podnikania (činnosti)
je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalobca tak podľa žalovaného v návrhu na vydanie platobného

rozkazu požadoval tam vyčíslené plnenie spolu s príslušenstvom z dôvodu, že došlo k vyhláseniu
predčasnej splatnosti. Súd prvej inštancie vec však dôvodil, že následkom nedodržania povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ je nemožnosť zosplatnenia úveru, a preto považoval zosplatnenie úveru za neplatné,
avšak namiesto toho, aby žalobu zamietol ako nedôvodnú, priznal, ultra petitum, žalobcovi nárok aj na
nezaplatené splátky spotrebiteľského úveru.

11.2 Z obsahu žaloby je žalovanému zrejmé, že predmetom žaloby je priznanie plnenia v dôsledku
právneho úkonu pôvodného žalobcu – predčasného zosplatnenia, a nie zaplatenie jednotlivých splátok,
avšak súd prvej inštancie sám, ex offo, priznáva žalobcovi aj splátky, pričom žalobca tieto v žalobe
ani len nežiadal priznať. S poukazom na ust. § 216 CSP žalovaný uvádza, že žalobca v žalobnom

návrhu netvrdí, že by chcel zaplatiť splátky úveru (istinu a úroky), ale domáha sa zosplatnenej istiny
s príslušenstvom titulom vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zároveň žalobca
poukázal na závery Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne
účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný
zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a

predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a
procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).

11.3 Súd prvej inštancie zároveň žalobcovi priznal aj úrok z omeškania nezaplatených splátok
spotrebiteľského úveru a to aj napriek tomu, že žalobca požadoval zaplatenie celého dlhu a inicioval

súdne konanie, v ktorom tvrdil, že úver platne zosplatnil a od žalovaného požadoval zaplatenie celého
dlhu. Samotný žalobca tak uviedol žalovaného spotrebiteľa do omylu – minimálne doručením žaloby.
Neplatenie riadnych splátok včas, ak žalobca tieto ani nepožadoval a neprijímal a požadoval okamžité
zaplatenie celého dlhu, nemôže byť pripísané na ťarchu spotrebiteľa, ale na ťarchu veriteľa. Priznanie
úroku z omeškania z nezaplatených splátok je tak podľa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a jeho

predmetnú časť je nevyhnutné zmeniť tak, že žalobu odvolací súd zamietne aj v časti priznaných úrokov
z omeškania z jednotlivých splátok.

11.4 Ďalej žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého vzhľadom na to, že spotrebiteľský
úver je bezúročný a bez poplatkov, tak „Istina pripadajúca na jednu splátku predstavuje 24,15 eur.“

Tento prepočet žalovaný považuje za nesprávny a s odkazom na judikatúru ústavného súdu, od ktorej
sa všeobecný súd odkláňa bez presvedčivého odôvodnenia svojho odklonu, uvádza, že v prípade
bezúročnosti spotrebiteľského úveru sa jednotlivé splátky započítavajú v celej výške od počiatku najprv
na istinu, preto podľa žalovaného súd prvej inštancie zjavne vykonal nesprávny výpočet a dospel tak
aj nesprávnym záverom.

11.5 Ďalej žalovaný namietal chybný záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o odplate ktorá
spôsobuje vzhľadom na to, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy o úvere, neplatnosť zmluvy ako celku.
V tomto kontexte súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil a nesprávne posúdil aj otázku premlčania,
kde nárok žalobcu bol premlčaný dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.

11.6 Zároveň žalovaný napadol výrok o trovách konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, ale aj z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, a to z týchto dôvodov i) vzhľadom na
skutočnosti uvedené v tomto odvolaní, keďže tento výrok nie je vzhľadom na nesprávnosť výroku I.vecne správny, a ii) výrok je v zjavnom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora v spojených veciach
C-224/19 a C-259/19 zo 16. júla 2020 a rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS
335/2023. Žalovaný je toho názoru, že v konaní bol v zásade úspešný, pričom žalobca bol úspešný len v

dôsledku plynutia času a nezákonného zásahu súdu, ktorý konal ultra petitum., pretože žalobca nežiadal
zaplateniesplátok,alepožadovalzaplatenieceléhodlhunaraz.Prirodzenepodľažalovanéhoalenastala
splatnosť splátok, ktoré spotrebiteľ nezaplatil, avšak uvedené je potrebné pričítať na ťarchu žalobcu,
ktorýuviedolspotrebiteľadoomylutým,ženeplatnevyhlásilpredčasnúsplatnosťspotrebiteľskéhoúveru
a teda požadoval od spotrebiteľa zaplatenie celého dlhu naraz – teda neumožňoval ďalej splácanie v

splátkach. Navyše, v tejto otázke bol medzi stranami spor, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, pričom je
zjavné, že úspešný bol práve preto, že vyhľadal právnu pomoc advokáta.

11.7 Žalovaný právny názor súdu, ktorým priznal žalovanému čiastočný nárok na náhradu trov konania,
nepovažuje za vecne správny, pričom citoval z rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 335/2023-18 zo dňa 8. júna 2023: „12.1. Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-224/19

a C-259/19 zo 16. júla 2020 sa síce okrajovo zaoberá i trovami konania (body 93 až 99), avšak rieši
odlišnú procesnú situáciu, a to ak je spotrebiteľ v spore aspoň čiastočne úspešný, pričom v takom
prípade by nemal doplatiť na neúspech vo zvyšnej časti tým, že by mu bola náhrada trov konania
krátená podľa podielu jeho úspechu. Zjednodušene povedané, aj v prípade čiastočného úspechu v
konaní by mal spotrebiteľ dostať plnú náhradu trov konania.“ ... Rozsudky Súdneho dvora vo veci

C-176/17 z 13. septembra 201 a vo veci C-49/14 z 18. februára 2016, z ktorých sťažovateľ cituje, boli
síce vydané v spotrebiteľskej veci, avšak týkajú sa podania odporu v štádiu vydania platobného rozkazu
proti spotrebiteľovi, teda toho, aby trovy konania spojené s podaním odporu neodradili spotrebiteľa od
výkonu práva na obranu.“.

11.8 Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu
vo výsledku zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu

vecne správne. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu v dostatočnom rozsahu vysporiadal s právnou
aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
pretože uplatnený nárok v súdnom spore preukázal čo do dôvodu aj do výšky. Žalobca odvolaciemu
súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej len ako „CSP“/)
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl.

CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej
musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2,
§ 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho

napadnutej časti potvrdiť.

14. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý
výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny
a súvisiaci výrok o trovách konania, a preto ostatný výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol

15. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 psím. a), b), d),
e), f) a h) CSP.

16. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa procesných podmienok podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
a) CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal aspoň uviesť, ktoré procesné podmienky neboli
splnené. Procesné podmienky podľa ust. § 161 ods. 1 CSP sú podmienky, za ktorých môže súd
konať a rozhodnúť, pričom teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky,podmienky na strane súdu, procesné podmienky na strane účastníkov a tzv. negatívne procesné
podmienky. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo vedie k zastaveniu
konaniu a niektoré nedostatky procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda až po pokuse súdu o ich

odstránenie súd konanie zastaví, okrem špecifických výnimiek týkajúcich sa poplatkovej povinnosti,
prípadne povinného zastúpenia advokátom. Odvolací súd po preštudovaní odvolania žalovaného a po
preštudovaní celého súdneho spisu nezistil, aké konkrétne procesné podmienky neboli splnené, preto
odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) nie je dôvodná.

17. K posúdeniu odvolacích námietok týkajúcich sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho
porušenieprávaodvolateľanaspravodlivýprocesust.§365ods.1písm.b)CSPainejvadysnásledkom
nesprávneho rozhodnutia vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP a odvolací súd uvádza, že medzi
zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k
súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a

povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v

zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

18. Žalovaný ďalej namietal, že sú prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a tiež, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opätovne odvolací súd poukazuje,
že z obsahu odvolania žalovaného nie je zrejmé, ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal a tiež
žalovaný neuvádza, ktoré skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú správne. Preto je odvolací súd
toho názoru, že ani tieto odvolacie dôvody nie sú v tomto prípade naplnené.

19. Pritom z odvolania žalovaného je úplne jasné, že sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 216 ods. 2 CSP priznal
ultra petitum žalobcovi nárok na nezaplatené splátky úveru, hoci zo žaloby je zrejmé, že žalobca sa
domáhal plnenia v dôsledku právneho úkonu pôvodného veriteľa – predčasného zosplatnenia a nie

zaplatenia jednotlivých splátok, k čomu priznal aj úroky z omeškania. Tiež podľa žalovaného súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil dojednanie o odplate, ktorú považuje za podstatnú náležitosť
zmluvy, spôsobujúcu neplatnosť zmluvy ako celku, čo malo za následok podľa žalovaného aj nesprávne
právne posúdenie premlčania nároku.

20. K tejto odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Skutkový stav v danom prípade vychádza nielen zo žaloby, ale tento je preukázaný aj listinami
priloženými v žalobe. Žalovaný /dlžník/ a právny predchodca žalobcu /veriteľ/ uzavreli zmluvu
ospotrebiteľskomúvere,vktorejsaveriteľzaviazalposkytnúťdlžníkoviúvervovýške2.000,-euradlžník

sa zaviazal tento úver s úrokmi veriteľovi vrátiť v pravidelných mesačných splátkach, pričom posledná
splátka bola splatná 20.11.2024. Keďže dlžník prestal plniť tento svoj záväzok, podľa dojednanej dohody,
veriteľ oznámil dlžníkovi, že je v omeškaní so splácaním splátok a tiež že v prípade, ak dlžné splátky
neuhradí, bude môcť žiadať vrátenie celého dlhu naraz. Po nečinnosti dlžníka preto veriteľ následne
vyhlásil okamžitú splatnosť pohľadávky z úveru.

22. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
vzťahom spotrebiteľským a že je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva, najmä zákon
o spotrebiteľských úveroch a Občiansky zákonník. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverochvčaseuzatvoreniazmluvyospotrebiteľskomúvereuzavretejmedzižalovanýmaprávnympredchodcom
žalobcu upravoval nielen náležitosti zmluvy, ale aj povinnosti veriteľa pri uzatváraní zmluvy. Tiež tento
zákon upravil sankcie, v prípade, ak veriteľ v rámci kontraktačného procesu alebo pri vyhotovení zmluvy,

nepostupoval v súlade s týmto zákonom.

23. Súdny dvor (druhá komora) EÚ v rozsudku vo veci C-679/18, OPR-Finance s. r. o. proti GK rozhodol,
že články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

24. Preto správne súd prvej inštancie prioritne posudzoval, či veriteľ konal alebo nekonal s odbornou

spôsobilosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver podľa ust. § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti
a nepreukázal dodržanie postupu podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené
právne posúdenie stranami sporu v odvolacom konaní spochybnené nebolo. Zistenie, že veriteľ nekonal
s vynaložením odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver a hrubo

porušil svoje povinnosti, malo za následok nástup uplatnenia sankcie ustanovenej v § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch.

25. Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného od 25.5.2018 ak veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové

splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

26. Vzhľadom na uvedené sankcie za porušenie povinnosti veriteľa podľa ust. § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ nebol oprávnený požadovať

od žalovaného jednorazove splatenie spotrebiteľského úveru a zároveň poskytnutý úver je potrebné
hodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov. Ani uvedené právne posúdenie nebolo stranami sporu
v odvolacom konaní spochybnené.

27. Žalovaný však spochybnil následok uvedeného právneho posúdenia na výsledok sporu. Súd prvej

inštancie totiž vzhľadom na skutočnosť, že ku dňu jeho rozhodnutia boli všetky splátky splatné,
posudzovalsplatnosťkaždejsplátkysamostatnevrátaneichpremlčaniaažalobcovipriznalnepremlčané
splatné splátky v období od 20.10.2021 do 20.11.2024. S týmto záverom žalovaný nesúhlasil, pričom
podľa jeho názoru, súd prvej inštancie sám priznal žalobcovi splátky, ktoré žalobca v žalobe nežiadal
priznať v rozpore s ust. § 216 CSP.

28. Podľa ust. § 216 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť žalobný návrh
a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

29. Spornou právnou otázkou preto v odvolacom konaní je zodpovedanie, či je možné žalobcovi priznať
nárok na zaplatenie splatných splátok do dňa rozhodnutia súdu v prípade, že súdmi je právny úkon
veriteľa, ktorým uplatňuje právo na zaplatenie dlhu okamžite pre neplnenie povinnosti dlžníka uhrádzať
dlh v splátkach (§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka), vyhodnotený ako neplatný, a teda či ide
o zmenu skutkových okolností, na základe ktorých žalobca žiadal súdnu ochranu svojho nároku v žalobe

oproti skutkovým okolnostiam, na základe ktorých súd priznáva žalobcovi nárok.

30. Keďže uvedená otázka nie je súdmi riešená jednotne, pri absencii ustálenej súdnej praxe (R
71/2018), odvolací súd považuje za potrebné poukázať na uvedené rozhodnutia s odlišnými právnymi
názormi:

30.1 Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.2.2024 vychádzal z uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2010 zo dňa 27. júla 2011, v ktorom uviedol: „Viazanosť súdu
žalobným návrhom (§ 216 CSP), t. j. nemožnosť súdu prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa stranydomáhajú, resp. nesmieť ísť nad rámec petitu tzv. zásada „ne ultra petitum“, sa vzťahuje k žalobnému
návrhu (petitu) a nie k spôsobu vykonávania dokazovania, resp. k otázke, aké dôkazy je súd v konaní
oprávnený vykonať alebo nevykonať. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným

návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet
konania vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd
inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu
v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby
(uznesenie).“ Najvyšší súd SR poukázal, že v jeho preskúmavanej veci odvolací súd bol toho názoru,

že zosplatnenie úveru bolo neplatné a veriteľovi vznikol nárok na peňažné plnenie voči dlžníkovi na
základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu a vykonaného dokazovania, pričom žalobu
považoval za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy - splátok z poskytnutého úveru, preto dlžníkovi uložil
povinnosť na zaplatenie dlžných splátok splatných ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd SR vychádzajúc z opísaného procesného stavu dospel k záveru, že „odvolací súd svojím
postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku veriteľa prekročil rámec ňou vymedzeného

petitu, pretože jej priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom
návrhu.“ Najvyšší súd SR ďalej vysvetlil že,: „aj keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala priznania
plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím súdom, po skutkovej
stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere
produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že k

zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie úveru je neplatné.
Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné pojednávanie nariadené
odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom),
v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bol
žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.“

30.2 Uvedené rozhodnutie prešlo kontrolou ústavnosti, kde veriteľ v sťažnosti namietal, že priznaním
neuhradených splatných splátok pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným nárokom zjavne
nemohlo dôjsť k porušeniu zásady ne ultra petitum, keďže veriteľovi bolo v konečnom dôsledku
prisúdené menej, ako žiadala v žalobe, pričom ide o ten istý nárok zo záväzkovoprávneho vzťahu

založeného úverovou zmluvou a rozhodujúcou skutočnosťou je porušenie zmluvnej povinnosti plniť
riadne a včas zo strany žalovaného. Ústavný súd SR rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 528/2024 zo dňa
2.10.2024, v ktorom námietku veriteľa, ktorou neguje záver o postupe ultra petitum len odkazom na to,
že jej bolo prisúdené menej, ako žiadala v žalobe, s ohľadom na rozhodovacou činnosťou najvyššieho
súdu a ústavného súdu judikovanú nemožnosť priznať plnenie z iného skutkového stavu, ako toho, ktorý

bol v žalobe tvrdený žalobcom, vyhodnotil za nedôvodnú. Rovnako nedôvodný je podľa Ústavného súdu
SR aj odkaz sťažovateľky na skutočnosť, že zo samotných skutkových zistení vyplynulo, že pohľadávka
z úverovej zmluvy nie je splnená, keďže z dispozičného princípu, ktorý ovláda civilné sporové konanie,
vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a
týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný, preto pre posúdenie dodržania zásady viazanosti súdu

petitom má rozhodujúci význam skutkový základ tak, ako ho vymedzil žalobca v žalobe, pričom tento je
nosným pre skutkové zistenia, z ktorých súd následne pri právnom posúdení vychádza.

30.3 Najvyšší súd SR v inom svojom uznesení sp. zn. 9Cdo/317/2021 zo dňa 28.9.2022 námietku
dovolateľky, že odvolací súd rozhodol v spore ,,ultra petitum”, keď žalobkyni priznal nárok z titulu úhrady

zmluvne dohodnutých splátok, hoci ona žiadala o priznanie zosplatneného úveru ako celku a to bez
zmeny žaloby vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, vyhodnotil ako neopodstatnenú bez porušenia
zásady ,,ne ultra petitum”, keďže nedošlo ani k prekročeniu výšky v spore uplatnenej pohľadávky, ale
ani k prekročeniu vymedzeného predmetu konania z hľadiska skutkových okolností.

30.4 Taktiež Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 260/2021 zo dňa 26.8.2021 posudzoval
obdobný skutkový stav, kedy veriteľ žiadal po zosplatení dlh zo spotrebiteľskej zmluvy vyhodnotený
ako spotrebiteľský úver bez úrokov a bez poplatkov, pričom okresný súd vychádzal zo splatnosti
jednotlivých mesačných splátok a veriteľovi priznal istinu vo výške splatných splátok. Podľa sťažovateľky
však súd rozhodol na základe iných ako veriteľom tvrdených skutočností. Túto námietku sťažovateľky,

však Ústavný súd SR považoval za nesprávnu, k čomu uviedol: „Všeobecné súdy posudzovali medzi
stranami nesporný skutkový stav, ktorý vyplýval z listinných dôkazov, pričom tento skutkový stav posúdili
rozdielne, ako ho v žalobe posudzovala žalobkyňa v tej časti, v ktorej vychádzala z toho, že má nárok
na dohodnutý úrok. Na strane druhej všeobecné súdy v menej podstatnej otázke vec právne posúdili vrozporesprávnoupredstavousťažovateľky.Nešlovšakožiadnutvorbuskutkovýchtvrdenívneprospech
sťažovateľky. Išlo o právne posúdenie, ktoré bolo odlišné od právnych predstáv strán sporu.“

31. Odvolací súd sa prikláňa k názoru vyslovených v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Cdo/317/2021 zo dňa 28.9.2022 a v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/2021 zo dňa
26.8.2021.

32. Civilné sporové konanie začína na návrh – žaloba. Žalobca v podanej žalobe vymedzuje predmet

sporového konania popisujúc „1/ konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje a je ohrozený alebo
porušený, 2/ konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému žiada poskytnúť súdnu ochranu a 3/
druh, výšku alebo rozsah plnenia, ktoré z daného nároku žiada priznať. Zo žaloby a jej petitu musí byť
jasné a zrejmé, čoho sa žalobca domáha (a týmto je súd viazaný), nie je nevyhnutne viazaný exaktným
spôsobom, akým žalobca petit formuloval. V súlade s princípom neformálnosti súd posudzuje podanie
(a teda aj žalobu vrátane žalobného návrhu) podľa obsahu.“ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2022, 800 s.)

33. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako
sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než

akého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom,
čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak
právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Nie je porušením ne ultra petitum, ak súd
formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí

výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne
vykonateľná. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 122/2012 z 3. októbra 2012)

34. Netreba opomenúť ani fakt, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva
pozná súd). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať,

pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené
skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo
je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník

uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale
s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany
sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový
stav dopadajú. (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009)

35. Odvolací súd poukazuje, že žalobca jasne popísal, že v danom prípade, žiada o poskytnutie
súdnej ochrany porušeného práva zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, v ktorom vzťahu žalovaný ako spotrebiteľ porušil povinnosť, ktoré porušenie malo za následok
zosplatnenie úveru, pričom zároveň svoj peňažný nárok riadne vyčíslil a určil, aby súd zaviazal
žalovaného k zaplateniu peňažnej pohľadávky s príslušenstvom. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení

predložil ako dôkazy listiny. Súd prvej inštancie takto predostretý skutkový stav právne posudzoval,
najmä aplikáciou noriem spotrebiteľského práva. Podľa názoru odvolacieho súdu dôsledkom posúdenia,
či veriteľ konal pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade so zákonom o spotrebiteľských
úveroch, teda či overoval schopnosť spotrebiteľa splácať úver, došlo zároveň k vyvodeniu zákonom
ustanovených sankcií, teda opäť k právnemu posúdeniu veci so záverom, že veriteľ nemohol žiadať

jednorazove zaplatenie úveru, teda nemohol postupovať podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka a zároveň mu zanikol nárok na úroky a poplatky. Právne posúdenie veci v zmysle zásady „iura
novit curia“ (súd pozná právo) predsa nemôže znamenať zmenu skutkového stavu, ktorá by od žalobcu
požadovala vykonanie zmeny žaloby. Podľa ust. § 140 ods. 2 CSP je zmenou žaloby aj podstatná
zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, teda by malo ísť o nové skutočnosti rozhodné pre

uplatnený nárok. V danom prípade však nejde o žiadne nové skutočnosti oproti tým, ktoré sú uvedené
v žalobe, stále ostáva jeden zmluvný spotrebiteľský vzťah, v ktorom došlo k porušeniu povinností zo
strany spotrebiteľa. Ak by sme pripustili opačný výklad, najmä za právneho stavu protekcie spotrebiteľa
(§ 294 CSP nemožnosť zmeny žaloby, ak je žalovaný spotrebiteľ), znamenalo by to nútenie žalobcuv žalobe uvádzať všetky alternatívy odôvodnenia svojho nároku pri rôznych právnych posúdeniach (čo
by bolo v rozpore so zásadou iura novit curia, kedy strany sporu nie sú povinné svoj nárok právne
kvalifikovať), alebo v menej hospodárnejšom prípade, by to znamenalo pre žalobcu podávanie viacerých

žalôb s rôznymi posúdeniami porušenia jednej a tej istej povinnosti spotrebiteľa – splácať spotrebiteľský
úver v pravidelných mesačných splátkach.

36. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 9Cdo/317/2021 zo dňa 28.9.2022 pritom výstižne a zrozumiteľne
uvedený problém vysvetlil a odvolací súd s týmto stotožňuje: „Samotným zosplatnením dlhu sa totiž

nezmení podstata a ani existencia zmluvného nároku, ktorý aj po zosplatnení vychádza stále z
rovnakého skutkového a právneho základu (t.j. zmluvy o pôžičke, porušenia povinnosti žalovaným
plniť). Dôsledkom zosplatnenia teda nie je zánik, či zmena záväzku ako takého, dlžníkovi stále ostáva
povinnosť plniť v rovnakom rozsahu, následkom zosplatnenia je len zmena splatnosti záväzku a vznik
práva veriteľa žiadať splnenie celého dlhu naraz. O to skôr ostáva zachovaná pohľadávka veriteľa
v prípade, ak zosplatnenie nebolo platné a nárok veriteľa bolo potrebné posudzovať bez ohľadu na

zosplatnenie podľa pôvodných zmluvných dojednaní. Navyše otázka posúdenia splatnosti pohľadávky a
počiatku plynutia premlčacej doby predstavuje otázku právnu, ktorú súd posudzuje v rámci zásady ,,iura
novit curia” teda ,,súd pozná právo”. Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zosplatnenie dlhu nebolo
platné, preto posudzoval premlčanie z pohľadu pôvodných zmluvných dojednaní, teda bez ohľadu na
tvrdené zosplatnenie, nedošlo k neprípustnému prekročeniu žalobného petitu, ale len k aplikácii práva

na zistený skutkový stav.“

37.Kuvedenémuodvolacísúdzároveňpoukazuje,že„prvoradouúlohouvšeobecnýchsúdovazmyslom
občianskeho súdneho konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov
medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania

(žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty
formalizmus, keď súd vyloží a použije procesné predpisy – avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom -
tak, aby sa meritórnemu posúdeniu veci vyhol.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 192/2015 zo 7. októbra 2015)

38. Odvolaciemu súdu nedá neprihliadnuť aj na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom strán sporu. Princíp spravodlivosti a
požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Spravodlivosť musí byť
v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Nad každým

vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale
predovšetkým spravodlivé, preto úlohou súdu je nazerať na zákon aj cez prizmu spravodlivosti.

39. Vzhľadom na uvedené podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalobcovi
priznal právo len na vrátenie istiny úveru zodpovedajúcej nepremlčaným splátkam úveru splatných ku

dňu vyhlásenia rozsudku. Čo sa týka výpočtu nároku žalobcu, v prvom rade odvolací súd uvádza, že
výrok, ktorým bola zamietnutá žaloba v prevyšujúcej časti (suma nad 917,70 eur, úrok 513,18 eur, úrok
z omeškania zo sumy 1.872,44 eur od 5.11.2021), napadnutý odvolaním nebol. Súd prvej inštancie
vyčíslilistinunajednusplátkuvovýške24,15eur.Avšaksprávnemalurčiťsplátkulennaistinuvýpočtom:
2.000,-eur(výškaúveru)delené60splátok=33,34eur.Potomaksúnepremlčanésplátkyod20.10.2021

do20.11.2024(38splátok),tak výškanepremlčanýchsplátokistinyje=33,34eur*38splátok=1.266,92
eur. Zároveň bolo potrebné od istiny 2.000,- eur odčítať sumu, ktorú žalovaný preukázateľne uhradil
a túto v celosti započítať na istinu, teda sumu 678,58 eur = 2.000,- eur – 678,58 eur = 1.321,42 eur.
Keďže nepremlčané splátky istiny sú v nižšej výške ako neuhradená istina, a výrok o zamietajúcej časti
žaloby odvolaním dotknutý nebol, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako napadnutý I. výrok

rozsudku potvrdiť, aj čo do príslušenstva priznaných úrokov z omeškania od dňa nasledujúceho po dni
konečného termínu splatnosti.

40. Podľa odvolacieho súdu skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného teda neboli spôsobilé
spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie,

preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán kveci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový
stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok preto nemožno považovať ani za nepresvedčivý.

41. Je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie, podľa
ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná. Súčasťou
práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i
žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.

42. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

K trovám konania

43. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

44. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou

úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a
neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

45. Súd prvej inštancie porovnal úspech strán sporu porovnaním sumy, ktorú žalobca žiadal od

žalovaného zaplatiť s konečným výsledkom, teda so sumou, ktorú žalobcovi súd prvej inštancie priznal.
Žalovaný s uvedeným spôsobom rozhodnutia o trovách konania nesúhlasil, podľa jeho názoru bol
úspešný práve on, keďže žalobca nežiadal zaplatenie splátok, ale požadoval zaplatenie celého dlhu
naraz. Uvedený názor však odvolací súd nepovažoval za správny, pričom odôvodnil, prečo súd prvej
inštancie nepostupoval v rozpore so zásadou „ne ultra petitum“. Odvolací súd považuje postup súdu

porovnávajúc úspech žalobcu a žalovaného za správny, a keďže zistil porovnateľne rovnaký úspech
strán sporu, žiadnej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Čo sa týka rozsudkov Súdneho dvora ES
odvolaciemu súdu je zrejmé, že uvedené sa týkajú prípadov, kedy spotrebiteľ je iniciátorom súdneho
konania, čo nie je tento prípad.

46. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd postupoval obdobne postupoval
ako súd prvej inštancie. V podstate žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto odvolací súd
by mal náhradu trov konania priznať žalobcovi. Avšak aj odvolaciemu súdu je zrejmé, že vo výsledku
sporu je úspech a neúspech strán sporu vyvážený, teda čiastočný. Preto odvolací súd aplikoval ust. §
255 ods. 2 CSP a stranám sporu nárok na náhradu odvolacieho konania nepriznal.

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.